Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8S/81/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200387
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7020200387.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková a členov

senátu: Mgr. Roman Die (sudca spravodajca) a JUDr. Pavol Tkáč, v právnej veci žalobcu: A. B. C., IČO:
42 105 234, Kusín 12, 072 32 Kusín, právne zastúpeného: Vašiv & Partners s.r.o., so sídlom Murgašova
3, 040 01 Košice, IČO: 47 238 836, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100519404/2020 zo dňa 25.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správnou žalobou doručenou pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj ako „krajský súd“) dňa
28.05.2020 sa žalobca domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného č. 100519404/2020 zo
dňa 25.02.2020 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového
úradu Košice (ďalej aj ako „správca dane“) č. 102679465/2019 zo dňa 20.11.2019 (ďalej aj ako
„prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 155 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009

Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) uložil
žalobcovi pokutu 30,00 Eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a/ bodu 1 Daňového poriadku,
za nepodanie daňového priznania podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších
predpisov (ďalej aj ako „Zákon o dani z príjmov“) k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
2017 v lehote do 03.04.2018. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého
rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, vrátenia veci na ďalšie konanie a náhrady trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu správneho
súdnictva z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach (ďalej
aj ako „správny súd“). Z uvedeného dôvodu bolo rozhodovanie o predmetnej správnej žalobe žalobcu,
v zmysle rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023
vrátane jeho dodatkov, pridelené náhodným výberom senátu správneho súdu „6S“, ktorý sa v tejto veci
stal zákonným sudcom v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.
Priebeh administratívneho konania3. Žalobca ako správca v konkurznom konaní (ďalej aj ako „Správca“) úpadcu D. A. E. (ďalej aj
ako „úpadca“) oznámením zo dňa 22.03.2018 správcovi dane oznámil predĺženie lehoty na podanie
daňového priznania k dani z príjmov úpadcu za zdaňovacie obdobie 2017 do 30.09.2018. Správca dane

oznámením zo dňa 28.03.2018 žalobcovi oznámil, že lehota na podanie daňového priznania k dani
z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017 sa nepredlžuje, keďže žalobca podal oznámenie o predĺžení tejto
lehoty po lehote ustanovenej v § 49 ods. 3 písm. c/ Zákona o dani z príjmov. Žalobca podal daňové
priznanie k dani z príjmov úpadcu za zdaňovacie obdobie 2017 dňa 27.09.2018.

4. Na základe uvedeného vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi podľa
§ 155 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a/ bodu 1
Daňového poriadku uložil pokutu vo výške 30,00 Eur za nepodanie daňového priznania podľa Zákona
o dani z príjmov k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017 v lehote do 03.04.2018.
V prvostupňovom rozhodnutí správca dane zhrnul, že uznesením Okresného súdu Košice I sp. zn.
31K/60/2016 zo dňa 12.12.2016 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu a za správcu konkurznej

podstaty bol ustanovený žalobca. Citoval ustanovenie § 159 a § 155 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku
a v krátkosti zhrnul skutkový stav tak ako je uvedený v bode č. 3 tohto rozsudku s konštatovaním,
že lehota na podanie daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2017 uplynula dňa
03.04.2018. Záverom odôvodnil výšku uloženej pokuty s tým, že pokutu uložil na dolnej hranici sadzby.

5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom úvodom zhrnul skutkový stav
a záverom uviedol, že s prihliadnutím na to, že správca dane rozhodoval o povinnostiach úpadcu ako
daňového subjektu, mal byť ako povinný uvedený úpadca. Správca úpadcu je vždy len v postavení ako
zastupujúci daňový subjekt v konaní.

6. O podanom odvolaní rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie. Žalovaný úvodom v napadnutom rozhodnutí zhrnul skutkový stav a odvolacie námietky
žalobcu. Citoval ustanovenia § 49 ods. 2 a 3 Zákona o dani z príjmov, ktoré upravujú lehotu na podanie
daňového priznania a možnosti, za ktorých je možné podať daňové priznanie po lehote. Žalovaný
skonštatoval, že žalobca bol povinný podať daňové priznanie za úpadcu do 03.04.2018, podal ho však

po tejto lehote až dňa 27.09.2018. V tejto súvislosti žalovaný citoval ustanovenia § 44 ods. 1 zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako
„Zákon o konkurze“) a § 159 Daňového poriadku, z ktorých je podľa žalovaného zrejmé, že v prípade
podania daňového priznania k dani z príjmov úpadcu si žalobca nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu
z týchto ustanovení a správca dane bol povinný postupovať voči nemu aplikujúc ustanovenia Daňového

poriadku o deliktuálnej zodpovednosti. V tejto súvislosti citoval ustanovenia § 154 ods. 1 písm. a/ bod
1 a § 155 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku.

7. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 15 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého je daňové
priznanie povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov alebo ten

koho na to správca dane vyzve. Žalobca ako Správca podľa žalovaného mohol podať oznámenie
o predĺžení lehoty na podanie daňového priznania k dani z príjmov úpadcu len podľa § 49 ods. 3
písm. c/ Zákona o dani z príjmov, teda v lehote najneskôr 15 dní pred uplynutím lehoty na podanie
daňového priznania, čo žalobca nedodržal, keďže toto oznámenie podal až 23.03.2018. Žalovaný ďalej
konštatoval, že v ustanovení § 159 Daňového poriadku je priamo uvedené, že v čase od vyhlásenia

konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe daní za daňový subjekt (úpadcu) koná Správca a daňové
priznanievyhotovenéSprávcomnamiestodaňovéhosubjektu(úpadcu)sapovažujezadaňovépriznanie
vyhotovené daňovým subjektom (úpadcom). V ustanovení § 44 Zákona o konkurze je tiež priamo
uvedené, že oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za
úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádzajú na Správcu. Správca

pritom koná v mene a na účet úpadcu, jedná sa teda o formu zákonného zastupovania úpadcu správcom
počas konkurzu. Z uvedeného podľa žalovaného vyplynulo, že v čase od vyhlásenia konkurzu do
skončenia konkurzu nie je daňový subjekt (úpadca) oprávnený podávať daňové priznania, a teda ani
nemôže byť sankcionovaný za porušenie tejto povinnosti Správcom počas konkurzu. Záverom žalovaný
skonštatoval, že Daňový poriadok ukladá správcovi dane obligatórnu povinnosť uložiť pokutu za správny

delikt, ktorého sa dopustil žalobca, pokuta bola uložená na dolnej hranici sadzby a prvostupňové
rozhodnutie ako aj postup správcu dane bol súladný so zákonom.

III.Správna žaloba

8. Správnou žalobou žalobca inicioval súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobca

v úvode správnej žaloby v rámci dôvodov na podanie správnej žaloby poukázal na ustanovenia §
191 ods. 1 písm. c/ a e/ Správneho súdneho poriadku a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videl
v nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom zistení skutkového stavu. Následne žalobca
zhrnul skutkový stav a obsah ním podaného odvolania, ako aj napadnutého rozhodnutia. V ďalšom
texte podanej správnej žaloby uviedol, že zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku, ani Zákona

o konkurze nevyplýva, že by mal úpadca v konkurzoch, v ktorých je ustanovený za Správcu, sa stať
daňovým subjektom namiesto príslušného úpadcu. Úpadca je samostatný daňový subjekt identifikovaný
daňovým číslom DIČ odlišným od daňového čísla Správcu ako samostatného daňového subjektu.
Samotný žalovaný uvádza, že správca v konkurzoch koná v mene a na účet úpadcu, t. j. daňového
subjektu, čo je v rozpore s tým, že by sa mal samotný správca konkurznej podstaty stať daňovým
subjektom namiesto úpadcu (ide o zákonné zastúpenie). Je zrejmé, že vyhlásením konkurzu úpadca,

nestratil svoju právnu subjektivitu, a tým ani spôsobilosť byť daňovým subjektom. Z ustanovení § 44
ods. 1 Zákona o konkurze a § 159 Daňového poriadku je podľa žalobcu zrejmé, že vyhlásením konkurzu
nezaniká úpadca ako daňový subjekt a na jeho miesto nenastupuje ako daňový subjekt Správca, ale
Správca vystupuje v mene úpadcu a koná v jeho mene a na jeho účet. Právny názor, ktorý vyslovil
žalovaný, by znamenal, že vyhlásením konkurzu by na Správcu ako súkromnú osobu a úplne iný daňový

subjekt prešli všetky povinnosti úpadcu ako daňového subjektu, čo znamená, že podľa tejto konštrukcie,
ak by daňový úrad vyrubil úpadcovi akékoľvek sankcie, pokuty, penále, nedoplatky alebo úroky, by
ich musel zaplatiť samotný Správca, čo je priamo absurdná situácia, a to najmä z pohľadu disciplíny,
súčinnosti a poskytovaniu informácií zo strany úpadcov, kedy úpadcovia sú často absolútne nečinní a
so Správcom nespolupracujú. Z uvedeného dôvodu aj Zákon o konkurze v §100 ods. 2 uvádza, že v

