Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/80/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518204908
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1518204908.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: D.. S. H., H.., F.. XX.XX.XXXX,
Q. T. Š. XX, zast. JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 47 245 042, Tatranská
49, Bratislava, proti žalovanému: F. I. E. U., I..J.., O.: XX XXX XXX, L. XX, T., W.. Š. &. H. J..S..Z..,
O.: XX XXX XXX, C. H. O., L. XX, T., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalovaného proti rozsudku býv. Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25.10.2021, č. k. 7C/32/2018-251
v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 25.06.2024, č. k. B5-7C/32/2018-383, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a vo výroku II. v časti priznanej

istiny vo výške 8.000 eur p o t v r d z u j e.

II. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. v časti priznanej istiny 12.000 eur m e n í tak,
že žalobu v tejto časti zamieta.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. žalovanému uložil povinnosť do troch dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku zverejniť pri použití čierneho písma font: faustina, veľkosť písma

18pxpodobudesiatichdnínawebovomsídlewww.plus7dni.skakoprvýčlánok
nasledovné ospravedlnenie: „Ospravedlnenie
Dňa 6. februára 2018 sme zverejnili v internetovej verzii týždenníka Plus 7 dní článok s názvom
„ROZVOD! S. H. sa pred súdom handrkoval o alimenty“, v ktorom sme uviedli, že pán S. H. „sa pred
súdom handrkoval o alimenty“ a že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti -
10-ročného Q. a 4- ročnú P.“, čím sme neoprávnene zasiahli do práva pána S. H. na ochranu jeho
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, pretože tieto naše vyjadrenia sa nezakladali na pravde. Za uvedené

sa spoločnosť F. I. E. U. I..J.. ako vydavateľ týždenníka Plus 7 dní pánovi S. H. ospravedlňuje.“

Vo výroku II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch dní od právoplatnosti rozsudku
sumu 20.000 eur a žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% (výrok III.).

2. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 25.06.2024, č. k. B5-7C/32/2018-383 prvoinštančný súd vo zvyšnej

časti žalovanej istiny žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nakoľko voči tomuto rozsudku nebolo v zákonnej
lehote podané odvolanie, dňa 13.07.2024 nadobudol právoplatnosť.3. Rozhodnutie s odkazom na čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 až 3 Ústavy SR, čl. 1 a 7 Charty základných práv
EÚ (ú. v. 2010/C 83/02), čl. 8 ods. 1, čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(oznámenie č. 209/1992 Zb.), § 11 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OZ“) a vykonané dokazovanie odôvodnil opodstatnenosťou požiadavky na uverejnenie
ospravedlnenia žalovaným a čiastočne za dôvodný uznal aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Úvodom poukázal na to, že vo veci sa jedná o v
poradí druhé rozhodnutie, keď prvýkrát žalobu v danej veci zamietol rozsudkom zo dňa 22.08.2019,
č. k. 7C/32/2018-158 majúc za to, že žalobcom napadnutý výrok predstavuje nepravdivé skutkové

tvrdenie, avšak toto nie je spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu v miere pre poskytnutie
zadosťučinenia podľa § 13 OZ. Vyslovil názor, že žalovaný vydaním sporného článku realizoval svoje
právo na slobodu prejavu spôsobom, ktorý neprekračoval hranice primeranosti zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že uvedeným článkom realizoval slobodu prejavu
v súlade s čl. 26 Ústavy SR, a to najmä z toho dôvodu, že v mediálnom prostredí nie je ničím
nezvyčajným venovať pozornosť problematike rozvodov verejne známych osôb a v tejto súvislosti aj

rozvodovému konaniu žalobcu, ktorý „kedysi postavil svoju kampaň na rodinných hodnotách“, ako je
uvedené aj v predmetných článkoch. Poukázal tiež na to, že žalobca v konaní na tomto súde využil
aj svoje právo na opravu v zmysle § 7 ods. 1 tlačového zákona a podal voči žalovanému žalobu o
uverejnenie opravy uvedených výrokov, ktorej bolo vyhovené, čo vyhodnotil prvoinštančný súd ako
dostatočné zadosťučinenie a aj vzhľadom k záveru, že napadnutými výrokmi v predmetných článkoch

nebolo porušené právo na ochranu osobnosti žalobcu v zmysle § 11 OZ, konštatoval, že neboli splnené
podmienky podľa § 13 OZ na uverejnenie ospravedlnenia a priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch.

4. Krajský súd v Bratislave na základe žalobcom podaného odvolania uznesením zo dňa 31.05.2021,

č. k. 3Co/33/2020-215 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Poukázal na odôvodnenie prvoinštančného súdu, ktorý zistený skutkový stav vyhodnotil
tak, že predmetný článok uverejnený v týždenníku Plus 7 dní neobsahoval znevažujúce a difamujúce
tvrdenia o osobe žalobcu a dospel k záveru, že výrokom, že žalobca sa „handrkoval“ či „naťahoval“
o výživné nezasiahol do jeho osobnostných práv, nakoľko nebolo preukázané, že došlo k zníženiu

jeho dôstojnosti, vážnosti, osobnej a profesionálnej cti a postavenia vo vzťahu k rodine, kolegom a
ostatným spoluobčanom. Nepriznanie zadosťučinenia podľa § 13 OZ ale odôvodnil tým, že aj keď
napadnuté výroky predstavujú nepravdivé skutkové tvrdenia, v dostatočnej miere nezasahujú do práva
žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Z tohto odôvodnenia nepovažoval odvolací súd za zrejmé, ako
vlastne prvoinštančný súd vyhodnotil vplyv uvedených výrokov na osobnosť žalobcu. Vo všeobecnosti

pritom platí, že uverejnenie nepravdivého údaja dotýkajúceho sa osobnosti fyzickej osoby zakladá
spravidla neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti a odôvodňuje požiadavku na primerané
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ. Uviedol, že neoprávneným zásahom je každé nepravdivé tvrdenie
zasahujúce do práva fyzickej osoby chráneného v zmysle § 11 OZ. Nesúhlasil preto so záverom
súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal nárok na priznanie práva na ochranu jeho osobnosti,

pretože nemajetková ujma vznikla už samotným zásahom do jeho osobnostných práv. V tejto súvislosti
odvolací súd zdôraznil, že nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá
sa navonok prejavila vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila jeho
dôstojnosť v očiach iných. Prvoinštančnému súdu vytkol, že náležite nezohľadnil chránený záujem na
ochrane osobnosti žalobcu, najmä jeho právo na dobré meno v súvislosti so spoločnosťou mimoriadne

citlivo posudzovaným vzťahom rodičov k maloletým deťom a to, že zverejnenie informácie o neochote,
nezáujme či iných dôvodoch, pre ktoré si rodičia neplnia svoje povinnosti k maloletým deťom (osobitne
vo vzťahu k vyživovacej povinnosti) mohlo zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu v značnej
miere. A ak takáto informácia bola nepravdivá, objektívne došlo k zásahu do práva žalobcu na ochranu
osobnosti a bolo potrebné posúdiť jeho intenzitu a ďalšie okolnosti, za ktorých došlo k uverejneniu

napadnutých výrokov v článku žalovaného, čo súd prvej inštancie nevykonal. Správne však identifikoval,
že v danej veci sa jedná o kolíziu dvoch základných ústavných práv, a to práva na ochranu osobnostných
práv garantovaných čl. 19 Ústavy SR svedčiacemu žalobcovi a slobody prejavu a práva na informácie
garantovaných čl. 26 ods. 1 ústavy SR svedčiacich žalovanému. Obmedzenie práva na slobodu prejavu
vo všeobecnosti má v slovenskej právnej úprave zákonný podklad v § 11 a nasl. OZ a sleduje legitímny

cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre
posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie
práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra (ESĽP i ÚS SR)
využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY aAKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (nález ÚSSR zo dňa 18.04.2013, sp. zn. IV.
ÚS 492/2012). Odvolací súd vyjadril názor, že aj riešenie tohto sporu spočíva v určení, ktoré z týchto
dvochgarantovanýchprávmáprednosť.Prvoinštančnýsúdvšakkposúdeniuproporcionalitydotknutých

práv účastníkov konania nepristúpil dôsledne (aj keď čiastočne pomenoval určité predpoklady testu
proporcionality týkajúce sa otázky KTO, O KOM) a jeho hodnotenie intenzity zásahu prejavu žalovaného
do základného práva žalobcu s ohľadom na jeho účel nebolo dostatočné. Pri rozhodovaní bral do úvahy,
že žalobcovi bola poskytnutá satisfakcia uverejnením tlačovej opravy, ktorá bola žalovanému uložená
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 29.05.2019, sp. zn. 41C/7/2008. Aj keď uverejnením

tlačovejopravypredmetnéhočlánkubydoistejmierymohlodôjsťkzadosťučineniužalobcuzaporušenie
jeho práva na ochranu osobnosti, za podstatné v danom prípade odvolací súd označil to, že takáto
oprava do rozhodnutia o žalobe súdom prvej inštancie uverejnená nebola, a teda ani k takémuto
čiastočnému zadosťučineniu nedošlo. Pozornosť upriamil aj na to, že tlačová oprava podľa § 7 ods. 1
tlačového zákona a požadované ospravedlnenie v danej veci sú dva rozdielne právne inštitúty, ktoré
síce súvisia s ochranou osobnosti, ale majú rozdielny účel a podmienky ich uplatnenia. Pokiaľ žalovaný

vo vyjadrení k odvolaniu poukazoval na nález ÚS SR zo dňa 19.04.2017, sp. zn. III. ÚS 104/2017, podľa
ktorého pri priznávaní práva na ochranu osobnosti treba prihliadať na uverejnenie opravy súvisiacej
s porušením práva na ochranu osobnosti, uvedené odvolací súd nespochybnil, ale v danom prípade
tieto závery nebolo možné zohľadniť, nakoľko žalovaný doposiaľ žiadnu opravu nepravdivých údajov,
ktoré sú predmetom tohto sporu, nevykonal. Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že

súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom závere, že žalobca je povinný
preukazovať zníženie dôstojnosti, vážnosti, osobnej a profesionálnej cti a dobrého mena vo vzťahu k
členom rodiny, kolegom a ostatným spoluobčanom, nakoľko v prípade ochrany osobnosti oprávnenej
osoby je podstatné, či zásah do práva na ochranu osobnosti je objektívne spôsobilý takéto zníženie
dôstojnosti, vážnosti a dobrého mena vyvolať, čo súd prvej inštancie v prejednávanej veci neskúmal a

v dôsledku toho sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so zásadnou argumentáciou
žalobcu vo veci. V zrušujúcom uznesení preto súdu prvej inštancie uložil zamerať sa na vyhodnotenie
kolízie medzi právom žalobcu na ochranu osobnosti a právom žalovaného na slobodu prejavu, v rámci
ktorého uverejnil v týždenníku Plus 7 dní článok s názvom „ROZVOD! S. H. sa pred súdom handrkoval o
alimenty“ testom proporcionality, so súčasným zohľadnením všetkých stranami uplatnených argumentov

a riadnym odôvodnením prijatých záverov.

5. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie vykonal test proporcionality, pri ktorom vychádzal z doposiaľ
vykonaného dokazovania, nakoľko ďalšie dokazovanie sporové strany po zrušení rozsudku odvolacím
súdom nenavrhli. Na základe doterajšieho skutkového stavu veci pri teste proporcionality v užšom

zmysle slova porovnal závažnosť oboch v kolízii stojacich základných práv tak, že vyhodnotil nasledovné
otázky: 1. kto informáciu zverejnil (KTO), 2. koho sa informácia týka (O KOM), 3. akých záležitostí
sa informácia týka (ČO), 4. kde došlo k zverejneniu informácie (KDE), 5. kedy došlo k zverejneniu
informácie (KEDY), 6. ako došlo k zverejneniu informácie (AKO). Vo vzťahu k otázke 1. konštatoval, že
žalovaný je v danom prípade „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana

poskytovaná masmédiám (privilegované postavenie). Poslaním tlače je šíriť informácie a myšlienky o
otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie
prijímať. K otázke 2. (O KOM?) poukázal na to, že žalobca v minulosti zastával a uchádzal sa o
významné verejné funkcie, okrem toho pôsobil ako advokát a vysokoškolský pedagóg, bol poradcom
ÚS SR, zástupcom SR pred SD EÚ, podpredsedom SAK, politicky pôsobil ako poslanec NR SR, v

roku 2014 založil politickú stranu SIEŤ a bol zvolený za jej predsedu a v roku 2014 sa tiež uchádzal
o jednu z najvýznamnejších verejných funkcií, kedy kandidoval v prezidentských voľbách, kde podľa
výsledkov skončil na treťom mieste. Ukončenie politickej kariéry konštatoval k 31.06.2016. V čase
zverejnenia sporného článku tak podľa prvoinštančného súdu bolo možné žalobcu považovať za osobu
verejne známu i keď pôsobil ako vysokoškolský profesor. Miera akceptovateľnosti ochrany súkromia v

dôsledku realizácie slobody prejavu, osobitne pri zverejňovaní informácií súkromného, resp. osobného
charakteru, bola preto podstatne nižšia ako u osoby verejného záujmu (napr. uznesenie ÚS SR zo dňa
03.11.2011, sp. zn. I. ÚS 416/2011). Dodal, že článok sa týkal žalobcu, vytváral obraz o jeho súkromí
a bol podporený aj fotografiami, na ktorých bola zachytená jeho rodina. K otázke č. 3. (ČO?) uviedol,
že napádaným článkom a skutkovým tvrdením, že pán S. H. „sa pred súdom handrkoval o alimenty“,

a že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti- 10- ročného Q. a 4- ročnú P.“ sa
široká verejnosť dozvedela o súkromí žalobcu, jeho rozvode a o tom, že žalobca bol zaviazaný na svoje
maloleté deti platiť výživné, o ktorého výške sa mal dohadovať. Článok tak oboznámil verejnosť so
súkromím žalobcu, ktorého rodina sa rozvodom manželstva rozpadla a o tom, že sa mal „handrkovať“o výživnom na deti a nemal byť „štedrý“. Ironický tón celého článku bol naviac podľa prvoinštančného
súdu podčiarknutý aj zverejnenými fotografiami žalobcu a jeho manželky a pod nimi uverejnenými
textami. Z vykonaného dokazovania, najmä z výpovede žalobcu, svedkyne P. H. a obsahu zápisnice

z rozvodového konania súd však zistil, že napádané skutkové tvrdenie, že žalobca „sa pred súdom
handrkoval o alimenty“, a že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti- 10- ročného
Q. a 4- ročnú P.“, je nepravdivé. V rozvodovom konaní sa účastníci konania na výživnom na maloleté
deti dohodli hneď na prvom pojednávaní, pričom návrh na rozvod manželstva podala manželka žalobcu.
Zverejnením článku s týmto nepravdivým skutkovým tvrdením tak podľa prvoinštančného súdu došlo

k neoprávnenému zásahu do práv žalobcu na ochranu osobnosti. Vo vzťahu k posúdeniu otázky 6.
(AKO?) zdôraznil potrebu rozlišovať medzi skutkovými vyhláseniami a hodnotiacimi úsudkami, ktorých
pravdivosť nepodlieha dokazovaniu. Žalobcom napádaný výrok klasifikoval ako nepravdivé skutkové
tvrdenie. Pravdivosť uverejnených skutkových tvrdení nebola podľa súdu v konaní preukázaná, naopak
bola dokázaná ich nepravdivosť. Takéto zverejnenie nepravdivého opisu skutkového deja spôsobom,
ktorý čitateľovi neumožňoval z opisu deja urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok má za následok, že

takýto skutkový dej, ktorý nebol opísaný pravdivo, a teda nie je pravdou, môže mať za následok
skreslenie hodnotiaceho úsudku na žalobcu aj samotným čitateľom. Vzhľadom na rodinný stav žalobcu,
jeho doterajšie názory na rodinu a jej postavenie v spoločnosti, článok vykresľoval obraz žalobcu
pre verejnosť v nepriaznivom svetle a uverejnenie nepravdivých informácií spolu s fotografiami rodiny
žalobcu, zameranými na rozpad ich vzťahu, stálo podľa prvoinštančného súdu mimo legitímneho cieľa

tohto článku a má jednoznačne vo vzťahu k žalobcovi difamujúci charakter. Súkromnoprávna rovina
článku týkajúca sa žalobcu bola spôsobilá zasiahnuť do jeho práva na ochranu jeho cti a dôstojnosti,
nepravdivosť skutkového tvrdenia vybočila z hraníc na dosiahnutie informačných cieľov verejnosti.
Otázku č. 4 (KDE?) zodpovedal tak, že dňa 06.02.2018 bol ako prvý v ten deň zverejnený v internetovej
verzii týždenníka Plus 7 dní článok s názvom „Rozvod!“. Článok bol uverejnený aj v printovej podobe v

spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ dňa 08.02.2018 s názvom „Rozvod“ uverejnenom v týždenníku
Plus 7 dní číslo 6/2018 na stranách 118 a 119, ktorý mal celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad.
Dodal, že žalobca nebol pred uverejnením článku kontaktovaný a vôbec mu nebol daný priestor na
vyjadrenie. Ako predmet konania identifikoval označené nepravdivé skutkové tvrdenie obsiahnuté v
článku aj s fotografiami, ktoré so žalovaným článkom bezprostredne súviseli a žalovanému článku dodali

úplne inú intenzitu, rozmer a charakter. Podľa názoru prvoinštančného súdu v danom prípade skôr ako
o veci verejného záujmu išlo žalovanému o záujem po senzácii, ba priam o zlý úmysel škandalizovať
alebo ohovoriť žalobcu. Zo strany žalovaného bolo jednoznačne vykonaným dokazovaním preukázané
prekročenie prípustného rámca spravodajskej licencie. Vzhľadom na skutočnosť, že autorka článku
si žiadne z uvádzaných informácií týkajúcich sa okolností výživného na deti žalobcu neoverila, svoj

informačný zdroj nechcela uviesť, napísala predmetné nepravdivé skutkové tvrdenie, že pán S. H. „sa
pred súdom handrkoval o alimenty“, a že „na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti- 10-
ročného Q. a 4- ročnú P.“, teda žalovaný preukázateľne s bezohľadnou nedbalosťou (reckless disregard)
na to, či sú tvrdenia pravdivé alebo nepravdivé, zverejnil obsah predmetného článku, čo znamená, že
konal„svysokým stupňomvedomiaomožnejnepravde“.Vporadípiatuotázku(KEDY?)zodpovedaltak,

žečlánokboluverejnenývčase,keďužpolitickáangažovanosťžalobcubolaukončenáažalobcapôsobil
akovysokoškolskýpedagógaadvokát.Uvedenieinformáciíosúkromnomživotežalobcuanepravdivých
informácií o okolnostiach výšky a plnenia výživného v rozvodovom konaní bez relevantného skutkového
základu súd označil za nekorektné a difamujúce.

