Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, July 3, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/177/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020201266
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jana Ondrejková

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201266.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov

senátu Mgr. Miroslavy Fodor a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., v právnej veci žalobcu: CUBE
RECOVERY, k.s., so sídlom Námestie slobody 28, Bratislava, zn. správcu S2087, správca konkurznej
podstaty úpadcu AgroMed, s.r.o. „v konkurze“, so sídlom Medená 12, Banská Bystrica, IČO: 36 620 165,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101202344/2020 zo dňa 21. júla 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie
obdobia marec 2015, január 2016, február 2016 podľa § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „daňový poriadok“), ktorá začala dňa 14. júla 2016.

2. V zdaňovacom období marec 2015 si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49, § 51
zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon
o DPH“) v sume 20.503,03 eura.

3. Dňa 19. septembra 2017 sa uskutočnil výsluch svedka, p. A. B., bývalého konateľa spoločnosti
IBO TECHNOLOGY s.r.o., ktorý na otázku správcu dane o pôvode tovaru neuviedol jednoznačnú

odpoveď, rovnako tak ani na otázku o obstaraní a reálnosti tovaru, ktoré boli fakturované pre žalobcu
neodpovedal jednoznačne. Na otázky správcu dane odpovedal až po nahliadnutí do faktúr, ktoré mu
správca dane ukázal. Na služby, ktoré spoločnosť IBO TECHNOLOGY s.r.o. fakturovala na základe
faktúryč.2015030,ktorejpredmetombola„súčinnosťprivykonávanípenetračnýchtestovasoftvérových
aplikácií“, si svedok nevedel spomenúť, nejasne odpovedal, že „týchto činností tam bolo kopec“, nevedel
si spomenúť na bližšie okolnosti, nevedel presne uviesť mená technikov, ktorí tieto služby uskutočňovali
ani miesto, kde boli tieto služby vykonávané.

4. Dňa 05. októbra 2017 sa uskutočnil výsluch svedka, p. C. D., bývalého konateľa spoločnosti
Rez import s.r.o., ktorý na otázku, čím sa zaoberala spoločnosť Rez import s.r.o., neuviedol presnú
a jednoznačnú odpovedať. Na otázku správcu dane ohľadne spolupráce so žalobcom sa svedokvyjadril do zápisnice nasledovne „ja to zovšeobecním, ak nejaká spoločnosť nejaký tovar hľadá,
viem to zabezpečiť“. Na ďalšiu otázku, čoho sa týkali fakturované služby „dohodnutá odmena za
manipulačné služby“, svedok uviedol, že vykonával práce v Bratislave prostredníctvom živnostníkov

- subdodávateľov a spoločností. Svedok si tiež nepamätal od koho mal prenajaté skladové priestory
v Nitre v priemyselnom parku. Na otázky správcu dane týkajúce sa fakturácie služieb odpovedal
„neviem, nepamätám si“. Ohľadom svojich tvrdení svedok nepredložil žiadne doklady. Takisto uviedol,
že účtovníctvom nedisponuje a nemal vedomosť, kde sa účtovníctvo spoločnosti Rez Import s.r.o.
nachádza.

5. Rozhodnutím č. 100672504/2020 zo dňa 12. marca 2020 vydanom vo vyrubovacom konaní správca
dane, Daňový úrad Bratislava, podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi na DPH za zdaňovacie
obdobie marec 2015 určil rozdiel dane v sume 16.802,20 eura. Správca dane konštatoval, že vychádzal
pri posúdení práva na odpočítanie dane z dikcie ustanovení § 49 ods. 1, § 51 ods. l, § 52 až 54
zákona o DPH. Počas výkonu vyrubovacieho konania neboli zo strany platiteľa dane, ani zo strany jeho

dodávateľov či subdodávateľov okrem faktúr predložené žiadne iné doklady, dôkazy alebo vyjadrenia,
ktorébypreukazovalikto,kedyaakýmspôsobompredmetnýtovarnakúpil,akohoprepravil.Absentovali
tiež doklady vzťahujúce sa k určeniu pôvodu fakturovaného tovaru. Na základe vyššie uvedených zistení
za zdaňovacie obdobie marec 2015 si platiteľ dane neoprávnene odpočítal DPH v sume 16.802,20 eura
z faktúr od dodávateľov IBO TECHNOLOGY s.r.o., Rez import s.r.o. a VAGO LINE s.r.o. (na základe

zistených skutočností vo vyrubovacom konaní).

6. Ďalej uviedol, že pri posúdení práva na odpočítanie dane skúmal skutočný obsah právneho
úkonu, vychádzajúc z platného ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku. Na základe výsluchov
svedkov bývalých konateľov vyhodnotil, že tieto osoby síce formálne potvrdili uskutočnenie zdaniteľných

plnení pre platiteľa dane, ale ich výpovede nemali povahu faktu, boli formálne, nejasné, bez ďalších
relevantných tvrdení a dôkazov, ktorým by bolo možné priznať dôkaznú váhu. Správca dane na
základepožiadavkyplatiteľadanepožiadaloodtajnenieasprístupneniekontrolnýchvýkazovdotknutých
dodávateľských spoločností za kontrolované zdaňovacie obdobia, u ktorých zistil, že tieto síce uviedli
v kontrolných výkazoch uskutočnenie zdaniteľného plnenia pre platiteľa dane, avšak zároveň si uviedli

nadobudnutie od ďalších prepojených spoločností/osôb, resp. že neuviedli uskutočnenie zdaniteľných
plnení pre platiteľa dane. Správca dane zistil u každej dotknutej dodávateľskej spoločnosti (IBO
TECHNOLOGY s.r.o., Rez import s.r.o., VAGO LINE s.r.o.), že deklarované uskutočnené zdaniteľné
plnenia neboli zrealizované tak, ako sú deklarované jednotlivými faktúrami.

