Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 18, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 19C/25/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201688
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. et Mgr. Michala Lunterová Švandová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201688.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. et Mgr. Michalou Lunterovou Švandovou, v spore

žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt C. XXX, C., v konaní zast. Advokátska kancelária BUGRI
s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO 56 434 995, proti žalovanej Slovenskej
republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 821 72
Bratislava mestská časť Staré Mesto, IČO 00 151 866, o zaplatenie 6.225,22 Eur takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6.225,22 Eur, a to v lehote 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov
konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 09. 04. 2024 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
mu sumu 6.225,22 Eur a náhradu trov konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej porušením
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa
04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), ktorá bola
žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola v časti implementovaná

do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Škoda tak vznikla žalobcovi
ako jednotlivcovi, porušením úniového práva žalovaným, ako členským štátom Európskej únie.

1.1 Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru, štátnu službu vykonáva
v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení
neskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonohasičskomazáchrannomzbore“),vslužobnejhodnostiporučík,
vo funkcii technik strojník v družstve A s miestom výkonu služobnej činnosti na hasičskej stanici Detve,

ktorá organizačne patrí pod D. E. F. G. H. H. I. H.. Škoda vznikla žalobcovi v takto určenom mieste
výkonu služobnej činnosti.

1.2 Pracovný čas hasiča je preto rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži minimálne
24 hodín a následne má dva dni voľna. Každá hasičská zmena mesačne odslúži 10, resp. 11 pracovných
zmien. Hasiči tak odslúžia dve až tri zmeny týždenne. Pri takto nastavenom rozvrhnutí služobného času
má hasič stráviť v službe mesačne 240 hodín (pri 10 zmenách

za mesiac) až 264 hodín (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu nie sú zahrnuté hodiny nadčasov.
Služobný čas hasiča je potom rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má pri naplánovanej 24
hodinovej službe na každý tretí deň za rok odpracovať121,67 zmenových služieb, čo je v priemere 2.920 odpracovaných hodín ročne. Služobný (pracovný)
čas príslušníka hasičského a záchranného zboru je rozvrhnutý nerovnomerne,
a to tým spôsobom, že jedna 24 hodinová pracovná zmena hasiča sa skladá z výkonu služby, po

ktorom nasleduje určená služobná pohotovosť na pracovisku. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny
rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín určenej služobnej pohotovosti, a to v čase 22:30
– 05:30 hod, teda v pomere 17:7. S účinnosťou od 01. 01. 2022 boli pracovné zmeny rozvrhnuté
na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti, a to v čase 22:00 – 06:00 hod, teda
v pomere 16:8. V rámci jednej pracovnej zmeny tak žalobca strávi na pracovisku sústavne minimálne

24 hodín. Mimo rozvrhu služobného času hasičovi môže byť a žalobcovi aj pravidelne býva nariadená
služobná pohotovosť. Určená služobná pohotovosť, ako aj nariadená služobná pohotovosť sa pritom do
pracovného času žalobcu nezapočítavajú a ich výkon nie je rozlíšený ani na výplatnej páske, na ktorej
je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Výkon služobnej pohotovosti
je rozdelený na aktívnu časť, teda na časť, v ktorej sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas ak
je nahlásený výjazd a na neaktívnu časť. F. sa pritom počas celého trvania služobnej pohotovosti musí

zdržiavať na hasičskej stanici, výjazd sa vykonáva
do jednej minúty od nahlásenia, a preto musí byť oblečený v služobnej rovnošate a musí byť fyzicky
aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia. Za vykonávanie určenej služobnej
pohotovosti je žalobca odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške 15% zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (teda z hodinovej mzdy), ak je služobná pohotovosť

vykonávaná v bežný služobný deň
(tzv. 15%-ná pohotovosť) a peňažnou náhradou vo výške 30% z hodinovej mzdy,
ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja, teda v deň štátneho sviatku (tzv. 30%-
ná pohotovosť).

1.3 Žalobca v rámci určenej služobnej pohotovosti odpracoval od apríla do decembra 2021 (vrátane)
522,68 hodín, od januára do decembra 2022 (vrátane) 740,64 hodín, od januára
do decembra 2023 (vrátane) 741,19 hodín a v mesiacoch január a február 2024 (vrátane) 95,92
hodín, teda celkovo 2219,95 hodín služobnej pohotovosti (z toho 2100,43 hodín určenej služobnej
pohotovosti a 119,52 hodín nariadenej služobnej pohotovosti) pričom žiadna z týchto odpracovaných

hodín mu nebola započítaná do pracovného času. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu počas
celého žalovaného obdobia (apríl 2021 – február 2024) tak dosiahol najmenej 51,81 hodín týždenne, čím
tak počas žalovaného obdobia pravidelne presahoval 40 hodinový týždenný služobný čas príslušníka
hasičského a záchranného zboru
aj maximálne prípustný 48 hodinový týždenný pracovný čas tak, ako je ustanovené

v čl. 6 písm. b) Smernice, a to z dôvodu, že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti
nie je žalobcovi započítavaná do fondu pracovného času, keď vnútroštátna právna úprava v zákone
o hasičskom a záchrannom zbore služobnú pohotovosť hasičov nepovažuje za služobný (pracovný)
čas, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor EÚ“ ).

1.4 Žalobca poukázal na § 85 ods. 1 a ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore,
čl. 2 ods. 1 a ods. 2 a čl. 6 Smernice, čl. 288 a čl. 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
a čl. 7 ods. 2 a ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k právnemu posúdeniu
veci uviedol, že Smernica predstavuje normu komunitárneho práva a na základe princípu prednosti

komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade jej
chybnej aplikácie alebo opomenutia jej aplikácie, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené,
sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Žalobca zdôraznil, že Smernica nebola
správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona o hasičskom
a záchrannom zbore, ktorého ustanovenia sú v rozpore s vyššie uvedenými článkami Smernice.

Základný problém je podľa tvrdení žalobcu v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho na jednej strane
stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora EÚ a tým, ako ho na druhej strane upravuje zákon
o hasičskom a záchrannom zbore. Pojem pracovný čas uvedený v Smernici, je podľa Súdneho dvora
EÚ autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje,
že rozlišovanie je binárne, buď je určitý čas pracovným časom alebo ním nie je a že čas pracovnej
(služobnej) pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebotýždenného pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu
pracovný čas je skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný
na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť v prípade potreby k dispozícii.

Zo žiadneho ustanovenia zákona o hasičskom a záchrannom zbore však nevyplýva, že by služobná
pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Vzhľadom
na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) času sa potom formálne javí,
žežalobcovslužobný(pracovný)časnepresahuje48hodíntýždenne.Aksavšakzapracovný(služobný)
čas v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ považuje aj služobná pohotovosť, je zrejmé, že súhrn

takto naskladaného pracovného času hasičov pravidelne prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne
dosahuje
v priemere aj približne 53 až 56 hodín týždenne. V dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy zákona
o hasičskom a záchrannom zbore nie je tak cca 30 % zo všetkých žalobcom reálne odslúžených hodín
v práci považovaných za pracovný čas. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 dáva v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času, vyplývajúceho z článku

6 písm. b) Smernice, poškodenému hasičovi právo domáhať sa náhrady škody priamo proti členskému
štátu. Vzhľadom na uvedené žalobca považuje za nepochybné, že jeho aktívna vecná legitimácia v
tomto konaní je jednoznačne daná.

1.5 Žalobca poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ v súvislosti s absolútnou objektívnou

zodpovednosťou štátu v prípade porušenia komunitárneho práva (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
C-429/09zodňa25.11.2010,body45,46,61)atiežvsúvislostispriamouaplikovateľnosťouustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s týmto právom (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-106/77 zo dňa
09. 03. 1978) a v súvislosti s výkladom Smernice a porušením jej čl. 6 (rozsudok Súdneho dvora EÚ

vo veci C-429/09). Práve z prvého uvedeného rozsudku (vo veci C-429/09) vyplýva, že poškodení
jednotlivci majú, za splnenia troch podmienok, právo na náhradu škody vzniknutej porušením úniového
právazostranyčlenskéhoštátu.KotázkampojmupracovnýčasžalobcapoukázalnarozsudokSúdneho
dvora EÚ vo veci C-397/01 zo dňa
05. 10. 2004, vo veci C-14/04 zo dňa 01. 12. 2005 a vo veci C-518/15 zo dňa 21. 02. 2018.

S poukazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05. 03.
1996, rozsudok vo veci C-118/08 zo dňa 26. 10. 2010, rozsudok v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 a rozsudok vo veci C-524/04, ako aj s poukazom na uznesenie vo veci
C-437/05 zo dňa 11. 01. 2007 žalobca uviedol, že porušenie práva EÚ pre absentujúcu,
resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona o hasičskom a záchrannom zbore

je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie
a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody porušením úniového
práva štát, teda žalovaná Slovenská republika, keďže neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
dodržania požiadavky vyplývajúcej z čl. 6 písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času,

resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu zákonom o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje
služobnémuúradurozvrhnúťhasičovijehoslužobnýčastakýmspôsobom,žetentopravidelnepresahuje
maximálnu hranicu 48 hodinového týždenného pracovného času.
Za žalovaný štát v tomto spore koná Ministerstvo vnútra ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
hasičský a záchranný zbor a ktorý bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom o hasičskom

a záchrannom zbore. Žalobca má preto za to, že pasívna vecná legitimácia žalovanej je jednoznačne
daná. V súvislosti s garanciou práva hasičov
na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora,
a to na uznesenie vo veci C-52/04 zo dňa 14. 07. 2005, rozsudok vo veci C-518/15 (body 55 až 59),
rozsudok v spojených veciach C-397/01 až 403/01 (bod 100) a rozsudok

vo veci C-429/09 (bod 55). V súvislosti s rozsudkom vo veci C-429/09 žalobca nad rámec
už uvedeného uviedol, že porušenie právnej normy EÚ bolo dostatočne závažné, keď žalobca počas
žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci
z čl. 6 písm. b) Smernice. Pokiaľ ide o existenciu škody (ujmy) Smernica neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, ani kritériá zakotvujúce spôsob

určenia výšky nároku na náhradu škody, ale podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pod škodou v
takomto prípade rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku,
na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b)
Smernice rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovaťtaký, ktorý by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho
služobnú pohotovosť na pracovisku. Žalobou uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky

podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúcich nemajetkovú ujmu, keďže tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie
k náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno
žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu (strata času odpočinku
a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, zakotveného v čl. 40 Ústavy SR, ďalej súkromia

a rodinného života), k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. V dôsledku nezapočítania hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času, keď žalobca reálne odpracoval viac než pripúšťa čl. 6 písm. b)
Smernice, dochádza sústavne a dlhoročne
k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúcom
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva na súkromie a rodinný
život. Neprimeraná pracovná zaťaženosť má nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho života a negatívne sa

prejavuje aj na jeho osobnom a rodinnom živote, keďže na úkor jeho rodiny a osobného života trávi
neprimeranedlhýčasvpráciaprichádzaočas,ktorýbychcelamoholvenovaťsvojimnajbližším,rodine,
priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Žalobca pritom
konštatoval aj priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, ktorá mu bola spôsobená. Ak by
žalovaný správne prebral ustanovenia čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) Smernice do zákona o hasičskom

a záchrannom zbore resp., ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v praxi dodržiavané,
nedochádzalo by k porušovaniu práva žalobcu na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas a
nedošlo by k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok. V prípade, že sú splnené všetky tri
vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho
práva upravujúceho zodpovednosť

za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá
náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby dostatočne sanovala ujmu ktorá

poškodenému jednotlivcovi vznikla (výrok rozsudku vo veci C-429/09). Podľa žalobcu § 122 zákona
o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý upravuje odmenu
za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby,
je ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou
bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa názoru žalobcu je aj výšku nemajetkovej

ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti, za ktorých táto ujma
vznikla. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do služobného času, je možné
analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času (čo je práve rozdiel medzi
určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore a
nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, keďže

služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv žalobcu nedochádzalo. Žalobca mal
preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje rozdiel medzi peňažnou náhradou
uvedenou v § 122 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore a peňažnou náhradou uvedenou v §
122ods.2písm.a)predmetnéhozákona,atozakaždújednuodpracovanúhodinuslužobnejpohotovosti
počas žalovaného obdobia.

1.6 Vychádzajúc z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej
v § 122 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore (15% alebo 30% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a
peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona (vo výške 50% z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade
odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako
súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti počas bežného služobného dňa za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho

roku
(50%- 15%) a ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárnehoroku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi
výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu
podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore) a výškou náhrady za určenú

služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 zákona
o hasičskom a záchrannom zbore a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja),
t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu
žalobcu (50%–15% = 35%, a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja
50%-30% = 20%).

1.7 Za rozhodujúci moment pre vznik ujmy považuje žalobca výplatný termín, pričom
u príslušníkov hasičského a záchranného zboru je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca
za predchádzajúci mesiac.
V prípade žalobcu za obdobie apríl - december 2021 predstavuje: (i) fond pracovného času 1480,10
hodín; (ii) určená služobná pohotovosť 522,68 hodín, (iii) nariadená služobná pohotovosť 68,27 hodín a

(iv)nadčasy5,37hodín.Zauvedenýčasovýúsektakdosiaholpriemernýtýždennýpracovnýčasžalobcu
čas 52,85 hodín, spolu celkovo
2076,42 odpracovaných hodín. Nemajetková ujma za predmetné obdobie tak predstavuje sumu celkom
1.440,87 Eur.
Za obdobie január – december 2022 predstavuje (i) fond pracovného času 1961 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť 740,64 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť
47,75 hodín a (iv) nadčasy 6,33 hodín. Za uvedený časový úsek tak dosiahol priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu čas 52,85 hodín, spolu celkovo 2755,72 odpracovaných hodín. Nemajetková ujma
za predmetné obdobie tak predstavuje sumu celkom 2.117,14 Eur.
Za obdobie január – december 2023 predstavuje (i) fond pracovného času 1938,50 hodín; (ii) určená

služobná pohotovosť 741,19 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť 3,50 hodín a (iv) nadčasy 3,27
hodín. Za uvedený časový úsek tak dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu čas 51,52 hodín,
spolu celkovo 2686,46 odpracovaných hodín. Nemajetková ujma za predmetné obdobie tak predstavuje
sumu celkom 2.351,43 Eur.
Za obdobie január – február 2024 predstavuje (i) fond pracovného času 328 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť 95,92 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť 0 hodín
a (iv) nadčasy 4,92 hodín. Za uvedený časový úsek tak dosiahol priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu čas 50,04 hodín, spolu celkovo 428,84 odpracovaných hodín. Nemajetková ujma za predmetné
obdobie tak predstavuje sumu celkom 315,78 Eur.
Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie mesiacov

apríl 2021 až február 2024 (vrátane) tak pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti
podľa§92ods.1zákonaohasičskomazáchrannomzborevrozsahucelkom2100,43hodínpredstavuje
sumu spolu 6.225,22 Eur.

1.8 Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalobca k žalobe pripojil listinné dôkazy,

a to Rozhodnutia riaditeľa krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v BB
(č. l. 22, č. l. 23 a č. l. 23rub súdneho spisu), Oznámenie o sume a zložení platu (č. l. 24rub súdneho
spisu), prehľadnú tabuľku za žalované obdobie 04/2021 – 02/20224 (č. l. 25 súdneho spisu), výplatné
pásky žalobcu za mesiace apríl 2021 – február 2024 (č. l. 26 súdneho spisu), plán služieb (č. l. 46
súdneho spisu), Rozsudok súdneho dvora vo veci C-243/09

zo 14. októbra 2010 (č. l. 64 súdneho spisu), Rozsudok súdneho dvora vo veci C-429/09
z 25. novembra 2010 (č. l. 70 súdneho spisu) a Smernicu Európskeho parlamentu a rady 2003/88/ES
(č. l. 78 súdneho spisu). Žalobca tiež k žalobe pripojil plnomocenstvo
(č. l. 20 súdneho spisu).

2. Súd vydal dňa 22. 05. 2024 platobný rozkaz sp. zn. 19C/25/2024, ktorý bol z dôvodu podaného odporu
žalovaného v celom rozsahu zrušený. V odpore, doručenom súdu dňa
13. 06. 2024, žalovaný uviedol, že žalobcom uplatnený nárok považuje za neopodstatnený a nedôvodný.
Žalovaný poukázal na čl. 1 ods. 2 Smernice, v zmysle ktorého je pracovným (služobným) časom
akýkoľvek čas, počas ktorého zamestnanec pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju

činnosť alebo povinnosti v súlade so vnútroštátnymi predpismi. Do služobného času teda podľa
žalovaného spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na základe pokynov zamestnávateľa
ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na základe jeho nariadenia, napr. vo
forme pracovnej pohotovosti. Žalovaný tiež v spojitosti s uvedeným poukázal na ustálenú rozhodovaciuprax podľa ktorej je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú naplnené charakteristické znaky pojmu
pracovný čas aj v pohotovostnej službe skutočnosť, že je povinný byť fyzicky prítomný na mieste
určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby mohol okamžite poskytnúť

primerané služby a tieto povinnosti je potrebné považovať
za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu
nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade pohotovosti Súdny dvor EÚ rozhodol, že
do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. K definícii služobného času príslušníka hasičského a záchranného zboru žalovaný

uviedol, že ide o časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému
úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Žalovaný s poukazom na zákonné ustanovenia tiež
uviedol, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase
sa za výkon štátnej služby považuje aj služobné pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste

výkonu štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho
rozvrhnutia služobného času. Žalovaný tiež poukázal na Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre
príslušníkov hasičského a záchranného zboru na rok 2021, Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre
príslušníkov hasičského a záchranného zboru na rok 2022, Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre
príslušníkov hasičského a záchranného zboru na rok 2023 a Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa

pre príslušníkov hasičského a záchranného zboru na rok 2024, ktorých ustanovenia rovnako ako aj
ustanovenia § 85, § 91 a § 92 zákona o hasičskom a záchrannom zbore transponujú podľa tvrdení
žalovaného čl. 2 ods. 1 Smernice. Žalovaný tiež poukázal na to, že priemerný pracovný čas pre každé
obdobie 7 dní v zmysle Smernice nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov a uviedol, že Smernica
pripúšťa,obzvlášťprinerovnomernerozvrhnutompracovnomčase,inéako7dňovéreferenčnéobdobie.

Žalovaný poukázal na čl. 16 Smernice, ktorý ustanovuje referenčné obdobie
4 mesiace a čl. 17, ktorý stanovuje toto obdobie až na 6 mesiacov, čo je aj referenčné obdobie určené
podľa § 84 zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Zároveň kolektívne zmluvy podľa jeho tvrdení
dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu
službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Podľa tvrdení žalovaného sa žalobcovi

nepodarilo v konaní preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákon správne. Žalovaný sa tiež
pomerne rozsiahlo vyjadril k pojmu priemerný čas a pojmu pracovný čas a k súvislostiam a komplexnosti
aplikácie čl. 2 a čl. 6 Smernice.

2.1 K nároku žalobcu na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobca podľa jeho názoru neosvedčil,

že by mu nárok na náhradu škody vznikol, keď žalobca stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým,
že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť za ktorú bol žalobca odmeňovaný v zmysle vnútroštátnej
legislatívy nejasným spôsobom. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca mal možnosť sa pred nástupom na
výkon štátnej služby v hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu
služby, a teda že vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako

aj o ďalších svojich právach a povinnostiach. Žalovaný tiež uviedol, že nemajetková ujma môže vzniknúť
až konkrétnym porušením ustanovení Smernice a len v rozsahu tohto porušenia, žalobca
si uplatnil nárok mzdový a nie nárok na nemajetkovú ujmu, pričom predmetom konania nemôže byť
doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť.

