Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoKR/48/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7120213277
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Čisovský

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7120213277.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka Čisovského a členov

senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, v spore žalobcu: JUDr. Viera Baulovičová
Bodová, správca konkurznej podstaty majetku úpadcu AGRO Porúbka s.r.o., v konkurze, Brezová
1562/31, 071 01 Michalovce, IČO: 36574058, so sídlom kancelárie správcu Kupeckého 4, 040 01
Košice, IČO: 42 330 645, značka správcu S1730, zastúpený CORVIN LEGAL s. r. o., so sídlom Skladná
3707/1A, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 55205895, proti žalovaným, v 1. rade: A. B. C. D., nar.
XX.XX.XXXX, E. XXXX/XX, XXX XX B., zastúpený JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, advokátom so sídlom
Nerudova 6, 040 01 Košice, IČO: 35570440 a URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so

sídlom Červeňova 15, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47244895, v 2. rade: AGRO
BORKOV, s.r.o., so sídlom Vyšný Hrušov 100, 067 32 Vyšný Hrušov, IČO: 36865419, zastúpený JUDr.
Petrom Nízkym, advokátom so sídlom Námestie slobody 2, 066 01 Humenné, IČO: 42031931, v 3. rade:
A. A. F., nar. XX.XX.XXXX, G. H. XXXX/X, XXX XX B., v 4. rade: I. J., nar. XX.XX.XXXX, B. K. XXX,
072 34 Zalužice, žalovaní v 3. a 4. rade zastúpení Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so
sídlom Kupeckého 320/33, 040 01 Košice - mestská časť Juh, IČO: 47240482, o určenie neúčinnosti
právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. 26Cbi/11/2020-488 zo

dňa 26. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 26Cbi/11/2020-488 zo dňa 26. apríla 2024.

II. Žalovaným v 1. až 4. rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len ako súd alebo súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 26Cbi/11/2020-488
zo dňa 26. apríla 2024 (ďalej len „rozsudok“) rozhodol tak, že:
I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaným v 1. až 4. rade priznáva náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100% s tým, že o
ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Rozhodol tak v konaní, v ktorom sa žalobca domáhal určenia, že:
1) právny úkon - Kúpna zmluva zo dňa 20.03.2017 uzatvorená medzi spoločnosťou AGRO Porúbka
s.r.o., so sídlom: Brezová 1562/31, 071 01 Michalovce, IČO: 36574058 (ďalej len „úpadca“) ako
predávajúcim a žalovaným v 1. rade ako kupujúcim, na základe ktorej bolo prevedené vlastnícke právo

k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/1 k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území
C., obec Porúbka, okres Sobrance, zapísaným na liste vlastníctva č. XXX vedenom Okresným úradom
Sobrance, katastrálnym odborom, a to: Stavbám: a) Sklad - bez súpisného čísla, nachádzajúcej sa na
parcele č. 569/2 (právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba nie je evidovaný na liste vlastníctva), druhstavby 2, b) Sklad (senník) - bez súpisného čísla, nachádzajúcej sa na parcele 569/8 (právny vzťah k
parcele, na ktorej leží stavba nie je evidovaný na liste vlastníctva), druh stavby 2, c) Polyfunkčná budova
- bez súpisného čísla, nachádzajúcej sa na parcele 604/5 (právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba

nie je evidovaný na liste vlastníctva), druh stavby 2, d) Sklad - bez súpisného čísla, nachádzajúcej sa na
parcele 604/7 (právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba nie je evidovaný na liste vlastníctva), druh
stavby 2, e) Garáž - bez súpisného čísla, nachádzajúcej sa na parcele 604/9 (právny vzťah k parcele,
na ktorej leží stavba nie je evidovaný na liste vlastníctva), druh stavby 2, f) Sklad - bez súpisného čísla,
nachádzajúcej sa na parcele 604/10 (právny vzťah k parcele, na ktorej leží stavba nie je evidovaný

na liste vlastníctva), druh stavby 2 (spolu ďalej len „nehnuteľnosti“), je voči veriteľom úpadcu právne
neúčinný;
2) právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 01.03.2019 uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade ako
predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim, na základe ktorej bolo prevedené vlastnícke právo
k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/1 k nehnuteľnostiam, je voči veriteľom úpadcu právne neúčinný;
3) právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 06.06.2019 uzatvorená medzi žalovaným v 2. rade ako

predávajúcim a žalovaným v 3. rade A. A. F. ako kupujúcou, na základe ktorej bolo prevedené vlastnícke
právo k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/1 k nehnuteľnostiam je voči veriteľom úpadcu právne
neúčinný;
4) právny úkon - kúpna zmluva zo dňa 13.02.2020 uzatvorená medzi žalovaným v 3. rade ako
predávajúcim a žalovaným v 4. rade ako kupujúcim, na základe ktorej bolo prevedené vlastnícke právo

k spoluvlastníckemu podielu vo výške 1/1 k nehnuteľnostiam je voči veriteľom úpadcu právne neúčinný;
5) žalovaný v 4. rade je povinný do konkurznej podstaty úpadcu vydať nehnuteľnosti.

2.1. V žalobe poukázal na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Košice I v konaní pod sp.
zn. 26K/24/2019, zo dňa 12.12.2019 (zverejneným 18.12.2020) bol vyhlásený konkurz na majetok

dlžníka (úpadcu). V súčasnosti je súdom ustanoveným správcom konkurznej podstaty JUDr. Viera
Baulovičová Bodová. Je splnená podmienka včasného uplatnenia práva odporovať právnemu úkonu
podľa § 57 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „ZKR“), ako aj podmienka podľa § 60 ods. 3 ZKR (ide o ukracujúce právne
úkony urobené počas 5 rokov pred začatím konkurzného konania). Žalovaný v 1. rade je primárne

pasívne vecne legitimovaný ako subjekt, ktorý uzatvoril s úpadcom odporovateľný právny úkon, ktorý
je predmetom žaloby. Žalovaný v 1. rade je úpadcovi zároveň spriaznenou osobou v zmysle § 9
ZKR a správca nie je povinný preukazovať úmysel dlžníka ukrátiť uspokojenie prihlásenej pohľadávky.
Žalovaní v 2. až 4. rade sú s poukazom na ustanovenie § 62 ods. 2 písm. a) ZKR sekundárne pasívne
vecne legitimovanými subjektmi. Je veľmi neštandardnou skutočnosťou, že dochádza k opakovaným

a niekoľkonásobným prevodom vlastníckeho práva k pozemkom v časovom horizonte niekoľkých
mesiacov a rovnako v období, keď sa úpadca niekoľkokrát pokúsil o podanie dlžníckeho návrhu na
vyhlásenie konkurzu, respektíve v období keď na úpadcu bol vyhlásený konkurz. Uvedené konanie
jasne deklaruje snahu systematicky vyviesť majetok zo spoločnosti úpadcu a sťažiť uplatnenie práv
veriteľov (správcu) opakovaným a následným prevodom vyvedeného majetku medzi tretími osobami.

Súdu predkladá zoznam pohľadávok, z ktorých má vyplývať, že v čase realizácie dotknutých právnych
úkonov, existovali pohľadávky veriteľov, ktorí si ich následne prihlásili do konkurzu. Prevod č. 1 (medzi
úpadcom a žalovaným v 1. rade) kúpnou zmluvou zo dňa 20.03.2017 mal byť vykonaný za odplatu vo
výške 20.000,- eur, ktorá mala byť uhradená formou započítania proti pohľadávke žalovaného v 1. rade
z titulu pôžičiek údajne poskytnutých úpadcovi. Žalobca poukázal na skutočnosť, že zo znenia dotknutej

kúpnej zmluvy možno vyvodiť, že ide o špekulatívny a fiktívny spôsobom úhrady kúpnej ceny. Doklad
o započítaní netvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy a nie je špecifikované, aké pohľadávky žalovaného
v 1. rade mali byť predmetom započítania. Má za to, že v skutočnosti došlo k bezodplatnému, t.j.
k neekvivalentnému prevodu vlastníctva, čím došlo k ukráteniu veriteľov. Tiež má za to, že prevod č.
1 bol spôsobilý spôsobiť úpadok a žalovaný v 1. rade je povinný preukázať opak. V tejto súvislosti

navrhol vyhotoviť znalecký posudok na zistenie možného spôsobenia úpadku. Prevod č. 2 (medzi
žalovanými v 1. a 2. rade) kúpnou zmluvou zo dňa 01.03.2019 bol vykonaný za odplatu vo výške 4.500,-
eur, ktorá je podstatne nižšia, ako odplata za prevod č. 1, a to napriek tomu, že predmetom prevodu
boli aj ďalšie nehnuteľnosti, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Prevod č. 3 (medzi žalovanými
v 2. a 3. rade) kúpnou zmluvou zo dňa 06.06.2019 bol vykonaný za odplatu vo výške 4.500,- eur,

ktorá je podstatne nižšia, ako odplata za prevod č. 1, a to napriek tomu, že predmetom prevodu boli
aj ďalšie nehnuteľnosti, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Prevod č. 4 (medzi žalovanými v 3.
a 4. rade) bol vykonaný kúpnou zmluvou zo dňa 13.02.2020 za odplatu vo výške 6.500,- eur, ktorá
je podstatne nižšia, ako odplata za prevod č. 1, a to napriek tomu, že predmetom prevodu boli ajďalšie nehnuteľnosti, ktoré nie sú predmetom tohto konania. Žalovaní v 2. až 4. rade sa dopustili
zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa § 59 ZKR a ukracujúceho úkonu podľa § 60 ZKR. Za účelom
zistenia reálnej hodnoty nehnuteľnosti, navrhol vyhotovenie znaleckého posudku za účelom zistenia

hodnoty predmetu prevodu. Zároveň sa domnieva, že dotknuté kúpny zmluvy, sú neplatné pre rozpor
s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka a konajúcemu súdu navrhoval zaoberať sa
primárne platnosťou kúpnych zmlúv. Poukázal na judikatúru: rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
29Odo/1027/2006, R 40/2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2435/2006, rozsudok
NajvyššiehosúduČRsp.zn.29Cdo/614/2014,rozsudokNajvyššiehosúduČRsp.zn.30Cdo/1262/2002

a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/223/2010. Zároveň sa žalobca voči žalovanému v 4.
rade domáhal aj nariadenia neodkladného opatrenia spočívajúceho v zákaze scudzovania, zaťažovania
a nakladania s nehnuteľnosťou (o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté tak, že bol návrh zamietnutý –
pozn. odvolacieho súdu).

3. Žalovaný v 1. rade v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že nárok neuznáva v celom rozsahu.