6. Po vykonaní testu proporcionality a aplikovaní označených zákonných ustanovení prvoinštančný súd
uzavrel, že v súvislosti s uverejnením nepravdivého skutkového tvrdenia v napadnutom článku došlo k
neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu chráneného ust. § 11 OZ, a to k zásahu
do jeho práva na česť a dôstojnosť a práva na jeho súkromie spočítavajúceho v tom, že ako rodičia
svojich detí si sami vyriešili otázku výšky výživného, ktorá nie je takou informáciou, ktorú je potrebné

dostať sa do povedomia širokej verejnosti a naviac nepravdivo. Žalobca sa pritom k článku nemal
možnosť vyjadriť. Žalovaný uverejnením nepravdivých skutkových tvrdení v inkriminovanom článku
prekročil ústavou garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných
práv žalobcu. Za zistených okolností pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti
prvoinštančný súd na základe testu proporcionality uprednostnil právo na ochranu osobnosti žalobcu

ako základné osobnostné právo. Dodal, že ochrana intímnej sféry je chránená všeobecne, t. j. o
porušenie práva na ochranu osobného súkromia ide aj v tých prípadoch, kedy by išlo o pravdivé
tvrdenia zasahujúce do intímnej sféry fyzickej osoby. Na základe uvedeného vyhovel žalobe v časti
uverejnenia žalobcom požadovaného ospravedlnenia, keď za preukázaný mal neoprávnený zásahdo práva na ochranu osobnosti žalobcu zverejnením nepravdivých skutkových tvrdení. K námietkam
žalovaného o nevykonateľnosti a nezrozumiteľnosti žalobného petitu v tejto časti uviedol, že pokiaľ je
v uloženej povinnosti povinnosť uverejniť ospravedlnenie ako prvý článok, treba túto časť vykladať ako

povinnosť v ten deň uverejniť ospravedlnenie ako prvý článok na internetovom portáli www.plus7dni.sk
. Pri posudzovaní objektívnej spôsobilosti zásahu prvoinštančný súd vychádzal
z jeho intenzity, povahy a spôsobu neoprávneného zásahu, z charakteru a rozsahu zasiahnutých
hodnôt osobnosti, z trvania a rozsahu ohlasu v spoločnosti, ako aj z obsahu a formy zásahu, ktorý
spočíval v uverejnení nepravdivých tvrdení o súkromí žalobcu. Konštatoval, že za takéto závažné

ujmy odôvodňujúce finančné zadosťučinenie sú v súdnej praxi považované predovšetkým ujmy, ktoré
vznikli prostredníctvom hromadných oznamovacích prostriedkov, ktoré ako potvrdzujú skúsenosti, majú
spravidla široký vplyv na verejnosť so značným ohlasom. Peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je tak
účinným vyvažovacím právnym nástrojom v úsilí čeliť nežiaducim neoprávneným zásahom do osobnosti
fyzických osôb, a to predovšetkým zásahom sledujúcim škandalizačné, osočujúce a ohováračské ciele,
resp.cieľvyvolaťsenzáciuzaúčelomdosiahnutia,resp.zvýšeniazisku.Vteoretickejrovinerozviedol,že

pre naplnenie kritéria objektívneho ohrozenia osobnostných práv sa vyžaduje vznik hrozby konkrétneho
nebezpečenstva zníženia vážnosti fyzickej osoby v očiach širšej verejnosti, t. j. stačí, ak znevažujúce
tvrdenie sa dostalo do vedomia tretích osôb. Za obzvlášť nebezpečné zásahy pritom možno považovať
tie, ku ktorým dochádza prostredníctvom tlače, keďže uverejnenie nepravdivých difamujúcich tvrdení
o určitej osobe v hromadných informačných prostriedkoch môže totiž spôsobiť veľmi závažnú ujmu vo

sféreosobnostifyzickejosobyamôževiesťažkjejúplnémuznemožneniu,keďževtakýchtoprípadochje
potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že zverejnením difamujúcich údajov dochádza k zníženiu vážnosti
a dôstojnosti fyzickej osoby vo vzťahu k značnému množstvu čitateľov tlače. V intenciách § 13 OZ v
ďalšom konštatoval, že vzhľadom na zistený skutkový stav nepovažuje ospravedlnenie ako morálne
zadosťučinenie za postačujúce, nakoľko v čase rozhodovania bol primárny spôsob zadosťučinenia

natoľko oslabený, že svojim spôsobom stratil svoju funkciu (zásah bol vykonaný v roku 2018), a preto
súd rozhodol o priznaní zadosťučinenia v peniazoch, t. j. materiálnej satisfakcie, keďže neoprávneným
zásahom došlo k nemajetkovej ujme závažne postihujúcej dôstojnosť a vážnosť žalobcu v spoločnosti,
ktorý pôsobí ako advokát a pôsobil aj ako vysokoškolský pedagóg. Súčasne hrozba uloženia
primeraného zadosťučinenia v peniazoch- podľa okolností prípadu sa stáva významným stimulom,

prostredníctvom ktorého občianskoprávna úprava prispieva aj zo sociálno- psychologického hľadiska
na upevnenie povinnosti každého subjektu, predovšetkým vydavateľov periodickej tlače, rozhlasových
a televíznych vysielaní a reklamných spoločností, rešpektovať telesnú a morálnu integritu osobnosti
fyzických osôb- preventívna funkcia zadosťučinenia v peniazoch ako špeciálna, tak i generálna.
V danom prípade boli podľa prvoinštančného súdu splnené podmienky pre priznanie primeraného

zadosťučinenia v peniazoch, nakoľko charakterom zásahu došlo k neoprávnenému zásahu, k zníženiu
vážnosti a dôstojnosti žalobcu ako i jeho dobrej povesti v spoločnosti v značnej miere. Závažnosť
žalobcovi vzniknutej ujmy vyvolanej zásahom žalovaného súd vzhľadom na celkovú povahu zásahu,
ako aj jednotlivé okolnosti posudzoval ako objektívnu, keďže za obdobných okolností by masovému
šíreniu prejavu osobnej povahy, nepravdivej informácie nezodpovedajúcej skutočnosti, ako tomu došlo

pri uverejnení napadnutého článku, nechcela čeliť žiadna osoba, ktorej spoločenské i profesionálne
pôsobenie je založené na jej dobrej povesti. Pri priznaní materiálnej satisfakcie prihliadol na to, že k
zásahu došlo v masovokomunikačnom prostriedku s celoslovenským dosahom a bezprostredne mal
široký ohlas, čo mal súd za preukázané aj tým, že článok vyšiel aj v printovom vydaní. Súčasne
zohľadnil aj možný dopad ohlasu uverejnenia informácie a úsudku do sféry pracovného života žalobcu,

ktorý okrem toho, že pôsobí ako advokát pôsobil ako vysokoškolský pedagóg, bol poradcom ÚS SR,
zástupcom SR pred SD EÚ, podpredsedom SAK, politicky pôsobil aj ako poslanec NR SR, v roku
2014 založil politickú stanu SIEŤ, bol zvolený za jej predsedu, v roku 2014 sa uchádzal o jednu z
najvýznamnejších verejných funkcií, kedy kandidoval v prezidentských voľbách, v ktorých skončil na
treťom mieste. V rozpore so skutočnosťou bol žalobca vykreslený ako osoba, ktorá sa súdi o výživné,

jeho výšku, čím bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a česť v očiach značného množstva
čitateľov, resp. i širšej verejnosti. V ďalšom prvoinštančný súd zohľadnil aj značnú predajnosť a tým
aj čítanosť a komerčný úspech internetovej stránky žalovaného i spoločenského týždenníka, v ktorých
došlo k zásahu, a ktorý má výrazný vplyv na vytváranie verejnej mienky. Žalobca postavil však žalobu
iba voči webovému portálu žalovaného. Prihliadol tiež na to, že sporný článok aj v čase rozhodovania

súdu bol naďalej zverejnený na jeho webovom portáli. Vychádzal tiež zo skutočnosti, že ochrana
práva dotknutej osoby pôsobí účinne a preventívne nielen voči rušiteľovi, ale aj na všetkých ostatných,
ktorí zamýšľajú urobiť neoprávnený zásah do osobnostných práv, iba v prípade priznania primeraného
finančného zadosťučinenia, zodpovedajúceho možnostiam zodpovedného subjektu. Žalovaný si pritompodľa súdu musel byť vedomý toho, že článok bude mať dopad nielen na súkromný, ale aj pracovný
život žalobcu. Za primeranú tak uznal sumu 20.000 eur za zásah do osobnostných práv žalobcu
predmetným článkom so zverejnenými fotografiami, ktorá môže prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu

týmto neadekvátnym zásahom a na strane druhej nespôsobuje takú ujmu na strane žalovaného, ktorá
by pôsobila represívne a znamenala by znemožnenie jeho činnosti alebo by pôsobila odrádzajúco pred
zverejneníminýchlegitímnychinformácií.Zaurčujúcipriposudzovanívýškypeňažnejsatisfakcieoznačil
motív, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity, keď zverejnenie nepravdivých informácií bez
skutkových okolností nebolo dominantne motivované snahou žalovaného o objektívne informovanie

verejnosti o veciach verejného záujmu. Nestotožnil sa pritom s názorom žalovaného, že uvedeným
článkom svoje práva na slobodu prejavu realizoval v súlade s čl. 26 Ústavy SR z dôvodu, že v mediálnom
prostredí nie je ničím nezvyčajným venovať pozornosť problematike rozvodov verejne známych osôb
a v tejto súvislosti aj rozvodovému konaniu žalobcu, ktorý „kedysi postavil svoju kampaň na rodinných
hodnotách“. Záverom uviedol, že z pripojeného spisu sp. zn. 41C/7/2018 zistil, že žalobca v danom
prípade využil svoje právo na opravu v zmysle § 7 ods. 1 tlačového zákona a podal žalobu, ktorej bolo

vyhovené a žalovanému bola uložená povinnosť na uverejnenie opravy v znení „Vo vydaní týždenníka
Plus 7 dní z dňa 8. februára 2018 bolo na strane 118 v článku nazvanom Rozvod uverejnené skutkové
tvrdenie, že S. H.Á. sa na pojednávaní o rozvod manželstva naťahoval o výživné na svoje maloleté
deti. Toto skutkové tvrdenie je nepravdivé. Pravdivé skutkové tvrdenie je, že v otázke výživného S. H. v
plnom rozsahu a bez výhrad súhlasil s návrhom matky maloletých detí.“ Uvedeným výrokom súdneho

rozhodnutia však podľa prvoinštančného súdu nebolo poskytnuté dostatočné zadosťučinenie. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný,
pretože výška materiálnej satisfakcie závisela od posúdenia súdom, priznal plnú náhradu trov konania.

7. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý z odvolacích dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
vo výrokoch I. a II. zmeniť tak, že súd žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu
trov konania, alternatívne ho zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Napadnutý rozsudok označil za nesprávny a nezákonný, keď prvoinštančný súd vec nesprávne právne
posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalovaný uverejnením článku zasiahol do

osobnostných práv žalobcu, že v konaní bola preukázaná existencia vzniku a výšky nemajetkovej
ujmy, ktorej náhrady v peniazoch sa žalobca domáhal, vrátane príčinnej súvislosti medzi článkom a
negatívnymi následkami v živote žalobcu, zároveň prvoinštančný súd nevykonal viaceré žalovaným
navrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíavýrok,ktorýmžalobcovipriznalprávo
na uverejnenie ospravedlnenia označil za materiálne nevykonateľný. Namietal, že sa nestotožňuje s

posúdením žalovaných výrokov „sa pred súdom handrkoval o výživné“ a „na pojednávaní sa naťahoval
o výživné na maloleté deti- 10- ročného Q. a 4- ročnú P.“ ako nepravdivých skutkových tvrdení. Podľa
žalovaného sa totiž jedná o hodnotiace úsudky autorky článku vychádzajúce z pravdivých skutočností
ako premís pre hodnotiace úsudky. Slovné spojenia „handrkovať sa“ a „naťahovať sa“ žalobca a súd
vytrhávajú z kontextu vety, ktorej súčasťou sú výroky a z obsahu celého článku. Z celkovej formulácie

viet obsahujúcich napádané výroky: „Rozvod“! S. H. sa pred súdom handrkoval o alimenty“ a „Podľa
našich informácií sa S. H. k matke svojich detí príliš štedro nezachoval a na pojednávaní sa naťahoval aj
o výživné na maloleté deti- 10- ročného Q. a 4- ročnú P.“, ktoré boli súčasťou článku s titulkom „Rozvod!“,
a z ktorého vyplýva, že účelom článku bolo primárne informovať o tom, že žalobca sa rozvádza a o
súvisiacich skutočnostiach. Žalobcom napádané výroky sa týkajú len čiastkovej skutočnosti, a to názoru

a hodnotenia priebehu „rozvodového“ pojednávania žalobcu vychádzajúc z informácií, ktoré poskytol
autorke článku jej zdroj. Prvoinštančnému súdu v tejto súvislosti tiež vytkol, že bližšie nerozviedol svoj
názor, že pravdivosť uverejnených skutkových tvrdení nebola pred súdom vykonaným dokazovaním
preukázaná, naopak bola dokázaná ich nepravdivosť. Podľa žalovaného sa súd v tejto otázke iba
stotožnil s posúdením predmetných výrokov súdom prvej inštancie v konaní o uverejnenie tlačovej

opravy v konaní sp. zn. 41C/7/2018. V rámci konania o oprave však žalovaný poukazoval i na obsah
zápisnice o pojednávaní zo dňa 05.02.2018 vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.
zn. 18P/50/2017, kde žalobca uviedol: „Pokiaľ ide o navrhovaný obsah RD mám za to, že za súčasných
okolností a minimálne ďalšieho roka úprava výkonu rodičovských práv a povinností bude dostačujúca.“
a „Momentálne predávame nehnuteľnosti, ktoré sú v BSM a príjem z ktorých mi umožní plniť vyživovacie

povinnosti uložené súdom a zároveň očakávam v roku 2018 lepší hospodársky výsledok spoločnosti,
ktorú vlastním.“ Z uvedeného vyplýva, že medzi žalobcom a pani P. H. došlo jednoznačne k dohadovaniu
sa o výživné na ich maloleté deti a napádané výroky preto predstavujú hodnotiace úsudky vychádzajúce
z pravdivého skutkového základu. Prvoinštančný súd napádané výroky tiež posudzoval neprimeraneizolovane, bez toho, aby zohľadnil širší kontext článku, a to aj napriek jeho vlastnému konštatovaniu
obsiahnutému v ods. 29. odôvodnenia, podľa ktorého vo všeobecnosti musí byť sloboda prejavu
posudzovaná vo svetle veci ako celku, vrátane obsahu dotknutého vyhlásenia a kontextu, v ktorom

bolo vyhlásenie urobené a vrátane okolností, ktorých sa vec týka. Z ustálenej rozhodovacej praxe
však vyplýva, že hodnotiaci charakter výrokov je nutné posudzovať v ich kontexte a nie izolovane, ako
to urobil prvoinštančný súd (viď napr. nález ÚS SR zo dňa 06.02.2019, sp. zn. II. ÚS 59/2018). Z
uvedeného vyplýva, že napr. výrok „Podľa spisu G. mal šéf H. U. zabezpečiť koalíciu (a poslanecký
klub ANO) dvoch poslancov E. U.- C. I. P..“ sú podľa ÚS SR autorovým výkladom obsahu spisu, pričom

tieto informácie následne hodnotí. Žalobcom napadnuté výroky by tak optikou označeného nálezu ÚS
SR bolo možné vnímať ako hodnotenie autorky článku toho, čo bolo obsahom konania o rozvode a
úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom žalobcu s pani P. H.. Aj v prípade, že by
uvedené výroky predstavovali skutkové tvrdenia, či už pravdivé alebo nepravdivé, žalovaný má za to,
že týmito výrokmi nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, a už vôbec nie v takom rozsahu,
že by mali požívať právnu ochranu na úkor slobody prejavu žalovaného. Súd prvej inštancie síce

vykonal v konaní test proporcionality, avšak na jeho základe dospel k nesprávnym právnym záverom.
Opätovne zdôraznil, že témou napadnutého článku bolo predovšetkým informovanie o rozvode žalobcu,
čo potvrdila aj samotná autorka článku vo svojom výsluchu. V ďalšom poukázal na judikatúru ÚS ČR
(nález zo dňa 11.11.2005, sp. zn. I. ÚS 453/03) a nález ÚS SR zo dňa 28.10.2010, sp. zn. IV. ÚS
107/2010, v zmysle ktorých sa za verejnú vec považuje všetko, čo na seba púta záujem verejnosti,

t. j. „verejnou vecou je nielen všetka agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom
živote, t. j. napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto
funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na
seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne posudzované.“ Nestotožnil
sa ani s argumentáciou prvoinštančného súdu v ods. 35. odôvodnenia, že článok bol uverejnený v

