Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/9/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111224783
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Štiftová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:7111224783.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Štiftovej a sudcov JUDr.

Romana Majerského a Mgr. Daniely Drnákovej v spore žalobcov: X/ H.. K.. Y. J. Z.., W.. XX.X.XXXX,
V. X, C., X/ K.. E. Q., W.. XX.X.XXXX, M. L. XX, V., X/ N. E., W.. XX.XX.XXXX, C. X, V., X/ K.. E. L.,
W.. X.X.XXXX, E.. F. XXXX, F. W. N., Č. C., žalobcovia 1/ až 4/ zastúpení advokátkou JUDr. Martinou
Gombosovou, Floriánska 16, Košice, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8, Bratislava, IČO: 30 845 572, o náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k.
15Cpr/4/2013-440, zo dňa 27.5.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcov 1/ až 3/ p o t v r d z u j e.

II. Žalovanej proti žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol; sporovým stranám
nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že zástupkyňa žalobcov 1 až 4/ podala 13.9.2011
žalobu, ktorej časť textu bola napokon pre rozhodnutie vo veci podstatná a znela nasledovne: „Je
možné sa dobromyseľne domnievať, že neuvoľnenie výšky dôchodkov dotknutej kategórie bývalých

profesionálnych vojakov bolo zapríčinené len nedôsledným prístupom zákonodarcu v rozpore so
samotným účelom prijímaného zákona resp. ustanovenia o udelení maximálnej výšky dôchodkov. Úplné
opomenutie dotknutých osôb potvrdzuje aj znenie § I43p ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona
č. 449/2008 Z. z. účinného od 1. januára 2009, ktorým sa o sumu 26,60 eura zvýšili výsluhové príspevky,
ktoré sa podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona č. 114/1998 Z. z. považujú za výsluhové dôchodky, pričom
ako podmienku ich zvýšenia zákonodarca uviedol, „ak poberateľ takéhoto výsluhového dôchodku do
31. decembra 2003 dovŕšil dôchodkový vek podľa predpisu účinného do 31. decembra 2003“. Týmto

zákonodarca opätovne potvrdil, že dotknuté osoby považoval za obdobné tým skupinám výsluhových
dôchodkov, ktorí nespĺňajú žiadne spoločné kritéria vecné ani časové z hľadiska splnenia podmienok
pre vznik nároku na starobný dôchodok. Dôsledkom opísaného stavu počnúc od 1. januára 2007 sa
dotknuté osoby vrátane žalobcov dostali do situácie, ktorá trvá doposiaľ, keď ich výsluhové dôchodky
sú nižšie ako je výška výsluhových dôchodkov iných bývalých profesionálnych vojakov rovnakej vekovej
kategórie, ktorým vznikol nárok na starobný dôchodok v rovnakom čase ako žalobcom vrátane vojakov,
ktorých služobný pomer (III. pracovná kategória) z hľadiska kvalitatívnej náročnosti a rizikovosti ani len

približne nedosahoval parametre služby vykonávanej žalobcami ako výkonnými letcami. Nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť a spoločenská vážnosť
žalobcov, keď ich hmotné zabezpečenie v starobe napriek vykonávaniu jednej z najnáročnejších foriem
vojenskej služby je na nižšej úrovni ako u iných bývalých vojakov vykonávajúcich službu neporovnateľnenižšejnáročnosti,lenzdôvodu,ženažalobcovsanevzťahovalouvoľneniemaximálnejvýškydôchodkov,
kým na bývalých vojakov vykonávajúcich menej závažné formy vojenskej služby áno. Nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúcej v opomenutí uvoľnenia maximálnej výšky dôchodkov

kategórie dôchodcov do ktorej patria aj žalobcovia napriek tomu, že spĺňajú všetky kritéria vecné aj
časové z hľadiska splnenia podmienok pre vznik nároku na starobný dôchodok rovnako ako tie skupiny
dôchodcov, ktorých dôchodky boli uvoľnené, došlo k ich diskriminácii a porušeniu ich základného práva
na primerané hmotné zabezpečenie v starobe podľa čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 prvej vety a
čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobcovia sa preto domáhajú primeraného zadosťučinenia

a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 9 ods. 1, 2 antidiskriminačného zákona č. 365/2004
Z. z.. Vzhľadom na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej
vzniku vrátane trvania tejto ujmy považujú žalobcovia za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
60.000 eur u každého zo žalobcov.