rámci konkurzného konania sú z uspokojenia vylúčené akékoľvek mimozmluvné sankcie (napr. pokuty
od daňového úradu), to znamená, že nielenže nemôžu byť sankcie udelené priamo Správcovi, dokonca
nemôžu byť uspokojované v konkurznom konaní. V ustanovení § 159 Daňového poriadku podľa žalobcu
tiež nie je uvedené, že by sa Správca mal stať daňovým subjektom miesto úpadcu, ale je tu uvedené, že
Správca vystupuje za úpadcu, teda v jeho mene a nie na miesto neho. Pokuta bola vyrubená správne,

avšak nesprávnemu subjektu, kedy správne má byť ako daňový subjekt označený samotný úpadca a
pohľadávka daňového úradu mala byť uplatnená v prebiehajúcom konkurznom konaní, keďže nárok
na jej vyrubenie vznikol počas konkurzného konania. Žalobca mal za to, že v uvedenom prípade však
daňový úrad nestihol zaslať oznámenie o vyrubení pokuty do konkurzného konania včas, preto sa v
rozpore s platnou právnou úpravou rozhodol túto sankciu priradiť Správcovi. Záverom žalobca uzavrel,

že je zrejmé, že správca dane aj žalovaný nesprávne aplikoval právne normy Daňového poriadku
a Zákona o konkurze, pri rozhodovaní o uložení pokuty za oneskorené podanie daňového priznania z
príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2017, keď Správcu čiže žalobcu postavil do role daňového
subjektu namiesto úpadcu.

IV.
Konanie na krajskom súde a správnom súde

9. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý v uvedenom vyjadrení v krátkosti zhrnul skutkový stav,
žalobnú argumentáciu žalobcu a v rámci svojho stanoviska uviedol, že podľa § 15 ods. 1 Daňového

poriadku je daňové priznanie povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov
alebo ten koho na to správca dane vyzve. Podľa § 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov sa daňové priznanie
podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia. Keďže konkurz na majetok
úpadcu bol uznesením Okresného súdu v Košiciach č. k. 31K/60/2016 vyhlásený dňa 20.12.2016 a
zrušený dňa 15.12.2018, bol podľa § 44 Zákona o konkurze, ako aj podľa § 159 Daňového poriadku

za úpadcu oprávnený konať žalobca ako Správca. V ustanovení § 159 Daňového poriadku, je priamo
uvedené, že v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe daní za daňový subjekt
koná Správca a daňové priznanie vyhotovené Správcom namiesto daňového subjektu sa považuje za
daňové priznanie vyhotovené daňovým subjektom a v ustanovení § 44 Zákona o konkurze je taktiež
priamo uvedené, že oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie

konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na Správcu.
Správca pritom koná v mene a na účet úpadcu, jedná sa teda o formu zákonného zastupovania úpadcu
Správcom počas konkurzu.10. Žalobca podal za úpadcu oznámenie o predĺžení lehoty na podanie daňového priznania podľa § 49
ods. 3 písm. b/ Zákona o dani z príjmov. V ustanovení § 49 ods. 3 Zákona o dani z príjmov je priamo
uvedené, že v prípade ak je daňový subjekt v konkurze alebo v likvidácii, nemôže podať oznámenie o

predĺžení lehoty na podanie daňového priznania podľa § 49 ods. 3 písm. a/ alebo b/, ale len žiadosť o
predĺženie tejto lehoty podľa § 49 ods. 3 písm. c/ Zákona o dani z príjmov, a to najneskôr 15 dní pred
uplynutím lehoty na podanie daňového priznania podľa odseku 2 a správca dane môže rozhodnutím
predĺžiť lehotu na podanie daňového priznania podľa odseku 2, najviac o tri kalendárne mesiace. Keďže
žalobca podal oznámenie podľa § 49 ods. 3 Zákona o dani z príjmov, ktoré správca dane posúdil podľa

obsahu ako žiadosť podľa § 49 ods. 3 písm. c/ Zákona o dani z príjmov, až dňa 23.03.2018, teda po
lehote 15 dní pred uplynutím lehoty podľa § 49 ods. 2 Zákona o dani z príjmov (troch kalendárnych
mesiacovpouplynutízdaňovaciehoobdobia),správcadanelistomzodňa28.03.2018žalobcovioznámil,
že lehotu na podanie daňového priznania nepredlžuje. Žalobca ako Správca úpadcu bol teda povinný
podať za daňový subjekt daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
2017, a to do 03.04.2018. Žalobca podal za úpadcu daňové priznanie po lehote na jeho podanie, a

to až dňa 27.09.2018. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že nakoľko si žalobca nesplnil svoju
povinnosťpočaskonkurzuvyplývajúcujednakzoZákonaokonkurze,akoajzoZákonaodanizpríjmova
Daňového poriadku, bol správca dane povinný postupovať v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku
upravujúcimi deliktuálnu zodpovednosť.