čase, keď už politická angažovanosť žalobcu bola ukončená a žalobca pôsobil ako vysokoškolský
pedagóg a advokát a uverejnenie informácií o jeho súkromnom živote a nepravdivých informácií o výške
a platení výživného v rozvodovom konaní bez relevantného skutkového základu označil za nekorektné
a difamujúce. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo/46/2018, v ktorom sa súd
zaoberal, či možno politika, ktorý ukončil svoju politickú kariéru pred niekoľkými rokmi pred publikovaním

sporného článku považovať za osobu verejného záujmu, pričom v súvislosti s touto problematikou
uviedol: „za osobu verejného záujmu bol z hľadiska rozhodovania sporu považovaný nielen preto,
že v minulosti bol osobou verejne (politicky) činnou, ale i preto, že svojou (presne špecifikovanou)
negatívnou činnosťou počas verejnej činnosti, ale i po nej, vzbudzoval verejnú pozornosť. Je potrebné
si uvedomiť, že z hľadiska charakteru sporu za osoby verejného záujmu nemožno považovať len osoby

aktuálne verejne (politicky) činné, ale i osoby verejne známe (napr. i z predchádzajúcej verejnej, teda
napr. i politickej, kultúrnej, športovej a podobnej činnosti).“ Napriek tomu, že žalovaný na uvedené
poukazoval aj v prvoinštančnom konaní, v napadnutom rozsudku súd naznačil, že žalobca akoby v čase
článku už status osoby absolútneho verejného záujmu nemal a z toho dôvodu považoval uverejňovanie
informácií o súkromnom živote žalobcu za nekorektné a difamujúce. Téma článku bola pritom témou

legitímneho verejného záujmu, keďže išlo o tému, ktorá pútala pozornosť verejnosti, a to vzhľadom
k už spomínanej politickej kariére žalobcu a jej súvislostiach a z toho dôvodu je kritika i tejto témy
vychádzajúca zo súkromného života prípustná, či dokonca žiaduca (bližšie viď napr. rozsudok OS Nitra
zo dňa 17.02.2011, sp. zn. 7C/10/2009). Napadnuté výroky pritom majú základ v skutkovom deji, keď
v rozvodovom konaní žalobcu jednoznačne došlo k dohadovaniu nehovoriac o tom, že ďalšie návrhy

žalovaného na dokazovanie za účelom preukázania uvedeného neboli súdom vykonané. Nemožno
sa stotožniť ani s tvrdením súdu, že žalovaný uverejnil „nepravdivé informácie o okolnostiach výšky
a platenia výživného v rozvodovom konaní“. Ako už žalovaný uviedol, tieto výroky majú charakter
hodnotiacich úsudkov, pravdivosť ktorých nemožno dokazovať. Prvoinštančný súd sa nevysporiadal
ani s otázkou uverejnenia opravy týchto výrokov, ktorú žalovaný uverejnil na základe právoplatného a

vykonateľného meritórneho rozsudku v konaní o oprave, a to napriek tomu, že súdny spis z konania o
oprave bol podkladom pre vydanie rozsudku. Okrajovo dodal, že s meritórnym rozhodnutím v konaní o
opravesažalovanýnestotožňujeapodalvočinemudovolanie.Znapadnutéhorozsudkuvšaknevyplýva,
že by prvoinštančný súd uverejnenú opravu akýmkoľvek spôsobom v rámci testu proporcionality, resp.
širšie v rámci meritórneho posúdenia sporu strán, prihliadal. Žalovaný v tejto súvislosti poukazoval

pritom aj na názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 31.05.2021, č. k. 3Co/33/2020-215,
ktorý nespochybnil, že pri priznávaní práva na ochranu osobnosti treba prihliadať aj na uverejnenie
opravy súvisiacej s porušením tohto práva (obdobne nález ÚS SR zo dňa 19.04.2017, sp. zn. III. ÚS
104/2017). Prvoinštančný súd tak bezdôvodne poprel satisfakčný efekt priznanej opravy a tento odklonod ustálenej rozhodovacej praxe ani len nezdôvodnil. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým záverom, keď na základe vykonaného
testu proporcionality dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k neoprávnenému zásahu do

osobnostných práv žalobcu.

8. K priznanej náhrade nemajetkovej ujmy žalovaný v odvolaní uviedol, že dôvodnosť jej priznania je
nevyhnutné žalobcom riadne preukázať a tento musí tvrdiť a dokázať, že morálna satisfakcia nie je
dostatočná, pričom podľa § 13 OZ je súd vždy povinný skúmať závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti,

za ktorých došlo k zásahu (obdobne viď rozsudok NS SR zo dňa 19.05.2010, sp. zn. 5Cdo/202/2009).
Na podporu svojich názorov žalovaný citoval právne závery vyslovené v tejto súvislosti v rozhodnutiach
NS SR zo dňa 28.04.1998, sp. zn. 1Cdo/89/97, Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, str.
176, rozsudok NS SR zo dňa 27.04.2006, sp. zn. 4Cdo/171/2005, nález ÚS SR zo dňa 05.12.2017,
sp. zn. III. ÚS 288/2017, zo dňa 18.04.2013, sp. zn. IV. ÚS 492/2012, zdôrazniac subsidiárny charakter
peňažnejnáhradynemajetkovej ujmy,ktoráprichádzadoúvahylenvtedy,aknefinančnézadosťučinenie

sa javí ako nepostačujúce, t. j. v prípadoch vzniku ujmy značnej intenzity. Naproti tomu prvoinštančný
súd v napadnutom rozsudku uviedol, že stačí, aby znevažujúce tvrdenie sa dostalo na vedomie tretím
osobám. Skutočnosť, že ani samotná existencia zásahu, a teda ani miera zásahu nebola doposiaľ
žalobcom v konaní preukázaná, považuje žalovaný za významnú vadu konania, bez ktorej nie je v
konaní objektívne možné vydať rozsudok v jeho neprospech. Žalobca nepreukázal jeden konkrétny

negatívny následok, ktorý by mal mať vo sfére žalobcu uverejnený článok. Nakoľko zo strany žalobcu
nebol doposiaľ preukázaný vznik ujmy, žalovaný bol toho názoru, že v kontexte citovanej ustálenej
rozhodovacejpraxe najvyššíchsúdnychautorítžalobcaneuniesoldôkaznébremeno,apretomunemala
byť napadnutým rozhodnutím priznaná akákoľvek finančná náhrada. S odkazom na právne závery
vyslovené v rozhodnutí NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005 prvoinštančnému súdu tiež vytkol, že žiadnym

spôsobom neozrejmil, na základe čoho dospel k priznaniu nemajetkovej ujmy v prospech žalobcu vo
výške 20.000 eur, čo má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Poukázal pritom na
to, že v pôvodnom konaní dospel k záveru, že zo strany žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcu, keďže nebolo preukázané, že by došlo k zníženiu dôstojnosti, vážnosti,
osobnej a profesionálnej cti, dobrého mena a postavenia žalobcu vo vzťahu k členom jeho rodiny, ku

kolegom na pracovisku ako aj k ostatným spoluobčanom a spoločnosti a vychádzajúc z totožného stavu
dokazovania vydal rozsudok, ktorým žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur.
Rozsudok vydaný prvoinštančným súdom po zrušení pôvodného rozsudku tak označil za arbitrárny
a nepreskúmateľný. Nemajetkovú ujmu je podľa žalovaného nutné preukazovať a až následne po
posúdení jej závažnosti súd môže priznať jej náhradu v peniazoch. Výška nemajetkovej ujmy musí

byť pritom riadne podložená, pričom jej účelom nemôže byť akási „prevencia“ pred neoprávnenými
zásahmi do budúcna, ako tvrdí prvoinštančný súd, ale náhrada spôsobenej a preukázanej nemajetkovej
ujmy vo sfére žalobcu. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok vydaný totožnou zákonnou sudkyňou
v rámci konania vedeného na Okresnom súde Bratislava V, obdobne vo veci ochrany osobnosti pod
sp. zn. 10C/144/2012, kde síce žalobcovi priznala náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 eur,

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd však rozsudkom zo dňa 29.09.2021, č. k. 2Co/94/2018-451
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď túto podstatne
znížil, pričom v odôvodnení uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvej inštancie
bola zjavne excesívna, a to i s ohľadom na priznávanie nemajetkovej ujmy obetiam násilných trestných
činov. S poukazom na judikatúru ESĽP (rozsudok ESĽP zo dňa 06.04.2010 vo veci sťažnosti O. I. P.

proti M. č. 6372/06, zo dňa 21.10.2008 o neprípustnosti sťažnosti V., P. proti H. č. 20953/06) označil
totiž za nutné, aby súd pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z dôkazov preukazujúcich
výšku ujmy a zohľadňoval pritom výšku náhrady priznávanej za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam trestných činov (najmä násilných trestných činov) a zároveň zdôrazňujúc, že jej
výška nesmie byť pre médiá „ničivá“. Aj NS SR v rozsudku zo dňa 27.04.2006, sp. zn. 4Cdo/171/2005

konštatoval, že v prípade náhrady nemajetkovej ujmy nemožno priznávať neprimerané či dokonca
premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa, a ktoré
by napr. pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“
zásahov do iných základných práv zaručených ústavou mohli niektoré ujmy na iných základných
právach (napr. ujmy na zdraví či dokonca živote) bagatelizovať. V nadväznosti na uvedené žalovaný

v ďalšom poukázal na prehľad odškodňovania obetí násilných trestných činov v rámci rozhodovacej
praxe slovenských a českých všeobecných súdov a žiadal o jej zohľadnenie odvolacím súdom (rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.11.2014, sp. zn. 9Co/273/2013, rozsudok OS Košice zo dňa
26.10.2012, sp. zn. 16C/2016/2008, rozsudok NS ČR zo dňa 30.07.2014, sp. zn. 6Tdo/347/2014,rozsudok KS Žilina zo dňa 22.02.2011, sp. zn. 1To/10/2011, rozsudok NS SR zo dňa 30.10.2012, sp.
zn. 4Cdo/139/2011, rozsudok NS ČR zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 8Tdo/46/2013). V danej veci priznanú
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur v intenciách uvedeného označil za zjavne neprimeranú,

excesívnu a významným spôsobom presahujúcu výšku náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa žalovaného podstatne vyššia.
Naviac prvoinštančný súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nijako neodôvodnil a zjavnú
neprimeranosť možno demonštrovať aj na prípade, keď maloletej poškodenej, ktorá bola obeťou
znásilnenia, bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v sume 3.700 eur (rozsudok NS ČR zo

dňa 30.07.2014, sp. zn. 6Tdo/347/2014), čo bagatelizuje ujmy v podstatne citeľnejších a vážnejších
prípadoch. Zhrnúc uvedené žalovaný bol toho názoru, že žalobcovi v dôsledku uverejneného článku
nevznikla akákoľvek ujma, a to už nie ujma značnej intenzity, t. j. nie sú splnené predpoklady pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže vykonaným dokazovaním nebol preukázaný
negatívny dopad článku v rodinnom, pracovnom či inom prostredí žalobcu, pričom navyše vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané zníženie vážnosti žalobcu v spoločnosti v akejkoľvek miere. Za

nedostatočne odôvodnený a právne nesprávny označil aj záver prvoinštančného súdu, keď uviedol, že
náhradu priznal ako výšku zodpovedajúcu motívu, ktorý v danom prípade vybočil z medzí legitimity.
Vyslovil tiež názor, že ak by aj v dôsledku zverejneného článku došlo k vzniku negatívneho dôsledku na
strane žalobcu, napr. narušenie rodinných vzťahov, tak medzi článkom a vznikom takýchto negatívnych
dôsledkov by nebola daná príčinná súvislosť, a to z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že k údajným

negatívnym následkom došlo práve pod vplyvom článku, pričom zároveň určiť článok ako zdroj ujmy bez
vykonaného dokazovania vzhľadom k politickej činnosti žalobcu a súvisiacej mediálnej kritike nemožno
akceptovať. K namietanému nevykonaniu žalovaným navrhovaného dokazovania uviedol, že pripojenie
rozvodového spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 18P/50/2017 a prehratie zvukového záznamu
z pojednávania zo dňa 05.02.2018 Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 18P/50/2017 v konaní žalovaný

navrhoval za účelom preukázania pravdivosti skutkového základu žalobcom napádaných hodnotiacich
úsudkov. Prvoinštančný súd navrhované dokazovanie nevykonal a tento postup v rámci rozsudku nijak
neodôvodnil. Podľa názoru žalovaného prvoinštančný súd bezdôvodne a bez akéhokoľvek bližšieho
odôvodnenia zamietol uvedené návrhy na vykonanie dokazovania, a to napriek tomu, že boli spôsobilé
priniesť relevantné skutkové zistenia a preukázať tak pravdivý základ napádaných výrokov. V dôsledku

uvedeného došlo k sťaženiu dôkaznej pozície žalovaného v takom rozsahu, ktorý mal za následok jeho
neúspech v konaní (obdobne viď nález ÚS SR zo dňa 26.01.2010, sp. zn. III. ÚS 332/09). Záverom
odvolania žalovaný prezentoval argumentáciu týkajúcu sa materiálnej nevykonateľnosti petitu a výroku
I. napadnutého rozsudku v súvislosti s požiadavkou uverejniť ospravedlnenie „ako prvý článok po
dobu desiatich dní“. Bol toho názoru, že z uvedenej formulácie nie je jasné, čo znamená zverejniť

ospravedlnenie na webovom sídle žalovaného po dobu desiatich dní a zároveň ako prvý článok. Ak
by malo byť ospravedlnenie v rozsahu výroku I. uverejnené ako prvý článok v zmysle uverejnený ako
prvý článok v ten deň, nemôže dôjsť k naplneniu ďalšej požiadavky kladenej na žalovaného v zmysle
výroku I. rozsudku, a to, aby bolo ospravedlnenie takto uverejnené po dobu desiatich dní. Kým totiž
súd vykladá pojem „ako prvý článok“ v zmysle dokonavého konania, znenie „po dobu desiatich dní“

naznačuje nedokonavé konanie, čo ide proti sebe. Zo znenia tohto výroku tak nielenže nie je jasné, ako
ho správne vykonať tak, aby bolo ospravedlnenie na webovom sídle žalovaného uverejnené „ako prvý
článok“ a odôvodnenie v tejto súvislosti namiesto odpovede na namietanú nevykonateľnosť iba vynára
ďalšie otázniky.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu označil napadnutý rozsudok za vecne správny tak vo výrokoch,
ako aj v odôvodnení, pretože prvoinštančný súd vo veci správne postupoval a po bezprostrednom
kontakte s vykonaným dokazovaním a celou vecou aj správne rozhodol, keď sa podrobne vysporiadal
so všetkými skutočnosťami prípadu, ako aj relevantnými námietkami žalovaného. K namietaným
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že žalovaný ani

v odvolaní neupustil od svojej účelovej argumentácie, v zmysle ktorej malo byť primárnym účelom
napadnutého článku informovať verejnosť o rozvode žalobcu, nakoľko uvedená informácia nech by
bola akokoľvek primárna, nemá žiaden súvis s prejednávaným predmetom konania, pretože žalobca
strpel zverejnenie informácie o jeho rozvode a v tejto súvislosti sa žiadnej ochrany nedomáha. Je
úplne inou vecou, ak žalovaný vo svojom článku okrem informovania verejnosti o rozvode žalobcu

