Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/100/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3219200715
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miriam Boborová Sninská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2025:3219200715.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam

Boborovej Sninskej a členiek senátu JUDr. Zuzany Konárikovej a Mgr. Radoslavy Strhárskej, v právnej
veci žalobcu Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO:
35 919 001, zastúpeného GARAJ & Partners s.r.o., advokátska kancelária Na Hrebienku 8079/2A, 811
02 Bratislava – mestská časť Staré Mesto,, IČO: 35 951 125, proti žalovanému Obec Dolné Naštice, so
sídlom95701DolnéNašticeč.36,IČO:00310352,zastúpenémuadvokátomJUDr.PetromĎurmekom,
sosídlomSládkovičova1172/34,95701BánovcenadBebravou,IČO:42150515,osplneniepovinnosti,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. BN-5Cb 16/2019-551 zo dňa 23.

februára 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Prievidza, č.k. BN-5Cb 16/2019-551 zo dňa 23. februára 2024, p o t v r
d z u j e.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol, že žalovaný je povinný prevziať do
vlastníctva stavebný objekt č. 212-00 - Most nad R2 na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2,
ktorého užívanie bolo povolené rozhodnutím Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky

č. 26305/2017/SCDPK/79908 zo dňa 16.11.2017, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.12.2017 a
pozemky nachádzajúce sa katastrálnom území Dolné Naštice, obci Dolné Naštice, okrese Bánovce
nad Bebravou, zapísané Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom na liste
vlastníctva č. XXX ako parcela registra "C" parc. č. 296/40 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere
205 m2, parcela registra "C" parc. č. 296/39 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 125 m2 a
parcela registra "C" parc. č. 296/5 - zastavaná plocha a nádvorie vo výmere 191 m2, a to do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

náhradu trov konania v celom rozsahu do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov
konania, ktoré vydá súdny úradník súdu prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že v dôsledku výstavby
stavby "Rýchlostná cesta R2 Ruskovce - Pravotice" bol povinný v zmysle zákona č. 135/1961 Zb. o
pozemných komunikáciách (ďalej len "Cestný zákon") uskutočniť výstavbu objektov ako vyvolaných
investícií v zmysle ustanovenia § 18 ods. 9 Cestného zákona, a to objekt č. 137-00 - Preložka súbežnej

poľnej cesty v km 8,730 - 9,076 R2 vpravo, objekt č. 138-00 - Preložka poľnej cesty v km 9,018 R2, objekt
č. 212-00 - Most nad R2 na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2. Výstavba špecifikovaných stavebných
objektov bola uskutočnená v zmysle stavebného povolenia vydaného Ministerstvom dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky pod č. 18660/2012/SCDPK-72078 zo dňa 18.12.2012(ďalej len "stavebné povolenie"). Zo stavebného povolenia jednoznačne vyplýva, že v rámci stavebného
konania žalovaný nepodal voči výstavbe stavebných objektov žiadne námietky ani stanoviská, z čoho
možno usudzovať, že žalovaný s výstavbou objektov súhlasil a nemal voči ich výstavbe žiadne výhrady.

Žalovaný následne po dokončení stavebných objektov pristúpil k ich prevzatiu. Dňa 25.08.2016 riadne
prevzal stavebný objekt č. 137-00 - Preložka súbežnej poľnej cesty v km 8,730 - 9,076 R2 vpravo a
dňa 25.08.2016 prevzal stavebný objekt č. 138-00 - Preložka poľnej cesty v km 9,018 R2. Obecné
zastupiteľstvo žalovaného po prebratí dvoch stavebných objektov prijalo dňa 04.10.2016 uznesenie č.
17/2016, v ktorom prijalo rozhodnutie neprebrať posledný stavebný objekt č. 212-00 - Most nad R2 na

preložke poľnej cesty v km 9,018 R2 s odôvodnením, že prípadné prebratie tohto objektu by mohlo
spôsobiť obci v budúcnosti investície, ktoré by nemusel obecný rozpočet zvládnuť. Dňa 16.11.2017 bolo
Ministerstvom dopravy a výstavby Slovenskej republiky vydané kolaudačné rozhodnutie č. 26305/2017/
SCDPK/79908, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 08.12.2017 (ďalej len "kolaudačné rozhodnutie").
Predmetným rozhodnutím došlo k povoleniu užívania stavebného objektu č. 212-00 - Most nad R2 na
preložke poľnej cesty v km 9,018 R2. Spolu so stavebným objektom č. 212-00 musí zároveň dôjsť aj k

prevzatiu pozemkov prináležiacich k predmetnému objektu, a to parcely registra "C" parc. č. 296/40,
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 205 m2, parcely registra "C" parc. č. 296/39, zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 125 m2 a parcely registra "C" parc. č. 296/5, zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 191 m2, všetky zapísané na LV č. XXX pre katastrálne územie A. B. (ďalej aj len "predmetné
pozemky"). V nadväznosti na uvedené skutkové okolnosti, ako aj ustanovenia Cestného zákona bol

žalovaný viackrát vyzvaný zo strany žalobcu na prevzatie posledného stavebného objektu č. 212-00 -
Most nad R2 na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2 vyvolanej investícii. Súčasne bol dňa 27.05.2019
žalovaný pred podaním žaloby vyzvaný právnym zástupcom žalobcu na splnenie si svojej zákonnej
povinnosti, a to k prevzatiu stavebného objektu č. 212- 00 - Most nad R2 na preložke poľnej cesty v
km 9,018 R2 (ďalej len "predmetný most") a pozemkov v zmysle § 18 ods. 13 Cestného zákona.

Žalovaný predmetný most a pozemky dobrovoľne neprevzal. Stavebný objekt č. 212-00 Most nad R2
na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2 bol vybudovaný ako vyvolaná investícia podľa § 18 ods. 9 a
13 Cestného zákona. Predmetný most bol navrhnutý pri projektovaní rýchlostnej cesty R2 Ruskovce
- Pravotice, nakoľko pri jej výstavbe bolo okrem iného zistené kríženie rýchlostnej cesty R2 s poľnými
cestamivkm8,82avkm9,67.Uvedenákolíziabolavyriešenánávrhomvybudovaťpredmetnýmost-SO

212-00 v km 9,02. Tento návrh bol prerokovaný dňa 10.03.2011, ako aj na záverečnom prerokovaní dňa
06.10.2011 za účasti žalovaného, na ktorom bolo navrhované technické riešenie odsúhlasené. Žalovaný
sa taktiež k výstavbe tohto stavebného objektu nevyjadril ani v rámci stavebného konania a nevzniesol
žiadne námietky. Žalobca z uvedených dôvodov preto pristúpil k vybudovaniu úpravy dotknutého diela,
a to na vlastné náklady, pritom súčasne majetkovoprávne vysporiadal aj všetky pozemky. Vyvolaná

investícia (predmetný most) nebola budovaná a kolaudovaná ako diaľnica, súčasť diaľnice, ani ako
rýchlostná cesta, súčasť rýchlostnej cesty, na správu ktorých by bol žalobca oprávnený a povinný v
zmysle Cestného zákona a zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti (ďalej len „zákon
o NDS“). Faktické vykonávanie správy a údržby predmetného mosta žalobcom by bolo v rozpore s
Cestným zákonom, zákonom o NDS a stanovami žalobcu. Z tohto dôvodu zákonodarca uložil povinnosť

prevzatia objektov vyvolaných investícií tretím osobám, v tomto prípade žalovanému. Žalobca bol v
rámci výstavby rýchlostnej cesty R2 na základe Cestného zákona povinný na vlastné náklady vybudovať
úpravy dotknutého diela (ciest krížiacich sa s rýchlostnou cestou R2), ktorým bola preložka poľných
ciest a vybudovanie mostného objektu a predmetnú povinnosť uloženú Cestným zákonom si aj riadne
splnil. Pre uvedené prípady výstavby samotný Cestný zákon práve v ustanovení § 18 ods. 13 upravuje

určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi konania. Na jednej strane Cestný zákon ukladá
žalobcovi povinnosť na vlastné náklady vybudovať vyvolané úpravy priamo dotknutého úseku diela,
zároveň na vlastné náklady majetkovoprávne vysporiadať pozemky dotknuté vyvolanými úpravami,
ktoré sú priamo dotknuté výstavbou pozemnej komunikácie a na strane druhej ukladá žalovanému
povinnosť bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia prevziať dotknuté

dielo. Z ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného zákona jednoznačne vyplýva žalovanému jeho zákonná
povinnosť prevziať stavebný objekt č. 212-00 - Most nad R2 na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2
spolu s pozemkami. Žalovaný však splnenie svojej zákonnej povinnosti odmieta z dôvodov, že prebratie
by mohlo spôsobiť obci v budúcnosti investície, ktoré by nemusel obecný rozpočet zvládnuť. Žalovaný
prevzal súvisiace stavebné objekty, a to objekt č. 137-00 - Preložka súbežnej poľnej cesty v km 8,730 -

9,076R2vpravoaobjektč.138-00-Preložkapoľnejcestyvkm9,018R2abezdôvodneodmietaprevziať
len stavebný objekt č. 212-00 - Most nad R2 na preložke poľnej cesty v km 9,018 R2 z dôvodov, ktoré sú
irelevantné vo vzťahu k povinnostiam definovaným Cestným zákonom. Pritom most je priamo napojený
a je bezprostredným pokračovaním stavebného objektu č. 138-00 - Preložka poľnej cesty v km 9,018 R2,ktorý žalovaný riadne prevzal dňa 25.08.2016 na základe preberacieho protokolu o odovzdaní a prevzatí
verejnej práce č. 087/2016 a stavebného objektu č. 137-00 - Preložka súbežnej poľnej cesty v km 8,730
- 9,076 R2 vpravo, ktorý žalovaný riadne prevzal dňa 25.08.2016 podpisom preberacieho protokolu

o odovzdaní a prevzatí verejnej práce č. 086/2016. Všetky tri stavebné objekty vytvárajú spolu jednu
súvislú pozemnú komunikáciu, pričom odmietanie prevzatia jednej časti, a to predmetného mostu, je
nielen v rozpore s ustanovením § 18 ods. 13 Cestného zákona, ale súčasne takýto postoj žalobcu sa javí
aj iracionálny. Dňa 05.09.2012 uzatvoril žalobca so žalovaným zmluvu o odovzdaní a prevzatí objektov
vyvolanýchinvestíciídosprávyaprevádzkyč.30700/ZIO/07/2012/1462(ďalej len"predmetnázmluva"),

predmetom ktorej bol záväzok žalovaného v zmysle článku V ods. 3 zmluvy prevziať vyššie uvedené
stavebné objekty, a to bez zbytočného odkladu po ich dokončení a skolaudovaní. Predmetná zmluva
síce nenadobudla účinnosť z dôvodu administratívnej chyby spočívajúcej v opomenutí jej zverejnenia
v centrálnom registri zmlúv, avšak z konania žalovaného spočívajúceho v dobrovoľnom podpise tejto
zmluvy možno vyvodiť záver, že žalovaný si bol vedomý svojej zákonnej povinnosti prevziať stavebné
objekty a v čase podpisu predmetnej zmluvy mal v úmysle ich aj dobrovoľne prevziať. Z uznesenia

obecného zastupiteľstva žalovaného č. 17/2016 vyplýva, že obecné zastupiteľstvo v minulosti udelilo
súhlas s prevzatím všetkých stavebných objektov, vrátane predmetného mosta, avšak následne na
obecnom zastupiteľstve konanom dňa 04.10.2016 došlo k opätovnému prehodnoteniu ich prevzatia s
tým, že obecné zastupiteľstvo sa uznieslo na tom, aby predmetný most nebol zo strany žalovaného
prebratý.

3. Žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a poukázal na to, že žalobca si na tom istom súde žalobou
podanou dňa 22.06.208 uplatňoval podľa názoru žalovaného ten istý nárok, aj keď ho uplatňoval titulom
nahradenia prejavu vôle žalovaného, ale podľa žaloby o nahradenie prejavu vôle podanej žalobcom na
súd dňa 22.6.2018 bol žalovaný povinný prevziať ten istý objekt SO 212-00 MOST nad R2 na preložke

poľnej cesty v km 9,018 R2. O tomto nároku bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou, č. k. 5Cb/29/2018, pričom žalovaný pripustil, že vtedy žiadal žalobca, aby
žalovaný predmetný objekt prevzal do svojej správy a prevádzky a terajšou žalobou žiada, aby ten istý
objekt prevzal spolu s pozemkami pod ním do svojho vlastníctva. Žalovaný poukázal na zákon o majetku
obcí č. 138/1991 Z. z. a zákon o obecnom zriadení č. 369/1990 Z. z. v platnom znení, podľa ktorých

obec môže nadobúdať majetok a prevádzať majetok len za účelom verejného prospechu pre svojich
občanov.Poslancižalovanéhosavyjadrili,žeprevzatiepredmetnéhoobjektubybolonaškoduobčanom,
pretože údržba objektu by zaťažovala rozpočet obce a obec by z tohto majetku nemala žiaden úžitok.
Žalovaný tiež poukázal na to, že skutočnosť, že bývalý starosta žalovanej obce podpísal preberacie
protokoly č. 086/2016 a č. 087/2016, ešte nezakladá povinnosť obce prevziať do vlastníctva nepotrebný

stavebný objekt č. 212-00 Most nad R2. Žalovaný prostredníctvom obecného zastupiteľstva spochybnil
účelnosť výstavby uvedeného objektu mosta a tvrdí, že sa nejednalo o tzv. „vyvolanú investíciu". Podľa
žalovaného je predmetný most pre obec nepotrebný a spája poľné cesty, po ktorých chodia len stroje
miestneho poľnohospodárskeho družstva PPD Rybany a aj toto družstvo sa vyjadrilo, že tento most pre
účel obrábania poľnohospodárskych pozemkov nepotrebuje. Žalovaný tvrdí, že žalobca nepreukázal

na prospech koho by mala byť predmetná „vyvolaná investícia". Žalovaný tiež považoval za účelové
tvrdenia žalobcu, že sa nevyjadril k výstavbe tohto objektu ani v rámci stavebného konania. Žalovaný
uviedol, že on nie je odborník, ktorý by sa vedel k projektovej dokumentácii vyjadriť aj s ohľadom tzv.
vyvolané investície. Žalovaný až pri reálnom vysvetlení, čo bude vlastne predmetný most spájať zistil,
že tento objekt by bol pre obec len záťažou a nikto ho nepotrebuje pre účely užívania predmetnej

komunikácie.

4. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovaného, mal za to, že v danej veci nejde o prekážku rozhodnutej
veci, keďže o nároku uplatneného touto žalobou nebolo nikdy právoplatne rozhodnuté, nakoľko pôvodné
konanie vedené na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod č.k. 5Cb/29/2018 bolo zastavené

z dôvodu späťvzatia žaloby, a to uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 16Cob/24/2019 zo dňa
01.04.2019, teda nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej. Žalobca naďalej tvrdil, že
žalovaný je povinný prevziať vyvolané investície bez ohľadu na akékoľvek jeho subjektívne tvrdenia
a prípadne nesúhlas obecného zastupiteľstva, a to z dôvodu, že rozhodovanie o tejto veci v zmysle §
11 ods. 4 zákona o obecnom zriadení nespadá do kompetencie a právomoci obecného zastupiteľstva.

Žalobca tiež tvrdí, že predmetný most, ktorý žalovaný nezákonne odopiera prevziať predstavuje
vyvolanú investíciu a spĺňa všetky definičné znaky uvedené v § 18 ods. 9 Cestného zákona a je
nepochybné,žežalovanýmázákonnúpovinnosťprevziaťstavebnýobjektvzmysle§18ods.3Cestného
zákona. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal na prospech koho by mala byť vyvolanáinvestícia,tútonámietkužalobcapovažovalzairelevantnú,nakoľkožalobcajepriamozozákonapovinný
vybudovať v zmysle § 18 ods. 9 Cestného zákona vyvolané investície. Žalobca v zmysle zákona
bol povinný pristúpiť k vybudovaniu stavebného objektu, pričom zákon neupravuje povinnosť žalobcu

skúmať na koho prospech je investícia budovaná. Žalobca tiež tvrdil, že nečinnosť a ľahostajný prístup
žalovaného v stavebnom konaní nemôže byť následne použitý ako argument na obranu žalovaného
v tejto právnej veci.

5. Žalovaný naďalej tvrdil, že v danom prípade by sa jednoznačne jednalo o majetko- právny úkon

nadobudnutia veci, ktorý by bol v rozpore s princípom správy majetku obce na prospech jej občanov.
Takýto úkon jednoznačne podlieha výslovnému schváleniu obecného zastupiteľstva. Žalovaný tvrdí, že
preto aj všetky úkony bývalého starostu obce Dolné Naštice nie sú pre žalovaného právne záväzné.
Ďalej podľa žalovaného stavba predmetného mosta rozhodne nebola nevyhnutná pre splnenie hlavnej
investície. Tiež tvrdil, že splnenie povinnosti uvedenej v zákone je podmienené riadne uzatvorenou
zmluvou medzi investorom a prijímateľom vyvolanej investície, čo vyplýva aj z opatrenia Ministerstva

financií SR IMF04/2003. Takáto zmluva nebola so žalovaným platne uzatvorená.

6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 5Cb/16/2019-372 zo dňa 16.07.2020, ktorým
žalobu žalobcu zamietol. Predmetný rozsudok súdu prvej inštancie bol rozhodnutím Krajského súdu
v Trenčíne, č.k. 16Cb/51/2020-461 zo dňa 31.01.2022 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie povinnosť zaoberať sa
výkladom pojmov vyvolané investície a vyvolané úpravy, pričom dospel k záveru, že súd prvej inštancie
sa nevysporiadal so skutkovým zistením, že žalovaný prevzal objekty 137-00 a 138-00 a následne
odmietol prevziať objekt 212–00, ktorý spája prevzaté objekty. Súd prvej inštancie v rozsudku len
uviedol, že dôvodnosť prevzatia dvoch položiek nezakladá dôvodnosť prevzatia mostu a tieto objekty

neslúžili primárne potrebám obce. Odvolací súd dospel k záveru, že preukázanie právneho dôvodu
prevzatia objektov 137-00 a 138-00 je potrebné k posúdeniu dôvodnosti prevzatia objektu 212-00.
Odvolací súd poukázal na vady v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie a konštatoval, že nie všetky
skutkové zistenia ustálené súdom prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní, čo vyústilo do
nesprávneho právneho záveru o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a o nepreukázaní

vlastníctva k pôvodnej poľnej ceste.

7. Súd prvej inštancie po vrátení veci zo strany odvolacieho súdu vyzval strany konania, aby uviedli
svoje návrhy na vykonanie, resp. doplnenie dokazovania.

8. Na výzvu súdu žalobca v podaní zo dňa 14.11.2023 oznámil, že nemá žiadne ďalšie návrhy na
doplnenie dokazovania. Mal za to, že v pôvodnom prvostupňovom konaní predložil všetky relevantné
dôkazy, ktoré preukazujú dôvodnosť jeho žaloby a ktoré vzal do úvahy aj Krajský súd v Trenčíne pri
vydávaní svojho rozhodnutia. Žiadal, aby sa v súdnom konaní vykonali dôkazy, ktoré sú obsahom
súdneho spisu. Uviedol, že zotrváva na svojich predošlých písomných, ako aj ústnych podaniach a

tvrdeniach. Stotožnil sa so závermi odvolacieho súdu k pojmu "vyvolané investície", ako aj so závermi
ohľadom neunesenia dôkazného bremena zo strany žalovaného. Žalovaný v súdnom konaní nepredložil
ani jeden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho účelové tvrdenia. Naproti tomu žalobca predložil celé
množstvo dôkazov, ktoré neboli v pôvodnom prvoinštančnom konaní vzaté na zreteľ, avšak podľa
Krajského súdu v Trenčíne mali byť pri rozhodovaní zohľadnené. Zastával názor, že listinnými dôkazmi

bolo preukázané, že pôvodné poľné cesty, ktoré boli preložené v dôsledku výstavby rýchlostnej cesty
R2, boli vo vlastníctve žalovaného a žalovaný počas celého konania nepreukázal opak. Žalovaný
sám deklaroval žalobcovi, že je vlastníkom pôvodne zrušených poľných ciest a počas výstavby R2
ubezpečoval žalobcu, že preložky týchto poľných ciest prevezme v zmysle Cestného zákona do svojho
vlastníctva a správy. Podľa žalobcu je nepochybné, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaným

subjektom v predmetnom spore a že bol vlastníkom zrušených poľných ciest, a preto je potrebné v
danom prípade aplikovať ustanovenie § 18 ods. 13 Cestného zákona.

9. Na výzvu súdu žalovaný v podaní zo dňa 27.11.2023 oznámil, že odmieta, že by mu vznikla
povinnosť prevziať objekty 137-00 a 138-00 na základe zákona. Uviedol, že si uvedomuje, že nemal

prevziať ani uvedené objekty, a preto je pripravený bezodkladne ich vrátiť žalobcovi a týmto žalobcu
vyzýva, aby so žalovaným spísal odovzdávací a preberací protokol, na základe ktorého vráti žalobcovi
objekty 137-00 a 138-00, ktoré boli prevzaté bez právneho titulu. Navrhol súdu prvej inštancie vykonať
dokazovanie, či žalovanému vznikla povinnosť prevziať predmetné objekty v zmysle zákona. Podľanázoru žalovaného nie, keďže sám žalobca vypracoval zmluvu o budúcej zmluve o odovzdaní a prevzatí
objektovvyvolanýchinvestíciídosprávyaprevádzky,abyvôbecexistovalnejakýtitul,nazákladektorého
má žalovaný prevziať predmetné objekty. Aj z opatrenia Ministerstva financií SR IMF 04/2003 vyplýva,

že splnenie povinnosti uvedenej v zákone je podmienené riadne uzatvorenou zmluvou medzi investorom
a prijímateľom vyvolanej investície. Ak by existoval zákonný dôvod, vznikla by žalovanému povinnosť
priamo zo zákona a prípadný protokol o odovzdaní a prevzatí objektu by mal iba deklaratórne účinky.
Keďže však zákonný titul na prevzatie neexistoval vypracoval žalobca zmluvu uzatvorenú v zmysle § 18
ods. 13 zákona č. 135/1961 Zb., aby sa žalovaný zaviazal k prevzatiu objektov. Takže aj sám žalobca si

bol vedomý, že v zmysle citovaného ustanovenia Cestného zákona musí existovať zmluvný základ na
prevzatie objektov. Mal za to, že nie sú splnené viaceré predpoklady pre to, aby bol žalovaný povinný
prevziať objekt priamo zo zákona (vlastník alebo prevádzkovateľ vedenia, miestna komunikácia vs.
poľná cesta, teda účelová komunikácia, vyvolané úpravy vs. ostatné úpravy, odovzdanie do vlastníctva
vs. odovzdanie do správy a prevádzky a podobne). Nebolo preukázané, že by bol žalovaný dotknutou
osobou a že vyvolanou investíciou sa zasiahlo do jeho práv. Konštatoval, že zmluvu o budúcej zmluve o

uzatvorení budúcej zmluvy o odovzdaní a prevzatí objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky
zo dňa 05.09.2012 nemožno vziať do úvahy ako platnú zmluvu, keďže nebola zverejnená v Centrálnom
registri,zmluvapretonenadobudlaúčinnosťaplatístav,akokebykuzatvoreniuzmluvynedošlo.Uviedol,
že odmieta, že by bol vlastníkom poľnej cesty, na ktorej sa nachádzajú predmetné objekty. Túto poľnú
cestu žalovaný nikdy v minulosti nevlastnil ani nespravoval. Dokonca žalovaný podľa evidencie katastra

nehnuteľností ani nikdy nebol vlastníkom pozemkov tvoriacich poľnú cestu. Predmetnú poľnú cestu
žalovaný neudržiaval, keďže na to ani nemal dôvod. Navrhol súdu, aby sa vykonalo dokazovanie
ohľadne vlastníctva poľnej cesty. Z katastrálnej mapy je totiž zrejmé, že žalovaný nie je vlastníkom
pozemku pod objektom 212-00 (predmetný most ponad R2) a tiež nie je vlastníkom pozemkov na jednej
ani na druhej strane predmetného mosta. Tiež je potrebné vykonať dokazovanie ohľadne charakteru,

resp. druhu pozemnej komunikácie pokiaľ ide o predmetnú poľnú cestu, keďže táto podľa jeho názoru
rozhodne nemôže byť považovaná za miestnu komunikáciu, ale len za účelovú komunikáciu a kto je
vlastníkom, resp. správcom takejto komunikácie (aj s poukazom na ustanovenie § 3d ods. 4 Cestného
zákona). Poukázal aj na skutočnosť, že ani jeden z objektov neslúži potrebám obce. Obec vybudovanie
týchto objektov nenavrhovala a tieto ani nepotrebuje. Obec vzhľadom na poddimenzovaný rozpočet ani

nemá finančné krytie na údržbu objektov a v budúcnosti na náklady na starostlivosť o objekty a prípadné
opravy. Žalobca uvádzal, že objekty boli vybudované v prospech žalovaného, na žiadosť žalovaného
a majú pre žalovaného zásadný význam. Podľa jeho záveru ani jedno z týchto troch tvrdení nebolo zo
strany žalobcu preukázané, preto navrhol vykonať dokazovanie aj v tomto smere. Ak vtedajší starosta
obce Dolné Naštice nemal pripomienky k projektovej dokumentácii, nemožno z toho dôvodiť, že súhlasil

s prevzatím objektov. Obecné zastupiteľstvo obce Dolné Naštice pritom vo svojich uzneseniach zo dňa
21.09.2016 a zo dňa 04.10.2016 výslovne odmietlo prevziať objekt 212-00 a dalo tak pokyn starostovi,
aký postoj má k veci zaujať. Nemožno vylúčiť, aby fyzická alebo právnická osoba akýkoľvek svoj názor a
postoj prehodnotila, resp. zmenila. Trval na tom, že nemá ani zákonný, ani zmluvný dôvod na prevzatie
objektu 212-00 (most ponad R2) do svojej správy, resp. vlastníctva, a preto bude súdu navrhovať po

doplnení dokazovania opätovne žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

10. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania
a po zhodnotení jeho výsledkov dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná.

11. Súd sa najsamprv zaoberal tým, či sú splnené podmienky konania a dospel k záveru, že podmienky
boli splnené a neexistuje tu prekážka rozhodnutej veci. Súd z úradnej činnosti ani z obsahu spisového
materiálu nezistil existenciu meritórneho rozhodnutia v rovnakej veci medzi rovnakými stranami, ktoré
by zakladalo prekážku veci rozhodnutej.

