Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoKR/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7121207016
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7121207016.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu, členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Františka Čisovského, v spore žalobcu: TETRA INSOLVENCY, k.
s., správca úpadcu EKOTRIM s.r.o. v konkurze, sídlo: Trieda 1. Mája 2308/2, 052 01 Spišská Nová
Ves, IČO: 46 858 211, sídlo kancelárie správcu: Žižkova 4D, 040 01 Košice – mestská časť Juh, zn.
správcu: S1661, IČO: 47 372 176, zastúpený advokátskou kanceláriou: Vašiv & Partners s.r.o., sídlo:
Murgašova 3, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 238 836, proti žalovanému: AMY-
PLAST, s.r.o., sídlo: Veterná 44, 917 01 Trnava, IČO: 48 070 335, zastúpený advokátskou kanceláriou:
Momentum legal s.r.o., sídlo: Bazová 6A, 821 08 Bratislava – mestská časť Ružinov, IČO: 47 258 586,

o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice
I, č.k. 30Cbi/7/2021-133 zo dňa 22. februára 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Mení rozsudok Okresného súdu Košice I, č.k. 30Cbi/7/2021-133 zo dňa 22. februára 2023 tak, že
žalobu zamieta a žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na nahradenie trov konania v plnom
rozsahu.

II. Žalovanému voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I svojim rozsudkom č.k. 30Cbi/7/2021-133 zo dňa 22. februára 2023 rozhodol

tak, že: 1, vo výroku I. určil, že právne úkony úpadcu EKOTRIM s.r.o., a to: bezhotovostná úhrada
faktúry č. 2020005 vo výške 2.031,36 eura zo dňa 24.2.2020, bezhotovostná čiastočná úhrada faktúry
č. 2020002 vo výške 1.900,- eur zo dňa 3.3.2020, bezhotovostná úplná úhrada faktúry č. 2020002 vo
výške 374,72 eura zo dňa 11.3.2020 a bezhotovostná úhrada faktúry č. 2020003 vo výške 1.880,88 eura
zo dňa 4.3.2020 sú voči konkurzným veriteľom neúčinné; 2, vo výroku II. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiťdovšeobecnejkonkurznejpodstatyúpadcuEKOTRIMs.r.o.peňažnúnáhraduvovýške6.186,96
eura a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; 3, vo výroku III. žalobcovi priznal náhradu trov

konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením a 4, vo výroku IV. žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok za žalobu v
sume 371,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáhal vydania
rozsudkuuvedenémuvpredchádzajúcomodsekutohtoodôvodnenia.Svojužalobuodôvodnilspôsobom
uvedeným v nasledovnom odseku:

2.1. Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 28.08.2020 (zverejnené v Obchodnom vestníku č.
171/2020, dňa 05.09.2020) vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: EKOTRIM s.r.o., so sídlom: Trieda
1. Mája 2308/2, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 858 211 a za správcu ustanovil žalobcu. Zpriebehu konkurzného konania úpadcu je podľa žalobcu zrejmé, že veritelia si do konkurzu prihlásili
pohľadávky v celkovej výške 230.498,72 EUR a správca zapísal majetok do súpisu všeobecnej podstaty
v celkovej hodnote 92.308,15 EUR, čo znamená, že konkurzní veritelia úpadcu nebudú uspokojení

v plnom rozsahu. Ďalej poukázal na to, že úpadca vykonal bezhotovostné úhrady faktúr žalovaného
a to nasledovne: dňa 24.02.2020 uhradil faktúru vystavenú pod č. 2020005 vo výške 2.031,36 eur
za dodanie tovaru; dňa 03.03.2020 čiastočne uhradil faktúru pod č. 2020002 vo výške 1.900,- eur
za dodanie tovaru; dňa 11.03.2020 úplne uhradil faktúru pod č. 2020002 vo výške 374,72 eur za
dodanie tovaru a dňa 04.03.2020 uhradil faktúru pod č. 2020003 vo výške 1.880,88 eura za dodanie