11. Z vyššie uvedených zákonných ustanovení je podľa žalovaného zrejmé, že v čase od vyhlásenia
konkurzu do skončenia konkurzu nie je daňový subjekt oprávnený podávať daňové priznania, a teda
ani nemôže byť sankcionovaný za porušenie tejto povinnosti žalobcom počas konkurzu. Na základe
uvedeného je ďalej zrejmé, že subjektívna zodpovednosť na podanie daňového priznania k dani z
príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017 v lehote na jeho podanie, bola na žalobcovi ako

Správcovi úpadcu. Ďalej žalovaný uviedol, že pokuta sa ukladá obligatórne zo zákona, t. j. správca dane
je povinný uložiť pokutu, ak zistí porušenie povinností uložených právnymi predpismi. V tejto súvislosti
citoval ustanovenia § 154 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 155 ods. 1 písm. a/ a § 155 ods. 4 Daňového poriadku
s tým, že správca dane pri ukladaní pokuty v danom prípade prihliadol na závažnosť, trvanie a následky
protiprávneho stavu a uložil žalobcovi pokutu v minimálnej výške.

12. K žalobnému dôvodu ohľadne výroku rozhodnutia iného správcu dane žalovaný uviedol, že
vychádzal zo zisteného skutkového stavu v predmetnej veci, na ktorú aplikoval príslušné právne
predpisy. K žalobnému dôvodu, že správca dane mal túto sankciu ako pohľadávku uplatniť v
prebiehajúcom konkurznom konaní, keďže nárok na vyrubenie vznikol počas konkurzného konania,

žalovaný uviedol, že pokuta bola uložená v zákonnej lehote na jej uloženie ustanovenej v § 155 ods.
12 Daňového poriadku (päť rokov od konca roka, v ktorom sa daňový subjekt dopustil správneho
deliktu), rozhodnutím zo dňa 20.11.2019, teda po zrušení konkurzu dňa 15.12.2018, preto nemohla byť
prihlásená ako pohľadávka do konkurzu. Kžalobnému dôvodu, že podľa § 100 ods. 2 Zákona o konkurze
sú z uspokojenia vylúčené akékoľvek mimozmluvné sankcie, žalovaný uviedol, že podľa ustanovenia

§ 2 písm. b/ Daňového poriadku sa daňou rozumie daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z
omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. V ustanovení § 2
ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, sa uvádza, že daňovým nedoplatkom sa rozumie dlžná suma dane
po lehote splatnosti dane. V zmysle § 158 ods. 1 Daňového poriadku sa daňový nedoplatok na účely
konkurzu a reštrukturalizácie považuje za pohľadávku a podľa § 158 ods. 3 Daňového poriadku ak

daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu alebo po vyhlásení konkurzu, považuje sa za
pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu. Z uvedených ustanovení je podľa žalovaného zrejmé, že
aj pokuta sa považuje za daň a na účely Zákona o konkurze za pohľadávku, ktorá vznikla po vyhlásení
konkurzu, a nie za mimozmluvnú sankciu. Záverom žalovaný uviedol, že posúdením celého rozhodnutia
správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že postup správcu

dane pri uložení pokuty a vydaní odvolaním napadnutého rozhodnutia bol v súlade s platnou právnou
úpravou. Na základe uvedeného žalovaný navrhol predmetnú správnu žalobu zamietnuť.

13. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca v písomnom podaní (replika), v ktorom citoval
z komentára k § 44 Zákona o konkurze: „Vyhlásením konkurzu úpadca nestráca právnu subjektivitu a

naďalej má spôsobilosť na práva a povinnosti a aj spôsobilosť na právne úkony v takom rozsahu, ako
ju mal do vyhlásenia konkurzu. Do spôsobilosti na právne úkony sa mu zasahuje tým, že obmedzuje
dlžníka ohľadne právnych úkonov, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu a výrazne, pokiaľ
ide o nakladanie s majetkom. Zákon „vnútil“ úpadcovi v záujme veriteľov „zákonného zástupcu“, ktorýmje správca, ktorý koná v mene úpadcu a na jeho účet. Konanie správcu má hmotnoprávne účinky
v prospech alebo k ťarche úpadcu. Ak napríklad správca vymôže určité plnenie, jeho vlastníkom sa
stáva úpadca, aj keď toto plnenie alebo výťažok z jeho predaja sa použije na uspokojenie pohľadávok

veriteľov. Platí to, samozrejme, aj opačne, ak správca je zaviazaný na určité plnenie. Uspokojenie takejto
pohľadávky je možné len z konkurznej podstaty s výnimkou prípadov, keď pohľadávka je vylúčená z
uspokojenia ako napríklad trovy konania súvisiacich s konkurzom a pod. (§ 100 ods. 2). Po skončení
konkurzného konania sú pohľadávky, ktoré neboli uspokojené počas konkurzu, vymáhateľné len proti
dlžníkovi a nikdy nie proti osobe, ktorá vykonávala funkciu správcu. To platí v plnom rozsahu aj ohľadne

