Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/156/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122206588
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gizela Majerčák

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7122206588.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gizely Majerčák a členov

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Aleny Mikovej v právnom spore žalobcu: mesto Košice, Trieda
SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti žalovanému: A. B., C. XX, C., nar. XX.XX.XXXX, zást. JUDr.
JCLic. B. D., E., Južná trieda 28, Košice, IČO: 52 858 774, za ktorého ako konateľ koná advokát JUDr.
JCLic. B. D., E., o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného
súdu Košice I č. k. 36C/28/2022 - 213 z 25. apríla 2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalovanému proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Bývalý Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie (ďalej aj len ako „súd“) rozsudkom označeným

v záhlaví zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Vychádzal zo zistenia, že ako vlastník pozemku E-KN, p. č. XXX - orná pôda vo výmere 2374
m2 v k. ú. C. v podiele 420/10080 k celku, ktorý je predmetom určenia, na LV č. XXX pre k. ú. C.
v katastri nehnuteľností pod B31 je evidovaný žalovaný, a to titulom dedenia po poručiteľke D. B., F. G.,
zomr. XX.XX.XXXX (22D/1/2015, Dnot 168/2015, Z 2725/16 z 18.4.2016 – v.z. 300/16), ktorá sama ho

nadobudla dedením po poručiteľke D. G., F. H., zomr. X.X.XXXX (D 1221/79, 11D 267/96), ktorá rovnako
ho zdedila po poručiteľke I. H., F. C..

3. Ako nepatričnú vyhodnotil obranu žalobcu o vyvlastnení predmetného pozemku, resp. jeho
spoluvlastníckeho podielu na mene žalovaného ešte jeho právnemu predchodcovi rozhodnutím
bývalého ObNV Košice I zo 4.1.1985 o vyvlastnení, č. Výst. 9860/2617/84-Go, a to po zistení, že (i)
predmetom vyvlastnenia na základe tohto rozhodnutia o. i. bol aj sporný spoluvlastnícky podiel na

predmetnom pozemku p. č. 322, (ii) vyvlastňovacie konanie vo vzťahu ku ktorému bolo vedené proti
neznámym dedičom po vtedy už nepochybne nežijúcom vlastníkovi D. G., F. H. (str. 15 rozhodnutia),
(iii) ktorá zomrela ešte 2.8.1978, (iv) dedičské konanie o tomto novoobjavenom majetku po nej sa
viedlo pod sp. zn. 11D/267/1996 a (v) zdedila ho po nej D. B., F. G., (vi) ktorá ako dedič sporného
majetku po D. G., F. H. listami riaditeľa ZOO z 25.1.1984, z 1.2.1984, ako i z 15.8.1984 márne bola
vyzvaná na doloženie príslušného dedičského rozhodnutia po tomto svojom právnom predchodcovi,
s poukazom na právne závery vyjadrené v rozhodnutí NS SR vo veci 1Cdo/3/2003, v ZSP publikovanom

pod č. 48/2003, v zmysle ktorého „všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec
právnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný“, pričom „v
rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom prirodzene platí, že ak sa nekonalo so skutočným
vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúťprávoplatnosť,vdôsledkučohonemohlodôjsťvprávnomslovazmysleanikvyvlastneniunehnuteľnosti“,
a teda „...vlastník nemohol stratiť vlastníctvo k veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého
účastníkom nebol“, s prihliadnutím na to, že následné vyvlastňovacie konanie, pretože toto v danom

prípade prebiehalo voči neznámym dedičom po D. G., F. H. ako zomrelom vlastníkovi napriek tomu,
že vyvlastňovací orgán ako právny predchodca žalobcu preukázane mal vedomosť o existencii dedičov
po menovanej, o čom svedčia zmienené listy z roku 1984 adresované jej dcéram, a teda aj právnej
predchodkyni žalovaného D. B., F. G., bydliskom C. XXX, ktorá zomrela až 22.11.2015. Konštatoval
totiž, že v predmetnom súdnom spore išlo o obdobné skutkové okolnosti, ako v zmienenom prípade

pred dovolacím súdom, keď v čase vyvlastňovania pôvodný vlastník vyvlastňovaného pozemku už bol
mŕtvy, a teda bolo nesporné, že v tom čase vlastníkom dotknutého pozemku bol už jeho dedič, s ktorým
však pri vyvlastnení konané nebolo, v dôsledku čoho, podľa záverov dovolacieho súdu „vyvlastňovacie
rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, keďže nebolo doručené vlastníkovi, ktorý mal byť aj
účastníkom vyvlastňovacieho konania“ a zároveň z dôvodu, že toto nenadobudlo právoplatnosť, nedošlo
ani k vyvlastneniu pozemku.

4. Zarelevantnépovažovalpoukázaťajnaďalšiujudikatúrunajvyššiehosúdučiužvoveci8Sžr52/2016,
v zmysle záverov ktorej „... správny orgán počas celého konania je povinný skúmať, či všetky subjekty
spĺňajú podmienky na priznanie statusu účastníka konania“, ktorý (...) „musí disponovať procesnou
subjektivitou“ (schopnosť v správnom konaní vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti),

pričom najvyšší súd v danej veci dospel k záveru, že „správne rozhodnutie je ničotným (nulitným)
z dôvodu, že bolo vydané a tým rozhodnuté o právach a povinnostiach zomrelej osoby, ktorá v čase
vydania rozhodnutia nemala procesnú subjektivitu“ alebo vo veci 2MCdo/4/2016, kde podľa skutkových
okolností v čase vyvlastňovacieho konania a v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení boli už všetci
pozemnoknižní (pôvodní) spoluvlastníci mŕtvi, a teda v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie do

ich majetkovoprávnych vzťahov okamihom ich smrti nastúpili ich dedičia, t. j. vyvlastňovacie konanie
nesprávne bolo vedené proti pôvodnému pozemnoknižnému vlastníkovi, a ak teda príslušný orgán ako
s vyvlastňovaným konal s niekým iným, ako s vlastníkom a pretože vlastnícke právo k veci, ktorá bola
predmetom sporu, patrilo subjektom odlišným od vyvlastňovaných, najvyšší súd uzavrel, že nemohli
nastať právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája, na základe neúčinného vyvlastňovacieho

konania a rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva na československý štát, k nehnuteľnosti
zostalo tak zachované vlastnícke právo tohto subjektu, ktorý ako dedič zomrelého pôvodného vlastníka
bol jej posledným vlastníkom, pričom prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu,
ktoré bolo vadné, neúčinné, súdy považovali za prevzatie veci bez právneho dôvodu.

5. Za výstižné považoval poukázať aj na ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci 3Cdo/263/2018,
v ktorom tento zdôraznil, že „... napriek viacerým odlišnostiam, aj vo veci určenia vlastníckeho práva
možno zohľadniť závery vyslovené v konaní vo veci 3Cdo/96/1998, že právne účinky, ktoré zákon
s vyvlastnením spája, nemôže privodiť vyvlastňovacie konanie, ktoré prebehlo v rozpore so zákonom“,
a teda, že „v prípade protizákonného vyvlastňovacieho konania alebo rozhodnutia nemožno týmto

priznať potrebné právne účinky len s poukazom na nevyužitie opravných prostriedkov, ktorými by sa
prípadne šlo proti stavu nezákonnosti brániť“ a že „rozhodnutím správneho orgánu o vyvlastnení,
ktorému s poukazom na uvedené nejde priznať potrebné právne účinky, nie je súd viazaný, a nie je
z neho ani (bez ďalšieho) povinný vychádzať, resp. naň prihliadať“, pričom považoval za odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pokiaľ „súdy nižšej inštancie vychádzali z možnosti

priznania účinkov aj rozhodnutiu o vyvlastnení s pochybnou právoplatnosťou“.