tovaru. Citujúc ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej „ZKR“) v znení
platnom v čase bezhotovostných platieb úpadcu a podania žaloby a poukazujúc na uznesenie súdu
o začatí konkurzného konania dlžníka, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 87/2020 dňa
07.05.2020 má žalobca za to, že úhrada faktúry je právnym úkonom, ktorým úpadca inak zvýhodnil
žalovaného tým, že mu poskytol vyššiu mieru uspokojenia jeho pohľadávky, než by mu prináležalo pri
zachovaní princípu pomerného uspokojovania veriteľov počas konkurzu a danými úhradami faktúr došlo

k zmenšeniu majetkovej podstaty úpadcu, z ktorej môžu byť uspokojovaní veritelia úpadcu (naplnená
skutková podstata zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZKR a ukracujúceho právneho úkonu
podľa § 60 ZKR). Ďalej uviedol, že ním odporovateľnosťou napadnuté úkony úpadcu boli urobené počas
úpadku; resp. úpadok dlžníka spôsobili, pretože daná skutočnosť vyplýva z priebežnej závierky úpadcu
vyhotovenej ku dňu 30.04.2019, ktorá preukazuje, že úpadca už bol v čase odporovaných právnych

úkonov v predlžení podľa ZKR (vlastné imanie úpadcu je v záporných hodnotách).

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že ju navrhuje ako neoprávnenú zamietnuť. S ohľadom na dátum
podania žaloby požadoval, aby súd preskúmal včasnosť podania žaloby, resp. či žaloba nebola podaná
oneskorene, čo by samo o sebe zakladalo dôvod na zamietnutie žaloby. Žalovaný ďalej nesúhlasil

s tvrdením žalobcu, že úhrada faktúr č. 2020002, 2020003 a 2020005 zo strany úpadcu by mala
predstavovať odporovateľný právny úkon (zvýhodňujúci právny úkon) v zmysle jeho právnej definície
stanovenej § 59 ods. 1 ZKR. Podľa žalovaného úhrada faktúr predstavuje bežný právny úkon v súlade
s § 10 ods. 1 ZKR. Úpadca pri zabezpečovaní predmetov svojho podnikania uzatvoril so žalovaným
obchodnoprávny - záväzkový vzťah. Po vzájomnej dohode úpadcu so žalovaným, predal žalovaný

úpadcovi začiatkom roka 2020 tovar - fólie (ďalej len „tovar“). Úpadca mal záujem na kúpu tovaru z
dôvodu zabezpečenia predmetu svojho podnikania, predmetný tovar úpadca ďalej upotrebil - spracoval.
Žalovaný poukázal na to, že v zmysle judikatúry slovenských súdov nie je možné bez preukázania
skutkovýchokolností,zaktorýchmaloprísťkúdajnémuzvýhodneniuveriteľa,považovaťsamotnúplatbu
v jednoročnej lehote odporovať. Tieto závery súdy odôvodňujú tým, že akékoľvek plnenie záväzkov

dlžníka do začatia konkurzného konania by malo za následok zvýhodnenie týchto veriteľov v porovnaní s
inými, a teda aj možnosť napadnúť akékoľvek právne úkony dlžníka, ktorými pred začatím konkurzného
konania plnil svoje záväzky voči veriteľom, odporovateľnosťou. Podľa žalovaného žalobca v konaní
neuniesol dôkazné bremeno splnenia podmienok odporovateľnosti právneho úkonu voči žalovanému a
nepreukázal, že v prospech neho učineným úkonom došlo k nemožnosti alebo zníženému uspokojeniu

pohľadávok veriteľov úpadcu. Žalovaný tiež namietal, že v dôsledku ekvivalentného právneho úkonu (čo
je aj tento prípad) nenastane zmenšenie dlžníkovho majetku a na uspokojenie pohľadávky veriteľa môže
slúžiť dlžníkov majetok aj naďalej, aj keď zmenil podobu svojich aktív. K tomuto dodal, že zjednodušene
povedané, k ukráteniu uspokojenia veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky nedôjde vtedy, ak majetok je
prevedený na základe odplatného právneho úkonu a cena plnenia je ekvivalentná.

4. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie uzavrel skutkový a právny stav veci spôsobom
uvedeným v tomto a nasledovných odsekoch 4.1 až 4.8 tohto odôvodnenia.

4.1. Súd prvej inštancie ako nesporné ustálil nasledovné skutočnosti: 1, vyhlásenie konkurzu na majetok

úpadcu, 2, v konkurze si veritelia úpadcu prihlásili pohľadávky vo výške 230.498,72 eur, 3, zo súpisu
všeobecnej podstaty úpadcu (zverejnený v OV č. 166/2021 zo dňa 27.8.2021) vyplýva, že zapísal
majetok do súpisu všeobecnej podstaty vo hodnote 92.308,15 eur, 3, žalovaný vystavil úpadcovi svoje
faktúry (uvedené v žalobe) za dodaný tovar a úpadca ich uhradil. Za spornú označil otázku, či úpadca
úhradou pohľadávok žalovaného, zvýhodnil žalovaného ako svojho veriteľa vo vzťahu k ostatným

veriteľom a teda, či úhrady faktúr žalovaného uvedených v žalobe, sú neúčinnými právnymi úkonmi voči
konkurzným veriteľom.4.2. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že úpadca mal viacerých veriteľov, ktorí si uplatnili svoje pohľadávky
v konkurze, pričom ich pohľadávky boli splatné pred vyhlásením konkurzu a niektoré aj pred splatnosťou
predmetných faktúr žalovaného. Konkrétne ide o spoločnosti: ENVI-PAK, s.r.o., FINEKOL, s.r.o., Marius

Pedersen, a.s., EKON – GAJA s.r.o.. Na základe obsahu účtovných závierok úpadcu (zostavených ku
dňu 30.4.2019 a 31.12.2019) zistil, že úpadca bol v úpadku, keďže mal záporné vlastné imanie a to aj
po odpočítaní záväzkov voči spriazneným osobám.

4.3. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žaloba bola podaná v zákonnej lehote a že žalobca mal na

jej podaní naliehavý právny záujem, ktorý vyplýva priamo z ustanovení § 57 a nasledujúcich ZKR.
S ohľadom na dátum začatia konkurzného konania tiež konštatoval, že predmetné právne úkony boli
urobené počas jedného roka pred začatím konkurzného konania (úhrady pohľadávok z dní 24.02.2020,
03.03.2020, 11.03.2020, 04.03.2020).

4.4. Predmet sporu súd prvej inštancie posúdil podľa týchto zákonných ustanovení: § 3 ZKR (úpadok

dlžníka), § 57 ZKR (právo odporovať právnemu úkonu), § 59 ZKR (Odporovanie zvýhodňujúcemu
právnemu úkonu), § 60 ZKR (Odporovanie zvýhodňujúcemu právnemu úkonu), § 62 ZKR (Uplatnenie
odporovacieho práva), § 63 ZKR (Následky neúčinných právnych úkonov) a §§ 255 a 262 Civilného
sporového poriadku (náhrada trov konania) a §§ 2 a 4 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

4.5. Spornú otázku, či dané úkony (bezhotovostné úhrady jednotlivých faktúr) sú odporovateľnými
právnymi úkonmi v zmysle ustanovení zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom
znení (ďalej len „ZKR“), vyhodnotil na základe vykonaného dokazovania tak, že ide o odporovateľné
právne úkony.

4.6. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že sa jednalo o úhrady cien za dodávky tovaru, ktorý
bol pre úpadcu nevyhnutný pre pokračovanie v podnikateľskej činnosti a dosiahnutie zisku a preto
nedošlo k bezdôvodnému zvýhodneniu žalovaného ako veriteľa súd prvej inštancie uviedol, že koncept
odporovateľnosti zvýhodňujúcich právnych úkonoch je založený na zákaze porušenia pravidla pari
passu, ktorého dodržiavanie je pre úpadcu záväzné od momentu nástupu úpadku dlžníka, a teda aj v

