Rozsudok – Ostatné ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-8S/83/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200386
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200386.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Daráková (sudkyňa

spravodajkyňa) a členov senátu: JUDr. Pavol Tkáč a Mgr. Roman Die, v právnej veci žalobcu: 5CDI s.r.o.
v likvidácii, so sídlom Šebastovská 150, 040 17 Košice – mestská časť Šebastovce, IČO: 36 197 882,
kvalifikovaneprávnezastúpenýadvokátom:JUDr.JánSpišák,sosídlomIdanská17,04011Košice,proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100469029/2021 z 22.03.2021 vo veci určenia
rozdielu na DPH za zdaňovacie obdobie február 2017 a jemu predchádzajúceho administratívneho
konania, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu zamieta.

II. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou 14.06.2021 pôvodne Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“), sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. 100469029/2021 z
22.03.2021, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane“) č.
101718838/2020 z 11.11.2020, vo veci určenia žalobcovi rozdielu v sume 3 405,- Eur [pozostávajúca
z neuznaného nadmerného odpočtu v sume 581,37 Eur a zo správcom dane vyrubenej dane v sume

2 823,63 Eur] na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2017, aby
boli tieto rozhodnutia pre ich nezákonnosť zrušené a vec vrátená správcovi dane na nové konanie
a rozhodnutie, a žalobcovi aby bol priznaný nárok na náhradu trov konania.

2. Podľa § 1 písm. c) a § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 01.06.2023 prešla právomoc výkonu súdnictva
v správnych veciach (čo je aj daný prípad) z Krajského súdu v Košiciach na Správny súd v Košiciach

(ďalej tiež aj len „správny súd“), z ktorého dôvodu bolo rozhodovanie o žalobe žalobcu, v zmysle rozvrhu
práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, pridelené senátu
správneho súdu „6S.“

Administratívne konanie

3. Správca dane na žiadosť Kriminálneho úradu finančnej správy vykonal u žalobcu [pôvodne

pôsobiaceho pod obchodným menom IRES R+M s.r.o., IČO: 36 197 882 a od 23.09.2020 pod
obchodným menom 5CDI s.r.o. v likvidácii] daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia január až december 2017.Závery daňovej kontroly správca dane sumarizoval v protokole z daňovej kontroly č. 102321154/2019
z 08.10.2019 (ďalej len „protokol“), ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v protokole žalobcovi doručený 28.10.2019, pričom žalobca sa vyjadril 19.11.2019.

Rozhodnutím žalovaného z 20.01.2020 bola správcovi dane na základe jeho žiadosti zo 16.12.2019
predĺžená lehota na vydanie rozhodnutia o tri mesiace; dňa 06.04.2020 žalobca žiadal o prerušenie
daňového konania v súvislosti so šírením COVID-19 a to v súlade so zákonom č. 67/2020 Z.z., podľa
ktorého sa obdobím pandémie rozumelo obdobie od 12.03.2020 do 30.09.2020; následne správca dane
po telefonickom rozhovore s konateľom žalobcu A. B. zaslal žalobcovi oznámenie č. 101537989/2020

zo 06.10.2020 (žalobcovi doručené 26.10.2020) o určení termínu ústneho pojednávania v súvislosti
s prerokovaním pripomienok k protokolu na deň 04.11.2020, na ktorý termín sa žalobca nedostavil a
03.11.2020 oznámil správcovi dane, že z dôvodu vyhlásenia núdzového stavu v ktorom platí zákaz
vychádzania, sa na výnimky z tohto zákazu nevzťahuje návšteva daňového úradu.

4. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 101718838/2020 z 11.11.2020 správca dane určil žalobcovi

rozdiel v sume 3 405,- Eur na dani z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie február 2017,
pozostávajúci z neuznaného žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu v sume 581,37 Eur a zo
správcom dane vyrubenej dane v sume 2 823,63 Eur.
V rozhodnom zdaňovacom období február 2017 si žalobca uplatnil odpočet dane z týchto faktúr od
dodávateľa L+Real, s.r.o. (právny predchodca spoločnosti Bazostav s.r.o.):

- č. 20170207 dátum dodania 28.02.2017 -základ dane 4 050,- Eur z toho daň 810,- Eur,
- č. 20170208 dátum dodania 28.02.2017 - základ dane 4 085,- Eur z toho daň 817,- Eur;
- č. 20170209 dátum dodania 28.02.2017 - základ dane 2 700,- Eur z toho daň 540,- Eur;
- č. 20170210 dátum dodania cit. „28.02.2020“ (zjavná chyba v písaní opravená na čl. 12 rozhodnutia
správcudanetak,žesprávnydátumdodaniamalbyť„28.02.2017“,pozn.súdu)-základdanecit.„5190,-

Eur“ (zjavná chyba v písaní opravená na čl. 12 rozhodnutia správcu dane tak, že správna suma základu
dane mala byť „6 190,- Eur“, pozn. súdu) z toho daň 1238,- Eur, a to všetko za dodanie služieb cit.
„prepravatovaruzafebruár2017Košice,Južnátr.-Trenčínspol.AGI,Bratislava,WELD-expres,Tornaľa
spol. ARIES, konzervačné a zabezpečovacie práce RZ MV SR Plesnivec, Starý Smokovec“ (spolu „ďalej
len „sporné faktúry“).

Konateľ žalobcu C. D. (ďalej tiež aj len „svedok“) 07.09.2018, potom ako ho správca dane informoval,
že disponuje s účtovnými dokladmi žalobcu, ktoré boli 16.05.2018 zaistené Kriminálnym úradom
finančnej správy, pobočka Východ Košice, k ekonomickej činnosti žalobcu uviedol, že v roku 2017
za žalobcu konal buď svedok alebo jeho brat E. D., pričom svedok obstarával ekonomické veci a
jeho brat stavebné práce; prevažujúcim predmetom podnikateľskej činnosti v roku 2017 bola a aj je

stavebná činnosť; žalobca v roku 2017 a ani aktuálne nevlastní žiadny majetok; v roku 2017 mal cca
24 zamestnancov na trvalý pracovný pomer; na svoje podnikanie využíval od Cassovia efekt s.r.o.
prenajaté kancelárske a skladové priestory na Kavečianskej ceste 41, Košice, iné priestory žalobca
nevyužíval; účtovníctvo viedla jeho zamestnankyňa F. G.; obchodné transakcie za žalobcu v roku 2017
uzatváral svedok alebo jeho brat E. D., pričom v rozhodnom zdaňovacom období žalobca obchodoval

so spoločnosťou M-Bio s.r.o. ktorá mu dodávala stavebný materiál na rôzne stavby a tiež pre žalobcu
vykonával prepravu a repasie vodomerov, pričom za žalobcu konal svedok a za dodávateľa M-Bio s.r.o.
konal H. I., obchodné stretnutia prebiehali v kancelárii žalobcu na J. XX, J.. Dodatočne 17.09.2019
žalobca doplnil správcovi dane Zmluvu o nájme nebytových priestorov z 31.07.2012 a doplnil svoju
výpoveď v tom zmysle, že najväčším dodávateľom žalobcu bola M-Bio s.r.o. a odberateľom Okresné

bytové družstvo Moldava nad Bodvou.
Pokiaľ ide o žalobcovu dodávateľskú spoločnosť L+Real, s.r.o., správca dane zistil, že svedok C. D.
(t.j. konateľ žalobcu) bol aj niekdajším konateľom tejto žalobcovej dodávateľskej spoločnosti L+Real,
s.r.o., ktorej právnym nástupcom je od 01.07.2017 spoločnosť Bazostav s.r.o. s konateľom D. K., ktorý sa
na nariadený výsluch dňa 16.05.2019 bez ospravedlnenia nedostavil a nedostavil sa naň ani svedok C.

D., ktorý svoju neprítomnosť ospravedlnil deň vopred t.j. 15.05.2019 z dôvodu jeho PN dokumentovanej
potvrdením o dočasnej práceneschopnosti zo 16.04.2019. V súvislosti s predmetnou daňovou kontrolou,
správca dane nahliadol do spisu iného správcu dane č. 100667898/2018 z 05.04.2018, z ktorého
vyplynulo, že 04.04.2018 bolo u právneho nástupcu pôvodného žalobcovho dodávateľa, t.j. u Bazostav
s.r.o. vykonané miestne zisťovanie, pričom na jej adrese sa nenachádzal názov tejto spoločnosti

a cit. „Registračné sídlo Mojesídlo.sk ani vo svojom registri ako prenajímateľ virtuálnych sídiel
neeviduje daňový subjekt Bazostav s.r.o.“, a táto spoločnosť ani neprevzala výzvu správcu dane č.
10000166491/2018 na predloženie dokladov k daňovej kontrole a táto zásielka sa nedoručená vrátila
správcovi dane s poznámkou cit. „adresát je neznámy.“ So svedkom C. D., ako s, v rozhodnomzdaňovacom období, konateľom žalobcovej dodávateľskej spoločnosti L+Real, s.r.o., sa konalo ústne
pojednávanie 10.04.2019 na ktorom C. D. uviedol, že v zdaňovacom období január až marec 2017
bol on oprávnený konať za L+Real, s.r.o., potom sa spoločnosť zlúčila; predmetom podnikateľskej

