Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7221202202
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:7221202202.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: L.. U. Ž., P.., O.. XX.XX.XXXX, L..
T.. Z. XA, U., zastúpeného: Mgr. Kristína Ulmanová, Gemerská 2, Bratislava, proti žalovanému: Ú. P.,
F. X. R. E., Š.Á. X, V., C.: XX XXX XXX, o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. B3-24Cpr/16/2021-276, zo dňa
27.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi proti žalovanému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so
žalobcom výpoveďou č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021 je neplatné a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi plnú náhradu trov konania.

2. Podľa žaloby bol žalobca v štátnozamestnaneckom pomere u žalovaného vo funkcii odborný radca,
odbor štátnej služby: 1.07 - kontrola, dozor, sťažnosti, petície a audit, druh štátnej služby: stála štátna
služba. Dňa 26.10.2020 došlo za prítomnosti C.. Y. Z., riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

Michalovce k poskytnutiu informácie formou oboznámenia „Rozhodnutia o organizačných zmenách spis.
č. UPS/USI/OPE-III/OSB/2020/18925, záznam č. 2020/168173 zo dňa 26.10.2020“, v dôsledku ktorej
podľa § 24 písm. a) zákona o štátnej službe došlo s účinnosťou od 1.11.2020 k organizačným
zmenám v organizačnej štruktúre útvaru Referát kontroly ÚPSVaR Michalovce, v dôsledku čoho sa
zrušilo štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca, v odbore štátnej služby 1.07 - kontrola,
dozor, sťažnosti, petície a audit. Pri osobnom pohovore bolo v rovnaký deň žalobcovi ponúknuté iné
štátnozamestnanecké miesto s tým, že pokiaľ neprijme toto jediné, údajne vhodné ponúknuté miesto,

do úvahy prichádza skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou podľa § 71 ods. 1 písm.
b) z dôvodu uvedeného v § 75 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe alebo dohodou podľa § 71
ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe z toho istého dôvodu. Na základe uvedených skutočností bola
žalobcovi daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021, podpísaná v
zastúpení C.. Y. Z., riaditeľom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Úkonom označeným
ako „Neprideľovanie práce počas výpovednej doby - oznámenie“ zo dňa 29.1.2021 služobný úrad
oznámil žalobcovi, že mu nebude počas výpovednej doby prideľovaná práca. Podľa tohto oznámenia

mala byť žalobcovi doručená výpoveď, ktorej prevzatie žalobca písomne nepotvrdil, výpovedná doba
mala začať plynúť od 1.2.2021 a mala by skončiť dňa 31.3.2021. Žalobca uvedené oznámenie
prevzal dňa 1.2.2021. Žalobca mal za to že skutočným dôvodom ukončenia štátnozamestnaneckého
pomeru sú iné dôvody, než ktoré sú uvedené vo výpovedi. Konanie žalovaného, ktorým bolo zrušenéštátnozamestnanecké miesto žalobcu a následne daná žalobcovi výpoveď, je podľa žalobcu v rozpore
s čl. 8 a čl. 9 zákona o štátnej službe, v spojení s § 4 ods. 3, 4 a 5 tohto zákona. Za dôvod konania
žalovaného, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi a je diskriminačné, mobbingové a šikanózne, označil

žalobca oznámenie protispoločenskej činnosti a podanie sťažnosti na iného štátneho zamestnanca a
na vedúceho štátneho zamestnanca. V tejto súvislosti žalobca tvrdil, že dňa 1.6.2020 podal riaditeľke
ÚPSVaR Michalovce sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby. Generálnemu
tajomníkovi služobného úradu podal sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby
zo dňa 15.6.2020. Dňa 26.6.2020 podal generálnemu tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce,

sociálnych vecí a rodiny SR ďalšiu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby.
Následne podal generálnemu tajomníkovi služobného úradu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci
vykonávania štátnej služby zo dňa 6.7.2020. Uvedené sťažnosti smerovali voči konaniam P.. G. U.,
vedúceho štátneho zamestnanca ÚPSVaR Michalovce, riaditeľa oddelenia služieb zamestnanosti, z
dôvodov porušovania ustanovení zákona štátnej službe, a voči C.. U. X., MBA, generálnemu riaditeľovi
Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny a generálnemu tajomníkovi služobného úradu z dôvodu

nevybavenia sťažnosti zákonným spôsobom. Zamestnávateľ, v mene ktorého konala osoba, voči
ktorej sťažnosť smerovala, následne rozhodol o „postihu“ voči žalobcovi tým, že rozhodnutím zo dňa
26.10.2020 zrušil žalobcovi štátnozamestnanecké miesto a v rozpore so zákonom mu dal výpoveď.
Nakoľko takéto konanie zamestnávateľa nemôže vzhľadom na články 3 a 5 CSP požívať ochranu, žiadal
žalobcaurčenieneplatnostinapádanéhoprávnehoúkonu.Okremuvedenéhožalobcanamietalajpostup

žalovaného pri ponuke vhodného štátnozamestnaneckého miesta podľa § 29 ods. 1 a 3 zákona o štátnej
službe, ako aj splnenie podmienky platnosti výpovede, ako je to vyžadované v § 74 Zákonníka práce.

3. Žalovaný navrhoval žalobu odmietnuť a konanie zastaviť pre nedostatok procesnej podmienky
konania, keďže žalobca uplatnil svoj nárok predčasne, v čase plynutia výpovednej doby. Vecne

považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť v celom rozsahu, nakoľko považoval výpoveď za
platnú. Potvrdil, že žalobca bol v štátnozamestnaneckom pomere od 1.9.2019 do 31.3.2021. Na základe
písomného rozhodnutia generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu formou
rozhodnutia o organizačných zmenách zo dňa 26.10.2020 došlo s účinnosťou od 1.11.2020 k zmenám
v organizačnom útvare Referát kontroly ÚPSVaR Michalovce a zrušilo sa štátnozamestnanecké miesto,

na ktorom žalobca vykonával štátnu službu. Miesto žalobcu bolo zrušené vzhľadom k opodstatnenosti
zefektívniť činnosť ÚPSVaR Michalovce na základe schváleného rozpisu miest zamestnancov; zrušené
bolo štátnozamestnanecké miesto žalobcu ako miesto, ktoré bolo v organizačnom útvare Referát
kontroly ÚPSVaR Michalovce vytvorené ako posledné, s účinnosťou od 1.8.2019. Sťažnosti žalobcu
podľa žalovaného nesúvisia s predmetom žaloby, ktorým je skončenie štátnozamestnaneckého pomeru

žalobcu. Žalovaný mal za to, že ako orgán štátnej správy v oblasti sociálnych vecí konal v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanovil zákon č. 55/2017 Z. z. a jeho konanie nebolo v rozpore s čl. 8 a 9 v spojení
s § 4 uvedeného zákona.

