Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, April 14, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 21Sas/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100559
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Bc. Marián Haladej

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:0924100559.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Mariánom Haladejom, v právnej veci žalobcu: A. B., narodená

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX B., Slovenská republika, právne zastúpený: JUDr. Ing.
Marcela Martinkovičová, advokátka, so sídlom Nám. Sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, Slovenská republika,
IČO: 50672720, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29.augusta č. 8 a 10, 813
63 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 30807484 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
číslo 21729-2/2024-BA zo dňa 13.06.2024, vo veci rozhodnutia o nároku na dávku v nezamestnanosti
a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou zo dňa 20.08.2024 doručenou Správnemu súdu v Košiciach dňa 20.08.2024 sa
žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 21729-2/2024-BA zo dňa 13.06.2024 (ďalej
aj „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „žalované rozhodnutie“) ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočky Poprad č. 3467/2024-PP-DvN zo dňa 22.03.2024 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) a
žiadal, aby správny súd zrušil žalované rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie
konanie.

2. Žalovaným rozhodnutím zo dňa 13.06.2024, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 21.06.2024, potvrdil
prvostupňové rozhodnutie a zamietol odvolanie žalobcu vo veci nároku na dávku v nezamestnanosti.
Sociálna poisťovňa, pobočka Poprad (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím zo dňa
22.03.2024 rozhodol tak, že žalobcovi nepriznal nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii

systémov sociálneho zabezpečenia.

Administratívne konanie
3. Žalobca bol zaradený ako uchádzač o zamestnanie od 01.02.2024 v Slovenskej republike,
následne si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti, ktorá bola dňa 19.02.2024 doručená
prvostupňovému správnemu orgánu. V žiadosti žalobca uviedol na príslušnom formulári skutočnosti
ohľadom zamestnania v členskom štáte Európskej únie (v Rakúskej spolkovej republike), uviedol,

že si neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, nebol poberateľom dávky
v nezamestnanosti v inom členskom štáte, neuplatnil si nemocenské, ošetrovné, materské, rodičovský
príspevok, ani nebol poberateľom takejto dávky. V žiadosti predložil žalobca vyhlásenie na účely
posúdenia zachovania centra záujmov, v ktorom uviedol, že pracoval v Rakúsku od roku 2019do 31.01.2024, pričom každé 2 mesiace opakovane sa vracal na Slovensko na dobu 7 dní. Označil
zamestnávateľa v Rakúsku, druh pracovného pomeru, ktorý bol uzavretý na dobu neurčitú, uviedol, že si
neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti v Rakúsku, ani po jeho skončení, nehľadal si zamestnanie

na území Slovenskej republiky počas jeho pobytu v Rakúsku, uviedol, že v Rakúsku bol so svojím
manželom, pričom býval v nájme, ubytovanie v Rakúsku nemenil. Na území Slovenskej republiky bol
vlastníkom nehnuteľností, býval vo vlastnom byte. K žiadosti predložil výpis z listu vlastníctva, predložil
pracovnú zmluvu z Rakúska, predložil formulár U002 záznam o poistení, výpis z informačného systému
Sociálnej poisťovne s prehľadom zamestnávateľov.

4. Prvostupňový správny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie, ktorým rozhodol, že žalobca nemal
nárok na dávku nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa článku
61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“). V rozhodnutí prvostupňový správny orgán uviedol,
že v rozhodnom období t.j. v posledných štyroch v rokov od 01.02.2020 do 31.01.2024 žalobca

nemal na území Slovenskej republiky preukázanú žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, bol
zamestnaný v Rakúsku. Žalobca automaticky nemal nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku,
ak mal dobu poistenia nezamestnanosti získanú v inom členskom štáte. Na základe predložených
podkladov prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobca si nezachoval centrum záujmov
naúzemíSlovenskejrepubliky,alezdokazovaniavyplynulo,žežalobcapracovaldlhodobomimoúzemia

Slovenskej republiky, kde sa zdržiaval, býval, trávil pracovný aj mimo pracovný čas, platil zákonné
odvody a dane. Prvostupňový správny orgán uviedol na záver, že bolo potrebné považovať štát výkonu
zárobkovej činnosti, za štát bydliska, na účely aplikácie článku 61 a 62 základného nariadenie. Pre účely
posúdenia dávky v nezamestnanosti prvostupňový správny orgán uviedol, že nebolo možné ani sčítať
dobu poistenia v nezamestnanosti získanú z Rakúska, nakoľko žalobca neukončil pracovný pomer

podľa slovenských právnych predpisov.

