Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 23, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoCsp/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2720201071
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2720201071.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX. XXXX XXXX,
trvalo bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, Potočná 191/39, 909 01 Skalica,
IČO: 34048944, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807
598,zastúpenejadvokátkou:JUDr.KatarínaHegedüšová,Majerníkova3/A,84105Bratislava–mestská
časť Dúbravka, IČO: 42185190, o zaplatenie 972,13 eur s príslušenstvom a primeraného finančného
zadosťučinenia 243 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica z 9. januára 2024
č. k. SI-3Csp/56/2020-153, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má proti žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
972,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 914,13 eur od 18.9.2020 do
zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 58 eur od 5.12.2020 do zaplatenia,
a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané
finančné zadosťučinenie v sume 243 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku; III. žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie
odôvodnilust.§39,§52ods.1,3a4,§53,§451ods.1a2,§455ods.1,§456vetaprvá,§458vetaprvá,
§ 488, § 489, § 517 ods. 1 a 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom
do 31.5.2014 (ďalej len „O.z.“); § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ust. O.z., účinného od 1.2.2013; § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a), b), d), § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. f), i), y), § 11
ods. 1, § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 (ďalej len

„ZoSÚ“); § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoOS“); § 497
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a § 180, §
181 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vecne dôvodil, že
žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 31.8.2020 domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť
jej sumu 914,13 eur spolu s úrokmi z omeškania a súčasne sa domáhala zaplatenia primeraného
finančnéhozadosťučineniavovýške1.500euržalovanou.ŽalobabolaodôvodnenáuzatvorenímZmluvy

o úvere č. 8201800972 dňa 2.5.2012 sporovými stranami, poskytnutím úveru vo výške 350 eur v
hotovosti s tým, že na zabezpečenie úveru bola 2.5.2012 vystavená zmenka a na zabezpečenie zmenky
bola dňa 2.5.2012 uzatvorená Dohoda o zrážkach zo mzdy. Napriek žiadosti žalobkyne jej žalovaná
odmietla poskytnúť predmetnú zmluvu o úvere, ktorú žalobkyňa nemá k dispozícii. Úver bol branýpre osobné potreby žalobkyne, nikdy nemala podnikateľské oprávnenie, právny vzťah medzi ňou a
žalovanou je spotrebiteľským vzťahom. Dňa 13.5.2013 predložila žalovaná zamestnávateľovi žalobkyne
žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy na úhradu zmenkovej sumy 1.004,15 eur spolu so zmenkovým

úrokom 0,25% denne zo zmenkovej sumy od 14.3.2013 a zákonný úrok 6% ročne z dlžnej sumy od
29.4.2013. Z tejto žiadosti je zrejmé, že do jej podania uhradila žalovanej sumu 186 eur. S poukazom
na § 17 ods. 3 ZoSÚ je podľa žalobkyne zmenka zo dňa 2.5.2012 absolútne neplatný právny úkon,
nakoľko je v rozpore so zákonom, neplatným je aj právny úkon Dohody o zrážkach zo mzdy, nakoľko
zabezpečuje neplatnú zmenku. Pohľadávka žalovanej je pritom niekoľko rokov premlčaná, k premlčaniu

došlo najneskôr dňa 29.4.2016. Zrážky boli u žalobkyne vykonávané najviac v sume 58 eur mesačne, a
to s prestávkami, celkovo od 05/2013 do 03/2020, zrážky boli vykonané v celkovej sume 1.770,31 eur.
Celkovo tak bola v prospech žalovanej uhradená suma 1.956,31 eur (1.770,31 eur + 186 eur), pričom
žalovaná mala nárok len na splatenie sumy 350 eur, na strane žalovanej tak došlo k bezdôvodnému
obohateniu vo výške 1.606,31 eur. Žalobkyňa uviedla, že z tejto sumy si uplatňuje bezdôvodné
obohatenie za obdobie od 08/2018 (zrážka vykonaná 09/2018) do 03/2020 v sume 914,13 eur, tento

rozsah nie je premlčaným. Čo sa týka úroku z omeškania tento žalobkyňa požadovala jednotlivo vždy
deň nasledujúci odo dňa vykonania zrážky zo mzdy, počnúc prvým úrokom z omeškania od 1.10.2018,
posledným od 1.5.2020. Nakoľko zo strany žalovanej došlo k porušeniu viacerých ustanovení zákona č.
258/2001 Z.z., keďže zmluva nemala viaceré náležitosti podľa ZoOS, keď žalovaná sa dopustila nekalej
obchodnej praktiky v podobe zneužitia inštitútu dohody o zrážkach zo mzdy, ako aj O.z. (neprijateľné

zmluvné podmienky) a žalovaná taktiež porušila § 17 ods. 3 ZoSÚ, preto sú splnené podmienky v zmysle
§ 3 ods. 5 ZoOS na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur, pri jeho výške
bola zohľadnená intenzita, časové trvanie závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia s tým, že
o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je
možné rozhodnúť jedným rozhodnutím. Primerané finančné zadosťučinenie žalobkyňa odôvodňovala

tým, že žalovanej uhradila sumu 1.956,31 eur, pričom nárok mala len na sumu 350 eur, vykonávanie
zrážok žalovaným sa vyskytuje opakovane, pričom tieto finančné prostriedky nemohla užívať žalobkyňa
ale užívala ich žalovaná bez akejkoľvek odplaty žalobkyni, značná časť bezdôvodného obohatenia je
z dôvodu premlčania nenávratná pre žalobkyňu, pričom žalovaná odvodzovala svoj nárok zo zmenky,
ktorej použitie bolo zo zákona zakázané, zrážky vykonávala napriek premlčaniu jej pohľadávky voči

žalobkyni, pričom zneužila svoje dominantné postavenie v spotrebiteľskom vzťahu.
Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním z 29.9.2020, ktorým žiadala žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť. Potvrdila uzatvorenie zmluvy o úvere č. 201800972 dňa 2.5.2012, vyjadrila sa k predmetnej
Dohode o zrážkach zo mzdy, ktorú považuje za platnú, uzatvorenú v súlade s § 551 O.z. Podľa žalovanej
k bezdôvodnému obohateniu na jej strane neprišlo, nakoľko dôvod na plnenie zo zmluvy o úvere nikdy

neodpadol. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie žalovaná neuznala, čo do dôvodu ani výšky,
nakoľko neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žalobkyni žiadna ujma nevznikla, pritom
žalobkyňa ako prvá porušila svoje povinnosti, nakoľko si neplnila svoje záväzky, ku ktorým pristúpila.
K priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia by bolo podľa žalovanej možné pristúpiť len v tom
prípade, ak by porušenie práva nebolo možné napraviť inak, čo nie je daný prípad. Žiadala zohľadniť to,

že žalobkyňa v rámci kontraktačného postupu konala ľahostajne. Podľa žalovanej nie sú splnené všetky
predpoklady potrebné na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
Žalobkyňa v replike zo dňa 18.11.2020 uviedla, že s vyjadrením žalovanej nesúhlasí. Uviedla, že
predmetná zmluva neobsahuje zákonom požadované náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f), i), k) a
y) ZoSÚ, preto je bezúročným a bezpoplatkovým, a teda mala žalovaná nárok len na vrátenie sumy

350 eur, celkovo však uhradila 2.014,31 eur, čo uviedla žalovaná v listine označenej ako „Doloženie“ ,
žalobkyňa v žalobe uviedla sumu 1.956,31 eur, nakoľko nezahrnula splátku vo výške 58 eur z mája 2020
z 15.5.2020. Z tohto dôvodu navrhla aj zmenu žaloby, teda žiadala priznať bezdôvodné obohatenie vo
výške 972,13 eur spolu s úrokmi z omeškania. Argumentáciu žalovanej k platnosti Dohody o zrážkach
žalobkyňa považuje za bezpredmetnú, poukázala aj na to, že jej bola predložená aj zmenka na podpis,

pričom takýto postup je v rozpore s § 17 ods. 3 ZoSÚ. Predmetná Dohoda o zrážkach zo mzdy
zabezpečovala preto neplatnú zmenku, pričom tento postup je v rozpore so zákonom. Čo sa týka
primeraného finančného zadosťučinenia, žalobkyňa uviedla aj to, že ak by sa nebránila zrážkam zo
mzdy, tak by žalovanej bola postupne uhradená suma minimálne 4.433,78 eur (zrážky v sume 2.014,13
eur a suma 2.419,37 eur ako zvyšok sumy požadovanej žalovanou). Podľa žalobkyne sú naplnené

všetky predpoklady na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Žalovaná vo svojej duplike z 9.12.2020 uviedla, že sa dostatočným spôsobom vyjadrila k relevantným
skutočnostiam prostredníctvom doterajších podaní, na ktorých zotrváva.Súd prvej inštancie na návrh žalobkyne obsiahnutý v jej replike zo dňa 18.11.2020 rozhodol o pripustení
zmenyžalobyuznesenímzodňa19.10.2021(č.k.3Csp/56/2020-51)tak,žezmenužalobypripustil,teda
nárok žalobkyne bol na zaplatenie sumy 972,13 € spolu s úrokmi z omeškania: vždy vo výške 5 % ročne

