Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/44/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106374
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106374.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša (sudca

spravodajca) a členiek senátu JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej a JUDr. Miroslavy Štefčekovej, v právnej
veci žalobcu: KOVACO, spol. s r. o., so sídlom: Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré
Mesto, IČO: 36 038 911, právne zast.: Advokátska kancelária MCL, s. r. o., so sídlom: Mostová 2, 811
02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 074 369, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutí žalovaného č. 102343635/2023 zo dňa 14. septembra 2023, č. 102343771/2023 zo dňa
14. septembra 2023, č. 102344370/2023 zo dňa 14. septembra 2023, č. 102343850/2023 zo dňa

14. septembra 2023, č. 102344236/2023 zo dňa 14. septembra 2023, č. 102343899/2023 zo dňa
14. septembra 2023, č. 102343725/2023 zo dňa 14. septembra 2023, č. 102344430/2023 zo dňa 14.
septembra 2023, č. 102344306/2023 zo dňa 14. septembra 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102343635/2023 zo dňa 14. septembra 2023
z a m i e t a.

II. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102343771/2023 zo dňa 14. septembra 2023

z a m i e t a.

III. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102344370/2023 zo dňa 14. septembra 2023
z a m i e t a.

IV. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102343850/2023 zo dňa 14. septembra 2023
z a m i e t a.

V. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102344236/2023 zo dňa 14. septembra 2023
z a m i e t a.

VI. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102343899/2023 zo dňa 14. septembra 2023
z a m i e t a.

VII. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102343725/2023 zo dňa 14. septembra 2023

z a m i e t a.

VIII. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102344430/2023 zo dňa 14. septembra 2023
z a m i e t a.

IX. Súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 102344306/2023 zo dňa 14. septembra 2023
z a m i e t a.

X. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Banská Bystrica začal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej ako
„DPH“) za zdaňovacie obdobia január 2011, február 2011, marec 2011, apríl 2011, jún 2011, júl 2011,
august 2011, september 2011 a december 2011. Daňová kontrola bola začatá dňa 09.06.2015, a to
na základe oznámenia o daňovej kontrole. V rámci daňovej kontroly sa správca dane zameral najmä
na preverenie nákupu a predaja hutného materiálu (betonárskej ocele, plechov a oceľových profilov),
ktorý mal byť žalobcom nakupovaný od viacerých dodávateľov zo Slovenskej republiky a dodávaný

do iného členského štátu Európskej únie, konkrétne spoločnosti FERROSO metal s. r. o. (ďalej aj ako
„FERROSO“ alebo FERROSO metal“), so sídlom v Prahe v Českej republike. O výsledku zistení z
daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie bol doručený
osobne splnomocnenej zástupkyni žalobcu, a to A. A. B., čím bola daňová kontrola ukončená. Následne
sa uskutočnilo vyrubovacie konanie.

2. Správca dane v roku 2019 vydal prvostupňové rozhodnutia, ktorými určil žalobcovi rozdiel dane.
Proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podal žalobca odvolania, ktorým Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky ako odvolací orgán vyhovelo a veci vrátilo správcovi dane na ďalšie konania
a rozhodnutia. Následne správca dane vydal nové rozhodnutia v roku 2020, voči ktorým boli taktiež

podané odvolania zo strany žalobcu, pričom Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací
orgán podané odvolania zamietlo. Proti vydaným rozhodnutiam žalovaného bola podaná správna
žaloba. Krajský súd v Banskej Bystrici ako správny súd dňa 03.02.2022 vydal rozsudok pod spisovou
značkou 71S/15/2021, ktorým rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutia správcu dane
zrušil a veci vrátil na ďalšie konania a rozhodnutia. Následne bolo správcom dane opätovne v týchto

veciach rozhodované.

3. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane dňa 25.05.2023 vydal rozhodnutie č.
101367027/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 105.194,50 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie január 2011.

4. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane dňa 25.05.2023 vydal rozhodnutie č.
101367151/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 89.764,36 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie február 2011.

5. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane dňa 25.05.2023 vydal rozhodnutie č.
101367203/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 118.797,65 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2011.

6. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane dňa 25.05.2023 vydal rozhodnutie č.

101367304/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 68.617,10 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2011.

7. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane vydal dňa 25.05.2023 rozhodnutie č.
101367360/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 103.683,60 Eur

na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2011.

8. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane vydal dňa 25.05.2023 rozhodnutie č.
101367418/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume vo výške 52.301,76 Eur na DPH za zdaňovacie
obdobie júl 2011.

9. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane vydal dňa 25.05.2023 rozhodnutie č.
101367461/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 69.097,83 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie august 2011.10. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane dňa 25.05.2023 vydal rozhodnutie č.
101367503/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 69.303,77 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie september 2011.

11. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane vydal dňa 25.05.2023 rozhodnutie č.
101367547/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 22.833,18 Eur
na DPH za zdaňovacie obdobie december 2011.

12. Vo vydaných prvostupňových rozhodnutiach správca dane uviedol, že medzi žalobcom a
spoločnosťou FERROSO metal s. r. o., ako jeho deklarovaným zmluvným odberateľom, nedošlo k
dodaniu tovaru tak, ako je deklarované predloženými dokladmi zo strany žalobcu. Podľa názoru správcu
dane deklarovaný odberateľ FERROSO metal s. r. o. nevedel, resp. nechcel uviesť, kde mal objednaný
tovar žalobca dodať. Prepravu podľa vyjadrenia C. D. sprostredkoval E. F., resp. p. G., ktorí neboli na
tento účel spoločnosťou FERROSO metal s. r. o. splnomocnení. Prepravca AUTODOPRAVA BACHAN

s. r. o., resp. konateľ tejto spoločnosti C. D. sa nikdy s nikým zo spoločnosti FERROSO metal s. r. o.
nestretol. Správca dane ďalej uviedol, že žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej ako „MVI“)
a z výpovedí svedkov zistil, že okrem faktúr a prepravných dokladov, ktoré dokázateľne neobsahujú
hodnoverné údaje, neexistuje žiadny iný dôkaz, ktorý by preukazoval, že predmetný tovar v Českej
republike prevzal odberateľ uvedený na faktúrach, resp., že tento odberateľ získal právo nakladať s

týmto tovarom ako vlastník a že ho prepravil na vlastné náklady do Českej republiky. Nie je teda možné
správcom dane potvrdiť, že dodanie tovaru odberateľovi v Českej republike bolo uskutočnené tak, ako
tvrdí žalobca vo faktúrach a v predložených prepravných dokladoch.

13. Správca dane v týchto prvostupňových rozhodnutiach vyhodnotil zistený skutkový stav tak, že

žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie
oslobodeniaoddanevzmysle§43zákonač.222/2004Z.z.odanizpridanejhodnotyvzneníneskorších
predpisov (ďalej ako „zákon o DPH“), a to v znení účinnom na prejednávanú vec. Správca dane
na základe uvedených zistení nepriznal žalobcovi právo na oslobodenie od dane pri preverovaných
dodaniach tovaru. Správca dane taktiež v prvostupňových rozhodnutiach uviedol, že na základe

preverovaní všetkých článkov v rámci obchodných transakcií, na základe odpovedí na MVI a na základe
svedeckých výpovedí preukázal, že splnenie podmienok na uplatnenie práva na oslobodenie od dane
podľa § 43 zákona o DPH, preukázané nebolo. Záverom správca dane uviedol, že žalobca nebol
oprávnený uplatniť pri preverovaných dodaniach tovaru oslobodenie od dane a je povinný preverované
dodania tovaru zdaniť v zmysle § 69 ods. 1 zákona o DPH.

14. Voči vydaným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podal žalobca odvolania, o ktorých
rozhodol odvolací orgán, ktorým je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Dňa 14.09.2023 Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky vydalo rozhodnutia č. 102343635/2023, č. 102343771/2023, č.
102344370/2023, č. 102343850/2023, č. 102344236/2023, č. 102343899/2023, č. 102343725/2023, č.

102344430/2023 a č. 102344306/2023, ktorými zamietlo podané odvolania a potvrdilo prvostupňové
rozhodnutia správcu dane.

15. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán sa vo vydaných rozhodnutiach
stotožnilo s postupom a so závermi správcu dane. Odvolací orgán nevzhliadol dôvodnosť žiadnej

odvolacej námietky, pričom preskúmaním veci dospel k záveru, že sa stotožnil so správcom dane a
potvrdil prvostupňové rozhodnutia a zamietol podané odvolania.

Žaloby, žalobné body a argumentácia žalobcu

16. Žalobca v podaných správnych žalobách namietol, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z
nesprávneho právneho posúdenia veci; zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo

nedostačujúce na riadne posúdenie veci; orgány verejnej správy nesprávne vyhodnotili zistený skutkový
stav, teda skutkový stav, ktorý správca dane vzal za základ napadnutých rozhodnutí, je v rozpore s
administratívnym spisom, resp. v ňom nemá oporu; napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné prenezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred
správcom dane, ktoré mohlo a malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí.

17. Žalobca v prvom rade namietol nesprávne právne posúdenie veci, ktoré žalobca videl v absencii
riadneho posúdenia veci v zmysle pokynu Krajského súdu v Banskej Bystrici. Podľa názoru žalobcu
žalovaný nerešpektoval pokyn Krajského súdu v Banskej Bystrici a mechanicky uviedol ustanovenie §
43 ods. 5 zákona o DPH bez toho, aby ho riadne aplikoval na zistený skutkový stav. Žalovaný podľa
názoru žalobcu nedôvodne spochybnil skutočnosti, ktoré sú relevantné pre právne posúdenie veci, a

to, že dôkazy predložené žalobcom neboli dostatočné na preukázanie splnenia podmienok uvedených
v § 43 ods. 5 zákona o DPH.

18. Napadnuté rozhodnutia žalovaného sú podľa názoru žalobcu v rozpore s nasledovnými
rozhodnutiami, ktoré sú pre vec zásadného právneho významu: rozsudok Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Sfk/1/2021 zo dňa 31.01.2023, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 8Sžf/7/2015 zo dňa 26.01.2017, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa
27.09.2007 vo veci C-409/04 Teleos, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.02.2008 vo
veci C-271/06 Netto Supermarkt GmbH a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 27.09.2023
vo veci C-146/05 Collée.

19. Žalobca videl rozpor napadnutých rozhodnutí žalovaného s výkladom požiadaviek na preukázanie
odoslania tovaru do iného členského štátu na úrovni Európskej únie. Expertná skupina k DPH
záležitostiam organizovaná v rámci Európskej komisie na svojom 11. stretnutí dňa 11.09.2015 sa
zaoberala rozsahom dokumentov, ktoré členské štáty môžu požadovať od daňových subjektov na
preukázanie dodania tovaru do iného členského štátu. Dokument VEG No. 46 z uvedeného stretnutia

apeluje na fundamentálne zásady Zakladateľskej zmluvy Európskej únie, v rámci ktorej členské štáty
nemôžu klásť na ekonomické subjekty nadmerné požiadavky dôkazu dodania tovaru do iného členského
štátu, ktoré majú za následok zmarenie neutrality a proporcionality DPH. Predovšetkým požiadavka
členských štátov vo veci preukázania fyzickej prepravy tovaru do iného členského štátu nemôže viesť k
dodatočným formalitám spojeným s prekročením štátnych hraníc.

20. Žalobca videl rozpor napadnutých rozhodnutí žalovaného aj s formálnymi požiadavkami na
uplatnenie oslobodenia od DPH. V zmysle informácií a dokumentov, ktoré mal a legitímne mohol mať
žalobca k dispozícii, prepravu tovaru zo Slovenska do Českej republiky zabezpečovala spoločnosť
AUTODOPRAVA BACHAN. Zákon o DPH platný v znení roku 2011 neurčoval formu ani obsah

dokladov preukazujúcich prepravu tovaru do iného členského štátu. Zákon o DPH v tomto znení navyše
neobsahoval ani požiadavku potvrdenia prevzatia tovaru odberateľom pre účely oslobodenia dodania
od DPH podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH. Zo znenia zákona o DPH je zrejmé, že prepravný doklad musí
obsahovať miesto určenia a z jeho obsahu musí byť zrejmé, že dokladuje prepravu. Okrem písomného
prehlásenia odberateľa v súlade s § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH žalobca v rámci daňovej kontroly

predložil CMR listy, v ktorých boli uvedené miesta určenia a zároveň každý CMR list obsahoval údaj o
prepravcovi a odberateľovi. Žalobcovi preto nie je jasné, na základe akých zákonných ustanovení dospel
žalovaný k záveru, že predložené doklady nie sú dôveryhodné. Žalobca nepopiera, že určité formality
boli zdaniteľnou osobou opomenuté.

21. Žalobca v podaných v správnych žalobách poukázal aj na rozpor napadnutých rozhodnutí
žalovaného s metodickým pokynom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z decembra 2012 k
uplatneniu § 43 zákona o DPH. Podľa názoru žalobcu sú závery žalovaného v rozpore s podmienkami,
ktoré sú uvedené v metodickom pokyne (na strane 2) na účely oslobodenia dodania tovaru od dane
podľa § 43 zákona o DPH.

