Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/172/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1717208175
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1717208175.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobcov: X. X. B. H. J. Á. F. H. ,
K. P. X.XX.XXXX, O. Z., Z. Č.. XXX/X, X. V. D. Z. B. Á. J. U. , K. P.U. XX.X.XXXX, O. Q., D. Q. Č.. XXXX/
X, X. Q. D. Z. B. Á. J. R. B. Á. , K. P. XX.X.XXXX, O. Q., D. Q. Č.. XXXX/X, všetci zastúpení: JUDr. Ester
Bujnovská, advokátka, Malacky, Záhorácka č. 5478/15B, proti žalovanému: Nemocničná a.s., Pezinok,
Holubyho č. 35, IČO: 35 865 679, zastúpený spoločnosťou: Moško a Gúčik advokáti, s.r.o., Bratislava,
Štefanovičova č. 14, IČO: 36 856 355, za ktorú konajú JUDr. Martin Gúčik a JUDr. Slavomír Moško, s
intervenientom na strane žalovaného: Generali Česká pojišťovna a.s., Praha 1, Nové Město, Spálená č.

75/16, Česká republika, IČO: 452 72 956, konajúca na Slovensku prostredníctvom svojej organizačnej
zložky Generali Poisťovňa, pobočka poisťovne z iného členského štátu, Bratislava, Lamačská cesta č.
3/A, IČO: 54 228 573, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov v 1. až
3. rade proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. júna 2022, sp. zn. 43 C 36/2017-463, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 13. júna 2022, č. k. 43 C 36/2017-463, p o t
v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči spoločnej a nerozdielnej
povinnosti žalobcov v 1. až 3. rade v rozsahu 100 %.

III. Intervenientovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči spoločnej a nerozdielnej
povinnosti žalobcov v 1. až 3. rade v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13.6.2022, č. k. 43 C 36/2017-463 vo výroku I. žalobu
zamietol; vo výroku II. žalovanému priznal voči žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, ktoré budú žalobcovia v 1. až 3. rade povinní zaplatiť do troch dní odo

dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude rozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením; vo výroku III. intervenientovi priznal voči žalobcom v
1. až 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré budú žalobcovia v 1. až 3. rade
povinní zaplatiť do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, pričom o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Vychádzal zo žaloby
doručenej Okresnému súdu Pezinok dňa 28.12.2017, ktorou sa žalobcovia ako pozostalí po nebohom
P. D. (narodený dňa X.X.XXXX, zomrel dňa XX.XX.XXXX v Nemocnici Malacky) domáhali náhrady

nemajetkovej ujmy, každý v sume 8.000,- €. Svoju žalobu odôvodnili tým, že P. D. bol dňa 24.10.2015 o
3,30 hod. privezený sanitkou RZP do internej ambulancie Ústavnej pohotovostnej služby žalovaného z
dôvodu kolapsového stavu. V rámci interného vyšetrenia boli spísané anamnestické údaje a realizované
objektívne ošetrenie. Žiadne iné vyšetrenia, ako napríklad laboratórne vyšetrenia a EKG vyšetrenieneboli vôbec vykonané, a to napriek kolapsovému stavu pacienta. Uvedené možno podľa žalobcov v 1.
až 3. rade považovať za pochybenie žalovaného a za poskytnutie zdravotnej starostlivosti non lege artis.
Uvedené konštatoval aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Bratislava, v rámci šetrenia

na základe podnetu žalobcov v 1. až 3. rade. Následne bez dôkladného vyšetrenia zdravotného stavu
nebohého P. bol nebohý v ten istý pracovný deň prepustený do domáceho prostredia. Dňa 25.10.2015,
t. j. nasledujúci deň, nastal u menovaného znova kolapsový stav a opätovne bol prevezený sanitkou
RZP do internej ambulancie Ústavnej pohotovostnej služby žalovaného. Bol vyšetrený štandardným
spôsobom, boli vykonané laboratórne vyšetrenia EKG a RTG pľúc, pričom bez ďalšieho vyhodnotenia

jeho zdravotného stavu, napriek zhoršeniu dýchania menovaného a jeho opätovného kolapsu a bez
ujasnenej diagnostiky, nebol pán D. umiestnený na oddelení jednotky intenzívnej starostlivosti, kde by
bol pod 24-hodinovým monitoringom vitálnych funkcií. Namiesto toho bol umiestnený na geriatrické
oddelenie, kde mu nevykonali žiadne iné vyšetrenia, najmä nebolo vykonané vyšetrenie acidobázickej
rovnováhy a nebolo vykonané natívne RTG brucha, napriek odporúčaniu rádiológa. Napriek tomu, že
P. D. uvádzal aj po troch hodinách od hospitalizácie zhoršenie dýchania, bol v nemocničnej izbe sám,

bez dozoru (monitoringu). Následne bol v skorých ranných hodinách nájdený v bezvedomí, nakoľko
si zjavne nemohol privolať pomoc. Personálu nemocnice sa resuscitáciou už nepodarilo obnoviť jeho
vitálne funkcie a došlo k jeho úmrtiu. Personál nemocnice neinformoval o úmrtí najbližších príbuzných.
Až v ranných hodinách syn P. D., ktorý prišiel na jeho návštevu a nenašiel hospitalizovaného v izbe,
bol informovaný sanitárnou pracovníčkou o tom, že jeho otec zomrel. Na základe uvedeného majú

žalobcovia v 1. až 3. rade za to, že poskytnutá zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného bola
nedostatočná. P., že k rovnakým záverom dospel aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
ktorýnazákladepodnetužalobcovv1.až3.radezhodnotilaposúdilposkytnutiezdravotnejstarostlivosti
nebohému zo strany žalovaného ako nedostatočné. Žalobcovia v 1. až 3. rade sa vôbec nedozvedeli
príčinu úmrtia, a to ani z listov od žalovaného. Túto príčinu nevedel zhodnotiť ani ošetrujúci lekár a

nebola riadne zdokumentovaná v správach ošetrujúcich lekárov. Z nevysvetliteľných dôvodov nebola
vykonaná pitva nebohého, a to napriek tomu, že zomrel v zdravotníckom zariadení. Podľa žalobcov
v 1. až 3. rade išlo o hrubé porušenie zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej
len „zákon o zdravotnej starostlivosti“). Vzhľadom na rozporuplné vyjadrenia žalovaného v predmetnej

veci, navrhli žalobcovia v 1. až 3. rade vykonanie znaleckého dokazovania z príslušného odboru na
posúdenie spôsobu a úrovne poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Dôvodili, že zavinené porušenie
zákona o zdravotnej starostlivosti a súvisiacich predpisov žalovaným, s následkom úmrtia P. D.,
vykazuje všetky znaky neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov
rodiny (najmä manželky a deti), a to predovšetkým do ich práva na súkromný, rodičovský a rodinný

