Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/28/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106265
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Piroš

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106265.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Piroša a členiek

senátu JUDr. Miroslavy Štefčekovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Mgr. Kataríny Haviarovej, v
právnej veci žalobcu: SEP, a.s., so sídlom: Kálov 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 442 160, právne zastúpený:
Hriadel-Heger & Partners s.r.o., so sídlom: Železničiarska 3191/18, 811 04 Bratislava - mestská časť
Staré Mesto, IČO: 51 643 359, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.
101839905/2023, č. 101840081/2023, č. 101840319/2023, č. 101840555/2023, č. 101840874/2023 a č.
101841069/2023, všetky zo dňa 21.07.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101839905/2023 zo dňa
21.07.2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101840081/2023 zo dňa
21.07.2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

III. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101840319/2023 zo

dňa 21.07.2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

IV. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101840555/2023 zo
dňa 21.07.2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

V. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101840874/2023 zo dňa
21.07.2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

VI. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101841069/2023 zo
dňa 21.07.2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

VII. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom
rozsahu, v sume, aká bude vyčíslená v uznesení o výške trov konania, vydanom po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Žilina ako správca dane (ďalej ako „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého
stupňa“) vykonal u žalobcu na základe Oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 11.05.2021, daňovú
kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „DPH“) za zdaňovacie obdobia január 2016 až jún2016. Daňová kontrola bola vykonaná na základe žiadosti Kriminálneho úradu Finančnej správy č.
131043/2021 zo dňa 26.03.2021 a bola začatá dňa 21.06.2021, a to v deň uvedený v oznámení o zmene
termínu začiatku daňovej kontroly na základe žiadosti daňového subjektu. O výsledku daňovej kontroly

za zdaňovacie obdobia január 2016 až jún 2016 správca dane vyhotovil Protokol č. 102386404/2022
zo dňa 26.08.2022 (ďalej ako „Protokol“), ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole. Daňový subjekt (ďalej ako „žalobca“) si Protokol spolu s výzvou prevzal dňa
05.09.2022, ktorým dňom bola ukončená daňová kontrola. Nasledujúci deň po doručení Protokolu, t.
j. dňom 06.09.2022 sa začalo podľa § 68 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový

poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „Daňový poriadok“) vyrubovacie konanie.
Žalobca žiadosťou zo dňa 07.10.2022 požiadal správcu dane o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa
k zisteniam uvedeným v protokole, ktorej správca dane rozhodnutím č. 102820740/2022 zo dňa
17.10.2022 vyhovel a žalobca sa následne k týmto zisteniam vyjadril podaním doručeným správcovi
dane dňa 31.10.2022. Dňa 10.01.2023 sa uskutočnilo ústne pojednávanie za účelom prerokovania
pripomienok k zisteniam uvedeným v protokole a z ústneho pojednávania bola spísaná zápisnica č.

100083049/2023. Vzhľadom na rozsah zápisnice žalobca požiadal správcu dane o poskytnutie lehoty na
vyjadrenie sa k skutočnostiam, ktoré boli obsahom zápisnice. Správca dane žalobcovi umožnil vyjadriť
sa k obsahu zápisnice, ku ktorému sa žalobca vyjadril podaním č. 600714911/2023 zo dňa 20.01.2023.

Rozhodnutia správcu dane

2. Správca dane dňa 27.01.2023 vydal rozhodnutie č. 100434630/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 63.996,62 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie január 2016 (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutie č. 1“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 1“). Správca dane vykonal daňovú kontrolu u
žalobcu výberovým spôsobom, pričom daňová kontrola bola zameraná na preverenie odpočítania dane

z deviatich došlých faktúr spoločnosti Technický a medicínsky znalecký ústav, a.s. (ďalej ako „TAMZU“)
č.: 16/0001, 16/0002, 16/0003, 16/0004, 16/0005, 16/0006, 16/0007, 16/0008, 16/0010. Faktúry boli
vystavenévzmysleZmlúvoposkytovaníporadenskýchakonzultačnýchslužiebč.01/10/2013/00zodňa
31.10.2013, č. 02/10/2013/00 zo dňa 31.10.2013, č. 03/10/2013/00 zo dňa 31.10.2013, č. 04/10/2013/00
zo dňa 31.10.2013, č. 05/10/2013/00 zo dňa 31.10.2013, č. 06/10/2013/00 zo dňa 19.11.2013, č.

07/10/2013/00zodňa31.10.2013,č.04/07/2016/00zodňa29.07.2016(ďalejako„Zmluvyoposkytovaní
poradenských a konzultačných služieb“) a Zmluvy o prevode práv a povinností zo dňa 30.01.2015 (ďalej
ako „Zmluva o prevode práv a povinností“). Žalobca uhradil uvedené dodávateľské faktúry v plnej výške
a následne si z nich uplatnil odpočet dane.

3. Správca dane dňa 27.01.2023 vydal rozhodnutie č. 100434753/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 53.070,15 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie február 2016 (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutie č. 2“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 2“). Správca dane vykonal daňovú kontrolu u
žalobcu výberovým spôsobom, pričom táto bola zameraná na preverenie odpočítania dane z deviatich
došlých faktúr spoločnosti TAMZU č.: 16/0014, 16/0015, 16/0016, 16/0018, 16/0021, 16/0022, 16/0023,

16/0024, 16/0025. Faktúry boli vystavené v zmysle Zmlúv o poskytovaní poradenských a konzultačných
služieb a Zmluvy o prevode práv a povinností. Žalobca uhradil uvedené dodávateľské faktúry v plnej
výške a následne si z týchto faktúr uplatnil odpočet dane.

4. Správca dane dňa 27.01.2023 vydal rozhodnutie č. 100434877/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel

dane v sume 57.921,82 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2016 (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutie č. 3“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 3“). Správca dane vykonal daňovú kontrolu u
žalobcuvýberovýmspôsobom,pričomdaňovákontrolabolazameranánapreverenieodpočítaniadanez
deviatich došlých faktúr spoločnosti TAMZU č.: 16/0026, 16/0027, 16/0028, 16/0030, 16/0031, 16/0032,
16/0033, 16/0034, 16/0035. Faktúry boli vystavené v zmysle Zmlúv o poskytovaní poradenských a

konzultačných služieb a Zmluvy o prevode práv a povinností. Žalobca uhradil uvedené dodávateľské
faktúry v plnej výške a následne si z týchto faktúr uplatnil odpočet dane.

5. Správca dane dňa 27.01.2023 vydal rozhodnutie č. 100434963/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 50.527,13 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016 (ďalej ako „prvostupňové

rozhodnutie č. 4“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 4“). Správca dane vykonal daňovú kontrolu u
žalobcuvýberovýmspôsobom,pričomdaňovákontrolabolazameranánapreverenieodpočítaniadanez
deviatich došlých faktúr spoločnosti TAMZU č.: 16/0038, 16/0039, 16/0040, 16/0041, 16/0042, 16/0043,
16/0044, 16/0046, 16/0047. Faktúry boli vystavené v zmysle Zmlúv o poskytovaní poradenských akonzultačných služieb a Zmluvy o prevode práv a povinností. Žalobca uhradil uvedené dodávateľské
faktúry v plnej výške a následne si z nich uplatnil odpočítanie dane.

6. Správca dane dňa 27.01.2023 vydal rozhodnutie č. 100434999/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 46.217,09 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016 (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutie č. 5“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 5“). Správca dane vykonal daňovú kontrolu
užalobcuvýberovýmspôsobom,pričomdaňovákontrolabolazameranánapreverenieodpočítaniadane
zdeviatichdošlýchfaktúrspoločnostiTAMZUč.:16/0048,16/0049,16/0050,16/0052,16/0053,16/0054,

16/0055, 16/0056, 16/0057. Faktúry boli vystavené v zmysle Zmlúv o poskytovaní poradenských a
konzultačných služieb a Zmluvy o prevode práv a povinností. Žalobca uhradil uvedené dodávateľské
faktúry v plnej výške a následne si z nich uplatnil odpočítanie dane.

7. Správca dane dňa 27.01.2023 vydal rozhodnutie č. 100435038/2023, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel
dane v sume 44.114,24 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016 (ďalej ako „prvostupňové

rozhodnutie č. 6“ alebo „rozhodnutie správcu dane č. 6“ ). Správca dane vykonal daňovú kontrolu
užalobcuvýberovýmspôsobom,pričomdaňovákontrolabolazameranánapreverenieodpočítaniadane
zdeviatichdošlýchfaktúrspoločnostiTAMZUč.:16/0058,16/0059,16/0060,16/0061,16/0062,16/0063,
16/0064, 16/0065, 16/0066. Faktúry boli vystavené v zmysle Zmlúv o poskytovaní poradenských a
konzultačných služieb a Zmluvy o prevode práv a povinností. Žalobca uhradil uvedené dodávateľské

faktúry v plnej výške a následne si z nich uplatnil odpočítanie dane.

8. Správca dane prvostupňové rozhodnutia č. 1 až č. 6 zo dňa 27.01.2023 (ďalej ako „prvostupňové
rozhodnutia“) odôvodnil tým, že žalobca nedokázal, že osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na
faktúrach, reálne dodala plnenia na faktúrach uvedené. Konštatoval, že skutočný dodávateľ služieb

nebolpreukázateľneidentifikovanýanebolopreukázanéanito,čibolvroku2016vpostavenízdaniteľnej
osoby v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej ako „zákon o DPH“). Správca
dane spochybnil, že spoločnosť TAMZU dodala žalobcovi deklarované služby, teda spochybnil jednu
z hmotnoprávnych podmienok na priznanie nároku na odpočítanie DPH, a to postavenie dodávateľa
ako zdaniteľnej osoby. Správca dane uviedol, že žalobca podľa neho neuniesol dôkazné bremeno, keď

nevyvrátil relevantným spôsobom pochybnosti o hodnovernosti faktúr, z ktorých si uplatnil odpočítanie
dane, pretože faktúry, z ktorých bolo odpočítanie uplatnené, boli bez podporných dôkazov a preukázanie
len listinnými dokladmi správca dane nepovažoval za dôkaz, na základe ktorého vzniklo žalobcovi
právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Správca dane poukázal na skutočnosť, že pri
deklarovanom zdaniteľnom obchode nebolo preukázané, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť

podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH ako osobe uvedenej na faktúre, a preto príjemcovi plnenia nevznikol
nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH.

Rozhodnutia žalovaného

9. Proti vydaným prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane boli žalobcom podané odvolania, o
ktorých rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako „Finančné riaditeľstvo SR“ alebo
„žalovaný“) ako odvolací orgán rozhodnutiami č. 101839905/2023, 101840081/2023, 101840319/2023,

101840555/2023, 101840874/2023, 101841069/2023 (ďalej ako „rozhodnutia žalovaného“ alebo
„napadnuté rozhodnutia“) zo dňa 21.07.2023, ktorými potvrdilo prvostupňové rozhodnutia správcu dane,
týkajúce sa dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2016 až jún 2016 u žalobcu.
Finančné riaditeľstvo SR v napadnutých rozhodnutiach konštatovalo, že správca dane postupoval
správne, keď neuznal daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúr za poskytnutie poradenských a

konzultačných služieb od dodávateľa TAMZU z dôvodu, že deklarovanému dodávateľovi nevznikla
daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, a preto daňovému subjektu nevznikol nárok na
odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH. Uviedlo, že žalobca
síce podal vyjadrenia k priebehu spolupráce, ku komunikácii s dodávateľom TAMZU, avšak vyjadrenia
neboli potvrdené relevantnými dôkazmi, keď predkladané dôkazy a vyjadrenia sa týkali realizácie

poradenských a konzultačných služieb vo vzťahu k odberateľom daňového subjektu ako koncovým
spotrebiteľom služieb. Finančné riaditeľstvo SR zdôraznilo, že správca dane preukázateľne spochybnil
dodanie predmetných služieb dodávateľom TAMZU, svoje pochybnosti jasne a zrozumiteľne formuloval,
vyjadril sa k nim a oboznámil s nimi žalobcu, čím preniesol dôkazné bremeno späť na žalobcu, avšakten nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by odstránili dôvodné pochybnosti správcu dane. V dôsledku
uvedeného, podľa žalovaného došlo k spochybneniu vykonania služieb akoukoľvek inou zdaniteľnou
osobou, čo je hmotnoprávnou podmienkou nároku na odpočet dane spojenou s dôkazným bremenom

žalobcu, ktorý toto dôkazné bremeno neuniesol. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia
ním navrhovaných svedkov (A. B. C., A. D. E., A. F. G.) a predloženiu výpovedí osôb (A. B. C., A. D. E.,
A. H., A. I. a A. G.) žalovaný uviedol, že tieto osoby sa nevyjadrovali ku konkrétnej činnosti dodávateľa
TAMZUaichvyjadreniabyneprispelikobjasneniučinnostispoločnostiTAMZUvykonávanejprežalobcu,
pretože z ich vyjadrení vyplývalo, že sa mali uskutočňovať rokovania s A. J., avšak správcovi dane neboli

poskytnuté žiadne zápisy z rokovaní so žiadnou osobou zastupujúcou spoločnosť dodávateľa. Žalovaný
k požiadavke vypočutia svedka B. F. uviedol, že tento nebol v preverovanom období v obchodnom
vzťahu so žalobcom, a preto požiadavku na jeho vypočutie nepovažoval za dôvodnú. K odvolacej
námietke žalobcu, týkajúcej sa poukazu na § 3 ods. 9 Daňového poriadku žalovaný uviedol, že v
preverovanom období spoločnosť Energy consulting & investment s.r.o. neposkytovala žalobcovi žiadne
dodania, nebola predmetom preverovania, dodania tejto spoločnosti neboli predmetom preskúmania v

rámci odvolaní za preverované zdaňovacie obdobie, a žalovanému nebol poskytnutý spisový materiál,
týkajúci sa preskúmania dodania od tejto spoločnosti pre žalobcu, a preto podľa žalovaného nebolo
možné potvrdiť tvrdenia žalobcu o tom, že sa jednalo o totožný skutkový stav.

10. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa dĺžky daňovej kontroly, prerušenia daňovej

kontroly a zániku práva vyrubiť daň žalovaný uviedol, že lehota na vyrubenie dane určená v § 69 ods. 1
Daňového poriadku bola dodržaná. Daňová kontrola bola prerušená odo dňa 08.02.2022 do 18.05.2022
v súlade s ustanovením § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, a to z dôvodu zaslania žiadosti o
medzinárodnú výmenu informácií, na základe čoho podľa žalovaného bolo prerušenie daňovej kontroly
dôvodné, keď správca dane žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií požadoval vypočutie svedka

K. G., ako aj poskytnutie dokladov spoločnosti TAMZU, ktoré mu boli odovzdané pri prepise spoločnosti.
Ďalej poukázal na ustanovenie § 61 ods. 6 Daňového poriadku, v zmysle ktorého, ak je daňové konanie
prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, a teda neplynie ani lehota na zánik práva vyrubiť daň.
Zdôraznil, že prerušenie kontroly z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií trvalo 99 dní. Žalovaný
tiež poukázal na ustanovenie § 9 zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo

finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 (ďalej ako
„zákon Lex korona“), podľa ktorého platí, že počas obdobia pandémie sa prerušuje plynutie lehoty na
zánik práva vyrubiť daň. Zdôraznil, že ak sa jedná o akékoľvek zdaňovacie obdobie, pri ktorom plynutie
lehoty na zánik práva vyrubiť daň spadá do obdobia pandémie, potom sa prekluzívna lehota na zánik
práva vyrubiť daň v tomto zdaňovacom období prerušuje o celé obdobie pandémie, tak ako to stanovuje

§ 9 zákona Lex korona, pričom podľa tohto zákona bolo obdobím pandémie obdobie od 12.03.2020 do
30.09.2020, ktorého dĺžka trvala 202 dní. Žalovaný konštatoval, že lehota na zánik práva vyrubiť daň
za zdaňovacie obdobie január 2016 až november 2016 sa v danom prípade predĺžila o počet dní, kedy
bola daňová kontrola prerušená a tiež o obdobie pandémie a nastala dňa 29.10.2022 a pre zdaňovacie
obdobie december 2016 dňa 19.10.2023. Žalovaný tiež poukázal na ustanovenie § 69 ods. 1, § 69 ods.

2 a § 69 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku a zdôraznil, že správca dane žalobcovi doručil Protokol z
daňovej kontroly dňa 05.09.2022, teda pred uplynutím lehoty na zánik práva vyrubiť daň. Konštatoval,
že lehota na výkon daňovej kontroly stanovená v § 46 ods. 10 Daňového poriadku bola dodržaná, keď
odo dňa začatia daňovej kontroly (21.06.2021) do začiatku prerušenia daňovej kontroly (08.02.2022)
uplynulo 233 dní a odo dňa ukončenia prerušenia daňovej kontroly (18.05.2022), do dňa ukončenia

daňovej kontroly (05.09.2022) uplynulo 111 dní. Daňová kontrola trvala celkom 344 dní, a teda podľa
žalovaného bola na základe uvedeného dodržaná zákonná ročná lehota na výkon daňovej kontroly.
Na záver zdôraznil, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a následne vo vyrubovacom konaní
všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane hodnotil v ich vzájomnej
súvislosti a prihliadol na všetko, čo v daňových konaniach vyšlo najavo, dokazovanie viedol s cieľom

preveriť reálnosť obchodu deklarovaného faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav vecí
tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, a teda správca dane
nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo
všetkých vzájomných súvislostiach. Podľa žalovaného správca dane dospel k záveru, že obchodné
transakciedeklarovanénafaktúrachpredloženýchžalobcomkukontrolesaneuskutočniliosobounanich

uvedenou s tým, že správca dane vykonal dostatočné dokazovanie v merite veci a dospel k správnemu
záveru.Správne žaloby

11. Žalobca sa včas podanými správnymi žalobami v znení ich doplnenia domáhal preskúmania

zákonnosti a zrušenia napadnutých rozhodnutí, ako aj prvostupňových rozhodnutí. Namietal, že
napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne a pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov aj
nepreskúmateľné. Tiež namietal, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nedostatočne zisteného a
nesprávne posúdeného skutkového stavu, čo vyústilo aj do nesprávneho právneho posúdenia zo strany
žalovaného (predtým aj zo strany správcu dane), ako i to, že v konaniach došlo tiež k podstatnému

porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonných rozhodnutí vo veci samej.

12. Žalobca k žalobnej námietke riadneho nevymedzenia dôkazného bremena správcom dane uviedol,
že už v odvolaniach poukazoval na to, že zo strany správcu dane nedošlo zákonným spôsobom k
riadnemu vymedzeniu dôkazného bremena voči nemu, v dôsledku čoho žalobca počas daňového

konania nevedel, čo má vlastne správcovi dane dokazovať. Konštatoval, že na jeho argumentáciu, ktorá
bola podrobným spôsobom uvedená v odvolaniach žalovaný vôbec nereagoval a prešiel ju mlčaním,
aj keď išlo o závažné pochybenie správcu dane, keďže tento zákonným spôsobom nevymedzil, čo
má vlastne žalobca dokazovať, t. j. či to, že služby boli vôbec vykonané alebo to, že vykonané boli a
vykonáva ich skutočne spoločnosť TAMZU. Rozhodnutia žalovaného sú preto v tejto časti podľa žalobcu

svojvoľné a nepreskúmateľné, a to pre absenciu vysporiadania sa s uvedenými odvolacími dôvodmi.
Žalobca v kontexte uvedeného poukázal na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c), f) a § 46 ods. 5 Daňového
poriadku a konštatoval, že správca dane je v prípade vzniku pochybností o správnosti, pravdivosti
alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov
v nich uvedených, vždy povinný tieto konkrétne pochybnosti oznámiť v priebehu daňovej kontroly

kontrolovanému daňovému subjektu (žalobcovi), a to ešte pred vyhotovením protokolu z daňovej
kontroly podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku a vyzvať ho, aby sa k týmto pochybnostiam vyjadril, najmä
aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne
preukázal. Žalobca zdôraznil, že od samotného začiatku konania bol vystavený zmätočnému konaniu
správcu dane, čo malo vplyv aj na celú daňovú kontrolu a vyrubovacie konanie, pretože už na začiatku

mal vedieť, čo má vlastne správcovi dane dokazovať, aby mohol riadne uplatňovať svoje práva v rámci
kontroly. Žalobca vo vzťahu k tejto žalobnej námietke poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho
súdu SR, konkrétne na rozsudky sp. zn. 5 Sžf 57/2016 zo dňa 28.03.2018, sp. zn. 8 Sžfk/1/2018 zo
dňa 27.09.2018, sp. zn. 10 Sžfk/1/2018 zo dňa 24.10.2018, sp. zn. 6 Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019
a sp. zn. 1 Sžf 65/2016 zo dňa 13.02.2018. Tiež poukázal na aktuálnu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho

správneho súdu SR, konkrétne na rozsudok sp. zn. 1 Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022 a na právoplatný
rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/67/2021 zo dňa 25.05.2022. Konštatoval, že správca
dane dlhú dobu vôbec nebol schopný špecifikovať, čo vidí ako problematické, keďže neuviedol či má
pochybnosti o dodaní služieb ako takom alebo to, či sa nespochybňuje dodanie služieb, ale subjekt,
ktorý ich mal reálne vykonať. To, že správca dane túto povinnosť nesplnil, podľa žalobcu vyplýva z

oboznámenia o výsledkoch daňovej kontroly, ako aj zo samotného Protokolu, z ktorých citoval jednotlivé
časti. Podľa žalobcu správca dane v oboznámení ani v Protokole jasne, konkrétne a zrozumiteľne
nevymedzil, či spochybnil reálnosť plnení fakturovaných žalobcovi preverovanými dodávateľskými
faktúrami ako takými alebo či spochybnil to, že fakturované plnenia (poradenské a konzultačné služby)
dodalžalobcoviprávedodávateľuvedenýnafaktúre,tedaspoločnosťTAMZU,pričomobetietomožnosti

sú vzájomne nezlučiteľné. Zavinenie spochybnenia dodania fakturovaného plnenia ako takého (teda
tvrdenie, že fakturované plnenie nikdy neexistovalo, čiže je fiktívne) so spochybnením totožnosti
dodávateľa uvedeného na faktúre je podľa žalobcu neprípustné aj s ohľadom na judikatúru Súdneho
dvora Európskej únie, pričom v tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-459/2017 a C-460/17 (SGI aVALÉRIANE SNC), ako i na rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie vo veci C-154/20 (Kemwater ProChemie). Žalobca zdôraznil že správca dane sa napriek
viacerým výzvam žalobcu k uvedeným tvrdeniam jasnejšie postavil až počas vyrubovacieho konania,
resp. v rozhodnutiach napadnutých odvolaniami, kedy uviedol, že nemá pochybnosti o reálnosti služieb,
ale o tom, že tieto dodala spoločnosť TAMZU, na základe čoho žalobca v dôsledku takého oneskoreného
i nezákonného postupu správcu dane, dlhú dobu nevedel, čo má správcovi dane dokazovať a ako je jeho

dôkazné bremeno vymedzené. Tento postup žalobca vytkol správcovi dane v podaných odvolaniach,
avšak žalovaný na jeho argumentáciu v napadnutých rozhodnutiach vôbec nereagoval, v dôsledku čoho
žalovaný považuje napadnuté rozhodnutia v týchto častiach za nezákonné a nepreskúmateľné.13. K žalobnej námietke týkajúcej sa predmetu poskytovaných služieb a uneseniu dôkazného bremena
žalobcom,žalobcauviedol,žepopieratvrdeniažalovaného,akoipredchádzajúcetvrdeniasprávcudane
a trvá na tom, že mu fakturované služby boli riadne poskytnuté zo strany spoločnosti TAMZU, pričom

v tejto súvislosti uniesol svoju časť dôkazného bremena. Podľa žalobcu správca dane ani žalovaný
vôbec nerozumejú podstate služieb poskytnutých žalobcovi zo strany spoločnosti TAMZU alebo tejto
podstate rozumejú, avšak úmyselne ju ignorujú. Jeho činnosť a činnosť fakturovanú spoločnosťou
TAMZU nebolo možné v žiadnom prípade stotožňovať, a to napriek tomu, že žalobca je spoločnosťou
pôsobiacou v energetickom sektore. Žalobca v kontexte uvedeného poukázal na svoju spoluprácu so

spoločnosťou Slovenský certifikačný a znalecký ústav, a.s. a následnú spoluprácu so spoločnosťou
TAMZU, pričom nepoprel, že jedným z faktorov tejto spolupráce bolo aj to, že predseda predstavenstva
žalobcu A. J. (ktorý v energetickom sektore pôsobil cca. 20 rokov) sa vzájomne poznali. Zdôraznil,
že pred vstupom do právneho vzťahu so spoločnosťou TAMZU si v rámci bežnej opatrnosti preveril
viacero faktorov a oprávnene dospel k záveru, že neexistoval dôvod mať pochybnosti o spôsobilosti
spoločnosti TAMZU poskytovať dodávané služby. Poukázal na to, že v kontrolovaných zdaňovacích

obdobiach mala spoločnosť TAMZU v priebehu roka 2016 celkom 12 vlastných zamestnancov, z toho
11 zamestnancov v pracovnom pomere a jedného zamestnanca vykonávajúceho prácu na základe
dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Medzi zamestnancami TAMZU v pracovnom
pomere boli aj A. I., L. J. a p. J., ktorý bol zamestnancom TAMZU od 01.02.2015 až do 30.06.2017.
Spoločnosť TAMZU podľa žalobcu spĺňala i nadštandardné predpoklady na výkon fakturovaných