7. Rozhodnutie správcu dane bolo na základe podaného odvolania žalobcu potvrdené rozhodnutím
žalovaného č. 101202344/2020 zo dňa 21. júla 2020, v ktorom žalovaný prisvedčil záverom správcu
dane, že dotknuté dodávateľské spoločnosti okrem slovných deklarácií nepreukázali, že nadobudli
právo nakladať s tovarom a s poskytnutými službami, ktoré mali byť predmetom fakturácie, ako
vlastník. Zdôraznil, že zo strany účastníkov konania nestačí len všeobecné tvrdenie, ale musí ísť o

objektívne preukázanie tvrdenej skutočnosti. Samotné preukázanie vo forme predloženia faktúry je
jednou (avšak nie jedinou) z podmienok pre uplatnenie odpočítania dane, avšak nestačí predložiť len
faktúru. Predovšetkým musí dôjsť k reálnemu dodaniu tovaru alebo služieb a z toho titulu k vzniku
daňovej povinnosti. Taktiež uviedol, že pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje odpočítanie dane z prijatých
služieb, je povinný preukázať ich použitie na účely svojho podnikania ako platiteľ. Rovnako je povinný

preukázať, že tieto služby boli skutočne reálne dodané podľa údajov uvedených na predložených
dokladoch - faktúrach. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok, aby bolo na základe
týchto dokladov uznané odpočítanie dane, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré
v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt, čo platiteľ dane nepreukázal.

8. Žalovaný v rozhodnutí tiež konštatoval, že správca dane bol súčinný, vykonal značné množstvo
úkonov, či už na požiadanie žalobcu, alebo podľa vlastného uváženia. Vyhodnotenie dôkazov správcom
dane bolo uskutočnené na základe vykonaných ústnych pojednávaní, výsluchov svedkov, miestnych
zisťovaní, nahliadnutí do spisov a kontrolných výkazov dotknutých dodávateľských spoločností, ako aj z
podaní žalobcu, jeho dokladov, evidencií, materiálov a listín v súlade s § 24 ods. 4 a § 3 ods. 3 daňového

poriadku. Dodal, že správca dane umožnil žalobcovi uplatniť si svoje práva kontrolovaného daňového
subjektu.

II.Žaloba

9. Správnou žalobou zo dňa 31. augusta 2020 sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia

rozhodnutia žalovaného č. 101202344/2020 zo dňa 21. júla 2020 v spojení s rozhodnutím Daňového
úradu Bratislava č. 100672504/2020 zo dňa 12. marca 2020. Predmetné rozhodnutia považoval za
nezákonné z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

10. Poukazujúc na § 24 ods. 2 daňového poriadku žalobca tvrdil, že správca dane zásadným spôsobom
porušil uvedené ustanovenie tým, že nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca namietal, že správca
dane žalobcovi neumožnil nahliadnuť a vyjadriť sa k zápisniciam, ktoré získal dožiadaním od iných
správcov dane, ako aj nahliadnutím do spisov iných daňových subjektov, neumožnil mu nahliadnuť,
prejednaťavyjadriťsakúradnýmzáznamomsprávcudanevovecinahliadnutiadoelektronickýchspisov
iných daňových subjektov, prípadne k výsledkom dožiadaní od iných správcov dane, ktoré sú súčasťou

administratívneho spisu.

11. Poukazujúc na ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e/ a § 25 ods. 4 daňového poriadku
namietal, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva skutočnosť, že správca dane
nedodržal zákonom ustanovený postup, keďže neumožnil v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu

vyrubovacieho konania daňovému subjektu klásť otázky svedkom, ktorí vypovedali v pozícii svedka
u dožiadaných daňových úradov. Taktiež vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia o týchto
plánovaných úkonoch správca dane žalobcu ani neupovedomil.

12. Žalobca taktiež poukázal na znenie ustanovenia § 65 ods. 1 daňového poriadku, v spojitosti s čím

namietal, že z administratívneho spisu vyplýva postup správcu dane, ktorý je nezákonný a v rozpore s
princípom proporcionality, nakoľko správca dane nerozhodol vo veci v zákonnej lehote a ani v lehote
určenej nadriadeným orgánom. Tvrdil, že správca dane v rozpore s ustanovením § 65 ods. 3 daňového
poriadku včasne a zákonne neupovedomil daňový subjekt, že nemôže vo veci rozhodnúť v lehote do
60 dní a súčasne správca dane neupovedomil daňový subjekt, že nadriadený orgán predĺžil zákonom

ustanovenú lehotu na rozhodnutie, a z akého dôvodu malo k predĺženiu lehoty dôjsť.