život. Uviedli, že rodinný život zahŕňa sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy medzi najbližšími
rodinnými príslušníkmi, vytvorené v období ich spoločného spolužitia podľa § 13 ods. 2 zákon č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). V kontexte vyššie uvedených skutočnosti
žalobcovia v 1. až 3. rade mali za preukázané, že žalovaný neoprávnene zasiahol svojim protiprávnym
konaním do ich osobnostných práv, a to do práva na ich súkromie a rodinný život. Ujma, ktorá im

vznikla je nenapraviteľná a nie je možné ju zmierniť inak ako priznaním finančného zadosťučinenia. V
zmysle ustálenej judikatúry, ak v súdnom konaní na ochranu osobnosti podľa ustanovení § 11 až § 13
Občianskeho zákonníka vystupuje niekoľko oprávnených osôb, každá z nich koná sama za seba. Preto
žiadali, aby súd prvej inštancie priznal každému zo žalobcov sumu 8 000,- €, ako náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Svoj nárok odôvodnili tým, že podľa ustálenej právnej praxe je podmienkou priznania

náhrady nemajetkovej ujmy skutočnosť, že morálna satisfakcia sa vzhľadom na okolnosti konkrétneho
prípadu javí ako nepostačujúca.

2. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, ods. 2,
ods. 3, § 15, § 16 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 3, § 79 ods. 1 písm. c/ zákona o zdravotnej

starostlivosti. Dôvodil, že na základe vykonaného dokazovania, a to zo zhodných výpovedí strán sporu,
ako aj listinných dôkazov, mal za preukázané, že manžel žalobkyne v 3. rade a otec žalobcov v 1.
a 2. rade, po tom, čo bol dňa 25.10.2015 prijatý do ústavnej liečby, toho istého dňa u žalovaného,
zomrel. Spornou skutočnosťou bolo, či pacientovi bola pred smrťou poskytnutá zdravotná starostlivosť
správne alebo nie; a v prípade nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti (non lege artis), či

nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť bola v príčinnej súvislosti s následkom, smrťou P. D..
Žalobcovia v 1. až 3. rade tvrdili, že žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti porušil svoju
zákonnú povinnosť a neposkytol zdravotnú starostlivosť pacientovi správne. Žalobcovia v 1. až 3. rade
preukazovali tieto svoje tvrdenia výsledkami kontroly Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,ktorý liečebný postup žalovaného v časti vykonaných vyšetrení dňa 24.10.2015 o 3,03 hod., a to v
absencii laboratórneho vyšetrenia a EKG, považoval za pochybenie a tiež konštatoval, že zdravotná
starostlivosť poskytnutá pacientovi žalovaným bola nedostatočná, čím porušil povinnosti uložené mu

zákonom (§ 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti). Čo sa týka príčiny smrti pacienta, tá bola
stanovená v zdravotnej dokumentácii. Pacient po smrti nebol pitvaný, v liste o prehliadke mŕtveho bola
ako príčina náhleho akútneho zhoršenia klinického stavu pacienta určená embólia do pľúcnej tepny.
Súd prvej inštancie vychádzal zo záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, podľa
ktorého príčinou smrti mohla byť aj fatálna arytmia (porucha srdcového rytmu), ktorá vznikla následkom

chorobných zmien srdcového svalu pri zúžení aorty, stavu po akútnom koronárnom syndróme a anémie.
Z predmetných záverov vyplýva, že v oboch prípadoch môže dôjsť k náhlej srdcovej smrti, ktorá bola aj
napriek komplexnej intenzívnej a resuscitačnej starostlivosti ťažko odvrátiteľná aj vzhľadom na viaceré
závažné ochorenia pacienta. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou dospel k záveru, že aj
keď neboli v prípade pacienta P. D. realizované príslušné diagnostické postupy u žalovaného, nemalo to
žiadenvplyvnaďalšípriebehavývojjehoochorenia.Uvedenésúdprvejinštanciekonštatovalnazáklade

skutočnosti, že pri druhom vyšetrení už bol diagnostický postup komplexný a neboli zaznamenané
také zmeny, ktoré by upozorňovali na hroziacu náhlu srdcovú smrť. Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou vyhodnotil podnet žalobcov v 1. až 3. rade ako opodstatnený s tým, že zdravotná
starostlivosť nebola poskytnutá lege artis. Súd prvej inštancie skonštatoval, že obdobné závery boli
zistené aj vo vypracovanom znaleckom posudku č. 248/2020 vypracovaným znaleckou organizáciou

v odbore Zdravotníctvo a farmácia zo dňa 9.10.2020 (ďalej len „znalecký posudok“). V konaní mal
súd prvej inštancie za preukázané, že postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dňa 24.10.2015
nebol správny, nebol v súlade s postupmi lege artis, a to najmä nevyčerpaním všetkých diagnostických
možností daného poskytovateľa v danom čase (minimálne nevykonanie EKG a základného súboru
laboratórnych vyšetrení). V konaní však nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že uvedený nesprávny

postup bol v príčinnej patofyziologickej medicínskej súvislosti s neskorším úmrtím P. D. dňa 25.10.2015
o 4.45 hod. V konaní nebolo ustálené, že klinická situácia a zdravotný stav menovaného by v prípade
skoršieho prijatia na oddelenie viedli k vykonaniu takých diagnostických výkonov, plánovaných pôvodne
až na pracovné dni od pondelka 26.10.2015, ktoré by zásadným spôsobom zmenili odborný náhľad
nad pacientom (stratifikácia pacienta ako pacienta so závažným ohrozením základných životných

funkcií). V prípade, že by príčinou smrti pacienta bolo krvácanie, výsledky vyšetrenia krvného obrazu
z 24.10.2015 a ich neskoršie porovnanie s výsledkami z 25.10.2015 by mohlo, ale nemuselo prispieť
k stanoveniu tejto diagnózy. Pri zistenom krvnom tlaku 125/75 torr u staršieho pacienta po kolapse
bolo na zváženie aj zníženie dávky antihypertenzív (liekov proti vysokému krvnému tlaku). Ponechanie
pôvodného dávkovania pri náleze nižších hodnôt pri jednotlivom meraní však nebolo jednoznačne

