Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/57/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1221202949
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Janics Bajánková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1221202949.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a

členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v spore žalobcu: BYTOSPOL S.S., s.r.o.,
Drieňová ul. č. 11, Bratislava, IČO: 35 774 363, zastúpený JUDr. Štefanom Čakvárim, advokátom so
sídlom Vazovova ul. č. 9/A, Bratislava proti žalovaným: X. B. A., N.. XX.X.XXXX, A. C. L.. Č.. XX, A., X.
J. H., N.. X. Q. XXXX, N. A. C. XX, A. D. X. B. XXXX - dedičia žalovaného 2 - manželka - žalovaná 3/ a
dcéry - B. H., N.Á. X.XX.XXXX, A. W. XXXX/XX - žalovaná 2 a) a P. Š.K., N. X.XX.XXXX, A. C. XX, A. -
žalovaná 2 b), 3. P. H., N.. X.X.XXXX, A. C. L.. Č.. XX, A., 4. J.. Z. S., N.. XX.X.XXXX, C. XX, A., 5. A. K.,
N.. X.X.XXXX, C. XX, A., 6. V. K., N.. XX.X.XXXX, C. XX, A., 7. W.. V.T. V., N.. XX.X.XXXX, C. XX, A.,

8. P. W., N.. X.X.XXXX, C.J. XX, A., 9. V. Š., N.. X.XX.XXXX, C. XX, A., 10. K. Š., N.. XX.XX.XXXX, C.
XX, A., všetci zastúpení: ČIČMANEC & DRAPPANOVÁ, s.r.o., Prievozská 14/A, Bratislava, o zaplatenie
23.069,82 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV
zo dňa 14. februára 2024 č.k. B2-16C/39/2021-575, takto

r o z h o d o l :

V odvolacom konaní súd pokračuje na strane žalovaného 2/ J. H., D. X. B. XXXX s dedičmi (okrem
manželky - žalovanej 3/) s jeho dcérami B. H., N. X. N. XXXX, A. ako žalovanou 2a), W. XXXX/XX P.
P. Š., N. X. Q. XXXX, A., C. XX ako žalovanou 2b).

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

Žalobkyňa má voči žalovaným nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

3.416,51 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.611,48 eur od 1.6.2019 do
zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.805,03 eur od 1.6.2020 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovaným 2/ a 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 4.870,75 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy
2.583,92 eur od 1.6.2019 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.286,83 eur od
1.6.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovanej 4/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 2.650,34 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.314,46 eur

od 1.6.2019 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.335,88 eur od 1.6.2020
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovaným 5/ a 6/ povinnosť spoločne a
nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 4.321,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 2.051,80 eur od 1.6.2019 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.270,07eur od 1.6.2020 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovanej 7/ povinnosť
zaplatiť žalobcovi 2.461 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.186,56 eur od
1.6.2019 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.274,44 eur od 1.6.2020 do

zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovanému 8/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2.160,79 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.056,24 eur od 1.6.2019
do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.104,55 eur od 1.6.2020 do zaplatenia,
všetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku;žalovaným9/a10/povinnosťzaplatiťžalobcovispoločne
a nerozdielne sumu 3.188,56 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.578,32

eur od 1.6.2019 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.610,24 eur od 1.6.2020
do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku; a žalobcovi priznal proti žalovaným 1/,
2/, 3/,4/,5/, 6/, 7/, 8/, 9/, 10/, nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie stručne zhrnul priebeh konania, podstatné vyjadrenia
sporových strán a uviedol, že žalobca sa ako správca bytového domu na C. L.. Č.. XX - XX M. A.

domáhal žalobou doručenou súdu od žalovaných nedoplatkov ročných vyúčtovaní nákladov spojených
s užívaním bytov nachádzajúcich sa v spravovanom bytovom dome na C. L.. Č.. XX - XX M. A.
za obdobie od 01.01.2018 do 31.12.2019, dôvodiac, že žalovaní 1/-10/ sú spoluvlastníkmi bytov a
nebytových priestorov nachádzajúcich sa v obytnom dome v A. na C. L.. Č.. XX-XX. Od 01.03.2000
vykonáva správu v bytovom dome a je zároveň generálnym dodávateľom médií a služieb obyvateľom

tohto obytného domu. Prevažná väčšina vlastníkov bytov a nebytových priestorov obytného domu ho
rešpektuje ako správcu a preto prispievajú pravidelne mesačne zálohovo na úhradu odobratých médií
a služieb a prispievajú do fondu údržby a opráv. Z celkového počtu 136 vlastníkov bytových jednotiek
nachádzajúcich sa v obytnom dome v A. na C. L.. Č.. XX-XX len 7 vlastníkov bytov ho neuznáva
za správu bytového domu pravidelné mesačné zálohové platby do fondu údržby a opráv ako aj za

poskytované a odoberané služby (dodávka tepla, teplej úžitkovej vody, odvoz domového odpadu a
pod.) neuhrádza. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť majúc za to, že medzi nimi a žalobcom neexistuje
žiadny zmluvný vzťah, z ktorého by boli zaviazaní vo vzťahu k nemu čokoľvek plniť. Vyslovili názor, že
žalobca nepredložil platne uzatvorenú zmluvu o výkone správy bytového domu. Zmluva o výkone správy
z 26.2.2000 nebola platne uzatvorená, pretože zo zápisov zo schôdzí vlastníkov bytov a nebytových

priestorov konaných v dňoch 20.-21. decembra 1999 nie je možné zistiť, ako jednotliví prítomní vlastníci
hlasovali, zistiť, či vôbec hlasovali za uzatvorenie Zmluvy a vyvodiť tak záver, že by splnomocnili Výbor
vlastníkov bytov k úkonu vypovedania v tom čase platnej Zmluvy, alebo uzatvorenia Zmluvy s novým
správcom, teda žalobcom.

