Rozsudok – Ostatné Judgement was issued on Thursday, June 5, 2024

Súd: Okresný súd Stará Ľubovňa
Spisová značka: 3C/51/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8523200571
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 06. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Mišenková

ECLI: ECLI:SK:OSSL:2024:8523200571.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou v sporovej veci žalobcov: 1. A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., obaja
právne zastúpení: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Červeňová 15, 811
03 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: Obec B., B. XX, XXX
XX B., IČO: 00 329 959, právne zastúpený: JUDr. Gábor Száraz, advokát, Garbiarska 20, 064 01 Stará
Ľubovňa, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a zaplatenie finančnej náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. Súd z a m i e t a návrh žalobcov na prerušenie konania v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) CSP

a podanie návrhu na Ústavný súd SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy SR.

II. Žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rozsahu 100 %
s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti

tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia v 1. a 2. rade (ďalej aj len „žalobcovia“) sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa
17.5.2023 domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 6.000,- eur, eventuálne zo sumy určenej súdom
na základe znaleckého dokazovania odo dňa 6.5.2023 (vrátane) až do úplného zaplatenia, a to titulom
finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ako aj náhrady trov konania.

2. Svoj nárok žalobcovia odôvodnili skutkovým tvrdením že, sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností nachádzajúcich sa v okrese D. E., obci B., katastrálnom území B., evidovaných na LV č.

XXXX, a to parciel registra „C“: parc. č. 4990, o výmere 143.561 m2, druh pozemku: lesný pozemok,
parc. č. 4991, o výmere 533 m2, druh pozemku: lesný pozemok; par. č. 4992, o výmere 1.051 m2,
druh pozemku: zastavaná plocha a nádvorie; par. č. 4993, o výmere 879 m2, druh pozemku: lesný
pozemok. Cez uvedené nehnuteľnosti žalobcov sú vedené prívodné vodovodné potrubia spájajúce
vodojem s pramennou nádržou, ktoré sú taktiež umiestnené na nehnuteľnostiach žalobcov, pričom
tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov“, ktorého vlastníkom je žalovaný - Obec Kolačkov,
pričom vychádzajúc z výpisu LV č. XXXX, časti C (ťarchy), na predmetných nehnuteľnostiach nie je

zriadené vecné bremeno v prospech Obce B. ako oprávneného a zároveň neexistuje medzi žalobcami
a žalovaným žiaden iný zmluvný vzťah a súčasne nebola poskytnutá žalobcom ako vlastníkom
nehnuteľností žiadna finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva a obmedzenie užívania
nehnuteľností. Stavebné povolenie k vodovodu bolo vybavované niekedy v rokoch 1987 až 1989 asamotný vodovod vybudovaný bol niekedy v rozpätí rokov 1990 až 1993. V čase budovania vodovodu
bol pozemok, v ktorom vedie vodovod, vo vlastníctve urbariátu Nová Ľubovňa. Reálnymi podielovými
spoluvlastníkmi parciel boli konkrétne fyzické osoby. Žalobcovia pozemok nadobudli v roku 2001.

Žalobca 1 sa so žalovaným snažil dohodnúť na vysporiadaní pozemku, na ktorom je zdroj vody, vodojem
a vodovod, avšak tieto snahy žalobcu 1 o usporiadanie týchto vzťahov boli bezúspešne. V roku 2010
- 2011 pritom už bola pripravená zmluva, avšak kvôli smrti právnika, ktorý ju pripravoval, sa táto
nedotiahla. Žalobca 1 bol dňa 19.11.2015 na obecnom zastupiteľstve aj so svojim synom, kde ponúkli
žalovanému vysporiadanie pozemku buď výmenou za adekvátny stavebný pozemok alebo kúpou za

35.000,- eur, ktorá bola na rok 2015 a každým rokom sa mala táto cena zvýšiť o 10.000,- eur. Ponuku
žalobcu1poslanciobecnéhozastupiteľstvaneprijali,pretožezáverichrokovaniaboltaký,žejetovysoká
cena. Vodovodov a jeho súčasti patriace žalovanému sú vedené a postavené cez nehnuteľnosti vo
vlastníctve žalobcov, pričom do dnešného dňa nebola žalobcom poskytnutá žiadna finančná náhrada
a neexistuje ani žiaden zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ktorým by žalovaný poskytoval
žalobcom akékoľvek finančné plnenie/kompenzáciu za jednak užívanie ich nehnuteľností a jednak za

to, že žalobcovia sú obmedzení na svojom vlastníckom práve, resp. v užívaní ich nehnuteľností, čím
žalovanému vzniká bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcov o sumu, ktorá predstavuje všeobecnú
hodnotu obvyklého a primeraného nájomného za predmetné nehnuteľnosti. Žalobcovia tak žiadajú,
aby súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 6.000,- eur, eventuálne v
sume zodpovedajúcej obvyklému nájomnému, ktoré bude určené na základe znaleckého posudku a to

3 roky spätne od 06.05.2023 spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % p. a. (ročne) počítaným od
06.05.2023 (vrátane) až do zaplatenia.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 2.6.2023 uviedol, že je pravdou tvrdenie žalobcov, že sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi v žalobe označených parciel, ktoré nadobudli kúpnou zmluvou, pričom

žalobcovia v čase kúpy veľmi dobre vedeli, že kupujú pôdu (nehnuteľnosti), na ktorých je postavený
vodojem, a cez ktoré prechádza vodovodné potrubie. Žalobca v 1. prvom rade spočiatku uvedené
tvrdenie žalovaného spochybňoval, avšak v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Stará
Ľubovňa sp. zn. 8T/9/2022 boli tieto tvrdenia žalovaného preukázané. V predmetom trestnom konaní,
bol žalovaný v 1. rade neprávoplatne odsúdený pre prečin poškodzovania a ohrozovania prevádzky

všeobecne prospešného zariadenia podľa § 288 Trestného zákona. Vzhľadom na uvedené je nesporné,
že žalobcovia v čase kúpy nehnuteľnosti vedeli o tom, že na časti nehnuteľností je postavený vodovod
a vodojem, ktoré boli vybudované v rokoch 1987 až 1993, a slúžia vo verejnom záujme pre všetkých
občanov obce Kolačkov, t.j. aj pre žalobcov. Teda aj žalobcovia užívajú a berú pôžitky z tohto verejného
vodovodu.Kvýškenáhradyuviedol,žežalovanýneužívavšetkyštyriparcelyvcelomrozsahu,tietoužíva

iba čiastočne, preto bude potrebné v predmetnom spore na určenie výšky náhrady, ktorá sa následne
určíznaleckýmposudkom,zakresliťvodovodnépotrubievrátanejehoochrannéhopásma,povyhotovení
geometrického plánu bude nutné vyhotoviť znalecký posudok za účelom ocenenia výšky bezdôvodného
obohatenia. Po konzultácií s geodetom žalovaný zistil, že bude nutné zamerať a vytýčiť vodovod v
jarnom období, pretože v súčasnosti nie je možné identifikovať trasu vodovodu, ktorý je pod zemským

povrchom a ten je pokrytý snehom. Ďalej uviedol, že žalobcovia si uplatňujú nárok z titulu obmedzenia
vlastníckeho práva vo výške 6.000,- eur tri roky spätne od podania žalobného návrhu t.j. od 17.5.2020
do 17.5.2023, a to za nehnuteľnosti, ktoré žalovaný užíva a spravuje vo verejnom záujme pre všetkých
občanov obce Kolačkov. Žalovaný vznáša námietku premlčania obdobia uplatňovaného nároku titulu
bezdôvodného obohatenia s poukazom na § l07 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože ak žalobcovia

majú nejaký nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, tak majú nárok iba za obdobie 17.5.2021 do
17.5.2023. Žalobcovia si uplatňujú k predmetnému nároku aj úrok z omeškania vo výške 8,50 % ročne
od 6.5.2023 do zaplatenia, žalovaný vznáša námietku výšky úrokov z omeškania, pretože na tieto majú
žalobcovia s poukazom na Občiansky zákonník a základnú úrokovú sadzbu ECB iba vo výške 5 %
ročne, nie vo výške 8,5 % ročne. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby súd predmetné konanie

prerušil do 31. mája 2024 za účelom zabezpečenia geometrického zamerania vodovodu a vodojemu.
Žalovaný záverom uviedol, že žalobcovia nárok z titulu bezdôvodného obohatenia žiadnym spôsobom
nepreukázali a má za to, že žalobca neuniesol vrátane procesného útoku preukázanie svojich tvrdení a
výšky nároku. Navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100 %.

