Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/19/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111226958
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1111226958.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej

a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený
XX.XX.XXXX, bytom A. XX, XXX XX C., zast. JUDr. Jarmila Jonášová, advokátka, so sídlom Bajzova
1, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica s poliklinikou Milosrdní bratia, spol. s
r. o., so sídlom Nám. SNP č. 10, 814 65 Bratislava, IČO: 31 386 563, zast. LEGAL ART, s.r.o., so
sídlom Námestie SNP 19, 811 09 Bratislava, za účasti intervenienta na strane žalovaného: Allianz –
Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa

06.09.2024, č.k. B1-26C/133/2011-258, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného proti výroku III. rozhodnutia súdu prvej inštancie, sa odmieta.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku I., potvrdzuje.

III. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku II. mení tak, že žaloba žalobcu o zaplatenie
majetkovej škody v sume 1003,34 eur, sa zamieta.

IV. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,46 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím, súd prvej inštancie uložil žalovanému do troch dní od právoplatnosti
rozsudku povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy ( výrok I.), uložil
žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.003,34 eur
z titulu majetkovej škody ( výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol ( výrok III.) a žalobcovi voči
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% ( výrok IV.).

2. Súd prvej inštancie právne rozhodnutie odôvodnil ust. § 11, § 13 ods. 1, 3, § 106 ods. 1, §
420 ods.1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods.3
zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z.z.“). Skôr ako
súd pristúpil k posudzovaniu dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku vysporiadal sa s námietkou
premlčania nároku na náhradu majetkovej škody. Mal za to, že premlčacia doba na uplatnenie nároku
na náhradu majetkovej škody začala plynúť najskôr dňa 28.08.2009, kedy je datované oznámenie

Úradu pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „Úrad“), v ktorom tento úrad oznámil
žalobcovi, že zdravotná starostlivosť nebola otcovi žalobcu poskytnutá v súlade s právnymi predpismi.
V konaní nebolo preukázané, kedy bolo toto oznámenie doručené žalobcovi. Nakoľko žaloba bola na
súd doručená dňa 19.08.2009 súd ustálil, že žaloba bola podaná včas, preto námietku premlčaniavyhodnotil ako nedôvodnú. Súd sa nestotožnil s argumentáciou intervenienta, že žalobca vedel, kde
bol otec hospitalizovaný a teda vedel, ktoré zdravotnícke zariadenie môže byť zodpovedné za škodu.
Skutočnosť, že postup žalovaného bol v rozpore so zákonom vyplývala z oznámenia Úradu zo dňa

28.08.2009, ktorý konštatoval, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného nebola poskytnutá v
súlade s § 4 ods. 3 zákon č. 576/2004 Z.z.. Nakoľko z vykonaného dokazovania vyplynulo, že postup
lekárov žalovaného od 04.03.2009 do 11.03.2009 a od 15.03.2009 až do smrti pacienta bol v súlade
so zákonom, súd upriamil pozornosť výlučne na sporný postup lekárov žalovaného dňa 12.03.2009.
Považoval za preukázané, na základe záverov znalcov (A. D., A. E. a znaleckej organizácie forensic),

že nesprávny postup žalovaného podstatne znížil šance pacienta na prežitie, a to bez ohľadu na to,
že rozsah tohto zníženia nemožno exaktne percentuálne vyjadriť, resp. nemožno s istotou konštatovať,
že by v prípade správne poskytnutej zdravotnej starostlivosti bola smrť pacienta odvrátiteľná. Súd
pri vyhodnocovaní dokazovania nepokladal za dôveryhodný druhý znalecký posudok A. E., nakoľko
závery A. E. v jeho druhom posudku boli podstatne odlišné od jeho pôvodných záverov, pričom
znalec rozdielnosť týchto záverov žiadnym spôsobom nevysvetlil a jeho závery v oboch posudkoch

sa jednoznačne navzájom vylučujú a odporujú si. V konaní nebola preukázaná intenzita bolestí,
resp. ťažkostí otca žalobcu v dňoch 12.03.2009 až 15.03.2009. Súd vychádzal z výsluchu žalobcu
(pojednávanie dňa 02.08.2024), ktorý uviedol, že dňa 12.03.2009 bol u žalovaného spolu s otcom
osobne prítomný, pričom po oznámení skutočnosti, že otec žalobcu má bolesti, lekár uviedol, že
otec žalobcu je starý a precitlivelý. Vyvodil, že takáto priama negatívna skúsenosť so zľahčovaním

bolesti mala za následok rozhodnutie otca žalobcu nevyhľadať lekára (hoci aj za účelom kontroly)
okamžite, ale až keď bolesti alebo iné problémy dosiahnu určitý stupeň intenzity. V dňoch 14.03.2009 až
15.03.2009 bol víkend, preto správanie sa otca žalobcu, ktorý (s určitým stupňom bolesti) chce vyčkať
na riadnu kontrolu, na ktorú sa má dostaviť hneď následne v pondelok, a nezavolal záchrannú službu,
vyhodnotil súd ako racionálne a zodpovedajúce štandardnému postupu priemerného pacienta. Súd po

vyhodnotení vykonaného dokazovania a s ohľadom na špecifiká prejednávanej veci dospel k záveru, že
žalovaný nepostupoval v prípade otca žalobcu lege artis a porušil svoju povinnosť poskytnúť zdravotnú
starostlivosťsprávnevzmysle§4ods.3zákonč.576/2004Z.z..Zapreukázanú(znaleckýmiposudkami)
mal i príčinnú súvislosť medzi porušením povinností žalovaného a smrťou pacienta, majúc za to, že
nesprávny postup lekárov žalovaného podstatným spôsobom znížil šance otca žalobcu na prežitie

minimálnevrozsahu50%pripostupelegeartis. Malza nespochybniteľné,žesmrťouotcažalobcudošlo
k negatívnemu zásahu do osobnostnej sféry žalobcu. Pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy mal súd za preukázané, že žalobca mal k otcovi silný citový vzťah, od narodenia žalobcu až po
smrť otca spolu bývali v jednej domácnosti. Otec ho viedol k oltáru, mama zomrela skôr. Otec mal
výborný vzťah nielen so žalobcom, ale aj s jeho ženou a prvorodenou vnučkou. Trávili spolu voľný čas