22. Žalovaný podľa názoru žalobcu nesprávne vyložil § 43 ods. 1, 5 a 8 zákona o DPH v spojení s §
24 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„Daňový poriadok“). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát uviedol, že príslušný
orgán nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí

od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a
ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. Žalovaný mal preto vo svetle záverov Ústavného
súdu Slovenskej republiky v napadnutých rozhodnutiach uprednostniť zásadu daňovej neutrality predformalistickým skúmaním CMR alebo ostatných dokumentov predložených žalobcom. Daňový úrad
ani žalovaný relevantným spôsobom v konaniach nespochybnili, že nadobudnutie tovaru spoločnosťou
FERROSO v Českej republike bolo zdanené.

23. Žalobca v podaných správnych žalobách namietal nesprávny výklad odbornej starostlivosti
konateľov žalobcu, keďže takýto názor žalovaného je s ohľadom na preukázané skutočnosti
nepodložený a je vedený viac subjektívnym názorom správcu dane než objektívnou realitou. Žalobca
opakovane preukázal, že pri všetkých spochybnených transakciách s odberateľom FERROSO a svojimi

dodávateľmi konal v dobrej viere a urobil všetky opatrenia, ktoré považoval za rozumné, čím zároveň
preukázal vynaloženie potrebnej odbornej starostlivosti. Podnikateľské riziko, ktoré žalobca podstúpil
mu umožnilo pravidelne dosahovať zisk, pričom si vždy plnil svoje povinnosti vyplývajúce z osobitných
predpisov. Uvedené je zjavné minimálne z toho, že všetky dodania sa realizovali až na základe úhrady
vystavenej predfaktúry. Žalobca svojim konaním zároveň nijako nepoškodil štátny rozpočet. Žalobca
nemaldôvodneveriťsvojmupresvedčeniu,žerealizovanéobchodysúvnajlepšomzáujmejehopodniku.

Žalovaný nemôže klásť žalobcovi za vinu konanie jeho odberateľa, resp. odberateľov a na podklade
domnelého a nepreukázaného nedostatku odbornej starostlivosti založiť nesplnenie podmienok pre
oslobodenie od dane u žalobcu.

24. Žalobca namietol aj nedostačujúce zistenie skutkového stavu. Správca dane nemal v priebehu

daňového konania vôbec snahu využiť všetky efektívne prostriedky, ktorými by mohli byť zistené
a objasnené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, najmä vo vzťahu k odberateľovi
FERROSO a spochybnenému toku tovaru. Daňový úrad si ich pritom mohol získať v súlade so
všeobecne záväznými právnymi predpismi a relatívne pohodlne. Vodítko mu k tomu dala aj odpoveď
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Žiar nad Hronom na žiadosť daňového úradu o poskytnutie

súčinnosti, kde tento orgán nepriamo informoval daňový úrad o tom, kde sa má obrátiť v prípade, ak chce
získať informácie/dokumenty týkajúce sa zahraničného odberateľa žalobcu, a to spoločnosti FERROSO.
Daňový úrad tiež pochybil, keď neadresoval českej finančnej správe v rámci MVI požiadavku, aby
zabezpečila listinné dôkazy z policajného preverovania spoločnosti FERROSO, kde trestné konanie
vedie odbor Finančnej polície v Zlíne a českej finančnej správe je uvedená skutočnosť zrejmá.

25. Podľa názoru žalobcu došlo k nesprávnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a skutkový
stav, ktorý vzal žalovaný za základ pre napadnuté rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom
a nemá v ňom oporu. Žalobca na základe zmluvného vzťahu a obchodných vzťahov s odberateľom
FERROSOvedelbezpochybyovplyvniťtokadodanietovaru,tedaneobstojaúvahyžalovanéhoohľadom

neplatnosti uzatvorenej rámcovej zmluvy a nemožnosti, resp. až údajnej nevedomosti žalobcu o tom,
kde sa tovar mal nachádzať. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach poukázal na to, že podpisy na CMR
a iných dokladoch deklarovaných v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach sa nezhodujú s podpismi
konateľa spoločnosti FERROSO metal H. I. na jeho čestnom vyhlásení. To, že na týchto dokumentoch
je podpísaný konateľ spoločnosti žalobca nikdy netvrdil. Tieto dokumenty boli vo viacerých prípadoch

podpísané p. J., ktorá podľa vedomostí žalobcu bola oprávnená konať za odberateľa. Tieto dokumenty
akoajcelúkomunikáciusožalobcomviedlaazasielalazemailu,zktoréhojezrejmé,žeišloopracovníka
spoločnosti FERROSO metal. Žalobca ešte poukázal na to, že platby za vystavené faktúry, boli vždy
realizované z bankového účtu spoločnosti FERROSO. Túto argumentáciu žalovaný nezohľadnil.

26. Žalobca namietol aj chýbajúcu oporu pre napadnuté rozhodnutia v administratívnom spise. Správca
dane a aj žalovaný sa opierajú o viaceré dôkazy, o ktorých nebol žalobca v priebehu daňovej
kontroly, resp. počas následných vyrubovacích konaní riadne oboznámený a ktoré sa nenachádzajú
v administratívnom spise. Ide konkrétne o detaily nahliadnutia do spisu v Českej republike, výsluch
svedka na polícii, detaily zistení iných bližšie nešpecifikovaných orgánov štátnej správy, vyjadrenie C.

D., vyjadrenia bližšie nešpecifikovaných iných českých spoločností, protokoly o výsluchu svedkov a
uznesenie NAKA.

27. Žalobca namietol aj nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť a nedostatok
dôvodov. Čo sa týka nezrozumiteľnosti napadnutých rozhodnutí, tak žalobca poukázal na to, že daňový

úrad opiera svoje závery primárne o porušenia § 43 ods. 5 zákona o DPH, ale zníženie nadmerného
odpočtu v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach odôvodnil aj tým, že žalobca mal vedomosť, resp.
bol priamo zapojený do podvodného konania, resp. umelého reťazca firiem. Z rozhodnutí správcu
dane je evidentná snaha kriminalizovať žalobcu bez relevantných dôkazov. Uvedené závery a úvahyprevzal do svojich rozhodnutí v plnom rozsahu aj žalovaný. V napadnutých rozhodnutiach nebolo
konkrétne a jednoznačne vyjadrené, na základe akého porušenia zákona došlo k určeniu rozdielu dane,
teda či daňový úrad určil predmetný rozdiel z dôvodu porušenia § 43 zákona o DPH alebo z dôvodu

zneužitia práva, resp. zapojenia žalobcu do podvodného reťazca. Vydané napadnuté rozhodnutia sú
preto nepreskúmateľné.

28. Podľa názoru žalobcu napadnuté rozhodnutia neobsahovali dostatok dôvodov. Žalobca v tejto
súvislosti poukázal najmä na spôsob, akým sa žalovaný nevysporiadal s judikatúrou, na ktorú žalobca v

rámci daňového konania opakovane poukazoval. Žalovaný pristúpil k tejto judikatúre spôsobom, že sa
k nej nevyjadril buď vôbec, alebo len okrajovo spomenul niektoré rozhodnutia bez toho, aby zohľadnil
a vyhodnotil argumentáciu žalobcu týmito rozhodnutiami. Išlo o formalistické a svojvoľné vysporiadanie
sa s predloženou judikatúrou, ktoré nebolo riadne a vyčerpávajúco odôvodnené.

29. Žalobca v podanej správnej žalobe poukázal na procesné pochybenia orgánov verejnej správy v

priebehu daňového konania. Žalobca v prvom rade uviedol, že došlo k porušeniu § 61 v spojení s
§ 46 ods. 10, § 44 ods. 1 a § 3 ods. 2 Daňového poriadku. Daňová kontrola trvala od 09.06.2015
do 14.02.2017, t. j. celkovo 616 dní. Daňový úrad významne presiahol zákonnú lehotu na vykonanie
daňovej kontroly podľa Daňového poriadku, najmä z dôvodu neefektívneho podania dvoch žiadostí o
MVI českej finančnej správe a nehospodárnych súvisiacich úkonov. Uvedené konanie daňového úradu

je nevyhnutné považovať za svojvoľné a neefektívne naťahovanie daňovej kontroly, ktoré je v zrejmom
rozporespovinnosťamisprávcudanevDaňovomporiadkuatiežvýznamneporušujegarantovanépráva
žalobcu. Čo sa týka samotného prerušenia daňovej kontroly, tak tento právny inštitút nemôže slúžiť
ako nástroj správcu dane na umelé (neúčelné) predlžovanie zákonnej dĺžky trvania daňovej kontroly
a získavania času nad rámec zákonnej lehoty na vykonanie kontroly. Nevyhnutným dôsledkom vyššie

uvedenéhokonaniasprávcudanejenielento,žeprotokolzdaňovejkontrolyzakontrolovanézdaňovacie
obdobiamácharakternezákonnezískanéhodôkaznéhoprostriedku,tedanemôžebyťpoužitýakodôkaz
v daňovom konaní, ale aj na to nadväzujúce rozhodnutia trpia neodstrániteľnou vadou nezákonnosti a
sú dané dôvody na ich zrušenie.

30. Žalobca poukázal na porušenie § 3 ods. 9 Daňového poriadku zo strany daňových orgánov. Daňový
úrad daňové kontroly zo zdaňovacích období máj 2011, november 2011 a jún 2013 ukončil vydaním
protokolu bez nálezov (teda rozdiel dane 0,00 Eur). Z protokolu z daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobie október 2011 vyplýva, že bol zistený rozdiel DPH, avšak nejednalo sa o dodávky pre odberateľa
FERROSO metal (jednalo sa o dodanie dodávok z trojstranného obchodu medzi inými subjektami).

Žalobca uviedol, že daňový úrad v rámci zdaňovacích období máj 2011, október 2011, november 2011 a
jún2013preverovalskutkovozhodnéprípadysposudzovanýmikontrolovanýmizdaňovacímiobdobiami,
pričom správca dane ako aj žalovaný dospeli v daných prípadoch k diametrálne inému záveru. Pritom
vôbec neodôvodnili rozdiel v týchto prípadoch, ktorý podľa názoru žalobcu nie je žiadny.

31. Žalobca bol toho názoru, že došlo k porušeniu § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Žalobca si
plnohodnotne splnil svoju povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať - teda svoju dôkaznú
povinnosť,akomuukladázákonsplnil.Daňovýúradvšakpočasdaňovejkontrolynikdynevyzvalžalobcu
zákonným spôsobom na odstránenie pochybností v zmysle zákona, ktoré mal vo vzťahu k obchodu
medzi žalobcom a jeho obchodným partnerom FERROSO, prípadne iným skutočnostiam relevantným

pre konanie. Daňový úrad tiež nikdy presne nešpecifikoval, aké dôkazy by považoval za dostatočné
na odstránenie pochybností, ktoré mal, ale všetky výzvy pre žalobcu boli všeobecné a generické, bez
zohľadnenia dôkazov predložených žalobcom. Podľa názoru žalobcu počas daňovej kontroly vôbec
nedošlo k zákonnému prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu.

32. Žalobca mal za to, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu § 61 ods. 1 v spojení s §
3 ods. 2 Daňového poriadku. Správca dane porušil podľa názoru žalobcu Daňový poriadok tým, že
nesprávne a v rozpore so svojou povinnosťou použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
určeniu a vyrubeniu dane, rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie daňových konaní týkajúcich sa
zdaňovacích období roka 2011 tak, že predmetné konania neprerušil. Daňový úrad sa s týmto návrhom

vysporiadal v jednom odseku napadnutých rozhodnutí, pričom podľa jeho názoru na takéto prerušenie
nemá žalobca nárok a tiež, že iné súdne konania a konania o mimoriadnych opravných prostriedkoch
v zmysle Daňového poriadku nepovažuje za konania o iných skutočnostiach rozhodujúcich na vydanie
rozhodnutia. Takéto vysporiadanie sa s návrhom žalobcu je podľa názoru žalobcu zjavne nedostatočné.Postup správcu dane vo vzťahu k návrhu na prerušenie konaní zo strany žalovaného považoval žalobca
za nezákonný.

33. Žalobca bol toho názoru, že zo strany daňových orgánov došlo aj k porušeniu § 74 ods. 4
Daňového poriadku. Žalobca v tomto smere poukázal na to, že za predmetné zdaňovacie obdobia už
boli rozhodnutia správcu dane zrušené, a to z dôvodu, že nebolo jednoznačne vyjadrené, na základe
akého porušenia zákona došlo v predmetných prípadoch k určeniu rozdielu dane, teda či správca dane
určil predmetný rozdiel z dôvodu porušenia zákona o DPH alebo z dôvodu zneužitia práva. Žalobca sa

domnieval, že daňové orgány predmetný nedostatok neodstránili ani v napadnutých rozhodnutiach.

34. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutia žalovaného,
ako aj im predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia.

