Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/208/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019201311
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201311.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek

senátu JUDr. Barbory Vrbovej a Mgr. Simony Kočišovej, PhD., v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
spol. s r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v zastúpení WERNER & Co.,
s. r. o., so sídlom Žltá 2/F, 851 07 Bratislava, proti žalovanému: Národná banka Slovenska, Imricha
Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NBS1-000-030-800
zo dňa 23.07.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Administratívne konanie

1. Národná banka Slovenska, útvar dohľadu nad finančným trhom (v texte označený aj ako
„prvostupňový orgán“), vykonal v súlade s § 2 ods. 3 písm. a) zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke
Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 566/1992 Zb.“) v spojení s ust. § 23 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 129/2010 Z.

z.“) a v spojení s ust. § 2 ods. 11 a § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 747/2004 Z.
z.“) dohľad na diaľku nad činnosťou žalobcu, ktorá sa týkala obdobia od 01.01.2017 do 02.03.2017.

2. Predmetom dohľadu na diaľku bola činnosť veriteľa v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov
a iných úverov, okrem iného v súvislosti s dodržiavaním ustanovení zák. č. 129/2010 Z. z. a zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o

priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej „zák. č. 250/2007 Z. z.“), a to najmä vo vzťahu k
zaznamenanej aktivite žalobcu spočívajúcej v zasielaní listov - výziev na zabezpečenie úhrady dlhu
v súčinnosti s dlžníkom, fyzickým osobám, ktoré neboli v postavení zmluvnej strany (dlžníka) v zmysle
uzatvorenej zmluvy o úvere (ďalej aj ako „kontaktná osoba“) a k ich obsahu (článok „Vzal si váš známy
úver od Pohotovosti?“ zo dňa 16.02.2017, založený v dohľadovom spise č. NBS1-000-007-760.

3. Prvostupňový orgán svojím rozhodnutím zo dňa 03.08.2018, č. spisu: NBS1-000-014-925, č.

záznamu:100-000-120-169(ďalejlen“prvostupňovérozhodnutie“)vI.častivýrokuuložilžalobcovipodľa
§ 35f ods. 1 písm. a) v spojení s ustanovením § 35h ods. 1 a ods. 4 zák. č. 747/2004 Z. z. pokutu vo
výške35000,-Eurzanedostatkyvčinnostižalobcuzaobdobieod01.01.2017do02.03.2017(sledované
obdobie), ktoré zistil orgán dohľadu vykonaným dohľadom na diaľku nad činnosťou žalobcu na základeŽiadosti o poskytnutie informácií a podkladov pre účel dohľadu na diaľku zo dňa 22.02.2017, Žiadosti
o doplnenie vyjadrenia pre účel dohľadu na diaľku zo dňa 03.04.2017, Žiadosti o doplnenie podkladov
pre účel dohľadu na diaľku zo dňa 19.05.2017 a k nim súvisiacich vyjadrení žalobcu (kde v poradí

posledné vyjadrenie žalobcu bolo doručené prvostupňovému orgánu dňa 05.06.2017) a ostatných
úkonov tvoriacich dohľadový spis č. NBS1-000-007-760, a to za porušenie práv finančného spotrebiteľa
a porušenie povinností v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa osobitného predpisu účinného
v čase vzniku porušenia, konkrétne ustanovenia: § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1 a 5 zákona
č. 250/2007 Z. z., pretože sa žalobca dopustil použitia nekalej obchodnej praktiky vo forme agresívnej

obchodnej praktiky, podľa ustanovenia § 7 ods. 4 v spojení s ustanovením § 2 písm. q) a v spojení
s ustanovením § 9 ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z. Žalobca sa dopustil použitia agresívnej
obchodnej praktiky, keď v súvislosti s procesom vymáhania pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľských
úveroch a iných úveroch podľa zákona č. 129/2010 Z. z. (zmluvy ďalej ako „zmluvy o úvere“), ako veriteľ
a iný veriteľ, použil voči spotrebiteľom obťažovanie a nátlak konaním, ktoré bolo popísané vo výroku
prvostupňového rozhodnutia.

4. V II. časti výroku zakázal prvostupňový orgán žalobcovi za nedostatok uvedený v I. časti výroku
prvostupňového rozhodnutia, podľa ustanovenia § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 35h
ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. používať nekalú obchodnú praktiku, a to agresívnu obchodnú praktiku podľa
ustanovenie § 2 písm. q) v spojení s § 9 ods. 1 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z., ktorá spočíva v tom,

že žalobca ako veriteľ, resp. iný veriteľ, v rámci procesu vymáhania pohľadávok zo spotrebiteľských
úverov a iných úverov podľa zákona č. 129/2010 Z. z. používa voči spotrebiteľom, fyzickým osobám,
ktoré nie sú v postavení zmluvnej strany v zmluve o úvere medzi žalobcom a dlžníkom, tzv. „kontaktným
osobám“, obťažovanie a nátlak spôsobom podrobne uvedeným v II. časti výroku prvostupňového
rozhodnutia.

5. Žalobca napadol správne rozhodnutie prvého stupňa v celom rozsahu rozkladom, v ktorom namietal
jeho nezákonnosť z dôvodu, že prvostupňový orgán vo veci nesprávne posúdil existenciu spotrebiteľa,
existenciu nekalej obchodnej praktiky v jej agresívnej forme a napokon pochybil aj pri určovaní výšky
pokuty, kde je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Prvostupňový správny orgán naviac nedôvodne

nariadil zákaz nekalej obchodnej praktiky.

6. Banková rada Národnej banky Slovenska ako druhostupňový orgán (ďalej aj ako „žalovaný“) príslušný
podľa § 32 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. svojím rozhodnutím č. NBS1-000-030-800 zo dňa 23.06.2019
(ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“), podľa § 32 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. prvostupňové

rozhodnutie v časti I. prvostupňového výroku zmenil tak, že žalobcovi podľa ustanovenia § 35f ods. 1
písm. a) v spojení s § 35h ods. 1 a ods. 4 zák. č. 747/2004 Z. z. uložil pokutu v sume 35 000,- Eur za
porušenie povinností (nedostatky) v činnosti žalobcu, vzniknuté v období od 01.01.2017 do 02.03.2017,
ktoré boli prvostupňovým orgánom zistené v rámci vykonania dohľadu na diaľku nad činnosťou žalobcu
na základe; Žiadosti o poskytnutie informácií a podkladov pre účel dohľadu na diaľku zo dňa 22.02.2017,

Žiadosti o doplnenie vyjadrenia pre účel dohľadu na diaľku zo dňa 03.04.2017, Žiadosti o doplnenie
podkladov pre účel dohľadu na diaľku zo dňa 19.05.2017 a k nim súvisiacich vyjadrení žalobcu
(kde v poradí posledné vyjadrenie žalobcu bolo doručené prvostupňovému orgánu dňa 05.06.2017)
a ostatných podkladov tvoriacich dohľadovú administratívnu dokumentáciu č. NBS1-000-007-760, a to
za porušenie povinností (nedostatky) v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov, podľa osobitného

predpisu v rozhodnom znení, teda v znení účinnom v čase vzniku porušení (nedostatkov), konkrétne
za porušenie ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1 a 5 zák. č. 250/2007 Z. z., pretože
žalobca sa dopustil použitia nekalej obchodnej praktiky vo forme agresívnej obchodnej praktiky, podľa
ustanovení § 7 ods. 4 v spojení s § 2 písm. q) a s § 9 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z. Pritom žalobca
v súvislosti s procesom vymáhania pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch podľa zák. č.

129/2010 Z. z. sa ako veriteľ a iný veriteľ viacnásobne dopustil použitia agresívnej obchodnej praktiky
voči spotrebiteľom, spočívajúcej v obťažovaní a nátlaku konaním uvedeným vo výroku preskúmavaného
rozhodnutia. Zároveň žalovaný podľa § 32 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. rozhodnutie prvostupňového
orgánu v II. časti výroku potvrdil a zároveň rozklad žalobcu zamietol.

7. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento sa vo vzťahu k námietkam žalobcu
o absencii spotrebiteľa, podľa vnútroštátnej (národnej) právnej úpravy a aj podľa práva EÚ, stotožnil
s právnou argumentáciou uvedenou na str. 23 až 26 prvostupňového rozhodnutia. Kontaktná osoba
je podľa názoru žalovaného aj finančným spotrebiteľom v zmysle zák.č.747/2004 Z. z., ale rovnakoaj spotrebiteľom v zmysle zák. č. 250/2007 Z. z., resp. priemerným spotrebiteľom na účely skutkovej
podstaty správneho deliktu agresívnej obchodnej praktiky, podľa zák. č. 250/2007 Z. z., a to bez ohľadu
na okolnosť, či žalobca s kontaktnou osobou uzatvoril zmluvu o poskytnutí finančnej služby.

8. Prvostupňový orgán podľa žalovaného, nevyvodzoval svoj právny záver o tom, že v prípade
kontaktných osôb ide o spotrebiteľov iba zo zák. č. 747/2004 Z. z., ale aj v ďalších súvislostiach
s odvolaním sa na zák. č. 250/2007 Z. z., zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11.05.2005 o nekalých obchodných praktikách

podnikateľovvočispotrebiteľomnavnútornomtrhu,aktorousameníadopĺňasmernicaRady84/450/ES
(ďalej len „smernica“). Žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí dôsledne právne
odôvodnil postavenie kontaktnej osoby ako spotrebiteľa (k jednotlivým pojmovým znakom), a to jednak
z pohľadu slovenského vnútroštátneho (národného) práva a aj z pohľadu práva Európskej únie vrátane
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“).

9. Žalovaný považoval za nedôvodné námietky žalobcu, že v prípade oslovenia osoby, ktorá nie je
zmluvnou stranou, nejde o obchodnú praktiku spojenú s predajom alebo dodávkou produktu. Zdôraznil,
že definícia spotrebiteľa v zmysle smernice nie je viazaná na existenciu zmluvného vzťahu. Smernica
sa vzťahuje aj na obchodné praktiky mimo zmluvného vzťahu, pokiaľ ovplyvňujú ekonomické správanie
spotrebiteľa. Žalovaný dospel k záveru, že neexistuje objektívny dôvod, prečo by ochrana pred nekalými

praktikami nemala platiť aj pre kontaktné osoby, ktoré sú dotknuté upomienkami veriteľa, hoci nie sú
zmluvnými stranami.

10. Námietku žalobcu, že prvostupňový orgán uplatnil eurokonformný výklad zákona contra legem (v
rozpore so zákonom), vyhodnotil žalovaný ako neopodstatnenú. Opätovne poukázal na skutočnosť,

že prvostupňový orgán svoje právne posúdenie odvodzoval od rozhodného znenia príslušnej právnej
úpravy (zák. č. 747/2004 Z. z, zák. č. 250/2007 Z. z., Občianskeho zákonníka), pričom podporne využil
smernicu a judikatúru SD EÚ. Prvostupňový orgán, podľa názoru žalovaného, správne pri kvalifikácii
konania žalobcu zohľadnil aj preambulu smernice a správne poukázal na recitál 13 smernice. Podporne
využil aj smernicu a judikatúru SD EÚ, najmä rozsudok vo veci C-357/16 „Gelvora“, podľa ktorého sa

pojem „priamo spojené s predajom produktu“ vzťahuje aj na vymáhanie pohľadávok. Výklad zákona č.
250/2007 Z. z. bol teda podľa žalovaného eurokonformný, a nie contra legem.

11. V reakcii na námietky žalobcu o absencii predchádzajúcich usmernení zo strany dohľadu alebo
rozhodovacej činnosti súdov žalovaný uviedol, že neznalosť zákona neospravedlňuje. Žalobca ako

finančná inštitúcia zodpovedá za zákonnosť svojich postupov. Ak mal pochybnosti o zákonnosti
obchodnej praktiky voči kontaktným osobám, mohol sa preventívne obrátiť na útvar dohľadu so
žiadosťou o posúdenie predmetnej praktiky ešte pred jej použitím.

12. K námietke, že nedošlo k agresívnej obchodnej praktike, žalovaný konštatoval, že prvostupňový

orgán riadne a dostatočne odôvodnil právnu kvalifikáciu konania žalobcu ako agresívnej obchodnej
praktiky. Požiadavku žalobcu na súčasné naplnenie ďalších skutkových podstát podľa § 7 ods. 2 písm. a)
ab)zákonač.250/2007Z.z.považovalžalovanýzaneprimeranúabezoporyvzákone.Podľajudikatúry
SD EÚ (rozsudok súdneho dvora EÚ C-435/11 z 19.09.2013 vo veci CHS Tour Services GmbH proti
Team4 Travel GmbH) postačuje, ak sú splnené kritériá konkrétneho typu nekalej obchodnej praktiky,

bez nutnosti overovať ďalšie všeobecné znaky nekalosti.

13. Žalovaný vo vzťahu k námietkam žalobcu k zákonu č. 250/2007 Z. z. uviedol, že jednoznačným
a nepochybným úmyslom zákonodarcu bolo zabezpečiť ochranu spotrebiteľa nielen vo vzťahu k
výrobkom, ale aj k službám. Na základe teleologického výkladu smerníc, ich nepriamych účinkov, ako

aj dôvodovej správy k zákonu č. 250/2007 Z. z., vyplýva, že pojem „produkt“ v zmysle § 2 písm. zd) a
§ 9 zákona č. 250/2007 Z. z. zahŕňa nielen výrobky, ale aj služby.

14. Žalovaný nepovažoval za opodstatnenú ani námietku žalobcu vo vzťahu k nedostatkom v kvalifikácii
skutku ako agresívnej obchodnej praktiky podľa § 9 zákona č. 250/2007 Z. z. Vo výroku prvostupňového

rozhodnutia po opise skutku nasleduje jeho právne zhodnotenie, čo podľa žalovaného postačuje.
Pisárska chyba, keď prvostupňový orgán nesprávne označil § 9 ods. 1 písm. a), bola žalovaným
opravená, keďže správne malo ísť o § 9 písm. a), pretože celý § 9 obsahuje iba jeden odsek a jediné
písmeno a).15. K námietkam žalobcu týkajúcim sa obsahu upomienky žalovaný uviedol, že priemerný spotrebiteľ
mohol na základe zaslanej upomienky nadobudnúť dojem, že je určitým spôsobom zodpovedný za

splnenie záväzku z úverovej zmluvy, hoci ju sám nepodpísal. Takáto upomienka bola podľa žalovaného
spôsobilá ovplyvniť ekonomické správanie kontaktnej osoby ako spotrebiteľa, a teda napĺňa znaky
nekalej obchodnej praktiky. Žalovaný zdôraznil, že pre posúdenie protiprávnosti nie je rozhodujúce, či
žalobca evidoval akékoľvek plnenie od kontaktnej osoby.

16. Žalovaný vyhodnotil ako neopodstatnené aj námietky žalobcu spochybňujúce oprávnenie
prvostupňového orgánu posudzovať agresívne obchodné praktiky a pojem priemerného spotrebiteľa.
Podľa § 35e ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. má útvar dohľadu právomoc ako predbežnú otázku
posúdiť nekalé obchodné praktiky dohliadaných subjektov, vrátane agresívnych obchodných praktík.
Prvostupňový orgán túto právomoc využil a vyhodnotil, že došlo k naplneniu skutkovej podstaty
agresívnej obchodnej praktiky podľa § 2 písm. q) v spojení s § 9 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z.,

pričom zároveň prihliadol na vnímanie priemerného spotrebiteľa.