zo sumy 58,- € od 01.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 116,- € od 01.11.2018 do zaplatenia, zo sumy
174,- € od 01.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 232,- € od 01.01.2019 do zaplatenia, zo sumy 290,- € do
01.02.2019 do zaplatenia, zo sumy 348,- € od 01.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 406,- € od 01.04.2019
do zaplatenia, zo sumy 464,- € od 01.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 522,- € od 01.06.2019 do
zaplatenia, zo sumy 580,- € od 01.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 638,- € od 01.09.2019 do zaplatenia,

zo sumy 482,13 € od 01.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 740,13 € od 01.12.2019 do zaplatenia, zo sumy
798,13 € od 01.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 856,13 € od 01.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 914,13
€ od 01.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 972,13 € od 01.06.2020 do zaplatenia ako aj primeraného
finančného zadosťučinenia vo výške 1.500,-€. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.11.2021.
Súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 3Csp/56/2020-77 zo dňa 5.5.2022 tak, že I. zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobkyni sumu 972,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 914,13

eur od 18.9.2020 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 58 eur od
5.12.2020dozaplatenia,atodo3dníodprávoplatnostirozsudku;II.zaviazalžalovanúzaplatiťžalobkyni
primerané finančné zadosťučinenie v sume 243 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, III. vo
zvyšnej časti žalobu zamietol, IV. rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
Žalovaná podala proti (uvedenému prvému) rozsudku odvolanie vo vyhovujúcich výrokoch (I. a II. výrok)

a v závislom výroku o trovách konania (IV. výrok). V odvolaní uviedla, že nedošlo k naplneniu dôvodov
ustanovených v § 11 ods. 1 ZoSÚ, preto nemožno zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovať za
bezúročnú a bez poplatkov. Výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne
uvedená priamo na prednej strane zmluvy, nemožno preto hovoriť o absencii týchto údajov v zmluve.
Žalovaná poukázala na to, že nie je možné hovoriť o absencii výšky úrokovej sadzby, nakoľko žalobkyňa

svojim podpisom potvrdila prevzatie a oboznámenie sa so Štandardnými európskymi informáciami o
spotrebiteľskom úvere, v ktorých je uvedené, že úroková sadzba úveru je fixná 32% ročne. V zmysle
bodu 10. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“) tretina poplatku predstavuje
dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
spolu s administratívou s tým spojenou. K tvrdeniu žalobkyne, že musela podpísať všetky tlačivá,

žalovaná uviedla, žalobkyňa nebola k podpisu zmluvy o úvere žiadnym spôsobom donútená. Žalobkyňa
plnilanazákladeplatneuzavretejzmluvyoúvere,ktoránebolanikdyprávoplatnevyhlásenázaneplatnú,
ani právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, k
jej zrušeniu a pod.). Zopakovala, že neuznáva nárok na finančné zadosťučinenie, keď žalobkyňa
bola tá, ktorá ako prvá porušila svoje povinnosti, neplnila si záväzky, ku ktorým pristúpila, porušila

viacnásobne zmluvné ustanovenia úverovej zmluvy. Žalovaná má za to, že opätovné sankcionovanie
by bolo vzhľadom na predchádzajúce konanie neprimerane prísne, žalobkyni žiadna ujma, ktorá by
odôvodňovala priznanie finančného zadosťučinenia, nevznikla a preto jej priznanie by malo za následok
spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa bez akéhokoľvek
právneho dôvodu. Poukázala na to, že žalobkyňa sama konala v rámci kontraktačného postupu

ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásila, že súhlasí s obsahom zmluvy, bola oboznámená s VPPÚ,
nemala k nim žiadne výhrady a zaviazala sa ich dodržiavať. Žalobkyňa nijako relevantne neodôvodnila
výšku finančného zadosťučinenia. Skutočnosť, že spotrebiteľ (žalobkyňa) neprejavuje absolútne žiaden
záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť ich obsah nemôže byť automaticky na
ujmu dodávateľa. Finančné zadosťučinenie nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie

bezdôvodného obohatenia. V danom prípade nie je priznaním finančného zadosťučinenia naplnená jeho
preventívna úloha z dôvodu opakovaného ľahostajného konania žalobkyne ani z dôvodu, že žalovaná
v novovzniknutých úverových vzťahoch už niekoľko rokov nepoužíva vytýkané nedostatky. V prípade,
ak bola spotrebiteľovi skutočne spôsobená ujma sa do popredia dostáva kompenzačná funkcia t. j.
navrátenie do predošlého stavu, teda v danom prípade bolo žalobkyni priznané vydanie bezdôvodného

obohatenia, teda nie je čo kompenzovať. Súhrn finančných nárokov žalobkyne považuje za šikanózny.
Žalobkyňa sa odvolala proti rozsudku v časti o náhrade trov konania (IV. výrok) z dôvodu, že žalobkyňu
nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku sporu, ktorý závisí od úvahy
súdu. Podľa názoru žalobkyne je zrejmé, že v tomto konaní bola v celom rozsahu úspešná, keďže sa
výrok meritórneho rozhodnutia s výnimkou výšky primeraného zadosťučinenia zhoduje so žalobným

petitom a teda sa žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Zásada úspechu vo veci v prípade, ak výška plnenia
závisela od úvahy súdu, sa posudzuje vzhľadom na právny základ a nie výšku priznaného plnenia.
Podstatnou skutočnosťou je, že jej bol priznaný nárok na bezdôvodné obohatenie v požadovanomrozsahu, pričom je nevyhnutné rozoznávať, že v tomto prípade sa jednalo o nárok hlavný a v prípade
primeraného finančného zadosťučinenia o nárok nadväzujúci.
Krajský súd v Trnave na základe odvolania žalovanej uznesením č. k. 10CoCsp/67/2022-128 z

28.8.2023 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti veci samej a v časti o náhrade
trov konania (I., II. a IV. výrok) zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že zmenka je absolútne
neplatným právnym úkonom, nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch výslovne upravoval zákaz
zabezpečenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy formou zmenky ku dňu vystavenia zmenky (2.5.2012).

Vzhľadom na absolútnu neplatnosť zmenky dal odvolací súd do pozornosti, že tak ako žalovaná,
ani jej prípadný právny nástupca, eventuálne postupník sa nemôže dovolávať voči žalobkyni ako
spotrebiteľke práv vyplývajúcich zo zmenky. Žalovanej zo zmenky nevzniklo právo na žiadne plnenie.
Vyhovenie žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia nemuselo byť nutne nesprávnym, avšak podľa
názoru odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie predčasným, nakoľko súd prvej inštancie sa opomenul
vysporiadať s tvrdeniami žalovanej, prednesenými v konaní pred súdom prvej inštancie, že žalobkyňa

plnilanazákladeplatneuzavretejZmluvyoúvere,ktoránikdynebolaprávoplatnevyhlásenázaneplatnú,
rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy,
zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získala žalovaná z poctivých zdrojov. Súd prvej inštancie
uzavrel, že na strane žalovanej nebol dôvod na plnenie v rozsahu žalovanej istiny, a to iba z dôvodu
absolútnejneplatnostizmenky,avšaksúdopomenul,žeakozmenka,takidohodaozrážkachzomzdysú

len zabezpečovacie inštitúty, preto bolo potrebné zaoberať sa otázkou platnosti zmluvy o úvere, otázkou
čitátoobsahujeobligatórnezákonnénáležitosti,čisúvnejzakomponovanéneprijateľnépodmienky,čije
úver bezúročný a bezpoplatkový, a tiež žalobkyňou vznesenou námietkou premlčania nároku žalovanej
na plnenie zo zmluvy. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude skúmať platnosť zmluvy o úvere, či táto
obsahuje obligatórne zákonné náležitosti, či sú v nej zakomponované neprijateľné podmienky, či je úver

bezúročný a bezpoplatkový, či je dôvodná námietka žalobkyne o premlčaní nároku žalovanej na plnenie
zo zmluvy.
OdvolanímstránnebolnapadnutýIII.výrokrozsudkusp.zn.3Csp/56/2020zodňa5.5.2022,pretožaloba
žalobkyne bola právoplatne zamietnutá v úroku z omeškania: vždy vo výške 5 % ročne a to zo sumy
58 eur od 1.10.2018 do 4.12.2020, zo sumy 116 eur od 1.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 174 eur od

1.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 232 eur od 1.1.2019 do zaplatenia, zo sumy 290 eur do 1.2.2019 do
zaplatenia, zo sumy 348 eur od 1.3.2019 do zaplatenia, zo sumy 406 eur od 1.4.2019 do zaplatenia,
zo sumy 464 eur od 1.5.2019 do zaplatenia, zo sumy 522 eur od 1.6.2019 do zaplatenia, zo sumy
580 eur od 1.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 638 eur od 1.9.2019 do zaplatenia, zo sumy 482,13 eur
od 1.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 740,13 eur od 1.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 798,13 eur od