období pred konkurzom, preto je subjekt v úpadku povinný plniť svoje záväzky voči všetkým veriteľom,
a nie len voči selektívne vybranému veriteľovi, a to bez ohľadu na to, aké protiplnenie od konkrétneho
veriteľa získal, v opačnom prípade poskytne preferované postavanie jednému z veriteľov na úkor
ostatných veriteľov. V tomto prípade bol žalovaný podľa záveru súdu prvej inštancie zvýhodnený oproti
veriteľom, ktorý rovnako ako žalovaný poskytovali úpadcovi tovary a služby nevyhnutné pre vykonávanie

jeho podnikateľskej činnosti, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty odporovania podľa § 59 ZKR,
pretože v tomto čase už dlžník nemal robiť žiadne právne úkony, ktoré by mohli ukrátiť veriteľa. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č. k. 3Obdo/31/2020 zo dňa
25.11.2020 (uverejnené dňa 09.12.2021 v Zbierke stanovísk NS SR č. 6/2021 pod číslom R75/2021).
Úpadca teda podľa záveru súdu prvej inštancie zvýhodnil žalovaného tým, že mu poskytol takmer úplné

uspokojenie,pričomveritelia,ktorísiprihlásilisvojepohľadávkydokonkurznéhokonaniaúpadcunebudú
určite uspokojení v takej výške.

4.7. Podľa záveru súdu prvej inštancie mal žalovaný z neúčinných právnych úkonov prospech spolu vo
výške 6.186,96 eura, preto mu podľa § 63 ZKR uložil povinnosť zaplatiť v prospech všeobecnej podstaty

úpadcu sumu 6.186,96 eura.

4.8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej
„CSP“), t.j. žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania potrebných
na účelné bránenie práva proti neúspešnému žalovanému s tým, že o ich výške bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (262 ods. 2 CSP).
Vo výroku IV. rozsudku súd prvej inštancie podľa §§ 2 a 4 Z.č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
uložil neúspešnému žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podanie žaloby, čo vyplýva zo
skutočnosti, že žalobca je od tejto povinnosti oslobodený.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie. Odvolaním navrhol
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žaloba bude zamietnutá a žalovanému bude voči žalobcovi
priznaný nárok na nahradenie trov konania. Žalovaný tiež alternatívne navrhol rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Svoje odvolanie odôvodnil odvolacímidôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Konkrétne dôvody žalovaného sú uvedené v odsekoch
5.1 až 5.4.

5.1. Podľa žalovaného žalobcom napadnuté právne úkony nemožno v žiadnom prípade považovať
za zvýhodňovacie právne úkony v zmysle § 59 ZKR, preto súd prvej inštancie v kontexte
vykonanýchdôkazovnesprávneprávneposúdilichodporovateľnosť,pričomtiežnazákladevykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

5.2. Žalovaný s poukazom na znenie § 57 ods. 4 ZKR dôvodil, že predpokladom práva na odporovanie
právnych úkonov je okrem iného ukrátenie ostatných veriteľov. K tomuto dodal, že k ukráteniu veriteľa
nemôže dôjsť v prípade, keď sa majetok úpadcu nezmenšil, ale zmenila sa iba jeho štruktúra. Ďalej
uviedol, že právne úkony medzi žalovaným a úpadcom mali ekvivalentnú povahu, t.j. úpadca za
poskytnuté peňažné prostriedky dostal majetkovú protihodnotu. V tomto prípade teda úpadca nezmenšil
svojmajetoko6.186,96eur(hodnotaodporovanýchúkonov),alenaopaktentomajetokpretransformoval

do obstaraných fólií, t.j. do hmotného majetku spoločnosti, ktorý úpadca potreboval pre výkon svojej
podnikateľskej činnosti za účelom zabezpečenia zisku spoločnosti. V tejto súvislosti žalovaný poukázal
na existujúcu judikatúru – rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 4254/2010 zo dňa 30.8.2011
a na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 258/2007 z 12.11.2008.