17. K námietke žalobcu, že neboli naplnené ďalšie kritériá podľa § 9 písm. a) až e) zákona č. 250/2007 Z.
z., žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán konanie žalobcu posúdil v zmysle § 9 písm. a) s dôrazom na
kvalifikačný znak „povaha“. Nepovažoval preto za potrebné posudzovať ďalšie znaky, ktoré v rozhodnutí

aplikované neboli.

18. Vo vzťahu k výhrade žalobcu proti výške uloženej pokuty žalovaný konštatoval, že prvostupňový
orgán postupoval podľa § 35f až § 35h zákona č. 747/2004 Z. z. Sankcia bola riadne odôvodnená a
zohľadňovala kritériá uvedené v zákone, najmä závažnosť, rozsah, dĺžka trvania, následky a povaha

porušenia. Žalovaný uviedol, že zákon č. 747/2004 Z. z. nepozná pojmy poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, avšak jednotlivé faktory vplývajúce na závažnosť deliktu boli vyhodnotené v rámci správnej
úvahy orgánu.

19. Prvostupňový orgán správne posúdil konanie žalobcu ako pokračujúci správny delikt a uložil

jednu pokutu. Odmietol požiadavku žalobcu vyhodnocovať každý čiastkový útok samostatne. Celkový
počet upomienok bol zisťovaný za účelom vyhodnotenia rozsahu a závažnosti konania. Zadefinovanie
sledovaného obdobia a skutku bolo podľa žalovaného dostatočné na účely individualizácie skutku a
určenia primeranej sankcie.

20.Pokiaľideovýškusankcie,žalovanýuviedol,žeprvostupňovýorgánzohľadnilhospodárskevýsledky
žalobcu za rok 2016 a hodnotil účtovnú závierku tak, aby pokuta nebola likvidačná. Pokuta vo výške
35 000,- Eur bola podľa žalovaného primeraná, preventívna a represívna zároveň, predstavujúca len
5 % z ústavne konformného rozpätia sadzby. Uložená sankcia bola stanovená podľa právnej úpravy
účinnej v čase porušenia, keď horná hranica pokuty bola 700 000,- Eur, a nie podľa novšej úpravy so

zvýšenou sadzbou.

21. Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový orgán náležite preskúmal skutkový a právny stav a
jeho hodnotenie dôkazov bolo vykonané v rámci zákonom stanovených medzí voľnej úvahy podľa § 24
ods. 11 zákona č. 747/2004 Z. z. Skutkový stav bol podľa žalovaného dostatočne a správne zistený a

podložený príslušnými podkladmi.

22. V závere rozhodnutia žalovaný uviedol, že sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym
posúdením prvostupňového orgánu, a preto nebol dôvod na zrušenie rozhodnutia. K formálnej zmene I.
časti výroku pristúpil výlučne pre účely opravy pisárskej chyby. Druhú (II.) časť výroku potvrdil a rozklad

žalobcu zamietol.

II.

Argumenty žalobcu

23. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutí
správnych orgánov oboch stupňov z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č.162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ako aj priznania
právananáhradutrovkonaniavplnomrozsahu.Vprípade,žebynedošlokzrušeniurozhodnutí,žalobca
žiada o výkon sankčnej moderácie uloženej pokuty v zmysle žaloby.

24. Žalobca je toho názoru, že žalovaný zaťažil konanie predchádzajúce vydaniu rozhodnutí niekoľkými
procesnými vadami, vo veci samej nesprávne posúdil existenciu spotrebiteľa, ďalej existenciu nekalej
obchodnej praktiky v jej agresívnej forme a napokon pochybil aj pri určovaní výšky pokuty, kde je jeho
rozhodnutie aj nepreskúmateľné. Žalovaný naviac nedôvodne nariadil zákaz nekalej obchodnej praktiky.

25. K namietaným procesným vadám žalobca uviedol, že žalovaný rozhodnutím zmenil I. časť výroku
rozhodnutia prvostupňového orgánu a II. časť výroku potvrdil, keď zároveň zamietol rozklad ako celok.
Takýto postup žalobca považuje za nezákonný a nemajúci oporu v § 32 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z.
z. Argumentuje, že ak žalovaný čiastočne zmenil rozhodnutie, nemohol rozklad zamietnuť ako celok.
Navyše, takýto postup viedol k vnútornej rozpornosti výroku rozhodnutia, čo z neho robí nezákonné

rozhodnutie.

26. Zmenu výroku rozhodnutia považuje žalobca za nepreskúmateľnú. Rozhodnutím žalovaného bola
v plnom rozsahu zmenená I. časť výroku prvostupňového rozhodnutia z dôvodu čiastkových spresnení.
Porovnaním výrokov však možno zistiť množstvo iných vykonaných zmien týkajúcich sa právnej vety

a skutkovej vety, ku ktorým však v odôvodnení rozhodnutia žalovaného nie je nič uvedené, čo činí
odôvodnenie I. časti výroku preskúmavaného rozhodnutia nepreskúmateľným. Žalobca taktiež namieta
neurčitosť I. časti výroku rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že obsahuje viacero vád a keďže na výrok
individuálneho správneho aktu (naviac o uložení sankcie) sú kladené vysoko formálne požiadavky,
považuje ho za nezákonný. Na podporu svojho názoru poukázal žalobca na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/28/2007 z 06.03.2008, R 2/2014 a rozsudok Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 1S/157/2014 z 13.09.2018).

27. Žalobca ďalej namieta porušenie zásady zákazu sebaobviňovania. Uvádza, že z obsahu
administratívneho a dohľadového spisu je zrejmé, že žalovaný sa pred začatím konania opakovane

obrátil na žalobcu so žiadosťou o podanie vysvetlenia vrátane údajov o počte a zozname zmlúv.
Žalovaný pred začatím konania zisťoval skutkový stav poukazom na § 35 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. a
autoritatívne vyžadoval konkrétne listiny, a aj vlastné vyjadrenie žalobcu, pričom žalobca nebol v rámci
výkonu dohľadu na diaľku právne zastúpený. Následné použitie vyjadrení ako dôkazu o spáchaní deliktu
považuje za porušenie zásady nemo tenetur se ipsum accusare, (t. j. práva neprispievať k vlastnému

obvineniu). Skutkový stav zistený žalovaným v dôsledku vyjadrení (nie dokladov) považuje žalobca za
nezákonný.

28. Žalobca namieta, že prvostupňové rozhodnutie vydal vylúčený zamestnanec žalovaného, Mgr.
Roman Fusek z dôvodu uvedeného v námietkach zaujatosti v konaniach a pri dohľade na mieste pod č.

A./XXXX, A./XXXX a A./XXXX, na ktoré žalovaný opakovane neprihliadal. Z toho dôvodu považoval za
zbytočné aj právne neprípustné vznášať túto námietku aj v predmetnom konaní pred žalovaným, pričom
sa však domáha prieskumu rozhodnutia o námietke zaujatosti v tomto súdnom konaní.
29. Žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že kontaktné osoby sú spotrebiteľmi, a teda že je
daná dohľadová právomoc žalovaného nad žalobcom. Tvrdí, že žiadna právna úprava (vnútroštátna ani

komunitárna) nepodporuje takýto výklad a že kontaktné osoby nemajú zmluvný ani predzmluvný vzťah
so žalobcom. Podľa § 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 747/2004 Z. z. je dohľad možný iba vo vzťahu k
osobám, voči ktorým dohliadaný subjekt ponúka, uzatvára alebo plní spotrebiteľskú zmluvu. Tento vzťah
však v predmetnej veci neexistuje.
30. Žalobca odkazuje na zákonnú definíciu spotrebiteľa podľa zákona č. 250/2007 Z. z. a Občianskeho

zákonníka. Zdôrazňuje, že kontaktným osobám neponúka žiadne finančné služby, neuzatvára s nimi
zmluvy a voči nim ani neplní zmluvné záväzky. Preto neexistuje žiadny zákonný rámec pre rozhodovanie
žalovaného, ktorý tým konal v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Spotrebiteľom je len ten, kto má priamy
právny vzťah so žalobcom.
31. V súvislosti s komunitárnym právom žalobca poukazuje na definíciu spotrebiteľa podľa smernice,

kde je rozhodujúce, že spotrebiteľ „koná“ na účely mimo svojej obchodnej činnosti. Pasívna kontaktná
osobapretonemôžebyťspotrebiteľom.Čl.2písm.d)smernicedefinuje„obchodnépraktikypodnikateľov
k spotrebiteľom“, pričom žalobca zdôraznil, že toto akékoľvek konanie je priamo spojené s podporou,
predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom (obdobne § 2 písm. p) zák. č. 270/2007 Z. z.32. Mal za to, oslovením inej ako zmluvnej strany (spotrebiteľa) nejde o žiadnu spojitosť s podporou
a predajom ani dodávkou produktu, a už vôbec nie o spojitosť priamu. Skonštatoval, že jediným
záchytným bodom žalovaného je dovolávanie sa recitálu č.13 smernice, ktorý odkazuje na predzmluvné

fázy vzťahu, nie na tretie osoby bez právneho vzťahu so subjektom. Rozhodnutie vo veci C-281/2012
Trento Sviluppo srl and Centrale Adriatica sa dotýka práve predzmluvného vzťahu, t. j. rozhodnutím
zákazníka o tom, či inzerovaný akciový tovar kúpi alebo nie.
33. Žalobca zdôrazňuje, že slovenský zákon o ochrane spotrebiteľa predstavuje úplnú harmonizáciu
smernice, pričom výslovne predpokladá existenciu zmluvného vzťahu medzi podnikateľom a

spotrebiteľom.
34. Žalobca je presvedčený o tom, že výklad žalovaného, podľa ktorého môže byť spotrebiteľom aj tretia
osoba, ktorá plní úlohu kontaktného miesta, je v rozpore s národným aj európskym právom. Dovoláva
sa rozporu národnej úpravy s európskou. Eurokonformný výklad nemožno použiť v rozpore so zákonom
(contra legem), čo vyplýva aj z judikatúry SD EÚ (napr. C-212/04, C-105/03). Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu

normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonfromne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny. Eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovne znenie
zákona, v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo
146/2017).
35. Žalobca považuje judikatúru, na ktorú sa odvoláva žalovaný, za neaplikovateľnú, pretože sa netýka

situácií, keď sa pohľadávka vymáha voči osobe, ktorá nie je účastníkom zmluvy. Podľa žalobcu žalovaný
svoj výklad pojmu spotrebiteľ neopiera o aplikovateľnú normu ani judikatúru. Spotrebiteľ je podľa neho
len osoba v predzmluvnom, zmluvnom alebo pozmluvnom vzťahu so žalobcom. Iný výklad považuje
za scestný.
36. Žalobca vo vzťahu k údajnému agresívnemu charakteru obchodnej praktiky, potom ako citoval § 4

písm. c), § 7 ods. 1, 2, 4, 5, § 9 zák. č. 250/2007 Z. z., tvrdí, že rozhodnutia žalovaného neobsahujú
konkrétnuanalýzukritériípodľa§9písm.a)zákonač.250/2007Z.z.(napr.načasovanie,miesto,povaha
alebo trvanie), čo činí obe rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Okrem toho tvrdí,
že nie je možné kumulatívne splnenie obťažovania a nátlaku. Išlo o jednorazové konanie, a žalovaný
nepreukázal žiadne následné obťažovanie. Aj z tohto dôvodu takéto konanie žalobcu nemožno označiť,

podľa názoru žalobcu za obťažovanie, a už vôbec nie za nátlak. Existenciu agresívnej obchodnej
praktiky naviac spochybnil samotný žalovaný, keď v rozhodnutí (str. 6) uvádza, že správny delikt, ktorý
je účastnícke konania kladený za vinu, spočíva práve v možnosti uvedenia kontaktnej osoby do omylu.
Spôsobilosť uviesť do omylu, však podľa názoru žalobcu, v žiadnom prípade nie je ani obťažovaním
ani nátlakom. Sám žalovaný teda výslovne uvádza znak klamlivosti, čo je však úplne iný druh nekalej

obchodnej praktiky (klamlivé konanie podľa § 8 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z.), čo je samo osebe dôvod
na zrušenie napadnutého rozhodnutia.
37. Žalobca ďalej namieta, že neboli splnené ani základné znaky obchodnej praktiky. Vychádzajúc z
definície v čl. 2 písm. d) smernice a § 2 písm. p) zákona č. 250/2007 Z. z. tvrdí, že v prípade oslovenia
osoby, ktorá nie je zmluvnou stranou, neexistuje žiadna spojitosť s podporou, predajom ani dodávkou

produktu. Navyše, legálne definície pojmov „obchodná praktika“ a „rozhodnutie o obchodnej transakcii“
sa týkajú len výrobkov, nie služieb. Ak by aj hypoteticky išlo o obchodnú praktiku, žalobca popiera jej
agresívny charakter. Rozhodnutia správnych orgánov sa nevysporiadali s konkrétnymi kritériami podľa
§ 9 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. Uvádzajú iba všeobecný odkaz na zákonné ustanovenie bez
podrobného odôvodnenia, čo spôsobuje ich nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov.

38. Žalobca uvádza, že podľa svojich interných predpisov kontaktuje kontaktnú osobu len v prípade, že
sa nemôže spojiť s klientom, ktorý je v omeškaní so splácaním. Zdôrazňuje, že nejde o komunikáciu
adresovanú kontaktnej osobe, ale o snahu nadviazať kontakt s klientom cez kontaktný údaj, ktorý
sám klient poskytol. Z hľadiska prijatia záveru o existencii nekalej obchodnej praktiky považuje za
rozhodujúce aj to, či má vplyv na rozhodnutie spotrebiteľa o obchodnej transakcii, pričom sa berie

do úvahy hľadisko priemerného spotrebiteľa. Tvrdí, že nemožno očakávať od priemerného spotrebiteľa,
ktorý má vedomosť, či so žalobcom uzavrel zmluvu, aby sa považoval za zmluvne zaviazaného alebo,
aby sa na podklade upomienky rozhodol hradiť žalobcovi. Priemerný spotrebiteľ je spotrebiteľ primerane
dobre informovaný, vnímavý a obozretný (C-210/96, Gut Springenheide a Tusky). Komunitárne
právo pritom nechráni veľmi ľahkoverného, naivného alebo povrchného spotrebiteľa ani spotrebiteľov

neznalých, nedbalých alebo takých, čo konajú unáhlene. Vzhľadom na kritériá § 9 písm. a) zákona č.
250/2007 Z. z. žalobca tvrdí, že konal primerane.
39. Žalobca má za to, že zasielanie žiadostí kontaktnej osobe na účely vymáhania záväzku, keď
nemožno nadviazať priamu komunikáciu s klientom, je prípustné a nepredstavuje nekalú obchodnúpraktiku. O agresívnu praktiku by išlo len v prípade, že by došlo k podstatnému obmedzeniu slobody
rozhodovania priemerného spotrebiteľa, čo sa podľa žalobcu nestalo.
40. Napokon žalobca namieta uloženie pokuty a jej výšku. Tvrdí, že sankcia nebola určená primerane

a nebola riadne odôvodnená, najmä z pohľadu zásady individualizácie trestu. Podľa § 35f ods. 1 písm.
a) a c) zákona č. 747/2004 Z. z. mal žalovaný posúdiť každé kritérium samostatne a priradiť mu
charakter poľahčujúcej alebo priťažujúcej okolnosti. Túto povinnosť žalovaný podľa žalobcu nesplnil.
Žalobca považuje obe rozhodnutia žalovaného za nepreskúmateľné. Žalovaný oprel určenie výšky
uloženej pokuty aj o okolnosti nie individualizujúce prípad a znaky skutkovej podstaty správneho deliktu

- agresívnej praktiky. Zo súdnej judikatúry vyplýva, že pokiaľ nedôjde k výslovnému priradeniu hodnoty
priťažujúcej alebo poľahčujúcej okolnosti určitej skutočnosti, ktorá súčasne nesmie byť zákonným
znakom skutkovej podstaty správneho deliktu, nemožno hovoriť o splnení požiadavky individualizácie
trestu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 10.01.2017, sp.
zn. 20S/23/2016, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.2012, sp. zn. 5Sžp/21/2011, rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 13.09.2018, sp. zn. 1S/157/2014, pričom mal za to, že podľa súdnej

judikatúry je správny orgán rozhodujúci o uložení sankcie za spáchanie správneho deliktu povinný jasne
pomenovať poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a priradiť im hodnotu ako vyplývajú na výslednú výšku
sankcie.
41. Žalobca pripustil, že žalovaný sa v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu z hľadiska
výšky určenia pokuty zaoberal zákonnými hľadiskami pre určenie výšky pokuty tak, ako ich taxatívne

stanovuje § 35 f) ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z., avšak explicitne nepriradil jednotlivým záverom
charakter poľahčujúcej alebo naopak priťažujúcej a ani ich vzájomne nepomenoval, a teda nedostatočne
individualizoval trest - uloženú pokutu.
42. Osobitne pochybil prvostupňový správny orgán v rozhodnutí aj v tom, že napriek tomu, že prišiel
k záveru o spáchaní správneho deliktu vo forme pokračovacieho správneho deliktu, jasne neidentifikoval

jednotlivé čiastkové útoky, ktoré tvorili tento pokračovací správny delikt. Prvostupňový orgán sa vo
svojom rozhodnutí poľahčujúcimi okolnosťami nezaoberal a pri určení výšky pokuty na ne neprihliadal,
pričom sa zmienil iba o systémovej zmene na strane žalobcu a spolupráci a komunikácii žalobcu
so žalovaným počas konania. V rámci hodnotenia kritéria závažnosti sa žalovaný väčšinou zaoberal
všeobecnými skutočnosťami, nie individualizujúcimi prípad a pojmovými znakmi správneho deliktu.

