Decision was made at the court Okresný súd Trnava
Judgement was issued by JUDr. Lea Gubová
Legislation area – Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Potvrdzujúce
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Cob/2/2025
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2519200774
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Gubová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:2519200774.1
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členiek senátu
JUDr. Miriamy Žákovej a Mgr. Ing. Daniely Bednárikovej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX/XX, XXX XX D. E., právne zast.: JUDr. Peter Žilinčík, advokát, so sídlom Centrum I 57/132,
018 41 Dubnica nad Váhom, IČO: 31 917 348, proti žalovanému: Poľnohospodárske družstvo Piešťany,
so sídlom Vrbovská cesta 125, 921 01 Piešťany, IČO: 00 208 159, právne zast.: Gajdošík & partners
s.r.o., so sídlom Miletičova 23, 821 09 Bratislava, IČO: 56 680 317, o zaplatenie vyrovnacieho podielu
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti výroku II. a závislom výroku IV. rozsudku Okresného súdu
Trnava č.k. PN-4Cb/25/2019-441 zo dňa 28.10.2024, jednohlasne takto
r o z h o d o l :
I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. PN-4Cb/25/2019-441 zo dňa
28.10.2024 v napadnutom výroku II. a súvisiacom výroku IV. potvrdzuje.
II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Trnava ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie v časti
4.787,00 EUR zastavil. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi hodnotu
vyrovnacieho podielu vo výške 32.965,03 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo
sumy 37.752,03 EUR od 01.10.2018 do 04.08.2020 a úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy
32.965,03 EUR od 05.08.2020 do zaplatenia. Výrokom III. v ostatnej časti žalobu zamietol. Výrokom IV.
rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodol tak s poukazom na
ust. § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), §
223 ods. 2, § 233 ods. 1 - 5, § 369 ods. 1 a 2, § 387 ods. 1, § 391 ods. 1, § 397 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z. (ďalej len
„nariadenie“).
2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal vyplatenia vyrovnacieho podielu v družstve a
náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že žalobca bol členom Poľnohospodárskeho družstva Piešťany
od 15.10.2003 na základe „Dohody o prevode členských práv a povinností medzi členom družstva a
jeho príbuzným v priamom rade, nečlenom družstva“, uzavretej dňa 10.10.2003 v Piešťanoch, medzi
prevodcom F. B. a nadobúdateľom A. B.. Listom zo dňa 20.07.2018 požiadal žalobca žalovaného o
vyporiadanie vyrovnacieho podielu do 20.08.2018. Na tento list žalovaný nereagoval. Listom zo dňa
28.08.2018 opätovne žalobca požiadal žalovaného o splnenie povinnosti a vyporiadanie vyrovnacieho
podielu. Žalovaný opäť žiadnym spôsobom nereagoval. Prostredníctvom právneho zástupcu, požiadal
žalobca listom zo dňa 26.10.2018 opätovne žalovaného o vyporiadanie vyrovnacieho podielu. Na tento
list reagoval právny zástupca žalovaného stanoviskom zo dňa 21.11.2018, v ktorom žalovaný uviedol, žepodľa ustanovenia § 233 ObZ, bude vyrovnací podiel žalobcu splatný v júni 2019. Podľa názoru žalobcu,
žalovaný zrejme vychádzal zo znenia ustanovenia § 233 ods. 4 ObZ, účinného do 31.01.2007. Svoje
stanovisko oznámil žalobca žalovanému listom zo dňa 13.12.2018. Žalovaný na list žalobcu nereagoval.
Vzhľadom na skutočnosť, že členstvo v Poľnohospodárskom družstve Piešťany zaniklo žalobcovi ku dňa
30.06.2018, požiadal žalobca o jeho vyplatenie do 30.09.2018. Žalobca nemal možnosť špecifikovať
svoj nárok vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný s ním nekomunikoval, a k výpočtu výšky vyrovnacieho
podielu sú potrebné údaje, ktoré mal k dispozícii len žalovaný. Išlo najmä o údaj o súhrne všetkých
členských vkladov a počte ukončených rokov členstva ostatných členov družstva. Preto žalobca navrhol
vykonať dôkaz na zistenie výšky vyrovnacieho podielu žalobcu znaleckým dokazovaním. Dodal, že po
vykonaní znaleckého dokazovania, zmení žalobu v súlade s výsledkom znaleckého dokazovania.
