Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/13/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320208120
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320208120.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členiek

senátu JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v právnej veci žalobcu v 1. rade: I.. N. I.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom: H. XXX, I., v 2. rade: I.. G. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom: H. XXX, I., obaja
zastúpení: AdvokAAt advokátska kancelária s.r.o., so sídlom: Pri Habánskom mlyne 16, Bratislava, IČO:
52 998 215, proti žalovanému: Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, so sídlom
Palisády 46, Bratislava, IČO: 00 179 213, zastúpený: Advokátska kancelária MCGA legal, s.r.o., so
sídlom: Partizánska 2, Bratislava, IČO: 36 715 662, o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru a náhrady mzdy, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa

07. marca 2023 č.k. B3-11Cpr/18/2020-272, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 07. marca 2023 č.k.
B3-11Cpr/18/2020-272 p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 07. marca 2023 č.k. B3-11Cpr/18/2020-272 žalobu
žalobcov v celom rozsahu zamietol. Druhým výrokom súd prvej inštancie priznal žalovanému voči

žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobou zo dňa 31.08.2020 sa žalobkyňa v 1. rade domáhala, aby súd
prvej inštancie určil, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 13.02.2020, na základe ktorej
skončil jej pracovný pomer je neplatná a priznal jej náhradu mzdy za obdobie od 01.07.2020 do dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Žalobou zo dňa 31.08.2020 sa žalobca v 2. rade taktiež domáhal
určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru

zo dňa 13.02.2020 a náhrady mzdy.

3. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 13.05.2021 č.k. 11Cpr/18/2020-62 spojil konanie vedené pod
sp.zn. 11Cpr/18/2020 a konanie vedené pod sp.zn. 12Cpr/23/2020 na spoločné konanie, ktoré bolo ďalej
vedené pod sp.zn. 11Cpr/18/2020.

4. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že žalobcovia svoju žalobcu odôvodnili tým, že obaja sú

zamestnancami a duchovnými predstaviteľmi Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku
(ďalej len „ECAV“) a do 30.06.2020 boli v pracovnom pomere so žalovaným. Pracovnoprávny vzťah v
medziach pracovných zmlúv zo dňa 31.05.2000 sa riadil ustanoveniami Zákonníka práce a ostatnými
právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako aj príslušnými cirkevnoprávnymi predpismi. Pracovnýpomer s oboma žalobcami skončil dohodou o skončení pracovného pomeru dňom 30.06.2020. Návrh
dohody bol vypracovaný žalovaným, bol im predložený bez možnosti poradenia sa s právnikom,
dohoda bola podpísaná dňa 10.02.2020 pod hrubým psychickým nátlakom, vyvíjanom na žalobcov

na disciplinárnom konaní Dištriktuálneho presbyterstva Západného dištriktu ECAV na Farskom úrade
ECAV v Trnave, kedy pred prítomnými členmi bolo žalobcom oznámené, že ak dohodu nepodpíšu,
bude im uložené disciplinárne opatrenie - odňatie práva vykonávať kňazskú a diakonskú službu v
ECAV. Proti návrhu dohody žalobcovia protestovali, osobitne proti formulácii o uvoľnení a vyprataní
služobnéhobytunaadreseT..I..M..Š.XXX/XXvI..Žalobcoviapritomuvádzali,žesanejednáoslužobný

byt cirkvi, ale o majetok Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Myjava ako samostatného právneho
subjektu, ktorý na základe uznesenia Zborového presbyterstva a konventu cirkevného zboru Myjava
prejavil uznesením súhlas so zotrvaním žalobcov v byte cirkevného zboru Myjava na uvedenej adrese
do ukončenia pracovného pomeru. Následne na disciplinárnom konaní Presbyterstva Západného
dištriktu ECAV v Brezovej pod Bradlom bolo žalobcom uložené disciplinárne opatrenie a to odňatie
práva vykonávať kňazskú a diakonskú službu v ECAV. Podľa názoru žalobcov došlo k porušeniu

cirkevno-právnych predpisov, Cirkevného zákona č. 11/1994, podľa ktorého má zamestnanec nárok na
vysťahovanie do troch mesiacov od skončenia pracovného pomeru. Mali za to, že boli pod hrozbou
uloženia disciplinárneho opatrenia donútení podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru, a tým
boli porušené ich práva. Tak isto namietali, že postup žalovaného pred uzatvorením dohody o skončení
pracovného pomeru spojený s nátlakom nebol v súlade so zákonom a je dôvodom, pre ktorý považovali

dohody o skončení pracovného pomeru za neplatné.

5. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol,
že dňa 10.02.2020 prevzal list žalobkyne v 1. rade zo dňa 06.02.2020, nazvaný ako vyjadrenie o
odchode do dôchodku, v ktorom oznámila svoj plánovaný odchod do dôchodku od mesiaca júl 2020

a zároveň žiadala, aby žalovaný upustil od jej premiestnenia z Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi
augsburského vyznania Myjava do Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Prietrž.
Svoju požiadavku odôvodnila najmä tým, že mala v záujme po 44 rokoch praxe odísť do dôchodku
a sama navrhla ukončenie svojej služby k dátumu 30.06.2020, a posledné štyri mesiace práce by
rada vykonávala v Cirkevnom zbore Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Myjava. Žalovaný jej

vyhovel v plnom rozsahu a vypracoval dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.06.2020
tak, ako sama navrhovala. Dohodu žalobkyňa podpísala dňa 10.02.2020 a žalovaný dňa 13.02.2020.
Žalovaný uviedol, že na žalobkyňu nevyvíjal psychický ani fyzický nátlak, aby podpísala dohodu, ktorá
odzrkadľovala jej požiadavky, pritom ona sama navrhla dátum ukončenia pracovného pomeru. Išlo teda
o jej prejav vôle, ktorý vyjadrila v liste. Žalobca v 2. rade žalovanému tiež dňa 13.02.2020 adresoval

list zo dňa 06.02.2020 nazvaný ako vyjadrenie o odchode do dôchodku k 30.06.2020, v ktorom oznámil
plánovaný odchod do dôchodku od júla 2020 a žiadal o odchod do dôchodku k 30.06.2020. Žalovaný
uviedol, že ukončenie kňazskej a diakonskej služby je dôsledkom ukončenia pracovného pomeru,
ktorého podmienky navrhli žalobcovia. Dodal, že súčasťou dohôd bolo aj ustanovenie článku I bod 3,
v zmysle ktorého boli žalobcovia ako zamestnanci povinní uvoľniť a vypratať služobný byt na adrese T.

I..M..Š. XXX/XX v I. a to najneskôr do 30.06.2020. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 36 Cirkevného
zákona č. 11/1994, podľa ktorého ak sa uvoľnilo miesto cirkevného predstaviteľa, ktorý užíva služobný
byt,môžehoužívaťeštetrimesiacepodľadohodnutýchpodmienok;ďalšietrimesiacemôžehopoužívať
pri platení plnej výšky všetkých poplatkov. Podotkol, že znenie tohto ustanovenia nekorešponduje so
znením, aké uviedla žalobkyňa v 1. rade v žalobe. Uvedené ustanovenie neukladá povinnosť ale

ide o ustanovenie, na základe ktorého žalovaný môže, ale nemusí, umožniť užívanie bytu ďalšie tri
mesiace za dohodnutých podmienok cirkevnému predstaviteľovi. Na základe predmetného zákona
dňomnasledujúcimpodovŕšení65.rokuvekusazborovýfarárstávanámestnýmfarárom,ktorýnespadá
pod kvalifikáciu cirkevného predstaviteľa pre účely ustanovenia § 36 Cirkevného zákona č. 11/1994.
Poukázal aj na to, že žalobca v 2. rade si bol vedomý svojho postavenia námestného farára, keďže sa v

liste adresovanom žalovanému sám tak označoval. Žalovaný mal za to, že z tvrdení žalobkyne v 1. rade
vyplývala nespokojnosť iba s usporiadaním bytových podmienok, v dôsledku ukončenia pracovného
pomeruaniesukončenímpracovnéhopomeruakotakého.Ďalejtvrdil,žepracovnýpomerbolukončený
platne a účinne z dôvodu, že žalobcovia sami uviedli záujem odísť do dôchodku a navrhli ukončiť
pracovný pomer k 30.06.2020. Žalovaný hrubý psychický nátlak vo vzťahu k ukončeniu pracovného

pomeru v celom rozsahu poprel a podľa jeho názoru nemal podklad v žiadnom z tvrdení žalobcov.
Záverom žalovaný uviedol, že sa domnieva, že skutočným problémom žalobcu v 2. rade bolo to, že bol
disciplinárne potrestaný a bola mu odňatá kňažská funkcia.6. V replike žalobkyňa v 1. rade uviedla, že vyjadrenie žalovaného považuje za účelové. Zopakovala, že
pod hrozbou uloženia disciplinárneho opatrenia bola donútená pod hrubým nátlakom podpísať dohodu
o ukončení pracovného pomeru, bez možnosti brániť sa voči bezpráviu a tým boli porušené jej práva.