5. Voči predmetnému rozhodnutiu žalobca podal v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 19.04.2024,
v ktorom nesúhlasil s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, toto rozhodnutie žiadal zrušiť
a vrátiť vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. V podanom odvolaní žalobca

uviedol, že rozhodnutie bolo neurčité a nezrozumiteľné, nebolo možné z neho zistiť, prečo dobu
poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú zahraničí nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti, ako i nebolo možné zistiť, prečo nebolo zachované centrum záujmu
na Slovensku. Vo vzťahu k zachovaniu centra záujmov, žalobca uviedol že na Slovensku mal nepretržitý
trvalý pobyt, vlastnil nehnuteľnosť, za ktorú žalobca uhrádzal pravidelne mesačné platby za energie,

platil poistenie, uhrádzal mesačné platby za služby mobilného operátora na Slovensku. Finančné
prostriedky získané v zahraničí žalobca investoval na Slovensku, do rekonštrukcie a zveľaďovania
nehnuteľnosti, ako i do kúpy osobného motorového vozidla. Dôkazom, že žalobca pôsobil len dočasne
v Rakúsku, svedčí aj skutočnosť, že na území Slovenska žalobca mal celú rodinu t.j. dcéru, vnučku,
ako i ďalších členov rodiny a priateľov. Žalobca argumentoval tým, že z väčšiu časť svojho aktívneho

života trávil na Slovensku a len necelé 4 roky pracoval v zahraničí. Žalobca namietal, že pri posudzovaní
bydliska ako i reálnych podmienok existencie bývania, nebolo v konaní vykonané žiadne dokazovanie.
Mal za to, že skúmanie okolností uvedených v článku 11 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a rady číslo 987/2009 (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“) nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky
a stability zamestnania, ale je potrebné vziať aj ďalšie okolnosti v ich vzájomnej súvislosti. Žalobca

predložil dôkazy svedčiace o jeho úmysle finančné prostriedky získané z jeho práce v zahraničí
investovať do zlepšenia si životných podmienok na území Slovenskej republiky. Žalobca namietal,
že rozhodnutie nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, nebolo riadne zdôvodnené,
bolo nepreskúmateľné v rozhodujúcich otázkach zachovania centra záujmu a zachovania bydliska.
Žalobca odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžo/24/2014, podľa

ktorého nebolo vykonané dostatočné dokazovanie a zohľadnené všetky okolnosti, ako i zohľadnené
rodinné väzby žalobcu. Žalobca poukazoval aj na iné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, kde bola
priznaná dávka v nezamestnanosti. Ako prílohu k odvolaniu žalobca priložil fotokópiu osvedčenia
o evidencii motorového vozidla, výpis z bankových účtov.

6. Žalovaný žalovaným rozhodnutím odvolanie zamietol a rozhodnutie prvostupňové správneho orgánu
potvrdil. V žalovanom rozhodnutí žalovaný uviedol, že z predložených skutočností vyplynulo, že žalobca
pracoval v Rakúsku a to od 2020 do roku 2024, na území Slovenka žalobca nemal získanú dobu
poistenia v nezamestnanosti pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Pre účely posúdenianároku na dávku nezamestnanosti, žalovaný posudzoval zachovanie väzieb a bydliska na území
Slovenskej republiky počas výkonu zamestnania na území Rakúska a to s odkazom na článok 61 ods. 1
základného nariadenia a zachovanie centra záujmov a bydliska žalobcu v zmysle článku 11 ods. 1

a vykonávacieho nariadenia. Vo vzťahu k dĺžke a trvalosti žalobcu na území Rakúska, žalovaný uviedol,
že tento pobyt považoval za dlhodobý. Vo vzťahu k dĺžke trvania pracovnej zmluvy žalovaný posúdil
predchádzajúci pracovný pomer žalobcu v Rakúsku ako dlhodobý a stabilne orientovaný na pracovný trh
v Rakúsku. V Rakúsku bol žalobca spolu so svojím manželom, tam sa zdržiaval, na Slovensko sa vracal
len na krátke obdobie. Žalovaný posúdil bytovú situáciu ako stabilnú a to s odkazom na to, že v Rakúsku

pracovali žalobca a jeho manžel v podnájme, tento pobyt nemenili. Žalovaný vyhodnotil aj štát bydliska
s poukazom na jeho daňové povinnosti, kde dane odvádzal v Rakúsku. Žalovaný uviedol, že s poukazom
na všetky tieto skutočnosti vyhodnotil v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia väzby
na Rakúsko silnejšie, ako na Slovensko, a teda posúdil vytvorenie centra záujmov žalobcu na území
Rakúska. Vo svojom rozhodnutí taktiež uviedol, že nárok na dávku nezamestnanosti si žalobca mal
prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, čo je aj cieľom nariadenia, aby si osoby hľadajúce

prácu, prednostne hľadali prácu v tom členskom štáte, v ktorom platili aj poistenie v nezamestnanosti.
V rámci rozhodnutia žalovaný poučil žalobcu o možnosti exportu už priznanej dávky v nezamestnanosti
do iného členského štátu. Vo vzťahu zmätenosti a neurčitosti prvostupňového rozhodnutia žalovaný
uviedol, že nedostatok odstránil v rámci svojho rozhodnutia a to s poukazom na § 218 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení. V rámci rozhodnutia sa žalovaný vysporiadal s námietkou zachovania trvalého

pobytu na území Slovenskej republiky, kde vysvetlil rozdiel medzi trvalým pobytom a bydliskom,
vlastníctvom nehnuteľností na území Slovenskej republiky, prítomnosti rodinných príslušníkov žalobcu
t.j. jeho plnoletej dcéry a vnučky, ako i ďalších skutočností a to hradenia poplatkov za služby mobilného
operátora, zakúpenie automobilu, poistenia. Žalovaný sa v rozhodnutí vysporiadal s námietkou
existencie iného rozhodnutia, v ktorom poukázal na individuálnosť rozhodnutia, pričom uviedol, že

nie je možné zovšeobecniť každý jeden prípad, pretože v každom konaní sa vyskytla iná dôkazná
situácia. Žalovaný prvostupňové rozhodnutie považoval za zákonné, preto odvolanie žalobcu zamietol
a rozhodnutie potvrdil.