3. K žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v záujme zmierlivého riešenia danej veci bola
navrhnutá právnemu zástupcovi žalobcu možnosť uzavretia dohody o vyplatení vyrovnacieho podielu
podľa čl. II. bodu 6. písm. f) stanov Poľnohospodárskeho družstva Piešťany. Aj napriek skutočnosti, že
zo stany žalovaného bol záujem riešiť predmetnú vec dohodou, právny zástupca žalobcu navrhnutú
možnosť riešenia nereflektoval. Žalobca inicioval viaceré súdne konania, v ktorých sa domáhal svojich
nárokov,ktorýchuspokojeniemupodľajehonázorubolozostranyžalovanéhoodopreté.Dňa20.11.2018
sa konalo zasadnutie predstavenstva Poľnohospodárskeho družstva Piešťany, na ktorom bolo prijaté
uznesenie v zmysle ktorého Poľnohospodárske družstvo Piešťany v súlade s ustanovením § 17g
ods. 3 zákona č. 42/1992 Zb. o úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v
družstvách v spojení s článkom II. bod 5. písm. f) stanov Poľnohospodárskeho družstva Piešťany,
rozhodlo o premene družstevných podielnických listov člena družstva p. A. B., spolu v počte 353 ks v
celkovej menovitej hodnote 9.923,81 EUR na ďalší členský vklad vo výške menovitej hodnoty uvedených
družstevných podielnických listov. V priebehu posledných mesiacov prebehli zo strany zamestnancov
žalovaného všetky potrebné úkony smerujúce k ustáleniu počtu všetkých členov, vrátane výpočtu súčtu
ich členských vkladov, aby bolo možné, bez akýchkoľvek pochybností, stanoviť výšku vyrovnacieho
podielu žalobcu. Tiež uviedol, že došlo k schváleniu riadnej individuálnej účtovnej závierky za rok 2017,
ktorá je rozhodujúca pre určenie výšky vyrovnacieho podielu žalobcu, a to v súlade s ustanovením §
233 ods. 3 ObZ. Poukázal na ustanovenie § 234 ods. 1 ObZ, a uviedol, že má záujem vyplatiť vyrovnací
podiel žalobcovi v peniazoch.
4. Dňa 10.07.2023 bolo súdu doručené Doplnenie č. 1/2023 Znaleckého posudku č. 01/2022. Žalobca s
obsahom doplnenie č. 1/2023 znaleckého posudku č. 1/2022 súhlasil. Zároveň žalobca upresnil žalobný
návrh. Žalovaný námietky k znaleckému posudku, ani k jeho doplneniu neuviedol. Podaním žalobcu
doručeným súdu dňa 26.09.2024 žalobca vzal svoju žalobu v časti 4.787,00 EUR späť z dôvodu úhrady
tejto časti žalovaným dňa 04.08.2020.
5. Na pojednávaní dňa 30.09.2024, právny zástupca žalobcu žiadal, aby bol priznaný aj úrok z
omeškania vo výške 8% zo sumy 37.752,03 EUR od 01.10.2018 do 04.08.2020, a vo výške 8% ročne
zo sumy 32.965,03 EUR od 05.08.2020 do zaplatenia. Ohľadom lehoty splatenia podľa stanov čl. 2,
ods. 6), poukázal na platnú judikatúru aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Právom záverečnej reči
uviedol, že na podanom návrhu trvá, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
č. 3Obdo/53/2022, ktorý určil desaťročnú lehotu na splatenie v rozpore s dobrými mravmi.
6. Na tomto pojednávaní právny zástupca žalovaného uviedol, že žalovaný nespochybnil nárok žalobcu.
Žalovaný na základe svojich vedomostí a účtovných podkladov a záznamov o členoch družstva, k dĺžke
členstva, vypočítal v dobrej viere výšku vyrovnacieho podielu v sume 4.787,00 EUR, ktorú žalobcovi
uhradil. Vo vzťahu k judikatúre uviedol, že je pravda, že niektoré ustanovenia stanov v konaniach
o určenie vyrovnacieho podielu posudzujú súdy nie ako neplatné, ale ako neprimerane nevýhodne
dojednania a v tomto smere je jasné, keď napríklad vydanie DPL namiesto vyrovnacieho podielu súdna
prax odmieta ako neprimeranú podmienku, čo sa týka rozloženia splácania istiny, tak v tomto smere mal
za to, že súdy v podobných konaniach, aj v prípade absencie ustanovenia o možností splácať vyrovnací
podiel, tak družstvám umožňujú splácanie vyrovnacích podielov v splátkach. Zaplatenie takejto sumy by
ohrozilo finančnú situáciu žalovaného - jeho cashl flow. Právny zástupca žalovaného právom záverečnej
reči uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení, odkázal na § 233 ods. 5 ObZ v kontexte na článok 2 ods. 6
písm. f) stanov. Poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Obo167/2008.