2.2 Žalovaný v odpore namietal tiež výpočet nemajetkovej ujmy a samotnú výšku nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobca požadoval a ktorú žalovaný označil za absolútne neprimeranú. K výpočtu nemajetkovej
ujmy žalovaný uviedol, že nárok žalobcu je možno posúdiť ako mzdový nárok a podľa tvrdenia
žalovaného sa žaloba týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť bez
toho, aby žalobca uviedol, v ktorom období došlo resp. nedošlo k porušeniu Smernice, keď žalobca

svojim výpočtom len simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú
pohotovosť. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 žalovaný uviedol,
že má za to, že žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu
nebol na svojich právach ukrátený. Pokiaľ ide o výšku požadovanej peňažnej náhrady žalovaný uviedol,
že žalobca túto neodôvodnil, keď neuviedol v čom neoprávnený zásah do jeho práv spočíval a poukázal

na to, že nakoľko sa jedná o osobnostné práva žalobcu, nemajetkovú ujmu je potrebné preukazovať
individuálne a nie odkazom
na rozhodovaciu činnosť súdov. Žalovaný mal pritom za to, že žalobca v konaní nepreukázal zásah
do súkromného života, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil v medziľudskýchvzťahoch, nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá
by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

2.3 K premlčaniu žalovaný uviedol, že žalobca viazal začiatok premlčacej doby
na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac, a teda aj plynutie premlčacej doby viazal
na mzdové nároky a nie na vznik nemajetkovej ujmy, a teda aj uvedené podľa žalovaného potvrdzuje,
že žalobca nežaluje nemajetkovú ujmu ale mzdové nároky.

2.4 Na záver odporu žalovaný vzniesol i námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen
a navrhoval, aby bola vec postúpená na Mestský súd Bratislava IV alebo na Okresný súd Banská
Bystrica (mzdový nárok). Žalovaný k odporu na preukázanie svojich skutkových tvrdení nepredložil
žiadne listinné dôkazy, k odporu pripojil poverenie pre A. A. J. (č. l. 121 súdneho spisu), úradný záznam
(č. l. 123, č. l. 145 a č. l. 149 súdneho spisu), e-mailovú komunikáciu s OS Zvolen (č. l. 124 súdneho
spisu), potvrdenie

(č. l. 148a súdneho spisu).

3.V replike doručenej súdu dňa 19. 07. 2024, žalobca uviedol, že tvrdenia a argumentáciu žalovaného
uvedené v odpore považuje za nesprávne a zavádzajúce. K transpozícii čl. 2 ods. 1 a čl. 6 Smernice
žalobca uviedol, že kardinálnym právnym problémom sporu je to,

že služobná pohotovosť sa žalobcovi, hasičovi, nezapočítava do služobného pracovného času
a odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom z toho dôvodu
z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu
Smernice, keďže takto evidenčne nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas.
Služobná pohotovosť síce môže byť považovaný

za výkon štátnej služby, avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného) času.
Už zo samotného rozvrhnutia služobného (pracovného) času hasičov je zjavné, že toto priamo vylučuje
možnosť dodržania a neprekročenia maximálne 48 hodinového priemerného týždenného pracovného
času. K porušeniu Smernice a dôkaznému bremenu žalobca uviedol, že dôkazné bremeno porušovania
jednotlivých ustanovení Smernice a vnútroštátnych predpisov uniesol, a to už samotnou žalobou a k nej

pripojenými dôkazmi, ktorými výkon služby žalobca preukázal. Žalobca tiež uviedol, že preto, aby
odškodnenie poňalo
aj tú základnú skutočnosť, ktorá prekračovanie maximálneho resp. stanoveného týždenného
pracovného času v praxi spôsobovalo žalovanú výšku nároku odvíjal od súčtu hodín služobnej
pohotovosti, ktoré v žalovanom období odpracoval, pričom sa podľa jeho tvrdení jednalo o postup,

ktorý umožnil súdu posúdiť primeranosť nároku žalobcu a odškodňoval základné porušovanie Smernice
a zásahu do jeho osobnostných práv tak, ako boli tieto uvedené v žalobe

3.1 K tvrdeniam žalovaného o tom, že žalobca sa žalobou domáha mzdového nároku žalobca uviedol,
že spôsob výpočtu nároku a uplatnenie výšky žalovaného nároku v žiadnom prípade neznamená, že

žalobou uplatňuje mzdový nárok, ale len to, že právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky
náhrady škody z porušenia úniového práva. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím ust. § 122
ods. 1 a § 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore považuje žalobca za logický
a legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného odškodnenia, rešpektujúci zásadu ekvivalencie
a efektivity tak, ako ich ustanovuje judikatúra Súdneho dvora, a ktorý je akceptovaný rozhodovacou

praxou súdov. Žalobca sa žalobou domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli
započítané do služobného (pracovného) času. Žalobca si teda žalobou neuplatnil nárok na náhradu
škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne, ako tvrdí žalovaný.

3.2 Žalobca sa tiež obsiahlo vyjadril k definíciám pojmov pracovný čas a priemerný čas a poukázal na
tú skutočnosť, že žalovaný nereagoval na to, že spôsobom rozvrhovania služobného času zásahových
hasičov dochádza k porušovaniu vnútroštátnej právnej úpravy ich pracovného času, a to vo väčšom
rozsahu než tomu boli v prípade porušovania
čl. 6 Smernice. K odvolávke žalovaného na čl. 15 Smernice žalobca uviedol, že okrem

čl. 6 písm. a) bol porušený aj čl. 6 písm. b) Smernice keď podľa vnútroštátnej úpravy a kolektívnych
zmlúv mal byť týždenný pracovný čas obmedzený na 38 hod. resp. 37,5 hod. týždenne. Vzhľadom na
v žalobe vyčíslený priemerný pracovný čas je potom podľa tvrdení žalobcu zjavné, že aj takto zákonom
a kolektívnymi zmluvami stanovený týždenný pracovný čas bol prekročený, a to zásadnejším spôsobomnež maximálny priemerný týždenný pracovný čas. Žalobca ďalej poukázal na rozdiel medzi plánom
služieb, na ktorý poukazuje žalovaný (návrh rozvrhu služieb, s ktorým sa hasič oboznamuje tri dni pred
začiatkom nasledujúceho kalendárneho mesiaca) a plánom služieb, ktorý žaloba ako dôkaz predložil

spolu so žalobou, keď údaje uvedené v ním predloženom listinnom dôkaze sú údajmi o skutočne
odpracovanom služobnom čase žalobcu a jedná sa o evidenciu skutočne odpracovaných hodín za daný
mesiac. Ani namietanie plánu služieb zo strany žalobcu by podľa jeho tvrdení neovplyvnilo celkový
počet 24 hodinových služieb v režime trojzmennej prevádzky, v ktorom každý hasič pracuje, a tým aj
celkový počet hodín, ktoré musí hasič každý mesiac odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času.

Rozvrh služobného času hasiča je totiž stanovený zákonom a objektívnymi skutočnosťami vyplývajúcimi
z dlhoročne poddimenzovaného počtu zásahových hasičov, ktorý žalovaný vykrýva a výkon služby
zabezpečuje porušovaním Smernice. Námietku žalovaného, že žalobca mohol rozvrh lánu služieb
namietať a tým dosiahnuť, aby jeho služobný čas nepresahoval v priemere viac ako 48 hodín v kontexte
uvedeného žalobca označil ako iluzórnu.

3.3 K nároku na náhradu škody žalobca uviedol, že je nepochybné, že aj služobná pohotovosť (tak
aktívna ako aj neaktívna časť služobnej pohotovosti) musí byť považovaná za pracovný čas hasiča,
a teda musí byť započítavaná do pracovného času, keď rozhodujúcim kritériom
je požiadavka prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitá pripravenosť
na poskytovanie príslušných služieb (práce) a to bez ohľadu na to, ako intenzívnu prácu pracovník počas

pohotovosti vykonáva. Podstatné je teda podľa tvrdení žalobcu to,
že sa na mieste určenom služobným úradom počas celej dĺžky služobnej pohotovosti nachádza, je
plne k dispozícii a je pripravený okamžite plniť svoje povinnosti a vykonať služobný zákrok. Žalobca
je zároveň v uvedenej dobe oddelený od vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských
väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je úplne vylúčená.

Uvedené skutočnosti sú pritom podľa jeho názoru právne relevantné z hľadiska posudzovania, či ide
alebo nejde o pracovný čas. Samotná Smernica priamo neupravuje otázku započítavania pracovnej
pohotovosti
do maximálneho týždenného pracovného času ale uvedená otázka bola vyriešená judikatúrou Súdneho
dvora tak, že do celkového pracovného času hasiča sa započítavajú aj odpracované hodiny služobnej

pohotovosti, ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom, teda aj určená služobná
pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny.

3.4 K náhrade nemajetkovej ujmy a námietkam žalovaného ktorými tento v spojitosti s náhradou
nemajetkovej ujmy spochybňoval vznik ujmy na strane žalobcu žalobca s poukazom na rozsudok

Súdneho dvora EÚ C-243/09 zo dňa 10. 10. 2010 uviedol, že už len samotná strata času odpočinku je
sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku
na náhradu škody porušením článku 6 Smernice, a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj
akýkoľvek prípadný ďalší následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva,
lebo už len samotná strata času odpočinku znamená zásah

dozákladnéhoprávanaochranuzdraviaaujmuvtomtosmere.Vzhľadomnauvedenémalžalobcazato,
že nie je nevyhnutné preukazovať ďalšiu osobitnú ujmu na jeho osobnostných právach, keď už samotná
stratačasuodpočinkukuktorejdochádzaprekračovanímmaximálnehopracovnéhočasujesamaosebe
dostatočnou na priznanie žalovaného nároku. Zároveň žalobca uviedol, že na preukázanie negatívnych
následkov na jeho súkromný a rodinný život trvá na vykonaní svojho výsluchu na pojednávaní. Pokiaľ ide

o samotný výpočet výšky náhrady škody žalobca zopakoval svoju skoršiu argumentáciu a s poukazom
na zásadu ochrany legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí uviedol, že
žalobou uplatnený nárok čo do výšky vyčíslil a uplatnil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry
Súdneho dvora EÚ a zároveň vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov.