(turistika). Po smrti otca mal žalobca výčitky a cítil sa za ňu zodpovedný, jeho smrť ho veľmi zasiahla.
Tvrdenie žalobcu boli podporené aj skutočnosťou, že v konaní nebolo sporné, že návštevy v nemocnici,
vrátane tej z 12.03.2009, absolvoval otec žalobcu v sprievode žalobcu. Vzťah žalobcu k otcovi súd
odvodzoval aj z následného správania žalobcu po smrti otca, napr. z podania podnetu na Úrad. Súd
pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na jej závažnosť a okolnosti, za ktorých došlo k

porušeniu práva. Zohľadnil rozhodovaciu prax všeobecných súdov SR pri rozhodovaní o nárokoch za
smrť blízkej osoby (rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 25Co/214/2016, sp. zn. 23Co/256/2016,
sp. zn. 17Co/674/2015 a sp. zn. 6Co/609/2014, Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/137/2017 a
sp. zn. 17Co/149/2017, Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/465/2014 či Krajského súdu
Žilina sp. zn. 5Co/315/2012, rozhodnutie Okresného súdu Prievidza č.k. 11C/126/2011-258 zo dňa

04.05.2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/674/2015 zo dňa 25.08.2016).
Za faktory vedúce k zníženiu žalobcom uplatňovanej výšky nemajetkovej ujmy považoval skutočnosť,
že a) porušenie povinnosti zo strany žalovaného nebolo výlučnou príčinou smrti otca žalobcu, resp. že
nebolo s istotou preukázané, že lege artis postup by viedol k odvráteniu jeho smrti, b) celkový zdravotný
stav pacienta (otec žalobcu mal okrem iného zhubný nádor hrubého čreva), c) vek otca žalobcu v

čase smrti (68 rokov). Vzhliadnuc k zhorauvedenému dospel súd k úvahe, že v prejednávanej veci
je primeraným priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmu vo výške 7.000 eur a vo zvyšku žalobu
žalobcu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Pri posudzovaní nároku na náhradu
majetkovej škody súd vychádzal z toho, že výška majetkovej ujmy bola v konaní preukázaná a nebola
medzi stranami sporná. Žalobca v konaní preukázal, že mu bola vystavená faktúra na sumu 78,34 eur

správou pohrebiska F. C. (č.l. 4) a faktúra za pohrebné služby pohrebníctvom G. F. zo dňa 04.04.2009
na sumu 925 eur (č.l. 5); celkovo tak v dôsledku smrti otca žalobcu vznikla žalobcovi škoda v žalovanej
výške1.003,34eur.Súdrovnakoakoprinemajetkovejujmepokladalpríčinnúsúvislosťmedziporušením
povinnosti žalovaného a vznikom škody za preukázanú, preto priznal žalobcovi nárok na zaplateniepožadovanej majetkovej škody vo výške 1.003,34 eur. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodoval
v súlade s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). V časti
nárokunanáhradumajetkovejškodybolžalobcavcelomrozsahuúspešný.Vplnomrozsahubolžalobca

úspešný aj v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko bol úspešný čo do základu nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy a jej výška závisela výlučne od úvahy súdu (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 475/2018). Vzhliadnuc k uvedenému v plnom rozsahu úspešnému žalobcovi
súd priznal náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100%. O výške nároku na náhradu trov
konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník. S tým, že

pri výpočte trov konania vyplývajúcich z nemajetkovej ujmy bude súdny úradník vychádzať z priznanej
sumy.

3. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
dôvodiac naplnením odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Odvolací dôvod
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP odôvodnil tým, že záver súdu prvej inštancie, že existovala

minimálne 50 % šanca na odvrátenie smrti pacienta pri postupe lege artis, je prejavom ľubovôle zo
strany súdu. Súd sa nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní, a to napr. s tým,
že znalci uvádzali, že aj pri skoršej operácii, alebo hospitalizácii, by zrejme nebolo možné smrti pacienta
zabrániť. Rovnako tak sa súd nevyporiadal s tvrdeným spoluzavinením zosnulého spočívajúcom v tom,
že nerešpektoval poučenie ošetrujúceho lekára zo dňa 12.03.2009 a v prípade obtiaží sa nedostavil do

žalovaného skôr - pred plánovaným dňom kontroly. I keď žalobca následne v konaní tvrdil, že medzi
12.03.2009 - 15.03.2009 nemal jeho otec ťažkosti, uvedené je v rozpore s počiatočnými tvrdeniami
žalobcu. Nebolo mu zrejmé, prečo súd pri určení výšky nezohľadnil možné spoluzavinenie pacienta
a údajnú pravdepodobnosť určenú súdom, že existovala minimálne 50% šanca na odvrátenie smrti
pacienta pri postupe lege artis. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd určil náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch práve vo výške 7.000 eur najmä v prípade, v ktorom nebolo náležite
preukázané porušenie právnej povinnosti a ani príčinná súvislosť, nehovoriac o tvrdenom spoluzavinení
pacienta. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) CSP odôvodnil tým, že záver súdu
o 50 % šanci na odvrátenie smrti pacienta v prípade správneho postupu (ktorý súd ani nešpecifikuje)
nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, pretože k takémuto záveru nedošiel žiadny zo znalcov, ktorí

predmetnú vec posudzovali. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že kauzalita je v prejednávanej
právnej veci veľmi neistá, a to z dôvodu, že v konaní sa nepodarilo s istotou preukázať, že pacient by
prežil, ak by žalovaný postupoval inak a navyše, aj samotná protiprávnosť konania žalovaného je sporná
(viď závery ÚDZS). Zároveň, súd nijakým spôsobom nezohľadnil, že pacient nerešpektoval poučenie
lekára žalovaného, ktoré mu bolo dané dňa 12.03.2009, a nedostavil sa do zariadenia žalovaného