uvedie aj iné nepravdivé informácie, ktoré sa zásadným spôsobom dotýkajú osobnosti žalobcu.
Pravdivosť hoci aj primárnej informácie nijako nezbavuje žalovaného zodpovednosti aj za ďalšie ním
zverejnenéinformácie.Žalobcaakodominuslitisstanovilpredmetkonania,odktoréhosažalovanýsnaží
permanentne účelovo odvracať pozornosť a argumentovať niečím, čo predmetom konania nie je. Pokiaľprvoinštančnému súdu vyčíta izolované posudzovanie výrokov, tak žalovaný v odvolaní neuvádza, aký
kontext mal byť ignorovaný. Žalobca špecifikoval výroky, ktoré žalobou napáda, pričom sa jedná o
ucelené výroky, ktoré nie sú vytrhnuté z kontextu, ktorý by ich význam akokoľvek menil. Napádané

výroky sú pritom skutkové tvrdenia, pretože je ich možné podrobiť testu pravdivosti, čo potvrdil aj Krajský
súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 25.08.2021, sp. zn. 4Co/66/2020, v ktorom predmetné výroky
označil za nepravdivé rovnako ako súd v napadnutom rozsudku. Pre toto konanie žalobca nepovažoval
ani za rozhodujúce klasifikovanie predmetných výrokov či už podkategóriou skutkové tvrdenia alebo
hodnotiace úsudky, pretože aj v takom prípade by im chýbal akýkoľvek pravdivostný základ. Podstatné

je podľa žalobcu skôr konanie žalovaného, ktorý svojvoľne, bez rešpektovania osobnostných práv
dotknutých osôb, bez rešpektovania elementárnej novinárskej etiky zverejňuje nepravdivé a doslova
vymyslené informácie, ktorých jediným cieľom je šokovať a tým zvyšovať svoj predaj a zisk. Za mylnú
označil predstavu žalovaného, že ak uvedie do svojich článkov formulku „podľa našich informácií“,
tak sa môže zbaviť svojej zodpovednosti za zverejňované informácie. Z vykonaného dokazovania
(výsluch bývalej manželky žalobcu, zápisnica z pojednávania o rozvode žalobcu) pritom jednoznačne

vyplynulo, že žalobca sa nikdy o výške výživného na svoje deti s manželkou nehádal a ani nedohadoval,
keďže bez ďalšieho a v plnom rozsahu len akceptoval jej návrh na výšku výživného, ktorú následne
okresný súd v rozvodovom konaní aj schválil. Za tohto objektívneho a riadne preukázaného stavu je
neakceptovateľné, aby žalovaný v snahe šokovať za akúkoľvek cenu si vymýšľal a urážal iné osoby,
keď z neho bezdôvodne, bez akejkoľvek opory v realite spravil pred verejnosťou skúpeho človeka, a

to voči jeho vlastným deťom. Nepravdivé a difamujúce tvrdenia pritom nemôžu predstavovať žiadnu
legitímnu tému verejného záujmu. Žalobca sa nebráni zverejneniu témy o jeho rozvode, dokonca ani
prípadnej kritike v otázkach legitímneho verejného záujmu, ale nič z toho nie je predmetom tohto
konania. Žalovaný nemôže zverejňovať vymyslené, nepravdivé a na cti poškodzujúce tvrdenia a na
tomto poškodzovaní iných ešte aj zarábať. Za plne na mieste označil aj nezohľadnenie satisfakčného

efektu uverejnenej opravy, nakoľko inštitút opravy a ospravedlnenia majú inú povahu, vyvolávajú iné
právne účinky a slúžia iným účelom. Kým účelom opravy je zabezpečiť pravdivé informovanie verejnosti,
na ktoré má právo predovšetkým čitateľská verejnosť, tak účelom ospravedlnenia je zabezpečiť určitú
satisfakciu na zmiernenie škodlivého následku, ktorý spôsobil pôvodca informácie dotknutej osobe,
t. j. žalobcovi a nie verejnosti. Uverejnenie opravy nie je satisfakciou a v žiadnom rozsahu nemá

povahu satisfakčnej sankcie. Satisfakčnou sankciou je práve uverejnenie ospravedlnenia a náhrada
nemajetkovej ujmy dotknutej osobe. Uverejnenie opravy je reštitučnou sankciou sui generis, ktorej
recipientom je v konečnom dôsledku čitateľská verejnosť. Naviac efektívnosť opravy, ktorú žalovaný
odmietol zverejniť a urobil tak až na základe právoplatného rozsudku krajského súdu po takmer štyroch
rokoch od zverejnenia nepravdivých tvrdení, sa vzhľadom k tomuto časovému odstupu takmer úplne

stráca, čo spôsobil výlučne samotný žalovaný svojim obštrukčným (ne)konaním, keď ani neodpísal
na žalobcovu žiadosť o uverejnenie opravy. Žalovanému tiež vytkol, že pokiaľ namietal nesprávny
skutkový záver prvoinštančného súdu, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu, tak neuviedol, v čom konkrétnom mal súd v teste proporcionality pochybiť. Žalobca vyslovil
presvedčenie, že v právnom štáte nemôžu byť nepravdivé, absolútne vymyslené a hrubo urážajúce

vyjadrenia, ku ktorým žalobca nedal žiadnu zámienku a nemal ani možnosť sa k nim vyjadriť, nikdy
považované za oprávnený zásah do osobnostných práv dotknutej osoby, tak ako si to bez akéhokoľvek
vysvetlenia predstavuje žalovaný. Pri napádaných tvrdeniach žalovaný v článku neponechal žiadny
priestornavlastnéposúdenieskutkovéhostavuprečitateľa,neuviedolžiadnepodozreniečipochybnosti,
ale len uviedol nepravdivú skutočnosť, ktorá očierňuje žalobcu v očiach najširšej verejnosti. Ak by

nepravdivé difamačné tvrdenia bolo možné šíriť na základe slobody tlače, nemala by ústavná a zákonná
ochrana osobnostných práv absolútne žiadny obsah a zmysel. Judikatúra však celkom jednoznačne
preukazuje, že súčasťou slobody tlače nie je oprávnenie šíriť o komkoľvek nepravdivé difamačné
tvrdenia, čoho si žalovaný vzhľadom na množstvo prehratých súdnych sporov musí byť vedomý. Vo
vzťahu k namietanej náhrade nemajetkovej ujmy priznanej napadnutým rozhodnutím žalobca poukázal

na v konaní nesporné skutočnosti, a to, že týždenník Plus 7 dní je celoštátnym a najčítanejším
týždenníkom, printový článok s predmetnými výrokmi o žalobcovi vyšiel v náklade 330 000 kusov,
elektronický článok s predmetnými výrokmi o žalobcovi bol podľa samotného žalovaného v deň jeho
zverejnenia na internete tretím najčítanejším článkom za posledné tri dni, nasledujúce dni bol druhým
najčítanejším článkom za posledný mesiac, elektronický článok s predmetnými výrokmi o žalobcovi bol

v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku v nezmenenej podobe stále verejne prístupný. Z aplikačnej
praxe pritom vyplýva, že zásah, ku ktorému dôjde v celoštátnom médiu má širokú publicitu a tým je aj
objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť a vážnosť v značnej miere, kedy nefinančné zadosťučinenie nie
je dostatočné (napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2232/2006). Rozsah tohto nepriaznivého následkuv danom prípade ešte zvyšuje najvyššia čítanosť predmetného týždenníka ako aj jedna z najvyšších
čítaností práve inkriminovaného článku a tiež jeho stála verejná prístupnosť, čo sú nesporné skutočnosti.
K závažnosti vzniknutej ujmy prvoinštančný súd opakovane vypočul žalobcu a aj jeho bývalú manželku,

pričom ich výpovede sa v nepriaznivosti predmetných výrokov voči osobe žalobcu nijako nelíšili a presne
vymedzili ich škodlivosť voči osobe žalobcu. Vykonanie týchto dôkazov žalovaný v odvolaní opomenul
spomenúť. Bez ohľadu na to uviedol, že občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom
princípe, keďže k vzniku zodpovednostného vzťahu zo zásahu do osobnostných opráv postačuje,
že ide o zásah, ktorý je spôsobilý niektoré z osobnostných práv „len“ ohroziť, nie je predpokladom

vzniku tohto vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo (napr. rozsudok NS SR sp. zn.
5Cdo/126/2007). Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol
objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ a nevyžaduje sa pritom
ani vyvolanie následkov, postačuje, že neoprávnený zásah bol spôsobilý vyvolať narušenie chránených
práv osobnosti každej fyzickej osoby. Podľa ÚS SR (I. ÚS 689/2014) „nemajetková ujma vznikla už
samotným zásahom do jej osobnostných práv. Nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou

niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam,
resp. narušila jej dôstojnosť v očiach iných.“ Súdom priznanú výšku nemajetkovej ujmy označil za
primeranú a ako sa vyjadril prvoinštančný súd nepôsobí voči žalovanému represívne, čo vyplýva z
opäť nespornej skutočnosti ohľadne miliónových tržieb žalovaného (cca 2,3 milióna eur každý mesiac).
V ďalšom žalobca poukázal na právne závery vyslovené v rozhodovacej činnosti vo vzťahu k otázke

primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09, NS SR sp.
zn. 7Cdo/180/2012, III. ÚS 238/08). Poukázal tiež na to, že šesť súdnych rozhodnutí, na ktoré v odvolaní
poukazuje žalovaný v tejto súvislosti, sa nielenže týkajú úplne iných vecí, ale zároveň nepochádzajú
ani od najvyšších súdnych autorít (až na jednu výnimku), preto označil za nadbytočné sa k nim
vyjadrovať. Upozornil však na tendenčnosť a účelovosť, ku ktorej sa žalovaný uchyľuje, keď v súvislosti

s údajne priznávanou výškou nemajetkovej ujmy v trestných veciach argumentuje pár priznanými
sumami, pričom už neuviedol, že v danom prípade došlo k priznaniu celej uplatnenej sumy (napr. KS
v Žiline sp. zn. 1To/10/2011), a preto súdy nemohli posudzovať či by primerané nebolo priznať viac,
keďže boli výškou návrhu viazané. V súvislosti s rozhodnutím NS SR, na ktoré sa žalovaný odvolával
(sp. zn. 4Cdo/139/2011), išlo o situáciu, kedy dovolací súd dovolanie odmietol, pričom v súvislosti s

výškou nemajetkovej ujmy sa nijako nevyjadroval, len posúdil v intenciách podaného dovolania, že
neexistujú dôvody na jej zníženie (nie zvýšenie). Nakoľko právna úprava nestanovuje pri ochrane
osobnosti spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak žalobca bral ako referenčný rámec aj
aplikačnú činnosť súdov v obdobných veciach, v intenciách ktorých bolo nakoniec aj rozhodnuté (http://
medialne..etrend.sk/tlac/harabin-vysudil-od-plus-7-dni-cez-30-tisic-eur.html: Spoločnosť Plus 7 dní vs.

S. M. 8.298 eur, Spoločnosť Plus 7 dní vs. Š. U. 31.467 eur, H. H. vs. Š. U. 33.000 eur, Spoločnosť Plus 7
dní vs. S. M. 9.958 eur, Q. U. R.. S. M. 8.000 eur, Spoločnosť Plus 7 dní vs. S. M. 66.388 eur, Petit Press
vs. O. A. 33.193 eur, Ringier vs. D. J. 20.000 eur, H. H. vs. D. H. 99.000 eur, Spoločnosť Plus 7 dní vs.
R. E. 49.500 eur, https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/170837-sudy-media-a-sporne-rozhodnutia/:
D. J. vysúdil 5 mil. Sk za to, že o ňom denník Nový čas napísal, že močil z terasy reštaurácie, čo sa

na súde nepodarilo dokázať, sudca Š. U. vysúdil od spoločnosti H., I..J.., ktorá vydáva denník Pravda
3 mil. Sk za viacero článkov a karikatúr, E. E. (Smer) vysúdil od spoločnosti H., I..J.., ktorá vydáva
denník Pravda, 10.000 eur a ďalších 27.000 eur mu súd prisúdil ako trovy konania v súvislosti s novelou
zákona o vysokých školách, S. M. vysúdil 11 mil. Sk od Spoločnosť Plus 7 za zverejnenie tvrdenia,
že krádež auta jeho manželky vyšetrovala polícia protekčne, sudca U. J. vysúdil 3 mil. Sk od denníka

Sme za zverejnenie tvrdenia, že súdil podľa komunistických zákonov a posielal vtedy ľudí do väzenia
za ich názory, sudkyňa J. vysúdila 30.000 eur od TV Markíza- KS Trenčín sp. zn. 19Co/244/2012, sudca
J. vysúdil 10.000 eur- KS Košice sp. zn. 9Co/68/2016). Podľa žalobcu je potrebné tiež zohľadňovať
nielen samotnú nominálnu výšku priznávaných súm nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale aj zmeny v
ich reálnej výške, ktorá sa predovšetkým vďaka inflácii znižuje. Je predsa nesporné, že 1.000 eur v

roku 2009 malo reálne úplne inú hodnotu ako v roku 2022, čo sa v aplikačnej praxi často prehliada. Na
základeuvedenéhozhrnul,ženemajetkováujmapriznanážalobcoviprvoinštančnýmsúdomjedôvodná,
skutkovo a právne opodstatnená a súladná s aplikačnou praxou. S odkazom na ust. § 186 ods. 1, § 228
ods. 1 CSP vo vzťahu k namietanému nevykonaniu žalobcom navrhnutých dôkazov uviedol, že žalovaný
bol viazaný rozsudkom vyhláseným dňa 29.05.2019, sp. zn. 41C/7/2018 a prvoinštančnému súdu bolo

z úradnej činnosti známe vedenie konaní sp. zn. 4C/7/2018 a sp. zn. 18P/50/2017. Sudkyňa sa okrem
toho jasne priamo na pojednávaní pred vynesením napadnutého rozsudku vyjadrila, že nebude pripájať
rozvodový spis žalobcu, nakoľko sú tam maloleté deti. Žalobca predložil z rozvodového pojednávania
zápisnicu a obaja rozvádzajúci sa manželia v konaní vypovedali zhodne s jej obsahom. Žalovaný žiadnyz týchto dôkazov nespochybnil, žiadny z jeho zamestnancov sa predmetného pojednávania nezúčastnil
(ani samotná autorka článku, ako priznala vo svojej výpovedi), napriek tomu však obštrukčne žiadal
pripájať spis, ktorého nie je stranou a rovnako to procesne navrhoval aj v konaní o oprave, ktoré viedla

totožná zákonná sudkyňa, ktorá rozviedla manželstvo žalobcu a na pojednávanie si dobre pamätala a
jasne uviedla, že tam žiadne hádky ani dišputy medzi manželmi o výživnom neboli. Z uvedeného dôvodu
žalobca namieta procesnú taktiku žalovaného, kedy sa tento vydavateľ bulváru chce dostať do súdneho
spisu týkajúceho sa absolútneho súkromia žalobcu, jeho bývalej manželky a najmä ich maloletých
detí, úplne prehliadajúc zápisnicu z pojednávania, vykonané výsluchy a právoplatnosť rozsudku, ktorý

túto predbežnú otázku už meritórne riešil. Vykonanie zvukového záznamu z pojednávania o rozvode
či pripojenie celého spisu označil žalobca v danom prípade za bezpredmetné aj z toho dôvodu, že
žalovaný v súdnom konaní netvrdil, že žalobca sa skutočne handrkoval, resp. naťahoval o výživné na
svoje maloleté deti. Tvrdil len to, že predmetné tvrdenia sú v skutočnosti len zjednodušene podanou
informáciou o tom, že predmetom konania o rozvode žalobcu s bývalou manželkou bola aj úprava
výživného. Vykonanie navrhovaných dôkazov je preto celkom nespôsobilé plniť svoj základný účel,

pretože o tom, že otázka výživného bola predmetom konania o rozvode žalobcu, nepanoval medzi
stranami absolútne žiadny spor. Argumentáciu žalovaného ohľadom údajnej nevykonateľnosti výroku
I. napadnutého rozsudku označil žalobca za absurdnú a nerozumie jej, pretože určitosť vyjadrovania
pomocou poradových čísel je podľa žalobcu úplne zrejmá a často aj využívaná v legislatívnom jazyku
a doba trvania je tiež úplne zrejmá a často využívaná. Okrem toho žalovaný umiestnenie článku v

elektronickej forme menil a práve preto by použitie obdobnej formulácie o rovnocennom mieste, ako
používa tlačový zákon, bolo v danom prípade neurčité. Uviedol, že z dôvodu dlhodobo účelového
konania žalovaného bol žalobca nútený presne formulovať znenie samotného ospravedlnenia, ale
aj spôsob zverejnenia, aby žalovaný nezmaril jeho účel zverejnením ospravedlnenia, napr. len na
10 sekúnd, nečitateľným písmom veľkosti 1 mm alebo jeho zverejnením medzi staré články. Výrok

napadnutého rozsudku je preto podľa neho jasný a žalobca ani pri najlepšej vôli nevie, čo by malo byť
nejasné na vyjadrení poradia a doby trvania. V danom prípade nie je potrebné použiť žiadne špeciálne
druhy výkladu na vykonanie výroku I. napadnutého rozsudku, úplne stačí použiť základné pravidlá
zdravého rozumu a priradiť každému slovu z výroku I. napadnutého rozsudku len taký význam, aké tieto
slová (spojenia) v našej spoločnosti ustálene požívajú.

10. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že zotrváva na svojej doterajšej argumentácii v celom rozsahu
a žalobu aj naďalej považuje za neopodstatnenú. Za neakceptovateľnú označil námietku žalobcu,
že účel článku informovať verejnosť o rozvode žalobcu nemá žiaden súvis s predmetným konaním.
Opakovane upozornil na tému článku v rámci testu proporcionality, ktorý mal súd pri konflikte dvoch

rovnocenných ústavne garantovaných práv vykonať a zohľadniť pri ňom všetky skutočnosti týkajúce sa
uverejnenia článku, vrátane témy zverejneného článku, či povahy osoby žalobcu ako osoby absolútneho
verejného záujmu, ako aj ďalšie skutočnosti, ktoré však súd prvej inštancie nevykonal, a ak áno, tak
nedostatočne. Rovnako v odvolaní jasne uviedol, čo konkrétne myslel pod vyčítanou neprimeranou
izoláciou napadnutých výrokov a nebolo to vymedzenie výrokov v žalobe, ako sa mylne domnieva

žalobca, ale neprimeraná izolácia napádaných výrokov pri ich hodnotení súdom prvej inštancie.
Opätovne tiež zdôraznil, že v dôsledku ich izolácie dospel k nesprávnym záverom o charaktere
napadnutých výrokov, ktoré v širšom kontexte jednoznačne vyznievajú ako hodnotiace úsudky, ktorých
pravdivosť nemožno dokazovať. K rozhodnutiu súdu v konaní o oprave dodal, že toto považuje za
nesprávne, preto vo veci inicioval dovolacie konanie. Namietal, že v odvolaní sa nesnažil zbaviť

zodpovednosti formulkou „podľa našich informácií“. Jediné, čo žalovaný od súdu požadoval, bolo riadne
vykonanie testu proporcionality a jeho riadne odôvodnenie. Dôvody, pre ktoré odmieta žalobu ako
neopodstatnenú, majú ďaleko širší rozsah ako uvádza žalobca vo vyjadrení, pritom tieto žalovaný
aj dostatočne uviedol a popísal v podanom odvolaní. Neobstoja ani tvrdenia žalobcu, že žalovaný
na podklade článku zo žalobcu bezdôvodne bez akejkoľvek opory v realite spravil pred verejnosťou

skúpeho človeka, a to voči jeho deťom. Žalobcu a jeho osobnosť v článku žiadnym spôsobom totiž
nekategorizoval a nedehonestoval, naopak verejnosti sprostredkúva informácie o rozvodovom konaní
žalobcu,ktorédostalsprostredkovaneodsvojhozdroja,anazákladektorýchsamalúdajne„handrkovať“
o výživné, pričom daný výrok je uvedený vo forme hodnotiaceho úsudku. Za neprijateľné označil
aj tvrdenia o správnom nezohľadnení satisfakčného efektu uverejnenej opravy. Nikto netvrdí a ani

nepopiera, že oprava nemá povahu satisfakčnej sankcie. Žalovaný v odvolaní dáva do pozornosti
satisfakčný efekt, nie povahu opravy a požiadavku zohľadniť pri rozhodovaní skutočnosť, že pôvodcom
zásahu bola uverejnená oprava, podporil aj poukazom na nález ÚS SR zo dňa 19.04.2017, sp. zn.
III. ÚS 104/2017 a obdobne sa v tejto súvislosti vyjadril aj odvolací súd v zrušujúcom uznesení zodňa 31.05.2021, č. k. 3Co/33/2020-215. Žalovaný tak zotrváva na svojich tvrdeniach, že súd mal v
rozsudku zohľadniť satisfakčný efekt, čo nevykonal. Nepochybne uverejnením opravy žalovaný uviedol
veci na (údajne vzhľadom na prebiehajúce dovolacie konanie) pravú mieru, a teda nielen opravil

údajne nesprávne skutkové tvrdenie v článku, ale táto oprava mala zároveň efekt satisfakcie voči
žalobcovi za prípadný spôsobený zásah do osobnostných práv, keď čitateľ si mohol podobne, ako
v prípade ospravedlnenia, ako prostriedku morálneho zadosťučinenia v intenciách ustanovení OZ o
ochrane osobnosti fyzickej osoby, prečítať, že sa žalobca o výživné „nehandrkoval“, čo mohlo mať svoj
vplyv následne na hodnotiaci úsudok čitateľa. Recipientom opravy aj ospravedlnenia je v konečnom

dôsledku verejnosť. Argumentácia žalobcu tak v tejto časti neobstojí a žalovaný aj naďalej trvá na
odvolacom dôvode nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnych skutkových zistení, keď na
základe testu proporcionality súd dospel k záveru, že došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu. Nakoľko žalovaný v priebehu celého konania mal za to, že k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobcu nedošlo, skutočnosti o náklade týždenníka a čitateľnosti predmetného
článku sú právne irelevantné. Uviedol, že žalovanému nie je zrejmé, prečo žalobca poukazuje na to,

že článok je doposiaľ uverejnený na webovom sídle žalovaného, keď v žalobnom petite absentuje
povinnosť odstrániť predmetný článok z webového sídla žalovaného. Uvedené vzbudzuje otázku, či
žalobcovi ide skutočne o odstránenie údajných nepriaznivých následkov údajného neoprávneného
zásahu žalovaného do osobnostných práv žalobcu. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že pôvodne plánoval
prijať rozhodnutie o odstránení/neodstránení článku (jeho spornej časti) z webovej stránky žalovaného

až po rozhodnutí o dovolaní v konaní o oprave a právoplatnom rozhodnutí vo veci samej v danom
prípade, avšak napokon z právnej opatrnosti pristúpil k odstráneniu článku ešte pred skončením týchto
konaní. V ďalšom v súvislosti s tým, že samotné spojenie fyzickej osoby s kritizovanou činnosťou alebo
osobou nie je zásahom do práva na česť a dôstojnosť poukázal na právny záver vyslovený v náleze
ÚS SR zo dňa 15.12.2009, sp. zn. II. ÚS 152/2008, uznesení NS SR v uznesení z 26.06.2013, sp.

zn. 6Cdo/169/2011, s ohľadom na ktoré neobstojí ďalšie tvrdenie žalobcu, že na úspešné uplatnenie
práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva
chránené ust. § 11 OZ. Názor vyslovený v žalobcom citovanom rozsudku sp. zn. 5Cdo/126/2007 označil
žalovaný za rozhodovacou praxou prekonaný, resp. týka sa len prípadov, ak žalobca žiada poskytnutie
len nemateriálnej satisfakcie. Pokiaľ žalobca poukazoval na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008,

ktoré sa týkalo ochrany súkromia, a v ktorom v prípade zásahu do práva na ochranu súkromia súd
konštatoval, že nie je potrebné preukazovať zníženie dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti uviedol, že to
neznamená, že sa nemusí preukazovať iný zásah v zmysle § 13 ods. 2 OZ. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/15/2003, ako aj rozsudok zo dňa 19.05.2010, sp. zn. 5Cdo/202/2009. K
ďalšiemu žalobcom citovanému rozhodnutiu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 689/2014 uviedol, že výrok v médiách

predstavuje neporovnateľne odlišnú situáciu, kde vznik nemajetkovej ujmy nemôže byť automatický
(v danej veci sa jednalo o nezákonné obmedzenie osobnej slobody). Pre daný prípad označil za
neaplikovateľný aj nález ÚS SR zo dňa 09.11.2016, sp. zn. I. ÚS 689/2014, ktorý bol naviac prekonaný
napr. nálezom ÚS SR zo dňa 05.12.2017, sp. zn. III. ÚS/288/2017. Aj v intenciách záverov NS
SR v rozsudku sp. zn. 7Cdo/180/2012, ktorý citoval vo vyjadrení žalobca, je nutné podľa neho dokazovať

výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy. Táto požiadavka dokazovania bola vyjadrená aj NS SR
v rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 89/97 zo dňa 28.04.1998. Opakovane v tejto súvislosti žalovaný zdôraznil
aj subsidiárny charakter nemajetkovej ujmy, ktorá prichádza do úvahy len vtedy, keď sa nefinančné
zadosťučinenie javí ako nepostačujúce, t. j. v prípadoch vzniku nemajetkovej ujmy značnej intenzity.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však vôbec nevyplýva, v čom súd videl značnú nemajetkovú

ujmu na strane žalobcu. Okrem zverejnenej opravy je potrebné pri posudzovaní výšky nemajetkovej
ujmy zohľadniť aj priznanie nemateriálnej satisfakcie v podobe ospravedlnenia s poukazom na čo
označil žalovaný priznanú náhradu nemajetkovej ujmy ako značne excesívnu. Žalovaný má tiež naďalej
za to, že zohľadňovať je potrebné aj rozhodovaciu prax slovenských a českých súdov vo veciach
odškodňovania obetí násilných trestných činov. Žalovaný nerozporuje vyčíslenie náhrady nemajetkovej

ujmy žalobcom v žalobe, ale výšku náhrady priznanej súdom prvej inštancie, ktorá nemá podklad vo
vykonanom dokazovaní, a ktorá ani nebola riadne odôvodnená. Uviedol, že pri vyjadrení referenčného
rámca žalobcu tento evidentne vychádzal z článku s názvom „H. H. dostal najväčšiu ranu za tento rok.
Má zaplatiť takmer 100 tisíc eur“ uverejnenom dňa 10.07.2009 na webovom sídle týždenníka Q., ktorý
však reflektuje na obdobie roku 2009 a nezohľadňuje ani tú skutočnosť, že výrazná väčšina z týchto

rozhodnutí bola neskôr na základe odvolaní a mimoriadnych opravných prostriedkov zrušená. Naviac
žalovaný dáva do pozornosti predovšetkým tú skutočnosť, že od roku 2009 sa podstatne, predovšetkým
pod vplyvom súdnej praxe ESĽP zmenila súdna prax všeobecných súdov, ako aj ÚS SR (napr. nález ÚS
SR sp. zn. I. ÚS 235/2020 z 22.09.2020). Žalovaný zotrval aj na odvolacej argumentácii o spôsobilostiním navrhovaného dokazovania preukázať relevantné skutkové zistenia v konaní a preukázať tak
pravdivý základ napádaných výrokov. Odmietol tvrdenia, že by sa malo jednať o obštrukciu z jeho strany.
Zotrval aj na argumentácii o nevykonateľnosti napadnutého výroku I., keď samotný výraz „uverejniť ako

prvý článok“ možno podľa neho vykladať dvojako, a to jednak „uverejnený ako v poradí prvý“, ale i
ako „uverejnený prvý v rade“, čo je podstatný rozdiel, predovšetkým pokiaľ sa jedná o uverejnenie na
webovom portáli, ktorý je určitým spôsobom rozvrhnutý na niekoľko častí a sekcií, ktorých poradie môže
ovplyvniť navyše i zariadenie, cez ktoré je webový portál užívateľom prehliadaný. Je rozdiel, ak by malo
byť ospravedlnenie uverejnené ako „v poradí prvý“ do troch dní od právoplatnosti rozsudku a rozdiel,

ak by malo byť uverejnené ako „prvý v rade“. V prvom prípade by to znamenalo, že ospravedlnenie
bude uverejnené ako prvé v čase, t. j. predtým, než žalovaný uverejní ostatné články v daný deň,
naopak v druhom by čas pri určení poradia nehral rolu, a ospravedlnenie by bolo uverejnené „nad“
všetky ostatné články. V konečnom dôsledku by tak článok uverejnený podľa prvej varianty výkladu
bol uverejnený ako posledný, napriek tomu, že by ho žalovaný uverejnil ako prvý. Aj keby však bolo
ustálené, aký význam priradiť pojmu „prvý článok“, tak stále nie je jasné, kde na webovej stránke

žalovaného má byť ospravedlnenie uverejnené. Dodal, že nevykonateľnosť výroku I. je spôsobená aj
požiadavkou na uverejnenie ospravedlnenia na webovom sídle www.plus7dni.sk, ktoré však neexistuje,
nakoľko žalovaný má v prevádzke webové stránku https://plus7dni.pluska.sk, na čo upozorňoval už v
konanípredsúdomprvejinštancie,načožalobcanereagoval.Bezohľadunato,žalovanýjetohonázoru,
že bez bližšej špecifikácie a konkretizácie umiestnenia ospravedlnenia nie je z technických dôvodov

možné ospravedlnenie uverejniť. Webová stránka žalovaného je naprogramovaná do určitých rozložení
obsahujúcich rôzne obrázkové prvky, či upútavky na články, ktoré pripúšťajú obmedzený text, t. j. priamo
na predmetnej stránke objektívne ani nie je možné uverejniť text v rozsahu uloženého ospravedlnenia.

11. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaný ako profesionál v novinárskej práci počas celého

súdneho konania úplne odmieta akúkoľvek zodpovednosť za flagrantné porušenie jeho základných
a celosvetovo platných princípov novinárskej etiky spočívajúcich predovšetkým v uverejňovaní riadne
overených a pravdivých informácií. V danom prípade žalovaný zverejnil absolútne vymyslenú difamačnú
informáciu o žalobcovi, ktorú si nijako neoveril a bez ďalšieho s ňou oboznámil státisíce svojich čitateľov.
Uvedenéskutočnostideterminujúzávertestuproporcionality,pričompozíciažalobcuakoverejneznámej

osoby ho nijako nezbavuje ochrany pred nepravdivým osočovaním jeho osobnosti, a to zvlášť v jeho
intímnej sfére, kde vzťah k jeho vlastným deťom rozhodne patrí. V súvislosti so satisfakčným efektom
zdôraznil nasledovné špecifiká predmetného konania: žalobca podal žalobu v tomto konaní až po tom,
ako mu bolo v konaní o uverejnenie opravy doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe, z ktorého bolo
zrejmé, že žalovaný všetko rozporuje a svojím obštrukčným konaním bude celé roky odďaľovať nápravu

a zväčšovať tak zásah do práv žalobcu, ktorý spôsobil, čo sa potvrdilo. Predmetné výroky žalovaný
zverejnil v printe a aj na svojom webovom sídle, pričom oprava bola a mohla byť zverejnená len v
printe, preto ospravedlnenie v tomto konaní žiada zverejniť len na webovom sídle žalovaného, čím sa
dostane do sféry iných čitateľov ako tých, ktorí si kupujú printové vydanie týždenníka Plus 7 dní, a ktorí
si tak zverejnenú opravu mohli prečítať, efektívnosť opravy, ktorá bola zverejnená takmer po štyroch

rokov od zverejnenia nepravdivých tvrdení sa blíži podľa žalobcu k nule. Ani žalovaný nemôže tvrdiť,
že časový faktor je pri oprave nepodstatný. Žalobca akceptuje právo žalovaného na súdnu ochranu,
vrátaneprávapodávaťriadneajmimoriadneopravnéprostriedky,avšakžalovanýsimusíbyťvedomý,že
ich neúspešným uplatnením zásadne znižuje efekt budúcej opravy, a preto je neudržateľné, aby s týmto
efektom kalkuloval v inom konaní a chcel započítavať efekt, ktorý svojím vlastným konaním degradoval

k nule. Zdôraznil, že časový faktor je podstatný tak pri oprave, ako aj pri ospravedlnení. Nemôže podľa
žalobcu panovať rozumná pochybnosť o tom, že zväčšovaním časového odstupu medzi nezákonným
konaním a snahou o zmiernenie formou ospravedlnenia dochádza k znižovaniu satisfakčnej efektívnosti
ospravedlnenia. V danom konaní časový rozdiel predstavuje už teraz 50 mesiacov! K neoprávnenosti
zásahu uviedol, že ak by nepravdivé difamačné tvrdenia bolo možné šíriť na základe slobody tlače,

nemala by ústavná a zákonná ochrana osobnostných práv absolútne žiadny obsah a zmysel. Žalobcom
citovaná judikatúra celkom jednoznačne preukazuje, že súčasťou slobody tlače nie je oprávnenie šíriť
o komkoľvek nepravdivé difamačné tvrdenia. Priznanú výšku nemajetkovej ujmy označil za súladnú
s aplikačnou praxou, ktorú žalobca riadne preukázal vykonaným dokazovaním a súčasne neohrozuje
činnosť žalovaného, čo rovnako žalobca preukázal a žalovaný to nikdy nerozporoval. V danom

prípade nemožno v dôsledku priznania náhrady nemajetkovej ujmy hovoriť ani o vzniku bezdôvodného
obohatenia. Suma priznaná prvoinštančným súdom podľa žalobcu nedosahuje výšku, ktorá by bola
spôsobilá zabezpečiť riadnu satisfakciu žalobcovi za nedôvodné, vymyslené a nanajvýš urážlivé výroky,
ktoré žalovaný zverejnil o žalobcovi a oboznámil s nimi širokú verejnosť, ktorá žalobcu pozná, a preto sipredmetné výroky dokázala veľmi dobre stotožniť práve s osobou a tvárou žalobcu, čím je tento zásah
o to intenzívnejší. Zdôraznil tiež, že ani porušovateľ osobnostných práv by zo svojho nezákonného
konania nemal mať prospech. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že navrhovaným dokazovaním má byť