Uviedla, že podľa nej to bolo vyvrcholením vyše päť rokov trvajúceho šikanovania, na základe účelového
a neodôvodneného obvinenia o jej údajnom porušovaní božích prikázaní a hanobení dobrého mena
cirkvi.

7. V priebehu konania na súde prvej inštancie žalobcovia vo svojom vyjadrení zo dňa 07.09.2021 na

výzvu súdu prvej inštancie na doplnenie žaloby uviedli, že požadujú zaokrúhlene 500,- eur mesačne s
úrokom z omeškania 5 % p.a. odo dňa skončenia pracovného pomeru do právoplatnosti rozsudku.

8. Úlohou súdu prvej inštancie bolo posúdiť platnosť skončenia pracovného pomeru formou dohody,
ktorú uzatvorili so žalovaným obaja žalobcovia. Súd prvej inštancie pritom nebol oprávnený posudzovať
právoplatné disciplinárne opatrenia, ktoré žalobcom uložil žalovaný.

9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení čl. 2, § 59 ods.1, § 60 ods. 1, 2,
§ 1 ods. 1, 4, § 17 Zákonníka práce, § 37 Občianskeho zákonníka a vecne tak, že z vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie nemal za preukázané, že dohoda o skončení pracovného pomeru
nebola uzatvorená slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, alebo bola uzatváraná v tiesni, či pod

nátlakom. Naopak v spore mal preukázané, že obaja žalobcovia sa listom zo dňa 06.02.2020, teda štyri
dni pred tým ako podpísali dohodu o skončení pracovného pomeru, sami obrátili na žalovaného s tým,
že ich prianím je možnosť odísť do dôchodku. Obaja žiadali, aby toto stanovisko žalovaný zobral na
vedomie a bolo informované aj Generálne predsedníctvo ECAV. Obaja žalobcovia zhodne v liste uviedli,
že po rozhovore a porade s I.. N. R. dňa 05.02.2020 žiadajú o možnosť odísť do dôchodku z cirkevného

zboru Myjava a sami konkretizovali aj dátum odchodu do dôchodku a to dňa 30.06.2020. Žalobca v 2.
rade požiadať o ukončenie jeho pôsobenia námestného farára a odchod do dôchodku ku 30.06.2020.
Obaja žalobcovia dňa 06.02.2020 vyjadrili vôľu odísť do dôchodku ku 30.06.2020 a o štyri dni pred
začiatkom disciplinárneho konania, podpísali dohodu o skončení pracovného pomeru. Je teda zjavné,
že od momentu vyjadrenia vôle odísť do dôchodku, do podpisu dohody, mali možnosť prekonzultovať

svoje rozhodnutie s právnikom, prípadne inou kompetentnou osobou. Žalobcovia nemohli tvrdiť, že na
to nemali čas, že pripravená dohoda o skončení pracovného pomeru ich dňa 10.02.2020 zaskočila.

10. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že obe dohody o skončení
pracovného pomeru boli uzatvorené slobodne, vážne, prejav vôle bol určitý a zrozumiteľný. Žalobcovia

rozpor s ustanovením § 37 Občianskeho zákonníka nepreukázali. Súd prvej inštancie obe dohody
považoval za platný právny úkon, dohody o skončení pracovného pomeru boli uzatvorené v zmysle
ustanovenia § 60 Zákonníka práce písomne a považoval ich za platný právny úkon.

