Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 7, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/9/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021201633
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 01. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0021201633.1

Uznesenie

2 8Co/9/2024

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov
senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcov 1/ A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XX, 2/ D. E., F. G., nar. X.XX.XXXX, bytom G. X, X/ H. G., F. G., nar. XX.X.XXXX,

bytom B. XXXX/XX, I., 4/ G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, 5/ J. G., nar. X.X.XXXX, bytom
Falkušovce (právni nástupcovia pôvodnej žalobkyne neb. H. G. nar. XX.XX.XXXX zomr. X.XX.XXXX
naposledy bývajúcej vo Falkušovciach č. 12) proti žalovanému G. G. nar. XX.X.XXXX bývajúcom v
Košiciach – Nad jazerom právne zast. Mgr. Tomášom Čerepánom advokátom so sídlom v Košiciach na
Štúrovej ulici č. 27 IČO: 50 001 540 o určenie vlastníckeho práva o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce č.k. 30C/32/2021-151 zo dňa 12.7.2023 takto

r o z h o d o l :

18 8Co/9/2024

Odvolací súd v odvolacom konaní p o k r a č u j e na strane žalobkyne s dedičmi žalobkyne H. G.,
nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa 2.11.2023, naposledy bývajúcej vo Falkušovciach č. 12, a to s 1/ A.
B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, 2/ D. E., F. G., nar. X.XX.XXXX, bytom G. X, X/ H. G., F. G., nar.

XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/XX, I., 4/ G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, 5/ J. G., nar. X.X.XXXX,
bytom Falkušovce.

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II.

Žalobcom p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

17 8Co/9/2024

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom určil, že žalobkyňa H. G., F. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom C. XX, L. G. je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre katastrálne územie C.,
obec: FALKUŠOVCE, okres G., ako parcely registra „C“ par. č. 244 - zastavané plochy a nádvoria o

výmere 131 m2, par. č. 245 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 11 m2, par. č. 246 - orná pôda o
výmere 424 m2, par. č. 247 - orná pôda o výmere 213 m2, par. č. 248 - záhrada o výmere 2802 m2, par.
č. 249 - záhrada o výmere 1023 m2, rodinný dom súp. č. 12 stojaci na parcele č. 244 (výrok I) a žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobkyne, podanej na súde dňa 14.4.202, ktorou žiadala, aby súd určil
vlastnícke právo žalobkyne k predmetnej nehnuteľnosti. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trovkonania.Žalobkyňasvojužalobuodôvodnilatým,žeakomatkapreviedlanažalovanéhosynadarovacou
zmluvou zo dňa 22.10.2020 vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam. Žalovaný dňa 17.3.2021
pomocou svojich rodinných príslušníkov v nočných hodinách vyhodil žalobkyňu na ulicu oblečenú len

v župane, bez možnosti vziať si svoje osobné veci, lieky, ošatenie, či drogériu. Žalobkyňa skončila na
ulici bez strechy na hlavou. Žalobkyňa bola starobná dôchodkyňa s vážnymi zdravotnými problémami,
dokonca z dôvodu hrubého správania žalovaného začala mať vážne psychické problémy, nebola
schopná mu vzdorovať, nevedela si dávkovať predpísané lieky, čím bola v ohrození na živote. Žalovaný
sľúbil, že sa bude o ňu starať a opatrovať ju a že ju dochová. Žalovaný neprejavil záujem o žalobkyňu,

neposkytol jej pomoc, keď sa ocitla v núdzi, pričom stav jej materiálnej núdze sám vyvolal, čím podľa
názoru žalobkyne hrubo porušil jej právo. Bolo vedené trestné stíhanie voči žalovanému pre podozrenie
s viacerých trestných činov, ktorých sa mal žalovaný dopustiť na žalobkyni. V súvislosti s tým, navrhla
výsluch žalobkyne, svedkyne a predložila sms správy. Predtým žalobkyňa vyzvala žalovaného na
vrátenie daru výzvou zo dňa 1.4.2020, ktorú prevzal žalovaný 9.4.2020 s tým, že žalovaný odmietol
dar vrátiť. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 18.6.2021 okrem iného uviedol, že žalobu