3. Ďalej ozrejmil, že za nesporné skutkové tvrdenia, v dôsledku toho, že neboli popreté protistranou,
možno podľa § 151 ods. 1 C.s.p. považovať že žalovaní sú vlastníkmi bytov na C. L. Č.. XX-XX M.
A.. Ďalej nebolo sporné, že im boli poskytované služby spojené s užívaním bytu (teplo, pitná voda,
elektrickáenergia,odvozdomovéhoodpadu,upratovanie,osvetleniespoločnýchpriestorov,kanalizácia,
odvod dažďovej vody). Medzi stranami nebolo ani sporné kto za tieto služby platil, a teda že to bol

žalobca a rovnako nebola sporná ani výška za poskytované služby. Medzi stranami bola sporná iba
aktívna vecná legitimácia žalobcu. Žalovaní namietali platnosť zmluvy o výkone správy z 26.2.2000 a
rovnako platnosť skončenie zmluvy o výkone správy s predchádzajúcim správcom a že žalobca nemal
oprávnenie uzatvárať zmluvy s Bratislavskou teplárenskou, a.s., s vodárňami a kanalizáciami, s TERMO
- Ing. Michal Tuček, s KONE, spol. s.r.o., s P. Š., s OLO, a.s., so Západoslovenskými energetickými

závodmi š.p. nakoľko žalobca nepreukázal, že o týchto zmluvách sa hlasovalo na schôdzi vlastníkov
bytov a nebytových priestorov.

4. Súd po vykonanom dokazovaní právne odkazujúc na ustanovenia § 3 ods. 1, § 488, § 489 a §
517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 10 ods.1, ods. 3 a ods. 6, § 14 ods. 2 ( v znení

účinnom do 31.08.2002) a § 14 ods. 2 ( v znení účinnom do 30.09.2014) zákona č. 182/1993 Z. z.
( ďalej aj bytový zákon) dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Úvodom uviedol, že žalovaní v spore
spochybnili aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu (v tejto súvislosti namietali platnosť zmluvy o výkone
správy z 26.2.2000 a platnosť skončenie zmluvy o výkone správy s predchádzajúcim správcom).
Okrem toho obrana žalovaných smerovala k tomu, že žalobca nemal oprávnenie uzatvárať zmluvy

s Bratislavskou teplárenskou, a.s., s vodárňami a kanalizáciami, s TERMO - Ing. Michal Tuček, s
KONE, spol. s.r.o., s P. Š., s OLO, a.s., so Západoslovenskými energetickými závodmi š.p. nakoľko
nepreukázal, že o týchto zmluvách sa hlasovalo na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov. K
takto vymedzenému okruh sporných skutočností strany sporu nemali námietky.5. Ozrejmil ďalej, že žalovaní sa v súdnom spore obmedzili predovšetkým na spochybnenie aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, ktorého od roku 2000 ( teda už 23 rokov ) nepovažujú za správcu bytového

domu, hoci žiadneho iného správcu v konaní nespomenuli. V tejto súvislosti prvoinštančný súd poukázal
na to, že v konaní vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 11C/349/2000,
ktoré bolo ukončené 17.5.2022 sa žalovaní v procesnom postavení žalobcov domáhali, aby súd
určil neplatnosť viacerých právnych úkonov, a to: Zmluvy o výkone správy uzatvorenej medzi členmi
výboru vlastníkov bytov a spoločnosťou BYTOSPOL.S.S. s.r.o., Odstúpenia od zmluvy o výkone správy

doručené Bytovému podniku m. č. Bratislava - Ružinov a Odstúpenia od zmluvy o výkone správy
doručené Prvej ružinovskej, a.s.. Skonštatoval, že vychádzajúc zo skutočností, zistených v konaní pod
sp. zn. 11C/349/2000, ktoré bolo pre prejednávanú vec rozhodujúce, dospel k záveru, že žalovaní,
ktorí boli v celom rozsahu v súdnom spore o neplatnosť právnych úkonov neúspešní, nepreukázali
absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý vykonáva správu bytového domu na C. XX-XX M.
A.. Akcentoval tiež, že v tomto smere nie je dôvodná argumentácia žalovaných, že tento spor prehrali

len z procesných dôvodov a nebolo rozhodnuté v merite veci ( o neplatnosti). Na ozrejmenie uviedol, že
žaloba o neplatnosť právnych úkonov bola zamietnutá hneď z niekoľkých dôvodov. Jedným z nich bol
nedostatoknielenaktívnejaleajpasívnejvecnejlegitimáciearovnakonedostatoknaliehavéhoprávneho
záujmu (konštatovaný v prvom zrušujúcom rozsudku - nastupujúci sekundárne ako aplikácia ustanovení
lex generalis). Rozvinul, že odvolací súd v poslednom rozhodnutí z 22.2.2022 uviedol, že žaloba o

určenie neplatnosti rozhodnutia prijatého vlastníkmi bytov a nebytových priestorov podľa § 14 zákona č.
182/1993 Z. z. musí smerovať proti všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov. Pokiaľ sa teda
žalobcovia domáhali určenia neplatnosti uznesenia vlastníkov bytov a nebytových priestorov prijatého
na schôdzi vlastníkov v dňoch 20.12.1999 - 21.12.1999, ako aj neplatnosti zmluvy a odstúpenia od
zmluvy o výkone správy, museli by sa takéhoto konania zúčastniť všetci vlastníci bytov a nebytových