43. Žalobca vo vzťahu k závažnosti nesúhlasí s tým, že samotná existencia agresívnej obchodnej
praktiky má predstavovať priťažujúcu okolnosť. Tvrdí, že ide o zákonný znak skutkovej podstaty, a preto
nemôže byť zároveň hodnotený ako priťažujúca okolnosť.

44. Vo vzťahu k rozsahu a dĺžke konania žalobca uvádza, že žalovaný považoval porušenie za
systémové a tvrdil, že nastalo v 2750 prípadoch počas 61 dní na území SR. Žalobca však namieta,
že žalovaný nepreukázal každodenné odosielanie písomností ani ich konkrétnu identifikáciu. Navyše,
nebolo zhodnotené, či tieto okolnosti boli poľahčujúce alebo priťažujúce.

45. Pokiaľ ide o následok konania, žalobca tvrdí, že žalovaný uviedol len všeobecnú možnosť
ovplyvnenia správania priemerného spotrebiteľa bez toho, aby určil, či ide o poľahčujúcu alebo
priťažujúcu okolnosť a aký je jej význam vo vzťahu k ostatným relevantným skutočnostiam. K povahe
zistených nedostatkov žalobca namieta, že žalovaný ich hodnotil na základe ich následkov, čo považuje
za neprípustné.

46. Z hľadiska výšky pokuty žalobca namieta, že žalovaný nezohľadnil jeho zhoršujúce sa hospodárske
výsledky ani skutočnosť, že ukončil činnosť spojenú s poskytovaním spotrebiteľských úverov. Tieto
skutočnosti mali byť zohľadnené ako relevantné pri posudzovaní primeranosti sankcie.

47. Odôvodnenie výšky uloženej pokuty a opatrenia na zdržanie sa používania nekalej obchodnej
praktiky považuje žalobca za nedostatočné. Žalobca s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4Sž/24/96, sp. zn. Sž-o-Ns 19/2003, sp. zn. 3Sžo/16/2009 tvrdí, že uložená pokuta a zákaz
použitia praktiky sú s ohľadom na okolnosti prípadu zjavne neprimerané až arbitrárne. Žalovaný podľa
neho neprihliadol na všetky okolnosti odôvodňujúce zníženie pokuty.

48. V súlade s § 198 ods. 1 SSP žalobca navrhol, aby súd upustil od uloženia pokuty, pretože účel
správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. Ak by sa súd s týmto návrhomnestotožnil, navrhol zníženie výšky pokuty na 5 000,- Eur, pretože pôvodne uložená pokuta je podľa
neho neprimeraná povahe skutku.

III.
Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu

49. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 28.05.2020 navrhol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP
zamietnuť. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu o neviazanosti súdu rozsahom a dôvodmi žaloby z dôvodu
podľa § 134 ods. 2 písm. f) SSP, §195 písm. c) SSP a § 195 písm. d) SSP. V danej veci nejde o ochranu
spotrebiteľa, ale o konanie, v ktorom sa dohliadaný subjekt (poskytovateľ spotrebiteľských úverov)
domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia. Žalovaný ďalej uviedol, že je na správnom súde, ako si
vyloží potrebu aplikácie trestnoprávnych zásad a ich prípadné nedostatky v konkrétnej veci.

50. K namietnutému nezákonnému spôsobu rozhodnutia žalovaný uviedol, že rozhodol na základe §
32 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z., pričom opravil zrejmú pisársku chybu a čiastočne spresnil znenie I.
časti výroku prvostupňového rozhodnutia. Keďže skutkový stav bol správne zistený a právne posúdený,
stotožnil sa s ním a nezistil dôvod na jeho zrušenie. Zároveň potvrdil výrok v jeho II. časti a rozklad
žalobcu zamietol.

51. Žalovaný tvrdí, že formulácia v napadnutom rozhodnutí správne popisuje stav, v ktorom síce
zmenil znenie výroku, no stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového orgánu. Hoci
formulácia výroku nezodpovedá úplne gramatickému výkladu § 32 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z.,
neznamená to, že ide o nezákonné rozhodnutie. Zmeny boli vykonané s cieľom zabezpečiť určitý,
konkrétny a formálne správny výrok.

52. K námietke porušenia práva neobviňovať sa žalovaný uviedol, že listiny boli získané v rámci dohľadu
na diaľku v súlade s § 35j zákona č. 747/2004 Z. z. Vyjadril sa, že žalobca si mýli právo odoprieť výpoveď
so zákonnou povinnosťou poskytnúť dokumenty orgánu dohľadu. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre
ľudsképráva(ďalejlenako„ESĽP“)(prípadySaundersaFayed)sanaprieskumnékonaniečlánok6ods.

1 Dohovoru neuplatňuje. Európsky súd pre ľudské práva dôvodí, že aplikácia článku 6 ods. 1 Dohovoru
na tento druh vyšetrovania by v praxi neprimerane prekážala efektívnej regulácii vo verejnom záujme,
napríklad komplexných finančných a komerčných aktivít. Ani tvrdenie žalobcu, že pri dohľade na diaľku
nie je zastúpený právnym zástupcom, nemá podľa žalovaného žiadnu relevanciu. Jednak dohľad
na diaľku nie je vyšetrovaním trestného deliktu a pri samotnom dohľade na diaľku sa žalobca nemôže

dať zastúpiť právnym ani iným zástupcom, keďže predmetom dohľadu je samotná činnosť žalobcu
na finančnom trhu. Žalobcovi však bolo umožnené radiť sa so svojím právnym zástupcom, keďže dohľad
na diaľku v prípade žalobcu bol vykonaný tak, že mu boli zaslané 3 výzvy, na ktoré písomne odpovedal
a pred samotným odoslaním odpovede mal možnosť poradiť sa so svojím právnym zástupcom. Navyše,
v zmysle organizačného poriadku žalobcu boli všetky vyjadrenia v rámci dohľadu na diaľku pripravované

právnikom a advokátom v jednej osobe, od ktorého je možné očakávať spôsobilé poskytnutie právnej
pomoci. Žalovaný na podporu svojich tvrdení poukázal na obsah rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z
14.01.2014, sp. zn. 3Sžo/44/2013.

53. K otázke vylúčeného zamestnanca žalovaný uviedol, že žalobca dostatočne nekonkretizoval

dôvody nezákonnosti rozhodnutia. Nie je jasné, či ide o implikovanú námietku zaujatosti alebo o inú
nezákonnosť. Vzhľadom na zásadu koncentrácie (§ 62 ods. 1 a § 183 SSP) už žalobca nemôže
rozširovať dôvody žaloby.

54.Khmotnoprávnymnámietkamtýkajúcimsapostaveniakontaktnýchosôbžalovanýzotrvalnanázore,

že aj tieto osoby sú spotrebiteľmi, pretože boli fakticky vtiahnuté do zmluvného vzťahu. Argumentoval
ochranou pred obťažovaním, ktorá by nemala byť odopretá osobám, ktoré nemali možnosť rozhodnúť
o vzniku vzťahu.

55. K tvrdeniu o absencii vyhodnotenia jednotlivých kritérií agresívnej praktiky žalovaný uviedol, že

vyhodnotil povahu praktiky a ostatné faktory nepovažoval za relevantné. Dôvodil, že § 9 zákona č.
250/2007 Z. z. nevyžaduje vyjadrenie ku každému faktoru. Odborná literatúra k článku 9 smernice
o nekalých obchodných praktikách, ktorý je dikciou zhodný s § 9, uviedol, že článok 9 nie je taxatívnym
zoznamom faktorov, ktoré by sa mali vziať do úvahy, skôr je naň možné nazerať ako na rozvíjanievšeobecného princípu, ktorý sa nachádza v článku 8, že posúdenie agresívnej praktiky by malo byť
urobené v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti. Takýmto spôsobom sa
s uvedenými faktormi vysporiadal aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

56. K námietke, že správny delikt bol označený ako klamlivý, žalovaný uviedol, že deliktné konanie môže
vykazovať znaky viacerých nekalých praktík. Podstatné je, že bola preukázaná existencia agresívnej
obchodnej praktiky.

57. K výhrade žalobcu, že obchodné praktiky sa vzťahujú iba na výrobky, a nie na služby, žalovaný
uviedol, že jeho výklad nie je výkladom contra legem, ale ide o rozšírenie právnej normy podľa jej účelu.
Eurokonformný výklad umožňuje výklad mimo doslovného textu, ak je v súlade s cieľom smernice.

58. Žalovaný poukázal na to, že zákaz nekalých obchodných praktík sa vzťahuje aj na služby. Oprávňuje
ho k tomu historický aj teleologický výklad zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý má plne harmonizovať

európsku úpravu.

59. K argumentu, že kontaktné osoby boli uvádzané dobrovoľne, žalovaný uviedol, že v skutočnosti išlo
o povinný údaj v žiadosti o úver. Odmietnutie poskytnúť tento údaj viedlo k odmietnutiu žiadosti. Preto
žalobca nemá právo kontaktovať tieto osoby a vykonávať voči nim praktiky, ktoré sú voči nim agresívne,

hoci nie sú zaviazané zmluvou.

60. K výške pokuty žalovaný uviedol, že zákon neukladá povinnosť formálne označiť okolnosti ako
poľahčujúce alebo priťažujúce. Z rozhodnutia je zrejmé, aký vplyv mali jednotlivé okolnosti. Nesúhlasí
s tým, že by použil zákonný znak skutkovej podstaty ako priťažujúcu okolnosť. Tvrdí, že vyhodnocoval

typovú závažnosť skutku v rámci správnej úvahy.

61. K dĺžke trvania konania žalovaný vyjadril názor, že zistený časový interval je postačujúci.
Nezohľadnenie niektorých dní (napr. víkendov) nie je relevantné. Nepreukázanie škodlivého následku
nemá za následok poľahčujúcu okolnosť.

62. K hospodárskym výsledkom žalobcu žalovaný uviedol, že tieto boli zohľadnené primerane. Nie je
úlohou správneho orgánu podrobne skúmať majetkové pomery subjektu. Taktiež vzal prvostupňový
správny orgán do úvahy, že uložená pokuta má pôsobiť preventívne, nielen s cieľom odradiť
od nezákonného postupu účastníka konania, ale aj na ďalšie dohliadane subjekty pôsobiace

nafinančnomtrhus rovnakýmizákonnýmipovinnosťami.Uloženápokutabymalapretobyťvmajetkovej
sfére účastníka konania dostatočne citeľná, pretože pokuta v zanedbateľnej výške by uvedený
preventívny účel nesplnila. Podľa názoru žalovaného v uvedenom prípade neexistuje ani dôvod
na vykonanie žalobcom navrhnutej sankčnej moderácie podľa § 198 ods. 1 SSP.

63. Žalobca v replike z 23.07.2020 na vyjadrenie žalovaného zotrval na tvrdení, že súd nie je viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby. Jednak s ohľadom na ustanovenie § 195 písm. c) a d) SSP ako aj z dôvodu,
žeprejednávanávecsúvisísochranouprávspotrebiteľa.Taktiežzotrvalnanázore,žežalovanýrozhodol
v hrubom a priamom rozpore procesnou úpravou a dokonca v odôvodnení rozhodnutia všetky zmeny
prvostupňového výroku ani len neodôvodnil. Nejedná sa o vadu samotného konania žalovaného, ako

sa snaží žalovaný účelovo argumentovať, ale o vadu výroku rozhodnutia vo veci samej, ktorá spočíva v
nezákonnosti a logickej vnútornej rozpornosti výroku, ktorý tvorí najdôležitejšiu časť rozhodnutia.

64. Žalobca v súvislosti s vyjadrením žalovaného k jeho námietke o nezákonnom získavaní dôkazov
uviedol, že nebrojí proti vyžiadaniu konkrétnych dokladov od žalobcu, ale proti tomu, že žalovaný

– upierajúc právo na právne zastúpenie – autoritatívne a pod hrozbou poriadkovej pokuty žiadal
vlastné vyjadrenie žalobcu k skutkom, za ktoré neskôr uložil pokutu a zákaz použitia nekalej
obchodnej praktiky. Bez tohto vynúteného vyjadrenia by sa žalovaný nemohol samostatne dopracovať
k informáciám, ako napr. počtu uzavretých zmlúv. Žalobca tvrdí, že je zásadný rozdiel medzi
vyžadovaním dokumentov a nútením na priznanie sa. Z odbornej literatúry a judikatúry vyplýva,

že práve zásada zákazu sebaobviňovania sa uplatňuje aj v konaní o správnych deliktoch. To potvrdzuje
i judikatúra správnych súdov. (napr. č. 1856/2009 Sb. NSS, A 3/2004-70, 2 As 17/2009-60). Pre
konania o iných správnych deliktoch možno dôvodiť použitie tohto princípu zákazu sebaobviňovania
buď analogicky z priestupkového zákona, alebo všeobecnejšie, z práva na spravodlivý proces, z právana obhajobu i zo zásady prezumpcie neviny, ktoré sa opierajú o ústavnú úpravu, respektíve vyplývajú
z požiadaviek záväzných medzinárodných dokumentov. Konkrétne závery, ktoré formulovala trestná
teória a judikatúra, je teda potrebné použiť na konanie o správnych deliktoch. Žalobca zdôraznil, že

je rozdiel medzi predložením dokladov a iných písomností a oznámením informácií. Doklady a iné
písomnosti sú totiž objektivizované informácie, ktoré v odôvodnených prípadoch možno zaistiť, kým
oznamované informácie a vysvetlenia sú subjektívne späté s osobou, ktorá ich poskytuje a objektívne
ich zaistiť nemožno. Prelomenie zásady nemo tenetur už len tým, že ide o výkon dohľadu považuje
žalobca za scestné. Žalobca nespochybňuje právo orgánu dohľadu žiadať predkladanie dokladov

a iných písomností, no žiadať vlastné priznanie k protiprávnemu konaniu len preto, že ide o dohľad,
kontrolu alebo inšpekciu je nezákonné.