činnosti L+Real, s.r.o. bola kúpa a predaj stavebného materiálu určeného na predaj, ktorý tovar L
+Real, s.r.o. neuskladňovala; nevedel uviesť či v období január až marec 2017 mala L+Real, s.r.o.
zamestnancov; L+Real, s.r.o., mala prenajaté kancelárske a skladové priestory, no nevedel uviesť
od koho a nepamätal si tiež, kde sa tieto priestory nachádzali; sídlo L+Real, s.r.o., bolo na L. XX
M. J. v rodinnom dome, ktorý patril bratovi E. D.; účtovníctvo L+Real, s.r.o. za január až marec 2017

viedol sám C. D. a pomáhal mu pani Čižmárová-účtovníčka žalobcu; v období január 2017 až marec
2017 L+Real, s.r.o. nevlastnila majetok. Svedok sa nepamätal či medzi žalobcom a L+Real, s.r.o.
bola v rozhodnom období január až marec 2017 uzavretá zmluva o obchodovaní, pričom obchody
boli realizované na základe objednávok; L+Real, s.r.o. zabezpečovala nákupom skrz svoje obchodné
kontakty stavebný materiál, ktorý potom predávala žalobcovi, pričom L+Real, s.r.o. dlhodobo až do
marca 2017 obchodovala so stavebným materiálom, kedy mala exekútorom zablokovaný účet a vtedy

činnosť skončila a zanikla v dôsledku zlúčenia a pre žalobcu L+Real, s.r.o. uskutočňovala vo februári
2017 a marci 2017 aj služby spočívajúce v strážení objektu Ministerstva vnútra v Starom Smokovci, ktoré
stráženie vykonávali osoby prevažne dôchodcovia s ktorými mala L+Real, s.r.o. uzatvorenú dohodu;
účtovné doklady L+Real, s.r.o. svedok ako jej niekdajší konateľ, správcovi dane nepredložil, pretože ich
odovzdal pri zlučovaní novej spoločnosti, avšak komu ich odovzdal to si nepamätal a na otázku správcu

daní kto konal pri obchodných transakciách medzi žalobcom a L+Real, s.r.o. svedok C. D. uviedol cit. „Ja
som rozhodoval o všetkých obchodných transakciách a vystupoval som za obidve strany, čiže za C. D.
aj IRES R + M s.r.o.“ (t.j. pôvodné obchodné meno žalobcu, pozn. súdu). K vyššie označeným sporným
faktúram svedok C. D. potvrdil, že tieto boli vystavené pre žalobcu spoločnosťou L+Real, s.r.o. s tým, že:
- predmetom faktúry č. 20170207 s dátum dodania 28.02.2017 bola preprava zváračskej techniky

patriacej pravdepodobne Gobako s.r.o. z Košíc z Južnej triedy do Trenčína, pričom prepravu si objednala
u žalobcu Bamar Sk s.r.o. › následne ju žalobca objednal u L+Real, s.r.o. › a L+Real, s.r.o. prepravu
objednala u subdodávateľa - obchodné meno, ktorého si svedok nepamätal a nepamätal si ani akými
vozidlami bola preprava uskutočnená a komu tieto vozidlá patrili; L+Real, s.r.o. vyfakturovala prepravu
žalobcovi a žalobca ju fakturoval Bamar Sk s.r.o.; služba bola od L+Real, s.r.o. pre žalobcu dodaná

k úhrade sa svedok vyjadriť nevedel;
- predmetom faktúry č. 20170208 s dátumom dodania 28.02.2017 bola preprava bližšie
nešpecifikovaného materiálu patriaceho pravdepodobne Gobako s.r.o. z Košíc z Južnej triedy
do Bratislavy, pričom prepravu si objednala u žalobcu Bamar Sk s.r.o. › následne ju žalobca objednal u L
+Real, s.r.o. › a L+Real, s.r.o. prepravu objednala u subdodávateľa - obchodné meno, ktorého si svedok

nepamätal a nepamätal si ani akými vozidlami bola preprava uskutočnená a komu tieto vozidlá patrili; L
+Real, s.r.o. vyfakturovala prepravu žalobcovi a žalobca ju fakturoval Bamar Sk s.r.o.; služba bola od L
+Real, s.r.o. pre žalobcu dodaná k úhrade sa svedok vyjadriť nevedel;
- predmetom faktúry č. 20170209 s dátumom dodania 28.02.2017 bola preprava bližšie
nešpecifikovaného materiálu patriaceho pravdepodobne Gobako s.r.o. z Košíc z Južnej triedy

do Tornale, pričom prepravu si objednala u žalobcu Bamar Sk s.r.o. › následne ju žalobca objednal u L
+Real, s.r.o. › a L+Real, s.r.o. prepravu objednala u subdodávateľa - obchodné meno, ktorého si svedok
nepamätal a nepamätal si ani akými vozidlami bola preprava uskutočnená a komu tieto vozidlá patrili; L
+Real, s.r.o. vyfakturovala prepravu žalobcovi a žalobca ju fakturoval Bamar Sk s.r.o.; služba bola od L
+Real, s.r.o. pre žalobcu dodaná k úhrade sa svedok vyjadriť nevedel;

- predmetom faktúry č. 20170210 s dátumom dodania 28.02.2017 bolo stráženie hotela Ministerstva
vnútravStaromSmokovci,ktorýstrážilicca3-4živnostnícisktorýmimalaL+Real,s.r.o.uzavretúdohodu
a ktorých mená si svedok nepamätal; služba bola od L+Real, s.r.o. pre žalobcu dodaná k úhrade sa
svedok vyjadriť nevedel.
PoústnompojednávaníbolakonateľoviL+Real,s.r.o.C.D.uloženápovinnosťdo8dnípredložiťprotokol

o odovzdaní účtovníctva, dodacie listy, objednávky, dohody na stráženie a mená ľudí, ktorí strážili objekt
v Starom Smokovci.
Správcadanesumarizovalsvojezisteniavovzťahukžalobcovitakto-žalobcanepredložilžiadnedôkazy
ohľadne poskytnutia jemu spoločnosťou L+Real, s.r.o. fakturovaných prepravných služieb tovarov/
materiálov realizovaných v rámci Slovenska na základe vyššie označených prvých troch faktúr, t.j.

nepredložil podklady o tom aký tovar bol prepravovaný, na akých motorových vozidlách a komu patrili,
nepredložil žiadnu knihu jázd preukazujúcu odkiaľ a kam sa tovar prepravoval, neoznámil ani mená
vodičov a osôb, ktoré reálne s tovarom prichádzali do kontaktu, nepredložil dôkaz na aký účel bola
prijatá táto služba od dodávateľa L+Real, s.r.o., t.j. nepredložil dôkaz komu, kedy a ako boli službyposkytnuté v rámci jeho vlastných zdaniteľných plnení a nepreukázal ich poskytnutie odberateľskými
faktúrami ani po výzve správcu dane. Pokiaľ ide o v poradí štvrtú spornú faktúru žalobca predložil Zmluvu
o dielo č. SE-25/67/OVO-2006 zo 06.03.2006 uzavretú medzi žalobcom a Rekreačným zariadením

MV SR Plesnivec, ktorej predmetom bolo rekonštrukčné riešenie objektu, tak aby došlo k zvýšeniu
štandardu ubytovacích služieb a to zväčšeniu ubytovacej plochy so začiatkom plnenia dňom podpisu
zmluvy t.j. 06.03.2006 a s koncom doby plnenia 30.10.2006, pričom podľa žalobcu z tejto Zmluvy
o dielo malo vyplývať, že žalobca 24 hodín zabezpečoval konzervačné a zabezpečovacie práce
objektu v subdodávke ktorú pre dodávateľa L+Real, s.r.o. vykonávala M-Bio s.r.o., pričom žalobca

ani dodávateľská spoločnosť L+Real, s.r.o. nepredložili žiadne dôkazy k uvedeným tvrdeniam, žalobca
nepredložil v zmysle opatrení na ústnom pojednávaní dôkaz spočívajúci v zozname ľudí, ktorí objekt v
StaromSmokovcistrážilialebovykonávaliinéčinnosti-správcadaneuvedenévyhodnotiltak,žeZmluva
o dielo nesúvisí s preskúmavaným zdaniteľným plnením v zdaňovacom období február 2017, pretože
plnenie na jej základe bolo skončené už 30.10.2006 a žalobca nepredložil k tejto faktúre žiadne iné
písomnosti.