Z okruhu žalovaných iba on je osobou spriaznenou s úpadcom prostredníctvom rodinného vzťahu
matka - syn so spoločníčkou a konateľkou úpadcu. Aj napriek spriaznenosti za kúpené nehnuteľnosti
zaplatil riadnu trhovú cenu. Z podanej žaloby nadobudol vedomosť o tom, že žalovaný v 4. rade, kúpil
nehnuteľnosti za kúpnu cenu 6.500,- eur, ktorá je niekoľkonásobne nižšia než za akú nehnuteľnosti
nadobudol on. Hospodárskym účelom, pre ktorý s úpadcom uzatvoril právny úkon kúpnej zmluvy,

bolo začatie podnikania v poľnohospodárstve. V uvedenom čase bol registrovaný ako samostatne
hospodáriaci roľník so štatútom mladého farmára. Po udalostiach, ktoré sa odvinuli od úmrtia žurnalistu
a jeho snúbenice vo februári 2018 pozornosť médií sa sústredila na čerpanie dotácií úpadcu, ktorého
štatutárnym zástupcom v tom čase bola jeho matka. Podnikanie v poľnohospodárstve pre stres a
psychický tlak médií vzdal. Majetok sa snažil predať dlhšiu dobu, ale pre neustály negatívny mediálny

záujem o ňu nik neprejavoval záujem, keďže sa báli, že by boli akokoľvek medializovaní. Sporné
nehnuteľnosti ho zaťažovali aj vysokými daňami a daň z nehnuteľnosti by musel znášať z úspor. Bol ich
ochotný predať za akúkoľvek cenu, ak sa nájde kupca. Psychicky ho to veľmi vyčerpávalo a prestal aj
s podnikaním v poľnohospodárstve. Ďalší prevod medzi žalovaným v 2. a žalovaným v 3. rade sa ho
netýka, nemal a ani nemá na ňom žiaden podiel ani vplyv, a jeho existencia nie je, ani nebola závislá od

jeho vôle. On osobne za nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania riadne zaplatil, kúpna cena bola
uhradená zápočtom na jeho pohľadávky voči úpadcovi. V podanej žalobe podľa neho nie je žalobkyňou
riadne vymedzené v čom konkrétne vzhliada odporovateľnosť napádaných právnych úkonov, neuvádza
akých veriteľov mali právne úkony ukrátiť (ku dňu uzatvorenia kúpnej zmluvy s úpadcom 30.03.2017
nemal úpadca žiadnych veriteľov), ani to v akej výške malo dôjsť k ukracovaniu veriteľa, pretože

žalobkyňa nešpecifikovala ani hodnotu nehnuteľností. V čase kedy úpadca zistil naplnenie zákonom
predvídaných podmienok na vyhlásenie konkurzu nebol vlastníkom sporných nehnuteľností viac ako
dva roky. Žalovaní v 2., 3. a 4. rade nie sú dlžníkmi veriteľov úpadcu, ktorí si svoje pohľadávky prihlásili
v konkurze, ich nakladanie s nehnuteľnosťami, s poukazom na ust. § 62 ods. 4 ZKR môže mať priamy
dopad na výsledok sporu iba v prípade, ak sa žalobkyňa úspešne dovolá neúčinnosti právneho úkonu

uzatvoreného medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade.

4. Žalovaní v 3. a 4. rade k žalobe uviedli, že nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere a rovnako
tak boli presvedčení o dobromyseľnosti predchádzajúceho vlastníka (riadne evidovaného na liste
vlastníctva), pričom obaja konali v súlade s potvrdenými údajmi verejnej evidencie nehnuteľností

(katastra nehnuteľností). Podľa ustálenej judikatúry súdov SR, ako aj Európskeho súdu pred ľudské
práva (ďalej len ako ,,ESĽP“), dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v
materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom.
ESĽP poskytuje súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva aj pred pôvodným
vlastníkom. Vo veci Gladysheba v. Ruská federácia zo 6. decembra 2011 (sťažnosť č. 7097/10)

ESĽP konštatoval porušenie práva sťažovateľky pokojne užívať svoj majetok garantovaný článkom 1
Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým,
žejejbolaodňatánehnuteľnosť,ktorúnadobudlavdobrejviereodnevlastníkaaprikázalRuskejfederácii
obnoviť vlastnícke právo sťažovateľky k odňatej nehnuteľnosti a zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy
a trovy konania. Taktiež v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.03.2016:

„Aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s výnimkou vydržania
nemožno bezvýnimočne tvrdiť - ako to konštatovali všeobecné súdy - že samotná absencia vlastníckeho
práva prevodcu (dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckehopráva. V tomto smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení
otázky „nemo plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä
v zmysle zásadnej ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou

prezentovaný skutkový stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a
najmä, keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci [kataster nehnuteľností, súd a pod.].
Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva,
pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom

prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva
sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný
súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke
právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom
na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp

ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v
demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo
plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než
koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre
tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné

súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného
prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je
schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva
prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“. K možnosti domáhať sa určenia
neúčinnosti právneho úkonu vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany

žalovaného v 2. rade na žalovaného v 3. rade, resp. zo strany žalovaného v 3. rade na žalovaného
v 4. rade, okrem tvrdenia, že k uvedeným prevodom došlo a argumentácii údajnou nízkou kúpnou
cenou, ktorej dohodnutie je výhradnou internou záležitosťou zmluvných strán, žalobkyňa neuvádza
žiadne ďalšie skutočnosti, na základe ktorých by mala byť uvedená kúpna zmluva vyhlásená neúčinnou.
V zmysle § 60 a § 62 ZKR tvrdil, že v rámci uzavretých kúpnych zmlúv medzi žalovanými v 2. a 3. rade

a žalovanými v 3. a 4. rade, nebol splnený ani jeden predpoklad, ktorý pre právo odporovať právnemu
úkonu vyžadujú uvedené ustanovenia zákona. Žalovaní v 3. a 4. rade ako absolútne nezainteresované
osobynemohlimaťvčaseuzatvoreniakúpnejzmluvyvedomosťotom,ževočižalobcoviakopôvodnému
vlastníkovi nehnuteľnosti (o čom žalovaní v 3. a 4. rade taktiež nemohli mať vedomosť, nakoľko
vo verejnej evidencii katastra nehnuteľnosti je na LV zapísaný len v danom čase aktuálny vlastník

nehnuteľnosti), začne dňa 26.09.2019 konkurzné konanie (údaj dostupný z Obchodného vestníka č.
192/2019 zo dňa 04.10.2019). Taktiež, nie je splnená podmienka uvedená pod písm. b) § 62 ods. 2
ZKR, nakoľko právnym dôvodom prevodu vlastníckeho práva bola riadne uzatvorená kúpna zmluva s
dohodnutou odplatou. K podmienke pod písm. c) ust. § 62 ods. 2 ZKR uviedli, že nie sú ani spriaznenou
ani blízkou osobou žalobcu, resp. ktoréhokoľvek z ostatných žalovaných. V nadväznosti na uvedené,

žalobkyňa nie je oprávnená domáhať sa neúčinnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy zo dňa 06.06.2019
a 13.2.2020. Osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný
skutkový stav, navyše potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie, musí byť v materiálnom
právnom štáte poskytovaná ochrana (viď. uznesenie Ústavného súdu ČR, sp. zn. I II. ÚS 165/11 z
11.5.2011). V uvedených súvislostiach taktiež Ústavný súd ČR v rámci uznesenia sp. zn. IV. ÚS 4684/12

z 20.11.2013, judikoval, že ak dochádza k stretu princípu ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa a
princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nevyhnutné nájsť praktickú konkordanciu
medziobomatýmitoprincípmitak,abyzostalozachovanémaximumzoboch,aaktoniejemožné,potom
tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti. V materiálnom právnom štáte
totiž nemožno a priori, bez starostlivého zhodnotenia konkrétnych okolností prípadu, odoprieť ochranu

osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s dôverou v určitý skutkový stav, potvrdený údajmi z verejnej,
štátom vedenej evidencie. Predmetná žaloba teda predstavuje de facto úmyselné prenášanie rizika
nepriaznivých následkov spôsobených nezákonnou činnosťou štátnej správy na osobu, ktorá konala
v dobrej viere v správnosť zapísaných údajov v katastri nehnuteľností vedenom Katastrálny odborom
Okresného úradu Michalovce. Nakoľko osoby konajúce v dobrej viere v pravdivosť a úplnosť údajov

katastra nehnuteľností stále nie sú zodpovedajúcim spôsobom chránené, musia všeobecné súdy samy
- v dôsledku dlhodobej nečinnosti zákonodarcu - poskytnúť ochranu vlastníckemu právu v dobrej viere
konajúcich osôb. Teda musí byť zaručená ochrana dobrej viery v pravdivosť a úplnosť zápisov vo
verejnej knihe, a to zásadne každého, kto nadobudol právo od osoby zapísanej ako vlastník vo verejnejknihe, aj keby sa neskôr ukázalo, že táto osoba vlastníkom nebola (viď. uznesenie Ústavného súdu
ČR sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 02.10.2012). Poukázali aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27. februára 2013, v zmysle ktorého ochranu skutočného vlastníka,

zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“, možno prelomiť ochranou dobrej
viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že
vec riadne podľa práva nadobudol.

5. Žalovaný v 2. rade v rámci svojej procesnej obrany uviedol, že postupoval dobromyseľne a

následné prevody už nedokázal ovplyvniť a taktiež nemal vedomosť o tom, že žalovaný v 1. rade je
spriaznenou osobou úpadcu. Taktiež to, čo považuje žalobca za neštandardné, že došlo k opakovaným
a niekoľkonásobným prevodom vlastníckeho práva k pozemkom v časovom horizonte niekoľkých
mesiacov, nie je automaticky nezákonné. Tvrdenie žalobcu, že uvedené konanie jasne deklaruje snahu
systematicky vyviesť majetok zo spoločnosti úpadcu a sťažiť uplatnenie práv veriteľov opakovaným
a následným prevodom vyvedeného majetku medzi tretími osobami je tvrdenie zavádzajúce a ničím

nepreukázané. Navrhol, aby súd žalobu zamietol v celom rozsahu ako nedôvodnú a neopodstatnenú.