postupom non lege artis s predpokladom, že prípadnú potrebnú úpravu liečby vykoná podľa ďalších
meraní praktický lekár. Dôvodil, že u pána D. neboli, avšak z časových dôvodov ani ešte nemohli byť
vykonané všetky vyšetrenia na stanovenie diagnózy ochorenia, ktoré bolo príčinou jeho opakovaných
kolapsov z toho dôvodu, že úplné vyšetrenie príčiny kolapsových stavov a prípadne aj so synkopou,
teda krátkodobých príhod straty vedomia s prípadným pádom a nasledovným plným nadobudnutím

vedomia v krátkom čase, spravidla trvá niekoľko dní až týždňov. Voľba postupnosti vyšetrení závisí na
zhodnotení príznakov konkrétneho pacienta a rozhodnutí ošetrujúceho lekára. Nakoľko u menovaného
boli správne naplánované viaceré indikované vyšetrenia; z tohto analytického pohľadu a v danom čase
ÚPS vyšetrenia; je možné naplánovaný diagnostický postup poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dňa
25.10.2015 hodnotiť ako správny, v súlade s postupom lege artis. Poškodený nemal typické príznaky

žiadneho z ochorení, ktoré by u neho prichádzali do úvahy ako príčina smrti. Lekár ÚPS vykonal
dňa 25.10.2015 základné vyšetrenia, na základe ktorých nebolo možné stanoviť definitívnu diagnózu
a pacienta prijal na Geriatrické oddelenie na diagnostickú hospitalizáciu. Neuvážil pritom dostatočne
možnosť, že by synkopy a anémia mohli mať napr. spoločnú príčinu v krvácaní do tráviaceho traktu,
najskôr do žalúdka. Intenzita prípadného krvácania sa mohla časom kriticky zvýšiť následkom erózie

tepny, ale proti takémuto scenáru do istej miery svedčia hodnoty krvného tlaku, zaznamenané pri
vyšetrení ešte dňa 25.10.2015 o 3.35 hod. Obhliadajúcim lekárom zistenú príčinu smrti (pľúcnu embóliu)
znalec považoval však za málo pravdepodobnú, až nepravdepodobnú, a to z dôvodu neprítomnosti
klinických a EKG príznakov a na základe vylúčenia rozsiahlejšieho trombotického procesu vyšetrením
D-dimérov. Zaznamenané príznaky a nálezy nie sú charakteristické ani pre ďalšie možné príčiny úmrtia,

napríklad náhlu cievnu mozgovú príhodu, akútny infarkt myokardu, prasknutú aneuryzmu aorty atď.
Aj v prípade, ak by prijímajúci lekár myslel na podozrenie na krvácanie do tráviaceho traktu, ktoré
by mohlo byť prípadne podopreté nálezom pri vyšetrení per rectum, primeraným opatrením by bolo
sledovanie krvného tlaku a pulzu najmenej v hodinových intervaloch, ako bolo dodatočne nariadenépo vyšetrení pacienta 25.10.2015 o 3.35 hod. službukonajúcim lekárom na Geriatrickom oddelení.
Dôvodom tohto vyšetrenia bolo, že pacient sa sťažoval na ťažké dýchanie. Fyzikálnym vyšetrením
nebola zistená porucha srdcového rytmu, príznaky zlyhávania srdca ani výrazné zníženie krvného tlaku,

aké by malo sprevádzať intenzívne krvácanie. Pacient nemal bolesti typické pre akútny srdcový infarkt.
Saturácia krvi kyslíkom bola normálna, čo v danej chvíli prakticky vylučovalo závažné zlyhanie srdca
alebo dýchania, ale ešte nie krvácanie. Zistený krvný tlak v znížených, ale ešte prijateľných hodnotách
skôr ale nefavorizoval závažné krvácanie do tráviaceho traktu. Službukonajúci lekár teda nemal ďalší a
jednoznačný dôvod pacienta preložiť na jednotku intenzívnej starostlivosti. Znalec, v zhode s názorom

Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pripustil možnosť úmrtia následkom fatálnej poruchy
srdcového rytmu. V konaní však bolo preukázané, že ani tejto príčine smrti príznaky zistené vyšetrením
dňa 25.10.2015 počas hospitalizácie na Geriatrickom oddelení o 3.33 hod., kedy bola zistená pravidelná
činnosť srdca nezodpovedajú v plnom rozsahu. Na druhej strane, ani opakované nálezy normálneho
srdcového rytmu pri jednorazových vyšetreniach nevylučujú záchvatovú poruchu srdcového rytmu so
zastavením srdca, najmä pri zohľadnení chudokrvnosti pacienta. V zmysle vykonaného dokazovania

sa porucha srdcového rytmu javila ako najpravdepodobnejšia bezprostredná príčina smrti. Táto mohla
byť následkom akútneho infarktu myokardu niekedy po poslednom lekárskom vyšetrení, alebo aj bez
neho, u pacienta s kombináciou ischemickej choroby srdca, zúženia aortálnej chlopne a nedokrvenia
srdcovéhosvalunásledkomanémie.Takýtonajpravdepodobnejšípatofyziologickýmechanizmusjevšak
len predmetom medicínskych úvah, no nie je možné ho forenzne verifikovať. Podľa názoru znalca

ošetrujúci lekári nevenovali pri vyšetrovaní P. D. pozornosť určitým konkrétnym detailom, ktoré však
mohli, ale ani vôbec nemuseli, ponúknuť úspešnú navigáciu k správnej liečiteľnej diagnóze, čím majú na
mysli predovšetkým typ anémie a anamnestické údaje, ktoré mohli svedčiť pre prípadné skryté krvácanie
napríklad do tráviaceho traktu. Malo ísť však vyslovene len o hypotetickú úvahu, pričom iné spresnenie
adekvátnosti postupov nebolo možné realizovať a už žiadnym spôsobom hodnotiť. Súd prvej inštancie

