Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 22, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/66/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2722201541
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2722201541.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobcu: A. A. B., C., nar. XX.XX.XXXX, B.
XXXX/XX, D., t. č. E. XXXX/XX, B., práv. zast.: JUDr. Karol Spišák, advokát, Bajkalská 5/C, Bratislava,
proti žalovanému: Trnavský samosprávny kraj, IČO: 37836901, Starohájska 6868/10, Trnava, o určenie,
nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Senica z 25.01.2024, č. k. SI-2C/68/2022-83, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje.

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania (výrok I),
ako aj žalobu o určenie, že nehnuteľnosť nachádzajúca sa v k. ú. F., obec F., okres Skalica, zapísanej na
liste vlastníctva č. XXX ako parcela reg. „C“ číslo 524/23 o výmere 2.562 m2, zastavané plochy (ďalej len
„sporný pozemok“) nie je zaťažená vecným bremenom (výrok II), a žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III).

2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav takto:

3. Žalobca je výlučným vlastníkom sporného pozemku, ktorý nadobudol na základe darovacej zmluvy
V-851/14 z 21.05.2014 a kúpnej zmluvy V-1086/14 z 18.06.2014. V predmetnom liste vlastníctva je
uvedený spôsob využívania sporného pozemku – pozemok, na ktorom je postavená inžinierska stavba
– cestná, miestna a účelová komunikácia, lesná cesta, poľná cesta, chodník, nekryté parkovisko a ich
súčasti. V konaní bolo preukázané, že na celom spornom pozemku je vybudovaná cesta II. triedy č.
426 (ďalej len „stavba“), ktorá je vo vlastníctve žalovaného. Stavba bola zaradená do majetku právneho

predchodcu žalovaného v r. 1956, čo žalovaný doložil inventárnou kartou majetku. Žalobca toto tvrdenie
žalovaného nespochybňoval, preto ho súd prvej inštancie považoval za nesporné. Žalovaný listinné
dokumenty k stavbe nepredložil, pretože ich nemá k dispozícii, keďže nebol stavebníkom a vlastníctvo
nadobudol z vlastníctva štátu v súvislosti s prechodom kompetencií zo štátu na samosprávne kraje na
základe zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce
a vyššie územné celky v spojení s § 3d ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách.
Pochybnosť žalobcu o tom, či predmetná stavba je stavbou povolenou podľa platných právnych

predpisov, nebola v konaní preukázaná. To, že by malo ísť o nepovolenú stavbu nebolo konštatované ani
v konaní, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Skalica sp. zn. 7C/961/2015, ani následne na odvolacom
súde a na dovolacom súde. Žalobca k tomu neposkytol súdu žiaden relevantný dôkaz. Žalobca účinne
nepoprel skutkové tvrdenia protistrany o tom, že stavba bola postavená podľa platných právnychpredpisov. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie cestu II. triedy č. 426
za stavbu, na ktorú sa vzťahuje zákon č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 66/2009“). Na pozemku žalobcu potom
vzniklo zo zákona k 01.07.2009 vecné bremeno vo verejnom záujme, čo znamená, že žalovaný má
právny dôvod na to, aby užíval pozemok žalobcu. Toto vecné bremeno vzniklo in rem (na veci), t. j. s
vecou prechádza na nového vlastníka a nový vlastník vstupuje do práv a povinností predchádzajúceho
vlastníka. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť

výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom
katastrálnom území. V konaní sp. zn. 7C/961/2015, ktoré sa viedlo na súde prvej inštancie medzi
rovnakýmistranamisporuavrovnakompostavení,sažalobcadomáhal,abysúdzaviazalžalovanéhona
zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena. Žalobca bol neúspešný, keďže odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol, pretože posúdil nárok žalobcu ako
premlčaný. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 21.12.2018. V tamojšom konaní považoval súd za

preukázané, že žalobca má snahu o urovnanie vzťahov so žalovaným týkajúcich sa sporného pozemku.
V písomnom vyjadrení z 12.01.2024 žalobca uviedol, že žalovaný výzvy žalobcu o úpravu vzťahov
k spornému pozemku nerieši a odkazuje na existenciu zákonného vecného bremena v zmysle ust. § 4
ods. 1 zákona č. 66/2009. Taktiež uviedol, že skutočnosť či bude žalobca po právoplatnom, úspešnom
skončení tohto sporu uplatňovať svoje práva voči žalovanému do veľkej miery závisí aj od postoja a

ochoty žalovaného, či bude ochotný spolupracovať a dohodnúť sa so žalobcom. Žalovaný zaujal postoj,
že jeho právne postavenie ako oprávneného z vecného bremena k pozemku žalobcu je dané zákonom
a nemá záujem mimosúdne riešiť vzťah k pozemku so žalobcom.

4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav s odkazom na § 1 ods. 1 a § 4 ods. 1 a 2

zákona č. 66/2009, § 137, § 162, § 186 ods. 1, § 255 a § 262 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 4, čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), § 151n
ods. 1, § 151o Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) takto:

5. Podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je podľa § 137 písm. c) CSP právny záujem na

požadovanom určení. Právny záujem procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c)
CSP musí byť naliehavý. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia
bolo právo žalobcu ohrozené, alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým
(R 17/1972). Ak však k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá
z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana žiadny zmysel. Povinnosťou súdu pri skúmaní

naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh je vhodným a správne zvoleným
prostriedkom ochrany jeho práv. Ide o prípady, kedy určovací výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu
medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom o splnenie povinnosti. Naliehavý právny
záujem je daný aj vtedy, ak žalobca nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv alebo oprávnených
záujmovinýmprocesnýmspôsobom.Ideoprípadykedyžalobcanemámožnosťpodaťžalobunaplnenie

a legitimáciu na podanie žaloby na plnenie má výlučne žalovaná strana. Naliehavý právny záujem na
určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo len k zbytočnému rozmnožovaniu
sporov. Určovacia žaloba by bola neprípustná vtedy, ak by rozhodnutie o merite sporu predstavovalo
len rozhodnutie o predbežnej otázke, ktorá by bola podstatná pre rozhodnutie iného sporu, ktorý by
následne inicioval žalobca. Žalobca svoj naliehavý právny záujem na danom určení odôvodňoval tým,

že sa nachádza v stave objektívnej právnej neistoty, pretože nie je vôbec istý a zrejmý skutočný rozsah
vlastníckeho oprávnenia k spornému pozemku a či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo nie,
pričom stav objektívnej právnej neistoty spôsobujú dve základné skutočnosti: a) protiústavný spôsob
zriadenia zákonného vecného bremena a b) o prípadnom porušení alebo neporušení vlastníckeho
práva žalobcu k spornému pozemku, resp. o protiústavnosti alebo súladnosti predmetného zákona č.

