Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, November 25, 2024

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 10C/16/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6724201664
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. et Mgr. Michala Lunterová Švandová

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2024:6724201664.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. et Mgr. Michalou Lunterovou Švandovou, v spore

žalobcu A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvalý pobyt C. D. XX, XXX XX E., v konaní zast. Advokátska
kanceláriaBUGRIs.r.o.,sosídlomNámestieSNP14/23,96001Zvolen,IČO56434995,protižalovanej
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 821 72 Bratislava mestská časť Staré Mesto, IČO 00 151 866, o zaplatenie 3.269,75 Eur takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 3.269,75 Eur, a to v lehote 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov
konania žalobcu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa dňa 09. 04. 2024 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 3.269,75
Eur a náhradu trov konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej porušením smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (ďalej len „Smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola v časti
implementovanádovnútroštátnehoprávnehoporiadkuSlovenskejrepubliky.Škodatakvzniklažalobcovi

ako jednotlivcovi, porušením úniového práva žalovaným, ako členským štátom Európskej únie.

1.1 Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru, štátnu službu vykonáva
v služobnom pomere v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o hasičskom a záchrannom zbore“), v služobnej hodnosti
podpráporčík, vo funkcii hasič záchranár v čate A s miestom výkonu služobnej činnosti na hasičskej
stanici v B., ktorá organizačne patrí pod Okresné riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru vo F..

Škoda vznikla žalobcovi v takto určenom mieste výkonu služobnej činnosti.

1.2 Pracovný čas hasiča je preto rozvrhnutý tak, že každý tretí deň odslúži minimálne
24 hodín a následne má dva dni voľna. Každá hasičská zmena mesačne odslúži 10,
resp. 11 pracovných zmien. Hasiči tak odslúžia dve až tri zmeny týždenne. Pri takto nastavenom
rozvrhnutí služobného času má hasič stráviť v službe mesačne 240 hodín
(pri 10 zmenách za mesiac) až 264 hodín (pri 11 zmenách za mesiac). Do tohto rozsahu nie sú zahrnuté

hodiny nadčasov. Služobný čas hasiča je potom rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe
má pri naplánovanej 24 hodinovej službe na každý tretí deň za rok odpracovať 121,67 zmenových
služieb, čo je v priemere 2.920 odpracovaných hodín ročne. Služobný (pracovný) čas príslušníka
hasičskéhoazáchrannéhozborujerozvrhnutýnerovnomerne,atotýmspôsobom,žejedna24hodinovápracovná zmena hasiča sa skladá z výkonu služby, po ktorom nasleduje určená služobná pohotovosť na
pracovisku. Do konca roku 2021 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 17 hodín výkonu služby a 7 hodín
určenej služobnej pohotovosti, a to v čase 22:30 – 05:30 hod, teda v pomere 17:7. S účinnosťou od 01.

01. 2022 boli pracovné zmeny rozvrhnuté na 16 hodín výkonu služby a 8 hodín služobnej pohotovosti,
a to v čase 22:00 – 06:00 hod, teda v pomere 16:8. V rámci jednej pracovnej zmeny tak žalobca strávi na
pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Mimo rozvrhu služobného času hasičovi môže byť a žalobcovi
aj pravidelne býva nariadená služobná pohotovosť. Určená služobná pohotovosť, ako aj nariadená
služobná pohotovosť sa pritom

do pracovného času žalobcu nezapočítavajú a ich výkon nie je rozlíšený ani na výplatnej páske, na ktorej
je uvedený len súhrnný počet odpracovaných hodín služobnej pohotovosti. Výkon služobnej pohotovosti
je rozdelený na aktívnu časť, teda na časť, v ktorej sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas ak
je nahlásený výjazd a na neaktívnu časť. Hasič sa pritom počas celého trvania služobnej pohotovosti
musí zdržiavať na hasičskej stanici, výjazd
sa vykonáva do jednej minúty od nahlásenia, a preto musí byť oblečený v služobnej rovnošate a musí

byť fyzicky aj psychicky pripravený okamžite vykonať výjazd na miesto určenia.
Za vykonávanie určenej služobnej pohotovosti je žalobca odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti
peňažnou náhradou vo výške 15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (teda
z hodinovej mzdy),ak je služobná pohotovosť vykonávaná v bežný služobný deň (tzv. 15%-ná
pohotovosť) a peňažnou náhradou vo výške 30% z hodinovej mzdy, ak je služobná pohotovosť

vykonávaná v deň služobného pokoja, teda v deň štátneho sviatku (tzv. 30%-ná pohotovosť).

1.3 Žalobca v rámci určenej služobnej pohotovosti odpracoval od apríla do decembra 2021 (vrátane)
427,96 hodín, od januára do decembra 2022 (vrátane) 613,67 hodín, od januára
do marca 2023 (vrátane) 160 hodín, teda celkovo 1301,21 hodín služobnej pohotovosti (z toho 1201,63

hodín určenej služobnej pohotovosti a 99,58 hodín nariadenej služobnej pohotovosti) pričom žiadna
ztýchtoodpracovanýchhodínmunebolazapočítanádopracovnéhočasu.Priemernýtýždennýpracovný
čas žalobcu počas celého žalovaného obdobia tak dosiahol najmenej 51,33 hodín týždenne, čím tak
počas žalovaného obdobia pravidelne presahoval
40hodinovýtýždennýslužobnýčaspríslušníkahasičskéhoazáchrannéhozboruajmaximálneprípustný

48 hodinový týždenný pracovný čas tak, ako je ustanovené v čl. 6 písm. b) Smernice, a to z dôvodu, že
žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je žalobcovi započítavaná do fondu pracovného
času, keď vnútroštátna právna úprava v zákone o hasičskom a záchrannom zbore služobnú pohotovosť
hasičov nepovažuje za služobný (pracovný) čas, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 1 Smernice a konštantnou
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“ ).

1.4 Žalobca poukázal na § 85 ods. 1 a ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore,
čl. 2 ods. 1 a ods. 2 a čl. 6 Smernice, čl. 288 a čl. 291 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
a čl. 7 ods. 2 a ods. 5 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k právnemu posúdeniu
veci uviedol, že Smernica predstavuje normu komunitárneho práva a na základe princípu prednosti

komunitárneho práva a jeho priameho účinku je založená aj zodpovednosť členského štátu v prípade jej
chybnej aplikácie alebo opomenutia jej aplikácie, pričom osoby, ktoré sú takýmto konaním poškodené,
sa môžu voči štátu domáhať náhrady spôsobenej škody. Žalobca zdôraznil, že Smernica nebola
správne transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do zákona o hasičskom
a záchrannom zbore, ktorého ustanovenia sú v rozpore s vyššie uvedenými článkami Smernice.

Základný problém je podľa tvrdení žalobcu v obsahu pojmu pracovný čas tak, ako ho na jednej strane
stanovuje Smernica a judikatúra Súdneho dvora EÚ a tým, ako ho na druhej strane upravuje zákon
o hasičskom a záchrannom zbore. Pojem pracovný čas uvedený v Smernici, je podľa Súdneho dvora
EÚ autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať podľa objektívnych vlastností
s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných a pracovných podmienok

pracovníkov. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozlišovanie je binárne, buď
je určitý čas pracovným časom alebo ním nie je a že čas pracovnej (služobnej) pohotovosti treba v
celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času, pričom
rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas je skutočnosť, že pracovník
je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť v prípade potreby k

dispozícii. Zo žiadneho ustanovenia zákona o hasičskom a záchrannom zbore však nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času.
Vzhľadom na účelové oddelenie služobnej pohotovosti od služobného (pracovného) časusa potom formálne javí, že žalobcov služobný (pracovný) čas nepresahuje 48 hodín týždenne. Ak sa
však za pracovný (služobný) čas v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ považuje
aj služobná pohotovosť, je zrejmé, že súhrn takto naskladaného pracovného času hasičov pravidelne

prekračuje 48 hodín týždenne, pričom bežne dosahuje v priemere aj približne 53
až 56 hodín týždenne. V dôsledku vnútroštátnej právnej úpravy zákona o hasičskom a záchrannom
zbore nie je tak cca 30 % zo všetkých žalobcom reálne odslúžených hodín
v práci považovaných za pracovný čas. Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09 dáva v prípade
porušenia práva na dodržiavanie 48 hodinového týždenného pracovného času, vyplývajúceho z článku

6 písm. b) Smernice, poškodenému hasičovi právo domáhať
sa náhrady škody priamo proti členskému štátu. Vzhľadom na uvedené žalobca považuje
za nepochybné, že jeho aktívna vecná legitimácia v tomto konaní je jednoznačne daná.

1.5 Žalobca poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ v súvislosti s absolútnou objektívnou
zodpovednosťou štátu v prípade porušenia komunitárneho práva (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci

C-429/09zodňa25.11.2010,body45,46,61)atiežvsúvislostispriamouaplikovateľnosťouustanovení
komunitárneho práva v prípade, ak je vnútroštátna norma v rozpore s týmto právom (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-106/77 zo dňa
09. 03. 1978) a v súvislosti s výkladom Smernice a porušením jej čl. 6 (rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-429/09). Práve z prvého uvedeného rozsudku (vo veci C-429/09) vyplýva, že poškodení

jednotlivci majú, za splnenia troch podmienok, právo na náhradu škody vzniknutej porušením úniového
právazostranyčlenskéhoštátu.KotázkampojmupracovnýčasžalobcapoukázalnarozsudokSúdneho
dvora EÚ vo veci C-397/01 zo dňa
05. 10. 2004, vo veci C-14/04 zo dňa 01. 12. 2005 a vo veci C-518/15 zo dňa 21. 02. 2018.
S poukazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-46/93 a C-48/93 zo dňa 05. 03.

1996, rozsudok vo veci C-118/08 zo dňa 26. 10. 2010, rozsudok v spojených veciach C-397/01 až
C-403/01 a rozsudok vo veci C-524/04, ako aj s poukazom na uznesenie vo veci
C-437/05 zo dňa 11. 01. 2007 žalobca uviedol, že porušenie práva EÚ pre absentujúcu,
resp. nesprávnu transpozíciu Smernice do zákona o hasičskom a záchrannom zbore
je dôsledkom zákonodarného a legislatívneho procesu. Pri rešpektovaní zásad ekvivalencie

a efektivity je pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní o náhradu škody porušením úniového
práva štát, teda žalovaná Slovenská republika, keďže neprijala opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
dodržania požiadavky vyplývajúcej z čl. 6 písm. b) Smernice, aby nebola prekročená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného času, resp. prijala vnútroštátnu právnu úpravu zákonom
o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý umožňuje služobnému úradu rozvrhnúť hasičovi jeho služobný

čas takým spôsobom, že tento pravidelne presahuje maximálnu hranicu 48 hodinového týždenného
pracovného času.
Za žalovaný štát v tomto spore koná Ministerstvo vnútra ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj
hasičský a záchranný zbor a ktorý bol tiež garantom právnej úpravy vykonanej zákonom o hasičskom
a záchrannom zbore. Žalobca má preto za to, že pasívna vecná legitimácia žalovanej je jednoznačne

daná. V súvislosti s garanciou práva hasičov
na maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora,
a to na uznesenie vo veci C-52/04 zo dňa 14. 07. 2005, rozsudok vo veci C-518/15 (body 55 až 59),
rozsudok v spojených veciach C-397/01 až 403/01 (bod 100) a rozsudok
vo veci C-429/09 (bod 55). V súvislosti s rozsudkom vo veci C-429/09 žalobca nad rámec

už uvedeného uviedol, že porušenie právnej normy EÚ bolo dostatočne závažné, keď žalobca počas
žalovaného obdobia pravidelne pracoval nad stanovený limit vyplývajúci
z čl. 6 písm. b) Smernice. Pokiaľ ide o existenciu škody (ujmy) Smernica neobsahuje ustanovenia
týkajúce sa procesu náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, ani kritériá zakotvujúce spôsob
určenia výšky nároku na náhradu škody, ale podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ treba pod škodou v

takomto prípade rozumieť ujmu, ktorá dotknutému hasičovi vznikla v dôsledku straty času odpočinku,
na ktorý by mal nárok, ak by bol maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas upravený čl. 6 písm. b)
Smernice rešpektovaný. V tomto zmysle je treba za primeraný odpočinok v zmysle Smernice považovať
taký, ktorý by mal nasledovať po maximálne 48 hodinovej týždennej pracovnej dobe zahŕňajúcej jeho
služobnú pohotovosť na pracovisku. Žalobou uplatnený nárok je pri absencii explicitnej vnútroštátnej

úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva EÚ jednotlivcovi potrebné posudzovať analogicky
podľa § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúcich nemajetkovú ujmu, keďže tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšiek náhrade škody porušením úniového práva ako je to v tomto prípade. Práve z týchto dôvodov možno
žalobou uplatnený nárok posúdiť ako nemajetkovú ujmu (strata času odpočinku
a s tým súvisiace porušenia práva na ochranu zdravia, zakotveného v čl. 40 Ústavy SR, ďalej súkromia

a rodinného života), k náhrade ktorej dochádza v peniazoch. V dôsledku nezapočítania hodín služobnej
pohotovosti do pracovného času, keď žalobca reálne odpracoval viac než pripúšťa čl. 6 písm. b)
Smernice, dochádza sústavne a dlhoročne
k porušovaniu jeho osobnostných práv na ochranu zdravia, telesnej a psychickej integrity, spočívajúcom
v porušení práva na primeranú dobu odpočinku, ako aj k porušeniu práva

na súkromie a rodinný život. Neprimeraná pracovná zaťaženosť má nepriaznivý vplyv na kvalitu jeho
života a negatívne sa prejavuje aj na jeho osobnom a rodinnom živote, keďže na úkor jeho rodiny a
osobného života trávi neprimerane dlhý čas v práci a prichádza o čas, ktorý by chcel a mohol venovať
svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením. Žalobca pritom konštatoval aj priamu príčinnú súvislosť medzi porušením a škodou, ktorá
mu bola spôsobená. Ak by žalovaný správne prebral ustanovenia čl. 2 ods. 1 a čl. 6 písm. b) Smernice

do zákona o hasičskom a záchrannom zbore resp., ak by boli tieto ustanovenia z materiálnej stránky v
praxi dodržiavané, nedochádzalo by k porušovaniu práva žalobcu na maximálny 48 hodinový týždenný
pracovný čas a nedošlo by k strate času odpočinku, na ktorý by žalobca mal nárok. V prípade, že sú
splnené všetky tri vyššie uvedené podmienky, je štát povinný napraviť následky spôsobenej škody podľa
vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť

za spôsobenú škodu. Podmienky náhrady škody stanovené vo vnútroštátnej právnej úprave nesmú byť
menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada
ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Poskytnutá
náhrada škody musí spĺňať aj požiadavku primeranosti tak, aby dostatočne sanovala ujmu ktorá

poškodenému jednotlivcovi vznikla (výrok rozsudku vo veci C-429/09). Podľa žalobcu § 122 zákona
o hasičskom a záchrannom zbore, ktorý upravuje odmenu
za nariadenú služobnú pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania štátnej služby,
je ustanovením, ktoré je z hľadiska analógie iuris najbližšie prejednávanej veci na to, aby jeho aplikáciou
bolo možné určiť primeranú výšku náhrady škody. Podľa názoru žalobcu

je aj výšku nemajetkovej ujmy potrebné určiť spôsobom, ktorý najviac a najlepšie zohľadňuje okolnosti,
za ktorých táto ujma vznikla. Hodiny služobnej pohotovosti, ktoré žalobcovi neboli započítané do
služobného času, je možné analogicky posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času
(čo je práve rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 1 zákona o hasičskom
a záchrannom zbore a nariadenou služobnou pohotovosťou podľa § 92 ods. 2 zákona o hasičskom

a záchrannom zbore, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý tak, aby k porušovaniu práv žalobcu
nedochádzalo. Žalobca mal preto za to, že primeranú náhradu škody v tomto prípade predstavuje
rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore
a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona, a to za každú jednu
odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia.

1.6 Vychádzajúc z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej v § 122 ods. 1
zákona o hasičskom a záchrannom zbore (15% alebo 30% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) a
peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona (vo výške 50% z prináležiacej

hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v prípade
odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej ujmy ako
súčin počtu odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti počas bežného služobného dňa za
príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho

roku
(50%- 15%) a ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti v čase pracovného pokoja
za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho
roku (50% - 30%). Uvedeným spôsobom stanovená náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi

výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50% zo sumy príslušnej časti služobného platu
podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore) a výškou náhrady za určenú
služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 zákona
o hasičskom a záchrannom zbore a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja),t. j. vo výške zodpovedajúcej 35%, resp. 20% zo sumy, ktorá je príslušnou časťou služobného platu
žalobcu (50%–15% = 35%, a v prípade, ak ide o deň služobného pokoja
50%-30% = 20%).

1.7 Za rozhodujúci moment pre vznik ujmy považuje žalobca výplatný termín, pričom
u príslušníkov hasičského a záchranného zboru je mzda splatná vždy k 10. dňu nasledujúceho mesiaca
za predchádzajúci mesiac.
V prípade žalobcu za obdobie apríl - december 2021 predstavuje: (i) fond pracovného času 1486,68

hodín; (ii) určená služobná pohotovosť 427,96 hodín, (iii) nariadená služobná pohotovosť 56,75 hodín
a (iv) nadčasy 14,55 hodín. Za uvedený časový úsek tak dosiahol priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu čas 50,55 hodín, spolu celkovo
1985,94 odpracovaných hodín. Nemajetková ujma za predmetné obdobie tak predstavuje sumu celkom
1.113,00 Eur.
Za obdobie január – december 2022 predstavuje (i) fond pracovného času 1973 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť 613,67 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť 2,58 hodín a (iv)
nadčasy 10,17 hodín. Za uvedený časový úsek tak dosiahol priemerný týždenný pracovný čas žalobcu
čas 49,85 hodín, spolu celkovo 2599,42 odpracovaných hodín. Nemajetková ujma za predmetné
obdobie tak predstavuje sumu celkom 1.677,66 Eur.
Za obdobie január – marec 2023 predstavuje (i) fond pracovného času 485,50 hodín;

(ii) určená služobná pohotovosť 160 hodín; (iii) nariadená služobná pohotovosť 40,25 hodín
a (iv) nadčasy 3,38 hodín. Za uvedený časový úsek tak dosiahol priemerný týždenný pracovný čas
žalobcu čas 53,59 hodín, spolu celkovo 689,13 odpracovaných hodín. Nemajetková ujma za predmetné
obdobie tak predstavuje sumu celkom 479,10 Eur.
Celková výška náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie mesiacov

apríl 2021 až marec 2023 (vrátane) tak pri odpracovaných hodinách určenej služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore v rozsahu celkom 1201,63 hodín predstavuje
sumu spolu 3.269,75 Eur.

1.8 Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalobca k žalobe pripojil listinné dôkazy,

a to Rozhodnutia riaditeľa krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v BB
(č. l. 21 súdneho spisu), Oznámenie o výške a zložení platu (č. l. 21rub súdneho spisu), prehľadnú
tabuľku za žalované obdobie 04/2021 – 03/2023 (č. l. 22 súdneho spisu), výplatné pásky žalobcu za
mesiace apríl 2021 – marec 2023 (č. l. 23 súdneho spisu), Smernicu Európskeho parlamentu a rady
2003/88/ES (č. l. 38 súdneho spisu), Rozsudok súdneho dvora vo veci C-243/09 zo 14. októbra 2010

(č. l. 44 súdneho spisu), Rozsudok súdneho dvora
vo veci C-429/09 z 25. novembra 2010 (č. l. 50 súdneho spisu) a plán služieb (č. l. 58 súdneho spisu).
Žalobca tiež k žalobe pripojil plnomocenstvo (č. l. 19 súdneho spisu).

2. Podaním, doručeným súdu dňa 11. 06. 2024 sa k žalobe vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na

čl. 2 ods. 1 Smernice, v zmysle ktorého je pracovným (služobným) časom akýkoľvek čas, počas
ktoréhozamestnanecpracujepodľapokynovzamestnávateľaavykonávasvojučinnosťalebopovinnosti
v súlade so vnútroštátnymi predpismi.
Do služobného času teda podľa žalovaného spadá samotný výkon pracovných úloh na pracovisku na
základe pokynov zamestnávateľa ako aj zdržiavanie sa na pracovisku k dispozícii zamestnávateľa na

základe jeho nariadenia, napr. vo forme pracovnej pohotovosti. Žalovaný tiež v spojitosti s uvedeným
poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax podľa ktorej je rozhodujúcim faktorom pre posúdenie, či sú
naplnenécharakteristickéznakypojmupracovnýčasajvpohotovostnejslužbeskutočnosť,žejepovinný
byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a byť mu k dispozícii, aby v prípade potreby
mohol okamžite poskytnúť primerané služby a tieto povinnosti je potrebné považovať

za výkon činnosti tohto pracovníka. Pracovný čas teda v sebe zahŕňa riadny pracovný čas, prácu
nadčas a pracovnú pohotovosť na pracovisku. V prípade pohotovosti Súdny dvor EÚ rozhodol, že
do maximálneho týždenného pracovného času sa zarátava iba čas skutočného výkonu práce pre
zamestnávateľa. K definícii služobného času príslušníka hasičského a záchranného zboru žalovaný
uviedol, že ide o časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému

úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas
aj nerovnomerne a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie
štátnej služby podľa rozvrhu služobného času. Žalovaný s poukazom na zákonné ustanovenia tiež
uviedol, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej službypovažuje aj služobné pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného
času. Žalovaný tiež poukázal na Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského

a záchranného zboru na rok 2021, Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského
a záchranného zboru na rok 2022, Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského
a záchranného zboru na rok 2023 a Kolektívnu zmluvu vyššieho stupňa pre príslušníkov hasičského
a záchranného zboru na rok 2024, ktorých ustanovenia rovnako ako aj ustanovenia § 85, § 91 a
§ 92 zákona o hasičskom a záchrannom zbore transponujú podľa tvrdení žalovaného čl. 2 ods. 1

Smernice. Žalovaný tiež poukázal na to, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní v zmysle
Smernice nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov a uviedol, že Smernica pripúšťa, obzvlášť pri
nerovnomerne rozvrhnutom pracovnom čase, iné ako 7 dňové referenčné obdobie. Žalovaný poukázal
na čl. 16 Smernice, ktorý ustanovuje referenčné obdobie
4 mesiace a čl. 17, ktorý stanovuje toto obdobie až na 6 mesiacov, čo je aj referenčné obdobie určené
podľa § 84 zákona o hasičskom a záchrannom zbore. Zároveň kolektívne zmluvy podľa jeho tvrdení

dostatočne ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu
službu, ako aj rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Podľa tvrdení žalovaného sa žalobcovi
nepodarilo v konaní preukázať, že by štát neprebral Smernicu do zákon správne.