6. S poukazom na tieto závery vyplývajúce z judikatúry najvyššieho súdu konštatoval, že sporné
vyvlastňovacie rozhodnutie zo 4.1.1985 bolo vydané stavebným úradom prvého stupňa, a to formou
verejnej vyhlášky, pričom vo vzťahu k spornému pozemku v spoluvlastníckom podiele 420/10080, toto

bolo vydané vo vzťahu k osobe, ktorá už bola v tom čase nebohá, resp. vyvlastňovacie konanie bolo
vedené voči neznámym dedičom po ich nebohej právnej predchodkyni, týmto vo vyvlastňovacom konaní
zároveňbolustanovenýajopatrovník,správnyorgánvovyvlastňovacomkonaníkonaltedasneznámymi
dedičmi po právnych predchodcoch žalovaného. Uzavrel pritom, že opatrovníka možno ustanoviť len
účastníkovi, ktorý nepochybne existuje, ale že jeho ustanovenie nemôže prichádzať do úvahy u osoby,

ktorá už neexistuje a nie je zrejmé, kto je jej právnym nástupcom, nakoľko v takom prípade by išlo
zaťaženie konania jednou z neodstrániteľných prekážok brániacich jeho ďalšiemu pokračovaniu, keďže
mŕtva fyzická osoba nemá spôsobilosť mať práva a povinnosti, ako ani spôsobilosť byť účastníkom
konania a ak takáto skutočnosť, ako aj v prejednávanej veci, je tu už v čase začatia konania, vaduspočívajúcu v konaní s takýmto „subjektom“ nemožno napraviť žiadnym spôsobom, t. j. ani ustanovením
opatrovníka.

7. Vzhľadom na všetky tieto skutkové a právne okolnosti v danej veci preto uzavrel, že pokiaľ dotknutý
správny orgán pri spornom vyvlastnení predmetného pozemku právnemu predchodcovi žalovaného
nekonal s D. B., F. G. ako s dedičom po poručiteľke D. G., F. H., nekonal s osobou, s ktorou konať mal
a z toho dôvodu sporné rozhodnutie o vyvlastnení nielenže nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, a to
ani na základe jeho doručenia ustanovenému opatrovníkovi, ale došlo k vade, ktorá je natoľko závažná,

že vyvlastňovacie rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt a toto nemalo preto nadobudnúť
žiadne právne účinky. Poukázal pritom na všeobecne známu zásadu, že dedičstvo sa nadobúda smrťou
poručiteľa a že preto k zmene vlastníka dochádza dňom smrti pôvodného vlastníka a keďže v tejto
súvislosti správny orgán opomenul svoju povinnosť spoľahlivo zistiť okruh právnych nástupcov po
pôvodných vlastníkoch a pribrať ich do vyvlastňovacieho konania, uzavrel, že z dôvodu, že tento
nekonal s vlastníkmi predmetných nehnuteľností – právnymi nástupcami po pôvodných vlastníkoch,

ktorí dedičstvo nadobudli okamihom smrti poručiteľa, ktorí jediní prichádzali do úvahy ako účastníci
vyvlastňovacieho konania a nehnuteľnosť neprešla preto platne na štát a nedošlo preto ani k zániku
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pričom uvedené podľa záverov súdu korešponduje aj so
závermi ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, napríklad aj s rozhodnutím NS SR
z 30.10.2019 vo veci 1Cdo/68/2019 o tom, že rozhodnutie o vyvlastnení je ničotným (nulitným) aktom

a aj po jeho vydaní zostalo preto zachované vlastnícke právo dedičov zomrelých pôvodných vlastníkov,
a nemohlo preto na základe neúčinného vyvlastňovacieho rozhodnutia dôjsť k prechodu vlastníctva na
štát, v prospech ktorého bola nehnuteľnosť vyvlastnená.

8. S ďalším skutkovým tvrdením žalobcu, že sporný pozemok nadobudol vydržaním, a to či už

dňom 1.5.2001 alebo 23.8.2003 tvrdiac, že sporná parcela na žalobcu prešla dňom účinnosti zákona
č. 138/1991 Zb., pričom desaťročná vydržacia doba začala plynúť buď odo dňa účinnosti zákona
1.5.1991 alebo až následne od 23.8.1993, kedy prechod sporného majetku zo štátu na žalobcu na
základe tohto zákona následne medzi štátom a žalobcom bol potvrdený aj delimitačným protokolom,
na čom podľa žalobcu nič nemenila ani absencia zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti,

keďže tento nemá právotvorné, ale len deklaratórne účinky, vydržanie vlastníckeho práva žalobcom
mal za vylúčené. Citoval pritom ustanovenia §123, 132 ods. 1 a ods. 2, ako aj §134 ods. 1 a ods.
3 o. z., majúc na zreteli, že jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva vydržaním je oprávnenosť
držby, že otázku, či držiteľ (nie) je v dobrej viere, že mu vec patrí, treba vždy hodnotiť objektívne,
a nie iba zo subjektívneho hľadiska/osobného presvedčenia samotného účastníka, že vždy treba brať

do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu
daného prípadu od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné
pochybnosti o tom, že mu vec/právo patrí, že dobrá viera zaniká v okamihu, kedy držiteľ sa zoznámil
so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí, na čom
nič nemení skutočnosť, že držiteľ (subjektívne) bol aj naďalej v dobrej viere a že táto sa musí vzťahovať

aj k okolnostiam, za ktorých vlastnícke právo mohlo vôbec vzniknúť, a teda aj k právnemu dôvodu/
titulu vzniku vlastníctva a ktorú ako vnútorný psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na
všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaniu práva pre seba
(5Cdo/49/2010).Uzavrel,že(i)keďžeštátakoprávnypredchodcažalobcunikdynenadobudolvlastnícke
právo na základe rozhodnutia o vyvlastnení, takéto rozhodnutie ani nemohlo zakladať dobromyseľnú

držbu zo strany štátu a keďže nezákonnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia spôsobil štát, toto rozhodnutie
nemožno preto považovať ani za právne akceptovateľný titul vstupu do držby; (ii) majúc na zreteli, že
podľa §2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom,
rozpočtovým a príspevkovým organizáciám a drobným prevádzkarňam národných výborov, ku ktorým
prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného predpisu, prechádzajú

zmajetkuSlovenskejrepublikydovlastníctvaobce,naúzemíktorejsanachádzajúatiežmajúcnazreteli,
že Zoologická záhrada Košice bola zriadená Krajským národným výborom v Košiciach k 1.5.1979 ako
príspevková organizácia a jej zriaďovateľom od roku 1993 sa stal žalobca, pričom s výstavbou samotnej
ZOO sa začalo už v roku 1979, pričom vyvlastňovacie konanie bolo vedené až v roku 1985 a táto pre
verejnosť bola otvorená až v roku 1986, a teda že v danom prípade išlo o pozemky, ktoré boli svojvoľne

zabraté štátom a tento ich začal užívať proti vôli skutočného vlastníka ešte v období pred vyvlastňovacím
konaním a až následne, vynúteným úkonom, ktorý vlastník nehnuteľnosti inak by nemal vôľu uskutočniť,
došlo k vyvlastneniu pozemkov, a to nezákonným spôsobom, ktorého sa dopustil štát, tiež s poukazom
na zásadu, že „z nepráva nemôže vzniknúť právo, t. j. platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právoprávny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti toto právo
nikdy nenadobudol“, uzavrel, že od štátu, ktorý k 11.5.1991 nebol vlastníkom sporného pozemku, podľa
zákona č. 138/1991 Zb. tento nemohol od neho ako nevlastníka platne nadobudnúť ani žalobca.

9. Konštatoval pritom, že dôkazné bremeno o dobrej viere, že žalobcovi svedčí nadobúdací titul, a teda,
že nadobudol vlastnícke právo, v danom prípade zaťažovalo žalobcu ako osobu, ktorej dobrá viera bola
na prospech. Vychádzal pritom z úvahy, že (i) kým vo všeobecnosti dobrá viera musí byť hodnotená
veľmiprísne,kedyposkytnutieochranydobromyseľnémunadobúdateľovisprihliadnutímnaindividuálne

okolnosti posudzovanej veci sa musí javiť ako spravodlivé, tak v prípade, ak nadobudnutie vlastníckeho
práva na základe vydržania tvrdí štát, resp. orgán štátu, je nevyhnutné okolnosti vstupu do držby a dobrú
vieru posudzovať ešte prísnejšie, nakoľko bez takéhoto sprísneného posúdenia dobrej viery by došlo
k neprípustnej strate vlastníckeho práva fyzických osôb v prospech štátu, že (ii) zánik vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka najmä v situácii, keď štátu na rozdiel od pôvodného vlastníka nesvedčí
žiaden nadobúdací titul k nehnuteľnosti, by zásadne popieral základné právo na vlastníctvo, ako toto je

garantované Čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a že (iii) o dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti
ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu možno od
neho požadovať, z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca nemohol mať dôvodné pochybnosti,
že subjektu, z ktorého naň malo prejsť vlastnícke právo, v skutočnosti takéto právo nesvedčí, keď
uzavrel, že v danom prípade pod bežnú opatrnosť, ktorú od žalobcu bolo možné požadovať, bolo

potrebné, a to najmä vzhľadom na absenciu zápisu vlastníckeho práva štátu vo vtedajšej evidencii
nehnuteľností, zahrnúť aj požiadavku aktívneho zisťovania konkrétnych skutočností, z hľadiska kritéria
priemernej obozretnosti vedúcich k presvedčeniu, že štát vlastnícke právo na žalobcu previedol platne,
pričom pre nadobudnutie takéhoto presvedčenia považoval za nevyhnutné poznanie, že štát v čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom sporných nehnuteľností a disponoval

platným nadobúdacím vlastníckym titulom k nim a zároveň, že boli splnené všetky podmienky stanovené
uvedeným zákonom, na základe ktorého k prechodu vlastníckeho práva do vlastníctva obce došlo iba
vo vzťahu k tomu majetku štátu, ktorý ku dňu účinnosti zákona bol vo vlastníctve Slovenskej republiky.