66/2009sústavouvôbecnerozhodlipríslušnéakompetentnéorgány.Súdstvrdenímžalobcunesúhlasil,
pretože keď sporný pozemok nadobudol v roku 2014 mohol a mal vedieť (keby bol obozretný), že ho
nadobudol so zriadeným zákonným vecným bremenom, ktoré vzniklo 01.07.2009. Rovnako nemožno
súhlasiť s jeho argumentáciou, že nie je zrejmé či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo
nie, keď zriadenie vecného bremena na pozemku patriacom žalobcovi jednoznačne upravoval zákon

č. 66/2009, ako už bolo uvedené vyššie. Navyše z konania, ktoré prebiehalo na Okresnom súde
Skalica sp. zn. 7C/961/2015 je zrejmé, že žalobca tento právny stav plne akceptoval. Z rozhodovacej
praxe vyplýva, že návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu vyžaduje preukázanie naliehavého
právneho záujmu. Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiskaobčianskoprávnej prevencie (predchádzania ďalším sporom), alebo v prípade, keď výrok o neplatnosti
je potrebný v konaní pred iným orgánom. Právny záujem musí byť naliehavý a žalobca navrhovaným
určením môže dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Právny

záujem na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené,
alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Ak už k porušeniu práva
došlo a je možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna
ochrana už žiadny zmysel. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či
podaná žaloba je vhodným procesným nástrojom ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť

odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvolá konanie, po ktorom bude musieť aj tak
nasledovať iné súdne konanie alebo konania. Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu,
pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Určovacia
žalobamáspravidlapreventívnycharakter,jejúčelomjeposkytnúťochranuprávažalobcupredovšetkým
skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva. Určovacia žaloba preto vo všeobecnosti
nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba

o splnenie povinnosti. Ako už bolo uvedené, žalobca nemá naliehavý právny záujem na určovacej
žalobe, ak predmetom určenia má byť iba rozhodnutie o predbežnej otázke a následne, v prípade
jeho úspechu, aby mohol podať žalobu/žaloby na plnenie. O takýto prípad ide práve v danej veci.
Na základe uvedeného súd prvej inštancie zaujal názor, že žalobca, po svojom predchádzajúcom
neúspechu v konaní sp. zn. 7C/961/2015, vzhľadom na postoj žalovaného sa svojich nárokov (zrejme

majetkových) voči žalovanému bude musieť domôcť iba prostredníctvom žalôb na plnenie, v ktorých
bude nevyhnutné ako predbežnú otázku riešiť to, či na spornom pozemku viazne zákonné vecné
bremeno. Žalobný návrh tak, ako ho zvolil žalobca, podľa názoru súdu prvej inštancie nepredstavuje
vhodný a správne zvolený nástroj ochrany práv žalobcu, pretože v predmetnom konaní vzhľadom
na zámer žalobcu, ktorý má záujem následne riešiť úpravu vzťahov medzi žalobcom a žalovaným

k spornému pozemku, sa nerozhodne o všetkých sporných otázkach, ktoré sa týkajú vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným. Žalobca svoj naliehavý právny záujem na danom určení odvodzoval taktiež od
svojej právnej neistoty, či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo nie, pričom stav objektívnej
právnej neistoty odvodzoval od protiústavnosti alebo súladnosti predmetného zákona č. 66/2009 s
ústavou. Súd prvej inštancie uviedol, že pri svojej rozhodovacej činnosti je viazaný právnymi predpismi

zverejnenými v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (§ 186 CSP), teda aj zákonom č. 66/2009.
Podľa zákona sa niektoré právne predpisy nedokazujú, a sú to práve právne predpisy uverejnené
alebo oznámené v Zbierke zákonov. Vlastník pozemku (právny predchodca žalobcu) mal možnosť
žiadať náhradu z titulu zriadeného vecného bremena, pričom táto zákonná úprava nebola od účinnosti
uvedeného zákona, t. j. od 01.07.2009 zmenená a tento zákon je naďalej platný a účinný. V odbornej

verejnosti síce rezonovali úvahy o ústavnosti obmedzenia vlastníckeho práva zo zákona, avšak Ústavný
súd Slovenskej republiky sa zaoberal vo viacerých rozhodnutiach inštitútom vecného bremena, ktoré
bolo upravené z. č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti a o zmene cestného zákona, v
ktorých nekonštatoval rozpor zákona s ústavou (napr. IV. ÚS 736/2013, II.ÚS 500/2018) a ani doposiaľ
neboli vydané rozhodnutia v obdobných veciach, čo by bol dôvod na predloženie veci na prerokovanie

plénu ústavného súdu, čo žiadal žalobca od súdu prvej inštancie, keď v rámci žaloby navrhol konanie
prerušiť. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie vychádzať v prejednávanej veci z prezumpcie
ústavnosti a zákonnosti zákona č. 66/2009. Súd tak dospel k záveru, že naliehavý právny záujem v tomto
spore na požadovanom určení nie je. Žalobca tiež navrhol, aby súd prvej inštancie konanie prerušil a
podal na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s nasledovným návrhom na

rozhodnutie: „Okresný súd Skalica navrhuje, aby Ústavný súd SR rozhodol nálezom tak, že ustanovenie
§ 4 zákona č. 66/2009 nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR“. Žalobca v žalobe
poukázal na celý rad nálezov ústavného súdu, pričom išlo prevažne o rozhodnutia, ktoré kladú dôraz
na ochranu súkromného vlastníctva a poskytnutia finančnej náhrady za zásah do právneho postavenia
vlastníka. V súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 vzniklo dňom účinnosti tohto zákona,

t. j. dňom 01.07.2009 vo verejnom záujme k spornému pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom
stavby v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba
a užívanie pozemku pod stavbou. Podľa dôvodovej správy k predmetnému vládnemu návrhu zákona,
cieľom tohto zákona je usporiadať doteraz neusporiadané vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami,
ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy verejnej správy. Ak ústava v čl. 20

ods. 4 uvádza, že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej
miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu, tým, že predmetným
zákonom vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, došlo síce na základe tohto zákona do
budúcna k obmedzeniu vlastníckeho práva, avšak toto obmedzenie existovalo už pred prijatím tohtozákona (stavba – pozemná komunikácia bola zaradená do majetku právneho predchodcu žalovaného
v roku 1956), a práve napádaná právna úprava mala smerovať k odstráneniu tohto stavu obmedzenia
vlastníckeho práva, ktoré bolo do prijatia tohto zákona, bez právneho dôvodu. Zákon teda obmedzoval

už tak obmedzeného vlastníka pozemku, avšak nezakladal nové faktické obmedzenia, ale mal prinášať
právnu istotu do neupravených vlastníckych a užívateľských vzťahov. Obmedzenie vlastníckeho práva
je zákonom časovo ohraničené, a to do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom
území. Z uvedeného je zrejmé, že toto obmedzenie vlastníckeho práva nebolo mienené ako obmedzenie
vlastníckeho práva natrvalo zasahujúce do práva vlastníka vec užívať a vôbec nezasahuje do jeho práva

s vecou vlastnícky nakladať. Ústavný súd sa vo svojom uznesení IV. ÚS 736/2013 zaoberal znením §
6 ods. 1 a 2 zákona č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej spoločnosti, pričom konštatoval, že podstatou
námietok sťažovateľa bolo jeho tvrdenie, že zriadením vecného bremena podľa § 6 ods. 1 z. č.
639/2004 Z. z. de facto došlo k nútenému obmedzeniu jeho vlastníckeho práva bez toho, aby k tomu
došlo v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu. Ústavný
súd v citovanom rozhodnutí priamo riešil problematiku zákonnosti vecných bremien zriadených podľa