preukázaný pravdivý skutkový základ žalobou napádaných hodnotiacich úsudkov uviedol, že žalovaný
v konaní netvrdil, že by sa žalobca skutočne handrkoval, resp. naťahoval o výživné na maloleté deti,
ale tvrdil, že predmetné tvrdenia sú v skutočnosti len zjednodušene podanou informáciou o tom, že
predmetom konania o rozvode žalobcu s bývalou manželkou bola aj úprava výživného. Vykonanie
navrhovaných dôkazov tak nie je spôsobilé splniť svoj základný účel. Platí tiež, že ak žalovaný skutočne

chcel preukázať pravdivosť svojich tvrdení, tak mu nič nebránilo predložiť dôkazy, ale on sa podľa
žalobcu chcel dostať k súdnemu spisu, ktorého nebol účastníkom, a ktorý nikdy nemal k dispozícii a teda
z neho nemohol pripraviť predmetný článok. Argumentáciu žalovaného týkajúcu sa nevykonateľnosti
rozsudku (výroku I.) označil za nezmyselnú a ústiacu až do absurdného záveru, že spojenie „prvý
článok“ je nejasné a teda nevykonateľné. Dodal, že v našom geopolitickom priestore je notorietou, že
sa číta zľava doprava, zhora dolu, čo je aj kľúčom pri určení miesta pre „prvý článok“. Vzhľadom k

tomu, že žalovaný dokáže napísať a publikovať článok z pojednávania, na ktorom nebol, tak určite
je podľa žalobcu schopný aj uverejniť ospravedlnenie súladné s napadnutým výrokom. Žalobca nikdy
nechcel technicky a ani inak komplikovať žalovanému zverejnenie ospravedlnenia, práve preto doplnil
petit tak, aby písmo ospravedlnenia zodpovedalo technickému nastaveniu, ktoré používa žalovaný,
avšak ani táto dobrá vôľa žalobcu očividne nestačila, keďže žalovaný tentokrát tvrdí, že webové sídlo

www.plus7dni.sk vlastne neexistuje, a to napriek tomu, že táto webová doména je registrovaná práve
na žalovaného, a to tak v čase zverejnenia napádaných výrokov, ako aj v čase podania žaloby a
dnes. Jediné, čo technicky žalovaný robí je, že presmerováva svoju doménu www.plus7dni.sk na
svoju inú doménu- www.plus7dni.pluska.sk, čo spomenul až v záverečnom vyjadrení pred vyhlásením
rozsudku, preto žalobca z pohľadu hospodárnosti už petit nemenil, nakoľko to nepovažoval za nutné,

lebo existencia webového sídla www.plus7dni.sk bola v konaní žalobcom riadne preukázaná, žalovaný
uvedené nespochybnil a presmerovávanie tejto domény na inú je plne v dispozícii žalovaného, žalobca
nemá voči tomu žiadne výhrady, no najmä to nemá žiaden vplyv na vykonateľnosť napadnutého
výroku.Odvolaciuargumentáciužalovanéhotakoznačilzaúčelovú,odvracajúcupozornosťodpredmetu
konania, bezdôvodne bagatelizujúcu aplikačnú prax najvyšších súdnych autorít a nekonzistentnú, ktorá

nie je spôsobilá ovplyvniť zmenu napadnutého rozsudku.

12. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 06.02.2024 žalobca oznámil, že NS SR uznesením zo
dňa 06.12.2023, sp. zn. 4Cdo/136/2022 odmietol dovolanie žalovaného v konaní o uverejnenie opravy,
v ktorom sa posudzovali totožné námietky, ako vzniesol žalovaný v odvolaní. Predmetné uznesenie

označil za podstatné pre toto konanie z dôvodu, že v ňom NS SR súladne s názorom
okresného súdu aj krajského súdu posúdil tú istú argumentáciu, ktorú uplatnil žalovaný aj v odvolaní
podanom v danej veci, a to konkrétne, že napadnuté výroky nie sú skutkové tvrdenia, ale hodnotiace
úsudky vychádzajúce z pravdivého skutkového základu, a že boli súdom posudzované neprimerane
izolovane. Dovolací súd však jednoznačne konštatoval, že súdy nižších inštancií nepostupovali v

hodnotení sporného výroku izolovane, pri výroku o „naťahovaní (hádaní/sporení) sa žalobcu o výživné
na maloleté deti žalobcu“ možno bez pochybností uzavrieť, že skutkové tvrdenie žalovaného bolo
jednoznačne nepravdivé. Najvyšší súd SR tak vyhodnotil obranu žalovaného ako nedôvodnú a jeho
zásah do osobnostných práv žalobcu za nepochybný. Vo vzťahu k rozhodnutiu o peňažnej satisfakcii
žalobcatiežpoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.3Cdo/106/2012,akoajÚSSRsp.zn.I.ÚS689/2014

a ustálenú judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva pozitívny záväzok štátu zabezpečiť účinnú ochranu práv
jednotlivca, vrátane osobnostných práv. Vnútroštátne súdy síce disponujú istou mierou voľnej úvahy pri
posudzovaní, či je finančná satisfakcia potrebná na účely zabezpečenia efektívnej nápravy, platí však,
že v prípade zneužitia novinárskych slobôd je súčasťou legitímnych očakávaní poškodeného to, že súdy
„napravia ujmu, ktorá mu vznikla a uložia sankciu, ktorá bude pôsobiť dostatočne odrádzajúco vo vzťahu

k opakovaniu takýchto prípadov zneužitia“.

13. Žalovaný v reakcii na protistranou doručené vyjadrenie spolu s uznesením NS SR sp.
zn. 4Cdo/136/2022 uviedol, že sa aj naďalej pridržiava doterajšej odvolacej argumentácie a žalovaný
nárok neuznáva. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že predložené uznesenie NS SR obsahuje posúdenie

totožných námietok, aké žalovaný vzniesol v odvolaní, nakoľko predmetom tohto konania je aj článok
zverejnený na internetovom portáli www.plus7dni.sk. Predmetom oboch konaní sú tak odlišné články a
odlišné výroky. Okrem toho predmetom konania o uverejnenie opravy je už z povahy veci posúdenie
odlišných právnych otázok, ako v konaní o ochranu osobnosti, a preto nemôže byť pravdivé tvrdeniežalobcu, že by dovolací súd mal zásah do osobnostných práv žalobcu za preukázaný, čo sa v texte
uznesenia neuvádza. Bez povšimnutia nemôže obstáť ani skutočnosť, že charakter výroku „Rozvod!
S. H. sa pred súdom handrkoval o alimenty!“, ktorý nebol predmetom konania o uverejnenie opravy (a

nezaoberal sa ním ani dovolací súd) je zo svojej povahy odlišný už len tým, že je obsiahnutý v titulku
článku, pričom titulok printového článku žalobca nenapádal. V ďalšom poukázal na funkciu titulku článku,
za účelom ktorej súdna prax akceptuje aj použitie expresívnejších, zveličujúcich a provokujúcejších
výrazov (viď napr. nález ÚS SR zo dňa 21.01.2014, sp. zn. III. ÚS 385/2012, nález ÚS SR zo dňa
18.09.2012, sp. zn. II. ÚS 340/09). Upozornil tiež na to, že v odvolaní namietal oveľa širší rozsah

nedostatkov ako v dovolaní v konaní o uverejnenie opravy a predmetom dovolania boli odlišné právne
otázky. Dodal, že rozhodnutia vydané v konaní o uverejnenie opravy považuje aj naďalej za nezákonné
a porušujúce práva žalovaného v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd, ako aj čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR, čl. 10 ods. 2 dohovoru, a
preto v súčasnosti voči nim pripravuje aj ústavnú sťažnosť. Zotrval aj na argumentácii o excesívnosti
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy a nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tom, že

prvoinštančný súd neidentifikoval v čom videl značnú nemajetkovú ujmu. Za dôvodný považoval aj
naďalej návrh na doplnenie dokazovania.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je sčasti dôvodné. K zmene
napadnutého rozhodnutia pristúpil odvolací súd bez potreby nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP,
a to vzhľadom k tomu, že vo veci vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,
v dôsledku čoho nebolo vo veci potrebné dopĺňať prvoinštančným súdom vykonané dokazovanie a

dôvodom pre zmenu rozhodnutia podľa § 388 CSP bolo rozdielne právne posúdenie primeranosti
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv žalobcu.

15. Právny poriadok Slovenskej republiky zabezpečuje ochranu osobnostných práv prostredníctvom
viacerých inštitútov verejného aj súkromného práva (napr. Trestný zákon, Tlačový zákon, Občiansky

zákonník, zák. č. 514/2003 Z. z., zák. č. 211/2000 Z. z. a iné). Hlavným zmyslom a cieľom
občianskoprávnej ochrany, založenej na objektívnom zodpovednostnom princípe, je všestranný rozvoj
osobnostnej sféry, právo na rešpektovanie a zachovanie dôstojnosti a cti človeka, jeho individuálnej
integrity a ucelenosti, a poskytnutie ochrany pred neoprávnenými zásahmi do práva na ochranu
osobnosti. V ustanovení § 11 OZ sú príkladmo vymenované čiastkové osobnostné práva, ktorým zákon

priznáva ochranu, ak je napadnutá osobnosť človeka ako celok. K významným právnym hodnotám
patrí práve česť fyzickej osoby, nakoľko má dôležitý význam pre jej vzťah k iným fyzickým osobám a
ostatným účastníkom občianskoprávnych vzťahov, čím značne ovplyvňuje jej postavenie v spoločnosti.
Predmetom ochrany pritom nie je len občianska česť v užšom slova zmysle, ale aj česť človeka v
odborných kruhoch, v ktorých je známy svojou prácou a činnosťou (napr. NS ČR Cpj 138/1969).

Zákonodarcom sledovaným účelom je poskytnutie ochrany len v prípadoch závažnejšieho porušenia
cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana. Z normatívnej
právnej úpravy možno vyvodiť nasledovné kumulatívne podmienky pre založenie tejto objektívnej
zodpovednosti:
a) neoprávnený (protiprávny, nedovolený) zásah do chráneného všeobecného osobnostného práva

fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby, a to nielen
vo forme konania, ale aj opomenutia (nevyžaduje sa vyvolanie následku),
b) existencia ujmy na osobnostných právach a
c) príčinná súvislosť medzi neoprávnenosťou zásahu a spôsobenou ujmou.

16. Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti možno terminologicky vymedziť ako
konanie, ktoré zasahuje do práv chránených ustanovením § 11 OZ a je v rozpore s povinnosťami
pôvodcu zásahu, stanovenými objektívnym právom. Medzi najčastejšie neoprávnené zásahy do
práva na ochranu osobnosti v mediálnom priestore patrí najmä uverejnenie nepravdivých údajov
dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti a dôstojnosti osoby, neprimeraných hodnotiacich úsudkov

vybočujúcich z medzí vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, míňajúcich sa
sledovanému účelu (hanobiaca kritika), pravdivých tvrdení majúcich osočujúcu povahu, pôsobiacich
difamačne, vyvolávajúcich znevažujúci dojem a tých, ktoré sa dotýkajú intímnej sféry človeka. Naopak
o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti nepôjde, ak existujú okolnosti vylučujúceneoprávnenosť zásahu (napr. súhlas dotknutej osoby, výkon iného subjektívneho práva stanoveného
zákonom, svojpomoc, plnenie zákonom uloženej povinnosti, nutná obrana či krajná núdza). Za
neoprávnený zásah nemožno tiež považovať kritiku, ak je pravdivá, svojou formou primeraná, akcentuje

vecnosť, konkrétnosť a pridržiava sa hraníc nevyhnutných pre dosiahnutie cieľa. Pri posudzovaní
neoprávnenosti zásahu je nevyhnutné ustanovenia OZ vykladať v intenciách a v súlade s ústavou.
Ústavným rámcom ochrany osobnostných práv je čl. 19 ústavy, v zmysle ktorého každý má právo
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo na ochranu mena, ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života a ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. Okrem práv spätých
s ochranou osobnosti, ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, medzi inými aj právo na
slobodu prejavu (čl. 26), ktoré sa najčastejšie dostáva do konfliktu práve s osobnostnými právami
fyzickej osoby. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, sloboda prejavu predstavuje jeden
zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, fundamentálnu podmienku rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo,

resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré šokujú alebo znepokojujú štát alebo
časť obyvateľstva, čo si vyžaduje pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť
o demokratickej spoločnosti (Handyside v. Spojené kráľovstvo, rozsudok zo dňa 7.12.1976, nález ÚS
SR zo dňa 21.01.2014, sp. zn. III. ÚS 385/2012). Je však nesporné, že v niektorých prípadoch musí
sloboda prejavu ustúpiť, keď limitačné klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 ústavy, ako aj v čl. 10 ods.

2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia
slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré vždy musia zodpovedať demokratickému charakteru
spoločnosti. Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť ochrana práv a slobôd iných, teda okrem iného
aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19
ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné

osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Uplatňovanie týchto
základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak,
aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana práva iného. Inými
slovami povedané, pri kolízii slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s
prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná

prednosť pred právom druhým. Existencia samotného zásahu do osobnostných práv pritom nemusí
nevyhnutne viesť k záveru o jeho neoprávnenosti, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného
práva a vzhľadom na okolnosti nepresiahol hranice primeranosti. V každom konkrétnom prípade je preto
vždynevyhnutnéskúmaťmieru(intenzitu)tvrdenéhoporušeniazákladnéhoprávanaochranuosobnosti,
a to práve v kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania

týchto práv. Uvedenému v difamačných sporoch slúži tzv. test proporcionality slúžiaci ako interpretačný
a aplikačný nástroj na riešenie konfliktu dvoch základných ľudských práv, výsledkom ktorého je priznanie
väčšej dôležitosti jednému z dvoch proti sebe stojacich základných práv a slobôd. V rámci tohto testu
je nevyhnutné ustáliť: 1. či je druh sporného prejavu chránený v zmysle čl. 26 Ústavy SR, 2. či došlo k
zásahu do slobody prejavu, 3. či mal zásah zákonný základ, a zodpovedať otázky kto, o kom, čo, kde,

kedy a ako sporný názor vyslovil.

17. K porušeniu práva na česť, resp. dobrú povesť, môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek
iným konaním difamujúcej povahy. Ak k takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní
primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci

úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Európsky
súd pre ľudské práva opakovane zdôrazňuje, že existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka
pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (viď napr. Feldek vs. SR, rozsudok ESĽP z
12.07.2001, De Haes a Gijsels vs. Belgicko, rozsudok z roku 1997, Lingens vs. Rakúsko, obdobne
NS ČR v rozsudku zo dňa 20.01.2010, sp. zn. 30Cdo/2900/2008). Skutkové tvrdenie sa opiera o

fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, t. j. pravdivosť tvrdenia
možno verifikovať. V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu
osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť alebo nie je natoľko intímny,
že by odporoval právu na ochranu súkromia, či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových
tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej

informácie zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia).
Porušenie práva na česť a dôstojnosť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré
sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu v očiach
ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiťnielen podľa použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým
súvislostiam a okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo. Nepravdivým alebo pravduskresľujúcim údajom
sa rozumejú také skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorým je možné priradiť zápornú pravdivostnú hodnotu

(nepravdy) alebo skutočnosti, ktoré takto hodnotiť nie je možné, ale sú podané tak, že vedú ku
skresleniu informovania verejnosti. Aby nepravdivý, resp. pravduskresľujúci údaj viedol k vzniku práva
na ospravedlnenie a finančnú satisfakciu musí sa zároveň dotknúť cti konkrétnej fyzickej osoby. Na
rozdiel od skutkového tvrdenia, hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora, ktorý k danému
faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti a na základe

vlastných (subjektívnych) kritérií. Dôkazné bremeno preukázania pravdivosti určitých skutkových tvrdení
či primeranosti hodnotiacich úsudkov zaťažuje v konaní pred súdom pôvodcu zásahu. Nutné je tiež
uviesť, že meradlá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v prípade určitej skupiny
osôb (tzv. verejne známe osoby) nastavené benevolentnejšie, t. j. stupeň dovolenej kritiky sa mení
podľa charakteru adresáta. Všeobecne platí, že nižšia miera ochrany je poskytovaná osobnostným
právam verejne činných osôb, čo vyplýva zo skutočnosti, že osoba vstupujúca na mediálnu sféru (politik,

herec, športovec, ľudia zo show biznisu) musí počítať s tým, že ako verejne známa osoba bude pod
drobnohľadom verejnosti zaujímajúcej sa nielen o profesijný, ale aj o súkromný život.

