Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, July 11, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: TT-47Sa/7/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200012
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Šmahovská

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:2017200012.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou v právnej veci

žalobkyne: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., práv. zast.: JUDr. Darina
Kurňavová, advokátka so sídlom Kapitulská 5, 917 01 Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 25. novembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj ako „sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. XXXXX-X/
XXXXXX z 13. apríla 2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že žalobkyni ako samostatne
zárobkovo činnej osobe (SZČO) nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie dňa 30. septembra 2009, ale zaniklo 30. júna 2011.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia sociálna poisťovňa poukazujúc na znenie § 5 zákona č. 461/2003

Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len ako „zákon o sociálnom poistení“) účinnom do 31. decembra 2010,
na znenie tohto ustanovenia účinného od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013, na znenie § 21 ods. 4 v
znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 a na znenie § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1.
januára 2011 do 31. decembra 2013 uviedla, že podľa údajov z registra daňových subjektov, príjem A. B.
A. z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2010 bol 0,00 eur (nepodávala daňové
priznanie), takže pre posúdenie vzniku povinného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby k 1. júlu

2011, suma za predchádzajúci kalendárny rok nedosahoval požadovanú výšku.

3. Ďalej dôvodila, že žalobkyňa mala postavenie SZČO na základe rozhodnutia vydaného Trnavským
samosprávnym krajom (ďalej aj „TSK“) evidovaným pod číslom F. zo dňa 7. marca 2006, pričom toto
oprávnenie bolo zrušené rozhodnutím TSK evidovaným pod č. F./G. ku dňu 30. septembru 2009.
V súvislosti so statusom SZČO ďalej dôvodila, že žalobkyňa mala vydané rozhodnutie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe zo dňa 24.augusta 2005 evidované pod číslom H./XX s platnosťou

od 19. septembra 2005 do 31. decembra 2014, kedy bola licencia na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe zrušená rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory zo dňa 11. novembra 2014 č. H./XX.4. Na účely statusu SZČO podľa § 5 zákona o sociálnom poistení účinnom od 1. januára 2011 sociálna
poisťovňa poukázala na to, že podľa údajov z registra daňových subjektov bolo zistené, že A. B. A.
je registrovaná na daňovom úrade ako fyzická osoba, ktorá je registrovaná v súvislosti so zárobkovou

činnosťou,ktorázakladádosahovaniepríjmuzpodnikaniaazinejsamostatnejzárobkovejčinnostipodľa
§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov od 24. februára 2010.

5. Proti rozhodnutiu sociálnej poisťovne podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom
namietala, že dňa 30. septembra 2009 oznámila sociálnej poisťovni skutočnosti rozhodujúce pre zánik

povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, pričom podľa jej názoru
sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia vyznačením
v spise, teda, že jej návrhu sa vyhovelo v celom rozsahu. S poukazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona
o sociálnom poistení ďalej tvrdila, že sociálna poisťovňa nemôže po uplynutí jedného roka odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení. Ďalej
namietala, že nemá status SZČO podľa zákona o sociálnom poistení účinného od 1. januára 2011 do

31. decebra 2013, pretože sa za SZČO považuje fyzická osoba, ktorá je registrovaná v súvislosti so
zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a inej samostatne zárobkovej
činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom ona je zaregistrovaná na daňovom úrade
od24.februára2010zdôvodupríjmuzprenájmunehnuteľnostípodľa§6ods.3zákonač.595/2003Z.z.

6. Žalovaná napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobkyne zamietla a prvostupňové rozhodnutie
sociálnej poisťovne potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaná s odkazom na ustanovenie
§ 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení účinného do 31. decembra 2010 zastala názor, že
žalobkyňa mala status SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od
1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 a to z dôvodu, že bola držiteľkou licencie L1A podľa § 68

ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) u iných
poskytovateľoch zdravotníckej starostlivosti a vzhľadom na príjem z podnikania za rok 2008 vo výške
49 380,70 eur, t. j. išlo o vyššiu sumu, ako bola zákonom stanovená suma [išlo o sumu vyššiu ako 12-

násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
v znení účinnom do 31. decembra 2010 Z. z.)].

7. Ďalej žalovaná v odôvodnení poukázala na príjem, ktorý dosiahla žalobkyňa za rok 2009, kde jej
príjem z podnikania bol opäť vyšší, ako zákonom ustanovená suma a preto opäť uzavrela, že žalobkyňa,

ako SZČO, splnila podmienky pre vznik povinného sociálneho poistenia aj od 1.7.2010.

8. Pokiaľ ide o status SZČO po 1. januári 2011 tento žalovaná vo vzťahu k žalobkyni založila na znení
§ 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013, v súlade s
ktorým sa za SZČO považovala fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a bola registrovaná podľa

osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3,
okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím. V súvislosti s registráciou žalovaná vychádzala z
registrácie účastníčky konania od 24. februára 2010 s prideleným DIČ: XXXXXXXXXX.

9. Žalovaná s odkazom na § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára
2011 do 31. decembra 2013 a na skutočnosť, že žalobkyňa od 1. januára 2011 do 30. júna 2011
nezrušila Licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. H./XX, pričom táto bola zrušená až k
31. decembru 2014 rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. H./XX z 11. novembra 2014 a súčasne
jej nezanikla registrácia v registri daňových subjektov SR mala za to, že žalobkyňa podmienky pre

zánik povinného sociálneho poistenia splnila až dňa 30. júna 2011, pričom dôvodom bola skutočnosť,
že za rok 2010 nedosiahla vyšší príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ako
bola zákonom ustanovená suma. Z uvedených dôvodov preto považovala prvostupňové rozhodnutie
sociálnej poisťovne za zákonné.