ustanovenia § 6 ods. 1 zákona o Národnej diaľničnej spoločnosti, pričom však nekonštatoval žiadne
porušenie ústavnosti, prípadne ich nesúlad. Súd prvej inštancie poukázal aj na uznesenie ústavného
súdu z 15.12.2021 PL. ÚS 16/2021, ktorým bol návrh Okresného súdu Košice II vo veci tohto súdu
sp. zn. 20C/63/2020 so záverečným návrhom, že „Obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 66/2009 nespĺňa ani jednu podmienku podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a sú teda

splnené podmienky konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy SR“ odmietnutý. V
bode 17. uznesenia Ústavný súd konštatuje, že „všeobecný súd je aktívne legitimovaný len na taký
návrh derogačného nálezu, ktorý má potenciál ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu v
konkrétnom ním prerušenom konaní. Pri nesplnení uvedenej podmienky sa návrh všeobecného súdu
dostáva do pozície akademickej polemiky a rozhodnutie o ňom by nedokázalo naplniť funkčnú podstatu

navrhovaného opatrenia všeobecného súdu, ktorou je účinná pomoc ústavného súdu všeobecnému
súdu prostredníctvom vyriešenia prejudícia ústavnoprávnej povahy spadajúceho do výlučnej právomoci
ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy“. Súd prvej inštancie zaujal názor, že ak by ústavný
súd vyslovil nesúlad napadnutého ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 s ústavou (v znení „ustanovenie
§ 4 zákona č. 66/2009 nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 ústavy“) a návrhu tak vyhovel, po uplynutí

lehoty podľa čl. 125 ods. 3 ústavy by predmet sporu odpadol, teda vyriešenie tejto spornej otázky by
neznamenalo vyriešenie spornej otázky, ale vyriešenie samotného sporu, a predmetná žaloba by sa tak
stala absolútne nedôvodnou. Súd tak považoval návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu
vo veci súladu právneho predpisu s ústavou na ústavný súd v celom rozsahu za nedôvodný a návrh
na prerušenie konania podľa § 162 ods. 3 CSP zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255

ods. 1 a 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

6. Včasným odvolaním proti napadnutému rozsudku sa žalobca domáhal jeho zmeny tak, že sa žalobe

vyhovie, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Predovšetkým
nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o otázku naliehavého právneho záujmu.
Preventívna funkcia určovacej žaloby má totiž zabrániť nie len „prvému“ zásahu do práva, ale ochrániť
aj pred ďalšími alebo trvajúcimi zásahmi, ako je to v skutkovom stave opísanom v tomto konaní. Zásah
do práv žalobcu stále trvá a neexistuje žiadny iný účinný prostriedok, ktorým by sa pred týmto zásahom

do jeho práv mohol brániť. Žalovaný neprejavil záujem upraviť vlastnícke vzťahy k predmetu konania
a rovnako ani neuznal nárok žalobcu na zaplatenie sumy za užívanie nehnuteľnosti formou vecného
bremena. Princíp subsidiarity určovacej žaloby nie je absolútny a jeho nenaplnenie nepredstavuje
liberáciu súdu z povinnosti zaoberať sa dôvodmi podanej určovacej žaloby. Treba posúdiť, či (i) iné
prostriedky nápravy (žaloba na plnenie) poskytujú žalobcovi účinný prostriedok nápravy a (ii) i určovacia

žaloba je prostriedkom pre vytvorenie pevného právneho základu pre strany sporu. Podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/31/2011 ak určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre
právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/392/2013 pri posúdení existencie naliehavého právneho
záujmu bolo potrebné skúmať, či určovacia žaloba (ne)vytvára pevný právny základ pre právny vzťah

účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie. V prípade vyhovenia žalobe možno totiž
očakávať, že účastníci sa určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho
donucovania. V prípade určenia, aké sa navrhuje v žalobe, sa okrem vytvorenia pevného právneho
základu medzi stranami konania vytvorí aj základ pre právne vzťahy ďalších subjektov, čo vychádzaz faktu, že existuje množstvo obdobných právnych vzťahov aký majú žalobca so žalovaným. Žalobca
použil na riešenie daného určenia žalobu na plnenie (konanie na Okresnom súde Skalica sp. zn.
7C/961/2015), avšak vzhľadom na skutkový stav nebolo možné dostatočne ochrániť vlastnícke právo

žalobcu. Z tohto dôvodu boli vyčerpané všetky zákonné možnosti ochrany okrem určenia, ktorého sa
žalobca domáha žalobou v tomto konaní. Žalobca v odvolaní predniesol výhrady aj proti neprerušeniu
konania na jeho návrh. K viazanosti zákonmi podľa § 186 CSP uviedol, že súd je v prvom
rade pri svojom rozhodovaní viazaný riadiť sa ústavou a zákony vykladať v súlade s ňou. Nemožno
preto konštatovať, že súd je absolútne viazaný prezumpciou ústavnosti zákona, a to najmä vtedy, ak

protiústavnosť právneho predpisu namieta niektorá zo strán a navrhuje, aby bolo prerušené konanie
za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. Rozhodnutie o prerušení
konania malo za cieľ vyriešiť dôležitú predbežnú otázku, na základe ktorej by súd mal jednoznačnú
odpoveď ako v tomto spore postupovať. Žalobca ako fyzická osoba nemá právo podať návrh na konanie
o súlade právnych predpisov. Tvrdenie konajúceho súdu, že rozhodnutím ústavného súdu, ktorým by
vyslovil nesúlad zákona č. 66/2009 s ústavou, by sa rozhodlo vo veci samej, považuje žalobca za

absurdné.Ústavnýsúdvkonaníosúladeprávnychpredpisovrozhodujeibaosúladespornéhoprávneho
predpisu, a nie o merite veci žaloby, na základe ktorej by mu tento návrh na začatie konania o súlade
bol podaný. O samotnej žalobe rozhoduje výlučne iba vecne a miestne príslušný súd, a teda nie je
možné tvrdiť, že by ústavný súd mohol na základe svojho rozhodovania, ktoré je podkladom pre ďalšie
rozhodovanie konajúceho súdu, rozhodnúť aj o konkrétnej žalobe v merite veci. Čo sa týka rozhodnutia

PL. ÚS 3/2022, kde ústavný súd uzavrel, že v prípade vyslovenia nesúladu predmetného ustanovenia
s ústavou by neadekvátne zasiahol do práva druhej strany, resp. by tým bol porušený princíp právnej
istoty, ktorú by mala mať druhá strana v momente kúpy predmetnej nehnuteľnosti, v tunajšom konaní
ako žalovaný vystupuje orgán verejnej správy, a teda vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným
nie je horizontálny, ale vertikálny. Na žalovaného je v tomto prípade nutné hľadieť ako na správny

orgán, čiže mocenský orgán, ktorý rozhoduje o právach a povinnostiach iných subjektov, a to aj v
otázke ustanovenej zákonom 66/2009, v ktorej zároveň vystupuje ako účastník konania. Ak by teda
konajúci súd vzal toto rozhodnutie do úvahy, musel by uvážiť, že práve spor žalobcu so žalovaným
je sporom, v ktorom je daný vertikálny vzťah. Z uvedeného vyplýva, že je možné predpokladať, že
podaním návrhu na začatie konanie o súlade právnych predpisov tak, ako to navrhuje žalobca, by v

tomto prípade mohol ústavný súd dôjsť iným právnym záverom ako v spomínanom uznesení. Z tohto
dôvodu žalobca považuje navrhnutie začatia konania o súlade právnych predpisov za vecné a riadne
odôvodnené, ktorým sa sleduje spravodlivé usporiadanie právnych vzťahov medzi ním a žalovaným v
súlade s ústavou. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca považuje za nesporné, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil a v konaní sa dopustil vád, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.

