Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100139
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Matúš Škarbala

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100139.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBanskejBystricivsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.Ing.MatúšaŠkarbalu(sudca

spravodajca) a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Andrey Soukupovej v právnej
veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/X, XXX XX B. D. A., proti žalovanému:
Centrum právnej pomoci, Kancelária Žilina, so sídlom P. O. Hviezdoslava 6, 011 00 Žilina, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. spisu KaZA-20308/6903/2024-22560/2024 zo dňa 26.02.2024,
takto

r o z h o d o l :

I. Súd správnu žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci zo dňa 19.02.2024 sa žalobca ako žiadateľ domáhal
poskytnutia bezplatnej právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci
osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a
doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2025 (ďalej aj ako „zákon č. 327/2005
Z. z.“), a to vyplnením príslušného formulára a jeho predložením Centru právnej pomoci, Kancelária

Žilina (ďalej aj ako „žalovaný“) dňa 20.02.2024. V predmetnej žiadosti žalobca uviedol, že žiada o
poskytnutie právnej pomoci v podobe právneho poradenstva a právnej pomoci a zastupovania v rámci
už prebiehajúceho konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej ako „ústavný súd“ alebo
„ÚS SR“), vrátane predbežnej právnej pomoci. Predmetom žiadosti bolo poskytnutie právnej pomoci vo
veci ústavnej sťažnosti žalobcu
2 3S/13/2024

doručenej ústavnému súdu dňa 18.02.2024 a vedenou pred ústavným súdom pod ev. č. spisu Rvp
488/2024 (ďalej v texte ako „ústavná sťažnosť“). Žalobca sa ústavnou sťažnosťou domáhal, aby ústavný
súd vyslovil porušenie jeho ústavných práv, konkrétne čl. 30 ods. 1 v spojení s čl. 31, čl. 46 ods.
1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“). Svoju ústavnú sťažnosť žalobca odôvodnil tým, že Národná
rada Slovenskej republiky (ďalej aj ako „národná rada“) ako zákonodarný orgán svojim Uznesením

č. 94/2024 zo dňa 25.01.2024 rozhodla o prerokovaní vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a
dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (číslo parlamentnej tlače 106), v skrátenom legislatívnom
konaní (ďalej aj ako „Uznesenie č. 94/2024“) a Uznesením č. 95/2024 zo dňa 26.01.2024 o tom, že
sa uvedený návrh prerokuje v druhom čítaní (ďalej aj ako „Uznesenie č. 95/2024“). Žalobca považovalUznesenie č. 94/2024 za rozhodnutie, ktoré vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán za základ napadnutého

rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo
k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej, najmä protiústavným postupom národnej rady,
ktorý vyústil do vydania protiústavného a nesprávneho Uznesenia č. 94/2024, o svojvoľnom skrátení
legislatívneho procesu o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z.

Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, porušovaním
§ 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, čl. 6 ods. 1 až 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Žalobca
konštatoval, že na skrátené legislatívne konanie neboli dané zákonné podmienky a v ďalšom podaní
odkázal na podania iných subjektov v konaní pred ústavným súdom – ev. č. spisu Rvp 505/2024, ev. č.
spisu Rvp 520/2024 a ev. č. spisu Rvp 529/2024. Uvedený postup národnej rady preto podľa žalobcu
spôsobil zásah do ním označených ústavných práv, ako aj práv poslancov ako volených zástupcov a

občanov.

2. Rozhodnutím č. spisu KaZA-20308/6903/2024-22560/2024 zo dňa 26.02.2024 (ďalej aj ako
„napadnuté rozhodnutie“) žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. V
odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca sa ako žiadateľ ústavnou

sťažnosťou domáhal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho ústavných práv, konkrétne podľa čl. 30
ods. 1 v spojení s čl. 31, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a
čl. 75 ods. 1 ústavy. Žalovaný ďalej uviedol, že hoci podanie žiadateľa je označené ako ústavná sťažnosť
podľa čl. 127 ústavy, svojim obsahom predstavuje požiadavku na preskúmanie súladu napadnutých
právnychpredpisovsústavou,vrátaneústavnostizákonodarnéhoprocesu,ktorýktomuviedol.Žalovaný

v napadnutom rozhodnutí s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu ďalej zdôraznil, že účel
konania o súlade právnych predpisov nemožno dosiahnuť v inom type konania. Žalovaný taktiež uviedol,
že žiadateľ netvrdil a nepreukázal, že by do jeho právnej pozície bolo zasiahnuté
3 3S/13/2024

spôsobom, ktorý by bol dostatočne individuálny práve voči nemu alebo nejakej rozlíšiteľnej skupine,
ktorej je žiadateľ členom ani v dôsledku prijatia namietaného ústavného zákona nebol bezprostredne
nútený zmeniť svoje konanie alebo dokonca čeliť stíhaniu (mutatis mutandis II. ÚS 153/2013). Žalovaný
v napadnutom rozhodnutí taktiež vyslovil právny názor, že to, čoho sa domáhal žiadateľ, teda de facto

vyslovenia neústavnosti prijatého zákona a zákonodarného procesu v rámci konania o individuálnej
ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, bude (za určitých podmienok a nie nepodmienene) možné s
účinnosťou od 01.05.2025, kedy nadobudne účinnosť novela ústavy - Ústavný zákon č. 422/2020 Z.
z. (pozn. správneho súdu - novela ústavy nadobudla účinnosť od 01.01.2025). Rovnako tiež podľa
žalovaného žiadateľ netvrdil ani nepreukázal, ako konkrétne malo byť zasiahnuté do jeho individuálnych

práv, keďže individuálnou ústavnou sťažnosťou nemôže namietať zásah do práv iných občanov,
prípadne poslancov národnej rady. Žalovaný taktiež poukázal na to, že o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Vzhľadom na právnu úpravu a rozhodovaciu činnosť ústavného súdu bolo
podľa žalovaného dôvodné očakávať, že podanie žiadateľa by ústavný súd vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú sťažnosť, resp. návrh na začatie konania podaný neoprávnenou osobou (vo väzbe na
čl. 125 ústavy). Nebolo tak podľa žalovaného možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, teda dospieť

