Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 31, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/142/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221201979
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1221201979.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Renáty Janákovej, v sporovej veci žalobcov: X/ O. O., A.. XX.XX.XXXX,
S. F. X. XX, XXX XX W., X/ Y. O., A.. XX.XX.XXXX, S. F. X. XX, XXX XX W., obe právne zast. Mgr.
Peter Mešenec, advokát, so sídlom Prievozská 1314/39, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Allianz
- Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700, so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16.
júna 2022 č.k. 26C/25/2021-171 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .

V časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že
žalobkyni 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
Žalobkyni 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1/Rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 9.000,- €
(výrokč.I.),žalobkyni2/sumu6.300,-€(výrokč.IV), všetkovlehotedotrochdníododňaprávoplatnosti
rozsudku, vo zvyšku uplatneného nároku žalobkýň žalobu zamietol (výroky č. II. a V.). Žalobkyniam
1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % zo sumy im priznanej
(výroky č. III. a VI.).

2/Vychádzal zo zistenia, že dňa 21.06.2019 došlo k dopravnej nehode, kedy vodič motorového vozidla
Renault, Š. W. pri odbočovaní vľavo nerešpektoval signál svetelného signalizačného zariadenia s
červeným svetlom, vošiel do križovatky, kde nedal prednosť v jazde inému vozidlu, ktoré viedol H.
Š., v dôsledku čoho došlo k zrážke týchto dvoch vozidiel. C. W., nar. 13.07.1994 (syn žalobkyne
1/ a brat žalobkyne 2/) ako spolujazdec pána W. utrpel v dôsledku dopravnej nehody smrteľné
zranenia nezlučiteľné so životom. Za vinníka dopravnej nehody bol označený vodič motorového vozidla
Renault, Š.S. W., ktorému bolo v trestnom konaní uznesením Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II.,

Odbor kriminálnej polície zo dňa 24.11.2020, ČVS: ORP-679/1-VYS-B2-2019 vznesené obvinenie pre
nedbanlivostný prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na
ust. § 138 písm. h) Trestného zákona, v súbehu s nedbanlivostným prečinom ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného zákona.
Motorové vozidlo vinníka bolo v čase dopravnej nehody povinne zmluvne poistené u žalovaného (č.
poistnej zmluvy XXXXXXXXXX).
3/Žalobkyne žalobou doručenou súdu dňa 03.04.2021 sa voči žalovanému domáhali ochrany osobnosti

a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu - žalobkyňa 1/ vo výške 30.000,- € a žalobkyňa 2/
vo výške 15.000,- €. Svoju aktívnu vecnú legitimáciu odvodili s poukazom na ustanovenia § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o PZP“) s poukázaním na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
ohľadne smrti rodinného príslušníka ako zásahu do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život,
ako aj na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ohľadom výšky priznanej náhrady za nemajetkovú

ujmu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy ustálili vzhľadom na závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku
neoprávneného zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život.
4/Žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal túto ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu,
že neuznával nárok žalobkýň. Namietal, že aj napriek výzvam adresovaným ako vodičovi W., tak i
poistenej spoločnosti United Rental Group, s.r.o., nedošlo k nahláseniu tejto udalosti. Sám vodič W. si

zodpovednosť nepriznal. Žalobkyne si u žalovaného neuplatnili žiaden nárok. Žalovaný poukázal na to,
že na strane poškodených je potrebné skúmať a) intenzitu vzťahu žalobkýň 1/ a 2/ so zomrelým, b) vek
zomrelého a pozostalých, c) otázku hmotnej závislosti pozostalých na usmrtenej osobe, d) prípadné
poskytnutie inej satisfakcie. Na strane zodpovednej osoby (pôvodcu zásahu) je potrebné skúmať a) jeho
majetkové pomery, b) mieru zavinenia, spoluzavinenie usmrtenej osoby. K výške uplatneného nároku
žalovaný poukázal na zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými

činmi v znení neskorších predpisov, ako aj zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, v kontexte ktorých považoval nárok za neprimeraný. Namietol,
že rozhodovacia činnosť súdov Slovenskej republiky je rozdielna a záverom poukázal aj na nesplnenie
povinnosti zosnulého C. W. byť pripútaný bezpečnostnými pásmi, čo malo vplyv na mieru jeho účasti
na spôsobenom následku nehody.