7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Stotožnil sa
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení
najmä preto, lebo stav medzi stranami je rovnaký, aký bol v čase, keď žalobca nadobudol sporný

pozemok, v čase výstavby cesty, ani v čase vzniku zákonného vecného bremena nemal žalobca
vlastnícke právo k spornému pozemku, daný stav strany akceptovali v predchádzajúcom súdnom
konaní, ďalším konaním by neprišlo k nastoleniu iného právneho vzťahu, aj prípadne rozhodnutie
ústavného súdu by pôsobilo až do budúcna a dôsledky toho, že neprišlo k uplatneniu nároku na
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva včas nemožno naprávať určovacou žalobou po viac ako 10

rokoch, resp. po 14 rokoch po tom, ako sa vecné bremeno zriadilo. Žalobca nesprávne argumentuje
ustanoveniami Správneho súdneho poriadku a zákona o správnom konaní, ktoré nie sú v tomto
spore uplatniteľné, pretože ide o konanie občianskoprávne, právny vzťah medzi stranami sa riadi OZ
azákonomč.66/2009,predmetomkonanianiejeprávnyaktvydanýžalovaným,vobčianskychvzťahoch
majú účastníci rovnaké postavenie, žalovaného nemožno stotožňovať so štátom a táto argumentácia

žalobcu predstavuje novoty v odvolacom konaní, ktoré by nemali byť predmetom ďalšieho konania
a rozhodovania.

8. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska

vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože
neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.9. Súd prvej inštancie dospel v predmetnej právnej veci k záveru o nedostatku naliehavého právneho
záujmu žalobcu na určovacej žalobe, že sporné pozemky vo vlastníctve žalobcu nie sú zaťažené
vecným bremenom v zmysle § 4 zákona č. 66/2009 v prospech žalovaného ako vlastníka stavby (cesty

II. triedy č. 426) na daných pozemkoch, pretože medzi stranami neexistuje stav objektívnej právnej
neistoty ohľadom skutočného rozsahu vlastníckeho oprávnenia žalobcu k predmetným pozemkom,
keďže žalobca pozemky nadobudol v roku 2014, kedy mal vedieť, že nehnuteľnosť nadobudol s
vecným bremenom, ktoré vzniklo už 01.07.2009, pričom vznik vecného bremena na pozemku patriacom
žalobcovi jednoznačne upravuje zákon č. 66/2009. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na

podanej určovacej žalobe videl súd prvej inštancie ďalej v tom, že v predmetnom konaní by súd
rozhodol iba o predbežnej otázke (neexistencii vecného bremena), aby sa následne žalobca mohol
domáhať svojich nárokov (zrejme majetkových) voči žalovanému žalobami na plnenie, preto podaná
určovacia žaloba nepredstavuje správne zvolený nástroj ochrany práv žalobcu, lebo v konaní nebude
rozhodnuté o všetkých sporných otázkach, ktoré sa týkajú vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Súd
neprijal ani argument žalobcu, že stav objektívnej právnej neistoty medzi sporovými stranami, majúci

spočívať v tom, či predmetné vecné bremeno bolo zriadené alebo nie, by vyplýval z nesúladu zákona
č. 66/2009 s ústavou. Súd poukazoval na to, že vlastník pozemku (tu právny predchodca žalobcu),
mal možnosť žiadať náhradu z titulu zriadeného vecného bremena, zákon č. 66/2009 je stále platný
a účinný, pričom súd vychádzal z princípu prezumpcie ústavnosti zákona č. 66/2009 a z toho, že
ústavný súd sa už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 736/2013, II.ÚS 500/2018) zaoberal

obdobným inštitútom vecného bremena upraveným v zákone č. 639/2004 Z. z. o Národnej diaľničnej
spoločnosti a o zmene cestného zákona, v ktorých nekonštatoval rozpor zákona s ústavou, preto súd
uzavrel, že nebol dôvod na predloženie veci ústavnému súdu a prerušenie konania. Súd poukázal
na účel zákona č. 66/2009, ktorého cieľom bolo usporiadať doteraz neusporiadané vlastnícke vzťahy
k pozemkom pod stavbami, ktoré boli delimitované na obce a vyššie územné celky v rámci reformy

verejnej správy, pričom tým, že predmetným zákonom vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
došlo síce do budúcna o obmedzeniu vlastníckeho práva, avšak toto obmedzenie existovalo už pred
prijatím tohto zákona, nakoľko cestná komunikácia bola postavená v roku 1956 a práve žalobcom
napádaná právna úprava mala smerovať k odstráneniu tohto stavu obmedzenia vlastníckeho práva,
ktorébolodoprijatiatohtozákonabezprávnehodôvodu.Zákonč.66/2009tedanezakladalnovéfaktické

obmedzenia, ale mal priniesť právnu istotu do neupravených vlastníckych a užívateľských vzťahov.
Obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu je pritom časovo ohraničené, a to do vykonania pozemkových
úprav v príslušnom katastrálnom území, teda nebolo mienené ako trvalé obmedzenie vlastníka vec
užívať a vôbec nezasahuje do jeho práva s vecou vlastnícky nakladať. Súd tiež poukázal na PL.
ÚS 16/2021, v ktorom sa ústavný súd zaoberal legitimáciou všeobecného súdu na podanie návrhu

derogačného nálezu a mal tiež za to, že ak by aj ústavný súd vyslovil nesúlad ust. § 4 zákona č. 66/2009
s ústavou, po márnom uplynutí lehoty podľa § 125 ods. 3 ústavy, by predmet sporu odpadol a žaloba
by sa stala nedôvodnou.

10. Žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie [§ 365 písm.

h) CSP] a mal za to, že konanie má vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 365
písm. d) CSP]. Predovšetkým nesúhlasil so záverom súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu
na určovacej žalobe a mal za to, že v danej veci bolo dôvodné konanie prerušiť a podať ústavnému súdu
návrh na konanie o súlade právnych predpisov. Existenciu naliehavého právneho záujmu na podanej
žalobe odôvodňoval tým, že zásah do práv žalobcu v dôsledku ust. § 4 zákona č. 66/2009 stále trvá,

pričom žalobca nemá iný prostriedok, ktorým by sa mohol pred týmto zásahom do jeho práv brániť. Ak
by súd žalobe vyhovel, ovplyvnilo by to právny stav medzi žalobcom a žalovaným, ktorý nemá záujem
vlastnícke vzťahy k predmetu konania so žalobcom riešiť a neuznáva ani nárok žalobcu na zaplatenie
sumy za užívanie nehnuteľnosti formou vecného bremena. Rozhodnutie súdu by vytvorilo pevný právny
základ pre strany sporu, preto je určovacia žaloba prípustná, aj keby bola prípadne možná i iná žaloba.