pohľadávok proti podstate, ktoré vznikli zo zmlúv uzavretých so správcom (napr. správca po vyhlásení
konkurzu uzavrie zmluvu na stráženie objektu, na dodávku elektrickej energie a pod.), pretože správca
koná ako zástupca úpadcu.“ (ĎURICA, Milan. § 44 [Nakladanie s majetkom úpadcu]. In: F., G.. Zákon o
konkurze a reštrukturalizácii. 3. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s. 439.)

14. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že žalovaný si mylne vykladá ustanovenie § 44 Zákona o

konkurze, keď tvrdí, že subjektívna zodpovednosť prechádza na Správcu. Pričom Správca vystupuje
počas konkurzu len ako „zákonný zástupca“, a jeho konanie voči tretím osobám je buď v prospech
úpadcu ale môže byť aj na jeho ťarchu. Zároveň žalobca poukázal na to, že Správca úpadcu, ak podá
daňové priznanie za daňový subjekt, tak stále sa na to hľadí, ako by daňové priznanie podal sám daňový
subjekt. Tak je to výslovne uvedené v ustanovení § 159 Daňového poriadku. Čiže, ak sa hľadí na daňový

subjekt, že podal daňové priznanie sám, tak aj v konaní pred správcom dane za porušenie povinnosti
je zodpovedný samotný daňový subjekt a nie Správca, tak ako to tvrdí žalovaný. Keďže v zmysle
ustanovenia § 154 ods.1 písm. a/ Daňového poriadku je zrejmé, že správneho deliktu sa dopustí ten,
kto nepodá daňové priznanie. Takže táto subjektívna zodpovednosť, a to podať daňové priznanie bola
podľa názoru žalobcu naďalej na úpadcovi, keďže sa to týkalo jeho povinnosti ako daňového subjektu.

Zároveň žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/47/2015 zo
dňa 29.01.2015, v ktorom sa uvádza, že: „Je potrebné zdôrazniť, že nemožnosť prechodu deliktuálnej
zodpovednosti za skutok je všeobecným princípom správneho trestania a výnimky platia iba v práve
hospodárskej súťaže na základe osobitných prameňov práva.“ Ak teda nie je možný prechod deliktuálnej
zodpovednosti v rámci správneho trestania, tak podľa žalobcu ani žalovaný nemal vo svojom konaní

preniesť zodpovednosť na žalobcu a uložiť mu pokutu, keďže pokuta mala byť uložená úpadcovi ako
daňovému subjektu, a to na základe už vyššie uvedených dôvodov.

15. Po výzve správneho súdu sa žalovaný k replike žalobcu nevyjadril.

16. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach následne už konal vo
veci senát správneho súdu 6S.

17.Povykonaníprvotnýchúkonovpodľa§103 anasl.zákonač.162/2015Z.z.Správnysúdnyporiadok,
keďže správny súd nezistil žiadny z dôvodov, pre ktorý by bolo v predmetnej veci nevyhnutné

nariadiť pojednávanie v zmysle § 107 ods. 1 písm. a/ až e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok, rozhodol v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP) postupom podľa
§137ods.4SSPverejnýmvyhlásenímrozsudkudňa30.04.2025,ktorýmsprávnužalobuzamietolstým,
že žalovanému nepriznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania. Oznámenie o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku dňa 30.04.2025 bolo zverejnené na webovej stránke a úradnej tabuli správneho

súdu v súlade s § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok dňa 17.04.2025.

V.

Právne východiská

18. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, konania začaté a neskončené do
30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f
tým nie je dotknuté.

19. V súvislosti s plnením úloh správneho súdnictva v spojení so súdnym prieskumom predmetnej
správnejžalobypodanejžalobcomsprávnysúdnatomtomiestepoukazujenaprislúchajúceustanoveniaSprávneho súdneho poriadku, konkrétne na ustanovenia § 2, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. a/, § 177 a nasl.
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len ako „SSP“).

20. Podľa § 190 SSP, Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

21.Podľa§191ods.1SSP,správnysúdrozsudkomzrušínapadnutérozhodnutieorgánuverejnejsprávy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

22. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu
štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

23. Podľa § 44 ods. 1 Zákona o konkurze v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia,
oprávnenie úpadcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo
veciach týkajúcich sa tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom koná
v mene a na účet úpadcu.