II. Žaloba a jej dôvody

10. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie
vrátane prvostupňového rozhodnutia za nezákonné z dôvodu nesprávneho posúdenia veci tak, ako postránke skutkovej, ako aj po stránke právnej a z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej.

11. Žalobkyňa namietala, že z rozhodnutia žalovanej nie je zrejmé, čo bolo podkladom pre rozhodnutie,
aké dôkazy boli vykonané a ako boli zhodnotené, čo zakladá neurčitosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia; rozhodnutie nebolo vydané v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení a toto nemá
predpísané náležitosti. S poukazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dôvodila, že dňa

30. septembra 2009 došlo k nespornému zániku sociálneho poistenia, pričom túto skutočnosť takto
hodnotilaajSociálnapoisťovňa,pobočkaTrnavaavyznačilavspisezániksociálnehopoisteniadňom30.
septembra 2009. Podľa názoru žalobkyne sociálna poisťovňa v čase rozhodovania o zániku sociálneho
poistenia k 30. septembru 2009 zhodnotila všetky skutočnosti rozhodujúce pre zánik poistenia, ktoré
uviedla, a po ich dôkladnom preskúmaní rozhodla o zániku sociálneho poistenia vyznačením v spise
dňom 30. septembra 2009, pretože išlo o nesporný prípad zániku poistenia.

12. Ďalej žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po viac ako šiestich rokoch,
potom ako jej právoplatne zanikla účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom
poistení.

13. Žalobkyňa poukazovala na to, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č.j. F./G.
zo dňa 18. augusta 2009 skončila prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ako fyzická osoba, teda
ako SZČO a od 1. októbra 2009 začala prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia právnická osoba a to
obchodnáspoločnosťA.,spol.sr.o.,vktorejjezamestnaná.Ďalejpoukázalanato,žeododňa1.októbra
2009 sa pre účely zákona o sociálnom poistení platiteľom poistného stala táto obchodná spoločnosť, v

ktorej je žalobkyňa zamestnancom a odborným zástupcom. V tejto súvislosti taktiež dôvodila, že nakoľko
bolo zrušené povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, nemohla túto činnosť vykonávať ako
fyzická osoba a teda ako SZČO, pretože jednou z podmienok na prevádzkovanie tejto činnosti je platné
a účinné rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja. Ako dôkaz o zániku štatútu SZČO a súčasne
poistenca predložila výpis Štatistického úradu SR z registra organizácií podľa § 21 ods. 2 zákona č.

540/2001 Z. z. o štátnej štatistike.

14. Ďalej uviedla, že od 1. októbra 2009 nebola držiteľom oprávnenia na vykonávanie SZČO a ani žiadnu
činnosť ako SZČO nevykonávala a to ani na podklade udelenej licencie č. H./XX zo dňa 24. augusta
2005. Žalovanej predložila Čestné vyhlásenie zo dňa 3. mája 2016, v ktorom uviedla, že oprávnenie

zo dňa 24. augusta 2005 /licencia č. H./XX/ je od 1. októbra 2009 povinná mať na výkon činnosti v
právnom vzťahu zakladajúcom právo na príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 o dani z príjmov u
zamestnávateľa A. spol. s r.o. a na jeho základe vykonávať činnosť výlučne v tomto právnom vzťahu.
Podľa jej názoru sa žalovaná vôbec nevysporiadala s právnym významom tejto licencie, pričom v
odôvodnení poukázala na vyjadrenie Slovenskej lekárskej komory, že účelom licencie L1A je výkon

samostatnej zdravotníckej praxe, teda túto licenciu využije lekár, pokiaľ nemá a neplánuje mať svoje
vlastné súkromné zdravotnícke zariadenie, ale bude poskytovať zdravotnícku starostlivosť u iných
poskytovateľov, ktorí už povolenie na prevádzkovanie zariadenia zdravotnej starostlivosti majú alebo
bude poskytovať zdravotnú starostlivosť na inom mieste ako je zdravotnícke zariadenie. Vychádzajúc
z uvedeného, žalobkyňa zastala názor, že licencia L1A nezakladá štatút SZČO a s poukazom na § 4

zákona č. 578/2004 Z. z. zdôraznila, že nikdy neposkytovala zdravotnú starostlivosť na základe licencie
L1A - teda licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ale len na základe licencie L1B v spojení
s povolením Trnavského samosprávneho kraja.

15. Žalobkyňa zastala názor, že pre posúdenie danej veci je právne významnou aplikácia § 21 ods.

4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 o zániku
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia a to písm. b), kedy SZČO
uvedenej v § 5 písm. b) a c) zaniká zánikom týchto oprávnení a SZČO uvedenej v § 5 písm. c) zákona,
odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný žalobca mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa nevykonáva činnosť SZČO uvedenej v § 5 písm. c) zákona

účinného do 31. októbra 2010, ktoré ustanovenie však žalovaná nezobrala do úvahy.