1.1.2020 do zaplatenia, zo sumy 856,13 eur od 1.2.2020 do zaplatenia, zo sumy 914,13 eur od 1.5.2020
do 17.9.2020, zo sumy 972,13 eur od 1.6.2020 do zaplatenia a v žalovanom primeranom finančnom
zadosťučinení vo výške 1.257 eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v treťom zamietajúcom výroku
dňa 30.6.2022.
Po odvolacom konaní zostala predmetom konania žalovaná suma vo výške 972,13 eur, úrok z

omeškania 5% ročne zo sumy 914,13 eur od 18.9.2020 do zaplatenia, úrok z omeškania 5% ročne zo
sumy 58 eur od 5.12.2020 do zaplatenia a primerané finančné zadosťučinenie v sume 243 eur.
Súd prvej inštancie dôvodil, že vykonaným dokazovaním zistil tento skutkový stav: Z výsluchu žalobkyne
zistil, že úver si zobrala z dôvodu ťažkej životnej situácie, na žalovanú sa obrátila preto, lebo vedela, že
jejpeniazeposkytne.Bolijejposlanéšeky,ktorésplácala,potomsastalo,ženeposlalaanáslednejejboli

strhnuté peniaze zo mzdy. Zrážky jej strhávali dlho, keď išla na mzdové tam jej povedali, že sa jej budú
ešte dlho strhávať zrážky. Zmluvu o úvere uzatvárala na pobočke v Šaštíne, predložili jej tam zmluvu,
opýtali sa jej či je zamestnaná, uviedli že bude platiť poštovými poukážkami, to bolo asi tak všetko.
Čo znamená pojem „zmenka“ uviesť nevedela. Nepamätala si, či podpisovala Dohodu o zrážkach zo
mzdy, podpisovala tam papiere, nevie čo podpisovala, bola zúfalá. Po zrážkach zo mzdy dostávala len

životné minimum, zablokovali jej aj účet, pre výplaty si chodila na mzdovú učtáreň, skomplikovalo im
to aj rodinný život, nemali ani na zubára, deti boli malé, pomáhala jej mama. Deti nemohli chodiť na
žiadne krúžky, výlety zo školy, darčeky boli na Vianoce čokoláda, malá hračka. Pomáhala jej mama z
jej dôchodku 600 eur. Aj v súčasnosti ju naďalej telefonicky kontaktujú od žalovanej, má asi 200 SMS
správ. Zrážky zo mzdy boli vykonávané u jej zamestnávateľa Schaeffler Skalica, asi dva roky zrážky

vykonávané nie sú na základe tohto jej podnetu. Zo vzájomnej písomnej komunikácie sporových strán
vyplýva, že žalobkyňa požiadala dňa 5.2.2020 (neskôr aj urgovala dňa 13.3.2020) žalovanú o vydanie
kópiezmluvyč.8201800972,pričomžalovanávjejodpovedizo14.4.2020uviedla,žepožadovanálistina
bola žalobkyni poskytnutá v deň jej podpisu. Z rozsahu zrážok (evidencie) zamestnávateľa žalobkynevyplýva, že boli vykonané v prospech žalovanej pod e.č. 8201800972 v celkovom rozsahu 1.770,31
eur za obdobie od 05/2013 do 03/2020. Z výplatnej pásky žalobkyne za mesiac 04/2020 vyplýva, že
bola vykonaná zrážka zo mzdy vo výške 58 eur v prospech žalovanej pod e.č. 8201800972. Z výpisu

z obchodného registra a živnostenského registra na žalobkyňu vyplýva, že nie je v týchto registroch
evidovaná. Žalovaná je evidovaná s predmetom činnosti: poskytovanie úverov z vlastných zdrojov
od 14.3.2001. Dňa 17.5.2013 bola zamestnávateľovi žalobkyne (vtedy pod obchodným menom: INA
SKALICA, s.r.o.) doručená žiadosť žalovanej zo dňa 13.5.2013 o zrážky zo mzdy, z ktorej vyplýva, že
dňa 2.5.2012 strany sporu uzatvorili zmluvu o úvere a zabezpečenie jeho splatenia bola vystavená

dňa 22.4.2013 vlastná zmenka, v ktorej sa dlžník (t.j. žalobkyňa v tomto konaní) zaviazal veriteľovi
(t. j. žalovanej v tomto konaní) zaplatiť zmenkovú sumu 1.004,15 eur spolu so zmenkovým úrokom
0,25% denne zo zmenkovej sumy od 14.3.2013 a zákonný úrok 6% ročne z dlžnej sumy od 29.4.2013.
Súčasne bolo v žiadosti poukázané na uzatvorenie Dohody o zrážkach zo mzdy, na základe ktorej bola z
dôvodu neplnenia záväzkov dlžníkom požiadaná spoločnosť (zamestnávateľ žalobkyne) o vykonávanie
zrážok mesačne. Súčasne bolo v žiadosti uvedené, že dlžník z dlžnej sumy splatil 186 eur, s tým, že dlh

predstavuje súčet neuhradenej zmenkovej sumy, zmenkového úroku 0,25% denne zo zmenkovej sumy
a zákonného úroku 6% ročne v celkovej výške 1.157,09 eur. Prílohou žiadosti bola Dohoda o zrážkach
zo mzdy, výňatok z § 551 O.z. a zmenka. Z Dohody o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov z 2.5.2012 súd
zistil, že žalobkyňa vystavila dňa 2.5.2012 zmenku, ktorou sa zaviazala zaplatiť žalovanej zmenkovú
sumu spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo zmenkovej sumy a súčasne, v prípade

omeškania, sa zaviazala platiť zákonný (sankčný) úrok vo výške 6% ročne z dlžnej sumy. Na základe
uzatvorenej dohody žalobkyňa súhlasila s tým, aby sa uspokojenie pohľadávky žalovanej zabezpečilo
vykonaním pravidelných mesačných zrážok u zamestnávateľa žalobkyne (v tom čase INA Skalica spol.
s r.o.) vo výške mesačnej zrážky zo mzdy 58 eur na účet žalovanej, VS: 820180097. Išlo o formulárový
typ dohody s predtlačeným textom, do ktorého boli rukou vpisované vynechané (niektoré) údaje. Zo

zmenky č. 201800972 z 2.5.2012 súd zistil, že táto bola vystavená v Senici dňa 2.5.2012 s tým, že
žalobkyňa ako vystaviteľ zmenky svojim podpisom potvrdila, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na
rad: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, zapísaná v obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sro, vložka č. 23636/B zmenkovú sumu 1.004,15 eur a
zmenkový úrok 0,25% denne od 14.3.2013. Zmenka bola vystavená s doložkou „bez protestu“ a „na

platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Dňa 2.5.2012 bola medzi žalovanou a žalobkyňou
uzatvorená Zmluva o úvere č. 201800972, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 350 eur,
ktorú sumu sa žalobkyňa zaviazla zaplatiť žalovanej zvýšenú o príslušný poplatok 346 eur, teda celkovo
zaplatiť čiastku 696 eur v 12 mesačných splátkach po 58 eur, počnúc dňom 20.5.2012 na účet veriteľa
(žalovanej). V zmluve je uvedená RPMN 314,02%, ďalej skutočnosť, že žalobkyni bol poskytnutý úver

na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania či podnikania. V dolnej časti žalobkyňa vlastnoručným
podpisom potvrdila prevzatie sumy 350 eur.
Zástupca žalobkyne v záverečnej reči uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že na strane
žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré doposiaľ nebolo žalobkyni vydané, z tohto dôvodu
sa domáha žalobkyňa aj úroku z omeškania. Čo sa týka požadovaného primeraného finančného

zadosťučinenia, výšku tejto náhrady presne zákon nestanovuje, toto je podľa ich názoru závislé od
závažnosti porušenia práv spotrebiteľa. Závažnosť porušenia v danom prípade spočíva v tom, že
napr. žalovaná dlhodobo odmietala žalobkyni predložiť predmetnú úverovú zmluvu v dôsledku čoho
nemala žalobkyňa možnosť overiť si správnosť a výšku jej plnenia v prospech žalovanej. Úverová
zmluva bola predložená žalovanou až v rámci tohto konania. Finančné zadosťučinenie v tejto sume

zodpovedá aj tomu, že zmluva o úvere neobsahovala zákonné náležitosti, žalovaná pristúpila k
zabezpečeniu úveru zmenkou, čo zákon vylučoval, o čom musela mať žalovaná ako subjekt v tejto
oblasti podnikania sa vyskytujúci vedomosť. Napriek tomu úmyselne bola vystavená zmenka. Výška
finančného zadosťučinenia je odôvodnená aj tým, že pri úvere 350 eur žiadala žalovaná od žalobkyne
sumu 4.000 eur, čo je niekoľkokrát vyššie prevýšenie. Navyše požadovala od žalobkyne dlh, ktorý bol

už v danom čase premlčaný. Z vykonávaných zrážok zo mzdy bol nepriaznivý dôsledok aj na rodinný
život žalobkyne, na život jej detí, ktoré boli z finančného hľadiska obmedzené, napr. pri darčekoch na
Vianoce, výletoch, záujmových krúžkoch. Z tohto dôvodu žalobkyni pomáhala jej matka ako starobná
dôchodkyňa. Zotrval na tom, že predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový
a teda, že na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie. Čo sa týka rozhodnutia o náhrade trov