10. Vzhľadom na to, že vo vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti vlastnícke právo štátu k 1.5.1991

nevyplývalo ani zo zápisu v katastri nehnuteľností, podľa súdu od žalobcu bolo možné očakávať zvýšenú
opatrnosť (ak nie povinnosť) pri posudzovaní možnosti prevodu vlastníctva zo štátu a uzavrel, že pokiaľ
by žalobca vynaložil a postupoval so zvýšenou obozretnosťou, mal (a mohol) sám dospieť k záveru
o neúčinnosti rozhodnutia o vyvlastnení, a teda mal vedieť už v čase vstupu do držby, že sporná
nehnuteľnosť nepatrila do vlastníctva štátu a že pôvodní vlastníci vlastnícke právo k nej nikdy nestratili

a že preto žalobca pri svojom (tvrdenom) vstupe do držby predmetného pozemku nesplnil základnú
podmienku, ktorú inštitút vydržania ako originálneho spôsobu nadobudnutia vlastníctva vyžaduje, a to
podmienku dobromyseľnosti držby, ktorú, a to aj s poukazom na obdobné závery aj NS ČR v jeho
rozsudku z 19.5.2004 vo veci 22 Cdo 469/2004, v danom prípade nebolo možné vyvodzovať z právneho
úkonu, ktorého účinky nikdy nenastali, pokiaľ štátny orgán pochybil a postupom v rozpore s právnymi

predpismi, t. j. protiprávne umožnil, aby štát sa stal detentorom veci, z ktorého dôvodu o zásade, že
v pochybnostiach sa má za to, že držba je oprávnená, podľa jeho záverov v danom prípade ani nebolo
možné uvažovať.

11. Pokiaľ žalobca dobromyseľnosť svojej držby predmetného pozemku zakladal aj na delimitačnom

protokole z 23.8.1993, v zmysle ktorého tak, ako to predpokladá §14 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 138/1991
Zb. z majetku štátu na neho prešla konkrétne určená vec a ktorého súčasťou bolo aj vyvlastňovacie
rozhodnutie, vychádzajúc z úvahy, že delimitačné protokoly nemajú konštitutívny charakter, ale plnia len
deklaratórnu funkciu, t. j. len potvrdzujú skutočnosť, ktorá nastala zo zákona, uzavrel, že aj delimitačný
protokol z 23.8.1993 v danom prípade preto len deklaroval už existujúci stav, a teda nekonštatoval,

nevytváral nový právny stav, ale sa ním len následne potvrdila určitá skutočnosť, ktorá už reálne
existovala na základe iného právneho titulu, a to spätne odo dňa jej vzniku, ex tunc. Vzhľadom na
to, že z predmetného protokolu vyplýva, že k 1.5.1991 na žalobcu prešla o. i. aj parcela č. XXX,
pričom pri údaji „majetkové záväzky súvisiace s predchádzajúcim majetkom“ je uvedené, že „v súvislosti
s reštitučnými nárokmi a skutočnosti, že archív nie je dostupný, v jednaní s vlastníkmi treba počítať

s finančnými prostriedkami aj pri uspokojovaní ďalších nárokov“, podľa súdu znova len potvrdilo
správnosť jeho záveru, že žalobca pri bežnej opatrnosti nemohol nadobudnúť presvedčenie, že štát
v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. bol vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a že
disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom k nej a nemohol teda nadobudnúť presvedčenie,že vlastnícke právo k nej na neho prešlo ex lege, resp. mohol mať aspoň pochybnosti o nadobudnutí
tohto vlastníckeho práva. Preto pokiaľ počiatok plynutia desaťročnej vydržacej doby a vstup do
oprávnenej držby žalobca odvíjal od prebratia majetku v zmysle predmetného protokolu z 23.8.1993,

uzavrel, že žalobca nepostupoval s náležitou opatrnosťou a neoveril si všetky okolnosti vzťahujúce sa
k vlastníctvu predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko už pri vstupe do držby si neoveril existenciu takého
nadobúdacieho titulu, ktorý by jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne
opodstatňovalo. Naopak uzavrel, že žalobca v danom prípade mal a mohol mať vedomosť, a to
už aj k 1.5.1991, najneskôr však k 23.8.1993, že štátu ako jeho právnemu predchodcovi nesvedčí

v katastri nehnuteľností vlastnícke právo k spornému pozemku, čo podľa súdu muselo v ňom vzbudiť
pochybnosť v otázke oprávneného riadneho prevodu sporného pozemku v zmysle protokolu, a teda
pokiaľ vlastníctvo v zmysle evidencie nehnuteľností nesvedčilo v prospech štátu, žalobca sa nemohol
dôvodne domnievať, že došlo k riadnemu prevodu predmetného pozemku. Žalobca podľa súdu pri
vstupe do držby nepostupoval preto s náležitou opatrnosťou, a to ani keď od prevzatia sporného majetku
v zákonom stanovenej lehote nepodal návrh na zápis svojho vlastníckeho práva do evidencie/katastra

nehnuteľností a v podstate takto neučinil doposiaľ.

12. Ďalšou okolnosťou svedčiacou o nedobromyseľnej držbe sporného pozemku žalobcom podľa súdu
bolo aj to, že tento v rámci konania o obnove evidencie niektorých pozemkov a právnych vzťahov k nim
(tzv. ROEP) v katastrálnom území C., ktoré prebiehalo v rokoch 2003 - 2014 vrátane, ako oprávnená

osoba nevzniesol žiadne námietky a neuskutočnil žiaden úkon, z ktorého by bolo možné odvodzovať
jeho presvedčenie, že je vlastníkom alebo držiteľom sporného pozemku, hoci ani po skončení ROEP vo
vzťahu k spornému pozemku nebol zapísaný ako vlastník.

13. Okrem uvedeného konajúci súd nepovažoval za možné opomenúť, že sporný pozemok bol

predmetom dedenia a vlastnícke právo žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov bolo potvrdené
v rozhodnutí o dedičstve v roku 1996 a 2015, pričom práve dedičské konanie o novoobjavenom majetku
o. i. aj predmetnej parcely č. XXX po poručiteľke D. G. F. H., zomr. X.X.XXXX, vedeného pod sp. zn.
11D/267/1996, ktorého výsledkom bolo vydanie osvedčenia o dedičstve v roku 1998, v zmysle ktorého
spoluvlastnícky podiel k predmetnej parcele nadobudla D. B., F. G., zomr. XX.XX.XXXX ako právny

predchodca žalovaného, po ktorej sporný podiel na predmetnej parcele v dedičskom konaní pod sp.
zn. 22D/1/2015 nadobudol žalovaný, u žalobcu už počas plynutia vydržacej doby objektívne musel
vzbudiť pochybnosti o oprávnenosti jeho držby a zároveň zdôraznil, že v osobe žalobcu ide pritom
o inštitúciu znalú problematiky nakladania s nehnuteľnosťami, ktorá sa nemôže odvolávať na to, že
právnepredpisy,ktorénevyužilčiporušil,jednoducholennepozná,keďžeovšetkom,čobolouverejnené

v zbierke zákonov, platí nevyvrátiteľná domnienka znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych
predpisov už dňom ich uverejnenia, v dôsledku čoho nebolo preto možné prisvedčiť obrane žalobcu, že
účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb. na neho prešlo veľké množstvo majetku a že nebolo preto možné
zabezpečiť jeho kontrolu, resp. zisťovať všetky okolnosti jeho prechodu.