13. Žalobca tiež namietal, že výrok rozhodnutia správcu dane je zjavne zmätočný a nezákonný, keďže
správca dane rozhodoval na základe : „...judikatúry Súdneho dvora ...“, čo nemá oporu v daňovom
poriadku v rámci obligatórnych náležitostí rozhodnutia. Zároveň tvrdil, že správca dane uviedol neúplný

názov právneho predpisu, podľa ktorého rozhodoval, a to: „...563/2009 Z. z. v znení neskorších
predpisov...“, pričom tento v žiadnom podaní neuviedol, že by v naznačenom smere malo ísť o zjavné
nesprávnosti v písaní, preto mal žalobca za to, že sa v tomto prípade o zjavné nesprávnosti v písaní
nejednalo. Podľa žalobcu zároveň vo výroku rozhodnutia správcu dane absentujú podstatné a zákonom
obligatórneurčenénáležitosti,atorozhodnutieonáhradenákladovsprávydaní.Zároveňvrozhodnutívo

veci absentuje uvedenie (konkrétneho) ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo.
Taktiež správcovi dane vyčítal, že vo výroku napadnutého rozhodnutia neuviedol, v akej zákonom
určenej súvislosti, a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu daňovému
subjektu určil peňažné plnenie v sume 16.802,20 eura, ktoré je spojené so vznikom daňovej povinnosti,
ako aj s prípadným protiprávnym konaním. Dodal, že v úvode výroku rozhodnutia sú uvedené len

označenia kompetenčných predpisov, pričom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia jednotlivého
kompetenčného predpisu, a napokon v ďalšej časti výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené
len konkrétne ustanovenie procesného predpisu, pričom výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje
konkrétne ustanovenie hmotnoprávneho právneho predpisu, podľa ktorého mala vzniknúť daňovému
subjektu daňová povinnosť, resp. podľa ktorého konkrétneho ustanovenia zákona o DPH je daňový

subjekt osobou povinnou platiť daň.

14. Dal do pozornosti, že z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný založil svoj záver o
nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočítane dane podľa § 49 ods. 1 zákona
o DPH, na pochybnosti z dôvodu preverovania, resp. v niektorých prípadoch nemožnosti preverovania

účtovnej evidencie dodávateľa žalobcu a jeho dodávateľa, na ktoré skutočnosti žalobca ako daňový
subjekt nemá vplyv. Zdôraznil, že žalobca nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov, či dokonca
aj odberateľov žalobcu by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení, resp.
kontrolovať správnosť vystavených daňových dokladov a zmluvnej dokumentácie s inými zmluvnýmipartnermidodávateľaaodberateľa.Týmtobolžalovanýmakoajsprávcomdanepodľažalobcunavodený
stav, že žalobca nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, nakoľko dodávateľ, ktorý od
žalobcu preukázateľne prijal sumu finančných prostriedkov (resp. došlo k vyrovnaniu iným spôsobom)

zodpovedajúcu kúpnej cene aj DPH za spochybnenú dodávku tovaru sa pravdepodobne zjednodušene
povedané „zbavil“ účtovníctva a voči požiadavkám správcu dane zostával nečinný a nekontaktný.

15. Vo veci zabezpečené dôkazy podľa žalobcu svedčia o fakte, že dodávateľské spoločnosti v čase
dodávania tovarov boli činné a funkčné. Rovnako to platí o odberateľovi. Preto prípadnú zodpovednosť

žalobcu za výber obchodných partnerov treba hodnotiť podľa okolností, ktoré tu boli v čase realizácie
zdaniteľného obchodu. Neskoršiu nekontaktnosť dodávateľských spoločností ako samostatných a od
žalobcu nezávislých obchodných spoločností žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a preto mu
táto skutočnosť nemôže byť kladená za vinu a na ťarchu. Nekontaktnosť spoločností v dodávateľskom
reťazci fakticky znamená stav, keď správca dane nezistil žiadne skutočnosti podstatné pre správne
určenie dane, teda ani v prospech ani neprospech žalobcu. Žalovaný tieto skutočnosti v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia opomenul.

16. Z vykonaného dokazovania podľa žalobcu vyplýva, že mal riadne zaúčtované účtovné doklady od
svojich dodávateľov a dodávatelia si riadnym spôsobom plnili svoje daňové povinnosti, čo konštatoval
daňový orgán v rozhodnutí z výsledkov z vykonaného preverovania kontrolných výkazov a daňových

priznaní na strane jednotlivých dodávateľov.

17. Žalobca namietal, že správca dane bez preukázania dostatočných dôkazov konštatoval, že tovar v
reťazcidodávateľaajehosubdodávateľaneexistoval,resp.dodávateliaalebosubdodávateliatentotovar
ekonomicky nevlastnili. Tvrdenie, že uvedené spoločnosti v reťazci sú nekontaktné je nepostačujúce pre

prijatie takéhoto záveru. Pritom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akými právnymi
úvahami sa správca dane riadil, na ktoré právne úkony alebo iné rozhodujúce skutočnosti vedúce k
získaniu neoprávneného daňového zvýhodnenia prihliadol alebo neprihliadol, prípadne aký bol skutočný
obsah posudzovaných právnych úkonov. Takéto právne zdôvodnenie nepriznania práva na odpočítanie
dane považoval žalobca za zmätočné a nepreskúmateľné.

18. V súvislosti s dôkaznou povinnosťou, ktorú zo svojej strany považoval za vyčerpanú, poukázal
žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010 a rozsudky Európskeho súdneho dvora
v spojených veciach Optigen Ltd. a spol. č. C-354/03, C-353/03, C-484/03. Namietal, že správca dane
nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. Dôkazná povinnosť sa z daňového subjektu presúva

na správcu dane, ktorý je povinný preukázať, že dodanie neuskutočnil dodávateľ, ktorého deklaruje
daňový subjekt, ktorý si uplatnil odpočítanie dane. Správca dane v napadnutom rozhodnutí žiadne
relevantné dôkazy tohto charakteru neuviedol.