2. Žalovaná so žalobou nesúhlasila a vo vyjadrení k žalobe uviedla, že v predmetnej právnej veci

nemôže ísť o diskrimináciu, ako to tvrdia žalobcovia, pretože zo strany Vojenského úradu sociálneho
zabezpečenia bolo postupované dôsledne podľa platnej právnej úpravy, právo žalobcov na primerané
hmotné zabezpečenie v starobe bolo dodržané a zachované. V predmetnej právnej veci súčasne
absolútne absentuje podmienka „porovnateľnosti situácie,“ o ktorú žalobcovia opierajú svoju žalobu.
Zákonná úprava platná a účinná v rozhodnom čase rozlišuje úpravu „výsluhových príspevkov“ (neskôr

výsluhových dôchodkov) a úpravu „starobných dôchodkov“. Je zrejmé, že zákonodarca dôsledne
rozlišuje tieto dve skupiny poberateľov dôchodkových dávok. Mala za to, že porovnateľná situácia pre
účely identifikácie priamej diskriminácie by mohla nastať iba v rámci skupiny poberateľov výsluhových
príspevkov, resp. výsluhových dôchodkov alebo v rámci skupiny poberateľov starobných dôchodkov,
nikdy však nie medzi týmito dvoma skupinami navzájom. Toto tvrdenie pritom podporuje aj fakt, že

všetkým žalobcom bol nimi uplatnený nárok na výsluhový príspevok (neskôr výsluhový dôchodok)
priznaný podľa rovnakej právnej úpravy. Súčasne tvrdenie žalobcov, že nimi požadovaná výška
nemajetkovej ujmy zohľadňuje značné zníženie dôstojnosti a spoločenskej vážnosti žalobcov, keď ich
hmotné zabezpečenie v starobe napriek vykonávaniu jednej z najnáročnejších foriem vojenskej služby
je na nižšej úrovni, ako u iných bývalých vojakov, považuje za subjektívne a ničím preukázané. Pre

porovnanie dodala, že výsluhové dôchodky priznané a vyplácané žalobcom sú takmer dvojnásobné
v porovnaní s priemernou výškou starobných dôchodkov vyplácaných Sociálnou poisťovňou k 31.
decembru 2012. Rovnako opakovane tvrdila, že výška žalobcami uplatnených nárokov na zaplatenie
nemajetkovej ujmy je nepreskúmateľná.

3. Súd prvej inštancie sa najskôr zaoberal pasívnou legitimáciou žalovanej - Slovenskej republiky,
teda či môže byť nositeľom právnej povinnosti, ktorá by jej vyplývala zo zákona č. 365/2004 Z. z. o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), pričom poukázal na to, že antidiskriminačný zákon
upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany,

ak dôjde k porušeniu tejto zásady a podľa § 2 ods. 1 cit. zákona, dodržiavanie zásady rovnakého
zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo
viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej
orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia

kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. V čase podania žaloby dňa 13.9.2011, toto ustanovenie
ukončovalo slovné spojenie „... alebo iného postavenia.“ Súd prvej inštancie tiež poukázal na formy
diskriminácie podľa cit. zákona, ako aj § 3 ods. 1, podľa ktorého každý je povinný dodržiavať zásadu
rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho
zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb vo vzdelávaní a ods. 2, podľa

ktorého zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb
ustanovenými osobitnými zákonmi, napr. zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších
predpisov, zákon č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších
predpisov,zákonč.195/1998Z.z,osociálnejpomocivzneníneskoršíchpredpisov,zákonč.576/2004Z.

z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov.“,pričompodľa§3ods.3antidiskriminačného
zákona pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody, ktoré k nej
viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.4. Súd prvej inštancie zároveň upriamil pozornosť aj na konkrétne hmotnoprávne predpisy, pri ktorých
aplikácii sa vyžaduje dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie, a ktoré

vo svojich ustanoveniach odkazujú na použitie antidiskriminačného zákona, okrem iného aj na zákon
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého poistencom patria
práva pri výkone sociálneho poistenia rovnako v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v
sociálnom zabezpečení ustanovenou osobitným zákonom a poistenec, ktorý sa domnieva, že jeho
práva alebo právom chránené záujmy boh dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého

zaobchádzania, môže sa domáhať právnej ochrany na súde podľa osobitného zákona. (§ 6 odsek
3, ods. 4) ako aj zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého policajtovi, policajtke,
profesionálnemu vojakovi, profesionálnej vojačke, vojakovi prípravnej služby a vojačke prípravnej služby
patria pri výkone sociálneho zabezpečenia rovnako v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania
v sociálnom zabezpečení ustanovenou osobitným zákonom. Ak sa policajt, policajtka, profesionálny

vojak, profesionálna vojačka, vojak prípravnej služby alebo vojačka prípravne j služby domnievajú, že
ich práva alebo právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého
zaobchádzania, môžu sa domáhať právnej ochrany na súde podľa osobitného zákona. (§ 113 odsek
5, ods. 6).