skonštatoval, že v získanej zdravotnej dokumentácii nebol zaznamenaný priebeh kardiopulmonálnej
resuscitácie, čo je nesprávny postup poskytovania zdravotnej starostlivosti non lege artis; napríklad
popis elektrokardiogramu pri začatí rozšírenej kardiopulmonálnej resuscitácie by mohol mať výpovednú
hodnotu o príčine smrti. Uzavrel, že síce na postupe lekárov ÚPS dňa 25.10.2015, Geriatrického
oddelenia Nemocnice Malacky boli v konaní zistené a jednoznačne preukázané parciálne sporné

postupy(nonlegeartis),nobezzjavnejapreukázateľnejpríčinnejsúvislostisúmrtím.Súdprvejinštancie
na základe vykonaného dokazovania, predloženého znaleckého posudku vypracovaným znaleckou
organizáciou, výsluchom znalca na pojednávaní a zo záverov Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou a ďalšieho vykonaného dokazovania žalobu v celom rozsahu zamietol. V závere
skonštatoval, že síce vykonal dokazovanie smerujúce k zisteniu skutočností preukazujúce závažnosť

ujmy žalobcov v dôsledku smrti P. D. odôvodňujúce výšku požadovanej materiálnej satisfakcie, avšak
v odôvodnení rozsudku sa k nim už nevrátil, vzhľadom na nepreukázanie kauzálneho nexusu medzi
protiprávnym konaním (poskytnutie starostlivosti non lege artis) a smrťou fyzickej osoby.

3. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 262 ods. l a § 255 ods. l a

úspešnosťou žalovaného a intervenienta, ktorým preto v súlade so zásadou úspechu priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej podali žalobcovia v 1. až 3. rade v zákonnej
lehote a v celom rozsahu odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.); súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), ako i z
dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Namietali, že napadnutý rozsudok je vecne nesprávny, nezákonný a zjavne

nespravodlivý. Ďalej poukázali na to, že v rozsudku súdu prvej inštancie absentujú všetky náležitosti
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p., a teda je postihnuté vadou. Dôvodili, že rozhodnutie súdu je
nepreskúmateľné, ak súd v rozhodnutí neuviedol dostatočné, presvedčivé a zrozumiteľné dôvody, pre
ktoré žalobu zamietol. V danom prípade teda ide o existenciu vady konania, ktorá sa prejavila v takom
nesprávnom procesnom postupe, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietali, že súd prvej inštancie
na poslednom pojednávaní dňa 13.6.2022 odmietol návrh žalobcov na vykonanie dôkazu vypočutím
všeobecného lekára nebohého P.. Menovaný sa o nebohého pacienta staral dlhé roky, dokonale poznal
jeho zdravotný stav a bol jeho rodinou informovaný o skutočnostiach, ktoré predchádzali úmrtiu tohtopacienta v zdravotníckom zariadení. Menovaný lekár dokonca komunikoval telefonicky s Nemocnicou
Malacky a naliehal, aby pána D. ako pacienta s ochorením srdca hospitalizovali. Súd tento návrh
žalobcov v 1. až 3. rade bez ďalšieho a náležitého zdôvodnenia zamietol ako nadbytočný. Uviedli, že

dostatočné odôvodnenie je potrebné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové
alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. Povinnosťou súdu je preto
vždy vyrovnať sa s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Žalobcovia v 1.
až 3. rade sa nestotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie, v bode 42. napadnutého rozsudku,
že nepreukázali nepochybne príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného postupom

non lege artis pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti P. D. a následkom - jeho bezprostredným
úmrtím v Nemocnici Malacky. Podľa žalobcov v 1. až 3. rade súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil
postup žalovaného ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, keď skonštatoval, že neposkytol dňa
24.10.2015 pred smrťou menovanému zdravotnú starostlivosť správne. Toto vyhodnotenie považovali
za zavádzajúce, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 24.10.2015 mu v zariadení
žalovaného v Nemocnici Malacky neposkytli žiadnu adekvátnu a primeranú zdravotnú starostlivosť.

Naopak, tohto pacienta po kolapse a s jeho viacerými diagnózami poslali domov bez akéhokoľvek
vyšetrenia. Akú inú príčinnú súvislosť je potrebné podľa žalobcov v 1. až 3. rade hľadať, ak to nie je
bezprostredné odmietnutie prijatia pacienta do nemocnice za účelom zabránenia zhoršenia stavu a
fatálnym následkom. Žalobcovia v 1. až 3. rade tvrdili, s poukazom na vyjadrenia znaleckej organizácie,
že neposkytnutie pomoci P. D. dňa XX.XX.XXXX v Nemocnici Malacky bolo zásadným zlyhaním

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktoré viedlo k nezvratnému stavu, a to k následnému úmrtiu
pacienta. Skutočnosť, že nevykonali jeho resuscitáciu vyplynula z toho, že tento bol umiestnený sám na
izbe a personál ho našiel neskoro. Pitva nebola vykonaná len z dôvodu zakrytia nezmyselného zlyhania
žalovaného. Ďalej uviedli, že nebolo sporné a v konaní a znaleckým dokazovaním sa jednoznačne
potvrdilo, že zdravotná starostlivosť poskytnutá pacientovi v dňoch 24.10.2015 a 25.10.2015 (sobota

a nedeľa) bola poskytnutá nedostatočne, nenáležite, doslova katastrofálne. Toto absolútne zlyhanie
nemocnice, keď po kolapse pacienta a jeho privezení na pohotovosť, pacienta vôbec nevyšetrili a v noci
ho poslali domov, sám znalec vyhodnotil vo svojom výsluchu ako závažné zlyhanie žalovaného, tým
že pacientovi neboli vykonané žiadne laboratórne ani EKG vyšetrenia, napriek tomu, že išlo o pacienta
kardiaka, a tento bol poslaný domov ako človek bez problémov. Poukázali na vyjadrenie znalca MUDr.