14. S týmto odôvodnením uzavrel preto, že žalobca nemohol nadobudnúť vnútorné psychické
presvedčenie, že sporný pozemok mu patrí, keďže vzhľadom ku všetkým týmto okolnostiam jeho
akékoľvek dobromyseľné presvedčenie bolo vylúčené a že tento v konaní preto nepreukázal splnenie
všetkých podmienok ustanovených v §134 ods. 1 o. z. pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním,
keďže absentuje predpoklad oprávnenej držby a preto na základe zisteného skutkového stavu v súlade

s citovanými zákonnými ustanoveniami žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol ako nedôvodnú
v celom rozsahu.

15. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil úspechom žalovaného v spore (§255 ods. 1 CSP).

16. Proti tomuto rozsudku žalobca podal odvolanie tvrdiac naplnenie odvolacích dôvodov v §365 ods. 1
písm. f) a písm. h) CSP navrhujúc, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom
rozsahu vyhovie. Proti záverom súdu prvej inštancie predovšetkým namietal, že on, resp. štát ako jeho
právny predchodca v čase vydania vyvlastňovacieho rozhodnutia nevedel, kto je dedičom po D. G., F.
H., žalobca odosielateľom súdom zmienených listov nebol, tieto sú podpísané vtedajším riaditeľom ZOO

Košice, v konaní ich predložil žalovaný, pričom žalobca pred začatím konania o týchto žiadnu vedomosť
nemal.17. Podľa odvolateľa je zrejmé aj to, že k ustáleniu okruhu dedičov po poručiteľke D. G., F.
H. a k následnému vyporiadaniu dedičstva medzi nimi došlo až vydaním osvedčenia o dedičstve
(11D/267/98) a že do právoplatného ukončenia dedičského konania po poručiteľke ako spoluvlastníkovi

sporného pozemku, tieto skutočnosti nemohli byť známe ani samotnému správnemu orgánu, pred
ktorým sa viedlo vyvlastňovacie konanie, v dôsledku čoho vyvlastňovacie rozhodnutie nemožno
považovaťzanulitné.Zobsahuspornéhovyvlastňovaciehorozhodnutia,ktoréžalobcoviboloodovzdané
spolu s delimitačným protokolom č. 5 z 23.8.1993 pritom vyplýva, že ním došlo k vyvlastneniu sporného
pozemku aj vo vzťahu k neznámym dedičom po právnom predchodcovi žalovaného D. G., F. H.

(str. 15 vyvlastňovacieho rozhodnutia), pričom žalobca bez ohľadu na platnosť tohto rozhodnutia ako
dobromyseľný držiteľ sporného pozemku na základe týchto dokumentov v dobrej viere sa domnieval,
že štát ako jeho právny predchodca, sa stal vlastníkom predmetného pozemku v rozsahu jeho
vyvlastnenia. Odvolateľovi pritom zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť skúmať platnosť
vyvlastňovacieho rozhodnutia či priebeh vyvlastňovacieho konania, a rovnako nemal povinnosť zisťovať
ani to, či účastníci vyvlastňovacieho konania v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení žili, resp.

či správny orgán vykonávajúci vyvlastnenie (ne)mal vedomosť o dedičoch po zomrelých pôvodných
vlastníkoch vyvlastnených pozemkov. Poukázal na to, že najneskôr od právoplatnosti vyvlastňovacieho
rozhodnutia (10.4.1985) sporné parcely už neužívali pôvodne evidovaní spoluvlastníci, ani ich právni
nástupcovia, ale štát a po ňom žalobca, ktorý po prechode majetku štátu a investorskej funkcie výstavbu
zoologickej záhrady na vykúpených pozemkoch dokončil a ktorý s týmto majetkom dodnes nakladá

a vykonáva jeho údržbu a opravy. Z hľadiska vydržania odvolateľ považoval preto za rozhodujúce
predovšetkým obdobie od 1.5.1991, kedy ako obec mal nadobudnúť sporný pozemok do vlastníctva
účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb., a to do 1.5.2001, kedy on sporný pozemok v žalovanom podiele
do vlastníctva nadobudol vydržaním, pričom počas celého rozhodného obdobia plynutia vydržacej doby
sporný pozemok nerušene, v dobrej viere užíval, ako vlastný a nemal pritom pochybnosti o vlastníckom

práve československého štátu k spornému pozemku, a to aj napriek absencii jeho zápisu v evidencii
nehnuteľností, keďže v oblasti zápisov vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam účinnosťou
zákonač.141/1950Zb.Občianskyzákonníkk1.1.1951došlokzrušeniudovtedyplatnéhointabulačného
(vkladového) princípu, a teda účinky zápisu do pozemkovej knihy, resp. evidencie nehnuteľností už
nemali právotvorný, ale len deklaratórny (osvedčujúci) charakter a tento stav trval až do prijatia zákona

č. 264/1992 Zb., ktorým sa zrušilo štátne notárstvo a zaviedol sa nový spôsob zápisu vlastníckych práv
k nehnuteľnostiam (vkladové konanie).

18. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny, pričom v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovou a právnou argumentáciou súdu

prvej inštancie, pre ktoré tento žalobu zamietol. S poukazom na právne závery vyjadrené v rozsudku
odvolacieho súdu v obdobnej právnej veci z 25.4.2023 sp. zn. 6Co/165/2022 zdôraznil, že žalobca
nikdy nevstúpil do dobromyseľnej držby, nakoľko mu nesvedčí žiaden nadobúdací titul (ani domnelý),
že nemožno pripustiť jeho tvrdenie, že do dobromyseľnej držby vstúpil na základe iných skutkových
okolností, ako štát, a to dňom účinnosti zákona č. 138/1991 Zb., nakoľko v danom prípade nemožno

hovoriť o dobromyseľnej držbe, keďže neboli splnené zákonné podmienky. Žalobca podľa neho nielenže
vstúpil do nedobromyseľnosti štátu, ale naviac štát ani žalobca nikdy neboli zapísaní ako vlastník
v evidencii nehnuteľností a preto ani žalobca od 1.5.1992 nemohol byť dobromyseľný, že mu vlastnícke
právo svedčí. Podľa informácií a aj zápisov z katastra nehnuteľností ZOO Košice – Kavečany po
roku 1993 začala od niektorých vlastníkov odkupovať spoluvlastnícke podiely a niektorým platila aj

nájom a podľa neho preto v žiadnom prípade nie je možné hovoriť o vydržaní pozemkov žalobcom.
Žalovaný riadne dedil svoj spoluvlastnícky podiel na predmetnej pozemkovej parcele a na základe
dedičských konaní jeho vlastníctvo potvrdil notár ako súdny komisár. Dobromyseľným držiteľom spornej
parcely od jej zdedenia jednoznačne bol preto žalovaný, ktorý tento spoluvlastnícky podiel nadobúdal
v dobrej viere v rámci dedičských konaní. Keďže vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1985 bolo vydané

štátnym orgánom, pričom malo spôsobiť zmenu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech štátu,
ten preto nesie zodpovednosť za to, že toto rozhodnutie, ako aj procesný postup predchádzajúci
vydaniu rozhodnutia trpelo vadami, ktoré spôsobili jeho nulitnosť a nezákonnosť (vyvlastnenie voči
mŕtvym osobám, neúčinné zastúpenie vo vyvlastňovacom konaní, a teda nedoručenie vyvlastňovacieho
rozhodnutia) a že bolo preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci

vyvlastnenie, pri tomto konal s niekým iným, ako s vlastníkom a vlastnícke právo k veci, ktorá
bola predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovaných, nemohli nastať
právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Na základe neúčinného vyvlastňovaciehokonania/rozhodnutia nemohlo dôjsť k prechodu vlastníctva ani na organizáciu, v ktorej prospech bola
nehnuteľnosť vyvlastnená, a to bez ohľadu na to, či takýto nadobúdateľ (ne)bol dobromyseľný.

19. Žalovaný poukázal ďalej aj na to, že žalujúce mesto v rozpore s §14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb.
nielenže nepodalo návrh na zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k spornej parcele do
12 mesiacov, ale nikdy ani nebolo a ani v súčasnosti nie je zapísané ako vlastník a podľa žalovaného
nemohlo byť preto ani dobromyseľné, že jeho vlastníkom je. Naopak z evidencie nehnuteľností
žalobca vedel, že ani on a ani štát nebol/nie je zapísaný ako vlastník sporného pozemku, a nič

s tým nerobilo, nedomáhalo sa údajného vlastníckeho celých 31 rokov. S poukazom na tieto právne
závery iného senátu odvolacieho súdu, súd prvej inštancie podľa žalovaného aj v tejto sporovej veci
dostatočne a predovšetkým správne, v súlade so zákonom, ako i judikatúrou súdov sa vysporiadal
s otázkou vydržania tak, že zo strany žalobcu v žiadnom prípade neboli splnené zákonné podmienky na
nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej pozemkovej parcele týmto originálnym spôsobom.