5. Súd prvej inštancie napokon poukázal aj na to, že konanie vo veciach súvisiacich s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté
porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu
označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“).
Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu

skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania
došlo (§ 11 ods. 1, ods. 2 antidiskriminačného zákona).

6. V nadväznosti na vyššie uvedené súd prvej inštancie vychádzajúc z ustanovení Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého právnickými osobami sú iné subjekty, o ktorých to ustanovuje zákon. Pokiaľ

je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 18 ods. 2 písm. d/, § 21
Občianskeho zákonníka), poukázal na konkrétne právne predpisy, upravujúce zodpovednosť štátu za
škodu, v prípadoch kedy škoda bola spôsobená štátnymi orgánmi, napr. ide o zákon č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého štát za podmienok tam ustanovených zodpovedá

za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, zákon č. 367/2000 Z. z.
o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o zmene a doplnení niektorých predpisov, podľa
štátzapodmienoktamuvedenýchzodpovedázaškoduspôsobenúpovinnouosobou,jejzamestnancom
ohlásením neobvyklej obchodnej operácie alebo jej zdržaním, zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom
zbore, podľa ktorého štát za podmienok tam uvedených zodpovedá za škodu osobe, ktorá poskytla

pomoc Policajnému zboru alebo policajtom na ich žiadosť alebo s ich vedomím; štát uhradí aj škodu,
ktorú osoba spôsobila v súvislosti s pomocou poskytnutou Policajnému zboru alebo policajtom; štát
zodpovedá aj za škody spôsobené Policajným zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich
úloh ustanovených týmto zákonom; štát zodpovedá za škodu spôsobenú Policajným zborom alebo
ministerstvom, ktorá vznikla v dôsledku nepravdivých alebo nepresných údajov, ktoré boli Policajnému

zboru poskytnuté alebo sprístupnené od orgánu členského štátu Európskej únie.

7. Na základe vyššie uvedeného potom súd prvej inštancie mal za zrejmé, že žaloba nebola podaná
dôvodne, preto ju zamietol. Vychádzal pritom z ním citovaných zákonných ustanovení, podľa ktorých
považoval za zjavné, že antidiskriminačný zákon podľa svojho obsahu právne pokrýva najrozmanitejšie,

resp. všetky možné situácie, ktoré môžu nastať, resp. všetky, ktoré môže život priniesť. A z citovaných
článkov je zrejmé, že právne pokrýva aj osobitné právne vzťahy, ktoré vyplývajú z osobitných zákonov.
Mal teda z nich zrejmé, že sa dotýkajú všetkých fyzických osôb vo všetkých sférach ich života a
diskriminovaným subjektom môže byť teda len výlučne fyzická osoba a diskriminačne sa k nej môže
správať fyzická osoba i právnická osoba.

8. Súd prvej inštancie zároveň akcentoval, že aby došlo k vyvolaniu diskriminačného správania, musí
ísť o bezprostredný fyzický alebo „iný“ kontakt medzi diskriminovaným subjektom a diskriminačne sa
správajúcim subjektom. Fyzický kontakt môže nastať výlučne medzi fyzickými osobami. „Iný“ kontaktmôže nastať vo vzťahu medzi fyzickými osobami a právnickými osobami a tento „iný“ kontakt môže mať
výlučneinštitucionálnycharakter.Ďalejmalzazrejmé,žetietokontaktymajúpriamy,resp.bezprostredný
charakter, resp. vzťah, ale uvedený priamy, resp. bezprostredný charakter, resp. vzťah nemôže nastať

medzi právnickou osobou Slovenskou republikou, ako štátom a fyzickou osobou. Je to vo svojej podstate
vylúčené fyzicky.

9. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil tým, že diskriminačné správanie predpokladá aktívne správanie sa
diskriminujúceho subjektu. Toto aktívne správanie môže spočívať aj v tom, že diskriminujúci subjekt

nebráni diskriminačnému správaniu sa. Avšak právnická osoba Slovenská republika, ako štát, sa
nemôže aktívne diskriminujúco správať. Súd prvej inštancie to zdôraznil tak, že právnická osoba
Slovenská republika, ako štát, nemá diskriminačný právny dosah na fyzickú osobu. A takisto aj z tohto
právneho pohľadu sa nemôže fyzicky dostať do diskriminačného správania voči fyzickej osobe. Je to
vo svojej podstate vylúčené fyzicky.

10. Súd prvej inštancie na uvedenom základe skonštatoval, že diskriminačné správanie sa právnickej
osoby Slovenskej republiky ako štátu nie je občianskoprávnym vzťahom medzi ním a fyzickou osobou.
A keďže nie je občianskoprávnym vzťahom, nie je štát právnickou osobou. Slovenská republika, ako
štát, je právnickou osobou len v občianskoprávnych vzťahoch predpokladaných citovanými zákonmi,
resp. inými zákonmi, ktoré to budú predpokladať v budúcnosti. V iných občianskoprávnych vzťahoch

právnická osoba Slovenská republika ako štát vystupovať nemôže. Súd prvej inštancie preto uzavrel,
že žalovaný subjekt „Slovenská republika“ ako štát, keďže nie je účastníkom občianskoprávneho
vzťahu vyplývajúceho z diskriminačného správania sa, nie je právnickou osobou a teda nie je pasívne
legitimovaným subjektom a dodal, že právnická osoba „Slovenská republika,“ ako štát, ani nikdy nemôže
byť pasívne legitimovaným subjektom v konaniach vo veciach diskriminácie.

11. K subjektu Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, ktorého zástupca sa zúčastňoval pojednávaní,
tak sa tak stalo potom, ako na pojednávaní dňa 29.10.2014 zástupkyňa žalobcov 1/ až 4/ uviedla, že „ako
ďalšieho zástupcu žalovaného, čiže Slovenskej republiky, označuje aj U. Ú. L. A., Š.N. XX, F. s tým, že po
ichvyjadreníprípadneučiníďalšíprocesnýúkonohľadomvymedzeniaokruhužalovaných,inaknanávrh

zotrváva v celom rozsahu, ako aj na skutočnostiach v ňom uvedených.“ (č. l. 140 - 141), zástupkyňa
žalobcov 1/ až 4/ tak nikdy uvedený procesný úkon v priebehu konania „neučinila“. To znamená, že
do účinnosti Občianskeho súdneho poriadku 30. júna 2016 nepodala návrh na pristúpenie ďalšieho
účastníka do konania v zmysle § 92 ods. 1 vety prvej O. s. p., podľa ktorého na návrh účastníka môže
súd pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší účastník. A takýto návrh nepodala ani od účinnosti Civilného

sporového poriadku 1. júla 2016, teda návrh v zmysle § 79 vety prvej, podľa ktorého na návrh žalobcu
môže súd pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší subjekt. Preto účastníkom konania uvedený subjekt
nikdy nebol. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a žalobcom 1/ až
4/ nepriznal náhradu trov konania, keďže vo veci nemali ani len čiastočný úspech. Žalovanej nepriznal
ich náhradu, keďže jej nevznikli.

12. Proti rozsudku podali odvolanie žalobcovia 1/ až 3/ z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b),
písm. f) a písm. h) C. s. p. a žiadali napadnutý rozsudku súdu prvej zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odvolaní poukázali na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave ako odvolacieho súdu, ktorý pri odvolacom prieskume skoršieho rozsudku Okresného

súdu Bratislava III č. k. 15Cpr/4/2013-334, zo dňa 31.5.2017 v predmetnej veci vo svojom zrušujúcom
uznesení č. k. 16CoPr/2/2019-386 zo dňa 26.2.2021, uložil súdu prvej inštancie v novom rozhodnutí
vo veci svoje skutkové a právne závery odôvodniť zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom tak, aby
bolo v plnej miere naplnené právo strán sporu na spravodlivé súdne konanie. Mali za to, že súd prvej
inštancie ani pri svojom v poradí druhom rozsudku vo veci zjavne neobsiahol zákonné požiadavky na