pre pretrvávajúce ťažkosti. Ak by boli pravdivé úvodné tvrdenie žalobcu, že pacient mal významné
ťažkosti aj v dňoch 12.03.2009 - 15.03.2009, pacient sa v zmysle poučenia žalovaného mal okamžite
dostaviť do zariadenia žalovaného a ak tieto ťažkosti pacient v dňoch 02.03.2009 - 15.03.2009 nemal
(ako uvádzal žalobca vo výsluchu pred tunajším súdom dňa 02.08.2024), tak potom v týchto dňoch
pravdepodobne neexistoval medicínsky dôvod na hospitalizáciu a prípadnú operáciu. Znalec A. D. vo

svojom výsluchu z 26.04.2012 pred OČTK uviedol, že v uvedený deň nebol prítomný zápal pobrušnice
a že sám znalec netrval na tom, že pacient musel byť prijatý do zariadenia žalovaného (str. 3 zápisnice
zo dňa 26.04.2012). A. D. na str. 4 zápisnice z toho istého dňa dokonca uviedol, že pacient mohol
byť odoslaný domov a monitorovaný tak, že by bol napr. v deň nasledujúci objednaný na ambulantné
vyšetrenie. Pacient však bol poučený, že v prípade ťažkostí sa má na vyšetrenie dostaviť skôr ako

v deň plánovanej kontroly, pričom zosnulý pacient takéto poučenie nerešpektoval, čo nemôže byť na
ťarchu žalovaného. A. E. D. vo výsluchu vykonanom OČTK dňa 13.02.2014 uviedol, že aj keby bol
zosnulý "správne" ošetrený, následný vývoj mohol viesť k zápalu pľúc. A. E. v znaleckom posudku
č. 56/2010 zo dňa 02.06.2010 na str. 5, v bode 10. znaleckého posudku konštatoval, že nie je isté,
že aj pri prijatí pacienta dňa 12.03.2009 a skoršej operácii by pacient bol prežil. Uvedený záver A.

E. odôvodňoval okrem iného aj tým, že na následku sa podieľal celkový zlý stav pacienta, ktorý mal
rakovinu v pokročilom štádiu s prítomnými metastázami v pobrušnici, čo pravdepodobne spôsobilo
rozpad spojky. Okrem iného mal zosnulý poškodené aj iné životne dôležité orgány ako pečeň, pankreas
a srdce. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1, písm. h) CSP odôvodnil tým, že nárok je v
časti majetkovej škody premlčaný, a to z dôvodu, že žalobca ako poškodený sa o vzniku majetkovej

škody dozvedel najneskôr v deň, v ktorý vynaložil náklady na pohreb (pravdepodobne dňa 04.04.2009)
a o tom, kto za škodu zodpovedá vedel už od samotného vzniku škody - odo dňa, kedy otec žalobcu
zomrel (dňa 31.03.2009), nakoľko z podaní žalobcu a aj z jeho výsluchu vyplynulo, že od počiatku za
smrť svojho otca vinil žalovaného ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, t.j. od počiatku nebolosporné, kto by mal byť subjektom zodpovedným za náhradu škody. Najneskorší možný moment, kedy
sa žalobca dozvedel o tom, kto sa škodu zodpovedá, je deň podania podnetu na Úrad, t.j. 07.04.2009. V
uvedený deň bolo na Úrad doručené podanie žalobcu, v ktorom žalobca namietal postup pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti svojmu otcovi počas hospitalizácie a vyšetrení u žalovaného. Zdôraznil, že
tento podnet bol vypracovaný dňa 01.04.2009 a podaný dňa 07.04.2009 a z tohto podania je zrejmé,
že za smrť svojho otca viní žalobca žalovaného. Žaloba bola podaná dňa 19.08.2011, a teda v čase,
kedy nárok na náhradu škody už bol premlčaný. V konaní bolo preukázané, že skutočnú vedomosť
poškodeného o tom kto za škodu zodpovedá, možno datovať najneskôr na deň kedy žalobca podal

podnet na ÚDZS. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď priznal žalobcovi nárok na
náhradu majetkovej škody, hoc neboli splnené predpoklady pre priznanie takéhoto nároku, lebo tento
bol premlčaný a žalovaný (a aj intervenient) premlčanie namietli. Zároveň jedným z predpokladov vzniku
občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť zásahu. V tejto súvislosti zdôraznil,
že Úrad ako kompetentný orgán právoplatným rozhodnutím nekonštatoval, že by sa žalovaný dopustil
porušenia § 4 ods. 3 zákon č. 576/2004 Z.z.. Z vykonaných dôkazov tiež s istotou nevyplýva, že by

sa žalovaný dopustil porušenia § 4 ods. 3 zákon č. 576/2004 Z.z., ako súd nesprávne uzavrel. V
konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť, závery súdu v tomto ohľade sú veľmi vágne. Žalobca
nepreukázal, že bolo viac než pravdepodobné, že by k smrti jeho otca nedošlo, ak by v deň 12.03.2009
bol hospitalizovaný. Namietal, že súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupoval v rozpore
s ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa s odvolaním žalovaného v plnom
rozsahu stotožňuje. Mal za to, že zo strany žalobcu nebola v konaní preukázaná príčinná súvislosť
medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú

ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom nemajetkovej
ujmy. Úrad ako kompetentný orgán právoplatným rozhodnutím nekonštatoval, že by sa žalovaný dopustil
porušenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z., pričom táto skutočnosť s istotou nevyplýva ani z
vykonaných dôkazov, ako súd prvej inštancie vec vo svojom rozhodnutí nesprávne uzavrel. Trval na
vznesenej námietke premlčania nároku na náhradu škody. Nesúhlasil s právnym názorom žalobcu, ktorý

do svojho právneho posúdenia a následného rozhodnutia prevzal aj súd prvej inštancie, že premlčacia
doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť až dňa 28.08.2009, kedy
mala byť žalobcovi doručená správa od Úradu. Je zrejmé, že Úrad prešetroval daný prípad na podnet
žalobcu, pričom intervenient poukazuje na druhú stranu podanej žaloby, kde samotný žalobca sám
vyhlasuje, že Úrad šetril predmetný prípad na základe jeho podnetu zo dňa 07.04.2009. Žalobca hneď v

deňsmrtijehootca31.03.2009,resp.najneskôrdňa07.04.2009malvedomosťotom,žežalovanýbymal
byť údajne osobou zodpovednou za smrť otca žalobcu. Rozhodne teda nemožno tvrdiť, že by žalobca
až do 28.08.2009 nemal o osobe žalovaného ako údajného škodcu vedomosť. O výške uplatňovanej
náhrady škody sa žalobca dozvedel najneskôr dňa 04.04.2009, kedy tieto náklady (náklady na pohreb)
fyzicky vynaložil. Nárok na náhradu škody uplatnený žalobou je premlčaný, a to v dôsledku márneho

uplynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Právny názor, že doručenie rozhodnutia určitého orgánu ako moment, od ktorého by mala začať plynúť
subjektívna premlčacia doba, by mohol byť teoreticky správny v prípade, kedy by bolo podané trestné
oznámenie na neznámeho páchateľa a až šetrením orgánov činných v trestnom konaní by sa tohto
páchateľa podarilo zistiť, alebo v prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti zosnulému v rozhodnom

čase viacerými poskytovateľmi, čo sa bežne stáva. Úrad svojím rozhodnutím, č.k. ZS 103/00018/2009/
R zo dňa 27.08.2010 správne konanie vo veci uloženia pokuty zastavil, t.j. rozhodnutie Úradu, na ktoré
sa súd prvej inštancie odvoláva, nikdy nenadobudlo právoplatnosť. S poukazom na vyššie uvedené
navrhol, aby odvolací súd po preskúmaní napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca v replike k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že podnet na Úrad vypracoval 01.04.2009
a podal dňa 07.04.2009. V čase jeho podania (dňa 07.04.2009) nevedel a nemohol mať presvedčenie,
že žalovaný na smrti jeho otca má, hoci aj len nedbanlivostný podiel - podozrenie nie je presvedčenie
a nie je momentom, od ktorého sa môže počítať začiatok lehoty na podanie žaloby - týmto momentom

je až oznámenie Úradu, z ktorého už žalobca získal presvedčenie, že žalovaný pochybil a teda je za
následok zodpovedný. Otázkou bolo iba to, či sa zistí aj konkrétna fyzická osoba s trestnoprávnou
zodpovednosťou, alebo nie, pričom v tejto súvislosti žalobca nesprávne interpretuje aj rozhodnutie
orgánov činných v trestnom konaní - pretože trestné stíhanie nebolo zastavené s tým, že sa skutoknestal, alebo že nie je trestným činom, len bolo prerušené s odôvodnením, že sa nepodarilo ustáliť
konkrétnu fyzickú osobu zodpovednú za stíhaný skutok a jeho následok. V rozsahu námietky premlčania
sa teda prvoinštančný súd s touto námietkou vysporiadal správne a v tomto smere jeho rozhodnutie je

aj odôvodnené a pochopiteľné. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalovaného vo vzťahu k spoluúčasti - teda
spoluzavineniu nebohého na vlastnej smrti a poukazovanie na to, že bol riadne poučený, poukázal na
záverečné písomné vyjadrenie zo dňa 14.08.2024. Sám počul poučenie lekára, ktorý jeho otca prepúšťal
po podaní lieku, o ktorom vedel, že sa mu uľaví a výslovne povedal, že nesmie byť taká citlivka, že je po
operácii a bolieť to musí, musí vydržať, tak teda držal, nesťažoval sa ani keď ho to bolelo a doviedlo ho to

až do komatického stavu. Ak jeho otec rodine nekomunikoval mieru svojej bolesti nemožno vyhodnotiť v
neprospech jeho nebohého otca ani žalobcu, keďže sa správal podľa poučenia, ktoré znalec výslovne
označil za nesprávne.

6. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

7. Podľa § 386 CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak
a)bolo podané oneskorene,
b)bolo podané neoprávnenou osobou,
c)smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo

d)nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

8. Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané,
pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým
rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí

vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Vychádzajúc z uvedeného žalovanému
nesvedčí subjektívna procesná legitimácia podať odvolanie proti výroku, ktorým súd vo zvyšku zamietol
žalobu žalobcu (výrok III.), nakoľko v tejto časti bol procesne úspešným žalovaný.

9. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolanie žalovaného do výroku III. rozhodnutia súdu prvej

inštancie s poukazom na ust. § 386 písm. b) CSP odmietol, ako podané neoprávnenou osobou.
Predmetom odvolacieho prieskumu boli prisudzujúce výroky I. a II. a závislý výrok IV. o trovách konania.

10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378
ods. 1 CSP) a vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu,

na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie založené a ide o prejednanie výlučne právnej otázky (nie
otázky skutkovej), nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa §
385 ods. 1 CSP (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Nariadenie pojednávania
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná.

11. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP).

12. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP,
odvolací súd uvádza. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie

taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia
§ 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov

alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto,žeprihodnotenídôkazov,prípadnepoznatkov,ktorévyplynulizprednesovstránalebovyšlinajavo
inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak
hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa

ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať
s jeho skutkovými závermi.13. V danom spore bolo podstatným zodpovedanie otázky, či medicínsky postup žalovaného pri liečbe
otca žalobcu dňa 12.03.2009 bol zvolený správne a ak nie či takýto medicínsky postup bol v priamej

príčinnej súvislosti s úmrtím otca žalobcu, resp. znížil šance otca žalobcu na prežitie. Odvolací súd sa
plne stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v
ktorom súd prvej inštancie podrobne, dôkladne a zrozumiteľne odôvodnil (ods. 28 až 32 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia) prečo považoval nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy čo do základu
za dôvodný.