2.1 Žalovaný sa tiež pomerne rozsiahlo vyjadroval k pojmom pracovný čas a priemerný čas, s tým, že

uviedol, že Smernicu je potrebné aplikovať komplexne, pričom s výpočtami pracovného času žalobcu
nemožno súhlasiť, keď žalobca do pracovného času započítava aj čas, ktorý Smernica oddeľuje od
pracovného času, teda čas odpočinku. Pokiaľ ide o pojem priemerný, tento je podľa žalobcu potrebné
vykladač ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich mesiacov, a teda
v priemere tento čas nemôže prekročiť 48 hodín každých 7 po sebe nasledujúcich dní. Žalovaný sa

tiež vyjadril osobitne k odpracovaným hodinám žalobcu počas žalovaného obdobia, a to tak, že do
pracovného času žalobcu sa majú započítavať len skutočne odpracované hodiny, a to riadna časť
služby, služobná pohotovosť, školenia, rekondičné pobyty a zvyšovanie kvalifikácie žalobcu. Pokiaľ
ide o žalobcu, na účely výpočtu priemerného týždňového pracovného času žalovaný neutralizoval
všetky dni riadnej platenej dovolenky a práceneschopnosť. U žalobcu neboli evidované žiadne dni

práceneschopnosti z dôvodu starostlivosti o príslušníka rodiny a ani dni označené ako PKN a dni
voľna z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu, ktoré žalovaný tiež neutralizuje. Vzhľadom na
uvedené žalovaný súdu predložil prepočet priemerného času žalobcu, pričom zdôraznil, že v prípade
žalobcu Smernica nebola porušená vôbec, keď priemerný týždenný pracovný čas žalobcu bol 45,680
hodín týždenne v referenčnom období od apríla 2021 do septembra 2021, 44,426 hodín týždenne

v referenčnom období od októbra 2021 do marca 2022, 42,145 hodín týždenne v referenčnom období
od apríla 2022
do septembra 2022 a 44,144 hodín týždenne v referenčnom období od októbra 2022 do marca 2023.

2.2 K nároku žalobcu na náhradu škody žalovaný uviedol, že žalobca podľa jeho názoru neosvedčil,

že by mu nárok na náhradu škody vznikol, keď žalobca stanovil škodu, ktorá mu mala vzniknúť tým,
že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť za ktorú bol žalobca odmeňovaný v zmysle vnútroštátnej
legislatívy nejasným spôsobom. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca mal možnosť sa pred nástupom na
výkon štátnej služby v hasičskom a záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu
služby, a teda že vopred vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase ako

aj o ďalších svojich právach a povinnostiach. Žalovaný tiež uviedol, že nemajetková ujma môže vzniknúť
až konkrétnym porušením ustanovení Smernice a len v rozsahu tohto porušenia, žalobca
si uplatnil nárok mzdový a nie nárok na nemajetkovú ujmu, pričom predmetom konania nemôže byť
doplatenie mzdy za služobnú pohotovosť.

2.3 Žalovaný namietal tiež výpočet nemajetkovej ujmy a samotnú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú
žalobca požadoval a ktorú žalovaný označil za absolútne neprimeranú. K výpočtu nemajetkovej ujmy
žalovaný uviedol, že nárok žalobcu je možno posúdiť ako mzdový nárok a podľa tvrdenia žalovaného sa
žaloba týka rozdielu medzi odmenou za určenú a nariadenú služobnú pohotovosť bez toho, aby žalobca
uviedol, v ktorom období došlo resp. nedošlo k porušeniu Smernice, keď žalobca svojim výpočtom

len simuluje svoje mzdové nároky s tým, že nesúhlasí s výškou odmeny za služobnú pohotovosť.
S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-742/19 žalovaný uviedol, že má za t o, že
žalobca z hľadiska odmeny vyplatenej v predmetnom období za vykonanú štátnu službu nebol na svojichprávach ukrátený. Pokiaľ ide o výšku požadovanej peňažnej náhrady žalovaný uviedol, že žalobca túto
neodôvodnil, keď neuviedol v čom neoprávnený zásah do jeho práv spočíval a poukázal
na to, že nakoľko sa jedná o osobnostné práva žalobcu, nemajetkovú ujmu je potrebné preukazovať

individuálne a nie odkazom na rozhodovaciu činnosť súdov. Žalovaný mal pritom za to, že žalobca
v konaní nepreukázal zásah do súkromného života, rodinného života či neoprávnený zásah, ktorý by
sa odrazil v medziľudských vzťahoch, nepriaznivom zdravotnom stave v príčinnej súvislosti s výkonom
povolania v takej miere, ktorá
by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

2.4 K premlčaniu žalovaný uviedol, že žalobca viazal začiatok premlčacej doby
na splatnosť mzdy za predchádzajúci mesiac, a teda aj plynutie premlčacej doby viazal
na mzdové nároky a nie na vznik nemajetkovej ujmy, a teda aj uvedené podľa žalovaného potvrdzuje,
že žalobca nežaluje nemajetkovú ujmu ale mzdové nároky.

2.5 Na záver svojho vyjadrenia žalovaný vzniesol i námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu
Zvolen a navrhoval, aby bola vec postúpená na Mestský súd Bratislava
IV alebo na Okresný súd Banská Bystrica (mzdový nárok).

2.6 Na preukázanie svojich skutkových tvrdení žalovaný súdu predložil listinné dôkazy,

a to Výpočet priemerného týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach (č. l.
105 súdneho spisu), Prehľad plánu pre obdobie 01. 01. 2022 – 01. 01. 2023 (č. l. 106 súdneho spisu),
Prehľad plánu pre obdobie 01. 01. 2023 – 01. 04. 2023
(č. l. 115 súdneho spisu), Prehľad plánu pre obdobie 01. 04. 202 – 01. 01. 2022 (č. l. 118 súdneho spisu)
a Plán služieb (č. l. 125 súdneho spisu). Žalovaný súdu tiež predložil poverenie pre G. H. E. (č. l. 104

súdneho spisu).

3. V replike doručenej súdu dňa 14. 07. 2024, žalobca uviedol, že tvrdenia a argumentáciu žalovaného
považuje za nesprávne a zavádzajúce. K transpozícii čl. 2 ods. 1 a čl. 6 Smernice žalobca uviedol, že
kardinálnym právnym problémom sporu je to,

že služobná pohotovosť sa žalobcovi, hasičovi, nezapočítava do služobného pracovného času
a odslúžená služobná pohotovosť nie je vykazovaná ako odpracovaný čas, pričom z toho dôvodu
z hľadiska žalovaným formálne vykazovaného počtu odpracovaných hodín nedochádza k porušovaniu
Smernice, keďže takto evidenčne nie je prekračovaný maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas.
Služobná pohotovosť síce môže byť považovaný

za výkon štátnej služby, avšak nie je započítavaná do služobného (pracovného) času.
Už zo samotného rozvrhnutia služobného (pracovného) času hasičov je zjavné, že toto priamo vylučuje
možnosť dodržania a neprekročenia maximálne 48 hodinového priemerného týždenného pracovného
času. K porušeniu Smernice a dôkaznému bremenu žalobca uviedol, že dôkazné bremeno porušovania
jednotlivých ustanovení Smernice a vnútroštátnych predpisov uniesol, a to už samotnou žalobou a k nej

pripojenými dôkazmi, ktorými výkon služby žalobca preukázal. Žalobca tiež uviedol, že preto, aby
odškodnenie poňalo
aj tú základnú skutočnosť, ktorá prekračovanie maximálneho resp. stanoveného týždenného
pracovného času v praxi spôsobovalo žalovanú výšku nároku odvíjal od súčtu hodín služobnej
pohotovosti, ktoré v žalovanom období odpracoval, pričom sa podľa jeho tvrdení jednalo o postup,

ktorý umožnil súdu posúdiť primeranosť nároku žalobcu a odškodňoval základné porušovanie Smernice
a zásahu do jeho osobnostných práv tak, ako boli tieto uvedené v žalobe.

3.1 K tvrdeniam žalovaného o tom, že žalobca sa žalobou domáha mzdového nároku žalobca uviedol,
že spôsob výpočtu nároku a uplatnenie výšky žalovaného nároku v žiadnom prípade neznamená, že

žalobou uplatňuje mzdový nárok, ale len to, že právna úprava neobsahuje spôsob stanovenia výšky
náhrady škody z porušenia úniového práva. Stanovenie výšky nároku analogickým použitím ust. § 122
ods. 1 a § 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore považuje žalobca za logický
a legitímny spôsob stanovenia výšky primeraného odškodnenia, rešpektujúci zásadu ekvivalencie
a efektivity tak, ako ich ustanovuje judikatúra Súdneho dvora, a ktorý je akceptovaný rozhodovacou

praxou súdov. Žalobca sa žalobou domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa
celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli
započítané do služobného (pracovného) času. Žalobca si teda žalobou neuplatnil nárok na náhradu
škody vyčíslený za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne,ako tvrdí žalovaný.

3.2 Žalobca sa tiež obsiahlo vyjadril k definíciám pojmov pracovný čas a priemerný čas a poukázal na

tú skutočnosť, že žalovaný nereagoval na to, že spôsobom rozvrhovania služobného času zásahových
hasičov dochádza k porušovaniu vnútroštátnej právnej úpravy ich pracovného času, a to vo väčšom
rozsahu než tomu boli v prípade porušovania
čl. 6 Smernice. K odvolávke žalovaného na čl. 15 Smernice žalobca uviedol, že okrem čl. 6 písm. a)
bol porušený aj čl. 6 písm. b) Smernice keď podľa vnútroštátnej úpravy a kolektívnych zmlúv mal byť

týždennýpracovnýčasobmedzenýna38hod.resp.37,5hod.týždenne.Vzhľadomnavžalobevyčíslený
priemerný pracovný čas je potom podľa tvrdení žalobcu zjavné, že aj takto zákonom a kolektívnymi
zmluvami stanovený týždenný pracovný čas bol prekročený, a to zásadnejším spôsobom než maximálny
priemerný týždenný pracovný čas. Žalobca ďalej poukázal na rozdiel medzi plánom služieb, na ktorý
poukazuje žalovaný (návrh rozvrhu služieb, s ktorým sa hasič oboznamuje tri dni pred začiatkom
nasledujúceho kalendárneho mesiaca) a plánom služieb, ktorý žaloba ako dôkaz predložil spolu so

žalobou, keď údaje uvedené v ním predloženom listinnom dôkaze sú údajmi o skutočne odpracovanom
služobnom čase žalobcu a jedná sa o evidenciu skutočne odpracovaných hodín za daný mesiac.
Ani namietanie plánu služieb zo strany žalobcu by podľa jeho tvrdení neovplyvnilo celkový počet 24
hodinovýchslužiebvrežimetrojzmennejprevádzky,vktoromkaždýhasičpracuje,atýmajcelkovýpočet
hodín, ktoré musí hasič každý mesiac odslúžiť na naplnenie fondu pracovného času. Rozvrh služobného

času hasiča je totiž stanovený zákonom a objektívnymi skutočnosťami vyplývajúcimi z dlhoročne
poddimenzovaného počtu zásahových hasičov, ktorý žalovaný vykrýva a výkon služby zabezpečuje
porušovaním Smernice. Námietku žalovaného, že žalobca mohol rozvrh lánu služieb namietať a tým
dosiahnuť, aby jeho služobný čas nepresahoval v priemere viac ako 48 hodín v kontexte uvedeného
žalobca označil ako iluzórnu.