považuje za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť v celom rozsahu. Poprel, že by dňa 17.3.2021 vyhodil
pomocou svojich rodinných príslušníkov žalobkyňu z domu na ulicu. Tvrdenie žalobkyne je nepravdivé.
O žalobkyňu sa vždy riadne staral napriek tomu, že sa zdržiaval vo Veľkej Británii. Tu starostlivosť
zabezpečil prostredníctvom A. B. nevlastného brata žalovaného. Vo vzťahu k tomuto navrhol jeho
výsluch a takisto svoj výsluch. Podľa žalovaného žalobkyňa manipuluje sestry žalovaného s tým, že k

predloženým správam z roku 2021 uviedol, že tieto nepísal on. Zároveň navrhol výsluch jednotlivých
svedkov. Poprel to, aby žalobkyňa nedisponovala kľúčmi od predmetného rodinného domu. Žalobkyňa
vo svojom vyjadrení zo dňa 7.9.2021 k vyjadreniu žalovaného uviedla, že naďalej trvá na podanej
žalobe. Dcéra G. G. pricestovala z Veľkej Británie dňa 13.2.2021 tak, ako je zvykom išla žalobkyňu
pozrieť do Falkušoviec, kde mala stráviť povinnú karanténu. Keď prišla k žalobkyni tak ju našla v

dezolátnom stave, špine, nešla voda, v dome sa nekúrilo. Za týchto okolností vzala žalobkyňu z domu
a ostali tak u sestry v Markovciach. Po skončení karantény žalobkyňa požiadala dcéru G. G., aby išla
do Falkušoviec a priniesla jej osobné veci. Vtedy zistila, že zámky sú vymenené. Načo kontaktovala
žalovaného, ktorý zareagoval agresívnym spôsobom. SMS správa, ktorú žalovaný popiera bola zaslaná
z čísla + 447404786963 pričom z toho telefónneho čísla komunikoval výlučne žalovaný. Nie je pravdou

to, aby sa žalovaný o ňu staral prostredníctvom svojho nevlastného brata A. B.. Žalovaný vo svojom
vyjadrení zo dňa 9.8.2021 k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že zotrváva na svojom predošlom vyjadrení
a žalobu považuje naďalej za nedôvodnú. Žalovaný poukázal na to, že telefónne číslo + 447404786963
mu nepatrí a toto číslo nikdy nepoužíval a to vo vzťahu k SMS správe z 24.2.2021. Taktiež navrhol
k svojim tvrdeniam ďalších svedkov. Žalobkyňa vo svojej výpovedi pred súdom poukázala na to, že

nehnuteľnosť žalovanému nedarovala a darovanie nepodpísala. Žalovaný sa k žalobkyni správal hrubo.
Žalobkyni nepomáhal, ale naopak ona pomáhala jemu. A. B. pomáhal tak, že mu dávala peniaze a on
robil to, čo ona povedala. Časť svojho dôchodku dávala A. B., aby si kúpil jedlo, resp. pohonné hmoty.
Rodinný dom opustila tak, že išla na návštevu k dcére a keď sa vrátila do svojho domu boli vymenené
zámky, pričom v dome býval A. M.. So žalovaným telefonovala len raz a to v roku 2001. A. B. k nej

chodieval raz za týždeň na nákup. Darovaciu zmluvu nikdy nepodpísala. Na mieste, ktoré malo byť
očným vyšetrením, žalovaný nebol. Na danom očnom vyšetrení došlo k podpisu nejakých dokumentov,
pričom za žalovaného sa vydával p. N.. Svedok O. M. vo svojej výpovedi pred súdom prehlásil, že
nemá žiadne vedomosti o prepise rodinného domu zo žalobkyne na žalovaného. On nevybavoval prepis
rodinného domu. O žalobkyňu sa staral A. B., ktorý chodieval do rodinného domu dva až trikrát do

dňa. Raz bol svedkom rozhovoru medzi žalovaným a žalobkyňou, kde sa žalovaný pýtal žalobkyne,
či vzala lieky alebo také veci. A. B. mu povedal, že sťahoval žalobkyňu aj s vybavením z rodinného
domu aj s G. G.. Žalobkyňa so žalovaným sa dlhé roky nekontaktovali. Žalovaný bol na Slovensku
naposledy na pohrebe svojho otca. Svedkyňa G. G. dcéra žalobkyne vo svojej výpovedi pred súdom
uviedla, že na základe rozhovoru s A. B. si uvedomila, že s mamou nie je niečo v poriadku. Žalovaný