konania žiadal priznať žalobkyni plnú náhradu trov konania, keďže v prípade primeraného finančného
zadosťučinenia výška plnenia závisela od úvahy súdu a úspech sa posudzuje na právny základ a nie
výšku priznaného nároku.Súd prvej inštancie súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu sa zaoberal záväzkovým vzťahom
medzi žalobkyňou a žalovanou založeným Zmluvou o úvere č. 201800972 z 2.5.2012, tiež platnosťou
tejto zmluvy a jej náležitosťami. Vyhodnotil právny vzťah medzi stranami ako spotrebiteľský, keď

takéto definovanie právneho vzťahu medzi stranami nebolo sporným. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere
vyhodnotil ako platnú, uzavretú podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ v písomnej forme a obsahujúcu niektoré
náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ. Zistil, že úverová zmluva neobsahuje náležitosť podľa
§ 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, teda dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ, teda úrokovú

sadzbu spotrebiteľského úveru, pričom ide o podstatnú náležitosť zmluvy o úvere podľa § 497 ods. 1
Obchodného zákonníka. Žalovaná v odvolaní tvrdila, že žalobkyňa svojim podpisom na zmluve o úvere
potvrdila, že sa oboznámila s VPPÚ, súhlasí s nimi a tieto prevzala, mali byť na zadnej strane zmluvy o
úvere. Podľa žalovanej je v bode 10 VPPÚ upravené, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok,
zvyšné dve tretiny náklady. Žalobkyňa mala podľa tvrdenia žalovanej v jej odvolaní svojim podpisom
potvrdiť prevzatie a oboznámenie sa s ŠEISÚ, v ktorých je uvedená fixná úroková sadzba 32% ročne.

Súd preskúmal uvedené tvrdenia žalovanej a zistil, že podľa predloženej zmluvy o úvere žalobkyňa
svojim podpisom dňa 2.5.2012 vyhlásila, že sa oboznámila s obsahom tejto zmluvy o úver a súhlasí s
VPPÚ, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať,
súčasne potvrdila prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane zmluvy). Súd zo
spisu zistil, že žalovaná predložila súdu zmluvu o úvere z 2.5.2012 podaním zo dňa 29.9.2020, v ktorom

uviedla, že v prílohe prikladá uzavretú zmluvu č. 201800972 z 2.5.2012. Z predloženej zmluvy o úvere
(č.l. 32) súd zistil, že zmluva má jednu stranu, druhá (zadná) strana je prázdna, teda neobsahuje VPPÚ.
Žalovaná tak nepreukázala svoje tvrdenie, že zmluva o úvere obsahovala úrok, ktorý mal byť uvedený
v bode 10. VPPÚ na zadnej strane zmluvy o úvere. Žalovaná nepreukázala ani tvrdenie, že ŠEISÚ
upravovali výšku fixnej úrokovej sadzby, keď na dôkaz neboli ŠEISÚ súdu predložené a zo zmluvy o

úvere ani nevyplýva, že žalobkyňa svojim podpisom potvrdila prevzatie a oboznámenie sa s ŠEISÚ, ako
tvrdila žalovaná. Zmluva o úvere neobsahuje ani údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery
nákladov, ktorý údaj je tiež náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ.
Súd zároveň zistil, že úverová zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN 314,02%, správne malo byť
uvedené RPMN vo výške 364,90%, teda v zmluve uvedená výška RPMN je v neprospech žalobkyne

ako spotrebiteľa. ZoSÚ spája s absenciou náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f), i), y) následok, že úver
sa považuje za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a). Rovnaký následok
(bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru) spája ZoSÚ v § 11 ods. 1 písm. b) s uvedením nesprávnej RPMN
v zmluve o úvere v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie preto považoval úver za bezúročný
a bez poplatkov, čo znamená, že plnenie žalobkyne prijaté žalovanou v rozsahu vyššom ako je suma

350 eur je bezdôvodným obohatením, keďže išlo o plnenie prijaté žalovanou bez právneho dôvodu.
Nárok žalobkyne posúdil v uplatnenom rozsahu ako dôvodný čo do požadovanej istiny 972,13 eur,
preto žalobe vyhovel (výrok I.). Vyhovenie žalobe v rozsahu požadovanej istiny podporuje podľa neho aj
zistenie súdu o neplatnosti zmenky vystavenej žalobkyňou, ktoré bolo potvrdené aj odvolacím súdom.
Ako vyplýva z listiny - žiadosti žalovanej o zrážky zo mzdy z 13.5.2013, žalobkyňa a žalovaná dňa

2.5.2012 uzatvorili Zmluvu o úvere, na základe ktorej bola žalobkyňa povinná splácať úver, s tým, že na
jeho zabezpečenie (zabezpečenie splnenia) bola vystavená zmenka, a to dňa 2.5.2012 (totožného dňa)
a nie dňa 22.4.2013 ako bolo nesprávne uvedené v tejto žiadosti. Medzi stranami neboli sporné skutkové
tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe o tom, že zrážky boli z jej mzdy vykonávané za účelom úhrady
zmenkovej sumy 1.004,15 eur spolu s príslušenstvom tak, ako to bolo uvedené v predmetnej zmenke

z 2.5.2012, ktorá bola v konaní ako listinný dôkaz aj oboznámená. Za nesporné možno považovať
aj vystavenie vlastnej Zmenky č. 201800972 žalobkyňou na zmenkovú sumu 1.004,15 eur spolu so
zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej sumy od 14.3.2013, ako i podpísanie Dohody
o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov z 2.5.2012. Nesporným bolo aj tvrdenia žalobkyne o úhrade sumy
v celkovej výške 1.956,31 eur (z toho sumy 1.770,31 eur formou zrážok zo mzdy a sumy 186 eur

pred vykonaním zrážok) za obdobie 05/2013 do 03/2020, resp. o uhradení sumy 914,13 eur (z tejto
celkovej sumy 1.956,31 eur) v období od 08/2018 do 03/2020 a následne sumy 58 eur z výplaty za
mesiac 04/2020 dňa 15.5.2020, toto bolo aj preukázané listinami, a to rozsahom (evidenciou) zrážok
zamestnávateľom žalobkyne spolu s výplatnou páskou za mesiac 04/2020 žalobkyne, tieto tvrdenia
žalovaná ani nepoprela. Žalovaná sa v rámci obrany vyjadrovala k platnosti Dohody o zrážkach zo

mzdy uzatvorenej sporovými stranami dňa 2.5.2012, čo však nebolo z právneho hľadiska kľúčovým
pre posúdenie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, podstatným bolo vystavenie
zmenky dňa 2.5.2012, ktorá bola titulom na vykonávanie zrážok zo mzdy žalobkyne tak, ako to vyplýva
z písomnej žiadosti žalovanej z 13.5.2013. Zmenka pritom slúžila na zabezpečenia úveru z 2.5.2012,čo vyplýva z tejto žiadosti žalovanej o vykonávanie zrážok zo mzdy z 13.5.2013. V tejto súvislosti
je potrebné poukázať na ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ v znení účinnom k 2.5.2012 (vystavenie zmeny),
podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť

jeho splnenie zmenkou alebo šekom. V danom prípade bol podľa súdu porušený zákon (§17 ods. 3
ZoSÚ). Súd sa stotožnil s právnym posúdením nároku žalobkyne voči žalovanej ako nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia s tým, že podľa súdu sa jedná v zmysle ust. § 451 ods. 2 O.z. o finančné
plnenie prijaté žalovanou z neplatného právneho úkonu. Podľa súdu na strane žalovanej nebol dôvod
na plnenie v rozsahu žalovanej istiny vo výške 972,13 eur (za obdobie od 08/2018, s tým, že zrážka

bola vykonaná v mesiaci 09/2020 do 04/2020, s tým, že zrážka bola vykonaná 15.5.2020), a to z dôvodu
neplatnosti zmenky č. 201800972 z 2.5.2012, ktorá je podľa súdu absolútne neplatným právnym úkonom
(§ 39 O.z.), nakoľko je v rozpore so zákonom, a to ustanovením § 17 ods. 3 ZoSÚ, podľa ktorého v
súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho splnenie
zmenkou alebo šekom. Ako však vyplýva z listiny žalovanej z 13.5.2013 (žiadosti o vykonávanie zrážok),
zmenka bola vystavená práve na zabezpečenie splatenia úveru zo dňa 2.5.2012. Z uvedeného potom

vyplýva, že takýto právny úkon je neplatným (nulitným od samého začiatku) a plnenie prijaté na základe
tohto nesplatného právneho úkonu je plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 O.z.), t. j. plnením
z neplatného právneho úkonu. Rozsah tohto plnenia bol vo výške 972,13 eur, čo nebolo sporným
skutkovým tvrdením uvedeným žalobkyňou. Súd sa zaoberal aj tvrdením žalobkyne, že úverová zmluva
obsahuje neprijateľné podmienky, podrobil úverovú zmluvu prieskumu, či obsahuje neprijateľné zmluvné