odôvodnenie rozsudku, a to ani napriek tomu, že tieto mu boli podrobne špecifikované v zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu. V napadnutom rozsudku absentujú najzákladnejšie obsahové náležitosti
odôvodnenia rozsudku. Okresný súd namiesto jasného a zrozumiteľného zhrnutia obsahu žaloby a
stanovísk žalobcu v priebehu konania, stanovísk žalovaného, vymedzenia súdom zisteného skutkového
stavu a jeho právneho posúdenia, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza citácie žaloby i

stanoviska žalovaného (odsek 1 až 5 odôvodnenia, strany 2 až 5 rozsudku), v odseku 6 a 7 uvádza, že
sa najskôr zaoberal pasívnou legitimáciou žalovanej Slovenskej republiky, teda či môže byť nositeľom
právnej povinnosti podľa antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z. z.. Následne sa súd prvej inštancie
(v odsekoch 8 až 34, strany 6 až 18 rozsudku) venuje citáciám antidiskriminačného zákona a rôznychďalších zákonov. Vlastným dôvodom zamietnutia žaloby sú venované ďalšie odseky odôvodnenia, z
ktorých je možné ustáliť, že podľa súdu prvej inštancie sa Slovenská republika nemôže diskriminačne
správať v intenciách antidiskriminačného zákona a nemôže byť preto ani pasívne legitimovaným

subjektom vo vzťahu k nárokom uplatňovaným žalobcami podľa tohto zákona. Takto vymedzené vlastné
dôvody zamietnutia žaloby považovali okrem ich nejasného a nepresvedčivého odôvodnenia aj za
právne nesprávne.

13. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C. s. p.), preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov 1/ - 3/ bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je vo výroku vecne správny. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.10.2023 (§ 378
ods. 1 C. s. p. v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p.).

14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov 1/

až 3/ z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, keď dospel k záveru, že žalovaná
nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide, nakoľko Slovenská republika sa
nemôže diskriminačne správať v intenciách antidiskriminačného zákona; nemôže byť preto ani pasívne
legitimovaným subjektom vo vzťahu k nárokom uplatňovaným žalobcami podľa antidiskriminačného
zákona.

15. Pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou sa vo všeobecnosti v civilnom sporovom
konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strany vyplývajúca z hmotného práva. Vecnú legitimáciu
má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda ten, kto je nositeľom subjektívneho
práva(aktívnavecnálegitimácia)alebonositeľomsubjektívnejpovinnostivyplývajúcejzhmotnéhopráva

(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Vecná legitimácia teda vyjadruje stav
vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu žalobcu.
Nositeľom vecnej legitimácie v spore je ten, kto je zúčastnený na právnom vzťahu, o ktorý v konaní
ide. Žalovaný je pasívne vecne legitimovaný vtedy, keď má povinnosť, ktorej splnenia sa žalobca od
neho domáha alebo ktorá má byť určená v čase rozhodovania súdom. Ide teda o stav, ktorý odpovedá

na otázku, či je žalobca nositeľom tvrdeného subjektívneho práva a či žalovaný nositeľom tvrdenej
subjektívnej povinnosti. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej alebo pasívnej, je imanentnou
súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že
ju žiadna zo strán sporu nenamieta. Otázka vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej), prípadne otázka
nedostatku vecnej legitimácie je otázkou právnou, čo znamená, že sa týka právneho posúdenia veci

súdmi.Aksúddospejekzáveruonedostatkuvecnejlegitimácie,čiužaktívnejalebopasívnej,žalobubez
ďalšieho, t. j. bez toho, aby sa zaoberal meritórnym posúdením žalobou uplatneného nároku, zamietne.

16. Pokiaľ žalobcovia 1/ až 3/ v podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie pri svojom
(v poradí druhom) rozsudku vo veci neobsiahol zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, a

to ani napriek tomu, že tieto mu boli podrobne špecifikované v zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu a namiesto jasného a zrozumiteľného zhrnutia obsahu žaloby a stanovísk žalobcu v priebehu
konania, stanovísk žalovaného, vymedzenia súdom zisteného skutkového stavu a jeho právneho
posúdenia, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza citácie žaloby i stanoviska žalovanej a
uvádza, že sa najskôr zaoberal pasívnou legitimáciou žalovanej - Slovenskej republiky, teda či môže byť

nositeľom právnej povinnosti podľa antidiskriminačného zákona, pričom následne sa venuje citáciám
antidiskriminačného zákona a rôznych ďalších zákonov a vlastným dôvodom zamietnutia žaloby sú
venované ďalšie body odôvodnenia, z ktorých je možné ustáliť, že podľa súdu prvej inštancie sa
Slovenská republika nemôže diskriminačne správať v intenciách antidiskriminačného zákona a nemôže
byť preto ani pasívne legitimovaným subjektom vo vzťahu k nárokom uplatňovaným žalobcami podľa

