Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 28, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8418200314
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8418200314.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu
JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. X, XXX XX C., o zaplatenie 5.083,79 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Kežmarok sp.zn. 5Csp/7/2018-84 zo dňa 20.09.2019 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje sa rozsudok vo výroku o zamietnutí zmluvného úroku vo výške 7,9 % ročne zo sumy 5.083,79
eur od 28.12.2017 do 22.07.2024 a v časti trov konania v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 5.083,79 eur, úroky vo výške 137,80 eur, úroky z

omeškania vo výške 2,21 eur, poplatky za poistenie vo výške 3,96 eur a úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 5.083,79 eur od 07.01.2018 do zaplatenia, a to v mesačných splátkach po 100,-
eur, pričom prvá splátka sa stane splatnou 15. deň mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku
a ďalšie splátky vždy do 15. dňa toho ktorého nasledujúceho mesiaca až do úplného vyrovnania s tým,
že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 77,60 % o výške, ktorých
rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.“

2. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že v prejednávanej veci sa jedná o
spotrebiteľskú zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným.
Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/143/1998, dohodnuté úroky,

t.j. zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu, resp. jeho splátok. Od
splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je
logický a je potrebné s ním súhlasiť, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo
k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania,
čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi stranami. Právny názor o neexistencii
nároku na úroky za dobu po predčasnom zosplatnení úveru vyvodzovaného z neprijateľnej klauzuly v

spotrebiteľskej zmluve aký zastáva aj tunajší súd bol podrobený aj testu ústavnosti. Súd v tejto súvislosti
odkazuje na uznesenie ÚS IV. 476/2012 z 18.09.2012, v zmysle ktorého Ústavný súd Slovenskej
republiky odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi patria úroky len
do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky z omeškania
(§ R 59/1998, 4Obo 143/1998). Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru s tým, že následne mu už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba

právo na úrok z omeškania.Povinnosť spotrebiteľa platiť veriteľovi riadne úroky aj po tom, čo sa veriteľ vykonaním jednostranného
právneho úkonu rozhodol úver predčasne zosplatniť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia žiadneho
právneho predpisu. Niet kogentnej úpravy, podľa ktorej by bolo možné priznať úroky dohodnuté popri

úrokoch z omeškania. Dohodnuté úroky za úver zákon reguluje bez časovej úpravy a preto dohoda o
takýchto úrokoch je odklonom od dispozitívnej úpravy a je v neprospech spotrebiteľa a tiež vyvoláva
hrubú nerovnováhu v neprospech slabšej zmluvnej strany. Aj ust. § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka
na ktoré žalobca v žalobe poukazuje vyslovene ustanovuje splatnosť úrokov k času vzniku záväzku
vrátiť peňažné prostriedky veriteľovi, nie k ich skutočnému vráteniu. Aj argumentácia žalobcu podopretá

ust. § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka je podľa názoru súdu nesprávna, nakoľko systematicky toto
ustanovenie pojednáva o otázke splatnosti úrokov v prípade predčasného splatenia úveru zo strany
dlžníka. Pokiaľ ide o ustanovenie § 16 zákona 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (cit. „Spotrebiteľ
má právo kedykoľvek počas doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere spotrebiteľský úver úplne
alebo čiastočne splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti. V takom prípade je spotrebiteľ povinný
uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho

splatenia“), k tomu súd uvádza, že zákon v citovanom ustanovení § 16 ods. 1 upravuje povinnosť platiť
úroky pri predčasnom splatení spotrebiteľského úveru spotrebiteľom a nehovorí o úrokoch po splatnosti
úveru.
Ak napriek vyššie uvedenému povinnosť spotrebiteľa platiť riadne úroky aj po vyhlásení predčasnej
splatnosti zo strany veriteľa je inkorporovaná priamo v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ako je tomu

v tu súdenom spore, tak podľa už opakovane uvedeného názoru súdu dané ustanovenie je neplatné
s ohľadom na ust. § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže sa jedná o odklon
od práv spotrebiteľa v jeho neprospech, a jedná sa o neprijateľnú zmluvnú podmienku, vzhľadom
na značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, kedy
by spotrebiteľ bol povinný platiť dohodnutý úrok zo spotrebiteľského úveru, čomu by však už ďalej

nekorešpondovalo jeho dohodnuté právo hradiť spotrebiteľský úver v splátkach. Pre prípad výskytu
akýchkoľvek pochybností ohľadne výkladu problematiky nároku veriteľa na riadne úroky po vyhlásení
predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa je tiež potrebné poukázať na povinnosť
vykladať právne normy v otázke spotrebiteľských zmlúv v prospech spotrebiteľa (§ 52 ods. 2 a § 54 ods.
2 Občianskeho zákonníka).