18. K občianskoprávnym prostriedkom osobnostnoprávnej ochrany exemplifikatívne vymenovaným v
§ 13 ods. 1 OZ, ktoré môžu byť uplatnené samostatne alebo kumulatívne, patrí okrem negatórnej a

reštitučnej žaloby aj satisfakčná žaloba, ktorej úspešnosť je podmienená existenciou imateriálnej ujmy
spôsobilej v značnej miere znížiť dôstojnosť a vážnosť občana v spoločnosti. Finančné (relutárne)
zadosťučinenie plní len subsidiárnu funkciu, keď nastupuje vždy až potom, keď morálne zadosťučinenie
nie je postačujúce so zreteľom na zníženú dôstojnosť alebo vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti, a
to nielen v bežnej, ale v značnej miere. Možno ho tak klasifikovať ako občianskoprávny prostriedok

výnimočného charakteru, ktorý prichádza do úvahy len vo výnimočných prípadoch, keď objektívne
posudzované došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere.
Intenzitu zníženia dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti súd hodnotí objektívne a
vždy podľa celkovej povahy a jednotlivých okolností každého prípadu, ako aj vo vzťahu k poškodenej
fyzickej osobe (hlavne jej veku a postaveniu v spoločnosti). Jej výšku určí súd na základe voľnej úvahy,

ktorá nemôže byť svojvoľná a arbitrárna, ale musí zohľadňovať závažnosť vzniknutej ujmy a individuálne
okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo, v súlade s požiadavkou spravodlivosti a proporcionality.
Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy musí mať súd za preukázanú existenciu okolností
preukazujúcich, že v danom prípade nestačí zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 OZ, a to najmä z
hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých poškodenému vzhľadom

na jeho postavenie v rodine, spoločnosti, podnikaní. Súdom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
nemá reparačný charakter, ale má pôsobiť ako satisfakcia za súčasného stimulu pôvodcu zásahu k
obozretnejšiemupostupu.Súdyvyššíchinštanciívosvojejrozhodovacejčinnostikonštantnezdôrazňujú,
že výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy nesmie byť zrejmým bezdôvodným obohatením pre
poškodeného a zároveň by nemala byť pre pôvodcu zásahu likvidačná (napr. rozsudok NS SR sp. zn.

7Cdo/180/2012, nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1586/09). Zároveň sa však musí jednať o sankciu dostatočne
dôraznú a primeranú i z hľadiska naplnenia preventívnej sankcie (nález ÚS SR zo dňa 09.11.2016, sp.
zn. I. ÚS 689/2014) a pri jej určovaní by mali súdy reflektovať aj na vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda
v súlade s princípom rovnosti by mali rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako a v judikatúre by mal
existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady (obdobne viď

nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 zo dňa 05.12.2017, ESĽP vo veci Público- Comunicacáo Social,
S. A. vs. Portugalsko). Napokon ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť zohľadňovaná aj výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné
zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie
iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať

maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné trestné činy (napr. Iltalehti a
Karhuvaara vs. Fínsko).

19. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyviazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným
v zrušujúcom uznesení zo dňa 31.05.2021, č. k. 3Co/33/2020-215 opätovne posudzoval žalobcom

uplatnený nárok na priznanie morálneho zadosťučinenia vo forme navrhovaného ospravedlnenia a
peňažnej satisfakcie vo výške 40.000 eur za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ku
ktorému malo dôjsť zverejnením informácií, že žalobca „sa pred súdom handrkoval o alimenty“, a že
„na pojednávaní sa naťahoval aj o výživné na maloleté deti“ v článku publikovanom dňa 06.02.2018v internetovej verzii týždenníka Plus 7 dní s názvom „ROZVOD! S. H. sa pred súdom handrkoval o
alimenty“.Prvoinštančnýsúdpovykonanomdokazovaníaaplikáciitestuproporcionalitydospelkzáveru,
že napadnuté výroky predstavujú skutkové tvrdenia, ktorých nepravdivosť bola v konaní preukázaná, a

v dôsledku ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, konkrétne
práva na česť, dôstojnosť a práva na súkromie, majúceho za následok zníženie vážnosti, dôstojnosti
a dobrej povesti žalobcu v značne miere. Vyhodnotil, že žalovaný zverejnením týchto nepravdivých
skutkových tvrdení prekročil ústavou garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol
do osobnostnej sféry žalobcu. Okrem morálneho zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia uznal za

čiastočnedôvodnýajnároknanáhradunemajetkovejujmy,titulomktorejžalobcovizuplatnených40.000
eur priznal sumu 20.00 eur, ktorú po zohľadnení zákonných kritérií a okolnosti prípadu považoval za
primeranú a spravodlivú. Zohľadnil pritom skutočnosť, že k zásahu došlo v masovokomunikačnom
prostriedku s celoslovenským dosahom, a že v čase rozhodovania súdu bol článok v pôvodnom znení
zverejnený na webovom portáli žalovaného, ďalej postavenie žalobcu v spoločnosti, preventívny účel
satisfakcie, motív žalovaného vybočujúci z medzí legitimity. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávne

skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie nesprávne klasifikoval
napadnuté výroky ako nepravdivé skutkové tvrdenia, majúc za to, že sa jedná o hodnotiace úsudky s
pravdivostným skutkovým základom, nesprávne skutkové závery ohľadom vzniku a výšky nemajetkovej
ujmy, nedostatočné zistenie skutkového stavu v dôsledku odmietnutia vykonania všetkých žalobcom
navrhovaných dôkazov a v neposlednom rade aj materiálnu nevykonateľnosť výroku v časti priznanej

morálnej satisfakcie vo forme ospravedlnenia.

20. Pokiaľ sa týka odvolacej argumentácie, v ktorej žalovaný namietal, že posudzované výroky
nepredstavujú nepravdivé skutkové tvrdenia, ale že sa jedná o hodnotiace úsudky vychádzajúce z
pravdivostného skutkového základu, a že súd ich posudzoval neprimerane izolovane od ostatného

obsahu článku odvolací súd poukazuje na to, že identická otázka bola medzi sporovými stranami
právoplatne vyriešená v konaní vedenom na býv. Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 41C/7/2018, v
ktorom konajúce súdy prvej a druhej inštancie ako aj dovolací súd (odvolací súd v konaní vedenom pod
sp.zn.4Co/66/2020adovolacísúdpodsp.zn.4Cdo/136/2022)zhodneuzavreli,ževprípadežalovaným
na adresu žalobcu použitých výrokov „sa pred súdom handrkoval o alimenty“ a „na pojednávaní sa

naťahoval aj o výživné na maloleté deti“ sa nepochybne jedná o skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť
môže byť predmetom dokazovania, a ktoré v danom prípade boli preukázane nepravdivé. Skutočnosť
či sa jedná o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky pritom v konaní o uverejnenie tlačovej
opravy, zákonodarcom obmedzenej výlučne na skutkové tvrdenia, predstavuje rozhodujúcu skutočnosť.
Odvolací súd sa s uvedeným názorom plne stotožňuje a argumentáciu žalovaného v tomto smere

hodnotí ako účelovú. Žalovaný na tejto argumentácii zotrval tak v konaní o uverejnenie opravy ako aj
v predmetnom konaní tvrdiac, že sa jedná len o hodnotiaci záver autorky článku vyslovený k priebehu
pojednávania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 18P/50/2017, o ktorom
ju mal informovať neidentifikovaný dôveryhodný zdroj, a predmetom ktorého bol rozvod žalobcu a
úprava výkonu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Žalovaný ako správne

namieta žalobca vôbec neidentifikoval vo väzbe na aké iné informácie publikované v danom článku
sa mal javiť výklad použitých pojmov ako izolovaný a nezohľadňujúci širší kontext. Odvolací súd sa
s jeho obranou tomto smere nestotožňuje, nakoľko ani s prihliadnutím na kontext celého článku a
slovesné vyjadrenie v minulom čase (nasvedčujúce ukončeniu skutkového deja v minulosti) nie je možné
klasifikovať napadnuté výroky inak ako skutkové tvrdenia. Dokonca podľa odvolacieho súdu význam

(sporiť sa, škriepiť), charakter (skutkové tvrdenia) a cieľ (škandalizácia žalobcu) použitých výrazov
nevyvoláva žiadne pochybnosti či polemiky. V slovenskom synonymickom slovníku slovesným výrazom
„handrkovať sa/ naťahovať sa“ zodpovedajú slovesá hádať sa, škriepiť sa, vadiť sa, hašteriť sa, sporiť
sa, priečiť sa, pre ktoré je významovo spoločné nesúhlasné a názorovo odlišné vymieňanie si názorov.
Ani samotná skutočnosť, že konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom

na čas po rozvode skončilo schválením rodičovskej dohody súdom nemusí samo o sebe znamenať, že
jej uzatvoreniu nepredchádzala výmena názorov a vzájomné doťahovanie sa o jej obsahu. To, či sa k
dohode o výške výživného na maloleté deti došlo na základe prostého akceptovania návrhu jedného z
rozvádzajúcich sa manželov alebo po predchádzajúcom doťahovaní sa účastníkov konania predstavuje
skutkový dej, ktorého pravdivosť/nepravdivosť možno dôkazmi pomerne jednoducho verifikovať, z čoho

správne vychádzal aj prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku, keď na tieto výrazy nazeral ako
na skutkové tvrdenia, pravdivosť ktorých posudzoval na základe výsledkov vykonaného dokazovania.
Použité výrazy „handrkovať“, „naťahovať“ z hľadiska im všeobecne pripisovaného významu rozhodne
nenasvedčujú preukázanému nekonfliktnému a pokojnému ukončeniu manželstva v konaní predporučenským súdom a vzájomnej dohode žalobcu s jeho exmanželkou o výške výživného na obe
maloleté deti, ktorý bez akýchkoľvek výhrad, dohadov či podmienok súhlasil s výškou výživného
navrhovanou jeho exmanželkou, čo bolo v konaní nepochybne preukázané tak čestným prehlásením

P. H. zo dňa 16.10.2018 doplneným jej výsluchom v konaní pred súdom, tiež výsluchom žalobcu, ako
aj zápisnicou z pojednávania konaného pred Okresným súdom Bratislava V dňa 05.02.2018 vo veci
sp. zn. 18P/50/2017. Opomenúť tiež nemožno vyjadrenie samotnej zákonnej sudkyne prejednávajúcej
tak rozvod žalobcu a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, ako aj žalobu žalobcu o
uverejnenie tlačovej opravy, ktorá v odôvodnení rozsudku zo dňa 29.05.2019, č. k. 41C/7/2018-71

uviedla, že konanie sp. zn. 18P/50/2017 prebehlo kultivovane s vysokou mierou zodpovednosti rodičov
k maloletým deťom bez akýchkoľvek hádok alebo škriepok či handrkovania alebo naťahovania sa či
dojednávania vo vzťahu k výživnému k maloletým deťom žalobcu. Týmito dôkazmi bola bez akýchkoľvek
pochybností preukázaná nepravdivosť posudzovaných skutkových tvrdení, v dôsledku čoho neobstojí
v tejto súvislosti odvolacia námietka nesprávne zisteného skutkového stavu. K inému záveru nemožno
dospieť ani z opisu finančnej situácie žalobcom na pojednávaní vo veci sp. zn. 18P/50/2017, z ktorého

žalovaný celkom nelogicky vyvodzoval, že žalobca sa dohadoval na výživnom. Nedôvodne žalovaný
v tejto súvislosti prvoinštančnému súdu tiež vytkol, že bližšie nerozviedol svoj názor, že v konaní pred
súdombolapreukázanánepravdivosťnapadnutýchskutkovýchtvrdení,keďvods.27súdprvejinštancie
riadne vysvetlil, o ktoré dôkazy tento záver oprel. Hodno tiež uviesť, že pokiaľ sa žalovaný snažil súd
presvedčiť, že sa jedná o hodnotový záver autorky článku vyplývajúci z pravdivostného skutkového

základu, tento v konaní nepreukázal a vo svojej argumentácii ani neprezentoval žiadne skutočnosti,
ktoré by mohli nasvedčovať takémuto podľa neho „hodnotovému súdu“. Na uvedenom nič nemení ani
žalovaným zdôrazňovaný účel článku, ktorým malo byť informovanie verejnosti o rozvode žalobcu,
nakoľko predmetom konania nebol obsah tejto informácie, ale žalovaným nepravdivo prezentované
skutočnosti ohľadne určenia výšky výživného a nepravdivosť týchto informácií nemôže žalovaný

ospravedlňovať účelom, ku ktorému smeroval, a od ktorého sa nepochybne odklonil publikovaním
neprávd, o ktorých si musel byť vedomý toho, že sú objektívne spôsobilé negatívneho zásahu do
osobnostných práv žalobcu. Žalovaný ako vydavateľ celoslovenského periodika s vysokou čítanosťou
požíva v zmysle vnútroštátnej a nadnárodnej judikatúry pri plnení informačnej povinnosti a realizácii
slobody prejavu nielen vysokú mieru ochrany, ale aj tomu zodpovedajúcu mieru zodpovednosti pri

zverejňovaní informácií. Uvedené platí o to viac vo vzťahu k difamačným a osočujúcim informáciám
súkromného rodinného života, ktorých pravdivosť si nijako neoveril spoľahnúc sa na údajný jeden zdroj
(napr. dopytom exmanželky žalobcu vo vzťahu k priebehu sporného rozvodového pojednávania, príp.
žiadosťou o poskytnutie informácií adresovanej konajúcemu súdu). Za daných okolností ani odvolací
súd z napadnutých zverejnených informácií nevyabstrahoval žiaden „dobrý úmysel“ a stotožňuje sa s

názorom súdu prvej inštancie, keď v ods. 34. odôvodnenia identifikoval motív žalovaného spočívajúci v
záujmeposenzáciiaškandalizáciižalobcu,ktorýžalovanýuprednostnilpredpovinnosťounezverejňovať
výlučné nepravdy. Pokiaľ žalovaný v tejto súvislosti poukazoval na nález ÚS SR zo dňa 06.02.2019, sp.
zn. II. ÚS 59/2018 týkajúci sa článku zmieňujúcom sa o spise G., jeho závery sú vzhľadom na odlišnú
situáciu na danú vec neaplikovateľné (rovnaký záver konštatoval aj odvolací súd v rozsudku zo dňa

25.08.2021, sp. zn. 4Co/66/2020 a NS SR v uznesení zo dňa 06.12.2023, sp. zn. 4Cdo/136/2022).
Vo vzťahu k poukazu žalovaného na súčasné použitie výrazového spojenia „podľa našich informácií“,
ktoré mal podľa jeho vyjadrenia čerpať od dôveryhodného zdroja, odvolací súd reflektuje na normatívnu
povinnosť žalovaného zachovávať mlčanlivosť o zdroji informácií (§ 4 zák. č. 167/2008 Z. z.), avšak
zároveň dopĺňa, že žalovaného s ohľadom na charakter zdroja zaťažuje aj povinnosť overiť si poskytnuté

informácie pred ich publikovaním a zodpovednosť za pravdivosť ich obsahu v prípade nezodpovedného
prístupu k plneniu tejto povinnosti.