4. Podľa súdu prvej inštancie § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. stanovuje iba koniec lehoty na podanie

žaloby, čo vyplýva z použitého výrazu „najneskôr“. V zákone nie je stanovená lehota, kedy najskôr môže
štátny zamestnanec podať žalobu, ani žiadne právne následky toho, ak je žaloba podaná skôr než
uplynula výpovedná doba. Argumentácia žalovaného nemala oporu ani v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 1VCdo/2/2019 zo dňa 26.1.2021, z ktorého vyplýva iba to, že práceneschopnosť
zamestnanca nemá vplyv na plynutie lehoty na uplatnenie nároku podľa § 77 Zákonníka práce. Súd

prvej inštancie mal za to, že neexistuje ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, z
ktorej by vyplývalo, že konanie o žalobe podanej ešte pred dňom, kedy sa mal pracovný alebo
štátnozamestnaneckýpomerskončiť,samázastaviťalebotakážalobasamázamietnuť.Žalobcadoručil
žalobu na súd dňa 2.3.2021, t. j. v dvojmesačnej lehote stanovenej v § 95 ods. 1 zákona o štátnej službe.
Ďalejmalsúdprvejinštanciezato,žegenerálnyriaditeľagenerálnytajomníkslužobnéhoúraduÚstredia

práce, sociálnych vecí a rodiny mal kompetenciu rozhodnúť o organizačnej zmene v organizačnej
štruktúre ÚPSVaR Michalovce a výpoveď bola prejednaná v zmysle § 74 Zákonníka práce. Rozhodnutie
sporu tak spočívalo v posúdení otázky, čo bolo skutočným dôvodom zrušenia štátnozamestnaneckého
miesta žalobcu.

5. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca dňa 1.6.2020 podal riaditeľke ÚPSVaR
Michalovce písomnú sťažnosť na nadriadeného vedúceho štátneho zamestnanca P.. G. U.M., v ktorej
opisoval napäté pracovné vzťahy medzi nimi, pričom poukazoval aj na nesprávny postup zamestnancov
úradu pri vykonávaní finančnej kontroly u povinného subjektu Obec Čierne Pole a pri následnomuplatňovaní náhrady škody, ako aj na osobnú angažovanosť P.. G. U. v tejto veci. Na základe opísaných
skutočností mal žalobca za to, že konanie P.. G. U. vyžaduje osobitnú pozornosť najmä z dôvodu
konania vykazujúceho znaky napĺňania skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejným

činiteľom podľa § 326 Trestného zákona, keď nad rámec svojich právomocí nevhodne zasahuje do
prebiehajúceho trestného konania a svojim konaním vytvára na vyšetrovateľa NAKA nátlak, aby zmaril,
sťažil alebo odvrátil trestnú zodpovednosť obvineného subjektu, D. Č. P.. Obdobnú sťažnosť podal
žalobca dňa 15.6.2020 aj generálnemu tajomníkovi služobného úradu na ústredí v V. a dňa 6.7. podal
napokon aj sťažnosť na spôsob, akým boli jeho predchádzajúce sťažnosti prešetrené a vybavené. K

obsahu týchto sťažností sa žalovaný vôbec nevyjadril, len stroho uviedol, že nesúvisia so skončením
štátnozamestnaneckého pomeru. Obsahom týchto sťažností pritom boli závažné skutočnosti, ktoré
mohli byť relevantné pre motiváciu žalovaného rozhodnúť o zrušení štátnozamestnaneckého miesta
žalobcu na referáte kontroly.

6. Hoci žalobca tvrdil, že jeho miesto bolo zrušené ako postih za podané sťažnosti, žalovaný podľa

súdu prvej inštancie neuviedol ani jedno skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, alebo ktoré by
aspoň naznačovalo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo deklarované zefektívnenie činnosti
ÚPSVaRMichalovcenazákladeschválenéhorozpisumiestzamestnancov.Žalovanýjepodľasúduprvej
inštancie verejnoprávnou inštitúciou s celoslovenskou pôsobnosťou v oblasti nemocenského poistenia a
dôchodkovéhozabezpečenia,ktorámáorganizačnézložkyapracoviskápocelomúzemíštátu.ÚPSVaR

Michalovce má systematizovaný počet 244 štátnych zamestnancov. Pri rozhodnutí o organizačných
zmenách na ÚPSVaR v roku 2019 bolo zrušených 5 štátnozamestnaneckých miest a vytvorených 5
nových štátnozamestnaneckých miest. Za týchto okolností sa podľa súdu prvej inštancie nedalo bez
ďalšieho uveriť tomu, že práve rozhodnutie o zrušení jedného miesta, a práve zamestnanca, ktorý podal
sťažnosť na vedúceho štátneho zamestnanca a potom opakovane aj na spôsob jej vybavenia, nemôže

mať súvislosť so zrušením jeho miesta.

7. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že u subjektu ako je žalovaný je schvaľovanie
organizačných zmien určitým procesom od zdôvodneného návrhu príslušných zamestnancov až po jeho
schválenie. U žalovaného sa nič takého nestalo, v konaní nevyšla najavo žiadna taká skutočnosť, ktorá

by odôvodňovala, resp. vysvetľovala rozhodnutie o organizačnej zmene spočívajúcej v znížení počtu
štátnych zamestnancov. Ani z listinných dôkazov, ktoré žalovaný predložil, nevyplynulo, že dôvodom
zrušenia miesta žalobcu bolo zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce. Žiadne iné dôkazy žalovaný
nenavrhol. Samotná skutočnosť, že žalovaný zrušil to miesto, ktoré bolo vytvorené ako posledné, nebol
dostatočne presvedčivý argument pre záver, že motívom organizačnej zmeny a následnej výpovede

bola skutočne efektivita činnosti. Navyše medzi zámerom dosiahnuť zefektívnenie činnosti ÚPSVaR
Michalovce a zrušením miesta, ktoré bolo na referáte kontroly vytvorené ako posledné, nemožno nájsť
priamu logickú súvislosť.