priestorov, či už na strane žalobcov alebo žalovaných. V konaní podľa § 14 zákona č. 182/1993 Z. z. tak
boli žalobcovia neúspešní keďže nesprávne vymedzili okruh strán sporu tak na strane žalobcov ako aj
na strane žalovaných. Neúspech žalobcov v konaní podľa § 14 zákona č. 182/1993 Z. z. nemôže byť im
na prospech v súdenom konaní, a teda, že ak sa nepristúpilo k samotnému skúmaniu platnosti zmluvy
o výkone správy, môže byť jej platnosť posúdená ako predbežná otázka v inom konaní. Prvoinštančný

súd v tomto smere podčiarkol, že takáto konštrukcia, ktorú zastávajú žalovaní je proti samotnej logike
§ 14 zákona č. 182/1993 Z. z.. Ak by totiž v inom konaní ako v konaní podľa § 14 zákona č. 182/1993
Z. z. bolo možné skúmať otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov, ustanovenie §
14 zákona č. 182/1993 Z. z. by strácalo akýkoľvek význam.

5.1. Okresný súd s poukazom na vyššie uvedené zastal názor, že v tomto kontexte je potrebné vykladať
aj rozhodnutie NSSR publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSSR ako R 80/2021. Načrtol,
že Najvyšší súd SR konštatoval, že právny poriadok ukladá povinnosť každému súdu prihliadať na
absolútnu neplatnosť právnych úkonov ex offo, t. j. aj bez návrhu. Hoci rozhodnutia zhromaždenia
(schôdze) vlastníkov treba považovať za právne úkony sui generis, táto zásada sa na ne nevzťahuje.

Zákon totiž výslovne určil, že vlastník sa môže domáhať neplatnosti uznesení prijatých na schôdzi,
či zhromaždení vlastníkov v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote. Súdnym prieskumom platných
uznesení vlastníkov po uplynutí zákonom stanovených lehôt v inom súdnom konaní by bol narušený
princíp právnej istoty, a tým nielen stabilita v právnych vzťahoch medzi vlastníkmi navzájom, ale aj medzi
vlastníkmi a ich správcami, resp. tretími osobami (dodávateľmi tovarov a služieb pre bytový dom). K

doslovnému výkladu tejto časti právnej normy je potrebné sa prikloniť v tomto prípade aj s ohľadom
na princíp proporcionality medzi zásahom do práv jednotlivého vlastníka a potenciálnym zásahom
do práv ostatných vlastníkov rešpektujúcich už prijaté uznesenia. Podľa názoru súdu prvej inštancie
napriek tomu, že NSSR vo svojom rozhodnutí aplikoval zákon č. 182/1993 Z. z. v znení do 30.9.2014
(keďže posudzoval zmluvu zo dňa 6.4.2011), kde zákon stanovuje prekluzívnu lehotu, povaha prijatých

rozhodnutí na zhromaždeniach vlastníkov a možnosť ich prieskumu je rovnaká aj prípade rozhodnutí
prijatých zhromaždením vlastníkov podľa zákona č. 182/1993 Z. z. v znení do 31.8.2002. To znamená,
že ich platnosť je možné posudzovať vždy iba v konaní podľa § 14 zákona č. 182/1993 Z. z. bez ohľadu
na to či zákon stanovuje prekluzívnu lehotu alebo nie. Jediný rozdiel pri aplikácii zákona č. 182/1993 Z.z.
v znení do 31.8.2002 je v tom, že prehlasovaný vlastník nie je časovo limitovaný domáhať sa prieskumu

prijatých rozhodnutí, ale stále len v konaní podľa § 14 zákona č. 182/1993 Z. z.. Nakoľko k dnešnému
dňu bolo konanie podľa § 14 zákona č. 182/1993 Z. z. právoplatne skončené, a to tak, že žaloba bola
zamietnutá, treba rozhodnutia prijaté na zhromaždení vlastníkov bytov v dňoch 20. až 21. decembra
1999, ktoré boli predmetom prieskumu v konaní sp. zn. 11C/349/2000 (1. odstúpenie od zmluvy ovýkone správy s Bytovým podnikom m. č. Ružinov; 2. odstúpenie od zmluvy o výkone správy doručené
Prvá ružinovská spoločnosť a. s. a 3. zmluva o výkone správy uzavretá delegovanými zástupcami so
žalobcom dňa 26.2.2000) považovať za platné a z tejto premisy musel vychádzať aj tunajší súd.

5.2. Vzhľadom na vyššie uvedené vo vzťahu k námietke žalovaných ohľadom aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu prvoinštančný súd uzavrel, že nakoľko otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením
vlastníkov nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 14 zákona č. 182/1993 Z.z.
a to ani ako predbežnú a o tejto otázke bolo právoplatne rozhodnuté, mohol vyvodiť jediný záver, a

to žalovaným sa nepodarilo spochybniť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, keďže namietanú Zmluvu o
výkone správy zo dňa 26.2.2000 treba považovať za platnú.

6. Obranu žalovaných žalobca nemal oprávnenie uzatvárať za vlastníkov bytov zmluvy s dodávateľmi
nakoľko nepreukázal, že o týchto zmluvách sa hlasovalo na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, považoval súd prvej inštancie za účelovú a vyhodnotil ju ako nedôvodnú.