Žiadal, aby súd v zmysle CSP umožnil žalovanému splácať v primeraných splátkach jeho záväzok.7. Súd na pojednávaní dňa 30.09.2024, po späťvzatí žaloby pripustil zmenu žaloby. Žalobca sa v konaní
domáhalvočižalovanémuzaplateniavyrovnaciehopodielu37.752,03EURspríslušenstvom.Vpriebehu
konania žalovaný uhradil sumu 4.787,00 EUR. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 26.09.2024,
pred prvým pojednávaním, vzal žalobu späť v časti 4.787,00 EUR. Súd rozhodol o zastavení konania
v časti o zaplatenie istiny vo výške 4.787,00 EUR, keďže žalobca v uvedenej časti žalobu v súlade
s jeho dispozičným oprávnením späť skôr, než sa začalo pojednávanie. Vzhľadom k uvedenému súd
považoval podmienky pre rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania v zmysle § 145 ods. 2 CSP v
spojení s § 146 ods. 1 CSP za splnené a vo výroku I. rozsudku konanie v časti 4.787,00 EUR zastavil.
Predmetom sporu po čiastočnom späťvzatí zostal nárok žalobcu o zaplatenie vyrovnacieho podielu vo
výške 32.965,03 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 37.752,03 EUR od
01.10.2018 do 04.08.2020 a vo výške 8% ročne zo sumy 32.965,03 EUR od 05.08.2020 do zaplatenia
a náhrada trov konania.
8. V prejednávanej veci žalobca uplatnil nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu pri zániku člena
družstva. Súd poukázal na skutočnosť, že žalovaný nárok žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu
čo do dôvodu a výšky, riadne a účinne nepoprel, a preto celý nárok žalobcu súd považoval za nesporný.
V konaní ďalej nebol sporný vznik nároku na vyrovnací podiel a dátum zániku žalobcovho členstva
v družstve, a to ku dňu 30.06.2018. V zmysle ustanovení ObZ, je pre určenie vyrovnacieho podielu
rozhodný stav čistého obchodného imania družstva podľa riadnej individuálnej účtovnej závierky za
účtovné obdobie, ktoré predchádza účtovnému obdobiu, v ktorom členstvo zaniklo. Sporným nebola ani
splatnosť vyrovnacieho podielu, ktorá mala nastať dňa 01.10.2018, a to v zmysle § 233 ods. 4 ObZ.
Zo znaleckého dokazovania, konkrétne zo Znaleckého posudku č. 01/2022 v spojení s Doplnením č.
