Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 11, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: ZA-16Sa/23/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5022200239
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Linda Kovandová, LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:5022200239.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v konaní pred sudkyňou JUDr. Ing. Lindou Kovandovou, LL.M.,

v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX, XXX XX D., proti
žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí, so sídlom
Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-
ZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa 03. marca 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Rozhodnutím Okresného úradu Čadca, odbor krízového riadenia č. OU-CA-OKR-2021/004291-017
zo dňa 11.11.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania
priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva, ktorého sa dopustila tým, že neuposlúchla pokyny vlády, ktoré vyhlasujú a vydávajú v
súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany a to uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 z 17.03.2021
k návrhu na rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa v čl. 5 ústavného zákona č.

227/2002Z.z.obezpečnostištátuvčasevojny,vojnovéhostavu,výnimočnéhostavuanúdzovéhostavu
vzneníneskoršíchpredpisovvyhlásenéhouznesenímvládySlovenskejrepublikyč.587z30.septembra
2020,týkajúcehosaobmedzeniaslobodypohybuazákazuvychádzaniaanesplnilaurčenévýnimky,keď
dňa 30.03.2021 v čase o 11:50 hod, po tom ako cestovala vo vlaku Os 3940 zo žst. Kysucké Nové Mesto
do žst. Čadca, nepredložila na vyzvanie hliadke ŽP Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie staršie
ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala
ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti

COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo je osoba, ktorej
zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla, „že test má, ale, že
ho nepredloží / nakoľko označila konanie hliadky slovami za protiústavné, že sa má hliadka hanbiť, bude
spoluzodpovedná za svoje konanie /“ pričom s hliadkou odmietala komunikovať. Za uvedený priestupok
bola žalobkyni podľa § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva s poukazom
na § 11 ods. 1, písm. a) cit. zák. v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 cit. zák. č. 372/1990 Z. z.
o priestupkoch uložená sankcia: pokarhanie. Zároveň bola žalobkyni uložená povinnosť uhradiť štátu

trovy konania vo výške 16,00 EUR do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že na základe odstúpeného
spisového materiálu z Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, odboru Železničnej polície PZ Žilina, č. KRPZ-ZA-ZP1-P-206/2021 zo dňa 30.03.2021, ako aj na základe úradného záznamu hliadky ŽP Žilina zo dňa
30.03.2021, mal správny orgán dostatočne preukázané, že žalobkyňa svojím konaním naplnila znaky
skutkovejpodstatypriestupku,ktorýjejbolkladenýzavinuapretosprávnyorgánnenariadilvoveciústne

konanie o priestupku, ale rozhodol v rozkaznom konaní tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozkazu.
Rozkazom zo dňa 03.05.2021 bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku a bola jej uložená
sankcia - pokarhanie. Proti rozkazu bol v zákonom stanovenej lehote žalobkyňou podaný odpor, kde
v rozsiahlom odôvodnení žalobkyňa uvádzala, že s uvedeným rozkazom o uložení sankcie nesúhlasí,
pričom má za to, že svojím konaním uplatňovala svoje základné práva a slobody, ktoré jej priznáva

platný právny poriadok Slovenskej republiky bez toho, aby porušila akúkoľvek zákonnú povinnosť.

3. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že žalobkyňa ako obvinená pred správnym orgánom
vypovedala, že čo sa týka obvinenia zo spáchania predmetného priestupku na úseku civilnej ochrany,
ktorý sa jej kladie za vinu, v celom rozsahu zotrváva na skutočnostiach uvedených v podanom odpore,
viac k danej veci uvádzať nebude. Bola oboznámená s podkladmi pre rozhodnutie a nežiadala ich

doplnenie. Správny orgán vydal dňa 02.06.2021 rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2021/004291.

4. Rozhodnutie správneho orgánu prevzala žalobkyňa dňa 26.06.2021, pričom v zákonnej lehote podala
proti nemu sťažnosť a túto následne aj doplnila. Dňa 15.07.2021 správny orgán OÚ Čadca, odboru
krízového riadenia, odstúpil spisový materiál spoločne so sťažnosťou žalobkyne. Okresný úrad Žilina,

odbor opravných prostriedkov, dňa 16.09.2021 pod č. OU-ZA-OOPI-2021/0321159-002 podľa § 59 ods.
3 správneho poriadku rozhodnutie Okresného úradu Čadca, odboru krízového riadenia, č. OU-CA-
OKR-2021/004291 zo dňa 03.05.2021 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

5. V danej veci bolo na deň 15.10.2021 vytýčené prejednanie priestupku žalobkyne, avšak na tento

termín sa žalobkyňa spoločne s jej právnou zástupkyňou nedostavila a ani sa neospravedlnila. Následne
bolo opätovne na deň 09.11.2021 vytýčené prejednanie priestupku žalobkyne, avšak na tento termín
sa obvinená spoločne s právnou zástupkyňou nedostavila, pričom žalobkyňa doručila dňa 09.11.2021
na podateľňu Okresného úradu v Čadci písomnosť vyhotovenú právnou zástupkyňou E. F. B. a to
podanie k prejednaniu priestupku v neprítomnosti obvinenej, kde uviedla, že vo veci predvolania na

prejednanie priestupku nevyužíva svoje právo byť prítomná na prejednaní veci a žiada správny orgán,
aby konal a rozhodol v jej neprítomnosti, za účelom rozhodnutia žiadala prejednať jej odvolanie zo dňa
12.07.2021 v spojení s týmto podaním zo dňa 08.11.2021. Žalobkyňa namietala zmätočné vymedzenie
skutku kladeného jej za vinu, že toto vymedzenie skutku nemá oporu v zákone, uvádzala, že neporušila
žiadnu právnu povinnosť, nakoľko rozhodnutia vlády Slovenskej republiky či iných orgánov verejnej

moci prijaté počas núdzového stavu, ktoré obmedzujú základné práva a slobody spôsobom, ktorý je v
rozpore s ústavnoprávnymi princípmi, sú neúčinné, nevykonateľné a nesankcionovateľné v časti, ktorou
by sa snažili obmedziť základné práva a slobody iným spôsobom, než umožňuje ústava, či ústavné
zákony, mala za to, že jej konanie nie je priestupkom a navrhovala konanie zastaviť a uplatňovala si
trovy konania.

6.Následnesprávnyorgánhodnotiacjednotlivédôkaznéprostriedkypodľasvojejúvahyatokaždýdôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti dospel k záveru, že vykonané dôkazy sú postačujúce
na objasnenie predmetu konania a uznal obvinenú vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej
ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva. Správny

orgán poukázal na čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového
stavu, výnimočného stavu, podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda, ako aj na čl. 5 ods.
3 tohto ústavného zákona. Ústavný zákon výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený
núdzový stav, ani akou formou majú byť v núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody.
Poukázal na § 4 ods. 1 zákona č. 387/2002 Z. z., v zmysle ktorého o riadení štátu v krízových situáciách

mimo času vojny a vojnového stavu vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a
na ich riešenie, pričom podľa § 2 písm. a) tohto zákona sa za krízovú situáciu považuje obdobie,
počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány môžu po
splnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo v osobitnom zákone na jej riešenie vyhlásiť
výnimočný stav, núdzový stav alebo mimoriadnu situáciu. Uvedené ustanovenie je pritom generálnym

ustanovením, ktoré podľa správneho orgánu splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových
situáciách a teda aj v núdzovom stave, pričom ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v
núdzovom stave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo
nariadením vlády. Správny orgán poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uviedol, že právnym základomkonaniavládyakoštátnehoorgánuvnúdzovomstavejepráveústavnýzákonč.227/2002Z.z.azároveň
vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výslovne zákonom.

7. Správny orgán poukázal aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014 sp. zn. PL ÚS 10/2013
a konštatoval, že v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR postačuje, ak by základ stanovenia
povinnosti, respektíve obmedzenia práva bol daný v zákone, resp. v ústavnom zákone (ktorým je zákon
č. 227/2002 Z. z.) a konkrétna povinnosť, resp. zákaz by boli uložené podzákonným právnym predpisom,
ktorým môže byť aj uznesenie Vlády SR č. 203 zo dňa 16.04.2021. Správny orgán poukázal aj na nález

Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v zmysle ktorého ústavný súd explicitne
uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.
Správny orgán tak zastáva názor, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis k Ústave SR v
rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovoľujú obmedziť, pričom uvedený názor sa vyskytuje aj v
odbornej právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.
Ústavu SR ako prameň práva a stáva sa voči ústave dominantným. Každé zo základných práv, ktoré sa

uvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná literatúra dokonca uvažuje
ohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak, a to ako o individuálnom
právnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o normatívnom právnom akte,
z čoho možno vyvodiť, že rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimočného stavu, ako aj rozhodnutie
vlády SR o skončení núdzového stavu predstavuje individuálny právny akt adresovaný väčšiemu počtu

subjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah
tohto individuálneho právneho aktu stal dostupným širokej verejnosti.

8. V závere prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že pri určení druhu sankcie a jej
výmery za spáchaný priestupok prihliadol na závažnosť priestupku, spôsob a okolnosti, za ktorých bol

spáchaný, kde skutok bol spáchaný komisívne (aktívnym konaním obvinenej), pričom musela vedieť,
že koná protiprávne. Správny orgán ďalej prihliadol na osobu páchateľa, ktorá nebola postihnutá za
spáchanie priestupku, berúc do úvahy, že sankcia je opatrením štátneho donútenia, ktorá je ukladaná
správnym orgánom za priestupok jeho páchateľovi, pričom mu spôsobuje určitú ujmu a zároveň
vyslovuje morálne odsúdenie priestupku a jeho páchateľovi, s cieľom pôsobiť výchovne a s dôrazom

na odvrátenie od ďalšieho protiprávneho konania. Na základe uvedených skutočností správny orgán
rozhodol tak ako je uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia, pričom poukázal aj na to, že podľa § 74 ods.
1 zákona o priestupkoch možno priestupkovú vec prejednať v neprítomnosti obvineného vtedy, ak sa
odmietne dostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný, alebo sa nedostaví bez náležitého
ospravedlnenia alebo bez náležitého dôvodu. Obvinená ako aj právna zástupkyňa ako účastníci konania

boli riadne predvolaní na ústne pojednávanie, odmietli sa dostaviť a oboznámiť so všetkými podkladmi.

9. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol
žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa 03. marca 2022 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

10. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul priebeh administratívneho konania a
skonštatoval, že po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu považuje
prvostupňové rozhodnutie za zákonné.

11. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že právnym základom konania vlády alebo
štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať,
že vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so spomínaným ústavným zákonom. Podľa čl. 13
ods. 1 písm. a) Ústavy SR platí, že povinnosti možno ukladať aj na základe zákona. To umožňuje preto
aj výklad uloženia, napríklad zákazu zhromažďovania sa aktom vlády na základe ústavného zákona č.

227/2002 Z. z. a zároveň vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výhradne zákonom.
V tomto smere žalovaný poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 10/2013 zo dňa
10.12.2014.

12.Žalovanýďalejuviedol,ženazákladeadministratívnehospisupolície,nazákladeúradnéhozáznamu

zo dňa 30.03.2021, npráp. E. G., berúc do úvahy podanie žalobkyne doručené na prvostupňový
správny orgán dňa 09.11.2021, je bezpochybné, že žalobkyňa sa skutku tak, ako sa jej kladie za vinu,
dopustila. Skutkové okolnosti spáchania priestupku tak nie sú sporné. Žalobkyňa ani vo svojom podaní
nepopierala, že sa skutku tak, ako sa jej kladie za vinu nedopustila, avšak podľa názoru žalobkyne jejkonanie nemožno považovať za spáchanie priestupku tak ako to má na zreteli § 2 zákona o priestupkoch
a § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva. Žalovaný sa s týmto názorom žalobkyne
nestotožnil. Žalovaný poukázal na legálnu definíciu priestupku a na jej formálne a materiálne znaky,

ktoré bližšie rozpísal a v tomto smere poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sžo 55/2008.

13. Žalovaný konštatoval, že konanie žalobkyne tak ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového
rozhodnutia je bezpochybne konaním, ktoré má na zreteli § 2 zákona o priestupkoch, teda je zavinené

konanie,ktoréporušujealeboohrozujezáujemspoločnostiajezapriestupokvýslovneoznačenévtomto
alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov,
alebo o trestný čin. Pokiaľ ide o subjekt ako jeden zo štyroch obligatórnych znakov skutkovej podstaty
priestupku, týmto je páchateľ priestupku, pričom subjektom môže byť len fyzická osoba. Podmienkou je
deliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty
priestupku (vek 15 rokov, neexistencia dôvodov vylučujúcich nepríčetnosť) - žalobkyňa. Subjektívna

stránka ako ďalší znak skutkovej podstaty priestupku predstavuje zavinenie, ktoré môže byť úmyselné
alebo z nedbanlivosti, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie hoci len z nedbanlivosti, ak zákon
nevyžaduje výslovne úmysel. V prípade priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm.
a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva postačuje na naplnenie subjektívnej stránky priestupku už
zavinenie nedbanlivostné a nevyžaduje sa prítomnosť úmyslu páchateľa. V situácii, kedy zákonodarca

explicitne nepredpokladá prítomnosť úmyslu ako jedného zo znakov skutkovej podstaty priestupku, je
potrebné prihliadnuť na § 3 zákona o priestupkoch, podľa ktorého na zodpovednosť za priestupok stačí
zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Objektom
skutkovejpodstatypriestupkusúvybranéspoločenskévzťahy,ktorésúchránenézákonomaprotiktorým
konanie smeruje - v tomto prípade je objektom priestupku civilná ochrana v rozsahu ustanovenom

zákonom o civilnej ochrane obyvateľstva - chrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na
prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas vyhlásenej mimoriadnej situácie. Objektívna stránka
je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou medzi konaním a
následkom (kauzálny nexus) - žalobkyňa nepredložila na vyzvanie hliadke Železničnej polície Žilina
negatívny výsledok RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ

nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší
ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania
uplynulo aspoň 14 dní, alebo je osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID 19,
pričomhliadkeuviedla,žetestmá,aležehonepredložíashliadkouodmietalakomunikovať,čímporušila
obmedzenie slobody pohybu a pobytu v čase zákazu vychádzania. Žalobkyňa tak podľa žalovaného

obligatórne naplnila všetky štyri znaky skutkovej podstaty priestupku a to kumulatívne, naplnila taktiež
materiálny znak priestupku a tak bolo možné priestupok vedený proti jej osobe objasniť a sankcionovať.

14.ŽalovanýďalejpoukázalnaznenieuzneseniaVládySRč.160zo17.03.2021knávrhunaopakované
predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.

o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení
neskorších predpisov vyhláseného uznesením Vlády SR č. 587 z 30.09.2020 a na prijatie opatrení
podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Týmto uznesením bol schválený návrh na
opakované predĺženie času trvania núdzového stavu na obdobie štyridsiatich dní s účinnosťou od
20.03.2021 na postihnutom území Slovenskej republiky. Spomínané uznesenie tak zároveň taxatívnym

spôsobom vymedzuje prípady, na ktoré sa toto obmedzenie nevzťahuje za súčasného preukázania sa
príslušným testom, dokladom o očkovaní a podobne. Žalovaný poukázal aj na čl. 5 ods. 1 ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda, pričom podľa čl. 5 ods.
3 tohto zákona možno v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa
závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo

na bezprostredne ohrozenom území a to najviac v rozsahu uvedenom v tomto ustanovení. Ústavný
zákon výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený núdzový stav, ani akou formou majú
byť v núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody. Žalovaný poukázal na § 4 ods. 1 zákona
č. 387/2002 Z. z. a tiež jeho § 2 písm. a) a konštatoval, že uvedené ustanovenie je generálnym
ustanovením, ktoré podľa názoru žalovaného splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových

situáciách, a teda aj v núdzovom stave. Ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v núdzovom
stave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo nariadením
vlády. Právnym základom konania vlády ako štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon
č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať, že vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade sospomínaným ústavným zákonom. Žalovaný opakovane poukázal na čl. 2 ods. 2 a čl. 13 ods. 1 písm. a)
Ústavy SR, ako aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL ÚS 10/2013. Žalovaný
tak má za to, že v zmysle citovaného nálezu Ústavného súdu SR postačuje, ak by základ stanovenia

povinnosti, respektíve obmedzenie práva, bol daný v zákone, respektíve v ústavnom zákone, ktorým je
zákon č. 227/2002 Z. z. a konkrétna povinnosť, respektíve zákaz, by boli uložené podzákonným právnym
predpisom, ktorým je napríklad uznesenie Vlády SR č. 160 zo 17.03.2021.

15. Žalovaný upozornil aj na ďalší nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020,

v ktorom ústavný súd rozhodoval o súlade uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom
s Ústavou SR. Ústavný súd SR pritom skonštatoval, že z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona
o bezpečnosti štátu vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako
to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť. Ústavný súd SR teda explicitne
uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.
Žalovaný zastáva názor, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis k Ústave SR v rozsahu

základných práv a slobôd, ktoré dovoľuje obmedziť, pričom uvedený názor sa vyskytuje aj v odbornej
právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. Ústavu
SR ako prameň práva a stáva sa voči Ústave SR dominantným. Každé zo základných práv, ktoré sa
uvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná literatúra dokonca uvažuje
ohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak a to ako o individuálnom

právnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o normatívnom právnom akte.
Z toho možno vyvodiť, že rozhodnutie Vlády SR o vyhlásení výnimočného stavu, ako aj rozhodnutie
Vlády SR o skončení núdzového stavu, predstavuje individuálny právny akt adresovaný väčšiemu počtu
subjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov SR kvôli tomu, aby sa obsah
tohto individuálneho právneho aktu stal dostupný širokej verejnosti.

16. Žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval zákonne aj pri ukladaní sankcie za
spáchanie priestupku žalobkyňou, pričom poukázal na to, že uložená pokuta má postihovať protiprávne
konanieosoby,ktorábolauznanávinnouzospáchaniapriestupkuamáplniťúlohuvýchovnú,represívnu,
ako aj preventívnu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne

pôsobenie), ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho konania. Prvostupňový správny orgán
vzhľadom na zákonné znenie § 87 ods. 4 zákona o priestupkoch (obvinenému z priestupku nemožno
uložiť iný druh sankcie s výnimkou pokarhania alebo vyššiu výmeru sankcie, než bola uvedená v
rozkaze, ak sa pri prejednávaní priestupku nezistia nové podstatné skutkové okolnosti) musel uložiť
žalobkyni sankciu - pokarhanie. Pokiaľ ide o rozhodnutie v časti náhrady trov konania, žalovaný

skonštatoval, že prvostupňový správny orgán postupoval podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, kde
je uvedené, že občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, uloží sa povinnosť uhradiť štátu trovy
spojené s prejednaním priestupku, pričom trovy konania sa uhrádzajú paušálnou sumou, ktorú ustanoví
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky všeobecne záväzným právnym predpisom.

17. K odvolacej námietke žalobkyne ohľadom nedostatku vecnej pôsobnosti správneho orgánu na
konanie a jej návrhu na zastavenie konania žalovaný uviedol, že podľa § 32 ods. 2 zákona o civilnej
ochrane obyvateľstva pokuty za priestupky podľa § 32 ods. 1 ukladá okresný úrad. Podľa § 2 ods. 2
zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov štátnu správu vykonáva odbor okresného úradu alebo organizačný útvar

odboru okresného úradu. Podľa smernice Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 14/2018, ktorou sa
upravujú podrobnosti o vnútornej organizácii okresného úradu v znení neskorších predpisov a Prehľadu
činností okresného úradu zverejneného v Operatívnych pokynoch Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky pre okresné úrady v čiastke 8/2019, 1/2020 a 8/2021 zabezpečuje výkon štátnej správy
na úseku civilnej ochrany obyvateľstva odbor krízového riadenia. Na základe uvedeného žalovaný

vyhodnotil námietku žalobkyne spochybňujúcu vecnú pôsobnosť prvostupňového správneho orgánu
konať a rozhodnúť v merite veci ako zjavne nedôvodnú.