Žalobcanaochranusvojhovlastníckehoprávapoužilvkonanísp.zn.7C/961/2015neúspešnežalobuna
plnenie,tedavšetkyzákonnémožnostiochranyvyčerpal,okrempožadovanéhourčenia.Trvalnatom,že
vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 vzniklo v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy, preto mal súd konanie
prerušiť za účelom podania návrhu o súlade právnych predpisov, pričom ústavný súd by v tom prípade
nerozhodovalomeritežaloby,alejehorozhodnutiebyboloibapodkladompreďalšierozhodovaniesúdu.

Poukazoval na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2022, v ktorom konaní síce ústavný súd
návrhzamietol,avšaksodôvodnením,žebyišloozásahdohorizontálneho(rovnocenného)vzťahustrán
daného sporu, pričom v tejto právnej veci treba na žalovaného hľadieť ako na správny, čiže mocenský
orgán, teda vzájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným nie je horizontálny, ale vertikálny, preto bysa ústavný súd takýmto návrhom zaoberal, keďže sa ním sleduje spravodlivé usporiadanie právnych
vzťahov medzi ním a žalovaným a rozhodnutie ústavného súdu by nebolo v rozpore s princípom právnej
istoty.

11. Odvolací po preskúmaní veci a odvolacej argumentácie žalobcu dospel k záveru, že odvolaniu
žalobcu nie je možné priznať úspech, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Odvolací
súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne
rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na určenie, že nehnuteľnosť žalobcu nie je

zaťažená vecným bremenom podľa § 4 zákona č. 66/2009, a pretože v celom rozsahu zdieľa i
jehoprávnyzávervoveci,spoukazomnaust. §387ods.2CSPodvolacísúdkonštatujesprávnosťjeho
dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie
písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa
mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa nasledovné:

12. Zákon č. 66/2009 upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo
vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré stavby prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho
územného celku podľa osobitných predpisov (§ 1 ods. 1 zákona). Vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1
zákona,vznikloúčinnosťoutohtozákona,t.j.od01.07.2009.Jehoobsahomjedržbaaužívaniepozemku

pod stavbou vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa
platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo VÚC. Zákon zavádza tiež
možné spôsoby usporiadania daného vzťahu z vecného bremena, a to možnosť zámeny za náhradný
pozemok v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu (§ 2 ods. 1) alebo nariadenie pozemkových
úprav (§ 2 ods. 2). Zákon č. 257/2022 Z. z., ktorý novelizoval zákon č. 66/2009, vypustil ust. § 3 zákona

č. 66/2009 (podľa ktorého sa pozemkové úpravy začínajú len na návrh vlastníka stavby) a vykonanie
pozemkových úprav v zmysle zákona č. 66/2009 sa tak od 01.09.2022 plne spravuje ustanoveniami
zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách [ust. § 2 ods. 1 písm. l) zákona č. 330/1991 Zb.].

13. Ustanovenia § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 teda zaviedli oprávnenie obcí a vyšších

územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné
bremená a v poznámkach pod čiarou odkazujú na § 151n až § 151p OZ. V prípade vecných bremien
zriaďovaných priamo zo zákona, ide vo svojej podstate o určitý druh verejnoprávneho obmedzenia
vlastníka nehnuteľnosti, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale
druhovo vymedzenému subjektu – obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho

práva je odôvodnené verejným záujmom. Takýmito stavbami sú aj cestné komunikácie postavené pred
rokom 1989. Zriadenie vecného bremena tu predstavuje spôsob ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané
vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré
boli pôvodne vo vlastníctve státu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné
celky. Ide o nedoriešené vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím

zákona č. 66/2009 ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch
(porovnaj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/99/2019 a sp. zn. 8Cdo/17/2019). Toto obmedzenie
vlastníckych práv je výrazom prevahy verejného záujmu nad záujmom jednotlivca bez toho, aby toto
zasahovanie bolo podmienené súhlasom zo strany dotknutého vlastníka.

14. Vecné bremená ex lege majú špecifický režim, upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe
ktorých boli zriadené. Zároveň však majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje
občianske právo ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo
trpieť, niečoho sa zdržať, alebo niečo konať. Zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež, ale ich
režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou

právnych predpisov a subsidiárne sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce vecné
bremená.

15. Najvyšší súd už uzavrel, že hoci to zákon č. 66/2009 expressis verbis neuvádza, vecné bremeno
tu tiež vzniká za náhradu. Pri nedostatku právnej úpravy možno totiž náhradu za vzniknuté vecné

bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd,
teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok. (rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/89/2008, tiež
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 474/2013). Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena
je majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecnébremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na
spôsob zmeny vlastníctva. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je zásadne jednorazová
a nemá charakter opakujúceho sa plnenia (porovnaj rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/49/2014, ale aj

7Cdo/26/2014). Tento názor ohľadom finančnej náhrady považoval za ústavne udržateľný aj ústavný
súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012.

16. Skutočnosť, že na pozemkoch žalobcu je postavená cesta II. triedy č. 426 je v konaní nesporná.
K faktickému obmedzeniu vlastníckeho práva k daným pozemkom, došlo ešte pred nadobudnutím

vlastníckeho práva žalobcu k nim, a to už v čase výstavby danej cesty č. II/426 v roku 1956. S poukazom
na ust. § 4 zákona č. 66/2009, vzniklo na sporných nehnuteľnostiach vecné bremeno v prospech
žalovaného priamo zo zákona od 01.07.2009. Už pri nadobudnutí pozemkov (darovaním a kúpou) v roku
2014 žalobca vedel, že bude obmedzený na svojich vlastníckych právach, pretože stavba (cesta) sa
na sporných pozemkoch v tom čase už nachádzala, pričom v zmysle záverov dokazovania v tejto
veci, išlo o stavbu oprávnenú. Žalobca vstúpil do práv svojho predchodcu, pričom nemohol legitímne

predpokladať, že výkon jeho vlastníckeho práva, pokiaľ ide o oprávnenie predmet vlastníctva držať
a užívať, bude v rozsahu v akom je zaťažený zákonným vecným bremenom väčší, ako bol v tomto smere
výkon práv jeho predchodcu. Otázkou primeranej náhrady pre žalobcu za obmedzenie jeho vlastníckeho
práva sa zaoberal súd v spore sp. zn. 7C/961/2015 so záverom o premlčaní tohto nároku.

17. Zamietnutie žaloby v predmetnej právnej veci bolo založené na procesnom základe, na absencii
naliehavého právneho záujmu na strane žalobcu, pričom odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie
dospelvtomtosmereksprávnymskutkovýmajprávnymzáverom.Základnoupodmienkoudôvodnosti,a
tedavýchodiskomprípadnejúspešnostiurčovacejžaloby,jeexistencianaliehavéhoprávnehozáujmuna
požadovanom určení [§ 137 písm. c) CSP], pričom sa tým rozumie právny záujem žalobcu. Nepostačuje

len tvrdenie žalobcu o takomto záujme. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona
kvalifikovaný, t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej
kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nielen nevyhnutnosť tvrdiť, ale aj
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť.