6. Žalobca v podaní zo dňa 21.11.2021 (okrem skutočností uvedených už v žalobe) uviedol, že kúpne
zmluvy uzatvorené medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade a následne medzi žalovaným
v 2. rade a žalovaným v 3. rade, celkom zjavne sami o sebe preukazujú, že dotknuté nehnuteľnosti,

pôvodne patriace úpadcovi, boli úmyselne prevedené zo žalovaného v 1. rade na žalovaného v 2.
rade, a to v krátkom časovom úseku, pričom, formátovanie jednotlivých zmlúv je identické a rovnako
je identická aj dohodnutá kúpna cena. Uzatvorenie jednotlivých zmlúv nemalo v zmysle uvedeného
žiadny ekonomický ani hospodársky zmysel a účel. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade
deklaruje svoju údajnú dobromyseľnosť pri uzatvorení právneho úkonu, žalobca v konaní navrhuje

vypočuť ako konateľa žalovaného v 2. rade L. M., C. a žalovaného v 1. rade a žalovaného v 3. rade, a
to za účelom zistenia okolností uzatvorenia jednotlivých právnych úkonov ako aj za účelom vyvrátenia
dobromyseľnosti jednotlivých žalovaných pri nadobúdaní nehnuteľností. Žalovaný v 2. rade podľa neho
nepredniesol žiadne relevantné prostriedky procesného útoku vo vzťahu k dôvodom uvedeným v žalobe
týkajúcich sa právneho úkonu uzatvoreného medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade, čím sa tvrdenia

žalobcu ohľadom tohto prevodu stali v konaní nespornými. Poukázal na to, že úpadca začal podávať
dlžnícke návrhy na vyhlásenie konkurzu (ktoré boli odmietnuté pre nesplnenie zákonných náležitostí)
dňa 31.05.2019, 21.06.2019, 02.08.2019 a 16.08.2019, čo vyplýva z verejne dostupných informácií
v Obchodnom vestníku. Z uvedeného je zrejmé, že prvý prevod bol vykonaný medzi spriaznenými
osobami a následne v momente, keď bolo zrejmé, že úpadca bude podávať dlžnícky návrh na vyhlásenie

konkurzu (účtovná závierka z februára 2019) začal presne v danom období sériu prevodov vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam zo spriaznenej osoby (žalovaný v 1. rade) na žalovaných v 2.
až 4. rade v období 11 mesiacov. Úpadca, vedomý si skutočnosti, že v roku 2017 previedol vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam na spriaznenú osobu, bude vystavený odporovateľnosti tomuto
právnemu úkonu, začal v totožnom období prostredníctvom ďalších osôb prevádza vlastnícke právo k

predmetným nehnuteľnostiam. Navrhol vypočuť aj žalovaných v 3. a 4. rade a ako svedka aj konateľa
úpadcu PhDr. Ľubicu Roškovú, Brezová 1562/31, 071 01 Michalovce. Tvrdenia žalovaných v 3. a 4. rade
vo vzťahu k nadobudnutiu nehnuteľností a prezentovaná judikatúra nemá žiadnu spojitosť a relevanciu
s predmetom konania. Predmetom konania nie je určenie vlastníckeho práva, ale určenie neúčinnosti
jednotlivých právnych úkonov.

7. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi
(zoznam spriaznených osôb úpadcu, výpis z LV č. XXX pre obec Porúbka, okres Sobrance, kat. územie
C., Kúpna zmluva zo dňa 20.03.2017, Rozhodnutie Okresného úradu Sobrance zo dňa 15.05.2017,
Kúpna zmluva zo dňa 01.03.2019, Rozhodnutie Okresného úradu Sobrance zo dňa 04.04.2019,

Kúpna zmluva zo dňa 06.06.2019, Rozhodnutie Okresného úradu Sobrance zo dňa 29.07.2019,
Kúpna zmluva zo dňa 13.02.2020, Rozhodnutie Okresného úradu Sobrance zo dňa 04.03.2020,
zverejnenia vyhlásenia konkurzu a zmeny správcu v Obchodnom vestníku, zoznam pohľadávok
(veriteľov) prihlásených v konkurze, doklady súvisiace s vykonaním kontroly vyplatenia dotácií úpadcovi
zo strany Pôdohospodárskej platobnej agentúry, Zmluva o pôžičke zo dňa 06.07.2015, príjmový doklad

zo dňa 06.07.2015, Zmluva o pôžičke zo dňa 01.08.2016, zmluva o pôžičke zo dňa 02.08.2016,
Rozhodnutie obce Porúbka č. XXX, výdavkový pokladničný doklad z 02.08.2016 a potvrdenka obce
Porúbka), z ktorých zistil nasledujúci skutkový stav:7.1. Vlastníkom dotknutých nehnuteľností je žalovaný v 4. rade. Žalovaný v 1. rade je spriaznenou
osobou úpadcu. V súvislosti s kúpnou zmluvou zo dňa 20.03.2017 uzatvorenou medzi úpadcom
a žalovaným v 1. rade, cena za všetky predávané nehnuteľnosti bola dohodnutá vo výške 20.000,-

eur. V poslednom odseku článku I. danej zmluvy je uvedené, že kupujúci uhradil predávajúcemu
20.000,- eur. Suma uhradená formou pôžičiek do spoločnosti sa započítava s kúpnou cenou. Kupujúci
a predávajúci medzi sebou urobia doklad o započítaní, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy.
Vklad vlastníckeho práva na základe dotknutej zmluvy bol povolený Rozhodnutím Okresného úradu
Sobrance zo dňa 15.05.2017. V súvislosti s kúpnou zmluvou zo dňa 01.03.2019 uzatvorenou medzi

žalovaným v 1. rade ako predávajúcim a žalovaným v 2. rade ako kupujúcim a kúpna cena bola
dohodnutá vo výške 4.500,- eur. Vklad vlastníckeho práva na základe dotknutej zmluvy bol povolený
Rozhodnutím Okresného úradu Sobrance zo dňa 04.04.2019. Kúpnou zmluvou zo dňa 06.06.2019 bolo
súdu preukázané, že ju uzavreli žalovaný v 2. rade ako predávajúci a žalovaný v 3. rade ako kupujúci za
kúpnu cenu vo výške 4.500,- eur. Vklad vlastníckeho práva na základe dotknutej zmluvy bol povolený
Rozhodnutím Okresného úradu Sobrance zo dňa 29.07.2019. Kúpnou zmluvou zo dňa 13.02.2020 bolo

preukázané, že ju uzavreli žalovaný v 3. rade ako predávajúci a žalovaný v 4. rade ako kupujúci za
kúpnu cenu vo výške 6.500,- eur. Vklad vlastníckeho práva na základe dotknutej zmluvy bol povolený
Rozhodnutím Okresného úradu Sobrance zo dňa 04.03.2020.

7.2. Do konkurzu bolo prihlásených 13 pohľadávok, čo vyplýva zo zoznamu pohľadávok. Z uvedeného

zoznamu nevyplýva, že by úpadca mal v čase prevodu predmetných nehnuteľností na žalovaného v 1.
rade na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.03.2017 nejakých veriteľov. Pohľadávky uvedených veriteľov
vznikli až po uzavretí tejto zmluvy, väčšinou v roku 2019, vrátane pohľadávky Pôdohospodárskej
platobnej agentúry. Obec Jovsa v roku 2016 podala návrh na vykonanie exekúcie voči spoločnosti
PEMAGRO s.r.o. a nie voči spoločnosti Gard s.r.o. (teraz AGRO Porúbka s.r.o. - úpadca).

7.3. Zmluvu o pôžičke zo dňa 06.07.2015 uzavreli žalovaný v 1. rade ako veriteľ a spoločnosť Gard s.r.o.
(teraz AGRO Porúbka s.r.o. - úpadca) ako dlžník. Veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičku vo výške 14.700,-
eur. Príjmový doklad zo dňa 06.07.2015 preukazuje poskytnutie uvedenej sumy žalovaným v 1. rade
úpadcovi.

7.4. Zmluvu o pôžičke zo dňa 01.08.2016 uzavreli žalovaný v 1. rade ako veriteľ a spoločnosť Gard s.r.o.
(teraz AGRO Porúbka s.r.o. - úpadca) ako dlžník. Veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičku vo výške 3.000,-
eur. Príjmový doklad zo dňa 01.08.2016 preukazuje poskytnutie uvedenej sumy žalovaným v 1. rade
úpadcovi.

7.5. Zmluvu o pôžičke zo dňa 02.08.2016 uzavreli žalovaný v 1. rade ako veriteľ a spoločnosť Gard s.r.o.
(teraz AGRO Porúbka s.r.o. - úpadca) ako dlžník. Veriteľ poskytol dlžníkovi pôžičku vo výške 3.487,50
eur. K predmetnej zmluve nebol predložený príjmový pokladničný doklad.

7.6. Žalovaný v 1. rade na preukázanie poskytnutia pôžičiek spoločnosti Gard s.r.o. (teraz AGRO
Porúbka s.r.o.) predložil súdu Rozhodnutie obce Porúbka č. 198, Výdavkový pokladničný doklad z
02.08.2016 a potvrdenku obce Porúbka. Z výdavkového pokladničného dokladu č. V014 a z potvrdenky
č. 0282126 vyplýva, že spoločnosť Gard s.r.o. dňa 02.08.2016 zaplatila obci Porúbka daň v sume
6.487,50 eur.

8. Súd vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1 až 4, § 9 ods. 1 až 4, § 57 ods. 1 až 5, § 58 ods. 1 až 3, §
59 ods. 1 až 4, § 60 ods. 1 až 3, § 62 ods. 1 až 6, § 63 ods. 1 až 3 ZKR, § 37 ods. 1 až 3, § 39 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 132 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

9. Súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že čo sa týka platnosti predmetných právnych úkonov, mal za
to, že nie sú neplatné. Spĺňajú všetky náležitosti ustanovené právnymi predpismi. Nie sú ani v rozpore s
dobrými mravmi. Kúpne zmluvy uzavreté medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade, žalovaným
v 2. rade a žalovaným v 3. rade a žalovaným v 3. rade a žalovaným v 4. rade neboli uzavreté medzi

osobami spriaznenými s úpadcom, preto úmysel ukrátiť veriteľov sa pri nich zo zákona nepredpokladá.
Tento úmysel musí preukázať žalobkyňa, čo však v tomto konaní nepreukázala. Hoci žalovaný v 1. rade
je spriaznenou osobou úpadcu, ani v prípade kúpnej zmluvy uzavretej medzi úpadcom a žalovaným v
1. rade nebol preukázaný úmysel, že by táto zmluva mala byť uzavretá preto, aby boli ukrátení veriteliaúpadcu v konkurznom konaní. Vyplýva to zo skutočnosti, že v čase uskutočnenia predmetného právneho
úkonu úpadca nemal okrem žalovaného v 1. rade iných veriteľov. Nebolo v tomto konaní preukázané,
že by tento právny úkon ukrátil uspokojenie konkrétne prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa v

konkurznom konaní. V danom prípade žalobkyňa nepreukázala, ani naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti predmetných právnych úkonov. Uviedla len, že je potrebné túto skutočnosť preskúmať ako
predbežnú otázku. Z ustanovení § 57 a nasl. ZKR ako osobitného predpisu vyplýva len naliehavý právny
záujem na určení neúčinnosti právnych úkonov, nie ich neplatnosti. Navyše žalobkyňa namieta platnosť
právnych úkonov kúpy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, ale v petite žaloby nenavrhuje, a to ani

alternatívne určenie ich neplatnosti.

9.1.Súdmalvkonanízapreukázané,žežalobabolanasúdpodanávčas(dojednéhorokaodvyhlásenia
konkurzu). Rovnako mal za preukázané, že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ako spriaznenej osobe
s úpadcom bola zachovaná lehota pre odporovanie ukracujúcemu právnemu úkonu (§ 60 ZKR).