Správca dane sumarizoval svoje zistenia vo vzťahu k dodávateľovi L+Real, s.r.o. takto - konateľ
dodávateľa, ktorý bol v rozhodnom zdaňovacom období súčasne aj konateľom žalobcu si nepamätal
aké skladové a kancelárske priestory v rozhodnom období mal, nepredložil žiadne dôkazy k preprave
ani k skladovaniu prepravovaného tovaru a materiálu, ani dôkazy preukazujúce príjem tovaru na sklad
jeho výdaj, nepredložil účtovnú dokumentáciu vo vzťahu k žalobcovi ani zoznam osôb, ktoré mali

reálne s tovarom manipulovať, preberať a vyskladňovať, nepredložil žiadnu knihu jázd preukazujúcu
kto, odkiaľ a kam tovar prepravoval, nepamätal si akými vozidlami bola uskutočnená preprava a komu
patrili pretože to bolo vykonané v subdodávke, avšak subdodávateľskú spoločnosť nevedel označiť a
ku kontraktu so subdodávateľom nepredložil žiadne doklady. Vo vzťahu k v poradí štvrtej faktúre, konateľ
dodávateľa C. D. uviedol identickú argumentáciu ohľadne Zmluvy o dielo zo 06.03.2006, akú uviedol aj

ako konateľ žalobcu a iné dôkazy k uskutočneniu tohto zdaniteľného plnenia nepredložil. V súvislosti
s preverovaním zdaniteľných obchodov dodávateľa L+Real, s.r.o. správca dane predvolal na výsluch
15.05.2019 aj konateľa jej právneho nástupcu t.j. spoločnosti Bazostav s.r.o. D. K., o vypočutí, v ktorom
bol informovaný aj žalobca, avšak tento svedok sa na uvedený termín bez ospravedlnenia nedostavil
a výzva adresovaná správcom dane spoločnosti Bazostav s.r.o. na predloženie účtovných dokladov bola

správcovi dane z vrátená s poznámkou „adresát neznámy“, pričom správca dane nahliadnutím do spisu
z inej daňovej kontroly u žalobcu, v rámci ktorej bolo vykonané miestne zisťovanie sídla spoločnosti
Bazostav s.r.o. zistil, že táto spoločnosť na jej adrese nemá svoje sídlo. Ohľadne dodávateľskej
spoločnosti L+Real, s.r.o. správca dane zistil, že v daňových priznaniach k DPH za zdaňovacie
obdobie január až marec 2017 vykazovala vysoké dodania tovaru a služieb s nízkou vlastnou daňovou

povinnosťou voči štátnemu rozpočtu, posledné daňové priznanie bolo podané za máj 2017 s nulovou
daňovou povinnosťou, spoločnosť vykazovala vysoké príjmy a výdavky, ale daň uhrádzala v malých
sumách resp. ju nikdy neodviedla, nepodala účtovnú závierku za rok 2017 a túto nepodala ani jej od
01.07.2017 nástupnická spoločnosť Bazostav s.r.o..
Správca dane z uvedených zistení sumarizoval záver, že nevedel preveriť účtovné, daňové a iné

písomnosti žalobcu a dodávateľskej spoločnosti L+Real, s.r.o., pričom uviedol, že pre uplatnenie práva
na odpočítanie dane neboli u žalobcu splnené hmotnoprávne podmienky a k takémuto nároku nestačí
iba predloženie faktúry, hoci by táto obsahovala všetky formálno-právne náležitosti, ale údaje v nej
uvedené musia byť overiteľné, t.j. musia byť zdokladované a preukázané v nej uvedené skutočnosti.
Správca dane konštatoval porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.

222/2004 Z.z., keďže žalobca si uplatnil odpočítanie zo služieb, ktorých dodanie nepreukázal a teda pri
nich nevznikla daňová povinnosť, ktorá vzniká dňom dodania služby. Opakoval, že žalobca nepredložil
žiadne dôkazy na preukázanie deklarovaných služieb od dodávateľa L+Real, s.r.o. a nepreukázal
ani účel ich využitia s tým, že bývalý konateľ dodávateľa L+Real, s.r.o. iba ústne potvrdil dodanie
služby, avšak toto svoje tvrdenie tiež žiadnym spôsobom nepreukázal. Správca dane poznamenal,

že právo na odpočítanie DPH žalobcom síce nemôže byť zmarené len tým, že jeho dodávatelia
v čase výkonu daňovej kontroly sú nekontaktní, avšak tým dôkazné bremeno pri preukázaní splnenia
hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie si odpočítania dane zaťažuje daňový subjekt, daňový subjekt
ajnesiezodpovednosťzato,ževosvojomúčtovníctvemádoklady,ktoréreálnepreukazujúvúčtovníctve
zachytený stav, tak aby sa daňový subjekt mohol úspešne dožadovať uplatnenia práva na odpočítanie

dane na vstupe. Podľa správcu dane žalobca nepredložil ani žiadny dôkaz o tom, ako prijaté služby
premietol do výstupných svojich zdaniteľných plnení, t.j. nepredložil dôkaz o tom, že vstupné plnenia
od deklarovaného dodávateľa L+Real, s.r.o. majú nejaký priamy bezprostredný súvis s výstupnými
plneniami pre jeho odberateľov.Na základe uvedeného správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie DPH za zdaňovacie
obdobie február 2017 v celkovej sume 3 405,- Eur (810 – z prvej faktúry + 817 – z druhej faktúry + 540 –
z tretej faktúry + 1 238 – zo štvrtej faktúry, pozn. súdu) z dôvodu, že u žalobcu nebol preukázaný vznik

daňovej povinnosti a tým mu nevzniklo ani právo na odpočítanie dane, pretože objektívnymi dôkazmi
nepreukázal prijaté plnenia na účely svojho podnikania.
Rozhodnutie správcu dane bolo žalobcovi doručené 30.11. 2020.

5. Žalobca svoje odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane č. 101718838/2020 z 11.11.2020 odôvodnil

identicky ako vo svojom vyjadrení k protokolu konštatovaním, že závery správcu dane o tom, že žalobca
nepreukázal vznik daňovej povinnosti a tým mu nevzniklo ani právo na odpočítanie DPH sú nesprávne,
pretože podľa žalobcu správca dane tento záver založil iba na zistení, že jeho dodávatelia v rozhodnom
období roku 2017 nedisponovali žiadnym majetkom, boli nekontaktní, nepredložili dôkazy k prepravám,
ani dôkazy o oprávnenom vzťahu k motorovým vozidlám, na ktorých sa mali tovary prevážať, nepredložili
dôkazy o prepravách, ani o spolupráci s osobami, ktoré mali s tovarom nakladať.

Namietal nesprávny postup zamestnancov správcu dane počas vykonávania daňovej kontroly, ktorí
obdŕžali celú účtovnú dokumentáciu žalobcu za roky 2017, 2018 a 2019, avšak vzhľadom k tomu, že
31.05.2019 zhorela celá agenda žalobcu pri požiari v skladovej hale na N. O. XXX M. J., správcovi
dane boli predložené iba dochované listiny [podľa žalobcom predloženého uznesenia vyšetrovateľa
ČVS: ORP-895/1-VYS-KE-2019 z 18.11.2019, dňa 31.05.2019 zhorela v skladovej hale na ul. N. XXX,

J. O., v ktorej sa mala nachádzať archívna agenda spoločností – 4mall skop s.r.o.; 3mall spol. s.r.o.;
Domdvor s.r.o.; 5CMI s.r.o.; SLOV-EXPO, spol. s.r.o.; LIFE STORE s.r.o. a IRES R + M s.r.o., tiež zhorela
1 kancelárska skladová skriňa v ktorej sa malo nachádzať doklady týchto spoločností – HM montáže
technologických zariadení, s.r.o.; SLOVJUGO export-import s.r.o.; DP work s.r.o.; DREVO wood, s.r.o.;
C.F.E. s.r.o.].

V ďalšom žalobca poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ ohľadne daňového podvodného konania
a k otázke uplatnenia odpočtu DPH, pričom tiež uviedol cit. „Režim odpočtov má za cieľ úplne zbaviť
podnikateľa bremena dokazovania DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych
činností. (...) ... na využívanie práva na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak
zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené

tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení
aženavstupemusiabyťtietotovaryaslužbyposkytnutéinouzdaniteľnouosobou.“sdodatkomžalobcu,
že zamietnutie práva na odpočet DPH je výnimkou, pri uplatnení ktorej je povinnosťou daňových orgánov
preukázať, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že plnenie zakladajúce právo na odpočítanie
dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu

dodávateľského reťazca.
Žalobca má za to, že počas daňovej kontroly predložil správcovi dane dochované doklady a teda mu
umožnil reálny výkon daňovej kontroly s tým, že žalobca si nemal ako preverovať daňové subjekty
s ktorými obchodoval, aby predišiel riziku, že sa ocitne v reťazci daňových subjektov, ktoré si možno
neplnenia povinnosti vyplývajúce im z právnych predpisov alebo sú nekontaktné. Podľa žalobcu

zamestnanci správcu dane pri vykonaní daňovej kontroly nepostupovali v úzkej súčinnosti so žalobcom
a s ohľadom na všetky práva a právom chránené záujmy žalobcu.
V ďalšom žalobca zopakoval identický text ohľadne judikatúry SD EÚ so záverečným názorom, že
v jej zmysle právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou,
že sa na základe objektívnych skutočnosti preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný

tovar alebo poskytnutá služba zakladajúce právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa
týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastnila daňového podvodu týkajúceho sa
DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo výstupe zasahuje
do reťazca týchto dodaní tovarov alebo služieb.
V závere žalobca, bez ďalšieho podotkol, že podľa jeho názoru v hodnotení správcu dane absentuje

určitá časť skutočností, ktoré vyšli najavo v daňovom konaní a ktoré žalobca preukázal, avšak správca
dane ich náležitým spôsobom nezhodnotil, miestnym zisťovaním nič nekontroloval a tak neprihliadol
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

6. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane, rozhodol žalovaný žalobou napadnutým

rozhodnutím č. 100469029/2021 z 22.03.2021, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil.
Správca dane úvodom svojho rozhodnutia podotkol, že v daňovom konaní, ktorého účelom je zistiť, či si
daňový subjekt plní v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu
rozpočtu, má prioritne dôkaznú povinnosť daňový subjekt a správca dane vedie dokazovanie a je jehoúlohou zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane s dodatkom, že daňové konanie nie je
konaním vyhľadávacím.
V ďalšom zdôraznil, že deň kedy vznikne daňovému subjektu daňová povinnosť, je totožný s dňom,

kedy mu vznikne aj právo na odpočítanie dane s tým, že daňová povinnosť vzniká dodaním
tovaru alebo poskytnutím služby alebo, ak bola prijatá platba vopred, povinnosť vzniká dňom prijatia
platby s tým, že ak nedôjde k vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie
dane. Ďalšou podmienkou je, aby fakturovaný tovar alebo služba boli daňovému subjektu skutočne
dodané konkrétnym platiteľom dane, nesplnenie podmienky ktorej nie je možné odpustiť. Zdôraznil,

že úlohou správcu dane nie je zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt tovar v skutočnosti
prevzal, respektíve prijal službu v prípade, ak sú spochybnené tvrdenia daňového subjektu o tom,
že predmetný tovar alebo službu mu dodala ním deklarovaná spoločnosť. Zdôraznil, že ak si daňový
subjekt uplatňuje odpočítanie dane, je jeho povinnosťou preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne
uskutočnené osobou uvedenou vo faktúre.
V konkrétnych okolnostiach veci žalovaný sumarizoval, že konateľ dodávateľskej spoločnosti L+Real,

s.r.o. C. D., ktorý bol v rozhodnom zdaňovacom období súčasne aj konateľom žalobcu, pri ústnom
pojednávaní síce uviedol že spoločnosť L+Real, s.r.o. zabezpečovala stavebný materiál pre žalobcu,
avšak na preukázanie svojich tvrdená nepredložil žiadne doklady, pretože L+Real, s.r.o. bola 01.07.2017
vymazaná z obchodného registra a na základe preberacieho protokolu z 12.06.2017 odovzdal všetko
účtovníctvo spoločnosti L+Real, s.r.o. za roky 2010 až 2017 nástupníckej spoločnosti Bazostav, s.r.o.

ktorá spoločnosť však na výzvy správcu dane nereagovala. Tiež poukázal, že ani žalobca nepredložil
žiadne dôkazy, akým spôsobom boli vykonané služby uvedené v dotknutých faktúrach za zdaňovacie
obdobie február 2017 a tieto dôkazy žalobca nedoplnil ani v zmysle prijatých opatrení na ústnom
pojednávaní. Žalovaný sumarizoval, že tak žalobca, ako ani jeho dodávateľ L+Real, s.r.o., hoci mali
identického konateľa, ktorý o všetkých obchodných transakciách osobne rozhodoval, nepredložili žiadne

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a ani na strane dodávateľskej spoločnosti L+Real, s.r.o. nebol
žiadnym spôsobom preukázaný pôvod nadobudnutých tovarov/služieb.
Žalovaný uzavrel, že daňovou kontrolou nebolo preukázané, že spoločnosť L+Real, s.r.o. skutočne
dodala fakturované služby žalobcovi a teda, že jej vznikla daňová povinnosť, ktorá vzniká dňom dodania
služby, takže nemohlo dôjsť ani k vzniku práva na odpočítanie dane u žalobcu. Deklarované dodania

služieb sú len formálne, pričom k ich plneniu medzi spoločnosťou L+Real, s.r.o. a žalobcom nedošlo,
teda žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na uplatnenie si odpočtu dane.
V ďalšom žalovaný podotkol, že v podanom odvolaní žalobca iba vo všeobecnosti uviedol, že závery
správcu dane sú nesprávne, avšak neuviedol žiadne vecné a právne argumenty na podporu tohto svojho
tvrdenia, t.j. neuviedol, v čom vidí nesprávnosť a nezákonnosť postupu správcu dane.

Žalovaný zdôraznil, že uskutočňovanie zdaniteľných obchodov je ekonomickou činnosťou žalobcu,
preto je v jeho záujme, aby si obstaral dôkazy, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnenia
zdaniteľných obchodov tak, ako je to deklarované faktúrami, tobôž, ak, ako je tomu aj v danom
prípade, do obchodovania zapojené spoločnosti boli personálne prepojené skrz osobu konateľa C.
D., ktorý rozhodol o všetkých transakciách a konal za obidve strany. Žalovaný teda zdôraznil, že by

malo byť v záujme daňového subjektu t.j. žalobcu, aby správcovi dane predložil také dôkazy, ktoré
by jednoznačne preukázali uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov. V nadväznosti na
odvolaciu námietku žalobcu, podľa ktorej mal správca dane postupovať pri výkone daňovej kontroly
nesprávne, žalovaný podotkol, že samotné citovanie ustanovení právneho predpisu nie je dôkazom
o nezákonnosti a nesprávnosti postupu správcu dane s tým, že žalobca by v odvolaní mal uviesť v čom

konkrétne vidí nezákonnosť a nesprávnosť tohto postupu a nestačí len všeobecné tvrdenie, že správca
dane nepostupoval v súlade s daňovým poriadkom.
Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalobcu v odvolaní, že správca dane nepostupoval v úzkej súčinnosti
so žalobcom s poukazom, že žalobca ako daňový subjekt má v priebehu celej daňovej kontroly
rozsiahle práva, najmä predkladať a navrhovať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, právo vyjadrovať

sa k priebehu daňovej kontroly, k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia, navrhnúť, aby jeho
vyjadrenia boli v protokole z daňovej kontroly, ku ktorému sa má právo taktiež vyjadriť. Napokon
žalovaný tiež poznamenal, že v podanom odvolaní žalobca cituje z rozhodnutí SD EU bez toho,
aby tieto konkretizoval na konkrétne pomery danej veci s dodatkom, že nie je úlohou odvolacieho
orgánu t.j. žalovaného, aby na základe holej citácie judikatúry vyhľadával právne závery z nej

v prospech daňového subjektu t.j. v prospech žalobcu, avšak aj napriek tomu žalovaný podotkol,
žežalobcomvodvolanícitovanájudikatúranesúvisísprejednávanouvecouatátobybolaaplikovateľnou
iba v prípade ak by sa jednalo o daňový podvod, avšak v danom prípade nebol priznaný odpočet
dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok. Záverom žalovaný tiež poznamenal, že žalobcav podanom odvolaní nekonkretizoval ani svoju námietku, podľa ktorej sa správca dane nevysporiadal
sovšetkýmiskutočnosťami,ktorépočasdaňovéhokonaniavyšlinajavo.Zuvedenýchdôvodovžalovaný,
odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako neodôvodnené.

Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené 13.04.2021.

Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca svoju včas podanú [keďže posledný deň lehoty 13.06.2021 pripadal na nedeľu, tak

posledným dňom lehoty na podanie správnej žaloby bol najbližší nasledujúci pracovný deň, t.j.
14.06.2021, pozn.] správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného č. 100469029/2021 z 22.03.2021,
ako aj proti jemu predchádzajúcemu rozhodnutiu správcu dane odôvodnil iba všeobecným tvrdením,
že rozhodnutia finančných orgánov považuje za nesprávne a nezákonné, pretože vychádzajú z
nesprávneho právneho posúdenia veci; sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov, ako aj pre nedostatočné zistenie skutkového stavu s tým, že skutkový stav, ktorý zobrali

za základ pre svoje rozhodnutie je v rozpore s administratívnymi spismi a napokon tým, že došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred finančnými orgánmi, ktoré mohli mať za následok
nezákonnosť rozhodnutia. Pokiaľ ide o odôvodnenie uvedených všeobecných žalobných bodov, právny
zástupca žalobcu iba uviedol, že rozhodnutia tak žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie
správcu dane sú nesprávne a v tomto smere sa v plnom rozsahu odvolal a poukázal na svoje dôvody

uvedené už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane.
Súčasne so žalobou žalobca žiadal, bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov, priznať žalobe odkladný
účinok.
Žalobca žiadal nariadiť vo veci pojednávanie.

8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe žalobcu zotrval na svojom presvedčení, že správca dane
dostatočne zistil skutkový stav, tento riadne vyhodnotil a svoje závery odôvodnil zákonným spôsobom
s dodatkom, že z rozhodnutia správcu dane vyplýva, že sa vyjadril obsiahlo aj k jednotlivým námietkam
žalobcu. V rozhodnutiach správcu dane a žalovaného sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli
podkladom na rozhodnutie, ako aj úvahy, ktorými sa finančné orgány riadili pri hodnotení dôkazov

apoužití,navecaplikovanýchprávnychpredpisov.Zdôraznil,žedaňovákontrolabolavykonanávsúlade
s daňovým poriadkom a vyvodené závery zodpovedajú zistenému skutkovému stavu so zdôraznením,
že pri posudzovaní práva na odpočítanie dane musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálne
právnym, ktorá zásada prikazuje správcovi dane neprihliadať k simulovaným právnym úkonom, ktoré
sa riadne neuskutočnili a nenaplnili. S dodatkom, že právo na odpočítanie dane nevzniká iba jeho

uplatnením, ale až splnením podmienok, ktorých splnenie je platiteľ povinný preukázať, t.j. musí byť
schopný preukázať najmä, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou uvedenou vo faktúre.
V ďalšom žalovaný zdôraznil, že žaloba neobsahuje žiadne nové žalobné dôvody než tie, ktoré boli
uplatnené žalobcom už v odvolaní a s ktorými sa žalovaný vo svojom napadnutom rozhodnutí už náležite
vysporiadal.