18. K požiadavke žalobkyne, ktorou si táto uplatnila náhradu trov konania, žalovaný uviedol že sa
s ňou nestotožňuje. V rámci priestupkového konania, ktoré bolo riadené ustanoveniami zákona o

priestupkoch, taktiež zákona o civilnej ochrane obyvateľstva a správneho poriadku, sa nepremieta tzv.
zásada úspechu, ktorá je typická pre občianskoprávne konanie. Správny poriadok je založený na tzv.
solidarite úhrady trov konania. Poukázal na znenie § 31 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého trovy
vzniknuté na strane správneho orgánu uhrádza správny orgán a trovy vzniknuté účastníkom konaniaznášajú účastníci konania a trovy, ktoré vznikli zúčastnenej osobe znáša táto osoba. Tiež poukázal na
§ 79 ods. 1 zákona o priestupkoch, podľa ktorého občanovi, ktorý bol uznaný vinným z priestupku, ako
aj navrhovateľovi, ak bolo konanie začaté na jeho návrh zastavené podľa § 76 ods. 1 písm. a), b), c)

alebo j), uloží sa povinnosť uhradiť trovy spojené s prejednaním priestupku. Ide teda o úpravu špeciálnu
pre konanie o priestupkoch. Pri riešení otázok súvisiacich s náhradami trov konania, ktoré zákon o
priestupkoch nerieši, sa s ohľadom na § 51 zákona o priestupkoch využije subsidiárne § 31 správneho
poriadku, podľa ktorého trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania, znáša tento účastník. Z
uvedeného dôvodu v priestupkovom konaní v zásade nie je možné priznať obvinenému náhradu trov

konania tak ako si ich nesprávne nárokovala žalobkyňa prostredníctvom právnej zástupkyne.

19. K odvolacej námietke žalobkyne o tom, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje nesprávne poučenie
o opravnom prostriedku v tom smere, že ustanovenie § 81 je označené ako „cit. zákona“ a že takéto
krátenie zákonnej normy v časti poučenie je nedovolené a spôsobuje neurčitosť poučenia, žalovaný
uviedol, že prvostupňový správny orgán na prvej strane v prvom odstavci rozhodnutia zo dňa 11.11.2021

uviedol k zákonu č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej cit. zák.) a tak
niet pochýb, ktorý právny predpis táto skratka jednoznačne definuje. Žalovaný tiež poukázal na to, že
prvostupňový správny orgán na ústne prejednanie veci predvolával aj právnu zástupkyňu žalobkyne a
takisto jej zasielal aj rozhodnutie v merite veci tak ako to žiadala žalobkyňa.

20. K ostatným odvolacím námietkam žalobkyne o tom, že v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany
sa nevydávajú pokyny podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., že objektom priestupku podľa §
32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva je ochrana civilného obyvateľstva, nie obrana
a bezpečnosť štátu podľa zákona č. 227/2002 Z. z., že objektívna stránka predmetného priestupku
spočíva v neuposlúchnutí pokynu vlády v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa zákona

o civilnej ochrane obyvateľstva, nie v súvislosti s ochranou a bezpečnosťou štátu podľa ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z., že subjektom je trestne zodpovedná osoba, ktorá mala povinnosť uloženú
orgánmi verejnej moci podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, nie podľa ústavného zákona č.
227/2002 Z. z., že subjektívna stránka priestupku spočíva v úmyselnom konaní vyhnúť sa povinnosti
uloženej orgánmi verejnej moci podľa zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, nie ústav. zák. 227/2002

Z. z. a napokon k námietke žalobkyne, že prvostupňový správny orgán nebol vecne príslušný na
konanie v predmetnej veci, žalovaný uviedol, že s týmito odvolacími námietkami sa vysporiadal už v
rámci predchádzajúceho odôvodnenia svojho rozhodnutia a tak len poukázal na predchádzajúci text
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

21. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňový správny orgán vydal
rozhodnutie v súlade so zákonmi, v konaní dodržal všetky práva účastníka konania, ktoré mu zákon
priznáva, dôsledne sa riadil procesnými zásadami upravenými v správnom poriadku a v zákone o
priestupkoch, vykonal vo veci náležité dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, aby bolo jasné
a nesporné, z akých dôkazných prostriedkov vychádzal a ktoré dôkazy vyhodnocoval. Na základe

zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobkyne
žalovaný nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa pri rešpektovaní princípu právnej istoty odchýlil od
právneho názoru prvostupňového správneho orgánu a preto rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia.

Správna žaloba, žalobné body

22. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a navrhovala napadnuté rozhodnutie zrušiť, event. vyhlásiť za

nulitné a priznať žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

23. V úvode žaloby žalobkyňa poukázala na výroky napadnutého rozhodnutia a prvostupňového
správneho rozhodnutia. Následne uvádzala citácie z právnych predpisov a iných aktov, konkrétne čl. 2
ods. 2, ods. 3, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 13 ods. 2, čl. 51 ods. 2, čl. 72, čl. 108, čl. 119 písm. n), r), čl.

120 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 1 ods. 2, čl. 5 ods. 3 písm. g), čl. 6 ods. 2 písm.
f) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu, § 1 ods. 1, § 4 ods. 3, § 13 písm. e) zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 a § 1aa zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, čl. 13 ods. 1 Rokovacieho poriadku
vlády Slovenskej republiky, § 1, § 2 ods. 1, ods. 2, § 6 ods. 1 až 4 a § 32 ods. 1 písm. a) zákona č.
42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, § 122

zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku.

24. Poukázala aj na uznesenie vlády SR č. 587 zo dňa 30.09.2020, č. 268/2020 Z. z. s tým, že toto
uznesenie bolo dané na vykonanie členom vlády, nebolo dané nikomu na vedomie a nie je nikým
podpísané. Ďalej poukázala na uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021, č. 104/2021 Z. z. s tým,

že vláda uvedeným uznesením obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 20.
marca 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do odvolania, najneskôr však
do konca núdzového stavu opakovane predlženého týmto uznesením, teda uplynutím 28. apríla 2021,
s výnimkami podľa uznesenia. Žalobkyňa uviedla, že uznesenie bolo dané na vykonanie členom vlády,
predsedovi Správy štátnych hmotných rezerv SR, bolo dané na vedomie prezidentke SR, predsedovi
Národnej rady SR, predsedom vyšších územných celkov, primátorom miest, starostom obcí, hlavnému

hygienikovi SR a tiež uviedla, že uznesenie nie je nikým podpísané.

25. Žalobkyňa citovala z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 27.02.1997, sp. zn. PL. ÚS 7/96,
poukazovala na čl. 120 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 Ústavy SR namietala, že podľa týchto ustanovení vláda
nemôženariadenímustanoviťmedzezákladnýchprávaslobôd,nemôžetietoprávaaslobodyobmedziť,

či už určením povinnosti alebo akokoľvek inak. Ústavné splnomocnenie podľa čl. 120 ods. 1 nedovoľuje
vláde obmedziť práva upravené v druhej hlave ústavy. V ďalšom texte žaloby žalobkyňa citovala vybrané
časti nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/02, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Sžso
85/2008, uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 323/2016, rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8 Sžr 52/2016, nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 354/08, sp. zn. I. ÚS 698/2016, sp. zn. PL.

ÚS 17/08 a sp. zn. I. ÚS 575/2016.

26. Žalobkyňa namietala, že uznesenia vlády SR č. 160 zo dňa 17.03.2021 a č. 587 z 30.09.2020 nie
sú pokyny, ale sú to právne akty v zmysle § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. (nesprávne) vydané podľa
ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. V rámci tohto zákona vláda prijíma iba opatrenia na zmiernenie a

odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu
a núdzového stavu podľa jeho čl. 6 ods. 2 písm. f). S poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR vláda nemá
právomoc obmedziť základné práva a slobody podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002
Z. z., aj keď vyhlasuje núdzový stav, rovnako ako prezident nemá právomoc obmedziť základné práva
a slobody podľa čl. 2 ods. 3, čl. 3 ods. 3, čl. 4 ods. 4 cit. zákona, aj keď tieto právne stavy vypovedá a

vyhlasuje. Citované ustanovenia ústavného zákona určujú, že práva a slobody možno obmedziť. Keďže
však nie je ustanovené, ktorý orgán tak vykoná, rozsah obmedzení určí Národná rada SR, iba tento
zákonodarný orgán je oprávnený určiť medze základných práv a slobôd. Podľa čl. 120 ods. 1 Ústavy SR
na vykonanie zákona vláda vydáva nariadenia, nie uznesenia, tieto nie sú nástrojom uplatnenia výkonnej
moci. Avšak ani nariadením vlády nemožno obmedziť základné práva a slobody.

27. Ďalej žalobkyňa namietala, že formulácia výroku v časti vyhlásenia a vydania posudzovaných
pokynov vlády v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany je právna nesprávnosť, pretože citované
právne akty vlády nie sú vyhlásené a vydané v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa čl. 5
ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Už toto znenie výrokovej vety je právna zmätočnosť. V súvislosti

s plnením úloh civilnej ochrany sa nevydávajú právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.,
ale podľa zákona č. 42/1994 Z. z.. Podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. sa vydávajú právne akty
v súvislosti s plnením úloh na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti. Správny orgán teda vyložil
a uplatnil citovaný ústavný zákon v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

28. Podľa žalobkyne obmedzenie základných práv a slobôd podľa druhej hlavy ústavy je výlučne v
právomoci zákonodarného zboru podľa čl. 72 Ústavy SR a vláda nemôže sama určovať nové povinnosti,
konkrétne v čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., nemôže určiť medze slobody
pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Môže tak vykonať iba Národná rada SR, ktorá je jediným
zákonodarným orgánom Slovenskej republiky, čo deklarujú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR - nálezy

sp. zn. PL. ÚS 7/96 a sp. zn. III. ÚS 100/02.