ju odstrihol od mamy. Keď jej do telefónu povedala, kde sú a Puky, že už sa nemieni starať o mamu,
tak si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Následne vycestovala na Slovensko. Keď prišla domov
spolu so synom napriek hrozbe karantény, tak mamu videla v hroznom stave. V dome netiekla voda,
mama bola vo výkaloch v moči. A. B. jej pichal inzulín dva roky po záruke. Nemala žiadne vyšetrenie,
nemala nič. Spýtala sa mamy, či bola niečo podpisovať a ona jej odpovedala, že nie. Následne išla k

sestre do Markoviec do domu, kde vzali aj mamu. Keď sa vrátila potom do domu bol tam už A. M.,
A. B. s tým, že A. M. kričal, že ten dom už nie je ich a že čo tam robí. A. B. je stíhaný v Anglicku za
týranie žien, detí, zvierat. Žalovaný je stíhaný na Slovensku za týranie dieťaťa. Mame poskytla zdravotnú
starostlivosť, potom prišla k rozumu a boli jej nasadené lieky na cukrovku. Pani P. jej nasadila G. a asipo 3 týždňoch mama prišla k sebe. Žalúdeková jej povedala, že keď jej dávali inzulín po záruke, že
tak jej to mohlo poškodiť mozog. Následne navštívila aj psychiatra a pomohli lieky, ktoré jej predpísal.
Žalovaný na pohrebe otca povedal, že mala zomrieť žalobkyňa. Žalovaný ju kontaktoval prostredníctvom

SMS správ v rámci ktorých jej nadával a vyhrážal sa jej a naposledy bol na Slovensku dňa 22.2.2013
na pohrebe otca. Žalovaný vo svojej výpovedi pred súdom uviedol, že žalobkyňu z domu nevyhodil. O
mamu sa staral A. B. s priateľkou. S mamou sa kontaktoval každý deň. Na Slovensku bol naposledy v
roku 2013. Darovanie rodinného domu iniciovala jeho matka. Darovaciu zmluvu vyhotovoval notár a to
J. E. a manžel JUDr. Kožuškovej. Podpis zmluvy bol splnomocnený G. N.. Splnomocnil ho v písomnej

forme. Návrh na vklad zabezpečila jeho mama a všetky potrebné platby k tomu. K notárovi matku vzal
p. N. autom. Matka žila v normálnych pomeroch. Mamin dôchodok poberal A. B., ale aj mama. Podpis
na predmetnej darovacej zmluve nie je jeho, je to podpis G. N., ktorého splnomocnil. Svedkyňa G. E. /
družka žalovaného / vo svojej výpovedi pred súdom okrem iného uviedla, že to, že žalovaný mal vyhodiť
mamu je klamstvo. Žalovaný mal s matkou veľmi dobrý vzťah. S matkou komunikoval každý deň a to cez
Messenger. O matku žalovaného sa staral A. B. a jeho družka I. Q.. A. B. chodieval k matke žalovaného

každý deň a kupoval jej potrebné veci a I. Q. sa starala o matku žalovaného v tom zmysle, že jej kupoval
a podával lieky. Darovanie rodinného domu iniciovala žalobkyňa. Stav rodinného domu žalobkyne bol
normálny. Žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 9.6.2022 poukázala na výpoveď žalovaného, ktorý na
pojednávaní dňa 3.6.2022 uviedol, že podpis obdarovaného na darovacej zmluve v znení „Mileňky“ nie
je podpis žalovaného G. G.. Ak žalovaný splnomocnil G. N., pričom splnomocnenie doposiaľ nepredložil,

tak za žiadnych okolností nemohol predmetnú darovaciu zmluvu podpísať menom žalovaného. Ak G.
N. zastupoval žalovaného pri podpise zmluvy, tak to mohol iba na základe splnomocnenia, ktoré muselo
mať písomnú formu a musela byť neoddeliteľnou súčasťou darovacej zmluvy a taktiež predložené
k návrhu na vklad nehnuteľnosti. S poukazom na uvedené z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, z
dôvodu nedostatku vôle obdarovaného a nedostatku právnej formy vo vzťahu k žalovanému absolútne