8. Na základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný postupoval

voči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané
sťažnosti, spočívajúci v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede.
Poukázal na dôvodovú správu k § 95 ods. 3 zákona o štátnej službe, podľa ktorej ide o úpravu
obdobnú s § 13 ods. 9 veta druhá Zákonníka práce. Vzhľadom na odlišný rozsah úpravy podľa § 4
zákona o štátnej službe a úpravy podľa § 13 Zákonníka práce sa navrhuje doplnenie relevantnej úpravy

do §95(skončenieštátnozamestnaneckéhopomeru),niedo§4(zákazdiskriminácie).Úpravatzv.
obráteného dôkazného bremena môže byť aplikovateľná v súvislosti s otázkou neplatnosti skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru vo všeobecnosti. V služobnom úrade dôjde napríklad k zrušeniu
štátnozamestnaneckého miesta (organizačná zmena) a k výpovedi podľa § 75 ods. 1 písm. b) zákona
o štátnej službe. Štátny zamestnanec môže uplatniť neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru žalobou na súde. Štátny zamestnanec sa môže domnievať, že jeho pozícia bola zrušená a k
skončeniu vzťahu došlo z dôvodu, že viackrát podal sťažnosť vo veciach vykonávania štátnej služby.
Štátny zamestnanec by mal predložiť súdu skutočnosti, na základe ktorých možno dôvodne odvodiť, že
motiváciou postupu služobného úradu bolo domáhanie sa práv štátnym zamestnancom. Následne musí
služobný úrad preukázať, že tomu tak nie je.

9. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žalobca oznámil také skutočnosti a predložil
také dôkazy, na základe ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo
domáhanie sa práv štátnym zamestnancom; žalovanému sa nepodarilo preukázať, že tomu tak nebolo.Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry nemôže preskúmavať platnosť organizačnej zmeny, lebo nejde o
právny úkon. Neplatnou je však samotná výpoveď, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, pričom rozpor
s dobrými mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho

poriadku. Nakoľko predmetom konania neboli nároky z neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, nepovažoval za relevantné záverečné námietky, resp. návrhy žalovaného, aby žalobca ešte
zaslal do konania svoju repliku a žalovaný sa k nej mohol následne vyjadriť. Žalovaný nebol slabšou
stranou v spore v zmysle § 316 a nasl. CSP, preto mal svoju procesnú obranu uplatniť včas, tzn. už
na základe samotnej žaloby, ktorá obsahovala všetky rozhodujúce tvrdenia a označenie dôkazov. Z

horeuvedených dôvodov a s poukazom na čl. 8 a 9, § 4 ods. 3, ods. 4, § 75 ods. 1 písm. b) a § 95
ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. súd prvej inštancie žalobe vyhovel a určil, že výpoveď daná žalobcovi je
neplatná. Nakoľko mal žalobca vo veci celkový úspech, priznal mu súd prvej inštancie voči žalovanému
nárok na plnú náhradu trov konania v zmysle § 255 a § 262 ods. 1 CSP.

10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť

a konanie zastaviť, resp. zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
tým, že súd prvej inštancie rozhodoval vo veci, aj keď neboli splnené procesné podmienky, nesprávne
posúdil zistený skutkový stav veci, na ktorý nesprávne aplikoval zákon č. 55/2017 Z. z. a CSP pri
rozhodovaní o žalobe, čo môže zakladať inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností,
a preto zistený skutkový stav neobstojí.

11. Mal za to, že začiatok lehoty, kedy je možné žalobu podať najskôr, je stanovený jednoznačne
a to odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, tak ako je uvedené v § 95 ods. 1

zákona č. 55/2017 Z. z. Vzhľadom na samotnú hmotnoprávnu povahu zákona č. 55/2017 Z. z. mal za
zrejmé, že dodržanie, resp. nedodržanie, lehoty obsiahnutej v predmetnej právnej norme spôsobuje
vznik, resp. zánik nároku na uplatnenie práva, t. j. spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva.
Nakoľko výpovedná doba skončila dňa 31.3.2021, najskorší deň, od ktorého si mohol žalobca uplatniť
na súde neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, bol 1.4.2021. Vzhľadom

na skutočnosť, že žalobca si uplatnil na súde neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
výpoveďou dňa 2.3.2021, teda v čase plynutia výpovednej doby a nie v hmotnoprávnej lehote tak ako
to určuje § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z., súd prvej inštancie nemal vo veci konať a vydať meritórne
rozhodnutie, ale mal konanie zastaviť (§ 161 ods. 2 CSP) pretože nebola splnená procesná podmienka
konania.

12. Žalovaný v ďalšom texte odvolania opísal okolnosti vzniku a skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru žalobcu. Názor súdu prvej inštancie, že žalovaný je verejnoprávna inštitúcia s celoslovenskou
pôsobnosťou v oblasti nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, ktorá má organizačné
zložky a pracoviská po celom území štátu ako aj ďalšie tvrdenia o zrušení 5 a vytvorení nových

5 štátnozamestnaneckých miest bez odkazu na zdroj mal za nesprávny a zavádzajúci. Žalovaný je
rozpočtovou organizáciou, zriadenou zákonom č. 453/2003 Z. z. a vykonávajúcou štátnu správu v
oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti a plniacou úlohy podľa osobitných predpisov. Ústredie je
služobný úrad štátnych zamestnancov, ktorí vykonávajú štátnu službu na ústredí alebo na úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny a zamestnávateľ zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu na ústredí alebo na

úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Ústredie riadi generálny riaditeľ, ktorého vymenúva a odvoláva
vláda SR na návrh ministra práce, sociálnych vecí a rodiny. Zákonom č. 453/2003 Z. z. bol zriadený
aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, preddavková organizácia zapojená na rozpočet ústredia s
pôsobnosťou pre územný obvod jedného okresu alebo viacerých okresov v rámci územného obvodu
kraja. Rozhodnutie o organizačných zmenách na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Michalove

zahŕňa organizačnú zmenu v zmysle § 24 písm. a) zákona č. 55/2017 Z. z. dňom 31.10.2020 zrušenie
štátnozamestnaneckého miesta bez vytvorenia nového štátnozamestnaneckého miesta tak, že sa ruší
jedno štátnozamestnanecké miesto vo funkcii odborný radca v platovej triede 5 v organizačnom útvare
ÚPSVR Michalovce, referát kontroly, miesto výkonu práce Saleziánov 1, Michalovce.

13. Žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/141/2019 z 26.1.2022, podľa ktorého
materiálnymi podmienkami podmieňujúcimi platnosť výpovede je predovšetkým 1/ existencia
rozhodnutia o organizačnej zmene v čase, kedy je zamestnancovi daná výpoveď z pracovného
pomeru(štátnozamestnaneckéhopomeru);2/nadbytočnosťzamestnancavpríčinnejsúvislostisprijatouorganizačnou zmenou; 3/ prerokovanie výpovede so zástupcom zamestnancov; 4/ splnenie ponukovej
povinnosti, pokiaľ organizácia má voľné pracovné miesta vhodné pre zamestnanca, ktorý sa stal
nadbytočným z dôvodu prijatej organizačnej zmeny. Taktiež poukázal na rozsudok NS SR sp. zn.

3Cdo/1494/2014 (označené rozhodnutie neexistuje - pozn. odvolacieho súdu), podľa ktorého pokiaľ
zamestnávateľ má v úmysle rozviazať pracovný pomer so zamestnancami, ktorí sa stali nadbytoční
z dôvodu prijatej organizačnej zmeny, musí vo vzťahu k zamestnancom si splniť povinnosti, ktoré
mu ukladá zákon. K organizačnej zmene uviedol, že samotná organizačná zmena alebo rozhodnutie
o nej nie je právny úkon a preto súd prvej inštancie nie je oprávnený preskúmavať jeho platnosť.

Ide len o faktický stav, ktorý je hmotnoprávnym predpokladom pre danie výpovede. Je však vecou
zamestnávateľa, ktorý z nadbytočných zamestnancov dostane výpoveď. Súd v súvislosti s organizačnou
zmenoujeoprávnenýskúmaťčidošloknaplneniucieľovzaúčelom,ktorýchbolaprijatá.Korganizačným
zmenám dochádza z rôznych dôvodov, ktoré súvisia s rušením alebo premiestňovaním zamestnávateľa
alebo jeho časti, so zefektívnením práce a ušetrením finančných prostriedkov, zmenami technického
vybavenia alebo zmenami zamerania a úloh zamestnávateľa. O nadbytočnosť zamestnanca ide vtedy,

ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej
zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce
vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať
napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Ak zamestnávateľ spomedzi zamestnancov vyberie toho zamestnanca,

s ktorým má „spory“, resp. zamestnávateľ so zamestnancom spolu nevychádzajú, toto nemožno
považovať za rozpor s dobrými mravmi za predpokladu, že je naozaj daná nadbytočnosť zamestnanca,
pretože práve to je vlastným účelom a zmyslom výpovede. Je možné, že spory medzi účastníkmi mohli
byť pohnútkou k prijatiu tohto organizačného opatrenia, táto skutočnosť sama osebe neznamená, že
jediným zmyslom bolo žalovaného poškodiť. Opačný názor by znamenal, že ak by nastali v rámci

zamestnávateľa spory medzi osobami podieľajúcimi sa na rôznych stupňoch na riadení spoločnosti,
bolo by v tomto prípade vylúčené schvaľovať organizačné opatrenia, ktoré by umožňovali ďalšiu
“bezporuchovú” činnosť u zamestnávateľa. Súd sa v tomto prípade priklonil na stranu zamestnávateľa,
keď vyslovil názor, že výpoveď z dôvodu organizačných zmien (§ 63 ods. 1 písm. b) ZP) je platná aj
napriek tomu, že jednou z pohnútok vedúcich k výpovedi mohli byť aj spory s týmto zamestnancom.

Vždy však musí byť nepochybné, že organizačné opatrenie je skutočné a bez náhrady zrušilo miesto
zamestnanca, a tým je daný dôvod výpovede.

14. Žalovaný ďalej v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nevykonal žiadny zo žalobcom
navrhnutých dôkazov, ktoré žalobca pokladal za podstatné pre rozhodnutie vo veci (uvedené v žalobe

a v zápisnici z pojednávania dňa 4.7.2023, napr. výsluch P.. G. U., C.. Y. Z.). Rozhodnutie založil len
na domnienke, že žalobca oznámil súdu také skutočnosti a predložil také dôkazy, na základe ktorých
bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo domáhanie sa práv štátnym
zamestnancom. Urobil právny záver, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore so zákonom
o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti, spočívajúci v zrušení

jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede. Súd prvej inštancie v odôvodnení
nezodpovedal otázky žaloby, ktoré majú pre daný spor podstatný význam, dostatočne neobjasnil
skutkový stav veci a nesprávne vec aj po právnej stránke posúdil, keď žalobe o neplatnosť skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou vyhovel.

15. Podľa žalovaného nie je žalobca zbavený v absolútnom slova zmysle dôkaznej povinnosti, nakoľko v
žalobe musí nielen tvrdiť skutočnosti o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, ale tieto i preukázať.
Súd pritom musí preukázaný skutkový stav podrobiť tzv. testu proporcionality, keď najprv musí zhodnotiť,
či v danom prípade existuje legitímny cieľ znevýhodnenia a následne preniesť posúdenie pomeru medzi
legitímnym cieľom a prostriedkom, ktorým je tento cieľ dosahovaný. V predmetnej veci neboli splnené

predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe, ktorú súd prvej inštancie poňal ako antidiskriminačný
spor, ale bez aplikácie osobitného procesného postupu, ktorý je opodstatnený z pohľadu legitímnej
požiadavky zvýšenia miery ochrannej funkcie civilného procesu vo vzťahu k vydaniu spravodlivého
rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie svojím postupom zvýhodnil žalobcu, keďže sa pri
rozhodovaní dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v jeho prospech a opomenul skutočnosti

predložené žalovaným. Záver súdu prvej inštancie o dôvodnosti žaloby v časti týkajúcej sa porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania preto zatiaľ nemôže obstáť.16. Rozhodnutie organizačnej povahy teda nepodlieha súdnemu prieskumu, pretože samo o sebe
nepredstavuje zásah do práv, právom chránených záujmov alebo povinností žalobcu, nakoľko žalobca
nie je jeho adresátom, ale týmto rozhodnutím sa vykonáva funkcia žalovaného ako riadiaceho orgánu v

súvislosti so zabezpečením hospodárnosti a efektívnosti v organizácii jeho práce. Organizačná zmena
vykonaná príslušným orgánom (žalovaným) je individuálnym aktom riadenia, nie však individuálnym
správnym aktom, nakoľko sa ním nevykonáva štátna správa, ale funkcia riadiaceho pracovníka
(riadiaceho orgánu). Preto súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie o tzv. organizačnej zmene.
Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi; súd nemôže preskúmavať

správnosť tohto výberu zo strany zamestnávateľa. Dôvodom výpovede zo štátnozamestnaneckého
pomeru žalobcu podľa § 71 ods. 1 písm. b) z dôvodu uvedeného v § 75 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej
službe bola existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť štátneho zamestnanca a príčinná súvislosť
medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou štátneho zamestnanca. Podľa názoru žalovaného boli v
predmetnej veci dodržané princípy stability aj rovnakého zaobchádzania podľa zákona č. 55/2017 Z. z.

17. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal odvolanie odmietnuť, pretože bolo podané neoprávnenou
osobou, resp. napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Mal za správny záver, že § 95 ods. 1
zákona č. 55/2017 Z. z. stanovuje iba koniec lehoty na podanie žaloby, čo vyplýva z použitého výrazu
„ najneskôr“; v zákone nie je stanovená lehota, kedy najskôr môže štátny zamestnanec podať žalobu, ani
žiadne právne následky toho, ak je žaloba podaná skôr než uplynula výpovedná doba. Poprel tvrdenie

žalovaného, že jeho konanie v súvislosti so zrušením štátnozamestnaneckého miesta a následne danou
výpoveďou zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcovi nebolo v rozpore s čl. 8 a 9 zákona č. 55/2017
Z. z. v spojení s § 4 uvedeného zákona. Žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, že konanie žalovaného
bolo v rozpore so zákonom a napádané skončenie štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou je
neplatné. Mal za to, že je sporné podanie odvolania oprávnenou osobou (štatutárom, resp. povereným

zamestnancom). Podpísaný U.. Z. Š., Riaditeľ odboru právnych služieb, ktorý osvedčil odvolanie svojim
podpisom, nie je štatutárnym orgánom žalovaného a neosvedčil relevantným poverením zastupovanie
štatutárneho orgánu žalovaného v konaní pred súdom.

18. Žalovaný v replike k vyjadreniu žalobcu uviedol, že na odstránenie jeho pochybností, že odvolanie

bolo podané oprávnenou osobou, pripája menovací dekrét generálneho riaditeľa P.. P. D., U.. do funkcie
generálneho riaditeľa Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava a Poverenie U.. Z. Š., štátneho
zamestnanca D.: XXXXX vo funkcii hlavného štátneho radcu Ú. P., F. X. R. E., C.: XXXXXXXX, F. F. :
Š. X, XXX XX V. právnym zastupovaním Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny v plnom rozsahu v
konaniach pred súdmi Slovenskej republiky. Ďalej mal za to, že výpoveď zo štátnozamestnaneckého

pomeru je platným právnym úkonom, pretože boli splnené všetky formálne i obsahové podmienky
vyžadované platnou právnou úpravou, teda boli splnené všetky zákonné podmienky pri výpovedi zo
štátnozamestnaneckého pomeru danej žalobcovi.

19. Žalobca vo vyjadrení k replike žalovaného zotrval na tvrdení, že odvolanie bolo podané

neoprávnenou osobou. Odvolanie podľa neho nepodala žalovaná strana a to Ústredie práce, sociálnych
vecí a rodiny, ale odbor právnych služieb, Špitálska 8, Bratislava, za ktorý odbor opatril podanie nazvané
odvolanie, menom, priezviskom, titulom a funkciou riaditeľ odboru právnych služieb U.. Z. Š.. Žalovaný
v zastúpení generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka, ktorý jediný má právo vystupovať v mene
žalovaného, odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal a nedoručil. Poverením pre U.. Z. Š.

zo dňa 6.11.2023 sa riaditeľ odboru právnych služieb snaží „obhájiť“ svoje neoprávnené zasahovanie do
súdnehoprocesu,keďnamiestoPoverenianaprávnezastupovaniegenerálnehoriaditeľaagenerálneho
tajomníka služobného úradu, doložil spolu s odvolaním súdu prvej inštancie doklad o svojom právnickom
vzdelaníatoajnapriektomu,žeodvolanievočirozsudkubolovyhotovenédňa9.11.2023aPoverenieU..
Z.Š.malobyť„údajne“vyhotovenédňa6.11.2023,čožalobcapovažujezostranyžalovanéhozaúčelové

konanie. Žalobca poukázal na absenciu osvedčenia odvolania oprávnenou osobou - generálnym
riaditeľom a generálnym tajomníkom služobného úradu, ako aj na neoprávnené označenie žalovaného v
záhlaví odvolania - odbor právnych služieb, ktorý odbor právnych služieb generálny riaditeľ a generálny
tajomník služobného úradu žalovaného nepoveril zastupovať jeho osobu v konaní pred súdom prvej
inštancie,nakoľkozobsahuPovereniazodňa6.11.2023vyplýva,žePovereniebolovydanépreU..Z.Š.,

D.: XXXXX (osobné číslo štátneho zamestnanca), trvale bytom: Š. XXX/XX, X., štátneho zamestnanca
vo funkcii hlavného štátneho radcu Ú. P., F. X. R. E., C.D.: XXXXXXXX, F. F. Š. X, V., teda o tom, že má
právomoc zastupovať generálneho riaditeľa a generálneho tajomníka služobného úradu riaditeľ odboruprávnych služieb, ako aj skutočnosť, že za žalovaného môže konať odbor právnych služieb, nie je v
spomínanom Poverení ani zmienka.

20. Žalovaný v následnom vyjadrení zo dňa 8.2.2024 uviedol, že s poukazom na § 20 ods. 1, ods. 2
Občianskeho zákonníka a prílohu č. 3 Základnej organizačnej normy žalovaného č. 1 - 1/2019 U.. Z.
Š. môže a mohol robiť právne úkony za žalovaného, o. i. aj podpísať a podať odvolanie. Pre úplnosť
uviedol, že odvolanie bolo elektronicky podpísané U.. Z. Š. v zastúpení L.. U. Z. na základe poverenia
podľa § 111 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z. zo dňa 3.1.2023, čo je zrejmé z elektronických

podpisov uvedeného podania tvoriacich jeho súčasť.