12. Podľa názoru súdu bol žalobca ako investor stavby v súlade aj s vtedy platným znením Cestného
zákona povinný vybudovať na vlastné náklady vyvolané úpravy priamo dotknutého úseku vedenia alebo
iného diela, a to na úrovni technického riešenia v čase, keď bola úprava vyvolaná. Zároveň bol povinný
na vlastné náklady majetkovoprávne usporiadať pozemky dotknuté vyvolanými úpravami. Konkrétne
v danom prípade bol povinný vybudovať preložky existujúcich poľných ciest v dôsledku ich kríženia s

telesom rýchlostnej cesty, vrátane potrebného premostenia, ktorú zákonnú povinnosť si preukázateľne
splnil.13. K dôvodom vybudovania, rozsahu, účelu a konkrétnemu technickému riešeniu aj predmetných
preložiek, vrátane mosta bola vyhotovená rozsiahla projektová dokumentácia. Účelom ich vybudovania
bolo primárne aj podľa vyjadrenia žalobcu aj podľa dokumentácie zachovanie prístupu na

obhospodarované pozemky, na pozemky rozdelené rýchlostnou cestou R2 a zabezpečenie potreby
zachovania migračných koridorov. Súd tiež uviedol, že boli preukázateľne uskutočnené aj viaceré
rokovania v predrealizačnej fáze so všetkými dotknutými subjektami, vrátane zástupcov žalovaného.
Žalovaný v celom stavebnom konaní preukázateľne nevzniesol žiadnu námietku smerujúcu k
neúčelnosti vybudovania predmetných stavebných objektov, konkrétne ani predmetného mosta -

stavebného objektu č. 212 - 00. Všetky tri stavebné objekty vytvárajú spolu jednu súvislú pozemnú
komunikáciu a jej význam môže ešte narásť s ďalším rozvojom regióna a dopravnej infraštrukúry.

14. Súd sa následne zaoberal zásadnou námietkou žalovaného vznesenou v rámci jeho procesnej
obrany, že žalovaný nikdy nebol vlastníkom ani správcom poľných ciest, ktoré boli v dôsledku kríženia
s rýchlostnou cestou predmetom preloženia a namiesto ktorých boli vybudované predmetné stavebné

objekty, vrátane mosta. Vzhľadom na to, že žalobca od začiatku sporu tvrdil opak, bola uvedená
skutočnosť medzi stranami sporná a pri jej posúdení bolo nevyhnutné vychádzať z vykonaných dôkazov.

15. Súd konštatoval, že poľné cesty ako účelové komunikácie sú vo vlastníctve štátu alebo iných
právnických osôb alebo fyzických osôb. V tejto súvislosti súd uviedol, že vlastníctvo poľných ciest sa

neregistruje v žiadnom registri. Je potrebné tiež rozlišovať vlastníctvo samotných poľných ciest od
vlastníctva pozemkov pod týmito poľnými cestami. Vlastnícke právo určitej pozemnej komunikácie, ktorú
tvorí cestné teleso a jej súčasti nemusí svedčiť tomu istému subjektu, ktorý je vlastníkom pozemku pod
touto pozemnou komunikáciou.

16. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov súd zistil, že žalovaný sa zúčastňoval viacerých
rokovaní o danej výstavbe, o technických riešeniach, mal možnosť vyjadrenia aj podávania vlastných
návrhov, prípadne námietok. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by žalovaný do
samotného dokončenia diela, vrátane sporných stavebných objektov akýmkoľvek spôsobom namietal
skutočnosť, že bol vlastníkom preložených poľných ciest a že nepreberie dokončené predmetné

stavebné objekty, vrátane predmetného mosta. Práve naopak z viacerých vykonaných dôkazov vyplýva
opak. Súd poukázal na záznam zo záverečného rokovania zo dňa 08.06.2011 a záznam zo záverečného
rokovania zo dňa 06.09.2011, vyhlásenie spoločnosti Valbek s.r.o. zo dňa 03.04.2020, tiež na vyjadrenie
žalovaného zo dňa 15.12.2011 adresované zhotoviteľovi projektovej dokumentácie, v ktorom žalovaný
vyjadril výslovný súhlas s prevzatím diela do majetku obce a taktiež preberacie protokoly o odovzdaní

a prevzatí verejnej práce (diela) č. 086/2016 a č. 087/2016, ktorými žalovaný prevzal stavebné objekty
č. 137-00 a č. 138-00. V neposlednom rade súd poukázal na Zmluvu o uzatvorení budúcej zmluvy o
odovzdaní a prevzatí objektov, ktorá síce nenadobudla účinnosť, lebo nebola zverejnená a má sa za to,
akobynebolauzatvorená,aležalovanývnejvyjadriljednoznačnúvôľuprevziaťmost,ktorýjepredmetom
sporu.

17. Ako konštatoval odvolací súd, pokiaľ žalovaný tvrdil, že nie je vlastníkom pôvodnej poľnej cesty,
bol povinný odstrániť rozpor medzi svojimi tvrdeniami, ktoré boli predložené žalobcom v listinných
dôkazoch a tvrdeniami počas súdneho konania. Žalovaný predložil po vrátení veci na nové konanie
súdu prvej inštancie potvrdenie zo dňa 18.01.2024, ktorým mal preukazovať, že nebol nikdy vlastníkom,

ani správcom, ani užívateľom, ani prevádzkovateľom pôvodných poľných ciest. Iný konkrétny dôkaz
žalovaný k preukázaniu sporných skutočností vykonať nenavrhol. Súd mal za to, že uvedené potvrdenie
bolo vyhotovené samotným žalovaným až vzhľadom na konkrétnu dôkaznú situáciu v spore a vo svojej
podstate predstavuje len premietnutie tvrdení žalovaného do listinnej podoby. Podľa názoru súdu k
preukázaniu procesnej obrany žalovaného uvedený dôkaz nepostačuje a musel by byť podporený iným

vykonaným dôkazom, čo v danom prípade splnené nebolo. Zároveň žalovaný do vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania neodstránil rozpor v tom, čo tvrdil počas celého procesu budovania rýchlostnej
cesty R2 a tým, čo tvrdí v súdenom spore. Na uvedenom nič nemení ani situácia, že pôvodné tvrdenia
urobil predchádzajúci štatutárny zástupca žalovaného a tvrdenia v priebehu konania aktuálny štatutárny
zástupca žalovaného.

18. Súd zároveň konštatoval, že zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by vlastníkom
dotknutých poľných ciest pred ich prekládkou bol iný subjekt ako žalovaný. V tomto smere súd poukázalaj na stanovisko PPD Rybany, v ktorom táto právnická osoba vyhlásila, že preložené poľné cesty v k. ú.
A. B. dotknuté výstavbou R 2 neboli vo vlastníctve a ani v správe PPD Rybany.

19. Vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd konštatoval, že žalobca uniesol bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno preukázania, že obec ako právnická osoba bola vlastníkom sporných
poľných ciest, ktoré boli preložené z dôvodu výstavby rýchlostnej cesty. Tým boli aj dotknuté práva
žalovaného, preto bol tiež účastný na zvolávaných rokovaniach k vypracovanej stavebnej dokumentácii
a v plnom rozsahu sa na neho vzťahujú práva a povinnosti vyplývajúce z ustanovení Cestného zákona.

Procesnú obranu žalovaného súd vyhodnotil ako nedôvodnú a nepreukázanú.

20. Pokiaľ žalovaný namietal, že obecné zastupiteľstvo nevyjadrilo súhlas s prebratím predmetného
mosta, súd uviedol, že v danom prípade ide o splnenie zákonnej povinnosti, pričom jej splnenie nemožno
vylúčiť uznesením obecného zastupiteľstva. Ustanovenie § 18 ods. 13 Cestného zákona je kogentnou
právnou normou, pretože je normou verejnoprávnou a účastníci právneho vzťahu sa od nej nemôžu

odchýliť. Rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce je zákonné len vtedy, ak okrem Zákona o majetku
obce, obec dodržiava široké spektrum ďalších právnych noriem, vrátane Cestného zákona.

21. Námietka žalovaného, že splnenie povinnosti uvedenej v Cestnom zákone, a to prevziať vyvolané
investície, je podmienené riadnym uzatvorením zmluvy medzi investorom a prijímateľom vyvolanej

investície, nemá žiadnu oporu v Cestnom zákone, ako ani v inom zákone. Povinnosť prevziať objekty
do vlastníctva vyplýva priamo zo zákona, zákon uzavretie osobitnej zmluvy nevyžaduje, aj keď v praxi
sa pravidelne uzatvárajú zmluvy o budúcej zmluve, kde sú podrobnejšie vymedzené práva a povinnosti
strán.

22. Zhrnúc uvedené súd mal za preukázané splnenie všetkých predpokladov uvedených v zákone
a žalovaný ako vlastník preložených poľných ciest bol podľa § 18 ods. 13 Cestného zákona
povinný bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia prevziať upravený úsek
pozemnej komunikácie, vrátane pozemku pri zachovaní rovnakého právneho postavenia vo vzťahu k
týmto vyvolaným úpravám, teda do vlastníctva.

23. Súd preto vyhovel žalobe v celom rozsahu.

24. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a úspešnému žalobcovi priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho

konania v celom rozsahu.

25. Proti rozsudku v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu podal odvolanie žalovaný,
ktorýnavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmeniltak,žežalobuzamietneapriznážalovanému
náhradu trov konania v celom rozsahu, alebo aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na nové konanie.

26. Žalovaný podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

27. Žalovaný poukázal na body 15. až 21. odôvodnenia rozsudku a tvrdí, že ani z jedného dôkazu

nevyplýva, že by sa žalovaný výslovne zaviazal prevziať most s pozemkami do vlastníctva. Predmetom
zmluvy bolo odovzdanie a prevzatie objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky (nie prevzatie
do vlastníctva a nie aj prevzatie pozemkov). V zmluve sa neuvádza žiadna zmienka, že by žalovaný
mal prevziať do vlastníctva pozemky, dokonca sa uvádza, že nedôjde k zmene vlastníckych pomerov.
Navyše predmetnú zmluvu o budúcej zmluve nemožno vziať do úvahy ako platnú zmluvu, keďže

nebola zverejnená v Centrálnom registri zmlúv, a preto nenadobudla účinnosť a platí stále, ako keby
k uzatvoreniu zmluvy nedošlo.

28. Žalovaný tvrdí, že síce prevzal preložky, avšak nie do vlastníctva ale do správy a údržby. Z tohto
však nemožno vyvodzovať, že to automaticky znamená, že žalovaný musí prevziať aj tretí objekt,

hlavne keď žalovaný zistil, že na prevzatie dvoch preložiek nebol právny dôvod a rozhodol sa prevzaté
preložky vrátiť žalobcovi. Žalovaný písomne vyzval žalobcu na vrátenie prevzatých objektov. Žalobca
nereagoval na výzvu žalovaného, ani ju neodmietol. Z preberacích protokolov o odovzdaní a prevzatí
dvoch preložiek nevyplýva, že by tieto boli prevádzané do vlastníctva, ale do správy a údržby. Užz tejto nejednotnosti vyplýva, že sám žalobca nevedel, čo má byť obsahom odovzdania a prevzatia, či
vlastníctvo, správa, prevádzka, údržba, pretože iné bolo riešené v protokoloch, iné v zmluve o budúcej
zmluve, iné v predžalobných výzvach a iné v prvej žalobe vedenej pod č.k. 5Cb/29/2018 a iné v tejto

druhej žalobe vedenej pod č.k. 5Cb/16/2019.

29. Žalovaný tvrdí, že neprotestoval proti samotnému vybudovaniu rýchlostnej cesty a jej význam
nespochybňuje. Avšak pokiaľ ide o vybudovanie preložiek poľnej cesty a mosta, obec vybudovanie
týchto objektov nežiadala, nenavrhovala a tieto ani nepotrebuje. Žalobca uvádzal, že objekty boli

vybudované v prospech žalovaného, na žiadosť žalovaného a majú pre žalovaného zásadný význam.
Ani jedno z týchto troch tvrdení nebolo zo strany žalobcu v spore preukázané. Ak žalobca v priebehu
sporu tvrdil, že objekty boli vybudované pre zachovanie prístupu na obhospodarované pozemky
a zabezpečenie zachovania migračných koridorov, ani jeden z týchto dôvodov nepreukazuje, že by
ztýchtodôvodovobjektslúžilžalovanému.AkobjektynemôžespravovaťNDS,nechichpreštátspravuje
iná štátna organizácia, keďže vlastníkom a správcom účelových komunikácií má byť primárne štát.

30. Žalovaný tiež uviedol, že ak vtedajší starosta Obce Dolné Naštice nemal pripomienky k projektovej
dokumentácií, nemožno z toho dôvodiť, že súhlasil s prevádzkovaním objektov. Obecné zastupiteľstvo
Obce Dolné Naštice pritom vo svojich uzneseniach zo dňa 21.09.2016 a 04.10.2016 výslovne odmietlo
prevziať objekt 212-00 a dalo tak pokyn starostovi, aký postoj má k veci zaujať.