16. Žalobkyňa ďalej namietala nedostatočne zistený skutkový a právny stav aj vo veci poskytnutia údajov
o jej príjme z podnikania a z inej zárobkovej činnosti, najmä pokiaľ ide o príjem do 30. septembra2009, kedy podala daňové priznanie ako fyzická osoba a ďalej podávala daňové priznanie obchodná
spoločnosť A. spol. s r.o. Vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu tiež namietla, že žalovaná nesprávne
zhodnotila skutočnosť, ktorú jej oznámil Daňový úrad Trnava, pobočka Piešťany dňa 7. septembra 2016,

keď uviedol, že žalobkyňa je na Daňovom úrade registrovaná na dani z príjmov fyzických osôb a príjmu
z prenájmu a to na dani z príjmov fyzickej osoby registrovanej od 24. februára 2010, pričom príjem z
prenájmu nezakladá účasť na zdravotnom a sociálnom poistení.

17. Ďalšia námietka, ktorou žalobkyňa poukazovala na nezákonnosť napadnutého rozhodnutia

bola založená na tom, že v danej veci existuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej, pretože v
administratívnom spise bolo vyznačené skončenie zániku poistenia dňom 30. septembra 2009.

18. V súvislosti so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí žalobkyňa vychádzajúc z ustanovenia § 195
ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že sociálna poisťovňa pred vydaním rozhodnutia
postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel si obstarala potrebné podklady

na rozhodnutie, pričom v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia podkladom na rozhodnutie sú najmä
podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, avšak z rozhodnutia
sociálnej poisťovne nie je známe, čo bolo podkladom pre rozhodnutie, t. j. aké dôkazy boli vykonané
a ako boli zhodnotené. Preto napadnuté rozhodnutia považovala za neurčité a nepreskúmateľné.

19. Z vyššie uvedených dôvodov považovala žalobkyňa výklad zákona o sociálnom poistení žalovanou
za mechanický bez toho, aby skúmal, či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či
aplikácia zákona nemôže pre ňu priniesť absurdné výsledky. Zopakovala, že od 1. októbra 2009 do
30. júna 2011 nemala žiaden príjem z výkonu povolania lekára na základe licencie L1A (od roku 2006
vykonávala svoje zdravotnícke povolanie na podklade Rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja

vydaného dňa 7. marca 2006 pod č. j. F., na ktoré bola potrebná licencia L1B) a naďalej si riadne a včas
plnila odvodové povinnosti ako zamestnanec obchodnej spoločnosti a vykonala úkony z ktorých vyplýva,
že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO.

20. S poukazom na žalobné body navrhla žalobkyňa, aby správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c), d),

e) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako
aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. XXXXX-X/XXXX F. zo dňa 13.04.2016.

III. Vyjadrenia žalovanej a žalobkyne

21. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31. decembra 2010 bola skutočnosťou
rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon
určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti. To znamená, že ak má fyzická
osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO, pričom za
osobitný predpis sa v danom prípade považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý upravuje podmienky

poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie
možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného
predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe; na základe licencie na výkon
lekárskej posudkovej činnosti a na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu.

22. Poukázala na to, že na základe žiadosti vydáva Slovenská lekárska komora 4 typy licencií -
licencia L1A - na výkon zdravotníckej praxe (§ 10) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti;
licencia L1B - na účely výkonu zdravotníckeho povolania v povolaní lekár, táto licencia bola potrebná
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a na základe tejto licencie bolo vydané rozhodnutie

TSK č. F. zo dňa 7. marca 2006; licencia L1C - na výkon odborného zástupcu; licencia L1D - na
výkon lekárskej posudkovej činnosti, pričom v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v
znení účinnom do 31. decembra 2010 sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia, považuje povolenie
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenie vydané podľa osobitného predpisu,

licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a licencia na výkon lekárskej posudkovej činnosti
vydané podľa zákona č. 578/2004 Z. z.23. Taktiež poukázala na to, že žalobkyni boli na základe jej žiadosti dňa 13. júla 2005 vydané
Slovenskou lekárskou komorou (ďalej aj ako „SLK“) licencia na výkon zdravotníckeho povolania v
povolaní lekár - č. H./XX a licencia na výkon odborného zástupcu v povolaní lekár č. H./XX a dňa 24.

augusta 2005 bola SLK vydaná licencia H./XX, vo vzťahu ku ktorej žalobkyňa dňa 11. novembra 2014
požiadala o zrušenie ku dňu 31. decembru 2014.

24. Žalovaná uviedla, že rozhodnutím TSK č. j. F. zo dňa 7. marca 2006 bolo vyhovené žiadosti
žalobkyne o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, pričom žalobkyňa začala

prevádzkovať zdravotnícke zariadenie dňa 1. apríla 2006. Dňa 18. augusta 2009 TSK vyhovel žiadosti
žalobkyne a vydal rozhodnutie č. F./G. a zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia
k 30. septembru 2009 a súčasne vydal povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ktorú
prevádzkovala spoločnosť A. s.r.o., v ktorej bola žalobkyňa konateľkou. V tejto súvislosti opakovane
poukázala na to, že na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe - licencia L1A,
môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícky pracovníci a tento typ licencie sa považuje

za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Zároveň zdôraznila, že licenciu
L1A nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere a tiež táto licencia nie je potrebná na
vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. Na
uvedené je potrebná licencia L1B - licencia na výkon zdravotníckeho povolania. Na základe uvedeného
preto zastala názor, že žalobkyňa bola v spornom období považovaná za SZČO v zmysle § 5 písm.

c) v znení účinnom do 31. decembra 2010, pretože bola držiteľkou dvoch oprávnení a to povolenia
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe,
teda na základe obidvoch oprávnení bola žalobkyňa oprávnená dosahovať príjmy z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti.