5.3. Žalovaný poukázal na znenie § 10 ZKR a uviedol, že právne úkony urobené úpadcom boli
bežnými právnymi úkonmi, ktorými úpadca vykonával prevádzkovú činnosť spoločnosti bez ďalšieho
zámeru ukrátiť svojich veriteľov. Konštatoval, že primárnou povinnosťou úpadcu bolo splniť svoj záväzok
úpadcovi a túto povinnosť mal až do okamihu vyhlásenia konkurzu, pričom nie je možné vo všeobecnosti
automaticky (bez splnenie zákonných podmienok) považovať všetky plnenia za znevýhodňujúce právne

úkony. Opačný záver by „ad absurdum“ znamenal nemožnosť úpadcu plniť svoje záväzky veriteľom
v období rok pred vyhlásením konkurzu v prípade, žeby nemohol uspokojiť všetkých svojich veriteľov
zároveň, čo by však znamenalo, žeby sa dlžník dostal ešte do väčšieho úpadku a znemožnil akékoľvek
svoje ďalšie obchodné vzťahy za účelom výkonu podnikateľskej činnosti a potenciálneho dosiahnutia
zisku.

5.4. V čase realizácie právnych úkonov nemohol mať žalovaný a ani úpadca absolútne žiadnu
vedomosť o prípadnom konkurznom konaní na majetok úpadcu, pričom nemožno od úpadcu spravodlivo
požadovať, aby zámerne neplnil svoje záväzky realizované za účelom zvýšiť svoje aktíva. Žalobca
neuniesol svoje dôkazné bremeno v tom zmysle, že predmetné úkony spôsobili úpadok dlžníka alebo

boli realizované už počas úpadku dlžníka (dlžník nebol schopný plniť 90 dní po lehote splatnosti aspoň
dva peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi). Z obsahu účtovnej závierky úpadcu k 31.12.2019 nie
je možné vyvodiť úpadok dlžníka, pretože nie je zrejmá štruktúra záväzkov dlžníka, nakoľko v záväzkoch
mohli byť aj záväzky spojené so záväzkom podriadenosti. Súd v tomto smere neuskutočnil dostatočné
dokazovanie – nepreskúmal reálnu hodnotu majetku úpadcu, len stroho poukázal na účtovnú hodnotu

v evidencii.

6. Žalobca s odvolaním žalovaného nesúhlasil, podľa jeho názoru súd prvej inštancie vychádza zo
správne zisteného skutkového a právneho stavu. Preto navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a aby žalobcovi voči žalovanému priznal právo

na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Bližšie odôvodnenie jeho stanoviska je uvedené
v nasledovných odsekoch 6.1 až 6.4.

6.1. K stanovisku žalovaného ohľadom jeho zvýhodnenia voči iným veriteľom žalobca uviedol, že
iné zvýhodnenie v tomto prípade vníma v tom, že úpadca poskytol žalovanému vyššie percentuálne

uspokojenie, než by mu prináležalo pri zachovaní princípu pomerného uspokojovania veriteľov. V tomto
smere má žalobca zato, že predloženými prihláškami jednoznačne preukázal, že v čase vykonania
odporovaných právnych úkonov mal úpadca ďalšie splatné záväzky, ktoré neuspokojil ani čiastočne.
Hlavným účelom konkurzného konania by malo byť zachovanie princípu pari passu pri uspokojovaní
veriteľovaztohtodôvoduuspokojeniecelejpohľadávkyjednéhoaleboviacerýchveriteľovznevýhodňuje

ostatných veriteľov, ktorých pohľadávky neboli vôbec uspokojené.

6.2. Žalobca tiež poukázal na obsah judikátu Najvyššieho súdu SR v jeho rozsudku sp. zn. 6Tdo/62/2011
zo dňa 16.8.2012, ktorý sa týka trestného činu zvýhodnenia veriteľa podľa § 240 ods. 1 Trestnéhozákona. Obdobne tiež poukázal na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/31/2020 zo dňa
25.11.2020,podľaktoréhoakdlžníkniejeschopnýplniťsvojesplatnézáväzky,nedisponujedostatočným
majetkom na ich uspokojenie, je povinný uspokojovať svojich veriteľov pomerne.