18. Z rozsudku najvyššieho súdu zo 06.12.2012 sp. zn. 5Cdo/31/2011 vyplýva: ,,Právny záujem, ktorý
je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c) OSP [teraz § 137 písm.
c) CSP – pozn. odvolacieho súdu), musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj

ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne
nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania.
Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972).
Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale

len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre
právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.
40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem
na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ

chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové
okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne
vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára
pevný základ pre jeho usporiadanie).“

19. Žalobca sa v spore domáha určenia, že sporná nehnuteľnosť nie je zaťažená vecným bremenom
podľa§4zákonač.66/2009,pričomnaliehavýprávnyzáujemnatejtožalobeodôvodňujestavomprávnej
neistoty medzi žalobcom a žalovaným v tom, aký je rozsah obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu,
pretože je neisté, či v danom prípade vôbec vzniklo vecné bremeno na pozemkoch žalobcu v prospech

žalovaného tvrdiac, že § 4 zákona č. 66/2009 nie je v súlade s čl. 20 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy.
Argumentuje, že tento zásah neustále trvá, pričom žalovaný nemá záujem upraviť vlastnícke vzťahy
k sporným pozemkom a neuznáva nárok žalobcu na zaplatenie sumy za užívanie nehnuteľnosti formou
vecného bremena, žalobca pritom nemá žiadny iný prostriedok nápravy.20. Podľa právneho stavu účinného od 01.07.2009 je nepochybné, že v okolnostiach prejednávanej
veci vzniklo vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti

zákona č. 66/2009 v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého
obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou (vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu
stavby), a to napriek tomu, že vecné bremeno nie je na príslušnom LV č. XXX dosiaľ zapísané. Vlastník
pozemku pod stavbou – žalobca, je na základe § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 povinný strpieť výkon práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom

území. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 žalovaný môže, ale nemusí uzatvoriť zámennú zmluvu (a
to i keď má vhodný náhradný pozemok). Pokiaľ však nedôjde k uzatvoreniu zámennej zmluvy, zákon
č. 66/2009 poskytuje ďalšiu možnosť usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemku pod delimitovanou
cestnou komunikáciou, a to v konaní o nariadení pozemkových úprav, v ktorom sa postupuje podľa
zákona č. 330/1991 Zb. v znení neskorších predpisov.

21. Podľa aktuálne platného a účinného právneho stavu (§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009) sú teda
spornépozemkyžalobcuvoverejnomzáujmezaťaženévecnýmbremenomvprospechpovolenejstavby
na daných pozemkoch vo vlastníctve žalovaného, spočívajúcim v držbe a užívaní pozemku pod stavbou
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby. V takomto rozsahu bolo obmedzené už vlastnícke
právo žalobcovho predchodcu. Preto medzi žalobcom a žalovaným aktuálne neexistuje stav právnej

neistoty ohľadom toho, akým právnym režimom sa spravuje výkon vlastníckeho práva žalovaného k
oprávnenej verejnoprospešnej stavbe - ceste č. II/426 na pozemku žalobcu.

22.Žalobcasavšakdomáhaneústavnosti§4zákonač.66/2009preto,abysúdposúdilinakdosiaľmedzi
stranami nesporný hmotnoprávny základ právneho vzťahu žalobcu a žalovaného, na základe čoho sa

žalobca v prípade určenia neexistencie vecného bremena pre jeho protiústavnosť mieni voči žalobcovi
domáhať ďalších majetkovoprávnych nárokov (usporiadania vlastníckych vzťahov, resp. zaplatenia
sumy za užívanie, ako uvádza žalobca v odvolaní). Z toho vyplýva, že rozhodnutie súdu o otázke
nastolenej žalobcom, by bolo iba predbežného charakteru a podaná určovacia žaloba by následne
viedla len k neproduktívnemu rozmnožovaniu sporov, keďže k vyriešeniu právneho vzťahu žalobcu

a žalovaného by bolo potrebné následne podať žalobu na plnenie.

23. Žalobca pritom dôvodí, že práve podaná určovacia žaloba má nastoliť stav právnej istoty vo vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, avšak výsledkom prípadného rozhodnutia súdu o neexistencii vecného
bremenabyvdanomprípadebolfaktickýstavexistenciecudzejstavby–cestyvovlastníctvežalovaného

na pozemku vo vlastníctve žalobcu, a to bez právneho dôvodu, ktorú faktickú situáciu napokon rieši §
135c ods. 3 Občianskeho zákonníka práve možnosťou zriadenia vecného bremena v prospech vlastníka
stavby, čo však už bolo reálne dosiahnuté platnou právnou úpravou zákona č. 66/2009, zriadením tohto
vecného bremena zo zákona. Rozhodnutie o súdu o podanej určovacej žalobe by žalobcovi neprinieslo
žiadnu preventívnu ochranu, naopak by viedlo k ďalším súdnym sporom s potrebou vyriešiť situáciu

cudzej stavby na pozemku žalobcu. Žalobca konkrétne netvrdil, v čom následne má nastať stav právnej
istoty vo vzťahu žalobcu a žalovaného, pretože do úvahy prichádzajú viaceré riešenia takejto situácie –
odkúpenie pozemku žalovaným, zámena pozemkov, uzavretie nájomnej zmluvy, vydanie bezdôvodného
obohatenia, či zriadenie vecného bremena v prospech vlastníka stavby rozhodnutím súdu podľa § 135c
OZ. Odstránenie stavby – cesty používanej vo verejnom záujme, prípadne prikázanie tejto stavby do

vlastníctvažalobcupritomzrejmeneprichádzadoúvahy.Potomriešenieprávnejotázky,ženehnuteľnosť
nie je zaťažená vecným bremenom podľa § 4 zákona č. 66/2009, ktorú žalobca žiada určiť rozsudkom,
je v danom prípade skutočne len otázkou predbežnou.

24. Podaná určovacia žaloba neznamená úplné obsahové vyriešenie tvrdenej spornosti právneho

vzťahu žalobcu a žalovaného. Na tomto mieste je dôležité znova zdôrazniť, že žalobca nadobudol
pozemok v čase existencie stavby na ňom a tiež po účinnosti zákona č. 66/2009, teda s vedomosťou
o existencii vecného bremena v prospech nehnuteľnosti vo vlastníctve žalovaného a o rozsahu
obmedzenia svojho vlastníckeho práva k sporným pozemkom v prospech žalovaného. Za toto
obmedzenie pritom jednoznačne prislúchala jednorazová finančná náhrada, nárok na ktorú si však

žalobca neúspešne uplatnil po uplynutí premlčacej lehoty. Pokiaľ žalobca dôvodil, že tvrdený
neoprávnený zásah stále trvá, je potrebné zopakovať, že obmedzenie vlastníckeho práva v zmysle § 4
zákona č. 66/2009 je časovo obmedzené, keďže zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009
je na dobu určitú, a to do doby vykonania pozemkových úprav. Pokiaľ žalobca uvádza, že nemá žiadnyiný prostriedok nápravy, tak treba zopakovať, že predmetné vecné bremeno predstavuje verejnoprávne
obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu, kedy prevažuje verejný záujem nad záujmom jednotlivca,
pričom ide o obmedzenie dočasné, nakoľko žalobcovi zostáva zachovaný nárok na poskytnutie

náhradnéhopozemkuvprocesepozemkovýchúpravtak,akotopredpokladázákonč.66/2009.Odvolací
súdmátedazato,ženaopakprijatímzákonač.66/2009,bolvytvorenýpriestornavysporiadanienárokov
takto obmedzených vlastníkov. Ak by súd žalobe žalobcu o neexistencii zaťaženia pozemku vecným
bremenom vyhovel, nevyhnutne by nasledovala ďalšia žaloba žalobcu na plnenie.