4. Žalobcovia v replike zo dňa 9.2.2024 zotrvali na dôvodoch uvedených v žalobe. Vo vzťahu k námietke
žalovaného, že nepreukázali obmedzenie užívania ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uviedli,
že v podanej žalobe vyčerpávajúco uviedli, že na dotknutých nehnuteľnostiach nemôžu z tohtodôvodu vykonávať rôzne stavebné práce, terénne úpravy a tieto bez obmedzení v kľude užívať,
nakoľko in concreto, isté obmedzenia vlastníka takéhoto pozemku vyplývajú priamo z ustanovení
Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a dotknuté zákonné ustanovenia vo

vyjadrení aj doslovne citovali. Ďalej uviedli, že sám Zákon o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách priznáva vlastníkom obdobných nehnuteľností nárok na adekvátnu náhradu za nútené
obmedzenie užívania takýchto pozemkov (zákon však predpokladá existenciu vecného bremena
zapísaného v katastri nehnuteľnosti). Vzhľadom na to, že do dnešného dňa neexistuje žiaden
zmluvný vzťah medzi žalobcami a žalovaným, ktorým by žalovaný poskytoval žalobcom akékoľvek

finančné plnenie/kompenzáciu za jednak užívanie ich nehnuteľností a jednak za to, že žalobcovia
sú obmedzení na svojom vlastníckom práve, resp. v užívaní ich nehnuteľností, vzniká žalovanému
bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcov o sumu, ktorá predstavuje všeobecnú hodnotu obvyklého
a primeraného nájomného za predmetné nehnuteľnosti. Preto, akékoľvek tvrdenia žalovaného o
tom, že žalobcovia nie sú obmedzení v užívaní ich vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, resp.
že žalobcovia nepreukázali takéto obmedzenie, sú tendenčné, nepravdivé a klamlivé. K tvrdeniu o

vedomosti žalobcov o existencii „ťarchy“ na nehnuteľnostiach a k tvrdenému verejnému záujmu uviedli,
že žalovaný zavádza súd tvrdením, že ak žalobcovia v čase kúpy vedeli, že kupujú pôdu, na ktorých
je postavený vodojem, a cez ktoré prechádza vodovodné potrubie, tak nemajú nárok požadovať
od žalovaného trhovú hodnotu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, uviedli, že predmetné
tvrdenie je absurdné a ničím nepodložené. Vzhľadom k absurdnosti tohto tvrdenia žalobcovia len

stručne uvádzajú, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že prípadná vedomosť vlastníkov
pozemkov o existencii umiestnených vodojemov alebo o existencii vedených vodovodných potrubí,
by akýmkoľvek spôsobom mala vplyv na požadovanú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva a
užívanie dotknutých nehnuteľností. Práve naopak, sám Zákon o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách predpokladá takúto vedomosť, keďže poskytnutie primeranej náhrady odvodzuje od

existencii vecného bremena (a teda aj od jeho vedomosti), ktoré má vlastník takéhoto zariadenia
povinnosť zapísať záznamom do katastra nehnuteľnosti. To znamená, že aj prípadná vedomosť
žalobcov o existencii „ťarchy“ na dotknutých nehnuteľnostiach nemá žiaden dosah či už na samotný
nárok na požadovanú náhradu, alebo na určenie jej výšky. Rovnako absurdné je aj tvrdenie žalovaného,
ktorým sa snaží navodiť dojem, že nakoľko postavený vodovod a vodojem slúžia vo verejnom záujme

pre všetkých občanov obce Kolačkov, t.j. aj pre žalobcov, tak žalobcovia nemajú nárok požadovať
od žalovaného trhovú hodnotu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva. Žalobcovia nerozporujú
skutočnosť, že vodovod a vodojem postavený na nehnuteľnostiach, ktorých vlastníkmi sú žalobcovia,
slúži potrebám verejného záujmu, no na druhej strane samotná táto okolnosť nezbavuje povinnosti
žalovaného poskytovať žalobcom náhradu za užívanie týchto nehnuteľností a obmedzenie vlastníckeho

práva. Napokon, ani zohľadnenie verejného záujmu nie je dôvodom na to, aby sa pri určení výšky
náhrady nevychádzalo z trhovej hodnoty, resp. obvyklého nájmu takýchto nehnuteľností v danom mieste
a čase. V súvislosti s námietkou žalovaného, že žalobcovia nezdôvodnili výšku požadovanej náhrady
za obmedzenie vlastníckeho práva doplnili, že výška suma 6.000,- eur, ktorej sa žalobcovia domáhajú z
titulu bezdôvodného obohatenia, bola určená žalobcami „odhadom“ vychádzajúc a zohľadňujúc pritom

trhové podmienky v danom mieste a v čase (resp. výšku obvyklého nájmu za porovnateľné nehnuteľnosti
v danom mieste a čase), čo je spôsob určenia v súlade s rozhodovacou praxou súdov. Žalobcovia
však už v žalobe uviedli, že im nie je známa presná výška bezdôvodného obohatenia, resp. rozsah
bezdôvodného obohatenia, pričom výška uvedená v predžalobnej výzve ako aj následne v žalobe, bola
určená zo strany žalobcov ako návrh, pričom túto výšku považujú za primeranú s prihliadnutím na

proporcionalitu a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu. Žalobcovia
tak k dnešnému dňu nemajú vedomosť o presnom rozsahu výšky bezdôvodného obohatenia, a preto
uvádzajú, že táto výška bezdôvodného obohatenia bude dodatočne upravená na základe znaleckého
posudku, ktorý žalobcovia navrhli vykonať za účelom spresnenia tejto sumy bezdôvodného obohatenia.
K tvrdeniu, že žalobcovia nemajú nárok na požadovanú výšku náhrady, pretože žalovaný neužíva

dotknuténehnuteľnostivcelomrozsahu,žalobcoviazdôraznili,žepreurčenievýškypeňažnejnáhradyje
irelevantnýrozsahužívaniadotknutýchnehnuteľnostízostranyžalovaného.Zapodstatnéarozhodujúce
treba považovať to, že žalobcovia sú skutočne obmedzení v užívaní dotknutých nehnuteľností,
pričom takéto obmedzenie im súčasne bráni v tom, aby mohli využívať triádu vlastníckych oprávnení
z predmetných nehnuteľností. K námietke žalovaného vo vzťahu k výške požadovaných úrokov

z omeškania uviedli, že pri určení splatnosti je potrebné vychádzať zo žalobcom dodatočne poskytnutej
lehoty na plnenie v predžalobnej výzve, t.j. od 6.5.2023 (a nie od podania žalobného návrhu, ako sa
mylne domnieva žalovaný). Ku dňu splatnosti – t.j. dňa 5.6.2023 boli hlavné refinančné operácie,
ergo základná úroková sadzba ECB vo výške 3,50%, a tak úrok z omeškania, ktorého zaplateniasa žalobcovia domáhajú voči žalovanému, vo výške 8,50% p.a. (3,50% + 5%), a preto má žalobca
1 a žalobca 2 (spoločne a nerozdielne) právo požadovať od žalovaného aj zaplatenie zákonného
úroku z omeškania vo výške 8,50% ročne (p.a.) počítaného zo sumy 6.000,- eur, a to za obdobie od

6.5.2023 (vrátane) až do zaplatenia. Preto argumentácia žalovaného vo vzťahu k uplatneným úrokom z
omeškania je nesprávna. K námietke žalovaného, že nárok žalobcov je (sčasti) premlčaný v dôsledku
uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty uviedol, začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty závisí
od nadobudnutia vedomosti oprávneného subjektu o zákonom predpokladaných skutočnostiach. V
prípade podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú týmito skutočnosťami vedomosť žalobcov o tom,

že (i) došlo k bezdôvodnému obohateniu, a (ii) kto sa na jeho úkor obohatil. Teda, začatie plynutia
subjektívnej premlčacej lehoty je viazané na preukázateľnú vedomosť oprávneného subjektu o dvoch
skutočnostiach. V tomto smere žalobcovia namietajú, že nie je splnená prvá z dvoch podmienok,
pretože žalobcom nie je do dnešného dňa zrejmá výška bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia nemajú
preukázateľnú vedomosť o tom, aký je rozsah bezdôvodného obohatenia zo strany žalovaného. Preto
nemohla začať ani plynúť subjektívna premlčacia lehota, ktorá je viazaná na kumulatívne splnenie

vyššie uvedených podmienok. Práve preto si žalobcovia žalobou uplatnili nárok v rámci objektívnej
trojročnej premlčacej lehoty. Ďalej žalobcovia uviedli, že nesúhlasia s prerušením konania, nakoľko
nesúhlasiasnávrhomnavyhotoveniegeometrickéhoplánunazameranievodovoduavodojemuvrátane
ochranného pásma, keďže takýto návrh považujú za neefektívny, nepotrebný a preto nehospodárny.
Žalobcovia však v tomto podaní vysvetľujú, že pre určenie výšky peňažnej náhrady je irelevantný

rozsah užívania dotknutých nehnuteľností zo strany žalovaného, pretože podstatnou skutočnosťou
je len to, že žalobcovia sú skutočne obmedzení v užívaní dotknutých nehnuteľností, pričom takéto
obmedzenie im súčasne bráni v požívaní úžitkov vlastníckeho práva. Podľa názoru žalobcov, je
návrh žalovaného na prerušenie konania iba nástrojom, ako oddialiť povinnosť žalovaného zaplatiť
žalobcom požadované nároky. Prerušenie konania by tak spôsobilo zbytočné prieťahy v konaní, ktoré

vzhľadom na nie právnu zložitosť trvá už aj tak pomerne dlho. Za obštrukčné a tendenčné považuje
aj tvrdenie žalovaného, že sa po zhotovení geometrického plánu pokúsi so žalobcami mimosúdne
vysporiadať. V tomto smere žalobcovia konštatujú, že vyvinuli maximálne úsilie na to, aby sa so
žalovaným predovšetkým mimosúdne dohodli. Mimosúdne rokovania prebiehali už počas rokov 2010
- 2011, kedy už bola pripravená zmluva, avšak rokovanie z objektívnych príčin zostalo bezvýsledné.