5/Súd v konaní na preukázanie intenzity vzťahu žalobkýň a zosnulého vykonal dokazovanie ich
výsluchom. Žalobkyňa 1/ počas výsluchu uviedla, že sa stále nevie vysporiadať so smrťou syna.
Zosnulý bol dobrým synom, ktorý jej pomáhal tak so starostlivosťou o chorú matku žalobkyne 1/ ako aj
finančne, keď jej prispieval na nájomné, vyberal lieky a robil nákupy. Žalobkyňa uviedla, že je invalidnou
dôchodkyňou, ktorá poberá dôchodok vo výške 126,- €. Dcéra mala s bratom tiež dobré vzťahy, po

jeho smrti sa dostala do ťažkých depresií a začala užívať lieky proti depresií. Žalobkyňa uviedla, že
žila s nebohým synom v spoločnej domácnosti, potom sa odsťahoval, potom sa zase vrátil, lebo mu
finančne nevychádzalo prispievať do dvoch domácností. Nebohý syn mal pracovať v pizzerii, nevie o
tom, že by mal priateľku, poznala jeho kamarátov, iba vinníka nehody nie. Žalobkyňa 2/ pri výsluchu
uviedla, že brat bol pre ňu oporou, vzhliadala k nemu, keďže nemala otca, často sa s ním radila, aj sa

pohádali. Ďalej uviedla, že cíti krivdu, že vinník je šťastný a slobodný človek a oni prišli o brata. Uviedla
aj, že žili spolu s bratom, matkou a babkou v spoločnej domácnosti. Okrem formy pomoci s chorou
babkou, im zosnulý pomáhal aj v domácnosti a po finančnej stránke. Žalobkyni 2/ sa po smrti brata
zhoršili psychické problémy a musela vyhľadať pomoc u obvodného lekára, ktorý jej predpísal Neurol
na ukľudnenie pri depresiách. K psychiatrovi sa hanbila ísť aj keď jej to bolo odporúčané. Pred smrťou

brata trpela panickou poruchou, ale nie depresiami. Brat jej pomáhal aj finančne, napríklad s ošatením,
keďže bola častejšie doma kvôli babke a nemohla toľko pracovať. Vinník nehody sa žalobkyniam nebol
ospravedlniť, zúčastnil sa na pohrebe, ale nekondoloval im.
6/Okresný súd Bratislava II sa v rámci dokazovania oboznámil s obsahom vyšetrovacieho spisu ako aj s
obsahom zápisnice o výsluchu žalobkyne 1/ v trestnom konaní. Vzhľadom na skutočnosť, že z obsahu

vyšetrovacieho spisu vyplynuli iné skutočnosti, aké uviedla žalobkyňa 1/ pri výsluchu pred súdom,
umožnil jej súd sa k tomuto rozporu opätovne vyjadriť. Žalobkyňa 1/ uviedla, že syn v momente smrti
býval na adrese G., nie v spoločnej domácnosti so žalobkyňami, ale stále chodil za nimi, keď niečo bolo
treba, pomáhal im a sú bez neho stratené.
7/Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že zosnulý C. W. bol synom

žalobkyne 1/ a bratom žalobkyne 2/. Zomrel dňa 21.06.2019 ako spolujazdec obvineného z dopravnej
nehody,ktoréhomotorovévozidlobolopovinnezmluvnepoistenéužalovaného.Zapreukázanúvkonaní
mal súd prvej inštancie aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobkýň, existenciu neoprávneného zásahu do ich
práva na súkromie a ochranu rodinného života ako aj ujmu, ktorá im vznikla a za daných okolností by
ju každá fyzická osoba považovala za objektívne závažnú. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 1/2016, zo dňa 31.07.2017, uverejnené v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018, ako aj na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-22/12 mal súd prvej inštancie za preukázanú aj pasívnu vecnú legitimáciu
žalovaného. Žalovaný rozporoval zodpovednosť vodiča W., keďže trestné konanie nebolo ukončené. Zo
znaleckého posudku Č.. XXX/XXXX Ing. Korbeľa, znalca z odboru cestná doprava vyplynulo, že príčinou

dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Renault, teda vodiča W.. Z vykonaného
dokazovania mal ďalej súd prvej inštancie za preukázané aj to, že zosnulý nežil v spoločnej domácnosti
s matkou a sestrou, napriek tomu, že to tvrdili žalobkyne v žalobe, ako aj pri svojich výsluchoch. Z
vyšetrovacieho spisu vyplynulo, že zosnulý býval naposledy na Ipeľskej v Bratislave, bydlisko stále menila žalobkyňa 1/ nevedela uviesť, kde presnejšie žil a ani s kým. Nechodila k nemu a on ich navštevoval
raz za týždeň, keď priniesol nejaký nákup babke. S poukazom na nepravdivé tvrdenia žalobkyne 1/
vyhodnotil súd prvej inštancie aj jej tvrdenie o príspevkoch na nájomné vo výške 200,- € ako nepravdivé.

Súd prvej inštancie mal za preukázané, že došlo k pretrhnutiu rodinných väzieb a zásahu do práva
na rodinný a súkromný život žalobkýň. Zároveň súd zistil, že žalobkyňa 2/ už pred smrťou brata mala
psychické problémy, ktoré sa zhoršili po jeho smrti.
8/Na základe vykonaného dokazovania uložil súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 16. júna 2022, č. k.
26C/25/2021-171 žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 9.000,- €, žalobkyni 2/ sumu 6.300,-

€, všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku uplatneného nároku žalobkýň žalobu
zamietol a žalobkyniam 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%
z priznanej sumy. Po právnej stránke posúdil vec podľa ustanovení § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16
Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1 a 2 zákon o PZP a ustanovení § 150 ods. 1, §
191 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
9/Proti výrokom I., III., IV. a VI rozhodnutia súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný, a to

z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) a h) Civilného sporového poriadku, keďže
podľa jeho názoru konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolateľ
namietal, že hoci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyne porušili
povinnosť vyplývajúcu im z ustanovenia § 150 Civilného sporového poriadku, a to pravdivo a úplne

uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, pri svojom rozhodovaní to
spravodlivo nevyhodnotil. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie aj napriek tomu, že žalobkyne klamali
o tom, že zosnulý s nimi žil v spoločnej domácnosti a finančne im prispieval, ich za to nesankcionoval
stratou sporu, ale iba poukázal na to, že to malo vplyv na hodnovernosť ich ďalších tvrdení. Odvolateľ
ďalej poukázal na skutočnosť, že dôkazné bremeno pri preukázaní intenzity ujmy, ktorú utrpeli žalobkyne

spočívalo na ich strane, sám odvolateľ nemal možnosť poznať ich osobné, rodinné a ani iné pomery.
Úmyselným uvádzaním nepravdivých skutkových tvrdení žalobkyne spochybnili ujmu a tiež intenzitu
zásahu do ich životov. Za danej situácie teda nemožno tvrdiť, že došlo k pretrhnutiu väzieb so zosnulým,
keď tieto reálne ani neexistovali. Odvolateľ ďalej uviedol, že nepozná prípad, kedy by súd pri preukázaní
nepravdivých skutočností tvoriacich základ žaloby rozhodol v prospech žalujúcej strany a priznal nároky

nemajetkovej ujmy, keďže z bezprávia nemôže vzniknúť právo.
10/Za nesprávne odvolateľ považoval aj rozhodnutie o trovách konania, keď súd prvej inštancie priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% zo sumy priznanej každej žalobkyni.
Odvolateľ poukázal na znenie ustanovenia § 10 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,

podľa ktorého je pevne stanovená tarifná hodnota na sumu 2.000,- € vo veciach ochrany osobnosti
podľa Občianskeho zákonníka, ak sa žiada nemajetková ujma. Svoje tvrdenie podoprel aj súdnymi
rozhodnutiami. Odvolateľ v závere navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a
žalobu zamietol v plnom rozsahu a náhradu trov konania stranám sporu nepriznal.
11/Žalobkyne prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa k odvolaniu vyjadrili tak, že považujú

rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne právne posúdené s dostatočným odôvodnením. Vo
vyjadrení k odvolaniu poukázali na to, že súd prvej inštancie mal za preukázané, že došlo k pretrhnutiu
rodinných väzieb a zásahu do práva na rodinný a súkromný život žalobkýň ako aj aktívnu vecnú
legitimáciu žalobkýň, keďže utrpeli ujmu, ktorú by na ich mieste každá fyzická osoba považovala za
objektívne závažnú. Nepravdivé tvrdenia žalobkyne vysvetlili v konaní, keď uviedli, že pred orgánmi

činnými v trestnom konaní vypovedali o aktuálnom stave v čase výpovede. K námietke odvolateľa, že
žalobkyne porušili povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 150 Civilného sporového poriadku v konaní
pred súdom, žalobkyne uviedli, že súd prvej inštancie mal za preukázané ako nepravdivé tvrdenia
týkajúce sa spoločného spolužitia a prispievania žalobkyniam v sume 200,- € na fungovanie spoločnej
domácnosti. Iné skutkové tvrdenia za nepravdivé nemal preukázané. Skutkové tvrdenia týkajúce sa

bývania v spoločnej domácnosti a finančného prispievania sumou 200,-€ nemožno považovať za
podstatné ani rozhodujúce vo vzťahu k základu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, keďže základ
nároku určuje hypotéza ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V danom prípade nepravdivé tvrdenia
žalobkýň nemohli spôsobiť stratu sporu, ale mohli viesť k zohľadneniu výšky náhrady nemajetkovej
ujmy. Zároveň žalobkyne uviedli, že v danej veci nie je smerodajné, či v okamihu smrti zosnulý žil alebo

nežil s pozostalými v spoločnej domácnosti, ale je rozhodujúca dĺžka spoločného spolužitia pozostalých
so zosnulým pred dopravnou nehodou, počas ktorej sa formujú a budujú vzťahy medzi rodinnými
príslušníkmi. Zdieľanie spoločnej domácnosti nie je zákonným predpokladom priznania nároku na
náhradu škody a taktiež spoločné nenažívanie v jednej domácnosti neznamená ukončenie väzieb medzirodinnými príslušníkmi. Žalobkyne zároveň poukázali na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp.
zn. 9Co/462/2016, v ktorom sa konštatovalo, že „mimoriadnu závažnosť vzniknutej ujmy na strane
rodičov nemôže spochybniť ani to, že ich syn nebohý sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti, najmä

za situácie, keď svojich rodičov pravidelne navštevoval a zaujímal sa o nich, teda viedli riadny rodinný
život.“ Rovnako žalobkyne poukázali aj na vymedzenie pojmu rodina v judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva (rozsudok zo dňa 21.06.1988 vo veci Berrhab proti Holandsku). K nepravdivému
tvrdeniu, že zosnulý finančne prispieval na domácnosť vo výške 200,-€, žalobkyne vo svojom vyjadrení
k odvolaniu uviedli, že súd mal za preukázané, že nebohý obstarával nákup za vlastné financie. Týmto

konaním odbremeňoval rozpočet domácnosti svojej mamy, pričom na preukázanie väzby medzi nimi je
irelevantné, či tento nákup bol v hodnote 10, 20 alebo 50,- €, preto ani nepravdivé skutkové tvrdenie
o prispievaní vo výške 200,-€ mesačne nemôže byť dôvodom pre zamietnutie žaloby. K preukázaniu
závažnosti vzniknutej ujmy (smrťou blízkej osoby) žalobkyne uviedli súdne rozhodnutia, v ktorých sa
zhodne konštatovalo, že strata blízkej osoby predstavuje závažný zásah do práva na ochranu osobnosti.
Ide o traumatizujúcu skutočnosť, ktorá má negatívny vplyv na rodinných príslušníkov.