9.2. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na to, že navrhovateľ musí v konaní preukázať, že právnym
úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil pohľadávku.
Pretože v konkurznom konaní ide vždy o pluralitu veriteľov, je právne irelevantné, pohľadávka ktorého a
koľkých veriteľov bola ukrátená. Veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v čase vykonania právneho
úkonu dlžníka, resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. Súd môže pri rozhodovaní

o právnej neúčinnosti právneho úkonu vychádzať len z pohľadávok tých veriteľov, ktorým nezaniklo
postavenie účastníka konania (napr. v dôsledku popretia pohľadávky veriteľa). Navrhovateľ môže v
záujme úspešnosti svojho návrhu preukazovať ukrátenie celej sumy pohľadávok všetkých veriteľov,
ktoré im vznikli v čase vykonania právneho úkonu dlžníka, ktorému odporuje. (N., B.. § 57 [Právo
odporovať právnemu úkonu]. In: N., B.. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. 4. vydanie. Praha:

C. H. Beck, 2021, s. 513.). Žalobkyňa nesplnila podmienky podľa § 132 CSP, odkaz žalobkyne na
zoznam veriteľov priložený k návrhu na začatie konania nie je opisom rozhodujúcich skutočnosti vo
vzťahu k okolnosti tvrdenej žalobkyňou, že v čase vykonania prevodu úpadcu na žalovaného v 1.
rade boli veritelia úpadcu tými veriteľmi, ktorí si pohľadávky prihlásili do konkurzu. Opis skutkového
stavu žalobkyňou v tejto zákonom predvídanej podmienke pre úspešné priznanie súdnej ochrany

nezodpovedá realite, odkaz na priložený zoznam veriteľov je zavádzajúci, nekonkrétny a neurčitý,
odporujúci § 132 ods. 2 CSP. Úspešné priznanie súdnej ochrany pri posudzovaní splnenia materiálnych
podmienok odporovateľnosti právneho úkonu podľa ust. § 57 ods. 4 ZKR, je možné len proti tomu
právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov
dlžníka. Z absencie opisu rozhodujúcich skutočnosti v podanej žalobe nemožno vyvodiť záver o

existencii záväzku úpadcu voči ktorémukoľvek veriteľovi úpadcu, ktorý si pohľadávky do konkurzu
prihlásilkudňu,kedykprávnemuúkonukúpnejzmluvydňa20.03.2017(vkladpovolenýdňa15.05.2017)
došlo. Úhrada kúpnej ceny za predávané nehnuteľnosti bola realizovaná zápočtom na pôžičky, ktoré boli
reálne úpadcovi poskytnuté žalovaným v 1. rade. Pôžičky poskytnuté úpadcovi sú riadne zaevidované
v účtovníctve úpadcu. Je potrebné zdôrazniť, že v čase poskytnutia pôžičiek žalovaný v 1. rade

nebol spriaznenou osobou spoločnosti Gard s.r.o. (teraz AGRO Porúbka s.r.o.). V čase kedy došlo k
prevodu nehnuteľností medzi žalovaným v 1. rade a úpadcom (teda ku dňu 15.05.2017) nemal úpadca
záväzky voči tretím osobám a ani voči veriteľom, ktorí svoje pohľadávky prihlásili v konkurze. Z dikcie
ustanovenia § 60 ods. 2 ZKR a ustanovení nadväzujúcich, vzhľadom k neexistencii iných záväzkov
nemožno zo skutkového stavu, aký v čase prevodu nehnuteľností (15.05.2017) existoval, predpokladať

ani predvídať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľov, keďže žiadni neexistovali, naviac k úpadku dlžníka
došlo až potom ako Pôdohospodárska platobná agentúra revidovala svoje rozhodnutie o vyplatení
priamych podpôr na poľnohospodársku pôdu obhospodarovanú úpadcom v septembri roku 2018.
Žalobkyňa v postavení správcu konkurznej podstaty úpadcu disponuje nevyhnutnými podkladmi a najmä
účtovnou evidenciou úpadcu, z ktorej možno zreteľne usudzovať na reálnosť poskytnutia pôžičiek.

Započítanie kúpnej ceny na poskytnuté pôžičky nie je zmenšením majetku, dochádza len k zmene
štruktúry majetku, pretože dlžník namiesto hmotného majetku získa finančný majetok. Podľa ustálenej
súdnej praxe má žalobca v konaniach o určenie odporovateľnosti právneho úkonu pomerne rozsiahle
povinnosti v rámci dokazovania odporovateľnosti, ktoré si žalobkyňa v rámci podanej žaloby nesplnila.
Vo vzťahu k preukázaniu základnej hmotnoprávnej podmienky odporovateľnosti vyplývajúcej z § 57 ods.

4 ZKR správca konkurznej podstaty úpadcu disponuje nevyhnutnými podkladmi, účtovnou evidenciou
a podobne, je teda vybavený na to, aby mohol splniť dôkaznú povinnosť v danom sporovom konaní
s rovnakým postavením strany sporu v rovine preukazovania, že kúpna zmluva zo dňa 20.03.2017
spôsobila ukrátenie veriteľa či veriteľov. Predpokladom každej odporovateľnosti je zníženie uspokojeniapohľadávok veriteľov dlžníka, čo znamená také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti
odporovateľného právneho úkonu dlžníka sa zníži - ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov. K tomu
dochádza aj vtedy, ak dlžník nemal ani pred vykonaním odporovateľného právneho úkonu dostatok

majetku na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov, avšak po účinnosti tohto právneho úkonu sa miera
uspokojenia pohľadávok veriteľov ešte viac zníži. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovateľným
právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na
uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu,
nemôže byť odporovacia žaloba úspešná. Dôkazné bremeno všetkých týchto skutočností je na

správcovi, t.j. na žalobkyni.

9.3. Bez preukázania základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, teda ukrátenia
uspokojeniakonkrétneprihlásenejpohľadávkyniektoréhokonkrétnehoveriteľaúpadcujebezpredmetné
zaoberať sa naplnením ďalších podmienok a predpokladov odporovateľnosti. Na povinnosti spočívajúcej
v preukázaní povahy ukracujúceho právneho úkonu podľa § 57 ods. 4 ZKR je irelevantné zaoberať

sa názorom žalobkyne o neplatných alebo ukracujúcich právnych úkonoch žalovaných v 1. až 4. rade.
Predpokladom úspešnosti podania takejto žaloby je v prvom rade unesenie dôkazného bremena v
tom, že nie je v konkurznej podstate majetok, z ktorého by mohli byť konkurzní veritelia uspokojení.
V tomto prípade žalobkyňa uvedené čiastočne tvrdí, ale nepreukazuje. Žalobkyňa ďalej nepreukázala
a ani nedoložila dôkaz o tom, že došlo k ukráteniu konkrétnych veriteľov dlžníka, že právny úkon

dlžníka, ktorý sa týka majetku podliehajúceho konkurzu, nepredložila žiadne prihlášky a nedokázala
hodnoverne preukázať hodnotu, o ktorú boli veritelia dlžníka ukrátení pri prevode nehnuteľností
prevádzaných kúpnou zmluvou zo dňa 20.03.2017, ktorý právny úkon je podstatou tejto žaloby, pretože
odkaz na vyhotovenie znaleckého posudku na uvedenie hodnoty nehnuteľností k správnemu záveru
konajúceho súdu nepostačuje. Žalobkyňa musela v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka

bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil pohľadávku, čo nepreukázala.
Žalovaní v 2. až 4. rade nie sú dlžníkmi v prebiehajúcom konkurznom konaní úpadcu. Vo vzťahu k
neúčinnosti právnych úkonov - kúpnych zmlúv (uzavretých medzi žalovanými v 1. až 4. rade) je potrebné
uviesť, že žalobkyňa nepreukázala splnenie podmienok v zmysle § 62 ods. 2 ZKR na odporovanie
predmetným právnym úkonom. Žalovaní v 2. až 4. rade nenadobudli dotknuté nehnuteľnosti na základe

bezodplatného právneho úkonu a nie sú osobami spriaznenými s dlžníkom a ani so žalovaným v
1. rade a ani medzi sebou navzájom. Nebolo súdu preukázané ani to, že by žalovaní v 2. až 4.
rade v čase uzavretia predmetných zmlúv vedeli, resp. museli vedieť o okolnostiach odôvodňujúcich
odporovateľnosť právneho úkonu vo vzťahu k predávajúcemu. Navyše vklad vlastníckeho práva na
základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade do katastra bol

povolený dňa 04.04.2019, pričom konkurzné konanie voči úpadcovi bolo začaté až dňa 05.10.2019.
Z uvedeného vyplýva, že kúpne zmluvy uzavreté medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade,
žalovaným v 2. rade a žalovaným v 3. rade a žalovaným v 3. rade a žalovaným v 4. rade nie sú neúčinné
voči veriteľom v konkurze na majetok úpadcu. S ohľadom na všetky uvedené skutočnosti mal súd za
to, že žaloba je nedôvodná.

9.4.Súdvodôvodnenírozsudkuuviedol,ževšetkyostatnénávrhystránsporunadoplneniedokazovania
už nepripustil, pretože ich vykonanie nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností
pre rozhodnutie vo veci a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili predlžovanie konania
a spôsobili by zbytočné oddialenie meritórneho rozhodnutia. Ďalšie argumenty strán sporu už súd

nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal.
I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami
sporu.

9.5. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že nakoľko
žalobca nebol v konaní úspešný, majú žalovaní v 1. až 4. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

10. Proti rozsudku podal žalobca v celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie, z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP. Navrhol odvolaciemu súdu zrušenie napadnutého
rozsudku v celom rozsahu a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.10.1. Poukázal na to, že súd prvej inštancie síce vykonal navrhnutý dôkaz, ktorým je zoznam
pohľadávok, ktoré boli prihlásené v konkurze úpadcu, avšak po jeho vykonaní súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Súd nesprávne vyhodnotil obsah zoznamu pohľadávok, keďže pohľadávka číslo

4 (Obec Jovsa) vznikla v roku 2015, t.j. pred uskutočnením úkonu, ktorého žalobca žalobou odporuje,
pričom skutočnosť, že pôvodným dlžníkom (pred 05.11.2016) bola spoločnosť PEMAGRO s.r.o. nemá
žiaden vplyv na to, že odo dňa 05.11.2016 sa dlžníkom tejto pohľadávky stal úpadca. Otázka posúdenia
subjektu, ktorý je dlžníkom pohľadávky veriteľa Obec Jovsa bola súdom prvej inštancie z vyššie
uvedeného dôvodu aj nesprávne právne posúdená. Spôsob, akým sa táto spoločnosť stala dlžníkom

veriteľa Obec Jovsa, je irelevantný a nemá žiaden vplyv na to, že v čase uskutočnenia právneho úkonu,
ktorému správca odporuje existovala pohľadávka veriteľa, ktorý je zároveň veriteľom prihláseným v
konkurze. Podmienka existencie pohľadávky prihláseného veriteľa v čase vykonania odporovateľného
úkonu teda bola naplnená a preukázaná. Súd rovnako nesprávne právne posúdil otázku opisu
rozhodujúcich skutočností, keďže žalobca výslovne uviedol, že právnym úkonom dlžníka došlo k
ukráteniu uspokojenia veriteľov prihlásených pohľadávok. Žalobca jednoznačne identifikoval veriteľov,

ako aj pohľadávky týchto veriteľov. Žalobca uniesol bremeno tvrdenia ohľadom opisu rozhodujúcich
skutočností a svoje skutkové tvrdenie aj preukázal návrhom na vykonanie dôkazu. Súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil osobu dlžníka pohľadávky veriteľa Obec Jovsa. Súd prvej inštancie uviedol,
že veriteľ O. I. podal návrh na začatie exekúcie v roku 2016 nie voči dlžníkovi AGRO Porúbka s.r.o.,
ale voči spoločnosti PEMAGRO s.r.o. Posúdenie tejto okolnosti nemá žiaden vplyv na tú skutočnosť,

kto bol osobou dlžníka tejto pohľadávky veriteľa Obec Jovsa. Súd prvej inštancie nesprávne právne
posúdil existenciu zmluvy o predaji podniku medzi PEMAGRO s.r.o. a AGRO Porúbka s.r.o., ktorá sa
stala účinnou dňa 14.11.2015. Tieto skutočnosti neboli žalovanými účinne popreté a v konaní sa stali
nespornými. V tomto smere následne súd právne uzatvoril, že je právne irelevantné, pohľadávka ktorého
a koľkých veriteľov bola ukrátená. Napriek tomuto právnemu posúdeniu veci súd dospel k nesprávnemu

záveru o tom, že pohľadávka prihláseného veriteľa Obec Jovsa neexistovala v čase uskutočnenia
odporovateľného právneho úkonu, ktorého neúčinnosť je predmetom tohto konania.