31. Súd prvej inštancie pri výklade ustanovenia podľa Cestného zákona účinného do 31.05.2021
o tom, že vyvolané úpravy nemôžu vzniknúť iba v súvislosti s náhradou diaľnice, cesty alebo miestnej
komunikácie, ale aj poľných ciest, využil extenzívny výklad, hoci kogentné ustanovenie § 18 ods. 9
Cestného zákona výslovne taxatívne ukladajú túto možnosť iba pri diaľniciach, cestách alebo miestnych

komunikáciách (nie v zmysle § 1 ods. 2 písm. d) pri účelových komunikáciách, ako je predmetná poľná
cesta). Napriek tomu súd prvej inštancie v bode 74. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatuje,
že ustanovenie cestného zákona je kogentnou právnou normou, pretože je normou verejnoprávnou
a nemožno sa od nej odchýliť, hoci ten istý súd sa v poukazovanom prípade odchýlil od jasnej a výslovnej
kogentnej úpravy § 18 ods. 9 Cestného zákona. Uvedeným postupom súdu došlo k nesprávnemu

právnemu posúdeniu. Až po novelizácií v súčasnosti účinný Cestný zákon v § 18 ods. 9 v záujme
zahrnúť do toho aj účelovú cestu, obsahuje namiesto diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie širší
pojem – legálnu definíciu „pozemná komunikácia“. V čase výstavby objektov a v čase podania žaloby
sa však toto ustanovenie, na ktoré poukazuje aj žalobca nevzťahovalo na účelovú cestu. Teda aj z tohto
dôvodu nebol zákonný dôvod na vyvolanú investíciu, teda prepojenie poľnej cesty, keďže predmetná

cesta nebola ani diaľnicou, ani cestou ani miestnou komunikáciou.

32.Pridefiníciívyvolanejúpravyvbode14uzneseniaKrajskéhosúduvTrenčínesauvádza,ževyvolanú
investíciu je investor povinný zrealizovať na vlastné náklady a odovzdať ju bezodkladne do vlastníctva
alebo správy dotknutej tretej osoby, do práv ktorej sa vyvolanou investíciou zasahuje. Podľa žalovaného

vsporenebolopreukázané,žebyžalovanýboldotknutouosobouaževyvolenouinvestíciousazasahuje
do jeho práv.

33. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v naplnení zákonných
podmienok uvedených v kogentnom ustanovení § 18 ods. 13 Cestného zákona. V konaní nebolo

preukázané, že by žalovaný bol vlastníkom alebo prevádzkovateľom vedenia alebo iného diela. Obec
potvrdila, že nikdy nebola vlastníkom pozemkov, na ktorých žalobca realizoval objekty, nikdy nebola
vlastníkom ani správcom ani užívateľom ani prevádzkovateľom účelovej cesty a neeviduje poľnú cestu
ako účelovú, ani inú pozemnú komunikáciu. Žalovaný ako správny orgán v zmysle cestného zákona
nikdy nevydal žiadne rozhodnutie o predmetnej účelovej poľnej ceste. Súd prvej inštancie v bode 70.

napadnutého rozhodnutia odôvodňuje údajné vlastníctvo žalovaného k poľnej ceste tým, že žalovaný
do samotného dokončenia diela nenamietal skutočnosť, že bol vlastníkom preložených poľných ciest.
V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že nemožno použiť zásadu „kto mlčí, ten svedčí“. Žalovaný
sa nikdy necítil byť vlastníkom ani správcom, ani prevádzkovateľom predmetnej poľnej cesty a za
vlastníka alebo správcu, či prevádzkovateľa sa ani nikdy neoznačil. Keďže žalobca tvrdil, že žalovaný

je vlastníkom poľnej cesty, bol žalovaný nútený vydať dňa 18.01.2024 výslovné potvrdenie, v ktorom
toto vylúčil. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Preto skutočnosť,
že žalovaný je vlastníkom poľnej cesty mal preukázať žalobca a toto si mohol napríklad na začiatku
jednaní so žalovaným zabezpečiť vyžiadaním záväzného písomného potvrdenia Obce Dolné Naštice,že je vlastníkom, resp.správcom, či prevádzkovateľom predmetnej poľnej cesty. K takémuto výslovnému
potvrdeniu alebo uznaniu zo strany žalovaného však nikdy nedošlo. Skutočnosť, že vtedajší štatutárny
zástupca žalovaného (starosta obce) sa počas územného alebo stavebného konania k niektorým

skutočnostiam výslovne nevyjadril, neznamená automaticky, že uznával vlastníctvo obce k poľnej ceste.
Pritom zákonná úprava uvedená v § 3d ods. 4 Cestného zákona výslovne a prioritne za vlastníka
účelovej komunikácie označuje štát, nie obec.

34. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca v žalobe navrhuje, aby bol žalovaný zaviazaný povinnosťou

prevziať do vlastníctva stavebný objekt a pozemky. Absentuje však výslovná právna úprava, konkrétne
ustanovenie zákona, ktorým by bola obec povinná prevziať aj vybudované objekty aj pozemky do
vlastníctva. Žalovaný zotrváva na tvrdení, že na zabezpečenie takejto povinnosti bolo nevyhnutné
uzatvoriť medzi stranami sporu zmluvu, čo aj žalobca riešil, avšak vzhľadom na nezverejnenie zmluvy
táto nenadobudla účinnosť. Ďalej žalovaný poukázal na to, že aj z opatrenia Ministerstva financií SR
INF 04/2003 vyplýva, že splnenie povinnosti uvedenej v zákone je podmienené riadne uzatvorenou

zmluvou medzi investorom a prijímateľom vyvolanej investície. Ak by existoval zákonný dôvod, vznikla
by žalovanému povinnosť priamo zo zákona a prípadný protokol o odovzdaní a prevzatí objektu by
mal iba dekleratórne účinky. Keďže však zákonný titul na prevzatie neexistoval, vypracoval žalobca
zmluvu (uzatvorenú v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb.), aby sa žalovaný zaviazal k prevzatiu
objektov. Teda aj žalobca si bol vedomý, že v zmysle citovaného ustanovenia cestného zákona musí

existovať zmluvný základ na prevzatie objektov. Nie je preto podľa žalovaného možné v zmysle § 18
ods. 13 a ani iného ustanovenia cestného zákona uložiť žalovanému takúto povinnosť. Spomínaná
zmluva o budúcej zmluve o odovzdaní a prevzatí objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky,
ktorú vypracoval žalobca sa týkala odovzdania objektov do správy a prevádzky (nie do vlastníctva,
ako navrhuje v žalobe). Zmluva vôbec neriešila odovzdanie pozemkov. Dokonca v prvej žalobe, pri

späťvzatí ktorej došlo k zastaveniu konania, žalobca žaloval na prevzatie do správy a prevádzky, nie
do vlastníctva. Žalovaný zdôraznil, že z konania vyplynulo, že žalovaný nemal vôľu prevziať most
a pozemky ani do vlastníctva ani do správy. Práve naopak, žalovaný výslovne nechce vybudovaný most
a pozemky prevziať. Podľa žalovaného je ďalej rozsudok nevykonateľný, pretože nie je spôsobilý na
zápis vlastníckeho práva (napr. k pozemkom) do katastra nehnuteľností. Ak by bolo správne tvrdenie

žalobcu, že k prevodu vlastníctva nie je potrebná zmluva a vlastnícke právo prechádza na základe
zákona, potom mala žaloba znieť, že žalovaný je vlastníkom stavebných objektov, resp. pozemkov,
aby bol rozsudok súdu priamo vykonateľný, teda spôsobilý na zápis do katastra nehnuteľnosti formou
záznamu podľa § 34 a nasl. zákona č. 162/1995 Z.z. Katastrálneho zákona.

35. K odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca podaním zo dňa
22.03.2024, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a aby žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a trov právneho zastúpenia v celom rozsahu.

36. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že má za to, že v danom prípade nedošlo k naplneniu žiadneho

odvolacieho dôvodu, a preto sa nestotožňuje s tvrdeniami žalovaného uvádzanými v podanom odvolaní.

37. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za zákonné rozhodnutie, ktoré bolo vydané v súlade
s príslušnými právnymi predpismi a za žiadnych okolností nemožno tvrdiť, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že by rozsudok vychádzal

z nesprávneho právneho posúdenia. Naplnenie žalovaným uvádzaných odvolacích dôvodov nebolo zo
strany žalovaného žiadnym spôsobom v odvolaní preukázané, a preto je potrebné odvolanie považovať
za bezpredmetné a nedôvodné.

38. V nadväznosti na tvrdenia žalovaného žalobca uviedol, že súd prvej inštancie nerozhodol v danej

právnej veci o uložení povinnosti žalovaného prevziať vyvolané úpravy spolu s pozemkami na základe
zmluvy, ale na základe zákona, ktorý výslovne určuje, že za daného skutkového stavu musí dôjsť
k odovzdaniu objektov a aj pozemkov. Podľa žalobcu z odôvodnenia rozsudku je nepochybné, že
súd rozhodol o splnení zákonnej povinnosti žalovaného v zmysle ustanovenia § 18 ods. 13 zákona
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (Cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Cestný zákon“). Žalobca tvrdí, že rovnako znela aj jeho žaloba, ktorou sa domáhal splnenia zákonnej
povinnosti žalovaného a nie splnenia si zmluvnej povinnosti, ktorá by vyplývala zo zmluvy. Vzhľadom
na uvedené je špecifikovaná argumentácia žalovaného bezpredmetná a irelevantná a nepreukazuje
naplnenie žiadneho odvolacieho dôvodu.39. Žalobca tvrdí, že z dôkazov, ktoré vzal súd do úvahy pri rozhodovaní o danej veci nepochybne
vyplýva skutočnosť, že žalovaný viackrát vyjadril súhlas s projektovou dokumentáciou, ktorá uvádzala

ako správcu/vlastníka objektov (vyvolaných úprav) žalovaného, voči tejto projektovej dokumentácii
nikdy nevzniesol žiadne námietky a ani pripomienky a nikdy počas celého administratívneho konania
týkajúceho sa vybudovania stavebných objektov netvrdil, že nie je vlastníkom poľných ciest a že
ich vybudovanie nepožaduje. Žalovaný súčasne listom zo dňa 15.12.2011 výslovne potvrdil, že vo
veci predloženej dokumentácie „Rýchlostná cesta R2 Ruskovce Pravotice“ nemá námietky a súhlasí

s prevzatím diela do majetku obce. Čiže viaceré dôkazy, ktoré vzal do úvahy súd prvej inštancie pri
vydávaní rozsudku potvrdzujú nepravdivosť tvrdení žalovaného uvádzaných v odvolaní.

40. Súčasne žalobca poznamenal, že súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov postupoval výlučne
v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý bol vyslovený v uznesení Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 31.01.2022, č.k. 16Cob/51/2020-461. Zároveň podľa žalobcu je nepochybné, že

žalovaný v odvolaní pristupuje k zjavne účelovému výkladu zmluvy a vytrháva z kontextu niektoré
ustanovenia, ktoré vykladá tendenčne tak, aby tento výklad korešpondoval s jeho argumentáciu, avšak
tento výklad je svojvoľný a nezmyselný.

41. Žalobca poukázal na článok III. bod 1. Zmluvy, z ktorého vyplýva, že: „Budúci preberajúci je

vlastníkom a prevádzkovateľom objektov uvedených v čl. II. ods. 1. tejto zmluvy, pričom ich úpravou
nedôjde k zmene vlastníckych práv“.

42. Žalobca tvrdí, že z predmetného ustanovenia je nepochybné, že žalovaný ako budúci preberajúci
potvrdil, že bol vlastníkom a prevádzkovateľom pôvodných poľných ciest dotknutých výstavbou

rýchlostnej cesty R2 Ruskovce Pravotice a súčasne bolo deklarované, že preložkami (úpravami),
ktoré vykonal ako vyvolané úpravy žalobca, nedôjde k zmene vlastníckych práv, t.j. vlastníkom a aj
prevádzkovateľom preložiek pôvodných poľných ciest ostane stále žalovaný. S ohľadom na predmetné
skutočnosti nebolo potrebné v zmluve uvádzať, že žalovaný je povinný prevziať objekty (poľné cesty)
do svojho vlastníctva, keďže vlastníctvo týchto objektov sa nemenilo a tieto objekty mali stále ostať

vo vlastníctve žalovaného a rovnako prevzatie do vlastníctva vyplývalo aj z ustanovenia § 18 ods.
13 Cestného zákona. Na základe uvedeného podľa žalobcu možno konštatovať zrejmú účelovosť
a svojvoľnosť argumentácie žalovaného, ktorá nemá oporu v znení zmluvy a ani v iných dôkazoch, ktoré
sú obsahom súdneho spisu.