Koniec koncov, záver o neprijateľnosti obsahovo totožnej, aj tu použitej dohody v úverovej zmluve
žalobcu, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť
po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do splatenia úveru, čo spôsobuje značnú
nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti
zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením

dlhu oproti výške úveru, pričom je nepravdepodobné a nepreukázané, že by spotrebiteľ takúto
dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne
(C-415/2011, AZIZ) už bol v sporoch žalobcu vyslovený, viď napr. právoplatný rozsudok Okresného
súdu Lučenec zo dňa 21.4.2016 sp.zn. 4C/24/2016 kde bola zmluvná podmienka obsiahnutá v článku
2 bod 2.4 Obchodných podmienok pre úvery občanom, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o

úvere určená za neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Vyhovenie žaloby v tejto
časti by teda zjavne obišlo zákonný zákaz vyplývajúci z ust. § 53a Občianskeho zákonníka. Podľa
tohto zákonného ustanovenia ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti

takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky, dodávateľ je
povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s rovnakým významom v zmluvách so
všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy, ak mu na základe takejto podmienky
súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané
finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca dodávateľa. Ak sa rozhodnutie

súdu podľa odseku 1 týka len časti zmluvnej podmienky, dodávateľ je povinný splniť povinnosť uvedenú
v odseku 1 v rozsahu tejto časti. Ak ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje
dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená za neprijateľnú a
takáto zmluvná podmienka je neplatná (podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pričom
ide o absolútnu neplatnosť), akceptovaním jej účinkov a ďalšieho používania dodávateľom by sa vytvoril

protiprávny stav, navyše zákonom explicitne zakázaný, a priznanie plnenia z takejto zmluvnej podmienky
bybolovpriamomrozporesozákonom.Akbytedasúdvtusúdenomsporepriznalplneniezneprijateľnej
zmluvnej podmienky, nenaplnil by sa účel a zmysel § 53a Občianskeho zákonníka a išlo by o tolerovaniepokračujúceho protiprávneho stavu zo strany súdu a popieranie vysokého záujmu Európskej únie a
práva Európskej únie na ochrane práv spotrebiteľa.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo z

vlastného rozhodnutia a konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu)
záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom,
hoci stále mal pri nesplácaní úveru žalovaným možnosť úver nezosplatniť a žalovať len jednotlivé
nezaplatené splatné splátky úveru spolu s úrokmi. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá
právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval

úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom
prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol
vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej
pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny
stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky
inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké

práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom
prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a
to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných
prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa
uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

Vo vzťahu k poukazu žalobcu na rozhodnutia súdov podporujúce jeho názor súd uvádza, že prehľad
rozhodnutí ponúknutý žalobcom je síce logicky volený tak, že žalobca poukázal len na tie rozhodnutia
ktoré podporujú jeho názor, ale musí si zároveň byť veľmi dobre vedomý toho, že tieto rozhodnutia
nepredstavujú „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít“ (článok 2 ods. 2 základných
princípovCSP),nakoľkovmnožstveinýchrozhodnutísúdovSlovenskejrepubliky(okresných,krajských)

týkajúcich sa aj žalobcu (a preto mu musia byť známe), ale aj v rozhodnutí Ústavného súdu ÚS
IV. 476/2012 z 18.09.2012 možno nájsť práve opačné závery s ktorými sa stotožňuje aj tunajší
súd. Na podporu svojho názoru súd odkazuje napr. na rozsudky Krajského súdu v Trenčíne č.k.
5Co/407/2016-129 z 22.02.2017 alebo sp.zn. 5Co/223/2014, Rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp.zn. 17Co/432/2015 z 23.11.2016, Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn.

15Co/52/2016, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 25Co/400/2014 z 29.07.2015, Rozsudok
Krajského súdu v Prešove č.k. 19Co/4/2017-67 z 16.02.2017, rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn.
2Co/156/2016, 5Co/171/2016, 3Co/85/2013, 3Co/131/2016, 4Co/83/2013 a 21Co/30/2016, či rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č.k. 2Co/224/2015-125 z 09.06.2016.
Ako už súd prvej inštancie uviedol, aj priamo vo veciach žalobcu bol viackrát vyslovený názor o

nemožnosti priznať mu zmluvné úroky za dobu po predčasnej splatnosti úveru a tak tieto rozhodnutia,
z posledných napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 18Co/30/2018, či rozsudky Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 16Co/18/2017 alebo sp.zn. 23Co/95/2017 ako aj ich dôvody musia mu byť veľmi
dobre známe.
Žalobca uplatnil aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania v sadzbe 5 % ročne s tým, že úrok z

omeškania požaduje jednak z omeškaných splátok do predčasného zosplatnenia úveru (vo výške 2,21
eura) ako aj odo dňa 28.12.2017 do zaplatenia, a to tak z nezaplatenej istiny úveru vo výške 5.083,79
eura ako aj z nezaplatených úrokov vo výške 137,80 eura.
Čo sa týka úroku z omeškania požadovaného za dobu od 28.12.2017, žalobca predloženou výzvou
k splateniu celého úveru zo dňa 27.12.2017 adresovanou žalovanému, v ktorej ho žalobca vyzval

k splateniu celého úveru čerpaného na základe úverovej zmluvy v dôsledku omeškania s úhradou
jeho záväzkov najneskôr do 06.01.2018 preukázal, že žalovaný bol k vráteniu dlžnej sumy vyzvaný.
Keďže v určenej lehote dlžná suma nevrátenej úverovej istiny vo výške 5.083,79 eura zaplatená nebola,
žalovaný je v omeškaní so zaplatením tejto sumy, avšak nie odo dňa 28.12.2017 ako tvrdil žalobca,
ale až odo dňa 07.01.2018, keďže vo výzve na predčasné splatenie úveru, ktorú žalovaný prevzal dňa