Ďalšie mimosúdne rokovania prebiehali v roku 2015, v rámci ktorých žalobca 1 predložil žalovanému
ponuku na vysporiadanie ich nárokov. Aj uvedené rokovanie ostalo bezvýsledné, keď poslanci obecného
zastupiteľstva bez ďalšieho odmietli ponuku žalobcu 1 na vyrovnanie ich nárokov. Žalovanému pritom
nič nebránilo v tom, aby za obdobie vyše desať rokov navrhol vzájomne akceptovateľné riešenie, alebo
aby uspokojil nároky žalobcov na základe predžalobnej výzvy. Preto žalobcovia nemôžu inak, ako návrh

žalovaného na prerušenie konania a následné mimosúdne urovnanie považovať za účelový s cieľom
vyhnúť sa či oddialiť plnenie povinností žalovaného. Jediným úmyslom žalovaného je sa aj naďalej
bezdôvodne obohacovať na úkor žalobcov a užívať ich nehnuteľnosti bez toho, aby zároveň poskytol
žalobcom zákonný nárok na kompenzáciu. V ostatnom sa žalobcovia v plnom rozsahu pridržiavajú
svojich doterajších skutkových tvrdení a argumentácie.

5. Žalovaný v duplike zo dňa 14.3.2024 zotrval na jeho písomnom vyjadrení zo dňa 8.12.2023, avšak
toto dopĺňa o skutkové okolnosti, ktoré zistil neskôr, po spísaní písomného vyjadrenia zo dňa 8.12.2023.
Na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva obce Kolačkov, ktoré sa konalo dňa 27.12.2011 bolo
predmetom rokovania v bode 8. Rôzne aj rokovanie, v ktorom starosta obce F. G. vo veci zaslania

faktúry za užívanie prístupovej cesty k vodojemu uviedol, že p. B. vysvetlil, prečo poslal na Obecný
úrad faktúru za užívanie prístupovej cesty k vodojemu. Obecné zastupiteľstvo sa s p. B. dohodlo na
tom, že Obec B. opraví prístupovú cestu k vodojemu a p. B. bude užívať vodu z vodojemu bezplatne
do konca životnosti vodojemu. Na základe tejto dohody p. B. povedal, že obec môže ním zaslanú
faktúru považovať za bezpredmetnú. Ďalej došlo k dohode medzi aj prítomným p. B., že obec pripraví

s právnikom návrh takejto dohody, ktorá bude predložená p. B.. Teda na obecnom zastupiteľstve došlo
k dohode medzi obcou Kolačkov a žalobcom v 1. rade v znení, že žalobcovia budú mať opravenú
komunikáciu k vodojemu a budú bezplatne užívať vodu do konca životnosti vodojemu s tým, že
žalobcovia od obce nebudú pýtať nájom. Poukazujúc na uvedené skutočnosti žalovaná obec dodržiava
túto dohodu a nefakturuje žalobcom vodu a ani iné náklady súvisiace s dodávkami vody; teda tzv.

vodné a stočné a teda žalovaný má za to, že medzi obcou a žalobcami došlo k uzavretiu Dohody. Preto
žalovanému nie je zrejmé, z akého dôvodu žalobcovia zrušili túto dohodu , a zrazu s odstupom času (po
viac ako 12 rokoch) podali dňa 17.5.2023 predmetný žalobný návrh na súd. V ďalšej časti vyjadrenia
žalovaný v podstate zopakoval tvrdenia uvedené už v jeho vyjadrení k žalobe. Navyše, k námietkežalobcov, že žalovaný bližšie nevysvetlil, akú inú hodnotu náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva
majú žalobcovia požadovať, žalovaný uviedol, že nie je povinnosťou žalovaného vysvetliť, aká
je hodnota náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, ale túto povinnosť majú žalobcovia, pretože

žalobcovia sú povinní uviesť dôkazné bremeno, ako aj skutočnosti uvádzané v žalobe a nie žalovaný.
Teda žalobcovia musia preukázať, hodnotu náhrady, ako aj to, ako dospeli k výške danej hodnoty
náhrady a zároveň za užívanie akej časti nehnuteľnosti si uplatňujú od žalovaného predmetnú náhradu.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby súd žalobný návrh v celom rozsahu zamietol a
priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu l00%.

6. Následne súd nariadil pojednávanie na deň 17.5.2024.

7. Právny zástupca žalobcov doručil súdu dňa 9.5.2024 vyjadrenie s návrhom na rozšírenie žaloby.
Žalobcovia v úvode vyjadrenia uviedli, že žalovaný vo vyjadrení zo dňa 8.12.2023 doplnil svoje skutkové
tvrdenia, v rámci ktorých poukazuje na to, že na riadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva Kolačkov

dňa 27.12.2011 malo dôjsť k dohode medzi obcou Kolačkov a žalovaným 1. V prvom rade žalobcovia
majú za to, že nie je pravdou, že tieto okolnosti zistil žalovaný až po spísaní svojho skoršieho vyjadrenia,
nakoľko obecné zastupiteľstvo sa konalo 27.12.2011. Preto apelujú na ustanovenia o sudcovskej
koncentráciikonaniaažiadajú,abysúdnatietoskutkovétvrdeniažalovaného neprihliadal. Akbysúdna
ne prihliadol, poukazuje na to, že tieto skutkové tvrdenia po skutkovej a právnej stránke vôbec nesúvisia

s predmetnom tohto konania a sú absolútne nespôsobilé spochybniť žalobcami uplatnené nároky.
Navyše žalovaný nepreukázal žiadnu existenciu dohody medzi žalovaným a žalobcami. Žalobcovia
tvrdia, že na zasadnutí obecného zastupiteľstva nedošlo medzi žalovaným a žalobcom 1 k dohode
v znení ako svojvoľne a nepravdivo uvádza žalovaný. K takejto dohode medzi žalobcom 1 a žalovaným
nikdy nedošlo a takýto obsah dohody nevyplýva ani zo zápisnice zo zasadnutia obecného zastupiteľstva,

ktorý ako dôkaz k svojim skutkovým tvrdeniam predložil sám žalovaný. Súčasťou tohto podania žalobcov
je aj návrh na rozšírenie žaloby (zmena žaloby), ktorým sa žalobcovia na základe totožných skutkových
a právnych okolností veci domáhajú, okrem iného, aj zaplatenia bezdôvodného obohatenia, ktorého
výšku týmto návrhom rozširujú aj za ďalšie uplynulé obdobie, a ktoré predbežne vyčíslujú celkom na
sumu 8.000,- eur, zahrňujúc tak obdobie od 6.5.2020 až do 7.5.2024. Súčasne si uplatňujú aj úrok

z omeškania aj zo sumy 8.000,- eur (resp. zo sumy určenej súdom na základe znaleckého dokazovania)
titulom bezdôvodného obohatenia, a to vo výške 8,50 % ročne počítaným odo dňa doručenia návrhu na
zmenu žaloby žalovanému zo strany súdu.

8. Súd zaslal vyjadrenie a návrh žalobcov na rozšírenie žaloby právnemu zástupcovi žalovaného.

9. Dňa 10.5.2024 doručil právny zástupca žalovaného súdu vyjadrenie k návrhu žalobcov na rozšírenie
žaloby a zároveň predložil geometrický plán č. 017/2024. V tomto vyjadrení uviedol, že žalobcovia
ani v rozšírení žaloby nezmenili právnu argumentáciu žalobou uplatňovaného nároku, napriek jeho
písomným vyjadreniam a nevysporiadali sa s vznesenou námietkou premlčania v časti žalobou

uplatňovaného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaný zotrváva na vznesenej
námietke premlčania žalobou uplatňovaného nároku. Žalovaný ďalej tvrdí, že žalobcovia žiadnym
spôsobom nepreukázali výšku žalobou uplatňovaného nároku, nepredložili znalecký posudok, odborné
vyjadrenie a ani iný dokument, z ktorého by vyplýval odôvodnený záver, že majú nárok v danej výške.
Žalobcovia sa taktiež nevysporiadali s námietkou, že žalovaný neužíva, teda nemá osadené stavby

a vodovodné potrubia na celých pozemkoch žalobcov, pričom poukázal na to, že v prílohe vyjadrenia
predkladá geometrický plán č. 017/2024, ktorým boli vyznačené stavby vo vlastníctve žalovaného
spolu s vodovodným potrubím, vrátane ochranného pásma. Žalovaný navrhol, aby súd predmetný
žalobný návrh v celom rozsahu zamietol, vrátane rozšírenia žalobného návrhu zo dňa 9.5.2024 a priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

10. Na pojednávanie dňa 17.5.2024 sa dostavil žalobca v 1. rade a jeho právny zástupca a právny
zástupcažalovaného.Súd vzmysle§180CSProzhodol,žebudepojednávaťvneprítomnostižalobkyne
v 2. rade a v neprítomnosti žalovaného a postupom v zmysle § 142 ods. 1 CSP pripustil zmenu žaloby
v znení návrhu žalobcov zo dňa 9.5.2024.