K. Q. pred súdom prvej inštancie, že tento postup žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
nebohému považuje za najzávažnejšie pochybenie žalovaného a že dňa 24.10.2015 sa v zariadení
v Malackách, ktoré disponuje všetkými dostupnými možnosťami diagnostiky mohlo a najmä malo pre
nebohého pacienta urobiť omnoho viac. Tiež vyslovil názor, že tento non lege artis postup zo strany
žalovaného mohol následne zásadne ovplyvniť ďalší osud pacienta. Ďalej znalec zdôraznil, že túto

otázku považuje za najpodstatnejšie a najvýznamnejšie pochybenie žalovaného, a preto „nesmie byť
zabudnutá“. V tejto súvislosti žalobcovia v 1. až 3. rade poznamenali, že ak by súd prvej inštancie
jasne a striktne dodržiaval zákon, tak by pri hodnotení dôkazov v ich vzájomnej súvislosti nemohol
dospieť k názoru a úvahe uvedenej v rozsudku o nedostatku príčinnej súvislosti medzi flagrantným
porušením zákona o zdravotnej starostlivosti neposkytnutej nebohému pacientovi a s jeho úmrtím

po niekoľkých hodinách. Podľa žalobcov v 1. až 3. rade je zarážajúce, že nemocnica so špičkovým
vybavením odloží pacienta po kolapsových stavoch na samostatnú izbu bez ďalšej starostlivosti s tým,
že budú čakať do pondelka než príde personál, ktorý možno bude vedieť, čo robiť a ako ho liečiť.
Poukázali na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s určitými nejasnými, až zavádzajúcimi
konštatovaniami znaleckej organizácie forenzic.sk, ktorá na tvrdenie manželky nebohého pacienta

ohľadom nutnosti hospitalizácie na jednotke intenzívnej starostlivosti, dodala, že na jednotke intenzívnej
starostlivosti sú hospitalizovaní pacienti, u ktorých je dokázané zlyhávanie jednej alebo viacerých
orgánových sústav (pacienti so srdcovým zlyhávaním, s akútnym závažnými poruchami srdcového
rytmu, pacienti alebo pacienti pri závažných infekciách v septickom stave). Namietali, že na jednej
strane znalci zhodnotili nebohého ako pacienta s preukázaným ochorením srdca a synkopa mohla byť

kardiálnehopôvoduavďalšejvete(strana28znaleckéhoposudku)poukázalinato,žekolapsovýstavso
synkopou (krátkodobou poruchou vedomia následkom zníženie prietoku v krvi v mozgu) bol u pacienta
pravdepodobne spôsobený následkom kombinovanej etiológie pri stredne závažnej aortálnej stenóze
a anémii stredne ťažkého stupňa s prítomnosťou posturálnej hypotenzie. Súd prvej inštancie sa týmito
súvislosťami vôbec nezaoberal, preto rozsudok súdu prvej inštancie považovali za nesprávny a vydaný

na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolaciemu súdu navrhli napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie a priznať im nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %.5. Intervenient na strane žalovaného vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1. až 3. rade uviedol, že s ich
odvolacími dôvodmi nemôže súhlasiť a rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto konaní považuje za
správne, plne zákonné, zároveň jasné, zrozumiteľné, prijaté na základe riadne zisteného skutkového

stavu a správneho právneho posúdenia veci a zároveň dostatočne odôvodnené. Argumentáciu žalobcov
považoval za nepreukázanú, nedôvodnú, značne selektívnu a účelovú, v určitých častiach až zmyslenú
a zavádzajúcu, a tým aj za nesprávnu. Žalobcovia obsahom svojho podania často dezinterpretovali
výsledky vykonaného dokazovania, pričom pri koncipovaní svojich záverov a tvrdení v odborných
otázkach často favorizujú vlastný laický úsudok, pred zisteniami získanými vykonaným dokazovaním od

odborne spôsobilých osôb. Uviedol, že žalobcovia obsahom svojho odvolania výslovne nedistingvujú,
ku ktorému odvolaciemu dôvodu majú ich vyjadrenia prináležať. Mal však za to, že údajný nesprávny
procesný postup, ktorým malo dôjsť k znemožneniu, aby žalobcovia uskutočnili im patriace procesné
práva v takej miere, že malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod § 365 ods.
1 písm. b/ C.s.p.), žalobcovia vzhliadajú v tom, že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhovaný dôkaz
- výsluch všeobecného lekára nebohého, ako aj v údajnom nedostatočnom zdôvodnení napádaného

rozhodnutia.Konštatoval,žestýmitovyjadreniaminesúhlasí.Ďalejpoukázalnato,žesúdprvejinštancie
savbodoch.23.až44.rozsudkuvyčerpávajúcimspôsobomvysporiadalsvysvetlenímprijatýchzáverov,
a to aj nad rámec argumentácie použitej žalobcami, pričom veľmi jednoznačne a zrozumiteľne uviedol,
prečo v konaní nepovažoval za preukázanú existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi konaním
žalovaného a smrťou príbuzného žalobcov v 1. až 3. rade. Uviedol, že v zmysle zákonných požiadaviek

na obsah súdnych rozhodnutí, súd nie je povinný dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania (správne „stranami sporu“ - poznámka odvolacieho súdu), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Dôvodil, že žalobcovia ani
nekonkretizujú, ktorú, pre rozhodnutie podstatnú okolnosť, nemal súd prvej dostatočne zrozumiteľne

vysvetliť. K zamietnutiu návrhu žalobcov na vykonanie dôkazu - výsluchu všeobecného lekára nebohého
(malo by ísť podľa intervenienta o samostatný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e/
C.s.p.) uviedol, že v zmysle procesných pravidiel civilného konania je posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, vždy vecou súdu, nie
strán sporu. S ohľadom na rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 29.1.2019, sp. zn. 25 Co 159/2018,

poukázal na to, že povinnosťou strany sporu je okrem samotného označenia dôkazu na preukázanie
svojich tvrdení, aj povinnosť predložiť dôkazný návrh, ktorý musí spĺňať požiadavku určitosti, aby bolo
vždy zrejmé, na preukázanie akej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Namietal, že
žalobcovia si dlhodobo neplnili túto povinnosť, kedy napriek námietkam a upozorneniam zo strany
žalovaného a intervenienta na strane žalovaného, predkladali návrhy bez akéhokoľvek zdôvodnenia ich

zámeru, pričom ignorovali aj výslovnú výzvu súdu prvej inštancie zo záveru pojednávania konaného
dňa 5.8.2021 na objasnenie účelu ďalšieho navrhovaného dokazovania. Rovnakou vadou neurčitosti
bol zaťažený aj návrh na vypočutie všeobecného lekára nebohého, kedy nebolo a nie je zrozumiteľné
a žalobcami ani vysvetlené, akú pre rozhodnutie súdu podstatnú okolnosť chceli týmto dôkazom
preukázať. Túto vadu pritom žalobcovia neodstraňujú ani obsahom svojho odvolania, kedy uvádzajú len