činností, keďže bola zapísaná i v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR ako
znaleckáorganizácia,ktoráskutočnosťpodľanehotaktiežsvedčíotom,žezpohľadužalobcuobjektívne
išlo o riadne fungujúcu spoločnosť. V kontrolovanom období bola spoločnosť TAMZU ekonomicky
aktívnou, fungujúcou spoločnosťou, ktorá pre tretie subjekty (vrátane žalobcu ) nejavila žiadne známky
toho, že by malo ísť o problematický daňový subjekt, s ktorým by žalobca nemal vstupovať do

obchodného vzťahu. Vo vzťahu k nepodávaniu daňových priznaní k DPH od októbra 2017 spoločnosťou
TAMZU a zrušeniu registrácie pre DPH k 30.04.2018, ku ktorým došlo po kontrolovaných zdaňovacích
obdobiach, po dodaní preverovaných služieb a skončení spolupráce žalobca uviedol, že nemôže niesť
zodpovednosť za neskoršie správanie a podnikateľský osud svojich niekdajších obchodných partnerov
a nemožno mu klásť na ťarchu skutočnosti, ktoré nastali ex post a z nich vyvodzovať žalobcovu

nedostatočnú obozretnosť. Žalobca poukázal na spoluprácu uskutočňovanú so spoločnosťou TAMZU
a opísal priebeh tejto činnosti. Vo vzťahu k ním predloženým mesačným správam, ktoré žalovaný
ako aj správca dane spochybnili, uviedol, že súčasťou mesačných správ neboli detailné podklady k
odporúčaným objemom a cenám, tieto boli obsahom samostatnej dokumentácie, ktorá bola správcovi
dane predložená, a preto bolo pre žalobcu nepochopiteľné, keď mu správca dane vytýkal, že správy

neobsahovali priebežne poskytnuté informácie, iba ich sumarizáciu, keď účelom vyhodnocovacích
mesačných správ ani nebolo a nemalo byť, aby obsahovali priebežné informácie, ale práve namietanú
sumarizáciu. Pokiaľ správca dane opakovane uvádzal, že nebolo možné, aby mesačné správy medzi
žalobcom a jeho odberateľmi a medzi žalobcom a TAMZU boli vypracovávané v rovnaký deň, žalobca
konštatoval, že uvedené bolo absolútne reálne, pretože sídlo TAMZU bolo cca 100 metrov od sídla

žalobcu, čo mohlo byť preverené pri žalobcom navrhovanom miestnom zisťovaní, ktorého vykonanie
bolo odmietnuté. V tejto súvislosti žalobca odmietol nepravdivé tvrdenie správcu dane, že by predložené
dokumenty neobsahovali informácie o odporúčaných cenách a kapacitách, ktoré boli predmetom
dodania zo strany dodávateľa TAMZU. Žalobca zároveň zdôraznil, že netreba opomínať, že služby
poskytované TAMZU zahŕňali aj predplatené poradenské služby vo forme paušálu a absencia zápisov

o operatívnej komunikácii medzi žalobcom a TAMZU preto nemohla byť vyhodnocovaná ako príčina
neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu. Žalobca mal za to, že v tejto súvislosti jednoznačne
preukázal aj priamy súvis takto obstaraných služieb so svojimi dodávkami služieb svojim zákazníkom,
pri ktorých žalobcovi vznikla daňová povinnosť, teda existovala priama a bezprostredná súvislosť medzi
službou prijatou od spoločnosti TAMZU a službou dodanou zákazníkom žalobcu, pričom v každej zmluve

s dodávateľom TAMZU, ktoré žalobca odovzdal správcovi dane bol uvedený aj konečný zákazník, pre
ktorého bola poradenská činnosť zabezpečovaná. Na preukázanie uvedeného bolo správcovi dane
predložené i spárovanie dodávateľských faktúr od TAMZU s odberateľskými faktúrami žalobcu, čím bola
podľa žalobcu preukázaná hmotnoprávna podmienka odpočítania DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH,
a to použitie prijatých služieb na dodávky služieb postavenie platiteľa.

14. Žalobca sa vyjadril aj k poskytovaniu činnosti za spoločnosť TAMZU A. I. a konštatoval, že na
vykonávanie fakturovanej činnosti nebolo potrebné, aby bol A. I. znalcom v oblasti energetiky, rovnako
nebolo potrebné aby mal on, resp. TAMZU prístup k systému DAMAS. Žalobca poukázal na to, že tietotvrdenia mohli byť preverené prostredníctvom navrhovaného miestneho zisťovania, prípadne výsluchom
svedka B. F., ktorý prevzal vykonávanie predmetnej činnosti, na ktorú ho zaučil priamo A. I.. Skutočnosť,
akým spôsobom a v akej výške bol A. I. odmeňovaný, nebolo vecou žalobcu a o tejto skutočnosti žalobca

nemal ani žiadnu vedomosť, pričom mal za to, že ak správcu dane táto skutočnosť zaujímala a uviedol ju
v neprospech žalobcu, mohol sa na ňu dopytovať priamo A. J. na ústnom pojednávaní dňa 22.12.2021.
Podľa žalobcu vo vzťahu A. I. nie je podstatné to, akým spôsobom a v akej výške bol odmeňovaný, ale to,
že tento bol aj podľa výpisov zo sociálnej poisťovne v TAMZU zamestnancom, a toto pôsobenie potvrdil
jednak A. J., ako aj zamestnankyňa L. J.. Vo vzťahu k vytýkaniu nepredloženia písomných podkladov

od A. I. správcom dane žalobca uviedol, že nezodpovedá za predkladanie takejto komunikácie a ani
nemôže predkladať správcovi dane interné podklady, ktoré medzi sebou používali p. J. a A. I. v rámci
spoločnosti TAMZU pred 6 rokmi. Žalobcovi tiež nebolo zrejmé, akým konkrétnym spôsobom od neho
správca dane vyžadoval preukazovať po 6 rokoch priebežnú komunikáciu medzi ním a spoločnosťou
TAMZU, napríklad telefonickú. K tomu, že A. I. nebol uvedený na žiadnych podkladoch, správach, ktoré
boli správcovi dane predložené, žalobca uviedol, že predmetné podklady boli vypracované zo strany

A. I. v mene jeho zamestnávateľa TAMZU a nie v mene A. I. ako fyzickej osoby, pričom z ničoho
nevyplýva, že ak ide o dokument vypracovaný v mene právnickej osoby, musí v ňom byť uvedený
konkrétny zamestnanec ako autor. Podľa žalobcu mu preto bola nepochopiteľne pričítaná existencia
dôkaznej núdze ohľadne skutočnosti, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Vo vzťahu k vyjadreniu
správcu dane ako i žalovaného, že vzhľadom na úmrtie A. I. nebolo možné preveriť, či skutočne

predmetnúčinnosťvykonával,žalobcauviedol,žeto,žeA.I.skutočnevykonávalpredmetnúčinnosťbolo
zrejmé zo svedeckých výpovedí A. J. a p. J., pričom túto skutočnosť bolo možné definitívne preukázať
najmä prostredníctvom žalobcom navrhovaného výsluchu svedka B. F., ktorý návrh však bol správcom
dane odmietnutý, s tým, že žalovaný tento postup potvrdil ako správny, napriek tomu, že uvedenú
osobu zaúčal A. I. na vykonávanie úplne rovnakých, ako fakturovaných služieb. Žalobca zdôraznil, že

odhliadnuc od uvedeného trvá na tom, že služby mu boli riadne dodané zo strany spoločnosti TAMZU,
čo bolo preukázané aj vykonanými výpoveďami svedkov, ktoré preukazovali tvrdenia žalobcu. Zdôraznil,
že B. F. bol v kontakte priamo s A. I., ktorý zabezpečoval služby v prospech žalobcu a B. F. mu pri tom
pomáhal, čo podľa žalobcu potvrdzuje, že v prípade B. F. išlo o osobu, ktorú bolo viac ako relevantné
vypočuť, čo však správca dane neučinil.

15. V súvislosti s výpoveďou A. J. žalobca uviedol, že pri ústnom pojednávaní dňa 22.12.2021 bol
dotazovaný A. J. splnomocneným zástupcom žalobcu, či v rámci výstupov boli tabuľky, resp. zápisnice
pre žalobcu a či vie o tejto skutočnosti nájsť nejaké doklady, na ktorú otázku A. J. reagoval tak, že
uvedené nevylučuje a mohol by nájsť kópie, ktoré predloží správcovi dane. Podľa tvrdení správcu dane

uvedené A. J. následne neučinil, avšak žalobca zistil, že tvrdenie správcu dane nebolo pravdivé a zo
strany A. J. došlo k predloženiu tabuliek, a to v dvoch šanónoch (prvý za obdobie 01 - 12/2016 a druhý za
01 - 06/2017), keď tieto odovzdal v kancelárii správcu dane na Daňovom úrade Žilina. Obsahom tabuliek
boli spoločnosťou TAMZU navrhované ceny a objemy jednotlivých podporných služieb za každý deň
a každú obchodnú hodinu, ktoré v danom období odovzdával pracovníkom, a preto podľa žalobcu ide

o pre vec nesmierne podstatné skutočnosti, ktoré však správca dane nepochopiteľne zamlčal, pričom,
ak sa tak stalo zámerne, malo by mať uvedené relevanciu nielen vo vzťahu k napadnutým rozhodnutiam
správcu dane, ale malo by dôjsť aj k vyvodeniu ďalších dôsledkov. Žalobca považoval za absolútne
neakceptovateľné, že žalovaný na túto skutočnosť vôbec nereagoval, rovnako ako v prípade podstatnej
časti argumentácie žalobcu. Vo vzťahu k údajným rozporom v tvrdeniach p. J., o dôvodoch prevodu

spoločnosti TAMZU, resp. zmeny štatutára na K. G. žalobca uviedol, že tieto okolnosti nemali súvislosť
s preverovanými zdaniteľnými plneniami a žalobcom. Zdôraznil, že ak aj na strane TAMZU, resp. p.
J. došlo v roku 2016 k nezákonnému či nepoctivému konaniu v súvislosti s osobou K. G., o ničom
takom žalobca nevedel ani vedieť nemohol. Žalobca zdôraznil, že na údajné rozpory tvrdení A. J. s
tvrdeniami žalobcu bolo poukazované aj na základe toho, že A. J. vo svojom výsluchu dňa 22.12.2021

uviedol, že si myslí že z rokovaní so žalobcom boli vyhotovované aj zápisnice, avšak podľa žalobcu
A. J. uviedol, že si to iba „myslí“ z čoho bolo zrejmé, že na uvedené sa presne nepamätal. Žalobca
poukázal i na výpoveď svedkyne J., ktorá podľa neho výslovne potvrdila, že faktúry v mene TAMZU pre
žalobcu vystavila a podpísala ona na základe pokynov od A. J. a uzatvorených zmlúv, pričom doklady
podpisovala v zastúpení A. J. na základe dohody s ním, na čo mala ústne poverenie od A. J.. Tieto

skutočnosti potvrdili aj osoby A. C., A. E., A. H., A. I. a A. G.. Žalobca poukázal na to, že pokiaľ správca
dane oprel svoje závery o neunesenie dôkazného bremena žalobcom, musel mu predtým správca dane
umožniť toto bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerovali k preukázaniu
riadneho uskutočnenia dodávok. V kontexte uvedeného poukázal na to, že zo strany správcu dane boliodmietnuté jeho návrhy na vypočutie A. E., A. C. a A. G., a to za účelom objasnenia samotného priebehu
poradenských činností a rovnako bolo odmietnuté vypočutie B. F., ako i vykonanie miestneho zisťovania.
Namiesto toho si správca dane po komplikovanej problematike, ako je oblasť energetiky a poradenstva

v rámci nej vytvoril vlastný úsudok, a to na základe informácií zo spisu žalobcu a internetovej stránky
Slovenskejelektrizačnejaprenosovejsústavy.Žalobcazdôraznil,ževrámcipodanýchodvolanípredložil
písomné záznamy zo svedeckých výpovedí vyššie uvedených osôb, ku ktorým sa žalovaný podľa
žalobcu vyjadril tak, že sa jednalo o úplne svojvoľný a klamlivý výklad obsahu predložených písomných
záznamov, pretože tieto osoby potvrdili existenciu obchodného vzťahu medzi TAMZU a žalobcom a

vykonávanie fakturovaných služieb. O A. I. sa nezmieňovali z dôvodu, že pre žalobcu boli dôležité
služby a nie zamestnanec TAMZU, ktorý ich na základe interného poriadku spoločnosti vykonával. K
navrhovanému vypočutiu B. F. žalobca uviedol, že v roku 2017 spoločnosť B. F. prevzala po TAMZU
dodávku fakturovaných služieb voči žalobcovi, pričom B. F. spolupracoval so spoločnosťou TAMZU a
bol v priamom kontakte s A. I., ktorý ho zaúčal, na základe čoho sa jednalo o osobu, ktorá sa mohla
vyjadriť k osobe A. I. a k tomu, ako tento vykonával fakturované služby pre žalobcu, v ktorých následne

pokračoval B. F. prostredníctvom svojej spoločnosti. K odmietnutiu pripojenia spisy z daňových kontrol
voči žalobcovi správcom dane za obdobia august 2017, október 2017 a november 2017 (z dôvodu, že
služby boli vykonané v iných, nasledujúcich zdaňovacích obdobiach s iným dodávateľom, na základe
čoho nemali byť relevantné) žalobca uviedol, že sa nejednalo o nerelevantný dôkaz, keďže z týchto
spisov by bolo preukázané, že správca dane disponoval viacerými informáciami, ktoré boli použiteľné

i v rámci jeho daňovej kontroly a vyrubovacieho konania. Žalobca poukázal na znenie ustanovenia §
68 ods. 3 Daňového poriadku a zdôraznil, že v zmysle uvedeného ustanovenia správca dane vykoná a
nie môže vykonať na základe písomného vyjadrenia žalobcu dokazovanie. Postup správcu dane podľa
žalobcu bol v rozpore s ustanovením § 68 ods. 3 Daňového poriadku, ako i s § 24 ods. 2 Daňového
poriadku.