43. K argumentu žalovaného, že zmluvu nemožno vziať do úvahy ako platnú zmluvu, keďže nebola
zverejnená v Centrálnom registri zmlúv a nenadobudla účinnosť a platí stav, ako keby k uzatvoreniu
zmluvy nedošlo považoval žalobca za potrebné poukázať na obsah uznesenia Krajského súdu
v Trenčíne, ktoré vo vzťahu k zmluve a jej relevancii ako dôkazu v tomto spore vyslovil záväzný
právny názor, a to, že: „Vlastníctvo poľných ciest sa neregistruje v žiadnom registri. V konaní boli

žalobcom predložené listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalovaný vlastníctvom k preloženým poľným
cestám nerozporoval. K uzavretej zmluve o uzatvorení budúcej zmluvy o odovzdaní a prevzatí objektov
vyvolaných investícií do správy a prevádzky zo dňa 05.09.2012 žalovaný ako budúci preberajúci potvrdil
vlastníctvo k poľným cestám, ktoré boli preložené. Uvedená zmluva nebola zverejnená v Centrálnom
registri zmlúv, a preto nenadobudla účinnosť a platí stav, ako keby k uzatvoreniu zmluvy nedošlo. Ide

však o listinu, v ktorej je prejavená vôľa strán, ktoré mali zmluvu uzatvoriť. Uvedený listinný dokument
nie je možné vziať do úvahy ako platnú zmluvu, avšak je možné skutočnosti v nej uvedené zohľadniť,
pokiaľ nebude iným dôkazom preukázané niečo iné. Vlastníctvo k poľným cestám potvrdil žalovaný
okrem vyhlásenia urobeného v dokumente Zmluva o uzatvorení budúcej zmluvy o odovzdaní a prevzatí
objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky zo dňa 05.09.2012 vo viacerých dokumentoch,

ako Záznam z rokovania zo dňa 08.06.2011 a Záznam zo záverečného rokovania zo dňa 06.09.2011.
V priebehu súdneho konania žalovaný tieto tvrdenia spochybnil, svoje tvrdenia nepodložil žiadnym
dôkazom a navyše objekty 137-00 a 138-00, pri ktorých popieral vlastníctvo k poľným cestám od žalobcu
prevzal...“.

44. Žalobca má za to, že z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval pri
jeho vydávaní v súlade so závermi odvolacieho súdu a je zrejmé, že žalovaný po vrátení veci súdu
prvej inštancie nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by preukázal a potvrdil správnosť jeho tvrdení
a procesnej obrany, a preto je potrebné v zmysle uvedeného prihliadnuť aj na skutočnosti obsiahnutév Zmluve. Podľa žalobcu je evidentné, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k svojim
svojvoľným tvrdeniam, a preto možno konštatovať, že súd prvej inštancie vydal zákonné rozhodnutie,
ktoré vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci a zo správnych skutkových zistení. Súčasne

vo vzťahu k časti objektov, ktoré žalovaný prevzal je v odvolaní uvedené, že ich žalovaný prevzal
nie do vlastníctva, ale do správy a prevádzky a z toho podľa žalovaného nemožno vyvodzovať, že to
automaticky znamená, že žalovaný musí prevziať aj tretí objekt.

45. Žalobca konštatoval, že povinnosť prevziať všetky stavebné objekty, ktoré predstavujú vyvolané

úpravy dotknuté pozemnej komunikácie alebo iného diela vyplýva pre žalovaného priamo z ustanovenia
§ 18 ods. 13 Cestného zákona. Je evidentné, že sa jedná o splnenie zákonnej povinnosti a rovnako aj
súd prvej inštancie rozhodol s ohľadom na predmetné ustanovenie a ďalšie dôkazy a nie automaticky
len s ohľadom na skutočnosť, že došlo k prevzatiu iných súvisiacich objektov.

46. Žalobca zároveň uviedol, že je irelevantné, že sa žalovaný rozhodol už prevzaté stavebné objekty

vrátiť žalobcovi, nakoľko takéto vrátenie je zjavne účelové, neopodstatnené a nemá oporu v žiadnom
právnom predpise. Žalobca podotkol, že tieto stavebné objekty od žalovaného späť ani neprevzal.

47. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že žalobcu písomne vyzval na vrátenie prevzatých objektov a že
žalobca do dnešného dňa na výzvu žalovaného nereagoval a ani ju neodmietol, žalobca konštatoval,

že tieto tvrdenia sa nezakladajú na pravde. Žalobca prevzatie stavebných objektov, ktoré už v minulosti
prevzal žalovaný výslovne odmietol, a to na pojednávaní konanom dňa 24.01.2024 v predmetnej
právnej veci. Zároveň žalobca tvrdí, že v tejto právnej veci je bezpredmetné a irelevantné, že obecné
zastupiteľstvo žalovaného v súčasnosti približne po siedmych rokoch zmenilo názor a odsúhlasilo
vrátenie objektov žalobcovi, nakoľko žalobcovi takáto povinnosť prevziať objekty nevyplýva zo žiadneho

právneho predpisu a ani zo žiadneho zmluvného záväzku. K takejto výzve na spätné prevzatie už
prevzatých objektov došlo zo strany žalovaného až približne päť rokov potom, ako vôbec začalo toto
súdne konanie a až potom, ako mal žalovaný možnosť sa oboznámiť so závermi a právnym názorom
Krajského súdu v Trenčíne, v uznesení č.k. 16Cob/51/2020-461 zo dňa 31.01.2022. Takéto konanie
žalovaného považuje žalobca za účelové, nezákonné, a teda bez opory v právnych predpisov. Žalobca

zotrváva na svojich vyjadreniach k tejto výzve odprezentovaných na pojednávaní.

48. Žalobca ďalej tvrdí, že obec mala od počiatku vedomosť, že k vybudovaniu preložiek poľných ciest
dôjde, uvedené komunikovala s projektantom Valbeg s.r.o. a rovnako s vybudovaním predmetných
vyvolaných úprav viackrát vyjadrila súhlas a aj potvrdila, že ich prevezme do svojho majetku.

49. Pokiaľ žalovaný požaduje, aby v súdnom konaní bolo preukázané, že objekty slúžia žalovanému,
podľa žalobcu takáto požiadavka nemá oporu v zákone, konkrétne v ustanovení § 18 ods. 13 Cestného
zákona. Predmetné ustanovenie bez ďalšieho ukladá investorovi (v tomto prípade žalobcovi)
povinnosť vybudovať na vlastné náklady pre vlastníka alebo prevádzkovateľa vedenia, vlastníka alebo

správcu pozemnej komunikácie alebo iného diela vyvolané úpravy priamo dotknutého úseku vedenia,
pozemnej komunikácie alebo iného diela, a to na úrovni technického riešenia v čase, keď bola úprava
vyvolaná. Investor stavby je zároveň povinný na vlastné náklady majetko-právne usporiadať pozemky
dotknuté vykonanými úpravami, ktoré sú priamo dotknuté výstavbou pozemnej komunikácie alebo
jej zmenou v prospech vlastníka alebo prevádzkovateľa vedenia, vlastníka alebo správcu pozemnej

komunikácie alebo iného diela na základe kúpnej zmluvy, zmluvy o zriadení vecného bremena alebo
iného právneho úkonu, ktorého predmetom je prevod alebo úprava užívania dotknutých pozemkov.
Žalobca tvrdí, že zákon neukladá investorovi, aby skúmal pri budovaní vyvolaných úprav ďalšie
skutočnosti,ktoréneodôvodnenepožaduježalovaný.Akžalobcaakoinvestorzistilkríženiepoľnýchciest
vo vlastníctve žalovaného s rýchlostnou cestou R2, bol povinný automaticky zabezpečiť vybudovanie

vyvolaných úprav, nakoľko bez ich vybudovania by nemohlo dôjsť ani k vydaniu kolaudačného
rozhodnutia na budovanú pozemnú komunikáciu.

50. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že ak objekty nemôže spravovať NDS, nech ich spravuje pre štát iná
štátna organizácia, keďže vlastníkom a správcom účelových komunikácii má byť primárne štát, žalobca

poukázal na cestný zákon, ktorý v žiadnom prípade neurčuje, že primárne by vlastníkom účelových
komunikácií mal byť štát. Poukázal na ustanovenie § 3d ods. 4 Cestného zákona, z ktorého vyplýva,
vo vlastníctve ktorých subjektov môžu byť účelové cesty. Žiaden z týchto subjektov nie je určený ako
primárny vlastník, tak ako sa snaží účelovo tvrdiť žalovaný. Žalovaný ako právnická osoba môže byťv zmysle Cestného zákona vlastníkom poľných ciest a nakoľko tieto poľné cesty boli v jeho vlastníctve,
je nepochybné, že ich vlastníkom môže byť len žalovaný. Ak žalovaný požaduje, aby boli tieto poľné
cesty vo vlastníctve štátu – štátnej organizácie, tak žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, ktorá

štátna organizácia je vlastníkom týchto ciest a ani to, že by tieto cesty boli vložené do majetku akejkoľvek
štátnej organizácie pri jej založení, resp. že by boli nadobudnuté v priebehu podnikania určitej štátnej
organizácie. Podľa žalobcu je nepochybné, že žalovaný opätovne neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahu k svojim účelovým a svojvoľným tvrdeniam, ktoré sú v rozpore so samotným zákonným znením.
K tvrdeniu žalovaného, že ak vtedajší starosta obce nemal pripomienky k projektovej dokumentácii,

nemožno z toho dôvodiť, že súhlasil s prevzatím objektov, žalobca poukázal na listinné dôkazy, ktoré
boli ním predložené a z ktorých nepochybne vyplýva, že žalovaný súhlasil s prevzatím objektov. Vyplýva
to zo znenia Zmluvy, ktorá síce zverejnená nebola, a teda nenadobudla účinnosť, ale s ohľadom na
právne závery Krajského súdu v Trenčíne je potrebné v tomto konaní prihliadnuť aj na skutočnosti v nej
uvedené, ako aj na list žalovaného zo dňa 15.11.2011, v ktorom žalovaný výslovne uviedol, že nemá
námietky voči predloženej projektovej dokumentácie a súhlasí s prevzatím diela.

51. Žalobca tiež uviedol, že v tejto právnej veci sa jednalo o splnenie zákonnej povinnosti podľa §
18 ods. 13 Cestného zákona a jej splnenie nemožno vylúčiť uznesením obecného zastupiteľstva.
Pre rozhodnutie o danej právnej veci je irelevantné, aké uznesenie obecné zastupiteľstvo žalovaného
prijalo a aký malo postoj k predmetnej veci. Žalobca uviedol, že zo žiadneho zákona nevyplýva, že

by obecnému zastupiteľstvu bola zverená právomoc rozhodovať o splnení, resp. nesplnení zákonnej
povinnosti, ktorá vyplýva priamo z právneho predpisu.

52. Pokiaľ žalovaný ďalej v odvolaní uvádza, že súd prvej inštancie pri výklade ustanovenia podľa
Cestného zákona určeného do 31.05.2021 o tom, že vyvolané úpravy nemôžu vzniknúť iba v súvislosti

s náhradou diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie, ale poľných ciest, využil extenzívny výklad,
hoci kogentné ustanovenie § 18 ods. 9 Cestného zákona výslovne taxatívne ukladalo túto možnosť
iba pri diaľniciach, cestách alebo miestnych komunikáciách, nie pri účelových komunikáciách, akou je
predmetná poľná cesta, považoval žalobca za potrebné uviesť, že v žalobe žiadal splnenie zákonnej
povinnosti žalovaného podľa § 18 ods. 13 Cestného zákona. Predmetné ustanovenie v znení do

31.05.2021 pritom výslovne považovalo za vyvolané úpravy akékoľvek úpravy priamo dotknutého
vedenia alebo iného diela, pričom v zmysle dôkazov, ktoré žalobca predložil vyplýva, že takýmto iným
dielommohlibyťaajbolipoľnécesty.Zároveňžalobcapovažovalzapotrebnévovzťahukvýkladupojmu
vyvolané investície a vyvolané úpravy poukázať na právny názor Krajského súdu Trenčín vyslovený
v bode 14 odôvodnenia uznesenia.

53. Z uvedeného podľa žalobcu možno tvrdenie ohľadom extenzívneho výkladu ustanovenia § 18
ods. 9 Cestného zákona považovať za bezpredmetné a nedôvodné, nakoľko je nepochybné, že súd
prvej inštancie pri vydávaní rozsudku a jeho odôvodnení vychádzal zo záväzného právneho názoru
odvolacieho súdu.

54. Žalobca tiež nesúhlasí s námietkou odvolateľa, že zo strany súdu prvej inštancie došlo k odchýleniu
sa od kogentnej právnej úpravy ustanovenia § 18 ods. 9 Cestného zákona a ani od záväzného právneho
názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k výkladu pojmu „vyvolaná investícia“/„vyvolaná úprava“. Žalobca
súčasne uviedol, že k uloženiu povinnosti žalovanému došlo aj v nadväznosti na ustanovenie § 18 ods.

13 Cestného zákona. Žalobca považuje napadnutý rozsudok za zákonné rozhodnutie a podľa neho
zo strany okresného súdu nedošlo k žiadnemu nesprávnemu právnemu posúdeniu, nakoľko okresný
súd na daný prípad aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré boli aplikované správne na skutkový stav
predmetnej právnej veci.

55. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že v spore nebolo preukázané, že by bol dotknutou osobou, a že vyvolanou
investíciou sa zasahuje do jeho práv, žalobca má za to, že značnou dôkaznou aktivitou žalobcu
a predložením veľkého množstva dôkazov bolo preukázané, že žalovaný bol dotknutou osobou,
vlastníkom pôvodných poľných ciest a že vybudovaním vyvolaných úprav mu vznikla zákonná povinnosť
tieto úpravy spolu s pozemkami prevziať. Žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval jeho

tvrdenia, a to ani po opätovnom vrátení predmetnej právnej veci súdu prvej inštancie na nové konanie
a rozhodovanie.56. Žalobca má za to, že značnou dôkaznou aktivitou a predložením veľkého množstva dôkazov bolo
preukázané, že žalovaný bol dotknutou osobou, vlastníkov pôvodných poľných ciest a že vybudovaním
vyvolaných úprav mu vznikla zákonná povinnosť tieto úpravy spolu s pozemkami prevziať. Ak žalovaný

tvrdil, že nie je vlastníkom pôvodných poľných ciest, a to i napriek tomu, že v minulosti tvrdil, že sú v jeho
vlastníctve, tak mal predložiť konajúcemu súdu relevantný dôkaz o tom, kto je vlastníkom týchto poľných
ciest, ak ich vlastníkom nie je žalovaný.