25. Pokiaľ ide o postavenie žalobkyne ako SZČO podľa zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013, ktorý vyžadoval dve rozhodujúce podmienky a to podmienku
veku a registráciu podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods.
1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona, tu sa žalovaná odvolávala na list, v ktorom Daňový úrad Trnava, pobočka
Piešťany uviedol, že žalobkyňa je na príslušnom daňovom úrade registrovaná na dani z príjmov FO a

príjmu z prenájmu, pričom to následne spresnil tak, že žalobkyňa bola na dani z príjmov fyzickej osoby
registrovaná od 8. marca 1995 do 1. októbra 2009 a od 24. februára 2010, pričom táto registrácia trvá.

26. Následne žalovaná poukázala na to, že samotné nadobudnutie statusu SZČO na účely sociálneho
poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho

vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa § 6
ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho
roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z
výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne
zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok bez odpočítania daňových výdavkov

preukázateľne vynaložených na jeho dosiahnutie, udržanie a zabezpečenie. V tejto súvislosti poukázala
na to, že z údajov, ktoré sociálnej poisťovni poskytlo Daňové riaditeľstvo SR vyplýva, že žalobkyňa mala
za rok 2008 príjmy z podnikania vo výške 49 380,70 eur, t.j. išlo teda o vyššiu sumu, ako 12-násobok
vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 (§ 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení
zákona č. 555/2000 Z. z.) a preto bola v období od 1. júla 2009 do 30. júna 2010 povinne nemocensky

a dôchodkovo poistenou SZČO. Rovnako príjmy žalobkyne z podnikania za rok 2009 v sume 35 516,22
eur presiahli zákonom stanovenú sumu a preto žalobkyni vzniklo povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie aj v období od 1. júla 2010 do 30. júna 2011. Povinné nemocenské a povinné dôchodkové
poistenie žalobkyni ako SZČO zaniklo v zmysle § 21 ods. 1 dňa 30. júna 2011 a to z dôvodu, že v
rozhodujúcom období, t.j. v roku 2010 nedosiahla príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej

činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia od 1. júla 2011.

27. Žalovaná zdôraznila, že povinné nemocenské a dôchodkové poistenie SZČO vzniká resp. zaniká
len z dôvodov taxatívne ustanovených v § 21 zákona o sociálnom poistení, teda až po naplnení dôvodov
ustanovených zákonom a súčasne poukázala na to, že vznik resp. zánik povinného nemocenského

poisteniaapovinnéhodôchodkovéhopoistenianezávisíodpodaniaRegistračnéholistuFO,tentomálen
deklaratórne účinky. Zároveň uviedla, že právnou skutočnosťou, ktorej dôsledkom bol zánik povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia dňa 30. júna 2011 bolo nedosiahnutie zákonom ustanovenej
hranice príjmu za rozhodujúce obdobie t. j. za rok 2010.28. Nesúhlasila s námietkou žalobkyne, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia č. j. F. zo dňa 7. marca 2006, ku dňu 30. septembru 2009 nemala žiadne oprávnenie, na

základe ktorého by sa na účely sociálneho poistenia považovala za SZČO, pretože žalobkyňa aj po
30. septembri 2009 disponovala licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe - licencia H./XX)
vydanou SLK dňa 24. augusta 2005 a táto bola zrušená až ku dňu 31. decembru 2014.

29. Za irelevantné tiež vyhodnotila vyjadrenie žalobkyne, že na základe licencie L1A nevykonávala

zárobkovú činnosť, pretože zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká
a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom nie je rozhodujúce na základe akého
oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.

30. Vo vzťahu k čestnému prehláseniu, ktoré žalobkyňa doručila sociálnej poisťovni dňa 9. mája 2016
uviedla, že žalobkyňa zdravotnícku činnosť v pracovnom pomere mohla vykonávať na základe licencie

L1B a nie L1A, preto toto čestné prehlásenie neakceptovala.

31. Ďalej k námietke žalobkyne, že od 1. októbra 2009 vykonávala zdravotnícku činnosť ako
zamestnanec uviedla, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie
právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského a dôchodkového

poistenia ako SZČO.

32. Žalovaná zastala názor, že práve vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola držiteľkou licencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A), ktorá ju oprávňovala na výkon alebo
prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení aj

po 30. septembri 2009, kedy bolo žalobkyni TSK zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia,žalobkynidňom30.septembra2009nezaniklopovinnénemocenskéadôchodkovépoistenie
podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 a rovnako
jej toto poistenie nezaniklo ani po 1. januári 2011, nakoľko bola registrovaná na príslušnom daňovom
úrade v súvislosti s výkonom zárobkovej činnosti a súčasne mala v rozhodujúcom období aj príjmy, ktoré

presiahli zákonom stanovenú hranicu.

33. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že rozhodnutie vydala až po uplynutí šiestich rokov uviedla, že
zákonosociálnompoisteníjejneukladálehotu,vktorejjepovinnározhodnúťovzniku,prerušeníazániku
sociálneho poistenia v sporných prípadoch, pričom v tejto súvislosti ďalej uviedla, že z ustanovenia § 178

ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, sa rozhodnutie vydáva iba v sporných prípadoch,
čo znamená, že v nesporných prípadoch sa rozhodnutie nevydáva. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava
vydala dňa 13. apríla 2016 č. XXXXX-X/XXXXXX rozhodnutie, ktorým rozhodla o zániku poistenia
žalobkyne v spornom prípade prvý krát, teda do uvedeného dátumu neexistovalo žiadne právoplatné
rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne.

34. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté,
nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, žalovaná uviedla, že konanie vo veciach
sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré
možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie

je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na
rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že
zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať
aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi
pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu

úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného
predpisu o správnom konaní.

35. Z uvedených dôvodov preto navrhla, žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

36. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že svoje zdravotnícke
povolanie ako SZČO vždy vykonávala na podklade licencie SKL č. H./XX zo dňa 13. júla 2005,
právoplatnej a vykonateľnej dňa 2. augusta 2005, ktorá bola podkladom pre vydanie TSK č.j. F. zo dňa 7.marca 2006 dodajúc, že nikdy nevykonávala samostatnú zdravotnícku prax v povolaní lekár na základe
licencie SKL č. H./XX.

37. Žalovaná v duplike poukazujúc na to, že žalobkyňa v replike neuviedla žiadne skutočnosti, ku ktorým
by bolo potrebné sa vyjadriť, odkázala na svoje vyjadrenie k žalobe zo dňa 17. februára 2017, v ktorom
vyčerpávajúcim spôsobom reagovala na všetky námietky žalobkyne.

IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal

38. Podľa § 199 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj ako „SSP“), ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

39.Podľa§202ods.2vetyprvejSSP,správnužalobufyzickejosobysprávnysúdposudzujeneformálne.

40. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

41. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, samostatne

zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá
a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je
zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu,
b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť,
c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v

pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,
d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti,
e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere,
f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.

42. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013,
samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku
a je registrovaná podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods.
1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie
vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.

43. Podľa § 293bp zákona o sociálnom poistení ak fyzická osoba je zamestnanec alebo samostatne
zárobkovo činná osoba k 31. decembru 2010 a toto právne postavenie trvá aj po tomto dni, je
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba aj podľa zákona účinného od 1. januára 2011.

44. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta 2006
do 31. decembra 2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy,
samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a
samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v
ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) ak od tohto dňa

podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm.
c).

45. Podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra
2013, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej

osobe zaniká vždy dňom, od ktorého nie je oprávnená na výkon alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej
v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie
samostatne zárobkovo činnej osobe, ktorá nemá oprávnenie na výkon alebo prevádzkovanie činnosti
uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, zaniká dňom zrušenia registrácie podľa osobitného predpisu.

46. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od
1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a sinou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného
v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý
jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo

výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok
vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

47. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra
2013, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej

osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 6) alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho
základu uvedeného v § 138 ods. 5, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom
roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu
6) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-

násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, ak tento zákon neustanovuje inak.

48. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení, nedávkové konanie sa začína na základe písomnej
žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

49. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, Konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.

50. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred

vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará
potrebné podklady na rozhodnutie.

51. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania,
návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne

známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

52. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri
posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

53. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať
zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný
pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)].

54. Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je
poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na
základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom
zariadení.

55. Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z., samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 nie je
poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a poskytovanie ošetrovateľskej starostlivosti v zariadeniach
sociálnych služieb a v zariadeniach sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.

56. Podľa § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., licencie sa vydávajú
a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný
lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, masér, logopéd, liečebný pedagóg a psychológ,
b) na výkon zdravotníckeho povolania [§ 3 ods. 1 písm. a)] zdravotníckym pracovníkom v povolaní
lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky

laborant, asistent výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik
pre zdravotnícke pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný
pedagóg, fyzik a laboratórny diagnostik,c) na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár,
farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, verejný zdravotník, zdravotnícky laborant, asistent
výživy, dentálna hygienička, rádiologický technik, zdravotnícky záchranár, technik pre zdravotnícke

pomôcky, farmaceutický laborant, ortopedický technik, logopéd, psychológ, liečebný pedagóg, fyzik a
laboratórny diagnostik,
d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.

V. Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave

57. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 46Sa/3/2017-83 zo dňa 29. januára 2018 rozhodnutie žalovanej
č. XXXXX-X/XXXX-XX z 25. novembra 2016 ako aj prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Trnava č. XXXXX-X/XXXX/XX z 13. apríla 2016 zrušil a vec vrátil prvostupňovému správnemu
orgánu na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP.
Vytkol žalovanej, že sa nezaoberala námietkou žalobkyne, že na základe licencie na výkon samostatnej

zdravotníckej praxe nikdy nevykonávala činnosť. Preto nemala z tejto činnosti príjem z podnikania
podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z., ktorý bolo podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení potrebné dosiahnuť, aby jej vzniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Výklad
žalovanej, že dosahovanie príjmu nie je podstatné považoval za formálny. Žalobkyňa dosahovala príjem
zpodnikanialennazákladepovolenianaposkytovaniezdravotnejstarostlivosti,ktorébolo30.septembra

2009 zrušené. Vo vzťahu k obdobiu od 1. januára 2011 krajský súd nesúhlasil so záverom žalovanej,
že žalobkyňa bola registrovaná na daňovom úrade v súvislosti so zárobkovou činnosťou. Tento záver
z predložených potvrdení daňového úradu nevyplýval, takže žalovaná v tomto smere nedostatočne
zistila skutkový stav. Záverom správny súd vytkol žalovanej, že hoci konanie začala po šiestich rokoch
od prijatia odhlášky, jeho začatie žalobkyni neoznámila a v rozpore s § 195 a 196 zákona o sociálnom

poistení jej nedala možnosť sa vo veci vyjadriť.