k názoru, že by vec žiadateľa nebola (už hneď nemeritórne) odmietnutá. Žalovaný taktiež uviedol,
že nakoľko bolo možné o celom základe žiadosti žiadateľa rozhodnúť, nebolo tak podľa žalovaného
potrebné osobitným rozhodnutím rozhodovať o predbežnom priznaní nároku na poskytnutie právnej
pomoci. Žalovaný tak uzavrel, že na základe skutočnosti, že vo veci, s ktorou sa žiadateľ na žalovaného
obrátil, nebola splnená podmienka, že spor nie zrejme bezúspešný, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch

kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc, čím mal žalovaný za to, že nie je
nevyhnutne potrebné zaujať stanovisko k tomu, či žiadateľ spĺňa podmienku stavu materiálnej núdze
a podmienku hodnoty sporu. Žalovaný sa tak ďalej nezaoberal splnením ďalších dvoch podmienok pre
priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci, nakoľko nesplnenie hoci len jednej z podmienok prepriznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci má za následok negatívne rozhodnutie o nároku na
poskytovanie právnej pomoci. Záverom rozhodnutia bol žiadateľ poučený, že proti tomuto rozhodnutiu
nie je možné podať opravný prostriedok.

3. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 28.02.2024. Žalobca proti nemu
podal dňa 29.02.2024 e-mailom podanie označené ako „Odvolanie“, v ktorom namietal, že správny
orgán nesprávne a účelovo určil nesprávny predmet sporu, nesprávne účelovo prekrútil obsah ústavnej
sťažnosti, z ktorej je podľa žalobcu zjavné, že predmetom nie je priamo napadnutý právny predpis (na

rozdiel od návrhov prezidentky a dvoch skupín
4 3S/13/2024

poslancov), ale konkrétne postupy národnej rady a kolektívne rozhodnutia národnej rady ako
porušovateľavnejudikovanejveci.Správnyorgánpodľažalobcunesprávnejudikovalspor,oktoromešte

ústavný súd doposiaľ nerozhodoval, preto prekročil rámec svojich kompetencií. Napadnuté rozhodnutie
preto považoval žalobca (odvolateľ) za protiústavné, nezákonné, nesprávne z titulu nesprávneho
právneho posúdenia v otázke zrejmej bezúspešnosti sporu pred ústavným súdom, nesprávneho určenia
predmetu ústavnej sťažnosti v úmysle zmariť predmet ústavnej sťažnosti, ako aj v otázke nesprávneho
skutkového a právneho stavu k obsahu individuálnej sťažnosti v neprospech žalobcu. Preto navrhol

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému, inak zmeniť a návrhu v celom rozsahu vyhovieť
vrátane predbežného poskytnutia právnej pomoci v začatom konaní ev. č. spisu Rvp 488/2024 pred
ústavným súdom.

4. Žalovaný dňa 29.02.2024 zaevidoval toto podanie žalobcu a postúpil ho dňa 01.03.2024 odvolaciemu

orgánu - Centru právnej pomoci, ústredie s tým, že žalobcu informoval, že proti napadnutému
rozhodnutiu odvolanie ako opravný prostriedok nie je prípustné.

5. Centrum právnej pomoci, ústredie vybavilo podanie žalobcu oznámením číslo spisu: KT/7764/2024,
ČRZ:35995/2024 zo dňa 02.04.2024, v ktorom žalobcu informovalo, že jeho podanie v medziach § 65

ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku preskúmalo, pričom konštatovalo, že napadnuté rozhodnutie a
procesný postup predchádzajúci vydaniu tohto rozhodnutia boli v súlade s platnými právnymi predpismi,
najmä Správnym poriadkom.

Správna žaloba - žalobné body

6. Žalobca sa správnou žalobou podanou na Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny
súd“) dňa 08.03.2024 domáhal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného č. spisu
KaZA-20308/6903/2024-22560/2024 zo dňa 26.02.2024 v celom rozsahu zmenil a žalobcovi priznal
poskytnutie právnej pomoci, vrátane predbežnej právnej pomoci vo veci ústavnej sťažnosti žalobcu ev.
č. spisu Rvp č. 488/2024 doručenej ústavnému súdu dňa 18.02.2024, inak aby napadnuté rozhodnutie

v zmysle § 191 ods. 1 písm. c), d), f), g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie a rozhodnutie.

8. Žalobca v podanej správnej žalobe uviedol, že žalovaný napadnutým rozhodnutím nepriznal žalobcovi
právnu pomoc vo veci ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorej žalovaný nevyhovel z dôvodu, že nebola

splnená podmienka, že spor nie je zrejme bezúspešný, čím žiadateľ nesplnil jednu z troch kumulatívnych
podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc. Žalobca proti napadnutému rozhodnutiu podal
preventívne odvolanie aj správnu žalobu, pretože považoval rozhodnutie žalovaného za vecne
nesprávne a predčasné, založené na nesprávnom vyhodnotení skutkového stavu a nesprávnom
posúdení otázky, že spor je 5 3S/13/2024

zrejme bezúspešný. Žalobca mal za to, že žalovaný nesprávne určil predmet sporu, nesprávne vyvodil
obsah ústavnej sťažnosti, z ktorej je podľa žalobcu zjavné, že predmetom nie je priamo napadnutý
právny predpis (na rozdiel od návrhov prezidentky a dvoch skupín poslancov), ale konkrétne postupy
národnej rady a kolektívne rozhodnutia národnej rady ako „porušovateľa v nejudikovanej veci“, správny

orgán nesprávne prejudikoval spor, o ktorom ešte ústavný súd nikdy nerozhodoval, preto podľa žalobcu
správny orgán prekročil hranice svojich kompetencií. Žalobca poukázal na konania pred ústavným
súdom ev. č. spisu Rvp 520/2024, ev. č. spisu Rvp 529/2024, ev. č. spisu Rvp 505/2024, Uznesenie
ÚS SR sp. zn. PL ÚS 3/2024. Žalobca napadol rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že vychádzalo znesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie
veci,skutkovýstav,ktorývzalorgánverejnejsprávyzazákladnapadnutéhorozhodnutiaaleboopatrenia,

je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia alebo opatrenia vo veci.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že zotrváva na dôvodoch uvedených v napadnutom