65. Žalobca, vychádzajúc z rozsudku ESD – č. 374/87 (Orkem v Komisia), č. T-34/93 (Société
Générale v Komisia) a T-112/98 (Mannesmannröhren – Werke AG v Komisia), poukázal na to,
že Súdny dvor považuje za prijateľné „nútiť“ právnické osoby, aby vydali určitý dôkazný materiál,

ktorý už existuje alebo ktorý majú mať z podstaty ich podnikateľskej činnosti, no na druhej strane
ich nie je možné nútiť k tomu, aby sa otvorene aktívne priznávali k protiprávnej činnosti formou
usvedčujúcich odpovedí na otázky formulované vyšetrujúcimi orgánmi. Žalobca zotrval na názore,
že postup žalovaného v rámci dohľadu na diaľku bol nezákonný, a teda sa neskoršie uloženie sankcie
zakladá na nezákonne získaných dôkazoch minimálne čo do určenia počtu uzavretých zmlúv a ďalších

skutočností vyplývajúcich z vlastných vyjadrení žalobcu.

66. Žalobca vo vzťahu k námietke o tom, že konanie bolo začaté a rozhodnutie vydané vylúčeným
zamestnancom žalovanej, uviedol, že tento zamestnanec zastával voči nemu nepriateľský postoj, čo
vylučuje nestrannosť administratívneho dohľadu.

67. Žalobca zotrval na svojej argumentácii, že tzv. kontaktné osoby nie sú spotrebiteľmi ani podľa zákona
č. 250/2007 Z. z., ani podľa zákona č. 747/2004 Z. z., ani podľa komunitárneho práva. Právnu kvalifikáciu
žalovaného považuje za rozpornú s definíciou spotrebiteľa.

68. Žalobca obe rozhodnutia správnych orgánov považuje v uvedenej časti skutkovej podstaty
agresívnej obchodnej praktiky za nepreskúmateľné. Žalovaný vo svojich rozhodnutiach nielenže
nesprávne z hľadiska skutku interpretoval obťažovanie a nátlak, neprípustne ich zmiešal, ale naviac
agresívny charakter praktiky odôvodnil uvedením do omylu, čo je však pojmovým znakom klamlivej
obchodnej praktiky. Žalobca v správnej žalobe zdôraznil, že podľa jeho názoru neexistuje agresívny

charakter obchodnej praktiky z pohľadu obťažovania, ba dokonca nátlaku, čo potvrdzuje aj sám
žalovaný, keď za hlavný charakter praktiky považuje práve možnosť uvedenia do omylu.

69. K výkladu pojmov výrobok/služba/produkt žalobca uviedol, že zásada eurokonformného výkladu
nemôže byť základom pre výklad contra legem. Takýto výklad je obmedzený všeobecnými právnymi

zásadami – najmä zásadou právnej istoty a zákazu retroaktivity.

70. Žalobca sa v otázke kontaktovania kontaktných osôb s argumentáciou žalovaného nestotožňuje
a túto považuje za mylnú.

71. Pokiaľ ide o výšku pokuty a nepriradenie okolností ako poľahčujúcich alebo priťažujúcich, žalobca
tvrdí, že žalovaný nepodložil svoje závery žiadnou judikatúrou. Žalobca nevidí prekážku pre použitie
analógie s Trestným zákonom a tvrdí, že jeho konanie bolo posledným pokusom o mimosúdnu
komunikáciu s dlžníkmi. Nešlo mu o záväzok kontaktnej osoby, ale o komunikáciu. Tvrdí, že skutok nie
je správnym deliktom.

72. Pokiaľ žalovaný vníma agresívnu obchodnú praktiku ako priťažujúcu okolnosť dopúšťa sa omylu.
Žalovaný uložil sankciu žalobcovi za porušenie § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1 zák. č.
250/2007 Z. z., § 7 ods. 4 v spojení s § 2 písm. q) a s § 9 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. za spáchanie
agresívnej obchodnej praktiky. Skutkovou podstatou je teda blanketová skutková podstata (§ 35 a ods. 1

zák. č. 747/2004 Z. z.) v spojení s právnym predpisom, ktorý bol konkrétne porušený, a to agresívna
obchodná praktika, a teda nie všeobecne len porušenie práva finančného spotrebiteľa alebo porušenie
povinností v oblasti finančných spotrebiteľov. Keďže žalovaný použil samotnú agresívnu obchodnúpraktiku pre priťažujúcu okolnosť, respektíve posúdenie povahy, ako aj závažnosti nedostatku, konal
nezákonne a jeho rozhodnutie je v tomto smere nepreskúmateľné.

73. Žalobca vo vzťahu k existencii škodlivého následku uviedol, že následok je jedným z povinných
kritérií určenia výšky pokuty v zmysle § 35f ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. Žalobca mal za zrejmé,
že v administratívnom konaní nebolo preukázané, že by konanie žalobcu spôsobilo akúkoľvek škodu,
resp. vznik škody objektívne hrozil. Žalovaný sa v rozhodnutiach dovolával len nepodložených fabulácii,
naviac nezlučiteľných s koncepciou priemerného spotrebiteľa. Preto žalovaný konal nezákonne,

keď existenciu škodlivého následku neposúdil ako poľahčujúcu okolnosť v prospech žalobcu.

74. Žalovaný v duplike z 15.04.2025 na vyjadrenie žalobcu poukázal na ďalšie právoplatné
druhostupňové rozhodnutie NBS č. NBS1-000-027-006 z 11.12.2018, ktorým bola uložená žalobcovi
pokuta v sume 5 000,- Eur za skutkovo obdobné konanie. Správny súd v Bratislave rozsudkom sp. zn.
BA-1S/25/2019 z 06.11.2024 žalobu žalobcu zamietol. Žalovaný zotrval na názore, že výnimku podľa §

134 ods. 2 písm. f) SSP nemožno v danom konaní aplikovať. K potrebe uplatňovania zásad trestného
konania (vrátane zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona v spojitosti s § 195 písm. c) a d) SSP)
uviedol, že nie všetky zásady Trestného poriadku a Trestného zákona sú aplikovateľné automaticky.
Ich použitie závisí od konkrétneho právneho rámca a cieľa osobitných predpisov, často odvodených z
práva EÚ.

75. K námietke nezákonného spôsobu rozhodnutia žalovaný zotrval na svojom vyjadrení k žalobe, v
ktorom vysvetlil dôvody svojho postupu. Podporil ich odkazom na rozsudok správneho súdu v Bratislave,
sp. zn. BA-1S/25/2019 (body 44–46), ktorým bol jeho postup odobrený. Zmenu výroku prvostupňového
rozhodnutia žalovaný vykonal s cieľom zabezpečiť určitý, konkrétny a riadne formulovaný výrok.

Všetky zmeny smerovali k naplneniu formálnych náležitostí. Podporil to vyššie označeným rozsudkom
správneho súdu (body 47–51), podľa ktorého výrok požiadavky spĺňa.

76. K námietke nezákonného získavania dôkazov žalovaný uviedol, že dohľad na diaľku nie je
vyšetrovanie trestného deliktu, a preto sa naň nevzťahujú procesné záruky podľa čl. 6 Dohovoru. Aj keby

satietozárukyprimeraneuplatnili,podľažalovanéhobolivdanomprípadezachované.Žalobcasamohol
radiť so svojím právnym zástupcom, čo mu umožnili, no nie sa dať zastúpiť, keďže predmetom dohľadu
bola činnosť žalobcu na finančnom trhu. Poukázal aj na organizačné predpoklady žalobcu, vrátane
právneho oddelenia. V tejto súvislosti odkázal na bod 55 vyššie označeného rozsudku správneho súdu.

77. K argumentácii žalobcu ohľadne začatia konania a vydania prvostupňového rozhodnutia vylúčeným
zamestnancom žalovaného sa žalovaný plne pridŕžal svojho vyjadrenia k žalobe a dodal, že obdobnú
námietku posúdil tunajší súd ako nedôvodnú v konaní sp.zn. BA-5Sa/36/2016, ktoré bolo právoplatne
skončené, keď kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu.

78. K hmotnoprávnym vadám k absencii spotrebiteľa žalovaný zopakoval, že tzv. kontaktné osoby sú
spotrebiteľmi vzhľadom na ich sprostredkované zapojenie cez zmluvnú dokumentáciu. Úvahu považuje
za riadne odôvodnenú. Kontaktná osoba bola podľa neho fakticky vtiahnutá do spotrebiteľského vzťahu,
pričom žalobca voči nej vytváral dojem dlžníka.

79. K námietke týkajúcej sa agresívnej obchodnej praktiky žalovaný uviedol, že v rozhodnutí
identifikoval relevantné kritérium – „povahu“ konania. Tvrdenie, že sa kritériami nezaoberal, považuje
za zavádzajúce. Nové úvahy žalobcu o rozdiele medzi obťažovaním a nátlakom považuje žalovaný
za nerelevantné pre samotné posúdenie protiprávneho konania zo strany žalobcu, majú len odviesť
pozornosť súdu od samotnej povahy predmetnej veci.

80. Prítomnosť znakov klamlivej praktiky podľa žalovaného neznamená, že nešlo o agresívnu praktiku.
Právna kvalifikácia deliktu nie je rigidná; skutkové konanie môže niesť znaky viacerých nekalých praktík.
Podstatné je, že znaky agresívnej praktiky boli preukázané.

81. K nesplneniu znaku obchodnej praktiky - problém výrobok/služba/produkt v súvislosti s namietaným
výkladom contra legem sa žalovaný obšírne vyjadril vo svojom vyjadrení k žalobe a novú argumentáciu
žalobcu považuje za účelovú. K výkladu contra legem žalovaný uviedol, že ide o teoretickú výhradu.
Eurokonformný výklad nepredstavuje samostatnú výkladovú metódu, ale príkaz aplikovať národnéprávo spôsobom zabezpečujúcim účinok smernice. Slovenské právo umožňuje aj teleologickú redukciu.
Žalovaný nevidí rozpor medzi aplikovaným ustanovením a smernicou.

82. Žalovaný k tvrdeniam o údajnom dobrovoľnom poskytnutí kontaktných údajov uviedol, že tieto nie
sú preukázané. Pripomenul, že tretie osoby nemajú zmluvný vzťah so žalobcom, a preto ich nemožno
vystavovať obchodnému tlaku. Uvádzané okolnosti nie sú znaky skutkovej podstaty a ich nepreukázanie
preto nemá vplyv na kvalifikáciu jeho konania. Čo sa týka pojmu priemerný spotrebiteľ, žalovaný si je
vedomý jeho presného obsahu a práve aj s ohľadom na ochranu jeho práv pristúpil v danom konaní

k uloženiu sankcie.

83. K pokute a hodnoteniu poľahčujúcich/priťažujúcich okolností žalovaný uviedol, že v rozhodnutí sa
zaoberal tým, ktoré kritériá boli rozhodujúce. Nepriradenie hodnoty jednotlivým okolnostiam podľa neho
nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Žalovaný nepovažoval argumenty žalobcu za poľahčujúce.
Protiprávne konanie druhej strany nezakladá právo dopustiť sa správneho deliktu. Právna kvalifikácia

skutku bola podľa neho správna.

84. Na základe uvedenej právnej argumentácie v tomto vyjadrení a v predchádzajúcich podaniach
žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP.

85. Žalobca sa už ďalej nevyjadril.

IV.
Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava

86. Správny súd v Bratislave bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 151/2022 Z. z.“)
a svoju činnosť začal od 1. júna 2023.
87.Vzmysle§3ods.3písm.b)zák.č.151/2022Z.z.výkonsúdnictvaprešielod1.júna2023zkrajských

súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych
súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny
súd v Bratislave.
88. Podľa ust. § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto
zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

89. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 10, §
13 ods. 1 SSP) po oboznámení sa s obsahom spisu, ktorého súčasť tvoril aj administratívny spis
žalovaného,vsúlades§134ods.1SSPpreskúmalnapadnutérozhodnutiavmedziachžalobnýchbodov
(vrátane uplatnených žalobných námietok napádajúcich porušenie zásad trestného konania a ukladania
trestov podľa Trestného poriadku a Trestného zákona), ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré

predchádzalo ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§
135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP), za splnenia procesných podmienok podľa § 107 ods. 1 písm. a)
SSP vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 27.05.2025 v prítomnosti účastníkov konania a dospel
k záveru o nedôvodnosti žaloby.

90. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že žalobca je plne oboznámený s duplikou
žalovaného, a teda sa k nej aj stručným spôsobom vyjadrí. V prvom rade je toho právneho názoru,
že v konaní pred orgánom verejnej správy došlo k hrubému porušeniu procesných práv strany
sporu, a to konkrétne zásady meno tenetur, jednak vo fáze vykonaného dohľadu a jednak aj vo
fáze samotného administratívneho konania. Z rozsudku tunajšieho súdu BA-1S/25/2019 jednoznačne

vyplýva, že z hľadiska splnenia zásady nemo tenetur musia byť splnené zo strany orgánu verejnej
správy dve podmienky, poučenie o procesných právach subjektu konania - k tomu nedošlo a druhá,
že predmetné podklady, ktoré boli vyžiadané, sú podstatné, rozhodujúce, preto dal do pozornosti tú
právnu skutočnosť, že všetky doklady, ktoré si vyžiadal žalovaný od žalobcu, boli pre vec podstatné
a rozhodujúce a bez týchto podkladov by nevedel žalovaný vo veci rozhodnúť. Vyjadril názor, že už

len táto skutočnosť je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z hľadiska posúdenia veci
podľa hmotného práva bol toho právneho názoru, že sa rieši vec, ktorá nebola riešená judikatúrou
SD EÚ, preto by sa mal správny súd obrátiť na súdny dvor s otázkou na výklad pojmu spotrebiteľ vo
fáze vymáhania pohľadávky, ak spotrebiteľ nie je zmluvnou stranou. Judikatúra, na ktorú poukazuježalovaný je neprípustným zmiešaním viacerých rozhodnutí súdneho dvora, kde na jednej strane
spotrebiteľom je osoba, ktorá sa nachádza mimo zmluvného vzťahu a ide o predzmluvné štádium
a na druhej strane túto judikatúru žalovaný zmiešava s inou judikatúrou, ktorá sa týka už vymáhania

pohľadávky v konkrétnom spotrebiteľskom vzťahu, avšak v takomto prípade ide vždy o osobu, s ktorou
dodávateľ alebo veriteľ uzavrel príslušnú zmluvu. Zotrval na tom, že žalovaný sa nedostatočným
spôsobom vysporiadal s ustálením agresívnej obchodnej praktiky ako aj, že absentuje dôsledné
pomerovanie poľahčujúcich a priťažujúcich okolností tak, ako to ukladajú predpisy trestného práva.