57. Pokiaľ žalovaný potvrdil, že nikdy nebol vlastníkom pozemkov, na ktorých žalobca realizoval objekty,

nikdy nebol vlastníkom ani správcom ani užívateľom ani prevádzkovateľom účelovej cesty a neeviduje
poľnú cestu ako účelovú a ani inú pozemnú komunikáciu, žalobca vo vzťahu k takémuto potvrdeniu
predloženému žalovaným uviedol, že je bezpredmetné, keďže ho vydal sám žalovaný a toto potvrdenie
len kopíruje jeho argumentáciu, ktorú prezentuje aj v tomto súdnom konaní. Predmetný dôkaz bol zo
strany súdu prvej inštancie správne vyhodnotený a s konštatovaním súdu sa žalobca v celom rozsahu
stotožňuje. K tvrdeniu žalovaného v odvolaní, že ako správny orgán v zmysle Cestného zákona nikdy

nevydal žiadne rozhodnutie o predmetnej účelovej poľnej ceste žalobcovi nie je zrejmé, čo predmetným
tvrdením chcel žalovaný preukázať a ani o vydanie akého rozhodnutia by malo v tomto prípade zo strany
žalovaného vo vzťahu k poľným cestám dôjsť. Preto treba toto tvrdenie považovať za bezpredmetné.

58. Žalobca zotrval na tom, že súd prvej inštancie dospel k záveru ohľadne vlastníctva žalovaného po

vyhodnotení všetkých dôkazov obsiahnutých v súdnom spise jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti
a rovnako s ohľadom na unesenie/neunesenie dôkazného bremena strán sporu. Súd prvej inštancie tiež
postupoval v intenciách záväzných právnych názorov odvolacieho súdu vo vzťahu hodnoteniu dôkazov.
Súdprvejinštanciezažiadnychokolnostínedospelkzáveruovlastníctvežalovanéhonazákladezásady
„ktomlčí,tensvedčí“,čonepochybnevyplývaajzodôvodneniarozsudku.Žalobcatiežpoukázalnato,že

žalovaný sa sám označil za vlastníka/správcu/prevádzkovateľa poľných ciest, pričom uvedené vyplýva
z viacerých dôkazov (napr. zo Zmluvy, z vyhlásenia spoločnosti Valbek s.r.o., ktorá komunikovala so
žalovaným a pod.).

59. Pokiaľ v odvolaní žalovaný poukazuje na negatívnu dôkaznú teóriu, následkom čoho podľa

žalovaného mal žalobca v konaní preukázať, že žalovaný je vlastníkom poľnej cesty, žalobca tvrdí,
že od žalovaného nebolo zo strany súdu ani zo strany žalobcu požadované, aby preukázal negatívnu
skutočnosť. Svoje účelové tvrdenie, že žalovaný nebol vlastníkom pôvodných poľných ciest, ktoré bolo
v rozpore s viacerými predloženými dôkazmi zo strany žalobcu, mohol žalovaný preukázať tým, že by
dokázal, že vlastníkom bol iný subjekt, čo však žalovaný neurobil. Tiež žalovaný nepreukázal z akého

dôvodu v minulosti tvrdil, že vlastníkom pôvodných poľných ciest je práve on a prečo by v súčasnosti
predmetná skutočnosť mala byť odlišná. Na druhej strane žalobca v spore predložil značné množstvo
dôkazov, ktoré preukazovali vlastníctvo žalovaného k poľným cestám. Z predložených dôkazov je
evidentné, že žalobca pred samotným vybudovaním vyvolaných úprav komunikoval so žalovaným
potrebu vybudovania preložiek poľných ciest ešte v rámci prípravy projektovej dokumentácie, čo aj

vyplýva z vyhlásenia projektanta, spoločnosti Valbek s.r.o..

60. Súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd požadovali od žalovaného, aby uniesol dôkazné bremeno
svojich tvrdení, čo však neučinil, a preto súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť inak, ako rozhodol
v rozsudku.

61. Žalovaný sa v rámci celého súdneho konania zmohol len na prezentovanie ničím nepodložených
subjektívnych tvrdení a je zrejmé, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
svojich tvrdení tak, ako mu to prikazuje CSP.

62. Podľa názoru žalobcu žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť, a to nepodoprel svoje subjektívne
tvrdenia relevantnými dôkazmi. Ním uplatnené tvrdenia z tohto dôvodu bolo potrebné považovať za
nepreukázané a bezpredmetné. Z dôvodu, že žalovaný nesplnil zákonnú povinnosť tvrdenia a s tým
neodmyseľnespojenúdôkaznúpovinnosť,bolopotrebnérozhodnúťodanejprávnejvecitak,akovyplýva
z rozsudku.

63. Ďalej žalobca uviedol, že konanie, vyhlásenia a vyjadrenia, ktoré za žalovaného robil jeho štatutárny
zástupca sa považujú za konanie žalovaného a je irelevantné, ktorý štatutárny zástupca ich za
žalovaného urobil. Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, konajúci súd prvej inštancie pri vydávanírozhodnutia nezohľadnil len jednu skutočnosť, ale zohľadnil viaceré dôkazy, a to tak ako požadoval
odvolací súd a správne skonštatoval, že „zo žiadneho z vykonaných dôkazov nevyplynulo, že by
vlastníkom dotknutých poľných ciest pred ich prekládkou bol iný subjekt ako žalovaný“.

64. Súd vzal tiež do úvahy procesné úkony žalovaného a správne zhodnotil, že „Žalovaný do vyhlásenia
uznesenia o skončení dokazovania neodstránil rozpor v tom, čo tvrdil počas celého procesu budovania
rýchlostnej cesty R2 a tým, čo tvrdí v súdnom spore“. Žalobca považuje za nepravdivé, tendenčné
a nemajúce oporu v zákone konštatovanie žalovaného, že podanou žalobou žalobca navrhuje, aby bol

žalovaný zaviazaný povinnosťou prevziať do vlastníctva stavebný objekt a pozemky a podľa žalovaného
absentujevýslovnáprávnaúprava,konkrétneustanoveniezákona,ktorýmbybolaobecpovinnáprevziať
aj vybudované objekty aj pozemky do vlastníctva. Žalobca tvrdí, že ustanovenie § 18 ods. 13 Cestného
zákona je právnou normou, ktorá výslovne definuje povinnosť žalovaného prevziať do svojho vlastníctva
vybudované stavebné úpravy spolu s pozemkami.

65. Žalovaný tiež zotrval na tvrdení, že na zabezpečenie takejto povinnosti bolo nevyhnutnou uzatvoriť
medzi stranami sporu zmluvu, čo aj žalobca riešil, avšak vzhľadom na nezverejnenie zmluvy táto
nenadobudlaúčinnosť.PodľažalovanéhomázopatreniaMinisterstvafinanciíSRIMG04/2003vyplývať,
že splnenie povinnosti uvedenej v zákone je podmienené riadne uzatvorenou zmluvou medzi investorom
a prijímateľom vyvolanej investície. Žalovaný tiež tvrdí, že ak by existoval zákonný dôvod, vznikla

by žalovanému povinnosť priamo zo zákona a prípadný protokol o odovzdaní a prevzatí objektu by
malo iba deklaratórne účinky. Keďže však podľa žalovaného zákonný titul na prevzatie neexistoval,
vypracoval žalobca zmluvu, aby sa žalovaný zaviazal k prevzatiu objektov. Žalovaný tiež fabuluje
a účelovo v rozpore s tvrdeniami prezentovanými zo strany žalobcu počas celého súdneho konania
uvádza, že aj sám žalobca si bol vedomý, že v zmysle citovaného ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného

zákona musí existovať zmluvný základ na prevzatie objektov. Podľa názoru žalovaného nie je možné
mu takúto povinnosť uložiť.

66. Žalobca poukázal na znenie ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného zákona a tvrdí, že splnenie zákonnej
povinnosti žalovaného prevziať vyvolané úpravy spolu s pozemkami nie je podmienené uzavretím

akejkoľvek zmluvy. Povinnosť prevziať vyvolané úpravy a pozemky bez ďalšieho vyplýva priamo zo
zákona a uzavretie zmluvy nie je potrebné. Tvrdenia žalovaného teda treba považovať za bezpredmetné
a subjektívne názory žalovaného, ktoré nemajú oporu v žiadnom právnom predpise.

67.Žalobcatiežuviedol,žerovnakoaniopatrenieMinisterstvafinanciíSRIMF04/2003neriešipovinnosti

týkajúce sa prevzatia vyvolanej investície/vyvolaných úprav, ale len účtovanie obstarávania dlhodobého
hmotného majetku. Opatrenie sa netýka splnenia zákonnej povinnosti žalovaného prevziať vyvolané
úpravy a pozemky v zmysle ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného zákona.

68. Žalobca tiež poukázal na ustanovenie § 35 ods. 1 písm. g) Ministerstva financií č. 04/2003, z ktorého

vyplýva, že náklady na vyvolanú investíciu, ktorou sa rozumie obstaranie majetku alebo služby, ktoré
nebude účtovná jednotka používať, môžu vzniknúť podľa osobitného predpisu, tak ako to bolo v tomto
prípade v zmysle ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného zákona, alebo aj zo zmluvy. Je evidentné, že aj toto
opatrenia predpokladá, že k vybudovaniu vyvolanej investície môže dôjsť aj podľa osobitného predpisu
a nielen podľa zmluvy tak, ako sa snaží účelovo argumentovať žalovaný.

69. Žalovaný súčasne poukázal na to, že Zmluva sa týkala odovzdania objektov do správy a prevádzky
(nie do vlastníctva, ako navrhuje v žalobe) a Zmluva vôbec neriešila odovzdanie pozemkov. Žalobca
uviedol, že v prvej žalobe pri späťvzatí ku ktorej došlo k zastaveniu konania, žalobca žaloval na prevzatie
do správy a prevádzky, nie do vlastníctva a žaloval iba vybudované objekty – nie aj pozemky.

70. Podľa žalobcu v tejto súvislosti je irelevantné, či sa Zmluva týkala odovzdania objektov do správy
a prevádzky alebo do vlastníctva, a či riešila odovzdanie pozemkov. V predmetnej právnej veci je
smerodajné znenie ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného zákona, na základe ktorého žalobca podal aj
predmetnú žalobu o splnenie zákonnej povinnosti. Žalobca v tomto spore nežaloval splnenie zmluvne

dojednanej povinnosti na základe Zmluvy. Rovnako je bezpredmetné, čo bolo obsahom prvej žaloby
vedenej pod č.k. 5Cb 29/2018, keďže táto sa týkala nahradenia prejavu vôle na základe Zmluvy a nie
splnenia zákonnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného zákona tak, ako je to v tomto
prípade.71. Žalovaný v odvolaní namieta aj nevykonateľnosť rozsudku, pretože nie je spôsobilý na zápis
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Súčasne žalovaný uvádza, že ak by bolo správne tvrdenie

žalobcu, že k prevodu vlastníctva nie je potrebná zmluva vlastnícke právo prechádza na základe zákona,
potom mala žaloba znieť, že žalovaný je vlastníkom stavebných objektov, resp. pozemkov. V tejto
súvislosti žalobca tvrdí, že rozsudok je podľa jeho názoru vykonateľný a žalobca sa splnenia povinnosti
uloženej v rozsudku môže domáhať aj v rámci exekučného konania v zmysle ustanovenia § 180 a nasl.
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov, ktoré sa týka uspokojenia práva na nepeňažné plnenie.

72. Na záver žalobca zhrnul celú argumentáciu vyjadrenú v tomto vyjadrení v bodoch.

73. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 07.01.2025, v ktorom uviedol,
že s argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Čo sa týka najpodstatnejšej argumentácie žalobcu, podľa

tejto má žalovaný zákonnú povinnosť prevziať všetky stavebné objekty, ktoré predstavujú vyvolané
úpravy dotknutého vedenia, pozemnej komunikácie alebo iného diela bezodkladne po nadobudnutí
právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia a že splnenie zákonnej povinnosti žalovaného nie je
podmienené uzatvorením nejakej zmluvy ani obecného zastupiteľstva. S týmito tvrdeniami žalobcu
žalovaný nesúhlasí.