11. Následne súd konštatoval, že právny zástupca žalovaného podal dňa 10.5.2024 vyjadrenie, ktoré
bolo odoslané právnemu zástupcovi žalobcov, avšak súdu nebola doručená informácia o tom, či
uvedené vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi žalobcov doručené. Právny zástupca žalobcov uviedol,že uvedené podanie nemá a nie je s ním oboznámený. Z uvedeného dôvodu súd krátkou cestou doručil
podanie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 10.5.2024 právnemu zástupcovi žalobcov a prerušil
pojednávanie na čas potrebný právnemu zástupcovi žalobcov na oboznámenie sa s obsahom tohto

podania. Po prerušení pojednávania právny zástupca žalobcov prehlásil, že sa s vyjadrením právneho
zástupcu žalovaného oboznámil, a preto nežiada z uvedeného dôvodu dnešné pojednávanie odročovať,
žiada, aby pojednávanie prebehlo dnešným dňom, hlavne aby bol vypočutý žalobca.

12. V rámci prednesu žaloby právny zástupca žalobcov zotrval na podanej žalobe a jeho doterajších

vyjadreniach a navrhol, aby súd podanej žalobe v celom rozsahu vyhovel. Právna zástupkyňa
žalovaného zotrvala na svojich doterajších tvrdeniach, žiadala žalobu zamietnuť a priznať žalovanému
náhradu trov konania.

13. Žalobca v 1. rade na pojednávaní dňa 17.5.2024 uviedol, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol
roku 2001 spolu s manželkou kúpno-predajnou zmluvou. Akonáhle to kúpil, chcel sa s obcou dohodnúť

ohľadom buď predaja, alebo prenájmu tej časti pozemkov, na ktorých sa nachádzal vodovod. V dobrej
viere vyše 20 rokov to neriešil, lebo ako občan obce mal súcit, že vodu treba každému. Ale nakoľko
zastupiteľstvo obce, alebo štatutár obce jednal s ním horšie ako s nejakým zlodejom, tak sa rozhodol
podaťspolusmanželkoužalobu,lebokeďtonadobudol, jehotrajachlapcištudovalinavysokýchškolách
a takmer nemal na chleba, musel splácať úvery. Keď bol starostom pán G., chceli sa dohodnúť a to

tak, že buď to prenájmu alebo, že to kúpia. Zastupoval ich vtedy nebohý pán doktor H.. Jeho smrťou sa
to zrušilo a následne už nikto viac za ním neprišiel. Ďalej uviedol, že do dnešného dňa nebola žiadna
dohoda medzi ním a obecným úradom, z ich strany odmietli aj kúpu. Z jeho strany bola stále snaha
dohodnúť sa buď na kúpe, alebo na predaji, avšak z ich strany, bohužiaľ, nebol záujem ani ochota s ním
komunikovať. Do dnešného dňa nedal nikomu písomný súhlas na bezplatné užívanie jeho pozemkov

a žalovaný mu za užívanie týchto pozemkov nevyplatil žiadnu sumu.

14. Po vyhlásení uznesenia, že súd vykoná dokazovanie oboznámením listinných materiálov na dotaz
súdu, či sporové strany žiadajú čítať alebo oboznamovať obsah listín založených v spisovom materiáli,
právny zástupca žalobcov uviedol, že nežiada čítať ani oboznamovať listiny, avšak vyhradzuje si právo

písomne sa vyjadriť k poslednému podaniu právneho zástupcu žalovaného, ktoré mu bolo predložené
dnešným dňom a súčasne dať aj písomný návrh na prerušenia konania na podanie návrhu na Ústavný
súd SR. Pojednávanie bolo odročené na deň 5.6.2024.

15. Dňa 4.6.2024 doručil právny zástupca žalobcov rozsiahle podanie označené ako „Vyjadrenie

žalobcov s návrhom na prerušenie konania a podania návrhu na začatie konanie o súlade právnych
predpisov“, v ktorom v podstate uviedol, že považuje za nesprávny predbežný právny názor súdu
vyslovenýnapojednávanídňa17.5.2024,keďsasúdstotožnilsnámietkoupremlčania.Žalobcoviatrvajú
na tom, aby súd vo veci určenia výšky náhrady prináležiacej žalobcom nariadil znalecké dokazovanie,
a teda aby nepripustil súkromný znalecký posudok predložený žalovaným. Žalobcovia totiž súkromný

znalecký posudok vyhotovený žalovaným neuznávajú z dôvodu pochybností a objektívnosti tohto
dôkazuapretojedinýmspôsobilým,hodnovernýmaobjektívnymdôkazomovýškenáhradyprináležiacej
žalobcom je a bude iba znalecký posudok vyhotovený súdom ustanoveným znalcom v príslušnom
odbore. Ďalšiu časť vyjadrenia žalobcovia zamerali na zdôvodnenie nesúhlasu s predbežným právnym
posúdeniu veci, ktoré súd predniesol na pojednávaní dňa 17.5.2024 po prednesoch sporových strán.

Žalobcovia považujú za nesprávny predbežný právny názor súdu. Podľa ich názoru nárok žalobcov na
finančnú náhradu, z titulu existencie zákonného vecného bremena, nie je prekludovaný, ak je uplatnený
riadne a včas, v súlade s podmienkami tohto zákona. Vo vzťahu k uvedenému dal do pozornosti
rozhodnutieNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo/175/2019zodňa27.4.2022. Žalobcoviataktiežpovažujú
za nesprávny predbežný právny názor súdu, že náhrada, ktorá žalobcom za zriadené zákonné vecne

bremeno patrí, je údajne jednorazová. V tejto súvislosti dali konajúcemu súdu do pozornosti (pretože
uvedené zjavne ušlo pozornosti konajúcemu súdu), že dňa 12.10.2016 prijal Ústavný súd SR pod sp.
zn. PL. ÚS 42/2015 nález, v ktorom vyslovil nesúlad ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta,
§ 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 práv, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004
Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov v rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach

používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s čl.
20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Je zjavné, že súd prvej inštancie sa v predbežnom právnom názore priklonil
k interpretácii náhrady ako jednorazového plnenia s poukazom na verejnoprávny aspekt zákonnéhovecného bremena, pričom zjavne sledoval početnú rozhodovaciu prax slovenských súdov, v ktorých sa
náhrada poskytla jednorazovo. Treba však zdôrazniť, a to vo svetle judikatúry Ústavného súdu SR, že
náhradu za zákonné vecné bremeno možno priznať ako jednorazovú alebo ako opakujúcu sa, pričom

jedinou relevantnou náležitosťou tejto náhrady je, aby bola primeraná okolnostiam daného prípadu.
Žalobcovia zastavajú názor, že v danom prípade na posúdenie náhrady ako „jednorazového plnenia“ nie
je splnená formálna podmienka – pretože Zákon o verejných vodovodoch túto náhradu neformuluje ako
„jednorazovú“ a súčasne nie je splnená ani materiálna ústavná podmienka, a to podmienka primeranosti
tejto náhrady. Z uvedených dôvodov má za to, že sú splnené podmienky na to, aby konajúci súd

postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP konanie prerušil a podal návrh na Ústavný súd SR na začatie
konania o súlade napadnutých ustanovení Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách
s referenčnými ustanoveniami ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu. Príčinou nesúladu
napadnutých ustanovení Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách je možnosť prijatia
výkladu týchto ustanovení zo strany súdu so záverom, že náhrada za zákonné vecné bremeno má
jednorazový charakter, čo nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania tohto vecného bremena. V prípade, ak

súd nevyhovie návrhu žalobcov na prerušenie konania a nepodá návrh Ústavnému súdu SR na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods.1 písm. a) Ústavy v spojení s § 74 a nasl. Zákona
o ÚS SR, navrhol, aby súd, vzhľadom na jeho doterajšiu skutkovú a právnu argumentáciu, vyhovel
podanej žalobe v celom rozsahu.

16. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením listinných dôkazov založených
v spisovom materiáli a ustálil tento skutkový stav:

17. Žalobcovia v 1. a 2. rade sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.
úz. B., obec B., I. D. E., evidovaných na LV č. XXXX ako parcely registra „C“, zapísaných pod: parc.

č. 4990, o výmere 143.561 m2, druh pozemku: lesný pozemok; parc. č. 4991, o výmere 533 m2,
druh pozemku: lesný pozemok; par. č. 4992, o výmere 1.051 m2, druh pozemku: zastavaná plocha a
nádvorie; par. č. 4993, o výmere 879 m2, druh pozemku: lesný pozemok. V zmysle § 151 ods. 1 CSP má
súd za nespornú, čiže žalovaným výslovne nepopretú skutočnosť, že žalobcovia nadobudli predmetné
nehnuteľnosti v roku 2001, a že cez uvedené nehnuteľnosti žalobcov sú vedené prívodné vodovodné

potrubia spájajúce vodojem s pramennou nádržou, pričom tieto sú súčasťou stavby „Vodovod Kolačkov",
ktorého vlastníkom je žalovaný - Obec Kolačkov.

18. Z rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia v Starej Ľubovni, oddelenie štátnej vodnej
správy a ochrany ovzdušia zo dňa 8.10.1991 č.j. 808/1991 – Vod/BO (č.l. 122 spisu) súd zistil, že

týmto rozhodnutím vyššie označený obvodný úrad povolil zriadenie vodohospodárskeho diela podľa § 9
zákona č. 138/1973 Zb. o vodách na stavbu „Vodovod Kolačkov“ a podľa § 8 zákona č. 138/1973 Zb. o
vodách odber vody zo zachyteného prameňa pre zásobovanie obyvateľov obec Kolačkov pitnou vodou.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.11.1991.