10.2. Žalobca jednoznačne identifikoval veriteľov ako aj pohľadávky týchto veriteľov, avšak vzhľadom
na charakter a obsahové náležitosti dôkazu, ktorým je zoznam pohľadávok, objektívne nie je možné

tento vložiť do podania predloženého súdu. Súd v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku neuviedol,
prečo by mal byť návrh na vykonanie dôkazu – zoznamu pohľadávok, nekonkrétny, zavádzajúci a
neurčitý. Žalobca nenahradil opis rozhodujúcich skutočností odkazom na zoznam pohľadávok, keďže
rozhodujúcou skutočnosťou v prejednávanej veci je ukrátenie veriteľov prihlásených pohľadávok. V
tomto smere sa rozsudok súdu prvej inštancie javí taktiež ako nezrozumiteľný, keď na jednej strane

súd prvej inštancie tvrdí, že odkaz na zoznam pohľadávok nie je určitý, pričom avšak z iného miesta
odôvodnenia napadnutého rozsudku možno zistiť, že súd prvej inštancie vykonal navrhnutý dôkaz,
ktorým je zoznam pohľadávok a zároveň z písomných a ústnych prednesov žalobcu je zrejmé, ktoré
pohľadávky a ktorých veriteľov boli odporovateľným právnym úkonom ukrátené.

10.3. Odporovateľnosť predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa skráti uspokojenie pohľadávky
veriteľa, teda že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebude pohľadávka veriteľa pre
nedostatok majetku uspokojená vôbec alebo len čiastočne. Dlžníkovi neostal majetok, ktorý môže byť
použitý na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré boli v konkurze prihlásené. Súd dospel k záveru, že
žalobca mal preukázať neexistujúcu skutočnosť, čo objektívne nie je možné. Konanie má v tomto smere

vadu, ktorá smerovala k vydaniu napadnutého rozsudku. Nie je totiž zrejmé, ako je možné zo strany
žalobcu preukázať neexistenciu majetku. Žalobca uniesol bremeno tvrdenia ohľadom skutočnosti, že
majetok úpadcu nepostačuje na uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré boli v konkurze prihlásené.
Preukázanie neexistencie určitej skutočnosti v tomto smere za danej situácie je objektívne nemožné.

10.4. Právny záver súdu prvej inštancie vyslovený v napadnutom rozsudku je navyše v rozpore
s judikatúrou najvyšších súdnych autorít. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spisová značka 2Obdo/41/2020, v zmysle ktorého: „K splneniu hmotnoprávneho predpokladu
vyplývajúceho z § 57 ods. 4 ZKR nestačí len poukazovanie na účtovnú evidenciu, resp. závierku
úpadcu. Ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov môže byť preukázané len rozsahom majetku

úpadcu pred uzavretím napádaného právneho úkonu a porovnaním stavu majetku po účinnosti
odporovaného právneho úkonu vo väzbe na existujúce pohľadávky veriteľov.“ V konaní bolo nevyhnutné
vykonať navrhnutý dôkaz – znalecký posudok, z ktorého bude zrejmý rozdiel v hodnote majetku pred
uskutočnenímodporovateľnéhoprávnehoúkonuanáslednehodnotutohtomajetkupouskutočnenítohtoúkonu a po vyhlásení konkurzu, keďže uspokojenie prihlásených pohľadávok z tohto majetku je suma
0,00 eur. Majetok dlžníka sa vykonaním úkonu zmenšil z hodnoty v čase uzatvorenia prevodu (znalecká
hodnota) na sumu 0,00 eur. Iným majetkom dlžníka, ktorý bol speňažený je len súpisová zložka číslo

4 súpisu všeobecnej podstaty, ktorý bol uverejnený vo vydaní Obchodného vestníka číslo 35/2020 dňa
20.02.2020, K016396 s hrubým výťažkom 4.310,93 eur, čo po zohľadnení aktuálnej výšky pohľadávok
proti podstate predstavuje výťažok v sume 712,70 eur, ktorý nepostačuje na uspokojenie prihlásených a
zistených pohľadávok, ktorých výška v zmysle označeného dôkazu (zoznamu pohľadávok) predstavuje
sumu 241.354,35 eur.

10.5. Záver súdu o tom, že v čase vykonania právneho úkonu dlžníka neexistovala žiadna z pohľadávok
prihlásených veriteľov, je v rozpore s judikatúrou. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10.
júna 2018, sp. zn. 3Cdo/224/2017, v zmysle ktorého „Nad rámec vyššie uvedeného dovolací súd (už
na tomto mieste – viď. však aj bod 18. tohto uznesenia dovolacieho súdu) poukazuje na to, že najvyšší
súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/142/2002, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 63/2004, dospel k záveru, že „pre aplikáciu
ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka je podstatným preukázateľný a objektívne daný dôvod na
úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu, aj keď veriteľ v čase uzatvárania takéhoto úkonu nebol
s dlžníkom (darcom) v právnom vzťahu, ak takýto nárok uplatnil v lehote troch rokov od uzavretia
odporovateľného úkonu (darovacej zmluvy) a je objektívne preukázané, že obdarovaný takýto úmysel

za daných okolností pri náležitej starostlivosti musel poznať“. Toto rozhodnutie sa bezpochyby týkalo
aktívnej legitimácie veriteľa, ktorý v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu nebol ešte s
dlžníkomvžiadnomprávnomvzťahu(takževtomčaseanineexistovalapohľadávka).Pokiaľtietoprávne
závery obstoja vtedy, keď v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu absentuje existencia
akéhokoľvek právneho vzťahu veriteľa a dlžníka, o to viac sú opodstatnené vtedy, keď odporovateľnému

právnemu úkonu časovo predchádzali ich obchodné transakcie, v súvislosti s ktorými a v nadväznosti
na ktoré bol založený aj ich záväzkovo-právny vzťah.“ V kontexte tejto judikatúry, ktorá sa síce týka
odporovateľnosti právnych úkonov podľa OZ, ktorej podstata a hmotnoprávne podmienky sú avšak
identické ako pri odporovateľnosti podľa ZKR, je zrejmé že je možné rozhodnúť o neúčinnosti právneho
úkonuaplikujúcodporovateľnosťprávnehoúkonu,atoajbeztoho,abyboldlžníkvakomkoľvekprávnom

vzťahu s veriteľom ukracovanej pohľadávky (neexistencia pohľadávky) v čase uzatvorenia právneho
úkonu, ktorý je predmetom žaloby o určenie neúčinnosti právneho úkonu.

10.6. Záver súdu prvej inštancie o tom, že k ukráteniu pohľadávok veriteľov dochádza iba vtedy, ak
tieto existovali v čase vykonania napadnutého právneho úkonu neplatí bezvýhradne. Aktuálna judikatúra

súdov prekonala judikatúru, na ktorú poukazuje súd prvej inštancie v tom smere, že v konkrétnych
súvislostiach nie je možné vylúčiť poskytnutie právnej ochrany prostredníctvom odporovacej žaloby
aj pre takú pohľadávku, ktorá vznikla po vykonaní právneho úkonu. Poukázal na rozsudok Krajského
súdu v Banskej Bystrici zo dňa 14.07.2021 spisová značka 41CoKR/19/2020, v zmysle ktorého „ ...
právnu ochranu môžu mať len zistené pohľadávky, teda tie, ktoré sa budú v konkurze uspokojovať. Do

tejto skupiny pohľadávok musíme zahrnúť aj popreté pohľadávky, kým o ich právnom osude nebude
rozhodnuté. ZKR logicky poskytuje právnu ochranu len tým veriteľom, ktorí si svoju pohľadávku v
konkurze prihlásia. Musí ísť o takú pohľadávku, ktorá v čase vykonania odporovaného právneho
úkonu už existovala, resp. o vzniku pohľadávky dlžník vedel a následne si ju v konkurze veriteľ
prihlásil. V konkrétnych súvislostiach nie je možné vylúčiť poskytnutie právnej ochrany prostredníctvom

odporovacej žaloby aj pre takú pohľadávku, ktorá vznikla po vykonaní právneho úkonu (pohľadávka sa
napr. stane splatnou až po určitej dobe).“

11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1. rade. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje
za vecne správny. Pohľadávku Obce Jovsa pod č. 4 poprel predchádzajúci správca konkurznej

podstaty úpadcu I&R KONKURZY A REŠTRUKTURALIZÁCIE, k.s. dňa 03.03.2020 s odôvodnením:
„nakoľko Veriteľ odôvodňuje svoju vzniknutú pohľadávku voči Úpadcovi prechodom záväzku Úpadcu
voči Veriteľovi v dôsledku uzavretia Zmluvy o predaji časti podniku medzi spoločnosťou PEMAGRO,
s.r.o., so sídlom Pri Mlyne 1, 071 01 Michalovce, IČO: 46 970 266 (ďalej len „PEMAGRO, s.r.o.“) ako
predávajúcim a Úpadcom ako kupujúcim dňa 14.11.2015 (ďalej len „Zmluva o predaji časti podniku“).