Vyjadrenia žalovaného

35. Žalovaný uviedol, že správca dane vydal v predmetných veciach nové rozhodnutia, v ktorých

odstránil vady vytknuté mu v predchádzajúcom súdnom konaní Krajským súdom v Banskej Bystrici.
Rovnako žalovaný rešpektujúc právny názor súdu potvrdil postup správcu dane pri určení rozdielu
dane. Žalovaný ďalej uviedol, že nakoľko z predložených dokladov žalobcu nebolo zrejmé, ktorá
spoločnosť v Českej republike potvrdila prijatie tovaru od kontrolovanej spoločnosti, správca dane
z dôvodu preverenia, či skutočne došlo k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru a jeho preprave tak,

ako deklaruje žalobca, zaslal do Českej republiky žiadosti o MVI. Z dôvodu získaných informácií
a listín, ktoré jednoznačne nepotvrdzovali reálnosť deklarovaných dodávok zdaniteľných plnení od
žalobcu pre FERROSO metal s. r. o., skúmal správca dane spôsob objednávania preverovaných plnení.
Skúmaním podpisov uvedených na objednávkach spoločnosti FERROSO metal s. r. o. pre žalobcu
bolo zistené, že podpisy uvádzané na predmetných objednávkach nie sú zhodné s podpismi konateľa

spoločnosti FERROSO metal s. r. o. H. I.. Rovnako aj medzinárodné nákladné listy (CMR), ktoré
boli označené pečiatkou spoločnosti FERROSO metal s. r. o. boli podpísané rovnakým podpisom,
ako sporné objednávky, t. j. iným podpisom, aký má spoločnosť FERROSO metal s. r. o. používať.
Správcadaneanalýzouvšetkýchpredloženýchdokladovzistil,žekpreukázaniudodaniatovarudoiného
členského štátu Európskej únie odberateľovi uvedenému na faktúrach, teda spoločnosti FERROSO

metal s. r. o. nedošlo. Deklarované obchody s odberateľom FERROSO metal s. r. o. neboli
preukázané relevantnými dokladmi a dôkazmi o uskutočnenom dodaní tovarov do iného členského štátu
EÚ práve spoločnosti FERROSO metal s. r. o. Správca dane z predložených dokladov, informácií z MVI a
zistení iných orgánov štátnej správy zistil, že obchody a oslobodené dodanie tovaru do Českej republiky
prebehlo v skutočnosti inak ako žalobca deklaruje svojimi daňovými dokladmi, daňovými priznaniami a

evidenciami DPH. Bolo zistené, že žalobca fakturoval dodanie tovaru v cene bez dane ako oslobodené
dodania v zmysle § 43 zákona o DPH, pričom splnenie podmienok oslobodenia od dane nebolo
preukázané. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že právo nakladať s tovarom má ten, kto je označený na
faktúrach. Žalobca nepreukázal, že toto právo vzniklo českému daňovému subjektu FERROSO metal s.
r. o. Zistenia správcu dane nepreukázali, že tovar bol skutočne dodaný a prepravený do iného členského

štátu EÚ pre osobu identifikovanú pre daň v inom členskom štáte EÚ uvedenú na odberateľských
faktúrach.Vystaveniefaktúryešteneznamená,žeobchodprebeholtak,akojetodeklarovanénafaktúre.
Žalobca podľa vystavených faktúr deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu EÚ, ale nebolo
preukázané kam a komu, resp. nebolo preukázané, že tovar bol prevezený nadobúdateľovi, ktorý bol
uvedený na faktúrach ako odberateľ, na ktorého malo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Napriek tomu, že žalobca viedol v účtovníctve a predložil k daňovej kontrole faktúry za dodanie tovaru
z tuzemska do iného členského štátu, z ktorých si uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona
o DPH, správca dane zistil, že v prípade odberateľa spoločnosti FERROSO metal s. r. o. nedošlo
ku žiadnemu skutočnému zdaniteľnému obchodu medzi žalobcom a daňovým subjektom z iného
členského štátu, teda spoločnosťou FERROSO metal s. r. o. ako odberateľom. Žalobca nepreukázal,

že došlo ku skutočnému zdaniteľnému obchodu so spoločnosťou FERROSO metal s. r. o., teda si
neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Podľa zistení správcu dane
žalobca ako aj všetky spoločnosti, či už na strane subdodávateľov zo Slovenska alebo odberateľov
v Českej republike tovar nikdy priamo nedodávali, neprepravovali, neskladovali a nedistribuovali, toznamená, že v žiadnom článku obchodnej transakcie sa tieto spoločnosti nechovali ako vlastníci tovaru.
Správca dane nespochybnil reálnu existenciu tovaru, ale spochybnil vlastnícke právo žalobcu k tovaru v
súvislostisjehodeklarovanýmoslobodenýmdodanímdoinéhočlenskéhoštátuodberateľoviFERROSO

metal s. r. o., ktoré nebolo preukázané. Správca dane správne dospel k záveru, že žalobca vytvoril len
formálne podmienky dodania tovaru do iného členského štátu, ktoré nezodpovedali reálnemu pohybu
tovaru, za účelom získania daňového zvýhodnenia v podobe čerpaných nadmerných odpočtov zo
štátneho rozpočtu v súvislosti s oslobodeným dodaním tovaru do iného členského štátu deklarovanému
odberateľovi. H. I., bývalý jediný štatutár a zároveň aj jediný spoločník spoločnosti FERROSO metal s.

r. o., ktorý mal predmetné obchodné transakcie vykonať so žalobcom, odmietol vypovedať z dôvodu
trestného stíhania, pričom uviedol, že obchodovanie bolo seriózne, čo však nepreukázal dokladmi.
Tovar deklarovaný žalobcom na základe predložených odberateľských faktúr nebol nikdy spoločnosťou
FERROSO metal prijatý.

36. Žalobcom namietaný obštrukčný spôsob, akým správca dane daňovú kontrolu opakovane

prerušoval, je pre závery daňovej kontroly nedôvodný, nakoľko nebolo preukázané, že by správca dane
porušil zákonné lehoty. Z dôvodu zložitejšej daňovej kontroly môže byť jej priebeh prirodzene dlhší.
Správca dane postupoval v zmysle Daňového poriadku a neprekročil zákonom stanovené lehoty.

37. Z výsluchu svedkov K. K. B. a p. G. na polícii v Českej republike bolo stanovisko správcu dane

jednoznačne potvrdené. Štatutárny zástupca žalobcu K. K. B. nepoznal osobu menom H. I. a L. G. v
podstate ani nevedela, či za FERROSO metal s. r. o. vystupujú osoby (p. M., L. N. a p. J.), ktoré by s
touto spoločnosťou mali nejaký relevantný vzťah, ktorý by ich oprávňoval v mene spoločnosti FERROSO
metal s. r. o. vykonávať akékoľvek aktivity. Počas celej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania
žalobca nedoložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by preukázali, že menované osoby boli na takéto

úkony oprávnené. Navyše p. F., ktorý vystupoval v kontrolovaných obdobiach ako nezávislý obchodný
sprostredkovateľ, mal dojednávať pre žalobcu obchody v značnom finančnom objeme bez akejkoľvek
zodpovednosti za prípadné vzniknuté škody či komplikácie. Podľa názoru daňových orgánov je rámcová
zmluva uzavretá medzi žalobcom a obchodnou spoločnosťou FERROSO metal s. r. o. neplatná, keďže
za žalobcu ju podpísal iba jeden konateľ, hoci podľa Obchodného registra Slovenskej republiky mali za

žalobcu v tom čase konať a podpisovať obaja konatelia spoločne a nerozdielne.

38. Žalobca vzhľadom na dĺžku svojho podnikania, jeho charakter a rozsah bol znalý pomerov v
medzinárodných obchodných aktivitách. Nie je teda možné akokoľvek ospravedlňovať pochybenia
žalobcu pri nedostatkoch v CMR, ktorých úplnosť a vierohodnosť je kľúčová pri intrakomunitárnych

plneniach v rámci EÚ. Prepravný doklad s neúplnými a nedôveryhodnými údajmi bez dôkaznej
preukaznosti nemôže byť pri dokazovaní nahradený rôznymi potvrdeniami.

39. Z dostupných informácií správcu dane mala prepravu zo začiatku zabezpečovať spoločnosť
FERROSO metal s. r. o., MIL Group s. r. o. a MAKO Trade s. r. o. prostredníctvom prepravcu

AUTODOPRAVA BACHAN s. r. o., ale zo zistení správcu dane vyplýva, že už na začiatku deklarovaného
obchodovania bol prepravca oslovený E. F., teda zo strany žalobcu. Tiež bolo zistené, že sa prepravca
AUTODOPRAVA BACHAN s. r. o., resp. konateľ tejto spoločnosti C. D. nikdy s nikým zo spoločnosti
FERROSO metal s. r. o., MIL Group s. r. o. a MAKO Trade s. r. o. nestretol. Miesta nakladania a
vykladania preverovaného tovaru zadával prepravcovi AUTODOPRAVA BACHAN s. r. o. E. F. a údaje

o mieste vykladania a nakladania tovaru ohlasoval vodičovi samotný prepravca. Prepravu mal hradiť
kupujúci FERROSO metal s. r. o., MIL Group s. r. o. a MAKO Trade s. r. o. Nie je teda pravdou vyjadrenie
svedka E. F. zo dňa 08.01.2019, že dopravu preverovaných plnení si výlučne zabezpečoval odberateľ
FERROSO metal s. r. o., MIL Group s. r. o. a MAKO Trade s. r. o. Nebolo preukázané, že odberateľ
určil miesto dodania, lebo obchody s odberateľom podľa výpovede svedkov (štatutára žalobcu K. K. B.

a zamestnankyne žalobcu H. H. G.) zabezpečoval najprv E. F., teda živnostník, ktorý sprostredkoval bez
uzavretej zmluvy obchody pre žalobcu vo vzťahu k FERROSO metal s. r. o. a potom aj zamestnankyňa
žalobcu H. H. G..

40. Žalobca uviedol, že správca dane obvinil žalobcu z účasti na daňovom podvode, čo podľa názoru

žalovaného nie je pravdou. K nepriznaniu uplatneného nároku zo strany správcu dane došlo z dôvodu
porušenia § 43 zákona o DPH. Žalovaný je toho názoru, že žalobca vedel, že tovar nie je dodávaný
odberateľskej spoločnosti, ktorej vystavoval daňové doklady, odberateľské faktúry, teda nie je splnená
podmienka s uvedením oslobodenia od DPH v zmysle § 43 zákona o DPH.41. Na základe uvedeného žalovaný zotrval na záveroch uvedených v napadnutých rozhodnutiach, a
preto navrhol podané správne žaloby zamietnuť.

Repliky žalobcu

42. Žalobca vyjadril nesúhlas so závermi žalovaného uvedenými v jeho vyjadreniach. Je dôležité
poukázať na to, že žalovaný vo svojich vyjadreniach relevantným spôsobom nekomentoval právnu

argumentáciu predloženú žalobcom, resp. nevyjadril sa k aplikovateľným rozhodnutiam súdnych autorít,
ktoré predostrel žalobca v podaných správnych žalobách. Žalovaný podľa názoru žalobcu zopakoval
tvrdenia a argumenty z predchádzajúcich podaní, pričom nepriniesol nové argumenty, ktoré by boli
spôsobilé spochybniť tvrdenia uvedené v podaných správnych žalobách. Podľa názoru žalobcu z
vykonaného dokazovania boli potvrdené, resp. nespochybnené nasledovné skutočnosti, ktoré sú
relevantné pre právne posúdenie veci: (i) fakturovaný tovar existoval, (ii) fakturovaný tovar bol fyzicky

prepravený z územia Slovenskej republiky do Českej republiky a (iii) tovar nadobudla spoločnosť
FERROSO, ktorá bola v relevantnom čase osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte
(Česká republika). Žalobca zotrval na všetkých predložených tvrdeniach obsiahnutých v podaných
správnych žalobách a trval na tom, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj im
predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia.

Dupliky žalovaného

43. Žalovaný uviedol, že žalobca v replikách neuviedol žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sa
žalovaný už nevyjadril. Žalovaný zotrval na návrhu, aby správny súd podané správne žaloby zamietol.

Konanie pred správnym súdom

44. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2Sf/44/2023-247 zo dňa 27.05.2025
spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp.

zn. 2Sf/44/2023, 2Sf/45/2023, 2Sf/46/2023, 2Sf/47/2023, 2Sf/48/2023, 2Sf/49/2023, 2Sf/50/2023,
2Sf/51/2023 a 2Sf/52/2023, s tým, že veci budú ďalej vedené v spoločnom konaní pod spoločnou
spisovou značkou 2Sf/44/2023, a to s poukazom na § 65 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“).

45. Predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom v tomto súdnom konaní sú rozhodnutia
žalovaného, ktorými boli potvrdené prvostupňové rozhodnutia správcu dane, ktorými príslušný daňový
úrad určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobia január 2011, február
2011, marec 2011, apríl 2011, jún 2011, júl 2011, august 2011, september 2011 a december 2011.

46. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom
pojednávaní dňa 25.06.2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s § 108
ods. 2 SSP. Účastníci konania sa pridŕžali svojich tvrdení uvedených v ich písomných podaniach, pričom
žalobca upriamil pozornosť správneho súdu na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republikysp.zn. 3Sfk/23/2023zodňa27.06.2024.Správnysúdnapojednávanírozhodoltak,žesprávne

žaloby zamietol a žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Relevantné zákonné ustanovenia

47. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; predmetom dane je a) dodanie

tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej
osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené
zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska.

48. Podľa § 2 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; na účely tohto zákona je a)
tuzemskom územie Slovenskej republiky, b) zahraničím územie, ktoré nie je tuzemskom, c) územím
Európskej únie tuzemsko a územia ostatných členských štátov, ktoré sú zákonmi týchto členských štátovvymedzené na účely dane ako tuzemsko týchto členských štátov, d) územím tretích štátov územie, ktoré
nie je územím Európskej únie.

49. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; dodaním tovaru je prevod
práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto
zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad
a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu,
ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá

referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou
bankou Slovenska 5a) v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.

50. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; daňová povinnosť vzniká dňom
dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako
vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti

do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra
nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania
deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň
odovzdania tovaru nájomcovi.

51. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; daňová povinnosť vzniká dňom
dodania služby.

52. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; oslobodené od dane je dodanie
tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo

nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte.

53. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; platiteľ je povinný preukázať,
že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. platiteľ je povinný preukázať

dodanie tovaru do iného členského štátu kópiou faktúry, a a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ
alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je
uvedené miesto určenia, b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia
tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným
vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu, d) inými

dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar.

54. Podľa § 43 ods. 8 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; ak prepravu tovaru z tuzemska do
iného členského štátu vykoná odberateľ alebo ju zabezpečí odberateľ inou osobou, platiteľ je povinný
mať doklady podľa odseku 5 písm. a) alebo c) do konca šiesteho kalendárneho mesiaca nasledujúceho

po skončení kalendárneho mesiaca, v ktorom sa uskutočnilo dodanie tovaru. Ak platiteľ nemá doklady
podľa odseku 5 písm. a) alebo c) v lehote podľa prvej vety, uvedie dodanie tovaru bez oslobodenia od
dane do daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom uplynula táto lehota.

55. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; právo odpočítať daň z tovaru

alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

56. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; platiteľ môže odpočítať
od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená

iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

57. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom do 30.09.2012; právo na odpočítanie
dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru
od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

58.Podľačl.1bod1Dohovoruoprepravenejzmluvevmedzinárodnejcestnejdoprave(CMR)–vyhláška
Ministerstvazahraničnýchvecíč.11/1975Zb.(ďalejako„Dohovor“);tentoDohovorsavzťahujenakaždú
zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladanémiesto jej dodania, ako sa uvádzajú v zmluve, ležia vo dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden
je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu
príslušnosť strán.

59. Podľa čl. 4 Dohovoru; dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy je nákladný list. Ak nákladný list chýba,
ak má nedostatky alebo ak sa stratil, nie je tým existencia alebo platnosť prepravnej zmluvy dotknutá a
vzťahujú sa na ňu aj naďalej ustanovenia tohto Dohovoru.

60.Podľačl.5bod1Dohovoru;nákladnýlistsavystavujevtrochpôvodnýchvyhotoveniachpodpísaných
odosielateľom a dopravcom. Ak to dovoľuje právny poriadok štátu, v ktorom sa nákladný list vystavuje,
môžu sa tieto podpisy vytlačiť alebo nahradiť pečiatkami odosielateľa a dopravcu. Prvé vyhotovenie
nákladného listu dostane odosielateľ, druhé sprevádza zásielku a tretie si ponechá dopravca.

61. Podľa čl. 6 bod 1 Dohovoru nákladný list musí obsahovať tieto údaje: a) miesto a dátum vystavenia,

b) meno a adresu odosielateľa, c) meno a adresu dopravcu, d) miesto a dátum prevzatia zásielky a
miesto jej určenia, e) meno a adresu príjemcu, f) obvyklé pomenovanie povahy prepravovanej veci a
druh obalu; pri veciach nebezpečnej povahy ich všeobecne uznávané označenie, g) počet kusov, ich
zvláštne značky a čísla, h) hrubú váhu zásielky alebo iným spôsobom vyjadrené množstvo tovaru, i)
náklady spojené s prepravou (dovozné, vedľajšie poplatky, clá a ostatné výdavky vznikajúce od okamihu

uzavretia zmluvy až do vydania zásielky), j) pokyny potrebné pre colné a iné úradné konania, k) údaj o
tom, že preprava aj napriek akejkoľvek opačnej doložke podlieha ustanoveniam tohto dohovoru.

62. Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru; nákladný list je, ak sa nedokáže opak, vierohodným dokladom o uzavretí
a obsahu prepravnej zmluvy, ako aj o prevzatí zásielky dopravcom.

Posúdenie opodstatnenosti žalôb - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

63. Žalobca v prvom rade namietol absenciu riadneho posúdenia veci v zmysle pokynu Krajského súdu
v Banskej Bystrici, konkrétne v zmysle rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 71S/15/2021.

Správny súd preštudovaním rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 71S/15/2021 zo dňa
03.02.2022 zistil, že krajský súd ako správny súd pri preskúmavaní rozhodnutí žalovaného ako aj
správcu dane vydaných v rámci zdaňovacích období, ktoré sú totožné so zdaňovacími obdobiami v
tomto súdnom konaní zistil, že orgány verejnej správy posudzovali splnenie podmienok na oslobodenie
od dane podľa ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom od 01.10.2012, hoci na

preskúmavané prípady mali orgány verejnej správy vo vzťahu k preukazovaniu splnenia podmienok
na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH aplikovať dané ustanovenie v znení účinnom
do 01.10.2012, a preto krajský súd zrušil (predchádzajúce) rozhodnutia žalovaného a správcu dane.
Správny súd preskúmaním (neskôr vydaných) rozhodnutí žalovaného a správcu dane, ktoré sú
predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní, zistil, že orgány verejnej správy sa riadili pokynom

krajského súdu a aplikovali predmetné ustanovenie v jeho správnom znení, preto je táto žalobná
námietka žalobcu nedôvodná.

64. Žalobca ďalej namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného pre nesprávne právne
posúdenie veci, konkrétne pre rozpor napadnutých rozhodnutí žalovaného s rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít. Správny súd k tomu v prvom rade uvádza, že žalovaný v odôvodnení
napadnutých rozhodnutí podrobne uviedol, na ktorých skutočnostiach a dôvodoch boli založené
rozhodnutia správcu dane, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť rozdiel DPH za jednotlivé
kontrolované zdaňovacie obdobia, a to s odôvodnením, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od dane v zmysle v tom čase účinného § 43

zákona o DPH, keďže nepreukázal, že tovar bol skutočne dodaný a prepravený do iného členského
štátu pre osobu identifikovanú pre daň v inom členskom štáte uvedenú na odberateľských faktúrach
(FERROSO metal s. r. o.). Žalobca poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, z ktorého podľa
žalovaného vyplýva, že správca dane náležite spochybnil tvrdenie žalobcu, že boli splnené podmienky
na oslobodenie od dane, a to, že došlo k zdaniteľnému plneniu takým spôsobom, aký bol uvedený

na faktúrach (spochybnenie vierohodnosti predložených prepravných dokladov, výpovedí svedkov,
zistení z MVI). V dôsledku spochybnenia dôveryhodnosti údajov uvedených v žalobcom predložených
dokladoch, ktorými tento preukazoval dôvodnosť ním uplatneného nároku, bolo povinnosťou žalobcu,
aby v daňovom konaní preukázal, že k realizácii deklarovaného plnenia skutočne došlo tak, ako totvrdil,avšakžalobcasvojedôkaznébremenonezvládol.Žalovanývodôvodnenínapadnutýchrozhodnutí
zdôraznil, že žalobcu neobvinil z účasti na daňovom podvode, k nepriznaniu uplatneného nároku zo
strany správcu dane došlo z dôvodu porušenia § 43 zákona o DPH, s ktorým záverom sa žalovaný

stotožnil. Z vykonaného dokazovania správcu dane a z odôvodnenia rozhodnutí správcu dane i
žalovaného vyplýva, že žalobca nepredložil zákonom stanovené dokumenty na preukázanie splnenia
podmienok na oslobodenie dodávok z tuzemska do iného členského štátu od dane, nejednalo sa
teda o prípady, na ktoré poukázal žalobca v podaných správnych žalobách, konkrétne na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sfk/1/2021 zo dňa 31.01.2023 a rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-409/04 Teleos. Rovnako nerelevantný bol odkaz žalobcu na
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-271/06 Netto Supermarkt GmbH, keďže rozhodnutia
žalovaného (v spojení s rozhodnutiami správcu dane) nepripísali žalobcovi zodpovednosť za stratu
daňových príjmov spôsobenú správaním tretích osôb, na ktoré nemá žalobca žiadny vplyv (namietajúc
nedodržanie zásady proporcionality). Nemožno rovnako súhlasiť s tvrdením žalobcu, že správca dane
sa snažil preniesť všetku zodpovednosť za konanie odberateľov na žalobcu. Správny súd poukazuje na

ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého „daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane, skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní
alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte, preto je jeho povinnosťou preukázať, že svoj nárok si uplatňuje odôvodnenie a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu

skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť ním uplatnený nárok na odpočet DPH
alebo nárok na oslobodenie od dane uznaný ako oprávnený“. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH v znení
účinnom do 01.10.2012 „oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z
tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak

nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte“. Podľa odseku 5 citovaného
ustanovenia „splnenie podmienok oslobodenia od dane podľa ods. 1 - 4 je povinný preukázať platiteľ“,
teda žalobca, a to dokladmi presne vymenovanými pod písmenami a) až d) ustanovenia § 43 ods.
5 zákona o DPH. Je teda práve na žalobcovi ako platiteľovi DPH, aby v prípade, keď v daňovom
priznaní uplatnil oslobodené dodanie z tovaru z dôvodu jeho vývozu do iného členského štátu Európskej

únie (v tomto prípade do Českej republiky) vedel preukázať, že tovar bol dodaný (odoslaný alebo
prepravený) do iného členského štátu Európskej únie nadobúdateľovi, ktorý je osobou identifikovanou
pre daň v inom členskom štáte (a ktorý je uvedený na žalobcom predložených faktúrach), a to niektorým
z dokladov uvedených v § 43 ods. 5 zákona o DPH, a to v závislosti od toho, či prepravu tovaru vykoná
samotný dodávateľ alebo odberateľ, alebo či prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ

inou (treťou) osobou (ako tomu bolo v tomto prípade). V preskúmavaných prípadoch žalobca toto
dôkazné bremeno neuniesol z dôvodov podrobne uvedených v odôvodnení napadnutých rozhodnutí
žalovaného i správcu dane. Na základe uvedeného nemožno v danom prípade aplikovať ani rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/7/2015 zo dňa 26.01.2017. V neposlednom rade
správny súd reflektuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-146/05 Collée. Závery uvedené v tomto rozsudku

SD EÚ sú neaplikovateľné na prejednávanú vec, pretože skutkový stav je v zásade odlišný, čo do
odôvodnenia odmietnutia nároku na oslobodenie DPH. Vo veci, na ktorú žalobca poukazoval, bolo
oslobodenie od DPH odmietnuté z dôvodu, že potrebné zápisy účtovných dôkazov neboli vykonané
priebežne a bezodkladne po uskutočnení zdaniteľného plnenia. Vo veci žalobcu nebolo oslobodenie
odmietnuté z dôvodu oneskoreného zaúčtovania deklarovaných zdaniteľných obchodov, ale z dôvodu,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že deklarovaný tovar bol dodaný platiteľovi dane
registrovanému pre DPH v zahraničí. Správny súd preto uvedenú námietku žalobcu považoval za
neopodstatnenú.

65. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že rozhodnutia žalovaného sú v rozpore s výkladom požiadaviek

na preukázanie odoslania tovaru do iného členského štátu na úrovni EÚ, a to s poukazom na závery
expertnej skupiny k DPH záležitostiam, organizovanej v rámci Európskej komisie na 11. stretnutí
dňa 11.09.2015. Žalobca jednak v žalobách neuviedol žiadnu argumentáciu k záväznosti takéhoto
dokumentu pre rozhodovanie žalovaného (či správcu dane) a jednak neuviedol skutkovú súvislosť
záverov vyplývajúcich z predmetného dokumentu s preskúmavaným prípadom. Správny súd s ohľadom

na predmetný dokument uvádza, že napadnuté rozhodnutia žalovaného neboli založené na tom, že
žalobcovi nebolo priznané oslobodenie intrakomunitárneho dodania tovaru od dane z dôvodu jeho
zapojenia do podvodnej transakcie, ale na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
splnenie podmienok na oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 1, 5 a 8 zákona o DPH. Splneniepodmienok pre priznanie oslobodenia od dane bol správca dane aj žalovaný povinný posudzovať z
hľadiska podmienok stanovených v zákone o DPH, a to predložením dokladov predpísaných v § 43 ods.
5 zákona o DPH, teda nie z hľadiska kritérií uvedených v žalobcom označenom dokumente expertnej

skupiny, a preto ani tvrdenie žalobcu o tom, že splnil v dokumente uvedené podmienky (predloženie
troch dokumentov potvrdzujúcich prepravu tovaru do iného členského štátu) nemá žiadny vplyv na
zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Pre úplnosť správny súd uvádza, že ustanovenie § 43
ods. 5 zákona o DPH (v znení účinnom pre toto konanie, t. j. v znení účinnom do 01.10.2012) taxatívne
ustanovovalo doklady, ktorými bol žalobca povinný preukazovať splnenie podmienok pre oslobodenie od

dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Konkrétne v tomto prípade z dokazovania
správcu dane vyplýva, že prepravu tovaru pre žalobcom deklarovaného dodávateľa (FERROSO metal
s. r. o.) do iného členského štátu mala zabezpečiť iná osoba (odlišná od dodávateľa alebo odberateľa),
a preto takýmto dokladom (okrem faktúry) mal byť prepravný doklad, alebo iný doklad o odoslaní, v
ktorom muselo byť uvedené miesto určenia. Takto zákonom stanovené požiadavky na preukázanie
splnenia podmienok pre oslobodenie od dane dokumentami preukazujúcimi prepravu tovaru do iného

členského štátu nie je možné považovať za nadmerné požiadavky. Žalobca mal povinnosť predložiť
doklad o preprave tovaru do iného členského štátu, pričom v prípade medzinárodnej dopravy je takýmto
dokladom CMR doklad (medzinárodný nákladný list), pričom CMR je možné považovať za štandardný
doklad.Takýtodôkazžalobcanemalkdispozícii,resp.žalobcompredloženédokladyCMRbolisprávcom
dane i žalovaným vyhodnotené ako nedôveryhodné a nemajúce náležitosti v zmysle Dohovoru s tým,

že „žalobca sám vyhotovoval CMR doklady, resp. dával pokyny na ich vyplňovanie, podľa ktorých bol
žalobca odosielateľom tovaru a FERROSO metal s. r. o. bol odberateľom tovaru, avšak tieto doklady
jednak neboli vyplnené v zmysle Dohovoru a jednak tieto žalobcom vyhotovené „duplicitné“ CMR
doklady navyše k už reálne existujúcim CMR, ktoré reálne „cestovali“ s preverovanými plneniami,
nezobrazovali skutočný pohyb, prepravu tovaru.“

66. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca odôvodnil aj tým, že napadnuté
rozhodnutia sú v rozpore s formálnymi požiadavkami na uplatnenie oslobodenia od DPH. Žalobca
argumentoval, že prepravu tovaru zo Slovenska do Českej republiky zabezpečovala spoločnosť
AUTODOPRAVA BACHAN s. r. o. a žalobca bol povinný preukázať splnenie podmienok oslobodenia

od dane kópiou faktúr a dokladmi uvedenými v § 43 ods. 1 až 5 zákona o DPH. S poukazom na
znenie citovaného ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH uviedol, že toto ustanovenie (v znení
účinnom do 01.10.2012) neurčovalo formu ani obsah dokladov preukazujúcich prepravu tovaru do iného
členského štátu, ani neobsahovalo požiadavku potvrdenia a prevzatia tovaru odberateľom, určovalo
len povinnosť uvedenia miesta určenia na prepravnom doklade. Táto podmienka bola podľa tvrdenia

žalobcu splnená predložením CMR a písomného prehlásenia odberateľa v zmysle § 43 ods. 5 písm.
c) zákona o DPH, a preto podľa neho nie je zrejmé, z čoho žalovaný aj správca dane dospeli k záveru
o nedôveryhodnosti dokladov. Správny súd k tomu uvádza, že tak správca dane, ako aj žalovaný v
odôvodneniach napadnutých rozhodnutí uviedli skutočnosti, na základe ktorých vyhodnotili žalobcom
predložené doklady (okrem iného CMR) ako nedôveryhodné. Správny súd súčasne poukazuje na to,

že v zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom do 01.10.2012 sa na preukázanie splnenia
podmienok na oslobodenie od dane okrem faktúry vyžadovalo v prípade, ak bola preprava vykonaná
inou osobou než odosielateľom alebo odberateľom (ako tomu bolo aj v preskúmavanom prípade),
predloženie prepravného dokladu alebo iného dokladu o odoslaní, v ktorom muselo byť uvedené miesto
určenia (§ 43 ods. 5 písm. a) citovaného zákona). To znamená, že v preskúmavaných veciach nešlo o

prípad, keď by sa na preukázanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane vyžadovalo od žalobcu
predloženie písomného vyhlásenia odberateľa (alebo ním poverenej osoby), ktorý doklad sa vyžaduje
len v prípade, ak prepravu vykoná odberateľ, a preto predloženie „prehlásenia odberateľa“ žalobcom
v tomto prípade nemá žiadny právny význam pre posúdenie splnenia podmienok pre oslobodenie od
dane, pretože v preskúmavaných prípadoch nebolo preukázané, že prepravu tovaru vykonal samotný

odberateľ (FERROSO metal s. r. o.). Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že hoci p. F. (konajúci
ako zástupca žalobcu, resp. ako osoba, ktorá mala sprostredkovať dodávky tovaru od žalobcu pre
odberateľa FERROSO metal s. r. o.) pôvodne tvrdil, že prepravu tovaru od žalobcu do Českej republiky
pre deklarovaného odberateľa zabezpečoval samotný odberateľ, t. j. spoločnosť FERROSO metal
s. r. o., toto vyjadrenie však bolo spochybnené, resp. vyvrátené vykonaným dokazovaním správcu

dane (okrem iného výpoveďou konateľa samotného dopravcu p. D., ako aj ním predloženými dokladmi
- CMR). K povinnosti preukázať splnenie podmienok na oslobodenie od dane dokladmi uvedenými
v § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH, správny súd uvádza, že za relevantný prepravný doklad v
prípade medzinárodnej dopravy (v tomto prípade zo Slovenskej republiky do Českej republiky) sapovažuje medzinárodný nákladný list (CMR), a to v zmysle Dohovoru. Podľa čl. 4 Dohovoru dokladom
o uzavretí prepravnej zmluvy je nákladný list, ktorý sa podľa čl. 5 bod 1 vystavuje v troch pôvodných
vyhotoveniach podpísaných odosielateľom a dopravcom, pričom prvé vyhotovenie nákladného listu

dostane odosielateľ, druhé sprevádza zásielku a tretie si ponechá dopravca. Z administratívneho spisu
vyplýva, že žalobca predložil správcovi dane CMR vypísané žalobcom ako odosielateľom opatrené
pečiatkou a podpisom zástupcu žalobcu a pečiatkou a podpisom zástupcu príjemcu, avšak tieto
CMR neobsahujú predpísané náležitosti v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého nákladný
list musí obsahovať tieto údaje: „miesto a dátum vystavenia, meno a adresu odosielateľa, meno a

adresu dopravcu, miesto a dátum prevzatia zásielky a miesto jej určenia, meno a adresu príjemcu,
obvyklé pomenovanie povahy prepravovanej veci a druh obalu, pri veciach nebezpečnej povahy ich
všeobecne uznávané označenie, počet kusov, ich zvláštne značky a čísla, hrubú váhu zásielky, alebo
iným spôsobom vyjadrené množstvo tovaru, náklady spojené s prepravou (dovozné, vedľajšie poplatky,
clá a ostatné výdavky vznikajúce od okamihu uzavretia zmluvy až do vydania zásielky), pokyny potrebné
pre colné a iné úradné konania a údaj o tom, že preprava aj napriek akejkoľvek opačnej doložke podlieha

ustanoveniam tohto Dohovoru)“. Žalobcom predložené CMR neobsahujú meno a adresu dopravcu,
ani jeho pečiatku a podpis, dátum prevzatia zásielky, ani konkrétne miesto určenia, pričom za miesto
určenia nemožno považovať údaj uvedený na žalobcom predložených CMR, kde v tejto kolónke bolo
uvedené len „Česká republika“. CMR je doklad o tom, že bola uzatvorená prepravná zmluva medzi
odosielateľomaleboprijímateľomadopravcomvmedzinárodnejcestnejnákladnejdoprave,ktorýdoklad

musí obsahovať predpísané náležitosti. Pokiaľ teda žalobca správcovi dane za účelom preukázania
splnenia podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane v zmysle § 43 zákona o DPH nepredložil
doklady stanovené v § 43 ods. 5 písm. b) zákona o DPH (prepravný doklad - CMR s vyššie uvedenými
náležitosťami), neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočností o dodaní tovaru uvedeného na
prepravných dokladoch (CMR) adresátovi a na mieste, ktoré malo byť v CMR uvedené a konkretizované

v zmysle predtlače (miesto + štát) tak, aby toto miesto určenia bolo overiteľné správcom dane, teda
žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno o splnení podmienok pre oslobodenie od dane pri dodaní
tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Len doklad (CMR) obsahujúci všetky predpísané náležitosti
je spôsobilým dokladom na preukázanie žalobcom tvrdených skutočností o splnení podmienok pre
oslobodenie od dane v zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH. Z administratívneho spisu nevyplýva a žalobca

to ani netvrdil, že by bol správcovi dane predložil iný doklad o odoslaní, v ktorom by bolo uvedené miesto
určenia. Správny súd však poukazuje aj na to, že v priebehu daňovej kontroly boli dopravcom predložené
nákladné listy (CMR) osvedčujúce prepravu toho istého tovaru v tých istých dňoch, avšak tieto CMR
mali odlišné číslovanie, než žalobcom predložené CMR, ako odosielateľ bol označený v niektorých
prípadoch žalobca, v niektorých prípadoch iný subjekt, ako odberateľ (príjemca) bol v niektorých

prípadoch označený FERROSO metal s. r. o., avšak prevzatie tovaru potvrdil iný subjekt (odlišný od
príjemcu - FERROSO metal s. r. o.) a CMR boli opatrené pečiatkou a podpisom dopravcu. Správny súd
sa stotožňuje so závermi daňových orgánov, že predložené CMR neboli vyhotovené v súlade s čl. 5 ods.
1 a čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Tieto doklady o preprave (CMR) vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil správca
dane aj žalovaný v súlade s ich obsahom, keď správne konštatoval, že predložené doklady jednak neboli

vyplnené podľa Dohovoru a jednak CMR predložené žalobcom vyhodnotil ako duplicitné CMR doklady
vyhotovené k už reálne existujúcim CMR, ktoré reálne „cestovali“ s preverovanými plneniami a ktoré
nezobrazovali skutočný pohyb, prepravu tovaru. Vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s takýmto hodnotením
dokladu o preprave (CMR) bez toho, aby žalobca uviedol, v čom je takéto hodnotenie nesprávne,
nesúladné so zákonom alebo pravidlami logického uvažovania, alebo v rozpore s ich obsahom, nemôžu

spôsobiť nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Tak, ako už bolo vyššie uvedené, orgány verejnej
správy svoju úvahu pri hodnotení predmetných dokladov uviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí,
a preto tvrdenie žalobcu, že nie je zrejmé, prečo orgány verejnej správy doklady (CMR) vyhodnotili
ako nedôveryhodné, nemá oporu v odôvodneniach týchto rozhodnutí. Správny súd preto námietku
nesprávneho právneho posúdenia vecí z týchto dôvodov vyhodnotil ako nedôvodnú.

67. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že rozhodnutia žalovaného sú v rozpore s metodickým pokynom
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky z decembra 2012 k uplatneniu § 43 zákona o DPH,
správny súd predovšetkým uvádza, že metodický pokyn vydaný žalovaným nie je všeobecne záväzným
predpisom, ale len interným pokynom, a preto ani v prípade, ak by aj žalovaný nepostupoval podľa

predmetného metodického pokynu, nemalo by to za následok vydanie nezákonných rozhodnutí
žalovaného. Navyše žalobca v žalobách poukázal len na tú časť metodického pokynu, ktorá poukazuje
na podmienky oslobodenia od dane v zmysle § 43 ods. 1 zákona o DPH tvrdiac, že tieto podmienky
splnil, avšak napadnuté rozhodnutia žalovaného (i rozhodnutia správcu dane) boli založené na tom, žeorgány verejnej správy konštatovali, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od
dane v zmysle § 43 ods. 1, 5, 8 zákona o DPH. Metodický pokyn v časti, na ktorú žalobca (citáciou)
poukázal v žalobách, neobsahuje žiadny text týkajúci sa dokladov, ktorými žalobca ako platiteľ dane

je povinný preukázať splnenie podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 a 4 zákona o
DPH, ktoré doklady sú upravené v § 43 ods. 5 zákona o DPH. Samotné tvrdenie žalobcu, že splnil
podmienky na oslobodenie dodania tovaru od dane uvedené v metodickom pokyne, a preto majú byť
závery žalovaného o nesplnení podmienok na oslobodenie od dane výsledkom nesprávneho právneho
posúdenia vecí, nepostačuje na prijatie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného.