1/2023kZnaleckémuposudkuč.01/2022,súduvyplynulo,ževýškavyrovnaciehopodielužalobcubolok
30.06.2018vovýške37.752,03EUR.Žalovanýznaleckýposudok,anijehodoplnenienijakýmspôsobom
nespochybnil, jeho závery nerozporoval. Súd prvej inštancie k návrhu žalovaného, aby žalovaný mohol
splácať pohľadávku v desiatich ročných splátkach, uviedol, že v tomto prípade nebolo možné aplikovať
ním uvádzaný článok II. ods. 6 písm. f) stanov družstva. V prvom rade, tento článok sa aplikuje v
prípade, ak dôjde k dohode o vyplatení vyrovnacieho podielu. K dohode strán sporu nedošlo. Žalovaný
vo svojich vyjadreniach síce uviedol, že so žalobcom chcel spor vyriešiť zmierlivo, avšak svoje tvrdenia
riadne nepreukázal. Ďalej súd uviedol, že predmetný článok stanov družstva predpokladá uzatvorenie a
podpísanie dohody o vyplatení vyrovnacieho podielu, k čomu v tomto konaní a ani mimo tohto konania
nedošlo. Súd konštatoval, že nemožno v predmetnom prípade aplikovať predmetný článok stanov
družstva, nakoľko ten je možné aplikovať len v prípade, ak sa strany dohodnú, k čomu v predmetnom
konaní nedošlo. Zo strany žalobcu boli súdu predložené dôkazy, ktorými sa žalobca domáhal svojich
práv vyplývajúcich mu zo zániku členstva v družstve, avšak bezvýsledne. Súd mal za to, že žalovaný
si mohol aj zo žalobcom predkladaných dôkazov, a zo znaleckého posudku, aspoň približne určiť výšku
vyrovnacieho podielu, ak nie ju určiť aj úplne. Považoval za nutné pripomenúť, že žalobca sa svojich
práv domáhal od roku 2018, t. j. od zániku jeho členstva v družstve. Žalovaný počas konania však
nevyvíjal žiadnu aktivitu, aby spor mimosúdne urovnal. V druhom rade, súd prvej inštancie posudzoval
článok II. ods. 6 písm. f) stanov družstva, v zmysle žalobcom namietaného rozporu znenia článku s
dobrými mravmi. Súd uviedol, že sa stotožňuje v žalobcom namietanom smere a mal za to, že článok
II. ods. 6 písm. f) stanov družstva, je nutné považovať za neplatný v zmysle § 39 ObZ, nakoľko 10
ročná doba splácania vyrovnacieho podielu, je podľa názoru súdu príliš dlhá, a v rozpore s dobrými
mravmi. Konkrétne v tomto prípade, ak by prichádzalo do úvahy použitie článku II. ods. 6 písm.) f)
stanov družstva, kedy žalobca v čase rozhodovania súdu je vo veku 80 rokov (bezmála 81 rokov). A
svojho práva sa domáha už od roku 2018. Od roku 2018 žiadal žalovaného o vyplatenie vyrovnacieho
podielu, pričom žalovaný zostával nečinný. Súd z uvedených dôvodov neaplikoval článok II. ods. 6
písm. f) stanov družstva, a to je jednak pre nemožnosť aplikácie tohto článku, a jednak pre absolútnu
neplatnosť uvedeného článku stanov. K námietke premlčania, vznesenej žalovaným súd uviedol, že
žalobca si od začiatku konania (t. j. od 25.04.2019) uplatňoval 5% úrok z omeškania z dlžnej sumy,
ktorá mala byť stanovená znaleckým dokazovaním. Žalobcovo rozšírenie žaloby na pojednávaní dňa
30.09.2024 o 3 percentuálne body (z 5% ročne na 8% ročne) napadol žalovaný námietkou premlčania.
Súd prvej inštancie uviedol, že omeškanie je objektívny delikt, ide o protiprávny stav, vyvolaný dlžníkom.
Je jedným z parametrov, ktorý zásadne ovplyvňuje výšku úrokov z omeškania, pokiaľ omeškanie trvá,
trvá i povinnosť platiť úroky z omeškania. Súd vyslovil premisu, že povinnosť platiť úroky z omeškania
vzniká jednorazovo a nie jednotlivo (a nanovo) za každý deň omeškania. Súd uviedol, že ak pohľadávka
žalobcu, ktorej výška ešte nebola známa, bola splatná dňa 01.10.2018 (čo v konaní nebolo sporné),
prvýkrát mohol žalobca uplatniť svoje právo na súde dňa 02.10.2018. Žalobca si tak mohol uplatniťzvýšený úrok z omeškania do 02.10.2022. Žalobca tak urobil na pojednávaní dňa 30.09.2024, a teda po
zákonom stanovenej premlčacej lehote 4 roky. A teda nárok žalobcu považoval súd v tejto uplatnenej
časti 3 percentuálnych bodov za premlčaný, a preto ho vo výroku III. rozsudku zamietol, z dôvodu
premlčania nároku. Pre úplnosť súd uviedol, že podľa ustanovenia § 397 ObZ, je premlčacia doba štyri
roky. Súd tak vedený vyššie uvádzanými úvahami rozhodol tak že konanie v časti istiny 4.787,00 EUR
zastavil pre späťvzatie žalobcu z dôvodov na strane žalovaného. V ostatnej časti istiny súd priznal
žalobcovi celú ostávajúcu uplatňovanú istinu, teda vo výške 32.965,03 EUR. Súd priznal žalobcovi
aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne, zohľadňujúc pritom čiastočnú úhradu istiny žalovaným dňa
04.08.2020. Súd nárok žalobcu týkajúci sa 8% úroku - v časti rozdielu 3 precentuálnych bodov -
zamietol z dôvodu premlčania. Súd vo svojom rozhodnutí nepovolil žalovanému zaplatiť dlh splátkach,
tak ako žalovaný požadoval na pojednávaní, nakoľko žalovaný ním tvrdené okolnosti nepreukázal,
aj keď takto urobiť mohol. Ďalej súd prvej inštancie nepovolil splácať dlh žalovaného v splátkach aj
z dôvodu, že so splátkami nesúhlasil žalobca. Súd, vzhľadom aj na nepreukázaný dopad splatenia
pohľadávky žalovaným na finančnú situáciu žalovaného, neuplatnil ani § 232 ods. 3 CSP. Žalovanému
bolo doplnenie znaleckého posudku doručené 29.02.2024. Od tohto momentu vedel, aká je celková
pohľadávka žalobcu, a nijako ju nenamietal.