19. Žalobca mal za to, že skutkové okolnosti zistené správcom dane neposkytovali dostatočný podklad

pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k nepriznaniu práva na odpočítanie dane.
Podľa jeho názoru splnil podmienky uplatnenia nároku na odpočítanie dane, čo preukázal nielen po
stránke formálnej, ale aj materiálnej. Celkové objektívne vyhodnotenie samotných realizácií dodávok
tovaru spolu s posúdením vynaloženia dostatočnej odbornej starostlivosti pri realizácii deklarovaných
zdaniteľných plnení s dopadom na konečné vyhodnotenie splnenia všetkých podmienok na uplatnenie

odpočítania dane, je možné až po odstránení vyššie uvedených procesných pochybení na strane
správcu dane a následného objektívneho vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach.

20. Ďalej žalobca zdôraznil, že zákon o DPH a ani žiaden iný všeobecne záväzný predpis neukladá

daňovým subjektom konkrétny spôsob, akým si majú overovať svojich dodávateľov a už vôbec nie
subdodávateľov. Žalobca preto postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou.

21. Žalobca vo svojej žalobe tiež namietal, že v napadnutom rozhodnutí absentuje vyhodnotenie
dôkazov, ktoré sú v prospech žalobcu , a aj z tohto dôvodu napadnuté rozhodnutie trpí vadou

nepreskúmateľnosti a nezákonnosti. V rozpore s ustanovením § 3 ods. 3 v spojení s ustanovením § 24
ods. 2 a v nadväznosti na ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku, skutkový stav žalovaným nebol
zistený v súlade so zákonom, čím trpí celé rozhodnutie. V súvislosti s uvedeným odkázal na rozsudokNajvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/49/2013 zo dňa 17. decembra 2014, ako aj nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 314/2015-55 zo dňa 16. decembra 2015.

III.
Vyjadrenie žalovaného

22. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním, ktoré bolo súdu doručené dňa 24. novembra 2020.
Zotrval na svojom pôvodnom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť.

23. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že nemohol nazrieť do úradných záznamov a výsledkov
dožiadania. Uvedené procesné pochybenie bolo odstránené ešte v predošlom procese, keď bolo
v poradí prvé rozhodnutie správcu dane zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie. Správca
dane v následnom vyrubovacom konaní umožnil žalobcovi uplatniť si svoje práva podľa § 68 daňového
poriadku.

24. Správca dane určil dátum ústneho pojednávania na 09. marca 2020, v ktorý deň sa substitučne
splnomocnený zástupca nedostavil z dôvodu uvádzanej povinnej karantény v súvislosti s COVID-19,
čo žalovaný vyhodnotil, že v danom čase ešte nebola vyhlásená mimoriadna situácia s poukazom na
§ 2 ods. 1 zákona č. 67/2020 o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti

so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 v znení neskorších predpisov. Bolo
povinnosťou žalobcu, aby si v zmysle § 68 ods. 3 daňového poriadku za seba zabezpečil na tento účel
zástupcu.

25. Žalovaný sa podľa jeho názoru dostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami

žalobcu vo svojom rozhodnutí. Správca dane vykonal rozsiahle preverenie ohľadom deklarovaných
odberateľských spoločností. Správca dane bol súčinný platiteľovi dane, informoval ho a vyzýval na
predloženiedôkazov.Bolonažalobcovi,čiunesiedôkaznébremeno,ktoréjevdaňovomkonanízásadne
na jeho strane, a ktorý je iniciátorom odpočítania dane. Jeho povinnosťou je preukázať, že si nárok
uplatňuje dôvodne a za zákonom ustanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane

slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový
subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný. Dodal, že iba v prípade, že by žalobca riadne preukázal
uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, by mohli orgány finančnej správy neuznať
žalobcovi právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva

alebo účasť na daňovom podvode. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Sžf/52/2016 zo dňa 28. novembra 2018, bod 18.

26. Žalovaný zotrval na názore, že rozhodnutie správcu dane č. 100672504/2020 bolo vydané v súlade
s § 63 daňového poriadku. Predmetné rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti podľa § 63 ods. 3

daňového poriadku. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol všetky podstatné skutočnosti,
ktoré boli podkladom rozhodnutia s uvedením právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval. Rovnako
tak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky podstatné úvahy, poukázal detailne na
vzniknuté pochybnosti pri vyhodnocovaní predložených dôkazov žalobcom, ale aj získaných správcom
dane. Žalovaný (aj správca dane) poukázal na konkrétne ustanovenia zákonov, ktoré žalobca porušil,

s poukazom aj na aplikovateľné rozsudky Najvyššieho súdu SR. Žalovaný považoval rozhodnutie za
presvedčivé, zrozumiteľné, v ktorom sa žalovaný vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami
v rámci odvolacieho konania, a preto námietku žalobcu vo veci nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre
nedostatok dôkazov, nedostatočne zisteného skutkového stavu, či nesprávneho právneho posúdenia
rozhodnutia žalovaného, považoval za nedôvodnú. Tým, že správca dane odstránil procesné porušenia

v prechádzajúcich konaniach, sa žalovaný vyjadril, že nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o
konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej.

27. Žalobca právo podať repliku nevyužil.

IV.
Konanie na správnom súde28. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny
súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu

v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave
je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-5S/177/2020. V súlade s platným a účinným rozvrhom
práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových
prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 8S správneho súdu.