74. Žalovaný tvrdí, že sa nikdy nezaviazal prevziať most s pozemkami do vlastníctva tak, ako žalobca
žaloval a ako súd prvej inštancie rozhodol. Hoci v minulosti bola uzatvorená budúca zmluva o odovzdaní
a prevzatí objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky zo dňa 05.09.2012, táto nenadobudla
účinnosť a navyše v tejto zmluve, ale ani v žiadnej inej zmluve sa žalovaný nezaviazal prevziať most

s pozemkami do vlastníctva. Žalobca vždy v minulosti postupoval tak, že uzatváral s príslušnými obcami
zmluvy, avšak so žalovaným zmluva, ktorou by do vlastníctva prijal nielen stavbu ale dokonca aj
pozemky, nebola nikdy uzatvorená, keďže žalovaný s uzatvorením takejto zmluvy nesúhlasí. Žiadnemu
„automatickému“ nadobudnutiu stavby, či dokonca pozemkov nemôže dôjsť. Navyše podľa žalovaného
nemožno vnucovať obci prevzatie stavieb alebo pozemkov do vlastníctva proti svojej vôli bez zmluvného

základu. Ak by existoval zákonný dôvod, vznikla by žalovanému povinnosť priamo zo zákona a prípadný
protokol o odovzdaní a prevzatí objektu by mal iba deklaratórne účinky. Keďže však zákonný titul
na prevzatie neexistoval, vypracoval žalobca zmluvu, aby sa žalovaný zaviazal k prevzatiu objektov.
Podľa žalovaného teda aj sám žalobca si bol vedomý, že v zmysle citovaného ustanovenia Cestného
zákona musí existovať zmluvný základ na prevzatie objektov. Podľa názoru žalovaného nie je možné

v zmysle § 18 ods. 13 ani iného ustanovenia Cestného zákona uložiť žalovanému takúto povinnosť.
Žalovaný zároveň konštatoval, že spomínaná zmluva o budúcej zmluve o odovzdaní a prevzatí objektov
vyvolaných investícií do správy a prevádzky, ktorú vypracoval žalobca sa týkala odovzdania objektov
do správy a prevádzky (nie do vlastníctva ako sa navrhuje v žalobe). Zároveň žalovaný tvrdí, že zmluva
vôbec neriešila odovzdanie pozemkov.

75.Ďalejžalovanýuviedol,žeovybudovaniepreložiekpoľnejcesty amostanežiadal,nenavrholichaani
vtedy ani teraz ich nepotrebuje. Navyše nemá finančné prostriedky na úhradu značných nákladov na
pravidelné kontroly, revízie a údržbu. Žalovaný tvrdí, že ak vtedajší starosta Obce Dolné Naštice nemal
pripomienky k projektovej dokumentácii, nemožno z toho dôvodiť, že súhlasil s prevzatím objektov.

Obecné zastupiteľstvo pritom výslovne odmietlo prevziať objekt 212-00 a dalo tak pokyn starostovi, aký
postoj má k veci zaujať.

76. Žalovaný zopakoval, že nesúhlasí s extenzívnym výkladom súdu prvej inštancie ustanovenia § 18
ods. 9 Cestného zákona.

77. Žalovaný tiež tvrdí, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v naplnení zákonných
podmienok uvedených v kogentnom ustanovení § 18 ods. 13 Cestného zákona. V ostatnom uviedol
žalovaný skutočnosti už uvádzané v podanom odvolaní.

78. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa
31.01.2025, v ktorom uviedol, že žalovaný vo vyjadrení pokračuje v nepreukázaných tvrdeniach, ktoré
nemajú žiaden právny a ani skutkový základ, pričom uviedol skutočnosti, ktoré už boli z jeho strany
uvedené v predchádzajúcom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného. Zároveň zhrnul skutkovýstav a tvrdí, že zo strany žalovaného dochádza k nepochopeniu podstaty tohto súdneho sporu a len
k účelovému oddaľovaniu splnenia svojej zákonnej povinnosti. Žalobca tvrdí, že ustanovenie § 18 ods.
13 Cestného zákona explicitne upravuje povinnosť žalovaného prevziať do vlastníctva vybudované

stavebné objekty spolu s pozemkami, a to bez akejkoľvek pochybnosti. V konaní bolo preukázané,
dokonca žalovaný túto skutočnosť potvrdil a v priebehu súdneho konania deklaroval, že žalovaný
svoju zákonnú povinnosť nesplnil. Podľa žalobcu splnenie zákonnej povinnosti žalovaného nie je
podmienené uzatvorením nejakej zmluvy, zákonná povinnosť žalovaného prevziať vyvolané úpravy
a pozemky bez ďalšieho vyplýva priamo zo zákona a uzatvorenie zmluvy nie je potrebné a ani

vyžadované zákonom. Splnenie zákonnej povinnosti žalovaného prevziať vyvolané úpravy a pozemky
nie je a ani nemôže byť podmienené súhlasom obecného zastupiteľstva. Opatrenie Ministerstva financií
Slovenskej republiky IMF04/2003 upravuje len účtovanie obstarávania dlhodobého hmotného majetku
a vôbec neupravuje prevzatie vyvolanej investície/úpravy, a teda sa netýka splnenia zákonnej povinnosti
v zmysle predmetného ustanovenia Cestného zákona. Aplikácia negatívnej dôkaznej teórie nie je
absolútna, automatická a ani všeobecná, keďže v niektorých prípadoch je objektívne možné dokázať

konkrétnu negatívnu skutočnosť na základe iných pozitívnych (existujúcich) skutočností, ktoré negatívnu
skutočnosť preukazujú, čím ju potvrdzujú. Ďalej žalobca tvrdí, že žalobca, súd a dokonca ani odvolací
súdnežiadaliaaninetvrdili,žežalovanýmápreukázaťnegatívnuskutočnosť.Akžalovanýtvrdil,ženieje
vlastníkom pôvodných (preložených) poľných ciest a z dôkazných prostriedkov predložených žalobcom
vyplývalo, že vlastníkom pôvodných poľných ciest je žalovaný, tento rozpor mal žalovaný odstrániť tým,

že by preukázal, kto iný (aký iný subjekt rozdielny od žalovaného) bol vlastníkom pôvodných poľných
ciest a z akého dôvodu žalovaný v minulosti tvrdil, že vlastníkom pôvodných poľných ciest je práve on
a prečo by v súčasnosti táto skutočnosť mala byť rozdielna. Zároveň v prípade, ak rozsudok nadobudne
právoplatnosť a vykonateľnosť bude spôsobilým exekučným titulom Žalobca preto zotrval na tom, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

79. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením §
379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil
pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, pričom dospel

k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

80. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

81.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

82. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie
okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

83. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo
k zopakovaniu alebo doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade

preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na
základe podaného odvolania žalovaným dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil
v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil
v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa
ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje

a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.

84. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť prevziať do svojho
vlastníctva v rozsudku špecifikovaný stavebný objekt (Most nad R2) spolu so súvisiacimi pozemkami.
Napadnutému rozsudku predchádzalo konanie, v ktorom pôvodný rozsudok Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou, č.k. 5Cb/16/2019-372 zo dňa 16. júla 2020, ktorým bola žaloba zamietnutá, bol
uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 16Cob/51/2020 zo dňa 31. januára 2022 zrušený a vec bola
vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Krajský súd v Trenčíne, ako súd
odvolací konštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a dospel k nesprávnymprávnym záverom, najmä pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného a preukázanie vlastníctva
k pôvodným poľným cestám. Krajský súd Trenčín sa stotožnil s definíciou vyvolanej investície/úpravy
predloženou žalobcom a uviedol, že vlastníctvo poľných ciest sa neregistruje, pričom zdôraznil,

že žalobca predložil listinné dôkazy (Zmluvu o budúcej zmluve, záznamy z rokovaní), z ktorých
vyplýva, že žalovaný vlastníctvo nerozporoval a že je povinnosťou žalovaného odstrániť rozpor medzi
týmito dôkazmi a jeho neskoršími tvrdeniami. Krajský súd v Trenčíne zároveň uložil súdu prvej
inštancie zamerať sa na povinnosť podľa § 18 ods. 13 Cestného zákona. Po vrátení veci súdu prvej
inštancie, tento sa riadil právnym názorom vysloveným Krajským súdom v Trenčíne a dospel k záveru,

že žalovaný bol vlastníkom pôvodných poľných ciest, čo preukazujú dôkazy predložené žalobcom
a žalovaný nepreukázal opak, ani neodstránil uvedený rozpor. Súd konštatoval splnenie podmienok
podľa ustanovenia § 18 ods. 13 Cestného zákona a kogentnosť tejto normy, z ktorej vyplýva zákonná
povinnosť žalovaného prevziať majetok, a preto žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel

85. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení

účinnom v rozhodnom období (ďalej len "Cestný zákon"), pozemné komunikácie sa rozdeľujú podľa
dopravného významu, určenia a technického vybavenia na
a) diaľnice,
b) cesty,
c) miestne komunikácie,

d) účelové komunikácie.

86. Podľa § 1 ods. 3 Cestného zákona pozemnú komunikáciu tvorí cestné teleso a jej súčasti. Cestné
teleso je ohraničené vonkajšími hranami priekop, rigolov, násypov a zárezov svahov, zárubných a
obkladových múrov, pätou oporných múrov a pri miestnych komunikáciách pol metra za zvýšenými

obrubami chodníkov alebo zelených pásov.

87. Podľa § 3d ods. 4 Cestného zákona, účelové komunikácie sú vo vlastníctve štátu alebo iných
právnických osôb alebo fyzických osôb.

88. Podľa § 18 ods. 9 Cestného zákona, ak sa má diaľnica, cesta alebo miestna komunikácia
zrušiť v dôsledku inej investičnej výstavby, je investor tejto výstavby povinný na svoje náklady a v
mene budúceho vlastníka alebo správcu tejto komunikácie (vyvolané investície) zabezpečiť výstavbu
náhradnej diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie zodpovedajúcej dopravným potrebám.

89. Podľa § 18 ods. 13 Cestného zákona, pri výstavbe pozemnej komunikácie alebo pri jej zmene je
investor stavby povinný vybudovať na vlastné náklady pre vlastníka alebo prevádzkovateľa vedenia
alebo iného diela len vyvolané úpravy priamo dotknutého úseku vedenia alebo iného diela, a to na úrovni
technického riešenia v čase, keď bola úprava vyvolaná. Investor stavby je zároveň povinný na vlastné
náklady majetkovoprávne vyporiadať pozemky dotknuté vyvolanými úpravami, ktoré sú priamo dotknuté

výstavboupozemnejkomunikáciealebojejzmenouvprospechvlastníkaaleboprevádzkovateľavedenia
alebo iného diela na základe kúpnej zmluvy, zmluvy o zriadení vecného bremena, alebo iného právneho
úkonu, ktorého predmetom je prevod alebo úprava užívania dotknutých pozemkov; vlastník alebo
prevádzkovateľ vedenia alebo iného diela je povinný bezodkladne po nadobudnutí právoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia prevziať upravený úsek vedenia alebo iné dielo vrátane pozemku, okrem

prípadu uzavretia zmluvy o zriadení vecného bremena, nájomnej zmluvy alebo inej zmluvy, na základe
ktorej sa vlastnícke právo v prospech vlastníka alebo prevádzkovateľa vedenia alebo iného diela
neprevádza. Ostatné úpravy, ktorými sa zvýši výkonnosť alebo zmodernizuje vedenie, je investor stavby
oprávnený vykonať len na základe predchádzajúcej písomnej dohody investora stavby s vlastníkom
alebo prevádzkovateľom vedenia vždy na náklady vlastníka alebo prevádzkovateľa tohto vedenia.

90. Podľa § 22 ods. 1 až 3 Cestného zákona, účelové komunikácie slúžia spojeniu jednotlivých
výrobných závodov alebo jednotlivých objektov a nehnuteľnosti s ostatnými pozemnými komunikáciami
alebo komunikačným účelom v uzavretých priestoroch alebo objektoch. Pre povolenie stavby účelovej
komunikácie platí ustanovenie § 16. Účelové komunikácie sa členia na verejné a neverejné. Účelové

komunikácie v uzavretých priestoroch alebo objektoch sú neverejné. Verejnú účelovú komunikáciu môže
príslušná obec vyhlásiť za neverejnú len so súhlasom jej vlastníka.91. Podľa § 18 ods. 9 Cestného zákona v platnom a účinnom znení, ak sa má pozemná komunikácia
zrušiť v dôsledku inej investičnej výstavby, je investor tejto výstavby povinný na svoje náklady a v
mene budúceho vlastníka alebo správcu tejto komunikácie zabezpečiť výstavbu náhradnej alebo úpravu

jestvujúcej pozemnej komunikácie v rozsahu zodpovedajúcom dopravným potrebám.

92.Podľa§18ods.13Cestnéhozákonavplatnomaúčinnomznení,privýstavbepozemnejkomunikácie
alebo pri jej zmene je investor stavby povinný vybudovať na vlastné náklady pre vlastníka alebo
prevádzkovateľavedenia,vlastníkaalebosprávcupozemnejkomunikáciealeboinéhodielalenvyvolané

úpravy priamo dotknutého úseku vedenia, pozemnej komunikácie alebo iného diela, a to na úrovni
technického riešenia v čase, keď bola úprava vyvolaná. Investor stavby je zároveň povinný na vlastné
náklady majetkovoprávne usporiadať pozemky dotknuté vyvolanými úpravami, ktoré sú priamo dotknuté
výstavbou pozemnej komunikácie alebo jej zmenou v prospech vlastníka alebo prevádzkovateľa
vedenia, vlastníka alebo správcu pozemnej komunikácie alebo iného diela na základe kúpnej zmluvy,
zmluvy o zriadení vecného bremena alebo iného právneho úkonu, ktorého predmetom je prevod

alebo úprava užívania dotknutých pozemkov; vlastník alebo prevádzkovateľ vedenia, vlastník alebo
správcapozemnejkomunikáciealeboinéhodielajepovinnýbezodkladneponadobudnutíprávoplatnosti
kolaudačného rozhodnutia prevziať upravený úsek vedenia, pozemnej komunikácie alebo iné dielo
vrátane pozemku, okrem prípadu uzavretia zmluvy o zriadení vecného bremena, nájomnej zmluvy
alebo inej zmluvy, na základe ktorej sa vlastnícke právo v prospech vlastníka alebo prevádzkovateľa

vedenia, vlastníka alebo správcu pozemnej komunikácie alebo iného diela neprevádza. Ostatné úpravy,
ktorými sa zvýši výkonnosť alebo zmodernizuje vedenie alebo pozemná komunikácia, je investor stavby
oprávnený vykonať len na základe predchádzajúcej písomnej dohody investora stavby s vlastníkom
alebo prevádzkovateľom vedenia alebo s vlastníkom alebo správcom pozemnej komunikácie vždy na
náklady vlastníka alebo prevádzkovateľa tohto vedenia alebo vlastníka alebo správcu tejto pozemnej

komunikácie.