25. Keďže medzi stranami sporu neexistuje aktuálny stav objektívnej neistoty, ktorý je ohrozením
právneho postavenia žalobcu a konkrétne okolnosti danej veci neodôvodňujú záver o preukázaní
existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení, že sporné nehnuteľnosti nie sú zaťažené
vecným bremenom podľa § 4 zákona č. 66/2009, žaloba žalobcu nie je prípustná.

26. V zmysle ustálenej súdnej praxe musí byť naliehavý právny záujem daný ako v čase podania

žaloby, tak aj v čase rozhodovania súdu. V predmetnej veci však žalobca naliehavý právny záujem
na požadovanom určovacom výroku odvodzuje od neistého budúceho rozhodnutia ústavného súdu o
prípadnom rozpore § 4 zákona č. 66/2009 s čl. 20 ods. 4 a s čl. 13 ods. 4 ústavy, s ktorým názorom
sa však odvolací súd nestotožňuje.

27. Naliehavý právny záujem žalobcu na určení, že nehnuteľnosť žalobcu nie je zaťažená vecným
bremenom podľa § 4 zákona č. 66/2009 nie je daný, pretože zákonné vecné bremeno má v danom
prípade súvislosť s verejným záujmom, ktorý vyplýva zo skutočnosti, že cesta II. triedy slúžiaca ako
príjazdová komunikácia do obce Kátov, je všeobecne prospešnou stavbou pre celú verejnosť. Otázky
právneho základu, vznik vecného bremena a rozsah obmedzenia vlastníckeho práva spĺňajú požiadavky

čl. 20 ods. 4 ústavy, a to: „nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo
verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.“ (obdobne rozsudok Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 8Cdo/28/2023 z 30.10.2024).

28. V danom prípade k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu došlo priamo zákonom. Je nesporné,

že na daných pozemkoch žalobcu sa nachádza cesta č. II/426, pričom účel takejto stavby, slúžiacej
ako príjazdová verejná komunikácia do obce Kátov, nepochybne spĺňa verejný záujem, nakoľko cestu
užívajú všetci vodiči jazdiaci do Kátova. Ak žalobca nadobudol pozemok v r. 2014 so zákonným vecným
bremenom, ktoré na sporných pozemkoch vzniklo už 01.07.2009, mal a mohol vedieť, že nárok na
odplatu za zriadené vecné bremeno (ako jednorazové plnenie) bol už v čase kúpy premlčaný. Uvedené

závery dokonca potvrdil aj dovolací súd v právnej veci žalobcu vedenej na Okresnom súde Skalica
pod sp. zn. 7C/961/2015, v ktorom spore sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia odplaty za
zriadeniezákonnéhovecnéhobremena,keďsvojimuznesenímsp.zn.1Cdo/99/2019zodňa26.01.2022
dovolací súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a jeho dovolanie odmietol. Zároveň je
zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 zriadené na dobu určitú, a to do doby vykonania

pozemkových úprav, čo spĺňa podmienku nevyhnutnej miery obmedzenia vlastníckeho práva. Nesúlad
ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. napokon nezistil najvyšší súd ani vo veci sp. zn. 4Cdo/28/2023,
v ktorom rozhodnutí sa zaoberal tzv. priľahlými plochami k pozemkom pod stavbami, pričom uvedené
rozhodnutie najvyššieho súdu bolo uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 3/2025.

29. Podstatným v danej veci je predovšetkým účel zákona č. 66/2009, keď zriadenie vecného bremena
rieši dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú
povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce
a vyššie územné celky.

30. Predovšetkým právna otázka vzniku zákonných vecných bremien je judikatúrou ustálená. K
zákonnosti vzniku vecných bremien zo zákona sa najvyšší súd vyjadril vo viacerých rozhodnutiach,
ako napríklad z 27.04.2022 sp. zn. 5Cdo/175/2019: „Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú
všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami
kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je

vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave,
nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre
opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn.
3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z
vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v

prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena
je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej
zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté
vecné bremeno. Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľnú“ aj ústavný súd v
rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012.“ Ďalej najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 4Cdo/89/2008 uviedol: „Vecné

bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na
základe ktorých boli zriadené (napr. zákon o energetike), no majú aj prvok súkromnoprávny. Občianske
právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že
je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Tzv. zákonné vecné bremená majú tento
charakter tiež. Ich režim ale nie je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi
špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli. Ak

špeciálne právne predpisy neupravujú náhrady súvisiace s výkonom zákonných vecných bremien, treba
použiťúpravusúkromnoprávnu.Zásadnetedanemožnoužívaťvecnébremenocelkombezplatne,aleza
odplatu,ktorázahŕňavýdavkyspojenésozachovanímveciasjejopravami.“Vzmyslevyššieuvedeného
teda aj podľa ustálenej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu môžu vecné bremená vznikať aj ex lege/
zo zákona, s predpokladom existencie verejného záujmu na obmedzení vlastníctva.

31. Ústavný súd sa tiež zaoberal vo viacerých rozhodnutiach inštitútom vecného bremena, ktoré bolo
upravené zákonom č. 639/2004 Z. z. o NDS, v ktorých nekonštatoval rozpor s ústavou (sp. zn. IV.
ÚS 736/2013, II. ÚS 500/2018). V uznesení z 12.12.2013 sp. zn. IV. ÚS 736/2013 odmietol sťažnosť
sťažovateľa v skutkovo obdobnom prípade, kedy sťažovateľ namietal porušenie svojho základného

práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. V danej veci bol pritom sťažovateľ výlučným vlastníkom
pozemkov, na ktorých boli postavené diaľničné privádzače v správe Národnej diaľničnej spoločnosti,
a. s. (ktorá je akciovou spoločnosťou so 100 % štátnou účasťou). Ústavný súd v danom rozhodnutí
zdôraznil, že vo vzťahu k zákonu č. 639/2004 Z. z. a právnym následkom zriadenia vecných bremien
podľa § 6 tohto zákona už uviedol, že ide o právne predpisy, ktoré z hľadiska svojho predmetu (obsahu)

patria do sféry verejného práva a neriešia primárne úpravu občianskoprávnych vzťahov súvisiacich so
zriadením vecných bremien (uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 126/2010 z 18.3.2010 alebo sp.
zn. I. ÚS 211/2010 z 3.6.2010). Aj vzhľadom na uvedené rozhodnutie ústavného súdu, najvyšší súd
vo veci vedenej pod sp. zn. 8Cdo/28/2023 bol rovnako toho názoru, že návrh žalobcu v danej veci na
prerušenie konania z dôvodu predloženia veci ústavnému súdu bolo potrebné zamietnuť.