VI. Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom

58. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 46Sa/3/2017-83 zo dňa 29. januára 2018 v konaní o
kasačnej sťažnosti žalovanej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny
súd“, príp. „kasačný súd“) zrušil postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/53/2018
z 30. marca 2022 a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie. Zároveň tiež zamietol návrh
žalobkyne na prerušenie kasačného konania. Dospel k záveru, že rozsudok správneho súdu vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

59. V odôvodnení uvedeného rozsudku kasačný súd k meritu veci skonštatoval, že v prerokúvanej
veci organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa §
120 zákona o sociálnom poistení konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku

poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom
nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona o sociálnom poistení.
Ustanovenie § 209 ods. 1 cit. zák. predpisuje, že rozhodnutia vydané v konaniach podľa tejto časti
musia byť predovšetkým v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Ďalej poukázal, že správny súd v napadnutom rozsudku vytkol

žalovanej predovšetkým to, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia zásadnej právnej otázky,
či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné
nemocenské a dôchodkové poistenie. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom
rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa § 466
ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od

neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie
veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že
vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného
v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom
rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti

treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.60. Ďalej sa kasačný súd venoval samotnému rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019, v ktorom veľký senát
formuloval právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako
samostatnéoprávnenienavýkonzdravotníckehopovolaniapodľa§3ods.4písm.c)zákonač.578/2004

Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení, na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo
činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom
vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie
je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je

dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa
citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k
licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v
príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú
osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal
príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného

predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a
2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie
je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj
podľa iných písmen v § 5 zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu
bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však

uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne
neudržateľné.

61. Kasačný súd ďalej s poukazom na § 466 ods. 3 SSP konštatoval viazanosť uvedenými právnymi
názormi,pričomnevidelžiadendôvodnato,abysaodnichodkláňal.Právnynázoržalobkyne,želicencia

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti
považoval za odporujúci jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia
totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného
poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia, pretože táto

licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý
poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 39 ods. 1 zákona
č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011
oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako
v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie

zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie.

62. Stotožnením sa s názorom veľkého senátu, kasačný súd držbu takejto licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe považoval za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v
zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa

citovanéhoustanoveniasamostatnezárobkovočinnouosobou,ktorejúčasťnapovinnomnemocenskom
a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto
licenciealebok30.júnutým,žejehopríjemzpodnikaniaainejzárobkovejčinnosti(nielenztejtolicencie)
poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení.
Opačný názor správneho súdu, podľa ktorého mala žalovaná skúmať, či žalobkyňa svoj príjem dosiahla

z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, tak nemožno považovať za správny.

63. Pokiaľ správny súd vytkol žalovanej nedostatočné zistenie skutkového stavu, kasačný súd zdôraznil,
že zákon o sociálnom poistení na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania

upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr.
por.). To samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu
jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019). Ak organizačná zložka pred vydaním

prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,
môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie
nebudevychádzaťzospoľahlivozistenéhoskutkovéhostavu(§209ods.1zákonaosociálnompoistení),
teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to,z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní
nezohľadnila. K tomu najvyšší správny súd poukázal, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia
z 13. apríla 2016 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z toho, že žalobkyňa je držiteľkou

„rozhodnutia“ (správne: licencie) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe z 24. augusta (správne:
14. augusta) 2005, ktoré bolo zrušené až 31. decembra 2014. Ďalej pobočka vychádzala z obsahu
daňového priznania žalobkyne za zdaňovacie obdobie 2010, ktoré obsahuje údaje o výške príjmu z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, a z údajov o registrácii žalobkyne na daň z príjmov
fyzickej osoby. Žalobkyňa mohla uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním

odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie podala, no spochybnila v ňom len skutkové zistenie, že
je registrovaná na daň z príjmov v súvislosti so zárobkovou činnosťou podľa § 3 ods. 1 písm. b), ods.
2 a 3 zákona o sociálnom poistení, zvyšný skutkový podklad rozhodnutia nespochybnila. Na základe
odvolania žalovaná doplnila dokazovanie dvoma prípismi daňového úradu zo 7. a 12. septembra 2016.
z ktorých následne uzavrela, že žalobkyňa bola od 24. februára 2010 registrovaná na daň fyzickej
osoby podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. Žalobkyni tak bola daná primeraná možnosť, aby

uplatňovala svoje právo vyjadriť sa k skutkovému základu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov.

64. K názoru žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia,
kasačný súd uviedol, že nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa § 209 ods.
1 zákona o sociálnom poistení sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje

inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať
rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení). Nemožno
však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo
vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 3 zákona o sociálnom poistení v
znení účinnom do 31. decembra 2010 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z

povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.
Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky
mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným
úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru -
zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia

však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poisteniu. Ak žalovaná považovala
údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona
o sociálnom poistení rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Zo
žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie
len do určitého času po podaní odhlášky.

65. Kasačný súd tiež záverom dal do pozornosti, že podľa § 204 SSP môže súd v sociálnych veciach
doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy. Pokiaľ bude mať správny súd v ďalšom konaní
pochybnosti o obsahu prípisov daňového úradu zo 7. a 12. septembra 2016, nič mu nebráni v tomto
smere dokazovanie doplniť a ich presný obsah (druh registrácie žalobkyne) objasniť.

VII. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

66. Správny súd v Bratislave predovšetkým konštatuje, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o
zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych

súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov
správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdov
prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na
Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená
náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 16Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny

obsadeniasúdusudcamiboladňa31.októbra2023náhodnýmvýberompridelenádosamosudcovského
oddelenia 17Sa.

67. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu, priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, oboznámil sa

s obsahom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/53/2018 z 30.
marca 2022, s obsahom vyjadrenia žalobkyne z 8. júla 2025, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase
právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), na prejednanie veci nariadil podľa § 107 ods.1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa zúčastnila právna zástupkyňa žalobkyne a dospel k záveru
o nedôvodnosti žaloby.

68. Správny súd posúdil obsah žaloby fyzickej osoby neformálne (§ 202 ods. 2 SSP) a v nadväznosti na
jej dôvody a na požiadavky zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, súdny prieskum
zákonnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým na posúdenie, či toto bolo vydané v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu
veci a či je jeho výrok dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený.

69. Na pojednávaní právna zástupkyňa žalobkyne prezentovala argumenty v zhode s písomným
vyjadrenímz8.júla2025azdôraznilasvojprávnynázorohľadomdržbylicencieL1Aajejprávnejpovahy,
ako aj poukázala na nedostatky procesu správnych orgánov oboch stupňov, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutých rozhodnutí o trvaní poistenia na podklade L1A. Navrhla rozhodnutia správnych orgánov
oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

70. Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade je rozhodnutie žalovanej, ktorým v spojení
s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu bolo rozhodnuté o tom, že žalobkyni ako samostatne
zárobkovo činnej osobe nezaniklo dňa 30. septembra 2009 povinné nemocenské poistenie a povinné
dôchodkové poistenie, ale zaniklo 30. júna 2011.

71.Preposúdeniesprávnostiazákonnostinapadnutéhorozhodnutiažalovanejbolovprípadežalobkyne
predovšetkým nevyhnutné zodpovedať na nasledujúce otázky: či mala žalobkyňa v predmetnom období
postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby (§ 5 zákona o sociálnom poistení) a ak áno, či jej príjem
za predchádzajúci kalendárny rok z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti bol vyšší ako

zákonom ustanovená hranica (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení).

72. Správny súd tiež dáva do pozornosti, že § 5 zákona o sociálnom poistení, ktorý definuje status
samostatne zárobkovo činnej osoby, sa počas preskúmavaného obdobia v prípade žalobkyne zmenil,
a preto bolo nevyhnutné tento status u žalobkyne preskúmať zvlášť do 31. decembra 2010 a následne

od 1. januára 2011.

73. Otázka statusu žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby do 31. decembra 2010 bola
vyriešená rozsudkom veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019, ktorého právne závery sú
aj pre kasačný súd zásadne záväzné (§ 466 ods. 3 SSP), a aj z nich kasačný súd vo veci žalobkyne

vychádzal. Predmetné rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu prešlo aj kontrolou ústavnosti
(pozri uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 610/2021).

74. Vychádzajúc z rozhodnutia kasačného súdu vo veci žalobkyne, správny súd opakovane konštatuje,
že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon

zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. tak treba považovať za
oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, na základe
ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely
sociálneho poistenia.

75. Správny súd z uvedených dôvodov nemôže prijať názor prezentovaný vo vyjadrení žalobkyne z 8.
júla 2025 vo vzťahu k právnej povahe L1A, pretože tento už bol prekonaný ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít.

76. Následne vo vzťahu k dosahovaným príjmom je potrebné zdôrazniť, že sociálna poisťovňa

neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či
všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára,
považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom
poistení. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej
samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou

samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy
o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba
dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona o sociálnom
poistení.77. Od 1. januára 2011 sa zmenila definícia samostatne zárobkovo činnej osoby tak, že za samostatne
zárobkovo činnú osobu podľa zákona o sociálnom poistení sa považuje fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18

rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou
v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej
asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.

78. Uvedenú zmenu definície samostatne zárobkovo činnej osoby je však od 1. januára 2011

nevyhnuté vykladať aj v spojení s prechodnými ustanoveniami, a to konkrétne § 293bp zákona o
sociálnom poistení, podľa ktorého, ak fyzická osoba je zamestnanec alebo samostatne zárobkovo
činná osoba k 31. decembru 2010 a toto právne postavenie trvá aj po tomto dni, je zamestnanec
alebo samostatne zárobkovo činná osoba aj podľa zákona účinného od 1. januára 2011. K výkladu
uvedeného prechodného ustanovenia už zaujal postoj aj Najvyšší správny súd SR, ktorý v rozsudku
sp.zn. 6Ssk/95/2023 z 31. januára 2024 okrem iného uviedol: „Najvyšší správny súd zastáva názor, že

uvedené ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ fyzická osoba má postavenie samostatne
zárobkovo činnej osoby podľa zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, a toto
právne postavenie, rozumej postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa zákona č. 461/2003
Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 trvá aj po 01. januári 2011, potom je samostatne zárobkovo
činnou osobou aj podľa zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2011. Žalobkyňa mala

postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z.z. v znení
účinnom do 31. decembra 2010, jej právne postavenie na základe trvania príslušného oprávnenia
trvalo aj po 31. decembri 2010 (opak nebol preukázaný), preto sa jej v súlade s § 293bp ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z. mal zachovať status (jej právne postavenie) samostatne zárobkovo činnej
osoby aj podľa zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2011, a to bez ohľadu