9. O nároku na náhradu trov konania, súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP, keď vo výroku IV. priznal plne úspešnému žalobcovi
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keď žalovaný v časti istiny zavinil
zastavenie konania tým, že svoj záväzok voči žalobcovi uhradil až po začatí konania. V ostatnej časti
bol žalobca v celom rozsahu úspešný. Neúspešný bol len v nepatrnej časti príslušenstva s ohľadom na
výšku celého uplatňovaného nároku. Nakoľko súd nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré by mohol výnimočne postupovať v zmysle § 257 CSP, a nepriznať náhradu trov konania žalobcovi,
pričom žalovaný ním uvádzané dôvody nijako nevysvetlil a ani nijako nepreukázal, rozhodol o trovách
konania tak, ako je uvedené vo výroku IV. rozsudku.
10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že
odvolanie podáva proti výroku II. z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zastával právny
názor, že súd nesprávne právne posúdil jeho možnosť splácať vyrovnací podiel žalobcovi v splátkach
v súlade s čl. II. ods. 6 písm. f) stanov žalovaného, v tom smere, že súd mal za to, že uvedené
ustanovenie je neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že závery súdu sú nesprávne a súd
nesprávne právne posúdil ust. čl. II ods. 6 písm. f) stanov, čo malo za následok, že mu súd prvej
inštancie nepriznal možnosť splácať vyrovnací podiel v súlade so stanovami. Tvrdil, že ust. § 233
ods. 5 ObZ výslovne zakotvuje, že ods. 2-4, majú dispozitívnu povahu, t.j. stanovy môžu odchylne
od zákona ustanoviť spôsob určenia vyrovnacieho zostatku, pričom ho nemôže úplne vylúčiť. Mal za
to, že názor súdu o neplatnosti ustanovenia stanov je arbitrárny a neodôvodnený. Súd sa obmedzil
na konštatovanie, že doba 10 rokov je príliš dlhá, a v tom videl rozpor s dobrými mravmi. Tvrdil, že
v úvahe súdu o neplatnosti absentuje konkrétny dôvod, v ktorom súd videl neplatnosť ustanovenia
stanov. K úvahe súdu o tom, že žalovaný počas konania nevyvíjal žiadnu aktivitu, aby spor mimosúdne
urovnal uviedol, že dobrovoľne uhradil dňa 04.08.2020 žalobcovi vyrovnací podiel vo výške, ktorú
určil na základe vlastnej úvahy. Mal za to, že v danom prípade boli dôvody na to, aby súd umožnil
žalovanému splácať vyrovnací podiel v splátkach v súlade s ust. čl. II bod 6 písm. f) stanov, a teda súd
nesprávne právne posúdil platnosť a aplikáciu uvedeného článku stanov. Zároveň dodal, že nepovažuje
za správne posúdenie možnosti žalovaného splácať dlh uplatnením ust. § 232 ods. 3 CSP. Mal za to, že
preukázal súdu, že prípadné splácanie dlhu by mohlo ohroziť jeho finančnú stabilitu, pričom súd prvej
inštancie mohol zvážiť aj inú formu splácania, ktorá by zabezpečila spravodlivé uspokojenie nároku
žalobcu. Navrhol preto, aby odvolací súd rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Trnava, sp. zn.