Nakoľko Veriteľom uplatnená pohľadávka predstavuje záväzok z verejnoprávneho vzťahu, k prechodu
tohto záväzku zo spoločnosti PEMAGRO, s.r.o. na Úpadcu nemohlo dôjsť, a to aj s ohľadom na
judikované právne závery najvyšších súdnych autorít zachytených aj v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, 4Sžso/36/2007 zo dňa 25.06.2008 v rámci ktorého Najvyšší súd Slovenskejrepubliky judikoval nasledovné: „Zmluva o predaji podniku je záväzkovým vzťahom súkromnoprávnej
povahy, v ktorom majú obidva subjekty (predávajúci a kupujúci) rovnoprávne postavenie. Na jej základe
prechádzajú záväzky vzniknuté len zo záväzkových vzťahov bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú

obchodnúpovahu;neprechádzajúvšakzáväzkyverejnoprávnejpovahy,akojeplateniedaníčipoistného
a pod.. To má za následok, že majetkové prevody uskutočnené podľa Obchodného zákonníka (§
476 a § 477 Obchodného zákonníka) nemôžu mať vplyv na plnenie poistných povinností pôvodného
platiteľa poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie.“ Skutočnosť, že dlžníkom
Veriteľa je navzdory uzatvorenej Zmluve o predaji časti podniku aj naďalej spoločnosť PEMAGRO,

s.r.o., ostatne preukazuje aj samotný postup Veriteľa, ktorý návrhom na vykonanie exekúcie podaným
v roku 2016 predmetnú pohľadávku vymáhal voči spoločnosti PEMAGRO, s.r.o. v exekučnom konaní
vedeným pred súdnym exekútorom JUDr. Michalom Kruppom pod sp. zn. EX 48/2016. Z predloženého
upovedomeniaozačatíexekúciepritomvyplýva,žeexekučnýsúdvydalsúdnemuexekútorovipoverenie
na vykonanie exekúcie a teda je nepochybné, že povinným a pasívne vecne legitimovaným subjektom je
spoločnosťPEMAGRO,s.r.o.akosubjektodlišnýodosobyÚpadcu.Vzhľadomnavšetkyvyššieuvedené

skutočnosti Správca dospel k záveru, že pohľadávka uplatnená Veriteľom je podľa ustanovenia § 32 ods.
1ZKRspornávmiere,ktoráodôvodňujepredpoklad,žeVeriteľprihlásenejpohľadávkynebudevprípade
konania o určení popretej pohľadávky môcť byť úspešný a túto v celom rozsahu popiera.“ Žalobkyňa v
konaní netvrdila ani nepreukazovala, že by veriteľ pohľadávky pod číslom 4 podal v 30 dňovej lehote
incidenčnú žalobu. Pohľadávka Obce Jovca na úpadcu ako nadobúdateľa časti podniku neprešla (čo

detailne zdôvodnil správca konkurznej podstaty) a v konkurznom konaní sa jej neposkytuje žiadna
ochrana, keďže o jej právnom osude rozhodla pasivita veriteľa, resp. fakt, že zdôvodnenie popretia
pohľadávky správcom akceptoval.

12. Žalovaní v 3. a 4. rade vo vyjadreniach k odvolaniu a k vyjadreniu žalovaného v 1. rade k odvolaniu

uviedli, že napadnutý rozsudok považujú za vecne správny. V rámci svojich písomných, resp. ústnych
vyjadrení žalobkyňa poukazovala na dôkazné prostriedky, ktoré z jej strany neboli do súdneho spisu
doložené, a teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno. Žalobkyňa v rámci podanej žaloby ani
nasledujúceho konania nepreukázala, že by existovali veritelia, ktorí v čase existujúceho právneho
úkonu boli veriteľmi úpadcu a súčasne si títo veritelia uplatnili svoju pohľadávku v prebiehajúcom

konkurznom konaní. Tento základný predpoklad nebol odstránený ani po vyše dvoch rokoch od podania
žaloby. Poukázal na povinnosť sporových strán podľa CSP uplatniť prostriedky procesného útoku
a obrany včas. Žalobkyňa nebola schopná preukázať a doložiť dôkaz o tom, že došlo k ukráteniu
konkrétnych veriteľov dlžníka, nepredložila žiadne prihlášky a nedokázala hodnoverne preukázať
hodnotu, o ktorú boli veritelia dlžníka ukrátení pri prevode dotknutých nehnuteľností. Návrh, resp.

vyhotovenie znaleckého posudku na uvedenie hodnoty nehnuteľností k záveru konajúceho súdu o
neúčinnosti právnych úkonov, nepostačuje. Tak ako uviedol už v konaní pred súdom prvej inštancie,
žalobkyňa podľa neho nebola oprávnená domáhať sa neúčinnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy,
ktorou žalovaný 2 previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovanú 3, ako aj kúpnej zmluvy,
ktorou žalovaná 3 previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na žalovaného 4.

13. Žalobca v odvolacej replike zopakoval svoju argumentáciu uvedenú v odvolaní.

14. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolacej replike žalobcu zotrval na svojich už skôr uvedených
tvrdeniach. Odvolanie nie je spôsobilé nahradiť skutkovo a právne erudované vysvetlenie postupu

žalobkyne (resp. jej predchodcu), ktorý pohľadávku veriteľa Jovsa v konkurze poprel s odôvodnením,
že pri predaji časti podniku na nadobúdateľa neprechádzajú záväzky verejnoprávnej povahy, ako je
platenie daní či poistného. Predmetné popretie predchádzajúci správca konkurznej podstaty učinil s
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súd SR sp. zn. 4Sžso/36/2007 zo dňa 25.06.2008. V odvolaní nie
je možné nájsť vysvetlenie, ktorým by žalobkyňa žalovaných a predovšetkým konajúci súd presvedčila o

tom, že pohľadávku Obce Jovsa poprela v omyle, prípadne, že táto pohľadávka voči úpadcovi existuje.
Vykonávanie znaleckého dokazovania sa s prihliadnutím na vykonané dokazovanie javí ako úplne
nehospodárne. Celkom zreteľne možno totižto usudzovať, že neexistuje veriteľ, ktorého pohľadávku by
právny úkon kúpnej zmluvy zo dňa 20.03.2017 ukrátil. Nie je možné jednoznačne ustáliť, či žalobkyňa
napáda nevykonanie dôkazu, alebo vykonanie dôkazu s ustálením veriteľov, ktorých pohľadávky boli

napádaným právnym úkonom ukrátené, čo potom ale vylučuje, aby žalobkyňa rozporovala, že súd prvej
inštancie „nesprávne právne posúdil osobu dlžníka pohľadávky veriteľa Obec Jovsa“ – bod 7. odvolania
žalobkyne.15.Žalovanív3.a4.radevovyjadreníkodvolacejreplikežalobcuzotrvalinaskôruvedenýchtvrdeniach.

16. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej

lehote, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné
nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. S ohľadom na nižšie uvedený zistený skutkový
a právny stav veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

17. Podľa § 196 ZKR, ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné
konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení
(ďalej len "konanie podľa tohto zákona") sa primerane použijú ustanovenia CSP.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, je daný vtedy, ak je na strane súdu taký
závažný procesný postup, ktorým sa strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej CSP

priznáva, a to v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom
stanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého,
aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup
k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu
zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný)
vyplývajú (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS 132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6 ods. 1

CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať
prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej
veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie
strán sporu. Ustálená judikatúra ESĽP opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé
súdnekonania),t.j.abykaždejprocesnejstraneboladanáprimeranámožnosťpredniesťsvojuzáležitosť

zapodmienok,ktoréjunestavajúdopodstatnenevýhodnejšejpozícieakoprotistranu.Spravodlivésúdne
konanie zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní
uspeli, právo vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane
judikoval Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a

právne otázky súvisiace s predmetom sporu.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, je daný vtedy, ak má konanie inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,

avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP, predstavuje situáciu, keď súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Ide o vadu skutkovú, keď
strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie

takýtodôkaznevykonal.Vyhodnoteniepotenciálnejrelevancienavrhovanéhodôkazu,akoajprípustnosti
jeho vykonania je úlohou a doménou súdu.

21. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť
o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke, a

ktoré nemali v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové

zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli inak najavo z hľadiska závažnosti (dôležitosti) zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnostialebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z ust. CSP o vykonávaní dokazovaní.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne
posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany
sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide,

ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis,
ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán
sporu). Použitie správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne
priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke
treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

23. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 CSP a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli a webovej stránke

odvolacieho súdu.

26. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť žalobcom uvádzaných odvolacích dôvodov,
konkrétne,žesúddospelknesprávnymskutkovýmzisteniam,žesúdnazistenýskutkovýstavnesprávne
aplikoval relevantné právne predpisy a že súd nevykonal navrhnutý dôkaz. Napriek skutočnosti, že

odvolateľ v odvolaní uviedol citáciu zákonných ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h) CSP,
bližšie špecifikoval len odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) CSP a teda odvolací súd
sa zaoberal len naplnením uvedených odvolacích dôvodov (rešpektujúc § 380 ods. 2 CSP v súvislosti
s vadami týkajúcimi sa procesných podmienok).

27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

28. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolaniu žalobcu, odvolací

súd udáva:

29. V prejednávanom spore sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti niekoľkých právnych úkonov
(kúpnych zmlúv, ktorými došlo k prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam z úpadcu postupne až na
žalovaného v 4. rade) z dôvodov, že ide podľa neho o ukracujúce právne úkony (§ 57 ods. 4 ZKR, § 60

ZKR) a právne úkony bez primeraného protiplnenia (§ 58 ZKR).

30.Vprvomradeodvolacísúduvádza,žepožiadavkauvedenáv§57ods.4ZKR(odporovaťpodľatohto
zákona možno len tomu právnemu úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej pohľadávky
niektorého z veriteľov dlžníka), platí všeobecne vo všetkých prípadoch odporovateľnosti (aj v prípade

skutkových podstát definovaných v § 58 až § 60 ZKR). Primárnou podmienkou odporovateľnosti je
teda vždy domáhanie sa neúčinnosti právneho úkonu dlžníka, ktorý ukracuje uspokojenie prihlásenej
pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka. Preto aj povinnosť tvrdenia a dokazovania zo strany žalobcu
sa primárne má vzťahovať k tejto skutočnosti. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca v žalobe síce
tvrdil, že predkladá zoznam pohľadávok, z ktorého má vyplývať, že v čase uskutočnenia odporovaných

právnych úkonov, existovali pohľadávky iných veriteľov. Takáto príloha však súčasťou žaloby nebola.
Takýto dôkaz nepredložil ani vo vyjadrení zo dňa 21.11.2021. Až na pojednávaní dňa 10.05.2022 (ako
reakciu na tvrdenie právnej zástupkyne žalovaného v 1. rade, že úpadca v čase prevodu nehnuteľností
žiadnych veriteľov nemal) žalobca opätovne odkázal na prílohu žaloby – zoznam veriteľov. Súd v záverepojednávania uložil žalobcovi predložiť súdu zoznam veriteľov (čo odvolací súd zistil zo zápisnice
z pojednávania). Žalobca dňa 22.06.2023 doručil súdu podanie – zoznam pohľadávok vo formáte xls
(uviedol, že ide o prílohu žaloby, ak tá z technických dôvodov nebola doručená súdu). Z uvedenej

prílohy vychádzal súd prvej inštancie pri rozhodovaní (bod 42. odôvodnenia). Následne na pojednávaní
dňa 23.06.2023 žalobca v rámci svojho prednesu tvrdil, že zo zoznamu pohľadávok vyplýva, že
v čase vykonania odporovateľného úkonu existovali minimálne pohľadávky dvoch veriteľov: obce Jovsa
(pohľadávka č. 4, právny dôvod vzniku: dňa 17.2.2015 vydala obec ako správca dane rozhodnutie č.
2510110017, ktorým vyrubila daň vo výške 506,63 eur) a Pôdohospodárskej platobnej agentúry (v

prípade ktorej podľa tvrdenia žalobcu na pojednávaní dňa 23.06.2023 rozhodnutie Pôdohospodárskej
platobnej agentúry z roku 2019 má deklaratórny charakter a konštatuje sa ním povinnosť vrátiť
neoprávnenú platbu za roky 2016 a 2017).