20. Žalobca, ktorému vyjadrenie protistrany k jeho odvolaniu bolo doručené 21.7.2023, nevyužil svoje
zákonné právo a k tomuto odvolaciu repliku nepodal. Žiadna zo strán ďalšie podanie vo veci neurobila.

21. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania
podaného stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnuté, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a

tiež viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo (§34 a §355
a nasl. CSP o odvolaní) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

22. Rozsudok vo výroku je vecne správny, odvolací súd ho preto postupom podľa §387 ods. 1 CSP

potvrdil.

23.RozsudoknaKrajskomsúdevKošiciachverejnebolvyhlásený25.6.2025o9.35hod.vpojednávacej
miestnosti č. dv. 210/II. poschodie, trakt D. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku od 19.6.2025
boli zverejnené na úradnej tabuli odvolacieho súdu a tiež na jeho webovej stránke (§219 ods. 1 a ods.

3 za použitia §378 CSP).

24. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. f) (súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam) a písm. h) CSP (rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), o ktorých odvolací súd dospel k

záveru, že tieto nie sú naplnené.

25. Súd prvej inštancie dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad ustanovených v §191 ods. 1 CSP, z týchto
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo správne zisteného

skutkovéhostavuvyvodilsprávnyprávnyzáverarozsudokajnáležiteodôvodnil.Vkonanínebolazistená
žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

26. Správne a zákonné sú aj dôvody napadnutého rozsudku, ktorý z hľadiska zákonnej požiadavky na
riadneodôvodneniesúdnehorozhodnutiajeplneakceptovateľný,presvedčivý,dostatočnezrozumiteľný,

určitý a preskúmateľný. V odôvodnení rozsudku súd dal odpovede na všetky relevantné otázky, ktoré
mali pre vec podstatný význam, správne, podrobne a presvedčivo nimi objasnil skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého
rozsudku, ako aj s obsahom a dôvodmi odvolania nezistil žiaden dôvod, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem

obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd s napadnutým rozsudkom preto sa stotožnil
v plnom rozsahu a aby sám nadbytočne neopakoval pre strany už známe fakty prejednávanej veci spolu
so správnymi právnymi závermi súdu prvej inštancie, v odôvodnení svojho potvrdzujúceho rozsudku
v súlade s §387 ods. 2 CSP sa obmedzil len na konštatovanie ich správnosti a na tieto, ako odvolacím

súdom zhora sú reprodukované, odkazuje, ako na jemu vlastné dôvody zamietavého rozsudku o určenie
vlastníckeho práva pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom či už vo vzťahu k preukázaniu
platného nadobúdacieho titulu pre jeho právneho predchodcu alebo vo vzťahu k nenaplneniu zákonných
podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom titulom vydržania.27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku reagujúc na odvolacie námietky žalobcu odvolací
súd dopĺňa nasledovné dôvody.

28. Ak v civilnom spore napr. o vlastníctvo, ako v posudzovanom prípade, právne posúdenie sa odvíja
od posúdenia významnej predbežnej otázky vyvlastnenia (§193, 194 CSP), všeobecný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný preskúmať nielen existenciu vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale aj splnenie
podmienok, ktoré sú nevyhnutné pre jeho právoplatnosť a účinnosť, a to vo vzťahu ku konkrétnym

účastníkom konania, a to aj bez ohľadu na vyznačenú doložku právoplatnosti a vykonateľnosti, keďže
táto je len deklaratórnej povahy (NS SR, 1 V Cdo/6/2019, publikované pod R 77/2021) a preto nie je
rozhodujúca pre otázku, či právoplatnosť skutočne nastala, pričom platí, že ak príslušný orgán štátu
ako s vyvlastňovaným konal s niekým iným, ako s vlastníkom, t. j. vlastnícke právo k veci, ktorá
bola predmetom vyvlastnenia, patrilo subjektu odlišnému od vyvlastňovaného, nemohli nastať právne
účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája. To znamená, že na základe neúčinného vyvlastňovacieho

konaniaarozhodnutianemohlodôjsťkprechoduvlastníctvanačeskoslovenskýštát,aleknehnuteľnosti,
ktorá bola predmetom vyvlastnenia, zostalo tak zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej
posledným vlastníkom, pričom prevzatie veci štátom na základe rozhodnutia štátneho orgánu, ktoré bolo
vadné, či neúčinné, súdmi sú považované za prevzatie veci bez právneho dôvodu (porovnaj NS SR,
2MCdo/4/2014).

29. V danej veci nebolo sporným, že v čase vyvlastňovacieho konania a tiež v čase vydania rozhodnutia
bývalého ObNV Košice I zo 4.1.1985 o vyvlastnení, č. Výst. 9860/2617/84-Go, D. G., F. H. ako posledný
pozemkovoknižný spoluvlastník pozemkovej parcely č. XXX evidovanej v PKV č. XXX, veľkosť podielu
420/10080, bola už mŕtva, keďže táto zomrela ešte X.X.XXXX, pričom dedičstvo po nej ako jediná dedila

jej dcéra D. B., F. G., nar. X.X.XXXX, o čom už aj v rozhodnom čase vyvlastňovania svedčili rozhodnutia
vydané v dedičskom konaní sp. zn. D 1031/78, D 1221/79 a D 611/82 a dedenie po poručiteľke v čase
vyvlastnenia bolo preto už právoplatne ukončené a hoci predmetom dedenia po nej v týchto konaniach
o dedičstve nebol aj spoluvlastnícky podiel na spornom pozemku p. č. XXX z PKV č. XXX, už vtedy bolo
nespochybniteľné, že v dôsledku zásady univerzálnej sukcesie do majetkovoprávnych vzťahov D. G.,

F. H. ako zomrelého pozemkovoknižného spoluvlastníka okamihom jeho smrti, t. j. v danom prípade už
2.8.1978, vstúpila D. B., F. H., ako jeho právoplatný dedič, a to bez ohľadu na to, že v rozhodnom čase
vyvlastňovacieho konania uvedená skutočnosť prechodu vlastníckeho práva z poručiteľa na jeho dediča
vo vzťahu k spornej pozemkovej parcele č. XXX nebola ešte deklarovaná rozhodnutím príslušného
štátneho notárstva, do ktorého právomoci vydávať rozhodnutia o dedičstve vtedy spadalo. Dedičstvo

totiž sa nadobúda smrťou poručiteľa, pričom (aj vtedy) platný Občiansky zákonník vychádzal zo zásady
dedeniaipsoiureužokamihomsmrtiporučiteľa,avšak(ajvtedy)sauplatňovalprincípúradnejingerencie
do nadobúdania dedičstva, ktorá vtedy bola zverená štátnemu notárstvu (§158 – 219 CMP).

30. Neobstojí preto odvolacia námietka žalobcu, že k ustáleniu okruhu dedičov po dotknutom

pozemkovoknižnom spoluvlastníkovi došlo až po spornom vyvlastnení v roku 1998 na základe
rozhodnutia o dedičstve sp. zn. D 267/96. Už aj v rozhodnom čase vyvlastňovacieho konania zo
zhora vymenovaných a aj súdom prvej inštancie zmienených existujúcich dedičských rozhodnutí dedič
pozemkovoknižného vlastníka bol totiž známy po mene, priezvisku, príbuzenským vzťahom, adresou
jeho bydliska, ako i tým, že tento už dedil iný majetok po poručiteľke, a dokonca v tomto konkrétnom

prípade ZOO ako štátnom zriadená, t. zn. štátna príspevková organizácia o. i. aj s D. B., F. H. ako s týmto
dedičom pozemkovoknižného spoluvlastníka pred vyvlastnením, ako mu to ukladá zákon (§110 ods. 1
zákona č. 50/1976 Zb. stavebný zákon), preukázane (25.1.1984, 1.2.1984, 15.8.1984) ako dediča po
matke aj vyzývala na dosiahnutie dohody, aby sporný pozemok s argumentom, že tento pripadol do
ZOO, v prospech ZOO odpredala, t. j. že dôjde k jeho odkúpeniu. To znamená, že v danom prípade