02.01.2018 bola mu na úhradu dlžnej sumy poskytnutá lehota do 06.01.2018. Kým žalobca žalovanému
neoznámil,žestratilvýhodusplátoklebovyužilprávožiadaťpredčasnésplatenieúveru,žalovanýlogicky
nemohol meškať so zaplatením zosplatnenej sumy úveru, lebo o povinnosti ju celú plniť ešte nevedel,
dozvedel sa to až dňa 02.01.2018 z doručenej výzvy žalobcu s oznámením o zosplatnení úveru. Preto
nemožno ho k povinnosti platiť úrok z omeškania zaviazať spätne, už odo dňa 28.12.2017. Na splnenie

povinnosti zaplatiť celú zosplatnenú sumu úveru žalobca poskytol mu lehotu do 06.01.2018 preto až
nezaplatením celej zosplatnenej sumy úveru v uvedenej lehote sa žalovaný dostal do omeškania s
plnením svojej povinnosti a preto úrok z omeškania z celej úverovej istiny priznal súd až odo dňa
07.01.2018. Žalobcom požadovaná sadzba úroku z omeškania (5 % ročne) nepresahuje sadzbu určenúpodľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Preto vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný sa dňom 07.01.2018 dostal do omeškania so
zaplatením nevrátenej úverovej istiny a jeho omeškanie trvá, uložil mu súd spolu so sumou 5.083,79

eura zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5.083,79 eura od 07.01.2018
do zaplatenia. V časti úroku z omeškania požadovaného za dobu pred 07.01.2018 súd žalobu zamietol.
Čo sa týka žalobcom uplatnených úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov vo výške 137,80 eura,
podľa názoru súdu tieto úroky z omeškania priznať nebolo možné.
Ajtužalobcanapodporusvojhonázoru,žepatriamuúrokyzomeškaniaajzúrokovpoukázalnaniektoré

súdne rozhodnutia, tieto ale opäť nereprezentujú „ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít“ (článok 2 ods. 2 základných princípov CSP) vzhľadom na existujúce opačné súdne rozhodnutia
zaiste aj žalobcovi dobre známe, nakoľko tam bol ako žalobca stranou v spore, viď. napr. rozsudky
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp.zn. 13Co/267/2017, alebo Krajského súdu v Prešove sp.zn.
6Co/132/2017, 16Co/18/2017, 23Co/95/2017, 18Co/30/2018 alebo 4Co/114/2017).
Opätovne preto pre úplnosť treba uviesť, že obdobne ako je to pri otázke úrokov za dobu po

mimoriadnom zosplatnení úveru, tak aj v otázke existencie či neexistencie nároku veriteľa na úrok z
omeškania z úroku sa aplikačná prax rozchádza. Časť súdov nárok na úrok z omeškania z úrokov
považuje za dôvodný, časť nie. Súd však je názoru, že úrok z omeškania z úroku nemožno priznať a
preto ho nepriznal, a to z nasledujúcich dôvodov.
Občiansky zákonník ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi požadovať od dlžníka príslušenstvo

pohľadávky, t.j. úroky z omeškania pre prípad omeškania s platením iného príslušenstva pohľadávky. V
tejto súvislosti súd podporne poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 35Odo/101/2002,
zo dňa 24.03.2004 (Rc 5/2006).
Z toho dôvodu potom žalobcovi patria do zosplatnenia úveru úroky z úveru a po zosplatnení už žalobcovi
patria iba úroky z omeškania.

Vzhľadom na to, že sám žalobca sa v žalobe odvoláva na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, ako aj na
rozchádzanie sa slovenskej aplikačnej praxe v tejto otázke a vyššie uvedený poukaz súdu na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 35Odo/101/2002, zo dňa 24.3.2004 (Rc 5/2006) je treba uviesť, že aj
stanovisko Najvyššieho súdu ČR k danej otázke sa postupom času vyvíjalo a menilo, avšak ustálilo sa
na názore, že úroky z omeškania z úrokov veriteľovi nepatria. Najskôr NS ČR v rozsudku z 4.3.2002,

sp.zn. 33Odo/47/2002, zaujal názor, že (pre úplnosť citované v pôvodnom, českom znení) „Nesplacení
smluvních úroků v dohodnuté lhůtě opravňuje věřitele vymáhat po dlužníkovi úrok z prodlení, neboť
nesplacené smluvní úroky se stávají dluhem, a podle § 517 obč. zák. může věřitel po dlužníkovi
požadovat vedle plnění i úrok z prodlení. Proto je možno požadovat úrok z prodlení z nezaplacených
smluvených úroků...“ Nasledujúcim rozhodnutím veľkého senátu obchodného kolégia NS ČR zo dňa

24.3.2004, sp.zn. 35Odo/101/2002, sa však od vyššie uvedeného ponímania NS ČR odchýlil a právo
veriteľa požadovať po dlžníkovi úrok z omeškania z nesplatených zmluvných úrokov bez ďalšieho
nepriznáva. Vo svojom rozhodnutí pripomína delenie peňažných záväzkových právnych vzťahov, na
ktorom stavia svoju argumentáciu, a to na vzťahy hlavné a vedľajšie, pričom sa k prípustnosti úrokov z
omeškania z príslušenstva pohľadávky vyjadril nasledovne (pre úplnosť citované v pôvodnom, českom