podmienky v zmysle § 53 O.z., nezistil však prítomnosť neprijateľných podmienok v úverovej zmluve.
Ďalej dôvodil, že nakoľko je žalovaná preukázateľne v omeškaní so splnením peňažného dlhu, má
žalobkyňa právo požadovať od nej podľa § 517 ods. 1, 2 O.z. úrok z omeškania. Po odvolacom konaní
zostal predmetom konania úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 914,13 eur od 18.9.2020 do zaplatenia
a úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 58 eur od 5.12.2020 do zaplatenia. Nakoľko pri bezdôvodnom

obohatení nie je čas splnenia dohodnutý ani ustanovený právnym predpisom ani určený v rozhodnutí,
je žalovaná ako dlžník povinná splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ (žalobkyňa)
požiadal.Súdpretovychádzalpriomeškanížalovanejpripôvodnejuplatnenejsume914,13eurzdátumu
doručenia žaloby žalovanej, čo bolo dňa 17.9.2020, teda do omeškania sa tak žalovaná podľa súdu
pri tejto sume dostala dňa 18.9.2020 (§ 563 v spojení s § 517 ods. 1, 2 O.z) a pri sume 58 eur súd

vychádzal z dátumu doručenia repliky žalobkyne žalovanej, čo bolo dňa 4.12.2020 (č.l. 46 spisu), teda
do omeškania sa žalovaná podľa súdu pri tejto sume dostala dňa 5.12.2020 (§ 563 v spojení s § 517
ods. 1, 2 O.z.). Súd preto žalobkyni priznal úrok z omeškania uplatnený v zákonnej sadzbe 5% ročne
podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. od 18.9.2020 pri sume 914,13 eur a od 5.12.2020 pri
sume 58 eur (výrok I.).

Súd sa zaoberal v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu aj námietkou žalobkyne o premlčaní
nároku žalovanej na plnenie zo zmluvy. Otázka premlčania nebola z pohľadu žalobkyne podľa súdu
právne významnou pre daný spor, keďže dôvody bezdôvodného obohatenia sa žalovanej súd právne
vymedzil. Súd zároveň poukázal na to, že za bezdôvodné obohatenie sa nepovažuje, ak bolo prijaté
plnenie premlčaného dlhu (§ 455 ods. 1 O.z.).

Pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1.500 eur,
tento nárok bol súdom čo do svojho základu posúdený ako dôvodný, nedôvodným bol podľa súdu
čo do požadovaného rozsahu. Nárok žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie bol súdom
právoplatne zamietnutý v sume 1.257 eur a predmetom konania po odvolacom konaní zostal nárok
žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 243 eur. Ako vyplýva z ust. § 3 ods.

5 ZoOS právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v
otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej ZoOS alebo osobitnými predpismi
(k tomu KS Prešov sp. zn. 7CoCsp/2/2021 z 30.9.2021). Primerané finančné zadosťučinenie má plniť
jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť dodávateľov
od protiprávneho konania voči spotrebiteľom (k tomu NS SR sp. zn. 6Cdo/127/2017 z 30.1.2019).

Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej
strany v spotrebiteľských zmluvách. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v
zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z
porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,
alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej

v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Pokiaľ ide o rozsah
finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri určení výšky
zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia. Bude preto
vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu, stanovil rozsahfinančného zadosťučinenia. Za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie
spotrebiteľovho komfortu vo všetkých oblastiach jeho života, najmä však vo finančnom obmedzení, ktoré
žalobcovi neoprávnenými platbami v prospech dodávateľa vznikli a potom tiež v rovine psychického

napätia, stresu a dĺžke trvania závadového stavu. Účelom zadosťučinenia je vyjadriť určité odsúdenie
protiprávneho konania dodávateľa a odradiť ho od opakovania podobných porušení právnych predpisov.
Uvedené podmienky podľa súdu splnené v danom prípade boli, keď súd prvej inštancie judikoval
(výrokom I. rozsudku) právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia sa žalovanej (z dôvodu
neplatnosti právneho úkonu - zmenky zo dňa 2.5.2012) a súčasne žalobkyňa aj musí čeliť výzvam

žalovaného na zaplatenie formou SMS správ. Súd sa stotožnil s odôvodnením nároku na priznanie
primeranéhofinančnéhozadosťučineniežalobkyňou,ktoréboloodôvodnenétým,žežalovanáodmietala
žalobkyni predložiť predmetnú úverovú zmluvu, v dôsledku čoho nemala žalobkyňa možnosť overiť si
správnosť a výšku jej plnenia v prospech žalovanej. V tomto prípade je však potrebné uviesť, že nie
je zrejmé, z akého dôvodu žalobkyňa nedisponuje touto zmluvou (či to bola/nebola strata zmluvy z jej
zavinenia). Priznanie finančného zadosťučinenia je súdom odôvodnené aj tým, že žalovaná pristúpila

k zabezpečeniu úveru zmenkou napriek tomu, že zákon to vyslovene vylučoval, o čom musela mať
žalovaná ako subjekt v tejto oblasti podnikania sa vyskytujúci vedomosť (úvery poskytovala od roku
2001) a neobstojí argument žalovanej v odvolaní, že už vytýkané nedostatky niekoľko rokov nepoužíva
v spotrebiteľských úverových vzťahoch. Priznanie finančného zadosťučinenia je súdom odôvodnené aj
tým,ževykonávaniezrážokzomzdyžalobkynemalonepriaznivýdôsledokajnarodinnýživotžalobkyne,

na život jej detí, ktoré boli z finančného hľadiska obmedzené. Obrana žalovanej vo vzťahu k nepriznaniu
primeraného finančného zadosťučinenia bola súdom vyhodnotená ako nedôvodná, v danom prípade
jednoznačne došlo k porušeniu práv žalobkyne ako spotrebiteľky, čo úspešne uplatnila aj na súde (ako
vydanie bezdôvodného obohatenia žalovanej), pričom zodpovednosť za uvedené je nepochybne na
strane žalovanej. Čo sa týka výšky tohto primeraného finančného zadosťučinenia, súd so zreteľom

na okolnosti uvádzané žalobkyňou postupoval tak, že túto výšku určil v rozsahu 1 úspešného nároku
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia (k tomu pozri KS Trnava sp. zn. 10CoCsp/15/2021 z
26.5.2021), čo pri sume 972,13 eur predstavuje práve suma 243 eur, na zaplatenie ktorej súd žalovanú
zaviazal (výrok II.). Suma 243 eur bola v tomto čase aj predmetom konania čo sa týka primeraného
finančného zadosťučinenia.

V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2
CSP, vecne plným úspechom žalobkyne v spore s tým, že pokiaľ ide o úroky z omeškania, čiastočné
zamietnutie nebral súd do úvahy pokiaľ ide o úspech žalobkyne v konaní, nakoľko nešlo o kapitalizovaný
úrok. Vo vzťahu k čiastočnému zamietnutiu nároku žalobkyne na primerané finančné zadosťučinenie, sa
stotožnilsargumentomžalobkynevjejodvolanípodporenompríslušnourozhodovacoupraxousúdov,že

primerané finančné zadosťučinenie je vedľajším nárokom popri hlavnom nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia, preto úspech žalobkyne v jej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
znamená aj jej úspech v prípade čiastočného priznania nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
Keďže výška, v akej súd prizná strane primerané finančné zadosťučinenie, závisí od úvahy súdu,
žalobkyňa bola čo do základu svojho nároku úspešná, a má preto nárok na náhradu trov konania v

celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho prvého výroku podala včas odvolanie žalovaná, s návrhom na
jeho zrušenie v napadnutom I. výroku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázala na skutočnosť, že strany uzatvorili dňa

2.5.2012 zmluvu o úvere č. 201800972, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver vo výške 350
eur. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti
budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné
strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. –
„Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy

sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka ako nepomenovaná zmluva.“ Z toho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah
nie je možné aplikovať. Ak by tak bolo urobené bolo by to v rozpore so zákonom. Z uvedeného s
určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov
vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. V čase uzavretia zmluvy

neexistoval a nebol účinný žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená
maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba
z ust. § 53 ods. 6 O.z., podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu zaspotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Žalobkyňa svoju vôľu uzavrieť zmluvu o úvere potvrdila

svojim podpisom, bola si vedomá svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere. Nie je
preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa
v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka. Z vyššie uvedeného je
možné posudzovať vzťah ako obchodnoprávny a nie ako spotrebiteľský. Vážnosť vôle nie je možné
zamieňať s ľahkovážnosťou spotrebiteľa. SD EÚ zadefinoval priemerného spotrebiteľa ako „v rozumnej

miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky
spotrebiteľov“ (z Rozsudku SDEÚ zo 16.7.1998, sp. zn.: Gut Springenheide GmbH, Rudolf Tusky v.
Oberkreisdirektor des Kreises Steinfurt – Amt fur Lebensmitteluberwachung). V zmysle judikatúry SD
EÚ bola táto definícia prenesená aj do sekundárneho práva Európskej únie, konkrétne do Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005, kde v bode 18. preambuly je stanovené, že
„v súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany

vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný,
vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov“. V dôsledku uvedenej
definície nemožno hovoriť o nedostatku vážnosti vôle na strane žalobkyne, ktorá bola pri uzavieraní
zmluvy o úvere dobre informovaná avšak ľahostajná. Uvedenému konaniu nemožno poskytnúť právnu
ochranu určením absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere. Nedostatok opatrnosti spotrebiteľa taktiež

nespôsobuje absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Žalovaná poukazuje aj na Rozsudok Súdneho
dvora z 12.1.2006 sp. zn. C-361/04, vo veci Claude Ruiz – Picasso a ďalší v. OHIM, podľa ktorého
„priemerný spotrebiteľ vykazuje najvyšší stupeň pozornosti vo chvíli, keď si pripravuje a realizuje svoj
výber medzi rôznymi výrobkami dotknutej kategórie.“ Žalovaná je toho názoru, že zo zmluvy o úvere
nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon (§ 451 ods. 1 O.z.).

Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy
právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy
neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal
žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaná razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému
obohateniu.

3. Žalobkyňa k odvolaniu žalovanej uviedla, že navrhuje rozsudok potvrdiť a žiadala priznať nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodila, že odvolanie žalovanej je v celom rozsahu nedôvodné.
Žalovaná namietala, že sa mali zmluvné strany dohodnúť v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka,
že ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom poukazujúc pritom na „VPPÚ“.

Žalobkyňa nemá vedomosť o tom, že by medzi ňou a žalovanou bol uzatvorený nejaký právny úkon,
ktorý by niesol označenie „VPPÚ“. Žalovaná taký právny úkon ani nepredložila. Nemá teda ani vedomosť
o tom, že by medzi ňou a žalovanou bola uzatvorená nejaká dohoda o voľbe Obchodného zákonníka. V
konaní však bolo jednoznačne preukázané, že jej bol poskytnutý úver ako spotrebiteľovi. Žalovaná toto
tvrdenie nikdy nenamietala. Skutočnosť, že žalobkyňa bola v pozícii spotrebiteľa, je tak medzi stranami

sporu nesporná. V samotnej úverovej zmluve sa pritom nenachádza žiadne zmluvné dojednanie o
voľbe Obchodného zákonníka. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/87/2017 zo 14.9.2017 je
však potrebné za spotrebiteľskú zmluvu považovať aj zmluvu uzatvorenú podľa Obchodného zákonníka,
ak bol účastníkom na jednej strane spotrebiteľ a na druhej dodávateľ. Keďže je nesporne vzťah
medzi sporovými stranami spotrebiteľský právny vzťah, je nutné na taký právny vzťah aplikovať všetky

ustanovenia upravujúce taký právny vzťah, t. j. ust. § 52 a nasl. O.z. ako aj ZoSÚ. Je potom nepochybné,
že zmluva o spotrebiteľskom úvere z 2.5.2012 podlieha ZoSÚ, pričom nespĺňa náležitosti v zmysle
ust. § 9 ods. 2 v rozsahu, ako to vyhodnotil súd prvej inštancie, čo má za následok bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie v rámci rozsudku neskúmal maximálnu výšku úrokov za
poskytnutie úveru. Argumentácia žalovaného v odvolaní zahŕňajúca aj poukazovanie na ust. § 53 ods. 6

O.z.taksohľadomnaodôvodnenierozsudkusúduprvejinštancienemážiadnurelevanciu.Akojezrejmé
z obsahu zmluvy a bola aj tvrdené počas súdneho konania, úverová zmluva predstavuje formulárový typ
zmluvy, bola vopred vyhotovená, spotrebiteľ nemal možnosť zasiahnuť od obsahu zmluvy. O slobodnej
vôli žalobkyne ako spotrebiteľky v prípade uzatvorenia úverovej zmluvy tak v prejednávanej veci nie je
možné ani len uvažovať. Pokiaľ sa týka vyjadrenia žalovanej k povinnosti vydať bezdôvodné obohatenia,

v celom rozsahu odkázala na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Vzhľadom na bezúročnosť a
bezpoplatkovosť úveru mala žalovaná nárok len na vrátenie sumy, ktorú jej reálne poskytovala. V sume
presahujúcej sumu úveru došlo k bezdôvodného obohateniu žalovanej, keďže nemala žiadny právny
nárok na získanie takého plnenia.4. Žalovaná k vyjadreniu žalobkyne uviedla, že sa dostatočne vyjadrila ku všetkým relevantným
skutočnostiam prostredníctvom svojich všetkých predošlých podaní, na ktorých trvá v celom rozsahu a

to najmä na podanom odvolaní.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,

že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti
(I. výrok) a závislej časti (III. výrok) v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
(§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý I.
a závislý III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie sú vecne správne a je dôvodné ich potvrdiť.

6. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeného rozsahom a dôvodmi odvolania je posúdiť,

či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne ak I. výrokom (v poradí druhého tentoraz napadnutého)
rozsudku žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 972,13 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 914,13 eur od 18.9.2020 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 58 eur od 5.12.2020 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
PredmetomprieskumubolajodrozhodnutiavovecisamejzávislýIII.výrokrozsudkuopriznanížalobkyni

nároku na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 %. II. výrok rozsudku, ktorým súd prvej
inštancie uložil žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v sume
243 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, nadobudol právoplatnosť a nebol preto predmetom
prieskumu odvolacieho súdu.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou

súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej
inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej
veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§

387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej
inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 a 3 CSP in fine) nasledovné:

7. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (odsekov 50.-51.) vyplýva, že súc viazaný právnym
názoromodvolaciehosúdusazaoberalzáväzkovýmvzťahommedzižalobkyňouažalovanouzaloženým

Zmluvou o úvere č. 201800972 z 2.5.2012, tiež platnosťou tejto zmluvy a jej náležitosťami. Vyhodnotil
právny vzťah medzi stranami ako spotrebiteľský, keď takéto definovanie právneho vzťahu medzi
stranami nebolo sporným. Zmluvu o spotrebiteľskom úvere vyhodnotil ako platnú, uzavretú podľa §
9 ods. 1 ZoSÚ v písomnej forme, ktorá však neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ ZoSÚ,
teda dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

ani náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, teda úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, pričom
ide o podstatnú náležitosť zmluvy o úvere podľa § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaná
tvrdila, že žalobkyňa svojim podpisom na zmluve o úvere potvrdila, že sa oboznámila s VPPÚ, súhlasí
s nimi a tieto prevzala, mali byť na zadnej strane zmluvy o úvere, a v bode 10 VPPÚ malo byť
upravené, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok, zvyšné dve tretiny náklady. Žalobkyňa mala

podľa tvrdenia žalovanej svojim podpisom potvrdiť prevzatie a oboznámenie sa s ŠEISÚ, v ktorých je
uvedená fixná úroková sadzba 32% ročne. Súd preskúmal uvedené tvrdenia žalovanej a zistil, že podľa
predloženej zmluvy o úvere žalobkyňa svojim podpisom dňa 2.5.2012 vyhlásila, že sa oboznámila s
obsahom tejto zmluvy o úver a súhlasí s VPPÚ, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim
žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať, súčasne potvrdila prevzatie zmluvy vrátane všeobecných

podmienok (na zadnej strane zmluvy). Súd zo spisu zistil, že žalovaná predložila súdu zmluvu o úvere
z 2.5.2012 podaním z 29.9.2020, v ktorom uviedla, že v prílohe prikladá uzavretú zmluvu č. 201800972
z 2.5.2012. Z predloženej zmluvy o úvere (č.l. 32) súd zistil, že zmluva má jednu stranu, druhá (zadná)
strana je prázdna, teda neobsahuje VPPÚ. Žalovaná tak nepreukázala svoje tvrdenie, že zmluva oúvere obsahovala úrok, ktorý mal byť uvedený v bode 10. VPPÚ na zadnej strane zmluvy o úvere.
Žalovaná nepreukázala ani tvrdenie, že ŠEISÚ upravovali výšku fixnej úrokovej sadzby, keď na dôkaz
neboli ŠEISÚ súdu predložené a zo zmluvy o úvere ani nevyplýva, že žalobkyňa svojim podpisom

potvrdila prevzatie a oboznámenie sa s ŠEISÚ, ako tvrdila žalovaná. Zmluva o úvere neobsahuje ani
údaj o priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), ktorý údaj je tiež
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9 ods. 2 písm. y/ ZoSÚ. Súd zároveň zistil, že
úverová zmluva obsahuje nesprávnu výšku RPMN 314,02%, správne mala byť uvedená RPMN vo
výške 364,90%, teda v zmluve uvedená výška RPMN je v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa.