aj samotnému vyvlastňovaciemu orgánu, ktorým z povahy veci bol štát (obvodný národný výbor ako
orgán štátnej správy), pričom tento (krajský národný výbor) zároveň bol aj zriaďovateľom ZOO, po mene,
príbuzenským pomerom, ako i ďalšími potrebnými identifikačnými znakmi dotknutej osoby bolo známe,
kto je dedičom pozemkovoknižného vlastníka a preto pokiaľ tento vyvlastňovacie konanie následne
napriek tomu viedol a aj v samotnom rozhodnutí za účastníka, ktorému sporný spoluvlastnícky podiel

na predmetnej parcele bol vyvlastnený, v rozpore so skutočnosťou označil „neznámych“ dedičov po
zomrelej D. G., F. H., konal tak formálne a účelovo, čím porušil (aj) procesné práva D. B., F. G.,
a doručovanie vyvlastňovacieho rozhodnutia, a to či už verejnou vyhláškou alebo prostredníctvom
ustanoveného opatrovníka, voči menovanej bolo preto neúčinné a samotné vyvlastňovacie rozhodnutievoči nej ako dotknutej osobe, nemá preto právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája.
Vyvlastňovací orgán, hoci v tomto prípade spoľahlivo zistil okruh právnych nástupcov po zomrelom
pozemkovoknižnom spoluvlastníkovi tým, že do vyvlastňovacieho konania tohto napokon nepribral, pri

vyvlastnení nekonal s tým, kto dedičstvo nadobudol okamihom smrti poručiteľa a kto v čase vyvlastnenia
preto jedine prichádzal do úvahy ako účastník vyvlastňovacieho konania.

31. Pojem „neznámy dedič“ totiž sa používa najmä v kontexte doručovania, procesného postavenia
v konaniach a právnej neistoty ohľadom vlastníctva po smrti osoby. Za neznámeho dediča spravidla

pritom sa považuje osoba, u ktorej buď a) nie je známe, kto ňou je, teda: napr. (i) ak dedič (alebo viacerí
dedičia) nie sú známi podľa mena, alebo nie je známe, (ii) kto zo známych osôb konkrétny majetok
nadobudol, lebo dedenie ešte nebolo právoplatne ukončené a (iii) zároveň neexistuje ani predbežný
právnytitulalebozjavnéindície,žebyišlookonkrétnuosobu;alebob)niejeznámemiestopobytuosoby,
ktorá je známa ako možná dedič, ale nie je ju možné zastihnúť a ani sa inak neobjaví v konaní; alebo
c) nie je začaté (alebo ukončené) dedičské konanie, a ani inak nie je zrejmé, kto by mal byť právnym

nástupcom poručiteľa v konkrétnom majetku. Ak však existujú osoby (napr. deti poručiteľa), ktorých
totožnosť a bydlisko sú známe, hoci dedičské konanie ešte nie je skončené, nie sú to „neznámi dedičia“
a správny orgán nemôže pritom použiť verejnú vyhlášku a ani vo vyvlastňovacom konaní s argumentom,
že ide o „neznámych dedičov“ ustanoviť opatrovníka osobám, ktoré sú potenciálnymi dedičmi, a ich
kontakt je známy.

32. Za neznámeho dediča nemožno teda považovať osobu, o ktorej, ako v posudzovanej veci o osobe
D. B., F. G. v čase vyvlastňovacieho konania bolo známe, že ako dieťa zomrelého pozemkovoknižného
spoluvlastníka D. G., F. H., nielen bola jeho potenciálnym dedičom a jej identita, príbuzenský vzťah
k poručiteľovi, ako i jej bydlisko boli známe (dokonca aj vyvlastňovaciemu orgánu štátnej správy), ale

táto preukázane už aj zdedila iný majetok po menovanom spoluvlastníkovi ako poručiteľke a pretože
naviac išlo o jedinú osobu, ktorá po poručiteľke vôbec dedila (bezdetná I. G. ako druhé dieťa
poručiteľky dedičstvo po matke účinne odmietla – pozn. odvolacieho súdu), už v čase vyvlastnenia
bolo preto viac, ako pravdepodobné, že menovaná bude (alebo mala byť) dedičom aj ďalšieho tzv.
novoobjavenéhomajetkupotejtoporučiteľkeavtakomprípadenebolapretonaplnenáliterazákona,aby

v predmetnom vyvlastňovacom konaní na D. B., F. H. ako na dcéru pozemkovoknižného spoluvlastníka
p. č. XXX v PKV č. XXX sa hľadelo ako na „neznámeho dediča“ D. G., F. H., ale s osobou D. B.,
F. G. ako s dedičom tohto pozemkovoknižného spoluvlastníka v danom vyvlastňovacom konaní bolo
preto potrebné konať individuálne, t. j. priamo túto označiť aj za účastníka vyvlastňovacieho konania
vo vzťahu k predmetnému spoluvlastníckemu podielu na spornej pozemkovej parcele. Označovanie

účastníkov konania v rozhodnutí orgánu verejnej správy totiž je normatívnou podmienkou, ktorá nie
je samoúčelná. Vymedzuje jednak toho účastníka konania, o ktorého práve alebo povinnosti bolo
rozhodnuté, prípadne vymedzuje aj ostatných účastníkov konania zväčša priamo dotknutých týmto
rozhodnutím a má i ďalší význam, a to pri oznamovaní rozhodnutia verejnou vyhláškou. Umožňuje
totiž osobám oboznamujúcim sa na úradnej tabuli s takto zverejneným rozhodnutím zistiť, či (nie) sú

účastníkmi príslušného administratívneho konania a či im daným rozhodnutím (ne)bolo vstúpené do
ich práv a povinností a následne zvážiť ochranu takto dotknutých práv v rámci inštančného postupu
alebo správneho súdnictva. Keďže vymedzenie účastníkov konania v posudzovanom vyvlastňovacom
rozhodnutí bez ďalšieho uvedenú možnosť ochrany práv D. B., F. G. nezabezpečilo, v dôsledku toho vo
vzťahu k nej nedošlo k riadnemu oznámeniu územného rozhodnutia ani verejnou vyhláškou a rovnako

doručením rozhodnutia ustanovenému procesnému opatrovníkovi.

33. Pretože vyvlastňovací orgán v prejednávanom prípade takto nepostupoval, výsledkom takéhoto jeho
postupu je, že príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci toto vyvlastnenie ako s vyvlastňovaným konal
s niekým iným, ako s vlastníkom, keďže vlastnícke právo k pozemkovej parcele, ktorá ako predmet

takéhoto vyvlastnenia je predmetom tohto sporu o určenie vlastníckeho práva, už v tom čase patrilo
subjektu odlišnému od vyvlastňovaného. Sporným rozhodnutím zo 4.1.1985, ktorého účastníkom D. B.,
F. G. ako skutočný a identifikovateľný vlastník vyvlastňovaného spoluvlastníckeho podielu na spornom
pozemku nebola a s ktorou pri vyvlastňovaní konané preto nebolo, hoci správne s ňou malo byť
konané, právne účinky, ktoré zákon s vyvlastňovaním spája, voči nej ani nemohli preto nastať, a to bez

ohľadu na prípadnú tvrdenú (v konaní však spochybnenú) subjektívnu (ne)vedomosť vyvlastňovacieho
orgánu o skutočnosti, že v danom prípade nekoná so skutočným vlastníkom vyvlastňovanej pozemkovej
parcely. Na základe takéhoto neúčinného vyvlastňovacieho konania a rozhodnutia nemohlo preto
dôjsť k prechodu vlastníctva spoluvlastníckeho podielu na spornom pozemku na Československýštát, ako ani na organizáciu, v ktorej prospech tento bol vyvlastnený. A pretože sporné rozhodnutie
o vyvlastnení (minimálne) vo vzťahu k D. B., F. H. ako osobe, ktorej toto sa týka, nemá právne účinky
vyvlastnenia, keďže táto vo vyvlastňovacom konaní/rozhodnutí nebola menovaná a tak, hoci to bolo

nutné, táto objektívne nemohla mať vedomosť, že je adresátom rozhodnutia alebo inej písomnosti,
a teda že s ňou správny orgán koná ako s účastníkom konania, všeobecný súd v tomto civilnom spore
o určenie vlastníckeho práva proti žalovanému ako proti bezprostrednému právnemu nástupcovi D. B.
nepochybil, pokiaľ na sporné vyvlastňovacie rozhodnutie neprihliadal, keďže vo vzťahu k jeho právnemu
predchodcovi išlo o akt verejnej moci bez účinkov na jeho vlastníctvo. Na základe takéhoto neúčinného

vyvlastňovacieho rozhodnutia následne nemohlo preto dôjsť ani k spornému prechodu vlastníckeho
práva zo štátu ako nevlastníka na žalobcu, ako tento prechod je deklarovaný v zmienenom delimitačnom
protokole č. 5 z 23.8.1993.