v danom prípade ide o neplatný právny úkon a preto navrhla určenie vlastníckeho práva žalobkyne k
nehnuteľnostiam. V prípade, ak súd bude pokračovať v konaní, tak navrhla výsluch ďalších svedkov.
Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 20.6.2022 uviedol, že predkladá splnomocnenie na základe ktorého
podpísal p. G. N. predmetnú darovaciu zmluvu zo dňa 10.10.2020. Zároveň predložil screenshot z
komunikácie cez aplikáciu Messenger zo dňa 21.6.2021, kde bolo uvedené splnomocnenie opätovne

zasielané p. N.. Prvýkrát mu bolo zasielané cez Messenger dňa 10.10.2020, avšak táto komunikácia už
nie je k dispozícii, keďže G. N. si zmenil účet na Messengeri. Zároveň navrhol výsluch G. N.. V prípade
svedkov A. B., I. Q. požiadal súd o ich oficiálne predvolanie na pojednávanie.

3. Súd prvej inštancie žalobu právne posúdil podľa ustanovení § 137, § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, § 39, § 40 ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6, § 630 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
Dôvodil tým, že žalobkyňa sa predmetnou žalobou domáhala vrátenia daru formou určovacej žaloby
na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom darovacej zmluvy uzavretej
medzi žalobkyňou a žalovaným. Súd najskôr skúmal, či v predmetnej veci je daný naliehavý právny
záujem na podanie žaloby žalobkyne. Súd mal za to, že žalobkyňa preukázala, že v prípade úspešnosti

podanej žaloby by došlo k zmene zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti. Súd poznamenal,
že darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo k členom jeho
rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy / § 630 OZ /. Podmienkou úspešného uplatnenia práva
na vrátenie daru je jednostranný právny úkon darcu na vrátenie daru a kvalifikované správanie sa
obdarovaného. Domáhanie sa vrátenia daru je jednostranným právnym úkonom darcu, ktorý smeruje k

tomu, aby obdarovaný dar vrátil. Pod hrubým porušením dobrých mravov má zákon na mysli porušenie
dobrých mravov značnej intenzity alebo ich sústavné porušovanie. Darca sa môže domáhať vrátenia
daru, ak sa obdarovaný správa voči nemu a členom jeho rodiny tak, že hrubým spôsobom porušuje
dobré mravy. Pojem „dobré mravy“ je potrebné vykladať v nadväznosti na znenie ustanovenia § 3 ods.
1 a § 39 OZ. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného

voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného. Hrubým
porušením dobrých mravov obdarovaným nemusí byť naplnená skutková podstata trestného činu, či
priestupku. Podľa judikatúry ju však musí za porušenie dobrých mravov značnej intenzity alebo ich
sústavné porušovanie, napr. vo forme fyzického napadania, hrubých urážok, neposkytnutia potrebnej
pomociatakďalej.Pokiaľideochorýmosobám,vočiktorýmsaobdarovanýdopustilhrubejnevďačnosti/

neslušnosti / judikatúra pripúšťa širší výklad rozširuje okruh dotknutých aj na osoby uvedené v § 116
OZ. Účinky darovacej zmluvy sa platným odvolaním daru nerušia od začiatku / ex tunc /, nakoľko
nejde o zrušenie zmluvy v zmysle § 48 ods. 2 OZ, ale ex nunc, t. j. až od okamihu, keď prejav vôle
darcu bol doručený až do sféry krivo obdarovaného. Uplatnenie práva na vrátenie daru prebieha vdvoch fázach. Na základe právom uznaného dôvodu. Darca jednostranným právnym úkonom odvoláva
poskytnutý dar a následne / alebo súčasne / žiada o vrátenie daru. Odôvodnené odvolanie daru má
za následok zánik nadobudnutého vlastníckeho práva k daru. Obdarovaný je povinný vrátiť darcovi