14. V prejednávanej veci bolo zásadným zohľadniť skutočnosť, že sa jedná o medicínskoprávny spor,
ktorý je charakteristický skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom viacerých príčin
spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo
významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase
neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní

zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr. H., I. - H.,
J.. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní spory. Praha : Ústav státu a práva AV
ČR, 2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát
zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom
je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi

úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a
s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s
poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť
preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú
do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti

spravidla nemá.

15. V súdenej veci súd prvej inštancie dôsledne vyhodnocoval závery znaleckých posudkov
predložených v konaní (vypracovaný A. D., vypracovaný A. E., vypracovaný znaleckou organizáciou
forensic.sk), listinné dôkazy ( uznesenie OR PZ BA I zo dňa 21.03.2014 ČVS:ORP-490/1-VYS-B1-2010-

PA a iné ) ako i výsluch žalobcu a správne uzavrel, že postup žalovaného dňa 12.03.2009 pri vyšetrovaní
otca žalobcu nebol medicínsky správny ( nebol lege artis) a tento nesprávny postup žalovaného
podstatne znížil šance otca žalobcu na prežitie. Uvedené závery majú oporu jednak v znaleckom
posudku znalca A. A. D. č. 1/2011 zo dňa 03.03.2011 : „Postup ošetrujúcich lekárov na ambulancii dňa
12.03.2009 nebol správny vzhľadom k tomu, na aké ťažkosti sa sťažoval pacient“(otázka 7), „Postup

službukonajúcich lekárov v chirurgickej ambulancii ÚPS vo FNsP Milosrdní bratia Bratislava, ktorí dňa
12.03.2009 vyšetrovali nebohého A. B. nebol správny a postačujúci“(otázka 11), „Vhodnou liečbou bolo
možné zabrániť úmrtiu A. B. dňa 31.03.2009.“( otázka 14) ako i v prvom znaleckom posudku K. A. K. E. č.
56/2010 zo dňa 02.06.2010 : „.. Vzhľadom na dané ťažkosti prítomné a prezentovaní pánom B. v danom
čase 12.03.2009 – zvracanie, zhoršené odchádzanie vetrov, zistenie oslabenej peristaltiky a nálezu

hladinkyvoblasticékanaRTGsnímke,malbyťpacientprijatýnalôžkovéoddelenie,pretožepooperačný
priebeh sa vymykal bezproblémovému priebehu a tento mal byť ďalej ústavne sledovaný.“ ... Zdravotná
starostlivosť o A. B. a jeho prepustenie do domácej liečby bez náležitého ukončenie diagnostickej
rozvahy nebola postup lege artis, najmä s ohľadom na to, že išlo o pacienta, ktorý prekonal v krátkom
čase pred vyšetrením operačný zákrok na hrubom čreve, čo bola dňa 12.03.2009 zjavné.“ (otázka č.

11). I potom čo A. E. na základe objednávky Úradu vypracoval v poradí druhý znalecký posudok, v
ktorom revidoval svoje závery uvedené v prvom znaleckom posudku (č. 56/2010 zo dňa 02.06.2010),
A. D. doplnil, že i v prípade, ak by lekári v daný deň (12.03.2009) nemohli stanoviť zápal pobrušnice,
napriek tomu bolo dôvodným, aby otec žalobcu bol intenzívne monitorovaný, čo by prispelo k včasnému
odhaleniu komplikácii a následne tak i k okamžitej liečbe. Zároveň A. D. uviedol, že CT vyšetrenie

by dňa 12.03.2009 zrejme odhalilo vznikajúcu komplikáciu a včasná liečba by predĺžila život pacienta.
Vo vzťahu k druhému znaleckému posudku vypracovanému A. E. na základe objednávky Úradu, v
ktorom znalec revidoval svoje závery uvedené v predošlom znaleckom posudku (č. 56/2010 zo dňa
02.06.2010 ), nutno zdôrazniť, že prijatie odlišných záverov znalec okrem dôkladného preštudovania
dostupnej dokumentácie ( čo zhodne uvádzal už pri vypracovaní znaleckého posudku č. 56/2010

- str. 2, prvá veta) odôvodnil len „osobným rozhovorom s prednostnom kliniky“, na čo správne pri
vyhodnocovaní dokazovania poukázal i súd prvej inštancie ( bod 30 odôvodnenia) a uvedený dôkaz
nepovažoval pri posudzovaní veci za zásadný. Správnosť záverov súdu prvej inštancie je podporená
i obsahom výsluchu znalca H. A. D. (znalecká organizácia forensic.sk) v trestnom konaní (uznesenieOR PZ BA I zo dňa 21.03.2014 ČVS: ORP-490/1-VYS-B1-2010-PA, čl. 149), ktorý potvrdil správnosť
znaleckého posudku č.84/2013 a uviedol, že práve nevykonaním potrebných vyšetrení dňa 12.03.2009
(ultrasonografie a CT vyšetrenie brucha ev. vyšetrenie pasáže vodnou kontrastnou látkou na zistenie

dehiscencie anastomózy), vzhľadom na ťažkosti pacienta (zvracanie, zhoršenie odchádzania vetrov,
oslabená peristaltika v brušnej dutine, nález hladinky v oblasti slepého čreva), na základe ktorých mohlo
dôjsť k vykonaniu operačného riešenia, nastal rozpad črevnej anastomózy, t.j. únik obsahu čreva do
dutiny brušnej, vznik sterkorálnej peritonitídy, sepsa, multiorgánové zlyhanie a v konečnom dôsledku
smrť pacienta.