ZoSÚ spája s absenciou náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/, i/, y/ následok, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/. Rovnaký následok (bezúročnosť
a bezpoplatkovosť úveru) spája ZoSÚ v § 11 ods. 1 písm. b/ s uvedením nesprávnej RPMN v zmluve
o úvere v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie preto považoval úver za bezúročný a bez
poplatkov, čo znamená, že plnenie žalobkyne prijaté žalovanou v rozsahu vyššom ako je suma 350
eur je bezdôvodným obohatením, keďže išlo o plnenie prijaté žalovanou bez právneho dôvodu. Nárok

žalobkyne posúdil v uplatnenom rozsahu ako dôvodný čo do požadovanej istiny 972,13 eur, preto
žalobe vyhovel (výrok I.). Vyhovenie žalobe v rozsahu požadovanej istiny podporuje podľa neho aj jeho
zistenie o neplatnosti zmenky vystavenej žalobkyňou, ktoré bolo potvrdené aj odvolacím súdom. Ako
vyplýva z listiny - žiadosti žalovanej o zrážky zo mzdy z 13.5.2013, žalobkyňa a žalovaná dňa 2.5.2012
uzatvorili Zmluvu o úvere, na základe ktorej bola žalobkyňa povinná splácať úver, s tým, že na jeho

zabezpečenie (zabezpečenie splnenia) bola vystavená zmenka, a to dňa 2.5.2012 (totožného dňa) a
nie dňa 22.4.2013 ako bolo nesprávne uvedené v tejto žiadosti. Medzi stranami neboli sporné skutkové
tvrdenia žalobkyne obsiahnuté v žalobe o tom, že zrážky boli z jej mzdy vykonávané za účelom úhrady
zmenkovej sumy 1.004,15 eur spolu s príslušenstvom tak, ako to bolo uvedené v predmetnej zmenke
z 2.5.2012, ktorá bola v konaní ako listinný dôkaz aj oboznámená. Za nesporné možno považovať

aj vystavenie vlastnej Zmenky č. 201800972 žalobkyňou na zmenkovú sumu 1.004,15 eur spolu so
zmenkovým úrokom vo výške 0,25 % denne zo zmenkovej sumy od 14.3.2013, ako i podpísanie Dohody
o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov z 2.5.2012. Nesporným bolo aj tvrdenia žalobkyne o úhrade
sumy v celkovej výške 1.956,31 eur (z toho sumy 1.770,31 eur formou zrážok zo mzdy a sumy 186 eur
pred vykonaním zrážok) za obdobie 05/2013 do 03/2020, resp. o uhradení sumy 914,13 eur (z tejto

celkovej sumy 1.956,31 eur) v období od 08/2018 do 03/2020 a následne sumy 58 eur z výplaty za
mesiac 04/2020 dňa 15.5.2020, toto bolo aj preukázané listinami, a to rozsahom (evidenciou) zrážok
zamestnávateľom žalobkyne spolu s výplatnou páskou za mesiac 04/2020 žalobkyne, tieto tvrdenia
žalovaná ani nepoprela. Žalovaná sa v rámci obrany vyjadrovala k platnosti Dohody o zrážkach zo
mzdy uzatvorenej sporovými stranami dňa 2.5.2012, čo však nebolo z právneho hľadiska kľúčovým

pre posúdenie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, podstatným bolo vystavenie
zmenky dňa 2.5.2012, ktorá bola titulom na vykonávanie zrážok zo mzdy žalobkyne tak, ako to vyplýva
z písomnej žiadosti žalovanej z 13.5.2013. Zmenka pritom slúžila na zabezpečenia úveru z 2.5.2012,
čo vyplýva z tejto žiadosti žalovanej o vykonávanie zrážok zo mzdy z 13.5.2013. V tejto súvislosti je
potrebné poukázať na ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ v znení účinnom k 2.5.2012 (vystavenie zmenky), podľa

ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho
splnenie zmenkou alebo šekom. V danom prípade bol podľa súdu porušený zákon (§17 ods. 3 ZoSÚ).
Odvolací súd sa stotožňuje s uvedenými závermi súdu prvej inštancie.

8. Pokiaľ odvolateľka namietala, že v zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa

budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka („Zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods.
1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva“),
z čoho má vyplývať, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať (ak by tak bolo
urobené bolo by to v rozpore so zákonom) a z uvedeného s určitosťou vyplýva, že predmetná zmluva o

úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom
stanovené obligatórne náležitosti, odvolací súd k tejto námietke v prvom rade uvádza, že žalovaná
v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdila, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ust.. Obchodného
zákonníka, tvrdenie žalovanej uvedené v odvolaní, že predmetná zmluva sa mala uzavrieť podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka ako nepomenovaná zmluva, je novým skutkovým tvrdením žalovanej

doposiaľ v konaní pred súdom prvej inštancie neuvedeným.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byťnimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie

skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na
vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené
znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných

podmienok, ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
alebo ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv.
novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka
z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo
obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.

Žalovaná v odvolaní netvrdila splnenie niektorej z podmienok pre použitie prostriedkov procesného
útoku/obrany až v odvolacom konaní v zmysle citovaného § 366 písm. a/ až d/ CSP, ani tieto podmienky
nevyšli najavo, preto tieto novoty – skutkové tvrdenia žalovanej ako prostriedky procesnej obrany
(predložené ňou až v odvolacom konaní) nemohli byť použité až v odvolacom konaní a nebolo možné
na ne prihliadať. Navyše, bez akéhokoľvek vysvetlenia, žalovaná ďalej v odvolaní sama uvádza, že sa

jedná o zmluvu o úvere.
Ďalej žalovaná namietala, že nie je možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane
spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa nejde, a vzťah strán je potrebné posudzovať ako obchodnoprávny.
V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že zmluvné strany uzavreli zmluvu o úvere
a uvedené vyplýva aj z označenia samotnej zmluvy (č.l. 32).

Podľa § 52 ods. 1 O.z., spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že spotrebiteľskou zmluvou je aj zmluva o úvere uzavretá podľa §
497 Obchodného zákonníka, pokiaľ ju uzatvorí dodávateľ so spotrebiteľom.
Občiansky zákonník v rozhodnom znení následne v ust. § 52 ods. 3 a 4 definuje dodávateľa

a spotrebiteľa tak, že dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.
Súd prvej inštancie aplikujúc uvedené ustanovenia v 50. odseku napadnutého rozsudku konštatoval,

že v spore bolo preukázané, že žalovaná ako poskytovateľ úveru má v predmete svojej podnikateľskej
činnosti oprávnenie poskytovať úver. Žalobkyňa ako dlžník je fyzickou osobou, pričom pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej činnosti. alebo inej podnikateľskej
činnosti.
Žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie, že v prípade žalobkyne nejde o spotrebiteľa a odvolaciemu súdu

ani nie je zrejmé, na základe akých skutočností žalovaná k tomuto záveru dospela, keďže žalobkyňa
zmluvu uzatvárala ako občan - fyzická osoba a žiadny z identifikačných údajov žalobkyne uvedených
v zmluve nenasvedčuje, že by mala zmluvu uzatvárať v rámci výkonu svojej podnikateľskej alebo
obchodnej činnosti. Žalobkyňa v konaní opakovane uvádzala, že úver si brala ako fyzická osoba a
finančné prostriedky použila pre svoju vlastnú osobnú potrebu, nikdy nemala podnikateľské oprávnenie

ani nepôsobila v žiadnej obchodnej spoločnosti, žalovaná jej tvrdenia nepoprela a opak nepreukázala.
Vprípadepochybností,čiidealebonejdeospotrebiteľskývzťah,spočívadôkaznébremenopreukázania
skutočného účelu použitia poskytnutého úveru práve na veriteľovi (uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 23.2.2010, sp. zn. 10CoE/5/2010).
Súd prvej inštancie preto správne považoval žalobkyňu za spotrebiteľa, žalovanú za dodávateľa, vzťah

medzi nimi za vzťah spotrebiteľský a poskytnutý úver za úver spotrebiteľský.
Podľa § 52 ods. 2 O.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednaniaalebodohody,ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné

S poukazom na citované ustanovenie odvolací súd konštatuje, že pokiaľ by aj v zmluve o úvere
bolo medzi dodávateľom a spotrebiteľom dojednané, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom, uvedené zmluvné dojednanie by obchádzalo ustanovenie § 52 ods. 2 O.z.,z ktorého dôvodu by bolo neplatné. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sa použijú vždy, ak je to
na prospech spotrebiteľa a ich použitie nie je možné vylúčiť ani dohodou zmluvných strán.
Podľa § 52 ods. 2 O.z. v znení účinnom od 1.4.2015 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj

všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorýchobsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. teda definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka o tretiu vetu), že na všetky právne vzťahy,
v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Odvolací súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3MCdo/14/2014 zo dňa 21.4.2015, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého sa na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou.
Nad rámec vyššie uvedeného odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná svoje tvrdenia o dohode
zmluvných strán o použití Obchodného zákonníka nepreukázala, nakoľko VPPÚ, ktoré dohodu mali

preukázať, súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu nepredložila.
Odvolací súd uzatvára, že právny vzťah založený zmluvou o úvere je právnym vzťahom
založeným spotrebiteľskou zmluvou, preto je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení
Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy
spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. O.z. a ZoSÚ).