V.
Pojednávanie

29. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo
veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré

mu prechádzalo a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa
03. júla 2025 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v neprítomnosti účastníkov konania. Účastníci konania
sa z pojednávania ospravedlnili, súhlasili konať a rozhodnúť bez ich prítomnosti.

VI.

Relevantné právne predpisy

30. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

31. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

32. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého

daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

33. Podľa § 12 ods. 1 daňového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri
správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu.
34. Podľa § 12 ods. 2 daňového poriadku ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich

so správou daní
a/ svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu
dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný
nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká,
b/ osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a

povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkov
spojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe
daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od
predloženia, inak tento nárok zaniká,
c/zástupcaustanovenýsprávcomdane,patrímunáhradahotovýchvýdavkovaušléhozárobku;nárokje

potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil,
súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom
sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká.

35. Podľa § 12 ods. 3 daňového poriadku o uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do

15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže
správca dane v uvedenej lehote.36. Podľa § 12 ods. 4 daňového poriadku ak správca dane uhradil náklady podľa odseku 2, ktoré vznikli v
dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu alebo inej osoby, môže
správca dane rozhodnutím uložiť povinnosť daňovému subjektu alebo inej osobe tieto náklady uhradiť.

Náhrada nákladov je splatná do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia.

37. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

38. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

39. Podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

40. Podľa § 30 ods. 3 daňového poriadku ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom na účely správy
daní, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne pri správe daní niečo
vykonať, doručuje sa písomnosť jemu aj jeho zástupcovi. Týmto nie je dotknuté doručenie písomnosti

uložením podľa § 9 ods. 2 a 11.

41. Podľa § 45 ods. 1 písm. e/ daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.

42. Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých

dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

43. Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona
alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak
tento zákon neustanovuje inak.

44. Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom
dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona
hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky
a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú
cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou

bankou Slovenska.

45. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa
§ 8, vrátane
a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo

inému duševnému vlastníctvu,
b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok,
c/ prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,d/ služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe
zákona.

46. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri

dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

47. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na
ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.

48. Podľa § 49 ods. l zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

49. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z
tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3

a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (písm. a/), ním uplatnená z tovarov a služieb, pri
ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12 (písm. b/), ním uplatnená pri nadobudnutí
tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a (písm. c/), zaplatená správcovi dane v
tuzemsku pri dovoze tovaru (písm. d/).

50. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

51. Podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ zákona o DPH na účely tohto zákona faktúrou je každý

doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto
zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry (písm. a/),
vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo
osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru (písm. c/).

VII.
Posúdenie veci správnym súdom

52. Predmetom preskúmavania správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené
prvostupňové rozhodnutie správcu dane o neuznaní práva na odpočet DPH žalobcovi a vyrubenie

vlastnej daňovej povinnosti. Žalobca v žalobe namietal, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky
vyplývajúce z § 19, § 49, § 51 a § 71 zákona o DPH na uplatnenie práva na odpočet DPH za zdaňovacie
obdobie marec 2015 a splnenie podmienok aj riadne preukázal.

53. Správny súd na ustálenie rozsahu preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu

dane v medziach správnej žaloby považuje za potrebné ozrejmiť, že hoci sa zaoberal všetkými
vznesenými žalobnými námietkami a stanovisko zaujal k celému obsahu správnej žaloby bez výnimky,
v písomnom vyhotovení rozsudku podrobnejšie vysvetlí najmä tie námietky, ktoré možno považovať za
podstatné, vznesené adresne voči posudzovaným rozhodnutiam daňových orgánov, pričom ostatnými
námietkami, ktoré zhrňujúco možno klasifikovať ako príliš všeobecné až nekonkrétne pre podstatu

právnych záverov daňových orgánov sa správny súd bude zaoberať len do miery nevyhnutnej pre
odôvodnenie rozsudku v zmysle § 139 ods. 2 SSP.

54. Hoci bolo podanie žalobcu (žaloba) objemom textu rozsiahle, boli v mnohom použité len nekonkrétne
a univerzálne tvrdenia, ktoré nesmerovali k jednotlivým skutkovým a právnym záverom nachádzajúcim

sa v napadnutých rozhodnutiach a takáto argumentácia formulovaná len všeobecne ponechaná bez
obsahového rozvinutia ďalšími relevantnými tvrdeniami neosvedčovala potrebu sa nimi nad nevyhnutnú
mieru zaoberať.55. Správny súd zdôrazňuje, že len izolované tvrdenia neobohatené o racionálny logický, presvedčivý
a potvrdzujúci argument alebo ako koláž vsadené čiastočné citácie rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
alebo Súdneho dvora EÚ bez ďalšieho rozvinutia a vysvetlenia spojitosti záverov citovaných rozhodnutí

s danou vecou, nedáva správnemu súdu podklad pre posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí,
pretože správny súd môže rozhodnutie správneho orgánu posúdiť len z hľadiska žalobných námietok.

56. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej

súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných
povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú
úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane,
pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a
vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania

ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým
subjektom.