16. K námietke týkajúcej sa dôkazného bremena žalobca uviedol, že na jeho ťarchu mu boli prikladané
viaceré skutočnosti, ktoré nemal akým spôsobom ovplyvniť a nemohol za ne niesť zodpovednosť.
Neunesenie dôkazného bremena žalovaný a správca dane spájali predovšetkým so skutočnosťami
týkajúcimi sa spoločnosti TAMZU, ktoré žalobca nemal ako objektívne ovplyvniť. Žalovaný sa podľa

žalobcu k jeho podstatnej argumentácii uvedenej v odvolaniach vôbec nevyjadril, preto podľa žalobcu
ide v tejto časti o nepreskúmateľné rozhodnutia. V kontexte uvedeného poukázal žalobca na zistenia
ohľadne dodávateľa TAMZU týkajúce sa predkladania účtovnej závierky, daňového priznania, jeho
nedoplatkov, zrušeniu registrácie pre DPH spoločnosti TAMZU a určenie indexu nespoľahlivého
daňového subjektu. Žalobca konštatoval, že nemôže niesť zodpovednosť za neskoršie správanie

a podnikateľský osud svojich niekdajších obchodných partnerov a nemožno mu klásť na ťarchu
skutočnosti, ktoré nastali ex post a z nich vyvodzovať jeho nedostatočnú obozretnosť. Zdôraznil, že
spoločnosť TAMZU vznikla v roku 2012, v roku 2016 existovala a fungovala niekoľko rokov, podávala
daňové priznania, účtovné závierky a zo žiadnych v tom čase verejne dostupných zdrojov nebolo
možné zistiť informácie, ktoré by nasvedčovali problémom so spoločnosťou TAMZU. V kontrolovanom

obdobíbolaspoločnosťTAMZUekonomickyaktívnou,fungujúcouspoločnosťou,ktorápretretiesubjekty
nejavila žiadne známky toho, že by malo ísť o problematický daňový subjekt. Na podporu tvrdení
žalobca uviedol, že zo zoznamu evidencie zmlúv bolo zrejmé, že p. Comorek, resp. s ním prepojené
personálne a majetkové spoločnosti mali uzatvorené viaceré zmluvy so štátnymi orgánmi, čo podľa
neho svedčilo o tom, že ani štát nemal o tejto osobe, resp. o spoločnostiach, v ktorých vystupoval

žiadne pochybnosti, keďže s ním bol v zmluvných vzťahoch. Poukázal tiež na to, že spoločnosť
TAMZU bola od 21.02.2014 zapísaná v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR
ako znalecká organizácia, spoločnosť TAMZU v priebehu roka 2016 mala 12 vlastných zamestnancov,
pričom p. J. bol podľa obsahu administratívneho spisu zamestnancov spoločnosti TAMZU v pracovnom
pomere aj po jeho odvolaní z funkcie predsedu predstavenstva až do 30.06.2017. Zdôraznil, že je

zrejmé, že p. J. bol v TAMZU zamestnaný na riadiacej pozícii, a teda nielen ako štatutár zapísaný
v obchodnom registri v priebehu celého roka 2016, ale aj ako zamestnanec TAMZU mohol aj bez
osobitného splnomocnenia spoločnosť TAMZU zaväzovať a uskutočňovať právne úkony vo vzťahu
k tretím osobám na základe ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej ako „Občiansky zákonník“). Žalobca v kontexte uvedeného poukázal tiež na okolnosti,

ktoré boli správcom dane prikladané na ťarchu žalobcovi ohľadne personálnych zmien týkajúcich sa
spoločnosti TAMZU, teda zmenu v osobe štatutára spoločnosti, ktorým sa stal K. G., ako aj na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžfk/1/2018 zo dňa 27.09.2018 a sp. zn. 6 Sžfk 53/2017 zo dňa
23.01.2019, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sžfk 61/2017 zo dňa 11.09.2018 a sp. zn. 4Sžfk 67/2017 zo dňa 04.12.2018, v zmysle ktorých, nekontaktnosť dodávateľa v čase výkonu daňovej
kontroly nepreukazuje nekontaktnosť tejto spoločnosti v kontrolovanom zdaňovacom období. Žalobca
odmietol úvahu, že mal očakávať riziko, že v spoločnosti TAMZU v priebehu roka 2016 mohlo dôjsť k

zmene štatutára, ktorá nebola zapísaná v obchodnom registri, na základe toho, že podobný oneskorený
zápisvobchodnomregistriotakmerrokapolnastalajvprípadespoločnostíSCZU.Žalobcakonštatoval,
že s touto spoločnosťou od začiatku roka 2015 nijako nespolupracoval, a teda je logické, že v roku
2016 nesledoval a ani nebol v rámci žiadnej požiadavky primeranej obozretnosti povinný sledovať obsah
zápisov v obchodnom registri týkajúcich sa bývalého dodávateľa, s ktorým bola spolupráca ukončená

pred rokom. V súvislosti s údajnou absenciou obozretnosti žalobcu, poukázal na existenciu princípu
publicity obchodného registra. Žalobca poukázal na to, že voči nemu bolo nezákonným spôsobom
postupované aj ďalším spôsobom, na čo žalovaný vôbec nereagoval, keď správca dane považoval
obchodný vzťah uzatvorený medzi TAMZU a žalobcom za neplatný, pričom zo strany správcu dane
išlo o podstatný argument pre nepriznanie práva na odpočet DPH. Žalobca dal do pozornosti, že aj
prípadná neplatnosť zmluvy by nemala žiaden dopad na reálne poskytnutie služieb zo strany TAMZU,

ktoré bol správca dane povinný skúmať, pričom posudzovanie platnosti zmlúv s ohľadom na personálne
zmeny na strane TAMZU, o ktorých žalobca nemal žiadnu vedomosť a ani nemohol mať, je podľa
názoru žalobcu irelevantné vo vzťahu k priznaniu práva na odpočet DPH. Konštatoval, že posudzovanie
platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov patrí do právomoci civilných súdov a nie daňových úradov.
Správca dane teda išiel až tak ďaleko, že jeho úvahy podľa žalobcu o údajnej neplatnosti faktúr s

poukazom na § 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka prekročili pomyslenú hranicu úplnej arbitrárnosti. V
kontexte uvedeného žalobca poukázal na ustanovenie § 71 a nasl. zákona o DPH, ako aj ustanovenie
§ 31 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

17. Žalobca namietal, že správca dane, ako i žalovaný porušili viaceré zásady daňového konania,

vrátane zásady, podľa ktorej má nielen žalobca, ale aj správca dane postupovať v úzkej súčinnosti s
ním. V súlade s touto zásadou žalobca predkladal správcovi dane všetky dostupné listinné dokumenty,
navrhoval vypočutie viacerých svedkov a možnosť vykonania miestneho zisťovania, preto tvrdenia, že
by z jeho strany nemalo dôjsť k úzkej súčinnosti so správcom dane sa nezakladali na pravde. Doplnil,
že vo všetkých prípadoch išlo z jeho strany o konštruktívne návrhy, ktorých účelom nebolo dosiahnutie

prieťahov v konaní či iných obštrukcií. Zdôraznil, že naopak správca dane, ako i žalovaný odmietli
vykonaťžalobcomnavrhovanédokazovanie,ktorébyboloriadneodôvodnenéanespôsobilobyprieťahy
v konaní. Namiesto vykonania dokazovania správca dane robil dožiadania o skutočnostiach, o ktorých
mal podľa žalobcu vedomosť (okolnosti týkajúce sa štatutára TAMZU). Správca dane, ako i žalovaný
v rozpore so zásadami daňového konania odmietli ako dôkaz pripojiť spisy z iných daňových konaní,

pričom takýmto konaním správca dane a žalovaný nepostupovali len spôsobom, ktorý zamedzoval
naplneniupožiadavkyúzkejsúčinnosti,aleajspôsobom,prostredníctvomktoréhonemohlabyťnaplnená
požiadavka podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku.

18. Žalobca namietal tiež porušenie zásady podľa § 3 ods. 9 Daňového poriadku správcom dane a

žalovaným, ktorá patrí medzi základné zásady správy daní, ktoré sú nevyhnutnými interpretačnými
návodmi, z ktorých je potrebné vychádzať pri realizácii a aplikácii jednotlivých ustanovení právnych
predpisov v oblasti daňového práva. Správca dane žalobcovi nepriznal odpočet DPH podľa žalobcu iba z
dôvodu, že služby odoberal od spoločnosti TAMZU, ktorý bol pre správcu dane nespoľahlivým daňovým
subjektom a nedbal pritom na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali

neodôvodnené rozdiely, čím porušil § 3 ods. 9 Daňového poriadku. Žalobca identické služby ako od
spoločnosti TAMZU následne v ďalšom (bezprostredne nasledujúcom) období odoberal od spoločnosti
Energy consulting & investment s.r.o., pričom vo vzťahu k nim z hľadiska predmetu správca dane v rámci
inej daňovej kontroly nevyslovil neoprávnený odpočet DPH. Táto spoločnosť bola pritom spoločnosťou,
v mene ktorej konal B. F., ktorý sa uvedené činnosti naučil priamo od A. I. zo spoločnosti TAMZU.

Správca dane tvrdil, že v danom prípade sa nejednalo o skutkovo rovnaké konania, keďže malo ísť o
iný prípad, iné zdaňovacie obdobie, s inými okolnosťami a skutkovým stavom, ktorý bol neaplikovateľný
na predmetnú kontrolu. Pri jeho tvrdeniach však absentovalo, v čom konkrétne malo ísť o iný prípad
a iný odlišný skutkový stav. Žalobca zdôraznil, že v danom prípade išlo o poskytovanie identických
služieb žalobcovi spoločnosťou, ktorá v ich poskytovaní priamo pokračovala po spoločnosti TAMZU.

Podľa žalobcu žalovaný vo vzťahu k tejto námietke uplatnil hrubo nezákonný postup, pretože žalobcovi
neumožnil riadne uplatniť svoje práva a uniesť dôkazné bremeno. Žalovaný mal v zmysle Daňového
poriadku k dispozícii procesné prostriedky a nič mu nebránilo v tom, aby v prípade, ak nevedel posúdiť, čiišlo alebo nešlo o rovnaký skutkový stav, vyžiadať si predmetný spisový materiál a následne vyhodnotiť
argumenty žalobcu.