3.3 K nároku na náhradu škody žalobca uviedol, že je nepochybné, že aj služobná pohotovosť
(tak aktívna ako aj neaktívna časť služobnej pohotovosti) musí byť považovaná za pracovný čas
hasiča, a teda musí byť započítavaná do pracovného času, keď rozhodujúcim kritériom je požiadavka
prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom a okamžitá pripravenosť

na poskytovanie príslušných služieb (práce) a to bez ohľadu na to, ako intenzívnu prácu pracovník počas
pohotovosti vykonáva. Podstatné je teda podľa tvrdení žalobcu to,
že sa na mieste určenom služobným úradom počas celej dĺžky služobnej pohotovosti nachádza, je plne
kdispozíciiajepripravenýokamžiteplniťsvojepovinnostiavykonaťslužobnýzákrok.Žalobcajezároveň
v uvedenej dobe oddelený od vlastného sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb

a jeho možnosť organizovať si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je úplne vylúčená. Uvedené
skutočnosti sú pritom podľa jeho názoru právne relevantné z hľadiska posudzovania, či ide alebo nejde
o pracovný čas. Samotná Smernica priamo neupravuje otázku započítavania pracovnej pohotovosti do
maximálneho týždenného pracovného času ale uvedená otázka bola vyriešená judikatúrou Súdneho
dvora tak, že do celkového pracovného času hasiča sa započítavajú aj odpracované hodiny služobnej

pohotovosti, ktoré sú vykonávané v mieste určenom zamestnávateľom, teda aj určená služobná
pohotovosť, ktorú každý hasič vykonáva v rámci každej jednej pracovnej zmeny. Žalobca pritom nemusí
byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, keď podstatným je to, že sa na mieste
určenom služobným úradom nachádza a je služobnému úradu po celý tento čas plne k dispozícii
a zároveň je pripravený okamžite plniť svoje povinnosti a poskytnúť požadované služby, teda vykonať

služobný zákrok. Vzhľadom
na uvedené je žalobca oddelený od svojho sociálneho prostredia, rodinných a spoločenských väzieb
a možnosť organizovať si svoj čas a venovať sa vlastným potrebám je prakticky úplne vylúčená.

3.4 K náhrade nemajetkovej ujmy a námietkam žalovaného ktorými tento v spojitosti s náhradou

nemajetkovej ujmy spochybňoval vznik ujmy na strane žalobcu žalobca s poukazom na rozsudok
Súdneho dvora EÚ C-243/09 zo dňa 10. 10. 2010 uviedol,
že už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody porušením článku 6 Smernice, a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj
akýkoľvek prípadný ďalší následok na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva,

lebo už len samotná strata času odpočinku znamená zásah
dozákladnéhoprávanaochranuzdraviaaujmuvtomtosmere.Vzhľadomnauvedenémalžalobcazato,
že nie je nevyhnutné preukazovať ďalšiu osobitnú ujmu na jeho osobnostných právach, keď už samotná
stratačasuodpočinkukuktorejdochádzaprekračovanímmaximálnehopracovnéhočasujesamaosebedostatočnou na priznanie žalovaného nároku. Zároveň žalobca uviedol, že na preukázanie negatívnych
následkov na jeho súkromný a rodinný život trvá na vykonaní svojho výsluchu na pojednávaní. Pokiaľ ide
o samotný výpočet výšky náhrady škody žalobca zopakoval svoju skoršiu argumentáciu a s poukazom

na zásadu ochrany legitímnych očakávaní a princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí uviedol, že
žalobou uplatnený nárok čo do výšky vyčíslil a uplatnil v súlade so zásadami vyplývajúcimi z judikatúry
Súdneho dvora EÚ a zároveň vychádzal z ustálenej rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov.

3.5 K tvrdeniam žalovaného o vedomosti žalobcu o pracovných podmienkach vrátane organizácie

pracovného času v čase nástupu do hasičského a záchranného zboru žalobca uviedol, že uvedené je
právne irelevantné vo vzťahu k objektívnemu faktu, že Smernica bola nesprávne transponovaná a je
žalovaným dlhodobo porušovaná. Žalobca tiež uviedol, že jeho vedomosť o tom, že bude pracovať
v režime troch zmien neznamená, že bez ďalšieho súhlasil s tým, že bude takmer sústavne pracovať
viac než 48 hodín týždenne a zároveň uviedol,
že nemal vedomosť o tom, že žalovaný nebude žiadnu z hodín odpracovaných služobných pohotovostí

považovať za pracovný (služobný) čas, a teda že mu táto časť celkového odpracovaného času nebude
započítaná do odpracovaných hodín.

3.6 Žalobca sa tiež vyjadril k námietke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného tak, že
zotrváva na svojej argumentácii uvedenej v žalobe a s poukazom na rozsudky Súdneho dvore EÚ

odôvodnil názor, že štát konajúci prostredníctvom žalovaného je vo vzťahu k nároku na náhradu škody
spôsobenej porušením úniového práva pasívne vecne legitimovaným subjektom. Na záver svojho
vyjadrenia žalobca k námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen uviedol, že táto bola
založená tým, že si pri miestnej príslušnosti danej na výber zvolil ako miestne príslušný práve Okresný
súd Zvolen a skutočnosti zakladajúce príslušnosť súdu boli dané už v čase začatia konania a v súlade

so zásadou perpetuatio fori táto naďalej trvá.

3.7 Žalobca sa osobitne vyjadril aj k odpracovaným hodinám žalobcu počas žalovaného obdobia, a to
tak, že žalovaný na jednej strane poukazuje (správne) na to, že do pracovného času je potrebné
započítať aj účasť na školeniach a rekondičných pobytoch, ktoré sú v zmysle § 97 zákona o hasičskom

a záchrannom zbore považované za výkon štátnej služby, na druhej strane však žalovaný namieta,
že čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, náhradného voľna za službu nadčas, doby
pracovnej neschopnosti a pod. nemajú byť považované za pracovný čas a má ísť o doby odpočinku
žalobcu, a to napriek tomu, že všetky uvedené obdobia sú v zmysle zákona považované za výkon štátnej
služby rovnako,

ako aj účasť na školeniach a rekondičných pobytoch, o ktorých sám žalovaný priznáva, že tieto majú byť
považované za pracovný čas. Vzhľadom na uvedené si podľa názoru žalobcu žalovaný účelovo vyberá,
ktoré obdobia označuje za služobný čas a ktoré nie. Žalobca zároveň poukázal na predložené listinné
dôkazy, z ktorých je zrejmé, že jeho služobný čas
sa nerozvrhuje nerovnomerne ale plánuje sa a porovnáva sa so služobným časom príslušníkov, ktorým

sa služobný čas rozvrhuje rovnomerne, čo je dôvod, pre ktorý vznikajú v niektorých mesiacoch kladné
a v iných záporné rozdiely odpracovaných hodín. Pokiaľ ide o odpočítavanie dní, žalobca poukazuje na
to, že žalovaný z počtu dní v mesiaci odpočítava len dovolenku alebo práceneschopnosť a nie aj ostatné
voľná, ktoré iba neutralizuje,
ale z počtu započítaných dní ich neodpočítal, čím došlo k skresleniu výpočtu tak, aby bol celkový

priemerný služobný čas znížený. Uvedené má podľa žalobcu zásadný význam v tom, že žalovaný
odpočítava len kalendárne dni v mesiaci a neodpočítava služobné dni, ktoré na daný mesiac pripadajú.
Ako príklad žalobca vo svojom vyjadrení rozviedol referenčné obdobie mesiacov apríl až september
2021. Žalobca na záver tejto časti vyjadrenia uviedol, že prepočty žalovaného predložené do konania
nie sú správne a nemožno z nich vychádzať a podotkol, že k jemu vykazovanému fondu pracovného

času je potrebné pripočítať všetky nadčasy a odslúžené hodiny určenej služobnej pohotovosti a z týchto
údajov potom vychádzať pri zisťovaní priemerného týždenného času za žalované obdobie.

3.8 Žalobca súdu spolu s replikou nepredložil žiadne ďalšie listinné dôkazy.

4. Žalovaný, v duplike doručenej súdu dňa 24. 07. 2024 uviedol, že zotrváva na svojej skutkovej
a právnej argumentácii a nestotožňuje sa s právnym názorom žalobcu, opätovne namietal výpočet
výšky nemajetkovej ujmy uplatnenej žalobcom a zopakoval svoju argumentáciu týkajúcu sa stotožnenianemajetkovej ujmy so mzdovým nárokom, resp. vecnou škodou, ktoré neboli predmetom konania.
K výpočtu nemajetkovej ujmy žalovaný uviedol,
že keď rozdielne ohodnotenie určenej a nariadenej služobnej pohotovosti nepredstavuje skutočnú

škodu, tak nemožno toto rozdielne ohodnotenie považovať za spôsobilé na vypočítanie nemajetkovej
ujmy, pričom tento svoj názor žalovaný podporil rozsiahlymi odkazmi na rozhodovaciu prax súdov
nižšieho i vyššieho stupňa.

4.1 Žalovaný tiež uviedol, že skutočnosť, že by nesprávne transponoval Smernicu

do vnútroštátneho právneho poriadku automaticky nezakladá porušenie čl. 6 Smernice, a teda ak by aj
súd konštatoval, že k nesprávnej alebo neúplnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR došlo,
musí skúmať samotné porušenie čl. 6, od ktorého žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje.
Žalovaný tiež uviedol, že do práva žalobcu v zmysle čl. 6 písm. b) Smernice zasiahnuté nebolo, a teda
tu nie je dôvod na priznanie akejkoľvek výšky náhrady nemajetkovej ujmy, avšak z opatrnosti žalovaný
uviedol, že súdna prax v prípadoch, kedy došlo k porušeniu Smernice sa ustálila na náhrade v rozsahu

1.500,00 až 2.500,00 Eur, pričom, opäť. Poukázal na rozhodovaciu prax súdov nižšieho a vyššieho
stupňa s poznámkou, že je zrejmé, že súdy sa neprikláňajú k matematickému výpočtu nemajetkovej
ujmy.

4.2 Žalovaný nad rámec svojich skorších vyjadrení k tvrdeniu žalobcu, že je jedno či na účely mzdy sa

evidujú odpracované hodiny alebo nie lebo jeho plat vychádza z tarifného platu v závislosti od konkrétnej
platovej triedy uviedol, že toto tvrdenie žalobcu je nepravdivé,
a to z dôvodu, že v prípade, ak by sa predmetné časy odpočinku neposudzovali ako výkon štátnej služby,
tak by žalobca v žiadnom mesiaci nenaplnil fond pracovného času a teda by mu nemohla byť vyplatená
ani odmena podľa platových tabuliek, čo je dôvod, pre ktorý

je podstatné, či sa tieto časy posudzujú ako výkon štátnej služby alebo nie. Ak by žalovaný
aj prijal argumentáciu žalobcu, že Smernica bola nesprávne transponovaná a je nevyhnutné aplikovať
ju priamo, na účely súdneho konania možno podľa žalovaného prijať záver.
Že podľa Smernice sa vychádza zo šiestich po sebe nasledujúcich mesiacoch na účely výpočtu
priemerného pracovného času žalobcu a teda obdobie posledných troch rokov by malo podľa názoru

žalovaného byť rozdelené do šiestich šesťmesačných referenčných období, v rámci ktorých sa vypočíta
priemerný pracovný čas žalobcu. Z uvedeného podľa tvrdení žalovaného vyplýva, že v šesťmesačných
referenčných obdobiach nedošlo ani k jednému prekročeniu maximálneho týždenného pracovného času
v zmysle čl. 6 Smernice a k takémuto porušeniu nedošlo ani v rámci dvanásťmesačného referenčného
obdobia. Podľa tvrdenia žalovaného podstatou sporu nie je otázka, či sa má služobná pohotovosť

započítavať do fondu pracovného času na účely výplaty plnej zložky mzdy ale otázka, že či dôjde
k prekročeniu
48 hodinového maximálneho týždenného pracovného času ak započítame služobnú pohotovosť do
pracovného času.

4.3 Spolu s duplikou žalovaný súdu nepredložil žiadne listinné dôkazy keď súdu predložil len poverenie
pre D. D. B. (č. l 180 súdneho spisu).

5. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie na deň 25. 11. 2024, ktorého
sa zúčastnil žalobca, právny zástupca žalobcu a poverený zamestnanec žalovaného.

Na pojednávaní strany sporu zotrvali na skutkových tvrdeniach uvádzaných v písomných vyjadreniach
ako aj na návrhoch na vykonanie dokazovania.

6. Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovaným
tak, ako sú uvedené v ods. 1 (bod 1.8) a ods. 2 (bod 2.6) odôvodnenia tohto rozhodnutia a tiež

výsluchom žalobcu. Súd nevykonal dokazovanie žalobcom predloženou novelou zákona o hasičskom
a záchrannom zbore, rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci
C-243/09 zo 14. októbra 2010 a rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C-429/09
z25.novembra2010atiežSmernicouEurópskehoparlamentuarady2003/88/ES,nakoľkodokazovanie
právnymi predpismi či rozhodnutiami súdov sa nevykonáva. Súd však

pre úplnosť uvádza, že s obsahom rozsudkov Súdneho dvora EÚ, Smernice i novely zákona bol
oboznámený.7. Z vykonaného dokazovania a z prednesov žalobcu, jeho právneho zástupcu a povereného zástupcu
žalovaného na pojednávaní, ako aj z obsahu celého spisového materiálu súd zistil nasledovný skutkový
stav veci.

8. Z Rozhodnutia riaditeľa Krajského riaditeľstva hasičského a záchranného zboru v Banskej Bystrici
číslo XXX súd zistil, že žalobca bol dňom XX. XX. XXXXX vymenovaný
do stálej štátnej služby, pričom bol zaradený na funkciu hasič záchranár Hasičskej stanice
vo F., na oddelenie prevádzkovo – technické.

9. Z oznámenia o sume a zložení platu mal súd za preukázané, že žalobca bol zaradený do funkcie
technik – strojník s platovou triedou 3, platovým stupňom 4.

10. Z prehľadnej tabuľky za žalované obdobie mal súd za preukázaný fond pracovného času a celkový
počet odpracovaných hodín odslúženej služobnej pohotovosti žalobcu. Z výplatných pások žalobcu za

rozhodné obdobie a z plánu služieb z dochádzkového systému SAP za rozhodné obdobie mal súd za
preukázanú existenciu služobného pomeru žalobcu v hasičskom a záchrannom zbore za celé žalované
obdobie. V pláne služieb z dochádzkového systému SAP bol presne evidovaný služobný čas žalobcu,
všetky odslúžené hodiny s presným rozpisom služobného času s rozdelením na čas výkonu služby a čas
služobnej pohotovosti. Tieto údaje boli potom premietnuté do výplatných pások žalobcu. Súd pritom

vzhľadom
na vo veci vykonané dokazovanie nemal pochybnosť o rozsahu prítomnosti žalobcu v práci, fonde
odpracovaného času, počte hodín odpracovanej určenej služobnej pohotovosti a nariadenej služobnej
pohotovosti, o hodinovej sadzbe ani o rozdiele medzi peňažnou náhradou za určenú služobnú
pohotovosť a peňažnou náhradou za nariadenú služobnú pohotovosť. V konaní neexistovala dôvodná

pochybnosť o pravdivosti týchto listinných dôkazov, v nadväznosti na čo súd z týchto listinných dôkazov
v súlade s úpravou § 186 ods. 2 veta prvá CSP vychádzal.

11. Vzhľadom na uvedené považoval súd za nesporné, že žalobca, ako príslušník hasičského
a záchranného zboru, bol v rozhodnom období mesiacov apríl 2021 až február 2024 vrátane v štátnej

službe u žalovaného, pričom mal nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas s tým, že výkon služobnej
pohotovosti bol pritom rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti odmeňovanú ako práca nadčas
a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, s tým,
že ani určená ani nariadená služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného (pracovného) času.

12. Po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že fond pracovného času žalobcu v rozhodnom období bol
celkom 3945,18 hodín (apríl až december 2021 1486,68 hodín; január až december 2022 1973 hodín
a január až marec 2023 485,50 hodín). Žalobca odpracoval celkom 1201,63 hodín určenej služobnej
pohotovosti (427,96 odpracovaných hodín za obdobie apríl až december 2021; 613,67 odpracovaných
hodín za obdobie január

až december 2022 a 160 odpracovaných hodín za obdobie január až marec 2023) Pokiaľ ide o nariadenú
služobnú pohotovosť, žalobca odpracoval spolu 99,58 hodín (56,75 hodín
za obdobie apríl až december 2021; 2,58 hodín za obdobie január až december 2022
a 40,25 hodín za obdobie január až marec 2023). Žalobca tak v rozhodnom období odpracoval spolu
1301,21 hodín služobnej pohotovosti (určenej a nariadenej) a žiadna z týchto odpracovaných hodín

služobnej pohotovosti nebola do pracovného času započítaná. Rovnako mal súd za preukázané, že
žalobca sa počas celého trvania služobnej pohotovosti musel zdržiavať na hasičskej stanici a že musel
byť fyzicky aj psychicky pripravený vykonať výjazd do jednej minúty od nahlásenia.

13. V rámci svojho výsluchu na pojednávaní žalobca uviedol, že toto je už jeho druhé konanie voči

žalovanému, pričom od prvého razu sa nič nezmenilo, žalobca znovu žiada nemajetkovú náhradu,
odmenu, je to stále to isté. A otázku svojho právneho zástupcu, ako
saprácaprejavujenajehosúkromnomaosobnomživotežalobcauviedol,žejevosobnomživotečasovo
obmedzovaný, potrebuje dlhšiu dobu na svoju regeneráciu a v práci trávi veľa času. Žalobca tiež uviedol,
že sa rozišli s jeho partnerkou, ktorej vadilo, že on nemá na ňu, kvôli práci, čas, že on je stále v práci.

Pokiaľ ide o ostatné povinnosti a záujmy žalobcu, tento uviedol, že nemá čas na osobné záujmy, má
prácu aj doma, stará sa o hospodárstvo,
na koníčky má času menej. Pokiaľ ide o pomoc v rodine žalobca uviedol, že pomáhaso starostlivosťou o starú mamu, pomáha jej pri návšteve lekárov, zároveň pomáha bratovi pri
stavbe domu. Na otázku povereného zástupcu žalovaného, či žalobca pracuje aj inde ako v zbore
žalobca uviedol, že nie. K času na odpočinok, ktorým by mali byť dva dni voľna medzi pracovnými

zmenami žalobca uviedol, že tento čas na odpočinok jeho zamestnávateľ nedodržiava, keď žalobca má
v uvedenom čase výcviky, školenia a kurzy. K dovolenke žalobca uviedol, že nemá možnosť si riadnu
dovolenku čerpať, ako príklad uviedol rok 2024 (i keď je tento mimo rozhodné obdobie), kedy si až do
začiatku decembra čerpá dovolenku
za rok 2023 a až od decembra 2024 si bude môcť začať čerpať dovolenku, ktorá mu pripadá na rok

2024. K čerpaniu voľna ako kompenzácie za účasť na kurzoch, výcvikoch a školeniach žalobca uviedol,
že toto si čerpať riadne nemôže, keď sú ním dopĺňané zmeny,
napr. za niekoho kto ochorie (je práceneschopný) a ak aj dôjde k čerpaniu takéhoto náhradného voľna,
toto je mu nariaďované zo strany zamestnávateľa. Na otázku povereného zástupcu žalovaného, či bol
žalobca oboznámený s podmienkami výkonu svojho povolania pri nástupe do zboru žalobca uviedol,
že áno. Na otázku potencionálnej zmeny práce a informovaní o tomto svojho nadriadeného položenú

povereným zástupcom žalovaného žalobca uviedol, že nechce meniť prácu.

14. Podľa čl. 144 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky
(ďalej len „Ústava SR“), sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5

a zákonom.

15. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych

spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu,
sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

16. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,

medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon,
a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb
alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú
prednosť pred zákonmi.

17. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
súkromného a rodinného života.

18. Podľa čl. 36 ods. 1 písm. c), d), e) Ústavy SR, zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce
pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä c) ochranu bezpečnosti

a zdravia pri práci, d) najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, e) primeraný odpočinok
po práci.

19. Podľa čl. 40 Ústavy SR, každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia
majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok,

ktoré ustanoví zákon.

20. Podľa § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. o hasičskom a záchrannom zbore
(ďalej len „zákon o hasičskom a záchrannom zbore), na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní
štátnej služby sa vzťahuje zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.

21. Podľa § 85 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníka je časový
úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

22. Podľa § 85 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníka je 40 hodín

týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť
v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.23. Podľa § 86 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný čas príslušníkov môže byť
rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.

24. Podľa § 86 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

25. Podľa § 92 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný úrad určuje príslušníkovi
služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne
nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

26. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore, na zabezpečenie

nevyhnutných úloh môže služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú
pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času a) v mieste vykonávania štátnej služby.

27. Podľa § 92 ods. 4 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, pri nariadenej služobnej pohotovosti
v mieste vykonávania štátnej služby, alebo na inom určenom mieste, musí byť vymedzený priestor na

odpočinok.

28. Podľa § 103 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi
za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí služobný príjem, ktorý tvoria tieto zložky:
a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d) osobný príplatok,

e) hodnostný príplatok, f) plat za štátnu službu nadčas, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za štátnu
službu v sťaženom a zdraviu škodlivom prostredí a na miestach s ohrozením života a zdravia, ) odmena,
j) doplatok k služobnému platu podľa § 209e.

29. Podľa § 103 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, služobný plat tvoria zložky služobného

príjmu uvedené v odseku 1 písm. a) až e) a g).

30. Podľa § 103 ods. 5 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušníkovi v rozsahu a za
podmienok ustanovených týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú
pohotovosťvštátnejslužbeazapohotovosťprizabezpečovaníopatrenípreobdobiebrannejpohotovosti

štátu.

31. Podľa § 116 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak príslušník vykonáva štátnu službu
nadčas, patrí mu za každú hodinu takejto služby príslušná časť služobného platu priznaného v čase
štátnej služby nadčas zvýšená o 30 %, a ak ide o deň nepretržitého odpočinku v týždni, zvýšená o 60 %.

32. Podľa § 122 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, ak je príslušníkovi podľa § 92 ods.
1 určená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo
sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného
pokoja.

33. Podľa § 122 ods. 2 písm. a) zákona o hasičskom a záchrannom zbore,
ak je príslušníkovi podľa § 92 ods. 2 nariadená služobná pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto
pohotovosti peňažná náhrada a) 50 % zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu, ak ide
o pohotovosť vykonávanú v mieste vykonávania jeho štátnej služby, a 100 % z tejto sumy, ak ide o deň

služobného pokoja.

34. Podľa § 122 ods. 3 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, náhrada za služobnú pohotovosť
podľa odsekov 1 a 2 nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto
vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas.

35. Podľa § 130 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, príslušnou časťou služobného platu na účely
tohto zákona pri 40-hodinovom týždennom služobnom čase je1/175 služobného platu. Pri inom týždennom služobnom čase sa príslušná časť služobného platu
úmerne upraví.

36. Podľa § 135e ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, výkonom štátnej služby sa rozumie
výkonoprávneníapovinnostívyplývajúcichzoslužobnéhopomeru,činnosťvykonávanánarozkazalebo
na pokyn nadriadeného a činnosť, ktorá je predmetom služobnej cesty.

37. Podľa § 193 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, na služobný pomer príslušníkov sa použijú

primerane ustanovenia § 39, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105, §
109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1, 2,
ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3,
§ 177 a 178, § 222, § 230, § 231 ods. 4 a 232 až 240 Zákonníka práce.

38. Podľa § 85 ods. 9 zákona č.311/2001 Z. z. zákonníka práce (ďalej len „zákonník práce“), priemerný

týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

39. Podľa § 96 ods. 2 zákonníka práce, čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava
na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej
pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas.

40. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy v znení neskorších predpisov, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský
a záchranný zbor.

41. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

42. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä
sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa
odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

43. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

44. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne

upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy
obsahom aj účelom im najbližšie.

45. Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone stanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne

len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

46. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou
vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. záložné práva sa nepremlčujú skôr, než
zabezpečená pohľadávka.

47. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

48. Podľa bodu 5 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003

o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len „Smernica“), všetci pracovníci by mali
mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách času, t. j. v dňoch,
hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny denný, týždenný
a ročný čas odpočinku a primerané prestávky v práci.V tejto súvislosti je potrebné tiež zaviesť maximálnu hranicu týždenného pracovného času

49. Podľa čl. 1 ods. 1 Smernice, táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky

na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

50. Podľa čl. 1 ods. 2 písm. a) Smernice, táto smernica sa vzťahuje na a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci
a na maximálny týždenný pracovný čas.

51. Podľa čl. 1 ods. 3 Smernice, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a
súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19
tejto smernice.

52. Podľa čl. 2 ods. 1 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: „pracovný čas“ je akýkoľvek

čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa
avykonávasvojučinnosťalebopovinnostivsúladesvnútroštátnymiprávnymipredpismia/alebopraxou.

53. Podľa čl. 2 ods. 2 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície:
„čas odpočinku“ je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom.

54. Podľa čl. 2 ods. 3 Smernice, na účely tejto smernice platia tieto definície: „nočný čas“ je akýkoľvek
čas, ale nie kratší ako sedem hodín, definovaný vnútroštátnymi právnymi predpismi, ktorý v každom
prípade musí zahŕňať dobu medzi polnocou a piatou hodinou rannou.

55. Podľa čl. 2 ods. 5 Smernice, práca na zmeny je akákoľvek metóda organizácie pracovného
času na zmeny, pri ktorej pracovníci jeden druhého striedajú na rovnakých pracoviskách podľa
určitého rozvrhnutia, vrátane rotujúceho rozvrhnutia, pričom pracovný čas môže byť nepretržitý alebo
prerušovaný a pre pracovníkov má dôsledok, že v priebehu určitej doby dní alebo týždňov pracujú
v rôznom čase.

56. Podľa čl. 6 písm. a), b) Smernice, o členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné
na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov:
a) týždenný pracovný čas bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi
opatreniami alebo kolektívnymi zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný

pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

57. Podľa čl. 17 ods. 1 Smernice, pri zachovaní náležitého zreteľa na všeobecné zásady ochrany
bezpečnosti a zdravia pracovníkov sa členské štáty môžu odchýliť od uplatňovania čl. 3 až 6, 8 a 16,
keď vzhľadom na osobitnú povahu príslušných činností sa trvanie pracovného času nemeria a / alebo

nie je vopred určené alebo si ho môžu určiť sami pracovníci a najmä v prípade: a) vrcholových riadiacich
pracovníkov alebo iných osôb s právomocou nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo
c) pracovníkov slúžiacich náboženské obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách.

58. Podľa čl. 17 ods. 5 prvý pododsek Smernice, v súlade s odsekom 2 tohto článku

sa možno odchýliť od článku 6 a článku 16 písm. b) v prípade lekárov v odbornej príprave v súlade
s ustanovenými v druhom a sedemnástom pododseku tohto odseku.

59. Podľa článku 2 ods. 1 smernice 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti
a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej len „Smernica 89/391/EHS“), táto smernica sa vzťahuje na

všetky odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu,
služby, vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.).

60. Podľa článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS , táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou
nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napr.

ozbrojené sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. V takom prípade sa
bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov, pokiaľ je to možné, musí zabezpečiť v zmysle cieľov tejto
smernice.61. Predmetnom konania bol nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému titulom náhrady škody vo forme
nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcovi prekročením maximálneho limitu týždenného pracovného
času, stanoveného článkom 6 písm. b) Smernice v období od apríla 2021 do marca 2023 (vrátane), v

dôsledku nesprávnej implementácie Smernice do zákona o hasičskom a záchrannom zbore.

62. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume celkom
3.269,75 Eur, ktorú vyčíslil ako rozdiel medzi peňažnou náhradou vyplácanou za určenú služobnú
pohotovosť podľa § 122 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore a peňažnou náhradou za

nariadenú pohotovosť podľa § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona za každú jednu odpracovanú
hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia, teda obdobia mesiacov apríl 2021 až marec
2023.

63.Súd,akoorgánaplikáciepráva,jeviazaný,podľačl.7ods.2aods.5 ačl.144ÚstavySRapodľačl.3
CSP medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom. Súd

je viazaný judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá poskytuje pre členské štáty záväzný výklad ustanovení
práva EÚ. Judikatúra Súdneho dvora EÚ je vo veci zodpovednosti členských štátov za porušenie práva
EÚ založená na zásade vyjadrenej
včl.10zmluvyozaloženíEurópskehospoločenstva,podľaktoréhosúčlenskéštátypovinnéprijaťvšetky
opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov, ktoré im vyplývajú zo Zmluvy alebo z činnosti

Spoločenstva a zdržať sa opatrení, ktoré by mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy alebo ohroziť účinok
komunitárneho práva.

64. Pokiaľ ide o vzťah práva EÚ a vnútroštátneho práva Slovenskej republiky
ako členského štátu EÚ sa s poukazom na čl. 7 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky riadi zásadou

prednosti a zásadou priameho účinku úniového práva. Vnútroštátne orgány členských štátov EÚ,
Slovenskú republiku nevynímajúc, majú povinnosť aplikovať normy úniového práva. Úniové právo je tak,
bez ďalšieho, právom nadriadeným právu členských štátov a medzi úniovým právom a vnútroštátnym
právom nemôže byť rozpor.

65. Pokiaľ ide o proces transpozície právnych aktov EÚ do vnútroštátnych právnych poriadkov členských
štátov súd uvádza, že subjektom, ktorý je za riadnu transpozíciu smerníc ako aktov sekundárneho práva
EÚ, teda aj Smernice do slovenského právneho poriadku
jeSlovenskárepublikavzastúpeníMinisterstvavnútra,dopôsobnostiktoréhopatríhasičskýazáchranný
zbor. V prípade absencie transpozície, ako aj v prípade nesprávnej transpozície, smerníc do

vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov EÚ, môžu sa jednotlivci (príslušníci členských
štátov EÚ) ktorí sú takýto konaním, resp. opomenutí konania zo strany štátu, poškodení na svojich
právach domáhať voči štátu náhrady takto spôsobenej škody.

66. K otázke právomoci súdu prejednať a rozhodnúť danú vec a posudzovať, či zákon o hasičskom

a záchrannom zbore zodpovedá cieľom čl. 6 písm. b) Smernice, súd uvádza nasledovné. Nakoľko ide
o spor o náhradu škody (nemajetkovej ujmy) spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku
nesprávneho prebratia smernice
do vnútroštátneho právneho poriadku je potrebné tento spor zaradiť medzi súkromnoprávne spory, ktoré
prejednávajú a rozhodujú súdy, ak ich neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány (čl. 1 a § 3 CSP).

Nakoľko v Slovenskej republike neexistuje žiadny orgán oprávnený prejednávať a rozhodovať o práve
žalobcu na náhradu škody voči štátu pre porušenie práva EÚ, je zrejmé, že takáto vec patrí do právomoci
súdov Slovenskej republiky. Skutočnosť,
že žalovaným je štát nie je v danom posúdení prekážkou, nakoľko účastníkom občianskoprávnych
vzťahov (§ 21 Občianskeho zákonníka) a subjektom občianskoprávnych sporov (§ 73 CSP) môže popri

fyzickýchaprávnickýchosôbbyťajštát.SúdzároveňodkazujenarozhodnutieKrajskéhosúduvBanskej
Bystrici sp. zn. 14Co/36/2022 zo dňa
14. 02. 2023, v ktorom Krajský súd konštatoval, cit.: „..súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci
v prejednávanom spore oprávnený a povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému
porušeniu práva únie pri preberaní Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky,

a to konkrétne vo vzťahu k zákonu č. 315/2001 Z. z.,
čo znamená, že v jednotlivostiach bol oprávnený a povinný skúmať, či zák. č. 315/2001 Z. z. zodpovedá
cieľom čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES.“ Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že v prostredí
Slovenskej republiky je to práve všeobecný súd, kto má právomoc prejednať a rozhodnúť daný spor.67. K námietke miestnej nepríslušnosti súdu vznesenej žalovaným súd uvádza,
že v zmysle § 19 písm. b) CSP, ktorý upravuje osobitnú miestnu príslušnosť, je popri všeobecnom súde

žalovaného na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá
právo na náhradu škody. Zo skutkových tvrdení žalobcu ako aj z vykonaného dokazovania vyplýva,
že k zásahu do jeho práv došlo v súvislosti s výkonom štátnej služby v mieste výkonu štátnej služby,
a teda v územnom obvode Okresného súdu Zvolen, vzhľadom na čo súd vyhodnotil námietku miestnej
nepríslušnosti Okresného súdu Zvolen ako nedôvodnú a konštatoval, že na prejednanie a rozhodnutie

veci je miestne príslušným.

68. K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v tomto spore
súd uvádza, že aj túto považoval za nedôvodnú. Tak, ako to vyplýva z primárneho práva EÚ,
zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla absenciou transpozície smernice alebo nesprávnou transpozíciou
smernice do vnútroštátneho poriadku Slovenskej republiky ako členského štátu EÚ je zodpovednosťou

absolútne objektívnou. Právnymi aktami EÚ v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá je jedným
z pilierov primárneho práva EÚ a ktorá je aj pre Slovenskú republiku ako členský štát EÚ záväzná,
sú nariadenia, smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Vo všeobecnosti platí, že smernica,
ako špecifický prameň práva EÚ, vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou
prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Smernica je teda pre členské štáty

EÚ záväzná pokiaľ ide o ciele, ktoré sa ňou majú dosiahnuť a štátnym orgánom členských štátov
je ponechaná voľba formy a prostriedkov na dosiahnutie týchto, smernicou vytýčených, cieľov. Na
tento účel musia byť ustanovenia smernice do práva členského štátu EÚ prebraté tak, aby bola ich
záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím
smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou

a ktorý zaručuje v členskom štáte jej úplnú účinnosť. Smernica aplikovaná v posudzovanej veci priznáva
jednotlivcovi práva v rozsahu minimálnych požiadaviek na bezpečnosť a ochranu zdravia pri organizácii
pracovného času. Horizontálny priamy účinok smernice znamená, že jednotlivec, štátny príslušník
členského štátu EÚ, sa môže spoliehať na priame účinky práv, ktoré mu boli jednotlivými ustanoveniami
smernice priznané. Slovenská republika je v danej veci pasívne vecne legitimovaným subjektom, za

ktorý koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako ústredný štátny orgán, do pôsobnosti ktorého
patrí hasičský a záchranný zbor, ktorého príslušníkom bol žalobca v posudzovanom období. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky je zároveň štátnym orgánom, do kompetencie ktorého spadá právna úprava
zriadenia, postavenia organizácie a riadenia hasičského a záchranného zboru, úprava štátnej služby
a právnych vzťahov, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a so skončením štátnej služby príslušníkov

hasičského a záchranného zboru a je tiež kompetenčne zodpovedné za riadnu transpozíciu smerníc EÚ
do slovenského právneho poriadku.

69. Pokiaľ ide o aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu táto je taktiež daná, keď v zmysle judikatúry Súdneho
dvora EÚ má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy

EÚ (rozhodnutie v spoločnej veci C-60/90 a C-9/90 Francovich). Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ,
v prípade každého porušenia práva EÚ členským štátom, a to bez ohľadu na to, ktorý verejný orgán sa
tohto porušenia dopustil, má členský štát povinnosť škodu vzniknutú jednotlivcovi porušením práva EÚ
zo strany členského štátu, nahradiť. V posudzovanej veci sa žalobca, ako hasič, zamestnaný v rámci
zásahovej služby spadajúcej do verejného sektoru, ktorý odpracoval priemerný týždenný pracovný čas

presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) Smernice, mohol dovolávať
vyvodenia zodpovednosti u orgánov členského štátu EÚ s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v
dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Súdny dvor EÚ tak už v rozsudku vo veci C-429/09 zo dňa 25. 11.
2010 judikoval, že článok 6 písm. b) Smernice má priamy účinok, pretože priznáva jednotlivcom práva,
ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi.