68. Pokiaľ žalobca v žalobách namietal nesprávny výklad náležitej starostlivosti žalobcu žalovaným,
správny súd uvádza, že z obsahu tvrdení žalobcu vyplýva, že sú len vyjadrením vlastných skutkových
záverov a prezentovaním vlastných názorov, ktoré predstavujú vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s
hodnotením postupu žalobcu správcom dane (i žalovaným) v súvislosti s overením si subjektov,
s ktorými alebo prostredníctvom ktorých vykonával kontrolované obchodné transakcie (FERROSO

metal s. r. o., resp. osoby, o ktorých tvrdil, že sa oprávnene, resp. v dobrej viere domnieval, že
konajú v mene deklarovaného odberateľa, ako aj p. F., vo vzťahu ku ktorému žalobca uviedol, že
sa na neho spoliehal a dôveroval mu, a preto nemal dôvod vyhľadávať a bližšie skúmať zástupcov,
resp. štatutárneho zástupcu odberateľa). Žalobca len všeobecne, a to bez bližšej špecifikácie tvrdil,
že pri obchodných transakciách konal v dobrej viere, zadovážil si dostatok informácií, prijal všetky

obvyklé opatrenia, ktoré považoval za rozumné, čím mal preukázať konanie s odbornou starostlivosťou.
Takto formulovaná námietka (navyše bez toho, aby žalobca uviedol, aký má táto skutočnosť vplyv
na zákonnosť napadnutých rozhodnutí), resp. takto formulované všeobecné tvrdenia nepostačujú na
vyvodenie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného. Správny súd skúma zákonnosť
napadnutých rozhodnutí len z dôvodov uplatnených v správnych žalobách, nie je oprávnený za

žalobcu dôvody nezákonnosti napadnutých rozhodnutí dopĺňať, špecifikovať, či vyhľadávať z obsahu
administratívneho spisu alebo preskúmavaných rozhodnutí. Uvedenú námietku preto správny súd
vyhodnotil ako nedôvodnú.

69. Žalobca nedôvodne namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci. Správca dane vykonal

preverovanie, ktorým sa snažil u žalobcu overiť splnenie podmienok na uplatnené oslobodenie od dane
(vo vzťahu k deklarovaným dodávkam tovaru do iného členského štátu - ČR pre dodávateľa uvedeného
na preverovaných faktúrach v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach roku 2011 - FERROSO metal s.
r. o.). Tvrdenia žalobcu ohľadne dodania tovaru odberateľovi do iného členského štátu neboli žalobcom
preukázané predložením relevantných, zákonom stanovených listinných dôkazov, ani výpoveďami

štatutárneho zástupcu žalobcu, resp. osôb, ktoré konali v mene žalobcu (L. F., L. G.), ktoré správca
dane vyhodnotil v súlade s ich obsahom a vo vzťahu k skutkovému stavu zistenému na základe ďalších
dôkazov(napríkladzisteniazMVI).Zpreverovaniasprávcudaneplyniepodstatnýskutkovýzáver,najmä
na ktorom bolo v podstate ďalšie posúdenie veci založené, a to, že nebolo preukázané, že žalobca dodal
deklarovaný tovar do iného členského štátu, a to odberateľovi deklarovanému na faktúrach (FERROSO

metal s. r. o.), u ktorého to navyše nebolo možné ani overiť. Orgány verejnej správy podľa správneho
súdu dostatočne zistili skutkový stav aj pre vyvodenie záveru, že žalobca nepredložil doklady, ktoré
bol povinný predložiť na preukázanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane. Žalobca založil
svoju námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu na tom, že správca dane sa uspokojil s
nedostatočnými odpoveďami na MVI ohľadne odberateľa FERROSO metal s. r. o., ktorý bol v čase

preverovania správcom dane prostredníctvom MVI už nekontaktný. Ďalej na tom, že podľa jeho tvrdenia
poukazoval na zistenia z daňovej kontroly žalobcu za rok 2013, v ktorej správca dane prostredníctvom
MVI obdržal informácie týkajúce sa spoločnosti FERROSO metal s. r. o. Správny súd však poukazuje
na to, že za situácie, keď žalobca nepredložil správcovi dane doklady požadované zákonom o DPH na
preukázanie ním uplatneného nároku, t. j. neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení

o splnení podmienok na oslobodenie od dane, ani prípadné potvrdenie realizácie dodávok zo strany
zástupcu deklarovaného odberateľa by (bez ďalšieho) nepostačovalo na vyvodenie záveru o splnení
podmienok na oslobodenie od dane. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane neadresoval českej
finančnej správe prostredníctvom MVI požiadavku na zabezpečenie listinných dôkazov z preverovania
spoločnosti FERROSO metal s. r. o., žalobca nekonkretizoval, aký má vplyv táto skutočnosť na

zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného (i správcu dane), pričom v žalobách neuviedol, aké
skutočnosti mali byť týmito listinnými dôkazmi preukázané. Žalobca v podaných správnych žalobách,
okrem svojich názorov, neuviedol žiadny dôvod, ktorý by preukazoval, že skutkové posúdenie bolo
urobené v rozpore s obsahom ohodnotených listín, výpovedí osôb, resp. s obsahom na veci savzťahujúceho administratívneho spisu alebo v rozpore so zásadami logického uvažovania. Všeobecné
tvrdenia žalobcu, ktoré neboli podložené relevantnými dôkazmi alebo podkladmi, tak predstavujú len
vyjadrenie jeho nesúhlasu so závermi žalovaného, resp. s vyhodnotením dôkazov, čo nepostačuje

na to, aby mohol správny súd dospieť k záveru, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné z dôvodu
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

70. Žalobca v žalobách namietal, že skutkový stav, ktorý vzali správca dane aj žalovaný za základ
svojich rozhodnutí, je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, argumentujúc, že si

orgány verejnej správy nesprávne vyložili štandardné dojednania v rámcovej zmluve, najmä ustanovenia
o prevode a nadobudnutí vlastníckeho práva. Takto formulovaná námietka je všeobecná, keďže žalobca
jednak neuviedol, aký má vplyv táto skutočnosť na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a jednak
neuviedol, v čom sa žalovaný, resp. správca dane mýlia pri vyhodnotení tohto žalobcom predloženého
dôkazu a z akých dôvodov. Uvedená námietka tak predstavuje len vyjadrenie všeobecného nesúhlasu
žalobcu, ktorý nespôsobuje nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Žalobca ďalej tvrdí, že správca

dane nie je oprávnený vykladať ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení
neskorších predpisov (ďalej ako „Obchodný zákonník“), avšak neuviedol k tomuto tvrdeniu žiadnu
argumentáciu. Správny súd pre úplnosť k tomuto tvrdeniu uvádza, že správca dane i žalovaný sú
oprávnení vyhodnocovať žalobcom predložené dôkazy a rámcovú zmluvu vyhodnotili ako jeden z
dôkazov predložených žalobcom. Tvrdenie žalobcu je len vyjadrením nesúhlasu s týmto vyhodnotením.

Pokiaľ žalobca tvrdil, že nemôže byť postihovaný za neplnenie povinností odberateľa, správny súd
uvádza, že rozhodnutia správcu dane i žalovaného boli založené na tom, že žalobca nezvládol
dôkazné bremeno a nepreukázal splnenie podmienok stanovených zákonom o DPH na oslobodenie
od dane, teda dôvodom nepriznania uplatneného oslobodenia od dane napadnutými rozhodnutiami
nebolo nesplnenie povinností odberateľom žalobcu. Uvedenú námietku žalobcu preto správny súd

vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca v rámci tejto žalobnej námietky namietol aj chýbajúcu oporu pre
napadnuté rozhodnutia v administratívnom spise, pričom uviedol podklady, ktoré podľa jeho názoru nie
sú súčasťou administratívneho spisu. Správny súd k tomu v prvom rade uvádza, že žalobca neuviedol,
aký vplyv by mala absencia týchto dokumentov na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, ale hlavne
žalobca nekonkretizoval, o aké chýbajúce podklady ide, pričom „detaily nahliadnutia do spisu“ alebo

„výsluch svedka na polícii“ alebo „detaily zistení iných bližšie nešpecifikovaných orgánov štátnej správy“
považuje správny súd za nedostatočne konkrétne, a preto ani táto žalobná námietka nebola dôvodná.

71. Žalobca v žalobách namietal nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov. Nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí žalobca videl v tom, že nebolo

konkrétne a jednoznačne vyjadrené, na základe akého porušenia zákona došlo v predmetnom prípade
k určeniu rozdielu dane, teda či daňový úrad určil predmetný rozdiel z dôvodu porušenia § 43 zákona
o DPH alebo z dôvodu zneužitia práva, resp. zapojenia žalobcu do podvodného reťazca. Správny súd
túto námietku považuje za nedôvodnú, keďže z preskúmavaných rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že
v dotknutých obdobiach bolo dôvodom pre určenie dane porušenie § 43 ods. 5 zákona o DPH, čo je v

napadnutých rozhodnutiach aj riadne odôvodnené. Ostatné zistenia, resp. náznaky možných porušení,
iba podporne dokresľovali nesprávnosť postupu a neopatrnosť žalobcu. Napadnuté rozhodnutia
podľa názoru správneho súdu obsahujú aj dostatok dôvodov, na základe ktorých boli založené.
Z obsahu odôvodnení napadnutých rozhodnutí vyplýva, že preskúmavané rozhodnutia obsahujú
zákonom stanovené náležitosti. Správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/1/2009, v ktorom sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberal
otázkou nepreskúmateľnosti administratívneho rozhodnutia, pričom dospel k nasledovnému záveru:
„ ... nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že v rozhodnutí
absentujú skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov je založená na nedostatku dôvodov skutkových, nie však na dielčích nedostatkoch

odôvodnenia. Musí ísť pritom o vady skutkových zistení, o ktoré sa opierajú rozhodovacie dôvody.
Za takéto vady možno považovať prípady, keď je rozhodnutie založené na skutočnostiach v konaní
nezisťovaných, prípadne na dôkazoch získaných v rozpore so zákonom, alebo prípady, kedy nie je
zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané“. Napadnuté rozhodnutia vyššie uvedenými
chybami netrpia. Žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou

správcu dane uvedenou v prvostupňových rozhodnutiach, pričom rozhodnutia správcu dane vyhodnotil
ako vecne správne. Napadnuté rozhodnutia obsahujú vo svojich odôvodneniach všetky skutkové
zistenia, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody, boli opísané a vyhodnotené dôkazy vykonané
počas daňovej kontroly i vyrubovacieho konania, zistené skutkové závery boli právne posúdené tak,že žalobca nepreukázal splnenie podmienok na oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH.
Rozhodnutia žalovaného obsahujú podstatné námietky žalobcu a aj to, ako sa s nimi žalovaný
vysporiadal, uviedol svoju argumentáciu k jednotlivým odvolacím námietkam tak, ako je uvedené v

odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. Preto ani táto žalobná námietka nebola dôvodná.

72. Žalobca v ďalšej časti správnych žalôb namietol procesné pochybenia orgánov verejnej správy v
priebehu daňového konania, pričom v tomto smere namietal najmä dĺžku daňovej kontroly. Správny súd
považuje za potrebné uviesť, že predpokladom zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí je zákonnosť

postupu daňových orgánov, ktorý predchádzal ich vydaniu. Správny súd po preskúmaní žalobami
napadnutých rozhodnutí žalovaného i správcu dane, ako aj po preskúmaní ich procesného postupu,
vrátane postupu správcu dane pri výkone daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia
zistil, že orgány verejnej správy postupovali v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku. Z obsahu
predložených administratívnych spisov vyplýva, že daňová kontrola na DPH za preverované zdaňovacie
obdobia roku 2011 začala u žalobcu dňa 09.06.2015 na základe oznámenia o vykonaní daňovej kontroly

správcom dane zo dňa 13.05.2015 (doručeného žalobcovi dňa 18.05.2015). Správca dane daňovú
kontrolu prerušil rozhodnutím č. 21105524/2015 zo dňa 28.10.2015, v ktorom uviedol, že prerušuje
daňovú kontrolu v zmysle § 61 ods. 1 Daňového poriadku z dôvodu, že je potrebné získať informácie
spôsobom podľa osobitného predpisu, a to preverenie dodania tovaru do iného členského štátu EÚ
prostredníctvom žiadosti o MVI. Podľa predmetného rozhodnutia bola daňová kontrola prerušená odo

dňa 30.10.2015 do prijatia odpovede z MVI. Správca dane vo výroku predmetného rozhodnutia zároveň
uviedol, že bude v kontrole pokračovať, len čo pominú dôvody, pre ktoré sa kontrola prerušila a že
počas prerušenia kontroly podľa Daňového poriadku lehoty neplynú. Z obsahu administratívneho spisu
ďalej vyplýva, že správca dane zaslal na základe čl. 7 a nasl. Nariadenia rady (EÚ) č. 904/2010 o
administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH (ďalej ako „nariadenie č. 904/2010“)

dňa 15.10.2015 žiadosť českej finančnej správe o poskytnutie informácií týkajúcich sa deklarovaného
odberateľa žalobcu (FERROSO metal s. r. o.). Daňová kontrola bola prerušená odo dňa doručenia
odpovede na MVI, t. j. do dňa 18.05.2016. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená od
30.10.2015 do 18.05.2016, teda 198 dní, pričom s poukazom na § 61 ods. 5 Daňového poriadku, ktoré
ustanovenie sa v zmysle § 46 ods. 10 druhá veta Daňového poriadku primerane použije na prerušenie

daňovej kontroly, počas prerušenia daňovej kontroly lehoty podľa Daňového poriadku neplynú. Správca
dane dňa 08.09.2016 zaslal žalobcovi oznámenie podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku (doručené
žalobcovi dňa 12.09.2016), že dňa 18.05.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila
a správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Z administratívneho spisu správny súd ďalej
zistil, že správca dane dňa 12.10.2016 požiadal českú finančnú správu žiadosťou o MVI o poskytnutie

informácií týkajúcich sa dopravcu AUTODOPRAVA BACHAN s. r. o. (preverenie prepravy tovaru).
Následne správca dane daňovú kontrolu opätovne prerušil rozhodnutím č. 104178169/2016 zo dňa
26.10.2016 podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom
podľa osobitného predpisu, a to preverenie dodania tovaru do iného členského štátu EÚ prostredníctvom
žiadosti o MVI. Daňová kontrola bola prerušená odo dňa 28.10.2016 do prijatia odpovede z MVI,

konkrétne do dňa 19.12.2016. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená 52 dní. Správca
dane dňa 21.12.2016 zaslal žalobcovi oznámenie podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku (doručené
žalobcovi dňa 27.12.2016), že dňa 19.12.2016 pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila
a správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Daňová kontrola bola ukončená v zmysle § 46
ods. 9 písm. a) Daňového poriadku dňa 14.02.2017 doručením protokolu z daňovej kontroly zo dňa