21. Žalobca v následnom vyjadrení zo dňa 3.4.2024 mal poverenie L.. U. Z. za irelevantné s poukazom
na nerešpektovania § 113 ods. 1 písm. g) zákona č. 55/2017 Z. z.

22.Odvolacísúdvzhľadomknámietkamžalobcuvovzťahuksubjektu,ktorýpodalodvolanieavovzťahu

k osobám oprávneným konať za žalovaného uvádza, že odvolanie bolo podané žalovaným ako stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP). V záhlaví odvolania sa nachádza názov
žalovaného, rovnako na každej strane odvolania na v jej spodnej časti nachádza názov žalovaného s
jeho adresou. Z obsahu odvolania je taktiež nepochybné, že ho podal žalovaný. Skutočnosť, že v záhlaví
odvolania sa nachádza aj označenie Odboru právnych služieb, ktorého riaditeľ U.. Z. Š. je v závere

odvolania uvedený ako osoba konajúca za žalovaného, nevyvoláva pochybnosť ohľadom subjektu,
ktorý podal odvolanie. Oprávnenie U.. Z. Š. konať v uvedenej veci za žalovaného vyplýva z písomného
poverenia zo dňa 6.11.2023 podpísaného štatutárnym orgánom žalovaného; rovnako oprávnenie L.. U.
Z. zastupovať v plnom rozsahu U.. Z. Š. v čase jeho neprítomnosti vyplýva z písomného poverenia zo
dňa 3.1.2023 podpísaného U.. Z. Š..

23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne
vyhlásil v zmysle § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP.

24. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 2.3.2021 domáhal určenia neplatnosti
skončenia jeho štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou č. 2021/22 zo dňa 4.1.2021. Súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom žalobe vyhovel. Mal za to, že žalobca doručil žalobu v súlade s §
95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z., ktorý stanovuje iba koniec lehoty na podanie žaloby. Vychádzal zo

skutočnosti, že hoci žalobca tvrdil, že jeho miesto bolo zrušené ako postih za podané sťažnosti, žalovaný
neuviedol ani jedno skutkové tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, alebo ktoré by aspoň naznačovalo, že
dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo deklarované zefektívnenie činnosti ÚPSVaR Michalovce na
základe schváleného rozpisu miest zamestnancov. Uviedol, že ani z listinných dôkazov predložených
žalovaným nevyplynulo, že dôvodom zrušenia miesta žalobcu bolo zefektívnenie činnosti ÚPSVaR

Michalovce, pričom žiadne iné dôkazy žalovaný nenavrhol. Samotná skutočnosť, že žalovaný zrušil to
miesto, ktoré bolo vytvorené ako posledné, nebola podľa súdu prvej inštancie dostatočne presvedčivým
argumentom pre záver, že motívom organizačnej zmeny a následnej výpovede bola skutočne efektivita
činnosti.MedzizámeromdosiahnuťzefektívneniečinnostiÚPSVaRMichalovceazrušenímmiesta,ktoré
bolo na referáte kontroly vytvorené ako posledné, navyše nemožno nájsť priamu logickú súvislosť. Na

základe zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalovaný postupoval
voči žalobcovi v rozpore so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané
sťažnosti, spočívajúci v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta a v následnom daní výpovede.
Žalovaný v odvolaní namietol podanie žaloby pred možnosťou jej podania v zmysle § 95 ods. 1 zákona č.
55/2017 Z. z. Opísal okolnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu (organizačná zmena

predstavujúca rozhodnutie o zrušení jedného štátnozamestnaneckého miesta). V ďalšom namietol
nevykonanie dokazovania navrhnutého žalobcom. Mal za to, že súd prvej inštancie založil napadnutý
rozsudok len na domnienke, že žalobca oznámil súdu také skutočnosti a predložil také dôkazy, na
základe ktorých bolo dôvodné sa domnievať, že motiváciou postupu žalovaného bolo domáhanie sa
práv štátnym zamestnancom; urobil preto právny záver, že žalovaný postupoval voči žalobcovi v rozpore

so zákonom o štátnej službe a vykonal voči nemu nedovolený postih za podané sťažnosti.

25. Podľa § 95 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. štátny zamestnanec, ako aj služobný úrad môže
neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončenímv skúšobnej dobe alebo dohodou uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa
mal štátnozamestnanecký pomer skončiť. Ak štátnozamestnanecký pomer skončil uplynutím ochrannej
doby podľa § 76 ods. 3, lehota podľa prvej vety plynie odo dňa, ktorý nasleduje po uplynutí ochrannej

doby.

26. Formuláciou „najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer
skončiť“ je v citovanom ustanovení stanovený koniec lehoty, v ktorej môže byť na súde uplatnená
neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Deň, keď sa mal štátnozamestnanecký pomer

skončiť, teda nie je definovaný ako deň, od ktorého je najskôr možné na súde uplatniť neplatnosť
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Nakoľko žalobca podal žalobu dňa 2.3.2021, pričom
dňom, kedy sa mal štátnozamestnanecký pomer skončiť, bol deň 31.3.2021, žaloba bola podaná
včas a v súlade s lehotou podľa § 95 ods. 1 zákona č. 95/2017 Z. z. stanovujúcou koniec lehoty
na uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na súde. Nedôvodná je preto
odvolacia námietka žalovaného ohľadom „predčasného“ podania žaloby s tým, že nebola splnená

procesná podmienka konania. Na procesné podmienky ako podmienky, za ktorých môže konať a
rozhodovať, súd v zmysle § 161 ods. 1 CSP prihliada kedykoľvek počas konania, ak tento zákon
neustanovuje inak. Medzi procesné podmienky (či už procesné podmienky na strane súdu, procesné
podmienky na strane strán sporu, vecné procesné podmienky alebo negatívne procesné podmienky)
však nepatrí dátum podania žaloby. Uvedený záver je podporený skutočnosťou, že v prípade podania

žaloby o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru výpoveďou po lehote stanovenej § 95
ods. 1 zákona č. 55/2017 Z. z. je následkom oneskoreného podania žaloby jej zamietnutie rozsudkom,
a nie zastavenie konania uznesením ako pri nedostatku neodstrániteľnej procesnej podmienky.