7. Súd prvej inštancie napokon uzavrel, že žalovaní v priebehu konania nenamietali výšku fakturovaných
súm ani spôsob výpočtu príspevku do fondu prevádzky, údržby a opráv. Žalovaní tak v zmysle § 151 ods.
2 C.s.p. účinne nepopreli v tomto konaní uvedené tvrdenia žalobcu, podporené listinnými dôkazmi. Preto
s poukazom na § 151 ods. 1 C.s.p. považoval všetky tieto skutkové tvrdenia žalobcu za preukázané.

S ohľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že nárok žalobcu voči žalovaným uplatnený v tomto
konaní, je v celom rozsahu dôvodný, preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

8. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý bol vo veci
úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

9.Proti tomutorozsudkupodalivčas odvolaniežalovaní anavrhli,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietali, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právny záver vyslovený súdom prvej inštancie v
bodoch 31 až 33 a 36 odôvodnenia rozsudku o platnosti zmluvy o výkone správy, lebo bolo o nej
rozhodnuté podľa § 14 ods. 2 ZVB v znení do 31. augusta 2002 ZVB a § 14 ods. 2 prvá a druhá veta
ZVB v znení do 30. septembra 2014 v konaní pred Okresným súdom Bratislava II sp. zn.: 11C/349/2000,
považovali za nezákonný a rozporný s právnou argumentáciou Krajského súdu v Bratislave uvedenou

v bode 69 rozsudku z22. februára 2022 sp. zn.: 3Co/275/2017, podľa ktorej: „... nedostatok vecnej
legitimácie, či už na strane žalobcov alebo žalovaných vedie k zamietnutiu žaloby bez toho, aby sa súd
zaoberal meritórnym riešením sporu...“ ako aj správnou teóriou a súdno-aplikačnou praxou, lebo podľa
Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 105/2003 uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R č.15/2005: „... ak súd právoplatným rozhodnutím

zamietne určovaciu žalobu [§ 80 písm. c) OSP] bez toho, aby záväzne posúdil existenciu (neexistenciu)
práva alebo právneho vzťahu medzi účastníkmi, nejde o rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku
právoplatne rozhodnutej veci podľa § 159 ods. 3 OSP pre novú určovaciu žalobu...“. Akcentovali, že
takéto rozhodnutie z vecného hľadiska (totožnosti predmetu konania) nie je prekážkou rozhodnutej
veci, preto je možné prijať záver, že rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II sp. zn.: 11C/349/2000

v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3Co/275/2017-2652 nebolo s konečnou
platnosťou rozhodnuté o neplatnosti zmluvy o výkone správy, lebo nedošlo k záväznému posúdeniu
(ne)existencie právneho vzťahu označeného určovacou žalobou. Preto právne posúdenie neplatnej
zmluvy o výkone správy ako platný právny úkon súdom prvej inštancie trpí vadou nesprávneho právneho
posúdenia.Právnyzáveroplatnostizmluvyovýkonesprávyvyslovenýsúdomprvejinštancienazáklade

výkladu právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 29. mája 2014 sp. zn.: 11C/349/2000
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. februára 2022 sp. zn.: 3Co/275/2017, podľa
ktorého zamietnutím žaloby bolo rozhodnuté do merita veci podľa § 14 bytového zákona bez uvedenia
znenia časovej pôsobnosti právnej úpravy považovali za nesprávny a v rozpore s platnou právnou
úpravou v čase vzniku právneho vzťahu (zmluvy o výkone správy), lebo z odôvodnenia rozsudku (body

31, 33, 35,36) nie je možné zistiť, ktoré z citovaných ustanovení § 14 bytového zákona v bodoch 26
a 27 odôvodnenia rozsudku aplikoval na zistený skutkový stav (či § 14 ods. 2 ZVB v znení do 31.
augusta 2002 alebo § 14 ods. 2 prvá a druhá veta bytového zákona v znení do 30. septembra 2014).
Ozrejmili, že ak by súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval § 14 ods. 2 bytového zákonav znení do 31. augusta 2002 ako ho citoval v bode 26 odôvodnenia rozsudku musel by vziať do úvahy
právne významné skutkové zistenia uvedené v rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava II z
29. mája 2014 sp. zn.: 11C/349/2000 na stranách 14 až 16, z ktorého vychádzal a podľa ktorých: „...

nebolo preukázané, že k hlasovaniu o zmene správcu a o zmluve o výkone správy došlo a pokiaľ
nedošlo k hlasovaniu, čo spochybnili aj žalobcovia, nie je v tomto prípade ani kategória vlastníkov bytov,
ktorých zákon označuje právnym termínom prehlasovaní vlastníci, na schôdzach vlastníkov sa nielenže
nehlasovalo, ale tieto neboli ani uznášaniaschopné, lebo ku dňu 20. decembra až 21. decembra 1999
bytový dom pozostávajúci zo štyroch vchodov mal 112 bytov, z ktorých v tom čase bolo 64 prevedených

do vlastníctva fyzických osôb a ku zvyšnému počtu 48 bytov vykonávalo právo vlastníkov Hlavné
mesto SR Bratislava, t. j. odporca v 87. rade, pretože pri hlasovaní sa podľa § 14 ods. 2 zákona č.
400/2002 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. septembra 2002 účinného v čase konania schôdzí
rozhodovalo nadpolovičnou väčšinou, za prijatie platných uznesení by bolo muselo hlasovať minimálne
57 vlastníkov (jeden byt jeden hlas). Keďže podľa prezenčných listín bolo na schôdzach prítomných
54 vlastníkov, schôdze nemohli prijať platné uznesenie...“.O týchto skutkových záveroch svedčia aj