57. Z právnej úpravy v § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, ako aj
z ustanovení Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej

hodnoty (ďalej ako „Smernica“), keďže DPH je harmonizovaná na úrovni Európskej únie, vyplýva,
že nárok daňového subjektu na odpočet DPH závisí od splnenia tzv. hmotnoprávnych a formálnych
podmienok. Hmotnoprávnymi, resp. materiálnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet DPH
(§ 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH a čl. 168 písm. a/ Smernice) sú požiadavky: (1.) tovar alebo služby,
na ktorých zakladá právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou

osobou (status dodávateľa ako platcu DPH), (2.) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo na
odpočítanie dane, musia byť skutočne dodané a nesmie ísť o fiktívne dodanie (tzv. materiálna existencia
plnenia) a (3.) požiadavka, aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na
účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Formálnou podmienkou priznania práva na odpočet DPH
je disponovanie faktúrou od dodávateľa (§ 51 ods. 1 zákona o DPH a čl. 178 písm. a/ Smernice).

Preukázanie naplnenia uvedených podmienok pre vznik práva na odpočet DPH zaťažuje podľa § 24
ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt, ktorý si právo na odpočet DPH uplatňuje (napr. rozsudky
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020 a sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.
júna 2019). V prípade, ak žalobca žiadal o odpočet DPH zo zdaniteľných obchodov, bol preto povinný
samostatne preukázať, že na odpočítanie DPH má nárok splnením hmotnoprávnych podmienok pre

vznik práva na odpočet DPH.

58. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp.
neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03. septembra 2019,
bod 54). Dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených

skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti. Tá bude
spravidla naplnená, ak bude možné z vykonaných dôkazov urobiť daný záver bez vážnych pochybností,
pričom treba zohľadniť aj čas, ktorý uplynul od doby, keď preukazované skutočnosti nastali (podobne aj
rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 8Afs/23/2018 zo 16. januára 2020, ktorého závery sú
aplikovateľné aj vo vzťahu k slovenskej právnej úprave). Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno od

daňových subjektov požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je zo strany daňového
subjektu objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica; rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
259/2022 zo dňa 12. októbra 2022, bod 15, 16).

59. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

tvrdenia dokázať. Daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom
spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť
dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom

možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len
na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom
konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavujepraktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21;
obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru,

či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť
o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších
dôkazov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia
identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo
dňa 15. novembra 2017).

60. Dôvodom na prenos dôkazného bremena opäť na daňový subjekt nie je preto akákoľvek pochybnosť
správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených listinných dokladov, ale len pochybnosť
dôvodná.Takoujepochybnosťsprávcudane,ktorámáoporuvsprávcomdanezistenýchskutočnostiach
obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení
podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03. septembra 2019, obdobne tiež rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12. októbra 2022, bod 19, 24). Hoci je to práve
správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov
podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé
dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo

vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo
(§ 3 ods. 3 daňového poriadku).

61. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže
byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa

21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).

62. Správny súd takisto dáva do pozornosti, že akcent na potrebu obozretnosti v obchodnoprávnych

vzťahoch a jej vyžadovanie je plne v súlade s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať
všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré
uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci
SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft.,
C-610/19 zo dňa 03. septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo

dňa 21. júna 2012, bod 54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového
subjektu požadovať, je individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu (rozhodnutie SD EÚ
vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 59). Ani pri tejto požiadavke
však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť
komplexnéahĺbkovépreskúmanietýkajúcesajehododávateľaatýmfaktickypreniesťnanehokontrolné

činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia SD EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo
dňa 19. októbra 2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03. septembra 2020,
bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod 57).

63. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného

bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Súdneho dvora
EÚ (rozhodnutia citované vyššie).

64. Žalobca si uplatnil nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie marec 2015 na základe
deklarovaných prijatých zdaniteľných plnení predloženými faktúrami, ktoré mali vystaviť dodávatelia

žalobcu spoločnosti IBO TECHNOLOGY s.r.o., Rez import s.r.o., ako aj VAGO LINE s.r.o.

65. Správny súd zdôrazňuje, že je povinnosťou podnikateľa správať sa pri obchodovaní tak, aby aj
do budúcnosti disponoval dôkazmi o reálnosti ním uzavretých obchodov, pričom je povinný predložiť
na požiadanie správcovi dane na preukázanie svojich tvrdení dostatok hodnoverných dôkazov. Pokiaľ

daňový subjekt neunesie dôkazné bremeno preukázania reálnosti uskutočnenia zdaniteľného plnenia,
o ktorom má správca dane dôvodné pochybnosti, má to za následok neuznanie uplatneného práva na
odpočítanie dane.66. Správny súd vo vzťahu k dodávateľovi Rez import s.r.o. uvádza, že správca dane zistil
skutočnosti, ktoré vnášajú vážne pochybnosti o reálnosti obchodov v príslušnom zdaňovacom období a
opodstatnenosti vystavených faktúr, z ktorých si žalobca uplatnil odpočet DPH.

67. Správca dane porovnaním deklarovaných zdaniteľných plnení v kontrolných výkazoch zistil, že
spoločnosť Rez import s.r.o. v posudzovanom zdaňovacom období priznala daň z faktúr č. 11500027,
11500028, 11500029, vystavených žalobcovi za dodanie služieb (manipulačné práce – sťahovanie
a čistiace práce). Zároveň však spoločnosť Rez import s.r.o. v tomto zdaňovacom období v kontrolnom

výkaze nedeklaruje žiadne obstaranie tovaru alebo služby, ale v podanom daňovom priznaní DPH
deklaruje odpočítanie na riadku 20 (znížená sadzba dane) daň na vstupe vo výške 16.290,91 eur, čím
spoločnosti Rez import s.r.o. vznikla nízka daňová povinnosť iba v sume 33,21 eura. Správca dane
tak správne upozornil na nesúlad v deklarovaní zdaniteľných plnení v kontrolnom výkaze a daňovom
priznaní za uvedené zdaňovacie obdobie.