34. Z nepráva nemôže vzniknúť právo a platne vlastnícke právo nemôže nadobudnúť ani právny
nástupca, ak subjekt, od ktorého tento derivatívne odvodzuje svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti,

toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (I. ÚS 50/2010). Uvedené
v prípade posudzovanej veci platí o to viac, že v danom prípade o prevod vlastníckeho práva zo
štátu na žalujúcu obec ani nešlo, išlo totiž o deklarovaný prechod vlastníctva medzi týmito subjektmi
delimitáciou na základe zákona, a teda právny titul nadobudnutia v prospech žalobcu absentuje, resp.
rovnako, ako v prípade štátu, aj v prípade žalobcu, bezo zmeny je ním (minimálne vo vzťahu k D. B.,

F. G. ako skutočnému vlastníkovi spoluvlastníckeho podielu na spornej pozemkovej parcele) právne
neúčinný správny akt vyvlastňovacieho rozhodnutia, a nie samotný delimitačný protokol, ktorý má
len deklaratórny charakter a od ktorého svoje vecné právo a rovnako ani dobromyseľnosť žalobca
úspešne odvodzovať preto nemôže. Ak sporné vyvlastňovacie rozhodnutie ako neplatný právny titul
nadobudnutia vlastníckeho práva štátom nemohlo byť nadobúdacím titulom pre štát a ani nezakladalo

jeho dobromyseľnosť, vlastníkom sporných nehnuteľností na základe neho, keďže ide o prechod, a nie
o prevod vlastníctva, sa nemohol stať ani žalobca a toto žalobcovi ako subjektu, na ktorý vlastníctvo
štátu malo prejsť ex lege, nemohlo preto zakladať ani dobromyseľnosť držby.

35. Podľa odvolacieho súdu v odvolacom prieskume neobstáli preto ani ďalšie odvolacie námietky

žalobcu ako obce, ktorá v súdnom spore sa domáha ochrany vlastníctva tvrdiac, že toto nadobudla
na základe ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, a to ani pokiaľ v spore sa bránila
či už poukazom na to, že pri prechode vlastníctva zo štátu dobromyseľne sa domnievala, že štát
sa stal vlastníkom predmetného spoluvlastníckeho podielu na spornej pozemkovej parcele titulom
vyvlastnenia alebo poukazom na to, že nebolo jej povinnosťou ako nadobúdateľa zisťovať, či správny

orgán vykonávajúci vyvlastnenie (ne)mal vedomosť o neznámych dedičoch pozemkovoknižného
spoluvlastníka, že nemala pochybnosti o vlastníctve štátu k spornému spoluvlastníckemu podielu, ako
ani na to, že sporný spoluvlastnícky podiel najneskôr od 10.4.1985 (právoplatnosť vyvlastňovacieho
rozhodnutia) nerušene užívala po celú vydržaciu dobu.

36. Absencia dobromyseľnosti pri vstupe do držby nikdy sa nestane držbou oprávnenou a ani nevedie
k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Možno pritom len súhlasiť so závermi súdu prvej
inštancie, že v posudzovanej veci bolo na žalobcovi v konaní produkovať dôkazy o tom, že štát v čase
prechodu spornej pozemkovej parcely na žalobcu disponoval platným právnym titulom, na základe
ktorého tento podľa jeho tvrdenia toto svoje vlastníctvo nadobudol. Pokiaľ ten v konaní za situácie, že

ani štát a ani samotný žalobca nikdy neboli evidovaní v evidencii nehnuteľností a ani následne v katastri
nehnuteľností ako vlastníci spornej pozemkovej parcely, bránil námietkou, že nebolo jeho povinnosťou
ako jej dobromyseľného nadobúdateľa zisťovať, či štát v skutočnosti sa (ne)stal jej vlastníkom, odvolací
súd plne sa stotožňuje s právnym záverom dovolacieho súdu vyjadreným vo veci 6Cdo/71/2011, na
ktorý v tomto konaní poukazuje a v zmysle ktorého „... len samotná skutočnosť, že štát bol zapísaný ako

vlastník ... nemohla sama o sebe založiť dobrú vieru (presvedčenie) právneho predchodcu žalovaného,
žeštátusvedčíajplatnýprávnytitul,nazákladektoréhojejehovlastníckeprávovevidenciinehnuteľností
zapísané. Pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od neho požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku
aktívneho zistenia konkrétnych skutočností vedúcich (z hľadiska kritérií a priemernej obozretnosti)
k presvedčeniu, že štát v čase predaja (v danom prípade dražbou) disponoval platným nadobúdacím

vlastníckym titulom. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej
opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne
nemohol mať (z hľadiska kritérií a priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že
v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (v evidencii) nehnuteľností,takéto právo nesvedčí“. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ nadobúdateľ vlastníckeho práva takúto
povinnosť má v prípade, že štát pred sporným prevodom vlastníckeho práva ako vlastník bol zapísaný
v evidencii nehnuteľností, tak o to viac takúto povinnosť aktívneho zisťovania existencie platného

právneho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva štátom ako jeho právnym predchodcom, a to či už
titulom prevodu alebo prechodu vlastníckeho práva zo štátu, má nadobúdateľ v prípade, že štát ako
jeho právny predchodca v evidencii nehnuteľností ako vlastník sporného spoluvlastníckeho podielu
evidovaný ani nebol, ako je tomu aj v prípade prejednávanej veci.

37. Ani podľa právnych záverov odvolacieho súdu žalobca túto potrebnú mieru opatrnosti a obozretnosti
pri prechode vlastníckeho práva zo štátu v danom prípade nezachoval, keďže z delimitačného protokolu
z 23.8.1993 pre žalobcu o. i. vyplynulo, že (i) v jednaní s vlastníkmi je potrebné „počítať s finančnými
prostriedkami aj pri uspokojovaní ďalších nárokov“, pričom vychádzajúc z vyvlastňovacieho rozhodnutia
zo 4.1.1985, č. Výst. 9860/2617/84-Go, ktoré bolo súčasťou tohto protokolu, aj žalobcovi muselo byť
zrejmé, že (iii) sporné vyvlastnenie ním bolo vykonané vo vzťahu k neznámym dedičom celkovo zhruba

po 300 poručiteľoch menovite uvedených na s. 1 – 16 vyvlastňovacieho rozhodnutia a v ďalších
zhruba 300 prípadoch menovite uvedených na s. 17 – 32 tohto rozhodnutia toto bolo vykonané vo
vzťahu k vlastníkom zdržujúcim sa na neznámom mieste, čo prakticky predstavovalo takmer celú
obec, čo v období neslobody vzhľadom na povinnú evidenciu pobytu obyvateľstva aj pre žalobcu ako
mesto znalé miestnych pomerov muselo byť prinajmenšom vysoko nepravdepodobné, ako i to, že

(iv) vyvlastňovací orgán údaje (aj) o tomto vyvlastňovanom vlastníkovi pozemkov, ktoré už predtým
(1979) svojvoľne zabral a následne mienil vyvlastniť, v rozhodnom čase vyvlastnenia v roku 1985 čerpal
z pozemkových kníh, a teda nie z aktuálnych, ale z archívnych materiálov, do ktorých s účinnosťou
od 1.4.1964, t. j. už aj v tom čase vyše 20 rokov žiadne nové údaje sa už nezapisovali. Išlo pritom o
okolnosti, ktoré na strane poctivého nadobúdateľa mali vyvolať záujem presvedčiť sa, či štát ako jeho

právny predchodca skutočne (ne)bol vlastníkom spornej pozemkovej parcely, vo vzťahu ku ktorej svoje
vlastníctvo v predmetnom delimitačnom protokole z 23.8.1993 deklaroval. Žalobca nemohol preto konať
so slepou dôverou v pravdivosť skutočností štátom deklarovaných v predmetnom protokole, pričom
navyše išlo len o ním tvrdené, zápisom v evidencii nehnuteľností nijako však nepodporené skutočnosti
o jeho vlastníctve, výlučne na ktorých žalobca nemohol preto zakladať ani svoju dobromyseľnosť

pri vstupe do držby spornej pozemkovej parcely v súvislosti s prechodom vlastníckeho práva na
základe zákona č. 138/1991 Zb. a pokiaľ tak nekonal, spoliehajúc sa na pravdivosť deklarovaného
prechodu v predmetnom delimitačnom protokole, konal tak na vlastné riziko a vzhľadom aj na poznámku
štátu ako odovzdávajúceho subjektu v predmetnom delimitačnom protokole tu pod ad (i) musel alebo
aspoň mal byť preto uzrozumený, že pôvodný vlastník môže voči nemu uplatňovať akési svoje nároky

vzťahujúce sa k pozemku, ktorý bol predmetnom sporného vyvlastnenia. Žalobca pritom ani len netvrdil,
že akýkoľvek z úkonov smerujúcich k presvedčeniu sa o vlastníctve svojho právneho predchodcu
k spornému spoluvlastníckemu podielu vykonal, pritom jeho zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať
svoju dobromyseľnosť pri nadobúdaní vlastníckeho práva, ale naopak v konaní, vzhľadom na uvedené,
márne, sa bránil, že povinnosť takéhoto aktívneho zisťovania ani nemal.