70. Pokiaľ ide o charakter vykonávaných činností, vzhľadom na ktorý sa Smernica na príslušníkov
hasičskéhoazáchrannéhozboruvplnomrozsahuvzťahuje,resp.nevzťahujesúduvádza,ževzozname
preberaných právne záväzných aktov EÚ k zákonu o hasičskom a záchrannom zbore je v bode 5.
explicitne uvedená aj Smernica, ktorá v úvodných ustanoveniach v bode (5) upravuje, že „všetci

pracovníci by mali mať primeranú dobu odpočinku. Pojem „odpočinok“ sa musí vyjadriť v jednotkách
času, t. j. v dňoch, hodinách, resp. ich častí. Pracovníkom spoločenstva sa musí poskytnúť minimálny
denný, týždennýaročnýčasodpočinkuaprimeranéprestávkyvpráci.Vtejtosúvislostijepotrebnétiežzaviesťmaximálnu
hranicu týždenného pracovného času.“ Smernica sa s poukazom na článok 1 ods. 3 vzťahuje na všetky
odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle čl. 2 Smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté

články 14, 17, 18 a 19 tejto Smernice. Smernica 89/391/EHS okrem pozitívneho vymedzenia rozsahu
pôsobnosti v článku 2 ods. 1 obsahuje
v čl. 2 ods. 2 aj negatívne vymedzenie rozsahu pôsobnosti, v zmysle ktorého sa okrem iného
neuplatňuje aj pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, pod ktoré možno podľa žalovaného
podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného

systému ako aj právnej úpravy samotného hasičského
a záchranného zboru subsumovať úlohy, ktoré plnia príslušníci hasičského a záchranného zboru.
Z uvedených ustanovení ako aj z predmetu Smernice 89/391/EHS, ktorým je zlepšenie bezpečnosti,
hygieny a ochrany zdravia pracovníkov pri práci vyplýva, že rozsah pôsobnosti Smernice 89/391/EHS
sa musí vykladať v širšom zmysle a súčasne výnimky z pôsobnosti stanovené v odseku 2 prvý pododsek
čl. 2 sa musia vykladať zužujúcim spôsobom. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že čl. 2 ods. 2 prvého

pododseku Smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti tejto smernice služby civilnej ochrany ako
také, ale vylučuje iba určité osobitné činnosti týchto služieb, ktorých osobitná povaha je nevyhnutne
v rozpore
s pravidlami uvedenými v tejto Smernici. Táto výnimka z pôsobnosti Smernice 89/391/EHS, ktorá je
definovaná v širokom rozsahu, sa musí vykladať tak, aby sa pôsobnosť tejto Smernice obmedzovala

výlučne na prípady potrebné na zabezpečenie záujmov, ktorých ochranu Smernica ponecháva členským
štátom. Súdny dvor EÚ v tejto súvislosti dospel k záveru,
že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v čl. 2 ods. 2 prvom pododseku Smernice 89/391/EHS,
bolo zabezpečenie riadnej činnosti služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj
verejnéhoporiadkuvprípadezávažnýchasvojimrozsahommimoriadnychokolností,napríkladvprípade

katastrofy, pre ktoré je charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré
nie sú zanedbateľné, pokiaľ
ideoichbezpečnosťa/alebozdravie,aktoré,vzhľadomnaichpovahuniejemožnézohľadniťprirozvrhu
pracovného času zásahových a bezpečnostných zložiek. Hoci
aj príslušníci hasičského a záchranného zboru musia čeliť udalostiam, ktoré sú nepredvídateľné,

činnosti, ktoré vykonávajú za zvyčajných podmienok, je takisto možné vopred organizovať, vrátane
predchádzania rizikám, pokiaľ ide o bezpečnosť a/alebo zdravie, ako aj časového rozvrhu práce
pracovníkov. Zo záverov uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-52/04 Personalrat der Feuerwehr
Hamburg vyplýva, že čl. 2 Smernice 89/391/EHS
a čl. 1 ods. 3 Smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami

takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do
pôsobnosti uvedených smerníc takže článok 6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej
hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky.
Jeho prekročenie je však možné v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu ako je
napríklad katastrofa. V tomto prípade sa predmetná Smernica musí uplatňovať na činnosti hasičskej

služby, aj keď tieto činnosti zásahovej sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj
proti požiarom, alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom ak sú vykonávané za obvyklých podmienok, v
súladesposlaním,ktorébolozverenépríslušnejslužbe,atoajvtedykeďzásahy,ktorémôžubyťspojené
s týmito činnosťami sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov ktorí
ich vykonávajú určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Možno teda konštatovať,

že služba žalobcu sa nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem
Spoločenstvavoblastiochranybezpečnostiaochranyzdraviazamestnancov,pretosanaňunevzťahuje
vylúčenie pôsobnosti, ktoré vyplýva z čl. 2 ods. 2 prvého pododseku Smernice 89/391/EHS, naopak na
službu žalobcu sa predmetná smernica použije v plnom rozsahu.

71. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že paragrafové znenie zákona o hasičskom a záchrannom zbore
neodporuje Smernici, súd uvádza, že z hľadiska prejednávaného sporu
čl. 6 písm. b) Smernice jednoznačne stanovuje, že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich
dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Z ustanovení § 85 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 86 ods. 1
a 2, § 92 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore jednoznačne vyplýva, že zákon oddeľuje

vykonávanie štátnej služby príslušníka hasičského a záchranného zboru v rámci služobného času a
vykonávanie štátnej služby príslušníka hasičskéhoa záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka
hasičského a záchranného zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom takto
konštruovanej vnútroštátnej úpravy je, že hoci v obidvoch prípadoch

ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného času príslušníka
hasičského a záchranného zboru (pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom). Rozlíšenie medzi
vykonávaním štátnej služby podľa § 86 ods. 2 zákona v rámci rozvrhnutia služobného času a určenou
služobnou pohotovosťou je zrejmé aj z ohodnotenia výkonu tejto štátnej služby a výkonu služobnej
pohotovosti v § 103 zákona o hasičskom a záchrannom zbore, keď za výkon služobnej pohotovosti

v štátnej službe patrí mimo služobného príjmu osobitný mzdový nárok vo forme peňažnej náhrady,
ktorá sa určuje ako percento z časti služobného príjmu. Smernica však v článku 2 bod 1 a 2 výslovne
ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľa
a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a (alebo) praxou a
čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej

služobnej pohotovosti príslušníka hasičského a záchranného zboru
má byť súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon o hasičskom a záchrannom
zbore tak jednoznačne v rozpore so Smernicou zo služobného (pracovného) času príslušníka
hasičského a záchranného zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica pritom
neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu pracovný čas, ako

je definícia uvedená v Smernici. Žalovaný tak v rámci preberania Smernice po vstupe do Európskej
únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť predstavuje pracovný (služobný) čas
pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo preukázané nesprávne prebratie Smernice,
resp. že žiadne ustanovenie zákona o hasičskom a záchrannom zbore nie je v rozpore s touto smernicou
(pozri bližšie rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/59/2022 zo dňa

14. 12. 2022).

72. Súd na tomto mieste dodáva, že Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre opakovane skonštatoval,
že pojem pracovný čas uvedený v Smernici je autonómnym pojmom práva EÚ, ktorý treba definovať
podľa objektívnych vlastností s odkazom na systém a účel Smernice, ktorým je zlepšenie životných

a pracovných podmienok pracovníkov. Súdny dvor EÚ zároveň vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že
rozlišovanie je binárne – buď je určitý čas pracovným časom (čl. 2 odsek 1 Smernice), alebo nie je
(čl. 2 odsek 2 Smernice). Zároveň Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, že čas pracovnej (služobnej)
pohotovosti treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného
pracovného času, pričom rozhodujúcim faktorom pre záver, či sú naplnené znaky pojmu pracovný čas je

skutočnosť, že pracovník je povinný byť prítomný na mieste určenom zamestnávateľom a musí mu byť
k dispozícii v prípade potreby (pozri napr. spojené veci C-397/01 až C-403/01, C-14/04).
Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musí byť k dispozícii zamestnávateľovi na
pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, celý čas služobnej pohotovosti je potom potrebné započítať
do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná

náhrada v zmysle § 122 ods. 1 o hasičskom a záchrannom zbore nemá vplyv na porušenie článku 6
písm. b/ Smernice. Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že práva žalobcu sú vzhľadom na znenie
čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice porušované.

73. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplývajú aj predpoklady zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú porušením práva EÚ. Súdny dvor EÚ rozhodol, že poškodení jednotlivci majú právo
na náhradu škody v prípade, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy EÚ
je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné
a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná
súvislosť (C-429/09, bod 47). Uplatnenie týchto podmienok umožňujúcich konštatovať zodpovednosť

členských štátov za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva EÚ zo strany členských štátov
musia vnútroštátne súdy v zásade vykonať podľa usmernení Súdneho dvora EÚ na ich vykonanie
(C-524/04, bod 116). Pokiaľ ide o prvú podmienku, možno konštatovať, že článok 6 písm. b) Smernice
predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité

pravidlo sociálneho práva EÚ, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi
súdmi. Za týchto podmienok je zjavné, že článok 6 písm. b) Smernice predstavuje právnu normu EÚ,
ktorá jednotlivcom priznáva práva, a teda že prvá podmienka týkajúca sa existencie práva na náhraduškody vo veci samej je splnená (pozri bližšie body 49 a 50 rozsudku vo veci C-429/09). Pokiaľ ide o druhú
podmienku, je potrebné uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ dostatočne závažné porušenie
práva EÚ zahŕňa zjavné

a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto
súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj
rozsahmieryvoľnejúvahy,ktorýporušenánormaponechávavnútroštátnymorgánom.Vkaždomprípade
je porušenie práva EÚ dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora
EÚ v danej oblasti (pozri napr. spojené veci C-46/93

a C-48/93, bod 55 až 57). V posudzovanom prípade súd dospel k jednoznačnému záveru,
že čl. 6 písm. b) Smernice nebol do právneho poriadku Slovenskej republiky prebratý (transponovaný)
správne, pretože zákon o hasičskom a záchrannom zbore umožňuje,
aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane nadčasov, presiahol 48 hodín,
keď do pracovného času sa v rozpore s článkom 2 ods. 1 Smernice žalobcovi nezapočítava
čas služobnej pohotovosti, pričom listinnými dôkazmi, vypracovanými samotným žalovaným ako

zamestnávateľom žalobcu bolo preukázané, že za posudzované obdobie (od apríla 2021 do marca
2023) opakovane dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval hranicu
48 hodín. Zároveň je tak splnená aj podmienka porušenia práva EÚ dostatočne závažným spôsobom,
keď možno konštatovať, že porušenie článku 6 písm. b) Smernice vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne
závažné, pretože ide o porušenie jasnej

a konkrétnej normy EÚ, ktorá, pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času,
neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne
ide o porušenie práva EÚ, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (C-429/09).
Zároveň je splnená je aj tretia podmienka, podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením práva EÚ
členským štátom a vznikom ujmy (škody/nemajetkovej ujmy)

u jednotlivca, keď v príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovaného došlo
u žalobcu ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy), a to v dôsledku zásahu do práva žalobcu
na ochranu zdravia v zmysle článku 40 Ústavy SR, a tiež do jeho práva na súkromie a rodinný život
v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, keďže žalobca reálne musel odpracovať viac ako bol povinný v
zmysle Smernice, a to na úkor seba ako aj svojich blízkych, pričom tým,

že musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať sebe, svojej rodine,
priateľom, záľubám či iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Všetky predpoklady
zodpovednosti žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi tak boli splnené.

74. Neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca mohol upozorniť zamestnávateľa,

ak mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit
a žiadať, aby mu táto nebola určovaná, keď z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nemožno považovať
za primerané požadovať od pracovníka, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že jeho zamestnávateľ porušil
práva priznané jednotlivcovi čl. 6 písm. b) Smernice, aby na účely uplatnenia nároku na získanie
náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi. Požiadavka takejto predchádzajúcej

žiadosti by bola v rozpore so zásadou efektivity. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto
práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah

v neprospech tohto pracovníka (C-429/09, C-445/06). Možno teda konštatovať, že článok 6 písm.
b) Smernice nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, a preto za týchto podmienok nemožno
považovať za primerané požadovať od žalobcu, ktorému vznikla škoda z dôvodu, že boli porušené jeho
práva, aby na účely uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv vyvíjal iniciatívu vo vzťahu

k svojmu zamestnávateľovi.

75. Vychádzajúc z výpovede žalobcu, z rozpisu jeho pracovnej pohotovosti, z evidencie dochádzky za
žalované obdobie a z obsahu výplatných pások žalobcu za žalované obdobie možno konštatovať, že
pri určení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom dochádzalo v rozhodnom období,

teda v mesiacoch apríl 2021 až marec 2023, k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného
pracovného týždňa u žalobcu. V dôsledku nerešpektovania Smernice pri rozvrhovaní pracovného času
tak žalobca prišiel o veľký počet hodín voľného času, ktorý by inak mohol venovať rozvíjaniu osobnýcha rodinných aktivít, fyzickej a psychickej relaxácii, regenerácii a odpočinku. Žalobca počas vykonávania
služobnej pohotovosti musí byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom, je teda oddelený
od svojho vlastného sociálneho, súkromného prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho

možnosť organizovať si svoj súkromný čas
a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená.
Bez ohľadu na to, že nemusí byť aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a že má
vytvorené podmienky aj na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite
plniť svoje povinnosti. V príčinnej súvislosti s porušovaním čl. 2 a čl. 6 písm. b) Smernice tak dlhodobo

dochádzalo k porušovaniu osobnostných práv žalobcu, a to práva na ochranu zdravia, bezpečnosti
a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času a primeraný odpočinok po práci,
ako aj práva na súkromný a rodinný život. Súd sa preto nestotožňuje s námietkou žalovaného, že
v posudzovanej veci neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Práve naopak, s ohľadom na povahu práv, ktoré boli v danom

prípade porušené, ako aj na okolnosti porušovania práva žalobcu, keď žalovaný ako členský štát
Európskej únie neprijal opatrenia nevyhnutné za zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená
maximálnahranicapriemernéhotýždennéhopracovnéhočasupodľačlánku6písm.b/Smernice,možno
konštatovať, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ani žaloba na odstránenie trvajúcich
následkov, a ani morálna satisfakcia nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah

namieste a že sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

76. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že základ nároku žalobcu
bol v posudzovanej veci daný, keď v dôsledku nerešpektovania čl. 6 písm. b) Smernice pri rozvrhovaní
pracovného času došlo k zásahom do práv žalobcu tak, ako boli tieto popísané vyššie. Za takýto zásah

do práv žalobcu mu nepochybne patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom súd mal za to, že
samotné konštatovanie porušenia práva
nie je v posudzovanom prípade možné považovať za dostatočné zadosťučinenie a práve peňažná
náhrada v určitej, primeranej, výške sa javí ako spôsobilá forma odškodnenia takto vzniknutej ujmy. Súd
zároveň pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy bral na zreteľ

to, že cieľom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah
do súkromného a rodinného života fyzickej osoby a na strane žiadateľa (žalobcu) táto nemôže slúžiť
ako prostriedok neprípustného obohatenia sa a na strane povinného subjektu nemôže mať likvidačný
charakter (rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 25. 09. 2013,
sp.zn.25Co/18/2023).Zároveň,vzmyslenálezuIII.ÚS288/2017zodňa05.12.2017,priurčovanísumy

nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť,
a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako, a v ich judikatúre
by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a výškou priznanej náhrady.

77. Pokiaľ ide o primeranosť uplatňovanej výšky náhrady ujmy, ktorú v dôsledku nesprávnej

implementácie práva EÚ žalobca utrpel súd uvádza, že pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy je súd viazaný len v tom smere, že má posúdiť jej primeranosť. Spôsob určenia resp.
posudzovania výšky je na úvahe súdu a i keď priznanie náhrady nemajetkovej ujmy závisí vo veľkej
miere na úvahe rozhodujúceho súdu, na druhej strane táto úvaha neznamená priestor na svojvôľu,
či arbitrárnosť, keď aj táto musí byť odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave.

Forma zásahu do práv žalobcu, ktorá bola vykonaným dokazovaním preukázaná, sa aj s poukazom
na dlhodobé permanentné porušovanie práva na odpočinok u žalobcu, v zmysle judikatúry Súdneho
dvora EÚ považuje za závažný zásah do práv jednotlivca. Súd posudzoval primeranosť výšky uplatnenej
náhrady k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej transpozície Smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky žalobcovi vznikla. Cieľom a účelom priznania náhrady je satisfakcia za spôsobený zásah do

života žalobcu tak, aby náhrada bola adekvátna spôsobenej škode. Žalobca zdôraznil, že v konaní sa
domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa celkového súčtu hodín určenej
služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil a ktoré mu neboli započítané do služobného (pracovného)
času, t. j. žalobca nevyčísloval nemajetkovú ujmu za presný počet hodín odpracovaných nad limit 48
hodín týždenne. Za primeranú náhradu žalobca považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene,

ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore ako pri nariadenej služobnej pohotovosti, t.
j. mimo určenej služobnej pohotovosti (§ 122 ods. 2 zákona o hasičskom a záchrannom zbore).
Súd uvedený postup žalobcu pri výpočte peňažnej náhrady považoval za primeraný charakteru a
spôsobu zásahu do jeho práv a vzniknutým následkom takéhoto zásahu v živote žalobcu, a to vo vzťahuk porovnateľnému kritériu ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Žalobca vykonal prepočet hodín
služobnej pohotovosti, ktoré mu neboli zarátané do fondu pracovného času v žalovanom období, pričom
vychádzal z informácií a podkladov získaných od svojho zamestnávateľa (dochádzkový systém).

78. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že ujmu žalobcu, z dôvodu neexistencie pravidiel pre
odškodňovanie jednotlivcov pri porušení komunitárneho práva v právnom poriadku Slovenskej republiky,
analogicky posúdil podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú
výšku náhrady súd, ako už bolo uvedené, posudzoval

jej primeranosť k ujme, ktorá v dôsledku neúplnej implementácie Smernice do právneho poriadku
Slovenskej republiky žalobcovi vznikla. Súd zároveň bral do úvahy aj tú skutočnosť, že cieľom a účelom
priznania náhrady má byť satisfakcia za spôsobený zásah do života žalobcu tak, aby náhrada bola
adekvátna spôsobenej škode.

79. Vychádzajúc z určenia výšky nemajetkovej ujmy ako rozdielu náhrady uvedenej

v § 122 ods. 1 zákona o hasičskom a záchrannom zbore (15% alebo 30% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku)
a peňažnej náhrady uvedenej v § 122 ods. 2 písm. a) predmetného zákona (vo výške 50% z
prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku) je v
prípade odpracovanej služobnej pohotovosti počas pracovných dní možné určiť výšku nemajetkovej

ujmy ako súčin počtu odpracovaných hodín služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona za príslušný
kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku a sumy zodpovedajúcej 35% peňažnej náhrady
z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku
(50%-15%)
a v prípade odpracovanej služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona za príslušný kalendárny

mesiac príslušného kalendárneho roku v čase pracovného pokoja ako súčin odpracovaných hodín
v čase pracovného pokoja a sumy zodpovedajúcej 20% peňažnej náhrady z prináležiacej hodinovej
sadzby za príslušný kalendárny mesiac príslušného kalendárneho roku (50%-30%).

80. Žalobca si výšku škody vyčíslil na celkovú sumu 3.269,75 Eur podľa počtu hodín služobnej

pohotovosti, ktoré preukázateľne odslúžil a ktoré mu neboli započítané
do služobného času. Takto žalobcom vyčíslenú náhradu nemajetkovej ujmy považoval súd, vzhľadom
na všetky skutkové okolnosti, právny stav a vykonané dokazovanie v danej veci za primeranú. Zároveň,
podľa názoru súdu, nie je dosť dobre možné nemajetkovú ujmu v danom prípade žalobcovi nahradiť
inak. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva EÚ a trvanie

zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný.
Žalobcom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy navyše ani neprevyšuje náhrady priznané v prípadoch
zásahov
do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny alebo obetiam trestných činov.
Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti, pretože

ustanovenia o ochrane osobnosti boli aplikované len na základe analógie ako podklad pre určenie
výšky nemajetkovej ujmy žalobcu, kým predpoklady zodpovednosti žalovaného za spôsobenú škodu
(nemajetkovú ujmu) boli aplikované na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ.

81. Na základe vykonaného dokazovania a zisteného skutkového a právneho stavu súd dospel k záveru,

že nárok žalobcu na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy v dôsledku porušenia práva EÚ
nesprávnym prevzatím (transpozíciou) Smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne do
zákona o hasičskom a záchrannom zbore, je daný v celom rozsahu, čo do dôvodu a výšky, pričom súd
mal za to, že na strane žalobcu vznikli také následky, v podobe zásahu do jeho súkromného života a do
jeho práva na odpočinok, že po zohľadnení žalobcom predloženého výpočtu ako aj všetkých námietok

vznesených žalovaným súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, žalobcovi sumu 3.269,75 Eur priznal
a na jej zaplatenie zaviazal žalovaného (I. výrok rozsudku). Súd žalovanému určil na plnenie lehotu
15 dní, keď vzal do úvahy tak záujem žalobcu na včasnom vyplatení priznanej sumy, ako aj potrebu
dostatočného času pre sprocesovanie vyplatenia priznanej sumy žalovaným.

82. Záverom súd poukazuje na to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
stranami sporu (porovnaj nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18. 09. 2008). Taktiež Európskysúd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody,
na ktorých sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 01. 1999). Judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 05. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 02. 1998). Súd preto
nepovažoval za potrebné zaoberať sa tvrdeniami strán sporu, ktoré nie sú právne relevantné a nemajú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o žalobe.

83. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

84. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník.

85. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane
náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V konaní mal žalobca úspech v celom rozsahu,
preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorý mu súd v uvedenom rozsahu

priznal (II. výrok rozsudku). Súd, aj v prípade výroku o trovách určil lehotu na plnenie dlhšiu než zákonom
ustanovené tri dni, a to z rovnakého dôvodu, ako pri plnení žalovaného nároku (ods. 81 odôvodnenia
tohto rozhodnutia).

86. V súlade s ust. § 262 ods. 1 CSP súd rozhodol len o nároku na náhradu trov konania. O výške

tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods.
2 CSP). Z tohto dôvodu určil súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 CSP od právoplatnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov konania žalobcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, a to písomne a v potrebnom počte vyhotovení.

Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie
môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu
rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie

podania nevyzýva. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov
s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší
subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné
náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním

sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie
spisovej značky tohto konania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v písm. a) až h), ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)

sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak subjekt zaviazaný na plnenie dobrovoľne nesplní to, čo mu vykonateľný rozsudok (exekučný titul)

ukladá, možno na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu, vykonať
exekúciu podľa ustanovení zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) v znení neskorších zákonov.