13.02.2017 žalobcovi (resp. jeho splnomocnenému zástupcovi). Vychádzajúc z celkového času trvania
daňovej kontroly po zohľadnení času, počas ktorého bola daňová kontrola zákonne prerušená v zmysle
§ 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku (v rozsahu 250 dní), správny súd konštatuje, že celkový čas
trvania daňovej kontroly nepresiahol zákonom stanovenú jednoročnú lehotu v zmysle § 46 ods. 10
Daňového poriadku (daňová kontrola prebiehala v období od 09.06.2015 do 30.10.2015, od 19.05.2016

do 28.10.2016 a od 20.12.2016 do 14.02.2017, t. j. 363 dní). Nebola preto dôvodná námietka žalobcu
o prekročení zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku,
ani námietka, že protokol z daňovej kontroly nadobudol povahu nezákonného dôkazného prostriedku,
ktorý by nebolo možné v daňovom konaní použiť a z tohto dôvodu nie je možné ani dospieť k záveru o
nezákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného (v spojení s rozhodnutiami správcu dane).

73. Žalobca v žalobách poukázal na to, že správca dane prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím zo
dňa 28.10.2015 (odôvodneným potrebou zaslania žiadosti o MVI z dôvodu preverenia deklarovaného
dodania tovaru do iného členského štátu), hoci správca dane mal podľa tvrdenia žalobcu informácieo zdaniteľných obchodoch žalobcu v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach už od začiatku daňovej
kontroly, kedy žalobca predložil správcovi dane doklady a vysvetlenia, a preto nie je podľa neho zrejmé,
prečosprávcadanepožiadaloMVIažpoštyrochmesiacochodzačatiadaňovejkontroly,sjejnásledným

prerušením. Správny súd k tomu uvádza, že správca dane je v zmysle § 44 ods. 1 Daňového poriadku
oprávnený daňovou kontrolou zisťovať alebo preverovať skutočnosti pre správne určenie dane, alebo
dodržiavania ustanovení osobitných predpisov, a teda aj v prípade, ak by aj bol žalobca predložil
správcovi dane pri prvom úkone všetky relevantné dôkazy (čo sa však v preskúmavanom prípade
nestalo), bol správca dane oprávnený verifikovať tvrdenia žalobcu a ním predložené dôkazy. Správca

dane vedie dokazovanie, sám určuje aké dôkazné prostriedky zvolí a určuje aj poradie jednotlivých
úkonov vykonávaných počas daňovej kontroly. Navyše, pokiaľ žalobca uviedol, že z rozhodnutí správcu
dane nie je zrejmé, prečo správca dane požiadal o výmenu informácií až po štyroch mesiacoch od
začatia daňovej kontroly, v žalobách neuviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutých
rozhodnutí žalovaného i správcu dane, a to za situácie, kedy celková dĺžka trvania daňovej kontroly
nepresiahla zákonom stanovenú jednoročnú lehotu na jej konanie. Správny súd v tejto súvislosti

poukazuje na to, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že
dôvod prerušenia daňovej kontroly pre dožiadanie prostredníctvom žiadosti o MVI je ústavne konformný
spôsob odôvodnenia prerušenia daňovej kontroly a nejde o postup svojvoľný, odporujúci účelu a zmyslu
aplikovateľných noriem. Napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného pod č. 60 v
Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SR č. 7/2016 vyplýva, že „...ak správca

dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie MVI .... ide o legitímnu činnosť správcu
dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu
a prepravcovi tovaru“. Ak správca dane prerušil daňovú kontrolu za účelom realizácie MVI, prerušením
daňovej kontroly správca dane nevstupoval do súkromnej autonómie žalobcu, neuplatňoval voči nemu
svoje práva, ani nepožadoval od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pre dosiahnutie

účelu daňovej kontroly, pretože počas prerušenia daňovej kontroly správca dane nevykonával žiadne
úkony. Správca dane využitím inštitútu MVI overoval podklady potrebné pre správne alebo úplné
určenie dane. V preskúmavanom prípade išlo o výmenu informácii uskutočnenú podľa nariadenia
č. 904/2010. MVI v súvislosti s preverovaním intrakomunitárnych obchodov bola realizovaná medzi
daňovými orgánmi Českej republiky a Slovenskej republiky spolupracujúcimi na základe citovaného

nariadenia, ktoré je záväzné a priamo aplikovateľné v členských štátoch EÚ. Toto nariadenie svojím
obsahom napĺňa účel stanoviť pravidlá a postupy umožňujúce príslušným daňovým orgánom členských
štátov, aby spolupracovali a navzájom si vymieňali akékoľvek informácie, ktoré môžu pomôcť pri
uskutočňovaní správneho systému DPH a kontrole riadneho uplatňovania DPH najmä pri transakciách
v rámci Spoločenstva a v boji proti podvodom súvisiacim s DPH (čl. 1 nariadenia). Podľa správneho súdu

je teda legitímne, ak správca dane využije inštitút MVI a preverí skutočnosti podstatné a rozhodujúce
pre posúdenie vecí a za tým účelom preruší daňovú kontrolu. Takýto postup preto nemožno považovať
za postup v rozpore so zákonom. Žalobca v žalobe poukázal ďalej na to, že prvé prerušenie daňovej
kontroly trvalo cca 7 mesiacov, avšak správca dane napriek prekročeniu maximálnej šesťmesačnej
lehoty na realizáciu MVI v zmysle Smernice Rady 2011/16/ EÚ z 15. 02.2011 v spojitosti so zákonom

č. 442/2012 Z. z. o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „zákon č. 442/2012 Z. z.“) a rovnako maximálnej trojmesačnej lehoty v zmysle nariadenia
č. 904/2010 neurgoval českých kolegov s odpoveďou na žiadosť o MVI. Správny súd k tomu uvádza,
že žalobca v žalobách neuviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí
žalovaného,neuviedolani,ktorúkonkrétnupovinnosťsprávcadaneporušil.Taktoformulovanánámietka

neumožňovala súdny prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí, resp. postupu správcu dane počas
daňovej kontroly. Správny súd napriek tomu pre úplnosť vo vzťahu k namietanému prekročeniu
maximálnej šesťmesačnej lehoty na realizáciu MVI v zmysle zákona č. 442/2012 Z. z. uvádza, že
tento zákon upravuje postup a podmienky, podľa ktorých príslušný orgán SR v záujme zabezpečenia
správneho vyrubenia daní a platenia daní poskytuje, požaduje, alebo prijíma medzinárodnú pomoc

a spoluprácu pri správe daní (§ 1 citovaného zákona). Ustanovenie § 6 ods. 5 citovaného zákona
ukladá povinnosť príslušnému orgánu SR poskytnúť požadovanú informáciu príslušnému orgánu
členského štátu najneskôr v lehote 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o poskytnutie informácie,
t. j. citované ustanovenie ukladá 6 mesačnú lehotu slovenskému príslušnému orgánu, v prípade,
ak je požiadaný príslušným orgánom iného členského štátu na poskytnutie požadovanej informácie.

Z citovaného ustanovenia teda nevyplýva povinnosť poskytnúť požadovanú informáciu príslušnému
orgánu iného členského štátu na základe žiadosti slovenského príslušného orgánu. Nedodržaním 6
mesačnej lehoty na poskytnutie informácie iným orgánom členského štátu pre príslušný orgán SR
(správcu dane) nemohlo dôjsť k porušeniu ustanovení zákona č. 442/2012 Z. z. Pokiaľ žalobcapoukazoval na ustanovenia nariadenia č. 904/2010, správny súd konštatuje, že predmetné nariadenie
stanovuje lehoty na vybavenie žiadosti o MVI, resp. na poskytnutie informácií uvedených v čl. 7
a 9 najneskôr v lehote 3 mesiacov (čl.10), tieto lehoty sú však záväzné pre dožiadaný orgán iného

členského štátu EÚ. To, že dožiadaný orgán pri vybavovaní žiadosti o MVI nepostupuje v súlade
s uvedeným nariadením a nedodrží maximálnu lehotu na vybavenie žiadosti stanovenú nariadením
neznamená, že správca dane je povinný po márnom uplynutí lehoty stanovenej nariadením pokračovať
v daňovej kontrole. Táto povinnosť správcovi dane nevyplýva ani z ustanovení Daňového poriadku a ani
z ustanovení predmetného nariadenia, pričom správca dane ako orgán verejnej správy môže konať iba

na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).
Správny súd ďalej uvádza, že dodržanie lehôt dožiadaným orgánom iného členského štátu EÚ správca
nemôže ovplyvniť. Daňový poriadok neustanovuje v § 61 maximálnu možnú lehotu prerušenia daňového
konania alebo daňovej kontroly, na ktorú sa ust. § 61 Daňového poriadku o prerušení daňového konania
v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku primerane použije. Daňový poriadok teda s prekročením
lehoty uvedenej v čl. 10 nariadenia nespája žiadne účinky. Z ust. § 61 ods. 4 Daňového poriadku nie je

možné vyvodiť ani to, že po uplynutí trojmesačnej lehoty stanovenej v čl. 10 nariadenia pominú dôvody
prerušenia daňovej kontroly. Inak povedané, za situácie, keď lehoty na získanie daňových informácií
formou dožiadania príslušných orgánov daňovej správy iných členských štátov EÚ neboli dodržané
v zmysle čl. 10 nariadenia, ako tomu bolo v preskúmavaných prípadoch (v prípade prvej žiadosti
o MVI), vychádzajúc z legitímneho účelu inštitútu prerušenia daňového konania, resp. daňovej kontroly,

ktorým je potreba získania informácií slúžiacich na preverenie daňovej povinnosti alebo uplatneného
odpočtu DPH alebo uplatneného oslobodenia od dane, je žiadúce mať na zreteli, že Daňový poriadok
úpravou dĺžky trvania daňovej kontroly (podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku najviac jeden rok
odo dňa jej začatia) alebo úpravou dĺžky prerušenia daňovej kontroly (ktorá dĺžka nie je stanovená),
s prekročením procesných lehôt stanovených na uskutočnenie MVI nespája žiadne účinky. Rovnako

Daňový poriadok nespája žiadne účinky s takým postupom správcu dane, ktorý v prípade nedodržania
stanovených maximálnych lehôt na poskytnutie požadovaných informácii orgánom iného členského
štátu EÚ, uvedený orgán iného členského štátu neurguje v súvislosti s vybavením odpovede na jeho
žiadosť. Pre úplnosť správny súd poukazuje na to, že v zmysle čl. 2 ods. 2 žalobcom citovanej Smernice
Rady 2011/16/EÚ z 15.02.2011 sa táto neuplatňuje na DPH a clá, ani na spotrebné dane, na ktoré sa

vzťahujú iné právne predpisy EÚ o administratívnej spolupráci medzi členskými štátmi. Pokiaľ žalobca
poukázal na „výpovednú hodnotu“ samotnej odpovede na žiadosť o MVI vo vzťahu k odberateľovi
FERROSO metal s. r. o., žalobca jednak neuviedol, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť
napadnutých rozhodnutí a jednak takto formulované tvrdenie predstavuje len vyjadrenie nesúhlasu
žalobcu s hodnotením uvedenej odpovede na MVI správcom dane, čo samé o sebe nespôsobuje

nezákonnosť napadnutých rozhodnutí.