68. Správca dane dal takisto do pozornosti, že spoločnosť Rez import s.r.o. bola vymazaná
z obchodného registra ex offo dňa 29. júla 2015.

69. Skutočnosťou hodnou zreteľa tiež bolo, že pri výsluchu svedka, p. C. D., bývalého konateľa
spoločnosti Rez import s.r.o., realizovanom dňa 05. októbra 2017 správcom dane, tento na priamu

otázku, čím sa zaoberala spoločnosť Rez import s.r.o., nevedel presne a jednoznačne odpovedať.
Rovnako len všeobecné formálne odpovede uviedol na otázky správcu dane ohľadne spolupráce so
žalobcom, ako aj na otázku, čoho sa týkali fakturované služby. Preto aj správny súd zhodne s daňovými
orgánmi vyhodnotil podnikateľskú činnosť spoločnosti Rez import s.r.o. ako značne nedôveryhodnú.
Uvedený záver tiež potvrdzuje skutočnosť, že svedok nepredložil žiadne vierohodné doklady, ktoré

by potvrdzovali jeho tvrdenie. A takisto nemal vedomosť, kde sa nachádza účtovníctvo spoločnosti
Rez Import s.r.o., hoci podľa § 35 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších
predpisov bol povinný zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu
alebo poškodeniu. Taktiež bol povinný zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov
informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými

zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k nim, stratou alebo odcudzením.

70. Ďalším deklarovaným dodávateľom bola obchodná spoločnosť IBO TECHNOLOGY s.r.o., vo vzťahu
ku ktorému správca dane konštatoval, že za zdaňovacie obdobie marec 2015 si táto spoločnosť
v kontrolnom výkaze priznala daň z faktúr č. 2015022, 2015023, 2015024, 2015025, 2015026,

2015030 (vystavených žalobcovi za dodanie inštalačného materiálu), pričom uvedená spoločnosť má
spárovanévýstupysovstupmižalobcu.Taktiežuviedol,ženavstupeIBOTECHNOLOGYs.r.o.deklaruje
dodávateľské faktúry od spoločností KLK Group, s.r.o., DRS SENSORS, s.r.o. a VAGO LINE s.r.o.
Prvá spomínaná spoločnosť KLK Group, s.r.o. nepriznala v kontrolnom výkaze DPH voči spoločnosti
IBO TECHNOLOGY s.r.o. a daňové priznanie k DPH za marec 2015 vykázala negatívne. Ohľadom

spoločnosti DRS SENSORS, s.r.o. správca dane uviedol, že z nahliadnutia do zápisnice o ústnom
pojednávaní č. 20192840/2015 zo dňa 06. mája 2016, v ktorej vykonal ústne pojednávanie s E. D.,
konateľom spoločnosti DRS SENSORS, s.r.o., tento v odpovediach na otázky správcu dane uviedol,
že odkedy je konateľom spoločnosti, má splnomocneného zástupcu p. C. D.. Spoločnosť sa zaoberala
nákupom nehnuteľností a účtovníctvo spoločnosti viedla externá účtovníčka, pričom všetky záležitosti

s ňou ohľadne odovzdávania účtovných dokladov vybavoval C. D., ktorý tiež za spoločnosť vystavoval
faktúry a podpisoval ich konateľ E. D.. Ten si to overoval telefonicky u účtovníčky z telefónu C. D.,
konateľ na účtovníčku nemal kontakt. Konateľ E. D. uviedol tiež, že mal podozrenie, že pán D. vystavuje
v mene spoločnosti fiktívne faktúry, a to aj na základe toho, že na bankovom účte spoločnosti vedenom v
SLSP a.s. boli finančné prostriedky vo veľkom rozsahu, ktoré na pokyn pána D. vyberal, a následne mu

ich všetky odovzdal za účelom kúpy nehnuteľnosti a prerábky. Konateľ E. D. žiadnu konkrétnu stavbu
nevedel uviesť. Vychádzajúc z uvedeného sa správny súd stotožnil so záverom daňových orgánov, že
konateľ spoločnosti bol len formálne dosadený a v obchodných prípadoch konal C. D.. Správca dane
taktiež správne dal v tejto súvislosti do pozornosti personálne prepojenie C. D. v spoločnostiach DRS
SENSORS, s.r.o. a Rez import s.r.o.

71. Rovnako tak správny súd dáva do pozornosti, že pri výsluchu svedka p. A. B., bývalého konateľa
spoločnosti IBO TECHNOLOGY s.r.o., realizovanom dňa 19. septembra 2017 správcom dane, tento na
otázky správcu dane nevedel odpovedať jednoznačne, odpovede boli formálne, pričom z týchto nebolomožné zistiť pôvod tovaru, ani obstaranie a reálnosť tovaru, ktorý bol fakturovaný pre platiteľa dane.
Napr. vo vzťahu k faktúre č. 2015024 za nákup čerpadla CEP350/400 C, ktoré je uvedené v objednávke
č.15/3/NDOO3,napriameotázkysprávcudaneoobstaranítohtokonkrétnehočerpadla,svedoknevedel

jednoznačne odpovedať.
Odpovedal na otázky správcu dane až po nahliadnutí do faktúr, ktoré mu správca dane ukázal. Taktiež
si nevedel spomenúť na služby, ktoré spoločnosť IBO TECHNOLOGY s.r.o. fakturovala na základe
faktúryč.2015030,ktorejpredmetombola„súčinnosťprivykonávanípenetračnýchtestovasoftvérových
aplikácií“, a nejasne odpovedal, že „týchto činností tam bolo kopec“. Nevedel presne uviesť ani mená

technikov, ktorí tieto služby uskutočňovali ani miesto, kde boli tieto služby vykonávané. Preto sa aj
v tomto prípade správny súd stotožnil so záverom daňových orgánov, že ide len o formálne vystavenie
faktúry bez reálneho vykonania fakturovanej služby.