31. V kontexte s uvedeným sa ako zmätočné (resp. neadekvátne) javí tvrdenie súdu prvej inštancie
v bode 72. odôvodnenia rozsudku, že odkaz žalobkyne na zoznam veriteľov priložený k návrhu na

začatie konania, nie je opisom rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k okolnosti tvrdenej žalobkyňou,
že v čase vykonania prevodu úpadcu na žalovaného v 1. rade boli veritelia úpadcu tými veriteľmi,
ktorí si pohľadávky prihlásili do konkurzu (§ 132 CSP). Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že zoznam
pohľadávok vôbec netvoril prílohu žaloby, bol však žalobcom predložený dňa 22.06.2023 (a sudca
v závere prvého pojednávania zo dňa 10.05.2022 vyslovene uložil žalobcovi zoznam pohľadávok

predložiť, t.j. umožnil žalobcovi tento dôkaz predložiť v dodatočnej lehote), ako aj, že žalobca na
pojednávaní dňa 23.06.2023 (v určitom rozsahu) opísal rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa mali týkať
vzniku pohľadávok veriteľov obec Jovsa a Pôdohospodárska platobná agentúra. Z ustanovenia § 153
ods. 3 CSP pritom vyplýva, že ak súd prvej inštancie na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Z odôvodnenia

napadnutého rozsudku však nevyplýva, že by súd neprihliadol na zoznam veriteľov (s ohľadom na
prípadné porušenie povinnosti strany sporu predložiť dôkaz včas) a tvrdenia žalobcu týkajúce sa
pohľadávok dvoch dotknutých veriteľov, keďže z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd
sa týmto zoznamom veriteľov (a pohľadávkami obec Jovsa a Pôdohospodárskej platobnej agentúry)
zaoberal (body 27., 42., 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

32. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie (po vyslovení záveru o platnosti
dotknutých právnych úkonov) žalobu zamietol v zásade z nasledujúcich dôvodov: pohľadávky veriteľov
vznikli až po uzatvorení Kúpnej zmluvy zo dňa 20.03.2017 (väčšinou v roku 2019); v čase uskutočnenia
predmetného právneho úkonu (kúpnej zmluvy zo dňa 20.03.2017) úpadca nemal okrem žalovaného

v 1. rade iných veriteľov; nebolo preukázané, že by dotknutý právny úkon (Kúpna zmluva zo dňa
20.03.2017) ukrátil uspokojenie veriteľa prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov v konkurznom
konaní (žalobca neuniesol dôkazné bremeno); bez preukázania základnej podmienky odporovateľnosti
právneho úkonu (ukrátenia uspokojenia konkrétnej prihlásenej pohľadávky veriteľa) je bezpredmetné
zaoberať sa naplnením ďalších predpokladov odporovateľnosti. Vzhľadom na uvedené nepovažoval súd

prvej inštancie za potrebné sa zaoberať ďalšími tvrdeniami žalobcu.

33. Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku súd posudzoval unesenie dôkazného bremena zo strany
žalobcu vo vzťahu k skutočnosti, či v konkurznej podstate je majetok, z ktorého by veritelia mohli
byť uspokojení a či došlo k ukráteniu konkrétnych veriteľov dlžníka a hodnotu, o ktorú boli veritelia

ukrátení v súvislosti s kúpnou zmluvou zo dňa 20.3.2017. Súd napokon konštatoval, že žalobca uvedené
skutočnosti nepreukázal. S uvedeným záverom sa stotožnil aj odvolací súd.

34. Vo vzťahu k právnym úkonom medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade, ako aj následným
právnymi úkonmi, ktorými došlo k prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam až na žalovaného v 4. rade,

mal súd prvej inštancie za to, že išlo o odplatné právne úkony, v konaní nebola preukázaná spriaznenosť
žalovaných v 2. až 4. rade s úpadcom, ako ani to, že by uvedené osoby vedeli, alebo mohli vedieť
o okolnostiach odôvodňujúcich odporovateľnosť právnych úkonov. Keďže mal súd za to, že kúpna
zmluva medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade nie je odporovateľným právnym úkonom, vzhľadom na
uvedené skutočnosti dospel súd k záveru, že uvedené právne úkony, nie sú neúčinné voči veriteľom.

35. Odvolací súd pripomína, že kúpna zmluva, na základe ktorej došlo k prevodu vlastníctva
k nehnuteľnostiam medzi úpadcom a žalovaným v 1. rade a ktorej neúčinnosti sa žalobca domáha, bolauzatvorená dňa 20.03.2017. Na majetok úpadcu bol s účinnosťou dňom 19.12.2019 vyhlásený konkurz
(uznesenie zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 18.12.2019).

36. Osobitným predpokladom odporovateľnosti v konkurznom konaní je ukrátenie pohľadávky veriteľa,
ktorý si prihlásil pohľadávku v zmysle § 57 ods. 4 ZKR. Právnym úkonom dlžníka musí prísť k ukráteniu
uspokojenia pohľadávky veriteľa existujúcej v čase urobenia odporovateľného právneho úkonu dlžníka a
zároveň pohľadávky prihlásenej a zistenej v konkurze. Úspešnosť odporovateľnosti závisí od toho, či sa
majetok dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostal na uspokojenie

predmetnej pohľadávky. Aj keď právnym úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu jeho majetku, nie je možné
domáhať sa úspešne odporovateľnosti voči konkurzným veriteľom, ak majetok dlžníka, ktorý mu zostal
v čase urobenia úkonu, postačoval na uspokojenie predmetnej pohľadávky veriteľa, existujúcej v čase
urobenia právneho úkonu dlžníka a zároveň prihlásenej a zistenej v konkurze.

37. Nosná časť odvolacej argumentácie žalobcu pritom spočíva práve v tvrdení, že pohľadávka veriteľa

Jovsa existovala (a súd prvej inštancie v tejto súvislosti dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a k nesprávnemu právnemu posúdeniu), pričom za prípustné považuje odvolateľ, ak pohľadávka vznikla
neskôr ako došlo k právnemu úkonu, ktorý je predmetom odporovateľnosti (resp. nepovažuje za nutnú
podmienku záveru o existencii pohľadávky v čase účinnosti odporovateľného úkonu).

38. K uvedenému odvolací súd uvádza, že sa oboznámil so zápisnicou z pojednávania zo dňa
23.06.2023 (pričom jedine v nej žalobca v konaní na súde prvej inštancie vysvetľuje a bližšie opisuje
okolnosti vzniku dotknutých pohľadávok), z ktorej vyplýva nasledovné: Právny zástupca žalobcu uviedol,
že v čase vykonania odporovateľného úkonu existovali minimálne pohľadávky dvoch veriteľov, pričom
tieto skutočnosti vyplývajú priamo zo zoznamu pohľadávok. V čase uskutočnenia právneho úkonu

existovali minimálne pohľadávky veriteľov obce Jovsa, číslo v zozname pohľadávok 4. Jej právnym
dôvodom je, že dňa 17. februára 2015 obec Jovsa ako správca dane rozhodnutím č. 2510110017
vyrubil daň vo výške 506,63 eur (rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.7.2015). Poukázal na to,
že podmienky odporovateľnosti právnych úkonov označených v žalobe závisia od toho, či sa majetok
dlžníka jeho právnym úkonom zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok mu ostane na uspokojenie

pohľadávky. Dlžník odpredal pred začatím konkurzného konania nehnuteľný majetok za dohodnutú
cenu, ktorá bola nižšia ako cena trhová. Uviedol, že dlžníkovi teda neostal majetok, ktorý môže byť
použitý na uspokojenie pohľadávok veriteľa, ktoré boli v konkurze prihlásené. Poukázal na nevyhnutnosť
vykonania dôkazu - znaleckého posudku, z ktorého bude zrejmý rozdiel v hodnote majetku pred
uskutočnením odporovateľného právneho úkonu a následne hodnotu toho majetku po uskutočnení tohto

úkonuapovyhláseníkonkurzu.Uviedol,žeuspokojenieprihlásenýchpohľadávokztohtomajetkuje0,00
eur. Majetok dlžníka sa vykonaním úkonu zmenšil z hodnoty v čase uzatvorenia prevodu na sumu 0,00
eur. Iným majetkom dlžníka, ktorý bol speňažený je len súpisová zložka č. 4 súpisu všeobecnej podstaty,
ktorý bol uverejnený vo vydaní Obchodného vestníka č. 35/2020 zo dňa 20.2.2020, č. K016396 s
hrubýmvýťažkom4.310,93eur,čopozohľadneníaktuálnejvýškypohľadávokprotipodstatepredstavuje

výťažok v sume 712,70 eur, ktorý nepostačuje na uspokojenie prihlásených pohľadávok a zistených
pohľadávok, ktorých výška v zmysle označeného dôkazu, teda zoznamu pohľadávok predstavuje
sumu 241.354,35 eur. Poukázal tiež na prihlásené pohľadávky Pôdohospodárskej platobnej agentúry,
kde došlo k rozhodnutiu Pôdohospodárskej platobnej agentúry z roku 2019. Dané rozhodnutie má s
odkazom Nariadenia vlády 342/2014, Nariadenia vlády č. 75/2015 Z.z. ako aj zákon č. 523/2004 Z.z.

deklaratórny charakter, kde sa len konštatuje povinnosť vrátiť neoprávnenú platbu, teda platbu, na
ktorú nebol právny dôvod. Už zo samotného zoznamu pohľadávok je preukázané, že k bezdôvodnému
obohateniu a teda k plneniu bez právneho dôvodu zo strany Pôdohospodárskej platobnej agentúry
došlo v rokoch 2016, 2017. Na preukázanie skutočností, že došlo ku poskytnutiu tohto bezdôvodného
obohatenia zo strany Pôdohospodárskej platobnej agentúry v týchto rokoch predložil na pojednávaní

správy Pôdohospodárskej platobnej agentúry.

39. Je potrebné podotknúť, že na predmetnom pojednávaní následne žalovaný v 1. rade uviedol, že
obec Jovsa nebola veriteľom v roku 2017. V závere pojednávania tiež právny zástupca žalovaných
v 3. a 4. rade navrhol neprihliadať na dôkazy predložené deň pred pojednávaním (zoznam pohľadávok

aďalšípredloženýdôkaz–listinytýkajúcesaPôdohospodárskejplatobnejagentúry).Súdprvejinštancie
v dotknutom rozsudku nekonštatoval, že na zoznam pohľadávok nebude prihliadať.40. Odvolací súd sa oboznámil s predmetným zoznamom pohľadávok. V ňom vo vzťahu k pohľadávke
č. 4 (obec Jovsa) je ako právny dôvod vzniku uvedené: „Dňa 17.02.2015 vydala obec Jovsa ako
správca dane Rozhodnutie č. 2510110017, ktorým vyrubila spoločnosti PEMAGRO s.r.o. daň vo výške

506,63 eur. Rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť dňa 04.07.2015. Do dnešného dňa nebola daň obci
uhradená. Podľa výpisu z obchodného registra uzatvorila spoločnosť PAMEGRO s.r.o. ako predávajúca
so spoločnosťou Gard s.r.o. ako kupujúcou zmluvu o predaji časti podniku, ktorá nadobudla účinnosť
dňa 14.11.2015. Spoločnosť Gard s.r.o. bola dňa 05.11.2016 premenovaná na AGRO Porúbka s.r.o.
Z uvedeného dôvodu podáva obec Jovsa túto prihlášku pohľadávky voči spol. AGRO Porúbka s.r.o. Dňa

05.09.2015 podala obec Jovsa návrh na vykonanie exekúcie voči spol. PEMAGRO s.r.o., uvedeným
dňom sa začalo exekučné konanie voči uvedenej spoločnosti.“.