29. Žalobkyňa namietala, že výrok v časti o neuposlúchnutí pokynu vlády je formulovaný tak, že sa
týka obmedzenia slobody pohybu a zákazu vychádzania, čo je osobitná právna nesprávnosť, pretožeuznesením č. 160 zo dňa 17.03.2021, č. 104/2021 Z. z., vláda neurčila reguláciu „zloženú z dvoch
útokov“, ale obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Nejde teda o dve skutkové
podstaty 1/ obmedzenie slobody pohybu a 2/ zákaz vychádzania, ale o jednu skutkovú podstatu

obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z. sloboda pohybu a pobytu nie je obmedzená zákazom vychádzania, preto vláda
nemá právomoc takto sama dokonca uznesením obmedziť tieto základné práva a slobody podľa druhej
hlavy ústavy. Obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania je expressis verbis dané iba
v čase vojny, v čase výnimočného stavu a v čase vojnového stavu. Vláda však svojvoľne a bez opory v

zákone obmedzila slobodu pohybu a pobytu a to práve zákazom vychádzania.

30. S poukazom na čl. 13 ods. 1 písm. a), ods. 2 Ústavy SR a na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 100/02 nemôže byť vo všeobecne záväznom nariadení uložená nová povinnosť, ktorá neexistuje
v zákone. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 výkonná moc sa môže
uplatniť normatívnou činnosťou podľa čl. 120 ústavy alebo podľa čl. 123 ústavy, nie teda uznesením

vlády, ale nariadením vlády, pričom ani nariadením vláda nemôže ustanoviť medze základných práv
a slobôd či už určením povinnosti alebo akokoľvek inak. Ústavné splnomocnenie podľa čl. 120 ods. 1
teda nedovoľuje vláde obmedziť práva upravené v druhej hlave ústavy. Ak vláda nariadením ustanoví
podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, uplatňuje svoju normotvornú pôsobnosť spôsobom,
ktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím nariadením upravuje otázky, ktoré ústava

dovoľuje regulovať jedine zákonom. Navyše podľa žalobkyne vláda v rozpore s ustanoveniami Ústavy
SR obmedzila základné práva a slobody uložením takého obmedzenia - zákaz vychádzania, ktoré pre
stupeň ohrozenia bezpečnosti štátu v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z. neexistuje v zákone.

31. Žalobkyňa namietala, že sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania nie je určená
zákonom, preto žalobkyňa ako obvinená z priestupku nemala zákonom určený zákaz vychádzania
v posudzovanom čase. Správny orgán nesprávne vec posúdil, ak konanie žalobkyne vybavil ako
priestupok podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch a § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane
obyvateľstva, pretože neuposlúchnutie pokynu vlády podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie

pokynom v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany, zároveň podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 citovaného
ústavného zákona nie je určený zákaz vychádzania. Objektom priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a)
zákona č. 42/1994 Z. z. je ochrana života, zdravia a majetku civilného obyvateľstva, nie obrana štátu a
zachovanie jeho bezpečnosti vrátane ochrany života, zdravia a majetku osôb, dodržiavania základných
práv a slobôd, odvrátenia ohrozenia alebo obnova narušeného hospodárstva a riadneho fungovania

ústavných orgánov. Objektívna stránka spočíva v neuposlúchnutí príslušných povinností vydaných v
súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany podľa zákona č. 42/1994 Z. z., nie povinnosti v súvislosti s
obranou štátu a zachovanie jeho bezpečnosti podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Subjektom
skutku je osoba, ktorá mala povinnosť uloženú na základe zákona č. 42/1994 Z. z., nie na základe
ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.. Spáchať priestupok podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994

Z. z. porušením povinnosti podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. je objektívne nemožné a de iure
ide o právnu nezmyselnosť. Z materiálneho hľadiska však vôbec neexistuje porušená povinnosť zákazu
vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z..

32. V ďalšej časti správnej žaloby žalobkyňa namietala, že uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným

právnym predpisom. Uznesenie vlády je podľa § 13 písm. e) zákona č. 400/2015 Z. z. iným aktom, ktorý
je s poukazom na § 19 ods. 3 citovaného zákona vyhlásený ako iný akt, týmto sa stáva záväzný a to voči
orgánom, ktoré ho realizujú a priamo dotknutým subjektom. Adresátom - subjektom povinným vykonať
posudzované uznesenia vlády sú členovia vlády a predseda Správy štátnych hmotných rezerv SR, nie
subjekty súkromného práva. Podľa žalobkyne v rozpore s § 1 ods. 1, § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z.

v spojení s čl. 13 ods. 1 Rokovacieho poriadku vlády SR posudzované uznesenia trpia nedostatkom
obligatórnej náležitosti - podpisu zákonom určenej osoby. Ako vyplýva z posudzovaných uznesení Vlády
SR, ktoré sú publikované v Zbierke zákonov SR, nie sú podpísané nikým. Nezaväzovali teda ani osoby,
ktorým boli určené na vykonanie, nie to ešte osoby súkromného práva, ktorým ani určené neboli.
Posudzované uznesenia vlády tak trpia ťažkými vadami majúcimi za následok ich ničotnosť, na základe

toho sú nulitnými aj prvostupňové rozhodnutie a napadnuté rozhodnutie, ktoré trpia tiež nedostatkom
vecnej príslušnosti správnych orgánov na ich vydanie.Vyjadrenie žalovanej k žalobe

33. Žalovaný v jeho vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na svojom právnom názore

vyjadrenom v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí, nestotožňuje sa s právnym názorom žalobkyne
vyjadreným v podanej žalobe, svoje skutkové aj právne závery v preskúmavanej veci považuje za
správne a súladné so zákonom a navrhoval, aby súd žalobu žalobkyne v súlade s ustanoveniami
Správneho súdneho poriadku zamietol.

34. Žalovaný uviedol, že zo spisového materiálu a zo zabezpečených dôkazov jednoznačne vyplýva,
že žalobkyňa sa dopustila skutku tak, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia.
Odvolávajúc sa na odôvodnenie rozhodnutia žalovaného, konanie žalobkyne, tak ako je uvedené vo
výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, je bezpochybne konaním, ktoré má na zreteli § 2 zákona
o priestupkoch, teda je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za
priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný

podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

35. Žalovaný poukázal na to, že skutková podstata priestupku je charakteristická štyrmi obligatórnymi
znakmi: subjekt, subjektívna stránka, objekt, objektívna stránka. Subjektom je páchateľ priestupku,
môže ním byť len fyzická osoba, podmienkou je deliktuálna spôsobilosť osoby, teda spôsobilosť naplniť

svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty priestupku (vek 15 rokov, neexistencia dôvodov
vylučujúcich nepríčetnosť) - žalobkyňa. Subjektívna stránka predstavuje zavinenie, ktoré môže byť
úmyselnéaleboznedbanlivosti,nazodpovednosťzapriestupokstačízavinenie,hocilenznedbanlivosti,
ak zákon nevyžaduje výslovne úmysel. V prípade priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32
ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva postačuje na naplnenie subjektívnej stránky

priestupku zavinenie nedbanlivostné a nevyžaduje sa prítomnosť úmyslu páchateľa. V situácii, kedy
zákonodarca explicitne nepredpokladá prítomnosť úmyslu ako jedného zo znakov skutkovej podstaty
priestupku, je potrebné prihliadnuť na § 3 zákona o priestupkoch, podľa ktorého na zodpovednosť za
priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti. Objektom sú vybrané spoločenské vzťahy, ktoré sú chránené
zákonom a proti ktorým konanie smeruje - v našom prípade objektom priestupku civilná ochrana v

rozsahu ustanovenom zákonom o civilnej ochrane obyvateľstva - chrániť život, zdravie a majetok a
utvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počas vyhlásenej mimoriadnej situácie.
Objektívna stránka je daná konaním (komisívnym, omisívnym), následkom a príčinnou súvislosťou
medzi konaním a následkom (kauzálny nexus) - žalobkyňa nepredložila na vyzvanie hliadke Železničnej
polície Žilina negatívny výsledok RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný

na území EÚ nie starší ako 7 dní, alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní
doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a
od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní, alebo osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie
testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla, že test má, ale že ho nepredloží a s hliadkou odmietla
komunikovať,čímporušilaobmedzenieslobodypohybuapobytuvčasezákazuvychádzania.Žalobkyňa

procesnom postavení obvinenej tak svojím konaním obligatórne naplnila všetky štyri znaky kumulatívne,
naplnila taktiež materiálny znak priestupku a tak bolo možné priestupok vedený proti osobe objasniť a
sankcionovať.

36. Podľa uznesenia vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania

núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. vyhláseného uznesením vlády
SR č. 587 z 30.09.2020 a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z.
z., bol schválený návrh na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu na obdobie 40 dní s
účinnosťou od 20.03.2021 na postihnutom území Slovenskej republiky. Spomínané uznesenie zároveň
taxatívnym spôsobom vymedzuje prípady, na ktoré sa toto obmedzenie nevzťahuje za súčasného

preukázania sa príslušným testom, dokladom o očkovaní a podobne. Žalovaný poukázal aj na znenie
čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého môže núdzový stav vyhlásiť len vláda.
Podľa čl. 5 ods. 3 možno v čase núdzového stavu v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa
závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na
bezprostredne ohrozenom území, a to najviac v rozsahu uvedenom v tomto ustanovení. Ústavný zákon

výslovne nehovorí o tom, akou formou má byť vyhlásený núdzový stav, ani akou formou majú byť v
núdzovom stave obmedzené základné práva a slobody.37. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 387/2002 Z. z. vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým
situáciám a na ich riešenie, pričom podľa § 2 písm. a) tohto zákona sa za krízovú situáciu považuje
obdobie, počas ktorého je bezprostredne ohrozená alebo narušená bezpečnosť štátu a ústavné orgány

môžu po splnení podmienok ustanovených v ústavnom zákone alebo osobitnom zákone na jej riešenie
vyhlásiť výnimočný stav, núdzový stav alebo mimoriadnu situáciu. Uvedené ustanovenie je generálnym
ustanovením, ktoré podľa názoru žalovaného splnomocňuje vládu SR prijímať opatrenia v krízových
situáciách, a teda aj v núdzovom stave. Ak má o obmedzovaní základných práv a slobôd v núdzovom
stave právomoc rozhodovať vláda, nemôže tak učiniť zákonom, ale len uznesením alebo nariadením

vlády. Žalovaný poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a uviedol, že právnym základom konania vlády ako
štátneho orgánu v núdzovom stave je práve ústavný zákon č. 227/2002 Z. z., preto možno konštatovať,
že vláda koná na základe zákona, ak koná v súlade so spomínaným ústavným zákonom. Podľa čl.
13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR platí, že povinnosti možno ukladať aj na základe zákona. To umožňuje
preto aj výklad uloženia napr. zákazu zhromažďovania sa aktom vlády na základe ústavného zákona č.
227/2002 Z. z. a zároveň vylučuje výklad, že by povinnosti museli byť ukladané výhradne zákonom.

38. Žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 10.12.2014, sp. zn. PL. ÚS 10/2013 a
konštatoval,ževzmysletohtonálezuÚstavnéhosúduSRmalzato,žepostačuje,abyzákladstanovenia
povinnosti, resp. obmedzenia práva, bol daný v zákone, resp. v ústavnom zákone (ktorým je zákon č.
227/2002 Z. z.) a konkrétna povinnosť, resp. zákaz, by boli uložené podzákonným právnym predpisom,

ktorým je napríklad uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021. Žalovaný upriamil pozornosť aj na ďalší
nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v ktorom tento rozhodoval o súlade
uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom s Ústavou SR, pričom z uvedeného nálezu
vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe
uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť, čím Ústavný súd SR explicitne uznal právomoc

vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.

39. V závere svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že ústavný zákon č. 227/2002 Z. z. je lex specialis
k Ústave SR v rozsahu základných práv a slobôd, ktoré dovoľuje obmedziť, pričom uvedený názor sa
vyskytuje aj v odbornej právnej sfére. Na obdobie trvania núdzového stavu nahrádza ústavný zákon

č. 227/2002 Z. z. Ústavu SR ako prameň práva a stáva sa voči Ústave SR dominantným. Každé zo
základných práv, ktoré sa uvádzajú v taxatívnom výpočte čl. 5 ods. 3 pritom možno obmedziť. Odborná
literatúra dokonca uvažuje ohľadom právnej povahy rozhodnutia o vyhlásení núdzového stavu ešte inak
a to ako o individuálnom právnom akte adresovanom väčšiemu počtu subjektov práva, a teda nie o
normatívnom právnom akte. Z toho možno vyvodiť, že rozhodnutie vlády SR o vyhlásení výnimočného

stavu, ako aj rozhodnutie vlády SR o skončení núdzového stavu, predstavuje individuálny právny akt
adresovaný väčšiemu počtu subjektov práva, ktorý sa z praktických príčin uverejňuje v Zbierke zákonov
SR kvôli tomu, aby sa obsah tohto individuálneho právneho aktu stal dostupný širokej verejnosti.

Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania

40. V replike žalobkyňa poukázala na uznesenia vlády SR č. 587 z 30.09.2020 a č. 160 zo 17.03.2021,
opakovane zdôraznila, že uznesenie vlády nie je všeobecne záväzným predpisom, tieto nezaväzujú
subjekty súkromného práva, ale ide o právne akty účinné dovnútra štátnej správy, a to s poukazom na
uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 102/08. S poukazom na čl. 5 ods. 3 písm. g) a čl. 5 ods.

4 zákona č. 227/2002 Z. z. bolo podľa názoru žalobkyne možné obmedziť základné práva a slobody
najviac v rozsahu obmedzenia slobody pohybu a pobytu, pričom uznesením vlády SR č. 160 bolo toto
právo obmedzené zákazom vychádzania v určenom čase, čo ústavný zákon v čase núdzového stavu
neupravuje – teda nedovoľuje, teda vláda nemôže uložiť povinnosť ani meniť alebo dopĺňať právnu
úpravu nad rámec zákona alebo upravovať spoločenské vzťahy v zákone neupravené. Žalobkyňa ďalej

zhrnula svoje žalobné námietky a v závere repliky upravila petit svojej žaloby tak, že žiada, aby správny
súd napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a konanie o priestupku
zastavil a súčasne, aby správny súd zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu
100 %.

41. Žalovaná k replike žalobkyne, ktorá jej bola doručená zo strany správneho súdu dňa 04.04.2025,
dupliku nepodala.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom42. Podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z

krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc
správnych súdov a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu Trenčíne a Krajského súdu
v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici.

43. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len správny súd) ako vecne príslušný podľa § 10 zákona

č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a miestne
príslušný podľa § 13 ods. 1 SSP a podľa § 3 ods. 1, 2, 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych
súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, na základe podanej správnej žaloby v režime § 194
a nasledujúcich SSP preskúmal zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj postup, ktorý
predchádzal ich vydaniu a to v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP); skutočnosti
v zmysle § 195 SSP správny súd nezistil.

44. Nakoľko nebol daný žiadny z dôvodov pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, správny
súd vo veci rozhodoval postupom podľa § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania. Rozsudok bol
verejne vyhlásený dňa 11.06.2025.

45. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona
v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. Podľa § 23 ods. 2 písm.
a) SSP účinnom do 30. júna 2023 sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách
vo veciach správneho trestania podaných proti rozhodnutiu alebo opatreniu o priestupku. Vo veci preto
rozhodoval sudca správneho súdu.

46. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení relevantnom pre
prejednávanú vec (ďalej len „zákon o civilnej ochrane obyvateľstva“), civilná ochrana je systém úloh a
opatrení zameraných na ochranu života, zdravia a majetku, spočívajúcich najmä v analýze možného
ohrozenia a v prijímaní opatrení na znižovanie rizík ohrozenia, ako aj určenie postupov a činnosti pri

odstraňovaní následkov mimoriadnych udalostí.

47. Podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva, priestupku na úseku civilnej
ochrany sa dopustí ten, kto neuposlúchne varovné signály, pokyny a výzvy vlády, ministerstiev,
ostatných ústredných orgánov štátnej správy, iných ústredných štátnych orgánov, okresných úradov,

obcí, právnických osôb a fyzických osôb, ktoré vyhlasujú a vydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej
ochrany.

48. Podľa čl. 1 ods. 3 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového
stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení relevantnom pre posudzovanú vec (ďalej aj len

„ústavný zákon č. 227/2002 Z. z.“ alebo „ústavný zákon o bezpečnosti štátu“), bezpečnosť je stav,
v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický poriadok a zvrchovanosť, územná
celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody a v ktorom sú chránené životy
a zdravie osôb, majetok a životné prostredie.

49. Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., v čase núdzového stavu, okrem
núdzovéhostavuvyhlásenéhozdôvoduohrozeniaživotaazdraviaosôbvpríčinnejsúvislostisovznikom
pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť
základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území,
ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v tomto rozsahu: obmedziť slobodu

pohybu a pobytu.

50.Podľačl.5ods.4ústavnéhozákonač.227/2002Z.z.,včasenúdzovéhostavuvyhlásenéhozdôvodu
ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom
rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť

povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie
Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).51. Podľa čl. 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., vláda zodpovedá za obranu
a bezpečnosť štátu.

52. Podľa čl. 6 ods. 2 písm. f) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., vláda prijíma opatrenia na zmiernenie
a odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného
stavu a núdzového stavu.

53. Podľa čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., rozhodnutia o vypovedaní vojny a o

uzavretí mieru, o vyhlásení vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu a o ich skončení,
o predĺžení výnimočného stavu a o predĺžení núdzového stavu a o obmedzení základných práv a
slobôd a uložení povinností, uznesenie národnej rady podľa čl. 5 ods. 2, ako aj uznesenia Parlamentnej
rady, Bezpečnostnej rady a bezpečnostných rád krajov a bezpečnostných rád okresov sa bezodkladne
vyhlasujú v tlači a vo vysielaní rozhlasu a televízie a ich vydanie sa oznamuje v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky.

54. Podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy v znení relevantnom pre posudzovanú vec, vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády;
uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

55. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo
času vojny a vojnového stavu v znení relevantnom pre posudzovanú vec (ďalej len „zákon o krízových
situáciách“), vláda prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie.

56. Podľa § 10b zákona o krízových situáciách, orgány krízového riadenia uvedené v § 3 písm. a) až

c), e), g) a h) sú oprávnené v krízovej situácii podľa tohto zákona ukladať povinnosti a vyžadovať plnenie
opatrení hospodárskej mobilizácie v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom.

57. Podľa čl. 13 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení relevantnom pre
posudzovanú vec (ďalej len „Ústava SR“), povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,
b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb, alebo
c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

58. Podľa čl. 129 ods. 6 Ústavy SR, ústavný súd rozhoduje o tom, či rozhodnutie o vyhlásení
výnimočného stavu alebo núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli
vydané v súlade s ústavou alebo s ústavným zákonom.

59. Podľa § 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej

ustanovené inak.

60. Predmetom prieskumu v posudzovanej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým tento zamietol
odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou zo
spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o

civilnej ochrane obyvateľstva, ktorého sa dopustila tým, že neuposlúchla pokyny vlády, ktoré vyhlasujú a
vydávajú v súvislosti s plnením úloh civilnej ochrany a to uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 160 z
17.03.2021 k návrhu na rozšírenie opatrení v rámci vyhláseného núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a
núdzového stavu v znení neskorších predpisov vyhláseného uznesením vlády Slovenskej republiky č.