Žalovaný súhlasil s návrhom žalobcu, aby vo veci bolo nariadené pojednávanie.

9. Uznesením č. k. 8 S/83/2021-40 z 09.11.2021 krajský súd návrh žalobcu na priznanie žalobe
odkladného účinku, zamietol.

10. Žalobca vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného zotrval na podanej žalobe s tým,
že žalovaný ničím nevyvrátil skutkové a právne tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe. V ďalšom žalobca
do vyjadrenia opísal obsah odvolania podaného proti rozhodnutiu správcu dane a záverom uviedol,
že pri návšteve správcu dane zistil, že z dokumentácie, ktorú žalobca odovzdal Kriminálnemu úradu
finančnej služby v Košiciach, tento neposkytol správcovi dane dva šanóny s bankovými výpismi žalobcu

za rok 2017, z ktorého dôvodu podľa žalobcu, správca dane nemohol daňovú kontrolu vykonať správne
s dodatkom, že do doby písania tohto vyjadrenia správca dane nevrátil žalobcovi účtovnú dokumentáciu
za rok 2017.

11. Žalovaný k vyjadreniu (replika) žalobcu, ktoré bolo žalovanému doručené na vyjadrenie 17.01.2022,

už svoje stanovisko nezaujal.

12. V dôsledku reorganizácie súdnictva a vzniku Správneho súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“;
viď vyššie) následne už konal vo veci od 01.06.2023 senát správneho súdu.13. Na prejednanie veci správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 30.06.2025, na ktoré boli
riadne a včas predvolaní obaja účastníci konania, avšak keďže tak právny zástupca žalobcu, ako aj

žalovaný svoju neprítomnosť včas ospravedlnili so súhlasom konať a rozhodnúť v ich neprítomnosti,
správny súd postupom podľa § 114 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, vec prejednal a
vo veci rozhodol v neprítomnosti žalobcu a žalovaného.

Právne východiská pre rozhodnutie

14. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Konania začaté
a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“

15. Podľa § 49 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Žalobca musí byť v konaní pred

správnym súdom zastúpený advokátom; to neplatí, ak má žalobca, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý
za neho na správnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. Povinnosť zastúpenia sa vzťahuje aj na spísanie žaloby. Splnomocnenie udelené advokátovi
nemožno obmedziť.“

16. Podľa § 134 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správny súd je viazaný rozsahom a
dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.“

17. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Správnou žalobou sa žalobca môže
domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu

orgánu verejnej správy.“

18. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „V správnej žalobe sa musí
okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť (e) dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé,
z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia

alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“).“

19. Podľa § 183 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo
doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na
podanie žaloby.“

20. Podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia
alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“

21. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) v znení účinnom

v rozhodnom čase „Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.“

22. Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňový
subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.“

23. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Daňovou
kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane
alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je
nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.“

24. Podľa § 45 ods. 1 písm. f), ods. 2 písm. c), d) a e) daňového poriadku v znení účinnom v rozhodnom
čase „(1) Daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový
subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo (f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej
kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené
jeho vyjadrenia k nim.
(2) Kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: (c)

poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
(d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné
doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom
dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo
správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

(e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.“

25. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) v
znení účinnom ku dňu (28.02.2017) vzniku daňovej povinnosti (ďalej len „v znení účinnom v rozhodnom
čase“) „(2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.“

26.Podľa§49ods.1a2písm.a)zákonaoDPHvzneníúčinnomvrozhodnomčase„(1)Právoodpočítať
daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť.
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na

dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň (a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú
byť platiteľovi dodané.“

27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase „(1) Právo na

odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak (a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm.
a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“

Odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom

28. V tomto prípade žalobca svoje námietky o nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia
žalovaného č. 100469029/2021 z 22.03.2021, ako aj jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane
č. 101718838/2020 z 11.11.2020, vo veci určenia žalobcovi rozdielu na DPH za zdaňovacie obdobie
február 2017 odôvodnil iba všeobecnými zákonnými frázami o nedostatočne zistenom skutkovom
stave daňovými orgánmi, o ich nesprávnom procesnom postupe a napokon aj o nimi nesprávne

ustálených právnych záveroch s poukazom na európsku judikatúru vo veci daňových podvodov, avšak
už bez akejkoľvek konkretizácie týchto žalobných bodov v reakcii na konkrétnosti danej veci a v tomto
smere sa žalobca uspokojil iba s en bloc poukazom na svoje odvolacie námietky ním uplatnené proti
prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane.

29. Na margo uvedeného správny súd v prvom rade uvádza, že už z cit. § 182 ods. 1 písm. e) SSP
je zrejmým, že z dôvodu, aby správny súd vôbec mohol vecne posúdiť žalobou napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy je nevyhnutným, aby žalobca v konkrétnostiach veci odôvodnil, v čom konkrétne
má za nesprávny (vadný) procesný postup orgánov verejnej moci alebo, čo konkrétne podľa jeho
mienky správny orgán opomenul, zanedbal alebo skazil pri zisťovaní pre rozhodnutie východiskového

skutkového stavu veci, či v čom žalobca vníma právne závery správneho orgánu ako neprípustné, či
mylné.
Uvedená zákonná požiadavka konkretizácie žalobných bodov žalobcom je, podľa správneho súdu,
odrazom resp. zákonným vyjadrením elementárneho princípu fungovania právneho štátu nestrannostisúdnictva, t.j. súd nie je oprávnený ani povinný svojou vlastnou iniciatívou nahrádzať iniciatívu
ktoréhokoľvek z účastníkov súdneho konania (a tým mu nadržiavať alebo ho znevýhodňovať) a to či už
v jeho prospech alebo neprospech vyhľadávať dôvody či skutočnosti podporujúce alebo spochybňujúce

jeho nárok, pretože takýmto postupom by súd nepochybne už nekonal nestranne. Preto zákonodarca
preniesol iniciatívu tvrdenia a preukázania tvrdeného v súdnom konaní na samotných jeho účastníkov,
ktorých tvrdenia a nimi na podporu tvrdeného predkladané a navrhované dôkazy súd iba vyhodnotí, ako
viac či menej dôveryhodné či presvedčivé na priznanie žalovaného nároku alebo na jeho zamietnutie.
Zákonné vyjadrenie princípu nestrannosti súdu našlo svoju odozvu aj v cit. § 134 ods. 1 SSP, podľa

ktorého je súd pri svojom rozhodovaní o všeobecnej správnej žalobe (čo je aj daný prípad), viazaný
žalobnými bodmi, a teda opäť ani v prospech a ani na ujmu žiadneho z účastníkov konania, súd
nesmie iniciatívne bez zmocnenia daného mu žalobnými bodmi, preskúmavať celé žalobou napadnuté
rozhodnutie orgánu verejnej správy, ale toto preskúmava iba v rámcoch limitovaných žalobnými bodmi
žalobcu, ktoré žalobca podľa cit. § 183 SSP môže meniť alebo dopĺňať iba v lehote zákonom stanovenej
na podanie žaloby.

V súvislosti s uvedeným správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Asan 2/2020 z 29.09.2021, podľa ktorého cit.
„Vymedzenie žalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych
dôvodov žalobca (sťažovateľ) považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné je
jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.). Má zásadný význam

z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z
hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať má a môže a čím sa naopak zaoberať nemôže, keďže
podľa § 134 ods. 1 S.s.p. je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené
inak. A teda zmyslom a účelom uvedenia žalobných bodov v správnej žalobe je jednoznačné stanovenie
rámca (obsahu) požadovaného súdneho prieskumu v lehote zákonom stanovenej na podanie správnej

žaloby, t.j. aké skutkové a právne otázky má správny súd posudzovať z hľadiska žalobcom tvrdenej
nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu,
a toto svoje tvrdenie aj právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,

žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné
body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani
ich parafrázu bez akejkoľvek špecifikácie (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky sp. zn. 8 Azs 134/2005).
Čo sa týka skutkových tvrdení obsiahnutých v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou

charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných
konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne
substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí,
v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale
má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou totiž je rovnosť účastníkov

pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú
možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s
protistranou. Jedine tým, že strana svoj prednes dostatočne konkretizuje, umožní druhej strane k tomuto
prednesu urobiť vyjadrenie. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k
čomusamávlastnevyjadriť;týmsaprirodzeneznižujeajjejmožnosťnáležitejprocesnejobrany.Žalobca

je povinný vymedziť, akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či
záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia
či priamo rozhodnutím samotným, a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má
jednaťonezákonnosti.Ohľadomprávnejargumentáciesažalobcanemôžeuspokojiťlensovšeobecným
odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť,

aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej
nezákonnosti (pozri napr. rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky
sp. zn. 2 Azs 92/2005).
Na tomto mieste považuje kasačný súd za dôležité zdôrazniť, že správny súd preskúmava rozhodnutie
orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach

žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v
správnom súdnictve koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať
ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu
konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replikena vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po
uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení
svojho rozhodnutia argumentovať dôvodom, ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil (napr. rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/34/2010 z 25. novembra 2010).
Podľa rozsudku rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4 As 3/2008
z 24. augusta 2010 nie je celkom namieste, aby správny súd za žalobcu špekulatívne domýšľal ďalšie
argumenty či vyberal z reality skutočnosti, ktoré žalobcu podporujú. Takýmto postupom by prestal byť
nestranným rozhodcom veci, ale prebral by funkciu žalobcovho advokáta.