16.Pokiaľodvolateľnamietal,ženebohýnerešpektovalpoučenieošetrujúceholekárazodňa12.03.2009
a v prípade obtiaží sa nedostavil na ošetrenie skôr ako bol plánovaný deň kontroly, z čoho vyvodzoval,
že neexistoval medicínsky dôvod na jeho hospitalizáciu a prípadnú operáciu, odvolací súd poukazuje na
záveryznaleckejorganizácieforensic.sk:„L.A.B.nastalavdôsledkuneskororozpoznanejpooperačnej
komplikácie, ktorá nastala napriek správnej liečbe (prvotnej operácii). Išlo o dehiscenciu kolickej end-

to-end (koniec ku koncu) anastomózy s následnou sterkorálnou peritonitídou, čo malo za následok
vznik sepsy (celkovej infekcie organizmu). Celkový zlý zdravotný stav nebohého nastal v dôsledku
komplikácií v pooperačnom období, ktoré neboli včas diagnostikovaném pričom pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti nastal taký moment liečby počas dňa 12.03.2009. kedy zdravotná starostlivosť
nebola poskytnutá správne, čím, sa podstatne znížili šance na skorú diagnostiku a liečbu pooperačnej

komplikácie“ ( bod 23 znaleckého posudku č. 84/2013). Skutočnosť, že otec žalobcu pociťoval ťažkosti
i po tom, čo bol dňa 12.03.2009 po vyšetrení prepustený do domáceho liečenia žalobca uvádzal už
v podanej žalobe :„ otec síce dostal infúzie, ale krv mu na vyšetrenie nebrali, na CT ho neposlali,
iba konštatovali, že po takejto operácii je to normálne, že ho brucho bolí a že zvracia, práve že je
dehydrovaný a musí viac piť a jesť. Poslali ho domov, kde to vydržal do nedele 15.03.209, kedy sme

k nemu museli privolať rýchlu zdravotnícku pomoc...“ a tieto skutkové tvrdenia žalobca už len doplnil
na pojednávaní dňa 02.08.2024 : „ Išli sme domov, otec zaspal. Zobudil sa až ráno, najedol sa. Stále
sa sťažovala na mierne bolesti, ale tým, že vyšetrujúci doktor mu povedal, že je starý a precitlivelý,
že ho to bude pár dni bolieť, že je to bežné, preto sa otec nesťažoval, lebo to povedal samotný
doktor. Čakali sme až na samotnú kontrolu, na ktorú mal ísť. Až do momentu, keď tie bolesti preňho

už boli tak veľké, že sme volali záchrannú službu. Počas troch dní nemal nijaké objektívne prejavy“.
Konštatáciu odvolateľa, že otec žalobcu by mal byť spoluzodpovedným za škodlivý následok nakoľko
nerešpektoval poučenie lekára a nedostavil sa do zariadenia žalovaného v prípade ťažkostí okamžite,
je potrebné vyhodnocovať v súvislosti so zistením, že i keď mu po vyšetrení zo dňa 12.03.2009 bola
odporučená kontrola kedykoľvek v prípade ťažkostí, resp. dňa 16.03.2009, v odporúčaní chýbalo, pri

akýchťažkostiachsamápacientdostaviťihneďnavyšetrenieaakústravumájesťev.chýbaodporúčaná
liečba, príp. reštrikcia konkrétnych jedál. Nemožno prenášať na pacienta zodpovednosť za to, aby sám
posúdil, kedy je jeho stav skutočne akútny, keďže nemá medicínske vzdelanie.

17. K námietke odvolateľa, že v prejednávenej veci sa nepodarilo s istotou preukázať existenciu

príčinnejsúvislostimedzipostupomžalovanéhoasmrťouotcažalobcujepotrebnéuviesť,žepožiadavka
jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty
osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient),
je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi
dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých

javov, zvlášť príčinnej súvislosti a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto
subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu
(poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom
konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov
práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán.

18. Otázkou posúdenia miery dôkazu príčinnej súvislosti v medicínskych sporoch sa zaoberal
aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24. 10. 2017.
V tomto náleze uviedol o.i., že „....z hľadiska dokazovania v súdnom konaní je určenie miery
procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou

úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz o tvrdenej skutočnosti v zásade len
dôkazom o jej pravdepodobnosti. ....zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy
možné stopercentne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral,
a preto určitá miery neistoty bude skoro vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. ÚS SRpoukazoval tiež na to, že jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú obzvlášť do popredia, sú
tzv. medicínskoprávne spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou
sa predovšetkým súbehom viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným

časovým obdobím medzi príčinou a následkom, čo výrazne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne
tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený
kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou
povahou biologických procesov. Charakteristickou črtou týchto vzťahov, ktorá v priebehu súdneho
konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou poznania zdravotníckeho

zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech pacienta“. Pacient je teda
slabšou stranou v priebehu súdneho sporu, v ktorom má dôkaznú povinnosť ohľadom príčinnej súvislosti
medzi určitými právne relevantnými javmi. „Z pohľadu naplnenia funkcií zodpovednostného práva
požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného bremena poškodenému ukladá,
aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal kauzalitu s absolútnou istotou,
čo je vzhľadom na už uvedené, cieľ, ktorý je nereálny a v zásade objektívne nesplniteľný.“ Podľa

názoru ÚS v medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých prípadoch z už uvedených dôvodov možné
jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého následku, ale túto možno stanoviť len s určitou
mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je
vybudovaný systém zodpovednostného práva a zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a
vzájomnomnerovnocennompostavenítak,abyvýsledokzodpovedalprincípom,naktorýchjepostavená

zodpovednosť za ujmu/škodu. V tejto situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich
záujmov, a to práva poškodeného na jeho odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby povinnosť
na náhradu škody zaťažovala iba toho, kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím konaním
odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, požiadavka
spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v

pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj R.. M.. Š., Dukazní bremeno
v civilním soudním sporu, Praha, 1931, s. 114).

19. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane konštatuje, že zásada rovnosti
účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie. Pod pojmom rovnosti účastníkov konania

je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť
daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie
požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu
konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady

rovnosti zbraní je dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Pod takto definovanú
rovnosťstránspadánielenrealizáciaichoprávnení,aleajotázkydôkaznéhobremena.Vústavnoprávnej
rovine potom platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v
civilnom súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a
ktoré nesmú byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za

spravodlivé. Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z
1. 2. 2011 dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného
sporu je porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje,
aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo
všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Z uvedeného

možno urobiť záver, podľa ktorého ak je miera procesnoprávneho poznania vyžadovaná na preukázanie
príčinnej súvislosti medzi právne relevantnými javmi zo strany žalobcu ako slabšej strany sporu zjavne
neprimerane vysoká a nezohľadňujúca faktickú nerovnosť strán sporu, tak v dôsledku toho je aj dôkazné
bremeno kladené na túto stranu zjavne neprimerané, čo potom vylučuje aj akúkoľvek zmysluplnú
úvahu o možnosti jeho „unesenia", čím dochádza k porušeniu práva na rovnosť strán ako jedného z

komponentov práva na spravodlivé súdne konanie." Z hľadiska uvedených záverov ÚS SR je nutné
posudzovať aj záver znalcov (A. D., A. E. a znaleckej organizácie forensic.sk).