24. Podľa § 159 Daňového poriadku v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, v
čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe daní za daňový subjekt koná správca,
okrem oddlženia podľa osobitného predpisu. V čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu
sa na správcu vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a

povinnosti daňového subjektu. Daňové priznania, daňové doklady a iné písomnosti, ktoré majú význam
pre určenie práv a povinností daňového subjektu alebo iných osôb podľa tohto zákona alebo osobitných
predpisov, vyhotovené správcom namiesto daňového subjektu sa považujú za doklady vyhotovené
daňovým subjektom, okrem oddlženia podľa osobitného predpisu.

25. Podľa § 154 ods. 1 písm. a/ bod 1 Daňového poriadku v znení účinnom v čase vydania napadnutého
rozhodnutia, správneho deliktu sa dopustí ten, kto nepodá daňové priznanie v ustanovenej lehote.

26. Podľa § 155 ods. 1 písm. a/ Daňového poriadku v znení účinnom v čase vydania napadnutého
rozhodnutia, správca dane uloží pokutu od 30 eur do 16 000 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1

písm. a) prvého a druhého bodu; ak je správcom dane obec, uloží pokutu najviac do výšky vyrubenej
dane, nie menej ako 5 eur, najviac však do 3 000 eur.

VI.
Právne posúdenie správneho súdu

27. Predmetom súdneho prieskumu bolo v tomto prípade posúdenie zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi ako Správcovi
uložená pokuta 30,00 Eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a/ bodu 1 Daňového poriadku,
za nepodanie daňového priznania podľa Zákona o dani z príjmov k dani z príjmov fyzickej osoby za

zdaňovacie obdobie 2017 v lehote do 03.04.2018 za úpadcu.

28. Vo vzťahu k žalobnému bodu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu správny súd
uvádza, že tento vyhodnotil ako nedôvodný, a to vzhľadom k tomu, že žalobca v rámci žalobnej
argumentácie tento žalobný bod žiadnym spôsobom nerozvinul a neozrejmil v čom malo spočívať

nedostatočné zistenie skutkového stavu.

29. Vo vzťahu k žalobnému bodu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd uvádza,
že žalobca v rámci svojej žalobnej argumentácie nerozporoval oneskorenosť podania daňového
priznania. V zmysle obsahu napadnutého rozhodnutia žalovaného, správnej žaloby žalobcu a ďalších

písomných podaní účastníkov konania sa kľúčovou otázkou v danom prípade stalo posúdenie
oprávnenosti správcu dane uložiť pokutu za nepodanie daňového priznania v lehote Správcovi, ktorý
nepodal daňové priznanie za úpadcu v lehote stanovenej zákonom.30. Vo vzťahu k žalobnej argumentácii žalobcu správny súd uvádza, že nepochybne možno
súhlasiť s tým, že Správca sa nestáva daňovým subjektom namiesto úpadcu, úpadca je samostatný
daňový subjekt, ktorý vyhlásením konkurzu nestratil právnu subjektivitu a Správca vystupuje v mene

úpadcu, koná v jeho mene a na jeho účet. Uvedené je zrejmé z konštrukcie zákonného textu § 159
Daňového poriadku, že Správca „koná za“ daňový subjekt, teda existujúci daňový subjekt, ktorý však
svoje práva a povinnosti vyplývajúce mu z prislúchajúcich zákonov (ako napr. Daňový poriadok a Zákon
o dani z príjmov) nemôže v zákonom stanovenom období (v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia
konkurzu) uplatňovať v plnej miere a de facto prechádzajú na Správcu daňového subjektu – úpadcu. Ak

sa žalobca snažil svoju žalobnú argumentáciu smerovať k tomu, že by zo strany správcu dane mohol byť
ako Správca sankcionovaný akoukoľvek pokutou, penále, nedoplatkom, či úrokom z omeškania, v tejto
súvislosti správny súd dodáva, že uvedená otázka nebola predmetom tohto konania, v zásade ju možno
označiť za hypotetickú, ku ktorej správny súd nepovažoval za nevyhnutné zaujať stanovisko.

31. V danom prípade nebolo sporným, že úpadca, bol v zmysle Zákona o dani z príjmov povinný

podať daňové priznanie k dani z príjmov za zdaňovacie obdobie 2017 do 03.04.2018 a v tejto lehote
daňovépriznanienepodal,uvedenédaňovépriznaniepodalpotejtolehotežalobcaakoSprávcaúpadcu.
Rovnako tiež nebolo sporným, že k uvedenému došlo v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia
konkurzu. V danom prípade bolo kľúčovým to, či počas vyhláseného konkurzu na majetok úpadcu prešla
povinnosť podať toto daňové priznanie na žalobcu ako Správcu úpadcu a teda či správca dane správne