3.5 K tvrdeniam žalovaného o vedomosti žalobcu o pracovných podmienkach vrátane organizácie
pracovného času v čase nástupu do hasičského a záchranného zboru žalobca uviedol, že uvedené je
právne irelevantné vo vzťahu k objektívnemu faktu, že Smernica bola nesprávne transponovaná a je
žalovaným dlhodobo porušovaná. Žalobca tiež uviedol, že jeho vedomosť o tom, že bude pracovať
v režime troch zmien neznamená, že bez ďalšieho súhlasil s tým, že bude takmer sústavne pracovať

viac než 48 hodín týždenne a zároveň uviedol,
že nemal vedomosť o tom, že žalovaný nebude žiadnu z hodín odpracovaných služobných pohotovostí
považovať za pracovný (služobný) čas, a teda že mu táto časť celkového odpracovaného času nebude
započítaná do odpracovaných hodín.3.6 Žalobca sa tiež vyjadril k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného tak, že
zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v žalobe a s poukazom na rozsudky Súdneho dvore EÚ

odôvodnil názor, že štát konajúci prostredníctvom žalovaného je vo vzťahu k nároku na náhradu škody
spôsobenej porušením úniového práva pasívne vecne legitimovaným subjektom. Na záver svojho
vyjadrenia žalobca k námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen uviedol, že táto bola
založená tým, že si pri miestnej príslušnosti danej na výber zvolil ako miestne príslušný práve Okresný
súd Zvolen a skutočnosti zakladajúce príslušnosť súdu boli dané už v čase začatia konania a v súlade

so zásadou perpetuatio fori táto naďalej trvá. Žalobca súdu spolu s replikou nepredložil žiadne ďalšie
listinné dôkazy.

4.Žalovaný, v duplike doručenej súdu dňa 13. 08. 2024 uviedol, že zotrváva na svojej skutkovej
a právnej argumentácii a nestotožňuje sa s právnym názorom žalobcu, opätovne namietal výpočet
výšky nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom a zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa stotožnenia

nemajetkovej ujmy so mzdovým nárokom, resp. vecnou škodou, ktoré neboli predmetom konania.
k výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol,
že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú
škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie považovať za spôsobilé
na vypočítanie nemajetkovej ujmy, pričom tento svoj názor žalovaný podporil rozsiahlymi odkazmi na

rozhodovaciu prax súdov nižšieho i vyššieho stupňa.

4.1 Žalovaný tiež uviedol, že skutočnosť, že by nesprávne transponoval Smernicu
do vnútroštátneho právneho poriadku automaticky nezakladá porušenie čl. 6 Smernice, a teda ak by aj
súd konštatoval, že k nesprávnej alebo neúplnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR došlo,

musí skúmať samotné porušenie čl. 6, od ktorého žalobca svoj nárok
na náhradu škody odvodzuje. Žalovaný tiež uviedol, že do práva žalobcu v zmysle
čl. 6 písm. b) Smernice zasiahnuté nebolo, a teda tu nie je dôvod na priznanie akejkoľvek výšky
náhrady nemajetkovej ujmy, avšak z opatrnosti žalovaný uviedol, že súdna prax v prípadoch, kedy
došlo k porušeniu Smernice sa ustálila na náhrade v rozsahu 1.500,00 až 2.500,00 Eur, pričom, opäť.

Poukázal na rozhodovaciu prax súdov nižšieho a vyššieho stupňa s poznámkou, že je zrejmé, že súdy
sa neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej ujmy.

4.2 Žalovaný nad rámec svojich skorších vyjadrení k tvrdeniu žalobcu, že je jedno či na účely mzdy sa
evidujú odpracované hodiny alebo nie lebo jeho plat vychádza z tarifného platu v závislosti od konkrétnej

platovej triedy uviedol, že toto tvrdenie žalobcu je nepravdivé,
a to z dôvodu, že v prípade, ak by sa predmetné časy odpočinku neposudzovali ako výkon štátnej služby,
tak by žalobca v žiadnom mesiaci nenaplnil fond pracovného času a teda by mu nemohla byť vyplatená
ani odmena podľa platových tabuliek, čo je dôvod, pre ktorý
je podstatné, či sa tieto časy posudzujú ako výkon štátnej služby alebo nie. Ak by žalovaný

aj prijal argumentáciu žalobcu, že Smernica bola nesprávne transponovaná a je nevyhnutné aplikovať
ju priamo, na účely súdneho konania možno podľa žalovaného prijať záver.
Že podľa Smernice sa vychádza zo šiestich po sebe nasledujúcich mesiacoch na účely výpočtu
priemerného pracovného času žalobcu a teda obdobie posledných troch rokov by malo podľa názoru
žalovaného byť rozdelené do šiestich šesťmesačných referenčných období, v rámci ktorých sa vypočíta

priemerný pracovný čas žalobcu. Z uvedeného podľa tvrdení žalovaného vyplýva, že v šesťmesačných
referenčných obdobiach nedošlo ani k jednému prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času
v zmysle čl. 6 Smernice a k takémuto porušeniu nedošlo ani v rámci dvanásťmesačného referenčného
obdobia. Podľa tvrdenia žalovaného podstatou sporu nie je otázka, či sa má služobná pohotovosť
započítavať do fondu pracovného času na účely výplaty plnej zložky mzdy ale otázka, že či dôjde

k prekročeniu
48 hodinového maximálneho týždenného pracovného času ak započítame služobnú pohotovosť do
pracovného času.

4.3 K duplike žalovaný pripojil na preukázanie svojich skutkových tvrdení nasledovné listinné dôkazy

Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach (č. l. 191
súdneho spisu), Prehľad plánu pre obdobie: 01. 01. 2022 – 31. 12. 2022 (č. l. 192 súdneho spisu), Plán
služieb (č. l. 202 súdneho spisu), Prehľad plánu pre obdobie: 01. 01. 2023 – 31. 12. 2023 (č. l. 204
súdneho spisu), Plán služieb(č. l. 213 súdneho spisu), Prehľad plánu pre obdobie: 01. 01. 2024 – 29. 02. 2024
(č. l. 214 súdneho spisu), Plán služieb (č. l. 216 súdneho spisu), Prehľad plánu pre obdobie: 01. 04.
2021 – 31. 12. 2021 (č. l. 218 súdneho spisu) a Plán služieb (č. l. 225 súdneho spisu). Žalovaný tiež

opätovne predložil poverenie pre A. A. J. (č. l. 190 súdneho spisu).

5.V následnom vyjadrení žalobcu, doručenom súdu dňa 05. 10. 2024 žalobca uviedol,
že žalovaný vytvoril zavádzajúci vzorec výpočtu údajného priemerného týždenného pracovného času,
ktorý nastavil tak, aby umelo znížil výsledný pracovný čas a to nie len nesprávnym zohľadnením,

resp. nezohľadnením jednotlivých ustanovení zákona o hasičskom a záchrannom zbore a Smernice
ale aj nezohľadnením údajov o odpracovaných hodinách, ktoré vyplývajú z predložených listinných
dôkazov. Uvedeným žalovaný v prípade žalobcu nezohľadnil celkom 55 hodín, ktoré žalobca podľa
svojich tvrdení preukázateľne odpracoval. Žalovaný tiež podľa tvrdení žalobcu účelovo a nesprávne
interpretoval jednotlivé ustanovenia zákona o hasičskom a záchrannom zbore a ustanovenia Smernice,
prezentujúc záver,

že k poručeniu práv zásahových hasičov a k prekračovaniu limitov pracovného času nedochádza, čo je
podľa tvrdení žalobcu v rozpore so skutočnosťou.

5.1 Žalobca tiež opätovne zdôraznil, že podanou žalobou sa domáhal náhrady škody
vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového počtu hodín určenej služobnej pohotovosti,

ktoré reálne odslúžil u žalovaného a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného) času.
Žalobca si žalobou neuplatnil nárok na náhradu škody vyčíslený za presný počet hodín nad 48 hodín
týždenne ako tvrdil žalovaný. Nesporným faktom podľa tvrdení žalobcu a faktom, ktorý nespochybnil ani
samotný žalovaný pritom je to, že žiadna z hodín určenej služobnej pohotovosti (aktuálne 8 hodín a do
konca roka 2021 7 hodín) ktorú každý hasič odpracuje v rámci každej jednej služobnej zmeny nie je

započítaný do odpracovaných hodín. Medzi nezapočítavaním služobných pohotovostí do pracovného
času na jednej strane a prekračovaním limitu pracovného času na strane druhej je teda nevyhnutná
súvislosť, kde k porušovaniu ustanovení o pracovnom čas nedochádza len kvôli formálnemu oddeleniu
služobnej pohotovosti od služobného času a nepovažovaním takto odpracovaných hodín služobných
pohotovostí za pracovný čas.

5.2 Žalobca sa tiež vyjadril k výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý súdu predložil
žalovaný a to tak, že referenčné obdobia použité žalovaným nie sú v podmienkach hasičského
a záchranného zboru použiteľné, keď takáto právna úprava nebola
do vnútroštátneho priadku prevzatá. Výpočty tiež nie sú správne z toho dôvodu, že žalovaný

nastavil vzorec na výpočet priemerného týždenného pracovného času tak, aby nezohľadnením právne
relevantných skutočností vyplývajúcich z právnej úpravy umelo znížil výslednú dĺžku priemerného
týždenného pracovného času, ale aj pre to, že žalovaný ani vo svojich výpočtoch nezohľadnil počet
hodín, ktoré žalobca reálne odpracoval. Vo výpočte žalovaného v prípade žalobcu chýba minimálne
55 hodín, ktorých odslúženie vyplýva aj z tých údajov, resp. listín, ktoré žalovaný súdu predložil spolu

s duplikou avšak vo svojom výpočte ich žalovaný nezohľadnil. Žalobca súdu tiež uviedol prehľad
hodín, ktoré odpracoval a ktoré neboli žalovaným v predloženom výpočte zohľadnené. Jedná sa pritom
o nezohľadnené hodiny určenej pohotovosti na pracovisku za deň 12. 06. 2021 v rozsahu 07:00 hod.,
za deň 31. 08. 2021 v rozsahu 07:00 hod., za deň 12. 08. 2022 v rozsahu 08:00 hod., za deň 25. 10.
2022 v rozsahu 08:00 hod., za deň 30. 05. 2023 v rozsahu 08:00 hod., za deň 06. 06. 2023 v rozsahu

08:00 hod. a za deň 28. 02. 2024 v rozsahu 08:00 hod. a nezohľadnené hodiny výkonu služby na
pracovisku za deň 27. 09. 2021 v rozsahu 01:00 hod., z čoho je podľa tvrdení žalobcu zrejmé, že výpočet
žalovaného vychádza z nesprávnych a neúplných vstupných údajov, výsledkom čoho je nesprávny
výpočet odpracovaných hodín žalobcu.