zápisnice a prezenčné listiny zo schôdzí konaných v dňoch 20. decembra 1999 až 21. decembra 1999
za vchody č. XX P. Č.. XX v bytovom dome na C. L. M. A. pripojené žalovanými do spisu ako dôkaz,
ktorý bol v procese dokazovania vykonaný. Pretože bytový zákon v čase uzatvárania právnych úkonov
v ustanovení § 14 ods. 1 až ods. 4 upravoval ich vznik bez podmienky predchádzajúceho súhlasu
na schôdzi vlastníkov, vychádzalo sa zo zásady väčšinového princípu, podľa ktorého o akejkoľvek

otázke bez výhrady rozhodovala nadpolovičná väčšina všetkých vlastníkov bytov v dome. Väčšinový
princíp rozhodovania vlastníkov bol implicitne zakotvený už v predchádzajúcej právnej úprave podľa
ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 52/1996 Zb. o osobnom vlastníctve bytov v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „ZoOVB“). Väčšinový princíp pri rozhodovaní vlastníkov platil aj po zrušení ZoOVB a prijatí
bytového zákona v znení do 30. júna 2004 a bolo ho možné vyvodiť zo znenia § 14 ods. 1, podľa

ktorého vlastník bytu alebo nebytového priestoru v dome mal právo a povinnosť zúčastňovať sa na
správe domu, rozhodovať ako spoluvlastník o spoločných častiach domu a spoločných zariadeniach
domu, príslušenstve a pozemku, najmä o spôsobe ich prevádzky, údržby a opráv, pričom výkon takto
upravených práv a povinností realizoval prostredníctvom hlasovania na schôdzach, na ktorých sa
rozhodovalo nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome,

inak bolo takéto rozhodnutie neplatné (§ 14 ods. 2 alinea prvá pred bodkočiarkou). Žalovaní sa taktiež
nestotožnili s právnym posúdením vecnej aktívnej legitimácie žalobcu v spore súdom prvej inštancie o
platnosti zmluvy o výkone správy na základe výkladu a aplikácie rozhodnutia NS SR z29. júna 2021
sp. zn.: 1 Cdo 60/2019, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky číslo 7/2021 ako R 80/2021, v zmysle ktorého súd prvej inštancie dospel

k právnemu záveru, že právoplatné zamietnutie žaloby, ktorú podali žalovaní a ktorou iniciovali spor
o neplatnosť právnych úkonov v konaní pred bývalým Okresným súdom Bratislava II pod sp. zn.:
11C/349/2000 znamená, že tieto úkony sa považujú za platné a z tejto premisy musel vychádzať aj
súd prvej inštancie. Uviedli, že z právnej vety a argumentácie NS SR uvedenej v bodoch 11.4. až 11.7.
odôvodnenia R 80/2021 vyplýva, že aplikácia tohto rozhodnutia predpokladá: a) právnu úpravu v čase

vzniku právneho úkonu sui generis podľa § 14 ods. 4 ZVB v znení od 01. júla 2004 do 30. septembra
2014, lebo práve z jej znenia (bod 11.1. R 80/2021) NS SR pri vyslovení právnej vety NS SR vychádzal,
b)prijatie rozhodnutia o právnom úkone sui generis -zmluvy o výkone správy na zhromaždení vlastníkov
bytov a nebytových priestorov, c)zákonnú sankciu zániku práva prehlasovaného vlastníka bytu alebo
nebytového priestoru v dome ak sa do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania, resp. do troch

mesiacovodfaktickéhohlasovanianeobrátilnasúd,abyvovecirozhodol.Včasevznikuprávnehoúkonu
sui generis -zmluvy o výkone správy podpísanej 26. februára 2000 piatimi delegovanými zástupcami,
ktorou žalobca osvedčuje aktívnu legitimáciou v spore, neexistovala právna úprava podľa § 14 ods. 4
ZVB v znení od 01. júla 2004 do 30. septembra 2014. Poukázali na to, že z právnej úpravy bytového
zákona v znení do 30. júna 2004 vyplýva, že v čase podpísania zmluvy o výkone správy osvedčujúcej

vecnú aktívnu legitimáciu žalobcu, právna úprava v § 14 ods. 4, z ktorej vychádzal NS SR pri vyslovení
právnej vety v T. XX/XXXX neupravovala postup prehlasovaného vlastníka bytu a nebytového priestoru
v dome a neobsahovala zákonnú sankciu zániku práva prehlasovaného vlastníka bytu alebo nebytového
priestoru v dome ak sa v prekluzívnej lehote do 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania resp.
do troch mesiacov od faktického hlasovania neobrátil na súd aby vo veci rozhodol. V čase vzniku

právneho úkonu zmluvy o výkone správy podpísanej piatimi delegovanými zástupcami dňa 26. februára
2000 dispozícia § 14 ods. 2 veta druhá bytového zákona v znení do 30. júna 2004 umožňovala v
prípade dôležitého rozhodnutia týkajúceho sa spoločných častí domu a spoločných zariadení domu,príslušenstva a priľahlého pozemku prehlasovaným vlastníkom bytov alebo nebytových priestorov v
dome obrátiť na súd, aby o veci rozhodol avšak bez zákonnej sankcie zániku práva (preklúzie).