rozhodnutí. Zároveň dodal, že sa vyjadril nielen k otázke (ne)prípustnosti individuálnej ústavnej
sťažnosti, výsledkom ktorej by malo byť vyhlásenie prijatého zákona za neústavný, ale aj k (ne)možnosti
individuálnou ústavnou sťažnosťou napadnúť samotný legislatívny proces. To je podľa žalovaného
jedinýrelevantnýbodargumentáciežalobcu,tedažeindividuálnouústavnousťažnosťouchcelnapadnúť
legislatívny proces, vedúci k prijatiu zákona známeho ako „novela trestnej legislatívy“. Žalovaný taktiež
uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal, akým spôsobom malo byť zasiahnuté do jeho

individuálnych ústavných práv, na čo žalovaný tiež v napadnutom rozhodnutí poukázal. Žalovaný pri
svojom rozhodovaní vychádzal zo svojho oprávnenia daného mu v § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., ktoré
je ďalej rozvinuté v už ustálenej judikatúre správneho súdnictva (napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/249/2015 zo dňa 23.06.2016, Rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 31S/44/2016 zo dňa 18.10.2017, Rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4Svk/26/2023 zo dňa 30.04.2024). Žalovaný na vyjadrenie žalobcu o predčasnom rozhodnutí
žalovanéhopoukázalnanálezústavnéhosúduvtejtoveci(PL.ÚS3/2024-761,bod346),ktorýsavyjadril
aj k ústavnosti legislatívneho procesu, ktorý napáda žalobca. Výsledným zhodnotením ústavného súdu
je, že jednotlivé porušenia pravidiel tohto konkrétneho procesu nedosiahli ústavnoprávnu intenzitu, kedy
došlo k ústavnej neudržateľnosti prijatého zákona. Pokiaľ teda ústavný súd, na ktorý sa žalobca chcel

obrátiť (a kvôli ktorému žalovaného žiadal o poskytnutie právnej pomoci), uzavrel, že jadru žalobcových
námietok (ústavná udržateľnosť legislatívneho procesu) nemohlo byť vyhovené, tým menej by iný názor
mohol prijať žalovaný. Podľa žalovaného, tento záver bol
6 3S/13/2024

zrejmý ešte pred rozhodnutím ústavného súdu v danej veci, a to v súlade s oprávnením žalovaného
(podľa ustálenej praxe správneho súdnictva) skúmať, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o
zneužitie práva, alebo či už zo skutkových tvrdení žiadateľa bez potreby vykonávať dokazovanie nie je
pochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)
10. Žalobca v replike v nadväznosti na vyjadrenie žalovaného uviedol, že trvá na podanej žalobe a
na súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia a nezákonného postupu jemu predchádzajúcemu,
pričom poprel všetky tvrdenia a námietky žalovaného o údajnom zneužití práva. Žalobca s poukazom

na obligatórne právne zastúpenie advokátom na konanie pred ústavným súdom uviedol, že je povinnosť
žalobcu o toto žiadať, pričom právne posúdenie dôvodnosti a prípustnosti ústavnej sťažnosti žalobcu
je primárne úloha ústavného súdu, nie žalovaného. Žalobca uviedol, že nie každá nedôvodná alebo
neprípustná žaloba, či ústavná sťažnosť je alebo môže byť rýdze zneužitie práva, na to je podľa žalobcu
súd, aby to z konkrétnych a mimoriadnych dôvodov vyvodil. Žalovaný nie je podľa žalobcu oprávnený

reparovať dôvody svojho napadnutého rozhodnutia ani skutočnosťami, ktoré nastali ex post po svojom
rozhodnutí, ani doplňovať nové dôvody pre svoje napadnuté rozhodnutie. Tvrdenie žalovaného, že
žalobca nedôvodí konkrétnym porušením subjektívneho práva porušovateľom (národnej rady) nie je
podľa žalobcu pravdou a priamo kópia, resp. rovnopis ústavnej sťažnosti žalobcu v časti petitu i
odôvodnenia presne špecifikuje proti akým „ohrozovacím a protiprávnym aktivitám NR SR“ ústavná

sťažnosť smeruje. Ako spornú otázku žalobca označil, či „je možné sa domáhať individuálnou ústavnou
sťažnosťouochranyprotiNRSR,premarenieprávverejnostiaprávjednotlivcovprotiprávnymatohrubo
a opakovane protiprávnym konaním NR SR (...).“ Podľa názoru žalobcu „subjektívne názory žalovaného
v čiastkovej ex post „kontroverznej zhode“ s časťou Nálezu PL. ÚS 3/2024 sú irelevantné, a nemôžu
zhojiť nepreskúmateľnosť nedostatok dôvodov napadnutého aktu, predčasnosť a vecne nesprávne

právne posúdenie (alebo skôr odsúdenia) žiadosti žalobcu o povinnú právnu pomoc, konajúceho
cez princíp „vigilantibus iura sripta sunt. (...) Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v
čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia
orgánu verejnej správy, preto argumenty CPP opreté o ex post nález PL. ÚS 3/2024 sú irelevantné,a naopak skôr preukazujú vedomosť CPP o prebiehajúcom relevantnom súdnom konaní a nezákonné
(opomenutie) neprerušenie administratívneho (správneho) konania do rozhodnutia ÚS SR vo veci PL.
3/24.“ Žalobca ďalej uviedol, že je potrebné poukázať aj na odlišný predmet konania „kedy sa poslanci

a prezidentka domáhali abstraktnej kontroly a zrušenia prijatej novely zákona (nedomáhali za zrušenia
uznesení NR SR) a žalobca namietal reálne ohrozenie a porušenie svojich ústavných práv aj v inom
rozsahu, aj z iných dôvodov, proti iným útokom (aktom) protiústavným postupom a uzneseniam NR SR,
ktoré ÚS SR nepreskúmaval a ani nemohol viazaný petitom navrhnutým poslancami a prezidentkou, na
rozdiel od žalobcu.“ Z podania žalobcu je ďalej

7 3S/13/2024

možné vyvodiť, že bez ohľadu na to, že v čase podania repliky ústavný súd rozhodol o jeho ústavnej
sťažnosti, žalobca naďalej trval na podanej žalobe. Žalobca k replike priložil Nález ústavného súdu
sp. zn. III.ÚS 1/2018-42 zo dňa 22.05.2018 a ako dôkaz označil „Upozornenie GP SR vs Bratislava

nezákonný proces prijatia VZN dane Bratislava z roku 2024“.

Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)
11. Žalovaný v duplike uviedol, že ani tvrdenia žalobcu uvedené v replike, nemenia nič na skutočnosti,
že pointou nevylúčenia zrejmej bezúspešnosti v napadnutom administratívnom rozhodnutí žalovaného

bola nemožnosť žalobcu napadnúť ústavnosť legislatívneho procesu v národnej rade individuálnou
sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Uvedené bolo argumentované v napadnutom rozhodnutí aj s odkazmi
na doterajšiu judikatórnu činnosť ústavného súdu. Žalobca nemôže podľa žalovaného dosiahnuť želaný
výsledok ani pokusmi o konanie o individuálnej sťažnosti tam, kde to explicitná právna úprava ani
konštantná judikatúra ústavného súdu (čo nakoniec ani žalobca nerozporoval) nepripúšťa len s tým,

že sa to „vyskúša“, či by to „naozaj nešlo a tentoraz neprešlo“. Podľa žalovaného individuálna ústavná
sťažnosť neslúži na posudzovanie ústavnosti alebo neústavnosti zákonodarného procesu a žiadateľ v
konanínetvrdilanepreukázalkonkrétneporušeniesvojhokonkrétnehoústavnéhopráva.Lenvšeobecný
odkaz na niektoré ústavné články nespĺňa (ako bolo uvedené aj v napadnutom rozhodnutí) požiadavku
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom národnej rady ako orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo. Podľa názoru žalovaného iný
výklad by potom viedol k extenzívnemu výkladu, kedy by ktorákoľvek osoba mohla namietať akýkoľvek
legislatívny proces. Konaním o ústavnej sťažnosti by sa tak simulovalo konanie o súlade právnych
predpisov. Navyše, ako žalovaný uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, táto možnosť sa vo
veľmi obmedzenej miere zavedie až od 01.05.2025, teda doteraz žiadna taká možnosť nebola. Ak by

existovala táto možnosť aspoň v judikatórnej rovine už skôr, racionálny zákonodarca by nenavrhoval
normovať niečo, čo už normované je. Tvrdenia žalobcu uvedené v replike preto žalovaný považoval za
účelové a nesúvisiace s prejednávanou vecou.

12. Žalobca podal dňa 30.10.2024 e-mailom podanie, ktoré však v lehote 10 dní v súlade s § 56 ods. 2

SSP nedoplnil elektronicky, ani listinne, preto na toto podanie správny súd neprihliadal.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom
13. Dňa 09.11.2024 bolo správnemu súdu doručené podanie osobou označenou ako „brat E. B.“ z
elektronickej schránky žalobcu s oznámením, že žalobca bol dňa

8 3S/13/2024

28.10.2024 akútne hospitalizovaný a požiadal, aby bol ustanovený za jeho procesného opatrovníka.
Na základe uvedeného správny súd požiadal o súčinnosť Okresný súd Žilina, aby správnemu súdu

oznámil, či sa vedie konanie o obmedzení spôsobilosti žalobcu na právne úkony, resp. či v takomto
konaní už bolo právoplatne rozhodnuté. Na žiadosť správneho súdu Okresný súd Žilina prípisom zo
dňa 18.11.2024 odpovedal, že na Okresnom súde Žilina sa nevedie konanie o pozbavení spôsobilosti
na právne úkony týkajúce sa žalobcu a následne na žiadosť zo dňa 17.01.2025 Okresný súd Žilina
odpovedal, že voči žalobcovi bolo v minulosti vedené jediné konanie pod sp. zn 30Pu/4/2022 týkajúce

sa nedobrovoľnej hospitalizácie žalobcu, ktoré bolo právoplatne skončené dňa 27.04.2022. Na základe
uvedeného správny súd nevzhliadol zákonný dôvod pre ustanovenie procesného opatrovníka žalobcovi,
nakoľko nebolo preukázané, že by žalobca bol obmedzený na svojich právach a nemohol v dôsledku
nedostatku procesnej spôsobilosti samostatne konať pred súdom.14. Dňa 14.04.2025 bolo správnemu súdu doručené podanie do registra OpP zapísané pod sp. zn.
1OpP/1/2025, v ktorom žalobca ako člen splnomocnil odborovú organizáciu „NEXT LEVEL“, so sídlom

Českomoravská2345/17,Libeň,19000Praha9,ČR,IČO08757119,Českárepublikanadobuneurčitú,
navšetkyhmotnoprávneaprocesnoprávneúkonyvoveciachsociálnychpredsprávnymsúdom.Správny
súd posúdil žalobu žalobcu ako všeobecnú správnu žalobu podľa § 177 a nasl. SSP, nakoľko v danej veci
sa nejedná o správnu žalobu v sociálnych veciach, pričom prípustnosť zastúpenia účastníka konania
pred správnym súdom odborovým orgánom je možná za podmienok zakotvených v § 50 ods. 1 SSP len

pri správnych žalobách podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správny súd preto na uvedené splnomocnenie
neprihliadol a vo veci konal ďalej so žalobcom.

15. Správny súd v Banskej Bystrici, ako súd vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa
§ 13 ods. 1 SSP preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane postupu, ktorý jeho
vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna

žaloba je nedôvodná, preto podľa § 190 SSP správnu žalobu žalobcu zamietol.

16. Správny súd nezistil dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP, preto rozhodnutie
vo veci verejne vyhlásil postupom podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP dňa 30.07.2025.
Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli

správneho súdu od 27.06.2025 do 31.07.2025.

17. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.
9 3S/13/2024

18. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

19. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

20. Podľa § 1 zákona č. 327/2005 Z. z. účelom tohto zákona je vytvoriť systém poskytovania právnej
pomoci a zabezpečiť jej poskytovanie v rozsahu ustanovenom týmto zákonom fyzickým osobám, ktoré

v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a ochranu
svojich práv, v konaniach o oddlžení podľa osobitného predpisu, v azylových veciach, v konaní o
administratívnom vyhostení, v konaní o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny alebo v konaní o
zaistení žiadateľa o udelenie azylu podľa osobitného predpisu, oznamovateľom kriminality alebo inej
protispoločenskej činnosti alebo osobe, voči ktorej bola pozastavená účinnosť pracovnoprávneho úkonu

podľa osobitného predpisu, a prispieť k predchádzaniu vzniku právnych sporov.

21. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci
bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného
osobitným predpisom a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde

o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy okrem sporov, v
ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch.

22. Podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne
najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť

dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu.

23. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o ústavnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom v čase podania ústavnej sťažnosti žalobcu (18.02.2024), t.j. do 14.07.2024 (ďalej aj
ako „zákon o ústavnom súde“), Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

24. Podľa § 32 zákona o ústavnom súde, účastníkmi konania sú navrhovateľ, ten, proti komu návrh na
začatie konania smeruje, a osoby, o ktorých to ustanovuje tento zákon.25. Podľa § 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde, navrhovateľ musí byť v celom konaní zastúpený
advokátom, ak odsek 2 alebo § 35 neustanovuje inak.
10 3S/13/2024

26. Podľa § 74 zákona o ústavnom súde, návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 ústavy o súlade
právnych predpisov nižšej právnej sily s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou
zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas národná rada a ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, môžu podať: a) najmenej pätina poslancov národnej rady, b) prezident, c)
vláda, d) súd v súvislosti s prejednávanou vecou, e) generálny prokurátor, f) predseda súdnej rady, ak
ide o právny predpis týkajúci sa výkonu súdnictva, g) verejný ochranca práv, ak ďalšie uplatňovanie
právneho predpisu môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody
vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „základné práva a slobody“).

27. Podľa § 122 zákona o ústavnom súde, ústavnú sťažnosť môže podať osoba (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené jej základné
práva a slobody.

28. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená
spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

29. Podľa čl. 130 ods. 1 ústavy v znení účinnom v čase podania ústavnej sťažnosti žalobcu (18.02.2024),
t.j. do 31.12.2024, ústavný súd začne konanie, ak podá návrh a) najmenej pätina poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky, b) prezident Slovenskej republiky, c) vláda Slovenskej republiky, d) súd,
e) generálny prokurátor, f) predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych
predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, g) verejný ochranca práv vo veciach

súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné
práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, h) Najvyšší
kontrolný úrad Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2, i) každý, o ktorého práve
sa má konať v prípadoch ustanovených v čl. 127 a 127a, j) každý, kto namieta kontrolnú pôsobnosť

Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods. 2.

30. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný nepriznal žalobcovi
nárok na poskytnutie právnej pomoci vo veci jeho ústavnej sťažnosti evidovanej pod č. spisu Rvp č.
488/2024 doručenej ústavnému súdu dňa 18.02.2024 a to pre zrejmú bezúspešnosť sporu podľa § 8

zákona č. 327/2005 Z. z. V prejednávanom prípade žalovaný postupom podľa ustanovení § 8 zákona
č. 327/2005 Z. z. dospel k záveru o
11 3S/13/2024

neposkytnutí právnej pomoci žalobcovi vzhľadom na to, že žalobcom podaná ústavná sťažnosť by bola
podľa žalovaného bezúspešná, a to pre vylúčenie aktívnej legitimácie žalobcu na podanie ústavnej
sťažnosti podľa čl. 125 ods. 1 ústavy.

31. Centrum právnej pomoci je oprávnené rozhodnúť o priznaní nároku na poskytovanie právnej pomoci

v konaní pred súdom v správnom súdnictve a v týchto veciach aj v konaní pred ústavným súdom (§
3 zákona č. 327/2005 Z. z.). Rozhodnutie o poskytovaní právnej pomoci je viazané na určitú právnu
vec (§ 3 zákona č. 327/2005 Z. z.), v súvislosti s ktorou žiadateľ aj označuje dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení (§ 8 zákona č. 327/2005 Z. z.). Žalobca žiadal o poskytnutie právnej pomoci v konaní
pred ústavným súdom, ktorá mu nebola poskytnutá z dôvodu nesplnenia kumulatívnej podmienky pre

jej priznanie, a to že sa nesmie jednať o zrejmú bezúspešnosť sporu. Medzi účastníkmi konania bola
predovšetkým sporná povaha sporu (druh konania pred ústavným súdom) a limity posúdenia zrejmej
bezúspešnosti sporu žalovaným.32. Medzi účastníkmi konania bolo sporným, či žalovaný pri výkone diskrečnej právomoci ako kritérium
zrejmej bezúspešnosti sporu mohol posúdiť procesné podmienky v podobe aktívnej legitimácie žalobcu
na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Vo všeobecnosti platí, že v nadväznosti na

žiadosť o poskytnutie právnej pomoci je povinnosťou žalovaného v prvom rade ustáliť, či žiadateľ žiada o
poskytnutie právnej pomoci vo veciach patriacich do rozsahu pôsobnosti zákona o poskytovaní právnej
pomoci a tým aj do pôsobnosti žalovaného. V prípade ustálenia záveru, že žiadateľ žiada o poskytnutie
právnej pomoci v takejto veci, je žalovaný povinný preskúmať splnenie jednotlivých podmienok vzniku
práva na poskytnutie právnej pomoci, vrátane posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu.

33. Pokiaľ ide o vymedzenie pojmu „zrejmá bezúspešnosť sporu“ v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z.
z. je nevyhnutné zdôrazniť, že ide o technický pojem výlučne pre účely tohto konania, ktorý nemôže
prejudikovať konanie vedené na súde. Uvedený pojem je demonštratívne vymedzený pojmom „najmä“
a naznačuje taký skutkový stav veci, u ktorého žalovaný pri dodržaní odbornej starostlivosti pri prvotnej
analýze veci postupom due dilligence (pri obvyklej opatrnosti) neodporúča vstúpiť do sporu a hradiť

náklady právnej pomoci. Na túto oblasť sa vzťahuje správna úvaha žalovaného (diskrečná právomoc
orgánu verejnej správy). Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je v kompetencii žalovaného
a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Priznať nárok na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej
účasti je možné, len ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, čím v podstate zákonodarca zveril Centru
právnej pomoci návrhy eliminovať v podobe vydávania negatívnych rozhodnutí z dôvodov nesplnenia

jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku.
12 3S/13/2024

34. Z ustanovenia § 1 zákona č. 327/2005 Z. z. vyplýva jeho účel, a to vytvoriť systém poskytovania

právnejpomociazabezpečiťjejposkytovanievrozsahuustanovenomtýmtozákonomfyzickýmosobám,
ktoré v dôsledku svojej materiálnej núdze nemôžu využívať právne služby na riadne uplatnenie a
ochranu svojich práv a prispieť k predchádzaniu právnych sporov. Štát potom sám, resp. v prevažnej
miere, znáša náklady za poskytnutie právnej pomoci znevýhodneným osobám. V takom prípade je viac
ako vhodné stanoviť podmienky, za ktorých bude takáto forma právnej pomoci fyzickým osobám patriť,

a to predovšetkým v snahe vylúčiť zneužívanie tejto právnej úpravy. Jednou z takýchto podmienok je
skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu (§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z.). Pre
nenaplnenie požiadavky § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. nestačí, že zrejmú bezúspešnosť
sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že
je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť

sporu, ktorá sama osebe nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona
č. 327/2005 Z. z.. Samozrejme, nie je úlohou orgánu verejnej správy prejudikovať výsledok konania vo
veciach podľa § 3 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. z vecnej stránky.

35. Pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu žalovaný prihliada najmä na to, či právo nezaniklo

uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu (§ 8 zákona č. 327/2005 Z. z.). Keďže
ide len o demonštratívny výpočet okolností, na ktoré žalovaný prihliada pri posudzovaní zrejmej
bezúspešnosti sporu, žalovaný môže v tomto smere nepochybne prihliadať aj na ďalšie okolnosti.
Inými slovami, žalovaný môže svoj záver o zrejmej bezúspešnosti sporu založiť aj na okolnostiach

explicitne neuvedených v zákone o poskytovaní právnej pomoci. Z hľadiska uvedených východísk bolo
potrebné posúdiť preskúmavanú právnu vec. Správny súd preto v medziach žalobných bodov skúmal,
či žalobca žiadal o poskytnutie právnej pomoci v právnej veci, ktorá patrí do rozsahu pôsobnosti zákona
o poskytovaní právnej pomoci a tým aj do pôsobnosti žalovaného, a či bol správny záver žalovaného o
zrejmej bezúspešnosti sporu v právnej veci, v ktorej žalobca žiadal o poskytnutie právnej pomoci.

36. V judikatúre vyšších súdnych autorít bolo viackrát judikované, že posúdenie procesných podmienok
konania je tým posúdením, ktoré Centrum právnej pomoci pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu
má vykonať (porovnaj napr. Rozsudok sp. zn. 2Sžk/18/2020 zo dňa 15.12.2021, Rozsudok NS SR
sp. zn. 8Sžo/9/2016 zo dňa 30.11.2017, Rozsudok NS SR, sp. zn. 8Sžo/249/2015 zo dňa 23.06.2016,

Rozsudok NSS SR, sp. zn. 1Svk/3/2023 zo dňa 27.06.2024). Rovnako bolo judikované, že výpočet
procesných podmienok, ktoré Centrum právnej pomoci posudzuje, je v § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. len
demonštratívny, napr. Rozsudok NSS SR, sp. zn. 8Svk/7/2023 zo dňa 27.10.2023, cit.: otázka, na čosa prihliada pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, je príkladmo (demonštratívne) zodpovedaná
v § 8
13 3S/13/2024

citovaného zákona tak, že Centrum prihliada najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa
právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú
dôležité na zistenie skutkového stavu. Z uvedeného teda vyplýva, že Centrum je pri posudzovaní

zrejmej bezúspešnosti sporu oprávnené prihliadať aj na iné, zákonom neuvedené skutočnosti.“ Najvyšší
správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Svk/16/2023 zo dňa 27.07.2023 o. i. uviedol,
že „rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z.
predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavou, preto je nanajvýš
nutné brať do úvahy článok 13 Ústavy Slovenskej republiky tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté
skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom. Štát žiadnym spôsobom negatívne

nezasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu. Štát preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu
k občanom v núdzi, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo
neúnosné poskytovať právnu pomoc tohto druhu v absolútne všetkých prípadoch, t. j. bez stanovenia
jasne a striktne nastavených pravidiel, bez stanovenia hranice odkázanosti a bez stanovenia rozsahu
oblastí, v ktorých sa právna pomoc poskytuje (systémom „každému a vo všetkom“). Pozitívny záväzok

štátu, ktorý tento na seba dobrovoľne preberá, sa však vzťahuje na zabezpečenie uplatnenia práva na
súde prostredníctvom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v obmedzených prípadoch. Za
plne opodstatnené a legitímne potom treba považovať napríklad oprávnenie správneho orgánu, aby
skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva, alebo či už zo skutkových tvrdení
žiadateľa, bez potreby vykonávania dokazovania, nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť,

napríklad v prípade zániku práva uplynutím času, dôkaznej núdze a podobne. Za účelom odbremenenia
súdov napríklad od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon č. 327/2005 Z. z. ustanovením §
8 žalovanému zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o
nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych
podmienok priznania tohto nároku (§ 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).“ Ustanovenie § 8 zákona č.

327/2005 Z. z. tak nepredstavuje taxatívny výpočet skutočností, ktoré musí žalovaný pri posudzovaní
otázky zrejmej bezúspešnosti sporu prihliadať.