19. Žalobca v podanej žalobe namietal tiež nedôvodnosť prerušenia daňovej kontroly, z dôvodu
zaslania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií s cieľom vypočutia osoby K. G., keďže podľa
žalobcu správca dane nemohol očakávať na základe žiadosti žiadne konkrétne zistenia. Konštatoval,
že správcom dane v Českej republike nebolo realizované vypočutie K. G. ani overenie požadovaných
skutočností o obchodných transakciách a neboli získané žiadne doklady spoločnosti TAMZU, pričom

dňa 15.03.2022 bola správcovi dane doručená čiastočná odpoveď z Českej republiky, a teda podľa
žalobcu, najneskôr ku dňu 15.03.2022 mali pominúť dôvody na prerušenie konania, za ktoré správca
dane považoval potrebu vypočutia K. G.. Prerušenie daňovej kontroly, ak by aj bolo dôvodné, bolo
podľa žalobcu neprimerane dlhé a nebolo ani opodstatnené, pretože medzinárodná výmena informácií
nemohla priniesť žiadne nové zistenia, než tie, ktoré už mal správca dane k dispozícií. Podľa žalobcu
správca dane už na podklade skorších informácií, ktorými disponoval, musel mať znalosť o tom, že

osoba K. G. je nekontaktná, resp., že sa jedná o bieleho koňa, a teda že jej výsluch vzhľadom na
uvedené okolnosti nebude možný. Správca dane podľa žalobcu vykonával dožiadanie k vypočutiu tejto
osoby len formálne a už s vedomosťou, že takýto úkon úspešne vykonaný nebude, na základe čoho
bolo prerušenie daňovej kontroly zjavne neúčelné a nedôvodné. V tejto súvislosti žalobca navrhol aj
naďalej, aby správca dane pripojil k daňovej kontrole žalobcu všetky kompletné daňové spisy z konaní,

v ktorých vystupovala spoločnosť TAMZU, aby vykonaným dokazovaním mohli byť potvrdené, prípadne
vyvrátené tvrdenia žalobcu, uvádzané ohľadne dôvodnosti, prípadne nedôvodnosti prerušenia daňovej
kontroly. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach argumentáciu týkajúcu sa prerušenia konania založil
ibanakonštatovaní,žeprerušeniekonaniabolodôvodné,keďžesprávcadanežiadalovypočutiesvedka
p. G. a predloženie dokladov spoločnosti TAMZU.

20. Žalobca ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutia sú nezákonné, pretože v uvedených prípadoch
došlo aj k zániku práva vyrubiť daň, keď v prípade daňovej kontroly žalobcu za zdaňovacie obdobie
január až november 2016 uplynula základná päťročná lehota uvedená v § 69 ods. 1 Daňového poriadku
dňa 31.12.2021. Žalobca uviedol, že vzhľadom na pandémiu ochorenia COVID-19 a znenie zákona

CORONA, na základe ktorého sa prerušovalo plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň, sa táto lehota
prerušila počas obdobia od 12.03.2020 do 30.09.2020. Podľa žalobcu aj pri zohľadnení tejto skutočnosti
došlo k uplynutiu lehoty dňa 18.07.2022, v rámci ktorej nebol vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie
dane alebo rozdielu dane, ktorým sa rozumie protokol z daňovej kontroly alebo protokol o určení dane
podľa podmienok, pretože protokol z daňovej kontroly bol žalobcovi doručený až dňa 26.08.2022.

21. Žalobca poukázal aj na skutočnosti týkajúce sa spisovania zápisnice z ústneho pojednávania zo
dňa 10.01.2023, na ktorú podľa neho žalovaný nereagoval, keď podľa neho došlo k porušeniu § 19
ods. 1 Daňového poriadku, pretože správca dane mal zápisnicu o ústnom pojednávaní vyhotovenú už
pred konaním pojednávania. Zároveň rozsiahlo poukázal na výber relevantnej judikatúry týkajúcej sa

prenosu dôkazného bremena, preukazovania dodania zdaniteľného plnenia, nekontaktnosti dodávateľa,
zohľadňovania svedeckých výpovedí osôb konajúcich v mene dodávateľa, ako aj ďalšie rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, Najvyššieho správneho súdu SR, ako i Súdneho dvora Európskej únie.

22. Žalobca zároveň namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, ako aj

prvostupňových rozhodnutí a ich následnú nepreskúmateľnosť. Konštatoval, že žalovaný sa
v odôvodnení napadnutých rozhodnutí nevysporiadal s niektorými podstatnými odvolacími námietkami,
prípadne na ne reagoval čisto formalisticky poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného
súdu SR.

Vyjadrenia žalovaného

23. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobám zotrval na skutočnostiach a prijatých záveroch
uvedených v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí a poukázal na priebeh administratívneho konania.
Konštatoval, že väčšina žalobných námietok bola identická s odvolacími námietkami, ku ktorým sa

vyjadril v žalobou napadnutých rozhodnutiach, pričom zotrval na svojom stanovisku k nim a na prijatom
závere v merite veci.24. Vo vzťahu k námietke nevypočutia žalobcom navrhovaných svedkov uviedol, že tieto osoby sa
nevyjadrovali ku konkrétnej činnosti spoločnosti TAMZU, ich vyjadrenia neprispeli k objasneniu činnosti
spoločnosti TAMZU vykonávanej pre žalobcu, pričom z ich vyjadrení vyplývalo, že sa mali uskutočňovať

rokovania s A. J., avšak správcovi dane neboli poskytnuté žiadne zápisy z týchto rokovaní, so žiadnou
osobou zastupujúcou spoločnosť TAMZU. Konštatoval, že vypočutie žalobcom navrhovaných osôb
nemalo vplyv na zistený skutkový stav a záver správcu dane. K požiadavke vypočutia svedka B. F.
uviedol,žetentonebolvpreverovanomobdobívobchodnomvzťahusožalobcom,apretojehovypočutie
nepovažoval za dôvodné.

25. Vo vzťahu k čestnému prehláseniu A. J. uviedol, že sa ním zaoberal, avšak naň neprihliadal,
pretože informácie, ktoré vyplývali z čestného prehlásenia, nemali vplyv na zistený skutkový stav a
prijatý právny záver. Uviedol, že tabuľky, na ktoré poukázal A. J. v prehlásení, obsahovali číselné
záznamy kontrahovaných cien a objemov za hodiny a dni, bez identifikácie koncového zákazníka,
prípadne zmluvy, ktorej sa týkali. Tabuľky podľa žalovaného neobsahovali údaje o osobe, ktorá

ich vypracovala, neobsahovali dátum, kedy boli vypracované, neobsahovali informáciu o prevzatí a
odovzdaní konkrétnymi osobami. Predložené výstupy podľa žalovaného neobsahovali žiadne písomné
informácie, ktoré by mali charakter komunikácie, či odporúčaní v zmysle uzatvorených zmlúv. K
žalobcom navrhovanému miestnemu zisťovaniu uviedol, že miestne zisťovanie v sídle žalobcu nebolo
dôvodné, pretože správca dane nespochybnil činnosť žalobcu ani jeho sídlo. Zdôraznil, že vykonanie

miestneho zisťovania u spoločnosti TAMZU nebolo možné zrealizovať, nakoľko v čase výkonu daňovej
kontroly dodávateľ na adrese uvedenej v Obchodnom registri SR nemal reálne sídlo, čoho dôkazom
je výzva č. 1017002842/2021 zo dňa 09.09.2021, ktorú zaslal správca dane dodávateľovi za účelom
predloženia dokladov, ktorá sa vrátila neprevzatá na daňový úrad s poznámkou doručovateľa, že adresát
je neznámy, pričom správcovi dane neboli poskytnuté žiadne doklady zo strany dodávateľa a uvedená

skutočnosť bola žalobcovi známa.

26. Žalovaný zopakoval svoje vyjadrenia aj vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa
poukazu na § 3 ods. 9 Daňového poriadku, ako i k námietke týkajúcej sa dĺžky daňovej kontroly,
prerušenia daňovej kontroly a zániku práva vyrubiť daň . Zdôraznil, že lehota na zánik práva vyrubiť

daň za zdaňovacie obdobia január až november 2016 sa v danom prípade predĺžila o počet dní,
kedy bola daňová kontrola prerušená, a tiež o obdobie pandémie, a nastala dňa 29.10.2022 a pre
zdaňovacie obdobie december 2016 dňa 29.10.2023. Zdôraznil, že správca dane doručil žalobcovi
protokol z daňovej kontroly dňa 05.09.2022, teda pred uplynutím lehoty na zánik práva vyrubiť daň.
Podľa žalovaného bola lehota na výkon daňovej kontroly stanovená v § 46 ods. 10 Daňového poriadku

dodržaná, pretože trvala celkom 344 dní.

27. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný neumožnil žalobcovi vyjadriť sa pred vydaním napadnutých
rozhodnutí k výsledkom odvolacieho konania odkazujúc na § 74 ods. 3 Daňového poriadku vo vzťahu
k predloženiu žalobcom predložených písomných výpovedí osôb A. I., A. H., A. E., A. G. a A. C.,

žalovaný konštatoval, že v priebehu odvolacích konaní nevykonal žiadne dokazovanie podľa § 74 ods.
3 Daňového poriadku, ale iba preskúmal dôkazy, ktoré boli súčasťou predložených administratívnych
spisov k odvolaniam, a preto sa naň nevzťahoval postup podľa § 74 ods. 3 Daňového poriadku.

28. Žalovaný vzhľadom na uvedené zotrval na výrokoch uvedených v žalobou napadnutých

rozhodnutiach, ako i v rozhodnutiach prvostupňového orgánu a navrhol, aby správny súd podané žaloby
ako nedôvodné podľa § 190 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej ako „SSP“) zamietol.

Repliky žalobcu

29. Žalobca v podaných replikách v zásade zopakoval svoje vyjadrenia uvedené v správnych žalobách.
Zdôraznil, že zo strany žalovaného nebola vysvetlená závažná skutočnosť, prečo správca dane ani

žalovaný doposiaľ zamlčiavali, že A. J. došlo k predloženiu ním uvádzaných tabuliek, ku ktorým bolo
vypracované jeho čestné prehlásenie, a prečo správne orgány tvrdili, že im A. J. listinné dôkazy
nepredložil. O tejto skutočnosti (že k predloženiu došlo) sa žalobca dozvedel až priamo od osoby A.
J., v dôsledku čoho sa v rámci daňovej kontroly a následných vyrubovacích konaní k ich obsahu vôbecnemohol vyjadriť, čo podľa žalobcu možno považovať za výrazný zásah do jeho práv v zmysle Daňového
poriadku. K argumentácii žalovaného týkajúcej sa neumožnenia vyjadrenia sa žalobcovi pred vydaním
napadnutých rozhodnutí k výsledkom odvolacích konaní v zmysle § 74 ods. 3 uviedol, že sa jedná iba

o nesprávne a účelové tvrdenia, ktorými sa žalovaný snaží vyviniť zo svojho nezákonného konania.
Vzhľadomnaobsahžalobounapadnutýchrozhodnutíbolopodľažalobcunepochybné,žežalovanýtakto
predložené dôkazy preskúmaval, teda ich aj vykonal. Žalobca konštatoval, že mu nie je zrejmé, akým
iným spôsobom by malo k vykonaniu dôkazov takéhoto charakteru dôjsť, ak nie tým, že žalovaný sa
oboznámi s ich obsahom, tento následne vyhodnotí, čo vzhľadom na obsah napadnutých rozhodnutí a

aj vyjadrení žalovaného k žalobám očividne vykonal. S poukazom na ustanovenie § 74 ods. 3 Daňového
poriadku podľa žalobcu bolo preto potrebné, aby žalovaný žalobcovi umožnil oboznámiť sa s výsledkami
vykonaného dokazovania, čo žalovaný neučinil. Podľa žalobcu v súvislosti s konaním žalovaného ako i
správcu dane, orgány nepostupovali spôsobom, aby ich konanie prebehlo zákonne, rešpektujúc všetky
zásady daňového konania, ktoré nie je možné uplatňovať individuálne, ale vo vzájomných súvislostiach
a tak aby došlo k čo najúplnejšiemu zisteniu všetkých skutočností potrebných pre správne vyrubenie

dane, ale tak, že ich jediným cieľom bolo chrániť fiškálne záujmy štátu, bez toho, aby boli zachované
zákonné práva a oprávnené záujmy žalobcu.

Dupliky žalovaného

30. Žalovaný právo podať dupliky k replikám žalobcu nevyužil.

Konanie pred správnym súdom

31. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2Sf/28/2023-288 zo dňa 21.01.2025 spojil na

spoločné konanie veci, ktoré sú vedené na Správnom súde Banskej Bystrici pod sp. zn.: 2Sf/28/2023,
2Sf/29/2023, 2Sf/30/2023, 2Sf/31/2023, 2Sf/32/2023 a 2Sf/36/2023 s tým, že veci budú ďalej vedené v
spoločnom konaní pod spoločnou sp. zn. 2Sf/28/2023.

32. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne a miestne príslušný súd vec prejednal na nariadenom

pojednávaní dňa 25.06.2025, na ktoré boli účastníci konania riadne a včas predvolaní v súlade s
§ 108 ods. 2 SSP. Účastníci konania sa pridržali svojich tvrdení uvedených vo svojich písomných
podaniach. Správny súd na pojednávaní rozhodol tak, že rozhodnutia žalovaného č. 101839905/2023,
101840081/2023, 101840319/2023, 101840555/2023, 101840874/2023, 101841069/2023 zo dňa
21.07.2023 zrušil, veci vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal právo na náhradu

dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu.