20. Za prejav ľubovôle nemožno považovať ani záver súdu prvej inštancie, že existovala minimálne
50% šanca na odvrátenie smrti nebohého pri zachovaní postupu lege artis. Uvedené závery sú

podporené vykonaným dokazovaním, a to vyjadrením znalca A. A. D., .. „Vhodnou liečbou bolo možné
zabrániť úmrtiu A. B. dňa 31.03.2009 (odpoveď na otázku č. 14), vyjadrením znaleckej organizácie
forensic.sk „ Zhubný nádor hrubého čreva bol základná príčina smrti, ako sme to uviedli vyššie. Na smrti
poškodeného A. B. sa spolupodieľal aj chybný postup liečby dňa 12.03.2009, a to tým, že chybnýmposkytovaním zdravotnej starostlivosti došlo k zníženiu šance na včasnú diagnostiku pooperačnej
komplikácie a jej operačnej liečby“ ( odpoveď na otázku 17). A. E. rovnako uviedol, že 12.03.2009
pri ambulantnom vyšetrení okamžitá hospitalizácia by bola zachránila život poškodeného ( znalecký

posudok č. 56/2010). Znalecká organizácia forensic.sk doplnila, že v prípade riadnej diagnostiky a
dovyšetrenia zdravotného stavu dňa 12.03.2009 by bolo možné zachytiť rozvoj pooperačnej komplikácie
skôr a skorá operácia by mohla predísť rozvoju ťažkého septického šoku a multiorgánovým zlyhaním
a možnej smrti otca žalobcu, s tým, že dehiscencia anastomózy patrí medzi neskoré pooperačné
komplikácie, ktoré vznikajú zvyčajne práve na 5-7 deň po operácii črevného traktu. Zhodnotiac

zhorauvedenéúvahasúduprvejinštancieohľadnepercentuálnehostanoveniavýškyšanceotcažalobcu
naprežitievrozsahu50%zohľadnilavšetkyšpecifickéokolnostiprejednávanejveciajejstanoveniemalo
následne vplyv aj na výšku priznanej nemajetkovej ujmy, kedy súd zohľadnil aj skutočnosť, že v konaní
nebolo jednoznačne preukázané ( na 100%), že lege artis postup žalovaného by viedol k odvráteniu
smrti otca žalobcu.

21. Úvahy súdu prvej inštancie vo vzťahu k dôvodnosti priznania a výške priznanej nemajetkovej
ujmy považuje rovnako odvolací súd za dôkladne a zrozumiteľné vysvetlené ( bod 45 až 51).
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal zo správne
zisteného skutkového stavu. V prejednávanej veci nebolo sporým, že bolo porušené právo žalobcu na
rešpektovanie súkromného a rodinného života ako základného práva podľa článku 19 ods. 2 Ústavy

SR, podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov
(ďalej len ako „Dohovor“), ako aj podľa článku 10 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. ktorým sa
uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len ako „Listina“), porušenie práva ktorého žalovaný
nespochybňoval. Súčasťou osobnostných práv fyzickej osoby je aj právo na súkromný a rodinný
život, ktoré zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Súčasťou

súkromného života jednotlivca je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby na
spolužitie s blízkymi príbuznými, najmä s deťmi, rodičmi, prarodičmi, či súrodencami. Rešpektovanie
súkromného života musí preto zahŕňať do určitej miery právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov medzi
najbližšími rodinnými príslušníkmi, aby tak bolo možné okrem iného rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť
jednotlivca. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov predstavuje neoprávnený zásah do práva

na súkromný a rodinný život fyzickej osoby (viď. obdobne uznesenie NS SR z 18.02.2010, sp. zn. 3Cdo
137/2008 a nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) sp. zn. I. ÚS 2844/14 zo dňa
22.12.2015). Súd prvej inštancie pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil aj rozhodovaciu
prax súdov vo vzťahu k priznávaniu nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalým plnoletým
deťom (bod 48 odôvodnenia) ako i skutkovo obdobný prípad ( rozhodnutie Okresného súdu Trenčín

sp.zn. 11C/126/2011). Odvolaciemu súdu je zrejmé, že z bohatej rozhodovacej činnosti v oblasti ochrany
osobnostných práv nie je pre sporové strany náročné vyabstrahovať a označiť niekoľko rozhodnutí
v prospech nimi obhajovanej sumy peňažnej satisfakcie. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou v zásade každého súdneho systému,
ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (viď napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS

51/2014, rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/40/2020).

22. Zároveň súd neopomenul zohľadniť špecifiká prejednávanej veci, a to skutočnosť, že nebolo v
konaní jednoznačne preukázané, že lege artis postup žalovaného by viedol k odvráteniu smrti otca
žalobcu, zlý zdravotný stav otca žalobcu ( kedy príčinou smrti bol zhubný nádor hrubého čreva) a

vek otca žalobcu ( 68 rokov), ktoré považoval za zásadné pre určenie výšky nemajetkovej ujmy
v nižšej sume ako si v konaní uplatňoval žalobca. Odvolací súd má na rozdiel od žalovaného za
to, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške určenej súdom prvej inštancie zohľadňuje
osobitosti daného prípadu (vychádzajúc z jednotlivých vyššie uvedených kritérií) a nevybočuje
z rámca priznaných náhrad v porovnateľných prípadoch. Prisúdená náhrada tak nie je zjavne

neprimeraná okolnostiam prípadu, zohľadňujúc životnú úroveň v krajine a nepredstavuje ani prostriedok
neprípustného obohacovania, prípadne likvidácie. Výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je
spôsobilá kompenzovať vzniknutú ujmu v zmysle jej zmiernenia na spravodlivom a slušnom základe
(zdôvodnená konkrétnymi východiskami a závermi).

23. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods.1 písm. h/ CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistenýskutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. V podanom odvolaní odvolateľ namietal nesprávnosť posúdenia námietky premlčania žalobcom
uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka je viazaný na moment, keď poškodený nadobudne
dostatočné, preukázateľné informácie o škode a o skutočnostiach, ktoré mu umožnia identifikovať

konkrétny subjekt zodpovedný za škodu. Nie je pritom podmienkou, aby toto poznanie bolo nepochybné
a opieralo sa o právoplatné súdne rozhodnutie (rozsudok NS SR 1 Cdo 82/2009, publikovaný pod R
16/2014). Dozvedieť sa o škode znamená, že poškodená osoba sa dozvedela o konkrétnej majetkovej
ujme, ktorú je možné objektívne vyčísliť v peniazoch, a na základe ktorej môže uplatniť svoje právo na
náhradu škody na súde (rozsudok NS ČR 33 Odo 477/2001 publikovaný pod C 1168).

25. Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka),
v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si
môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu
zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná
istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (Najvyšší súd SR v uznesení

sp.zn. 5Cdo/60/2020 zo dňa 14.07.2022). Pri skúmaní otázky, kedy sa žalobca dozvedel o osobe,
ktorá zodpovedá za škodu je potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti žalobcu (v danom čase).
Odvolací súd má za to, že žalobca už v čase podania podnetu na Úrad dňa 07.04.2009 mal
dostatok podkladov k tomu, aby prijal záver, kto by mohol zodpovedať za škodu, nakoľko mal
vedomosť o tom, kde bol jeho otec hospitalizovaný ako i podozrenie, že jeho otcovi nebola poskytnutá

žalovaným zdravotná starostlivosť v súlade s ust. zákona č. 576/2004 Z.z.. Vedomosť žalobcu o osobe
zodpovednej za škodu nemožno viazať k okamžiku, kedy žalobca obdržal Oznámenie o výsledku
šetrenia podania Úradu zo dňa 28.08.2009, nakoľko vedomosť poškodeného o osobe zodpovednej za
škodu neznamená nezpochybniteľnú istotu v určení osoby zodpovednej za vznik škody. S úplnou istotou
možno zodpovednosť určitej osoby stanoviť až na základe dokazovania v súdnom konaní. Aj judikatúra

preto vychádza z predpokladu, že po osobe, ktorá vie o vzniku škody, možno požadovať, aby nárok u
súdu uplatnila, vtedy ak má k dispozícii také informácie o okolnostiach vzniku škody, vo svetle ktorých
sa javí zodpovednosť určitej konkrétnej osoby dostatočne pravdepodobnou (např. rozsudek Nejvyššího
soudu ze dne 25. 4. 2006, sp. zn. 25 Cdo 359/2005, Soubor, C 4273, rozsudek Nejvyššího soudu ze
dne 30. 8. 2012, sp. zn. 25 Cdo 2189/2011, Soubor, N. XXXXX, či rozsudek Nejvyššího soudu ze dne

17. 12. 2014, sp. zn. 25 Cdo 3804/2014).

26. Vzhliadnuc k zhorauvedenému odvolací súd uzavrel, že právne závery súdu prvej inštancie pri
posudzovanízačiatkuplynutiapremlčacejlehotyvovzťahuknárokunanáhradumajetkovejškody,niesú
správne. Premlčacia lehota v zmysle ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť najneskôr

dňom 07.04.2009 (podanie podnetu ma Úrad) a uplynula dňom 07.04.2011. Nakoľko si žalobca nárok
na náhradu majetkovej škody uplatnil žalobou doručenou súdu dňa 19.08.2011, je potrebné námietku
premlčania vznesenú v konaní žalovaným vyhodnotiť ako dôvodnú, čo navodzuje záver, že súd nemôže
žalobcovi priznať premlčané právo na náhradu majetkovej škody v sume 1003,34 eur.

27. Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,
odvolací súd poukazuje na to, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa
uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, a právna veta
ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.

b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.“ Odvolací súd má
za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad
uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne

len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec
žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozriSutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za
následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

28. V preskúmavanej veci ma odvolací súd za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP, pretože súd prvej
inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovanie
riadne zhodnotil, keď dôsledne uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých

jednotlivých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podľa názoru
odvolacieho súdu konanie pred súdom prvej inštancie vadou zmätočnosti postihnuté nebolo.

29. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I.
ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v napadnutom výroku II. rozhodnutie súdu prvej
inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu o zaplatenie majetkovej škody v sume

1003,34 eur zamietol.

30. O trovách konania ako celku (t.j. prvoinštančného konania a odvolacieho konania), s ohľadom na
definitívny výsledok sporu, rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 v spojení s ust. § 255 ods.
1 CSP (súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru je úspechu vo veci) v spojení s ust.

§ 262 ods. 1 a 2 CSP (o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí). Odvolací súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal
z toho, že zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od
úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne
neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Pri rozhodovaní

o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné (rozhodnutie, že do žalobcovho
práva bolo zasiahnuté) a čo sprevádzajúce ( nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 225/2020 z 27.
augusta 2020, ktorý bol zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
pod č. 31/2020).V prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do základu nemajetkovej ujmy, ktorej
výška bola na úvahe súdu ( 20 000 eur) a neúspešný čo do nároku na náhradu majetkovej škody v

sume 1.003,34 eur, úspech žalobcu predstavuje 95,23 % ( 20 000 : 21 003,34) a úspech žalovaného
4,77% ( 1003,34 : 21 003,34), celkový úspech žalobcu je 90,46 %. Na základe uvedeného odvolací súd
rozhodol, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,46 % s tým, že o
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).