32. Priznávanie primeranej jednorazovej náhrady za takto zriadené vecné bremeno, je pritom už
predmetom stabilizovanej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Najvyšší súd
v uznesení z 19.11.2024 sp. zn. 9Cdo/22/2023 uzavrel, že právna otázka o jednorazovosti náhrady za
vznik vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 bola praxou najvyšších súdnych autorít (dovolacím

i ústavným súdom) už vyriešená. Predovšetkým tu najvyšší súd poukázal na uznesenie z 30.11.2020
sp. zn. 8Cdo/17/2019, ktoré prešlo aj testom ústavnosti zo strany ústavného súdu (pozri uznesenie
sp. zn. III. ÚS 537/2021). V uznesení z 26.08.2019 sp. zn. 2Cdo/194/2018 najvyšší súd uviedol, že
podobnú právnu otázku už dovolací súd riešil (7Cdo/26/2014 a 3Cdo/49/2014), i keď v iných právnych
súvislostiach (zákon č. 182/1993 Z. z.), pričom tam vyslovený „názor je plne prijateľný a použiteľný aj na

priznávanieprimeranejnáhradyzazriadenievecnéhobremenapodľazákonač.66/2009.Ajobmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným
bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a
jehopovahanasvedčujútomu,žesavýznamnepribližujekobmedzeniuvlastníckehoprávazakotveného
v zákone č. 182/1993 Z. z. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. … Ak judikatúra

najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení
vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú
všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami

kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je
vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave,
nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre
opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“. Predmetné rozhodnutie rovnako prešlotestom ústavnosti, keď ústavný súd uznesením z 28.10.2020 sp. zn. IV. ÚS 539/2020 odmietol ústavnú
sťažnosť. V uznesení z 26.01.2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019 najvyšší súd v podobných súvislostiach pri
interpretácii § 4 zákona č. 66/2009 uviedol, že: „odvolací súd rozhodol v súlade s rozhodovacou praxou

dovolacieho súdu, keď uzavrel, že z charakteru uplatneného práva žalobcu na zaplatenie náhrady
za zriadenie vecného bremena je ustálené, že išlo o jednorazovú odplatu; nakoľko vecné bremeno
v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je momentálne vo vlastníctve žalobcu, vzniklo zo zákona
ku dňu 01.07.2009 a vlastník pozemku si v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní
neuplatnil nárok na odplatu v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. do 01.07.2012, jeho právo sa premlčalo,

teda nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena bol v čase kúpy pozemku so zákonným vecným
bremenomžalobcomdňa18.06.2014užpremlčaný“.Totorozhodnutierovnakoprešlotestomústavnosti,
keď ústavný súd uznesením z 12.05.2022 sp. zn. III. ÚS 272/2022 odmietol sťažnosť z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti a poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia (III. ÚS 68/2019 a III.
ÚS 340/2021) uviedol, že „zákon č. 66/2009 mlčí v tom, že by sťažovatelia mali mať či už jednorazovú
alebo opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Záver, že im nemožno priznať opakovanú

náhradu,pretonemožnopovažovaťzavylúčeniezákonompredpokladanéhonásledku,apretovprípade
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno dospieť k záveru, že by išlo o rozhodnutie, ktoré
je nelogické alebo v zjavnom rozpore s právnou úpravou, ktorú najvyšší súd v tejto veci aplikoval“ (pozri
tiež III. ÚS 621/2023, III. ÚS 95/2020). K podobným záverom dospel dovolací súd aj v uznesení zo
14.12.2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021, uznesení z 26.6.2024 sp. zn. 7Cdo/49/2023, pozri tiež sp. zn.

2Cdo/151/2020, 5Cdo/175/2019, 5Cdo/63/2021, III. ÚS 621/2023, IV. ÚS 227/2012).

33. Všeobecný súd je aktívne legitimovaný len na taký druh derogačného nálezu, ktorý má potenciál
ovplyvniť meritórne rozhodnutie všeobecného súdu (PL. ÚS 1/2018). Je teda zodpovednosťou
všeobecného súdu posúdiť relevanciu argumentácie sporovej strany ohľadom potreby podania návrhu

na začatie konania o súlade právnych predpisov v konkrétnej sporovej veci. V predmetnej právnej
veci odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za
potrebné v tomto konaní prerušenie konania za účelom podania návrhu na ústavný súd o súlade
právnych predpisov, ako požadoval žalobca, pretože obmedzenie vlastníckeho práva v § 4 zákona
č. 66/2009 spĺňa požiadavky čl. 20 ods. 4 ústavy, nakoľko ide o obmedzenie vlastníckeho práva

v nevyhnutnej miere (dočasné obmedzenie držby a užívania pozemku do vykonania pozemkových
úprav), vo verejnom záujme (príjazdová cestná komunikácia do obce Kátov, ktoré vzniklo zo zákona
č. 66/2009, keď judikatúra prípustnosť vzniku takýchto vecných bremien zo zákona aprobuje) a za
primeranú náhradu (dôvodnosť ktorej bola ustálená stabilizovanou judikatúrou, avšak v prípade žalobcu
sa jedná o premlčaný nárok). Súd prvej inštancie teda nepochybil, pokiaľ návrhu žalobcu na prerušenie

konania a podanie návrhu na ústavný súd o súlade právnych predpisov v danom prípade nevyhovel.
Takisto je neefektívne prerušenie konania v spore, v ktorom absentuje naliehavý právny záujem na
podanej určovacej žalobe.

34. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2022 zo

dňa 02.03.2022, ktorým ústavný súd odmietol návrh všeobecného súdu na začatie konanie o súlade
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov s ústavou dôvodiac tým, že na rozdiel od
daného konania nejde medzi stranami tohto konania o horizontálny, ale o vertikálny vzťah, pretože na
žalovaného je potrebné hľadieť ako na mocenský správny orgán, tak je potrebné uviesť že na túto
odvolaciu argumentáciu odvolací súd nemohol prihliadnuť, pretože na uplatnenie novôt neboli splnené

procesné podmienky podľa § 366 CSP.

35. Odvolaciemu súdu sa však žiada dodať, že v predmetnej právnej veci existuje medzi žalobcom
a žalovaným výlučne občianskoprávny vzťah vyplývajúci zo stavby a užívania pozemkov žalobcu
cestou ležiacou na jeho pozemkoch na základe zákona č. 66/2009. V rámci tohto vzťahu majú strany

sporu rovnaké postavenie, teda nejdená sa o vertikálny ale o horizontálny vzťah, žalovaný vo vzťahu
k žalobcovi nevystupuje z pozície správneho orgánu. Ústavný súd pritom v uvedenom rozhodnutí
sp. zn. PL. ÚS 3/2022 uviedol, že deklaráciou neústavnosti právnej normy nie je možné retroaktívne
zasiahnuťdoprávnychvzťahov,oktorévdanomprípadeišlo(tedahorizontálnych),pretožebysavytvoril
stav permanentnej neistoty a ústavný súd nemôže mechanicky nadradiť ochranu vlastníckeho práva

žalobcu nad ochranu právnej istoty dobromyseľných žalovaných a zohľadnil tiež potenciálnu závažnosť
narušenia právnej istoty v desiatkach vzťahov, ktoré sú v tomto prípade zainteresované.36. Vzhľadom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
výrokoch I a II vrátane súvisiaceho výroku III o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods.
1 a 2 CSP potvrdil (výrok I).

37.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§262ods.1vspojenís§396ods.1CSP
vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho
súdu končí, má podľa § 255 ods. 1 CSP úspešná strana sporu, ktorou je žalovaný. Odvolací súd mu
preto priznal voči žalobcovi nárok na náhradu všetkých trov aj tohto odvolacieho konania (výrok II).

38. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto uznesenia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej

značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.