19. Zo záznamu z kolaudačného konania na stavbu „Vodovod Kolačkov“, konaného dňa 25.11.1993,
spísaného na Obecnom úrade v Kolačkove (č.l. 135 spisu), plynie, že kolaudačná komisia vykonala
obhliadku stavby a konštatovala, že stavba je zrealizovaná podľa spracovanej projektovej dokumentácie
a vydaného stavebného povolenia.

20.SúdzrozhodnutiaObvodnéhoúraduživotnéhoprostredia,oddelenieštátnejvodnejsprávyaochrany
ovzdušia v Starej Ľubovni, zo dňa 9.12.1993, č.j.: 1180/93 – Vod/Bo (č.l. 131 spisu) zistil, že označený
úradpovolilObecnémuúraduKolačkovužívaťvybudovanévodohospodárskedielo„VodovodKolačkov“,
na ktorú stavbu bolo vydané stavebné povolenie OÚ ŽP v Starej Ľubovni pod č. 808/91 – Vod/Bo zo
dňa 8.10.1991.

21. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi žalobcami a žalovaným nebola uzatvorená písomná
zmluva o zriadení zmluvného vecného bremena k vyššie špecifikovaným nehnuteľnostiam, na ktorých
je vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“, resp. k označeným nehnuteľnostiam nie
je katastri nehnuteľnosti zapísané zmluvné (ani zákonné) vecné bremeno v prospech oprávneného -

vlastníka vodohospodárskeho diela „Vodovod Kolačkov“ – Obce Kolačkov, t.j. žalovaného.

22. Súd zamietol návrhy žalobcov na doplnenie dokazovania vypočutím žalobkyne v 2. rade, vyžiadaním
historického výpisu z listov vlastníctva, ktoré by mali preukazovať od kedy sú žalobcovia vlastníkmitýchto nehnuteľností, oboznámením spisu tunajšieho súdu sp. zn. 8T/9/2022 a nariadením znaleckého
dokazovania za účelom vyčíslenia primeranej náhrady za obmedzenie ich vlastníckeho práva, nakoľko
skutkové tvrdenie žalobcov, že sú vlastníkmi nehnuteľností od roku 2001 žalovaný výslovne nepoprel,

preto ho súd považoval za nesporné. Ostatné návrhy na vykonanie dôkazov súd zamietol z dôvodu
hospodárnosti a neúčelnosti, nakoľko vzhľadom na skutkové okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania a predložené listinné dôkazy, mal za to, že tieto vo svojom súhrne predstavujú dostatok
podkladov pre rozhodnutie súdu v tejto veci a vykonávanie ďalších dôkazov by bolo neúčelné
a nehospodárne a ich vykonávaním by sa len zbytočne navyšovali trovy súdneho konania.

Na zistený skutkový stav súd aplikoval tieto zákonné ustanovenia:

23. Podľa článku 20 ods.4 Ústavy SR je vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

24. Podľa čl. 11 ods. 4 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a
slobôd, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme,
a to na základe zákona a za náhradu.

25. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon) v znení účinnom ku dňu

vzniku obmedzenia vlastníckeho práva žalobcov, resp. ich právnych predchodcov - nadobudnutím
právoplatnosti povolenia na výstavbu vodohospodárskeho diela, t.j. ku dňu 16.11.1991 (ďalej v texte
len „zák. č. 138/1973 Zb. o vodách“) na zriadenie vodohospodárskych diel je potrebné povolenie
vodohospodárskeho orgánu.

26. Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách povolenie na vodohospodárske dielo je súčasne
rozhodnutím o prípustnosti stavby podľa zákona o stavebnom poriadku. Stavebný úrad dáva na tieto
diela súhlas podľa osobitných predpisov iba z hľadiska zabezpečenia súladu s územnými plánmi a
územnými rozhodnutiami.

27. Podľa § 9 ods. 4 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách pri vodohospodárskych dielach patrí
vodohospodárskym orgánom pôsobnosť stavebných úradov podľa stavebného poriadku, s výnimkou
pôsobnosti vo veciach vyvlastnenia. Vodohospodársky orgán, ktorý je príslušný na povolenie
vodohospodárskeho diela, rozhoduje aj o jeho uvedení do trvalej prevádzky (užívania) podľa osobitných
predpisov.

28. Podľa § 37 ods. 1 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách správcovia (vlastníci, užívatelia) nehnuteľností
sú povinní bez náhrady:
a) umožniť osobám, ktoré sa preukážu príslušným preukazom na vodohospodársky dozor, vstupovať
za účelom jeho výkonu na nehnuteľnosti a do objektov, pokiaľ na to nie je potrebné povolenie podľa

osobitných predpisov,
b) trpieť na svojich nehnuteľnostiach za podmienok určených vodohospodárskym orgánom
umiestňovanie a udržiavanie vodočtov, vodomerov, vodných značiek (ciach), označujúcich najvyššie,
prípadne najnižšie povolené vzdutie vody, a iných zariadení potrebných na účely vodného hospodárstva.

29.Podľa§37ods.2zák.č.138/1973Zb.ovodáchpokiaľjetopotrebnénavýkonoprávneniaplynúceho
z rozhodnutia vodohospodárskeho orgánu, najmä na vybudovanie alebo prevádzku vodohospodárskych
diel, ďalej na prieskumné a iné odborné práce nevyhnutne potrebné na účely vodného hospodárstva,
na výkon správy vodných tokov, na vyhľadávanie a zabezpečovanie zásob podzemných vôd, ako aj na
umožnenie prístupu k vodám za účelom ich všeobecného používania a na zriadenie vodovodných alebo

kanalizačných prípojok, možno potrebné nehnuteľnosti alebo práva k nim vyvlastniť, ak ich nemožno
získať dohodou.

30. Podľa § 37 ods. 4 zák. č. 138/1973 Zb. o vodách práva a povinnosti založené podľa odseku 2
dohodou alebo rozhodnutím príslušného orgánu prechádzajú na právnych nástupcov strán.

31. Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách
a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení účinnom
od 1.11.2002 (ďalej v texte len „zákon č. 442/2002 Z.z.“), ak je vlastník nehnuteľnosti v dôsledkuvýkonu oprávnení prevádzkovateľa alebo z dôvodu určenia pásma ochrany obmedzený v obvyklom
užívaní nehnuteľnosti, má právo na primeranú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti.
Náhradu môže vlastník nehnuteľnosti uplatniť u vlastníka verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie

do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania nehnuteľnosti. Ak vlastník verejného
vodovodu alebo verejnej kanalizácie nevyhovie nároku alebo je nečinný, môže vlastník nehnuteľnosti
uplatniť svoje právo na súde do šiestich mesiacov odo dňa, keď uplatnil nárok u vlastníka verejného
vodovodu alebo verejnej kanalizácie.

32. Podľa § 42 ods. 6 zákon č. 442/2002 Z.z., oprávnenia k cudzím nehnuteľnostiam, ako aj obmedzenia
ich užívania, ktoré vznikli pred účinnosťou tohto zákona, zostávajú nedotknuté.

Podľa § 162 ods. 1 CSP súd konanie preruší, ak
a) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť,
b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych

predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh
na začatie konania,
c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa
medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

33. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

34. Na základe zisteného skutkového stavu, riadiac sa vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, súd

právne uzatvára:

Návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP a podanie návrhu Ústavnému
súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR.

35. Žalobca dňa 4.6.2024 doručil súdu návrh na prerušenie konania a žiadal, aby súd podal návrh
Ústavnému súdu SR tak, ako je to bližšie popísané v bode 15. tohto rozsudku.

36. Návrh na konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky môžu podať len oprávnené osoby taxatívnym spôsobom vymenované v čl. 130 ods. 1 písm. a)

až g) a rovnako aj v § 18 ods. 1 písm. a) až g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.
z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov. Je
to najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky,
vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, generálny prokurátor
Slovenskej republiky, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo veciach súladu právnych predpisov

podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy týkajúcich sa výkonu súdnictva a verejný ochranca práv vo veciach súladu
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné
práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.

37. Právomoc všeobecných súdov vyvolať pred Ústavným súdom Slovenskej republiky konanie o súlade
právneho poriadku nie je absolútna a vzniká iba vtedy, ak sú splnené dve podmienky, a to: 1.) ak
sa nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu nižšej ako ústavnej sily s Ústavou SR spája s
prejednávanou vecou, a preto sa očakáva jeho priamy účinok na rozhodnutie v konkrétnom spore a
2.) v prípade, ak sa súd domnieva, že medzi pod ústavným všeobecne záväzným právnym predpisom

a Ústavou SR je nesúlad. Podľa právneho názoru Ústavného súdu SR, všeobecný súd splní podmienku
čl.144ods.2Ústavy,t.j.domnievasaibavtedy,akjepresvedčenýonesúladeprameňaprávasústavou,
resp. ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonom.