27. Podľa § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. ak štátny zamestnanec v spore o neplatnosť skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k
skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu došlo z dôvodu, že sa štátny
zamestnanec zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého
pomeru, služobný úrad musí preukázať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného
dôvodu.

28. Ustanovenie odseku 3 obsahuje výnimku zo všeobecného pravidla, podľa ktorého je žalobca
tou stranou súdneho sporu, ktorá musí preukazovať svoje tvrdenia. Spomenutá výnimka spočíva v
prenesení dôkazného bremena na služobný úrad ako žalovaného, ktorý musí preukázať zákonnosť
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. K aplikácii uvedenej výnimky by však nemalo byť

postačujúce iba samotné tvrdenie žalobcu, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru prišlo z
dôvodu domáhania práv zo strany štátneho zamestnanca. Aj samotný zákon o štátnej službe výslovne
ustanovuje, že by mali byť prítomné okolnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že takýto stav
existoval. Posúdenie týchto skutočností je však vo výlučnej kompetencii súdu.

29. Pri aplikácii uvedeného ustanovenia možno vychádzať aj so záverov uznesenia Ústavného súdu
SR č. k. I. ÚS 350/2023-35, zo dňa 15.6.2023. V odôvodnení uvedeného uznesenia sa uvádza, že z
vnútroštátnej právnej úpravy [§ 13 Zákonníka práce, resp. § 11 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“)]

vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
nezaťažuje iba žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. V zmysle § 11 ods. 2 antidiskriminačného
zákona ide o tzv. zdieľané dôkazné bremeno, ktoré však nezbavuje žalobcu preniesť súdu také
skutočnosti, na základe ktorých by dospel k záveru o menej priaznivom zaobchádzaní. V spore s
ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti Civilného sporového poriadku zásada „kto

tvrdí, ten dokazuje“ je v tzv. antidiskriminačných sporoch v oblasti dokazovania odlišná. Hoci aj
žalobca musí preukázať skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej
diskriminácii jeho osoby, a súčasne tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa,
príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine (t. j. zákonom vymedzený diskriminačný dôvod),
bol Súdnym dvorom Európskej únie vygenerovaný princíp preneseného dôkazného bremena, ktorý

odráža potrebu efektívneho uplatňovania zásady rovnosti, pričom jeho potreba vychádza z charakteru
antidiskriminačných sporov (diskriminácia sa len zriedka deje otvorene, väčšinou o nej neexistujú priame
dôkazy a žalobcovia spravidla nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek
pochybností preukázať existenciu diskriminácie, resp. porušenie zásady rovnakého zaobchádzania).Pokiaľ žalobca v spore o žalobe podanej podľa antidiskriminačného zákona predloží súdu dôkazy, z
ktorýchmožnodôvodneusudzovať,žežalovanýsaknemusprávaltak,žetýmporušilzásadurovnakého
zaobchádzania v zmysle tohto zákona, dochádza k tzv. obráteniu dôkazného bremena, pri ktorom je na

žalovanom, aby preukázal, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 91/2019 či jeho uznesenie sp. zn. 1Cdo 240/2022, m. m. aj uznesenia
ústavného súdu IV. ÚS 8/2022 a II. ÚS 146/2022). Súd môže pritom vykonať aj tie dôkazy, ktoré žalobca
nenavrhol, vtedy, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci; taký dôkaz súd aj bez návrhu obstará
alebo zabezpečí (§ 311 CSP).

30. Tzv. zdieľané dôkazné bremeno sa teda v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru v zmysle § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. aplikuje v prípade, pokiaľ žalobca oznámi súdu
skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo
strany služobného úradu došlo z dôvodu, že sa štátny zamestnanec zákonným spôsobom domáhal
svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru. V takomto prípade musí žalovaný

preukázať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu.

31. Žalobca už v žalobe uviedol, že dôvodom konaní žalovaného, ktoré sú realizované voči žalobcovi, a
sú v rozpore s dobrými mravmi, sú diskriminačné, mobbingové a šikanózne, sú v skutočnosti oznámenia
protispoločenskej činnosti a podanie sťažnosti na iného štátneho zamestnanca alebo vedúceho

štátneho zamestnanca. Konkrétne uviedol, že dňa 1.6.2020 podal riaditeľke ÚPSVaR Michalovce
sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa 15.6.2020 podal generálnemu
tajomníkovi služobného úradu sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa
26.6.2020 generálnemu tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
SR sťažnosť štátneho zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby; dňa 6.7.2020 generálnemu

tajomníkovi služobného úradu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR sťažnosť štátneho
zamestnanca vo veci vykonávania štátnej služby. Uvedené sťažnosti tvorili prílohu žaloby. K ich obsahu
žalobca uviedol, že smerovali voči konaniam P.. G. U., vedúceho štátneho zamestnanca ÚPSVaR
Michalovce, riaditeľa oddelenia služieb zamestnanosti, z dôvodov porušovania ustanovení zákona o
štátnej službe a voči C.. U. X., U., generálnemu riaditeľovi žalovaného z dôvodu nevybavenia sťažnosti

zákonným spôsobom. Mal za to, že žalovaný, v mene ktorého konala osoba, voči ktorej sťažnosť
smerovala, následne rozhodol o „postihu“ voči žalobcovi tým, že rozhodnutím zo dňa 26.10.2020 mu
zrušil štátnozamestnanecké miesto a dal mu výpoveď.

32. Žalobca teda v spore o neplatnosť skončenia štátnozamestnaneckého pomeru nielen oznámil,

ale aj preukázal súdu prvej inštancie skutočnosti, týkajúce sa podaných sťažností, z ktorých možno
dôvodne usudzovať, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu
došlo z dôvodu, že sa štátny zamestnanec zákonným spôsobom domáhal svojich práv vyplývajúcich
zo štátnozamestnaneckého pomeru. Bolo potom na žalovanom, aby v súlade s § 95 ods. 3
zákona č. 55/2017 Z. z. preukázal, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného

dôvodu. Žalovaný však vo vyjadrení k žalobe k týmto tvrdeniam žalobcu iba uviedol, že „sťažnosti,
ktoré žalobca vo svojej žalobe uvádza, nesúvisia s predmetom tejto žaloby, ktorým je skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu“. Mimo uvedeného vyjadrenia sa žalovaný tvrdeniami žalobcu
a listinami založenými žalobcom na preukázanie uvedených tvrdení v priebehu konania pred súdom
prvejinštancievôbecnezaoberal;rovnakoanivodvolanísatýmitovôbecnezaoberal,hocinaichzáklade