41. Vo vzťahu k pohľadávke veriteľa obce Jovsa odvolací súd má za to, že v konaní na súde prvej
inštancie žalobca predložil dôkaz – zoznam pohľadávok, z ktorého súd prvej inštancie vyvodil záver
o neexistencii tejto pohľadávky ku dňu účinnosti odporovaného právneho úkonu (Kúpnej zmluvy zo

dňa 20.3.2017) s poukazom na skutočnosť, že obec Jovsa podala návrh na vykonanie exekúcie v roku
2016 voči spoločnosti PEMAGRO s.r.o. a nie voči úpadcovi. Odvolací súd nad rámec uvedeného (a
k odvolacej námietke, že odo dňa 5.11.2016 sa dlžníkom pohľadávky stal úpadca) uvádza, že žalobca
v konaní nepreukázal, že napriek uvedenej skutočnosti (podaniu návrhu na vykonanie exekúcie voči
spoločnosti PEMAGRO s.r.o.) bola v danej exekúcii vymáhaná pohľadávka voči úpadcovi (t.j., že došlo

k zmene účastníka v exekúcii – zmene povinného v exekúcii). Ak odvolateľ tvrdí, že tieto skutočnosti
neboli žalovanými účinne popreté, odvolací súd dodáva, že minimálne žalovaný v 1. rade na prvom
pojednávaní dňa 10.05.2022 uviedol, že v čase prevodu nehnuteľností úpadca žiadnych veriteľov nemal.
Na pojednávaní dňa 23.06.2023, ktoré nasledovalo bezprostredne po predložení zoznamu pohľadávok,
uviedol, že zotrváva na všetkých doteraz uvedených skutočnostiach a že obec Jovsa v roku 2017 nebola

veriteľom.

42. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie (vyjadreným v bode 70. napadnutého
rozsudku), že veriteľ musí mať pohľadávku proti dlžníkovi v čase vykonania právneho úkonu dlžníka,
resp. v momente, keď právny úkon nadobudne účinnosť. ZKR na rozdiel od OZ neviaže odporovateľnosť

na existenciu vymáhateľnej pohľadávky, ale na pohľadávku, ktorá je riadne a včas prihlásená.
Odvolací súd zastáva názor, ak pohľadávka v čase uskutočnenia právneho úkonu dlžníka neexistuje,
nemôže byť ukrátená. Za judikatúrou akceptované (ako predpoklad odporovateľnosti) považuje odvolací
súd situáciu, ak ide o pohľadávky existujúce, ale zatiaľ nesplatné, prípadne pohľadávky budúce,
podmienené. Súd môže navyše pri rozhodovaní o právnej neúčinnosti právneho úkonu vychádzať len

z pohľadávok tých veriteľov, ktorým nezaniklo postavenie účastníka konania (napr. v dôsledku popretia
pohľadávky veriteľa, resp. v dôsledku zamietnutia žaloby v incidenčnom spore).

43. Pokiaľ ide o pohľadávku veriteľa Pôdohospodárska platobná agentúra, táto v zmysle prihlášky
vznikla v roku 2019 (predmetom sporu je odporovateľnosť Kúpnej zmluvy z 20.3.2017). Odvolací súd

sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie (bod 43. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že ku dňu
vykonania dotknutého právneho úkonu, pohľadávka daného veriteľa neexistovala. Odvolací súd navyše
poznamenáva, že žalobca síce dňa 22.06.2023 predložil so zoznamom veriteľov listiny týkajúce sa
komunikácie medzi úpadcom a Pôdohospodárskou platobnou agentúrou, resp. Ministerstvom vnútra,
Prezídiom Policajného zboru, resp. správy z kontrol, avšak samotné rozhodnutia, ktoré mali byť

dôvodom vzniku pohľadávky (č. pohľadávky 6 a 7), nepredložil a relevantne nevyvrátil, že tieto
pohľadávky existovali už v čase právneho úkonu – uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 20.03.2017. Ak na
pojednávaní žalobca dňa 23.06.2023 tvrdil, že dané rozhodnutie (resp. rozhodnutia) majú deklaratórny
charakter, všeobecný poukaz na ustanovenia zákona č. 523/2004 Z. z. (a nariadenia vlády č. 342/2014
Z. z. a 75/2015 Z. z.) nie je postačujúci pre prijatie záveru, že pohľadávky v danej súvislosti vznikli už

skôr (najmä bez predloženia relevantných rozhodnutí).

44. K odvolacej argumentácii týkajúcej sa poukazu na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 41CoKR/19/2020 odvolací súd uvádza, že súd v citovanom rozhodnutí síce konštatoval, že
„Musí ísť o takú pohľadávku, ktorá v čase vykonania odporovaného právneho úkonu už existovala,

resp. o vzniku pohľadávky dlžník vedel a následne si ju v konkurze veriteľ prihlásil. Nie je možné
vylúčiť poskytnutie právnej ochrany prostredníctvom odporovacej žaloby aj pre takú pohľadávku, ktorá
vznikla po vykonaní právneho úkonu“, avšak následne v zátvorke uviedol: „pohľadávka sa napr. stane
splatnou až po určitej dobe“. V tejto súvislosti nie je preto zrejmé, čo mal Krajský súd v BanskejBystrici na mysli, keďže je rozdiel medzi pohľadávkou existujúcou, ale zatiaľ nesplatnou a pohľadávkou
neexistujúcou. Navyše dané úvahy sú vo vzťahu k veci prejednávanej Krajským súdom v Banskej
Bystrici len hypotetickou úvahou, keďže v danom prípade sa nejednalo o neexistujúcu pohľadávku (v

čase odporovaného právneho úkonu), ale o otázku splatnosti pohľadávky (keď žalovaný namietal len
výšku prihlásenej pohľadávky). Z uvedeného dôvodu, ako aj z dôvodu neexistencie záväznosti tohto
rozhodnutia v prejednávanej veci, odvolací súd nepovažoval tento argument odvolateľa za spôsobilý
pre vyvodenie naplnenia odvolacieho dôvodu.

45. K tvrdeniu žalobcu vyjadreného na pojednávaní dňa 23.06.2023 a rovnako aj v odvolaní, že
nie je zákonnou podmienkou odporovateľnosti existencii pohľadávky v čase odporovaného právneho
úkonu, ale že postačuje, že pohľadávka vznikne neskôr, odvolací súd uvádza, že sa s týmto názorom
nestotožňuje. Žalobca pritom na danom pojednávaní poukázal na odborný názor sudcu Okresného
súdu Žilina, pričom nešpecifikoval zdroj, kde bol tento právny názor vyslovený. Najmä však odvolací súd
uvádza, že takýto právny názor doposiaľ nebol vyslovený najvyššími súdnymi autoritami.

46. Súd prvej inštancie preukázateľne vychádzal pri rozhodnutí zo skutočnosti, že v čase uzatvorenia
kúpnejzmluvy(20.03.2017)pohľadávkaobceJovsa,(ktorávzmyslezoznamupohľadávokpredložených
žalobcom vznikla 17.02.2015) a pohľadávky Pôdohospodárskej platobnej agentúry ešte vôbec
neexistovali, a preto nebola splnená podmienka odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR.

47. Odvolací súd k procesnej obrane žalovaného v 1. rade spočívajúcej v tvrdení, že pohľadávku obce
Jovsa poprel predchádzajúci správca (z dôvodu, že prevodom časti podniku nedochádza k prevodu
záväzkov z verejnoprávnych vzťahov) a že následne nedošlo k podaniu incidenčnej žaloby, uvádza, že
ide o neprípustnú novotu (§ 366 CSP). Žalovanému v 1. rade nič nebránilo uplatniť tento prostriedok

procesnej obrany v konaní na súde prvej inštancie.

48. K odvolacím námietkam uvedeným v bode 8. odôvodnenia odvolací súd uvádza, že (napriek
tvrdeniam odvolacieho súdu uvedeným v bode 31. odôvodnenia tohto rozhodnutia) z obsahu
napadnutého rozsudku je napokon pochopiteľná úvaha súdu, že súd dôkaz zoznamom pohľadávok

vykonal, avšak mal za to, že absentuje opis rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k tomuto dôkazu
(teda že predložený zoznam pohľadávok je nekonkrétny). Nemožno považovať za postačujúce
tvrdenie odvolateľa, že k tomuto dôkazu žalobca opísal rozhodujúce skutočnosti v tom zmysle, že
právnym úkonom dlžníka došlo k ukráteniu uspokojenia prihlásených pohľadávok veriteľa. Odvolací
súd poukazuje na to, že žalobca bol povinný vo vzťahu k predloženému zoznamu pohľadávok presne

identifikovať pohľadávky konkrétnych veriteľov a najmä relevantne preukázať, že konkrétne pohľadávky
bolipostupomžalovanéhoukrátenénauspokojení(preukázaťvšetkyďalšiepodmienkyodporovateľnosti
–viď.bod33.odôvodneniatohtorozhodnutia). Odvolacísúdsastotožnilsnázoromsúduprvejinštancie,
že žalobca dôkazné bremeno v požadovanom rozsahu neuniesol.

49. CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov (§ 191 ods. 1 CSP), ktorá vyplýva
z ústavného princípu nezávislosti súdov. Uvedená zásada neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými
princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Preto najmä v tejto súvislosti platí, že súd je
povinný v odôvodnení rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) uviesť aj to, z ktorých dôkazov vychádzal,
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. Súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku uviedol v bode 77. odôvodnenia dôvod, pre ktorý nepristúpil k vykonaniu ďalších
navrhnutých dôkazov. Ak mal súd prvej inštancie za to, že skutkový stav je mu dostatočne preukázaný,
uvedený záver podľa odvolacieho súdu je odôvodnený a akceptovateľný. Skutočnosť, že strana sporu
nesúhlasí s takýmto postupom súdu spočívajúcom v hodnotení dôkazu, prípadne v nevykonaní stranou
navrhnutého dôkazu, nie je dostatočným dôvodom pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.

1 písm. e) CSP.

50. S ohľadom na uvedené odvolací súd považuje za správny názor a postup súdu prvej inštancie,
že dokazovanie vo vzťahu k ďalším skutočnostiam, už stratilo opodstatnenie, keďže žalobca neuniesol
dôkazné bremeno vo vzťahu ku základnej a primárnej podmienke odporovateľnosti podľa ZKR, keď

nepreukázal existenciu akýchkoľvek pohľadávok ku dňu účinnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy zo
dňa 20.03.2017.51. Odvolací súd dospel k záveru, že vo veci nie je daný žiadny odvolateľom uplatnený odvolací
dôvod. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav, správne aplikoval relevantné právne predpisy
asprávneichvyložilaneporušilpovinnosťvykonaťnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcich

skutočností.

52. Na základe uvedeného odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

53. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 2 CSP. Nakoľko v odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní v 1. až 4. rade,
odvolací súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania tak, že ich náhradu priznal žalovaným v 1.
až 4. rade voči žalobcovi.

56. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2

posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie ani dovolanie nie sú prípustné (§ 198 ods. 1 ZKR).