veľmi vágne konštatovanie o objasnení „istých okolností“, ktoré ale nekonkretizujú. Dôvodil, že nie je
zrejmé,akobymoholdanýsvedokzvrátiťzáveryprijatéznaleckouorganizáciou.Namietal,žežalobcovia
sa snažili vytvoriť dojem, že nebohému nebola poskytnutá žiadna zdravotná starostlivosť. Nestotožnil sa
s viacerými námietkami žalobcov ohľadom spôsobu poskytnutia zdravotnej starostlivosti, ako napríklad,
že u nebohého nebola vykonaná resuscitácia. K zisteniam znaleckej organizácie uviedol, že tá v tomto

smere poukázala na administratívne nedostatky, ktoré však už len z podstaty veci nemôžu byť v príčinnej
súvislosti s úmrtím príbuzného žalobcov v 1. až 3. rade. Rovnako nepravdivým má byť aj tvrdenie
žalobcov, že v konaní nemalo byť sporné alebo že malo byť znaleckým dokazovaním potvrdené, že dňa
25.10.2015 mala byť zdravotná starostlivosť nebohému poskytnutá nedostatočne. Ďalej sa nestotožnil
s viacerými tvrdeniami žalobcov týkajúcich sa nedostatočného poskytnutia zdravotnej starostlivosti,

pričom poukázal na závery v znaleckom posudku. Dôvodil, že znalecká organizácia v tejto téme
výslovne uviedla, že: „nie je možné jednoznačne a s absolútnou istotou forenzne preukázať, že uvedený
nesprávny postup je v príčinnej patofyziologickej medicínskej súvislosti s neskorším úmrtím p. P. D. dňa
25.10.2015 v čase o 4,45 hod.“ (odpoveď na 1., 2., a 3. položenú otázku v znaleckom posudku, posledný
odstavec na strane 46). Intervenient mal z týchto dôvodov za to, že citované závery súdom ustanovenej

znaleckej organizácie plne potvrdzujú záver súdu prvej inštancie o neexistencií priamej príčinnej
súvislosti medzi konaním žalovaného a smrťou príbuzného žalobcov v 1. až 3. rade, ako obligatórnej
podmienky vzniku zodpovednosti. Príčinnú súvislosť nemožno odvodiť len z časovej nadväznosti javov,
ale musí sa jednať o súvislosť vecnú. Takáto súvislosť však bola vykonaným dokazovaním v konanívyvrátená. Podľa názoru intervenienta tak v danom konaní nedošlo k naplneniu ani jedného žalobcami
uvádzaného odvolacieho dôvodu. Odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za
správne a zákonné. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu

potvrdiť a intervenientovi na strane žalovaného priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov v 1. až 3. rade uviedol, že rozsudok považuje za
vecne správny. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým
zisteniam a vec po právnej stránke správne posúdil, rozsudok riadne odôvodnil, relevantným spôsobom

sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré tvorili predmet konania. Zotrval na
všetkých prostriedkoch procesnej obrany, uplatnených v písomných podaniach a ústnych prednesoch
na pojednávaniach. Žalobcovia podľa názoru žalovaného nevymedzili odvolacie dôvody v súlade s
ustanoveniami § 363 a § 365 C.s.p. a ani neuviedli, pod ktoré z odvolacích dôvodov podľa § 365 C.s.p.
námietky uplatnené v odvolaní. Zároveň nie je podľa žalovaného vôbec zrejmé, v čom konkrétne má
spočívať žalobcami tvrdená nepreskúmateľnosť rozsudku, nesprávne právne posúdenie, ako ani to,

akým konkrétne špecifikovaným nesprávnym procesným postupom im súd prvej inštancie znemožnil
uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Dôvodil, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dal odpovede na všetky otázky, ktoré
mali pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozsudku.
Záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovaného a úmrtím P. D.,

ktorý viedol k zamietnutiu žaloby riadne zdôvodnil, pričom vychádzal zo záverov Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj zo záverov uvedených v znaleckom posudku. Uviedol, že z
odôvodnenia rozsudku je dostatočne zrejmé, prečo nebolo potrebné vykonať dôkaz výsluchom svedka
MUDr. B. Y., a to najmä aj s ohľadom na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 13.6.2022. Súd
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podrobne referoval závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, závery znaleckej organizácie v znaleckom posudku, ako aj závery z výsluchu znalca,
pričom znalecká organizácia považovala (aj bez výpovede všeobecného lekára) predloženú zdravotnú
dokumentáciu za postačujúcu na podanie znaleckého posudku. Ak by aj odvolací súd považoval v tomto
smere odôvodnenie rozsudku za nedostatočné, nemohlo by to založiť vecnú nesprávnosť rozsudku,
ale nutnosť postupu podľa § 387 ods. 2 C.s.p. Navyše žalobcovia v 1. až 3. rade ani netvrdili žiadne

rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by mali byť výsluchom všeobecného lekára preukázané, v rozpore
sustanovením§197ods.2C.s.p.Ďalejuviedol,ževsúvislostisnámietkamiohľadomnevykonaniatohto
dôkazu žalobcovia uviedli nové skutočnosti, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.
Aj keď podľa žalovaného išlo o neprípustné novoty z procesnej opatrnosti uviedol, že na skutkovom
stave potrebnom pre rozhodnutie vo veci by nič nezmenilo ani to, že navrhovaný svedok sa o nebohého

pacienta staral, poznal jeho zdravotný stav, bol informovaný rodinou nebohého (t. j. sprostredkovane) o
skutočnostiach, ktoré predchádzali jeho úmrtiu u žalovaného a ani to, že údajne telefonicky komunikoval
s Nemocnicou Malacky ohľadom potreby hospitalizácie pacienta. Namietal, že žalobcovia v odvolaní
neuviedli, akej konkrétnej vady, resp. rozporu s príslušnými ustanoveniami C.s.p. sa súd prvej inštancie
mal pri hodnotení vykonaných dôkazov dopustiť. Dôvodil, že súd prvej inštancie nemohol skúmať vecnú

správnosť odborných záverov znalca uvedených v znaleckom posudku. Navyše, na základe návrhu
žalobcov bol vypočutý znalec, ktorý sa na pojednávaní dňa 5.8.2021 vyjadril ku všetkým otázkam
žalobcov, ktoré považovali za rozporuplné. Znalec podľa žalovaného vysvetlil, že v znaleckom posudku
nie je žiaden rozpor medzi konštatovaním postupov non lege artis a medzi záverom, že znalecká
organizácia nemôže potvrdiť priamu príčinnú súvislosť postupov non lege artis s úmrtím P. D.. Tiež