11. Súd prvej inštancie sa v rámci posúdenia platnosti týchto dohôd zaoberal tým, či boli predmetné

dohody uzatvorené pod nátlakom, v tiesni a či neodporujú dobrým mravom. Pritom uviedol, že teória
občianskeho práva rozoznáva dva druhy nátlaku a to fyzické donútenie, čo v tomto prípade žalobcovia
ani netvrdili, ani nebolo preukázané, alebo bezprávnu vyhrážku, ktorá je psychickým donútením, a aby
mohla spôsobiť neplatnosť právneho úkonu, musí byť protiprávna. Žalobcovia tvrdili, že boli uvedení
do omylu, keď si mysleli, že podpisom dohody o skončení pracovného pomeru bude disciplinárne

konanie vedené proti nim zastavené. Vedenie disciplinárnych konaní je vecou žalovaného, súd prvej
inštancie konštatoval, že nemá právomoc preskúmavať rozhodnutia žalovaného, ale žalobcovia tvrdili,
že obsahom ústnej dohody bolo, že odídu do dôchodku a disciplinárne konanie sa zastaví. Vypočutí
svedkovia V.. M. D., I.. I. R., I.. N. R. zhodne uvádzali, že podmienkou zastavenia disciplinárnych konaní
bolo, že do 30.06.2020 žalobcovia odovzdajú úrad a vypracú služobný byt v Myjave na fare. Súčasťou

písomnej dohody bola teda aj povinnosť uvoľniť a vypratať služobný byt. Keďže sa tak nestalo, čo tiež
bolo v spore preukázané, v auguste bolo začaté disciplinárne konanie, ktoré bolo dovtedy prerušené.
Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že za bezprávnu vyhrážku nemožno považovať ani to, že žalovaný
oznámil žalobcom, že bude pokračovať v disciplinárnom konaní, ktoré bolo začaté pred tým, ako strany
sporu začali rokovanie o ukončení pracovného pomeru. Za bezprávnu vyhrážku by súd prvej inštancie

mohol považovať zo strany žalovaného psychický nátlak niečím, čo nie je oprávnený urobiť, to sa
však netýka vedenia disciplinárneho konania, na ktoré mal žalovaný právo. Obavy žalobcov, že bude
pokračovať disciplinárne konanie a to ani také, ktoré považovali za nespravodlivé, a ktorého výsledkom
môže byť až vylúčenie z kňazskej služby, preto nebolo možné považovať za bezprávnu vyhrážku, ani zaokolnosť zakladajúcu neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru. Záverom súd prvej inštancie
konštatoval, že dohoda o skončení pracovného pomeru obsahom ani účelom neodporovala zákonu, ani
ho neobchádzala, ani sa nepriečila dobrým mravom a súd prvej inštancie v spore nezistil jej neplatnosť

pre rozpor s dobrými mravmi, ani z dôvodov uvádzaných v ustanovení § 37 Občianskeho zákonníka,
preto žalobu zamietol.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podali v zákonom stanovenej lehote žalobcovia
odvolanie, v ktorom uviedli, že pri prípravnom rokovaní o dohode na Generálnom biskupskom úrade

ECAV v Bratislave, vôbec nebola reč o vyprataní bytu. Podľa názoru žalobcov došlo k porušeniu
cirkevno-právnych predpisov, Cirkevného zákona č. 11/1994, ktorého ustanovenie nebolo výslovne
zrušené, podľa ktorého má zamestnanec nárok na vysťahovanie do troch mesiacov od skončenia
pracovného pomeru. Ďalej žalobcovia opakovane tvrdili, že boli pod hrozbou uloženia disciplinárneho
opatrenia donútení podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru a tým boli porušené ich práva.
K uvedenému žalobcovia uviedli, že žalobca v 2. rade na dôkaz nesúhlasu jeden exemplár zámerne

nepodpísal. Ďalej žalobcovia v odvolaní uviedli výhrady k výpovediam svedkov, ktoré označili za
nepravdivé a zavádzajúce. K tvrdeniam o prichádzajúcich sťažnostiach z cirkevného zboru a rovnako
tak aj návrhov na disciplinárne konania na adresu žalobcov, ktoré bolo potrebné riešiť uviedli, že
tieto prichádzali len od V.. U.. K výsledkom konaní, k obvineniu a následnému odvolaniu z funkcie
predsedajúcehofaráranaMyjaveuviedli,žepodľauzneseniaOsobitnéhosenátuGenerálnehosúdupod