znení): „…Vedlejším a akcesorickým peněžitým závazkovým právním vztahem je závazkový právní
vztah úrokový, který vzniká pouze tehdy, jestliže mezi účastníky existuje peněžitý závazkový právní
vztah hlavní.…Občanský zákoník (a v návaznosti na něj i obchodní zákoník) rozeznává úroky a úroky
z prodlení. Úroky z prodlení mají povahu sankce (sankční úroky) za prodlení dlužníka se splněním
závazku (§ 517 odst. 2 obč. zák.). Platí se vedle vlastního plnění stanoveným procentem z té části

dluhu, s níž je dlužník v prodlení…Tím, že včas nesplatí úroky z jistiny, se dlužník dostává do prodlení s
plněním příslušenství, nikoli do prodlení s plněním vlastního dluhu (jistiny). Právo požadovat po dlužníku
příslušenství z příslušenství (zde úroky z prodlení ze smluvených úroků) pak věřitel nemá proto, že
občanský ani obchodní zákoník mu tuto možnost nepřiznávají. Jinak řečeno, ani obchodní, ani občanský
zákoník nezakotvují majetkové sankce pro případ prodlení s placením příslušenství pohledávky…

Rozumí-li se pohledávkou ve smyslu úpravy obsažené v ustanovení § 121 odst. 3 obč. zák. jistina…,
pak ovšem nemůže nárok na příslušenství z příslušenství pohledávky plynout ani z dikce ustanovení §
517 odst. 2 obč. zák.; úsudek, že lze přiznat úrok z prodlení nebo poplatek z prodlení z příslušenství
pohledávky, odůvodněný toliko úpravou obsaženou v posledně označeném ustanovení, by totiž bez
vazby na ustanovení § 121 odst. 3 obč. zák. vedl k absurdnímu závěru, že takto přiznané příslušenství

z jistiny již není příslušenstvím pohledávky, nýbrž nově vzniklou samostatnou pohledávkou…Tím není
dotčeno právo účastníků dohodnout se (typově např. v mezích smlouvy o úvěru - srov. § 497 a násl.
obch. zák.), že sjednané úroky se stanou součástí jistiny [že k ní podle dohody účastníků budou přičítány
coby civilní plody peněz (fructus civiles)], a následně pak právo věřitele požadovat, aby dlužník propřípad prodlení s placením takto zvýšené jistiny platil sjednanou nebo zákonem stanovenou sazbu
úroku z prodlení. Uvedené však nic nemění na skutečnosti, že se takto opět úročí pouze jistina a
nikoli příslušenství pohledávky. Braní úroků z úroků (tzv. anatocismus) bylo zapovězeno již podle tradic

římského práva, přičemž totéž platilo v českém právu i historicky.“ Aj v svojej neskoršej judikatúre už
NS ČR iba rozvádza vyššie uvedenú argumentáciu a od svojho stanoviska sa nijako neodchyľuje. Z
obdobných rozhodnutí NS ČR stojí za zmienku napr. rozsudok sp.zn. 32Odo/21/2002, uznesenie sp.zn.
29Odo/919/2006,čirozsudoksp.zn.29Odo/689/2006,podľaktoréhoniejepodstatné,čiveriteľpožaduje
zaplatenie úrokov z omeškania z dohodnutých úrokov na základe zákona či dohody s dlžníkom, lebo "…

ustanovení § 121 odst. 3 občanského zákoníku je ve vymezení příslušenství pohledávky ustanovením
kogentním a vytvořit novou kategorii 'příslušenství z příslušenství' dohodou účastníků by tak znamenalo
chovat se v rozporu se zákonem (§ 39 obč. zák.)…Smluvní ujednání o placení úroků z prodlení ze
smluvených úroků je ve smyslu § 39 obč. zák. neplatné pro rozpor se zákonem.“
Vychádzajúc z definície príslušenstva pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s

jej uplatnením. Pohľadávkou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu záväzkového
vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina) na ktorú má veriteľ právo
podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (potiaľ, že sa môžu nárokovať aj sankcie
za omeškanie s platením ) dochádza priamo zo zákona až omeškaním dlžníka. Úrokový záväzkový
vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým vzťahom hlavným.

Splnením hlavného záväzku, alebo iným jeho zánikom zaniká (končí) aj akcesorický záväzok úrokový,
pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že včas nesplatí úroky z istiny, dostáva sa
dlžník do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením vlastného dlhu (istiny).
Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania z dohodnutých úrokov)
potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto možnosť nepriznávajú,

nakoľko nezakotvujú majetkové sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky. Ak
sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného
peňažného záväzku), potom nemôže nárok na príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z
dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Prípadná odlišná dohoda strán v tomto smere
potom podľa názoru súdu je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka neplatná, v spotrebiteľskom vzťahu

navyše nemôže obstáť ani z pohľadu jeho § 53 ods. 1, 5 a § 54 ods. 1.
Z uvedených dôvodov súd žalobu v časti požadovaného úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 137,80 eura predstavujúcej vyčíslené úroky zamietol a priznal iba úroky z omeškania z nevrátenej
úverovej istiny, t.j. zo sumy 5.083,79 eura od 07.01.2018 do zaplatenia.
O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti výroku I. výlučne v časti, ktorou súd alternoval
zákonnú paričnú lehotu a v zamietavej časti (výrok II.). K nároku na zmluvný úrok od zosplatnenia do
zaplatenia poukázal na rozhodnutia krajských súdov s tým, že rozhodovacia prax a aj právna literatúra je
jednotná v tom, že úroky dohodnuté pri poskytnutí peňažnej pôžičky alebo úveru predstavujú odmenu za

používaniepožičanejistiny.Pokiaľsúdohodnutéúrokyodmenouzapoužívanieistiny,úrokyzomeškania
predstavujú zákonnú sankciu za omeškanie s platením istiny a na rozdiel od dohodnutého úroku ich
môže veriteľ požadovať, aj keby neboli zmluvne dohodnuté tak, ako to vyplýva z ust. § 513 ods. 2
Občianskeho zákonníka.