Relevantné zákonné ustanovenia

33. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv

na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

34. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku; správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

35. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu

a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

36. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH; predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len
"dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.37. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

38. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovarov a služieb vzniká platiteľovi v deň,

keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

39.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH;platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov

a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

40.Podľa§51ods.1písm.a)zákonaoDPH;právonaodpočítaniedanepodľa§49ods.2písm.a)môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

41. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH; sa vierohodnosťou pôvodu faktúry rozumie potvrdenie
totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.

Posúdenie opodstatnenosti žalôb - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

42. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci sú rozhodnutia žalovaného, ktorými
potvrdil rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu dane žalobcovi v celkovej výške 315 847,05
Eur na DPH za zdaňovacie obdobia január až jún 2016, keď žalobcovi nepriznal odpočítanie dane
z dodávateľských faktúr od dodávateľa TAMZU z dôvodu, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok
podľa § 49 ods. 1, 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, keďže nepreukázal, že plnenia

deklarované na faktúrach od dodávateľa Technický a medicínsky znalecký ústav a.s. boli dodané
dodávateľom uvedeným na faktúrach a nebolo preukázané, že tomuto dodávateľovi vznikla daňová
povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH.

43. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo

nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo
opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho
jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom od 01.07.2023). Preto v správnom

súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné
na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho
súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych
orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne
orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).

44. Správny súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v rámci daňového konania je potrebné
rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na
odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na
odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového

podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia
práva.

45. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo

na odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná
osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo
vyplýva, z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plneniaza predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ tieto podmienky
nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo
dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016,

C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci
Kemwater Prochemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24.). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky
patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa,
resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci Kemwater Prochemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.).

46. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie
vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo

najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový
subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne
rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí
z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.

47. Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na skutočnosť, že prenos dôkazného bremena
medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom
konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne
sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie

(povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych
predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených
daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v

takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov
vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese
dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.

novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).

48. Správny súd v kontexte uvedeného tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR
zo dňa 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2023, v zmysle ktorého: „K otázke dôkazného bremena existuje
početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp.

zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn.
5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva,
že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie
splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo
uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou

faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku
pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje
tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk

20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú aj z aktuálnej
rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa
25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023, bod 25.

49. Správny súd po preskúmaní administratívnych spisov dospel k záveru, že pokiaľ správca dane
a žalovaný argumentovali, že žalobca nepreukázal, že mu služby boli dodané od deklarovaného
dodávateľa spoločnosti TAMZU (resp. dodanie od deklarovaného dodávateľa bolo spochybnené),
spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet – dodanie tovarualebo služieb osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s článkom 287
Smernice, teda so statusom platiteľa dane podľa zákona o DPH (z materiálneho hľadiska). Pokiaľ teda
správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie

odpočtu DPH, bolo na žalobcovi, aby udržal svoje dôkazné bremeno a vyvrátil pochybnosti správcu dane
o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH.

50. Vo vzťahu ku žalobnej námietke žalobcu, založenej na tom, že zo strany správcu dane nedošlo
zákonným spôsobom k riadnemu vymedzeniu dôkazného bremena voči žalobcovi, v dôsledku čoho

žalobca počas daňového konania nevedel, čo má vlastne správcovi dane dokazovať (či správca
dane spochybnil reálnosť fakturovaných plnení alebo to, že fakturované plnenia dodal žalobcovi
dodávateľ uvedený na faktúrach), správny súd uvádza, že z obsahu administratívnych spisov (konkrétne
z oboznámenia o výsledkoch daňovej kontroly a z Protokolu) vyplýva, že správca dane vykonal
dokazovanie zamerané na dodávateľa TAMZU. Na základe jeho zistení (nekontaktnosť dodávateľa,
nepredloženie dokladov, nepotvrdenie vierohodnosti faktúr predložených kontrolovaným daňovým

subjektom, spochybnenie oprávnenosti osoby na vystavenie faktúr za TAMZU a spochybnenie
zmluvného vzťahu) následne správca dane v oboznámení o výsledkoch daňovej kontroly zo
dňa19.07.2022, žalobcu rozsiahlo oboznámil so zisteniami týkajúcimi sa vykonávanej daňovej kontroly,
na základe uvedených zistení konštatoval, že „kontrolovaným daňovým subjektom neboli predložené
žiadne relevantné dôkazy, ktoré by dokazovali skutočné dodanie tovarov a služieb dodávateľom

uvedeným na faktúrach, čím kontrolovaný daňový subjekt nesplnil povinnosti voči správcovi dane, ktoré
mu ukladá daňový poriadok v § 24 a § 45 ods. 2 písm. d) daňového poriadku“, a zároveň žalobcu
vyzval, aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil, nepravdivé údaje opravil a pravdivosť údajov
riadne preukázal, ako aj využil svoje právo na vyjadrenie sa k skutočnostiam zisteným správcom dane
pri kontrole a spôsobu ich zistenia. Zároveň z Protokolu vyplynulo, že „predložený prehľad spárovaných

faktúr nie je dôkazom o tom, že dodania boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a to
TAMZU“, „nie je relevantným dôkazom, že fakturované služby skutočne vykonal TAMZU“, „pre správne
posúdenie oprávnenosti odpočtu DPH zo strany správcu dane je nevyhnutné zistiť, kto konkrétne službu
vykonal“. Z uvedeného a rovnako aj z ďalších častí oboznámenia a Protokolu citovaných žalobcom
v žalobách na str. 13, je podľa správneho súdu v celkovom kontexte zrejmé, že správca dane spochybnil

skutočné dodanie služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach – spoločnosťou TAMZU, na základe
čoho tak nemohlo obstáť tvrdenie žalobcu, že nevedel, v čom spočívalo jeho dôkazné bremeno a čo mal
konkrétne správcovi dane dokazovať. Pokiaľ sa žalobca snažil naznačiť, že správca dane postupoval
zmätočne, na základe čoho spochybňoval aj reálnosť fakturovaných plnení, ako aj to, že fakturované
plnenia dodal žalobcovi dodávateľ uvedený na faktúrach, správny súd dospel k záveru, že z obsahu

administratívnych spisov vyplynulo, že správca dane dospel k záveru, na základe ktorého sa domnieval,
že služby mohli byť reálne vykonané žalobcom prostredníctvom jeho vlastných zamestnancov, čím
opätovne spochybnil dodanie služieb dodávateľom uvedeným na faktúre, teda spoločnosťou TAMZU.
S ohľadom na uvedené, nemohlo dôjsť postupom správcu dane k nezákonnému postupu, ktorým by
žalobcovi znemožnil uniesť jeho dôkazné bremeno v dôsledku nejasného vymedzenia pochybností

správcu dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly. Správny súd zároveň uvádza, že jednou zo
základných zásad v daňovom konaní je i súčinnosť so správcom dane, a preto pokiaľ by žalobcovi
nebolo zrejmé na základe vyjadrenia správcu dane uvedeného v oboznámení, čo tvorí jeho dôkazné
bremeno a čo má dokazovať (čo sa ale netýkalo posudzovaných vecí), nič mu nebránilo v rámci
súčinnosti obrátiť sa na správcu dane a žiadať o spresnenie, prípadne identifikáciu zistených nejasností

správcu dane v danom čase. Správny súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že žalobnú námietku
žalobcu o riadnom nevymedzení dôkazného bremena správcom dane a následnej nepreskúmateľnosti
rozhodnutí, vyhodnotil ako nedôvodnú.

51. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, týkajúcej sa unesenia dôkazného bremena žalobcom,

správny súd uvádza, že nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že žalobca nemôže niesť zodpovednosť za
neskoršie správanie a podnikateľský osud svojich niekdajších obchodných partnerov a nemožno mu
klásť na ťarchu skutočnosti, ktoré nastali „ex post“. V predmetných konaniach však boli vo vzťahu
k posúdeniu a vyhodnoteniu unesenia dôkazného bremena žalobcom relevantné podľa správneho súdu
viaceré skutočnosti a zistenia správcu dane v priebehu daňovej kontroly. Správca dane pri vykonávaní

daňovej kontroly zistil, že hlavnou činnosťou žalobcu je poradenstvo v energetike a že žalobca uzatvoril
Rámcovú zmluvu o poskytovaní podporných služieb o dodávke regulačnej elektriny so spoločnosťou
Slovenská elektrizačná a prenosová sústava, a.s., na základe ktorej mu boli zriadené prístupy pre
oprávnené osoby do informačného systému DAMAS, kde na pozícii užívateľa boli registrovaní A. D.E., A. F. G., M. E., ktorí mohli v systéme zapisovať a upravovať ponuky. Žalobca mal dlhoročnú prax
v oblasti energetiky, vzťahy so spoločnosťami vystupujúcimi na trhu s energiami, ako aj spomenuté
prístupy do systému DAMAS, na to, aby prípadne sám zabezpečil predmetné služby pre svojich

odberateľov. Správca dane mal pri vykonávaní daňovej kontroly preukázané dodanie služieb žalobcom
pre jeho odberateľov, a to na základe archivovania výstupov preukazujúcich predmet dodania pre
koncových zákazníkov žalobcu, avšak žalobca správcovi dane neposkytol dôkazy k vstupom, ktoré mal
pre žalobcu zabezpečovať dodávateľ TAMZU v súvislosti s plneniami pre zákazníkov žalobcu. V tejto
súvislosti žalovaný a správca dane poukázali najmä na uzatvorené Zmluvy o poskytovaní poradenských

a konzultačných služieb, v zmysle ktorých mali byť všetky oznámenia medzi zmluvnými stranami
uzatvorené v písomnej forme (časť 11 Oznamovanie, bod 11.1), čo nebolo preukázané, a zároveň aj
na rozporuplné vyjadrenia A. J. (zastupujúceho dodávateľa TAMZU) a žalobcu, keď A. J. tvrdil, že
zápisy z rokovaní boli vykonané a žalobca tvrdil, že zápisy vykonané neboli a nedisponuje nimi. V rámci
daňovej kontroly žalobca predložil mesačné správy slúžiace na zosumarizovanie všetkých činností
dodaných žalobcom pre konečného zákazníka, výsledkom ktorých bola dodávka regulačnej elektriky,

slúžiace na účely výpočtu fakturovanej sumy, ktoré nebolo možné považovať za špecifikáciu a podklady
poskytnutej služby zo strany dodávateľa TAMZU. Pokiaľ sa jednalo o výstupy zo systému DAMAS, tieto
neobsahovali informácie, z ktorých by bolo možné preukázať reálnosť dodania preverovaných služieb
zo strany dodávateľa, pričom žiadne listinné dôkazy (napr. emailová komunikácia medzi dodávateľom
a žalobcom), ani iné písomnosti vystavené v zmysle uzatvorených zmlúv medzi dodávateľom TAMZU

a žalobcom (napr. výstupy z osobných stretnutí) reálne preukazujúce komunikáciu medzi nimi, a tým
aj skutočnú realizáciu poradenstva zo strany dodávateľa v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobia
január – jún 2016, predložené neboli. Správny súd nespochybňuje, že v rámci poradenstva v oblasti
energetiky poskytovaného dodávateľom TAMZU sa mohlo jednať o špecifické služby, ktorých priebeh
mohol byť komplikovane hmotne uchopiteľný a mali byť poskytované v rámci krátkych časových

intervalov počas dňa, čo však ale zároveň neznamená, že z takto dodaných služieb, žalobca nemal
mať zabezpečené listinné dôkazy, na základe ktorých by následne vedel dostatočne preukázať dodanie
služieb dodávateľom. Vo vzťahu k žalobcom uvedeným vyjadreniam v podaných žalobách o tom, že
v prípade fakturovaných služieb sa jednalo o služby poskytované na základe vlastného know-how
spoločnostiTAMZUažalobcasámnemalvdanomčasemožnosťtietoslužbyrealizovaťprostredníctvom

vlastných kapacít, správny súd uvádza, že ako rozporuplné sa potom javí aj vyjadrenie konateľa
žalobcu na ústnom pojednávaní v rámci administratívnych konaní, v ktorom sám uviedol, že keby vedel,
z akých zdrojov čerpá dodávateľ TAMZU, nepotreboval by ho na spoluprácu. Žalobca mal preukázateľne
dlhoročnú prax v oblasti energetiky, vzťahy so spoločnosťami vystupujúcimi na trhu s energiami, ako
aj prístupy do informačného systému DAMAS, na základe čoho správca dane a žalovaný dospeli

k záveru, o tom, že disponoval možnosťami na to, aby sám zabezpečil predmetné služby pre svojich
odberateľov. Správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že u dodávateľa TAMZU došlo k zmene
sídla i zmene štatutára s tým, že na adrese nového sídla bol dodávateľ nezastihnuteľný, nebolo možné
u neho vykonať miestne zisťovanie a ani získať žiadne doklady, pričom aj jeho jediný štatutárny orgán
K. G. (občan Českej republiky) bol nekontaktný. Správca dane sa snažil zabezpečiť výsluch K. G.