Konanie pred správnym súdom

7. Žalobca proti žalovanému rozhodnutiu podal správnu žalobu zo dňa 20.08.2024, ktorá bola doručená
Správnemu súdu v Košiciach dňa 20.08.2024. V podanej správnej žalobe, žalobca argumentoval,
že žalované rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia, je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu nie je dostačujúce
na posúdenie veci. K námietke nesprávneho právneho posúdenia žalobca uviedol, že počas pôsobenia

v Rakúsku nemal trvalé bydlisko, býval iba v prenájme, nakoľko nemal tam úmysel sa usadiť na rozdiel
od Slovenska, kde mal trvalý pobyt, mal svoje zázemie ako i stabilnú bytovú situáciu, čo aj v konaní
preukázal vo vzťahu bydlisku žalobcu. Žalobca poukázal na to, že predložil listinné dôkazy svedčiace
v prospech zachovania centra záujmu na Slovensku, tieto neboli vyhodnotené ako významné pre účely
posúdenia dávky v nezamestnanosti, ďalej namietal, že nedošlo k dohode medzi inštitúciami v členských

štátov v otázke určenia skutočného miesta bydliska žalobcu. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, žalobca uviedol, že žalovaný nevyhodnotil všetky kritériá
jednotlivoavovzájomnejsúvislosti,najmäakéstanoviskozaujalapríslušnáinštitúciavRakúskuvotázke
určenia bydliska žalobcu. Žalobca mal na zato, že žalovaná má najskôr osvedčiť centrum záujmov
s príslušnou inštitúciou v Rakúsku, z listinných dôkazov, z úkonov žalobcu nesvedčia skutočnosti, že by

počas zamestnania v Rakúsku mal úmysel zotrvať tejto krajine. Žalobca si zachoval pracovné, rodinné
a osobné väzby na Slovensku počas práce v Rakúsku, o čom svedčia návštevy svojej rodiny
počas pracovného voľna. Uvedené skutočnosti podľa názoru žalobcu boli porušením článku 61 a 62
základného nariadenia. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 7Sžso/5/2012, podľa ktorého mali správne orgány zistiť stav, tak aby neboli žiadne pochybnosti

o tom, či žalobca mal zachované centrum záujmov na území Slovenskej republiky. Žalobca ďalej
na namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav s poukazom na povinnosť uvedenú v § 195
zákona o sociálnom poistení. Žalobca uviedol že dôkazy, ktoré predložil nesvedčia o jeho úmysle zotrvať
v krajine, ale svedčia práve o úmysle zlepšiť si finančnú situáciu počas zamestnania v zahraničí, ušetriť
čo najviac finančných prostriedkov a následne sa vrátiť na Slovensko a zvýšiť si svoju životnú úroveň.

Tento nedostatok žalobca videl najmä v tom, že v rozhodujúcich otázkach hodnotenia centra záujmov
bol skutkový stav nedostatočný pre rozhodnutie a neexistoval dostatok dôvodov, aby bol založený
záver pre zachovanie centra záujmov v Rakúsku. V žalobe odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 10Sžso/24/2014, podľa ktorého mal správny orgán zisťovať ďalšie skutočnosti, vysvetleniaa nemal vychádzať len z formalizovaného tlačiva bez uvedenia ďalších sú súvislosti, čo mohlo následne
tvoriť ujmu na právach. Rozhodnutie žalovaného považoval za nesprávne, nezákonné, rozhodnutím
a postupom správnych orgánov bol žalobca ukrátený na svojich právach, žiadal rozhodnutie zrušiť

a vrátiť vec na ďalšie konanie, ako ich žiadal priznať právo na náhradu trov konania. K žalobe predložil
žalované rozhodnutie, a prvostupňové rozhodnutie, pričom v rozhodnutí prvostupňového správneho
orgánu nebol účastník konania žalobca.

8. Žalovaný sa podaním zo dňa 08.10.2024 vyjadril k podanej žalobe tak, že žalobu považoval

za nedôvodnú a navrhol žalobu zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedol podmienky vzniku nároku
na dávku v nezamestnanosti s poukazom na základné a vykonávacie nariadenie. Žalovaný podotkol,
že žalobca nezískal potrebnú dobu poistenia v nezamestnanosti v Slovenskej republike podľa
slovenských právnych predpisov, v posudzovanom období bol zamestnaný v Rakúsku. Rovnako ako
v žalovanom rozhodnutí, žalovaný zhodnotil dĺžku a stálosť prítomnosti žalobcu v Rakúsku, povahu
vykonávanej činnosti, dĺžku trvania pracovnej zmluvy, rodinné väzby, bytovú situáciu v Rakúsku

a zachovanie bydliska pre daňové účely. Žalovaný uviedol, že žalobca mal v prvom rade povinnosť
požiadať o dávku nezamestnanosti na území Rakúska, nakoľko tam platil dane, odvody a následne
mohol požiadať o export takto priznanej dávky v nezamestnanosti do iného členského štátu, ak
toto nevyužil, existuje tu práve inštitút, ktorý je však mimoriadny a ktorý umožňuje priznať dávku
v nezamestnanosti v inom členskom štáte, za podmienky zachovanie pevných väzieb v členskom