PN-4Cb/25/2019-441 zo dňa 28.10.2024 v napadnutej časti mení na “II. Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi hodnotu vyrovnacieho podielu o výške 32.965,03 EUR, stým, že súd povoľuje žalovanému
splácať dlh v nasledovných splátkach:
- sumu 3.296,53 EUR do jedného roka od právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do dvoch rokov od právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do troch rokov od právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do štyroch rokov od právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do piatich rokov od právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do šiestich rokov právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do siedmich rokov od právoplatnosti rozsudku,- sumu 3.296,50 EUR do ôsmich rokov od právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do deviatich rokov od právoplatnosti rozsudku,
- sumu 3.296,50 EUR do desiatich rokov od právoplatnosti rozsudku.“
11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa nestotožnil s odvolacou
argumentáciou žalovaného a poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Obdo/53/2022, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s názorom súdu prvej inštancie,
ktorý vyslovil neplatnosť ustanovenia stanov, upravujúce 10 ročnú lehotu splatnosti vyrovnacieho
podielu. Mal preto za to, že súd správne určil lehotu splatnosti vyrovnacieho podielu v tejto právnej veci.
Tvrdil, že žalovaný neuviedol v konaní pred súdom prvej inštancie, a ani v odvolaní, žiadne dôvody
a dôkazy, na základe ktorých by mal súd prvej inštancie povoliť úhradu záväzku žalovaného v splátkach.
Naopak, žalobca nahliadnutím do registra účtovných závierok, zistil, že žalovaný mal počas trvania
sporu, dobré hospodárske výsledky, ktoré mu umožňovali vytvoriť si dostatočnú rezervu na bezodkladné
splnenie povinnosti uhradiť žalobcovi vyrovnací podiel. Poukázal na zisky v rokoch 2020-2023. Nevidel
dôvod, aby žalovanému bolo povolené uhrádzať svoj záväzok v splátkach. Navrhol preto, aby odvolací
súd, odvolanie žalovaného zamietol ako nedôvodné, a žalovaného zaviazal na úhradu trov odvolacieho
konania.
12. Ďalšie vyjadrenie podané nebolo.
13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je
dôvodné. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania, termín verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil
na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 05.06.2025 s tým, že rozsudok verejne vyhlásil dňa
17.06.2025.
14. Podľa § 223 ods. 2 ObZ, členský podiel predstavuje mieru účasti člena na družstve. Jeho výška sa
určuje podľa pomeru členského vkladu k základnému imaniu družstva, ak stanovy neurčujú inak. Každý
člen môže mať v družstve len jeden členský podiel. Výška členského vkladu sa môže pre jednotlivých
členov určiť rozdielne, musí však byť vyjadrená kladným celým číslom, ak zákon neustanovuje inak.
Celkový súčet menovitých hodnôt členských vkladov do družstva sa musí rovnať menovitej hodnote
základného imania družstva.
15. Podľa § 233 ods. 1 ObZ, pri zániku členstva za trvania družstva má doterajší člen nárok na vyrovnací
podiel.
16.Podľa§233ods.2ObZ,vyrovnacípodielsaurčípomeromsplatenéhočlenskéhovkladudoterajšieho
člena násobeného počtom ukončených rokov jeho členstva k súhrnu splatených členských vkladov
všetkých členov násobených ukončenými rokmi ich členstva.
17. Podľa § 233 ods. 3 ObZ, pre určenie vyrovnacieho podielu je rozhodný stav čistého obchodného
imania družstva podľa riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie, ktoré predchádza
účtovnému obdobiu, v ktorom členstvo zaniklo. Pri určovaní výšky vyrovnacieho podielu sa neprihliada
na imanie, ktoré je v nedeliteľnom fonde, a ak to vyplýva zo stanov, aj v iných zabezpečovacích fondoch.
Takisto sa neprihliada na vklady členov s kratším ako ročným členstvom predo dňom, ku ktorému sa
ročná účtovná závierka zostavuje.
18. Podľa § 233 ods. 4 ObZ, právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné uplynutím troch
mesiacov od schválenia riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce
účtovnému obdobiu, v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti, alebo ak takáto riadna účtovná
závierka schválená nebola, tak uplynutím troch mesiacov odo dňa, keď mala byť schválená. Nárok na
podiel na zisku vzniká len za obdobie trvania členstva.