91. Dal do pozornosti návrh žalobcu na moderáciu uloženej pokuty. Zo strany žalobcu išlo o jednorazové
konanie bez následku, bez vzniku škody, nikto neplnil žalobcovi tak, ako to uviedol aj žalovaný, žalobca
spolupracoval síce vynútenie alebo spolupracoval s orgánom dohľadu, zaviazal sa konanie neopakovať,
čo bolo zo strany žalobcu aj dodržané. Z tohto pohľadu má za to, že pokuta vo výške 35 000,- Eur
a uloženie zákazu niečoho, čo sa sám žalobca zaviazal dodržiavať, je zjavne neprimerané. Žiadal žalobe
vyhovieť a priznať náhradu trov konania.

92. Poverený zástupca žalovaného zotrval na svojich vyjadreniach ako aj právnom názore vyjadrenom
v odôvodnení rozhodnutí. Čo sa týka zásady nemo tenetur, poukázal na špecifickosť konania,
ktorým je dohľad nad finančným trhom, ktorý sa vykonáva ako špecializovaný dohľad nad subjektami
finančného trhu, ktoré by mali byť profesionálmi v určitej oblasti. Teda je tu nerovnováha medzi týmito
profesionálnymi subjektami a na druhej strane klientami, ktorí teda môžu byť zo širokej škály

spotrebiteľov a z toho vyplýva, že žalovaný môže v rámci dohľadu na diaľku od dohliadaného subjektu
vyžadovať všetky informácie, ktoré sú potrebné pre riadne zistenie skutkového stavu. Je dôležité
teda oddeliť jednak výkon dohľadu na diaľku, v rámci ktorého môže žalovaný na základe získaných
podkladovusúdiť,čimôžepristúpiťknejakýmopatreniam.Buďukladádohliadanýmsubjektomopatrenia
alebo sankcie, tak ako k tomu došlo aj v tomto prípade. Táto zásada nebola zo strany žalovaného

porušená, pretože všetky doklady boli získané ešte v rámci výkonu dohľadu na diaľku. Čo sa týka
výkladu pojmu spotrebiteľ, jednoznačne určil, koho považuje za finančného spotrebiteľa a podľa názoru
žalovaného, sú nimi aj tieto kontaktné osoby, ktoré boli uvádzané v jednotlivých formulároch a bez ich
uvedenia by nedošlo k poskytnutiu spotrebiteľského úveru. Žalovaný postupoval v konaní v súlade so
zásadami trestného konania ako aj zásadami podľa zák. č. 747/2004 Z. z., ktoré sú kladené na priebeh

správnehokonania.Zotrvalnavšetkýchskutočnostiach,ktoréuviedol,anavrholžalobuzamietnuť.Trovy
konania si neuplatnil.
93. Právny zástupca žalobcu v reakcii na prednes žalovaného uviedol, že ak si žalovaný takýmto
spôsobom vykladá zásadu nemo tenetur, tak nemá zmysel, pretože v rámci kontroly si môže vyžiadať
všetkoavtakomprípadetospočítaťvnáslednomadministratívnomkonanípríslušnéhosubjektu.Titulom

záverečnej reči poukázal aj na všetko, čo bolo uvedené v žalobe, v replike a odznelo na dnešnom
pojednávaní a zotrval na podanej žalobe.
94. Na otázku členky senátu adresovanú právnemu zástupcovi žalobcu, či žalobca explicitne namietal
voči predloženiu dokladov, na ktoré bol vyzvaný, právny zástupca žalobcu uviedol, že reagoval
na autoritatívne uloženú povinnosť zo strany orgánu dohľadu.

95. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske
spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú

implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 (čl. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky).

96. Zákonom č. 747/2004 Z. z. boli do zákona prebraté právne záväzné akty európskej únie, o. i.
aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných

praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady
84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (smernica o nekalých obchodných praktikách) (Ú.
v. EÚ L 149, 11.6.2005).

97. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.98. Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa
zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.

99. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, Národná banka
Slovenska pri výkone dohľadu nad dohliadanými subjektmi zisťuje a vyhodnocuje informácie a podklady
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaného subjektu a jeho činnosti alebo iných osôb, ktorých
postavenie, obchody alebo iná činnosť súvisí s dohliadaným subjektom, najmä o nedostatkoch v činnosti

dohliadaných subjektov, príčinách zistených nedostatkov, dôsledkoch zistených nedostatkov a osobách
zodpovedných za zistené nedostatky. Pri výkone dohľadu sa postupuje podľa tohto zákona, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

100. Podľa § 2 ods. 11 zák. č. 747/2004 Z. z., dohľadom na diaľku je získavanie a vyhodnocovanie
informácií a podkladov, ktoré sa týkajú dohliadaného subjektu a jeho činnosti alebo iných osôb,

ktorých postavenie, obchody alebo iná činnosť súvisí s dohliadaným subjektom, inak ako dohľadom
na mieste, najmä získavaním a vyhodnocovaním informácií a podkladov predložených Národnej
banke Slovenska na základe jej písomnej žiadosti a informácií uvedených v hláseniach, výkazoch
a iných podkladoch predkladaných Národnej banke Slovenska na základe tohto zákona, osobitných
zákonov, iných všeobecne záväzných právnych predpisov alebo rozhodnutí vydaných Národnou bankou

Slovenska; takto získané informácie a podklady možno použiť aj na účely konaní vedených Národnou
bankou Slovenska. Dohľadom na diaľku však nie je získavanie a vyhodnocovanie informácií na diaľku
postupom Národnej banky Slovenska v konaní vedenom Národnou bankou Slovenska podľa § 12 až 34
tohto zákona a podľa osobitných predpisov.

101. Podľa § 12 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z., na konanie vo veciach zverených Národnej banke
Slovenska týmto zákonom a osobitnými predpismi, v ktorom sa rozhoduje o právach alebo povinnostiach
dohliadaných subjektov alebo iných osôb, sa vzťahuje tento zákon, ak osobitný predpis neustanovuje
inak; na konanie podľa tohto zákona a osobitných predpisov sa nevzťahujú všeobecné predpisy o
správnom konaní.

102. Podľa § 13 zák. č. 747/2004 Z. z., Národná banka Slovenska v konaní postupuje bez zbytočných
prieťahov tak, aby sa zistil skutkový a právny stav veci; zo zisteného stavu veci vychádza pri svojom
rozhodovaní.

103. Podľa § 24 ods. 1,2 zák. č. 747/2004 Z. z., na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutkový a právny stav veci a ktoré neboli získané v rozpore so všeobecne
záväznými právnymi predpismi.
(2) Dôkazom je najmä vyjadrenie účastníka konania, výsluch účastníka konania, výsluch svedka,
odborné vyjadrenie, úradný záznam, znalecký posudok, listina a miestna obhliadka.

104. Podľa § 32 ods. 2 zák. č. 747/2004 Z. z., ak bolo prvostupňové rozhodnutie vydané v rozpore
so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom alebo na základe nedostatočne
zistenéhoskutkovéhostavualeboakprvostupňovérozhodnutiebolonesprávne,hocibolsprávnezistený
skutkový stav, alebo ak výrok prvostupňového rozhodnutia obsahuje chyby v písaní, počítaní alebo iné

zrejmé nesprávnosti, banková rada prvostupňové rozhodnutie zmení alebo zruší, inak rozklad zamietne
a prvostupňové rozhodnutie potvrdí. Banková rada môže prvostupňové rozhodnutie zrušiť aj vtedy, ak
si podaný rozklad vyžaduje rozsiahlejšie doplnenie dokazovania, ktoré nemožno v konaní o rozklade
vykonať bez rizika spôsobenia prieťahov v konaní. Banková rada rozhodnutím odmietne rozklad, ktorý
bol podaný oneskorene alebo ktorý bol podaný osobou, ktorá na podanie rozkladu nie je oprávnená,

alebo ak rozklad smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je rozklad prípustný.

105. Podľa § 35f ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. účinného v čase spáchania skutku, tomu, kto
porušil práva finančného spotrebiteľa alebo porušil povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov
podľatohtozákonaaleboosobitnýchpredpisov,NárodnábankaSlovenskajepodľazávažnosti,rozsahu,

dĺžky trvania, následkov a povahy zisteného nedostatku príslušná uložiť pokutu do výšky 700 000 eur,
ak v odseku 2 nie je ustanovené inak,106. Podľa § 35h ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. účinného v rozhodnom čase ako aj v čase spáchania
skutku, sankcie podľa tohto zákona a osobitných predpisov za nedostatky v oblasti ochrany finančných
spotrebiteľov možno ukladať samostatne alebo súbežne a za trvajúci nedostatok aj opakovane. Sankcie

podľa tohto zákona za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno uložiť do dvoch
rokov od zistenia nedostatku, najneskôr však do štyroch rokov od jeho vzniku. Premlčacie lehoty podľa
druhej vety sa prerušujú, keď nastala skutočnosť zakladajúca prerušenie lehoty podľa § 19 ods. 4,
pričom od každého prerušenia premlčania začína plynúť nová premlčacia lehota. Nedostatky uvedené
v protokole o vykonanom dohľade na mieste sa považujú za zistené odo dňa skončenia príslušného

dohľadu na mieste podľa § 10 ods. 5 a 6.

107. Podľa § 35 ods. 4 zák. č. 747/2004 Z. z. účinného v rozhodnom čase, ak Národná banka Slovenska
rozhoduje o uložení ďalšej pokuty za nedostatok v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa
tohto zákona alebo osobitných predpisov, ktorého sa dohliadaný subjekt dopustil skôr, ako bolo vydané
iné rozhodnutie, ktorým už Národná banka Slovenska uložila dohliadanému subjektu pokutu za iný

nedostatok v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,
nesmie ďalšia ukladaná pokuta spolu s dovtedy uloženou pokutou prevyšovať najvyššie prípustnú
sadzbu pokuty podľa toho ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na zbiehajúci sa nedostatok s najvyššou
hornouhranicousadzbypokutyvrátanejejzvýšeniapodľa§35fods.2aleboosobitnýchpredpisov;týmto
nie je dotknuté opakované ukladanie pokuty za trvajúci nedostatok a tiež nie sú dotknuté ustanovenia

odsekov 1, 2 a 5, § 35c ods. 2 ani osobitných predpisov.

108. Podľa § 35 zák. č. 747/2004 Z. z., na účely dohľadu na diaľku a na štatistické účely pri dohľade
nad finančným trhom sú dohliadané subjekty povinné bezplatne a včas vypracúvať a predkladať
Národnej banke Slovenska zrozumiteľné a prehľadné výkazy, hlásenia, správy a iné informácie,

podklady a doklady o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich akcionárov alebo
iných spoločníkov, najmä ekonomickej a finančnej situácie, majetkových pomerov, obchodov alebo
inej činnosti dohliadaných subjektov, ako aj organizácie, riadenia, štruktúry, kontroly alebo ovládania
dohliadaných subjektov vrátane podielov na dohliadaných subjektoch a ich majiteľov, a to na požiadanie
Národnej banky Slovenska a tiež podľa všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného podľa

odseku 2. Údaje uvedené v predkladaných výkazoch, hláseniach, správach a iných informáciách,
podkladoch a dokladoch musia byť úplné, aktuálne, správne, pravdivé a preukázateľné. Ak predložené
výkazy, hlásenia, správy a iné informácie a doklady neobsahujú požadované údaje, nezodpovedajú
ustanovenej metodike alebo ak vzniknú dôvodné pochybnosti o ich úplnosti, aktuálnosti, správnosti,
pravdivosti, preukaznosti alebo pravosti, dohliadané subjekty sú povinné na vyžiadanie Národnej banky

Slovenska predložiť podklady a podať vysvetlenie v lehote určenej Národnou bankou Slovenska.
Dohliadané subjekty sú rovnako povinné predkladať Národnej banke Slovenska aj priebežnú účtovnú
závierku a priebežnú konsolidovanú účtovnú závierku.

109. Podľa § 2 písm. q) zák. č. 250/2007 Z. z. účinného v rozhodnom čase, na účely tohto zákona

sa rozumie agresívnou obchodnou praktikou konanie, ktoré obťažovaním, nátlakom vrátane použitia
fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilé významne zhoršiť
slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku a tým zapríčiňuje alebo
môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

110. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zák. č. 250/2007 Z. z., predávajúci nesmie používať nekalé obchodné
praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

111. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z., nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas
aj po vykonaní obchodnej transakcie.

112. Podľa § 7 ods. 4 zák. č. 250/2007 Z. z., za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé
konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam
obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1.

113. Podľa § 7 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z., používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v
súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo spotrebiteľskej
zmluvy.114. Podľa § 9 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z., pri určení, či sa v agresívnej obchodnej praktike
používa obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv, berú sa do úvahy jej
načasovanie, miesto, povaha alebo dĺžka trvania.

115. Podľa § 1 zák. č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase, tento zákon upravuje práva a
povinnostisúvisiacesposkytovanímspotrebiteľskéhoúverunazákladezmluvyospotrebiteľskomúvere,
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob
výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru, podmienky

na udelenie povolenia na poskytovanie spotrebiteľských úverov, podmienky na výkon činnosti veriteľa
a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

V.
Právne posúdenie správnym súdom

116. Správnym trestaním sa na účely správneho súdneho poriadku rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie (§
194ods.1SSP).Deliktomjeprotiprávnekonanie,ktoréhoznakysúuvedenévzákoneazaktorésprávny
orgán uloží sankcie stanovené administratívno-právnou normou.

117. Je všeobecne známe (notorietou), že na postihovanie správnych deliktov sa primerane uplatňujú
trestnoprávne štandardy. To sa odráža aj v rozsiahlej judikatúre Najvyššieho súdu SR, na ktorú nadviazal
aj Najvyšší správny súd SR (pozri napr. sp. zn. 3Sžn 68/2004, 3Sž 85/2007, 8Sžo 28/2007, 8Sžo
147/2008, 5Asan/12/2020, 5Asan/14/2020). Zároveň však platí, že nie všetky trestnoprávne zásady sa

uplatňujú v administratívnom trestaní rovnako ako v trestnom práve, pretože v správnom trestaní nemajú
rovnaký rozsah ani obsah, čo vyplýva najmä z § 195 SSP. Najvyšší správny súd vo svojej judikatúre už
vyslovil, že v každom jednotlivom prípade treba skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v konkrétnom
administratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje. (pozri napr.
sp. zn. 5Asan 12/2020, č. 25/2022 ZNSS)

118. Predmetom prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zmenil I. časť výroku
prvostupňového rozhodnutia a žalobcovi uložil pokutu vo výške 35 000,- Eur za porušenie povinnosti
(nedostatky) v období od 01.01.2017 do 02.03.2017, v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa
osobitného predpisu v rozhodnom znení /účinnom v čase vzniku porušení (nedostatkov)/, konkrétne za
porušenie ustanovení § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1 a 5 zák. č. 250/2007 Z. z. Žalobca sa

dopustil v súvislosti s procesom vymáhania pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nekalej obchodnej praktiky v jej agresívnej forme, podľa
ustanovení § 7 ods. 4 v spojení s § 2 písm. q) a s § 9 písm. a) zák. č. 250/2007 Z. z., keď ako veriteľ
a iný veriteľ, použil voči spotrebiteľom obťažovanie a nátlak konaním, ktoré bolo popísané vo výroku
prvostupňového rozhodnutia. V II. časti výrok prvostupňového rozhodnutia potvrdil a zároveň v jeho III.

časti rozklad žalobcu zamietol.

119. Správny súd sa pri prieskume zákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí najskôr zameral na
posúdenie procesných námietok žalobcu, ktoré vyhodnotil ako nedôvodné.

120. Žalobca sa domnieval, že spôsob, akým žalovaný rozhodol, je v rozpore s § 32 ods. 2 zákona č.
747/2004 Z. z., čím podľa neho vznikla vnútorná rozpornosť výroku rozhodnutia, a preto je rozhodnutie
nezákonné.