Správny súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy, ktoré podľa § 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania
zákonnosti rozhodnutia správnym súdom, ktorým je podľa § 134 ods. 1 S.s.p. viazaný. Z uvedených
ustanovení vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorú
musí správny súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej
žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že od miery precizovania žalobných bodov závisí, akej
ochrany sa žalobcovi zo strany správneho súdu dostane.“

30. Na uvedenú zákonnú požiadavku viazanosti správneho súdu konkretizovanými žalobnými bodmi,
logicky nadväzuje požiadavka podľa cit. § 49 ods. 1 SSP, obligatórneho (povinného) právneho

zastúpenia žalobcu pri všeobecnej správnej žalobe kvalifikovaným právnym zástupcom, t.j. osobou
právne znalou, ktorá je tak spôsobilá skrz žalobné body vyšpecifikovať zásadné vady žalobou
napadnutého rozhodnutia tak, aby ich správny súd mohol vecne posúdiť.
V uvedenej súvislosti správny súd argumentačne podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžfk 67/2020 z 23.03.2022 podľa ktorého cit. «Treba

zdôrazniť, že podmienka povinného právneho zastúpenia nie je v správnom súdnom konaní, a o to
viac v kasačnom konaní, samoúčelná. Táto požiadavka „... vyplýva z povahy správneho súdnictva, v
ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov. V prejednávanej veci je povinnosť
kvalifikovaného právneho zastúpenia daná tak v konaní pred krajským súdom, ako aj v kasačnom
konaní, pričom táto legitímna požiadavka má prispieť k profesionalite konania a sleduje sa ňou v prvom

rade ochrana práv žalobcu, resp. sťažovateľa, ako účastníkov súdneho preskúmavacieho konania, v
ktorom sa v rozhodujúcej miere riešia právne otázky a medzi účastníkmi je často sporným len výklad
právnych predpisov“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Asan 29/2019 zo
dňa 11. decembra 2019, bod 18, obdobne tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8 Sžfk 28/2019 zo dňa 11. júla 2019, sp. zn. 5 Sžfk 27/2018 zo dňa 12. septembra 2019 a

iné). Splnenie požiadavky povinného právneho zastúpenia (v prípade osôb, ktoré nedisponujú druhým
stupňom vysokoškolského vzdelania v odbore „právo“) preukazuje účastník konania splnomocnením
udeleným advokátovi.»

31. V danom konkrétnom prípade žalobca, síce kvalifikovane právne zastúpený advokátom, nielenže

nevymedzil, resp. neodôvodnil konkrétnosťami danej veci žalobné body, ale v tomto smere, ako už bolo
uvedené, odkázal iba na svoje argumenty už uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu
správcu dane, čo však nie je postačujúcim. S odvolacími argumentami žalobcu sa totižto v odvolacom
konaní vysporiadal už žalovaný, ktorého rozhodnutie žalobca žalobou napáda a teda ktoré je aj
predmetom súdneho prieskum, preto bolo povinnosťou žalobcu žalobnými bodmi reagovať na spôsob,

akým sa s odvolacími jeho námietkami vysporiadal žalovaný a nie tieto námietky proti prvostupňovému
rozhodnutiu správcu dane iba mechanicky duplikovať aj na pomery druhostupňového rozhodnutia
žalovaného, bez ohľadu na jeho dôvody, ktorými sa už s týmto námietkami žalovaný vysporiadal.
V záujme žalobcu je preto predniesť správnemu súdu žalobné argumenty spochybňujúce správnosť
záverov žalovaného (druhostupňového) orgánu verejnej správy.

Okrem toho v konkrétnostiach veci správnemu súdu nedá nepodotknúť, že navyše už aj odvolacie
námietky žalobcu smerujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, boli tiež iba všeobecného
charakteru, obsahujúce iba vágne (nejasné) generálne výhrady žalobcu voči prvostupňovému
rozhodnutiu správcu dane vrátene citácii ustanovení daňového poriadku, zákona o DPH a rozhodnutí
SD EÚ z oblasti daňovej podvodovej agendy bez toho, aby žalobca poukázal na ich príčinnú súvislosť

s konkrétnou jeho prejednávanou vecou.

32 Vzhľadom k uvedenému, správny súd konštatuje, že žalobca, ktorý uplatnil svoje výhrady proti
žalobou napadnutému rozhodnutiu žalovaného iba v púhom všeobecnom a neadresnom vyjadrenísvojho nesúhlasu s týmto rozhodnutím orgánu verejnej správy, si musí byť vedomý, že aj správny súd
bude reagovať na túto jeho „generálnu“ nespokojnosť iba porovnateľnou mierou (ne)konkrétnosti.
Správny súd tiež poznamenáva, že jeho úlohou je skrze žalobné námietky (v danom konkrétnom

prípade iba všeobecného charakteru) iba posúdiť zákonnosť žalobu napadnutých rozhodnutí z hľadiska
zákonnej udržateľnosti v nich orgánmi verejnej moci prezentovaných názorov, t.j. skúmať, ako
a či sa orgán verejnej moci v rozsahu svojej kompetencie vysporiadal s už pred ním žalobcom
prednesenými námietkami v napadnutom rozhodnutí, a teda úlohou správneho súdu nie je svojou
argumentačnou činnosťou nahrádzať rozhodovaciu činnosť orgánov verejnej moci. Inými slovami,

správny súd skúma či sa orgán verejnej moci (žalovaný) s námietkami žalobcu vysporiadal zákonne
udržateľným spôsobom a nie je úlohu správneho súdu svojou činnosťou nahrádzať odôvodňujúcu
argumentačnú platformu žalobou napadnutých rozhodnutí. Z uvedeného dôvodu bolo nevyhnutným
v časti tohto rozhodnutia, venovanej priebehu administratívneho konania v reakcii na charakter
žalobných námietok v podrobnostiach uviesť obsah žalobou napadnutých rozhodnutí (t.j. nejedná sa o
bezdôvodné zahlcovanie tohto rozhodnutia pre vec nepodstatným textom), ako aj podstatu odvolacích

námietok žalobcu pred orgánmi finančnej správy, aby bolo zrejmým, či žalobca svoje námietky uplatnil
už aj pred orgánmi finančnej správy a ako sa s nimi tieto orgány vysporiadali.

33. V konkrétnostiach veci, na margo žalobcom aj keď len ozaj v minimálnej miere konkrétne uvádzanej
žalobnej argumentácii, podľa ktorej mal podľa názoru žalobcu, správca dane a aj žalovaný založiť svoje

rozhodnutie na nekontaktnosti jeho obchodných partnerov a na tom, že boli nemajetní s dodatkom,
že daňové orgány mali preniesť na žalobcu neúmernú časť dôkazného bremena ohľadne potreby
preverovania si svojich obchodných partnerov, na preverovanie ktorých žalobca nemal dostatočné
možnosti, aby sa vyhol prípadnému zapojeniu sa do podvodných obchodných reťazcov, zapojenie do
ktorých mal povinnosť žalobcovi preukázať správca dane, čo neučinil s doplňujúcim poukazom žalobcu

na judikatúru z oblasti daňových podvodných konaní, správny súd uvádza, že z uvedeného badať, zo
strany žalobcu absolútne nepochopenie rozdielu v dôvodoch, kvôli ktorým môže správca dane odoprieť
daňovému subjektu právo na odpočítanie DPH tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade.
V prvom rade je podstatným uvedomenie si, že v danom prípade správca dane a aj žalovaný nezaložili
svoje rozhodnutie na zapojení sa žalobcu do daňového podvodného konania, ako sa mylne domnieva

žalobca, ale na nesplnení hmotnoprávnych zákonných podmienok pre uplatnenie si práva na odpočet
DPH, spočívajúcich v ich materiálnom atribúte.
Inými slovami v žalobou napadnutých rozhodnutiach týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia február 2017,
sa daňové orgány otázkou daňového podvodu ani zaoberať nemuseli, pretože tieto svoje rozhodnutia
jednoznačne založili na závere, že žalobca nesplnil už hmotnoprávne podmienky na priznanie mu

ním uplatneného nadmerného odpočtu DPH. Totižto daňové orgány sú povinné najsamprv skúmať či
daňový subjekt (v tomto prípade žalobca), splnil hmotnoprávne podmienky na priznanie mu odpočtu
DPH a v prípade zistenia, že už tieto hmotnoprávne podmienky daňový subjekt nesplnil, už daňové
orgány neskúmajú aj podvodné konanie. A contrario, iba v prípade zistenia, že daňový subjekt splnil
hmotnoprávne podmienky na priznanie mu nadmerného odpočtu DPH (čo nie je daný prípad, pozn.),

správca dane v okolnostiach dokazovaním zistených skutočností ešte skúma a vyhodnocuje účasť alebo
vedomosť daňového subjektu o podvodnom daňovom konaní.
V uvedenej súvislosti správny súd argumentačne podporne poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho
správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/83/2020 z 31.05.2022 (bod 87., pozn.) podľa ktorého cit. „Kasačný
súd opakovane zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia

hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane či podmienok na oslobodenie od DPH
na jednej strane a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom na
strane druhej (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C- 281/20 zo dňa 11.
novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,
bod 36). Platí pritom, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie

jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych
podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že
zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa
na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49).