21. V ďalšom žalovaný namietal nesprávny skutkový záver prvoinštančného súdu, ktorý na základe
vykonaného dokazovania a testu proporcionality konštatoval vznik ujmy odškodniteľnej pre značné

zníženie dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti podľa § 13 ods. 2 CSP peňažnou náhradou. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na záväzný právny názor, ktorý vyslovil v ods. 13. zrušujúceho
uznesenia zo dňa 31.05.2021, sp. zn. 3Co/33/2020, a od ktorého sa v novom rozhodnutí súd prvej
inštancie neodklonil. S odkazom na právne závery vyslovené v rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/137/2008
odvolací súd konštatoval, že nemajetková ujma na strane žalobcu vznikla už samotným zásahom do

osobnostných práv žalobcu spočívajúcom v uverejnení nepravdivého údaja dotýkajúceho sa osobnosti
žalobcu a jeho súkromného života a nie je potrebné zo strany žalobcu v danom prípade demonštrovať,
či tento zásah niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám. Rovnako odvolací
súd už skôr uviedol, že záujem verejnosti o manželstvo verejne známej osoby nemožno rozširovaťaj na súkromné informácie o vzťahu rodičov k maloletým deťom. Zohľadniac chránený záujem na
ochrane osobnosti žalobcu, najmä jeho dobré meno v súvislosti so spoločnosťou mimoriadne citlivo
posudzovaným vzťahom rodičov k maloletým, ako aj to, že zverejnenie informácie o neochote, nezáujme

či iných dôvodoch, pre ktoré si rodičia neplnia svoje povinnosti k maloletým deťom (osobitne vo vzťahu
k vyživovacej povinnosti), je odvolací súd aj na základe súdom prvej inštancie správne vykonaného
testu proporcionality toho názoru, že žalovaným publikované nepravdivé informácie osočujúceho a
difamačného charakteru boli objektívne spôsobilé v negatívnom svetle a v značnej miere zasiahnuť do
osobnostnej sféry žalobcu ako aj akejkoľvek inej osoby v obdobnom postavení a obmedzenie slobody

prejavu žalovaného v dôsledku vyhovenia podanej žalobe hodnotí ako proporcionálne a adekvátne.
Skutočnosť, že sporné výroky aj skutočne zasiahli do osobnostnej sféry žalobcu nakoniec vyplynula
aj z výpovede žalobcu, v ktorej uviedol, že po publikovaní inkriminovaných tvrdení bol permanentne
konfrontovaný s pochopiteľným pocitom, že ktokoľvek si môže o ňom myslieť, že je osobou schopnou sa
naťahovať o výživné na svoje deti. Svedkyňa P.na H. vo výpovedi potvrdila, že publikované informácie
vyvolali tak v nej, ako aj v žalobcovi pocity hnevu a frustrácie. Rovnako z jej výpovede vyplynulo, že

reakciou na medializované informácie o „handrkovaní a naťahovaní sa o výživné zo strany žalobcu“
bola konfrontácia ich okolia a známych, či to je skutočne pravda. Neobstojí preto nedôvodné tvrdenie
žalovaného, že žalobca v konaní nepreukázal ani jeden konkrétny nepriaznivý následok zverejneného
článku. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že žalovaným zverejnené nepravdivé informácie boli
objektívne spôsobilé negatívneho zásahu do práva na česť, dôstojnosť a súkromný život, pôsobili

osočujúco a difamačne, a to nielen pre samotnú citlivosť vzťahov medzi rodičom a maloletým dieťaťom,
ale aj vzhľadom na verejne známy osobnostný profil žalobcu a ním verejne prezentované názory na
rodinu a jej postavenie v spoločnosti, vo vzťahu ku ktorým žalobca mohol vyznieť nedôveryhodne.
Intenzita zásahu bola znásobená aj tým, že predmetný článok bol dlhodobo prítomný vo verejnom
priestore (na webovej stránke žalovaného), čím sa stal verejne prístupný neobmedzenému okruhu

čitateľov. Žalobca naviac v konaní listinnými dôkazmi preukázal aj vysokú čítanosť predmetného článku.
Pri zohľadnení správnych odpovedí aj na ďalšie otázky testu proporcionality uvedených súdom prvej
inštancie v ods. 24.- 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku, nie je za opísaných okolností možné
postaviť sa na stranu slobody prejavu žalovaného, ktorá v danom prípade, ako správne konštatoval
súd prvej inštancie, vybočila z medzí prípustnosti a legitimity. Naviac žalovaný nijako nespresnil v čom

konkrétnom mal súd prvej inštancie pri vykonaní testu proporcionality pochybiť a jeho argumentácia v
tomto smere vyznieva zovšeobecňujúco a nekonkrétne. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s odpoveďou na
otázku o kom boli sporné informácie publikované? poukazoval na to, že súd prvej inštancie k žalobcovi
nepristupoval ako k osobe verejného záujmu, zásahy do osobnostnej sféry ktorej sú posudzované
benevolentnejšie, odvolací súd uvádza, že aj napriek čiastkovej informácii o ukončení politickej kariéry

žalobcu dňa 31.10.2016, súd prvej inštancie nedospel k záveru, že by žalobca nebol osobou verejného
záujmu,čovyplývapriamozods.26.odôvodnenianapadnutéhorozhodnutia.Tentostatusverejnečinnej
osoby naviac žalobca v konaní ani nesporoval. Opačný záver nemožno vyvodiť ani z odpovede súdu na
otázku kedy boli sporné informácie publikované (ods. 35. odôvodnenia), v ktorej prvoinštančný
súd len konštatuje, že v čase publikovania sporného článku bola politická angažovanosť žalobcu už

ukončená, a nie, že by nemal byť osobou verejného záujmu.

22. V intenciách vyššie uvedeného a na podklade vykonaného dokazovania správne prvoinštančný
súd konštatoval, že vo veci sú splnené podmienky tak na uverejnenie požadovaného ospravedlnenia,
ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ. Správne zohľadnil to,

že zverejnené nepravdivé informácie týkajúce sa súkromnej sféry žalobcu a jeho vzťahu k plneniu
vyživovacej povinnosti k maloletým deťom, ako spoločnosťou veľmi citlivo a prísne vnímanej téme, v
značnej miere aj pri zohľadnení postavenia žalobcu zasiahli do jeho vážnosti a dôstojnosti a vzhľadom
na časový odstup od publikovania sporného článku (2018) nemožno za dostatočné považovať samotné
verejné ospravedlnenie žalovaného. Prisvedčiť možno len jednej odvolacej námietke, v ktorej žalovaný

namietalexcesívnosťpriznanejnáhradynemajetkovejujmy.Odvolacísúdjetohonázoru,žesúdomprvej
inštancie priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vybočuje z referenčného rámca súdmi priznávaného
finančného zadosťučinenia. Správne je pri úvahe o výške finančnej satisfakcie potrebné zohľadniť,
že sporný článok bol publikovaný v neobmedzenom mediálnom priestore s vysokou čítanosťou a k
jeho odstráneniu došlo až so značným časovým odstupom, ktorý znižuje účinok morálnej satisfakcie

(obdobne viď nález ÚS ČR zo dňa 18.02.2004 , sp. zn. III. ÚS 281/2003). Ako irelevantnú a nemiestnu
hodnotí odvolací súd argumentáciu žalovaného, ktorý v odvolaní poukazoval na to, že žalobca sa
nedomáhal odstránenia napadnutej časti článku z jeho webovej stránky. Žalovaný tak iniciatívne a
v súlade so všeobecne akceptovanou požiadavkou slušnosti neurobil ani po právoplatnom skončeníkonania o uverejnenie tlačovej opravy, v ktorom bola preukázaná nepravdivosť napadnutých výrokov
a bez ohľadu na ním podané dovolanie, ponechal nepravdivé informácie o žalobcovi v mediálnom
priestore. Závažnosť vzniknutej ujmy správne prvoinštančný súd vyhodnocoval aj v súvislosti s

profesným postavením žalobcu, ktoré v sebe subsumuje požiadavku ochrany a rešpektovania záujmov
maloletých detí, ako aj motív žalovaného, ktorý nepochybne sledoval nelegitímne zvýšenie čítanosti
a komerčného úspechu. Na tomto mieste odvolací súd tiež poukazuje na to, že jeden z napádaných
skutkovýchvýrokovbolpriamousúčasťoutitulkučlánku,vdôsledkučohotútonepravdivúinformáciubolo
možné zachytiť bez potreby prečítania jeho obsahu. Rovnako správne prvoinštančný súd považoval za

potrebné prihliadnuť aj na preventívnu funkciu relutárnej náhrady, ktorej výška má pôsobiť pre pôvodcu
zásahu odstrašujúco. Odvolací súd tiež považuje za potrebné prihliadnuť aj na postoj samotného
žalovaného, ktorý v priebehu celého konania a bez disponovania relevantnými dôkazmi odmietal prijať
zodpovednosť za zistený neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, a to aj po právoplatnom
uložení povinnosti na uverejnenie tlačovej opravy. Prvoinštančnému súdu je však s odkazom na právne
závery vyslovené ÚS SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 104/2017 potrebné vytknúť, že vo svojich

úvahách o primeranosti priznanej satisfakcie nijako nereflektoval na skutočnosť, že satisfakčný účel je
čiastočne naplnený už aj publikovaním tlačovej opravy v čase rozhodovania prvoinštančného súdu (bez
ohľadu na rozdielny charakter týchto právnych prostriedkov, treba zohľadniť, že uverejnenie tlačovej
opravy informuje čitateľa o nezodpovednom plnení informačnej povinnosti vydavateľom periodika a
uvádza nepravdivé informácie na pravú mieru) a rovnako aj súdom prvej inštancie priznaným verejným

ospravedlnením žalobcovi. Rovnako tak je odvolací súd toho názoru, že priznaním sumy 20.000
eur titulom odškodnenia nemateriálnej ujmy prvoinštančný súd vybočil z rámca súdmi priznávaných
odškodnení za zásahy do osobnostných práv poškodených osôb. Ako už odvolací súd uviedol, v zmysle
judikatúry ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti
(napr. Q. E. vs. Spojené kráľovstvo) a musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi

súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (Publico- Somunicacao Sociial, S.A.
vs. Portugalsko). Žalovaný správne v odvolaní poukazuje na to, že prvoinštančným súdom priznaná
suma 20.000 eur predstavuje odškodnenie priznávané v rozhodovacej činnosti súdov za oveľa vážnejšie
zásahy do osobnostnej sféry fyzických osôb (napr. za zásah do súkromného a rodinného života
spôsobený smrťou blízkej osoby). Ako excesívna sa javí aj z pohľadu rozhodovacej činnosti súdov

v konaniach o odškodnenie neoprávneného zásahu do osobnostných práv zverejnením nepravdivých
informácií či neprimeraných hodnotiacich úsudkov tlačou (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 29.09.2021, č. k. 2Co/94/2018-451, ktorým bola poškodenej osobe v postavení neverejnej osoby
priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 7.000 eur za neoprávnený zásah do súkromného života
zverejnením fotografií zo súkromia poškodenej osoby, rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa

27.04.2018, 49C/104/2016, ktorým bola priznaná suma 5.000 eur za zverejnenie difamačných informácií
spájaných s kritizovanou činnosťou zasahujúcich do práva na česť poškodenej osoby, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa sp. zn. 5Co/224/2018-363, ktorým bolo potvrdené priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy poškodenej fyzickej osobe v sume 5.000 eur za neoprávnený zásah do
ľudskejdôstojnosti,ctiadobrejpovestizverejnenímnepravdivýchskutkovýchinformácií, neprimeraných

hodnotiacich úsudkov vo vzťahu k profesnému pôsobeniu poškodenej osoby, rozsudok Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 27.01.2022, č. k. 9Co/56/2021 potvrdzujúci priznanie náhrady nemajetkovej ujmy
sudcovi vo výške 5.200 eur za neoprávnenú kritiku rozhodovacej činnosti sudcu a zásah do cti a
dôstojnosti). V neposlednom rade sa súdom prvej inštancie priznaná suma javí ako neadekvátna aj so
zreteľom na rozhodovacou praxou zdôrazňované zohľadnenie odškodnenia obetí násilných trestných

činov, vo vzťahu ku ktorému by náhrada za porušenie iných osobnostných práv nemala bez existencie
závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku za telesné zranenia a násilné činy,
na čo správne v odvolaní poukazoval žalovaný (rozsudok ESĽP zo dňa 06.04.2010 vo veci O. I. P. vs.
Fínsko, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005). Výška odškodnenia obetí násilných trestných činov s
následkom smrti v roku 2018 pritom predstavovala sumu 12.000 eur a za ostatné odškodňované násilné

trestné činy bez následku smrti predstavovala podľa zák. č. 274/2017 Z. z. sumu 4.800 eur.

23. Odvolací súd tak v zmysle už uvedeného dospel k záveru, že požiadavku proporcionálneho,
spravodlivého a rozhodovaciu činnosť súdov v obdobných prípadoch zohľadňujúceho odškodnenia
napĺňa finančné zadosťučinenie vo výške 8.000 eur. Nárok na vyššie finančné odškodnenie nebol zo

strany žalobcu vykonaným dokazovaním preukázaný.

24. Vo vzťahu k namietanej materiálnej nevykonateľnosti výroku I. napadnutého rozsudku, ktorým
bola žalovanému uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie na svojej webovej stránke, odvolací súduvádza, že sa stotožňuje s názorom žalobcu, že argumentácia žalovaného v tomto smere vykazuje
znaky účelovosti a absurdnosti. Z formulácie žalobnej požiadavky poňatej prvoinštančným súdom do
napadnutého výroku je bez väčších pochybností zrejmé, že citované ospravedlnenie má byť po dobu 10

dní zverejnené na webovom sídle žalovaného ako prvý článok v poradí. Žalovaným ponúkané konštrukty
a variácie možných výkladov tohto slovného spojenia celkom zbytočne a v rozpore s formálnou logikou
spochybňujú vykonateľnosť uloženej povinnosti. Z uvedeného dôvodu odvolací súd ani túto odvolaciu
argumentáciu neakceptoval. Uvedený záver rovnako platí aj vo vzťahu k namietanej internetovej adrese
webového sídla žalovaného, nakoľko skutočnosť, že sa jedná o webové sídlo žalovaného nebola v

konaní sporná a žalobcom bola riadne preukázaná a len samotná skutočnosť, že v označenom odkaze
nie je obsiahnutá poddoména nerobí napadnutý výrok nevykonateľným. Neobstojí ani argumentácia o
optickom rozložení webovej stránky žalobcu, ktoré ponúka rôzne obrazové prvky či upútavky na články,
nakoľko z napadnutého výroku je zrejmé, že poradie sa týka výlučne vzťahu k článkom publikovaným
žalovaným na webovej stránke, t. j. žalovaného publikovanie článku s obsahom ospravedlnenia nijako
neobmedzí v dopĺňajúcej reklame, upútavkách či obrázkových prvkoch. Rovnako žalovaný nepreukázal

ani v odvolaní tvrdenú technickú nemožnosť uverejniť na jeho webovej stránke text v uloženom rozsahu,
ktorý sa obmedzil výlučne na konštatovanie nepravdivosti zverejnených informácií a ospravedlnenie sa.

25. K poslednej žalovaným prezentovanej odvolacej námietke týkajúcej sa nevykonania žalovaným
navrhovaným dôkazov (prehratie zvukového záznamu z pojednávania konaného dňa 05.02.2018 vo

veci sp. zn. 18P/50/2017 a oboznámenie s obsahom spisu v tejto poručenskej veci) za účelom
preukázania pravdivostného základu napadnutých výrokov odvolací súd uvádza, že vykonanie týchto
dôkazov sa vzhľadom na závery doposiaľ vykonaného dokazovania ani odvolaciemu súdu nejavilo
ako dôvodné, účelné a hospodárne. V konaní vykonanými dôkazmi bola bez akýchkoľvek pochybností
preukázaná nepravdivosť napadnutých skutkových tvrdení (výsluch žalobcu a jeho exmanželky, čestné

prehlásenie exmanželky žalobcu, zápisnica z pojednávania dňa 05.02.2018, vyjadrenia zákonnej
sudkyne obsiahnuté v odôvodnení rozsudku vo veci sp. zn. 41C/7/2018) a žalovaný v konaní
neprezentoval žiadne tvrdenia a protidôkazy, ktoré by spochybnili vierohodnosť týchto dôkazov.
Napadnuté výroky sa týkali priamo priebehu pojednávania konaného dňa 05.02.2018 vo veci sp. zn.
18P/50/2017, ktorého nebol účastný žiaden jeho zamestnanec alebo ním splnomocnená osoba a

zápisnica z predmetného pojednávania dôveryhodne osvedčuje jeho priebeh bez potreby pripájania
celého spisu obsahujúceho citlivé osobné údaje exmanželov a ich maloletých detí. Možno preto
uzavrieť, že súd prvej inštancie dostatočne spoľahlivo zistil skutkový stav veci a žalovaným navrhované
dokazovanie,ktorénevykonal,nebolospôsobiléovplyvniťprijatézáveryavecnúsprávnosťnapadnutého
rozhodnutia (čo do základu nároku). Na uvedený záver odvolacieho súdu nemá vplyv ani pochybenie

súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia opomenul odôvodniť procesný
postup, v ktorom nepristúpil na vykonanie žalovaným navrhovaného dokazovania. Opomenúť tiež
nemožno aj nesúhlas zákonnej sudkyne vo veci sp. zn. 18P/50/2017 s pripojením a oboznámením spisu
v tejto veci z dôvodu chráneného záujmu maloletých detí (č. l. 103).

26.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúd výrokI.napadnutéhorozsudku,ktorýmbolažalovanému
uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie a výrok II. v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 8.000 eur podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil a vo zvyšnej časti žalovanej náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch napadnutý výrok II. podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu vo zvyšnej
časti ako nedôvodnú zamietol.

27. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. Podľa § 396 ods. 1, 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konania. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.

29. Zmenou napadnutého rozhodnutia vznikla odvolaciemu súdu v zmysle § 396 ods. 2 CSP povinnosť
rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania. Žalobca sa v konaní domáhal povinnosti uverejniť
ospravedlnenie žalovaným ako aj finančnej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur. Vyhovené

bolo jeho požiadavke na uverejnenie ospravedlnenia a nároku na priznanie finančnej satisfakcie čo do
výšky 8.000 eur, vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi súd podľa zásady úspechu vyjadrenej
v ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP priznal nárok na náhradu
trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v plnom rozsahu, a to aj napriek čiastočnému neúspechuv časti požadovanej peňažnej satisfakcie zohľadniac skutočnosť, že základ žalovaného nároku bol daný
a výška súdom priznaného plnenia sa priamo odvíjala a bola závislá od úvahy súdu, t. j. nebola závislá
od objektívnych vopred určiteľných skutočností, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe vedie k priznaniu

plnej náhrady trov konania a zodpovedá nemožnosti strán sporu objektívne určiť výšku požadovaného
plnenia (viď napr. nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, uznesenie
NS SR zo dňa 30.07.2019, sp. zn. 4Cdo/34/2018).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).