vysvetlil, že nie je žiaden rozpor a ani nejasnosť v záveroch uvedených v znaleckom posudku ohľadom
neumiestnenia pacienta na jednotke intenzívnej starostlivosti. Keď znalec z odborného medicínskeho
hľadiska nevidel dôvody na umiestnenie pacienta na jednotku intenzívnej starostlivosti, nemohol sa
súd prvej inštancie s touto odbornou otázkou vysporiadať inak ako je uvedené v bode 37. rozsudku.
Znalec tiež vysvetlil závery v znaleckom posudku ohľadom resuscitácie pacienta a ohľadom toho, kto

rozhoduje o nariadení vykonania pitvy. Namietal, že žalobcovia v odvolaní nenapadli postup súdu prvej
inštancie pri hodnotení znaleckého posudku uvedením konkrétnych pochybení, ktorých sa mal súd
prvej inštancie dopustiť. Ich tvrdenia týkajúce sa záverov znaleckého posudku, ako aj výsluchu znalca
ohľadom príčinnej súvislosti žalovaný považoval za subjektívne, nepodložené konkrétnymi argumentmi
a účelové. Žalovaný striktne namietal nepodložené nové tvrdenie žalobcov, že pitva nebola vykonaná

len z dôvodu zakrytia nezmyselného zlyhania žalovaného, keďže nariadenie pitvy nebolo v právomoci
žalovaného a ani jeho personálu. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny v
celom rozsahu potvrdiť a žalovanému priznať plnú náhradu trov odvolacieho konania.7. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu intervenienta na strane žalovaného uviedol, že sa s predmetným
vyjadrením plne stotožňuje a súhlasí s ním. Zároveň v plnom rozsahu zotrval na svojom vyjadrení k
odvolaniu žalobcov v 1. až 3. rade.

8. Ďalšie vyjadrenia sporové strany nepodali.

9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže

neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla
2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom
(§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi,

rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie však odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné.

10. Pri rozhodovaní vychádzal odvolací súd z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim
pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli

najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase
vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne
skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v

rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 a nasl. C.s.p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. l C.s.p.) a na
ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, následne k správnym právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). V postupe súdu prvej inštancie z
hľadiska procesnoprávneho neboli zistené žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci samej, na ktorú by musel odvolací súd prihliadať aj bez namietania stranou sporu (§ 380 ods. 2
C.s.p.).

12. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo sporným, či pacientovi bola pred smrťou poskytnutá
zdravotná starostlivosť správne alebo nie, a v prípade nesprávneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti

non lege artis, či nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť bola v príčinnej súvislosti s následkom
(smrťou manžela a otca žalobcov). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zo
strany žalovaného síce došlo k nesprávnemu postupu poskytovania zdravotnej starostlivosti non lege
artis, avšak v konaní nebolo preukázané, že k úmrtiu P. došlo v príčinnej súvislosti s predmetným
postupom žalovaného. Uvedené konštatoval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v

Oznámení o výsledku prešetrenia podnetu žalobcov v 1. až 3. rade (č. l. 12 súdneho spisu), ako aj
znalecká organizácia (a to opakovane) v záveroch znaleckého posudku (č. l. 209 až 215 súdneho
spisu) a následne aj znalec MUDr. K. Q. počas výsluchu na pojednávaní dňa 5.8.2021 (č. l. 314 až
319 súdneho spisu). Odvolací súd pre úplnosť poukazuje na niektoré závery v znaleckom posudku.
Na strane 49 znaleckého posudku sa uvádza: „Na postupe lekárov ÚPS dňa 25.10.2015, Geriatrického

oddelenia NsP Malacky teda zisťujeme parciálne sporné postupy - non lege artis, no bez zjavnej a
preukázateľnej príčinnej súvislosti s úmrtím“ (č. l. 212 súdneho spisu). Na strane 47 znaleckého posudku
znalec skonštatoval, že nemožno presne ustáliť, či by klinická situácia a zdravotný stav pacienta v
prípade skoršieho prijatia na oddelenie boli viedli k vykonaniu takých diagnostických výkonov, ktoré by
zásadným spôsobom zmenili odborný náhľad nad pacientom. Následne znalec uviedol, že u pacienta

neboli, avšak z časových dôvodov ani ešte nemohli byť vykonané všetky vyšetrenia na stanovenie
diagnózy ochorenia, ktoré bolo príčinou jeho opakovaných kolapsov z toho dôvodu, že predmetné úplné
vyšetrenie spravidla trvá niekoľko dní až týždňov (č. l. 210 súdneho spisu). Na strane 48 znaleckého
posudku znalec poukázal na skutočnosť, že pacient nemal typické príznaky žiadneho z ochorení, ktoré
by u neho prichádzali do úvahy ako príčina smrti (č. l. 211 súdneho spisu). Zároveň Úrad pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou v Oznámení o prešetrení sťažnosti žalobcov v 1. až 3. rade konštatoval, že aj
keď neboli v prípade nebohého pri prvom vyšetrení realizované všetky príslušné diagnostické postupy
u žalovaného, s vysokou pravdepodobnosťou to nemalo žiaden vplyv na ďalší priebeh a vývoj jeho
ochorenia (č. l. 12 súdneho spisu). Na základe uvedených skutočností sa preto odvolací súd nestotožnils odvolacou námietkou žalobcov v 1. až 3. rade, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko je zrejmé, že súd prvej inštancie svoje právne
závery opieral o v konaní vykonané dôkazy.