(...) Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet či
oslobodenia od DPH ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo
veci Kemwater ProChemie s.r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania
daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhotokonania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft,
C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).“

Vzhľadom k uvedenému možno, podľa správneho súdu uzavrieť, že námietky žalobcu o nepreukázaní
mu daňovými orgánmi účasť na daňovom podvodnom konaní, treba považovať v interakcii na konkrétnu
vec za absolútne neadekvátne a nedôvodné.

34. Pokiaľ ide o rozsah hmotnoprávnych podmienok, je nutné uviesť, že pod nich sa subsumuje tak

formálna podmienka, spočívajúca v povinnosti kontrolovaného daňového subjektu predložiť správcovi
dane za príslušné kontrolované zdaňovacie obdobie všetky účtovné podklady, ktoré je daňový subjekt
povinný viesť podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve (napr. faktúry a pod.), a jednako tu
možno subsumovať aj materiálne podmienky ohľadne identifikácie (vymenovania) ktorých, správny súd
poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.04.2024 (bod.
21, pozn.) podľa ktorého cit. „Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú

požiadavky, aby (i) daňový subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby,
na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou
osobou a požiadavka, (iii) aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely
svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES, ale aj rozhodnutia
SD EÚ vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci M. A. J., C-610/19

zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra
2021, bod 24). Formálne podmienky priznania práva na odpočet zodpovedajú najmä náležitostiam
faktúry (čl. 178 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES, rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex GmbH,
C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 29; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.
septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021,

bod 24).“
Z uvedeného je teda zrejmým, že ak daňové orgány ustálili, že žalobca v tomto prípade nesplnil
hmotnoprávne podmienky na priznanie nadmerného odpočtu DPH, mohli mať na mysli situáciu,
že žalobca nesplnil buď formálnu podmienku (predloženie účtovných dokladov) alebo situáciu, že
žalobca nesplnil niektorú z uvedených materiálnych podmienok. V danom prípade daňové orgány

v podstate konkretizovali, že žalobca síce predložením faktúr č. 20170207; č. 20170208; č. 20170209
a č. 20170210, všetky štyri s dátumom dodania 28.02.2017 formálnu podmienku splnil (ako to
tvrdí aj sám žalobca) a toto nie je sporným, no žalobca nesplnil všetky materiálne podmienky a to
konkrétne nesplnil v poradí druhú a tretiu z vyššie menovaných. Žalobca totižto neuniesol dôkazné
bremenopreukázania,žeoznačenýmifaktúramijemudodávateľomL+Real,s.r.o.(do01.07.2017právny

predchodca spoločnosti Bazostav s.r.o.) fakturované tak prepravné služby (v prípade prvých troch
faktúr), ako aj strážne služby objektu (v prípade štvrtej faktúry) mu boli týmto jeho dodávateľom aj
skutočne dodané a súčasne neuniesol dôkazné bremeno preukázať, že tieto služby žalobca použil na
svoje, resp. ním v rámci podnikania poskytované vlastné zdaniteľné plnenia, a teda že nebol iba ich
konečným konzumentom (adresátom, spotrebiteľom), tobôž ak sa jednalo o prepravné služby materiálu,

avšak podľa vyjadrenia konateľa žalobcu, činnosť žalobcu sa v roku 2017 týkala stavebnej činnosti.

35. K otázke rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu (v danom prípade je to žalobca, pozn.),
ohľadne preukazovania splnenia hmotnoprávnych podmienok na priznanie nadmerného odpočtu DPH,
pri preukazovaní ktorých, ako už bolo vyššie uvedené, spočíva ťarcha dôkazného bremena práve na

daňovom subjekte (viď bod 87. vyššie citovaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.
8Sžfk/83/2020 z 31.05.2022, pozn.), zaujal svoje stanovisko aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I.
ÚS 377/2018 zo 14.11.2018, podľa ktorého cit. „... daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné
povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujútak,žedaňovýsubjektpodáriadnevyplnenédaňovépriznanie(povinnosťtvrdiť),pričomspolus

nímpredložísprávcovidanepísomnédoklady,ktoréjepodľaprávnychpredpisovpovinnýviesť(dôkazná
povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno
konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom

subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k
presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické
vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej.“Nadväzne, aj podľa cit. § 24 ods. 1 c) daňového poriadku, daňový subjekt je povinný nie len predkladať
správcovi dane dokumenty, ktoré je povinný viesť podľa osobitných predpisov, ale je povinný aj cit.
„preukazovať“ cit. „... vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.“

V uvedenej súvislosti správny súd argumentačne podporne poukazuje napr. aj na rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu SR (taktiež vo veci žalobcu, pozn.) sp. zn. 4Sfk/141/2022 z 25.04.2024
(bod. 24, pozn.) podľa ktorého cit. „Z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že
z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH je dôkazným bremenom na preukázanie
splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo

uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou
faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje
tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn.

6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020)“.

36. Inými slovami v intenciách už uvedeného, tak bez ďalšieho neobstojí žalobná námietka žalobu,
že samotným predložením faktúr č. 20170207; č. 20170208; č. 20170209 a č. 20170210, všetky štyri

s dátumom dodania 28.02.2017, z ktorých si za zdaňovacie obdobie február 2017 žalobca uplatnil
nadmerný odpočet DPH, si už splnil v celom rozsahu svoju dôkaznú povinnosť, pretože povinnosťou
žalobcu (a aj v jeho záujme, keďže to bol práve žalobca, kto si uplatnil nadmerný odpočet DPH) bolo
tiež preukázať aj dôveryhodnosť (pravdivosť) v predložených faktúrach uvádzané skutočností a to, že
v označených faktúrach deklarované služby v podobe prepravných služieb a strážnej služby, tieto boli

žalobcovi spoločnosťou L+Real, s.r.o. aj skutočne dodané, čo však žalobca neučinil, t.j. ich dodanie
okrem faktúr nepreukázal a ani na preukázanie ich dodania žiadne dôkazy nenavrhol, napr. žalobca
nepredložil CMR doklady o preprave; preberací protokol k prepravovanému tovaru; mená vodičov alebo
čísla áut, ktorými bola preprava realizovaná; zmluvu o zabezpečení strážnej služby; zmluvy s osobami
zabezpečujúcimi strážnu službu, ich výplatnú listinu alebo ich mená a pod.

Namiesto toho, aby žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno aj preukázať ním tvrdené a to, že prepravné
služby ako aj strážna služba boli pre žalobcu jeho dodávateľom skutočne dodané (vykonané), sa
žalobca snaží namietať, že toto mal preukazovať správca dane. V interakcii na uvedené a v súvislosti
s už zmienenou problematikou prenosu dôkazného bremena, správny súd v konkrétnostiach veci
uvádza, že v prvom rade je to žalobca (daňový subjekt), ktorý musí predkladať dôkazy na preukázanie

existencie jeho nárok preukazujúcich skutočnosti (dokazovanie existujúceho) a nie správca dane,
ktorého úlohou nie je vyhľadávať v prospech daňového subjektu existujúce a jeho nárok podporujúce
skutočnosti, pretože správca dane svoje dokazovanie zameriava práve na spochybnenie existencie
týchto skutočností (dokazovanie neexistencie, resp. spochybnenie existujúceho). K tomu, aby však
správca dane mohol preverovať pravdivosť tvrdeného, musia byť najprv o tvrdenom predložené dôkazy

a až po ich predložení správca dane logicky môže tieto dôkazy preveriť a prípadne ich váhu, úplnosť
či dôveryhodnosť ne/spochybniť, t.j. nie je úlohou správcu dane, aby prioritne on vyhľadával dôkaz
a následne tento preveroval, ale správca dane môže preveriť iba ten dôkaz, ktorý mu bol daňovým
subjektom predložený.