4. Zároveň namietal, že priznaním mesačných splátok vo výroku rozhodnutia prvoinštančný súd úplne
poprel účel predčasného zosplatnenia dlhu ako aj celého súdneho konania priznaním možnosti splácať
dlh takmer totožnej mesačnej splátky ako podľa úverovej zmluvy (80,68 eura) a zároveň žalovaného
oslobodil od povinnosti uhrádzať dohodnutý zmluvný úrok. Podľa názoru odvolateľa je rozhodnutie
nespravodlivé, ak strana, ktorá porušila podmienky zmluvy, bola zbavená povinnosti uhrádzať cenu

peňazí, ktoré môže naďalej splácať za nezmenených podmienok, pritom na alternáciu paričnej lehoty
týmto spôsobom neboli naplnené zákonom predpokladané podmienky.

5. Predtým, než v prejednávanej veci odvolací súd rozhodol, konanie prerušil podľa § 162 ods. 1 písm.
c) CSP a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil otázky.

Súdny dvor rozsudkom Súdneho dvora (siedma komora z 10.6.2021 vo veci C-192/20, teda v
prejednávanej veci) rozhodol tak, že:
„A: S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, sa má smernica Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, ženie je uplatniteľná na vnútroštátne ustanovenia, podľa ktorých spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom
alebo dodávateľom zmluvu o úvere, nemôže byť povinný na základe ustanovení tejto zmluvy v prípade
predčasného zosplatnenia úveru platiť predajcovi alebo dodávateľovi bežné úroky za obdobie od

rozhodnutia o tomto zosplatnení až do skutočného splatenia požičanej sumy, pokiaľ zaplatenie úrokov z
omeškaniaainýchzmluvnýchpokútsplatnýchpodľauvedenejzmluvyumožňujekompenzáciuskutočnej
škody, ktorú predajca alebo dodávateľ utrpel.“
Odvolací súd v poradí prvým rozsudkom č.k. 20CoCsp/10/2020-214 zo dňa 26.08.2021 rozhodol
o odvolaní žalobcu tak, že: „I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti povolenia splácať dlžnú sumu a

vo výroku II. II. Rozsudok vo výroku III. sa zrušuje a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu I. inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“
Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 5Cdo/1/2023-320 zo dňa
14.12.2023 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. augusta 2021 sp.zn.
20CoCsp/10/2020 v časti, ktorou potvrdil zamietajúci výrok súdu prvej inštancie týkajúci sa zmluvného
úroku vo výške 7,9 % ročne zo sumy 5.083,79 € od 28.12.2017 do 22.7.2024, a v časti trov konania

zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

6. Dovolací súd vyslovil názor, že riešenie otázky kumulácie úrokov z úveru a úrokov z omeškania, ktoré
poskytol judikát R 5/2021, je použiteľné aj po rozhodnutí Súdneho dvora EÚ vo veci C-192/20. Súdny
dvor prioritne reagoval na iné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a to uznesenie z 30. júla 2019 vo veci

sp.zn. 6Cdo/113/2018, poukázal na nesprávne použitie judikatúry Súdneho dvora (rozsudok Súdneho
dvora zo 7. augusta 2018 v spojených veciach C-95/16 a C-94/17, Banco Santander a Escobedo Cortés)
ako to vyplýva z bodu 41, v ktorom uviedol, že „Z rozsudku Banco Santander a Escobedo Cortés
nevyplýva, na rozdiel od toho, čo zrejme naznačuje Prima banka Slovensko, že ustanovenia smernice
93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje

predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý uzavrel zmluvu o úvere so spotrebiteľom, požadovať v prípade
predčasného zosplatnenia tohto úveru a na základe ustanovení tejto zmluvy, aby boli okrem úrokov
z omeškania zaplatené aj bežné úroky z úveru za obdobie od rozhodnutia o tomto zosplatnení až
do úplného splatenia požičanej sumy.“ Z rozhodnutia Súdneho dvora ďalej vyplýva, že pokiaľ ide o
otázku prípustnosti kumulácie úrokov z úveru a úrokov z omeškania po predčasnom zosplatnení úveru,

ustanovenia smernice 93/13 nebránia tomu, aby v prípade predčasného zosplatnenia úveru boli okrem
úrokov z omeškania požadované aj úroky z úveru až do úplného splatenia poskytnutého úveru. Súdny
dvor vo svojom rozhodnutí konštatoval, že riešenie kumulácie úrokov z úveru a úrokov z omeškania je
ponechanénavnútroštátnuprávnuúpravu.Topotomznamená,akozdôrazňujeSúdnydvor,žesmernica
93/13 sa nevzťahuje na ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré platia medzi zmluvnými stranami bez

ohľadu na ich voľbu, a na ustanovenia, ktoré sa uplatnia automaticky, teda vtedy, ak medzi stranami
nedošlo k inej dohode. V danom prípade, v zmysle prejudiciálnej otázky, ide konkrétne o ustanovenie
§ 54 ods. 1 v spojení s § 517 ods. 2 a § 519 Občianskeho zákonníka a ich výklad (por. Ovečková, O.:
Úroky z úveru - riešené a otvorené otázky. Kumulácia úrokov z úveru a úrokov z omeškania (2. časť).
Právny obzor č. 6/2021).