12/K odvolacej námietke týkajúcej sa náhrady trov konania žalobkyne uviedli, že považujú rozhodnutie
súdu prvej inštancie za správne, pričom poukázali na súdne rozhodnutia, v ktorých súdy postupovali
obdobne. V závere vyjadrenia k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie v časti napadnutej odvolaním žalovaného a priznal žalobkyniam náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

13/V odvolacej replike odvolateľ uviedol, že trvá na svojom odvolaní ako aj na jeho dôvodoch a žiada,
aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne v plnom rozsahu a
náhradu trov konania stranám sporu neprizná.
14/Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku
v napadnutom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného je sčasti dôvodné.
15/Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
16/Podľa § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby

sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo.
17/Podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti
spôsobí škodu, zodpovedá zo ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.
18/Podľa § 4 ods. 1 zákona o PZP, poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.

19/ V zmysle § 150 Civilného sporového poriadku, strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

20/ Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

21/Podľa § 10 ods. 8 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (v znení účinnom do 31.12.2023), vo veciach ochrany osobnosti podľa
Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch,
vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je

tarifnou hodnotou 1000 eur, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2000 eur, ak sa žiada náhrada
nemajetkovej ujmy.

22/Predmetom odvolacieho konania bola náhrada nemajetkovej ujmy žalobkýň, ktorú utrpeli tým, že
poistený žalovaného spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k usmrteniu blízkej osoby žalobkýň.

Svoj nárok žalobkyne uplatnili proti poisťovni, s ktorou mal vinník dopravnej nehody v čase jej vzniku
uzatvorené povinné zmluvné poistenie. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobkýň videli v
porušení práva na súkromný a rodinný život.23/Podmienkou odškodnenia nemajetkovej ujmy je protiprávne narušenie rodinných vzťahov
predstavujúce zásah do práva na súkromie a rodinný život pozostalých fyzických osôb, danosť príčinnej
súvislosti medzi zásahom a vznikom nemajetkovej ujmy na súkromí fyzickej osoby nevyžadujúcej

zavinenie a taká forma zásahu, ktorá je objektívne spôsobilá vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení práva
na ochranu súkromia a rodinného života (pozostalej) fyzickej osoby. Na základe dokazovania súd prvej
inštancie správne vyvodil záver, že v danom spore boli splnené všetky podmienky pre odškodnenie
nemajetkovej ujmy. Poistený žalovaného nesprávnou technikou jazdy (záver vyplývajúci zo znaleckého
posudku č. 167/2020) spôsobil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej prišiel o život syn žalobkyne 1/

a zároveň brat žalobkyne 2/, čo malo za následok prerušenie rodinných vzťahov medzi pozostalými
žalobkyňami a zosnulým a tým aj zásah do ich práva na súkromný a rodinný život.

24/Výška náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť určená po zohľadnení viacerých kritérií, a to
kritérium závažnosti ujmy a kritérium okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo. Súd prvej
inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal zo záveru, že si žalobkyne nárokovali nadpriemernú výšku

náhrady nemajetkovej ujmy. Pri skúmaní jednotlivých kritérií potrebných pre určenie výšky nemajetkovej
ujmy dospel k záveru, že medzi žalobkyňou 1/ ako matkou a zomrelým synom nebol zistený nejaký
nadpriemerne blízky vzťah. Súd prvej inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že žalobkyňa 1/ neuviedla
pravdivé tvrdenia týkajúce sa spoločného spolužitia so zosnulým a jeho finančnú výpomoc matke taktiež
vyhodnotil ako nepravdepodobnú. V neposlednom rade zobral do úvahy aj súdnu prax pri prisudzovaní

náhrady nemajetkovej ujmy. Po zohľadnení všetkých kritérií dospel súd k záveru, že primeraná výška
náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu 1/ je 10.000,- € a po odrátaní 10% spoluúčasti zomrelého
9.000,- €. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ súd prvej inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že brat jej nahrádzal
otca a stratu mohla pociťovať intenzívnejšie. Rovnako súd prvej inštancie zohľadnil psychické problémy
žalobkyne 2/, ktoré sa smrťou brata zintenzívnili. Po zohľadnení uvedeného dospel súd k záveru, že

primeraná výška náhrady nemajetkovej ujmy pre žalobkyňu 2/ je 7.000,- € a po odrátaní 10% spoluúčasti
zomrelého 6.300,- €.