5.3 Žalobca tiež poukázal na tú skutočnosť, že ak vnútroštátny predpis (§ 97 ods. 1 zákona o hasičskom
a záchrannom zbore) konkrétne časové obdobia považuje za výkon štátnej služby, a nie za čas
odpočinku, tieto sú služobným (pracovným) časom a žalovaný nemôže sám určovať, ktoré časy bude
započítavať tak, aby to vyhovovalo pre účely konkrétneho súdneho konania. Z predložených listinných
dôkazov je pritom podľa žalobcu evidentné,

že jeho služobný čas sa nerozvrhuje nerovnomerne ale plánuje sa a porovnáva
sa so služobným časom príslušníkov, ktorých služobný čas sa rozvrhuje rovnomerne, práve preto
vznikajú v jednotlivých mesiacoch niekedy kladné a niekedy záporné rozdiely odpracovaných hodín.5.4 Žalobca osobitne poukázal na postup žalovaného, ktorý z počtu dní v mesiaci odpočítava iba
dovolenku alebo práceneschopnosť a nie ostatné voľná, ktoré žalobca síce neutralizoval ale z počtu
započítaných dní ich neodpočítal tak, ako v prípade dovolenky alebo PNky čím bol skreslený výpočet

tak, že sa znížil priemerný služobný čas žalobcu. Uvedené má podľa tvrdenia žalobcu význam
v tom, že žalovaný odpočítava len kalendárne dni v mesiaci, neodpočítava ale služobné dni, ktoré na
daný mesiac pripadajú. Výpočet žalovaného je podľa názoru žalobcu nesprávny z vecných dôvodov
(nezahrnutie minimálne 55 hod. do výpočtu) ale aj z právnych dôvodov (nezohľadnenie jednotlivých
období uvedených v § 97 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore do výpočtu v rozpore

s právnou úpravou a tiež nesprávne a účelovo nastavený vzorec pre výpočet, ktorý umelo znižuje
výslednú dĺžku priemerného týždenného pracovného času).

5.5 Na záver svojho vyjadrenia žalobca poukázal na novelu zákona o hasičskom a záchrannom zbore,
účinnú od 01. 11. 2024, v zmysle ktorej sa za vykonávanie štátnej služby nemajú posudzovať tie časové
obdobia, o ktorých žalovaný tvrdí, že podľa doposiaľ platného a účinného znenia zákona, ktorý bol platný

a účinný aj počas rozhodného obdobia sa tieto obdobia nepovažujú za výkon štátnej služby, a preto ani
nezahŕňajú do priemerného týždenného služobného času hasičov. Je zrejmé, že ak by už z doposiaľ
platného a účinného znenia zákona o hasičskom a záchrannom zbore vyplývalo to, čo žalovaný v rámci
svojej procesnej obrany tvrdí, neexistoval by žiadny dôvod na to, aby bol zákon novelizovaný o nový
odsek § 97 ods. 3. žalobca tiež uviedol, že aktuálne prijatá novela zákona je opätovne v rozpore so

Smernicou a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

5.6 K vyjadreniu žalobca ako listinný dôkaz pripojil novelu zákona o hasičskom a záchrannom zbore (č.
l. 261 súdneho spisu).

6.Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 18. 11. 2024, ktorého
sa zúčastnil žalobca, právny zástupca žalobcu a poverený zamestnanec žalovaného.
Na pojednávaní strany sporu zotrvali na skutkových tvrdeniach uvádzaných v písomných vyjadreniach
ako aj na návrhoch na vykonanie dokazovania.

7.Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným
tak, ako sú uvedené v ods. 1 (bod 1.8) a ods. 4 (bod 4.3) odôvodnenia tohto rozhodnutia a tiež
výsluchom žalobcu. Súd nevykonal dokazovanie žalobcom predloženou novelou zákona o hasičskom
a záchrannom zbore, rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci
C-243/09 zo 14. októbra 2010 a rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09

z25.novembra2010atiežSmernicouEurópskehoparlamentuarady2003/88/ES,nakoľkodokazovanie
právnymi predpismi či rozhodnutiami súdov sa nevykonáva. Súd však pre úplnosť uvádza, že s obsahom
rozsudkov Súdneho dvora EÚ, Smernice i novely zákona bol oboznámený.

8.Z vykonaného dokazovania a z prednesov žalobcu, jeho právneho zástupcu a povereného zástupcu

žalovaného na pojednávaní, ako aj z obsahu celého spisového materiálu súd zistil nasledovný skutkový
stav veci.

9.Z Rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici
číslo XX súd zistil, že žalobca bol dňom 05. 10. 2016 vymenovaný do stálej štátnej služby, pričom bol

zaradený na funkciu hasič záchranár Hasičskej stanice vo H.,
na oddelenie prevádzkovo – technické.

10.Z oznámenia o sume a zložení platu mal súd za preukázané, že žalobca bol zaradený
do funkcie technik – strojník s platovou triedou 3, platovým stupňom 4.

11.Z prehľadnej tabuľky za žalované obdobie mal súd za preukázaný fond pracovného času a celkový
počet odpracovaných hodín odslúženej služobnej pohotovosti žalobcu. Z výplatných pások žalobcu za
rozhodné obdobie a z plánu služieb z dochádzkového systému SAP za rozhodné obdobie mal súd za
preukázanú existenciu služobného pomeru žalobcu v hasičskom a záchrannom zbore za celé žalované

obdobie. V pláne služieb z dochádzkového systému SAP bol presne evidovaný služobný čas žalobcu,
všetky odslúžené hodiny s presným rozpisom služobného času s rozdelením na čas výkonu služby a čas
služobnej pohotovosti. Tieto údaje boli potom premietnuté do výplatných pások žalobcu. Súd pritom
vzhľadomna vo veci vykonané dokazovanie nemal pochybnosť o rozsahu prítomnosti žalobcu v práci, fonde
odpracovaného času, počte hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti a nariadenej služobnej
pohotovosti, o hodinovej sadzbe ani o rozdiele medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú

pohotovosť a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť. V konaní neexistovala dôvodná
pochybnosť o pravdivosti týchto listinných dôkazov, v nadväznosti na čo súd z týchto listinných dôkazov
v súlade s úpravou § 186 ods. 2 veta prvá CSP vychádzal.

12.Vzhľadom na uvedené považoval súd za nesporné, že žalobca, ako príslušník hasičského

a záchranného zboru, bol v rozhodnom období mesiacov apríl 2021 až február 2024 vrátane
v štátnej službe u žalovaného, pričom mal nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas s tým,
že výkon služobnej pohotovosti bol pritom rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti odmeňovanú
ako práca nadčas a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, s tým, že ani určená ani nariadená služobná
pohotovosť sa nezapočítava do služobného (pracovného) času.

13.Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že fond pracovného času žalobcu v rozhodnom období
bol celkom 5707,60 hodín (apríl až december 2021 1480,10 hodín; január
až december 2022 1961 hodín; január až december 2023 1938,50 hodín a január až február
2024 328 hodín). Žalobca odpracoval celkom 2100,43 hodín určenej služobnej pohotovosti (522,68
odpracovaných hodín za obdobie apríl až december 2021, 740,64 odpracovaných hodín za obdobie

január až december 2022, 741,19 odpracovaných hodín za obdobie január až december 2023 a 95,92
odpracovaných hodín za obdobie január až február 2024). Pokiaľ ide o nariadenú služobnú pohotovosť,
žalobca odpracoval spolu 119,52 hodín (68,27 hodín
za obdobie apríl až december 2021, 47,75 hodín za obdobie január až december 2022, 3,50 hodín
za obdobie január až december 2023 a 0 hodín za obdobie január až február 2024). Žalobca tak

v rozhodnom období odpracoval spolu 2219,95 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej) a
žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti nebola do pracovného času započítaná.
Rovnako mal súd za preukázané, že žalobca sa počas celého trvania služobnej pohotovosti musel
zdržiavať na hasičskej stanici a že musel byť fyzicky
aj psychicky pripravený vykonať výjazd do jednej minúty od nahlásenia.

14.V rámci svojho výsluchu na pojednávaní žalobca uviedol, že pracuje ako hasič, technik strojník už
od roku 2016. Je teda zásahovým hasičom, pričom ako šofér šoféruje zásahové vozidlo a zároveň na
zásahu vykonáva všetky ostatné aktivity ako ostatní hasiči. Žalobca tiež uviedol, že doposiaľ žalovaného
nežaloval a rozhodol sa žalovať žalovaného až teraz,

a to z toho dôvodu, že veci porozumel a má za to, že to, ako hasiči pracujú je protizákonné a hasiči
prichádzajú o súkromné hodiny, ktoré trávia v práci a nie osobným životom. Zároveň sa mu hodiny
strávené na pracovisku nezarátavajú do dôchodku a nie sú žalovaným žiadnym spôsobom oceňované.
Pokiaľ išlo o jeho súkromné dôvody, pre ktoré sa rozhodol žalobu podať žalobca uviedol, že je manželom
a otcom 4 detí, z ktorých najstaršie má len 7 rokov, manželka je z dôvodu jeho prítomnosti na pracovisku

na deti a domácnosť sama, a to tak ráno ako aj počas večernej a nočnej starostlivosti o deti, s ktorom
žalobca v prípade,
že nie je v službe pomáha. K osobným dôvodom zásahov do jeho súkromného života a času na
odpočinok žalobca uviedol aj to, že má rodinný dom a malé gazdovstvo, o ktoré sa stará, zároveň
poskytuje pomoc aj rodičom. Žalobca na otázku svojho právneho zástupcu ako by využil čas, ktorý trávi

nad rámec Smernicou povoleného času v práci žalobca uviedol,
že tento by venoval rodine, vlastným aktivitám (športu, bicyklovaniu a skialpinizmu), starostlivosti
o gazdovstvo a oddychu. Na otázku poverenej zástupkyne žalovaného žalobca uviedol, že sa stáva aj
to, že nemá priestor na čerpanie dovolenky, keď je najskôr povinný
si vyčerpať hodiny, ktoré mu určil zamestnávateľ ako náhradu za účasť na výcvikoch a školeniach a až

po ich vyčerpaní si môže čerpať dovolenku, pričom uviedol, že dni dovolenky si vzhľadom na uvedené
prenáša do ďalších rokov, a potom je povinný v zimných mesiacoch si dovolenku čerpať. K otázke
poverenej zástupkyne žalovaného týkajúcej
sa dopadov na jeho zdravotný stav žalobca uviedol, že priame dopady nepociťuje, ale nočné výjazdy pri
ktorých strávi neraz aj celú noc a následná príprava a čistenie techniky pre ďalšiu zmenu mu zasahuje

do času na spánok a zároveň uvedené zameškané hodiny spánku dospáva doma, v dôsledku čoho má
podľa svojich slov rozbité aj nasledovné dni. Žalobca zároveň
na ďalšiu otázku poverenej zástupkyne žalovaného uviedol, že počas nočnej služby síce odpočívať
môže, avšak musí byť stále v strehu a pripravený na výjazd do jednej minúty.Na otázku poverenej zástupkyne žalovaného či bol pri podpise pracovnej zmluvy, resp. pri nástupe
do služobného pomeru uzrozumený s pracovnými podmienkami uviedol, že si bol vedomý, že bude
slúžiť v 24 hodinových službách, ale nevedel o všetkých ostatných povinnostiach ako pohotovosti či

zastupovanie kolegov ktoré sú práceneschopní, čerpajúci OČRky, účasť na školeniach a iné povinnosti.