na to, že táto nebola zaregistrovaná podľa § 31 zákona č. 511/1992 Zb. od 01. januára 2011 do
31.decembra2013,atedapodmienkyplynúcez§5zákonač.461/2003Z.z.vzneníúčinnomvýlučneod
01. januára 2011 nespĺňala. Podľa názoru súdu, žalobkyňa tak mala postavenie samostatne zárobkovo
činnej osoby nielen v období do 31. decembra 2010, ale z dôvodu zachovania jej statusu podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2010 aj po 01. januári 2011. V tomto smere možno podporne

poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu č. 543/2010 Z.z., ktorým s účinnosťou od 01. januára 2011
novelizoval (okrem iného) aj § 5 a zaviedol v tu prejednávanej veci kľúčové prechodné ustanovenie
§ 293bp. Podľa priliehajúcej časti tejto dôvodovej správy, pri prechode na novú právnu úpravu sa
zachováva právne postavenie zamestnanca, zamestnávateľa a samostatne zárobkovo činnej osoby
aj po nadobudnutí účinnosti tejto novely. Do okruhu zamestnancov, samostatne zárobkovo činných

osôb a zamestnávateľov sa od 01. januára 2011 začlenia aj fyzické osoby a právnické osoby, ktorých
právne vzťahy ustanovené zákonom o sociálnom poistení účinnom od 01. januára 2011 vznikli pred
týmto dňom. Úmysel zákonodarcu pri prechode na novú právnu úpravu teda spočíval v zachovaní
právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby (a tiež zamestnanca, zamestnávateľa) aj po
nadobudnutí účinnosti tejto novely“ (pozri bod 29 citovaného rozsudku).

79. Pokiaľ teda Najvyšší správny súd SR v zrušujúcom rozsudku v predmetnej veci žalobkyne ponechal
na uvážení správnemu súdu doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, pokiaľ by mal
správny súd v ďalšom konaní pochybnosti o obsahu prípisov daňového úradu zo 7. a 12. septembra
2016, tak k tomu správny súd uvádza, že v danom prípade nepristúpil k doplneniu dokazovania z toho

dôvodu, že táto skutočnosť (t.j. z akého dôvodu bola žalobkyňa registrovaná na daňovom úrade) by
nemala žiadny vplyv na posúdenie statusu samostatne zárobkovo činnej osoby žalobkyne od 1. januára
2011, a to vzhľadom na prechodné ustanovenie § 293bp zákona o sociálnom poistení, ktorý žalobkyni
zachovával tento status s prihliadnutím na skutočnosť, že aj k 31. decembru 2010 a aj od 1. januára 2011
jej trvalo predmetné oprávnenie na vykonávanie činnosti (bola držiteľka licencie L1A). Táto skutočnosť,

hoci nebola uvedená v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovanej, však nemôže byť sama o sebe
dôvodom na jeho zrušenie, lebo nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia (t.j. na samotný výrok)
a rozhodnutie nemožno zrušiť za nesprávnosť, ktorá sama o sebe neovplyvňuje subjektívnoprávnu
pozíciu dotknutej osoby. V danom prípade sa jedná o skutočnosť, ktorá vyplýva priamo zo zákona
o sociálnom poistení (§ 293bp), a teda žalobkyňa bola aj po 31. decembri 2010 samostatne zárobkovo

činnou osobou a to bez ohľadu na to, či bola registrovaná na daňovom úrade v súvislosti so zárobkovou
činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3.80. Čo sa týka konkrétnej výšky príjmov z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti žalobkyne,
tieto vyplývajú z administratívneho spisu, a to za rok 2008 (vo výške v prepočte na eurá 49 380,70 eur),
za rok 2009 (34 516,22 eur), a preto žalobkyni zaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové

poistenie 30. júna 2011, lebo až za rok 2010 tento príjem nepresiahol zákonom stanovenú hranicu,
keďže tento príjem bol 0,- eur.

81. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že kasačný súd sa nezaoberal procesnými postupmi správnych
orgánov, táto jej námietka sa nezakladá na skutočnosti. Správny súd poukazuje na body 17 a 18

rozsudku kasačného súdu v predmetnej veci (pozri aj bod 65 tohto rozsudku správneho súdu), v ktorých
sa najvyšší správny súd dostatočne venoval aj procesným aspektom, pričom uzavrel, že „žalobkyni
tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa k skutkovému základu
rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov.“

82. Správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa

ktorého „...rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré
nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ Obdobne správny súd odkazuje
aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k účelu správneho súdnictva:
„Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej
správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť

verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu
nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne
zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je
náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná“ (pozri Uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra 2015 sp. zn. III. ÚS 502/2015).

83. Správny súd, vychádzajúc z právnych záverov rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9Sžsk/53/2018 zo dňa 30. marca 2022, dospel k záveru, že žalovaná za daných
okolností prípadu dostatočne zistila skutočný stav veci potrebný na rozhodnutie vo veci samej a na

tento správne aplikovala relevantné hmotnoprávne ustanovenia zákona o sociálnom poistení (okrem
spomenutej zistenej nesprávnosti ohľadom neaplikovania prechodného ustanovenia § 293bp zákona
o sociálnom poistení), nezistiac také závažné porušenie práv a právom chránených záujmov žalobkyne,
na základe ktorých by bolo možné vyhovieť žalobnému petitu, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol
(§ 190 SSP).

84. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 3 SSP a v konaní
úspešnej žalovanej trovy konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní nepriznal, pretože
žalovanej voči žalobkyni nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od nej
spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.

Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia
a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov

konania (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443
ods. 5 SSP).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
SSP).V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané

advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).