určil subjekt, ktorý porušil zákonom uloženú povinnosť, nesplnenie ktorej napĺňa znaky konkrétneho
správneho deliktu podľa Daňového poriadku a za nesplnenie ktorej tak nesie zodpovednosť, následkom
čoho bolo vydané správcom dane prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta.
Zásadnými sú v tomto prípade pojmy „povinnosť“ a „zodpovednosť“. Je nevyhnutné položiť si otázku,
ktorý subjekt bol v danom prípade povinným podať daňové priznanie a bol tak zároveň zodpovedným

za nesplnenie tejto povinnosti? Zo znenia ustanovenia § 159 Daňového poriadku vyplýva, že v čase od
vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe daní koná za daňový subjekt – úpadcu Správca
úpadcu, a na Správcu úpadcu sa v tomto období vzťahujú ustanovenia Daňového poriadku a osobitných
predpisov upravujúce práva a povinnosti daňového subjektu - úpadcu. Z uvedeného vyplýva špecifické
postavenie Správcu vo vzťahu k daňovému subjektu, ktorý je úpadcom, ale aj vo vzťahu k správcovi

dane. Pokiaľ Správca úpadcu koná za daňový subjekt – úpadcu v rámci správy daní a vzťahujú sa na
neho ustanovenia Daňového poriadku a osobitných predpisov upravujúce práva a povinnosti daňového
subjektu - úpadcu, správny súd nevidel v danom prípade priestor na iný výklad ustanovenia § 159
Daňového poriadku než ten, ktorý v zásade poskytol aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí, že žalobca
ako Správca úpadcu je a bol povinný za daňový subjekt – úpadcu podať daňové priznanie a v prípade, že

túto povinnosť porušil, stal sa zodpovedným za správny delikt nepodania daňového priznania v zákonnej
lehote, na základe čoho postup správcu dane, ktorým žalobcovi uložil za tento správny delikt pokutu,
nemožno nazvať inak, ako súladný so zákonom.

32.Správnysúdmázvlastnejčinnostizato,žekproblematikezodpovednostiSprávcuzasprávnedelikty

podľa Daňového poriadku v situácii kedy je daňový subjekt v konkurze v postavení úpadcu, prebieha
konkurzné konanie a Správca na seba preberá značnú časť povinností daňového subjektu - úpadcu,
zaujal stanovisko už Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) vo
viacerých svojich rozhodnutiach. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
správnehosúdusp.zn.6Asan/1/2021zodňa28.04.2023,zobsahuktoréhovyplýva,žeNajvyššísprávny

súd v rámci kasačného konania a pred ním Krajský súd v Žiline v rámci súdneho prieskumu zákonnosti
rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v tomto prípade posudzovali rovnakú právnu
otázku, dokonca aj z pohľadu skutkového stavu sa jednalo o obdobnú vec, kedy Daňový úrad Žilina uložil
Správcovi, rozhodnutím zo dňa 04.09.2019 podľa § 155 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, za správny
delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového poriadku, pokutu vo výške 30,00 €, za nepodanie

daňového priznania podľa daňového poriadku k dani z príjmu fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
2017 v lehote do 03.04.2018.

33. Vzhľadom na uvedené si správny súd na tomto mieste pre potreby doplnenia odôvodenia vlastných
záverov v predmetnej právnej veci dovoľuje na tomto mieste citovať časť odôvodnenia rozhodnutia

Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Asan/1/2021 zo dňa 28.04.2023:
„16. Problematika zastupovania daňového subjektu - úpadcu správcom je normatívne riešená v § 159
daňového poriadku, z čoho vyplýva, že posúdenie veci bude rozhodné od výkladu § 159 daňového
poriadku.18. Citované zákonné ustanovenie (§ 159 Daňového poriadku) v prvej vete ustanovuje, že správca má
počas konkurzu v rámci správy daní vo vzťahu k daňovému subjektu - úpadcovi osobitné postavenie
v tom zmysle, že správca za daňový subjekt priamo koná. Druhá veta upravuje, že na správcu sa

potom vzťahujú nielen ustanovenia daňového poriadku ale aj hmotnoprávne daňové a fiskálne predpisy
upravujúce práva a povinnosti daňového subjektu. Záver o tom, že medzi povinnosti, ktoré z daňového
subjektu prechádzajú na správcu, patrí aj podanie daňového priznania, následne výslovne vyplýva z
tretej vety, v zmysle ktorej sa daňové priznanie vyhotovené správcom považuje za vyhotovené daňovým
subjektom.