19. Podľa § 233 ods. 5 ObZ, ustanovenia odsekov 2 až 4 sa použijú, len pokiaľ stanovy neurčujú inak.
20. Podľa čl. II. bod 6 písm. f) stanov družstva, v prípade, že dôjde k dohode o vyplatení vyrovnacieho
podielumedziuvoľnenýmčlenomadružstvom,aleboprávnymnástupcomzomreléhočlenaadružstvom,potom sa vyrovnací podiel vyplatí v peniazoch v lehote 10 rokov odo dňa podpísania dohody o vyplatení
vyrovnacieho podielu v rovnomerných ročných splátkach.
21. Podľa § 369 ods. 1 ObZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti,
vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej
sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia.
22. Podľa § 369 ods. 2 ObZ, ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť
úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
24.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
25. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a
po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania
a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne a správne
zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do
výrokovej časti napadnutého rozsudku.
26. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozhodnutia, odvolania
žalovaného a vyjadrenia žalobcu k odvolaniu sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa vo svojom rozhodnutí skutkovo a právne správne vysporiadal
so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými v priebehu konania stranami sporu, pričom odvolacia
argumentácia žalobcu je vo svojej podstate totožná s argumentáciou žalobcu produkovanou v konaní
pred súdom prvej inštancie a nie dôvodná pre spochybnenie správnosti napadnutého rozhodnutia.
27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť
nasledovné skutočnosti nesporne vyplývajúce z predmetného spisu. Predmetom konania bol žalobcom
uplatnený nárok na vyplatenie vyrovnacieho podielu. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že
s poukazom na skutočnosť, že žalovaný nárok žalobcu na vyplatenie vyrovnacieho podielu čo do
dôvodu a výšky riadne a účinne nepoprel, celý nárok žalobcu súd prvej inštancie považoval za nesporný.
Nárok sporný nebol a výška vyrovnacieho podielu žalobcu bola určená na základe Doplnenie č. 1/2023
Znaleckého posudku č. 01/2022. Sporným nebola ani splatnosť vyrovnacieho podielu, ktorá mala nastať
dňa 01.10.2018, a to v zmysle § 233 ods. 4 Obchodného zákonníka. Žalobca upresnil návrh nasledovne:
Žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť hodnotu vyrovnacieho podielu vo výške 37.752,03 eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 01.10.2018 do zaplatenia.
Podaním žalobcu doručeným súdu dňa 26.09.2024 žalobca vzal svoju žalobu v časti 4 787,00 eur späť z
dôvodu úhrady tejto časti žalovaným dňa 04.08.2020. Súd na pojednávaní dňa 30.09.2024 po späťvzatí
žaloby pripustil zmenu žaloby v znení „Žalovaný je povinný zaplatiť sumu 32 965,03 eura do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 37 752,03 eura od
01.10.2018 do 04.08.2020 a vo výške 8% ročne zo sumy 32 965,03 eura od 05.08.2020 do zaplatenia.
Sporným medzi stranami bol návrh žalovaného na umožnenie žalovanému splácať vyrovnací podiel
v desiatich ročných splátkach vo vzťahu k čomu zároveň žalovaný navrhol, aby súd prvej inštancie
nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.
28. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nie je možné aplikovať žalovaným uvádzaný článok
II. ods. 6 písm. f) stanov družstva, podľa ktorého v prípade, že dôjde k dohode o vyplatení vyrovnacieho
podielu medzi uvoľnením členom a družstvom, alebo právnym nástupcom zomrelého člena a družstvom,
potom sa vyrovnací podiel vyplatí v peniazoch v lehote 10 rokov odo dňa podpísania dohody. Odvolací
súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že uvedený článok stanov sa aplikuje v prípade,
ak dôjde k dohode o vyplatení vyrovnacieho podielu. V predmetnom spore nebolo sporné, že k takejto
dohode nikdy nedošlo. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalobca sa svojich práv domáha od
roku 2018, t. j. od zániku jeho členstva v družstve a tak žalovaný mal dosť času na uzavretie dohody.Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zároveň nepovolil žalovanému zaplatiť dlh splátkach, tak
ako žalovaný požadoval na pojednávaní, nakoľko žalovaný ním tvrdené okolnosti (ohrozenie finančnej
situácie žalovaného, jeho cash flow) nepreukázal, aj keď takto urobiť mohol. Ďalej súd nepovolil splácať
dlh žalovaného v splátkach aj z dôvodu, že so splátkami nesúhlasil žalobca. Súd, vzhľadom aj na
nepreukázaný dopad splatenia pohľadávky žalovaným na finančnú situáciu žalovaného, neuplatnil ani
§ 232 ods. 3 CSP.