587z30.septembra2020,týkajúcehosaobmedzeniaslobodypohybuazákazuvychádzaniaanesplnila
určené výnimky, keď dňa 30.03.2021 v čase o 11:50 hod, po tom ako cestovala vo vlaku Os 3940 zo
žst. Kysucké Nové Mesto do žst. Čadca, nepredložila na vyzvanie hliadke ŽP Žilina negatívny výsledok
RT-PCR testu nie starší ako 7 dní alebo antigénový test certifikovaný na území EÚ nie starší ako 7 dní,
alebo, že prekonala ochorenie COVID 19, má o jeho prekonaní doklad nie starší ako 3 mesiace, alebo

bola zaočkovaná proti COVID 19 aj druhou dávkou vakcíny a od toho očkovania uplynulo aspoň 14 dní,
alebo je osoba, ktorej zdravotný stav neumožňuje vykonanie testu na COVID-19, pričom hliadke uviedla,
„že test má, ale že ho nepredloží / nakoľko označila konanie hliadky slovami za protiústavné, že sa má
hliadka hanbiť, bude spoluzodpovedná za svoje konanie /“ pričom s hliadkou odmietala komunikovať.Za uvedený priestupok bola žalobkyni podľa § 32 ods. 2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva s poukazom na § 11 ods. 1, písm. a) cit. zák. v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1
cit. zák. č. 372/1990 Z. z. o priestupkoch uložená sankcia: pokarhanie. Zároveň bola žalobkyni uložená

povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,00 EUR do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozhodnutia.

61.Zobsahuspisovéhomateriálumalsprávnysúdzapreukázané,žeprvostupňovýsprávnyorgánzačal
konanie na základe administratívneho spisu z Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, odboru Železničnej

polície PZ Žilina, č. KRPZ-ZA-ZP1-P-206/2021. Dňa 03.05.2021 prvostupňový správny orgán vydal
rozkaz o uložení sankcie za priestupok č. OU-CA-OKR-2021/004291-002, ktorým uznal žalobkyňu
vinnou zo spáchania priestupku na úseku civilnej ochrany podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994
Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva, ktorého sa dopustila konaním popísaným vo výrokovej časti
tohto rozkazu. V zákonnej lehote podala žalobkyňa voči rozkazu odpor, čím sa podľa § 87 ods. 4
zákona o priestupkoch rozkaz zrušil a prvostupňový správny orgán pokračoval v konaní nariadením

ústneho prejednania veci, ktoré vyústilo do vydania meritórneho rozhodnutia. Dňa 02.06.2021 vydal
prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2020/004291, ktorým uznal žalobkyňu vinnou
zo spáchania priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane
obyvateľstva a uložil jej podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch a § 32 ods.
2 zákona č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva sankciu - pokarhanie, ako aj podľa § 79

ods. 1 zákona o priestupkoch jej uložil povinnosť uhradiť štátu trovy konania vo výške 16,- EUR.
Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodoval Okresný
úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, ktorý svojím rozhodnutím zo dňa 16.09.2021 č. OU-ZA-
OOP1-2021/0321159-002 pôvodné prvostupňové rozhodnutie zo dňa 02.06.2021 zrušil a vec vrátil
prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie. Prvostupňový správny orgán

vo veci znova konal, nariadil aj ústne pojednávanie, na ktoré riadne predvolal žalobkyňu a jej vtedajšiu
právnu zástupkyňu, tieto sa z účasti na prejednaní ospravedlnili, žalobkyňa požiadala o rozhodnutie
bez jej prítomnosti. Následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie č. OU-CA-OKR-2021/004291-017
zo dňa 11.11.2021, voči ktorému podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. O odvolaní rozhodol
žalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. OU-ZA-OOP1-2022/010387-002 zo dňa

03.03.2022 tak, že odvolanie žalobkyne zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.

62. Včas podanou správnou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, pričom jej žalobné námietky možno zhrnúť (ako to viac-
menej urobila v závere správnej žaloby aj žalobkyňa) nasledovne: 1/ uznesenie vlády nie je všeobecne

záväzným predpisom, nezaväzuje subjekty súkromného práva, teda ani žalobkyňu, 2/ dotknuté
uznesenia vlády nie sú nikým podpísané, sú ničotné / nulitné, 3/ vláda SR nebola oprávnená obmedziť
základné práva a slobody a už vôbec nie uznesením, 4/ ústavný zákon o bezpečnosti štátu neukladá
v čase núdzového stavu obmedzenie, resp. povinnosť zákazu vychádzania v určenom čase, vláda
takúto reguláciu nad rámec ústavného zákona preto nemôže upraviť, 5/ nenaplnenie objektívnej stránky

skutkovej podstaty priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva,
pretože právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie sú aktami v súvislosti s plnením úloh
civilnej ochrany, ale úloh na obranu štátu a zachovania jeho bezpečnosti, 6/ konanie žalobkyne nie je
priestupkom, pretože zákaz vychádzania v čase núdzového stavu nie je určený zákonom, 7/ nedostatok
právneho základu zákazu vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného

zákona č. 227/2002 Z. z. a neexistencia tejto povinnosti v tomto čase ohrozenia bezpečnosti štátu,
posudzované uznesenie obsahuje požiadavku fakticky nemožného plnenia, 8/ nedostatok právomoci
výkonného orgánu - vlády určiť medze základných práv a slobôd ani určiť novú povinnosť, ktorá nie je
v zákone - zákaz vychádzania v čase núdzového stavu.

63. K námietkam žalobkyne označeným správnym súdom bodmi 1/, 3/ a 8/ správny súd konštatuje,
že podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. uznesenia vlády nepodliehajú preskúmaniu súdom. Správny
súd tak v tomto konaní neposudzuje a ani nemôže posudzovať žalobkyňou napádané uznesenia vlády,
avšak vzhľadom na argumentáciu žalobkyne správny súd k uvedenému poukazuje na to, že žalobkyňou
napádané uznesenia boli predmetom prieskumu pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý k

veci zaujal stanovisko a rozhodol aj o tom, že žalobkyňou napadnuté uznesenia vlády sú súladné
s Ústavou Slovenskej republiky a ústavnými zákonmi. V tomto smere správny súd poukazuje najmä
na to, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Vláda svojimi uzneseniami
vydávanými v núdzovom stave obmedzujúcimi základné práva a slobody neukladala nové povinnosti,ktoré zákon nepozná. Vláda nimi len aplikovala právo vyjadrené v Ústave SR, ústavných zákonoch
a zákonoch a v rámci svojej právomoci a kompetencie zákon len vykonávala. Na základe čl. 5 ods.
4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) a h) ústavného zákona o bezpečnosti štátu za účelom ochrany

života a zdravia v núdzovom stave je vláda oprávnená obmedziť slobodu pohybu a pobytu, či obmedziť
alebo zakázať uplatňovanie práva pokojne sa zhromažďovať a na ten účel prijímať určité opatrenia
v zákonom stanovenej forme a v zákonom stanovenom rozsahu. Uvedené opatrenia prijíma formou
rozhodnutia na základe zákona, ktoré je každý, koho sa takéto rozhodnutie týka, povinný rešpektovať.
Takáto povinnosť vyplýva pre každého priamo z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Právne predpisy v tomto

prípade umožňujú, aby vláda, ak to uzná za vhodné a primerané, obmedzila určité základné práva
a slobody v zákonom stanovenom rozsahu, čo vláda urobila svojimi uzneseniami. Tieto uznesenia
sú vo svojej podstate rozhodnutiami vlády ako aktmi aplikácie práva, ktorými dochádza k priamej
realizácii jej právomoci vynucovať od občanov plnenie zákonom stanovených povinností strpieť dočasné
obmedzenie výkonu svojich základných práv a slobôd v zákonom stanovenom nevyhnutnom rozsahu,
na nevyhnutný čas a z dôvodu predvídaného priamo zákonom. Tým sú bez ďalšieho naplnené ústavné

požiadavkypretakétoobmedzenie.UvedenékonštatovalajÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojom
náleze sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, keď uviedol: „Rovnako čl. 11 ods. 1 ústavného
zákona o bezpečnosti štátu vymedzuje tri druhy rozhodnutí vlády súvisiacich s núdzovým stavom: (a)
rozhodnutieovyhlásenínúdzovéhostavu,(b)rozhodnutieoskončenínúdzovéhostavua(c)rozhodnutie
o obmedzení základných práv a slobôd a uložení povinností (to nevylučuje, že rozhodnutie o vyhlásení

a obmedzení nemôže byť v jednom uznesení). Napokon túto koncepciu naznačuje aj dôvodová správa
k čl. 5 ústavného zákona o bezpečnosti štátu: „V súlade s princípom pozitívneho vymenovania sa v
odseku 3 návrhu ústavného zákona vymedzuje súpis základných práv a slobôd, ktoré môže vláda
Slovenskej republiky obmedziť na ohrozenom území pri vyhlásení núdzového stavu alebo počas jeho
trvania. Vláda Slovenskej republiky môže tak urobiť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas

podľa závažnosti ohrozenia. V nadväznosti na čl. 51 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zveruje návrh
ústavného zákona vláde Slovenskej republiky právomoc obmedziť taxatívne vymenované základné
práva a slobody, a to s cieľom riešiť núdzový stav v štáte. Vláda Slovenskej republiky môže obmedziť
všetky podmienky práva a slobody súčasne alebo len niektoré z nich, pričom je pri rozhodovaní o tomto
rozsahu viazaná závažnosťou ohrozenia bezpečnosti v súvislosti s núdzovým stavom. Všetky citované

základné práva a slobody však možno obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.“
Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že vláda môže počas
núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia č. 114/2020, ale nie
je povinná tak urobiť. (bod 60) Ako už bolo uvedené, na základe núdzového stavu možno fakultatívne
uznesením vlády priamo obmedziť základné práva alebo uložiť povinnosti. Okrem toho sa vo viacerých

ustanoveniach právneho poriadku nachádza pojem, resp. okolnosť núdzového stavu, ktorý v prípade
vyhlásenia spôsobuje predvídané následky, pričom existencia a povaha aktivačných účinkov núdzového
stavu v konkrétnom právnom predpise sú po vyhlásení núdzového stavu niekde jednoznačné a na iných
miestach je potrebné ich interpretovať. (bod 62)“. Z vyššie uvedeného je preto zrejmé, že uznesenia
vlády vydávané počas núdzového stavu nemajú povahu právneho predpisu, ako by to bolo napríklad

pri nariadeniach vlády, ale ide o iné akty zverejňované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Tieto
iné akty sú svojou povahou rozhodnutiami vlády vydávanými na základe čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5
ods. 3 písm. g) a h) ústavného zákona o bezpečnosti štátu, čo predpokladá aj ústava. Teda slovenský
právny poriadok umožňuje, aby vláda svojimi rozhodnutiami v čase núdzového stavu priamo obmedzila
základné práva a slobody v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas, tak ako tento záver potvrdil

aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Za daných okolností preto neobstojí záver, že by vládou vydané
uznesenia obmedzujúce základné práva a slobody počas núdzového stavu boli nulitným aktmi, teda
právne nejestvujúcimi a že by boli ako také pre obyvateľov Slovenskej republiky nezáväznými. Práve
naopak, ako to už potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, uznesenia vlády obmedzujúce niektoré
práva a slobody vydávané počas núdzového stavu na základe ústavného zákona o bezpečnosti štátu,

sú rozhodnutiami vlády v súvislosti s núdzovým stavom, ktoré je vláda na základe citovaného zákona
oprávnená núdzovom stave vydávať. Z toho vyplýva, že obmedzenia základných práv a slobôd musia
adresáti týchto uznesení vlády plne rešpektovať. V opačnom prípade sa ich nerešpektovanie stáva
protiprávnym konaním, ktoré môže byť sankcionované.