štáte, kde si žiadateľ uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Vo vyjadrení žalovaný uviedol,
že samotný úmysel žalobca nezotrvať v Rakúsku by sa považoval za rozhodujúci iba v prípade,
ak podľa vykonávacieho nariadenia by nebolo možné určiť jednoznačne miesto bydliska, v danom
prípade bydlisko, ako širší pojem o trvalého pobytu, bolo ustálené v Rakúsku s poukazom na to,
že tam žalobca pracoval, trávil svoj mimopracovný čas. Vo vzťahu k nedostatočne vykonanému

dokazovaniu zo strany prvostupňového správneho orgánu, respektíve žalovaného, žalovaný uviedol,
že je práve povinnosťou žalobcu označiť dôkazy, na preukázanie svojich tvrdení, žalobca neuviedol
skutočnosti, ktoré by preukazovali rozpor so záverom žalovaného, rovnako nenavrhol ďalšie dôkazy.
Žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania vyhodnotil všetky skutočnosti komplexne vo vzájomnej
súvislosti s ostatnými zisteniami. Dlhodobý pobyt žalobcu v zahraničí, stabilná pracovná situácia

v zahraničí, prítomnosť najbližšej osoby manžela v Rakúsku, plnenie daňových a odvodových potom
povinnosti svedčili v prospech zachovania záujmov v Rakúsku. Žalovaný rovnako uviedol, že nedošlo
k zisťovaniu, respektíve k dohode medzi dotknutými inštitúciami (Slovenskej republiky a Rakúskej
spolkovej republiky), pretože príslušná inštitúcia v Rakúsku nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu
na Slovensku. Uvedené by nastalo vtedy, ak by príslušná zahraničná inštitúcia usúdila, že bydlisko

žalobcu bolo na území Slovenska. Žalovaný považoval rozhodnutie žalovaného za správne a navrhol
správnu žalobu zamietnuť.

9. K vyjadreniu žalovaného žalobca nevyužil svoje právo a nepodal vyjadrenie (nepodal repliku).

10. Vo veci bolo nariadené pojednávanie na deň 14.04.2025. Právny zástupca žalobcu i žalovaný boli
na pojednávanie riadne predvolaní, právny zástupca žalobcu svoju neprítomnosť ospravedlnil podaním
zo dňa 14.04.2025 a vyjadril súhlas, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti, žalovaný ospravedlnil
svoju neprítomnosť podaním zo dňa 21.03.2025 a súhlasil, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti.
Keďže na pojednávaní nebola prítomná ani verejnosť, správny súd konštatoval splnenie zákonných

predpokladov (§ 137 ods. 3 SSP ) na vyhlásenie rozsudku vyvesením jeho skráteného písomného
vyhotovenia bez odôvodnenia na svojej úradnej tabuli.

Relevantné právne predpisy
11. Podľa § 6 ods. 2 psím. c) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom znení

(ďalej len „SSP“) správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.

12. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo
vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

13. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.14. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase poistenec
má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

15. Podľa čl. 2 ods. 1 základného nariadenia toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a
podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

16. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky
dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré

uplatňuje.

17. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej
vete odseku 2 [Úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec
alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát

a ktorá má naďalej bydliska v tomto štát] poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského
štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako
zamestnanecalebosamostatnezárobkovočinnáosoba.Tietodávkyposkytujeinštitúciamiestabydliska.

18. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo

viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:
a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;
iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;

v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

19. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,

na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

20. Podľa § 199 ods. 3 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

21. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

Právny názor správneho súdu

22. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaniach o žalobách
v sociálnych veciach, po konštatovaní, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, včas,
preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal (vrátane
prvostupňového) nielen v rozsahu a dôvodov uvedených v žalobe, ale aj nad rozsah žalobných bodov,
keďže sa jedná o správnu žalobu v sociálnych veciach fyzickej osoby, kedy správny súd nie je viazaný

žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP a v nadväznosti na jej
dôvody a na požiadavky zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, súdny prieskum
zákonnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým na posúdenie, či toto bolo vydané v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavuveci a či je jeho výrok dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený a dospel k záveru, že správna žaloba
nie je dôvodná.

23. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa
rozhodovalo v správnom konaní. Úloha súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť orgánov
verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda v tom,
či príslušné orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne
a procesnoprávne predpisy. Úlohou súdu je posudzovať, či si orgán verejnej správy zadovážil dostatok

skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkmi konania, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia
je podmienená zákonnosťou postupu orgánu verejnej správy predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia
(napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžo/32/2014 z 28.09.2015).

24. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané

v žalobe, či sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa
vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych
noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Právnym posúdením je činnosť, pri ktorej sa zo
skutkových zistení vyvodzujú právne závery a aplikuje sa konkrétna právna norma na zistený skutkový

stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k
nej vtedy, ak sa nepoužil správny právny predpis alebo ak sa síce aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne sa interpretoval alebo ak sa zo správnych skutkových záverov vyvodili nesprávne právne
závery. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad
a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či

mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel zákonom chráneného záujmu,
nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol
a zvolil výklad v duchu zákona.

25 . Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým nebol priznaný žalobcovi nárok na dávku
v nezamestnanosti,. V predmetnom konaní nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobca si požiadal
o dávku nezamestnanosti na území Slovenskej republiky a nezískal podľa § 104 ods. 1 zákona
osociálnompoistenínaSlovenskupotrebnéobdobiepoisteniavnezamestnanosti.Vrozhodnomobdobí,
tak ako je uvedené vyššie, pred podaním žiadosti o priznanie nároku na dávku nezamestnanosti, bol

zamestnaný v inom členskom štáte, konkrétne v Rakúsku a teda podľa článku 2 základného nariadenia
sa na žalobcu vzťahujú koordinačné pravidlá základného nariadenia, podľa ktorého cezhraničný
pracovníkmásícevzásade(prioritne)nároknadávkuvnezamestnanostipodľaprávnychpredpisovtoho
členského štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný (v danom prípad Rakúskej spolkovej republiky),
čo je vyjadrením zásady, že každý členský štát znáša v zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti

len takej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia aj prispievala, avšak keďže toto
základné nariadenie súčasne umožňuje, aby na účel posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti
u cezhraničného pracovníka, ktorý o jej priznanie požiadal na území svojho domovského členského
štátu, v ktorom nebol naposledy zamestnaný (v danom prípade Slovenská republika), bolo možné do
doby poistenia v nezamestnanosti započítať aj doby poistenia dosiahnuté podľa právnych predpisov

ktoréhokoľvek iného členského štátu (v danom prípade Rakúskej spolkovej republiky). Spornou v tomto
prípade bola otázka, či si žalobca počas doby poistenia v nezamestnanosti v Rakúsku zachoval
na území Slovenska požiadavku „bydliska“ a zachoval si centrum záujmov na Slovensku.

26. Žalobca v podanej správnej žalobe argumentoval pojmom bydlisko, pričom je nutné podotknúť,

že tento pojem bližšie konkretizoval žalovaný a rovnako, opakovane o tom rozhodol aj Najvyšší správny
súd SR. V zmysle úniového práva nemožno chápať „bydlisko“ zúžene ako miesto, kde má dotknutá
osoba (cezhraničný pracovník) trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej
republiky, pretože podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ označuje miesto, kde
dotknutá osoba zvyčajne býva a kde sa súčasne z tohto dôvodu nachádza aj obvyklé centrum jej

záujmov. Pojem bydlisko je teda potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická
osoba trvale zdržuje, kde je centrum záujmov, kde býva, pracuje, trávi čas v mimopracovnom čase a
podobne. Výpočet kritérií zohľadňovaných na posúdenie nie je taxatívny (nie je konečný) a v jeho rámci
nie je určené ani žiadne ich preferenčné poradie a vo všeobecnosti sa zdôrazňuje povinnosť prihliadaťna špecifické okolnosti toho ktorého daného prípadu (Správny súd odkazuje na Rozhodnutie súdneho
dvora EU C-90/97 zo dňa 25.02.1999).

27. Podľa cit. čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, až v prípade (t.j. až v druhom rade), keď posúdenie
uvedených kritérií nevedie k určeniu skutočného miesta „bydliska“ dotknutej osoby sa subsidiárne
(podporne) za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby vo vzťahu k uvedeným kritériám a to najmä
dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je teda len subsidiárnym (druhoradým,
podporným) spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho

nariadenia nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho tento úmysel dotknutej osoby sa
posudzuje s ohľadom k objektívnym skutočnostiam a okolnostiam (t.j. či dotknutou osobou uvádzaný
úmysel by vzhľadom k okolnostiam veci bol uveriteľným a presvedčivým pre kohokoľvek na veci
nezainteresovaného) a nie iba vzhľadom na subjektívne pocity dotknutej osoby, preto nestačí len
tvrdenie, že dotknutá osoba mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku.

28. Žalobca uviedol že od 01.02.2024 bol zaradený ako uchádzač o zamestnanie a zároveň pôsobil
na Slovensku, pred týmto obdobím bol poistený v nezamestnanosti v Rakúsku a to v rozhodnom období
od 01.02.2020 do 31.01.2024 v Rakúsku. Podľa správneho súdu, tak ako to vyplýva z administratívneho
spisu a z rozhodnutia žalovaného, je nesporné že žalobca v tomto období pôsobenia v Rakúsku
premiestnil stredisko záujmov práve tam, kde pracoval, trávil tam mimopracovný čas a to spoločne so

svojím manželom. Skutočnosť, že žalobca mal naďalej trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, podľa
správneho súdu v tomto konkrétnom prípade nie je rozhodujúca, pretože pojem trvalý pobyt v ponímaní
vnútroštátnom nemožno stotožňovať s pojmom bydlisko a pobyt v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt
má skôr evidenčný charakter, neodrážajúci realitu. Zároveň úmysel žalobcu byť od začiatku roka 2024
(od. 1.2.) nie je relevantný, pretože otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, pričom z

vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že v čase výkonu zárobkovej činnosti bol v Rakúsku.
Trvalý pobyt ide o predovšetkým o evidenčný údaj, ktorý automaticky neznamená, že sa daná osoba na
takto evidovanej adrese skutočne zdržiava. Nemožno z neho dovodiť ani to, že je prejavom intenzívneho
vzťahu tejto osoby k danému miestu, mestu resp. štátu. V konečnom dôsledku môže byť len dôsledkom
toho, že v inom štáte, v ktorom občan pracuje, je získanie trvalého pobytu spojené s administratívnymi

a praktickými ťažkosťami.