Odvolací súd následne interpretoval, že pokiaľ právna úprava v ustanovení § 519 Občianskeho
zákonníka umožňuje veriteľovi požadovať náhradu škody, tak v zásade po vyhlásení predčasnej
splatnosti spotrebiteľského úveru veriteľ nemá právo na dohodnutý úrok z istiny. Dovolací súd takýto
výklad považuje za nesprávny, pretože z citovaného ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd naďalej trvá
na názore vyslovenom v judikovanom rozhodnutí R 5/2021, pretože nemá dôvod sa od neho odchýliť.

Dovolací súd vyriešil otázku kumulácie úrokov z úveru a úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru aplikujúc vnútroštátne právo, pričom tak konal v zmysle záverov Súdneho dvora.

7.KrajskýsúdvPrešove(ďalejlen„odvolacísúd“)preskúmalopätovnevecbeznariadeniapojednávania
(§ 379 a nasl. CSP) a dospel k záveru, že rozsudok je v ostatnom napadnutom rozsahu nevyhnutné

zrušiť, t.j. vo výroku o zamietnutí zmluvného úroku vo výške 7,9 % ročne zo sumy 5.083,79 eur t.j. od
28.12.2017 do 22.07.2024 a v časti trov konania a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu I. inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. Okresný súd mal za preukázané to, že vzhľadom na ničím nespochybnené pomery žalovaného

zistené z jeho výsluchu (ktorý je v zmysle § 195 CSP a § 295 CSP jedným z dôkazných prostriedkov) a
odpovedí na lustráciu žalovaného v Registri obyvateľov SR a v registri Sociálnej poisťovne (§ 295 CSP),
s prihliadnutím na výšku dlžnej sumy a dĺžku omeškania s jej zaplatením splátkou, ktorá zodpovedá
zásade spravodlivej ochrany práv vyjadrenou v čl. 2 Civilného sporového poriadku pri súčasnom určení,že v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas nastane splatnosť celého plnenia je
splátka vo výške 100,-eur mesačne. Nižšiu splátku nebolo možné povoliť, lebo vzhľadom na výšku dlhu
a narastajúceho príslušenstva v podobe úrokov z omeškania by nižšia výška splátky nezabezpečovala

reálne uspokojenie veriteľa v primeranom čase a nezodpovedala by požiadavke na spravodlivú ochranu
práv žalobcu. Ani vyššiu splátku ale nebolo možné povoliť vzhľadom na pomery žalovaného. Lustráciou
žalovaného v Registri obyvateľov SR a registri Sociálnej poisťovne bolo preukázané jeho tvrdenie, že má
X maloleté deti a že momentálne jeho príjmom je len materské vo výške 746,- eur mesačne. Z výsluchu
žalovaného vyplýva, že vyplácanie materského mu aktuálne končí a v októbri 2019 nastupuje opäť do

práce, kde mu zo mzdy vykonávajú urážky na iné dlhy a tak jeho príjmom bude suma len cca 550,-
eur mesačne v čistom. Vychádzajúc z ničím nespochybnenej výpovede žalovaného na pojednávaní
celým príjmom domácnosti tak budú len priateľkina materská dávka, prídavky na deti a jeho príjem, teda
spolu na štvorčlennú domácnosť suma len cca 700,- eur až 800,- eur mesačne, z čoho platí žalovaný
aj iné dlhy, kde by na splátky mesačne potreboval sumu cca 500 až 600,- eur. Okrem toho uviedol, že
priateľka je po operáciách, mala zdravotné problémy, 30 až 40,- eur mesačne dávajú na lieky. Z vyššie

uvedených dôvodov súd povolil splátky vo výške 100,- eur mesačne, keďže práve v tejto výške podľa
názorusúduideoprimeranúvýškusplátkykvýškedlhuavšetkýmvyššieuvedenýmokolnostiamsporua
zároveň rešpektujúc požiadavku spravodlivej ochrany práv tak na strane žalobcu, ktorý ako veľká banka
nebude tým neprimerane zasiahnutý vo svojich pomeroch a právach, ako i žalovaného a tiež požiadavku
zohľadniť sociálne postavenie strán sporu (článok 6 odsek 2 základných princípov CSP, pozri bod 54.

odôvodnenia napadnutého rozsudku). S uvedeným konštatovaním by sa odvolací súd ako tak mohol
stotožniť, avšak kľúčovým v prejednávanej veci je ex offo preverenie povinnosti obchodníka vo svetle
čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. Inak
povedané, či banka pred samotným poskytnutím pôžičky skúmala schopnosť žalovaného splácať túto
pôžičku, a to nielen z formálneho hľadiska, ale aj materiálne. Ďalej kľúčovým bude preverenie náležitostí

zmluvy podľa § 9 ods. 2 s poukazom na § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

9. Nepochybne podľa § 7 ods. 1 a 2 ZoSÚ účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere (17.06.2016) veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto

zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou
schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa
poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel
spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a
pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie

je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

10. Podľa § 7 ods. 16 účinného v čase uzatvorenia Zmluvy o spotrebiteľskom úvere (17.06.2016)
vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ a) poskytne spotrebiteľovi informácie

pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5, b) posúdi schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ
podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky, posúdi schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje získané z jedného alebo viacerých
registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa rovná aspoň dvojtretinovej väčšine

veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú zverejnení v zozname veriteľov
podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v čase posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

11. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7

ods. 1 ZoSÚ s ohľadom na ust. § 7 ods. 17 ZoSÚ žalobcom sa týmto dôvodom nevenoval s patričnou
starostlivosťou a nezodpovedal všetky otázky, ktoré je nevyhnutné preveriť pre rozhodnutie vo veci
samej, teda v nedostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil predčasný
záver.