38. Na tomto mieste súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS

20/06z18.októbra2006,vktoromsauvádza,že:„Podľačl.144ods.2Ústavyaksasúddomnieva,žeiný
všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej
veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu,
konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Na túto formuláciu ústavynadväzuje ustanovenie § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého, ak osoby uvedené v
ustanovení § 18 ods. 1 písm. a) až e) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je
v súlade s právnym predpisom vyššej právnej sily (...), môžu podať ústavnému súdu návrh na začatie

konania. Navrhovateľ vo svojom návrhu výslovne uviedol, že „Aj keď sa okresný súd nestotožňuje s
právnymi závermi žalobcu, urobil tak z opatrnosti...", čo znamená, že v danom prípade nie je splnená
zákonná náležitosť návrhu na začatie konania, pretože samotný okresný súd síce podal návrh na začatie
konania, ale podľa jeho vlastnej formulácie nie je presvedčený o nesúlade namietaných ustanovení
zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov s uvádzanými článkami ústavy, listiny a dohovoru,

ale návrh na začatie konania podal len z dôvodu opatrnosti s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti
konania a rozhodovaciu prax odvolacieho súdu.“

39. V danom prípade súd nedospel k presvedčeniu, že by si predmetný spor vyžadoval podanie návrhu
konajúcim súdom adresované Ústavnému súdu SR o súlade žalobcom namietaných ustanovení Zákona
o verejných vodovodoch a kanalizáciách s Ústavou SR, preto návrh na preskúmanie súladu zákona s

Ústavnou SR nepodal a návrh žalovaného na podanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania
o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy SR v spojení s § 74 a nasl. Zákona
o ÚS SR ako neopodstatnený zamietol.

40. Nakoľko súd nedospel k záveru, že by si predmetný spor vyžadoval podanie návrhu konajúcim

súdom adresované Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ustanovení zák. č. 442/2002 Z.z.
o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách s Ústavnou SR, neboli splnené zákonné podmienky
pre prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, a preto návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol v tomto konečnom rozhodnutí, ktorý postup je v súlade s ustanovením § 162 ods. 3 CSP.

41. Pokiaľ žalobca svoj návrh na prerušenie konania a na podanie návrhu na Ústavný súd SR na
konanie o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 odôvodňuje v podstatnej časti s poukazom na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 zo dňa 12.10.2016, ktorý, podľa jeho názoru, zrejme ušiel
pozornosti konajúcemu súdu (bod 74. návrhu na prerušenie konania), k tomuto súd poznamenáva,
že uvedený nález Ústavného súdu SR je konajúcemu súdu dobre známy, súd je oboznámený s jeho

právnymi závermi a zaoberal sa ním aj pri riešení posudzovanej právnej otázky primeranej náhrady
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva v teraz prejednávanej veci (viď nižšie rozpísané dôvody
rozsudku).

Vec sama

42. Predmetom sporu je nárok žalobcov voči žalovanému na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za
užívanie pozemkov vo vlastníctve žalobcov, na ktorých je vybudované vodohospodárske dielo, ktorého
vlastníkom je žalovaný – Obec Kolačkov.

43. V konaní nebolo sporným to, že stavba - vodohospodárska dielo „Vodovod Kolačkov“ ktorá je vo
výlučnom vlastníctve žalovaného, sa nachádza na pozemkoch patriacich do bezpodielového vlastníctva
žalobcov. Za nesporné považuje súd aj skutkové tvrdenie žalobcov, že vlastnícke právo k uvedeným
pozemkom žalobcovia nadobudli v roku 2001, nakoľko uvedená skutočnosť vyplynula jednak zo žaloby,
ale aj z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 17.5.2024 a žalovaný uvedené skutkové tvrdenie

nepoprel.

44. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že rozhodnutím Obvodného úradu životného
prostredia v Starej Ľubovni, oddelenie štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia zo dňa 8.10.1991
pod č.j.: 808/1991 – Vod/Bo bolo vydané rozhodnutie, ktorým vyššie označený štátny orgán povolil

zriadenie vodohospodárskeho diela podľa § 9 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách na stavbu „Vodovod
Kolačkov“ a podľa § 8 zákona č. 138/1973 Zb. o vodách odber vody zo zachyteného prameňa
pre zásobovanie obyvateľov obce Kolačkov pitnou vodou. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
16.11.1991. Vodohospodárske dielo bolo zrealizované a dňa 25.11.1993 prebehlo kolaudačné konanie,
vrámciktorého kolaudačnákomisiavykonalaobhliadkustavbyakonštatovala,žestavbajezrealizovaná

podľa spracovanej projektovej dokumentácie a vydaného stavebného povolenia.

45. Taktiež je nesporné, že Obvodný úrad životného prostredia, oddelenie štátnej vodnej správy
a ochrany ovzdušia, č.j.: 1180/93 – Vod/Bo vydal dňa 9.12.1993 rozhodnutie, ktorým v zmysle § 8 a 9zákona č. 138/1993 Zb. o vodách povolil žalovanému – Obecnému úradu Kolačkov užívať vybudované
vodohospodárske dielo „Vodovod Kolačkov“. V tomto rozhodnutí sa konštatuje, že v rámci stavby bol
vybudovaný vodojem o objeme 250 m3, pramenná jímka s oplotením PHO I. stupňa, armatúrna komora,

prívodné potrubie z PVC 110 dĺžky 105 m, zásobné potrubie priemeru 160 oceľové v dĺžke 87 m a z PVC
111 m, rozvodná sieť z PVC 110 dĺžky 900 m a PVC 160 v dĺžke 580 m, vodovodné šachty v počte
3 ks a podzemné hydranty 18 ks. Ďalej bol povolený odber podzemných vôd z jestvujúceho záchytu
prameňa o výdatnosti 2,7 l/s s ročným odberom 85.147 m3. Užívateľom „Vodovodu Kolačkov“ bude
Obecný úrad Kolačkov.

46. Nakoľko k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov (resp. v tom čase ich právnych predchodcov)
došlo už povolením výstavby vodohospodárskeho diela rozhodnutím OÚ ŽP v Starej Ľubovni zo dňa
8.10.1991, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.11.1991, tak súd na daný prípad aplikoval zákon č.
138/1973 Zb. Zákon o vodách (vodný zákon) v znení účinnom ku dňu 16.11.1991.

47. Je nesporné, že pri zriadení vodohospodárskeho diela, ktoré je vo vlastníctve žalovaného, nedošlo v
čase povolenia výstavby vodohospodárskeho diela (16.11.1991) podľa zákona č. 138/1973 Zb. o vodách
(v znení účinnom ku dňu 16.11.1991), ale ani v čase kolaudačného konania (v znení účinnom ku dňu
25.11.1993) k vyvlastneniu pozemkov právnych predchodcov žalobcov.

48. Aj keď zákon č. 138/1973 Zb. o vodách, za účinnosti ktorého bolo vydané stavebné povolenie na
výstavbu vodohospodárskeho diela a povolenie užívať vybudované vodohospodárske dielo „Vodovod
Kolačkov“, neupravoval možnosť náhrady za zriadenie vodohospodárskeho diela na cudzom pozemku,
v zmysle nároku na náhradu za zákonné vecné bremeno, tak aj napriek tomu, právnym predchodcom
žalobcu vznikol v danom čase nárok za vyvlastnenie dotknutých pozemkov, resp. nárok na zaplatenie

odplaty na základe vzájomnej dohody, ako aj na náhradu škody, ktoré nároky si však pôvodní vlastníci
pozemkov u právneho predchodcu žalovaného, a ani na súde neuplatnili.

49. V prípade núteného obmedzenia užívania nehnuteľností, ide o presne špecifikované oprávnenia
prevádzkovateľa upravené v zákone o vodách. Pri takzvanom nútenom obmedzení užívania

nehnuteľností zákon v určitom obmedzenom rozsahu dovoľuje zasahovať do vlastníctva vlastníka
pozemku prevádzkovateľovi vodnej stavby a to iba na výkon práv. Tieto oprávnenia prevádzkovateľa
stavby nemajú súkromnoprávnu povahu, pretože ide o verejný záujem, teda nie osobný záujem. Ide tu
o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku, ktoré je dovolené a v súčasnosti
upravené zákonom č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. V tomto prípade

ide o zákonné legálne vecné bremeno, ktoré je inštitútom sui generis a patrí do okruhu verejného práva.

50. Pri posúdení nároku žalobcov súd aplikoval princíp nepravej retroaktivity, podľa ktorej, práva a
povinností vyplývajúce z vecného bremena zriadeného v roku 1991, sa neposudzujú podľa právnej
úpravy účinnej v čase jeho zriadenia (podľa zákona č. 138/1973 Zb. o vodách), ale posudzujú sa

podľa právnej úpravy, ktorá ako prvá inštitút zákonného vecného bremena upravila, a to zákonom č.
442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Až pokiaľ by ani zákon č. 442/2002
Z.z. neupravoval náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, bolo by možné aplikovať
úpravu súkromného práva (podľa ust. § 135 c Občianskeho zákonníka).

51. Na základe uvedeného súd konštatuje, že žalobcom, ktorí nadobudli vlastnícke právo k
daným nehnuteľnostiam v roku 2001, vznikol v súlade s čl. 20 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky,
článkom 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a v súlade
s ust. § 20 ods. 4 zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, dňom
účinnosti tohto zákona, t.j. od 1.11.2002, nárok na finančnú náhradu za nútené obmedzenie užívania

ich pozemkov v dôsledku výstavby vodohospodárskeho diela „Vodovod Kolačkov“ na ich pozemkoch,
a to v tam upravených zákonných lehotách.