15.Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej
len „Ústava SR“), sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou,
ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5

a zákonom.

16.Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne

záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu,
sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

17.Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,
medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,

amedzinárodnézmluvy,ktorépriamozakladajúprávaalebopovinnostifyzickýchosôbaleboprávnických
osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred
zákonmi.

18.Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do

súkromného a rodinného života.

19.Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR, zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti
a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok

po práci.

20.Podľa čl. 40 Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia
majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,
ktoré ustanoví zákon.

21.Podľa § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore (ďalej
len „zákon o hasičskom a záchrannom zbore), na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej
služby sa vzťahuje zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

22.Podľa § 85 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníka
je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

23.Podľa § 85 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť

v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

24.Podľa § 86 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníkov môže byť
rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

25.Podľa § 86 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom rozvrhnutí
nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste
vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

26.Podľa § 92 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.27.Podľa §92ods.2písm.a)zákonaohasičskomazáchrannomzbore,nazabezpečenienevyhnutných
úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo

rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby.

28.Podľa § 92 ods. 4 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby, alebo na inom určenom mieste, musí byť vymedzený priestor na
odpočinok.

29.Podľa § 103 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi za podmienok
ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky: a) tarifný plat, b) príplatok
za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok, e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu
službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu službu v sťaženom a zdraviu škodlivom
prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, ) odmena, j) doplatok k služobnému platu podľa

§ 209e.

30.Podľa § 103 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria zložky služobného
príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

31.Podľa § 103 ods. 5 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v rozsahu
a za podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za
služobnú pohotovosť v štátnej službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej
pohotovosti štátu.

32.Podľa § 116 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník vykonáva štátnu službu
nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase
štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %.

33.Podľa § 122 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa

§92ods.1určenáslužobnápohotovosť,patrímuzakaždúhodinutejtopohotovostipeňažnánáhrada15
% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

34.Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa §

92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada
a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu,
ak ide o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak
ide o deň služobného pokoja.

35.Podľa § 122 ods. 3 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za služobnú pohotovosť
podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

36.Podľa § 130 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou služobného platu na

účely tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je 1/175 služobného platu. Pri inom
týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu úmerne upraví.

37.Podľa § 135e ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej služby
sa rozumie výkon oprávnení a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru, činnosť vykonávaná na

rozkaz alebo na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

38.Podľa § 193 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, na služobný pomer príslušníkov
sa použijú primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99,
§ 105, § 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152

ods. 1, 2, ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3,
§ 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce.39.Podľa § 85 ods. 9 zákona č.311/2001 Z. z. zákonníka práce (ďalej len „zákonník práce“), priemerný
týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť
48 hodín.

40.Podľa § 96 ods. 2 zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.

41.Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy v znení neskorších predpisov, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

42.Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

43.Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

44.Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

45.Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ
nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré
upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.

46.Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone stanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

47.Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou

vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. záložné práva
sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.

48.Podľa §101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

49.Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), všetci pracovníci by mali
mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť
v jednotkách času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť

minimálny denný, týždenný a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci.
V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času

50.Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky
na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

51.Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice, táto smernica sa vzťahuje na a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci
a na maximálny týždenný pracovný čas.

52.Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.53.Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

54.Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
„čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

55.Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“

je akýkoľvek čas, ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý
v každom prípade musí zahŕňať dobu medzi polnocou a piatou hodinou rannou.

56.Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo

prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú
v rôznom čase.

57.Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice, o členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:

a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

58.Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany

bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania
čl. 3 až 6, 8 a 16, keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času
nemeria a / alebo nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade:
a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b)
rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských

spoločenstvách.

59.Podľa čl. 17 ods. 5 prvý pododsek Smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku sa možno odchýliť od
článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade s ustanovenými v druhom
a sedemnástom pododseku tohto odseku.

60.Podľa článku 2 ods. 1 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „Smernica 89/391/EHS“), táto smernica sa vzťahuje na
všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu,
služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).

61.Podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS , táto smernica sa neuplatňuje tam,
kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
ako sú napr. ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom
prípade sa bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle

cieľov tejto smernice.

62.Predmetnom konania bol nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému titulom náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného
času, stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice v období od apríla 2021 do februára 2024 (vrátane), v

dôsledku nesprávnej implementácie Smernice do zákona o hasičskom a záchrannom zbore.

63.Žalobcasažaloboudomáhalzaplatenianemajetkovejujmyvsumecelkom6.225,22Eur,ktorúvyčíslil
ako rozdiel medzi peňažnou náhradou vyplácanou za určenú služobnú pohotovosť podľa § 122 ods. 1
zákona o hasičskom a záchrannom zbore a peňažnou náhradou za nariadenú pohotovosť podľa § 122

ods. 2 písm. a) predmetného zákona za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas
žalovaného obdobia, teda obdobia mesiacov apríl 2021 až február 2024.64.Súd, ako orgán aplikácie práva, je viazaný, podľa čl. 7 ods. 2 a ods. 5 a čl. 144 Ústavy SR a podľa čl. 3
CSP medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom. Súd
je viazaný judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá poskytuje pre členské štáty záväzný výklad ustanovení

práva EÚ. Judikatúra Súdneho dvora EÚ je vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva
EÚ založená na zásade vyjadrenej
včl.10zmluvyozaloženíEurópskehospoločenstva,podľaktoréhosúčlenskéštátypovinnéprijaťvšetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov, ktoré im vyplývajú
zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva a zdržať sa opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov

Zmluvy alebo ohroziť účinok komunitárneho práva.

65.Pokiaľ ide o vzťah práva EÚ a vnútroštátneho práva Slovenskej republiky ako členského štátu
EÚ sa s poukazom na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky riadi zásadou prednosti
a zásadou priameho účinku úniového práva. Vnútroštátne orgány členských štátov EÚ, Slovenskú
republiku nevynímajúc, majú povinnosť aplikovať normy úniového práva. Úniové právo je tak, bez

ďalšieho, právom nadriadeným právu členských štátov a medzi úniovým právom a vnútroštátnym
právom nemôže byť rozpor.

66.Pokiaľ ide o proces transpozície právnych aktov EÚ do vnútroštátnych právnych poriadkov členských
štátov súd uvádza, že subjektom, ktorý je za riadnu transpozíciu smerníc ako aktov sekundárneho práva

EÚ, teda aj Smernice do slovenského právneho poriadku
jeSlovenskárepublikavzastúpeníMinisterstvavnútra,dopôsobnostiktoréhopatríhasičskýazáchranný
zbor. V prípade absencie transpozície, ako aj v prípade nesprávnej transpozície, smerníc do
vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ, môžu sa jednotlivci (príslušníci členských
štátov EÚ) ktorí sú takýto konaním, resp. opomenutí konania zo strany štátu, poškodení na svojich

právach domáhať voči štátu náhrady takto spôsobenej škody.

67.K otázke právomoci súdu prejednať a rozhodnúť danú vec a posudzovať, či zákon o hasičskom
a záchrannom zbore zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice, súd uvádza nasledovné. Nakoľko ide
o spor o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku

nesprávneho prebratia smernice
do vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné tento spor zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré
prejednávajú a rozhodujú súdy, ak ich neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány (čl. 1 a § 3 CSP).
Nakoľko v Slovenskej republike neexistuje žiadny orgán oprávnený prejednávať a rozhodovať o práve
žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva EÚ, je zrejmé, že takáto vec patrí do právomoci

súdov Slovenskej republiky. Skutočnosť,
že žalovaným je štát nie je v danom posúdení prekážkou, nakoľko účastníkom občianskoprávnych
vzťahov (§ 21 Občianskeho zákonníka) a subjektom občianskoprávnych sporov (§ 73 CSP) môže popri
fyzickýchaprávnickýchosôbbyťajštát.SúdzároveňodkazujenarozhodnutieKrajskéhosúduvBanskej
Bystrici sp. zn. 14Co/36/2022 zo dňa

14. 02. 2023, v ktorom Krajský súd konštatoval, cit.: „..súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci
v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,
a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z.,
čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá

cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“ Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že v prostredí
Slovenskej republiky je to práve všeobecný súd, kto má právomoc prejednať a rozhodnúť daný spor.

68.K námietke miestnej nepríslušnosti súdu vznesenej žalovaným súd uvádza, že v zmysle
§ 19 písm. b) CSP, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť, je popri všeobecnom súde žalovaného

na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na
náhraduškody.Zoskutkovýchtvrdenížalobcuakoajzvykonanéhodokazovaniavyplýva,žekzásahudo
jeho práv došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby v mieste výkonu štátnej služby, a teda v územnom
obvode Okresného súdu Zvolen, vzhľadom na čo súd vyhodnotil námietku miestnej nepríslušnosti
Okresného súdu Zvolen

ako nedôvodnú a konštatoval, že na prejednanie a rozhodnutie veci je miestne príslušným.