súd prvej inštancie žalobe vyhovel. Bolo však na žalovanom, aby preukázal, že neexistuje príčinná
súvislosť medzi sťažnosťami žalobcu a časovo nadväzujúcou organizačnou zmenou a následnou
výpoveďou. Mal možnosť preukázať, ako boli vybavené sťažnosti žalobcu, resp. mohol označiť dôkazy
na preukázanie uvedenej skutočnosti. Pokiaľ však žalovaný ostal úplne pasívny vo vzťahu k oznámeniu
žalobcu (a teda k jeho tvrdeniam a predloženým listinám), naďalej možno dôvodne usudzovať, že

k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z dôvodu, že sa žalobca zákonným spôsobom
domáhal svojich práv vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru, a teda v rozpore s § 75 ods. 1
písm. b) zákona č. 55/2017 Z. z. s poukazom na čl. 8, čl. 9 a § 4 ods. 3, 4 a § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017
Z. z. Na preukázanie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru došlo z iného dôvodu, totiž bez
ďalšieho nepostačuje preukázanie organizačnej zmeny, nadbytočnosti zamestnanca, príčinnej súvislosti

medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, ponukovej povinnosti či prerokovania
výpovede s odborovou organizáciou, ktorými skutočnosťami argumentoval žalovaný aj v podanom
odvolaní; v opačnom prípade by bolo ustanovenie § 95 ods. 3 zákona č. 55/2017 Z. z. bezvýznamné.
Vzhľadom na pasivitu žalovaného vo vzťahu k oznámeniu žalobcu v zmysle uvedeného ustanovenianie je dôvodná jeho odvolacia námietka, že súd prvej inštancie svojím postupom zvýhodnil žalobcu,
keďže sa pri rozhodovaní dominantne orientoval na dôkazy svedčiace v jeho prospech a opomenul
skutočnosti predložené žalovaným. Žalovaný totiž žiadne skutočnosti vo vzťahu k oznámeniu žalobcu

v zmysle uvedeného ustanovenia netvrdil.

33. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú v zmysle § 149 CSP aj
návrhynavykonaniedôkazov.Označeniedôkazovnapreukázanieopísanýchrozhodujúcichskutočností
je náležitosťou žaloby (§ 132 ods. 1 CSP). Žalovaný má vo vyjadrení k žalobe uviesť rozhodujúce

skutočnostinasvojuobranu,pripojiťlistiny,naktorésaodvolávaaoznačiťdôkazynapreukázaniesvojich
tvrdení (§ 167 ods. 2 CSP). Súd nie je viazaný uvedenými návrhmi strán na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, t. j.
vyhodnotenie potencionálnej relevancie navrhovaných dôkazov a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie sporových strán (§ 185 ods. 1 CSP). Súd hodnotí
predložené dôkazy, resp. vykonáva dokazovanie aj inými dôkazmi, než predložia strany a následne

ich hodnotí podľa svojho uváženia v zmysle zákona. Zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia
dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si súd urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska
ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu
veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Nevykonanie dôkazov navrhnutých

účastníkom preto nie je postupom, ktorým súd odňal strane sporu možnosť konať pred súdom (zhodne
R 37/1993). Pochybením by však bolo nevykonanie dôkazu spôsobilého priniesť relevantné skutkové
zistenia, nakoľko takýmto postupom by sťažil, prípadne znemožnil dôkaznú pozíciu strany sporu, ktorá
uvedený dôkaz navrhla, čo by mohlo mať za následok neunesenie dôkazného bremena tejto strany
sporu.

34. Žalovaný v odvolaní namietol nevykonanie žiadneho zo žalobcom navrhnutých dôkazov, ktoré
žalobca pokladal za podstatné pre rozhodnutie vo veci (uvedené v žalobe a v zápisnici z pojednávania
dňa 4.7.2023, napr. výsluch P.. G. U., C.. Y. Z.). Pri tejto námietke žalovaný opomenul svoju povinnosť
označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení už vo vyjadrení k žalobe. V prípade nevykonania

ním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie by žalovaný mohol uvedenú skutočnosť namietnuť
v rámci odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). Ako je však zrejmé, žalovaný namietol
nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom. Nakoľko tieto dôkazy nenavrhol žalovaný, nemohol ani
uviesť, aké skutočnosti nimi mali byť preukázané. Podľa zápisnice o pojednávaní dňa 29.9.2023 súd
prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na konštatované nesporné alebo nepopreté tvrdenia strán vykoná

dokazovanie len listinnými dôkazmi a že nebude vykonávať dokazovanie výsluchom svedkov, nakoľko
nie je zrejmé, k akým sporným skutočnostiam by mali byť vypočutí; takisto nevykoná výsluch žalobcu,
keď všetky ním tvrdené skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov. Žalovaný na výzvu v zmysle §
182 veta prvá CSP na zhrnutie jeho návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke
veci o. i. uviedol, že nakoľko nie je nariadený výsluch svedkov, je potrebné písomné vyjadrenie

zamestnancov. Týchto zamestnancov však nekonkretizoval a ani neuviedol, na preukázanie akých
skutočností by malo byť zabezpečené ich písomné vyjadrenie. Nakoľko teda žalovaný v odvolaní
nenamietol nevykonanie dôkazov ním navrhnutých ako prostriedku procesnej obrany, ale namietol
nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom ako prostriedku procesného útoku, nie je táto odvolacia
námietka dôvodná; k žiadnej procesnej ujme žalovaného nevykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom

totiž nedošlo a ani nemohlo dôjsť.

35. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uzatvára, že žalovaný neuviedol v odvolaní také skutočnosti,
ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku, ani jeho zrušenie. Súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, z vykonaného dokazovania vyvodil

správne skutkové závery, na zistený skutkový stav aplikoval príslušné zákonné ustanovenia a vec
správne právne posúdil pri závere o neplatnosti výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu
zo dňa 4.1.2021. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil. Pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu
uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktorým súd objasnil skutkový a
právny základ rozhodnutia a vysporiadal sa s dôvodnosťou relevantných argumentov strán sporu, stačí
na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces.36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa zásady úspechu
vyjadrenej v § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 CSP. V odvolacom konaní

plne úspešnému žalobcovi nepriznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

37. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).