25/Podľa názoru odvolacieho súdu výška náhrady nemajetkovej ujmy predstavovala primeranú náhradu
vzhľadom ku všetkým relevantným okolnostiam, nebola paušalizovaná, ani stanovená nad rámec

bežného rozhodovania v obdobných nárokoch. Prvoinštančný súd ju individualizoval vo vzťahu ku
každej žalobkyni a zohľadnil všetky okolnosti prejednávanej veci a prípadu. Správne zohľadnil, že v
súdenej veci došlo k nezvratnej ujme v tom zmysle, že boli pretrhnuté rodinné putá medzi žalobkyňami
a zosnulým definitívne, a to v dôsledku jeho usmrtenia pri dopravnej nehode. Smrťou nebohého syna
a brata žalobkýň došlo k nenávratnej deštrukcii dovtedajších osobných a rodinných vzťahov. Zosnulý

mal v čase dopravnej nehody len 24 rokov. Aj napriek tomu, že nezdieľal spoločnú domácnosť so
žalobkyňami, nemožno z toho usúdiť, že by tým došlo k narušeniu vzťahov medzi nimi do takej miery, že
by v nich strata syna a brata nevyvolala závažnú ujmu. Zosnulý bol v relatívne mladom veku, pre ktorý
je prirodzené osamostatnenie sa a užívanie si života. V čase osamostatnenia môže dôjsť k utlmeniu
vyhľadávania spoločných chvíľ, čo však nevedie k deštrukcií vzťahov medzi blízkymi osobami. Podľa

názoru odvolacieho súdu námietka odvolateľa tvrdiaca, že k pretrhnutiu rodinných väzieb nemohlo dôjsť,
lebo žiadne väzby reálne neexistovali z dôvodu, že žalobkyňa nevedela presne kde a s kým zosnulý
24 ročný syn býval, nie je namieste. Rovnako tak výpoveď o tom, že žalobkyňa nepoznala vinníka
nehody, ktorý bol priateľom jej syna nedokazuje, že by rodinné väzby medzi nimi neexistovali. Zosnulý
syn žalobkyne navštevoval, bol s nimi v kontakte a z ich výpovedí vyplynulo, že nejakou formou pomoci

sa podieľal na chode domácnosti, aj keď poskytovaním finančnej podpory vo výške 200,-€ mesačne
to nebolo.

26/Odvolacísúdzároveňuvádza,žepravdivézistenierozhodujúcichskutočnostísadosahujerozvíjaním
kontradiktórneho sporu, v ktorom má rozhodujúcu úlohu slobodná iniciatíva strán. Subjektívna aktivita

každej zo sporových strán je korigovaná opačnou aktivitou druhej procesnej strany. Každá zo strán
má záujem na tom, aby jej skutkové prednesy boli prehľadné, jednoznačné a obsahovali racionálne
informácie. Subjektívny prístup strán k uplatňovaniu ich záujmu v konaní, sloboda a voľnosť ich
skutkových prednesov a dôkazných návrhov v kontradiktórnom spore, ovládanom prejednávacou
zásadou, slúži predovšetkým ku zhromaždeniu dostatočného materiálu k objektívnemu a nestrannému

posúdeniu skutkového stavu súdom. Strany nesú zodpovednosť za dostatočné zhromažďovanie
skutkového materiálu potrebného k posúdeniu a rozhodnutiu sporu. Na základe povinnosti tvrdenia,
bremena tvrdenia a dôkazného bremena majú vniesť do konania potrebné informácie o rozhodujúcich
skutočnostiach. Strany sporu sú zároveň povinné úplne a pravdivo uvádzať podstatné a rozhodujúceskutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. V prípade nesplnenia tejto procesnoprávnej povinnosti môže
súd pristúpiť k uloženiu sankcie. To, akým spôsobom bude sankcionované konanie strany, ktorá sa
dopustila porušenia procesnej povinnosti, ostáva na úvahe súdu. Súd by mal pritom zvážiť všetky