74. Žalobca v žalobách ďalej uviedol, že mu nie je jasné, prečo správca dane žalobcovi oznámil
pominutie dôvodov na prvé prerušenie daňovej kontroly až o 112 dní a poukázal aj na obdobie, počas
ktorého správca dane podľa žalobcu nevykonal reálne úkony, čo považoval za ľahostajný prístup

správcu dane a nehospodárne vedenie daňového konania. Zároveň sa žalobca pýtal, prečo daňové
orgány nekonali hneď, ako bolo vydané rozhodnutie správneho súdu (Krajského súdu v Banskej
Bystrici) o zrušení rozhodnutí daňových orgánov. Žalobca súčasne položil otázku, čo vlastne počas
obdobia nečinnosti správca dane robil. Uvedené všeobecné konštatovania (otázky) informačného
charakteru predstavujú len polemiku a subjektívne názory žalobcu na ním nastolené otázky bez toho,

aby konkretizoval, čo tieto názory znamenajú pre zákonnosť napadnutých rozhodnutí. V tejto súvislosti
správny súd uvádza, že podstatou správneho súdnictva je ochrana práv a oprávnených záujmov
fyzických a právnických osôb pred ich narušením či poškodením nezákonnosťou rozhodnutí a postupov
orgánov verejnej správy. Každý, kto sa cíti poškodený na svojich právach, môže tak podaním správnej
žaloby vyvolať súdne konanie, kde orgán verejnej správy už nebude mať nadriadené a autoritatívne

postavenie, ale bude účastníkom konania, predmetom ktorého je preskúmanie zákonnosti jeho postupu
alebo rozhodnutia, s rovnakými právami, aké má v konaní žalobca. Súdny prieskum zákonnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy je však ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je v súlade s § 134 ods. 1 SSP daný žalobnými dôvodmi
nezákonnosti (s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený

dôvody nezákonnosti sám vyhľadávať a za žalobcu tak dopĺňať podľa zistení z administratívneho spisu,
ani všeobecne žalobcom uplatnené dôvody konkretizovať na daný prípad a vôbec nie postupovať pri
preskúmavaní napadnutých rozhodnutí na základe domnienok o obsahu žalobných námietok. Úlohou
správneho súdu je v medziach žalobných bodov posúdiť, či si orgán verejnej správy v zmysle žalobnýchdôvodov zadovážil dostatok skutkových podkladov pre rozhodnutie, či zistil skutočný stav, t. j. či skutkové
závery, ku ktorým dospel, vyplývajú z vykonaných dôkazov a či rozhodol v súlade s hmotnoprávnymi
a procesnými predpismi. Úlohou žalobcu je tak v správnej žalobe sformulovať, z akých dôvodov a v akej

skutkovej alebo právnej otázke sa žalovaný alebo správca dane mýli, s uvedením konkrétneho následku
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, čo v danom prípade žalobca nezvládol. Na základe formulácie
vyššie uvedených námietok uvedených v správnych žalobách správny súd preto nemohol vykonať
prieskum zákonnosti napadnutých rozhodnutí.

75. Správny súd v tejto súvislosti opakovane poukazuje na to, že skutočnosť, že správca dane požiadal
o MVI dvomi žiadosťami a následne 2x prerušil daňovú kontrolu, za situácie, že daňová kontrola
bola vykonaná v zákonom stanovenej jednoročnej lehote, nemá žiadny vplyv na jej zákonnosť, ani
na zákonnosť následne vydaných napadnutých rozhodnutí správcu dane i napadnutých rozhodnutí
žalovaného. Z administratívnych spisov vyplýva, že účelom prerušenia daňovej kontroly bolo získanie
informácií potrebných pre správne určenie dane. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, je správca

dane aj prostredníctvom MVI oprávnený preverovať skutočnosti týkajúce sa splnenia podmienok pre
oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu pre deklarovaného
odberateľa, ako aj skutočnosti týkajúce sa prepravy uvedeného tovaru do iného členského štátu.
Rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly boli vydané v súlade s ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku.
Ak správca dane zákonom stanoveným spôsobom prerušil výkon daňovej kontroly za účelom MVI,

počas prerušenia daňovej kontroly lehoty s poukazom na § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynú
a správca dane počas prerušenia daňovej kontroly nevykonáva žiadne úkony vo vzťahu k daňovému
subjektu – žalobcovi. Počas prerušenia daňovej kontroly teda správca dane nevstupuje do súkromnej
autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie
povinností vyplývajúcich mu zo zákona na účely výkonu daňovej kontroly. Naopak, v prípade zistenia

dôvodných pochybností o žalobcom deklarovanom dodaní tovaru do iného členského štátu EÚ, správca
dane plní svoje úlohy vyplývajúce mu zo zákona pre naplnenie účelu správy daní, t. j. s využitím MVI
overuje podklady potrebné pre správne a úplné určenie dane. Ide o legitímnu činnosť správcu dane,
prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu, prípadne
o prepravcovi, resp. dopravcovi tovaru. Správny súd poukazuje na to, že oprávnenie správcu dane

prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity determinované odôvodnenosťou,
účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom prípade. Hranice
v tomto smere určuje správcovi dane predovšetkým zásada proporcionality, v zmysle ktorej je správca
dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej
kontroly, ako aj povahu a obsah informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom

MVI. V preskúmavaných prípadoch správca dane vyššie uvedeným spôsobom postupoval. Žalobcove
tvrdenie, že správca dane v tomto prípade „svojvoľne a neefektívne naťahoval daňovú kontrolu,
resp. predlžoval zákonnú dĺžku trvania daňovej kontroly a získaval čas nad rámec zákonnej daňovej
kontroly využitím inštitútu prerušenia daňovej kontroly“ predstavuje len vyjadrenie názoru žalobcu
na postup správcu dane v preskúmavaných prípadoch bez toho, aby uviedol konkrétne skutočnosti

osvedčujúce prijatie ním prezentovaného názoru. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ani
tvrdenie žalobcu, že takýmto postupom správcu dane (v súvislosti s opakovaným prerušením daňovej
kontroly) boli významne porušené garantované práva žalobcu ako daňového subjektu, nemajú oporu
v administratívnom spise, postupe správcu dane a ani v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí. Na
zákonné prerušenie daňovej kontroly je potrebné prihliadať, a preto prerušenie daňovej kontroly vyvolalo

účinky predpokladané v § 61 ods. 5 Daňového poriadku, a to neplynutie lehôt počas doby prerušenia
daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu je potrebné prihliadať na prerušenie daňovej kontroly ako na
inštitút, ktorý fakticky predlžuje lehotu stanovenú na vykonanie daňovej kontroly upravenú v § 46 ods.
10 Daňového poriadku. Daňová kontrola v preskúmavaných prípadoch tak bola ukončená v lehote
stanovenej v § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Správny súd preto nezistil ani porušenie § 3 ods.

2 Daňového poriadku vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly a následne jej zákonnosti. Z uvedeného
dôvodu správny súd považoval poukaz žalobcu na rozsudky NS SR a rozsudky všeobecných súdov
SR za nenáležité, navyše tento odkaz bol len všeobecný, bez uvedenia skutkovej a právnej súvislosti
s preskúmavanou vecou.

76. Žalobca v rámci procesných pochybení namietol aj porušenie § 3 ods. 9 Daňového poriadku, keďže
podľa názoru žalobcu správca dane v skutkovo zhodných prípadoch nepostupoval, resp. nerozhodoval
rovnako. Žalobca poukázal na zdaňovacie obdobia máj 2011, október 2011, november 2011 a jún
2013. Z predložených protokolov z daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia máj a november 2011 ajún 2013 vyplýva, že v týchto prípadoch nebol zistený žiadny rozdiel dane oproti podaným daňovým
priznaniam, a preto správcom dane ani neboli vydané žiadne rozhodnutia, ku ktorým by mal správca
dane povinnosť s poukazom na § 3 ods. 9 Daňového poriadku prihliadnuť. Z protokolu z daňovej kontroly

za zdaňovacie obdobie október 2011 vyplýva, že bol zistený rozdiel DPH, avšak nejednalo sa o dodávky
pre odberateľa FERROSO metal s. r. o. (jednalo sa o dodanie dodávok z trojstranného obchodu medzi
inými subjektami), čo predstavovalo rozdielnosť s posudzovanými prípadmi. Z uvedených dôvodov preto
ani predmetná žalobná námietka nebola dôvodná.

77. Žalobca v rámci procesných pochybení namietol aj porušenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, teda,
že počas administratívneho konania nedošlo k zákonnému prenosu dôkazného bremena zo správcu
dane na žalobcu. K uvedenému správny súd považuje za potrebné uviesť, že žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt bol o zisteniach (logicky aj o pochybnostiach) správcu dane oboznámený počas ústneho
pojednávania konaného dňa 13.02.2017, z čoho bola spísaná zápisnica č. 100258514/2017. K tomuto
pojednávaniu zaslal žalobca dňa 07.03.2017 písomné vyjadrenie, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas

s výsledkom kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobia, čo len demonštruje fakt, že žalobca o
pochybnostiach správcu dane vedel. Správny súd preto aj túto žalobnú námietku nepovažoval za
dôvodnú.

78. Žalobca bol toho názoru, že daňové orgány porušili § 61 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 2 Daňového

poriadku tým, že neprerušili daňové konania tak, ako to navrhoval žalobca. Preskúmaním napadnutých
rozhodnutí správny súd zistil, že sa daňové orgány s predmetnými návrhmi žalobcu na prerušenie
daňových konaní dostatočným spôsobom vysporiadali. Podľa názoru správneho súdu prebiehajúce
kasačné konania na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky za iné zdaňovacie obdobia (iné
roky) nepredstavujú obligatórny a ani fakultatívny dôvod na prerušenie administratívnych konaní v

preskúmavaných prípadoch. Uvedená žalobná námietka preto tiež nebola dôvodná.

79. Napokon žalobca v podaných správnych žalobách namietol aj porušenie § 74 ods. 4 Daňového
poriadku, a to z dôvodu, že podľa názoru žalobcu daňové orgány nerešpektovali predchádzajúce
rozhodnutia vydané v predmetných zdaňovacích obdobiach a v napadnutých rozhodnutiach nebolo

dostatočne vyjadrené či správca dane určil predmetný rozdiel z dôvodu porušenia ustanovení zákona o
DPH alebo z dôvodu zneužitia práva. S takýmto tvrdením správny súd nemôže súhlasiť, keďže daňové
orgány vo svojich rozhodnutiach jednoznačne uviedli, že nepostupovali v sporných prípadoch v režime
daňového podvodu, ale neuznali žalobcovi oslobodenie plnení v zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH z
dôvodu nepreukázania splnenia podmienok potrebných pre oslobodenie od DPH. Takže jednoznačným

pre určenie dane bolo porušenie § 43 ods. 5 zákona o DPH. Ďalšia argumentácia daňových orgánov, kde
bolo čiastočne použité aj pojmoslovie používané pri daňovom podvode, nemalo žiadny vplyv na dôvod
určenia dane. Uvedená ďalšia argumentácia daňových orgánov iba podporne dokresľovala vzniknutú
situáciu. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že daňové orgány v prejednávaných prípadoch
rešpektovali predchádzajúce rozhodnutia vydané v týchto veciach. Z uvedených dôvodov preto nebola

dôvodná ani táto žalobná námietka.

80. Čo sa týka odkazu žalobcu na pojednávaní konanom dňa 25.06.2025 na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/23/2023 zo dňa 27.06.2024, tak uvedená vec sa
týkala inej (osobitnej) daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobia (január a február 2014), pričom

rozdielom bolo aj to, že v prejednávaných veciach v tomto súdnom konaní (2Sf/44/2023) nebola riadne
preukázaná iná identita skutočného odberateľa tovaru v zahraničí (v ČR) odlišného od deklarovaného
odberateľa a ani neboli získané ďalšie doklady prevažujúce pochybnosti vyplývajúce z nedostatočne
vyplnených CMR dokladov. Správny súd zároveň poukazuje na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/120/2022 zo dňa 31.05.2024, ktorý je obdobný s touto

prejednávanou vecou.

81. Preskúmaním vecí správny súd zistil, že žalobné námietky neboli spôsobilé spochybniť podstatné
skutkové a právne závery uvedené v napadnutých rozhodnutiach, preto správny súd žaloby ako
nedôvodné zamietol podľa § 190 SSP.

82. O náhrade trov konania rozhodol správny súd tak, že ju účastníkom konania nepriznal, keďže vo
vzťahu k žiadnemu z nich nezistil dôvod na jej priznanie. Žalobca nemal v konaní úspech, preto mu právo
na náhradu trov konania nepatrí podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario). Žalovaný síce v konaní úspešnýbol, avšak má postavenie orgánu verejnej správy, pričom správny súd nezistil žiadne výnimočné dôvody,
pre ktoré by mu mali byť trovy konania voči neúspešnému žalobcovi priznané. Zaplatenie eventuálnych
trov konania žalovaného nemožno od žalobcu spravodlivo požadovať (§ 168 SSP).

83. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
83. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP). Proti tomuto

rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3
SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje
kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je
potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného mesiaca
od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.