tohto zákona, pričom takto vymedzené dôvody považovali za nejasné a nepresvedčivé, odvolací súd
uvádza, že meradlom toho, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je alebo nie je preskúmateľné, nie
sú požiadavky odvolacieho súdu na náležitosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ale
predovšetkým záujem strán na tom, aby mohli náležite použiť v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu
odvolacie dôvody. I keď rozhodnutie súdu prvej inštancie nevyhovuje všetkým požiadavkám na jeho

odôvodnenie nie je spravidla nepreskúmateľné, ak prípadné nedostatky neboli - podľa obsahu odvolania
- na ujmu uplatneniu práv odvolateľa. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je teda nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov vtedy, ak voči nemu účastník, ktorý s rozhodnutím
nesúhlasí, nemôže náležite formulovať odvolacie dôvody a ani odvolací súd preto nemá náležitépodmienky pre zaujatie názoru na vec. Odvolací súd námietku žalobcov 1/ až 3/ týkajúcu sa nedostatkov
v náležitostiach odôvodnenia napadnutého rozsudku nepovažoval za dôvodnú, nakoľko z odôvodenia
napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol a tiež úvahy,

ktoré ho k týmto záverom viedli a to napriek osobitej štylizácii a spôsobu ich vyjadrenia, pričom aj z
podaného odvolania žalobcov 1/ až 3/ vyplýva, že hoci rozhodnutie súdu prvej inštancie nepovažujú za
vyhovujúce všetkým požiadavkám na jeho odôvodnenie, dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu
zamietol im boli zrejmé, tieto v podanom odvolaní jednoznačne identifikovali (nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie žalovanej z dôvodu, že Slovenská republika sa nemôže diskriminačne správať v intenciách

antidiskriminačného zákona a preto nemôže byť ani pasívne legitimovaným subjektom vo vzťahu k
nárokom uplatňovaným žalobcami podľa tohto zákona), a preto prípadné nedostatky v odôvodnení
napadnutého rozsudku im nebránili formulovať odvolacie dôvody vo vzťahu k právnemu záveru súdu
prvej inštancie, na ktorom založil svoje zamietajúce rozhodnutie.

17. Na margo námietky žalobcov 1/ až 3/, že právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovanej je nesprávny, odvolací súd pripomína, že podľa § 380 C. s.
p. je viazaný dôvodmi odvolania nielen v zmysle ich paragrafového vymedzenia, ale aj konkrétneho
skutkového vymedzenia, keď pri viazanosti dôvodmi odvolania neprichádza do úvahy vyhľadávanie
konkrétnych skutočností v napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo
možné prípadne podradiť pod niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné,

aby odvolací súd sám vyhľadával konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v
neprospech strany, ktorá odvolanie nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo; z
uvedeného potom vyplýva požiadavka aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska
skutkovej a právnej argumentácie nachádzajúca podklad v zodpovednosti strany za to, že v konaní
bude účinne uplatňovať svoje procesné práva a to aj v odvolacom konaní. Je notorietou, že k

zodpovednému uplatňovaniu vlastných procesných práv patrí tiež požiadavka, aby strana sporu mala
jasno v dôvodoch svojej nespokojnosti s rozhodnutím súdu prvej inštancie a tieto následne v odvolaní
dostatočne jasne špecifikovala; o to viac, pokiaľ je kvalifikovane zastúpená právnym zástupcom.
Nakoľko žalobcovia 1/ až 3/ v podanom odvolaní neuviedli, z akých konkrétnych dôvodov považujú
právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej za nesprávny,

znemožnili tým odvolaciemu súdu preskúmať správnosť záverov prijatých súdom inštancie vo vzťahu
k takto uplatnenému odvolaciemu dôvodu. Závery súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovanej, ktoré žalobcovia 1/ až 3/ v podanom odvolaní ničím nespochybnili, preto treba
považovať za vecne a právne správne.

18. A keďže žalobcovia 1/ - 3/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, ktorými by preukázali
nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým
zamietol žalobu žalobcov 1/ - 3/ ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.

v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. a žalovanej, ktorej by inak patril plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ - 3/ náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej
žiadne preukázané trovy konania nevznikli (pozri R 72/2018).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).