64. K námietke 2/ o tom, že uznesenia vlády nie sú nikým podpísané, správny súd opätovne poukazuje
na to, že podľa § 1aa zákona č. 575/2001 Z. z. uznesenia vlády nepodliehajú preskúmaniu súdom, ak
osobitnýpredpisneustanovujeinak,pričomvdanomprípadesaozákonnúvýnimkuvzmysleodkazupod
čiarou vzťahujúcou sa k predmetnému zákonnému ustanoveniu nejedná. Tiež správny súd poukazujena prezumpciu ústavnosti a zákonnosti právnych predpisov (analogicky aj iných aktov) vyhlásených
a zverejnených v Zbierke zákonov SR a na to, že ústavodarca zveril v čl. 129 ods. 6 Ústavy SR
ústavnému súdu právomoc rozhodovať o tom, či rozhodnutie o vyhlásení výnimočného stavu alebo

núdzového stavu a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou
alebo s ústavným zákonom. Ústavný systém Slovenskej republiky tak predpokladá právnu kontrolu
núdzového stavu ústavným súdom. Námietky žalobkyne spochybňujúce uznesenia vlády, ich platnosť /
záväznosť či ústavnosť, formálne náležitosti, resp. týkajúce sa ich žalobkyňou tvrdenej ničotnosti /
nulitnosti, žalobkyňa vzťahovala (podľa názvu jej bodu IV. žaloby) predovšetkým už k uzneseniu vlády

č. 587 z 30.09.2020, publikovanému v Zbierke zákonov SR pod č. 268/2020 Z. z., ako aj k naň
nadväzujúcemu uzneseniu vlády č. 160 zo 17.03.2021, publikovanému pod č. 104/2021 Z. z.. V tomto
smeresprávnysúdpoukazujenato,žeuznesenímvládyč.587z30.09.2020bolvyhlásenýnúdzovýstav
na obdobie 45 dní dňom 01.10.2020 na postihnutom území Slovenskej republiky a uznesením vlády SR
č. 160 zo 17.03.2021 bolo trvanie tohto núdzového stavu opakovane predĺžené. Správny súd poukazuje
na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo 14. októbra 2020, ktorým ústavný súd rozhodol,

že uznesenie vlády č. 587 z 30.09.2020 oznámené v Zbierke zákonov SR 01.10.2020 pod č. 268/2020
Z. z., ktorým bol vyhlásený núdzový stav, je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy SR a čl. 1 ods.
1 až 4 a čl. 5 ods. 1 až 3 ústavného zákona o bezpečnosti štátu. Rovnako správny súd poukazuje aj
na Nález ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021, ktorým ústavný súd rozhodol
o tom, že aj uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021 k návrhu na opakované predĺženie času trvania

núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a na prijatie opatrení podľa čl.
5 ods. 4 tohto ústavného zákona, uverejnené v Zbierke zákonov SR pod č. 104/2021 Z. z. je v súlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13, čl. 16 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 a 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného
zákona č. 227/2002 Z. z.. V náleze sp. zn. PL. ÚS 2/2021 ústavný súd okrem iného uviedol aj to, že
„i keď sa môže javiť, že proces prijímania rozhodnutia vlády a jeho forma nemá požadované náležitosti,

takéto procesné požiadavky zo znenia domnele porušených ustanovení ústavy a ústavného zákona
nemožno vyvodiť.“ O otázke súladu uznesení vlády so zákonom či rokovacím poriadkom vlády, na ktorý
poukazovala žalobkyňa, správny súd nie je oprávnený rozhodovať v zmysle § 1aa zákona č. 575/2001
Z. z.. Správny súd je vyššie uvedenými nálezmi Ústavného súdu SR viazaný (aj analogicky podľa § 131
SSP). Nakoľko Ústavný súd SR vyslovil, že obe uznesenia vlády, ktoré žalobkyňa napádala, sú v súlade

s Ústavou SR a ústavným zákonom o bezpečnosti štátu, je potrebné rozhodnutia ústavného súdu plne
rešpektovať a považovať vyhlásenie núdzového stavu ako aj jeho následné predĺženie a prijatie s tým
spojených opatrení za platné a záväzné. Námietky žalobkyne týkajúce sa ňou napádaných uznesení
vlády preto vyhodnotil správny súd tiež ako nedôvodné.

65. V súvislosti s námietkou žalobkyne uvedenej pod č. 3/ o tom, že vláda SR nebola oprávnená
obmedziť základné práva a slobody uznesením, správny súd nad rámec už vyššie uvedeného, obdobne
ako žalovaný, upriamuje pozornosť na existenciu nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013
zo dňa 10.12.2014, v ktorom sa uvádza, že: „Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti je
možné ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jej medziach a pri zachovaní základných práv a

slobôd. Dominantnou črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností.
Avšak výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že
samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva - jednak zákonom alebo tak môže urobiť
na základe výslovného zákonného splnomocnenia aj podzákonný právny predpis (vykonávací právny
predpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach tohto splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu

byť ukladané v podzákonných predpisoch, ale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely
ochrany základných práv a slobôd je nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) interpretovať
veľmi striktne ako ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise
výhradne et intralegem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie formálnej
podmienky (zmocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením podmienky náležitej kvality

uvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých
je podzákonná úprava prípustná.“ Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, povinnosti možno ukladať
nielenzákonom,aleajnazákladezákona.Žalobkyňavšakzkontextuvynímalenprvúčasťpredmetného
ustanovenia - „zákonom“ a opomína, že tak možno urobiť aj „na základe zákona“. To, že povinnosti
možno ukladať aj nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2, ako to vyplýva z čl. 13 ods. 1 písm. c) Ústavy

SR, je len jednou z možností, nevylučuje to však možnosť uloženia povinnosti na základe zákona podľa
čl. 13 ods. 1 písm. a) aj inak než nariadením vlády. Správny súd tiež opakovane poukazuje na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020, v ktorom rozhodoval ústavný súd o
súlade uznesenia vlády vydaného v súvislosti s núdzovým stavom s Ústavou SR, pričom v bode 60.tohto nálezu ústavný súd skonštatoval, že „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti
štátu teda vyplýva, že vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na
základe uznesenia č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť“. Ústavný súd Slovenskej republiky teda

explicitne uznal právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve
uznesením.

66. K námietke žalobkyne uvedenej pod č. 4/, teda, že vláda SR nebola oprávnená určiť medze
základných práv a slobôd a už vôbec nie uznesením, správny súd poukazuje na už vyššie uvedené

ako aj na to, že napriek tomu, že ústavný zákon o bezpečnosti štátu síce výslovne nestanovuje, ktorý
štátny orgán má právomoc obmedzovať základné práva a slobody počas núdzového stavu a akým
formálnym aktom tak činí, je možné jazykovým a systematickým výkladom dotknutých ustanovení
ústavného zákona o bezpečnosti štátu aj s ohľadom na ustanovenia Ústavy SR a zákona o krízových
situáciách dospieť k záveru, že touto právomocou v čase núdzového stavu disponuje práve vláda.
Článok 6 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o bezpečnosti štátu stanovuje, že vláda zodpovedá za

obranu a bezpečnosť štátu a podľa čl. 6 ods. 2 písm. f) uvedeného ústavného zákona, vláda prijíma
opatrenia na zmiernenie a odstraňovanie škôd a iných následkov spôsobených v čase vojny, vojnového
stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Obdobne je tomu podľa zákona o krízových situáciách,
v zmysle ktorého krízovým riadením mimo času vojny a vojnového stavu je súhrn riadiacich činností
orgánov krízového riadenia, ktoré sú zamerané okrem iného aj na prijímanie preventívnych opatrení,

či organizovanie, realizáciu a kontrolu činností vykonávaných pri príprave na krízové situácie a pri ich
riešení a podľa § 4 ods. 1 písm. a) uvedeného zákona vláda ako vrcholný orgán krízového riadenia
prijíma opatrenia na predchádzanie krízovým situáciám a na ich riešenie a podľa § 10b cit. zákona má
výslovnevládaprávomocvkrízovejsituáciiukladaťpovinnostipodľadanéhozákonaavyžadovaťplnenie
opatrení hospodárskej mobilizácie v rozsahu stanovenom osobitným predpisom. Vydávať opatrenia

v čase núdzového stavu vláda odvodzovala od čl. 5 ods. 3 písm. g) a čl. 5 ods. 4 ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z. s tým, že Ústava SR stanovuje, že medze základných práv a slobôd možno upraviť
za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Jedným z takýchto zákonov je práve ústavný
zákon o bezpečnosti štátu, ktorého základné ustanovenia zakotvujú, že základnou úlohou verejnej
moci v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu je vykonávať všetky

potrebné opatrenia na obranu štátu a zachovanie jeho bezpečnosti, na ochranu života a zdravia
osôb, na ochranu majetku, na dodržiavanie základných práv a slobôd, na odvrátenie ohrozenia alebo
na obnovu narušeného hospodárstva, najmä riadneho fungovania zásobovania, dopravy a verejných
služieb v obciach a na riadne fungovanie ústavných orgánov. Správny súd opakovane poukazuje aj
na vyššie citovaný bod 60. nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020,

podľa ktorého „Z čl. 5 ods. 3 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona o bezpečnosti štátu teda vyplýva, že
vláda môže počas núdzového stavu obmedziť základné práva tak, ako to bolo na základe uznesenia
č. 114/2020, ale nie je povinná tak urobiť“. Ústavný súd Slovenskej republiky teda explicitne uznal
právomoc vlády obmedziť základné práva v núdzovom stave a taktiež urobiť tak práve uznesením.
Správny súd poukazuje aj na vývoj judikatúry a má za to, že je vždy potrebné vychádzať z aktuálnejších

nálezov ústavného súdu (v situácii, kedy by sa právny názor v určitých nálezoch líšil), avšak v danom
prípade správny súd rozpor s nálezmi prezentovanými žalobkyňou buď nezistil, prípadne žalobkyňa
jednotlivé rozhodnutia citovala bez prepojenia na konkrétny posudzovaný prípad a správny súd v konaní,
kedy je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, nemá oprávnenie ani povinnosť takéto prepojenia
nad rámec žaloby dohľadávať.