121. Správny súd, vychádzajúc zo znenia § 32 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z., uvádza, že žalovaný

môže prvostupňové rozhodnutie zmeniť alebo zrušiť, inak rozklad zamietne a rozhodnutie potvrdí. V
danom prípade žalovaný v časti I. výroku rozhodnutie zmenil, v časti II. ho potvrdil a v časti III. zamietol
rozklad.

122. Dôvodom zmeny I. časti výroku boli chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti, ktoré však

nemenili vecný obsah rozhodnutia. Žalovaný sa stotožnil s právnym posúdením prvostupňového orgánu
a zmena výroku slúžila na odstránenie formálnych nedostatkov. V II. časti výroku, prvostupňový orgán
zakázalžalobcovipoužívaťnekalúobchodnúpraktiku,sčímsastotožnilajžalovaný,pretoII.časťvýrokurozhodnutia potvrdil, hoci po správnosti malo byť toto čiastočné potvrdenie súčasťou výroku o zmene
rozhodnutia, pretože zmenou rozhodnutia je aj jeho čiastočné potvrdenie v jednom z viacerých výrokov.

123. Napriek tomuto pochybeniu žalovaného nevyhodnotil správny súd výrok preskúmavaného
rozhodnutia v jeho častiach za vnútorne rozporný, nezrozumiteľný, ani ako neurčitý. Pokiaľ by žalovaný
zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu a uviedol by I. časť bez chýb a iných nesprávnosti bez
vecného zásahu (čo bolo aj účelom zmeny), a v II. časti by ho ponechal nezmenený, de facto by ho
v II. časti formálne potvrdil, akurát by to bolo vyjadrené v jednom výroku o zmene. Tým, že žalovaný

dospel k potrebe zmeny výroku v jeho I. časti z dôvodu chýb v písaní, počítaní a iných zrejmých
nesprávnosti (str. 25 rozhodnutia) a inak ho považoval za vecne správny, rozklad žalobcu z dôvodu,
že mu nebolo vyhovené správne zamietol. Rušiť rozhodnutie len z formálnych dôvodov, ktoré nemajú
vplyv na výsledok veci, by bolo neúčelné. (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sž
98-102/02 z 17.12.2002).

124. Žalobca ďalej namieta, že zmena výroku je nepreskúmateľná, pretože došlo k zmene právnej
a skutkovej vety bez toho, aby to bolo v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlené. S týmto
názorom sa však správny súd nestotožňuje. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že upravil I. časť výroku
prvostupňového rozhodnutia len v jeho čiastkových formuláciách. Touto zmenou nedošlo k takej zmene
právnej, či skutkovej vety, ktorá by žalobcovi znemožnila identifikovať skutok, za ktorý mu bola uložená

sankcia, alebo by spôsobila zámenu s iným skutkom. Účelom opravy vo výroku I. bola práve potreba
splnenia vysoko formálnych požiadaviek na výrokovú časť rozhodnutia.

125. Žalobca ďalej napáda, že dôkazy boli získané nezákonným spôsobom, keď správny orgán
autoritatívne vyžadoval nielen konkrétne listiny, ale aj vlastné vyjadrenie žalobcu, ktorý nebol v rámci

výkonu dohľadu zastúpený právnym zástupcom. Takéto konanie považuje žalobca za porušenie zásady
nemo tenetur se ipsum accusare (zákazu donucovania k sebaobvineniu) (ďalej ako “nemo tenetur“).
Skutkový stav tak považuje žalobca za nezákonne zistený.

126. Keďže žalobca považuje porušenie zásady nemo tenetur za závažné, správny súd sa k tejto otázke

vyjadrí podrobnejšie, aj s ohľadom na jeho vyjadrenia na pojednávaní.

127. Zásada nemo tenetur je medzinárodnoprávnym štandardom a súčasťou práva na spravodlivý
proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie federálneho
ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.). Hoci nie je výslovne zakotvená, Európsky súd pre

ľudské práva (ESĽP) ju považuje za implicitnú súčasť spravodlivého procesu. (pozri napr. rozhodnutia
ESĽPvoveciJallohprotiNemeckuč.sťažnosti54810/00,FunkeprotiFrancúzskuč.sťažnosti10828/84,
Saunders proti Spojenému kráľovstvu č. sťažnosti. 19187/91, alebo J.B. proti Švajčiarsku č. sťažnosti
31827/96). Zároveň však ESĽP uznáva, že toto právo nechráni konanie motivované snahou vyhnúť
sa sankcii. (pozri napr. Allen proti Spojenému kráľovstvu sťažnosť č. 18837/06, Elomaa proti Fínsku

sťažnosť č. 33500/06, O´Halloran a Francis proti Spojenému kráľovstvu sťažnosť č. 5809/02). ESĽP
sa vo svojich rozhodnutiach nezaoberá zásadou nemo tenetur pri právnických osobách, čo zrejme
možno odvodiť z toho, že vníma túto zásadu ako zásadu, ktorá je imanentná ľudskej dôstojnosti. (bližšie
pozri Zborník Bratislavské právnické fórum 2024 Procesné zásady práva na spravodlivý proces, článok
Princíp nemo tenetur v správnom trestaní, Matej Horvat, str.283) Ústavný súd ČR vo veci IV. ÚS 158/13

z 14.03.2013 výslovne uviedol, že základné právo neobviňovať sa je osobnej povahy, a preto sa ho
nemôže právnická osoba dovolať.

128. Táto zásada je nepriamo obsiahnutá aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv (čl. 11 ods. 1 a
čl. 5), výslovne v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (čl. 14 ods. 3 písm. g/).

V Charte základných práv EÚ nie je výslovne uvedená, ale vyplýva z čl. 47 a 48. Výrazne sa objavuje
v Smernici EÚ 2016/343 z 09.03.2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť
prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní, (čl. 7), ktorá sa však vzťahuje len na fyzické osoby a
trestné konanie. Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) sa zaoberal uplatnením tejto zásady vo
veciachtýkajúcichsazneužitiatrhualeboporušeniahospodárskejsúťaže.Relevantnésúvtomtoohľade

prípady vo veci Orkem proti Komisii C-374/87, Qualcomm Inc. proti Európskej komisii T-235/18, Sociéte
Géneréle proti Komisii T-34/93, Mannesmannröhren-Werke AG proti Komisii T-112/98. SD EÚ použitie
tejto zásady v prípade právnických osôb potvrdil, avšak v obmedzenej podobe. V rámci hospodárskej
súťaže sa uplatňuje vtedy, ak podniky nechcú spolupracovať dobrovoľne, teda nie je možné ich nútiťpriznať sa k protiprávnej činnosti formou usvedčujúcich odpovedí na otázky formulované vyšetrovacími
orgánmi. Neuplatní sa v prípade už existujúcich dokumentov a už existujúcich faktických informácii
zoskupených do nového dokumentu, a teda je legitímne trvať na ich odovzdaní, keď je k tomu povinný.

129. V slovenských podmienkach má zásada nemo tenetur ústavnoprávny základ v čl. 47 ods. 1 a čl.
50 ods. 4 Ústavy SR, ako aj v Trestnom poriadku (§ 2 ods. 10 a 12, § 121 ods. 1). Zákon č. 91/2016 Z.
z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb síce upravuje ich zodpovednosť, no neobsahuje osobitnú
úpravu zásady nemo tenetur.

130. Slovenské správne súdy sa zásadou nemo tenetur zaoberali, avšak ju komplexne nerozobrali.
Jej aplikáciu vo vzťahu k právnickým osobám paušálne nevylúčili. Podstatnými sú v tomto smere
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn., 8Sž/15/2011 z 24.07.2012, 4Sž/19/2012
z 30.10.2012, 2Sž/24/2012 z 27.03.2013, 8Sž/19/2012 z 22.08.2013, a 7Sž/2/2016 z 26.10.2017
a Ústavného súdu SR II.ÚS 291/2013 a IV. ÚS 12/2013. V predmetných konaniach sa riešila otázka

povinnosti vysielateľa predložiť záznam vysielania podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zák. č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách, pričom najvyšší súd
dospel postupne k záveru, že vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu na
dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu
proti sebe, ale poskytnutím informácii o svojej činnosti, s ktorými počíta všeobecne záväzný právny

predpis. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide
o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo
svoj neprospech. Aj ústavný súd vyslovil názor, že nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť
záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie splnenia
zákonnej povinnosti, ktorá bola osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaným osobitnými právnymi

predpismi uložená ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcie rady.

131. V súvislosti s uplatnením zásady nemo tenetur pri výkone dohľadu Národnou bankou Slovenska
správny súd konštatuje, že podľa zákona č. 566/1992 Zb. Národná banka Slovenska okrem udržiavania
cenovej stability vykonáva aj ďalšie činnosti podľa tohto a osobitných zákonov. V oblasti finančného

trhu prispieva k stabilite systému ako celku a k bezpečnému a zdravému fungovaniu trhu, a to v
záujme udržiavania dôveryhodnosti a ochrany finančných spotrebiteľov a iných klientov na finančnom
trhu a rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže. Dohľad nad finančným trhom realizuje v súlade
so zákonom č. 747/2004 Z. z., ktorý upravuje všeobecné pravidlá postupu v oblastiach bankovníctva,
kapitálového trhu, poisťovníctva a dôchodkového sporenia. Z uvedeného tak vyplýva implicitné

vyjadrený verejný záujem, ktorý spočíva v potrebe ochrany spoločnosti pred rizikami ohrozujúcimi
ekonomickú stabilitu, bezpečnosť úspor, spravodlivosť na trhoch a dôveru občanov v celý systém.

132. Ustanovenie § 1 ods. 2 a 3 zák. č. 747/2004 Z. z. vymedzuje predmet a rozsah úpravy. Dohľad na
diaľku ako jeden z nástrojov efektívneho dohľadu, slúži na zber údajov od dohliadaných subjektov. Tieto

sú povinné predkladať výkazy, hlásenia, správy a ďalšie dokumenty o ekonomickej situácii, majetku,
činnosti a štruktúre organizácie. Ak tieto dokumenty neobsahujú požadované údaje alebo vzniknú
pochybnosti o ich správnosti, či pravdivosti, dohliadaný subjekt je povinný na žiadosť NBS poskytnúť
podklady a vysvetlenie v určenej lehote. Nesplnenie tejto povinnosti môže viesť k uloženiu poriadkových
opatrení podľa § 38 citovaného zákona.

133. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca bol výzvou z 22.02.2017 požiadaný
Národnou bankou Slovenska o poskytnutie informácii a podkladov pre účel dohľadu na diaľku, pretože
boli zaznamenané v súvislosti s výkonom činnosti žalobcu prípady, kedy boli fyzickým osobám, ktoré
neboli v postavení zmluvnej strany v zmysle uzatvorenej zmluvy o úvere (tzv. kontaktným osobám)

zasielané výzvy na zabezpečenie úhrady dlžnej sumy v súčinnosti s dlžníkom. Z obsahu výziev vyplýva,
že údaje o kontaktných osobách mali byť uvedené v žiadosti o úver samotnými klientami spoločnosti
– žiadateľmi o úver. Za tým účelom žiadala NBS predložiť na účely dohľadu na diaľku informácie
a podklady presne špecifikované vo výzve, okrem iného aj písomné vyjadrenie spoločnosti s uvedením
vecných dôvodov a právnych argumentov k problematike zasielania upomienok. Následne boli žalobcovi

adresované ďalšie žiadosti o doplnenie vyjadrenia zo dňa 03.04.2017 a zo dňa 19.05.2017.

134. Správny súd považuje postup NBS za súladný s ust. § 35 ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. V rámci
zákonných oprávnení dohliadala NBS na činnosť dohliadaného subjektu – žalobcu, ktorý ako právnickáosoba poskytoval spotrebiteľské úvery. Je povinnosťou dohliadaného subjektu pri výkone dohľadu na
diaľku predložiť požadované existujúce dokumenty, ako aj vecné vyjadrenia k nim, pretože inak by boli
vyššie uvedené oprávnenia Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu v oblasti ochrany finančných

spotrebiteľov neefektívne a v rozpore s účelom zákona č. 747/2004 Z. z.

135. Nemožno preto prisvedčiť argumentácii žalobcu, že by žalovaný nezákonne pred začatím konania
zisťoval skutkový stav, pričom autoritatívne vyžadoval konkrétne listiny a aj vlastné vyjadrenie žalobcu.
Predložením požadovaných dokumentov v rámci výkonu dohľadu na diaľku, ako aj vlastného vyjadrenia

žalobcu k vecnej stránke (vecným dôvodom) a právnym dôvodom konania žalobcu nedochádza
k porušovaniu zásady nemo tenetur. NBS totiž môže v rámci výkonu dohľadu na diaľku žiadať od
dohliadaného subjektu nielen doklady, zmluvy, ale aj vyjadrenie (žalobca uvádza vlastné vyjadrenie),
resp. vysvetlenie k zisteniam v rámci dohľadu, je to legitímna forma komunikácie v procese dohľadu
a neposkytnutie tejto súčinnosti môže viesť k porušeniu povinnosti s následným poriadkovým opatrením
(§ 38 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z.). Dokumenty, ako aj komunikácia žalobcu s NBS pri výkone

dohľadu na diaľku, slúži na hodnotenie plnenia zákonných povinností a pokiaľ počas dohľadu na diaľku
zistídohliadajúcisubjektporušeniezákona,začnesprávnekonanie.Podkladyzískanézvýkonudohľadu
na diaľku slúžia ako podklad pre rozhodovanie v následnom správnom konaní. Správny súd poukazuje
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Sž/2/2016, ktorý sa obdobnou otázkou zaoberal a
analogicky je možné použiť jeho závery aj na daný prípad.

136. Listom zo dňa 03. 10. 2017 bolo žalobcovi oznámené začatie konania podľa § 16 ods. 2 zákona
č. 747/2004 Z. z. s výzvou na vyjadrenie v zmysle § 16 ods. 6 a doloženie dokumentov podľa § 24 ods.
3, 5 a 9 citovaného zákona. Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril dňa 14. 12. 2017,
09. 05. 2018 a 25. 07. 2018. Skutkový stav vychádzal nielen z dohľadového spisu, ale aj z dokumentov

zhromaždených počas správneho konania. Keďže tieto boli získané zákonným spôsobom, nemožno
proces zistenia skutkového stavu správnymi orgánmi považovať za nezákonný.

137.Knámietke,žežalobcanebolzastúpenýprávnymzástupcompočasdohľadunadiaľku,súduvádza,
že je to dané práve charakterom dohľadu na diaľku. Dohliadaný subjekt ešte nie je v pozícii obvineného

zo správneho deliktu, preto nie je ani nevyhnutne daná potreba jeho právneho zastúpenia. Je na vôli
dohliadaného subjektu, či si prizve právneho zástupcu, inak komunikuje prostredníctvom štatutára, resp.
ním poverených osôb (právne oddelenie).
138. Žalobca počas pojednávania upozornil na rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. BA-1S/25/2019,
podľa ktorého, z hľadiska splnenia zásady nemo tenetur, musia byť splnené zo strany orgánu verejnej

správy dve podmienky, poučenie o procesných právach, k čomu v danej veci podľa žalobcu nedošlo a že
predmetné podklady, ktoré boli vyžiadané sú rozhodujúce a bez týchto by žalovaný nevedel rozhodnúť.