69.K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore
súd uvádza, že aj túto považoval za nedôvodnú. Tak, ako to vyplýva z primárneho práva EÚ,zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla absenciou transpozície smernice alebo nesprávnou transpozíciou
smernice do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ je zodpovednosťou
absolútne objektívnou. Právnymi aktami EÚ v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá je jedným

z pilierov primárneho práva EÚ a ktorá je aj pre Slovenskú republiku ako členský štát EÚ záväzná,
sú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Vo všeobecnosti platí, že smernica,
ako špecifický prameň práva EÚ, vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou
prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Smernica je teda pre členské štáty
EÚ záväzná pokiaľ ide o ciele, ktoré sa ňou majú dosiahnuť a štátnym orgánom členských štátov je

ponechaná voľba formy a prostriedkov na dosiahnutie týchto, smernicou vytýčených, cieľov. Na tento
účel musia byť ustanovenia smernice do práva členského štátu EÚ prebraté tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby
sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným
smernicou a ktorý zaručuje v členskom štáte jej úplnú účinnosť. Smernica aplikovaná v posudzovanej
veci priznáva jednotlivcovi práva v rozsahu minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia

pri organizácii pracovného času. Horizontálny priamy účinok smernice znamená, že jednotlivec, štátny
príslušník členského štátu EÚ,
sa môže spoliehať na priame účinky práv, ktoré mu boli jednotlivými ustanoveniami smernice priznané.
Slovenská republika je v danej veci pasívne vecne legitimovaným subjektom,
za ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny orgán,

do pôsobnosti ktorého patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca
v posudzovanom období. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátnym orgánom, do
kompetencie ktorého spadá právna úprava zriadenia, postavenia organizácie a riadenia hasičského
a záchranného zboru, úprava štátnej služby a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami
a so skončením štátnej služby príslušníkov hasičského a záchranného zboru a je tiež kompetenčne

zodpovedné za riadnu transpozíciu smerníc EÚ
do slovenského právneho poriadku.

70.Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu táto je taktiež daná, keď v zmysle judikatúry Súdneho
dvora EÚ má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy

EÚ (rozhodnutie v spoločnej veci C-60/90 a C-9/90 K.). Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, v prípade
každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa tohto
porušenia dopustil, má členský štát povinnosť škodu vzniknutú jednotlivcovi porušením práva EÚ zo
strany členského štátu, nahradiť. V posudzovanej veci sa žalobca, ako hasič, zamestnaný v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektoru, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas

presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice, mohol dovolávať
vyvodenia zodpovednosti u orgánov členského štátu EÚ s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v
dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súdny dvor EÚ tak už v rozsudku vo veci C-429/09 zo dňa 25. 11.
2010 judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

71.Pokiaľ ide o charakter vykonávaných činností, vzhľadom na ktorý sa Smernica na príslušníkov
hasičskéhoazáchrannéhozboruvplnomrozsahuvzťahuje,resp.nevzťahujesúduvádza,ževzozname
preberaných právne záväzných aktov EÚ k zákonu o hasičskom a záchrannom zbore je v bode 5.
explicitne uvedená aj Smernica, ktorá v úvodných ustanoveniach v bode (5) upravuje, že „všetci

pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách
času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždenný
aročnýčasodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Vtejtosúvislostijepotrebnétiežzaviesťmaximálnu
hranicu týždenného pracovného času.“ Smernica sa s poukazom na článok 1 ods. 3 vzťahuje na všetky

odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle čl. 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté
články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Smernica 89/391/EHS okrem pozitívneho vymedzenia rozsahu
pôsobnosti v článku 2 ods. 1 obsahuje
v čl. 2 ods. 2 aj negatívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti, v zmysle ktorého sa okrem iného
neuplatňuje aj pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, pod ktoré možno podľa žalovaného

podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného hasičského
a záchranného zboru subsumovať úlohy, ktoré plnia príslušníci hasičského a záchranného zboru.
Z uvedených ustanovení ako aj z predmetu Smernice 89/391/EHS, ktorým je zlepšenie bezpečnosti,hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci vyplýva, že rozsah pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa musí vykladať v širšom zmysle a súčasne výnimky z pôsobnosti stanovené v odseku 2 prvý pododsek
čl. 2 sa musia vykladať zužujúcim spôsobom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že čl. 2 ods. 2 prvého

pododseku Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako
také, ale vylučuje
iba určité osobitné činnosti týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne v rozpore
s pravidlami uvedenými v tejto Smernici. Táto výnimka z pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, ktorá je
definovaná v širokom rozsahu, sa musí vykladať tak, aby sa pôsobnosť tejto Smernice obmedzovala

výlučne na prípady potrebné na zabezpečenie záujmov, ktorých ochranu Smernica ponecháva členským
štátom. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená
v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391/EHS, bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb
nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných
a svojim rozsahom mimoriadnych okolností, napríklad v prípade katastrofy, pre ktoré je charakteristická
najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné, pokiaľ ide

o ich bezpečnosť a/alebo zdravie, a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri
rozvrhu pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Hoci aj príslušníci hasičského
a záchranného zboru musia čeliť udalostiam, ktoré sú nepredvídateľné, činnosti, ktoré vykonávajú za
zvyčajných podmienok, je takisto možné vopred organizovať, vrátane predchádzania rizikám, pokiaľ
ide o bezpečnosť a/alebo zdravie, ako aj časového rozvrhu práce pracovníkov. Zo záverov uznesenia

Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že čl. 2 Smernice
89/391/EHS a čl. 1 ods. 3 Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými
silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do
pôsobnosti uvedených smerníc takže článok 6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho

prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti
a rozsahu ako je napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná Smernica musí uplatňovať na
činnosti hasičskej služby, aj keď tieto činnosti zásahovej sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to,
či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom ak sú vykonávané
za obvyklých podmienok, v súlade s poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy keď

zásahy, ktoré môžu byť spojené s týmito činnosťami sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné
a môžu vystaviť pracovníkov ktorí ich vykonávajú určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo
zdravie. Možno teda konštatovať, že služba žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by
odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia
zamestnancov, preto sa na ňu nevzťahuje vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého

pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na službu žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom
rozsahu.

72.Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že paragrafové znenie zákona o hasičskom a záchrannom zbore
neodporuje Smernici, súd uvádza, že z hľadiska prejednávaného sporu

čl. 6 písm. b) Smernice jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Z ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 86 ods. 1
a 2, § 92 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore jednoznačne vyplýva, že zákon oddeľuje
vykonávanie štátnej služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a
vykonávanie štátnej služby príslušníka hasičského

a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka
hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom takto
konštruovanej vnútroštátnej úpravy je, že hoci v obidvoch prípadoch ide
o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka
hasičského a záchranného zboru (pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom). Rozlíšenie medzi

vykonávaním štátnej služby podľa § 86 ods. 2 zákona v rámci rozvrhnutia služobného času a určenou
služobnou pohotovosťou je zrejmé aj z ohodnotenia výkonu tejto štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti v § 103 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, keď za výkon služobnej pohotovosti
v štátnej službe patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady,
ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Smernica však v článku 2 bod 1 a 2 výslovne

ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnostivsúladesvnútroštátnymipredpismia(alebo)
praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas
určenejslužobnejpohotovostipríslušníkahasičskéhoazáchrannéhozborumábyťsúčasťouslužobnéhočasu, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom a záchrannom zbore tak jednoznačne
v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného) času príslušníka hasičského a záchranného
zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica pritom neumožňuje, aby členské štáty

ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako je definícia uvedená v Smernici.
Žalovaný tak v rámci preberania Smernice po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že
pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto
tvrdenie žalovaného,
že nebolo preukázané nesprávne prebratie Smernice, resp. že žiadne ustanovenie zákona o hasičskom

a záchrannom zbore nie je v rozpore s touto smernicou (pozri bližšie rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa 14. 12. 2022).

73.Súd na tomto mieste dodáva, že Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval, že
pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných

a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že
rozlišovanie je binárne – buď je určitý čas pracovným časom (čl. 2 odsek 1 Smernice), alebo nie je
(čl. 2 odsek 2 Smernice). Zároveň Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej)
pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas

je skutočnosť,
že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť k dispozícii
v prípade potreby (pozri napr. spojené veci C-397/01 až C-403/01, C-14/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať

do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná
náhrada v zmysle § 122 ods. 1 o hasičskom a záchrannom zbore nemá vplyv na porušenie článku 6
písm. b/ Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie
čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice porušované.

74.Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplývajú aj predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
porušením práva EÚ. Súdny dvor EÚ rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu
škody v prípade, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy EÚ je
priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou
spôsobenoupoškodenýmjednotlivcomexistujepriamapríčinnásúvislosť(C-429/09,bod47).Uplatnenie

týchto podmienok umožňujúcich konštatovať zodpovednosť členských štátov za škody spôsobené
jednotlivcom porušením práva EÚ zo strany členských štátov musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať
podľausmerneníSúdnehodvoraEÚnaichvykonanie(C-524/04,bod116).Pokiaľideoprvúpodmienku,
možno konštatovať, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna

požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi. Za týchto podmienok je zjavné, že článok
6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu EÚ, ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda že prvá
podmienka týkajúca sa existencie práva

na náhradu škody vo veci samej je splnená (pozri bližšie body 49 a 50 rozsudku vo veci
C-429/09). Pokiaľ ide o druhú podmienku, je potrebné uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ
dostatočne závažné porušenie práva EÚ zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy
členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň
jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma

ponecháva vnútroštátnym orgánom. V každom prípade je porušenie práva EÚ dostatočne závažné,
pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ v danej oblasti (pozri napr. spojené veci
C-46/93 a C-48/93, bod 55 až 57). V posudzovanom prípade súd dospel k jednoznačnému záveru,
že čl. 6 písm. b) Smernice nebol do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý (transponovaný)
správne, pretože zákon o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný

čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore
s článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava čas služobnej pohotovosti, pričom listinnými
dôkazmi, vypracovanými samotným žalovaným ako zamestnávateľom žalobcu bolo preukázané, že za
posudzované obdobie (od apríla 2021 do februára 2024) opakovane dochádzalo k tomu, že priemernýtýždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu 48 hodín. Zároveň je tak splnená aj podmienka
porušenia práva EÚ dostatočne závažným spôsobom, keď možno konštatovať, že porušenie článku 6
písm. b) Smernice vo vzťahu

k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá, pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času, neponecháva členským štátom priestor
na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva EÚ, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (C-429/09). Zároveň je splnená je aj tretia podmienka, podmienka príčinnej súvislosti medzi
porušením práva EÚ členským štátom

a vznikom ujmy (škody/nemajetkovej ujmy) u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti
s porušením práva EÚ zo strany žalovaného došlo u žalobcu ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to
v dôsledku zásahu do práva žalobcu na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR, a tiež do jeho
práva na súkromie a rodinný život v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel
odpracovať viac ako bol povinný v zmysle Smernice, a to na úkor seba ako aj svojich blízkych, pričom
tým, že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej rodine,

priateľom, záľubám či iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Všetky predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi tak boli splnené.