38. Žalobca v konaní okrem už zmienenej dôvery v pravdivosť deklarovania prechodu vlastníckeho
práva zo štátu v predmetnom delimitačnom protokole a v platnosť predmetného vyvlastňovacieho
rozhodnutia, ktoré však samé o sebe, ako je to zhora uvedené, vlastníctvo ani dobromyseľnosť
žalobcu pri nadobúdaní vlastníckeho práva, nezakladajú, neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by mohli

viesť k záveru o tom, že žalobca vlastníctvo k spornému spoluvlastníckeho podielu na predmetnej
pozemkovej parcele nadobudol. Vlastnícke právo podľa §123 o. z. je najsilnejšie právo k veciam, pôsobí
voči všetkým, ktorí by neoprávnene zasahovali do vlastníckeho práva vlastníka a je nepremlčateľné.
Neuviedoltedaničtaké,kvôličomubyvzniklapotrebaochranyjehoúdajnevdobrejvierenadobudnutých
práv pred ochranou vlastníckeho práva žalovaného ako dediča D. B., F. G. (22D/1/2015), ktorá sporný

spoluvlastnícky podiel zdedila po D. G., F. H. ako jeho poslednom pozemkovoknižnom spoluvlastníkovi
(11D/267/96).

39. Pokiaľ ide o legitímne očakávania, žalobca aj za predpokladu, že by bol dobromyseľným
nadobúdateľom, za danej situácie legitímne by mohol očakávať, že mu bude poskytnutá súdna

ochrana, avšak v danom prípade táto by mu mohla byť poskytnutá len ako dobromyseľnému držiteľovi
(§130 o. z.), ktorá spočíva o. i. v možnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka vydržaním
po splnení zákonom stanovených podmienok (desaťročná nepretržitá dobromyseľná držba). Ťažisko
problematiky držby pritom nespočíva v riešení charakteru a náležitosti právneho dôvodu ako takého,ale v objasnení okolností, za ktorých držiteľ pri zachovaní potrebnej miery opatrnosti mohol nadobudnúť
dôvodné presvedčenie, že táto nehnuteľná vec mu patrí, dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi
okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Spravidla ide

o okolnosti, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby, ktorý je
dôvodom vzniku presvedčenia u daného subjektu, že dané právo drží oprávnene (preto ním v danom
prípade nemohol byť výlučne samotný zákon č. 138/1991 Zb., keďže ten nie je adresný vo vzťahu
k spornému majetku), čo môže viesť k vydržaniu, len pokiaľ túto dobromyseľnú držbu vykonával

po zákonom stanovenú dobu, čo ani nie je prípad žalobcu. V danom prípade v priebehu plynutia
desaťročnej vydržacej doby (§134 ods. 1 o. z.), a to na základe dedičského titulu po poručiteľke D.
G., F. H. (11D/267/96) sporný spoluvlastnícky podiel na predmetnom pozemku zdedila totiž D. B., F.
G. a došlo k zápisu v katastri nehnuteľností v jej prospech ako vlastníka, čím aj za predpokladu, že
držba mestom dovtedy prípadne by sa aj bola považovala za oprávnenú, došlo k spochybneniu jej
oprávnenosti a k prerušeniu jej behu a táto už nemohla ďalej pokračovať a tzv. dobehnúť, a viesť tak

k vydržaniu vlastníckeho práva, a žalobca od zápisu vlastníckeho práva v prospech D. B. titulom dedenia
sa už nemohol objektívne domnievať, že jeho držba predmetnej pozemkovej parcely je dobromyseľná
a oprávnená, a svoje vlastnícke právo vrátane existencie platného nadobúdacieho titulu už musel preto
preukázať. V zmysle §70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. zákona o katastri nehnuteľností, údaje katastra
uvedené v §7, t. j. aj o vlastníkovi, sú totiž hodnoverné, len pokiaľ sa nepreukáže opak. Materiálna

publicita údajov katastra je teda de lege lata vyvrátiteľná a podmienená tým, či v konkrétnom prípade
sa nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. K preukázaniu tohto opaku v danom
prípade pritom nedošlo, keďže vyvlastňovacie rozhodnutie ako jediný do úvahy prichádzajúci titul, od
ktorého žalobca svoje vlastnícke právo by mohol odvodzovať, (minimálne) vo vzťahu k D. B., F. G.
ako skutočnému vlastníkovi sporného vyvlastňovaného spoluvlastníckeho podielu z dôvodu, že tá ako

univerzálny právny nástupca posledného zapísaného pozemkovoknižného vlastníka titulom dedenia
účastníkom vyvlastňovacieho konania, hoci ním mala byť, nebola a takto sa s ňou ani nekonalo, hoci
ako jediná prichádzala do úvahy ako účastník vyvlastňovacieho konania, bolo vydané bez splnenia
zákonných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z práva platného v čase jeho vydania, je právne neúčinné
a ako také nemohlo preto ani nadobudnúť právoplatnosť vo vzťahu k nej ako skutočnému vlastníkovi

vyvlastňovaného pozemku. Táto ako spoluvlastník svoje vlastníctvo nemohla preto ani stratiť v konaní,
ktorého účastníkom nebola (1Cdo/3/2003, 4Cdo/123/2003, 6Cdo/309/2012), ale toto jej smrťou titulom
dedenia prešlo na žalovaného (22D/1/2015).

40. Výsledky takéhoto vyvlastňovacieho konania nemohli preto potvrdiť tvrdenia žalobcu o nadobudnutí

vyvlastneného podielu štátom ako jeho právnym predchodcom. Žalobcovi ako subjektu, ktorému preto
nesvedčí žiaden nadobúdací titul k spornej pozemkovej parcele, nemohla byť v tomto spore preto
poskytnutá súdna ochrana ani titulom vydržania vlastníckeho práva.

41. Odvolacie námietky žalobcu z uvedených dôvodov nemali preto vplyv na vecnú správnosť

napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností a právnych záverov, ku ktorým súd prvej
inštancie dospel a tieto neboli preto spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a
privodiť tak pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie či už jeho zmenou alebo zrušením a ako také
preto neobstáli. Odvolací súd postupom podľa §387 ods. 1 a ods. 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu preto potvrdil ako vecne správny vrátane napadnutého závisiaceho výroku

o trovách konania správne a zákonne založeného na zásade úspechu v danom prípade žalovanej strany
v spore (§255 ods. 1 CSP).

42. Pretože ide o rozhodnutie, ktorým konanie sa končí, odvolací súd postupom podľa §396 ods. 1 CSP
rozhodolajotrováchodvolaciehokonania(§262ods.1CSP),atorovnakovsúladesozásadouúspechu

ustanovenou v §255 ods. 1 CSP a vo veci v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal preto nárok
nanáhradutrovodvolaciehokonania;ovýškenáhradytrovpoprávoplatnostitohtorozhodnutiarozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením (§262 ods. 2 CSP). Žalobca v konaní netvrdil a vzhľadom
na okolnosti prípadu odvolací súd ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré o trovách
konania by bolo možné rozhodovať postupom podľa §257 CSP čo i len sčasti v prospech neúspešného

žalobcu.

43. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu dovolanie j e prípustné, ak jeho rozhodnutie záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
S výnimkou prípadov ustanovených v §429 ods. 2 CSP v dovolacom konaní dovolateľ musí byť

zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).