139. Správny súd po oboznámení sa s rozhodnutím BA-1S/25/2019 konštatuje, že súd citoval z bodu 20
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 7Ssk 49/2021, 74/2023 ZNSS, podľa ktorého má

obvinený právo odoprieť výpoveď od momentu, keď voči nemu existuje dostatočné podozrenie, a to aj
pred formalizovaným začiatkom konania. Správny súd má preto pri preskúmaní rozhodnutia skúmať, či
sa žalobca vyjadroval v situácii, keď mal právo mlčať, a či o tomto práve bol poučený. V tu prejednávanej
veci sú však okolnosti prípadu odlišné. Najvyšší správny súd riešil prípad fyzickej osoby – podnikateľa,
ktorému bola uložená sankcia za nelegálne zamestnávanie. V tu prejednávanej veci ide o právnickú

osobu, a teda iný subjekt správneho konania.

140.Akoužbolouvedené,judikatúraESĽPsavotázkezásadynemoteneturzameriavanajmänafyzické
osoby, zatiaľ čo judikatúra SD EÚ sa venuje právnickým osobám predovšetkým v kontexte hospodárskej
súťaže. K uvedenému správny súd uvádza, že zásada nemo tenetur prežaruje cez základné zásady

trestného konania, prezumpciu neviny a rovnako aj cez právo na obhajobu, predovšetkým napr. právo
obvineného odoprieť výpoveď, jeho právo nebyť nútený vypovedať a priznať sa (§ 121 ods. 1 Trestného
poriadku). Jednak chráni jednotlivca – fyzickú osobu pred donútením k vlastnému usvedčeniu (a to
uvádzaním nových faktov alebo skutočností) a súčasne (procesnoprávne) umožňuje obvinenému voliť
stratégiu obrany, vrátane práva mlčať. Podľa SD EÚ má právo právnických osôb na mlčanlivosť

obmedzený rozsah. Neexistuje žiadne absolútne právo mlčať, pretože by to prekračovalo rámec
nevyhnutnej ochrany práv na obhajobu a bránilo by účinnosti práva hospodárskej súťaže. (pozri prípad
T-112/98 Mannesmannröhren – Werke AG proti Komisii)141. Tu je na mieste poukázať na prelomové rozhodnutie SD EÚ vo veci C-481/19 DB/Commissione
Nazionale per le Societa e la Borsa (Consob), ktoré výslovne potvrdilo, že fyzická osoba môže odoprieť
výpoveď, ak by sa mohla sama usvedčiť z porušenia, ktoré má správne alebo trestné následky. Avšak

odmietnutie spolupráce nie je ospravedlniteľné, ak ide o vyhýbanie sa kontrole, či marenie vyšetrovania.
SD EÚ uznáva, že v prospech fyzickej osoby existuje právo odoprieť výpoveď chránené Chartou, a
rozhodol, že smernica 2003/6 a nariadenie č. 596/2014 umožňujú členským štátom rešpektovať toto
právo v rámci vyšetrovania vedeného voči takejto osobe, ktoré môže viesť k určeniu jej zodpovednosti
za porušenie, za ktoré možno uložiť správne sankcie trestnoprávnej povahy, alebo jej trestnoprávnej

zodpovednosti. (bližšie pozri tlačové komuniké SD EÚ č. 11/21) Z uvedeného možno vyvodiť, že
predmetné právo majú len fyzické osoby a nemôžu sa ho domáhať právnické osoby.

142. Vzhľadom na charakter dohľadu na diaľku, ako aj na to, že sa v danom prípade týkal právnickej
osoby, nemožno považovať vyjadrenie žalobcu k problematike zasielania upomienok, ktoré si NBS
vyžiadala podľa § 35 ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z., za výpoveď ku skutku, na ktorú by sa vzťahovali

záruky práva na obhajobu. Preto NBS nemala povinnosť žalobcu poučiť o práve odoprieť výpoveď.
Žalobca svoje vyjadrenie poskytol v štádiu, v ktorom ešte nebol obvinený zo správneho deliktu, keďže
mu nebolo oznámené začatie konania. Dohliadané subjekty sú povinné pri výkone dohľadu poskytovať
všetky informácie týkajúce sa ich činnosti. Oprávnenie NBS vyžadovať dokumenty, informácie, ale aj
vecné a právne vyjadrenia nie je obmedzené zásadou nemo tenetur, pretože výkon dohľadu by sa

de facto stal nerealizovateľný, čo by bolo v rozpore s verejným záujmom nad riadnym fungovaním
finančnéhotrhu.Navyše,žalobcaposkytovalpodkladyprodukovanéprijehovlastnej,štátomregulovanej
činnosti na finančnom trhu, ako aj vyjadrenia ku skutočnostiam, ktoré v tom čase boli orgánu dohľadu
známe, keďže presne špecifikoval, aké podklady požaduje predložiť a k akým skutočnostiam požaduje
predložiť vyjadrenie, resp. vysvetlenie od žalobcu. Za daných okolností uvedený postup svedčí o

legitímnom využití súčinnosti orgánom dohľadu s dohliadaným subjektom, čo v konečnom dôsledku
prispieva k naplneniu jeho práva na obhajobu a k možnosti účinného bránenia jeho práv a právom
chránených záujmov v súvislosti s posudzovaním zákonnosti alebo protiprávnosti predmetného skutku.

143. Odhliadnuc od formálneho k materiálnemu ponímaniu otázky postavenia subjektu v konaní pri

dohľade na diaľku v porovnaní s obvineným v správnom konaní a právom odoprieť výpoveď, správny
súd uvádza, že pri dohľade na diaľku sa len zisťujú skutočnosti, ktoré síce môžu byť relevantné pre
vyvodzovanie zodpovednosti za protiprávne konanie, ale ešte sami osebe nenasvedčujú tomu, že by
NBS chcela v tomto štádiu uložiť sankciu za prípadné protiprávne konanie. Navyše, samotné vyjadrenie
žalobcu z 15.03.2017 pri dohľade na diaľku nebolo výlučne rozhodujúce pre následné sankčné konanie.

144. Na základe vyššie uvedeného správny súd nedospel k záveru, že by zo strany žalovaného v
priebehu preskúmavaného administratívneho konania došlo vo vzťahu k žalobcovi ako dohliadanému
subjektu k porušeniu zásady nemo tenetur. Skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal, bol zistený v
súlade so zákonom.

145. Žalobca ďalej namieta, že prvostupňové rozhodnutie vydal vylúčený zamestnanec, voči ktorému
žalobca vzniesol námietku zaujatosti v iných konaniach vedených pred žalovaným pod č. A./XXXX,
A./XXXX a A./XXXX. Tvrdí, že žalovaný na tieto opakované námietky neprihliadol. Žalobca zároveň
uviedol, že v tomto konaní už ďalšiu námietku nepodal, keďže ju považoval za zbytočnú a právne

neprípustnú, no napriek tomu žiada, aby súd posúdil rozhodnutie o zaujatosti z predchádzajúcich
konaní. Z administratívneho spisu však nevyplýva, že by žalobca v tomto konaní vzniesol novú námietku
zaujatosti voči zamestnancovi Mgr. Romanovi Fusekovi. Preto správny súd nemá dôvod zaoberať sa
otázkouzaujatosti,ktorábolauplatnenávinomkonaní,mimorámcapreskúmavanéhoadministratívneho
konania, ktoré je predmetom súdneho prieskumu zákonnosti v tejto veci. Podľa § 14 zákona č. 747/2004

Z. z. je postup pri vylúčení zamestnanca upravený taxatívne, pričom rozhodnutie o námietke zaujatosti
nie je samostatne preskúmateľné súdom, pretože nejde o rozhodnutie o právach a povinnostiach
subjektu. Preskúmať by ho bolo možné len, ak by bolo vydané v rámci tohto správneho konania, čo sa
však nestalo.

146. Správny súd sa následne zameral na kľúčovú právnu otázku, či konaním žalobcu došlo k porušeniu
povinností v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa zákona č. 250/2007 Z. z. Posúdil tiež vecné
námietky žalobcu, ktoré sa týkajú absencie postavenia spotrebiteľa, neexistencie agresívnej obchodnej
praktiky a primeranosti výšky uloženej sankcie.147. Žalobca spochybňuje dohľadovú právomoc žalovaného tým, že tvrdí, že táto sa podľa § 1 ods. 3
písm.c)zákonač.747/2004Z.z.vzťahujelennavzťahmedzidohliadanýmsubjektomaspotrebiteľom,s

ktorým má uzatvorený zmluvný vzťah. Svoju argumentáciu rozvíja v tom smere, že kontaktným osobám
neponúka žiadnu finančnú službu. Za rozhodujúcu považuje definíciu finančného spotrebiteľa, ktorú
kontaktná osoba nespĺňa, preto konanie žalobcu k týmto osobám nemôže NBS dohliadať a ak tak činí,
postupuje v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

148. S uvedenou argumentáciou sa správny súd nestotožňuje. Podľa § 1 ods. 3 písm. a) zákona č.
747/2004 Z. z. NBS vykonáva dohľad nad veriteľmi a inými veriteľmi podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
(pozri § 2 písm. b) a c)). V rámci výkonu dohľadu NBS dohliada aj na dodržiavanie osobitných právnych
predpisov a právne záväzných aktov EÚ. Právomoc NBS teda nie je obmedzená len na zmluvných
partnerov, ale týka sa aj celkovej činnosti dohliadaného subjektu. Žalobca pôsobil ako poskytovateľ
spotrebiteľských úverov a jeho činnosť spadá do rozsahu dohľadu NBS, najmä v oblasti ochrany

finančných spotrebiteľov.

149. Skutočnosť, že žalobca poskytoval spotrebiteľské úvery, zakladá právomoc NBS konať voči nemu.
Tento dohľad sa nevzťahuje iba na konkrétny zmluvný vzťah, ale na celkový výkon činnosti. Vyvodiť
nedostatok právomoci NBS z § 1 ods. 3 písm. c) zákona č. 747/2004 Z. z. predstavuje zúžené chápanie

právomoci NBS a je právne neudržateľný, pretože nezohľadňuje širší kontext právnej úpravy dohľadu
nad finančným trhom, ako aj ďalšie relevantné ustanovenia zák. č. 747/2004 Z. z.

150. Žalobca zároveň tvrdí, že kontaktné osoby nie sú spotrebiteľmi v zmysle zákona č. 250/2007 Z. z.,
pretože nemajú zmluvný vzťah so žalobcom. Súd sa však stotožňuje s právnym názorom žalovaného,

podľa ktorého je možné považovať za spotrebiteľa aj osobu, na ktorú obchodná praktika smeruje, aj keď
nie je priamym zmluvným partnerom. Vo vzťahu k ďalšej argumentácii žalobcu týkajúcej sa tejto otázky
správny súd uvádza nižšie uvedené.

151. Žalobca tvrdí, že zo smernice 2005/29/ES /čl. 2 písm. a) a d)/ nemožno vyvodiť záver, že aj osoba,

ktorá nie je zmluvnou stranou, môže byť považovaná za spotrebiteľa vo fáze vymáhania dlhu. Podľa
neho smernica (recitál bod 13) chráni iba predzmluvné vzťahy. Kontaktné osoby, ktoré len slúžia ako
kontaktný bod, nemajú právny vzťah so žalobcom, a teda podľa neho nemajú postavenie spotrebiteľa.

152. Správny súd súhlasí so žalobcom, že zákon č. 250/2007 Z. z. transponuje smernicu č. 2005/29/

ES o nekalých obchodných praktikách a zabezpečuje jej úplnú harmonizáciu vo vzťahu k obchodným
praktikám voči spotrebiteľom. Cieľom smernice je zabezpečiť riadne fungovanie trhu a vysokú úroveň
ochrany spotrebiteľov. Vzťahuje sa najmä na spotrebiteľov, pričom pojem spotrebiteľ je definovaný v čl.
2 písm. a) smernice aj v § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Rozhodujúce nie je, či

osoba je aktívna alebo pasívna, ale to, či koná mimo rámca podnikania.

153. Pri určovaní, kto je spotrebiteľom, nie je rozhodujúce formálne zmluvné postavenie. Spotrebiteľom
môže byť aj osoba, na ktorú obchodná praktika síce nie je priamo zameraná, ale môže sa jej reálne
dotýkať. Cieľom smernice je preventívna ochrana, a teda kľúčovým kritériom je účinok na ekonomické

správanie spotrebiteľa. Tento výklad potvrdzuje aj rozhodnutie SD EÚ vo veci C-281/12 Trento Svillupo,
bod 38, podľa ktorého obchodná praktika môže viesť spotrebiteľa k správaniu, ktoré by inak nenastalo.

154. V recitáli č. 13 smernice sa uvádza, že za nekalé obchodné praktiky možno považovať aj praktiky,
ktoré vznikajú mimo zmluvného vzťahu alebo po uzavretí zmluvy, najmä vymáhanie dlhov. To sa

považuje za praktiku po predaji, pretože súvisí s dodávkou alebo poskytovaním produktu. (Pozri aj
Usmernenie k výkladu a uplatňovaniu smernice, Ú. v. EÚ, bod 2.3.1.) Vo veci C-357/16 Gelvora potvrdil
SD EÚ, že praktiky vymáhania pohľadávok spadajú do pôsobnosti smernice. Nekalé obchodné praktiky
sú zakázané pred, počas a aj po vykonaní obchodnej transakcie (§7 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z.), teda
aj v štádiu vymáhania dlhov. Pod praktikami, ktoré vznikajú mimo zmluvného vzťahu, nemožno chápať

len predzmluvný vzťah tak, ako to uvádza žalobca, ale aj situácie, kedy žiadny zmluvný vzťah nevznikol
alebo ani nemusí vzniknúť. Ide teda o akékoľvek obchodné správanie, ktoré je spôsobilé ovplyvniť
ekonomické správanie spotrebiteľa bez ohľadu na to, či bol medzi zmluvnými stranami uzatvorený
zmluvný vzťah. Uplatňuje sa tu širší účel smernice. SD EÚ vo veci C-122/10 Konsumentombudsmannenvs. Ving Sverige AB. potvrdil, že ochrana podľa smernice sa vzťahuje aj na osoby stojace mimo
zmluvného vzťahu.

155. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak obchodná praktika smeruje na kohokoľvek – vrátane kontaktnej
osoby – ktorá reálne vykonáva ekonomické rozhodovanie, vzťahuje sa na ňu ochrana pred nekalými
obchodnými praktikami, a to bez ohľadu na zmluvné postavenie. Výklad § 2 písm. a), p), § 7 a § 9 zákona
č. 250/2007 Z. z. musí byť v súlade s judikatúrou SD EÚ, podľa ktorej aj osoby mimo zmluvného vzťahu
môžu byť považované za spotrebiteľov, ak sa na ne praktika reálne vzťahuje. Smernica chráni nielen

priamych spotrebiteľov, ale aj priemerného spotrebiteľa, ktorý nie je priamou zmluvnou stranou.

156. Akceptovaním výkladu, že spotrebiteľom môže byť aj osoba mimo zmluvného vzťahu, sa potom
zákaz nekalých obchodných praktík podľa § 7 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z. z. uplatní aj na konania
súvisiace s plnením zmluvy, vrátane jej vymáhania. Názor žalobcu, že podľa zák. č. 250/2007 Z. z.
spotrebiteľ musí byť zmluvnou stranou, vychádza z doslovného výkladu pojmu spotrebiteľ („fyzická

osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy“), ktorý opomína skutočnosť, že ochrana
podľa smernice sa uplatňuje aj mimo zmluvného rámca. Žalobca nezohľadňuje teleologický výklad
smernice. Ochrana sa neposkytuje právnemu vzťahu ako takému, ale chráni sa obchodné správanie
jednotlivca ako spotrebiteľa. Reštriktívno - formálny výklad nie je pri ochrane spotrebiteľa ako slabšej
strany žiadúci, práve naopak.