6.3. K argumentácii žalovaného ohľadom nevedomosti o úpadku úpadcu sa žalobca vyjadril tak, že
s ňou nesúhlasí, pričom poukázal na ustanovenie § 34 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je každý
podnikateľ povinný viesť účtovníctvo v rozsahu a spôsobom uvedeným osobitným zákonom. Dodal,
že podnikateľ má povinnosť sústavne sledovať svoju finančnú situáciu, ako aj stav svojho majetku

a záväzkov tak, aby sa mohol včas dozvedieť o úpadku a prijať potrebné opatrenia. Na jeho odvrátenie.
V tejto súvislosti žalobca uviedol, že z účtovných závierok vyplýva úpadok úpadcu už od apríla 2019
a tak bol úpadca povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

6.4. Tiež uviedol, že netvrdil, žeby úpadca nemal uhrádzať svoje záväzky vôbec, ale len že ich mal
uhrádzať v zmysle zásady pari passu tak, aby bol každý z veriteľov uspokojený v rovnakej percentuálnej

miere. Žalobca ďalej dodal, že z predložených listinných dôkazov dostatočne vyplynula skutočnosť,
že dlžník bol v úpadku už v čase vykonania úkonov, konkrétne poukázal na ním predložené účtovné
závierky úpadcu ku dňu 30.4.2019 a ku dňu 31.12.2019. K tomuto ešte dodal, že skúmanie reálnej
majetkovej hodnoty úpadcu by bolo zbytočné a nehospodárne, pretože pre jej určenie je potrebné
vychádzať z účtovníctva úpadcu a prípadné znalecké dokazovanie v tomto smere by mohlo vychádzať

iba z rovnakých podkladov, z ktorých vychádzal aj žalobca.

7. Žalovaný sa k stanovisku žalobcu v odvolacom konaní vyjadril tak, že aj naďalej má zato, že súd
prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V tejto súvislosti opätovne poukázal na
skutočnosť, že nebola splnená základná podmienka odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods.

4 ZKR, t.j. že nedošlo k zníženiu hodnoty majetku úpadcu, nakoľko získal ekvivalentnú protihodnotu.
K tomuto dodal, že žalobca sa k tejto jeho argumentácii v odvolaní nijako nevyjadril. Žalobca sa
k tomuto vyjadreniu žalovaného vyjadril tak, že zotrváva na svojom stanovisku, pričom poukázal na
ním skôr citovanú judikatúru a ohľadom námietok žalovaného, ohľadom otázky úpadku úpadcu (reálna
hodnota majetku dlžníka), poukázal na obsah skoršej obrany žalovaného, k čomu dodal, že súd nemôže

nahrádzať jeho procesnú aktivitu.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v
zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je

potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až
§ 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

9. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

10. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal existenciu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm.
f) a h) CSP. Po dôkladnom preskúmaní veci z pohľadu existencie odvolacích dôvodov, odvolací súd
dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil,
t.j. vo veci je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Naproti tomu odvolací súd tiež

zistil, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f), t.j. skutkový stav veci bol zistený
správne. Skutkový stav veci bol zistený správne, preto podľa § 384 CSP nebolo potrebné, aby odvolací
súd dokazovanie zopakoval.

11. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam): Tento odvolací dôvod nebol naplnený,
pretože súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci podstatný pre rozhodnutie vo veci samej.
K tomuto je potrebné dodať, že žalobca v zásade vo svojom odvolaní namietal iba právne závery
vyplývajúce zo skutkových zistení a nie skutkový stav ako taký. Podstatné skutkové závery (čas,
vykonanie právnych úkonov a ich obsah; dátum a vyhlásenie konkurzu na úpadcu; existencia ďalších

neuspokojených a prihlásených veriteľov úpadcu) neboli sporné a boli aj dostatočne preukázané.
Existenciu úpadku dlžníka v čase vykonania odporovaných právnych úkonov súd prvej inštancie
vyhodnotil taktiež správne, pretože z obsahu predložených listinných dôkazov (účtovné závierky
úpadcu a tiež prihlášky jeho veriteľov) je zrejmé, že podľa § 3 ZKR bol dlžník v čase uhradeniaodporovaných faktúr žalovaného v úpadku, nakoľko mal viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho
záväzkovpresiahlahodnotujehomajetku.Otázka,čivykonanéprávneúkony(úhradafaktúržalovaného)
sú odporovateľnými právnymi úkonmi je už samotným právnym posúdením veci.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci): Na rozdiel od prvého odvolacieho dôvodu je tento odvolací
dôvod naplnený, pretože súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní skutočne vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci, keď skonštatoval, že ide o odporovateľné právne úkony. Bližšie odôvodnenie

tohto záveru je uvedené v nasledovných odsekoch 12.1 až 12.8.