13. Žalobcovia v 1. až 3. rade v odvolaní namietali, že samotný znalec vyhodnotil vo svojom výsluchu
ako závažné zlyhanie postup žalovaného v tom, že pacientovi neboli vykonané žiadne laboratórne
ani EKG vyšetrenia, napriek tomu, že išlo o pacienta kardiaka, a tento bol poslaný domov ako
človek bez problémov. Poukázali na výsluch znalca MUDr. K. Q., v rámci ktorého skonštatoval, že

tento postup žalovaného pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti P. D. považuje za najzávažnejšie
pochybenie žalovaného, pričom uvedené mohlo následne zásadne ovplyvniť ďalší osud pacienta.
Rovnako poukázali na konštatovanie znalca v rámci výsluchu, že túto otázku znalec považoval za
najpodstatnejšie a najvýznamnejšie pochybenie žalovaného a preto „nesmie byť zabudnutá“. Z toho
dôvodu namietali záver súdu prvej inštancie o nedostatku príčinnej súvislosti medzi porušením zákona
o zdravotnej starostlivosti neposkytnutej nebohému pacientovi, s jeho úmrtím po niekoľkých hodinách.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že znalec síce počas výsluchu na pojednávaní dňa 5.8.2021
skutočne konštatoval predmetné skutočnosti, avšak následne uviedol, že nemožno potvrdiť, že iným
konkrétnym postupom by bolo možné vykonať preventívne opatrenie pred úmrtím, ktoré nastalo na
druhý deň. Zároveň znalec dodal, že: „Nemáme žiadny argument medicínsky, ktorý by mohol povedať,
keby boli vykonali toto, tak by nedošlo k následku, toto sa nedá určiť.“ (Zápisnica o pojednávaní dňa

5.8.2021, str. 7, č. l. 319 súdneho spisu). Aj z tohto dôvodu sa odvolací súd nestotožnil s námietkou
žalobcov v 1. až 3. rade ohľadom existencie príčinnej súvislosti medzi postupom žalovaného non lege
artis a úmrtím P. D..

14. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcov v 1. až 3. rade, že súd prvej inštancie na poslednom

pojednávaní dňa 13.6.2022 odmietol ich návrh na vykonanie dôkazu vypočutím MUDr. B. Y.
(všeobecného lekára nebohého), čím súd prvej inštancie mal nesprávnym procesným postupom
znemožniť žalobcom v 1. až 3. rade, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces odvolací súd konštatuje nasledovné. Súd prvej
inštancie nevykonanie navrhnutého dôkazu náležite odôvodnil tým, že nepovažoval za potrebné

opätovné preskúmanie ošetrujúcim lekárom, nakoľko bol v konaní skutkový priebeh, ako aj zdravotná
dokumentácia prešetrená zo strany Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, znaleckou
organizáciou, ako aj vyslúchnutým znalcom (Zápisnica o pojednávaní dňa 13.6.2022, str. 3, č. l. 458
súdneho spisu). Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie, nakoľko nie je zrejmé,
aké nové skutočnosti by sa mohli zistiť výsluchom menovaného všeobecného lekára, a to vzhľadom

na dostatočne vykonané znalecké dokazovanie. Odvolací súd zároveň dodáva, že predmetný dôkaz
mohli žalobcovia v 1. až 3. rade navrhnúť už v podanej žalobe (zo dňa 11.12.2017), čo však neurobili.
V žalobe navrhovali vykonanie znaleckého dokazovania, pričom výsluch menovaného všeobecného
lekára navrhli až následne, a to po vypracovaní znaleckého posudku. Preto nie je daný odvolací dôvod
podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p., nakoľko nebolo porušené právo žalobcov v 1. až 3. rade

na spravodlivý proces.

15. K odvolacej námietke žalobcov v 1. až 3. rade ohľadom údajnej absencie náležitostí rozsudku v
zmysle ustanovenia 220 ods. 2 C.s.p. v odvolaním napadnutého rozsudku, odvolací súd uvádza, že
žalobcovia v 1. až 3. rade žiadnym spôsobom nekonkretizovali, v čom presne mala spočívať absencia

predmetných náležitostí. Išlo tak iba o vágne a ničím neodôvodnené tvrdenie. Z toho dôvodu tieto
námietky odvolací súd považoval za bezpredmetné.

16. Súd prvej inštancie v bode 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že vykonal
dokazovanie smerujúce k zisteniu skutočností preukazujúce závažnosť ujmy žalobcov v dôsledku smrti

P. odôvodňujúce výšku požadovanej materiálnej satisfakcie. Následne však správne konštatoval, že
vzhľadom na nepreukázanie kauzálneho nexusu medzi protiprávnym konaním (poskytnutie starostlivosti
non lege artis) a smrťou fyzickej osoby, sa uvedeným nárokom žalobcov v 1. až 3. rade v odôvodnení
rozsudku ďalej nezaoberal. Odvolací súd sa stotožnil s uvedeným postupom súdu prvej inštancie,
nakoľko z dôvodu nepreukázania príčinnej súvislosti medzi postupom žalovaného non lege artis a

smrťou P. bolo bezpredmetné ďalej sa zaoberať žalovaným nárokom žalobcov v 1. až 3. rade na náhradu
nemajetkovej ujmy, resp. zásahom do osobnostných práv žalobcov a tvrdeným poškodením ich práva
na súkromie v dôsledku žalovaným nezapríčineného úmrtia ich príbuzného.17. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcov, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s určitými
nejasnými až zavádzajúcimi konštatovaniami znaleckej organizácie forenzic.sk a že na strane jednej
znalci zhodnotili pacienta s preukázaným ochorením srdca a synkopa mohla byť kardiálneho pôvodu a

v ďalšej vete poukázali na to, že kolapsový stav so synkopou bol u pacienta pravdepodobne spôsobený
následkom kombinovanej etiológie pri stredne závažnej aortálnej stenóze a anémii stredne ťažkého
stupňa s prítomnosťou posturálnej hypotenzie, odvolací súd uvádza, že žalobcovia bližšie nezdôvodnili,
v čom konkrétne videli rozpor v predmetných záveroch znaleckej organizácie. Odvolací súd podotýka,
že nie je jeho úlohou dopĺňať chýbajúcu argumentáciu strany sporu, a preto aj túto námietku vyhodnotil

ako nedôvodnú.

18. Žalobcovia v 1. až 3. rade ďalej v odvolaní stručne namietli, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), pričom však
tento odvolací dôvod konkrétnejšie nezdôvodnil, ani nešpecifikoval. Odvolací súd uvádza, že vnútorné
presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého

uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z
pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové strany. Pri hodnotení dôkazov súd v
zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť;

uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu
ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.).

19. K odvolacej námietke žalobcov v 1. až 3. rade, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním

sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie
za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

20. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne
v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. až 3. rade

v rozsahu 100 %. Intervenientovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči spoločnej a nerozdielnej povinnosti žalobcov v 1. až 3. rade v rozsahu
100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. (v znení účinnom od 1.7.2023) o výške náhrady trov konaniarozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).