93. Podľa § 24k ods. 1, ods. 2 Cestného zákona v platnom a účinnom znení ak sa v doterajších právnych
predpisoch používa pojem "miestna komunikácia" vo všetkých gramatických tvaroch, rozumie sa tým
"miestna cesta" v príslušnom gramatickom tvare. Ak sa v doterajších právnych predpisoch používa

pojem "účelová komunikácia" vo všetkých gramatických tvaroch, rozumie sa tým "účelová cesta" v
príslušnom gramatickom tvare.

94. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Žalovaný
v podanom odvolaní tvrdí, že ani z jedného dôkazu nevyplýva, že by sa žalovaný výslovne zaviazal

prevziať most s pozemkami do vlastníctva. Zároveň tvrdí, že predmetom zmluvy bolo odovzdanie
a prevzatie objektov vyvolaných investícií do správy a prevádzky, nie prevzatie do vlastníctva a nie aj
prevzatie pozemkov a tiež namieta, že predmetnú zmluvu o budúcej zmluve nemožno vziať do úvahy
ako platnú zmluvu, keďže nebola zverejnená v Centrálnom registri zmlúv, a preto nenadobudla účinnosť.

95. Odvolací súd k týmto tvrdeniam žalovaného uvádza, že súd prvej inštancie správne a v súlade s
§ 391 ods. 1 CSP rešpektoval a aplikoval na svoje rozhodnutie záväzný právny názor Krajského súdu
v Trenčína vyslovený v uznesení, č.k. 16Cob/51/2020 zo dňa 31. januára 2022, s ktorým sa Krajský súd
vBanskejBystriciakosúdodvolacívcelomrozsahustotožňuje.Odvolacísúdzdôrazňuje,žeKrajskýsúd
Trenčín jasne poukázal na nedostatky pôvodného rozhodnutia a stanovil smer dokazovania a právneho

posúdenia. Kľúčovým bolo, že po predložení dôkazov žalobcom (listiny, kde žalovaný potvrdzuje alebo
nerozporuje vlastníctvo), prešlo dôkazné bremeno na žalovaného, aby preukázal opak alebo vysvetlil
rozpory vo svojich vyhláseniach. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že žalovaný toto bremeno
neuniesol.

96. Odvolací súd zároveň uvádza, že tak ako správne uviedol aj Krajský súd v Trenčíne, že hoci
Zmluva o budúcej zmluve nenadobudla účinnosť pre nezverejnenie v Centrálnom registri zmlúv, aj
podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici je možné túto zmluvu hodnotiť ako listinný dôkaz
obsahujúci vyjadrenie vôle a potvrdenie skutočnosti (vlastníctva) zo strany žalovaného v čase jej
prípravy. Takýto vyslovený prejav vôle zo strany žalovaného, spolu s ďalšími záznamami a faktickým

správanímžalovaného(vrátaneprevzatiaobjektovč.137-00ač.138-00),tvoríucelenýreťazecdôkazov,
ktorý súd prvej inštancie správne vyhodnotil v prospech žalobcu. Neobstojí ani námietka žalovaného, že
v Zmluve o budúcej zmluve sa uvádzal prevod správy a nie vlastníctva, nakoľko pokiaľ Zmluva o budúcej
zmluve nenadobudla účinnosť, teda žalobca si na základe nej nemôže uplatňovať žiadne práva, a pretosprávne sa voči žalovanému domáha splnenia zákonnej povinnosti v zmysle § 18 ods. 13 Cestného
zákona, ktorý nehovorí pri vyvolaných investíciách o prevode správy, ale o prevode vlastníctva vyvolanej
investície vrátane pozemku. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že ustanovenie § 18 ods. 13 Cestného

zákona ukladá priamu zákonnú povinnosť a tento záver podporuje aj uznesenie Krajského súdu Trenčín,
ktoré explicitne zaviazalo súd prvej inštancie zaoberať sa touto povinnosťou. Ak sú splnené zákonné
predpoklady, čo súd prvej inštancie správne zistil, povinnosť vzniká ex lege a jej plnenie nemožno
podmieňovať ani zmluvou, ani súhlasom orgánov obce. Obec nemôže svojim uznesením derogovať
zákonnú povinnosť, a preto prijaté uznesenie obecného zastupiteľstva, že starosta nemá prevziať most

do vlastníctva je právne irelevantné.

97. Odvolací súd zároveň konštatuje, že všetky odvolacie námietky žalovaného sú v podstate
opakovaním argumentov, s ktorými sa už vysporiadal súd prvej inštancie a implicitne aj Krajský súd
v Trenčíne vo svojom zrušujúcom uznesení. Žalovaný nepredložil žiadne nové skutočnosti ani dôkazy,
ktorébymohlizvrátiťskutkovéaprávnezáverysúduprvejinštancie,ktorésúvsúladespredchádzajúcim

rozhodnutím odvolacieho súdu.

98. Odvolací súd zároveň uvádza, že nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že žalovaný nepotvrdil
vlastníctvo lesných ciest, a že žalobca nepreukázal, že by žalovaný vlastníctvo k poľným cestám
potvrdil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok III. bod 1 Zmluvy o budúcej zmluve, z ktorej

podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že žalovaný ako budúci preberajúci potvrdil, že bol vlastníkom
a prevádzkovateľom pôvodných poľných ciest dotknutých výstavbou rýchlostnej cesty R2 Ruskovce
- Pravotice a potvrdil, že preložkami/úpravami, ktoré žalobca vykonal ako vyvolané úpravy, nedôjde
k zmene vlastníckych práv, teda vlastníkom aj prevádzkovateľom preložiek pôvodných poľných ciest
ostane naďalej žalovaný. Odvolací súd preto súhlasí s argumentáciou žalobcu, že nebolo potrebné

v zmluve uvádzať, že žalovaný je povinný prevziať poľné cesty do svojho vlastníctva, keďže vlastníctvo
týchto objektov sa nemenilo a tieto objekty mali stále ostať vo vlastníctve žalovaného a tiež prevzatie
do vlastníctva vyplývalo z § 18 ods. 13 Cestného zákona.

99. K odvolacej námietke žalovaného ohľadne nevykonateľnosti žalobcom navrhnutého petitu odvolací

súd konštatuje, že ani s touto námietkou nesúhlasí. Žalobcom uplatnený petit je odrazom zákonnej
povinnosti uloženej v § 18 ods. 13 Cestného zákona, pričom splnenia povinnosti sa žalobca môže
domáhať v rámci exekučného konania podľa § 180 v spojení s § 43a ods. 5 zákona č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktoré určujú postup
pri uspokojení práv na nepeňažné plnenie.

100. K odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie pri výklade ustanovenia § 18 ods.
9 Cestného zákona účinného do 31.05.2021 použil extenzívny výklad, že vyvolané úpravy nemôžu
vzniknúť iba v súvislosti s náhradou diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie, ale aj poľných ciest,
hoci ustanovenie § 18 ods. 9 Cestného zákona výslovne taxatívne ukladá túto možnosť iba pri

diaľniciach, cestách alebo miestnych komunikáciách, pričom až po novelizácii v súčasnosti účinného
Cestného zákona v § 18 ods. 9 je zahrnutá aj účelová cesta, tak odvolací súd konštatuje, že táto
námietka je tiež nedôvodná. Zo žaloby vyplýva, že žalobca si uplatnil žalobou nárok na splnenie
zákonnej povinnosti podľa § 18 ods. 13 Cestného zákona, pričom predmetné ustanovenie v znení do
31.05.2021 výslovne považovalo za vyvolané úpravy akékoľvek úpravy priamo dotknutého vedenia

alebo iného diela a z dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že takýmto iným dielom mohli byť aj
poľné cesty. Samotnému výkladu pojmu vyvolané investície sa podrobne venoval Krajský súd v Trenčíne
v zrušujúcom uznesení, a to v bode 14. odôvodnenia uznesenia, s ktorého výkladom sa Krajský súd
v Banskej Bystrici stotožňuje. Z tohto dôvodu námietky žalovaného ohľadne extenzívneho výkladu
ustanovenia § 18 ods. 9 Cestného zákona zo strany súdu prvej inštancie považuje odvolací súd za

nedôvodné.

101. Odvolací súd zároveň uvádza, že nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že v spore nebolo
preukázané, že by žalovaný bol dotknutou osobou a že vyvolanou investíciou sa zasahuje do jeho
práv. Zo všetkých listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že bývalý starosta žalovaného,

ktorý konal v mene žalovaného a fakticky uznal, že žalovaný je dotknutou osobou, nakoľko v rámci
stavebného konania k stavebnému objektu 212-00-Most nad R2 nikdy nevzniesol námietky, že žalovaný
nie je dotknutou osobou, že by poľné cesty neboli vo vlastníctve žalovaného a dokonca vo vyjadrení
zo dňa 15.12.2011 adresovaného zhotoviteľovi projektovej dokumentácie – spoločnosti Valbek s.r.o.konštatoval, že vo veci predloženej dokumentácie „Rýchlostná cesta R2 Ruskovce – Pravotice“ nemá
námietky a súhlasí s prevzatím diela do majetku obce. Z uvedeného vyplýva, že žalovaným tvrdené
skutočnosti sú v rozpore s listinnými dôkazmi predloženými žalobcom v konaní, pričom žalovaný na

svoje tvrdenia nepredložil žiadne relevantné dôkazy, a preto aj túto námietku považoval odvolací súd
za nedôvodnú.

102. Odvolací súd tiež konštatuje, že súd prvej inštancie správne nebral do úvahy potvrdenie
žalovaného, že poľné cesty nikdy neboli v jeho vlastníctve, nakoľko ide o dôkaz, ktorý bol žalovaným

vyhotovený až po vyslovení právneho názoru Krajským súdom v Trenčíne, teda ide o účelovo
vyhotovené potvrdenie, bez právnej relevancie, ku ktorému dôkazu súd prvej inštancie správne
neprihliadol. Zároveň odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobca nepredložil potvrdenie
žalovaného o tom, že sú poľné cesty v jeho vlastníctve, tak takáto povinnosť pre žalobcu nevyplýva
zo žiadneho právneho predpisu. Žalobca preto nemal dôvod požadovať od žalovaného vystavenie
potvrdenia, že poľné cesty sú v jeho vlastníctve. Z tohto dôvodu považoval aj túto odvolaciu námietku

odvolací súd za nedôvodnú.

103. K ďalším žalovaným v podanom odvolaní namietaným skutočnostiam odvolací súd konštatuje,
že ide o opakované tvrdenia žalovaného, ktoré prezentoval tak pred súdom prvej inštancie, ako aj
v rámci odvolacieho konania na Krajskom súde v Trenčíne, pričom súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku dal odpovede na všetky žalovaným namietané skutočnosti, pričom odvolací súd sa plne
stotožňuje so skutkovým, s dôkazným a právnym posúdením veci uvedeným súdom prvej inštancie
vodôvodnenínapadnutéhorozhodnutiaakonštatujeichsprávnosť.Okresnýsúdvodôvodnenírozsudku
jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, ako ich vyhodnotil

a ako vec právne posúdil. Okolnosť, že táto odpoveď súdu prvej inštancie neúspešnú stranu sporu
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 220
ods. 2 CSP.

104. Podľa článku 8 Základných princípov zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom

znení (ďalej len „CSP"), strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

105. Podľa § 149 CSP, prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k

návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

106. Podľa § 150 ods. 1 CSP, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

107.Podľa§151ods.1CSP,skutkovétvrdeniastrany,ktoréprotistranavýslovnenepoprela,sapovažujú
za nesporné.

108. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania

najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje
inak.

109. Odvolací súd dopĺňa, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou,
pričom Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje

aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. V rámci dokazovania platí zásada, že každá
strana konania musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Žalobca v konaní listinnými
dôkazmidostatočnýmspôsobompreukázaloprávnenosťuplatnenéhonároku,pričomsúdprvejinštancie
sa v celom rozsahu vysporiadal so všetkými žalovaným namietanými skutočnosťami. Odvolací súd
sa stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý vychádzal z právneho názoru

vysloveného Krajským súdom v Trenčíne v zrušujúcom uznesení, ktorý vec správne právne posúdil
a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, na základe ktorých aplikoval platnú právnu úpravu
pri rozhodovaní vo veci.110. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní,
preto napadnuté rozhodnutie okresného súdu preskúmal iba v rozsahu dôvodov uvedených žalovaným
v podanom odvolaní a inými dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré sa týkali procesných podmienok, ktoré

preskúmava odvolací súd aj keď neboli v odvolaní uplatnené (§ 380 ods. 2 CSP), odvolací súd v konaní
nezistil.

111. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd o odvolaní žalovaného rozhodol tak, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil.

112. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, ktorý nebol v odvolacom
konaní úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd
prvej inštancie.

113. Rozhodnutie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).