37. K otázke posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu žalovaným zaujal názor aj Ústavný súd
Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 253/2013-24 zo dňa 25.04.2013, v ktorom

konštatoval, že „posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany Centra právnej pomoci podľa
§ 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. je pritom len posúdením splnenia jednej zo zákonných
podmienok na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovení toho osobitného právneho predpisu, ide
len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci ako osoby
v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo

neúspechu sťažovateľa v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci všeobecného súdu, ktorý vo veci
koná. Sťažovateľ mal navyše zachované právo zvoliť si sám právneho zástupcu mimo inštitútu
14 3S/13/2024

právnej pomoci poskytovanej Centrom právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. osobám v
materiálnej núdzi.“

38. Právna norma, ktorá upravuje aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl.
125 ods. 1 ústavy (čl. 130 ods. 1 ústavy, in concreto § 74 zákona o ústavnom súde), bola v čase

vydania rozhodnutia žalovaného z hľadiska dispozície i hypotézy formulovaná jednoznačne (ako striktná
právna norma), takže neposkytovala orgánu aplikácie práva (ústavnému súdu) možnosť rozšíriť tam
daný okruh subjektov o ďalšie subjekty, ktoré by mohli podať návrh na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 ústavy. Aplikácia takto formulovanej normy je podľa správneho súdu vcelku jednoduchá, takže v
takejsituáciižalovaný,ktorývrámcidiskrečnejprávomociprisubsumpciizavŕšenejprávnoukvalifikáciou

veci (porovnávajúc konkrétny prípad a jeho konkrétnu skutkovú podstatu so všeobecnou skutkovou
podstatou vyjadrenou normou) nevybočil z rámca jednoduchej aplikácie práva na konkrétnu vec a
bezúspešnosť sporu žiadateľa bola zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. Preto správny súd
uvádza, že pokiaľ žalovaný vyhodnotil z obsahu žiadosti o právnu pomoc, resp. z obsahu ústavnejsťažnosti žalobcu, druh konania pred ústavným súdom ako konanie o súlade právnych predpisov
podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, nevybočil tak z rámca mu daných kompetencií. Na účely posúdenia,
či je možné poskytnúť právnu pomoc vo vzťahu k predloženej ústavnej sťažnosti podanej žalobcom

tak správny orgán postupoval zákonným spôsobom, ak posúdil a následne vyhodnotil, či vec patrí
do rozsahu pôsobnosti zákona o poskytovaní právnej pomoci a pre ten účel posúdil aj druh konania
iniciovaného pred ústavným súdom. Je tomu tak aj preto, že každé konanie pred ústavným súdom (v
znení ústavy do 31.12.2024) sa vyznačovalo tým, že ho bolo možné začať ako samostatné konanie a iba
na návrh oprávnených subjektov. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný náležite odôvodnil,

prečo ustálil druh konania pred ústavným súdom ako konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, a to okrem
iného s poukazom na bod II. doplneného petitu žiadateľovej ústavnej sťažnosti, ako aj poukazom na
predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu (Uznesenie ÚS SR sp. zn. III.ÚS 18/02 zo dňa 13.02.2002,
Uznesenie ÚS SR sp. zn IV. ÚS 54/08 zo dňa 14.02.2008). Pokiaľ žalovaný vyhodnotil druh konania
pred ústavným súdom ako konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, neprekročil
tak právomoc zverenú mu ustanovením § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 327/2005 Z. z., pričom z tohto dôvodu

nemožno jeho rozhodnutie považovať za nezákonné.

39. Ďalej mal žalovaný za to, že žalobca ako žiadateľ netvrdil ani nepreukázal ako (konkrétne) malo byť
zasiahnuté do jeho individuálnych práv a poukázal pritom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS
54/08, podľa ktorého „schválenie právneho predpisu národnou radou, resp. jeho novelizáciu, nemožno

kvalifikovať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a
slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby, pretože takýto zásah musí spĺňať atribúty individuálneho
aktu
15 3S/13/2024

aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa“. S
uvedeným záverom žalovaného sa žalobca nestotožnil a mal za to, že ústavná sťažnosť žalobcu (v
časti petitu i odôvodnenia) presne špecifikuje proti akým „ohrozovacím a protiprávnym aktivitám NR
SR“ ústavná sťažnosť smeruje. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že aj v prípade, ak sa žiadateľ

cíti dotknutý konaním národnej rady na svojich právach a subjektívne vníma normatívny právny akt
ako „spôsobilý potenciálne kolektívne alebo hromadne poškodiť práva jednotlivcov“, tento subjektívny
pocit nemožno stotožňovať so zásahom do jeho individuálnych práv. Práva norma obžíva až realizáciou
práva či povinnosti, či právomocí v nej obsiahnutej. Subjekty práva uskutočňujú príkazy, zákazy a
dovolenia obsiahnuté v normatívnych právnych aktoch, pričom nie akýkoľvek prejav prostredníctvom

konania a nekonania je konaním či nekonaním v zmysle práva. Len ak sú s konaním či nekonaním
subjektu práva spojené aj právne následky, ktoré s takýmto konaním či nekonaním právne predpisy
spájajú, hovoríme o právnom úkone v pravom zmysle slova. Rovnako je potrebné neopomínať základnú
vlastnosť normatívnosti právneho aktu a to je jej všeobecná aplikovateľnosť t.j. má neobmedzený počet
adresátov. Naproti tomu, individuálny právny akt má presne určeného adresáta. Preto nie je možné, ako

na to správne poukázal žalovaný, schválenie právneho predpisu národnou radou, resp. jeho novelizáciu
vnímať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd
fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Vzhľadom na to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol,
že žalobca netvrdil ani nepreukázal, ako konkrétne malo byť zasiahnuté do jeho individuálnych práv
(neuviedol, akým spôsobom boli jeho základné práva a slobody porušené a z akých dôvodov), správny

súd sa zaoberal touto otázkou aj z pohľadu primeraného využitia zákonného oprávnenia žalovaného
v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z., či žalovaný v rámci súčinnosti nemal vyzvať žalobcu,
aby v primeranej lehote určenej žalovaným doplnil svoju žiadosť o ďalšie údaje alebo doklady týkajúce
sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci. Správny súd však
dospel k záveru, že v prejednávanom prípade žalovaný z obsahu podanej žiadosti žalobcu o právnu

pomoc vyhodnotil druh konania pred ústavným súdom (konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy), čím bola
objektívne vylúčená možnosť zásahu do individuálnych práv žalobcu, čo je okolnosť, ktorú žalovaný pri
poskytovaní právnej pomoci nemá možnosť ovplyvniť a prekonať v prospech žalobcu, preto žalovaný
podľa názoru správneho súdu neprekročil požiadavku formálneho preskúmania odôvodnenosti návrhu
na poskytnutie právnej pomoci z hľadiska posúdenia bezúspešnosti sporu. Vzhľadom na to ani prípadný

postupžalovaného(výzvanadoplneniežiadostipodľa§10ods.1zákonač.327/2005Z.z.)byneprivodil
žalobcovi iné (priaznivejšie) rozhodnutie o jeho žiadosti o poskytnutie právnej pomoci. Pre úplnosť
správny súd uvádza, že je mu známy Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/29/2023
zo dňa 27.11.2024, podľa ktorého „žiadateľ o právnu pomoc nie je povinný právne kvalifikovať obsah,účinky alebo následky právnych skutočností alebo rozhodnutí príslušných orgánov verejnej moci“ ...
„kasačný súd vyhodnotil ako nesprávny záver o neposkytnutí právnej pomoci na podanie ústavnej
sťažnosti pre zrejmú bezúspešnosť sporu