12. V otázke ex offo preverenia povinností obchodníka je dôležité pripomenúť, že bonita vyjadruje
hodnotu a dôveryhodnosť ekonomického subjektu (napr. firmy, jednotlivca, ale i obce alebo štátu) na
finančnom trhu. Súvisí s hospodárením daného subjektu a vyjadruje tak jeho solventnosť, kredibilitu,
schopnosť zhodnotiť vkladaný kapitál resp. naplniť svoje záväzky. V širšom pohľade súvisí i s dobroupovesťou. Napriek tomu, že často býva stotožňovaná s ratingom, ktorý predstavuje schopnosť splácať
svoje dlhy, má bonita širší rozsah a rating je len jednou z jej zložiek.
Bonita subjektu je najčastejšie posudzovaná bankami pred poskytnutím úveru, alebo inými subjektmi

pred majetkovým vstupom do firmy, investovaním, alebo nadviazaním obchodného partnerstva.
Všeobecne má hodnotenie bonity významný vplyv vo veriteľsko-dlžníckych vzťahoch. Ak banka
vyhodnotí klienta ako úveruschopného, vyjadruje tak svoju dôveru v jeho schopnosť plniť svoje záväzky.
Čím je bonita firmy lepšia, tým vyzerá pre prípadných veriteľov menej rizikovo, a tým lacnejšie zdroje
financovania môže byť schopná získať.

Hodnotenie bonity určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou
úverového procesu. Po fáze žiadosti o úver nasleduje fáza skúšky úverovej spôsobilosti žiadateľa
(analýza úverovej schopnosti), v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa,
osobná dôveryhodnosť žiadateľa a jeho hospodárska a finančná situácia.
U individuálnych žiadateľoch banka posudzuje osobné údaje ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu,
rodinný stav a tiež trvalé príjmy a pravidelné výdaje žiadateľa, či celej domácnosti.

Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a platobnú morálku. Jedným zo zdrojov (nie jediným)
týchto informácii je Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje informácie o
úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk
pôsobiacich na Slovensku.
V minulosti prebiehalo hodnotenie bonity dlžníka prevažne subjektívnym posúdením. V prvej polovici

19. storočia plnili funkciu bánk súkromní zmenárnici a tí individuálne posudzovali úverovú bonitu
súkromníkov a štátov a podľa toho im požičiavali peniaze za rôzne vysoký úrok. S nástupom nepriameho
financovania a hlavne pre potreby inštitucionálnych veriteľov bolo potrebné hodnotenie viac zobjektívniť
a zjednotiť jeho postupy. Začali sa čiastočne využívať rôzne matematicko-štatistické modely (https://
sk.wikipedia.org/wiki/Bonita_(financie).

Oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka formulovaná nálezem sp. zn.
I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v podobě vykonávacího řízení
subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své peníze, ale také toho, kdo úvěr
neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž spíše s cílem dosažení (většího)
zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž žadatel úvěrů - dlužník, ať už z

nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní nezodpovědnosti a lhostejnosti
přistoupil. Ústavný súd Českej republiky III. ÚS 4129/18.
Povinnost soudu zkoumat, zda úvěrující prověřil úvěruschopnost budoucího dlužníka (sp.zn. III. ÚS
4129/18 ze dne 26. února 2019). Nezkoumá-li obecný soud, zda úvěrující při poskytnutí spotřebitelského
úvěru prověřil schopnost úvěrovaného plánovaný úvěr splatit, zasáhne tím do základního práva

spotřebitele na soudní ochranu zaručeného v čl. 36 odst. 1 Listiny základních práv a svobod.
Je nevyhnutné dať do pozornosti, že vo veci C-303/20 Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Článok 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že
preskúmanie účinnej, primeranej a odrádzajúcej povahy sankcií ustanovených v tomto článku za

porušenie najmä povinnosti posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa uloženej v článku 8 tejto smernice sa
musí vykonať tak, že sa v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ zohľadní nielen ustanovenie
vnútroštátnehopráva,ktoréboloprijatéosobitnenaúčelyprebratiauvedenejsmernice,aletakistovšetky
iné ustanovenia tohto práva, pričom sa musia vykladať v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie
a ciele tejto smernice tak, aby uvedené sankcie splnili požiadavky stanovené v článku 23 tejto smernice.