Odvolateľka tiež namietala, že predmetná zmluva o úvere nemôže byť posúdená ako bezúročná a bez
poplatkov vzhľadom k tomu, že spĺňa všetky zákonom stanovené obligatórne náležitosti. Odvolateľka
tento svoj názor bližšie neodôvodnila a ku konkrétnym náležitostiam zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
ktorých absenciu identifikoval súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, žiadnu argumentáciu
neuviedla. Jej námietky tak nemohli byť dôvodnými. Ako už bolo uvedené odvolací súd sa stotožnil

so záverom súdu prvej inštancie, že z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa súdom prvej inštancie
označené náležitosti, je úver bezúročný a bez poplatkov.
Nedôvodnou tak bola i námietka odvolateľky, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný
žiadny všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška
úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, možno teda vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 O.z.,

podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch, pričom pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných
prostriedkov a lehotu splatnosti. Právnym dôvodom na plnenie úrokov a poplatkov by totiž podľa názoru

odvolacieho súdu mohla byť len úverová zmluva obsahujúca všetky zákonné náležitosti, ktorá by
zakladala záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi. Avšak ak úver
zozmluvyospotrebiteľskomúveretrebaexlegepovažovaťzabezúročnýabezpoplatkov,takátozmluva
v žiadnom prípade nemôže byť legitímnym právnym dôvodom na vznik nároku veriteľa na zaplatenie
aj iných plnení než poskytnutej istiny úveru. Odhliadnuc od uvedeného súd prvej inštancie správne

konštatoval, že žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie, že zmluva o úvere obsahovala úrok, ktorý mal
byť uvedený v bode 10. VPPÚ na zadnej strane zmluvy o úvere, keďže VPPÚ, ktoré to mali preukázať,
súdu prvej inštancie ani odvolaciemu súdu nepredložila.
Súd prvej inštancie sa stotožnil s právnym posúdením nároku žalobkyne voči žalovanej ako nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia s tým, že podľa súdu sa jedná v zmysle ust. § 451 ods. 2 O.z. o

finančné plnenie prijaté žalovanou z neplatného právneho úkonu. Podľa súdu na strane žalovanej nebol
dôvod na plnenie v rozsahu žalovanej istiny vo výške 972,13 eur (za obdobie od 08/2018, s tým, že
zrážka bola vykonaná v mesiaci 09/2020 do 04/2020, s tým, že zrážka bola vykonaná 15.5.2020), a
to z dôvodu neplatnosti zmenky č. 201800972 z 2.5.2012, ktorá je podľa súdu absolútne neplatným
právnym úkonom (§ 39 O.z.), nakoľko je v rozpore so zákonom, a to ust. § 17 ods. 3 ZoSÚ, podľa

ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh alebo zabezpečiť jeho
splneniezmenkoualebošekom.Akovšakvyplývazlistinyžalovanejz13.5.2013(žiadostiovykonávanie
zrážok), zmenka bola vystavená práve na zabezpečenie splatenia úveru zo dňa 2.5.2012. Z uvedeného
potom vyplýva, že takýto právny úkon je neplatným (nulitným od samého začiatku) a plnenie prijaténa základe tohto neplatného právneho úkonu je plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 O.z.), t.
j. plnením z neplatného právneho úkonu. Rozsah tohto plnenia bol vo výške 972,13 eur, čo nebolo
sporným skutkovým tvrdením uvedeným žalobkyňou.

Žalovaná v odvolaní namietala, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon (§ 451 ods. 1 O.z.). Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretej
zmluvy o úvere, predmetná zmluva o úvere nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako
tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od
zmluvy, zrušeniu zmluvy a pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaná

razantne odmieta, že by z jej strany došlo k bezdôvodnému obohateniu. Ani túto námietku odvolací súd
nepovažoval za dôvodnú z nasledovných dôvodov:
Podľa § 451 ods. 1 a 2 O.z. (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 O.z. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak
toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
O plnenie bez právneho dôvodu ide tam, kde právny dôvod od samého začiatku neexistoval, ale aj vtedy,
akdodatočneodpadol.Neexistenciaprávnehodôvoduodpočiatkuznamená,ževôbecnenastalaprávna
skutočnosť, ktorá by mala za následok vznik právneho vzťahu, obsahom ktorého by bola povinnosť

a zároveň právo na poskytnuté plnenie. V prípade plnenia z neplatného právneho úkonu, právna
skutočnosť, ktorou je právny úkon, síce nastala, ale právny úkon je postihnutý neplatnosťou (je vadný),
čo znamená, že právny úkon nemal za následok vznik práva ani povinnosti na poskytnuté plnenie (porov.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/237/2005).
Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,

ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1, b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená
nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že následkom absencie tam uvedených obligatórnych náležitostí
zmluvy je tzv. fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru („považuje sa“). Ide teda o prípad

bezdôvodného obohatenia, ktorý nastáva v dôsledku existencie osobitnej sankcie postihujúcej jednu zo
zmluvnýchstrán,upravenejpriamovzákone.AkouviedolÚstavnýsúdSRvnálezesp.zn.I.ÚS51/2020:
„Nemožno pochybovať o tom, že bezúročnosť úveru nastupujúca ako ex lege dôsledok porušenia
konkrétnych ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch má v prípade spotrebiteľovho plnenia nad
rámec požičanej istiny ten následok, že na strane prijímajúceho veriteľa vzniká bezdôvodné obohatenie.

Ide o špecifický predpoklad vzniku bezdôvodného obohatenia. Jeho základ je daný porušením zákona
už v priebehu kontraktačnej fázy, pričom však toto porušenie nemá vplyv na platnosť spotrebiteľskej
zmluvy ako takej.“
Uvedené umožňuje odvolaciemu súdu zovšeobecniť, že plnenie spotrebiteľa poskytnuté dodávateľovi
nad rámec istiny dohodnutého spotrebiteľského úveru je bezdôvodným obohatením vzniknutým na

strane dodávateľa z neplatného právneho úkonu. Zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti
spotrebiteľského úveru je totiž z hľadiska Občianskym zákonníkom pevne daných skutkových
podstát bezdôvodného obohatenia akousi modifikáciou neplatnosti právneho úkonu vyvolanou (danou)
špeciálnym charakterom aplikovaného hmotnoprávneho ustanovenia zákona o spotrebiteľských
úveroch. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa

na úkor iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet
bezdôvodného obohatenia získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie
nie je protiprávne konanie obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia,
ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva.
S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu

972,13 eur žalobkyni (rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru a sumou uhradenou žalobkyňou
žalovanej bol vyšší, ale žalobkyňa požadovala len uvedenú sumu, keď zvyšok považovala za
premlčaný).
Ďalej uzavrel, že nakoľko je žalovaná preukázateľne v omeškaní so splnením peňažného dlhu, má
žalobkyňa právo požadovať od nej podľa § 517 ods. 1, 2 O.z. úrok z omeškania. Po predchádzajúcom

odvolacom konaní zostal predmetom konania úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 914,13 eur od
18.9.2020 do zaplatenia a úrok z omeškania 5% ročne zo sumy 58 eur od 5.12.2020 do zaplatenia.
Nakoľko pri bezdôvodnom obohatení nie je čas splnenia dohodnutý ani ustanovený právnym predpisom
ani určený v rozhodnutí, je žalovaná ako dlžník povinná splniť dlh prvého dňa po tom, čo ju o plnenieveriteľ (žalobkyňa) požiadal. Súd preto vychádzal pri omeškaní žalovanej pri pôvodnej uplatnenej sume
914,13 eur z dátumu doručenia žaloby žalovanej, čo bolo dňa 17.9.2020, teda do omeškania sa tak
žalovaná podľa súdu pri tejto sume dostala dňa 18.9.2020 (§ 563 v spojení s § 517 ods. 1, 2 O.z) a

pri sume 58 eur súd vychádzal z dátumu doručenia repliky žalobkyne žalovanej, čo bolo dňa 4.12.2020
(č.l. 46 spisu), teda do omeškania sa žalovaná podľa súdu pri tejto sume dostala dňa 5.12.2020 (§
563 v spojení s § 517 ods. 1, 2 O.z.). Preto žalobkyni priznal úrok z omeškania uplatnený v zákonnej
sadzbe 5% ročne podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. od 18.9.2020 pri sume 914,13 eur a
od 5.12.2020 pri sume 58 eur (výrok I.). Odvolací súd tento jeho záver považoval za správny, tiež nebol

spochybnený odvolateľkou.

9. Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej
strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej
veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k potvrdeniu napadnutého
rozhodnutia odvolací súd sa ďalšími námietkami uvedenými žalovanou v odvolacom konaní nezaoberal,
keďže neboli spôsobilé ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu.

10. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami, stotožňujúc sa aj so závermi a dôvodmi

uvedenými súdom prvej inštancie, napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie a závislý III. výrok
rozsudku súdu prvej inštancie o náhrade trov konania (odvolaním osobitne nenapadnutý) podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP z dôvodu ich vecnej správnosti potvrdil.

11. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanej
nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala

plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane,
ktorá vo veci úspech nemala (žalovaná), keď nevidel dôvod pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

12. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.
(§ 160 ods. 2 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)