29. Žalovaný v odvolaní namietal že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil možnosť žalovaného
splácať vyrovnací podiel žalobcovi v splátkach v súlade čl. II. ods. 6 písm. f) Stanov žalovaného a to
konkrétne v tom smere, že súd prvej inštancie mal zato, že uvedené ustanovenie je neplatné a to
z dôvodu § 39 Občianskeho zákonníka pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Odvolací súd nedospel
k záveru, žeby uvedená odvolacia námietka bola dôvodná. Odvolací súd v prvom rade poukazuje, že
súd prvej inštancie pri závere o nedôvodnosti procesnej obrany žalovaného pri návrhu na povolenie
vyplatiť vyrovnávací podiel v splátkach a nepriznať úroky z omeškania vychádzal v prvom rade tak ako
uviedol v odseku 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku z toho, že predmetné ustanovenie stanov, čl.
II. ods. 6 písm. f), sa aplikuje len v prípade dohody o vyrovnávacom podiele, ku ktorej medzi stranami
nedošlo. Uvedený záver súdu prvej inštancie nebol odvolacími dôvodmi dotknutý. Následne posúdenie
súladu predmetných ustanovení stanov s dobrými mravmi zo strany súdu prvej inštancie nemá vplyv
na samotnú aplikovateľnosť predmetného zmluvného ustanovenia na prejednávaný nárok. Odvolací
súd sa však stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že 10 ročná doba splácania vyrovnacieho
podielu je príliš dlhá a pri veku žalobcu ako aj dĺžky súdneho konania by sa 10 ročná doba splácania
nároku žalobcu by bolo možné ju vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi. V danom prípade však
aplikovateľnosti predmetného ustanovenia stanov bráni v prvom rade absencia vzájomnej dohody.
30. Odvolací súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil možnosti žalovaného splácať dlh uplatnením ustanovenia § 232 ods. 3
CSP. Žalovaný tvrdil, že preukázal súdu prvej inštancie, že prípadné splácanie dlhu by mohlo
ohroziť jeho finančnú stabilitu, pričom žalobca toto skutkové tvrdenie nespochybnil a teda pokiaľ súd
neaplikoval vyššie uvedené ustanovenie stanov žalovaného, tak mohol zvážiť aj iné splácanie, ktoré
by neohrozilo finančnú stabilitu žalovaného a zároveň by zabezpečilo spravodlivé uspokojenie nároku
žalobcu povolením splatením dlhu v splátkach v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 CSP. Ustanovenie §
232 ods. 3 CSP umožňuje určenie dlhšej paričnej lehoty a to v odôvodnených prípadoch. Konajúci súd
musí zohľadniť žalobcom uvádzané skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnym špecifikám predmetu konania.
Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že žalovaný ním tvrdené okolnosti (ohrozenie finančnej
situácie žalovaného, jeho cash flow) nepreukázal, aj keď takto urobiť mohol. Z predmetného spisu
nevyplýva, žeby žalovaný predkladal o uvedených skutočnostiach dôkazy či už v konaní pred súdom
prvej inštancie resp. v súlade s možnosťami Civilného sporového poriadku pred odvolacím súdom.
Vzhľadom na nepreukázaný dopad splatenia pohľadávky žalovaným na finančnú situáciu žalovaného,
bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne.
31. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie citovaných zákonných
ustanovení odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho
dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II. v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil, nakoľko
neboli naplnené odvolacie dôvody uvádzané odvolateľom. Súd zároveň ako správny potvrdil aj výrok
IV, ako závislý výrok, nakoľko súd prvej inštancie správne vyhodnotil pomer celkového úspechu strán
v konaní.
32. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
33. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na ich náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom
dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( §
447 písm. d/, e/ CSP).
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného
titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu
môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok).
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.