52. Túto finančnú náhradu za nútené obmedzenie užívania pozemkov si žalobcovia mali možnosť
uplatniť v zmysle ust. § 20 ods. 4, druhá veta zákona č. 442/2002 Z.z. u vlastníka verejného

vodovodu alebo verejnej kanalizácie do jedného roka odo dňa vzniku núteného obmedzenia užívania
nehnuteľnosti, resp. v prípade, ak vlastník verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie nevyhovel ich
nároku, alebo ak zostal nečinný, mali žalobcovia v zmysle ust. § 20 ods. 4, tretia veta zákona č. 442/2002Z.z. právo v lehote šiestich mesiacov odo dňa, keď si uplatnili nárok u vlastníka verejného vodovodu
alebo verejnej kanalizácie, obrátiť sa so svojím nárokom na súd.

53. Prekluzívna lehota predpokladá uplynutie stanovenej lehoty zákonom na uplatnenie práva, v
dôsledku čoho dochádza k zániku práva neuplatneného v stanovenej lehote. Nakoľko k zániku práva
preklúziou dochádza „ex lege“, teda zo zákona, súd k nej prihliada z úradnej moci, takže nie je možné
zaniknutému právu priznať ochranu.

54. V tomto prípade sa plynutie prekluzívnej lehoty podľa ust. § 20 ods. 4, druhá veta zákona č.
442/2002 Z.z. počíta odo dňa nasledujúceho od účinnosti zákona č. 442/2002 Z.z., t.j. od 2.11.2002. Z
nespornej skutkovej okolnosti v tomto prípade vyplýva, že žalobcovia si tento nárok v zákonnej lehote
neuplatnili, preto táto lehota im márne uplynula dňom 2.11.2003 (žaloba bola podaná na tunajšom súde
dňa17.5.2023).Vzhľadomnauvedenésúdkonštatuje,žetaktozaniknutémuprávuvdôsledkupreklúzie,
nie je možné priznať súdnu ochranu.

55. Podľa § 100 ods.1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

56. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva.

57.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

58.Súdsavzhľadomnanámietkupremlčania,ktorúvzniesolžalovanýakoprostriedokprocesnejobrany,
zaoberal plynutím premlčacej doby vo vzťahu k uplatnenému nároku, a dospel k tomu záveru, že nárok
žalobcu je v celom rozsahu premlčaný.

59. Keďže nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom zriadeným
zákonom (§ 20 ods. 4, druhá veta zákona č. 442/2002 Z.z.) je majetkovým právom, tak toto právo
podlieha premlčaniu vo všeobecnej premlčacej lehote podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pričom
všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

60. V tomto prípade plynutie premlčacej lehoty začalo dňom nasledujúcim po účinnosti zákona č.
442/2002 Z.z., t.j. od 2.11.2002, na základe čoho premlčacia lehota žalobcom márne uplynula dňom
2.11.2005, pretože žaloba bola na tunajšom súde podaná až dňa 17.5.2024.

61. Čo sa týka charakteru náhrady za zákonné vecné bremeno, súd uvádza, že napriek tomu, že v

zákone č. 442/2002 Z.z. zo verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách nie je uvedené, že sa jedná
o jednorazovú finančnú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, tak nie je možné pripustiť, aby
tento nedostatok bol nahrádzaný režimom všeobecného predpisu o bezdôvodnom obohatení; nakoľko v
tomto prípade ide o nárok z existujúceho právneho dôvodu, konkrétne z vecného bremena vzniknutého
priamo zo zákona č. 442/2002 Z.z., ktoré má charakter trvalého vyriešenia právneho vzťahu.

62. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo 17. 10. 2018, sp.zn. II. ÚS 500/2018 z 15.1.2019, podstata
zákonných(legálnych)vecnýchbremienspočívavtom,žeideoverejnoprávneobmedzenievlastníckeho
práva, teda vymedzenie obsahu vlastníckeho práva prostredníctvom predpisu verejného práva. Tieto
zákonné vecné bremená predstavujú verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva v nadväznosti

na § 123 Občianskeho zákonníka, ktorý limituje oprávnenie vlastníka medzami zákona. Jedným z
charakteristických znakov tzv. legálnych vecných bremien je, že ich režim sa riadi vždy podľa predpisov,
ktoré boli platné ku dňu ich vzniku.

63. V tomto prípade možno jednoznačne konštatovať, že zriadením stavby - vodohospodárskeho diela

„Vodovod Kolačkov“ išlo o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva žalobcov v medziach zákona
č. 442/2002 Z.z.. Preto sa súd nestotožňuje s názorom žalobcov, že za trvalé obmedzenie vlastníckeho
práva v dôsledku zákonného vecného bremena, im patrí nárok na bezdôvodné obohatenie podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka.64. Vznik nároku na náhradu za zriadenie zákonného vecného bremena „na základe zákona“, priamo
vylučuje vznik nároku na bezdôvodné obohatenie podľa zákona (§ 451 Občianskeho zákonníka).

65. K argumentácii žalobcov, odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z
12.10.2016 súd uvádza, že vzhľadom na rozsiahlu stabilnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a
Ústavného súdu SR týkajúcu sa povahy náhrady za zákonné vecné bremená, sa súd nestotožňuje s
názoromžalobcov,ževzmysletohtorozhodnutianáhradaztituluzákonnéhovecnéhobremenavzmysle

§ 20 ods. 4 Zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách má mať charakter opakujúceho
sa plnenia.

66. Súd sa pri rozhodovaní o nároku žalobcov, priklonil k názoru vysloveného Ústavným súdom
Slovenskej republiky IV. ÚS 390/2018-22 dňa 21. júna 2018, podľa ktorého, právo na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a

nebytovýchpriestorovvzneníneskoršíchpredpisovvznikloexlegejednorazovotomu,ktobolvlastníkom
zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného ustanovenia
nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce obmedzenie
jeho vlastníckych práv“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016).
Rovnaké závery napokon vyplývajú aj z aktuálnych rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sú odrazom

ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít tak, ako to vyžaduje princíp právnej istoty
vyjadrený v čl. 2 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje najmä na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu SR uverejnený v
Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie
pod č. 73, v ktorom sa uvádza: „Právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods.

5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov
vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto
zákona (1. septembra 1993). Ústavný súd ďalej skonštatoval, že „na tomto závere ústavného súdu
nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016, v ktorého výroku (bod 1 výroku) sa
uvádza, že «Ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods. 9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta

a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004. o tepelnej energetike v znení neskorších
predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa slovo „jednorazová“ v slovnom spojení
„primeraná jednorazová náhrada“ nie sú v súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd».

67. Podľa názoru súdu závery o jednorazovej náhrade za zákonné vecné bremeno podľa zákona č.
182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, podľa zákona o energetike zákona č. 66/2009
Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli
z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, dopadajú aj na zákonné vecné bremeno vzniknuté
na základe zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Podstata

podobnosti spočíva v tom, že ide o právny inštitút zákonných vecných bremien vo verejnom záujme,
ku ktorým je potrebné pristupovať jednotne. Vyššie uvedený prístup k zákonným vecným bremenám je
stabilným názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý sa argumentáciou obdobnou argumentácii žalobcu už
vyporiadal. Uvedené rozhodnutia boli vydané po náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 42/2015
z 12.10.2016, na ktorý žalobca poukazuje a neskoršia rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR a

Ústavného súdu SR sa od rozhodnutia v predchádzajúcej veci strán nezmenila.

Ďalšie rozhodnutia zo súdnej praxe, s ktorými závermi sa súd v plnom rozsahu stotožňuje:

68. Pokiaľ si právny predchodca žalobkyne neuplatnil nárok na jednorazovú náhradu za podstatné

obmedzenie v užívaní pozemku zriadením vecného bremena podľa elektrizačného zákona, hoci tento
zákon takúto náhradu (pod stratou zániku nároku na náhradu, ak nebola uplatnená v stanovenej lehote)
umožňoval, nemôže byť požadovaná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva priznaná podľa § 128
Obč. zákonníka. Aj teraz platný zákon o energetike umožňuje len priznanie jednorazovej náhrady za
obmedzenie užívania nehnuteľnosti resp. za zriadenie práva vecného bremena (rozsudok Najvyššieho

súd Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 89/2008 zo dňa 21.12.2009 ).

69. Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je koncipovaná ako náhrada jednorazová, ktorá je
splatná v zákonom stanovených lehotách tomu, kto je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej zriaďovanévecné bremeno viazne. Tieto právne závery boli tiež predmetom posudzovania Ústavného súdu SR,
ktorý odmietol sťažnosť podanú vo veci vydanej Krajským súdom v Prešove sp. zn. 3Co/165/2008, ktorý
poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 14Co/30/2009.

70. Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/383/2012 uzavrel, že finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena je majetkové právo vyplývajúce z vecného bremena, ktoré vzniká „in-rem" a vzťahuje
sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno,
teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Tento nárok

je iba jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku
vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t.j. k 1.9.1993.

71. Najvyšší súd SR v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo 26/2014 vyslovil, že vecné bremeno
okrem toho, že môže vzniknúť písomnou zmluvou, na základe závetu, rozhodnutím súdu, môže vzniknúť
aj priamo zo zákona. Zákonom zriadené vecné bremeno je vlastník povinný rešpektovať v nevyhnutnej

miere a rozsahu a za obmedzenie svojho vlastníckeho práva má právo žiadať náhradu. V prípade
vecných bremien zriaďovaných priamo zo zákona ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho
obmedzenia vlastníka nehnuteľnosti. Toto obmedzenie vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného
záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany
dotknutého vlastníka a bez toho, aby existencia obmedzenia podávajúca sa z vecného bremena bola

zrejmá zo zápisu v katastri nehnuteľností.