19. Rovnaký záver je nakoniec zrejmý aj z dôvodovej správy k danému zákonnému ustanoveniu, podľa
ktorej „v nadväznosti na zákon o konkurze a reštrukturalizácii upravuje toto ustanovenie postavenie
správcu konkurznej podstaty tým spôsobom, že správca konkurznej podstaty sa na obdobie trvania
konkurzného konania stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu. Všetky daňové
doklady, daňové priznania a iné písomnosti, ktoré vystaví správca konkurznej podstaty a ktoré majú
význam pre určenie práv a povinností daňového subjektu alebo iných osôb, sa považujú za doklady

vystavené daňovým subjektom.“
20. Keďže z § 159 daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že povinným na podanie daňového
priznania za daňový subjekt, ktorý je úpadcom, je počas konkurzu správca, potom za porušenie tejto
zákonnej povinnosti je namieste sankcionovať správcu a nie daňový subjekt. V zmysle elementárnej
logiky spojenej s vyvodzovaním právnej (administratívnej) zodpovednosti je totiž za porušenie

normatívne uloženej povinnosti namieste sankcionovať toho, komu bola povinnosť uložená
23. Snaha sťažovateľa zbaviť sa tejto zodpovednosti je preto účelová. Vyvodzovanie zodpovednosti
za nepodanie daňového priznania voči daňovému subjektu, ktorý ale počas konkurzného konania
takúto povinnosť nemal, by bolo v rozpore so základnou zásadou správneho trestania, v zmysle ktorej
sa administratívna zodpovednosť vyvodzuje proti tomu subjektu, ktorý porušil normatívne uloženú

povinnosť.
24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s totožným záverom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplývajúcim z jeho rozsudku sp. zn. 8Sžf/58/2016 z 27.9.2018,
podľa ktorého „Predmetom sporu v danej veci bolo posúdenie otázky, či pokuta za nepodanie daňového
priznania na dani z pridanej hodnoty, za zdaňovacie obdobie september 2013 mala byť uložená

správcovi dane - žalovanej, alebo spoločnosti DO-MA-JA, s.r.o. Odvolací súd poznamenáva, že sa v
celom rozsahu stotožňuje odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý sa s námietkami žalobkyne,
ktoré sú totožné s podanou žalobou podrobne, logicky a vecne správne vysporiadal a ktoré aj najvyšší
súd považuje za nedôvodné. Nad rámec rozsudku krajského súdu najvyšší súd zdôrazňuje, že právna
úprava uvedená v poslednej vete ust. § 159 Daňového poriadku jednoznačne určuje, že v prípade od

vyhlásenia konkurzu na majetok daňovníka až do jeho zrušenia vyhotovuje daňové priznania správca
konkurznej podstaty a tieto sa považujú za daňové priznania vyhotovené daňovníkom. Teda správca
konkurznej podstaty v sebe subsumuje postavenie daňovníka a preto je plne zodpovedný za podanie
daňového priznania. Ak tak správca dane neurobil, potom bol povinný znášať prípadnú sankciu, ktorú
mu správca dane uložil.“

27. Napriek tomu možno ešte dodať, resp. zopakovať, že pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti
je právne bez významu, že formálne je rozdiel medzi správcom a daňovým subjektom, ktorý ako úpadca
má naďalej právnu subjektivitu a môže uskutočňovať právne úkony.“

34.Správnysúdďalejuvádza,žesohľadomnauvedenézáveryohľadneadministratívnejzodpovednosti

Správcu za nepodanie daňového priznania v lehote určenej zákonom, možno argumentáciu žalobcu
vsúvislostisuplatňovanímpohľadávky,ktoroujevyrubenápokuta,správcomdanevkonkurznomkonaní
za neopodstatnenú.

35. Na tomto mieste správny súd považoval za potrebné tiež uviesť, že argumentácia ustanoveniami

Zákona o konkurze v danom prípade nie je ťažiskovou, keďže v Zákone o konkurze sú oprávnenia
Správcu pri správe majetku úpadcu počas konkurzu, ako aj ďalšie povinnosti správcu súvisiace so
samotným zabezpečením samotného priebehu konkurzného konania po procesnej stránke viazané
priamo na osobu Správcu a v prípade ich porušenia má Zákon o konkurze, ale aj zákon č. 8/2005 Z. z. o
správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vlastné mechanizmy na vyvodenie zodpovednosti

voči Správcovi.36. Na základe uvedeného mal správny súd za to, že či už v prvostupňovom rozhodnutí správca dane
alebo v napadnutom rozhodnutí žalovaný, postupovali zákonným spôsobom, ich právne posúdenie veci
správny súd vyhodnotil ako správne, na základe čoho tento žalobný bod vyhodnotil ako nedôvodný.

37. Vychádzajúc z vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že v danom prípade nebol naplnený
žiaden zo zákonných dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, na základe čoho
správny súd správnu žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

38. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní
ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené
trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanému nárok
na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

39. Senát správneho súdu vo veci rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať
na Správnom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie
uvedenej lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci

samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom.V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.