67. K námietke žalobkyne označenej správnym súdom ako bod 5/ ohľadom nenaplnenia objektívnej
stránky skutkovej podstaty priestupku podľa § 32 ods. 1 písm. a) zákona o civilnej ochrane obyvateľstva,
pretože právne akty podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. nie sú aktami v súvislosti s plnením
úloh civilnej ochrany, ale úloh na obranu štátu a zachovania jeho bezpečnosti, správny súd poukazuje

predovšetkým na definíciu pojmu bezpečnosť v ústavnom zákone č. 227/2002 Z. z., podľa ktorého (čl.
1 ods. 3) bezpečnosť je stav, v ktorom je zachovávaný mier a bezpečnosť štátu, jeho demokratický
poriadok a zvrchovanosť, územná celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc štátu, základné práva a slobody
a v ktorom sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. Pojem civilná ochrana
je v zákone č. 42/1994 Z. z. (§ 2 ods. 1) definovaný ako systém úloh a opatrení zameraných na

ochranu života, zdravia a majetku, spočívajúcich najmä v analýze možného ohrozenia a v prijímaní
opatrení na znižovanie rizík ohrozenia, ako aj na určenie postupov a činností pri odstraňovaní
následkov mimoriadnych udalostí. Poslaním civilnej ochrany je v rozsahu ustanovenom týmto zákonom
chrániť život, zdravie a majetok a utvárať podmienky na prežitie pri mimoriadnych udalostiach a počasvyhlásenej mimoriadnej situácie. Podľa názoru správneho súdu je potrebné vnímať prepojenie oboch
uvedených právnych predpisov. Ak pojem bezpečnosť v zmysle ústavného zákona o bezpečnosti štátu
zahŕňa okrem iného aj ochranu života a zdravia osôb, akty spojené so zachovaním bezpečnosti štátu

v konkrétnom prípade možno vnímať aj ako akty spojené s civilnou ochranou obyvateľstva.

68. K námietkam žalobkyne uvedeným pod č. 6/ a 7/ teda, že konanie žalobkyne nie je priestupkom,
pretože zákaz vychádzania v čase núdzového stavu nie je určený zákonom a k námietke o nedostatku
právneho základu zákazu vychádzania v čase núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 3, ods. 4 ústavného

zákona č. 227/2002 Z. z. a neexistencie tejto povinnosti v tomto čase ohrozenia bezpečnosti štátu (t.
j. nemožného plnenia), správny súd uvádza, že podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z.
v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti
so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia
obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne
ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa

odseku 3 písm. a), b), e), g) h) alebo j). Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z.
z. v čase núdzového stavu, okrem núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia
osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie, možno v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas
podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť povinnosti na postihnutom
alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie Slovenskej republiky a

to najviac v rozsahu: obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Správny súd sa nestotožňuje s námietkami
žalobkyne o tom, že by nebolo možné v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života
a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie uložiť zákaz vychádzania, pretože zákaz
vychádzania je nepochybne obmedzením slobody pohybu a pobytu. Je logické, že právne normy musia
byťkoncipovanétak,abypokryliširšiuškálusituáciíaniejemožnétaxatívnevymedziťkaždújednuformu

obmedzenia slobody pohybu a pobytu vo vyššie uvedených dotknutých zákonných ustanoveniach. Ak
však čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. umožňoval v čase
núdzového stavu vyhláseného z dôvodu ohrozenia života a zdravia v príčinnej súvislosti so vznikom
pandémie obmedziť slobodu pohybu a pobytu, čo tento v zmysle jeho znenia výslovne umožňoval a
toto nepopierala vo svojich podaniach ani žalobkyňa, podľa správneho súdu bolo prípustné obmedzenie

slobody pohybu a pobytu napríklad zákazom vychádzania v určenom čase. Obmedzením práva sa
rozumie zásah do „priestoru práva“, teda medzi hranice, ktorými je právo vymedzené. Podľa čl. 13
ods. 2 Ústavy SR medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto
ústavou a to formou zákona, pričom zákonmi, ktoré v čase vyhláseného núdzového stavu stanovujú
možnosti a podmienky úpravy medzí základných práv a slobôd, t. j. ich obmedzenia, sú ústavný zákon č.

227/2002Z.z.obezpečnostištátuvčasevojny,vojnovéhostavu,výnimočnéhostavuanúdzovéhostavu
v z.n.p. a zákon č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového
stavu v z.n.p.. Zákaz vychádzania obmedzuje fyzické osoby práve na ich základnom práve slobodne sa
pohybovať a teda takýmto zákazom sa zasahuje práve do práva uvedeného v čl. 5 ods. 4 v spojení s čl.
5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., ktorý upravuje materiálne obmedzenie slobody

pohybu a pobytu a to v čl. 5 ods. 4, podľa ktorého v čase núdzového stavu vyhláseného z dôvodu
ohrozenia života a zdravia osôb v príčinnej súvislosti so vznikom pandémie možno v nevyhnutnom
rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia obmedziť základné práva a slobody a uložiť
povinnosti na postihnutom alebo na bezprostredne ohrozenom území, ktorým môže byť aj celé územie
Slovenskej republiky, a to najviac v rozsahu podľa odseku 3 písm. a), b), e), g), h) alebo písm. j).

Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. možno obmedziť slobodu pohybu
a pobytu. Znenie uvedených článkov ústavného zákona vymedzuje základné právo, respektíve slobodu,
ktorú je možné obmedziť, neurčuje však formu, akou má byť toto právo alebo sloboda obmedzená.
Obmedzenie formulované v uznesení vlády v podobe zákazu vychádzania v určenom čase tak bolo len
bližšou špecifikáciou obmedzenia slobody pohybu a pobytu, aby toto obmedzenie bolo dostatočne určité

a vykonateľné. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na dôvodovú správu k zákonu č. 414/2020
Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 29.12.2020 novelizoval zákon o bezpečnosti štátu, pričom v tejto
dôvodovej správe sa uvádza, že „s rovnakým cieľom sa upravuje aj možnosť obmedziť slobodu pohybu
a pobytu tak, aby boli nesporne povolené nie len výrazné obmedzenia vo forme zákazu vychádzania, ale
aj obmedzenia, ktoré subtílnejšie reagujú na požiadavky riešenia krízovej situácie v núdzovom stave,

a teda viac napĺňajú požiadavku proporcionality.“ Je tak zrejmé, aj s prihliadnutím na túto dôvodovú
správu a všetko vyššie uvedené, že ak má vláda právo v núdzovom stave obmedziť slobodu pohybu
a pobytu, potom má súčasne aj právo stanoviť zákaz vychádzania, ktorý je implicitne obsiahnutý vovšeobecnom oprávnení obmedziť slobodu pohybu a pobytu. Námietky žalobkyne tak správny súd
vyhodnotil ako nedôvodné.

69. Nad rámec vyššie uvedeného ešte správny súd spoločne k argumentácii žalobkyne označenej
správnym súdom pod bodmi 4/, 6/, 7/ a 8/ dopĺňa aj to, že nálezom Ústavného súdu SR č. k. PL.
ÚS 2/2021-80 zo dňa 31.03.2021 ústavný súd rozhodol, že uznesenie vlády SR č. 160 zo 17.03.2021
k návrhu na opakované predĺženie času trvania núdzového stavu podľa čl. 5 ods. 2 ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z. a na prijatie opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., je v súlade

s Ústavou SR a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., pričom vo výrokovej časti tohto nálezu sa výslovne
uvádza, že predmetné uznesenie vlády je súladné okrem iného aj s čl. 5 ods. 2 a 3 ústavného zákona
č. 227/2002 Z. z.. Aj vzhľadom na uvedené sú dotknuté námietky žalobkyne neopodstatnené.

70. Záverom správny súd dodáva, že hoci žalobkyňa pomerne rozsiahlo citovala z právnych predpisov
a z rozhodnutí Ústavného súdu SR resp. Najvyššieho súdu SR, tieto citácie boli v prevažnej miere bez

prepojenianakonkrétnuvecapretosprávnysúdviazanýdôvodmižalobypodľa§134ods.1SSP(keďže
nešlo o prípady podľa § 195 SSP) sa nemohol k nim bližšie vyjadriť.

71. Z vyššie uvedených dôvodov preto správny súd rozhodol tak, že správnu žalobu ako nedôvodnú
podľa § 190 SSP zamietol.

72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí (§ 175 ods. 1 SSP) a to tak, že účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov konania.
Podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve má len taký
žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobkyňa nebola v konaní úspešná, preto

jej správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP právo na náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému, ktorý
v konaní úspešný bol, správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože takýto postup sa
podľa § 168 SSP uplatní len vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať a správny súd takéto podmienky
pre priznanie náhrady trov konania žalovanému nezistil.

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním
kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP v znení účinnom
do 30. júna 2023).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §

439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP)
v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačná

sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, aka) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.