16 3S/13/2024

založený len na skutočnosti, že sťažovateľ v žiadosti o právnu pomoc neoznačil základné právo, ktoré
malo byť porušené a v rozpore s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. neoznačil dôkazy na preukázanie

svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu“, avšak v prejednávanej veci správny súd
nevzhliadol dôvod na aplikáciu predmetného rozhodnutia kasačného súdu, nakoľko predmetom žiadosti
žalobcuadresovanejžalovanémuneboloposkytnutieprávnejpomocinapodanieústavnejsťažnostiproti
rozhodnutiu všeobecného súdu (konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania), ale
podanie ústavnej sťažnosti vo veci vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 30 ods. 1 v spojení s
čl. 31, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy

uzneseniami, ktorými národná rada rozhodla, že vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Trestný
zákon, prerokuje v skrátenom legislatívnom konaní a tento návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
Vzhľadom na to možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádzalo zo správne
zisteného skutkového stavu a vo vzťahu k posudzovaným podmienkam na priznanie práva žalobcu na
poskytnutie mu právnej pomoci pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu postupoval žalovaný v

súlade s § 6 ods. 1 písm. b) v spojení s § 8 zákona č. 327/2005 Z. z.. Žalovaný v administratívnom
konaní primerane aplikoval ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. a napadnuté rozhodnutie
ani z tohto dôvodu netrpí vadou nezákonnosti z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia.

40. O správnosti právneho posúdenia žalovaného v napadnutom rozhodnutí napokon svedčí aj tá

skutočnosť, že v priebehu konania pred správnym súdom ústavný súd Uznesením č. III. ÚS 203/2024-36
zo dňa 10.04.2024 ústavnú sťažnosť žalobcu v konaní podľa čl. 127 ústavy odmietol, a to na podklade
čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy, z ktorého vyplýva, že do právomoci ústavného súdu patrí rozhodnúť o
návrhu, či je zákon v súlade s ústavou, pričom táto právomoc ústavného súdu je obmedzená okruhom
v čl. 130 ods. 1 ústavy uvedených subjektov, ktoré môžu podať návrh, o ktorom ústavný súd koná

postupom upraveným v § 74 až § 93 zákona ústavnom súde. Vylúčené je preskúmanie súladu zákona v
konanípodľačl.127ods.1ústavyosťažnostifyzickejaleboprávnickejosoby.Rovnakoakopreskúmanie
súladu návrhu zákona je vylúčené preskúmanie jednotlivých čiastkových rozhodnutí národnej rady v
procese rokovania o návrhu zákona v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnosti fyzickej alebo
právnickej osoby, keďže tieto námietky možno preskúmať len v konaní, ktoré začalo na návrh niektorého

zo subjektov podľa čl. 130 ods. 1 ústavy. Ústavná sťažnosť tak bola ústavným súdom posúdená ako
zjavne neopodstatnená a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietnutá.

41. Obiter dictum správny súd uvádza, že je možné sa stotožniť aj s argumentáciou žalovaného
v napadnutom rozhodnutí, že ani čl. 127 ods. 5 ústavy v znení účinnom od 01.01.2025 (žalovaný

uvádzalnesprávnydátumúčinnostiod01.05.2025–pozn.správnehosúdu)neustanovujeprávo(aktívnu
legitimáciu) fyzickej či právnickej osobe priamo iniciovať konanie o súlade právnych predpisov, ale toto
právo je koncipované ako možnosť podať
17 3S/13/2024

návrh senátu ústavného súdu, aby senát ústavného súdu podal návrh na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1, že všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka
podanej sťažnosti, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo
zákonu. Ak senát ústavného súdu dospeje k záveru, že tento návrh je dôvodný, konanie o sťažnosti

preruší a podá návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý
v rozhodnutí je potom pre senát ústavného súdu záväzný.

42. Z vyššie uvedeného podľa správneho súdu jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nemôže byť v
správnom súdnom konaní vyhovené. Z pohľadu žalobných námietok, žalovaný pri posudzovaní splnenia

podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti v spore podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z.
postupoval v súlade so zákonom, teda žalovaný správne zohľadnil povahu procesného nedostatku na
strane žalobcu, resp. v ňom správne vzhliadol zrejmú bezúspešnosť žalobcu v konaní pred ústavným
súdom. Žalovaný taktiež jasne vysvetlil dôvody, pre ktoré mal za to, že ide o bezúspešnosť sporu.Správny súd tak vyhodnotil námietku žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia obsiahnutú
v správnej žalobe ako nedôvodnú, keď nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Správny súd k ostatným žalobným námietkam podľa § 191 ods. 1 písm. d), f) a g) SSP

uvádza, že tieto boli koncipované v správnej žalobe len všeobecne, bez náležitého odôvodnenia,
čo správnemu súdu neumožnilo súdny prieskum. Správny súd má však za to, že žalovaný dal v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne a zrozumiteľne odpoveď na všetky kľúčové právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Žalovaný náležite, v medziach diskrečnej
právomoci, posúdil skutkový stav veci, pričom správny súd nevzhliadol nepreskúmatenosť napadnutého

rozhodnutia, nedostatočnosť zisteného skutkového stavu na riadne posúdenia veci, ako ani podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej moci. Na základe uvedeného súd správnu žalobu
podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

43. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že žalobcovi, ktorý úspech v konaní nemal, súd náhradu trov konania nepriznal. Správny súd nezistil

splnenie podmienok pre rozhodnutie o trovách konania žalovaného podľa § 168 SSP.

44. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.).
O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať 18 3S/13/2024

na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia
rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť podaná v listinnej podobe
musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods