Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/56/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315216112
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1315216112.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov

senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: K. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX, J., proti žalovanému: NOVAPHARM, s.r.o., IČO: 35 768 568, so sídlom
Einsteinova 23-25, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou: AKMN legal s.r.o., IČO: 36 864 463, so
sídlom Einsteinova 25, Bratislava, o náhradu škody na zdraví, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 31. januára 2023, č.k. 14C/498/2015-773, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby žalobkyne potvrdzuje.
V časti o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení a stranám nárok na náhradu

trov konania nepriznáva.
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 27.07.2015 v znení jej neskorších
doplnení domáhala voči žalovanému náhrady škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v
sume 300.000 eur, náhrady za stratu na zárobku v sume 155.158,67 eur za obdobie od októbra 2013
do decembra 2015 a v sume 1.172,58 eur mesačne od januára 2016 vždy do 15. dňa v mesiaci až do

momentu vzniku nároku žalobkyne na starobný dôchodok, doživotnej náhrady za stratu na dôchodku
v sume 500 eur mesačne, ako aj náhrady nákladov na liečenie v sume 611,43 eur. Konštatoval, že
žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že dňa 14.10.2003 bola prijatá na 1. otorinolaryngologickej
klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, kde zdravotnícky pracovník
vykonal dňa 15.10.2003 operáciu otosklerózy - stapedotómiu, pri ktorej vložil do ucha žalobkyne 5
milimetrový teflónový piston ako náhradu strmienku. Bezprostredne po operácii začala žalobkyňa trpieť
opakovanými a prudkými závratovými stavmi spojenými s kolapsom a tonicko-klonickými kŕčmi so

zástavou dýchania, upadala do bezvedomia, zvracala, trpela silným pocitom búšenia srdca, zvýšeným
potením, bolesťami v krčnej chrbtici a v dôsledku straty postulárneho tonusu pri vertikalizácii nebola
schopná v stoji udržať rovnováhu. Ďalej uviedla, že pre pretrvávajúce závažné zdravotné problémy
bola hospitalizovaná v Železničnej nemocnici od 02.04.2004 do 22.04.2004. Žalobkyňa považovala
žalovaného za právneho nástupcu Železničnej nemocnice s poliklinikou. Poskytovateľovi zdravotnej
starostlivosti vytkla, že jeho povinnosťou bolo vykonať vyšetrenie aj na vestibulárny systém, ktorý
ale nevykonal ani základný pulzný test, či iné testy na prítomnosť nystagmu, ktorý by okamžite

ozrejmil príčinu závratových stavov a tieto žiadnym spôsobom neskúmal napriek skutočnosti, že si
bol vedomý, že zdravotné problémy nastali v súvislosti s operáciou ucha. Mala za to, že tým, že
žalovaný nevyčerpal všetky dostupné diagnostické možnosti a postupy a ani nezvolal konzílium lekárov
špecialistov z ORL oddelenia, prišlo k omeškaniu v zahájení terapie a k ďalšiemu poškodzovaniu zdraviažalobkyne, ktorá nebola žalovaným riadne poučená a neposkytla súhlas, čím mal žalovaný porušiť
svoju zákonnú povinnosť. Žalobkyňa bola presvedčená, že po operácii vykonanej dňa 15.10.2003
mohol žalovaný pri hospitalizácii v roku 2004 identifikovať správnu diagnózu a vznik poškodenia

zdravia využitím vysoko-rozlišovacieho CT, skontrolovať pooperačné komplikácie, polohu protézky,
ako aj vykonať objektívne vestibulárne vyšetrenia a predísť väčšiemu poškodeniu mozgu včasnou
reoperáciou. Následne po revíznej operácii v Univerzitnej nemocnici Košice, kde jej protézku v roku
2006 odstránili s konštatovaním, že k poškodeniu vestibulárneho systému neprišlo, ale pravdepodobne
len k jeho dráždeniu, sa žalobkyňa v roku 2006 opakovane obrátila na Úrad pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou, ktorý po rôznych odpovediach skonštatoval, že k pochybeniu zo strany Univerzitnej
nemocnice Bratislava pri výkone operácie neprišlo. Skonštatovala, že nakoľko sa jedná o dlhodobý
bezprávny stav a úmyselné porušovanie zákonných ustanovení zo strany viacerých poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti a nie je si vedomá, ktorý právny subjekt zodpovedá za vzniknutú škodu a v
akej výške, tak podala žalobu na štyri právne subjekty, ktoré v najväčšej miere prispeli k neriešeniu
jej zdravotného stavu zamlčovaním a nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti. Súd prvej

inštancie zhrnul aj argumentáciu žalovaného, ktorý vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku
s poukazom na ust. § 106 Občianskeho zákonníka, keď mal za to, že žalobkyňa sa o údajnej ujme
na zdraví dozvedela už v roku 2003 po vložení telesa do ucha a nie až v roku 2014, ako tvrdí
žalobkyňa. Ďalej namietal aj nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, keď konštatoval, že k
predmetnej hospitalizácii v Železničnej nemocnici s poliklinikou došlo v roku 2004, avšak žalovaný

má v rámci predmetu svojej činnosti evidované poskytovanie zdravotnej starostlivosti až odo dňa
16.11.2005 s tým, že žalovaný síce začal prevádzkovať Železničnú nemocnicu s poliklinikou na základe
povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2005, číslo: 27089/2005-SP,
a teda na rozdiel od Železničnej nemocnice s poliklinikou, ktorá nemá vlastnú subjektivitu a je len
zdravotníckym zariadením, prostredníctvom ktorého poskytovateľ poskytuje zdravotnú starostlivosť,

žalovaný je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti podľa ust. § 4 zákona č. 578/2004 Z.z., ale v
čase poskytnutia zdravotnej starostlivosti žalobkyni v Železničnej nemocnici s poliklinikou žalovaný
prevádzkovateľom uvedenej nemocnice nebol, a teda ani nebol vo vzťahu k žalobkyni poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti. Napokon argumentoval, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne a
tvrdenia žalobkyne nie sú doložené žiadnymi dôkazmi.

3. Dokazovanie vykonal listinnými dôkazmi, prednesom žalobkyne a právnych zástupcov strán
a zistil, že žalobkyňa bola so subjektívne aj objektívne zhoršeným sluchom hospitalizovaná od
14.10.2003 do 27.10.2003 na otorinolaryngologickej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou
Bratislava, pracovisko Antolská 11, Petržalka pre otosklerózu s manifestáciou na pravom uchu. Dňa
15.10.2003 jej bola v celkovej anestéze robená operácia, ktorá prebehla bez komplikácií. Pooperačný

priebeh bol komplikovaný, v skorom pooperačnom období žalobkyňa trpela závratovými stavmi a
poruchou rovnováhy. Žalobkyňa absolvovala dňa 20.10.2003 interné vyšetrenie a následne dňa
22.10.2003 psychiatrické vyšetrenie, obe s diagnostickým záverom: panická porucha. Z lekárskej
správy ošetrujúceho lekára A.. A. J. vyplýva, že po operácii realizované interné a opakované
neurologické vyšetrenia neviedli k vysvetleniu pacientkiných obtiaží s tým, že lokálny nález v

operovanom uchu je priaznivý, avšak 27.10.2003 po postupnom zlepšovaní stavu sa subjektívne stav
pacientky výrazne zhoršil v zmysle zvýraznenia závratov a pocitov „iritácie nervov v celom tele“,
preto pacientka bola dňa 27.10.2003 preložená na neurologické oddelenie uvedenej nemocnice. Na
neurologickom oddelení bola žalobkyňa hospitalizovaná od 27.10.2003 do 05.11.2003 pre pooperačné
závratové stavy, kde jej boli vykonané krvné vyšetrenia, RTG cervikálnej chrbtice, psychiatrické a

psychologické vyšetrenie so záverom, že ide o osobnosť už s premorbídne prítomnými symptómami
posttraumatického stresu s akcentovanými rysmi v pudovej a emočnej zložke na podklade dlhodobej
psychotraumatizácie s aktuálne prítomnými symptómami neurotickej dekompenzácie v súvislosti s
operačným výkonom. Neurológ konštatoval, že počas hospitalizácie ťažkosti pacientky trvali bez zmeny,
ale po psychoterapeutickom zásahu sa v priebehu dňa stav upravil, pacientka bola vertikalizovaná,

psychoedukovaná a rehabilitovala, jej stav sa podstatne zlepšil a v dobrom stave bola prepustená
domov s odporúčaním naďalej pokračovať v terapii: lexaurin a ambulantne absolvovať ďalšie
psychoterapeutické, eventuálne psychiatrické vyšetrenie. Neurológ prijal záver: vertigo zmiešanej
etiológie so stresovou reakciou na operačný výkon.
4. Z chorobopisu a prepúšťacej správy A.. A. M. - ošetrujúceho lekára neurologického oddelenia

Železničnej nemocnice s poliklinikou, Šancová 110, Bratislava zo dňa 26.04.2004 zistil, že žalobkyňa
bola v uvedenej nemocnici hospitalizovaná od 13.04.2004 do 22.04.2004 a absolvovala laboratórne
vyšetrenia spolu s pomocnými vyšetreniami: RTG hrudníka, panvy, chrbtice, CT vyšetrenie mozgu a
spánkovej kosti, reumatologické vyšetrenie s diagnostickým záverom: výrazný vertebrálny nález, HLAB27 - pozitivita, stav po operácii pre otosklerózu, spasmofilná neuropatia, susp. panická porucha a s
odporúčaním na magnetickú rezonanciu C chrbtice.
5. Podľa lekárskej prepúšťacej správy zo dňa 08.03.2006 bola žalobkyňa hospitalizovaná od 05.03.2006

do 08.03.2006 na otorinolaryngologickej klinike vo Fakultnej nemocnici LP v Košiciach za účelom
revíznej operácie pravého ucha pre pretrvávajúce závraty v súvislosti a bezprostrednej nadväznosti po
operácii otosklerózy. Výkon bol predoperačne aj pooperačne bez komplikácií a problémy závratových
stavov prestali, z čoho vedenie otorinolaryngologickej kliniky usúdilo, že boli spôsobené veľmi
pravdepodobne dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom, ktorý sa revíznou operáciou odstránil.

6. Z lekárskej správy posudkového lekára Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava - A.. W. K. zo dňa
01.08.2013 zistil, že jej predmetom bolo posúdenie zdravotného stavu žalobkyne na účely invalidného
dôchodku. Posudkový lekár konštatoval, že žalobkyňa bola po vlastnej línii hospitalizovaná v roku 2006
v Košiciach, kde sa jej uskutočnila reoperácia a bol odstránený piston. Žalobkyňa síce po operácii
subjektívne udávala čiastočne zlepšený stav, avšak závraty naďalej pretrvávali, až sa zhoršovali, pri
akomkoľvek podráždení sa u nej prejavujú záchvaty v zmysle eskalátorov, výťahu, áut, električiek, jej

zdravotný stav sa zhoršuje pri psychickom vypätí, je jej na zvracanie aj pri bežnej komunikácii, keď s ňou
rozprávajúci sa ľudia artikulujú rukami. Žalobkyňu uznal invalidnou, pričom rozhodujúcim zdravotným
postihnutím odôvodňujúcim invaliditu je objektivizovaná porucha rovnováhy, porucha vestibulárneho
ústrojenstva, a dátum vzniku invalidity určil dňom 01.08.2010 s tým, že invalidita žalobkyne vznikla v
dôsledku choroby.

7. Ďalej zistil, že na základe žiadosti Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave V, Úradu
justičnej a kriminálnej polície, odbor skráteného vyšetrovania, súdna znalkyňa z odboru zdravotníctvo
- farmácia, odvetvie otorinolaryngológia, A.. B. X. dňa 20.11.2006 vyhotovila znalecký posudok č.
7/2006, v ktorom pre účely trestnej veci ublíženia na zdraví v súvislosti s posudzovaním poskytnutej
zdravotnej starostlivosti žalobkyni počas jej hospitalizácie (od 14.10.2003) na otorinolaryngologickej

klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou sv. Cyrila a Metoda, Antolská 11 v Bratislave konštatovala,
že operačným zákrokom podstúpeným dňa 15.10.2003, s ktorým žalobkyňa bola vopred oboznámená,
čo svojím podpisom potvrdila, jej bola urobená korekčná operácia zameraná na nápravu sluchu na
pravom uchu s tým, že touto operáciou jej nebolo spôsobené zranenie, pričom pooperačne vyskytnuté
komplikácie /závraty, zvracanie, instabilita, kolaps/ boli pôvodne ošetrujúcimi lekármi pokladané za

obvyklú súčasť pooperačného priebehu, ktorá zasahuje do rovnovážneho aparátu, a až po niekoľkých
dňoch atypického priebehu a po neurologických vyšetreniach sa začalo uvažovať o inej príčine závratov,
preto bola preložená na neurologické oddelenie. Žalobkyni bola poskytnutá pooperačná starostlivosť
jednak o operované ucho, ako aj vykonané vyšetrenia, ktoré sa snažili odhaliť príčinu atypických ťažkostí
a ako vyplýva z denných záznamov v chorobopise, žalobkyni bola poskytnutá komplexná starostlivosť

vo všetkých týchto smeroch, preto znalkyňa dospela k záveru, že žalobkyni bola pred aj pooperačne
poskytnutá zdravotná starostlivosť, ktorá bola dostatočná, včasná a adekvátna, boli dodržané všetky
medicínske postupy. Komplikáciám sa nedalo zabrániť, ani ich skoršie odstrániť intenzívnejšou alebo
skoršou lekárskou starostlivosťou. Žalobkyňa má znovu ťažkosti (aj po odstránení protézky v marci
2006), ktoré jej bránia pracovať a sama udáva, že má sústavné bolesti, zápaly vagusu /10 mozgového

nervu/ lokalizované v uchu, má nadmerne citlivý mozgový kmeň, má diagnostikovanú poruchu mozočka,
dostáva kŕče a poruchy dýchania, má zápal vnútorného ucha, dráždenie mozgových blán a poruchy
krvného obehu. Znalkyňa preto uzavrela, že mnohostrannosť a rôznorodosť žalobkyňou uvádzaných
ťažkostí, ktoré boli vyšetrené neurológmi, nijako nesúvisia s operáciou a jej možnými komplikáciami.
8. Na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava III, č. k. 17C/498/2015-395, súdny znalec z odboru

zdravotníctvo - farmácia, odvetvie neurológia A.. I. K., Z.. vyhotovil znalecký posudok č. 1/2022, v
ktorom pre účely občianskoprávneho sporu, ktorého predmetom je civilná žaloba žalobkyne na ochranu
osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti žalovaným,
v súvislosti s hospitalizáciou žalobkyne (od 02.04.2004 do 22.04.2004, s prerušením hospitalizácie
na žiadosť pacientky v období od 08.04.2004 do 13.04.2004) na neurologickom oddelení Železničnej

nemocnice s poliklinikou, Šancová 110 v Bratislave konštatoval, že stav žalobkyne bol hodnotený
ako cerviokraniálny syndróm a syndróm iritácie zadného krčného sympatika, spazmofilná neuropatia
a podozrenie na panickú poruchu; terapeuticky bola podaná analgetická liečba s rehabilitáciou,
subjektívne pacientka udávala zlepšenie stavu a s plánom objednania na magnetickú rezonanciu -
vyšetrenie krčnej chrbtice - bola prepustená do ambulantnej starostlivosti. Znalec dospel k záveru, že

žalovaným poskytnutá zdravotná starostlivosť bola správna a teda globálny zdravotný stav žalobkyne
nie je v príčinnej súvislosti s non lege artis postupom žalovaného.
9. Ďalej ustálil, že záver, že pooperačné ťažkosti žalobkyne bezprostredne nesúvisia s nesprávnym
postupom operatérov pri operácii pravého ucha zaujal i Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,ktorý v Upovedomení žalobkyne o výsledku vykonania dohľadu na mieste zo dňa 09.08.2005 vyslovil
názor, že operačný zákrok mohol byť spúšťacím mechanizmom ťažkostí, ktorých podklad je v
patologických nálezoch na krčnej chrbtici, ktoré sa dovtedy neprejavili, ale v latentnej forme prítomné

boli tak, ako je to zdokumentované v prepúšťacej správe z I. neurologickej kliniky FN na Miczkiewiczovej
ulici v Bratislave, kde žalobkyňa bola hospitalizovaná a vyšetrením magnetickou rezonanciou jej bol
zistený vážny patologický nález na niekoľkých krčných stavcoch so známkami dlhšie trvajúceho nálezu.
Opätovne rovnaký záver s tým, že operácia otosklerózy bola v roku 2003 indikovaná a prevedená
správne, konštatoval Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou aj vo svojich oznámeniach zo dňa

15.02.2008 a dňa 13.04.2010.
10. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej
republiky rozhodnutím číslo: 27089/2005-SP zo dňa 28.10.2005 vyhovelo žiadosti žalovaného o
vydanie povolenia na prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia a okrem prevádzkovania
ambulantnej zdravotnej starostlivosti - polikliniky povolilo žalovanému aj prevádzkovanie ústavnej
zdravotnej starostlivosti - všeobecnej nemocnice s miestom prevádzkovania: Šancová 110, Bratislava

s tým, že žalovaný bude vo všeobecnej nemocnici poskytovať ústavnú starostlivosť v nasledovných
špecializovaných odboroch: chirurgia, anesteziológia a resuscitácia, interné a neurológia. Ustálil, že
žalovaný ako nájomca uzatvoril so Železnicami Slovenskej republiky ako prenajímateľom zmluvu o
nájme nehnuteľností, nebytových priestorov, majetku a prevode s tým súvisiacich práv a povinností
zo dňa 04.03.2005, na základe ktorej prenajímateľ ako správca majetku štátu - stavby Železničnej

nemocnice s poliklinikou na Šancovej ulici 110 v Bratislave odplatne prenechal zdravotnícke zariadenie
Železničnú nemocnicu s poliklinikou Bratislava do užívania žalovanému ako nájomcovi na to, aby toto
zdravotnícke zariadenie prevádzkoval samostatne, na vlastné meno a na vlastný účet, bral z neho
plynúce úžitky a to za účelom zabezpečovania zdravotníckej starostlivosti nájomcom.
11. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo: 79634/B

zistil, že žalovaný vznikol dňa 28.06.1999 a prevádzkovanie zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti
- všeobecnej nemocnice v špecializovaných odboroch: chirurgia, anesteziológia a resuscitácia, interné
a neurológia sa stalo predmetom jeho obchodnej činnosti odo dňa 27.10.2006. Žalovaný je právnym
nástupcom obchodných spoločností: MEDIFERA, spol. s r.o. so sídlom Štúrova 12, Bratislava,
MEDICHEM, s.r.o. so sídlom Štúrova 11, Bratislava, MEDILAB s.r.o. so sídlom Štúrova 11, Bratislava,

PaLS s.r.o. so sídlom Einsteinova 25, Bratislava a spoločnosti ProCare medicínske centrum, s.r.o. so
sídlom Einsteinova 25, Bratislava v dôsledku ich zlúčenia.
12. Vec posúdil právne podľa ust. § 420 ods. 1, 2 a 3, § 444, § 445, § 446, § 447 ods. 1 a § 449
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.04.2004 do 30.04.2004 a § 4 písm. a), bod
1, § 7 ods. 1 a 2 a § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a
doplnení niektorých zákonov.
13. Zhrnul, že žalobkyňa založila svoj procesný nárok voči žalovanému na tom skutkovom základe,
že nevyužil počas jej hospitalizácie v období od 02.04.2004 do 22.04.2004 všetky dostupné
diagnostické možnosti a postupy k identifikovaniu správnej diagnózy žalobkyne, keď nevykonal

vyšetrenie vestibulárneho systému a tým včas neodhalil vznik škody na zdraví žalobkyne, ktorú mal
operáciou ucha dňa 15.10.2003 spôsobiť iný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, a tak nepredišiel
rozsiahlejšiemu poškodeniu mozgu žalobkyne včasnou reoperáciou.
14. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný
nie je právnym nástupcom Železníc Slovenskej republiky ako správcu Železničnej nemocnice s

poliklinikou, a teda nenastala žiadna právna skutočnosť, s ktorou sa spája prechod alebo prevod
práv a povinností zo Železníc Slovenskej republiky, správcu Železničnej nemocnice s poliklinikou, na
žalovaného. Uvedené ale podľa jeho názoru nespochybňuje pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného,
ktorý prevádzkuje Železničnú nemocnicu s poliklinikou na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2005, čím nadobudol status poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

v zmysle ust. § 4 písm. a) bod 1. zákona č. 578/2004 Z.z., a preto žalovaný je nositeľom povinnosti,
ktorej uloženia, resp. potenciálnym nositeľom zodpovednosti, ktorej vyvodenia sa žalobkyňa domáha.
Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobkyni
(02.04.2004 - 22.04.2004) nebol prevádzkovateľom Železničnej nemocnice s poliklinikou, nakoľko
určujúcim z hľadiska ustálenia žalovaného subjektu ako jednej z procesných podmienok (podmienok

konania) je okamih podania žaloby a v tom čase aktuálne figurujúci poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
ako subjekt s právnou subjektivitou, a tým bol dňa 27.07.2015 (kedy bola žaloba súdu doručená)
nepochybne žalovaný.15. Ďalej vysvetlil, že na vyvodenie zodpovednosti za škodu musia byť kumulatívne splnené zákonné
podmienky, a síce protiprávne konanie zodpovedného subjektu, vznik škody a priama príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním a spôsobenou škodou. S poukazom na uvedené potom ustálil, že pokiaľ

žalobkyňa tvrdí, že škoda na jej zdraví vznikla nesprávne vykonanou operáciou jej pravého ucha u
iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti dňa 15.10.2023, tak v danom prípade absentuje priama
príčinná súvislosť medzi vznikom závratov žalobkyne a konaním žalovaného, ktorý ani nevykonal
operačný zákrok, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoje zdravotné ťažkosti a ani nerealizoval žiadny
iný operačný zákrok počas hospitalizácie žalobkyne. Skonštatoval, že ak by aj príčinou zdravotných

problémov žalobkyne bola nesprávne poskytnutá zdravotná starostlivosť počas hospitalizácie na
otorinolaryngologickej klinike vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou na Antolskej 11 v Bratislave, tak
daný protiprávny stav by nebol spôsobilý založiť právnu zodpovednosť voči žalovanému, resp. voči
poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, u ktorého bola žalobkyňa hospitalizovaná na neurologickom
oddelení v období 02.04.2004 - 07.04.2004 a následne v období 13.04.2004 - 22.04.2004.
16. Uviedol, že žalobkyňa v konaní ani nepreukázala, že už prvotná zdravotná starostlivosť

na otorinolaryngologickom oddelení v súvislosti s operáciou pravého ucha dňa 15.10.2003 jej
bola poskytnutá nesprávne, a preto neprichádza do úvahy hypotéza o nesprávne poskytnutej
zdravotnej starostlivosti druhotným poskytovateľom zdravotnej starostlivosti na neurologickom oddelení
žalovaného. Poukázal na to, že žalobkyňa v priebehu konania odkazovala na posudok lekára A.. X.
S., ktorý ale nepredložila. V posudku, v ktorom sa A.. X. S. spomína ako ošetrujúci lekár žalobkyne,

však nijako nepreukazuje postup žalovaného v rozpore s medicínskymi postupmi, pretože ide o lekársku
správu posudkového lekára za účelom posúdenia invalidity žalobkyne a kladné stanovisko posudkového
lekára A.. W. K., ktorým uznala žalobkyňu za invalidnú. Vyhodnotil, že tieto listiny nepredstavujú dôkaz
o žalovaným nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti. Predmetný posudok a lekárska správa
zo dňa 01.08.2013 naopak preukazujú skutočnosť, že príčinou invalidity je choroba žalobkyne, a teda

posudkový lekár nepripisoval príčinu poškodenia zdravia žalobkyne zavinenému konaniu poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti a ani časovo nezasadil vznik invalidity (01.08.2010) do obdobia, kedy malo
podľa názoru žalobkyne poškodenie jej zdravia nastať. Zhrnul, že predloženými oznámeniami Úradu pre
dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a znaleckým posudkom A.. I. K., Z.. č. 1/2022 mal za preukázané,
že žalovaný postupoval pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti počas hospitalizácie žalobkyne na

neurologickom oddelení v súlade s medicínskymi postupmi, a teda žiadnym spôsobom neporušil
svoju zákonnú povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Poukázal v tejto súvislosti aj na
protichodnú argumentáciu žalobkyne, ktorá na jednej strane vyčítala žalovanému, že nevyužil vysoko
rozlišovacie CT za účelom zistenia polohy protézky a súčasne vytýkala žalovanému, že nezmyselne a
opakovane vykonával vyšetrenia CT, ktoré mali žalobkyňu poškodiť, pretože jedno CT vyšetrenie je ako

500 ožiarení RTG pľúc. Vo vzťahu k reoperácii ucha žalobkyne vo Fakultnej nemocnici LP v Košiciach
v roku 2006 ešte uviedol, že je zrejmé, že táto jej ťažkosti vestibulárneho systému z hľadiska trvalého
charakteru nevyriešila, a preto nemožno objektívne pripisovať na ťarchu žalovaného údajné väčšie
poškodenie mozgu žalobkyne tým, že vyšetrením vestibulárneho systému, resp. jeho nevyšetrením
nediagnostikoval potrebu reoperácie ucha, keďže v konečnom dôsledku ani v roku 2006 realizovaná

reoperácia otosklerózy zdravotné problémy žalobkyne neodstránila.
17. Vo vzťahu k znaleckému posudku č. 1/2022 vypracovanom A.. I. K., Z.. uviedol, že sa jedná o
kľúčový dôkaz preukazujúci neopodstatnenosť nároku žalobkyne. Skonštatoval, že znalec komplexným
výpočtom jednotlivých lekárskych správ uviedol rozsah podkladov, z ktorých jeho znalecký posudok
vychádza, podrobne opísal skutočnosti vyplývajúce z ním aplikovaných lekárskych správ tvoriacich

zdravotnú dokumentáciu žalobkyne a na základe zistených zdravotných údajov o žalobkyni zhrnul
v posudkovej časti všeobecné poznámky k metodike predkladaného posudku a na základe svojich
zistení vyvodil konkrétne a jednoznačné závery k jednotlivým otázkam a ustálil, že žalovaný poskytol
v rozhodnom období zdravotnú starostlivosť správne. Nestotožnil sa preto s námietkami žalobkyne o
tendenčnosti predmetného znaleckého posudku a o tom, že znalec hodnotil postup iných lekárov a

inej nemocnice. V tejto súvislosti poukázal na to, že znalec sa musel z hľadiska posúdenia genézy
zdravotných problémov žalobkyne a skúmania príčin jej údajného poškodenia zdravia zaoberať aj
lekárskou starostlivosťou poskytovanou inými zdravotníckymi zariadeniami.
18. Zhrnul, že žalobkyňa nepreukázala ani základný zákonný predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti
za škodu na jej zdraví, a síce, že žalovaný porušil svoju povinnosť podľa ust. § 4 ods. 3 zákona

č. 576/2004 Z.z., a preto nárok žalobkyne na náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, ako aj s tým súvisiacimi nárokmi na náhradu straty na zárobku a nákladov spojených s
liečením, ako nedôvodný zamietol. Poukázal v tejto súvislosti na to, že postup non lege artis nebolpreukázaný ani vo vzťahu k inému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, ktorý mal byť podľa tvrdení
žalobkyne priamym škodcom.
19. Záverom ešte skonštatoval, že žalobkyňa svoj nárok uplatnila až po uplynutí subjektívnej premlčacej

doby. S poukazom na ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že začiatok plynutia premlčacej
doby sa určuje okamihom, keď poškodený nadobudol vedomosť o jemu spôsobenej škode a súčasne
o subjekte zodpovednom za škodu. Dospel v tejto súvislosti k záveru, že prvá zmienka a zároveň
domnienka žalobkyne o zodpovednosti za škodu sa nachádza v lekárskej prepúšťacej správe Železníc
SR - ŽNsP Bratislava zo dňa 26.04.2004, keď v rámci opisu anamnézy žalobkyňa uviedla, že

operácia otosklerózy zo dňa 15.10.2003 sa nepodarila, po operácii zvracala a podľa jej názoru mala
podráždený vestibulárny aparát. Na základe uvedeného preto skonštatoval, že žalobkyňa nadobudla
svoje presvedčenie o škode na zdraví a o zodpovednom subjekte už v apríli 2004, a preto svoj nárok
na náhradu škody na zdraví a s tým súvisiace nároky mohla uplatniť na súde už v apríli 2006, resp.
v marci 2008, nakoľko po reoperácii ucha na inom pracovisku, kde bola hospitalizovaná v období
od 05.03.2006 do 08.03.2006, mohla žalobkyňa na základe úsudku lekárov otorinolaryngologickej

kliniky Fakultnej nemocnice LP v Košiciach nadobudnúť vedomosť, že závratové stavy boli spôsobené
dráždením štruktúr vnútorného ucha protézkou, ktorú jej pri operácii otosklerózy dňa 15.10.2003 vložili
do ucha. Nestotožnil sa v tejto súvislosti s argumentáciou žalobkyne, že vedomosť o vzniknutej ujme
na zdraví nadobudla až v roku 2014 na základe rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, nakoľko
uznanie invalidity žalobkyne odborným posudkom Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa

01.08.2013 nemá žiadnu vecnú súvislosť s nadobudnutím vedomosti žalobkyne o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá.
20. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 C.s.p. tak,
že procesne úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b),d),e),f),g)ah)C.s.p..Odvolaciemusúdunavrhla,abynapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezrušil
avecmuvrátilnaďalšiekonanieanovérozhodnutie.Nestotožnilasasozáveromsúduprvejinštancie,že
jej nárok je premlčaný a namietala nesprávne ustálenie dňa, od ktorého začala plynúť premlčacia lehota.

Argumentovala, že v lekárskej správe z košickej nemocnice nie je uvedené, že prišlo k poškodeniu
vestibulárneho systému. Mala za to, že v takom prípade by jej nárok zanikol skôr, ako bolo preukázané,
že prišlo k poškodeniu zdravia. Konštatovala, že v roku 2013 jej bola diagnostikovaná reflexná epilepsia,
porucha vestibulárneho systému, pričom dňa 01.08.2013 bola uznaná invalidnou v súvislosti s výkonom
operácie s mierou poklesu 75 % a v roku 2014 aj ZŤP s mierou poklesu 80 % a bol jej pridelený asistent

na 7,5 hodiny a v októbri 2014 bola uznaná Sociálnou poisťovňou ako invalidná s trvalým stavom.
Zhrnula, že invalidita a odkázanosť na asistenta preukazujú, že má poškodené zdravie, a teda že vznikla
škoda na zdraví. Poukázala v tejto súvislosti na lekársku správu A.. O., v ktorej je uvedené, že protézka
zasahuje cca 3 mm do vnútorného ucha s tým, že žalobkyňa má poškodený centrálny aj periférny
vestibulárny systém. Ďalej tvrdila, že žalovaným vznesenú námietku premlčania považuje za rozpornú

s dobrými mravmi, pretože ju vzniesol žalovaný ako subjekt, ktorý porušil svoje povinnosti vyplývajúce
mu zo zákona. Mala za to, že prejednávanú vec je možné prirovnať k trvácemu trestnému činu, kedy
žalovaný vyvolal protiprávny stav a tento naďalej udržiaval, a preto plynutie premlčacej doby neskončí
skôr, ako dôjde k ukončeniu protiprávneho konania. Súdu prvej inštancie ďalej vytkla, že nevykonal
všetky dôkazy, predovšetkým výsluch znalca, ktoré by mohli preukázať dôvodnosť jej žaloby, ktorú bez

riadneho odôvodnenia zamietol. S odkazom na ustálenú judikatúru potom argumentovala, že ust. § 220
ods. 2 C.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretože sa mu
tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred

súdom. Skonštatovala, že odôvodnenie rozhodnutia by malo byť určité, úplné, jednoznačné a súladné
s výrokom rozsudku, pričom súčasne by sa mal súd vyrovnať s argumentmi strán, pri ktorých možno
predpokladať ich vplyv na konečné rozhodnutie vo veci, a odôvodniť prijatie alebo odmietnutie týchto
argumentov. Mala ďalej za to, že postupom súdu prvej inštancie bolo porušené jej právo na spravodlivé
súdne konanie zaručené v čl. 46 až 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, keď nemala na pojednávaní právneho zástupcu a musela si sama písať odvolanie.
Vo vzťahu k výroku, ktorým ju súd prvej inštancie zaviazal nahradiť trovy konania žalovanému v rozsahu
100 % uviedla, že súd by mal aplikovať ust. § 257 C.s.p. a z dôvodov hodných osobitného zreteľa by
nemal žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúpodľa žalobkyne najmä v jej zdravotnom stave, v jej ťažkej životnej situácii, nákladoch spojených s
liečbou a nemožnosti vykonávať prácu.
22. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

23. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. odvolací súd verejne vyhlásil
rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
24. V prvom rade uvádza, že i keď súd prvej inštancie prijal v napadnutom rozsudku správne

právne závery o premlčaní žalovaného nároku, ako i o nepreukázaní zodpovednosti žalovaného za
škodu na zdraví žalobkyne (ktoré viedli k zamietnutiu žaloby), s jeho posúdením, že žalovaný je v
prejednávanom spore pasívne vecne legitimovaný, sa odvolací súd nestotožnil. Po preskúmaní súdneho
spisu, listinných dôkazov predložených žalovaným, ako i jeho argumentácie o nedostatku jeho pasívnej
vecnejlegitimáciedospelodvolacísúdkopačnémuzáveru,ato,žežalovanýniejevtomtosporepasívne
vecne legitimovaný. Napadnutý rozsudok, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, je vo

výroku vecne správny, a preto ho potvrdil, avšak primárne z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného v danom spore.
25. Na vysvetlenie problematiky vecnej legitimácie sporovej strany (aktívnej na strane žalobcu alebo
pasívnej na strane žalovaného) odvolací súd uvádza, že záver o nej súd prijíma po vykonanom
dokazovaní,pričomsamotnýmzákladomprevyhoveniežalobejepreukázaniedanostivecnejlegitimácie

strán sporu. Pri nedostatku aktívnej alebo pasívnej legitimácie súd žalobu zamietne. Na to, aby sa niekto
stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide;
stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom), alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v
takom prípade sa stáva žalovaným). Vecná legitimácia však vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto
je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti. Aktívnou vecnou legitimáciou

sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok),
respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať a je predpokladom
úspešnosti podanej žaloby. Pasívnou legitimáciou sa zas rozumie hmotnoprávne postavenie, z ktorého
žalovanému vyplýva určitá povinnosť a je predpokladom toho, že bude súdom na plnenie povinnosti
zaviazaný. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej - existencie tvrdeného práva na strane

žalobcu, alebo pasívnej - existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je tak imanentnou
súčasťou každého súdneho konania (viď rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/205/2009 z 29.06.2010).
26. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd vecnú legitimáciu skúma v každom štádiu konania a vždy ex
offo, teda aj bez návrhu, a aj v prípade, že ju žiadna zo sporových strán nenamieta. Ako už bolo
uvedené vyššie, vo všeobecnosti vecnou legitimáciou treba rozumieť stav vyplývajúci z hmotného práva,

podľa ktorého je fyzická, či právnická osoba subjektom práva alebo povinnosti, ktoré sú predmetom
konania. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie
alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, v skutočnosti toto oprávnenie nemá,
alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. V posudzovanej veci žalovaný
namietal nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore, poukazujúc na to, že v čase, kedy bola

žalobkyni v Železničnej nemocnici poskytnutá zdravotná starostlivosť (vo vzťahu ku ktorej žalobkyňa
tvrdí porušenie právnej povinnosti), túto nemocnicu neprevádzkoval, nebol ešte ani poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti s povolením na takúto činnosť a nie je ani právnym nástupcom pôvodného
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Žalobkyňa žiadne protiargumenty neposkytla (napriek tomu,
že jej bolo vyjadrenie žalovaného známe). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pasívna vecná

legitimácia žalovaného je daná, a zdôvodnil ho tak, že žalovaný síce nie je právnym nástupcom Železníc
Slovenskej republiky ako správcu Železničnej nemocnice s poliklinikou, ktorá žalobkyni poskytla v
rozhodujúcom čase zdravotnú starostlivosť, avšak prevádzkuje Železničnú nemocnicu s poliklinikou na
základe povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2005, čím nadobudol
status poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v zmysle ust. § 4 písm. a) bod 1 zákona č. 578/2004

Z.z.. Rozhodujúcim podľa súdu prvej inštancie bol moment podania žaloby na súde, kedy žalovaný už
mal status poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, a teda je nositeľom povinnosti, ktorej uloženia, resp.
potenciálnym nositeľom zodpovednosti, ktorej vyvodenia sa žalobkyňa domáha. Argument žalovaného,
že v čase poskytovania zdravotnej starostlivosti žalobkyni, teda od 02.04.2004 do 22.04.2004, nebol
prevádzkovateľom Železničnej nemocnice s poliklinikou, odmietol s odôvodnením, že určujúcim z

hľadiska ustálenia žalovaného subjektu ako jednej z procesných podmienok (podmienok konania) je
okamih podania žaloby a v tom čase aktuálny poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ako subjekt s
právnou subjektivitou, a tým bol dňa 27.07.2015 (kedy bola žaloba súdu doručená) žalovaný.27. S týmto záverom odvolací súd nesúhlasí. Domnieva sa, že súd prvej inštancie si zamenil príp.
stotožnil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného s jeho právnou resp. procesnou subjektivitou. Podľa ust.
§ 60 C.s.p. sú stranami sporu žalobca a žalovaný. Žalobcom je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten,

koho žalobca v žalobe za žalovaného označil, a to bez ohľadu na to, či takto označený žalovaný je
nositeľomhmotnoprávnejpovinnosti(tedačimusvedčíhmotnoprávnavecnápasívnalegitimácia).Podľa
ust. § 61 C.s.p. má procesnú subjektivitu ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti; inak len ten,
komu ju zákon priznáva. Súd potom v zmysle § 161 ods. 1 C.s.p. pri skúmaní procesných podmienok,
na ktoré odkazoval aj súd prvej inštancie, zisťuje, či má žalobkyňou označený žalovaný procesnú

subjektivitu,atedačimôževkonanívystupovaťakožalovaný.Spôsobilostibyťstranousporuzodpovedá
spôsobilosť mať práva a povinnosti v zmysle § 18 a nasl. Obč. zák. (ako právnická osoba). Nedostatok
procesnej subjektivity je dôvodom na zastavenie konania pre nesplnenie procesnej podmienky konania.
V prejednávanej veci pritom nebolo vôbec sporné, že žalobkyňou označený žalovaný má ako právnická
osoba procesnú subjektivitu. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že spôsobilosť byť stranou
sporu, v tomto prípade žalovaným, však treba odlišovať od jeho pasívnej vecnej legitimácie. Či je

žalovaný v spore vyvolanom žalobkyňou pasívne vecne legitimovaný, súd ako procesnú podmienku
konania neskúma. Pasívna vecná legitimácia žalovaného je totiž stav vyplývajúci z hmotného práva.
Pasívne vecne legitimovaný je žalovaný v konaní vtedy, ak je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, resp.
záväzku. Zjednodušene povedané, ak z hmotného práva vyplýva povinnosť, resp. záväzok žalovaného,
je v konaní pasívne vecne legitimovaný, ak povinnosť alebo záväzok žalovaného z hmotného práva

nevyplýva, žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie však
nemožno stotožňovať alebo považovať za nedostatok procesnej subjektivity. Uvedené platí aj naopak,
keď zistenie, že žalovaný disponuje procesnou subjektivitou, automaticky neznamená, že je v spore aj
pasívne vecne legitimovaný (ako vyhodnotil súd prvej inštancie). Odvolací súd pripomína, že nedostatok
pasívnej vecnej legitimácie označeného žalovaného je dôvodom pre zamietnutie žaloby bez nutnosti

ďalšieho dokazovania.
28. V prípade zodpovednosti za škodu podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka sa jedná o všeobecnú
zodpovednosť, pričom predpokladom vyvodenia tejto zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti,
v prejednávanej veci porušenie ust. § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že ide o zodpovednosť za zavinenie. V prípade poskytovania

zdravotníckej starostlivosti prichádza do úvahy všeobecná zodpovednosť toho, kto túto starostlivosť
poskytuje. K vzniku zodpovednosti dochádza vtedy, ak osoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť, túto
neposkytla v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z citovaného ust. § 4 ods. 3 zákona č. 576/204
Z.z., teda jej postup pri poskytovaní tejto starostlivosti je možné označiť ako postup „ non lege artis“.
Z vyjadreného je zrejmé, že potenciálnym nositeľom zodpovednosti za škodu na zdraví žalobkyne je

ten poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý žalobkyni poskytol zdravotnú starostlivosť v čase ňou
označenom, teda od 02.04.2004 do 22.04.2004 (kedy malo dôjsť ku škodnému následku na jej zdraví). V
tomto období, od ktorého žalobkyňa odvodzuje svoj nárok, bola zriaďovateľom Železničnej nemocnice s
poliklinikou, ktorá poskytla žalobkyni zdravotnú starostlivosť, spoločnosť Železnice Slovenskej republiky.
V konaní bolo nesporné, že žalovaný, ktorý síce v súčasnosti je prevádzkovateľom Železničnej

nemocnice s poliklinikou (a aj poskytovateľom zdravotnej starostlivosti), žalobkyni žiadnu zdravotnú
starostlivosť neposkytol, status poskytovateľa zdravotnej starostlivosti podľa ust. § 4 písm. a) bod
1 zák. č. 578/2004 Z.z. nadobudol až na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa
28.10.2005, a nie je ani právnym nástupcom Železníc Slovenskej republiky. Ak potom súd prvej inštancie
prijal záver, že nakoľko žalovaný mal v čase podania žaloby na súd status poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti, je v tomto spore aj pasívne vecne legitimovaný, odvolací súd nesúhlasí. Žalovaný predsa
nebol v rozhodnom čase ani zriaďovateľom, ani prevádzkovateľom Železničnej nemocnice s poliklinikou,
a ani poskytovateľom zdravotnej starostlivosti žalobkyni, a preto ani nemôže byť a nie je nositeľom
potenciálnej zodpovednosti za škodu na jej zdraví. Možno potom uzavrieť, že žalovaný nie je v spore
pasívne vecne legitimovaný, a preto ak súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol správne

a odvolací súd jeho rozhodnutie ako vo výroku vecne správne potvrdil.
29. Už len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že nositeľom potenciálnej zodpovednosti za škodu na zdraví
žalobkyne by pri splnení všetkých zákonom stanovených podmienok mohli byť len Železnice Slovenskej
republiky, ako subjekt, ktorý bol v rozhodnom čase zriaďovateľom a prevádzkovateľom Železničnej
nemocnice s poliklinikou, v ktorej bola žalobkyni v tom čase od 02.04.2004 do 22.04.2004 poskytnutá

zdravotná starostlivosť, vo vzťahu ku ktorej tvrdila porušenie právnej povinnosti.
30. Keďže súd prvej inštancie žalobu žalobkyne napriek absencii pasívnej vecnej legitimácie žalovaného
v spore prejednal (hoci už nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného mal viesť k zamietnutiu
žaloby bez jej meritórneho prejednania), vyjadrí sa odvolací súd stručne aj k záverom, ktoré prijal, ato výlučne z dôvodu, aby boli odvolacie námietky žalobkyne preskúmané. Konštatuje, že súd prvej
inštancie (mylne sa domnievajúc, že koná s pasívne vecne legitimovaným subjektom), vyhodnotil
produkované dôkazy správne, vec aj správne právne posúdil a jeho závery o premlčaní žalovaného

nároku ako i o nepreukázaní zodpovednosti žalovaného za škodu žalobkyne sú správne. Odvolací súd
uvádza, že v ust. § 420 Občianskeho zákonníka je upravená všeobecná zodpovednosť za spôsobenú
škodu, ktorá vychádza zo zásady zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti.
Táto zodpovednosť je zodpovednosťou za zavinený právny úkon. Zodpovednosť za škodu spôsobenú
porušením právnej povinnosti možno uplatniť, ak sú splnené nasledovné predpoklady zodpovednosti za

škodu, 1) porušenie povinnosti (existencia protiprávneho úkonu), 2) vznik škody, 3) existencia príčinnej
súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vzniknutou škodou, 4) zavinenie toho, kto škodu svojim
protiprávnym úkonom spôsobil (ide o zodpovednosť za predpokladané zavinenie). Ak boli predpoklady
zodpovednosti poškodeným preukázané (t. j. poškodený preukazuje a nesie dôkazné bremeno týkajúce
sa porušenia povinnosti škodcu, kauzálneho nexusu a škody) potom je možné zavinenie škodcu
predpokladať, ak škodca vyvrátiteľnou právnou domnienkou zavinenie nevyvráti (uznesenie Ústavného

súdu SR, sp. zn. I. ÚS 567/2013). Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom
zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne konanie
(delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda
ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny
a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či

okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť je potrebné vždy preukázať. Rozhodujúca je
vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého
by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že ak by nedošlo k protiprávnemu konaniu
(opomenutiu) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť

zaškodunenastáva.Otázkapríčinnejsúvislostimedzinezákonnýmrozhodnutímakonkrétnouškodouje
otázkou skutkovou, ak sa v konaní zisťuje, či škodná udalosť (nezákonné rozhodnutie) a vznik škody na
strane poškodeného sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti
je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akými skutkovými okolnosťami má byť jej existencia
zisťovaná. So zreteľom na uvedené pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v

čom konkrétne škoda, za ktorú je požadovaná náhrada, spočíva (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
3Cdo 32/2007). Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné škodu izolovať od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992, rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2Cdo 144/2008).
31. V konaní bolo preukázané, a ani nebolo sporné, že žalobkyňa svoj nárok na náhradu škody na zdraví
vyvodzuje od ňou tvrdeného nesprávneho operačného výkonu poskytnutého iným poskytovateľom
zdravotnej starostlivosti na 1. otorinolaryngologickej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou sv.
Cyrila a Metoda v Bratislave, ako aj v spojitosti s tým, že žalovaný (ale ako už bolo uvedené

vyššie, správne mali byť žalované Železnice SR ako prevádzkovateľ Železničnej nemocnice a subjekt,
ktorý žalobkyni poskytol zdravotnú starostlivosť v rozhodnom čase, a nie žalovaný) nevyužil počas
hospitalizácie žalobkyne v období od 02.04.2004 do 22.04.2004 všetky dostupné diagnostické možnosti
a postupy k identifikovaniu správnej diagnózy žalobkyne, keď nevykonal vyšetrenie vestibulárneho
systému a včas neodhalil vznik škody na zdraví žalobkyne, ktorú mal operáciou ucha dňa 15.10.2003

spôsobiť iný poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, a tak nepredišiel rozsiahlejšiemu poškodeniu mozgu
žalobkyne včasnou reoperáciou. Znaleckým posudkom č. 1/2022 A.. I. K., Z.., súdneho znalca z
odboru zdravotníctvo - farmácia, odvetvie neurológia, ktorý bol vypracovaný v konaní na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 17C/498/2015, bolo preukázané, že žalobkyni poskytnutá zdravotná
starostlivosť bola správna, a teda globálny zdravotný stav žalobkyne nie je v príčinnej súvislosti s non

lege artis poskytnutou zdravotnou starostlivosťou v Železničnej nemocnici. Možno teda konštatovať, že
súd prvej inštancie potom dospel k správnym skutkovým a aj právnym záverom, že v prejednávanom
prípade nielenže absentuje už základný a prvý predpoklad pre založenie zodpovednosti za škodu, a síce
protiprávny úkon žalovaného, ale aj kauzálny nexus medzi domnelým protiprávnym úkonom žalovaného
a škodlivým následkom na zdraví žalobkyne. Ak potom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne z tohto

dôvodu zamietol, rozhodol správne a odvolací súd s jeho rozhodnutím súhlasí.
32. Odvolací súd sa rovnako stotožňuje aj so záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne
je premlčaný, keď správne ustálil, že žalobkyňa mohla svoje presvedčenie o škode na zdraví a o
zodpovednom subjekte nadobudnúť už v apríli 2004. Správne pritom poukázal na lekársku prepúšťaciusprávu Železníc SR - ŽNsP Bratislava zo dňa 26.04.2004, kde žalobkyňa uvádza, že operácia
otosklerózy zo dňa 15.10.2003 sa nepodarila, po operácii zvracala a podľa jej názoru mala podráždený
vestibulárny aparát. Ďalej súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj na to, že ďalšie výslovné tvrdenie o

subjekte zodpovednom za žalobkyňou tvrdený škodlivý následok sa nachádza v lekárskej prepúšťacej
správe otorinolaryngologickej kliniky vo Fakultnej nemocnici LP v Košiciach zo dňa 08.03.2006, v
ktorej vedenie otorinolaryngologickej kliniky usúdilo, že závratové stavy žalobkyne boli spôsobené veľmi
pravdepodobne dráždením štruktúr vnútorného ucha pistonom. Odvolací súd preto v tejto súvislosti
konštatuje, že podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za

dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa odseku 2 tohto
ustanovenia sa najneskoršie právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu
na zdraví. Zásadne je potrebné vychádzať z toho, že jednotlivé nároky na náhradu škody na zdraví sú
samostatnými nárokmi, u ktorých bežia samostatné premlčacie doby. Počiatok ich behu je stanovený
okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a zodpovednej osobe. Jedná sa o tzv. subjektívnu

premlčaciudobu,pričomtzv.objektívnapremlčaciadobapodľaust.§106ods.2Občianskehozákonníka
sa v prípade nároku na náhradu škody na zdraví neuplatňuje. Počiatok subjektívnej premlčacej doby
u práva na náhradu škody sa viaže na okamih, kedy poškodený preukázateľne nadobudol vedomosť
o tom, že mu vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá, a nezávisí teda na tom, či a kedy si poškodený
zabezpečí dostatok dôkazov alebo kedy sa vytvorí pre neho priaznivejšia procesná situácia na to, aby

skutkové okolnosti, o ktorých má vedomosť, mohol v súdnom konaní preukázať. Podľa odvolacieho súdu
je s poukazom na uvedené nesporné, že nárok žalobkyne je premlčaný. Žalobkyňa vo svojich podaniach
predsa opakovane uvádza, že už od vykonania operácie dňa 15.10.2003 na 1. otorinolaryngologickej
klinikeFakultnejnemocnicespoliklinikousv.CyrilaaMetodavBratislavepociťovalazdravotnéťažkostia
ťažké závratové stavy. Opakovane ďalej uvádzala, že už odo dňa vykonania operácia mala pochybnosti

o tom, že predmetný operačný zákrok nebol vykonaný postupom lege artis, o čom svedčia aj jej
viaceré podania na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj ďalšie početné hospitalizácie
u iných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. O vedomosti žalobkyne o spôsobenej škode a o
zodpovednom subjekte ďalej svedčí aj jej vyjadrenie uvedené v lekárskej prepúšťacej správe Železníc
SR - ŽNsP Bratislava zo dňa 26.04.2004, na ktoré poukázal už aj súd prvej inštancie. Napokon mohla

žalobkyňa nadobudnúť istotu o škode a o zodpovednom subjekte práve aj z lekárskej prepúšťacej správy
otorinolaryngologickej kliniky vo Fakultnej nemocnici LP v Košiciach zo dňa 08.03.2006, v ktorej je
už výslovne uvedené, že jej závratové stavy mohli byť veľmi pravdepodobne zapríčinené dráždením
vnútorného ucha pistonom. Uvedené konštatovanie v predmetnej lekárskej správe, v spojitosti s
prítomnými pochybnosťami žalobkyne o nesprávne uskutočnenej operácii, podľa názoru odvolacieho

súdu nad akúkoľvek pochybnosť zakladá vedomosť žalobkyne o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.
Odvolací súd teda dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žalobkyňa sa o domnelej
škode na zdraví a o zodpovednom subjekte mohla dozvedieť najneskôr v marci 2006, a preto je jej nárok
premlčaný.
33.Žalobkyňaeštevtejtosúvislostinamietala,žežalovanýmvznesenánámietkapremlčaniajevrozpore

s dobrými mravmi, nakoľko ju vzniesol žalovaný ako subjekt, ktorý porušil svoje právne povinnosti.
Odvolací súd sa s touto námietkou žalobkyne nestotožnil. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalovaný
nie je subjektom, ktorý porušil svoje právne povinnosti, a to z dôvodov, ktoré odvolací súd uviedol
už vyššie. Zjednodušene, žalovaný predsa žalobkyni žiadnu zdravotnú starostlivosť neposkytol, a tak
zákonite nemohol ani pri jej poskytovaní porušiť právne povinnosti. Ďalej je potrebné uviesť, že vo

všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za
konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne a v rozpore
s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhej
strany sporu, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak
druhástranasporumárneuplynutiepremlčacejdobynezavinila,priznanieúčinkovpremlčaniavočinejby

za tejto situácie bolo neprimerane tvrdým postihom a pri posudzovaní primeranosti postihu je potrebné
vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a vziať do úvahy najmä charakter uplatneného práva,
jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/226/2016). Znaky konania vykazujúce priamy úmysel poškodiť
druhého účastníka je potrebné vyvodzovať z tých okolností, za ktorých bola námietka premlčania tohto

nároku uplatnená a nie z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný,
teda rozhodujúce pre odopretie účinkov námietky premlčania sú okolnosti, ktoré existovali v čase
uplatnenia námietky premlčania (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/249/2014). V tejto
súvislostiodvolacísúdkonštatuje,žežalovanýmvznesenúnámietkupremlčanianiejemožnépovažovaťzo rozpornú s dobrými mravmi, pretože žalovaný nebránil žalobkyni v podaní žaloby, nebránil jej
zabezpečiť si právneho zástupcu, ako ani nekonal žiadnym iným spôsobom, ktorý by mal za ciel zmariť
žalobkyni uplatňovať si svoje práva na súde. Aj táto odvolacia námietka je preto neopodstatnená.

34. Možno uzavrieť, že žaloba žalobkyne je nedôvodná už pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie
žalovaného, ako i z dôvodu nepreukázania jeho protiprávneho konania, absencie kauzálneho nexu
medzi žalobkyňou tvrdeným protiprávnym konaním a škodlivým následkom a v neposlednom rade aj z
dôvodu, že žalobkyňa si uplatnila premlčaný nárok a žalovaný vzniesol námietku premlčania.
35. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby

podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
36. Žalobkyňa podala odvolanie aj proti výroku rozsudku o trovách konania. Mala za to, že súd prvej
inštancie mal aplikovať ust. § 257 C.s.p. a z dôvodov hodných osobitného zreteľa nemal žalovanému
priznať nárok na náhradu trov konania. V tejto súvislosti poukázala na svoju ťažkú životnú situáciu,
náklady spojené s jej liečbou, skutočnosť, že je vzhľadom na svoj zdravotný stav nezamestnaná a nie je
animožné,abyvykonávalaprácuprepoškodenézdravie.Uviedla,žejejbolpriznanýinvalidnýdôchodok

vo výške 334 eur a je v situácii, kedy jej akýkoľvek vnem môže spôsobiť stav vyžadujúci hospitalizáciu.
Je odkázaná na osobitnú prepravu asistenta. S poukazom na jej finančnú situáciu a priznanie nároku na
bezplatnúprávnupomoczCentraprávnejpomocimalazato,žesúnaplnenépodmienkyprenepriznanie
náhrady trov konania žalovanému. Súd prvej inštancie vyzval žalovaného na vyjadrenie sa k odvolaniu
žalobkyne, ale žalovaný túto možnosť nevyužil a vyjadrenie neposkytol.

37. Podľa ust. § 257 C.s.p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Na vysvetlenie považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v sporovom konaní sa
povinnosť nahradiť trovy konania spravuje zásadou úspechu v konaní podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p..
Aplikácia ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď
sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dôjde k záveru, že sú tu

dôvodyhodnéosobitnéhozreteľa,prektorénáhradutrovcelkomalebosčastineprizná.Musíísťocelkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať
tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní
okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné
pomery sporových strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli sporové strany k uplatneniu práva na súde a ich

postoj v konaní. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami,
na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
38. Odvolací súd v posudzovanej veci zistil dôvody hodné osobitného zreteľa a vyhodnotil ich za
natoľko zásadné, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania zmenil a rozhodol o nich podľa
ust. § 257 C.s.p.. Nepovažoval za sporné, že zdravotný stav žalobkyne je mimoriadne nepriaznivý,

keďže ide o skutočnosť, ktorá bola v konaní preukázaná. Žalobkyňa je osobou s ťažkým zdravotným
postihnutím (s mierou funkčnej poruchy 80 %) a invalidnou dôchodkyňou s mierou poklesu schopnosti
vykonávať zárobkovú činnosť 75 %, čo vyplýva z rozhodnutí Sociálnej poisťovne a nie je sporné.
Kontrolné lekárske prehliadky žalobkyne neboli stanovené, keďže ide o trvalý stav. Jej príjmom je
invalidný dôchodok vo výške 334 eur. Nachádza sa v stave materiálnej núdze, čo je zrejmé z rozhodnutia

Centra právnej pomoci sp. zn. 9506/2015-KaBA zo dňa 25.08.2015, ktorým jej bol priznaný nárok
na poskytovanie právnej pomoci, pretože bolo preukázané, že je osobou v materiálnej núdzi, keď jej
mesačný príjem je len invalidný dôchodok a kompenzačný príspevok z ÚPSVaR a príjem jej manžela
(spoločne posudzovanej osoby) je príjem z výkonu osobnej asistencie, žalobkyňa nie je vlastníčkou
žiadneho nehnuteľného majetku. Z týchto zistení odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa je nemajetná

invalidná dôchodkyňa, osoba s ťažkým zdravotným postihnutím, s nemožnosťou pracovať a zároveň v
hmotnej núdzi. Výnimočné okolnosti na strane žalobkyne, ktoré jej neumožňujú zaplatiť trovy konania
žalovaného pre absenciu finančných prostriedkov, mal potom za preukázané. Poukazuje tiež na to,
že žalovaný je veľká obchodná spoločnosť s aktívami vyše 7 miliónov a so ziskom za rok 2024
vo výške vyše 280.000 eur (podľa finstat.sk). Nepriznanie mu trov konania nepredstavuje žiadny

relevantný zásah do jeho majetkových pomerov. Odvolací súd prihliadol aj na konkrétne okolnosti
danej veci, ktoré zistil zo súdneho spisu. Žalobkyňa ako osoba bez právneho vzdelania podala
na súd (vadnú) žalobu nezastúpená advokátom a požiadala o bezplatnú právnu pomoc Centrum
právnej pomoci. Vadnú žalobu na výzvu súdu opravovala taktiež sama. Centrum právnej pomoci
jej advokáta na poskytovanie právnej pomoci pridelilo po tom, čo na základe ňou predložených

listinných dôkazov vylúčilo zrejmú bezúspešnosť sporu. Žalobkyni boli centrom postupne pridelení
advokáti O.. A. I. (tento zastupovanie žalobkyne odmietol), O.. A. C. (tento žalobkyni vypovedal plnú
moc), advokátska kancelária Bardač, s.r.o. (táto od zmluvy o poskytovaní právnych služieb žalobkyni
odstúpila), O.. U. G. (oznámila pozastavenie výkonu činnosti advokáta), advokátska kancelária AKMNs.r.o. (odmietla poskytovanie právnej pomoci žalobkyni, keďže zastupuje žalovaného), advokátska
kancelária ŠKODLER & PARTNERS s.r.o. (odmietla zastupovanie), O.. J. G. (odmietol zastupovanie),
advokátska kancelária JUDr. Pavel Labáth s.r.o. (odmietol zastupovanie), O.. A. P. (odstúpil od zmluvy

o poskytovaní právnych služieb žalobkyni) a A.. A. I. (ukončila právne zastupovanie žalobkyne). Žiadny
z vyššie uvedených advokátov vyjadrenie vo veci nepodal a žiadny úkon v súdnom konaní nevykonal,
okrem O.. P., ktorý sa zúčastnil jedného pojednávania, na ktorom len zotrval na žalobe a následne
od zmluvy o poskytovaní právnych služieb žalobkyni odstúpil. Na výzvu súdu prvej inštancie A.. I.
oznámila, že dôvodom, pre ktorý ukončila právne zastupovanie žalobkyne, bolo narušenie nevyhnutnej

dôvery medzi nimi tým, že žalobkyňa jej nepredložila ani jeden dôkaz, ktorý by svedčil o oprávnenosti
jej nároku, ktorý si uplatňuje na súde. Za výnimočné okolnosti tohto konania odvolací súd vyhodnotil
stav, kedy Centrum právnej pomoci na základe listinných dôkazov predložených žalobkyňou úplne
nesprávne vyhodnotilo, že v jej prípade nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a sústavne jej prideľovalo
advokátov (čo zrejme žalobkyňu utvrdilo v zotrvaní v spore), ktorí ale žalobkyňu zastupovať odmietali, čo
vyústilo do 10 rokov trvania súdneho sporu, počas ktorého sa žalovaný musel vyjadrovať k argumentom

samotnej žalobkyne, ktorá je laik a nemá právnické vzdelanie, pričom žalobkyňa v spore nemohla byť
úspešná,pretožežalovalasubjekt,ktorýjejzdravotnústarostlivosťvôbecneposkytol,čomalobyťzrejmé
už Centru právnej pomoci. V spojení s preukázanou mimoriadne nepriaznivou životnou (zdravotnou,
sociálnou, majetkovou a finančnou) situáciou žalobkyne odvolací súd vyhodnotil všetky tieto skutočnosti
za dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce zmenu rozhodnutia o trovách konania a rozhodnutie

podľa ustanovenia § 257 C.s.p.. Z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti o
trovách konania podľa ust. § 388 C.s.p. zmenil a stranám nárok na ich náhradu nepriznal.
39. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods.
1 C.s.p.. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).