9.1. Žalovaní ďalej poukázali na nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie ohľadne súdom
prvej inštancie ustálenej vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, lebo je bez odpovede na zásadnú právnu
argumentáciu týkajúcu sa jej posúdenia z hľadiska platnosti a účinnosti zmluvy o výkone správy ako
celku, ktorá odpoveď predstavuje zásadný a významný predpoklad. Namietali tiež, že bolo porušené ich
právo na spravodlivý proces založené na porušení princípu právnej istoty podľa čl. 2 C.s.p.. Poukázali na

to, že v skutkovo rovnakom spore na plnenie medzi tými istými účastníkmi konania ako v prejednávanom
prípade vydal bývalý Okresný súd Bratislava II dňa 30. apríla 2019 pod sp. zn.: 19C/323/2014-703
rozsudok, ktorým žalobe na plnenie podanej žalobcom vyhovel. Odvolací súd rozsudkom z 09.
decembra 2020 sp. zn.: 7Co/227/2019-785 o odvolaní žalovaných proti v poradí druhému rozsudku súdu
prvej inštancie vo výrokovej časti v bode I. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku proti
jednotlivým žalovaným, v bode II. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výrokovej

časti, v bodoch III. až IX. priznal náhradu trov konania žalobcovi proti žalovaným tak, ako je uvedené
v týchto bodoch. Proti Rozsudku odvolacieho súdu z 09. decembra 2020 sp. zn.: 7 Co 227/2019-785
žalovaní podali mimoriadny opravný prostriedok -dovolanie, na základe ktorého NS SR Uznesením
z 27. apríla 2023 sp. zn.: 7Cdo/12/2022(ďalej len „Uznesenie“) zrušil rozsudok Krajského súdu v
Bratislave z 09. decembra 2020 sp. zn:. 7Co/227/2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V bode 16.2.

odôvodnenia Uznesenia NS SR vytkol odvolaciemu súdu pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu postup, pri ktorom nedal žalovaným odpoveď na ich zásadnú odvolaciu argumentáciu, ktorá
bola založená na spochybňovaní platnosti a účinnosti zmluvy o výkone správy ako celku, o ktoré
posúdenie žalovaní opierali nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a preto bolo povinnosťou
odvolacieho súdu namietané náležite posúdiť a odôvodniť, a to i v kontexte ustanovení § 6, § 8 a § 14

bytového zákona účinného do 31. augusta 2002, t. j. účinného v čase uzavretia Zmluvy o výkone správy
podpísanej 26. februára 2002, práve na ktoré zákonné ustanovenia žalovaní v odvolaní odkazovali.
Preto rozhodnutie odvolacieho súdu malo k odvolacej argumentácii žalovaných zaujať stanovisko a
malo ozrejmiť skutkové a právne závery takým spôsobom, aby strana sporu nemusela hľadať odpoveď
na pre vec rozhodujúce skutočnosti v rovine dohadov, aby mohla skutkovo aj právne proti rozhodnutiu

argumentovať. S poukazom na vyššie uvedené uzavreli, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom a absenciou riadneho odôvodnenia vydaného rozhodnutia o aktívnej legitimácii žalobcu
znemožnil žalovaným, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

10. Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.

11. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaných bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
ustanovenia § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

12. Podľa ustanovenia § 378 ods. 1 C.s.p. na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú
ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 61 C.s.p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti;

inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa ustanovenia § 63 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. ak strana zomrie počas konania skôr, ako sa konanie
právoplatne skončí, súd posúdi podľa povahy sporu, či má konanie zastaviť, alebo či v ňom môže
pokračovať. V konaní súd pokračuje najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Súd rozhodne, že v konaní

pokračuje s dedičmi strany, prípadne s tými, na ktorých podľa výsledku dedičského konania prešlo právo
alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve.

13. Z uznesenia Mestského súdu Bratislava IV (prostredníctvom notárky JUDr. Martiny Gontkovičovej) z
5. februára 2025 č.k. XXD/XXX/XXXX-XX, F. XX/XXXX vyplýva, že dedičmi po poručiteľovi (žalovanom

2/ J. H.), ktorý v priebehu konania zomrel sú jeho pozostalá manželka - žalovaná 3/ a deti - B. H., N.
X. N. XXXX, A., W. XXXX/XX P. P. Š., N. X. Q. XXXX, A., C. XX. Na základe uvedeného odvolací súd
rozhodol v zmysle § 64 C.s.p. o pokračovaní v dovolacom konaní s právnymi nástupcami žalovaného 2/.14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu. Na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Dokazovanie

vykonané súdom prvej inštancie úplne postačovalo na zistenie pre rozhodnutie relevantných skutočností
ako aj pre samotné rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým

spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej
logiky).

15. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Dôvody, pre
ktoré žalobe vyhovel, riadne ozrejmil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre

právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. Odvolatelia
preto nedôvodne argumentovali, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je nedostatočne odôvodnené
(nepreskúmateľné). Keďže v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie zodpovedal na v konaní
nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o tomto nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí
vysporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§

387 ods. 2, 3 C.s.p.), odvolací súd využíva možnosť danú mu ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení
sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalovaných v odvolaní.

16. Žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre nich ako
žalovaných privodili priaznivé rozhodnutie. Námietky žalovaných uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé
spochybniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozsudkuzhľadiskazistenýchskutočností(skutkovéhostavu)
a právneho posúdenia veci ( porovnaj aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/60/2016). S
poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa odvolací

súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalovaných, ktoré boli pre rozhodnutie o
odvolaní odvolacím súdom relevantné.