12.1. Podľa§57ods.4prvávetaZKR:„Odporovaťpodľatohtozákonamožnolentomuprávnemuúkonu
dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.“ Podľa § 59
ods. 1 ZKR: „Zvýhodňujúcim právnym úkonom na účely tohto zákona je právny úkon, ktorým dlžník úplne
alebo sčasti splnil peňažnú pohľadávku inak splatnú až vyhlásením konkurzu, zabezpečil svoj záväzok

neskôr, ako záväzok vznikol, dohodol úpravu alebo nahradenie svojho záväzku vo svoj neprospech
alebo inak neodôvodnene zvýhodnil svojho veriteľa oproti iným svojim veriteľom.

12.2. Ďalej podľa § 60 ods. 1 a 2 ZKR: „(1) Odporovať možno tiež každému právnemu úkonu, ktorým
dlžník ukrátil svojich veriteľov (ďalej len "ukracujúci právny úkon"), ak bol urobený s úmyslom dlžníka

ukrátiť svojich veriteľov a tento úmysel bol alebo musel byť druhej strane známy. (2) Ak ide o právny úkon
urobený v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom alebo o mrhanie majetkom, úmysel dlžníka ukrátiť
svojichveriteľov,akoajvedomosťdruhejstranyotomtoúmyslesapredpokladá,aksanepreukážeopak.“

12.3. Vychádzajúc z obsahu vyššie citovaných zákonných ustanovení je potrebné uzavrieť, že právny

úkon úpadcu môže byť voči prihláseným veriteľom súdom vyhlásený za neúčinný iba v prípade, že
tento úkon ukracuje uspokojenie ich pohľadávky. Pre úspech tejto odporovacej žaloby bolo povinnosťou
žalobcu (Čl. 8 CSP), aby preukázal opodstatnenosť svojich tvrdení v tom zmysle, že: 1, predmetnými
úkonmi došlo k zmenšeniu majetku úpadcu (ukrátenie) a zároveň 2, predmetnými úkonmi úpadca
neodôvodnene zvýhodnil žalovaného oproti ostatným veriteľom úpadcu.

12.4. Je nesporné, že dlžník, t.č. úpadca hotovostné úhrady faktúr vykonal v rámci výkonu svojej
podnikateľskej činnosti ako bežný (nie bezodplatný) obchodný úkon tak ako to vyplýva zo samotnej
podstaty ustanovení Obchodného zákonníka týkajúceho sa zmluvných vzťahov medzi podnikateľmi,
konkrétne ustanovenia o kúpnej zmluve. Obdobne ako žalovaný, tak aj odvolací súd má za to, že

vo všeobecnosti samotná úhrada záväzku (zaplatenie ceny) zvýhodnenie veriteľa (§ 59 ods. 1 ZKR)
a ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka (§ 57 ods. 4 ZKR)
nezakladá. Samotné platby zo strany dlžníka v jednoročnej lehote pred začatím konkurzného konania
rôznym jeho veriteľom nie je možné vo všeobecnosti paušalizovať ako odporovateľné právne úkony,
preto bolo pre úspech žaloby vo veci samej potrebné preukázať skutkové okolnosti každého úkonu v tom

zmysle, či v danom prípade skutočne došlo k zvýhodňujúcemu právnemu úkonu.