okolnosti a možný dopad porušenia procesnoprávnej povinnosti tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti
pravdivo a úplne na zistenie skutkového stavu veci ako celku. Najprísnejšiu sankciu predstavuje strata
sporu. Jej použitie môže prichádzať do úvahy v situácii, keď sa preukáže, že žaloba je už vo svojom
základe postavená na nepravdivých skutkových tvrdeniach, pričom nebude rozhodujúce, či strana
sporu úmyselne klamala (objektívne aj subjektívne nepravdivé tvrdenia) alebo či bola presvedčená o

pravdivosti toho, čo tvrdila (tvrdenia boli objektívne nepravdivé). Do úvahy však prichádzajú aj menej
prísne sankcie, ako napríklad uloženie povinnosti nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú v dôsledku
nepravdivých skutkových tvrdení alebo sankciou môže byť zníženie vierohodnosti strany sporu, čo
bude mať vplyv na hodnotenie dôkazov (napríklad Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová,
S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie, Komentár. Praha: C.H.
Beck, 2022, s. 617). Súd prvej inštancie vzhľadom na všetky okolnosti dospel k záveru, že adekvátnu

sankciu za porušenie procesnoprávnej povinnosti tvrdiť pravdivo rozhodujúce skutkové tvrdenia bude
predstavovať zohľadnenie tejto skutočnosti aj pri vyhodnocovaní ďalších tvrdení žalobkýň. Odvolací súd
nemal voči tomuto postupu žiadne námietky, keďže totožne zastal názor, že boli splnené hmotnoprávne
podmienky pre priznanie nároku. Žalobkyne sa v konaní domáhali náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu,
že im protiprávnym zásahom bolo zasiahnuté do ich osobnostných práv. Ich strata nebola zo strany

vinníka ani oľutovaná a v priebehu konania na súde prvej inštancie nebolo ukončené ani trestné
konanie vedené vo veci usmrtenia zosnulého syna a brata, ktoré by im mohlo priniesť aspoň nejakú
formu zadosťučinenia. Preto sankcionovať porušenie procesnoprávnej povinnosti stratou sporou by bolo
vzhľadom na všetky okolnosti neprimerane prísne tak, ako to zhodnotil vo svojom rozhodnutí aj súd
prvej inštancie.

27/S odvolacou námietkou odvolateľa týkajúcou sa výrokov, ktorými boli priznané nároky na náhradu
trov prvoinštančného konania sa odvolací súd stotožnil a považoval ju za dôvodnú. Súd prvej inštancie
pri rozhodovaní o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, tak,
že žalobkyni 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy. V

sporoch na ochranu osobnostných práv podľa Občianskeho zákonníka je v zmysle vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb, tarifná odmena pevne daná a to sumou 2.000,- € v prípade, ak sa žiada náhrada nemajetkovej
ujmy. V konaniach o ochranu osobnostných práv, v ktorých sa žiada okrem iného aj poskytnutie
primeraného zadosťučinenia, resp. náhrada nemajetkovej ujmy, nie je rozhodujúca výška požadovanej

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo výška priznanej sumy, ale hodnota osobnostných práv,
o ochranu ktorých v konaní ide.

28/Odvolací súd mal potom po preskúmaní veci za to, že súd prvej inštancie v časti rozhodovania
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy riadne zistil skutkový stav veci, vykonal riadne dokazovanie

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1,2,3 Civilného sporového
poriadku) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (§ 191 Civilného sporového poriadku) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a
právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite, jasne a výstižne odôvodnil (§ 220 ods.
1, 2 Civilného sporového poriadku). Odvolaciemu súdu potom neostalo iné, než odvolaním napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti výrokov I. a IV. z hľadiska ich vecnej správnosti, potvrdiť, podľa
§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov prvoinštančného
konania rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku zmenil tak, že
žalobkyniam 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
29/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 Civilného

sporového poriadku v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. V odvolacom
konaní úspešným žalobkyniam nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v rozsahu 100%.
30/Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 Civilného

sporovéhoporiadku)vlehotedvochmesiacovoddoručeniarozhodnutiaodvolaciehosúduoprávnenémusubjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 Civilného sporového poriadku).