17. Žalovaní v odvolaní namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

18. Odvolací súd udáva právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym
posúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávanazistenýskutkovýstav.Onesprávnuaplikáciuprávnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

19. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny

nárok uplatňovať.

20. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. (účinného do 31.8.2002) sa na správu domu
zriaďuje spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome (ďalej len "spoločenstvo"), ak
vlastníci bytov a nebytových priestorov neuzavrú zmluvu o výkone správy s inou právnickou osobou

alebo fyzickou osobou (ďalej len "správca"), najmä s bytovým družstvom.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. (účinného do 31.8.2002) vlastníci bytov a
nebytovýchpriestorovvdomeuzatvoriasosprávcompísomnúzmluvuovýkonesprávy.Zmluvaovýkone
správy obsahuje najmä vzájomné práva a povinnosti správcu a vlastníkov bytov a nebytových priestorov

prizabezpečovaníprevádzky,údržbyaoprávdomu,spôsobsprávyspoločnýchčastídomuaspoločných
zariadení domu, príslušenstva a pozemku, spôsob a oprávnenie hospodárenia s prostriedkami fondu
prevádzky, údržby a opráv.Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. (účinného do 31.8.2002) vlastníci bytov a
nebytových priestorov v dome sú povinní v súlade so zmluvou o spoločenstve alebo so zmluvou o
výkone správy prispievať na náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí domu

a spoločných zariadení domu, príslušenstva, prípadne pozemku. Ak zmluva neustanovuje inak, znášajú
vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome náklady podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu [§ 5
ods. 1 písm. b)].

21. Pri výkone správy majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov je správca oprávnený vo svojom

mene na účet vlastníkov vymáhať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby
a opráv od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.

22. Žalovaní v spore namietali, že žalobca nie je vo veci aktívne vecne legitimovaný, nakoľko žalobca
nepredložil platne uzatvorenú zmluvu o výkone správy bytového domu. Zmluva o výkone správy z
26.2.2000 nebola platne uzatvorená, pretože zo zápisov zo schôdzí vlastníkov bytov a nebytových

priestorov konaných v dňoch 20.-21. decembra 1999 nie je možné zistiť, ako jednotliví prítomní vlastníci
hlasovali, zistiť, či vôbec hlasovali za uzatvorenie Zmluvy a vyvodiť tak záver, že by splnomocnili Výbor
vlastníkov bytov k úkonu vypovedania v tom čase platnej Zmluvy, alebo uzatvorenia Zmluvy s novým
správcom,tedažalobcom.Žalovanísútohonázoru,žemedzinimiažalobcomneexistuježiadnyzmluvný
vzťah, z ktorého by boli zaviazaní vo vzťahu k nemu čokoľvek plniť.

23. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že neplatnosť tohto hlasovania žiadali žalovaní určiť v spore
vedenom pred bývalým Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 11C/349/2000. V tomto konaní bola
rozsudkom z 29.5.2014 č. k. 11C/349/2000-1818, v spojení s opravnými uzneseniami z 15.5.2015 č.
k. 11C/349/2000-1908 a zo 7.9.2015 č. k. 11C/349/2000-2008, potvrdeným rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave z 22.2.2022 č. k. 3Co/275/2017 žaloba o určenie, že uznesenia schôdze vlastníkov bytov
a nebytových priestorov obytného domu na C. L. Č.. XX, Č.. XX, Č.. XX P. Č.. XX M. A. konanej dňa
20. a 21.12.1999, na základe ktorých bolo vypracované odstúpenie od zmluvy o výkone správy a toto
odstúpenie doručené správcovi - Bytovému podniku mestskej časti Bratislava - Ružinov dňa 17.12.1999
je neplatné a o určenie neplatnosti samotného odstúpenia od zmluvy o výkone správy bytového domu

doručené správcovi Prvej ružinovskej spoločnosti, a.s., z 31.1.2000 a zmluvy o výkone správy uzavretej
delegovanými zástupcami - členmi výboru vlastníkov bytov a nebytových priestorov s BYTOSPOL.S.S.,
s.r.o., Bratislava z 26.2.2000 zamietnutá.

24. Vzhľadom na to, že o ne/platnosti hlasovania o výpovedi zmluvy s predchádzajúcim správcom

bolo právoplatne rozhodnuté v súdnom konaní, námietka žalovaných, že odstúpenie od zmluvy s
predchádzajúcim správcom bytového domu je neplatné a jeho správcom je naďalej Bytový podnik
mestskej časti Bratislavy - Ružinov, resp. jeho nástupca ETP Management budov, s.r.o, uplatnená v
konaní nemohla byť dôvodom na zamietnutie žaloby.

25. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že zástupca Prvej ružinovskej
spoločnosti, a.s. v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava II sp. zn. 11C/349/2011 uviedol, že so
žalovanými nebol v zmluvnom vzťahu a nedodával im žiadne tovary a služby. Preto je správny záver
súdu prvej inštancie, že správu bytového domu na C. L. Č.. XX, Č.. XX, Č.. XX P. Č.. XX M. A. vykonáva
žalobca na základe zmlúv o výkone správy s ostatnými vlastníkmi bytov v bytovom dome, resp. na

základe pristúpenia, či prechodu práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o výkone správy. Žalovanými
predložené zmluvy o výkone správy s Bytovým podnikom mestskej časti Ružinov, Mlynské nivy 61,
Bratislava, nepreukazujú neplatnosť zmlúv o výkone správy, ktoré majú uzatvorené ostatní vlastníci
bytov a nebytových priestorov v predmetnom dome so žalobcom. V konaní nebola spornou skutočnosť,
že žalobca vykonáva správu bytového domu nielen vo vzťahu k ostatným vlastníkom bytov a nebytových

priestorov, ale aj vo vzťahu k žalovaným. Bez relevancie bola obrana žalovaných, že náklady súvisiace
s vlastníctvom svojich bytov uhrádzali tejto spoločnosti. Odvolací súd považoval za správny aj záver
súdu prvej inštancie, že žalobca bol správcom predmetného bytového domu na základe individuálnych
zmlúv uzavretých s väčšinou vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.

26. Žalovaní namietali aj nesprávne právne posúdenie veci a to v otázke aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, nakoľko v okolnostiach posudzovanej veci nedošlo k uzavretiu platnej zmluvy o výkone správy,
a ak je neplatná potom žalobca nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou v tomto spore. Odvolací
súd poukazuje na právnu vetu judikátu R 80/2021, uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutísúdov SR č. 7/2021 (išlo o rozsudok najvyššieho súdu z 29. júna 2021 sp. zn. 1 Cdo 60/2019).
Najvyšší súd v tomto judikáte vyslovil, že „otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov
nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z.

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení do 30.9.2014, a to ani ako otázku predbežnú“.
Odvolací súd je názoru, že uvedený judikát sa vzťahuje aj na posudzovanie platnosti zmluvy o výkone
správy uzavretej delegovanými zástupcami - členmi výboru vlastníkov bytov a nebytových priestorov s
BYTOSPOL.S.S. z 26. februára 2000. Aj podľa platnej právnej úpravy v čase uzavretia spornej zmluvy
sa zákon predpokladal možnosť súdnej ochrany v podobe žaloby v § 12 ods. 2 s jediným rozdielom

a to, že neupravoval prekluzívnu lehotu, ako neskoršia právna úprava. Inak povedané, ak v teraz
posudzovanej veci nebolo možné predbežne posúdiť otázku platnosti zmluvy o výkone správy a v
inom konaní nebola vyslovená jej neplatnosť, potom námietka nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
na podanie tejto žaloby, je nedôvodná. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že pokiaľ nebola súdnym
prieskumom spochybnená platnosť zmluvy o výkone správy, rieši túto otázku ako predbežnú v inom
konaní (napr. o zaplatenie pohľadávky vyplývajúcej zo správy bytov a služieb dodávaných správcom) by

bol narušený princíp právnej istoty, a s tým stabilita právnych vzťahov medzi vlastníkmi bytov navzájom
ako aj medzi vlastníkmi bytov a ich správcom, resp. tretími osobami-dodávateľmi tovarov a služieb pre
bytový dom. Keďže žalobca bytového domu vykonával správu predmetného domu, t.j. obstarával služby
a tovary spojené s užívaním bytov v dome v rokoch 2018 až 2019, súd prvej inštancie dospel podľa
odvolacieho súdu k správnemu záveru, že žaloba je dôvodná.

27. V nadväznosti na ďalšiu odvolaciu argumentáciu žalovaných, odvolací súd udáva, že právna
istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo

(Článok 2 C. s. p.). Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým
rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1.1.1993 s pôvodným
názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období
judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený

určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia
najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne
na ne nadviazali. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C. s.
p. treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných

Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,
1980a1986(uznesenieNajvyššiehosúduSRz24.1.2018,sp.zn.6Cdo29/2017,publikovanévZbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. R 71/2018).

28. Pokiaľ odvolatelia v súvislosti s odvolaním podľa § 365 ods. 1 písm. b) v spojení s čl. 2
C.s.p. namietali porušenie princípu právnej istoty, nakoľko súd prvej inštancie neodôvodnil odklon od
dovolacích rozhodnutí 4Cdo/199/2019 a 7Cdo/12/2022, odvolací súd uvádza, že z oboch žalovanými
označených rozhodnutí dovolacieho súdu odklon napadnutého rozhodnutia prvoinštančného súdu

nevyplýva. Obidve rozhodnutia Najvyššieho súdu boli procesného charakteru a boli nimi zrušené
rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť. Navyše v týchto rozhodnutiach najvyšší súd vytkol odvolaciemu
súdu ako aj súdu prvej inštancie, že posúdili platnosť Zmluvy o výkone správy z 26. februára 2000 samé
ako otázku predbežnú, napriek tomu, že mali vedomosť o inom súdnom konaní, ktorého predmetom
vo veci samej, bolo posúdenie platnosti tejto zmluvy; inými slovami povedané, vytkol odvolaciemu

a prvoinštančnému súdu to, že pokiaľ nevyčkali do právoplatného skončenia sporu vedeného na
Okresnom súde Bratislava II pod sp zn. 11C/349/2000, bolo ich povinnosťou svoje rozhodnutie v
nastolenej otázke o určenie (ne) platnosti zmluvy o výkone správy so žalobcom z 16.02.2000 náležite
posúdiť a odôvodniť v súlade s ustanoveniami § 6, § 8 a § 14 bytového zákona účinného do 31. augusta
2002. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie bolo konanie právoplatne skončené, a to zamietnutím

žaloby. Vzhľadom na uvedené je aj táto odvolacia námietka žalovaných nedôvodná.

29. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom,
že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sporovej strany na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý
proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).

30. Na základe uvedeného obsah odvolania žalovaných nebol preto spôsobilý spochybniť správnosť
záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na

ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne a právne správny vrátane výroku o trovách konania
podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods.

1 C.s.p. v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie v lehote 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).