z dôvodu správneho určenia dane, z dôvodu verifikácie poskytovaných plnení a za účelom získania
všetkých relevantných dokladov k preverovaným plneniam, ktorými ako štatutár dodávateľa TAMZU
mal disponovať, aj na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií č. 100219685/2022 zo dňa
03.02.2022, avšak z konečnej odpovede správcu dane v Českej republike č. 208230/2022 zo dňa
18.05.2022 vyplynulo, že napriek viacerým predvolaniam, ako aj predvedeniu, sa K. G. nepodarilo

vypočuť ani získať potrebné dôkazy, pretože tento je nekontaktnou osobou. Z vyjadrenia A. J., ktorý bol
v preverovanom období predsedom predstavenstva dodávateľa TAMZU vyplynulo, že nevedel uviesť
informačné systémy a zdroje informácií využívané pri poskytovaní služieb pre žalobcu a že dodávateľ
TAMZU nemal žiadne špeciálne oprávnenia pre oblasť energetiky, ani ich nepotreboval, pričom ceny
za poskytnuté služby mal navrhovať už nebohý A. I., avšak o ich vzájomnej komunikácii neposkytol

žiadne dôkazy. Vo vzťahu k skutočnostiam rozsiahlo uvádzaným žalobcom v žalobách ohľadne osoby
A. I. správny súd uvádza, že nijako nespochybňuje, že A. I. ako zamestnanec dodávateľa TAMZU
(ktorá skutočnosť bola preukázaná výpisom zo Sociálnej poisťovne) mohol podklady vypracovávať
v mene svojho zamestnávateľa, ako pochybné sa však javí vyjadrenie A. J., ktorý nedisponoval
žiadnymi dôkazmi o ich vzájomnej komunikácii, napriek tomu, že A. I. mal navrhovať cenotvorbu za

poskytnuté služby dodávateľa a mal byť v podstate jediným vykonávateľom služieb za dodávateľa
TAMZU. Skutočnosti uvádzané správcom dane a žalovaným vo vzťahu k osobe A. I. ohľadne toho, že
nemal dostávať adekvátnu odmenu za svoje služby, boli uvádzané v kontexte celkového poukázania
a dokreslenia situácie ohľadne toho, že výška zárobku A. I. bola v nepomere k výške tržieb, ktoré malibyť v podstate len v dôsledku ním vykonávanej činnosti pre zamestnávateľa TAMZU ako dodávateľa
žalobcu vyplatené žalobcom pre TAMZU. Tieto závery správcu dane boli teda len jednými z viacerých,
na základe ktorých došlo následne k nepriznaniu odpočtu dane žalobcovi z dodávateľských faktúr od

dodávateľa TAMZU, keďže indikovali v celkovom kontexte spochybnenie dodania plnení dodávateľom
TAMZU.Vovzťahukpredloženýmmesačnýmsprávamslúžiacimnazosumarizovaniečinnostídodaných
žalobcom pre konečných zákazníkov, ktorých výsledkom bola dodávka regulačnej elektriny, správca
dane správne uviedol, že tieto nebolo možné považovať za špecifikáciu a podklady poskytnutých služieb
zo strany dodávateľa TAMZU, ale len za doklady slúžiace na účely výpočtu fakturovanej sumy, keď aj

sám žalobca uviedol, že tieto „slúžili na zosumarizovanie všetkých činností pre konečného zákazníka
v zmysle uzatvorených zmlúv a ako podklad k fakturácii obojstranne odsúhlasených objemov a tržieb
za PpS.“ Žalobca zároveň poukazoval v tejto časti aj na nevykonanie miestneho zisťovania v sídle jeho
spoločnosti,ktorévšakbolodostatočneodôvodnenéžalovanýmtým,ževykonaniemiestnehozisťovania
u žalobcu nebolo dôvodné, pretože správca dane nijako nespochybnil činnosť žalobcu ani jeho sídlo.
Rovnako tak dostatočne odôvodnil nevypočutie žalobcom navrhovaných svedkov (A. B. C., A. D. E.,

A. F. G.) a neprihliadnutie na žalobcom predložené výpovede osôb (A. B. C., A. D. E., A. N. H., A.
L. I., A. F. G.), kde sa možno stotožniť s jeho vyjadrením o tom, že žalobcom uvádzané osoby sa
nevyjadrovali ku konkrétnej činnosti dodávateľa TAMZU a ich vyjadrenia nijako neprispeli k objasneniu
jeho činnosti vykonávanej pre žalobcu, pretože z vyjadrení týchto osôb vyplynulo, že sa uskutočňovali
rokovania s A. J., o ktorých ale v čase rozhodovania správcu dane neboli poskytnuté žiadne zápisy

z rokovaní, na základe čoho vypočutie navrhovaných osôb a predloženie výpovedí nemalo vplyv na
správcom dane zistený skutkový stav a jeho záver. Správca dane a žalovaný sa vysporiadali aj so
žalobcom navrhovaným výsluchom B. F., ktorý ako bolo počas daňovej kontroly zistené, sa nepodieľal
na preverovaných plneniach počas roku 2016 a spolupráca so spoločnosťou Energy consulting &
investment s.r.o. (v ktorej bol konateľom) sa začala aj podľa vyjadrenia žalobcu až po ukončení

spolupráce žalobcu s dodávateľom TAMZU (t. j. 30.06.2017). B. F. na základe zistení správcu dane nebol
v preverovanom období zamestnancom dodávateľa TAMZU, nebol ani v žiadnom obchodnom vzťahu
so žalobcom alebo dodávateľom TAMZU a nemal ani živnosť, na základe ktorej by mohol vykonávať
činnosť pre dodávateľa TAMZU. Správny súd na základe posúdenia všetkých uvedených skutočností,
pokiaľ sa jedná o žalobcom vznesenú námietku ohľadne unesenia dôkazného bremena v tejto časti

uvádza, že túto vyhodnotil ako nedôvodnú, keď z obsahu administratívnych spisov vyplynulo, že žalobca
v priebehu daňovej kontroly a následne počas vyrubovacích konaní podal síce vyjadrenia k priebehu
spolupráce (čo vyplynulo z predložených dokladov, ako aj z výsluchu konateľa žalobcu, výsluchu A. J.
a zamestnankyne TAMZU L. J.), ku komunikácii s dodávateľom TAMZU, avšak jeho vyjadrenia neboli
preukázanéapodporenérelevantnýmidôkazmi,vzhľadomktomu,žepredloženédôkazysatýkalinajmä

realizácie poradenských a konzultačných služieb vo vzťahu k odberateľom žalobcu, ako koncovým
spotrebiteľom služieb.

52. Pokiaľ žalobca v podaných žalobách poukazoval aj na ďalšie skutočnosti a zistenia správcu
dane (napr. poukazovanie na Zmluvy o prevode práv a povinností uzatvorené medzi spoločnosťou

SLOVENSKÝ CERTIFIKAČNÝ A ZNALECKÝ ÚSTAV, a.s. a spoločnosťou TAMZU, posudzovanie
platnosti obchodného vzťahu medzi žalobcom a dodávateľom TAMZU, okolnosti týkajúce sa vykonania
zmien u dodávateľa TAMZU, obozretnosť žalobcu, ...), správny súd zdôrazňuje, že žiadna z nich
nebola hlavným dôvodom na nepriznanie odpočtu DPH, ale tieto boli vyhodnocované správcom dane
v kontexte všetkých súvislostí, ktoré boli zistené v rámci daňovej kontroly a po posúdení všetkých

zabezpečených a vykonaných dôkazov, na základe ktorých následne správca dane dospel k záveru
o spochybnení dodania predmetných služieb dodávateľom TAMZU. Správca dane následne svoje
pochybnosti formuloval a oboznámil s nimi žalobcu, čím došlo k prenosu dôkazného bremena späť
na žalobcu, ktorý následne podľa správcu dane nepredložil relevantné dôkazy odstraňujúceho jeho
pochybnosti, na základe čoho dospel k záveru o spochybnení vykonania služieb akoukoľvek inou

zdaniteľnou osobou z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom.

53. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia zásad daňového konania, založenej
na tom, že správca dane aj žalovaný odmietli vykonať žalobcom riadne odôvodnené dokazovanie,
správny súd opätovne poukazuje na to, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, správca dane

vykonáva a vedie dokazovanie, pričom jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie a správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, avšak je povinný zistiť skutkový stav veci čonajúplnejšie, pričom daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve
správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní,
aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia

dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné
postupovať. Pokiaľ preto správca dane a žalovaný nevykonali niektoré dôkazy navrhnuté v rámci konaní
žalobcom a ich nevykonanie riadne odôvodnili, postupovali v súlade so zákonom, na základe čoho
správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti tejto žalobnej námietky.

54. Pokiaľ žalobca ďalej namietal porušenie zásady v zmysle § 3 ods. 9 Daňového poriadku poukazujúc
na skutkovo zhodný prípad – dodanie identických služieb žalobcovi zo strany spoločnosti Energy
consulting & investment s.r.o. v rámci inej daňovej kontroly, pri ktorej nebol vyslovený neoprávnený
odpočet DPH, správny súd sa stotožnil s argumentáciou uvedenou správcom dane a žalovaným, o tom
že spoločnosť Energy consulting & investment s.r.o. v preverovanom období neposkytovala žalobcovi
žiadne dodania, táto spoločnosť nebola predmetom preverovania, pričom dodania tejto spoločnosti

neboli predmetom preskúmania v rámci odvolaní za preverované zdaňovacie obdobia. Pokiaľ žalobca
uviedol, že žalovaný k tomuto jeho argumentu uviedol, že ide o relevantný argument, avšak nakoľko mu
nebol poskytnutý spisový materiál, nebolo možné preveriť žalobcove tvrdenia o totožnosti skutkového
stavu, správny súd má za to, že hlavnou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k tejto námietke bolo
neposkytovanie služieb spoločnosťou Energy consulting & investment s.r.o. žalobcovi v preverovanom

období a ďalších, v predchádzajúcej vete uvedených argumentov, pričom neposkytnutie spisového
materiálu bolo uvedené iba nad rámec tohto odôvodnenia. V predmetných veciach bolo podľa správneho
súdunevyhnutnéskúmanieobchodnéhovzťahuadodaniamedzižalobcomajehododávateľomTAMZU,
na základe čoho nebolo možné iné zdaniteľné obchody s inými spoločnosťami (Energy consulting
& investment s.r.o.) považovať za porovnateľné, na základe čoho správny súd dospel k záveru

o nedôvodnosti tejto žalobcom vznesenej žalobnej námietky.

55. Vo vzťahu ku žalobcom vznesenej žalobnej námietke týkajúcej sa nedôvodnosti prerušenia
daňovej kontroly založenej na tom, že prerušenie konania podľa žalobcu nebolo vôbec opodstatnené,
keď medzinárodná výmena informácií podľa neho nemohla priniesť žiadne nové zistenia, správny

súd uvádza, že správca dane k prerušeniu daňovej kontroly a realizácii medzinárodnej výmeny
informácií dospel po tom, čo preveroval obchodný vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom TAMZU,
u ktorého medzičasom došlo k zmene štatutárneho orgánu, u ktorého chcel preveriť dodávateľský
vzťah, zabezpečiť predloženie potrebných dokladov z dôvodu správneho určenia dane, z dôvodu
verifikácie poskytovaných plnení a za účelom získania všetkých relevantných dokladov k preverovaným

plneniam, ktorými ako štatutár dodávateľa TAMZU mal disponovať. Možnosť prerušiť výkon daňovej
kontroly v prípade potreby a náležitého odôvodnenia (čo v predmetných prípadoch bolo naplnené) je
kompetenciou správcu dane, ktorú správca dane v predmetných prípadoch využil a náležite odôvodnil,
pričom bezodkladne potom, ako obdržal kompletnú odpoveď správcu dane v Českej republike č.
208230/2022 zo dňa 18.05.2022, pokračoval vo výkone daňovej kontroly ďalej. Správny súd na základe

uvedeného, z dôvodu, že prerušenie daňovej kontroly správcom dane bolo súladné so zákonom, aj túto
žalobnú námietku žalobcu posúdil ako nedôvodnú.

56. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa dĺžky daňovej kontroly a zániku práva vyrubiť daň,
správny súd uvádza, že daňová kontrola bola práve s v predchádzajúcom odseku uvedenou realizáciou

medzinárodnej výmeny informácií prerušená odo dňa 08.02.2022 do 18.05.2022 v zmysle § 61 ods. 1
písm. b) Daňového poriadku, ktoré prerušenie bolo už s ohľadom na vyššie konštatované, dôvodné.
Prerušenie konania z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií tak, ako to správne uviedol žalovaný,
trvalo 99 dní a v súlade s § 61 ods. 6 Daňového poriadku, v zmysle ktorého počas prerušenia daňového
konania lehoty neplynú, neplynula ani lehota na zánik práva vyrubiť daň. Žalovaný rovnako správne

poukázal na znenie § 9 zákona Lex korona, v zmysle ktorého platí, že „počas obdobia pandémie
sa prerušuje plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň“. Ak sa teda jedná o akékoľvek zdaňovacie
obdobie, pri ktorom plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň spadá do obdobia pandémie, potom sa
prekluzívna lehota (tak ako to správne uviedol žalovaný) na zánik práva vyrubiť daň v tomto zdaňovacom
období prerušuje o celé obdobie pandémie v súlade s § 9 zákona Lex korona. Vzhľadom k tomu,

že v zmysle zákona Lex korona bolo obdobím pandémie, obdobie od 12.03.2020 do 30.09.2020 (t. j.
202 dní), lehota na zánik práva vyrubiť daň žalobcovi za zdaňovacie obdobia január až jún 2016 sa
predĺžila o počet dní, kedy bola prerušená daňová kontrola, a tiež o obdobie pandémie, a nastala dňa
29.10.2022. Správny súd uvádza, poukazujúc na znenie § 69 ods. 1, 2 a § 69 ods. 3 písm. a) Daňovéhoporiadku, upravujúce lehotu ohľadne nemožnosti vyrubenia dane a úkonu smerujúceho na vyrubenie
dane, že Protokol, ktorý sa považuje podľa Daňového poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie dane
bol žalobcovi vychádzajúc z obsahu administratívnych spisov doručený žalobcovi preukázateľne dňa

05.09.2022 (čo žalobca nenamietal), na základe čoho bola žalobná námietka žalobcu o zániku práva
vyrubiť daň nedôvodná. Rovnako nedôvodná bola aj námietka týkajúca sa nedodržania dĺžky výkonu
daňovej kontroly, pretože daňová kontrola bola preukázateľne začatá dňa 21.06.2021 a zohľadňujúc
jej prerušenie (v období od 08.02.2022 do 18.05.2022), počas ktorého lehoty neplynuli, bola ukončená
dňa 05.09.2022, trvala teda celkovo 344 dní (od 21.06.2022 do 08.02.2022 – 233 dní, od 18.05.2022

do 05.09.2022 – 111 dní), na základe čoho správny súd dospel k záveru, že bola dodržaná zákonom
stanovená jednoročná lehota na výkon daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku.

57. Správny súd k žalobnej námietke žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí
a prvostupňových rozhodnutí z dôvodu nedostatočného odôvodnenia v stručnosti uvádza, že po
preskúmaní rozhodnutí dospel k záveru, že tieto obsahovali dostatočné odôvodnenie, ako aj správnu

úvahu, z ktorej vyplývalo, na základe akých skutočností žalovaný a prvostupňový správny orgán
rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokových častiach napadnutých rozhodnutí a prvostupňových
rozhodnutí, na základe čoho nebolo možné konštatovať ich nepreskúmateľnosť. Správny súd zároveň
zdôrazňuje, že správny orgán nie je povinný vysporiadať sa v odvolacom konaní s každou námietkou
účastníkov konania, t. j. vykonávať dokazovanie výlučne v intenciách požiadaviek účastníkov konania,

ale zodpovedať len na tie argumenty a námietky, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/2005). Za vadu rozhodnutia taktiež nemožno
považovať skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia nevyhovujú subjektívnym predstavám žalobcu ako
účastníka správneho konania (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 10 Sžk 50/2018).

58. Správny súd však ako dôvodnú námietku, na základe ktorej dospel k záveru o potrebe zrušenia
napadnutých rozhodnutí, vyhodnotil žalobnú námietku žalobcu týkajúcu sa podstatného porušenia
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných
rozhodnutí. Správny súd po preskúmaní obsahu administratívnych spisov a napadnutých rozhodnutí
dospel k zisteniu, že žalovaný sa v napadnutých rozhodnutiach nijako nezaoberal a nevysporiadal

s čestným vyhlásením A. J. ohľadne ním predložených dôkazov – tabuliek správcovi dane, ktoré A.
J. predložil v dvoch šanónoch správcovi dane (jeden za obdobie 01-12/2016 a druhý za obdobie
01-06/2017) a ktoré žalobca predložil spoločne s odvolaniami voči rozhodnutiam správcu dane.
Obsahom týchto tabuliek boli dodávateľom TAMZU navrhované ceny a objemy jednotlivých podporných
služieb za každý deň a každú obchodnú hodinu, ktoré v preskúmavanom období odovzdával

pracovníkom. Správny súd zdôrazňuje, že žalovaný sa vo vzťahu k skutočnostiam uvedeným v tomto
čestnom vyhlásení a predloženým dôkazom zo strany A. J. v napadnutých rozhodnutiach nijako
nevysporiadal a vyjadril sa k nim až vo vyjadreniach k žalobám, čo však nebolo možné vyhodnotiť
ako postačujúce, pretože s uvedeným sa mal vysporiadať už v napadnutých rozhodnutiach. Žalovaný
preto na základe uvedeného v napadnutých rozhodnutiach nedal relevantnú odpoveď na žalobcom

vznesené odvolacie námietky, keď vôbec neuviedol a ani z obsahu jeho rozhodnutí nebolo zrejmé,
či sa týmto čestným vyhlásením a predloženými tabuľkami vôbec zaoberal, prípadne ako ich posúdil
a vyhodnotil vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a prípadnému uneseniu dôkazného bremena
žalobcom. Správny súd dospel k záveru, že je nevyhnuté, aby sa žalovaný čestným vyhlásením A.
J. a najmä s ním súvisiacimi dôkazmi (tabuľkami) predloženými žalobcom v podaných odvolaniach

zaoberal, pretože tieto dôkazy by po ich posúdení a následnom vyhodnotení, mohli mať prípadný
vplyv aj na posúdenie unesenia dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu správcom dane
a žalovaným spochybnenej hmotnoprávnej podmienky – dodania predmetných služieb dodávateľom
TAMZU a preukázaniu obchodného vzťahu medzi žalobcom a týmto jeho dodávateľom. Správny súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že nekonštatuje a nevyslovuje právny záver o tom, že v dôsledku

predložených dôkazov A. J. bolo splnené preukázanie dodania predmetných služieb dodávateľom
TAMZU žalobcovi, ale je nevyhnutné, aby sa žalovaný týmto vyhodnotením a posúdením dôsledne
zaoberal a následne svoje závery aj riadne nanovo odôvodnil a dal tak relevantnú odpoveď na žalobcom
vznesené odvolacie námietky aj v tomto smere.

59. Ako dôvodnú vyhodnotil správny súd tiež námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že žalovaný
neumožnil žalobcovi vyjadriť sa pred vydaním napadnutých rozhodnutí k výsledkom odvolacích
konaní v zmysle § 74 ods. 3 Daňového poriadku. Hoci žalovaný uviedol, že v priebehu odvolacích
konaní nevykonal žiadne dokazovanie, iba preskúmaval dôkazy, ktoré boli súčasťou predloženýchadministratívnych spisov k odvolaniam, a preto sa na neho nevzťahuje postup v zmysle uvedeného
ustanovenia, správny súd dospel k záveru, že pokiaľ sa žalovaný oboznámil s písomnými výpoveďami
(A. B. C., A. D. E., A. H., A. I. a A. G.) predloženými žalobcom (čo vyplýva z obsahu napadnutých

rozhodnutí) a v napadnutých rozhodnutiach uviedol obsah týchto výpovedí, a zároveň vyhodnocoval
závery z nich vyplývajúce, vykonal dokazovanie a mal preto žalobcovi umožniť vyjadriť sa pred vydaním
napadnutých rozhodnutí k výsledkom odvolacích konaní. Tým, že žalovaný žalobcovi neumožnil
vyjadriť sa k výsledkom odvolacích konaní (ako aj nevysporiadaním sa s predloženým čestným
vyhlásením uvedeným v predchádzajúcom bode tohto odôvodnenia), došlo podľa správneho súdu

žalovaným k porušeniu procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí, čím došlo k zásahu do práv žalobcu. Správny súd
zdôrazňuje, že v uvedenom prípade sa nejedná o zrušenie napadnutých rozhodnutí len z toho dôvodu,
aby sa formálne zopakoval postup v administratívnych konaniach, ale dôvodom zrušenia bol práve
citeľný zásah do práv žalobcu.

60. Nad rámec uvedeného správny súd konštatuje, že nespochybňuje a reflektuje výber judikatúry,
na ktorú až vyčerpávajúco poukázal žalobca na str. 66 – 81 žaloby, avšak správny súd považuje
za nevyhnutné zdôrazniť, že nestačí žalobcom poukázať na judikatúru, ale aj náležitým spôsobom
a dostatočne konkrétne uviesť vecnú súvislosť s preskúmavanými vecami, pretože len samotný poukaz
žalobcu na rozhodnutia bez tejto súvislosti nepostačuje na vyslovenie nezákonnosti napadnutých

rozhodnutí.

61. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru, že v administratívnych
konaniach došlo k takým podstatným porušeniam ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoréodôvodňovalizrušenienapadnutýchrozhodnutížalovanéhoč.101839905/2023,101840081/2023,

101840319/2023, 101840555/2023, 101840874/2023, 101841069/2023 zo dňa 21.07.2023 podľa § 191
ods. 1, písm. g) SSP a vrátenie vecí žalovanému na ďalšie konania a rozhodnutia.

62. Úlohou žalovaného vzhľadom na uvedené, bude vysporiadať sa so žalobcom predloženým čestným
vyhlásením A. J. a ním predloženými dôkazmi (tabuľkami), ich následné posúdenie a vyhodnotenie

vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a prípadnému uneseniu dôkazného bremena žalobcom vo
vzťahu k preukázaniu správcom dane a žalovaným spochybnenej hmotnoprávnej podmienky – dodania
predmetných služieb dodávateľom TAMZU a preukázaniu obchodného vzťahu medzi žalobcom a týmto
jeho dodávateľom, ako aj oboznámiť žalobcu s výsledkami odvolacích konaní v prípade vykonaného
dokazovania výpoveďami osôb (A. B. C., A. D. E., A. H., A. I. a A. G.) predloženými žalobcom a umožniť

mu pred vydaním rozhodnutí vyjadriť sa k týmto výsledkom v zmysle ustanovenia § 74 ods. 3 Daňového
poriadku.

63. Správny súd zamietol žalobcom navrhnuté dokazovanie ohľadne výsluchu svedka B. F. vzhľadom
na to, že nepovažoval za dôvodné vykonanie tohto dôkazu z dôvodu, že spoločnosť Energy consulting

& investment s.r.o., ktorej konateľom je B. F., neposkytovala žalobcovi v preverovaných obdobiach
žiadne dodania, táto spoločnosť nebola predmetom preverovania, dodania tejto spoločnosti neboli
predmetom preskúmavania za predmetné zdaňovacie obdobie a B. F. v preverovanom období ani
nebol v žiadnom preukázateľnom obchodnom vzťahu so žalobcom. Správny súd vzhľadom na uvedené
nevzhliadol žiadny súvis s prejednávanými vecami a takto navrhované dokazovanie nevykonal, pretože

ho nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie vo veci.

64. Správny súd rovnako zamietol žalobcov návrh na vykonanie dokazovania – pripojenie
daňových spisov z daňovej kontroly voči spoločnosti TAMZU, keď predmetom súdneho prieskumu
v prejednávaných veciach boli rozhodnutia týkajúce sa výkonu daňovej kontroly voči žalobcovi a nie

voči spoločnosti TAMZU. Správny súd navrhované dokazovanie pripojením daňových spisov z daňovej
kontroly voči spoločnosti TAMZU nevykonal, keďže ho s ohľadom na zistené a preukázané skutočnosti
ani nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie.

65. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal voči žalovanému

náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP, keď zaviazal
žalovaného na ich zaplatenie žalobcovi v súdom určenej lehote, s výnimkou špecifikácie výšky
trov konania, o ktorej prináleží rozhodnúť vyššiemu súdnemu úradníkovi samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.66. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
66. Senát správneho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods.
2 SSP).
Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote
do jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.