všetko, čo mu bolo darované. V danom prípade žalobkyňa jednostranným právnym úkonom vyzvala
žalovaného na vrátenie daru. V konaní nebolo sporné, že táto výzva na vrátenie daru bola doručená
žalovanému. V priebehu konania vzhľadom na vyjadrenie žalovaného, že tento predmetnú darovaciu
zmluvu uzavretú medzi ním a žalobkyňou nepodpísal, ale podpísal ju za neho na základe plnej moci,
ktorú žalovaný dodatočne predložil, G. N.. Súd ako predbežnú otázku posudzoval platnosť uzavretej

darovacej zmluvy medzi stranami konania. Spoločným menovateľom formy právneho úkonu môže byť
ústna alebo písomná oblasť. Občiansky zákonník rozlišuje dva druhy písomnej formy právneho úkonu
- jednoduchú a formu úradnej zápisnice. Jednoduchú formu zákon nariaďuje najmä pre právne úkony
o prevode nehnuteľnosti, ale aj pre niektoré právne úkony podľa osobitných ustanovení Občianskeho
zákonníka alebo iných predpisov / napr. závet /. Náležitosti jednoduchej formy je písomnosť a podpis
konajúcej osoby / § 40 ods. 3 OZ /. Písomnosť spočíva v zachytení obsahu prejavu v texte listiny. Z

listiny pri tom musí byť zjavné, kto právny úkon vykonal. Pokiaľ ho vykonal zástupca konajúceho, musí
byť z listiny zjavná aj táto skutočnosť. Na platnosť písomného prejavu je nevyhnutný podpis konajúcej
osoby. V prejednávanej veci bolo preukázané, že obdarovaný G. G. darovaciu zmluvu uzavretú medzi
stranami konania zo dňa 21.10.2020 nepodpísal. Zároveň z obsahu predmetnej darovacej zmluvy nie je
zrejmé, aby tento právny úkon vykonal za žalovaného zástupca. S poukazom na uvedené súd mal za to,

že v danom prípade je daná absolútna neplatnosť skôr uvedenej darovacej zmluvy od jej začiatku ako
absolútne neplatného právneho úkonu podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka tým, že predmetný
písomný právny úkon nebol podpísaný konajúcou osobu. Predložená plná moc zo strany žalovaného
nemení nič na právnom posúdení v predmetnej veci a to na nedostatku formy právneho úkonu a z toho
vyplývajúcej absolútnej neplatnosti takéhoto právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené súd neposudzoval

dôvodnosť podmienok vrátenia daru podľa § 630 OZ, nakoľko na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
musí prihliadať z úradnej moci, čo sa tak aj stalo. S poukazom na skôr danú absolútnu neplatnosť
právneho úkonu a to darovacej zmluvy uzavretej medzi stranami konania súd vyhovel podanej žalobe a
určil vlastníctvo žalobkyne v zmysle výroku rozsudku. Súd pre rozhodnutie v predmetnej veci nemal za
potrebné vykonať navrhnuté dôkazy v zmysle návrhov strán a preto tieto nevykonal. O trovách konania

súdrozhodolpodľa§255ods.1CSPaúspešnejžalobkynivsporepriznalnároknanáhradutrovkonania
voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté podľa §
262 ods. 2 CSP.

4. Rozsudok vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania napadol včas podaným odvolaním

žalovaný a uplatnil odvolacie dôvody: súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h). V odvolaní uviedol, že nesúhlasí s
výrokom prvostupňového súdu o priznaní náhrady trov konania žalobkyni v plnom rozsahu, keďže podľa
jeho názoru v danom konaní je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku, na

základe ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. V tomto konaní na strane žalovaného tieto dôvody hodné osobitného zreteľa nesporne existujú
a spočívajú v jeho osobných a majetkových pomeroch. Žalovaný je invalidným dôchodcom žijúcim vo
VeľkejBritánii,pričomjeodkázanýnapohybnainvalidnomvozíkuapomocinejosobypripremiestňovaní
sa, obliekaní, vykonávaní základných potrieb ako umývanie či používanie toalety. Trpí viacerými vážnymi