37. V konkrétnostiach veci žalobca svoj nárok podporil iba faktúrami a vyjadrením svojho konateľa C.
D., ktorý bol dokonca v rozhodnom období február 2017 súčasne aj konateľom žalobcovho dodávateľa
L+Real, s.r.o., ktorý svoje tvrdenia o dodaní faktúrovaných služieb tak v mene žalobcu ako odberateľa,
ako aj v mene jeho dodávateľa však ničím iným nepodporil (príkladmo viď vyššie, pozn.). Takže správca
dane mal k dispozícii iba formálne faktúry, ktoré v konečnom dôsledku žalobca prostredníctvom svojho

konateľa vystavil sám sebe, keďže C. D. konal tak za žalobcu, ako aj za jeho dodávateľa, ktorá skutková
situácia si zákonite vyžadovala, aby bola verifikovaná aj inými dôkazmi, pretože nemohla byť založená
iba na tvrdení jednej osoby a ňou aj vyprodukovaných faktúrach. Žalobca ako daňový subjekt, ktorý si
uplatňuje právo na odpočítanie DPH z jemu dodaných plnení, si musí uvedomiť, že tento svoj nárok
musí vedieť aj sám preukázať, preto je v jeho vlastnom záujme, aby za tým účelom náležite vo svojom

účtovníctve a dokumentácii uchovával všetky možné dokumenty k prijatému a realizovanému plneniu,
a nespoliehal sa v tomto smere na súčinnosť svojich obchodných partnerov, že oni uvedené preukážu,
pretože v prípade ich nespolupráce napr. z dôvodu nekontaktnosti, v konečnom dôsledku zodpovednosť
za nepreukázanie uplatneného nároku na odpočet DPH bude znášať samotný daňový subjekt tentonárok si uplatňujúci (t.j. žalobca) a nie jeho dodávateľ. Malo by byť pochopiteľným, že ak daňový
subjekt vynakladá zo svojho nie malé finančné prostriedky za jemu dodané služby (v danom prípade
za prepravné služby), žeby ho malo prirodzene zaujímať za čo zaplatil a či, ako a za akých podmienok

bola služba zrealizovaná tobôž, ak sa, ako aj v tomto prípade, jednalo o službu ktorú si reťazovito iba
na formálnej úrovni objednávok a faktúr bez faktického kontaktu s prepravovaným tovarom, od seba
uplatňovali viaceré spoločnosti, a to konkrétne prepravu tovaru z bodu A do bodu B, ktorý tovar mal
pravdepodobne patriť spoločnosti Gobako s.r.o. si objednala spoločnosť Bamar s.r.o. u žalobcu; žalobca
zas bez toho, aby s týmto tovarom prichádzal do kontaktu, keďže sa vyjadril, že tovar neskladoval

a ani ho nevedel presne špecifikovať (opísať, identifikovať), posunul túto objednávku o prepravu svojmu
dodávateľovi L+Real, s.r.o., t.j. C. D. ju posunul v podstate sám sebe iba pod iným obchodným menom,
a následne L+Real, s.r.o. túto objednávku na prepravu tovaru, opäť bez kontaktu s týmto tovarom
posunula bližšie C. D. neoznačenej spoločnosti, ktorú z tohto dôvodu správca dane ani nevedel preveriť.
Z tohto reťazca nevyplýva a je neoveriteľným, či bol tovar z bodu A do bodu B skutočne, kým, ako
a kedy (napr. akými vozidlami, kto a od koho ho prevzal) aj prepravený a teda či služba bola dodaná,

pričom v tomto smere ako už bolo uvedené, žalobca sa o tieto informácie vôbec nezaujímal, aby mu
ich oznámil jeho dodávateľ L+Real, s.r.o., aj keď v prípade prepravy prepravca musí disponovať CMR
dokladmi, t.j., žalobca ako aj jeho dodávateľ deklarovali zaplatenie za službu svojim dodávateľom bez
overenia si, či táto bola aj reálne uskutočnená (t.j. zaplatili za niečo o čom nevedeli, že im bolo, kedy
a ako dodané ?). Ak je tomu tak, tak žalobca sa nemôže čudovať vzniku objektívnych dôvodných

a pochopiteľných pochybností na strane správcu dane o tom, či služba bola alebo nebola dodaná.
Obdobne tak, aj keď ide strážnu službu, ktorá podľa žalobcom predloženej štvrtej faktúry č. 20170210
mala byť dodaná 28.02.2017, žalobca absolútne nepochopiteľne predložil zmluvu o dielo č. SE-25/67/
OVO-2006 zo 06.03.2006 uzavretú medzi žalobcom a Rekreačným zariadením MV SR Plesnivec, ktorej
jednako predmetom nebolo zabezpečenie strážnej služby, ale zabezpečenie rekonštrukčných prác na

objekte a jednako jej účinnosť bola obmedzená do 30.10.2006, a teda táto zmluva o dielo nemohla ani
z pohľadu jej predmetu a ani z časového hľadiska objektívne preukazovať dodanie uvedenej strážnej
služby, a žalobca iné doklady nepredložil ani nenavrhol.
Správca dane teda najsamprv očakával aktivitu od žalobcu, keďže toto bol subjekt, ktorý si uplatňoval
odpočet DPH, aby svoj nárok aj preukázal, avšak keďže sa tak nestalo, správca dane preveril aj

žalobcom deklarovaného jeho dodávateľa Bazostav s.r.o. (od 01.07.2017 právny nástupca L+Real,
s.r.o.), ktorý však taktiež neprispel k objasneniu veci a to z dôvodu jeho nekontaktnosti - jeho konateľ
na výzvy správcu dane nereagoval, nedostavil sa na výsluch, ani nepredložil dokumentáciu svojho
právneho predchodcu k preverovaným obchodom, ktorá dokumentácia mu podľa opäť nepodloženého,
vyjadrenia C. D. mala byť odovzdaná, takže dôsledok uvedenej dôkaznej núdze, ako už bolo uvedené,

musí znášať pochopiteľne žalobca, keďže v prvom rade on bol povinný svoj nárok preukázať, nie jeho
dodávateľ. V súvislosti s nekontaktnosťou žalobcovho dodávateľa (v čase daňovej kontroly Bazostav
s.r.o.) je nutné dodať, že sa nezakladá na pravde tvrdenie žalobcu, žeby správca dane založil svoje
rozhodnutie výhradne na tejto nekontaknosti alebo na nemajetnosti dodávateľa, ako sa to snaží
prezentovať žalobca, a jeho nekontaktnosť správca dane nepripisoval na ťarchu žalobcu, len poukázal,

že by malo byť v prvotnom rade v záujme samotného žalobcu, ako daňového subjektu, ktorý si
uplatňuje právo na nadmerný odpočet DPH tento svoj nárok preukázať, pretože v prípade nekontaktnosti
dodávateľa musí dôsledok dôkaznej núdze znášať daňový subjekt. Taktiež je v okolnostiach veci
absolútne nelogickým argument žalobcu, že si nemohol preverovať svojho dodávateľa, tobôž ak sa
žalobca s dodávateľom identifikoval v jednej a tej istej osobe C. D. (nemohol sa sám preverovať ?).

Napokon, podľa správneho súdu nemôže, v okolnostiach veci ako vierohodná obstáť ani argumentácia
žalobcu, že nemohol preukázať reálne uskutočnenie správcom dane spochybnených obchodov, pretože
jeho účtovná dokumentácia zhorela pri požiari 31.05.2019 na ul. N. XXX, J.. Z rozhodnutia správcu
dane totižto jednako vyplýva, že žalobca na svoje podnikanie využíval od Cassovia efekt s.r.o. prenajaté
kancelárske a skladové priestory na Kavečianskej ceste 41, Košice, iné priestory žalobca nevyužíval

a jednako, že výsluch konateľa žalobcu, ktorý bol súčasne v rozhodnom čase 02/2017 aj konateľom
žalobcovho dodávateľa sa konal pred správcom dane v dňoch 07.09.2018 a 10.04.2019, t.j. v čase ešte
pred zmieneným požiarom, takže ak by žalobca alebo jeho dodávateľ, ktorí mali mimochodom spoločnú
účtovníčku pani G., mali skutočne účtovné podklady k realizácii deklarovaných obchodov, tieto aj na
výzvu správcu dane mohli a mali predložiť už v čase pred požiarom.

38. Správny súd má za to, že po vykonaní rozsiahleho dokazovania daňové orgány v súlade s daňovým
poriadkom správne zistili skutkový stav, ktorý vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali;
dôkazy vyhodnotili vo vzájomných súvislostiach, ako aj z nich vyvodený právny záver. Podľa názorusprávneho súdu, preto žalobou napadnuté rozhodnutia daňových orgánov spĺňajú zákonné požiadavky
na ich formálne náležitosti i vecný obsah a správny súd v nich nezistil žiadnu nelogickú či nezákonnú
úvahu, ktorá bola podkladom pre ich skutkové a právne závery.

39. Čo sa týka ďalších prípadných žalobných námietok správny súd dáva do pozornosti, že právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania,
čo jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. rozsudok ESĽP Garcia
Ruiz v. Španielsko z 21.01.1999, taktiež uznesenia ÚSSR sp. zn. III. ÚS 95/06 a III. ÚS 260/06).

40. Po zhodnotení všetkých relevantných skutočností, dospel správny súd k záveru, že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie správcu dane, vychádzajú

z dostatočne zisteného, logicky vyhodnoteného a riadne právne posúdeného skutkového stavu, preto
správny súd postupom podľa § 190 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023, správnu žalobu žalobcu
ako nedôvodnú zamietol tak, ako to je uvedené vo výroku I. tohto rozhodnutia.

41. Podľa § 163 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Trovy konania sú všetky preukázané,

odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva
na správnom súde.“

42. Podľa § 168 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „Žalovanému prizná správny súd podľa
pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania

iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia
možno priznať len výnimočne.“

43. Podľa § 175 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 „O nároku na náhradu trov konania
rozhodne aj bez návrhu správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.“

44. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným rozhodol správny súd podľa cit. § 168
SSP, pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému
žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené trovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo
požadovať (žalovaný vyjadrovaním sa v konaní vykonával iba činnosť na úseku jemu zverenej správy

vecí verejných), správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

45. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach
v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. a)
SSP v ich znení účinnom do 30.06.2023]. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť. (§ 493e SSP
v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP)

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne

doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; aksa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ

uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na

preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).