29. Vo všeobecnosti správny súd uvádza, že aj pravidelné cesty každé 2 mesiace na dobu 7 dní,
nepreukazujú, že by žalobca mal počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí centrum záujmov
na Slovensku. Rovnako ani kúpa nehnuteľností v Slovenskej republike, ani existencia skutočnosti,

že na Slovensku žije plnoletá dcéra žalobcu neznamenajú bez ďalšieho, že v danom čase (v čase
posudzovania) zostali zachované také kvalifikované väzby žalobcu na Slovensko, ktoré odôvodňujú
záver ohľadne existencie pobytu na území Slovenskej republiky pre účely dávok v nezamestnanosti.
Správny súd na margo uvedeného dodáva, že ak nemá byť výklad pojmu bydlisko extenzívny, tak nie je
možné považovať za centrum záujmov posudzovanej osoby členský štát, v ktorom osoba pracujúca v

inom štáte mieni resp. plánuje v ďalekom časovom horizonte (po skončení svojho práce v zahraničí) žiť
a za týmto účelom si hodlá zaobstarať nehnuteľnosť. K pojmu obvyklé bydlisko sa vyjadril Súdny dvor
Európskej únie aj v rámci konania o predbežnej otázke vo veci C-523/07 zo dňa 21.01.2009, v ktorom
uviedol, že „ obvyklým miestom bydliska je treba rozumieť miesto, ktoré dotyčná osoba stanovila ako
trvalé alebo obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom priznať tomuto miestu stálu povahu. Za účelom

určenia obvyklého bydliska je treba zohľadniť všetky skutkové okolnosti zakladajúce bydlisko a najmä
skutočné bydlisko dotyčnej osoby.“

30. Žalobca uviedol, že v Rakúsku býval v podnájme, spolu so svojím manželom, počas pobytu
v Rakúsku bývanie nemenil. Je potrebné podotknúť, že takáto forma bývania nie je v daných

podmienkach v rámci Rakúska alebo iných členských štátoch ničím neštandardná. Okolnosť, že žalobca
mohol ponímať svoj pobyt v Rakúsku ako dočasný vzhľadom na zachovanie trvalého pobytu na
Slovensku, nevylučuje záver, že počas pobytu žalobcu v Rakúsku mal v tomto štáte centrum svojich
záujmov, pričom pracovný pomer žalobcu bol uzavretý na dobu neurčitú a trval 4 roky, čo nenasvedčuje
dočasnej povahe pobytu žalobcu v Rakúsku.

31. Podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia sa však subjektívne kritérium určenia bydliska posúdi
subsidiárne, ak by určenie centra záujmov nebolo možné na základe objektívnych kritérií, resp. by
sa dotknuté inštitúcie nevedeli dohodnúť o určení centra záujmov na základe objektívnych kritérií.Správny súd konštatuje, že závery žalovaného, podľa ktorých si žalobca nezachoval také väzby na
území Slovenskej republiky, ktoré by založili racionálny záver o tom, že si žalobca zachoval bydlisko
na území Slovenskej republiky, sú správne. Správnosti uvedeného záveru svedčia tie skutočnosti,

že žalobca mal počas rozhodného obdobia na území Rakúska stabilnú pracovnú situácia, stabilne
vyriešené bývanie s blízkou osobou (manželom) a zároveň si na území Rakúska plnil daňové povinnosti.
Tieto skutočnosti, ktoré konštatoval v napadnutom rozhodnutí žalovaný, logicky odôvodňujú prenesenie
a vytvorenie centra záujmov žalobcu v Rakúsku. Na podporu svojich úvah správny súd odkazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017 zo dňa 27.11.2018, v ktorom

konštatoval (v bode 26), cit.: „na zachovanie bydliska a centra záujmov na Slovensku nepostačuje len
zachovanie si evidovaného trvalého pobytu, čo je do veľkej miery len administratívna skutočnosť, ktorá
neodzrkadľuje realitu.“ V bode 30 odôvodnenia vyššie citovaného rozsudku súd uviedol, cit.: „otázka
bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani
úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine
pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, či rodičom,

ani viac, či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné
bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva. „