diagnózami, a to konkrétne opakujúcimi sa depresívnymi epizódami, dystýmiou, chronickými bolesťami
chrbta, chronickou pankreatitídou, osteoporózou a anémiou. Jediným príjmom žalovaného je forma
invalidného príspevku (dôchodku) v sume 651 Eur (L 556,40) mesačne, ktorý je priznávaný vo Veľkej
Británii osobám so zdravotnými ťažkosťami. Potvrdenia o uvedených skutočnostiach pripojil žalovaný
ako prílohu odvolania, avšak len v anglickom jazyku, keďže jeho majetkové pomery mu neumožňujú

znášať náklady potrebné na úradný preklad týchto dokumentov. Žalovaný zároveň nedisponuje žiadnym
hnuteľným či nehnuteľným majetkom väčšej hodnoty. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v tomto
prípade je použitie § 257 Civilného sporového poriadku dôvodné a rozhodnutie uhradiť trovy konania
by bolo pre neho neprimerane tvrdé a spôsobilo by mu to veľké ťažkosti, dovolil si tvrdiť možno aj
existenčného charakteru. Na základe uvedených dôvodov žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby

rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobkyni sa náhrada trov
konania nepriznáva.5. K odvolaniu žalovaného podala vyjadrenie žalobkyňa. Žalobkyňa poukázala na to, že pri posudzovaní
dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a
iné pomery všetkých strán sporu (teda nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení

zaťažovalapovinnosťnahradiťtrovykonania,aleajtejstrany,ktorejmajetkovásférabybolavýnimočným
nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všíma si aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na
súde a ich postoj v konaní (R 24/1964). Iba konštatovanie, že rozhodnutie o výnimočnom nepriznaní
práva na náhradu trov konania nezasiahne nepriaznivo do majetkovej sféry úspešnej strany, bez toho
aby sa súd majetkovou sférou tejto strany akokoľvek zaoberal, je neprípustné a takýto postup možno

z hľadiska súdu hodnotiť ako svojvoľný. Pokiaľ ide o postoj strán v konaní, tu súd prihliada najmä na
to, ako si strany plnili svoje procesné povinnosti. Ustanovenie § 257 neslúži na zmierňovanie alebo
odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami. Použitie § 257 neodôvodňuje ani fakt, že strana
nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako
u jej protistrany. V kontexte vyššie uvedeného žalobkyňa uviedla, že ona sama je vo finančnej tiesni, je
starobnou dôchodkyňou, výška jej starobného dôchodku je nižšia ako invalidný dôchodok žalovaného,

pričom súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné a zárobkové pomery všetkých strán sporu. Je
potrebnézdôrazniť,ženepriznanímtrovkonaniažalobkynibyprávepreňuznamenalneprimeranýzásah
do jej majetkovej sféry. Žalobkyňa uviedla, že predmetom sporu bol spor o určenie vlastníckeho práva,
kde žalobkyňa musela chrániť práve majetkovú sféru, na úkor trov právneho zastúpenia, ktoré jej taktiež
zasiahli do majetkovej sféry. Žalobkyňa si dovolila poukázať aj na tú skutočnosť, že žalovanému bola

ešte pred samotným začatím súdneho konania adresovaná výzva na vrátenie daru, na ktorú žalovaný
reagovalnegatívne„mojaodpoveďjeNIE,darnevrátim“.Žalovanémuužtohočasuboliznámeokolnosti,
ktoré v priebehu konania vyšli najavo a ktoré zapríčinili úspech žalobkyne v konaní, preto žalobkyňa má
za to, že žalovaný sa tak mohol vyhnúť súdnemu konaniu a vzniku trov konania, ktoré vznikli žalobkyni
v súvislosti s bránením jej práva. Podľa názoru žalobkyne by nepriznanie trov konania úspešnej strane

bolo nespravodlivé.

6. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

7.Podľa§161ods.1a2CSPaktentozákonneustanovujeinak,súdkedykoľvekpočaskonaniaprihliada

na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

8. Odvolací súd na základe lustrácie v registri obyvateľov zistil, že žalobkyňa H. G., dňa X.XX.XXXX
zomrela. Vykonaným šetrením bolo zistené, že dedičská vec poručiteľky H. G. je pridelená súdnemu

komisárovi, notárovi G. R. R. a je vedená pod sp.zn. 21D/760/2023, Dnot/67/2024, pričom dedičské
konanieniejeprávoplatneukončené.ZosprávynotáraG.R.R.zodňa11.6.2024vyplýva,žeakodedičia
v I. dedičskej skupine po poručiteľke H. G. prichádzajú do úvahy 1/ A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
XX, syn poručiteľky, 2/ D. E., F. G., nar. X.XX.XXXX, bytom G. X, dcéra poručiteľky, 3/ H. G., F. G., nar.
XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/XX, I., dcéra poručiteľky, 4/ G. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, dcéra

poručiteľky, 5/ J. G., nar. X.X.XXXX, bytom C., syn poručiteľky, 6/ G. G., nar. XX.X.XXXX, bytom C.,
adresa na doručovanie S. T. X, E., syn poručiteľky.

9. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa § 63 ods. 1 až 3 CSP ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončí,
súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže pokračovať (odsek 1).
V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní pokračuje
s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo alebo

povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve (odsek 2). Ak to povaha sporu
pripúšťa, môže sa v konaní pokračovať aj pred skončením konania o dedičstve (odsek 3).

11. Podľa § 65 ods. 1 CSP, právny nástupca podľa § 63 a § 64 prijíma stav konania ku dňu zániku
procesnej subjektivity svojho predchodcu.

12. Podľa § 66 CSP, ak strata procesnej subjektivity nastane až po vyhlásení rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, postupuje súd podľa § 63 a 64; vyhláseným rozhodnutím zostáva súd viazaný.13. Odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že povaha sporu pripúšťa, aby v odvolacom konaní
pokračoval, pričom mal za to, že v konaní je potrebné pokračovať s dedičmi žalobkyne, preto podľa § 63
odsek 3 CSP rozhodol, že s týmito subjektmi, s výnimkou syna poručiteľky G. G., ktorý je v tomto spore

v postavení žalovaného, bude pokračovať v odvolacom konaní.

14. Rozsudok vo vyhovujúcom výroku (I) nebol odvolaním napadnutý; v tejto časti rozsudok nadobudol
právoplatnosť (§ 367 ods. 3 CSP), a preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

15. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP,
v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

16. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

17. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci

18. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

19. Podľa § 262 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.

20. Podľa § 357 písm. m) CSP, odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku
na náhradu trov konania.

21. Podľa § 392 CSP, odvolací súd rozhoduje rozsudkom, ak potvrdzuje rozsudok alebo mení rozsudok;
inak rozhoduje uznesením.

22. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

23. Odvolací súd úvodom uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má právo na to, aby
sa mu nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak
sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Zmyslom a účelom náhrady
trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnej strane alebo strane, ktorej to

priamopriznávazákon,náhradutýchtrovkonania,ktorévovecnejačasovejsúvislostiskonanímmusela
alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred
všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 Ústavy).
Aj tieto výnimky sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a
skôr reštriktívne, napríklad takou výnimkou je nepriznanie náhrady trov konania podľa § 257 CSP.

24. Z publikácie Civilný sporový poriadok od autorov Števček a kol. vydanej v nakladateľstve C. H.
Beck v roku 2016 zo strán 941 a 942 vyplýva „podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Uvedené zákonné ustanovenie predstavuje
možnosť, kedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu, resp. stranu, ktorá procesne zavinila

zastavenie konania na náhradu trov konania protistrany a protistrane tak náhradu trov konania celkom
alebo sčasti neprizná. Zo znenia uvedeného ustanovenia § 257 CSP je pritom zrejmé, že zákon vyžaduje
pre aplikáciu uvedeného zákonného ustanovenia vždy spojenie dvoch podmienok a to: a) dôvody
hodné osobitného zreteľa a b) výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočnéokolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výnimočnosť prípadu môže spočívať jednak v okolnostiach danej
veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Úvaha súdu o tom, či ide o výnimočný prípad
a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia individuálnych okolností

konkrétnej veci. Týmito okolnosťami môžu byť osobné, majetkové a sociálne pomery strán konania,
dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní. Ustanovenie § 257 CSP však neslúži na
zmierňovanie, alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami a jeho použitie neodôvodňuje
len sama skutočnosť, že strana nie je solventná, alebo že zárobková a majetková situácia strany, ktorá
v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je

aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania“.