72. Bez ohľadu na to, či vlastník pozemku, ktorému 1. septembra 1993 (dňom účinnosti zákona č.
182/1993 Z.z.) vzniklo právo na jednorazovú náhradu za vecné bremeno vzniknuté ex lege v zmysle
§ 23 ods. 5 tohto zákona, túto náhradu uplatnil alebo neuplatnil, resp. či mu náhrada bola alebo

nebola vyplatená, súčasnému vlastníkovi tohto pozemku (bez ohľadu na to, kto ním je) nepatrí právo
na nejakú ďalšiu náhradu za pretrvávajúce obmedzenie jeho vlastníckeho práva. Pre úplnosť dovolací
súd poznamenal, že podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v
rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu vydané vo veciach, v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS

227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 14.
apríla 2016, sp. zn. 3Cdo 49/2014).

73. Vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez
ohľadu na zmenu vlastníctva, a tak nemožno jeho vznik posudzovať samostatne u každého vlastníka

zaťaženého pozemku. Z uvedeného potom vyplýva, že finančná náhrada za vznik vecného bremena je
nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia (renty). Zákonodarca explicitne
neupravil mechanizmus opakujúceho plnenia z práva na primeranú náhradu zo zákonného vecného
bremena. Ak by tento cieľ podľa odvolacieho súdu zákonodarca sledoval, nepochybne by takáto
regulácia opakujúceho sa plnenia bola v zákone presne stanovená (Krajský súd Prešov 2Co/81/2015).

74. Obdobne rozhodli súdy aj v ďalších sporoch, napr. Krajský súd Trnava sp. zn. 23Co/627/2015
z 26. 10. 2016, Krajský súd v Prešove sp. zn. 5Co/65/2007 z 27.3.2008, sp. zn. 1Co/119/2021 z
22.2.2012, Krajský súd v Košiciach sp. zn. 11Co/152/2011 z 12.12.2012), Krajský súd v Košiciach sp.
zn. 4Co/154/2013 z 4.2.2016, Krajský súd v Prešove sp. zn. 15Co/79/2011 z 13.7.2012, v spojení s

uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 525/2012 z 24.10.2012, ktorým bola
ústavná sťažnosť odmietnutá.

75. V uznesení Ústavného súdu SR II. ÚS 323/2017 zo dňa 18.5.2017 sa uvádza, že rozsudok NS SR
sp. zn. 7Cdo 26/2014 zo dňa 24.3.2015 bol napadnutý ústavnou sťažnosťou, v ktorej sťažovateľ (okrem

iného) poukazoval na právny názor pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra 2016,
že „jednorazová náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, a
to z dôvodu, že nezohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníkov povinnosťou
trpieť stavbu rozvodov tepla na svojom pozemku“. Ústavný súd SR rozhodol tak, že sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd konštatoval, že názor NS SR, vyjadrený v rozsudku NS SR

č.k. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.3.2015, je ústavne akceptovateľný a udržateľný. Zároveň poukázal na
ustálenú rozhodovaciu prax v danej otázke, konkrétne na zjednocujúci záver Najvyššieho súdu SR
vyjadrený v rozsudku č.k. 3Cdo 49/2014 zo dňa 14.4.2016, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2016 ako rozhodnutie pod č. 73. Ústavnýsúd konštatoval, že na tomto závere nemení nič ani jeho nález sp. zn. PL. ÚS 42/2015 z 12. októbra
2016, ktorým bolo v bode 1 vyslovené, že «ustanovenia § 10 ods. 5 druhá, tretia a štvrtá veta, § 10 ods.
9, § 10 ods. 10 prvá a tretia veta a § 10 ods. 12 prvá, druhá a štvrtá veta zákona č. 657/2004 Z. z. o

tepelnej energetike v znení neskorších predpisov rozsahu, v akom sa v týchto ustanoveniach používa
slovo „jednorazová“ v slovnom spojení „primeraná jednorazová náhrada“, nie sú v súlade s čl. 20 ods.
4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.

76. Uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo 194/2018 zo dňa 26.8.2019, dovolací súd odmietol
dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/36/2017 zo dňa
20.2.2018. Okresný súd vzhľadom na aplikáciu § 4 zák. č. 66/2009 Z.z., podľa ktorého sa majú vzťahy
vlastníka pozemku a vlastníka cesty usporiadať konštatoval, že nemôže byť žalobcom uplatnený nárok
posúdený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Od účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo
k pozemku pod stavbou vo verejnom záujme zákonné vecné bremeno až do vykonania pozemkových

úprav a vlastníkovi patrí náhrada v súlade s § 151n ods. 3 Občianskeho zákonníka. Právo na náhradu
za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe, pretože ide o nárok z práva, ktorému
korešponduje vecné bremeno. Tento nárok je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku,
ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda ku účinnosti zákona č. 66/2009
Z.z., t. j. ku dňu 1. júla 2009. Dovolací súd poukázal už na skôr vyriešenú otázku, či vlastník pozemku,

na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z.z., má nárok na primeranú
náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady
počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti,
v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu,
ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom

podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. vo forme opakujúceho sa plnenia, v rozhodnutiach NS SR sp.zn.
7Cdo 26/2014, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, s tým, že vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný
aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z.z..
Podstatou predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutiach sp.
zn. IV. ÚS 227/2012, sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011. Ani nález

ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor.

77. Ďalej je to uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 173/2018 zo dňa 27.5.2020, podľa ktorého,
náhradu za zriadenie vecného bremena podľa ustanovenia § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov treba považovať za náhradu jednorazovú.

78. Uznesením Ústavného súdu SR IV. ÚS 539/2020 zo dňa 28.10.2020 bola odmietnutá ústavnú
sťažnosť proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR č.k. 2Cdo 194/2018 zo dňa 26.8.2019 s tým, že Najvyšší
súd SR sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s dovolacou argumentáciou sťažovateľa,
pričom z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej
právnej úpravy.

79. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. č. 8Cdo 17/2019 zo dňa 30.11.2020 dovolací súd zrušil
rozsudok odvolacieho súdu, podľa ktorého náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné

priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov podľa zákona
č. 66/2009 Z.z. z dôvodu, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by meritórne
riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.z.. Podľa právneho názoru
dovolaciehosúdusaodvolacísúdpririešenípredmetnejotázkyodklonilodustálenejrozhodovacejpraxe
dovolacieho súdu vyjadrenej v rozhodnutí sp. zn. 2Cdo/194/2019, ktoré poukazuje na ďalšie (vyššie

citované) rozhodnutia NS SR v tomto smere.

80. Súd osobitne poukazuje na jedno z ostatne vydaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/175/2019 zo dňa 27.4.2022, v ktorom sa Najvyšší súd SR (najmä
v bodoch 20. – 22.) podrobne zaoberal obdobnými otázkami. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší

súd SR vyslovil, že: Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inakani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor
niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval,
že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je

nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné
bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého
nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka

mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV.
ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej
náhradyzazriadenievecnéhobremenapodľa§23ods.5zákonač.182/1993Z.z.,vktorýchposudzoval
ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I.
ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

81. Vo vyššie označenom uznesení (sp. zn. 5Cdo/175/2019) sa Najvyšší súd SR zaoberal aj otázkou
premlčania nároku na náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľnosti a vyslovil, že vznik
nároku začína plynúť od účinnosti príslušného špeciálneho zákona (elektrizačný, vodný). K rovnakému
právnemu záveru pri riešení tejto otázky dospeli aj ďalšie súdy, napr. NS ČR sp. zn. 28Cdo/2542/2009

z 4.20.2010, ďalej Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 5Co/65/2007-265 zo dňa 27.3.2008, Okresný súd
Humenné sp. zn. 9C/663/2002-205 zo dňa 2.5.2006, Krajský súd v Prešove sp. zn.1Co/119/2001-140
zo dňa 22.2.2012, Okresný súd vo Vranove nad Topľou sp. zn. 5C/119/2010-113 zo dňa 28.6.2011
a Okresný súd Košice I sp. zn. 20C/328/2004 zo dňa 17.1.2011 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/152/2011 zo dňa 12.12.2012, Okresný súd Košice I pod sp. zn.

38C/150/2008-208 zo dňa 21.3.2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
4Co/154/2013 zo dňa 4.2.2016.

82. Na základe hore popísaných právnych úvah, riadiac sa v podstate už ustálenou rozhodovacou
praxou nielen všeobecných súdov ale aj najvyšších súdnych autorít v obdobných veciach, súd žalobu

v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

Trovy konania :

83. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

84. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

85. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu, ktorej to priznáva

zákon, náhradu týchto trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti so sporom musela alebo bude
musieťnepochybnezaplatiť,pričombyichnemuselazaplatiť,akbytuneexistovalsporpredvšeobecným
súdom.

86. Podľa zásad o náhrade trov konania (§ 255 CSP) súd priznal úspešnému žalovanému nárok na

náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalobcom s tým, že o výške náhrady trov konania bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Stará
Ľubovňa.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Podľa ust. § 365 ods.1 CSP odvolacie
dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365
ods.2CSP odvolanieprotirozhodnutiuvovecisamejmožnoodôvodniťajtým,žeprávoplatnéuznesenie
súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak
táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods.3 CSP odvolacie dôvody a
dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).