predsedníctvom C.. N.. N. G. bolo odvolanie protiprávne, išlo o svojvoľný počin seniora, voči ktorému
sa Presbyterstvo CZ Myjava ohradilo. Vo vzťahu k disciplinárnemu konaniu a civilnému súdu vedenému
voči žalobkyni v 1. rade upresnili, že sa jednalo o súdny spor Cirkevného centra voľného času v H. O.
G., ktorého riaditeľkou už nebola žalobkyňa v 1. rade ale I.. I. Č.Á.. Tvrdenia o odopretí odovzdania
farského úradu a majetku cirkevného zboru a tvrdenia o tom, že sa nedostavili ani na odovzdávanie

farského úradu označili žalobcovia za nepravdivé, pričom odkázali na zápis z odovzdávania CZ a
farského úradu za prítomnosti administrátora U.. C. Š., farára v Skalici, v ktorom bolo výslovne uvedené,
že požiadavkou odovzdávajúcich je vysťahovanie do 3 mesiacov, užívanie zborového auta a mobilu.
Požiadavka bola akceptovaná, preto obvinenie o úmyselnom odmietnutí vysťahovania do 30.06.2020
označilizaneopodstatnenéazámernezneužité.VýpoveďsvedkaV..C.U.otom,žežalobcoviapodpísali

dohodu o skončení pracovného pomeru bez nátlaku a bez toho, aby ich do toho niekto nútil, označili
žalobcovia ako informácie zavádzajúce a hraničiace s krivým svedectvom, nakoľko V.. U. ako prítomný
člen Dištriktuálneho presbyterstva sám vehementne vystupoval proti dohode a písomne požiadal o
pokračovanie disciplinárneho konania voči žalobcom. Žalobcovia vo svojom odvolaní taktiež namietali,
že výpovede svedkov, ktorých navrhli neboli v plnej miere súdom akceptované. Zastávali názor, že

žalobcovia počas konania preukázali svoj naliehavý právny záujem a súd prvej inštancie mal v konaní
pokračovať a vykonávať dôkazy, ktoré žalobcovia navrhli. Na základe uvedených skutočností majú
žalobcovia za to, že bolo preukázané, že boli naplnené odvolacie dôvody podľa zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie trpí vadami, pre ktoré žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalobcov sa vyjadril žalovaný. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za
správny a za dostatočne odôvodnený. V rámci svojho vyjadrenia navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil. Má za to, že nebol naplnený žiaden z odvolacích

dôvodov. Poukázal na skutočnosť, že na základe listov o odchode do dôchodku, žalobcom vyhovel
v plnom rozsahu a vypracoval dohodu o skončení pracovného ku dňu 30.06.2020 tak, ako navrhli
sami žalobcovia. Dodal, že na žalobcov nevyvíjal psychický ani fyzický nátlak, aby podpísali dohody
o skončení pracovného pomeru, nakoľko dohody odzrkadľujú požiadavky žalobcov a nie žalovaného.
Uvedené doplnil tým, že disciplinárne konanie voči žalobcom začalo skôr, ako tí vôbec začali riešiť svoj

odchod do dôchodku, a preto tvrdenia o psychickom nátlaku a vyhrážaní sa závermi disciplinárneho
konania považoval žalovaný za účelové, keďže dôvody vzniku a vedenia disciplinárneho konania na
stranežalobcovexistovaliskôraichnásledkypredpokladajúsamotnécirkevnépredpisy.Vzáveresvojho
vyjadrenia žalovaný dodal, že pracovný pomer so žalobcami bol ukončený platne a účinne a upozornil
na to, že žalobcovia v priebehu konania nepredložili žiaden relevantný dôkaz preukazujúci neplatnosť

dohôd o skončení pracovného pomeru.

14. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadeniepojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné ako vecne a právne správny potvrdiť (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

15. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne vec právne posúdil, jeho odôvodnenie je
vyčerpávajúce, zrozumiteľné, dáva odpovede na všetky sporné otázky, a teda spĺňa všetky náležitosti
odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 220 CSP. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie

vyplýva, že tento založil svoje rozhodnutie na právnom názore, podľa ktorého konanie zamestnávateľa
(žalovaného), ktorý vyhovel písomnej žiadosti žalobcov o skončenie pracovného pomeru dohodou, z
dôvodu ich nástupu do dôchodku a zároveň v rámci dohody o skončení pracovného pomeru sa strany
dohodli aj na vyprataní služobného bytu do 30.06.2020, s upozornením, že ak všetky podmienky nebudú
splnené, bude pokračovať v disciplinárnom konaní, nemožno hodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými
mravmi a taktiež nejde o psychické donútenie zamestnancov k uzavretiu dohody o skončení pracovného

pomeru. S týmto právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie v danej veci sa odvolací súd
stotožňuje a považuje ho za správny.

16. Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

17. Podľa § 60 ods. 2 Zákonníka práce dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a
zamestnanecuzatvárajúpísomne.Vdohodemusiabyťuvedenédôvodyskončeniapracovnéhopomeru,
ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov uvedených v §
63 ods. 1 písm. a) až c).

18. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

19. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie

iba dopĺňa, že jeden z možných spôsobov skončenia pracovného pomeru je dohoda o skončení
pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný právny úkon,
ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto dohody je okrem
iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny úkon trpí
nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka

(prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je psychickým
donútením. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou
nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak
niekto druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť (žalovaný mal právo viesť disciplinárne konanie voči
žalobcom, z dôvodu porušenia predpisov). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým,

čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na
druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí nijako nesúvisí, a ktoré takouto
hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá
osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak
predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne

existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že
táto koná k svojmu neprospechu.

20. Odvolací súd má za to, že v danom prípade nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa,
ani o zneužitie výkonu práva na ujmu zamestnanca (§ 13 ods. 5 ZP), ak sa na písomný podnet

samotných žalobcov zamestnávateľ (žalovaný) so žalobcami písomne dohodol, že k 30.06.2020 dôjde
k ukončeniu ich pracovného pomeru a súčasťou dohody o skončení pracovného pomeru bolo (nad
rámec) aj to, že do tohto času sú zamestnanci (žalobcovia) povinní sa zo služobného bytu vysťahovať.
Dokazovaním bolo preukázané, že ústne bolo dohodnuté, že po splnení tejto podmienky vysťahovania
sa nebude voči žalobcom viesť disciplinárne konanie. Tieto dve samostatné skutočnosti (dohodnuté

v jednej dohode o skončení pracovného pomeru) je však potrebné podľa názoru odvolacieho súdu
oddeliť tak, že dohoda o skončení pracovného pomeru vychádzala z vôle samotných žalobcov, preto
v nej nemôže táto vôľa samostatne absentovať, a preto ju nemožno považovať za neplatnú. Zároveň
je treba uviesť, že dohoda o vysťahovaní, ktorá bola súčasťou dohody o skončení pracovného pomeru(hoc nemusela byť) táto samo o sebe nie je predmetom konania o určenie neplatnosti dohody o
skončení pracovného pomeru (nevedie sa konanie o vypratanie), pričom táto má samostatný právny
režim, nebola pre uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru nevyhnutná ani potrebná, a

preto ju od tejto dohody o skončení pracovaného pomeru treba oddeliť (napriek tomu, že bola jej
súčasťou). Inak povedané, žalobcovia v konaní ich tvrdenie, že v prípade, že ak podpíšu dohodu
o skončení pracovného pomeru, ktorú oni sami navrhli uzavrieť (teda nie dohodu o vysťahovaní),
nebude sa voči nim viesť disciplinárne konanie, nepreukázali. Z obsahu podaného odvolania taktiež
vyplýva, že žalobcovia namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil v rámci odôvodnenia rozsudku

ich námietky ohľadom pandémie a taktiež operáciu bedrového kĺbu žalobkyne v 1. rade a operáciu
ľavého kolena žalovaného v 2. rade. Odvolací súd k týmto argumentom žalobcov musí uviesť, že
napriek tomu, že z ľudského pohľadu sú ich námietky relevantné, žiaľ z právneho pohľadu tieto námietky
nemôžu obstáť, nakoľko nie sú pre nedostatok vôle uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru
významné. Ak teda žalovaný pokračoval v začatom disciplinárnom konaní voči žalobcom preto, že
žalobcovia nesplnili podmienku vysťahovania sa zo služobného bytu, tak vo svojej podstate takýto