25. Po preskúmaní danej veci dospel odvolací súd k záveru, že tu neexistujú také dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne umožňovali žalobcom náhradu trov konania celkom alebo
aspoň sčasti nepriznať. Odvolací súd pritom považuje za potrebné zvýrazniť, že toto ustanovenie viaže
možnosť nepriznať náhradu trov konania nielen na danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale

vyžaduje tiež existenciu výnimočných okolností, ktorá môže spočívať v okolnostiach danej veci alebo v
okolnostiach na strane sporových strán. Z predmetného ustanovenia § 257 CSP teda vyplýva, že v jeho
prípade pôjde o výnimočnú aplikáciu, ktorá má umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania bolo
možné prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a prípadne odstrániť neprimeranú
tvrdosť. Vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, o aký sa v prejednávanej veci bezpochyby nejedná.

26. V tejto právnej veci sa jednalo o klasický spor o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnému
majetku. Pôvodná žalobkyňa v danom konaní iba uplatňovala svoje legitímne základné právo na súdnu
ochranu spôsobom, ktorý CSP pripúšťa, keď sa dôvodne domáhala určenia svojho vlastníckeho práva.
Žalovanému bol postoj pôvodnej žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam a spôsob, akým mali tieto

nehnuteľnosti „opustiť“ vlastnícku sféru žalobkyne, známy v priebehu celého konania, napriek tomu v
konaní aj naďalej spochybňoval jej nárok. Za daných okolností by bolo preto v rozpore s elementárnou
spravodlivosťou nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni, ktorá sa len domáhala svojho vlastníckeho
práva, ktoré jej bolo odopierané, pričom bola v konaní úspešná a jej žaloba bola dôvodná.

27. Je potrebné uviesť, že žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neriešil a ani nijako
nezdôvodňoval svoju sociálnu, majetkovú, osobnú či inú sféru života z hľadiska existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Urobil tak až v odvolacom konaní, po rozhodnutí súdu prvej inštancie,
ktorým tento priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Pritom
žalobkyňa bola od začatia konania na súde prvej inštancie zastúpená advokátom, a teda žalovaný si

musel byť vedomý i rizika vzniku povinnosti platiť trovy konania v prípade jeho neúspechu v konaní.
Žalovaný predložil v odvolacom konaní potvrdenie o poberaní invalidného príspevku (dôchodku) vo
výške 651,00 Eur v anglickom jazyku, ale bližšie nešpecifikoval ním tvrdené ťažkosti až existenčného
charakteru, ktoré by u neho mohli nastať v dôsledku rozhodnutia súdu. Čím podľa názoru odvolacieho
súdu nepreukázal, že zaplatením trov konania by sa ocitol v tak závažnej sociálnej alebo majetkovej

situácii, ktorá by predstavovala dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania
žalobcom. Navyše i samotný žalovaný bol počas celého konania na súde prvej inštancie, ako aj v
odvolacom konaní zastúpený advokátom, ktorého si zvolil, čo nenasvedčuje jeho nepriaznivej finančnej
situácii.

28. V zmysle všetkých vyššie uvedených skutočnosti tak v danom prípade nejde o žiaden výnimočný
prípad, v ktorom by boli dané dôvody hodné osobitného zreteľa vedúce k nepriznaniu náhrady trov
konania, kde povinnosť žalovaného zaplatiť náhradu trov konania žalobcom nepredstavuje neprimeranú
tvrdosť voči žalovanému, ani nie je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný nepreukázal existenciu takých
dôvodov hodných osobitného zreteľa, na základe ktorých by žalobcom nemala byť priznaná náhrada

trov konania v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku a také neboli odvolacím súdom zistené. Z
tohto dôvodu nebol dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, a preto ho
odvolací súd potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s §

262 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou odvolacieho konania sú žalobcovia, s ktorými sa pokračuje v konaní
ako s právnymi nástupcami pôvodnej žalobkyne, preto im odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP voči
neúspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške
náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnostirozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

30.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

3 8Co/9/2024

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu
spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o
ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za
ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).