32. K námietke neexistencie dohody medzi jednotlivými inštitúciami zodpovednými za posúdenie nároku
na dávku v nezamestnanosti v tom - ktorom členskom štáte, správny súd uvádza, že posúdenie bydliska

pre účely posúdenia nároku na dávku v nezamestnanosti je výlučnou právomocou iba tej inštitúcie,
kde bol uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, t.j. v tomto prípade prvostupňovým správnym
orgánom. Navyše z pohľadu súdu táto otázka nebola sporná. Obdobne sa touto otázkou zaoberal aj
Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp.zn. 7Ssk/88/2022 zo dňa 27.09.2023, kde v bode 35 cit.: „ Čo
sa týka namietaného nekomunikovania žalovanej s írskou inštitúciou sociálneho poistenia, na takúto

komunikáciu nebol žiadny dôvod. Posúdenie bydliska je výlučnou právomocou tej inštitúcie, kde bol
uplatnený nárok na dávku v nezamestnanosti, teda žalovanej. Žalobkyňa vo Vyhlásení a aj do zápisnice
zo dňa 20.11.2019 (v zhode s manželom) uviedla, že o dávku v nezamestnanosti v Írsku nežiadala, lebo
byjejnároknevznikol.Írskainštitúciasociálnehopoistenianemalažiadendôvodvyjadrovaťsakbydlisku
žalobkyne, nejde teda o spor inštitúcií, ktorý by bolo potrebné riešiť. Nakoľko k rozdielu v stanoviskách

nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií plynúcich z článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
(pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso/26/2016, sp. zn. 7Sžsk/91/2020), na základe ktorých určila,
že bydliskom žalobkyne v posudzovanom období bolo Írsko.“ Z uvedeného túto námietku nevyhodnotil
správny súd ako dôvodnú.

33. Vo vzťahu k existencii ďalších skutočností ako je bankový účet, životné poistenie, poplatky za služby
spojené s bývaním, kúpa osobného automobilu, kúpa nehnuteľností v Slovenskej republike, správny
súd poukazuje, že tieto skutočnosti by mohli byť podstatné a dôvodné najmä vtedy, kedy by sa
skúmal úmysel žalobcu zotrvať t.j. keby bolo sporné, v ktorej krajine mal žalobca centrum záujmov.
V danom prípade centrum záujmov žalobcu nebol sporný. Správny súd odkazuje na článok 11

ods. 2 vykonávacieho nariadenia, podľa ktorého platí, že posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú
z príslušných skutočností, ako sú uvedené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevedie
k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto
osoby, tak ako to vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody ktoré túto osobu viedli
k presťahovaniu. Úmysel žalobcu a dôvody jeho odchodu do zahraničia nie sú teda relevantné,

keďže postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa používa subsidiárne, keď sú
nie sú splnené podmienky uvedené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V tomto prípade
správny súd mal za to, že neprichádza do úvahy aplikácia článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia,
nakoľko z konania bolo nesporné, že bydlisko žalobcu v čase jeho zamestnania bolo v Rakúsku.
Správny súd odkazuje na podporu svojho rozhodnutia na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn.1Sžsk/38/2017 zo dňa 21.10.2018, kde v bode 30 súd uviedol cit.: „otázka bydliska
koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizované až do tej miery, že niekedy ani úmysel
(počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu.
Na tieto účely nie je rozhodujúce na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac
či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko,

teda miesto, kde osoba zvyčajne býva koniec citácie.“. Správny súd ohľadne skutočnosti, že žalobca
platil na území Slovenskej republiky platil poplatok za energie za byt, platil poistenie nehnuteľnosti,
životné poistenie samo o sebe bez ďalšieho nemožno považovať za preukázané, že skutočne centrum
za mnou žalobcu bola Slovenská republika, toto centrum je potrebné považovať za miesto, kde skutočnebýval. (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/170/2022 z 27. 09. 2023). Vo
vzťahu k existencii bankového účtu v Slovenskej republike, správny súd uvádza, že ani toto kritérium
nie je podstatným pre ustálenie centra záujmu žalobcu v Slovenskej republike, pretože uskutočňovanie

rôznych typov bankových transakcií (a to aj cezhraničných), nemôže v dnešnej dobe internetového
bankovníctva predstavovať žiadny podstatný problém(napr. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
sp. zn. 6 Ssk 89/2023 z 20.12.2023).

34. Správny súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného v tom, že princíp poskytovania dávky v

nezamestnanosti v prípade zamestnancov využívajúcich voľný pohyb pracovnej sily v rámci Európskej
únie, je založený prioritne na požiadavke, aby uvedenú dávku zamestnancovi po skončení jeho
pracovného pomeru na území niektorého z členských štátov, poskytoval primárne ten členský štát, na
území ktorého o túto dávku žiadajúca dotknutá osoba, naposledy pred podaním žiadosti o priznanie
dávky v nezamestnanosti, bola účastnou na poistení v nezamestnanosti a teda kde prispievala do
systému sociálneho poistenia, z ktorého jej predmetná dávka bude aj poskytnutá. Je teda logické, že

žalobca prioritne mal žiadať o dávku v nezamestnanosti v štáte, kde platil aj povinné odvody na poistenie
pre prípad nezamestnanosti. Koordinačné nariadenie však umožnilo požiadať o dávku nezamestnanosti
špecifických, výnimočných prípadoch, keď ostalo centrum záujmov žiadateľa na území inom v akom
vykonával prácu a kde platil povinné odvody. Žalovaný správne poukázal na skutočnosť, že žalobca si
mal primárne uplatniť dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom si plnil svoju poisťovaciu povinnosť a

nič žalobcovi nebránilo, aby si žalobca požiadal o export tejto dávky. Podľa pravidiel EÚ pre koordináciu
sociálneho zabezpečenia je poistenec v zásade povinný požiadať o dávku v nezamestnanosti v krajine,
kde naposledy pracoval, a to aj vtedy, keď sa plánuje presťahovať alebo vrátiť do svojej domovskej
krajiny. Jednotlivé členské štáty môžu mať vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú ďalšie podmienky pre
pobyt a uplatnenie nároku na dávku v nezamestnanosti po skončení práce.