postup zamestnávateľa (žalovaného) je síce „nejaký“, ale nemôže spôsobovať nedostatok vôle ukončiť
pracovný pomer dohodou, respektíve neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru (z nedostatku
vôle), nakoľko práve z vôle strán vyplynulo, že pracovný pomer chcú skončiť obe strany t.j. tak žalovaný,
ako aj žalobcovia, pričom táto nebola nikým spochybnená a vyplývala aj z dokazovania vykonaného
súdom prvej inštancie (t.j. list žalobcov žalovanému, ktorým ho žiadajú o skončenie pracovného pomeru

dohodou, výsluchy svedkov....). Žalobcovia síce túto skutočnosť (nedostatok vôle uzavrieť dohodu o
skončení pracovného pomeru) v rámci svojich tvrdení uvádzali, avšak v konaní výsluchmi všetkých
svedkov a vykonaním listinných dôkazov táto skutočnosť tvrdená žalobcami preukázaná nebola, a preto
aj odvolací súd vníma túto skutočnosť ako nepreukázanú v rámci dokazovania vedeného na súde prvej
inštancie, ktorá sa premietla do zamietnutia žaloby žalobcov. Skutočnosť, že žalobcovia dohodnutú

podmienku vysťahovania uvedenú v dohode o skončení pracovného pomeru nedodržali, na základe
čoho žalovaný pokračoval vo vedení disciplinárneho konania voči nim, nemôže sama o sebe spôsobiť
neplatnosť dohody o skončení pracovného pomeru, nakoľko ju v tomto prípade nemožno vyhodnotiť ako
nedovolený nátlak. Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled týchto krokov ako určitý nátlak
a môže to u neho vyvolávať stres (ako tomu bolo aj v posudzovanej veci), bez ďalšieho však nejde

o taký objektívne existujúci stav, ktorý by bolo možné charakterizovať ako nedovolený nátlak, nakoľko
žalobcovia za týchto podmienok dohodu o skončení pracovného pomeru nemuseli podpísať a svojim
vlastným konaním si uvedený stav zapríčinili. Napokon, bolo potrebné prihliadnuť aj na obsah dohody,
v ktorej na záver žalobcovia a žalovaný prehlásili, že dohodu neuzavreli v tiesni, pod nátlakom alebo
za nápadne nevýhodných podmienok. Súd prvej inštancie dospel preto k správnemu právnemu názoru,

že žalobcovia právny úkon (dohodu o skončení pracovného pomeru) neurobili na základe nedostatku
slobody vôle a teda, že v danej veci nie sú splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa § 37
ods. 1 OZ.

21. Za správny, zákonu zodpovedajúci treba považovať aj právny názor súdu prvej inštancie, že v

danom prípade sa uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru neprieči dobrým mravom. Odvolací
súd k dôvodom v tomto smere uvedeným v rozsudku súdu prvej inštancie dodáva, že z podstaty
veci danej vzájomne protichodným postavením zúčastnených strán vyplýva, že v pracovnoprávnom
vzťahubývaskončeniepracovnéhopomeruprezamestnávateľaazamestnanca,zhľadiskaichzáujmov,
nerovnako výhodné. Výkon práva skončiť zákonom stanoveným spôsobom pracovnoprávny vzťah

má najmä pre zamestnanca nie v ojedinelých prípadoch za následok vznik určitej ujmy, a to bez
zreteľa, či je pracovný pomer rozväzovaný jednostranným právnym úkonom alebo dohodou. Podľa
odvolacieho súdu v posudzovanej veci nie je možné dospieť k záveru, že by so zreteľom na konkrétnu
situáciu a s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dohody o
skončenípracovnéhopomeru,išlooprípadvymykajúcisaprevládajúcimmravnýmzásadámaprincípom

vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Na základe všetkých vyššie uvedených
dôvodov odvolací súd má za to, že skutočnosti, ktoré žalobcovia uviedli v rámci podaného odvolania
sú zopakovaním dôvodov uvádzaných na súde prvej inštancie, a preto tieto neboli schopné zvrátiť
správnosť záverov súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

22. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez
akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo
veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistiaskutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
tedaabysarozhodlovsúladesjehopožiadavkami(I.ÚS50/04).Doobsahutohtoprávanepatríaniprávo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho,

aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003).

23. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).

24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému (vzhľadom na plný úspech) priznal v odvolacom konaní
voči neúspešným žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).