157. Správny súd nesúhlasí s tvrdením, že eurokonformný výklad § 2 písm. a) zákona č. 250/2007
Z. z. je výkladom contra legem. Vnútroštátne právo sa má vykladať v súlade s právom únie, tzv.
eurokonformne, čo vyplýva z nadradenosti právneho poriadku EÚ (nepriamy účinok európskeho práva),
avšak uplatnenie zásady nepriameho účinku nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem.

Tým, že bola smernica transponovaná do zák. č. 250/2007 Z. z., je možné uplatniť výkladové pravidlo
v súlade s právom EÚ za predpokladu, že vnútroštátne ustanovenie pripúšťa viacero výkladov, resp. je
nejasné. V takom prípade je súd povinný vykladať vnútroštátne ustanovenie v súlade účelom a obsahom
smernice. Z nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 440/2011-44, bod 46 posledná veta vyplýva, že „Podľa teórie
a judikatúry európskeho práva pri nepriamom účinku je situácia zložitejšia, ale zjednodušene povedané

pri ňom platí, že ak národný predpis korektne unesie výklad ovplyvnený smernicou, môže ísť aj v
neprospech jednotlivca. Ťažiskom zásahu do pozície jednotlivca je tak národný predpis.“

158. V danej veci preto nie je výklad § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. žalovaným contra legem,
pretože neodporuje výslovnému zneniu zákona. Naopak, eurokonformný výklad zohľadňuje účel právnej

úpravy a judikatúru SD EÚ.

159. Žalobca svoj právny názor opiera o rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, podľa ktorého
eurokonformný výklad nemôže nahradiť výslovné znenie zákona, inak by išlo o výklad contra legem.
Avšak citácia z bodu 24 nie je úplná. Najvyšší súd zároveň uviedol, že súdy sú povinné usilovať sa o

výklad v súlade so smernicou, čo vyplýva aj z rozsudku SD EÚ C-212/07, bod 110. V uvedenom prípade
najvyšší súd napokon eurokonformný výklad akceptoval ako možný a potrebný (pozri body 26 a 27
rozhodnutia).

160. Žalobca ďalej namieta, že v danom prípade nejde o obchodnú praktiku, pretože podľa definície v

čl. 2 písm. d) smernice a § 2 písm. p) zákona č. 250/2007 Z. z. by sa muselo jednať o praktiku priamo
súvisiacuspredajomaleboposkytovanímproduktu.Tvrdí,žeakideokomunikáciuskontaktnouosobou,
nejde o obchodnú praktiku, a preto nemôže ísť ani o nekalú alebo agresívnu praktiku.

161. Správny súd, rovnako ako žalovaný, zastáva názor, že pojem „obchodná praktika“ je potrebné

vykladať v spojení s čl. 2 a čl. 3 smernice, ako aj s recitálom č. 9 tejto smernice. Obchodné praktiky
obchodníkov voči spotrebiteľom nevznikajú len pri predaji alebo dodávke, ale aj pred alebo po obchodnej
transakcii, vrátane vymáhania pohľadávok. Tieto praktiky sa týkajú aj poskytovania služieb. Podľa § 7
ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. sa obchodná praktika považuje za nekalú, ak je v rozpore s odbornou
starostlivosťou a môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa. Podľa § 2

písm. zd) sa produktom rozumie aj služba, nielen tovar. Z toho vyplýva, že zákaz nekalých praktík sa
vzťahuje aj na služby. Navyše, nie je potrebné preukazovať skutočný vplyv praktiky na rozhodnutie
spotrebiteľa, postačuje spôsobilosť ovplyvniť správanie priemerného spotrebiteľa. Cez test priemerného
spotrebiteľa sa zisťuje, či je obchodná praktika nekalá, klamlivá alebo agresívna. Žalobca sa domnieva,že od priemerného spotrebiteľa nemožno očakávať úhradu na podklade upomienky alebo, aby sa na
jej podklade považoval za zmluvne zaviazaného vo vzťahu k žalobcovi. S uvedeným však nemožno
súhlasiť z dôvodu, že test priemerného spotrebiteľa nie je test ideálneho spotrebiteľa – ide o ochranu

reálneho priemerného človeka. Prvostupňový orgán sa touto otázkou podrobne zaoberal a svoj záver
uviedol na stranách 15 – 16 rozhodnutia.

162. V danom prípade bola existencia nekalej obchodnej praktiky preukázaná konaním žalobcu, ktoré
spočívalo v zasielaní listov (upomienok) tzv. kontaktným osobám, ktoré neboli zmluvnými stranami

spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca ich kontaktoval za účelom dosiahnutia úhrady dlhu. Takéto konanie má
charakter agresívnej obchodnej praktiky, čo je právne neprípustné.

163. Správny súd sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že rozhodnutia správnych orgánov
nedostatočne odôvodňujú, prečo ide o obťažovanie alebo nátlak podľa § 9 písm. a) zákona č. 250/2007
Z. z. Pri posudzovaní nekalej praktiky je potrebné zohľadniť všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

Prvostupňový orgán zohľadnil formu a dĺžku trvania praktiky, spôsob získania kontaktných údajov (bez
súhlasu a vedomia), obsah upomienok a počet zaslaných výziev v sledovanom období. Na základe toho
dospel k záveru, že ide o agresívnu praktiku podľa § 7 ods. 4 v spojení s § 2 písm. q) a § 9 písm. a). Tieto
úvahy boli jasne a zrozumiteľne uvedené (pozri str. 7 – 10 rozhodnutia). Žalovaný sa s týmito závermi
stotožnil a reagoval aj na rozkladové námietky, čím je rozhodnutie považované za preskúmateľné a

dostatočne odôvodnené (str. 14 – 17).

164. Agresívna obchodná praktika môže byť podľa § 9 zákona č. 250/2007 Z. z. vykonaná formou
obťažovania, nátlaku, neprimeraného ovplyvňovania, alebo ich kombináciou. Praktika teda môže mať
súčasne obťažujúci aj nátlakový charakter, v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Prvostupňový

správny orgán identifikoval obťažujúci a nátlakový charakter v tom, že upomienka svojím označením
aj obsahom mohla u priemernej kontaktnej osoby vyvolať dôvodnú obavu, že spolu s dlžníkom nesie
zodpovednosť za splatenie dlhu alebo musí podniknúť iné úkony. Takáto obava je spôsobilá ovplyvniť
ekonomické správanie spotrebiteľa. Tlak bol ešte zvýšený stanovením 14-dňovej lehoty na reakciu.
Nátlakový charakter znásobuje aj skutočnosť, že kontaktné osoby boli často blízke osoby dlžníka, čo

mohlo u nich vyvolať emocionálny tlak.

165. Na základe uvedeného správny súd nemá pochybnosti o naplnení znakov agresívnej obchodnej
praktiky. Žalovaný pritom existenciu agresívnej obchodnej praktiky vo svojom rozhodnutí nespochybnil.
Podľa názoru súdu len zvolil menej presný výraz, keď namiesto „vyvolania obavy“ uviedol „uvedenie

kontaktnej osoby do omylu v tom, že je spoluzodpovedná za plnenie záväzku zo zmluvy o úvere.“

166. Pokiaľ ide o poslednú námietku žalobcu vo vzťahu k uloženej pokute a jej výške, správny súd ju
vyhodnotil ako nedôvodnú.
167. Vychádzajúc z ustálenej judikatúry (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/163/2010,

6Sžo/10/2016, 4Asan/7/2018), v prípadoch, kde správny orgán v zákonom stanovených medziach
uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie za správny delikt, ide o výsledok správnej úvahy
správneho orgánu. Úlohou súdu je preskúmať, či táto úvaha nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či boli podklady pre takéto rozhodnutie zistené
úplne a v súlade s riadnymi procesnými postupmi. Použitie správnej úvahy pri rozhodovaní o uložení

pokuty musí byť logické a rozhodnutie, ktoré je jej výsledkom, musí byť riadne odôvodnené. Výšku
pokutyjepriadministratívnomtrestanípotrebnédiferencovaťaindividualizovať,sozreteľomnazákladné
funkcie sankcie – individuálnu a generálnu prevenciu.

168. Z obsahu rozhodnutia prvostupňového orgánu vyplýva, že pri ukladaní sankcie – pokuty a zákazu

používania nekalej obchodnej praktiky – postupoval podľa § 35f ods. 1 zákona č. 747/2004 Z. z. v znení
účinnom v čase spáchania skutku.

169. Konanie žalobcu, ktoré správny orgán kvalifikoval ako agresívnu obchodnú praktiku v zmysle
zákona č. 250/2007 Z. z., predstavuje relevantné hľadisko pri určení typu správneho deliktu a jeho

závažnosti, čo je rozhodujúce pre stanovenie výšky sankcie. Správny orgán uložil pokutu vo výške 5 %
z maximálnej možnej sankcie, teda na dolnej hranici zákonnej sadzby.170.Správnysúdnesúhlasístvrdenímžalobcu,ževýškauloženejpokutyjeneprimeraná,anistvrdením,
že rozhodnutie nie je z hľadiska individualizácie trestu dostatočne odôvodnené.

171. Prvostupňový správny orgán sa v odôvodnení rozhodnutia náležite vysporiadal so zákonnými
kritériami podľa § 35f ods. 1 zák. č.747/2004 Z.z. Tieto kritériá posúdil a svoj záver dostatočne odôvodnil
(viď str. 37 a nasl. rozhodnutia). Okrem posúdenia zákonných kritérií zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca
spolupracoval s orgánom dohľadu a zaviazal sa nepokračovať v danom konaní. Prvostupňový orgán pri
jednotlivých kritériách uviedol, či ich považuje za zvyšujúce alebo znižujúce závažnosť, prihliadol teda na

všetky významné skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na výšku uloženej sankcie. Vzájomné pomerovanie
týchto okolností nie je nevyhnutné, ak je ich vyhodnotenie z odôvodnenia zrejmé. Zohľadnil aj majetkové
pomeryžalobcu,čomávýznampreposúdenieprimeranostisankcie.Zodôvodneniajejasné,akéfaktory
ovplyvnili jej výšku. Nemožno preto súhlasiť s námietkou, že správny orgán nehodnotil priťažujúce a
poľahčujúce okolnosti pri stanovení sankcie. Výška pokuty bola určená aj s prihliadnutím na § 35h ods.
4 citovaného zákona.

172.Správnysúdnesúhlasíanistvrdením,žejednotlivéčiastkovéútoky,ktorétvorilipokračujúcisprávny
delikt, neboli dostatočne identifikované. Zo skutkových okolností, ako aj z administratívneho spisu,
vyplýva,žebolozistených2750prípadov(ktorýchpočetžalobcanerozporoval),keďžalobcakontaktoval
prostredníctvom upomienok kontaktné osoby. Počet prípadov bol zisťovaný s cieľom posúdenia rozsahu

protiprávneho konania. Každý prípad zaslania upomienky bol správnym orgánom vyhodnotený ako
samostatný čiastkový útok pokračujúceho správneho deliktu, keďže išlo o rovnakú skutkovú podstatu (§
4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1, 4 a 5, § 2 písm. q) a § 9 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z.),
rovnaký spôsob spáchania (zasielanie upomienok s použitím nátlaku a obťažovania) a jednotiaci cieľ –
ovplyvniť spotrebiteľa, aby vykonal kroky smerujúce k úhrade dlhu, hoci na to nebol povinný. Správny

súd považuje uvedené za dostatočné pre identifikáciu jednotlivých čiastkových útokov.

173. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu v časti týkajúcej sa uloženia zákazu používania
nekalej obchodnej praktiky považuje správny súd za dostatočné. Z rozhodnutia je zrejmé, prečo správny
orgán pristúpil k uloženiu tohto druhu sankcie. Prvostupňový orgán zistil pri výkone dohľadu na diaľku

použitie nekalej obchodnej praktiky vo forme agresívnej obchodnej praktiky, preto pristúpil k uloženiu
opatrenia na nápravu zistených nedostatkov podľa § 35f ods. 1 písm. c) zák. č. 747/2004 Z. z. v spojení
s § 35h ods. 1 zák. č. 747/2004 Z. z. Dôvodom pre uloženie takéhoto druhu sankcie bola potreba
efektívnej ochrany finančných spotrebiteľov a prevencia ďalšieho obdobného konania zo strany žalobcu.
Skutočnosť, že žalobca deklaroval úmysel nepokračovať v danom konaní, nemá vplyv na odôvodnenosť

a primeranosť uloženej sankcie.

174. Správny súd nevyhovel ani návrhu žalobcu na upustenie od potrestania, resp. na zníženie výšky
sankcie z dôvodu jej neprimeranosti povahe skutku. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 147/2019 z 11.12.2019, podľa ktorého „Úlohou správneho súdnictva

nie je nahrádzanie kompetencií správnych orgánov – teda rozhodovanie vo veci, ale zabezpečenie
kontroly nad ich rozhodovaním (pozri čl. 46 ods. 2 ústavy). V prípadoch, keď správny súd rozhoduje v
plnej jurisdikcii (teda napríklad pri moderácii pokuty, pozn.), to znamená, že správny súd nevstupuje do
úvahy správneho orgánu automaticky, ale len keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná, či dokonca
likvidačná (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 163/2010 z 2. júna 2011 alebo rozsudok sp.

zn. 2 Sž-o-KS 56/2006 z 18. apríla 2007). Musí teda ísť o vyššiu mieru neprimeranosti.“

175. Zákon č. 747/2004 Z. z. neumožňuje správnemu orgánu upustiť od potrestania, preto to nie je
možné ani pri súdnej moderácii sankcie. NBS však môže uplatniť svoju diskrečnú právomoc a za menej
závažné porušenia uložiť iný druh sankcie podľa § 35f ods. 1 citovaného zákona. Pri určení druhu

a výšky sankcie je potrebné vychádzať z povahy a závažnosti skutku, významu chráneného záujmu,
ako aj zo spôsobu jeho spáchania a charakteru subjektu. V preskúmavanej veci prvostupňový orgán
zvážil uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na represívny a preventívny účinok sankcie pokutu uložil
na spodnej hranici stanovenej sadzby, vo výške 35 000,- Eur.

176. Správny súd nepovažuje výšku uloženej pokuty za neprimeranú, či likvidačnú. Výška pokuty nie je
vzhľadom na hospodárske výsledky žalobcu a jeho základné imanie likvidačná, čo prvostupňový orgán
náležiteposúdil(viďstr.42rozhodnutia)asčímsastotožnilajsprávnysúd.Zároveňjeprimeranápovaheskutku a jeho závažnosti, správna úvaha prvostupňového orgánu nevybočila v tomto ohľade z medzí
a hľadísk zákona.
177. Záverom správny súd konštatuje, že predmetom preskúmania nie je rozhodnutie týkajúce sa

ochrany práv spotrebiteľa, ale rozhodnutie o uložení sankcie za protiprávne konanie v oblasti ochrany
finančných spotrebiteľov v rámci dohľadu nad finančným trhom. Žalobca nie je finančný spotrebiteľ, ale
dohliadaný subjekt, preto sa postup podľa 134 ods. 2 písm. f) SSP neuplatní.
178. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP
zamietol.

179. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému trovy konania
nepriznal, pretože v správnom súdnom konaní orgánu štátnej správy možno ich náhradu priznať iba
výnimočne.

180. Senát správneho súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia
správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len

do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom

súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú
subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym
súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, a aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za

neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b/ ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.