75.Neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca mohol upozorniť zamestnávateľa, ak mal za
to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit a žiadať, aby mu táto

nebola určovaná, keď z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nemožno považovať za primerané
požadovať od pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil práva
priznané jednotlivcovi čl. 6 písm. b) Smernice, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady
tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi. Požiadavka takejto predchádzajúcej žiadosti
by bola v rozpore so zásadou efektivity. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci

pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v
jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka (C-429/09, C-445/06). Možno teda konštatovať, že článok 6 písm.

b) Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením,
a preto za týchto podmienok nemožno považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla
škoda z dôvodu, že boli porušené jeho práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto
škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu k svojmu zamestnávateľovi.

76.Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za
žalované obdobie a z obsahu výplatných pások žalobcu za žalované obdobie možno konštatovať, že
pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo v rozhodnom období,
teda v mesiacoch apríl 2021 až február 2024, k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného

pracovného týždňa u žalobcu. V dôsledku nerešpektovania Smernice pri rozvrhovaní pracovného času
tak žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobných
a rodinných aktivít, fyzickej a psychickej relaxácii, regenerácii a odpočinku. Žalobca počas vykonávania
služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom, je teda oddelený
od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho

možnosť organizovať si svoj súkromný čas
a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Bez ohľadu na
to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky
aj na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. V
príčinnej súvislosti s porušovaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice tak dlhodobo dochádzalo k porušovaniu

osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na
najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na súkromný
a rodinný život. Súd sa preto nestotožňuje s námietkou žalovaného, že v posudzovanej veci neboli
splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Práve naopak, s ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom prípade

porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát Európskej únie
neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm. b/ Smernice, možno konštatovať, žežaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov, a ani
morálna satisfakcia nie je vzhľadom
na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah namieste a že sú splnené podmienky

na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

77.Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že základ nároku žalobcu bol v posudzovanej veci
daný, keď v dôsledku nerešpektovania čl. 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní pracovného času došlo
k zásahom do práv žalobcu tak, ako boli tieto popísané vyššie.

Za takýto zásah do práv žalobcu mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom
súd mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je v posudzovanom prípade možné
považovať za dostatočné zadosťučinenie a práve peňažná náhrada v určitej, primeranej, výške sa
javí ako spôsobilá forma odškodnenia takto vzniknutej ujmy. Súd zároveň pri rozhodovaní o náhrade
nemajetkovej ujmy bral na zreteľ to, že cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá
satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a na strane žiadateľa

(žalobcu) táto nemôže slúžiť ako prostriedok neprípustného obohatenia sa a na strane povinného
subjektu nemôže mať likvidačný charakter (rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 09. 2013, sp.
zn. 25Co/18/2023). Zároveň, v zmysle nálezu III. ÚS 288/2017 zo dňa 05. 12. 2017, pri určovaní sumy
nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť,
a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre

by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.

78.Pokiaľ ide o primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej
implementácie práva EÚ žalobca utrpel súd uvádza, že pri posudzovaní nároku žalobcu
na náhradu nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť jej primeranosť.

Spôsob určenia resp. posudzovania výšky je na úvahe súdu a i keď priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy závisí vo veľkej miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane táto úvaha neznamená
priestor na svojvôľu, či arbitrárnosť, keď aj táto musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom
skutkovomstave.Formazásahudoprávžalobcu,ktorábolavykonanýmdokazovanímpreukázaná,saaj
s poukazom na dlhodobé permanentné porušovanie práva na odpočinok u žalobcu, v zmysle judikatúry

Súdneho dvora EÚ považuje za závažný zásah do práv jednotlivca. Súd posudzoval primeranosť výšky
uplatnenej náhrady k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej transpozície Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky žalobcovi vznikla. Cieľom a účelom priznania náhrady je satisfakcia za spôsobený
zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode. Žalobca zdôraznil, že
v konaní sa domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového súčtu

hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného
(pracovného) času, t. j. žalobca nevyčísloval nemajetkovú ujmu za presný počet hodín odpracovaných
nad limit 48 hodín týždenne. Za primeranú náhradu žalobca považoval finančné odškodnenie rovnajúce
sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore ako pri nariadenej služobnej
pohotovosti, t. j. mimo určenej služobnej pohotovosti (§ 122 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom

zbore). Súd uvedený postup žalobcu pri výpočte peňažnej náhrady považoval za primeraný charakteru
a spôsobu zásahu do jeho práv a vzniknutým následkom takéhoto zásahu v živote žalobcu, a to vo
vzťahu k porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet
hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období,
pričom vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém).

79.Nad rámec uvedeného súd dodáva, že ujmu žalobcu, z dôvodu neexistencie pravidiel pre
odškodňovanie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva v právnom poriadku Slovenskej republiky,
analogicky posúdil podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú
výšku náhrady súd, ako už bolo uvedené, posudzoval jej primeranosť k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej

implementácie Smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky žalobcovi vznikla. Súd zároveň
bral do úvahy aj tú skutočnosť, že cieľom a účelom priznania náhrady má byť satisfakcia za spôsobený
zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode.

80.Vychádzajúczurčeniavýškynemajetkovejujmyakorozdielunáhradyuvedenejv§122ods.1zákona

o hasičskom a záchrannom zbore (15% alebo 30% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku)
a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona (vo výške 50% z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je vprípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej
ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady

z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku
(50%-15%)
a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona za príslušný kalendárny
mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín
v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej

sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-30%).

81.Žalobca si výšku škody vyčíslil na celkovú sumu 6.225,22 Eur podľa počtu hodín služobnej
pohotovosti, ktoré preukázateľne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Takto žalobcom vyčíslenú náhradu nemajetkovej ujmy považoval súd, vzhľadom
na všetky skutkové okolnosti, právny stav a vykonané dokazovanie v danej veci

za primeranú. Zároveň, podľa názoru súdu, nie je dosť dobre možné nemajetkovú ujmu v danom prípade
žalobcovi nahradiť inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia
práva EÚ a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie
s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný. Žalobcom uplatnená náhrada
nemajetkovej ujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch zásahov

do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov.
Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože
ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu
(nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ.

82.Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového a právneho stavu súd dospel k záveru,
že nárok žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia práva EÚ
nesprávnym prevzatím (transpozíciou) Smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne do
zákona o hasičskom a záchrannom zbore, je daný v celom rozsahu, čo do dôvodu a výšky, pričom súd

mal za to, že na strane žalobcu vznikli také následky, v podobe zásahu do jeho súkromného života a do
jeho práva na odpočinok, že po zohľadnení žalobcom predloženého výpočtu ako aj všetkých námietok
vznesených žalovaným súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalobcovi sumu 6.225,22 Eur priznal
a na jej zaplatenie zaviazal žalovaného (I. výrok rozsudku). Súd žalovanému určil na plnenie lehotu
15 dní, keď vzal do úvahy tak záujem žalobcu na včasnom vyplatení priznanej sumy, ako aj potrebu

dostatočného času pre sprocesovanie vyplatenia priznanej sumy žalovaným.

83.Súd sa tiež zaoberal posúdením premlčania žalobcom uplatneného nároku, i keď žalovaný výslovne
nevzniesol námietku premlčania, keď v odpore sa žalovaný vyjadroval k premlčacej dobe v súvislosti
s tvrdením, že žalobca viaže začiatok premlčacej doby na splatnosť mzdy

za predchádzajúci mesiac, a teda aj plynutie premlčacej doby viaže na mzdové nároky a nie na
vznik nemajetkovej ujmy. Súd sa s uvedeným názorom žalovaného nestotožnil, keď z vykonaného
dokazovania mal za to, že žalobcom nebol uplatnený mzdový nárok. Pokiaľ ide o premlčanie práva
na náhradu nemajetkovej ujmy, v peniazoch, ktoré je právom majetkovej povahy, toto sa premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe (§ 101 Občianskeho zákonníka). Začiatok plynutia premlčacej

doby je viazaný na okamih kedy došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý
porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba pritom začína plynúť dňom
nasledujúcom po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V osobitostiach posudzovaného prípadu súd
konštatoval, že to, čo došlo k prekročeniu priemerného pracovného (služobného) času podľa čl. 6
písm. b) Smernice bolo možné zistiť najneskôr po dovŕšení príslušného mesiaca. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy tak bolo možné uplatniť vždy v prvý deň mesiaca nasledujúceho. V posudzovanom
prípade za mesiac apríl 2021 bolo možné zistiť prekročenie priemerného pracovného (služobného) času
najneskôr dňa 01. 05. 2021. Trojročná premlčacia doba na uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy za mesiac apríl 2021 tak plynula žalobcovi práve odo dňa 01. 05. 2021 a uplynula dňa 01. 05.
2024. Nakoľko žalobca žalobu na súd podal dňa

09. 04. 2024 súd konštatoval, že žiadny z jednotlivých nárokov žalobcu uplatnených v konaní premlčaný
nie je.84.Záverom súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (porovnaj nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07 zo
dňa 18. 09. 2008). Taktiež Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v
dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (L. c. Španielsku z 21. 01. 1999). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (L. c. Grécko z 29. 05. 1997, F. c. Francúzsko z 19. 02. 1998). Súd preto nepovažoval
za potrebné zaoberať sa tvrdeniami strán sporu, ktoré nie sú právne relevantné a nemajú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie súdu o žalobe.

85.Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej

len „CSP“), súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

86.Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

87.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní mal žalobca úspech v celom rozsahu,
preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý mu súd v uvedenom rozsahu

priznal (II. výrok rozsudku).

88.V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov konania.
O výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§
262 ods. 2 CSP). Z tohto dôvodu určil súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 CSP od

právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne a v potrebnom počte vyhotovení.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu
rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie
podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší

subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné
náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním
sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto

vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak subjekt zaviazaný na plnenie dobrovoľne nesplní to, čo mu vykonateľný rozsudok (exekučný titul)
ukladá, možno na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, vykonať
exekúciu podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších zákonov.