12.5. Úhrada faktúr žalovaného bola úpadcom vykonaná titulom odplaty za vykonané plnenie (predaj
tovaru – fólia potrebná pre výkon podnikateľskej činnosti úpadcu) v rámci jeho podnikateľskej
činnosti (činnosť vykonávaná za účelom zisku - § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka). Bez náležitého

preukázania zníženia majetku úpadcu nie je možné spoľahlivo uzavrieť, žeby vôbec došlo k ukráteniu
ostatných veriteľov úpadcu. Žalobca v tomto smere nepredložil žiadny relevantný dôkaz, nakoľko zo
žalobcom predložených listinných dôkazov takýto záver nie je možné vyvodiť. K ukráteniu podľa názoru
odvolacieho súdu v tomto prípade nedošlo, pretože žalovaným poskytnuté plnenie má skutočne povahu
ekvivalentného plnenia. T.j. nedošlo k zníženiu majetku úpadcu, ale iba k jeho transformácii z finančných

prostriedkovnahmotnýmajetokvrovnakejhodnotevoformemateriálovýchzásobúpadcu.Zuvedeného
vyplýva jednoznačný záver, že uskutočnením predmetných úkonov nedošlo k zníženiu majetku úpadcu.

12.6. K otázke zníženia majetku úpadcu, respektíve ukrátenia veriteľov odvolací súd poukazuje na
súvisiaci judikát, konkrétne na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.05.2013

sp.zn. IV.ÚS/275/2013, kde bolo prijaté stanovisko o tom, že „majetok dlžníka sa nezmenší, ak
po odpredaji svojho podielu na nehnuteľnosti mu kupujúci zaplatil kúpnu cenu. Predajom majetku
a zaplatením ekvivalentnej kúpnej ceny nedochádza k ukráteniu uspokojenia pohľadávok veriteľov,
pretože došlo len k transformácii majetku dlžníka“. Obsah citovaného judikátu dostatočne podporujeprávny záver odvolacieho súdu v tejto veci, t.j. predmetné úkony neviedli k zníženiu, ale iba k
transformácii majetku úpadcu, preto nedošlo k ukráteniu veriteľa.

12.7. Obdobne odvolací súd konštatuje, že žalobca tiež nepreukázal ani tú skutočnosť, žeby úpadca
zvýhodnil žalovaného oproti ostatným veriteľom úpadcu neodôvodnene. Vykonanie úhrad faktúr malo
svoj relevantný dôvod – odplata za predaj materiálu nutne potrebného pre ďalšie pokračovanie
podnikateľskej činnosti úpadcu (v súčasnosti po novelizácii ZKR Zákonom č. 111/2022 Z.z. je takáto
úprava výnimky zo zásady pari passu exaktne upravená priamo v § 3 ods. 4 ZKR).

12.8. Žalovaný a aj súd prvej inštancie tiež argumentovali existujúcou rozhodovacou praxou najvyšších
súdnych autorít, pričom vychádzali z obsahu rozsudku NS SR č.k. 6Tdo/62/2011 zo dňa 16.8.2012 a
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/31/2020 zo dňa 25.11.2020). Táto ich argumentácia
však nie je opodstatnená a to z dôvodu, že každá vec má iný skutkový základ, preto pri rozhodovaní
v iných veciach nie je možné rigorózne vychádzať zo záverov týchto konaní. Jeden z týchto judikátov

bol vydaný v trestnom konaní, t.j. základ rozhodnutia a predmet posudzovania spočíval hlavne v otázke
trestnosti konania dotknutých osôb a v druhom rozhodnutí bola otázkou skúmania dovolacieho súdu
otázka možnosti uskutočnenia zápočtu úpadcom v čase jeho úpadku. Skutkový základ tejto judikatúry
je teda iný, preto nie je možné čiastočné a z kontextu vytrhnuté závery týchto rozhodnutí na tento prípad
automaticky aplikovať.

13. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 388 a § 390 CSP na základe odvolania
žalovaného týmto rozsudkom rozhodol tak, že: 1, vo výroku I. rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
výroku I. zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol a úspešnému žalovanému voči žalobcovi priznal
náhradu trov konania v plnom rozsahu (podľa § 255 CSP) a 2, vo výroku II. obdobne úspešnému

žalovanému voči žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (podľa § 255, a
§ 396 CSP).

14. O konkrétnej výške nároku žalovaného na náhradu trov konania rozhodne samostatným uznesením
poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 Civilného

sporového poriadku).

15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).