35. Vo vzťahu k námietke, že na území Slovenska má žalobca plnoletú dcéru a vnučku správny súd
odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Ssk/49/2022 zo dňa
28.02.2023 v ktorom cit.: „kritériám rodinnej situácie sa však vzťahuje len k úzkej rodine t.j. s rodinným
príslušníkom zmysle článku 1 písm. i) bod 2 základného nariadenia to sú manžel alebo manželka

neplnoleté deti a nezaopatrené deti iné rodinné Ves by možno považovať len za málo významné.“
V danom prípade manžel žalobcu bol spoločne so žalobcom v Rakúsku, kde obaja pracovali a kde obaja
spoločne bývali. Na území Slovenskej republiky mal žalobca plnoletú dcéru a vnučku pričom v konaní
nebola preukázaná povinnosť vyživovať svoju plnoletú dcéru, respektíve povinnosť starostlivosti o svoju
plnoletú dcéru.

36. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd poukázal na námietku žalobcu v podanom odvolaní
voči prvostupňovému rozhodnutiu, v ktorom žalobca uviedol, že v inom konaní pred prvostupňovým
správnym orgánom bol priznaný nárok na dávku v nezamestnanosti, táto námietka nebola následne
bližšie rozvinutá, bola však žalovaným v postačujúcej miere zodpovedaná. Uvedená skutočnosť by

bola spôsobilá zakladať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, nebola však ďalej rozvinutá
zo strany žalobcu a žalovaný sa v rámci žalovaného rozhodnutia v postačujúcej miere s touto námietkou
vysporiadal.

37. Správny súd na doplnenie uvádza, že žalovaný sa vyčerpávajúcim spôsobom v žalovanom

rozhodnutí vysporiadal s jednotlivými kritériami na základe, ktorých bolo posúdené centrum záujmov
žalobcu,atedaajsamotnébydliskožalobcu.Žalovanýposúdil–i)dĺžkuatrvalosťprítomnostižalobcuna
území členského štátu, ii) situáciu žalobcu vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej
činnosti, predovšetkým miesta, kde sa táto činnosť
zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, iii) rodinný stav a

rodinné väzby žalobcu, iv) bytovú situáciu žalobcu, najmä či je táto situácia stabilná, v) členský štát, ktorý
sa považuje za miesto bydliska žalobcu na daňové účely. Správny súd dospel k záveru, že žalovaný
dostatočne skúmal objektívne kritéria, na základe ktorých mohol určiť centrum záujmov a bydlisko
žalobcu, a teda, že žalobca mal centrum svojich záujmov počas výkonu poslednej pracovnej činnosti
v Rakúsku, zdôvodnenie bolo postačujúce, logické a malo oporu v administratívnom spise. Na doplnenie

správny súd uvádza, že prvostupňové rozhodnutie z pohľadu súdi čiastočne trpelo vadou, ktorú žalobca
v odvolaní namietal, je však potrebné poznamenať, že v súlade s § 218 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení, žalovaný v dostatočnej miere tento nedostatok odôvodnenia odstránil. Nakoľko predmetom
prieskumu bolo druhostupňové rozhodnutie, ktoré už netrpelo vadou prvostupňového rozhodnutia,žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu, v podanom odvolaní postup logicky
zdôvodnil odkazom na platné predpisy správny, súd nevidel dôvod na zrušenie žalovaného rozhodnutia
a preto námietku nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov posúdil ako

nedôvodnú.

38. Správny súd podľa § 203 ods. 2 SSP vzhľadom ku skutočnosti, že sa jednalo o správnu žalobu
fyzické osoby nebol viazaný žalobnými bodmi a posudzoval žalobu komplexne.

39. Podľa § 119 SSP v znení účinnom v rozhodnom čase správny súd vychádza zo skutkového stavu
zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať
dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na
rozhodnutie vo veci.

40. Z uvedených dôvodov správny súd považuje napadnuté rozhodnutie žalovaného a jemu

predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a postup, ktorý predchádzal, za správne, súladné s
príslušnými právnymi predpismi, žalovaný vec správne právne posúdil, náležite sa vysporiadal
s odvolacími námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil preto žalobu ako nedôvodnú
podľa § 190 SSP zamietol.

41. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.

42. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi
právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu

štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

43. O náhrade trov konania medzi žalobcami a žalovaným rozhodol správny súd podľa §168 SSP,
pretože žalobca nemal v konaní ani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní správny súd nezistil
žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by úspešnému žalovanému ich priznal a ich úhradu by bolo možné

od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu nárok na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v
Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia. Zmeškanie uvedenej lehoty
nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,

h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).

V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na
preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).
Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).