Vo veci C-679/18 Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť
preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej
veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť dôsledky, ktoré

z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že sankcie spĺňajú
požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v
tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinnosti
veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy
o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej

jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v
trojročnej premlčacej dobe.13. V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy

osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,
abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili

potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.
júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého
obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a

usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

14. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-755/22 z 11.01.2024, Nárokuj
s.r.o. proti EC Financial Services, a.s., cit: ,,Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol
takto: Články 8 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o

zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom
zmysle, že: nebránia tomu, aby bol veriteľ v prípade, že porušil svoju povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa, sankcionovaný v súlade s vnútroštátnym právom neplatnosťou zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a zánikom jeho nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov, hoci táto zmluva bola v celom rozsahu
vykonaná zmluvnými stranami a spotrebiteľovi nevznikli v dôsledku tohto porušenia žiadne nepriaznivé

dôsledky.“

15.Vzhľadomnavyššieuvedenénároky,ktorénadodávateľakladieúnijnéprávoarozhodnutiaSúdneho
dvora EÚ v tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1,
17 a 27 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta

žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné
vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné
vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie je na
žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil povinnosť vyplývajúcu
mu z ust. § 7 ods. 1, 17 ZoSÚ.

16. Z jednotlivých bodov rozsudku súdneho dvora (prvá komora) zo 6. júna 2019 vo veci C-58/18, Michel
Schyns proti Belfius Banque SA, vyplýva:
Ako to bolo pripomenuté v bode 29 tohto rozsudku, aj keď smernicou 2008/48 sa harmonizujú len určité
aspekty pravidiel členských štátov v oblasti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, z odôvodnenia 44 tejto

smernice vyplýva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť transparentnosť a stabilitu trhu a v očakávaní
ešte širšej harmonizácie musia dbať na to, aby zaviedli vhodné regulačné alebo kontrolné opatrenia,
uplatniteľné na veriteľov.
Spájať tak povinnosť veriteľa overiť úverovú bonitu spotrebiteľa s právnym dôsledkom, pokiaľ ide o
správanie, ktoré má veriteľ prijať v prípade negatívneho posúdenia, nie je v rozpore s cieľom článku 8

ods. 1 smernice 2008/48. V odôvodnení 26 tejto smernice sa totiž pripomína cieľ spočívajúci v posilnení
zodpovednosti veriteľov a v ich odradení od toho, aby úvery poskytovali nezodpovedne.
Navyše smernica 2014/17 prijatá, ako to pripomína jej odôvodnenie 3, v oblasti spotrebiteľských
úverov týkajúcich sa nehnuteľností v nadväznosti na medzinárodnú finančnú krízu, ktorá preukázala,
že nezodpovedné správanie účastníkov trhu môže podkopať základy finančného systému, aj keď sa

neuplatňuje rationae temporis a materiae, preukazuje vôľu normotvorcu Únie posilniť zodpovednosť
veriteľov tým, že vo svojom článku 18 ods. 5 písm. a) stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby
„veriteľ poskytol úver spotrebiteľovi len vtedy, keď výsledok posúdenia úverovej bonity naznačuje, že je
pravdepodobné, že povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere budú splnené spôsobom, ktorý sa podľa
danej zmluvy vyžaduje“.

Povinnosť veriteľa stanovená vnútroštátnymi právnymi predpismi zdržať sa uzavretia zmluvy o úvere
v prípade, keď sa nemôže odôvodnene domnievať, že spotrebiteľ bude schopný vzhľadom na svoju
finančnú a osobnú situáciu splatiť úver v súlade so zmluvou, teda nie je takej povahy, aby narušilacieľ článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 alebo spochybnila principiálnu zodpovednosť spotrebiteľa dbať
o svoje vlastné záujmy.

17. Kľúčovým v presadzovaní ex offo ochrany podľa článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES v rámci vnútroštátnej judikatúry je recentný Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky,
sp.zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025.
,,27. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7
zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom
berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

28. Zákonodarca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú
povinnosť, je na strane veriteľa [pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských
úveroch]. Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s
poskytovaním úveru.
29.Povinnosťveriteľaposúdiťpreduzavretímzmluvyúverovúbonitujeprespotrebiteľanepochybneviac

nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA proti
Fesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak,
že „existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude
dovolávaťprávnejnormyurčenejnajehoochranu(rozsudokz21.apríla2016,RadlingeraRadlingerová,

C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch
je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné
skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať, a
právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétny

výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch).
31. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi.
32. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov

a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo
možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to,
že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by
totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred

nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.
33. Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely
posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal
byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva),
že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo

predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,
klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,
nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné
pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov
teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už

pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver
napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.
34. Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia
§ 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko
„najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.

8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa
a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).35. Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali

úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia
na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“.
36. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol
veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa

predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.
41. Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi
okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity
veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho
práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami
na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno

očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie
preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť
aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a
napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť.“

18. Z týchto stručných dôvodov odvolací súd kasačným vybavením veci zabezpečil ex offo napĺňanie
účinkov čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
ako aj preverenie náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 s poukazom na ust. §
11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. So zreteľom na uvedené odvolací súd postupom

podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP v rozsahu zmluvného úroku a trov konania rozsudok zrušil a v tomto
rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája

1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).

20. Úlohou súdu prvej inštancie bude po vrátení veci umožniť žalobcovi preukázať dôkazmi naplnenie

povinností obchodníka v naznačenom smere (pozri bod 8 až 18 tohto uznesenia) a zistí, či poskytnutý
úver nie je bezúročný a bez poplatkov s tým, že svoje nové rozhodnutie súd prvej inštancie presvedčivo
odôvodní napĺňajúc ust. § 220 ods. 2 CSP.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).