72. V poradí tretím deklarovaným dodávateľom žalobcu bola obchodná spoločnosť VAGO LINE s.r.o.,
ohľadom ktorej správca dane vychádzal zo skutočností zistených vo vyrubovacom konaní. U daňového

subjektu VAGO LINE s.r.o. bola vykonaná daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie marec 2015.
Správca dane nahliadnutím do spisu z tejto daňovej kontroly DPH, z protokolu č. 100461900/2018 zistil,
že žalobca patril v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach k odberateľom, pre ktorých tento daňový
subjekt v rámci svojej podnikateľskej činnosti realizoval najväčšie dodávky, podobne ako spoločnosť IBO
TECHNOLOGY, s.r.o. Ďalej správca dane konštatoval, že spoločnosť VAGO LINE s.r.o. si v zdaňovacom

období marec 2015 odpočítala daň z faktúry od dodávateľa SYLA TRADE, s.r.o., a to faktúry int. č.
20150016, za „zabezpečenie služieb pre oblasť informačnej bezpečnosti“. Pri daňovej kontrole bolo
zistené, že daňový subjekt SYLA TRADE, s.r.o., bol registrovaným platiteľom DPH v období od 23. mája
2005 do 06. decembra 2015, kedy mu bola zrušená registrácia na DPH. Posledné daňové priznanie
k dani z pridanej hodnoty daňový subjekt podal za zdaňovacie obdobie október 2014. Za zdaňovacie

obdobie, kedy boli vyhotovené faktúry pre VAGO LINE s.r.o., spoločnosť SYLA TRADE, s.r.o. nepodala
daňové priznanie k DPH. Daň nebola za uvedené zdaňovacie obdobia priznaná a odvedená daňovým
subjektom SYLA TRADE, s.r.o. a vznik daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH nebol
preukázaný.

73. Správny súd dospel k záveru, že s poukazom na skutkový rámec opísaný v bodoch 57 až 61
odôvodnenia tohto rozsudku žalobca nepredložil vlastný dôkaz, ktorý by odstránil pochybnosť o reálnosti
obchodov, z ktorých boli vystavené faktúry.

74. Vychádzajúc z uvedeného ohľadom spomenutých dodávateľov správny súd konštatuje, že žalobca

ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno (§ 24 daňového poriadku), keď sa mu
právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie na predmetných faktúrach deklarovaných
zdaniteľných plnení od uvedených spoločností, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola správcom dane
spochybnená.

75. Ako teda z vyššie uvedeného vyplýva, dôvodom nepriznania práva na odpočítanie DPH z faktúr
od žalobcom deklarovaných dodávateľov spoločností IBO TECHNOLOGY s.r.o. a Rez import s.r.o.,
ako aj VAGO LINE s.r.o. boli porušenia konkrétnych hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH.
Správca dane sa neriadil iba pochybnosťami, ktoré nezaložil na dôkazoch, ale posúdil vec s dostatočnou
starostlivosťou a vo vzájomných súvislostiach. Bolo na mieste konštatovanie daňových orgánov, že

dodávateľským spoločnostiam nemohla vzniknúť daňová povinnosť, z čoho následne vyplýva, že
žalobcovi z predmetných faktúr nevzniklo právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúrach v zmysle
ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH.

76. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu, týkajúcej sa potreby obozretnosti v obchodnoprávnych

vzťahoch, správny súd dáva do pozornosti, že je rozumné sa domnievať, že činnosť podnikateľa
konajúceho s očakávanou (bežnou) obchodníckou opatrnosťou a odbornou starostlivosťou, pokiaľ je
hodnota obchodu relatívne vysoká (nie bagateľná), čo bolo deklarované aj v posudzovaných dodávkach,
v sebe zahŕňa potrebu (častej alebo aspoň nejakej) komunikácie medzi zmluvnými stranami, bude
zaznamenaná (archivovaná) a zanechá jasnú hmatateľnú stopu buď v podobe elektronickej alebo

písomnej komunikácie alebo v podobe rôznych relevantných podkladov o procese obstarania, ďalšieho
spracovania alebo využitia, skrátka o samotnom predmete jednotlivých dodávok - o inštalačnom
materiáli, čerpadle, ako aj o manipulačných a čistiacich službách.77. Takouto stopou by boli napríklad podklady informujúce o druhu, množstve, kvalite a iných
vlastnostiach tovaru a o jeho prepravovaní prípadne preskladňovaní, o koordinácii jednotlivých úkonov
medzi dodávateľmi a odberateľom, o zabezpečení postupu prác, o bezpečnosti a pod., pričom uvedený

výpočet je z hľadiska možných ďalších dôkazov len minimálny a predpokladá sa, že podnikateľ pri svojej
bežnej činnosti disponuje množstvom aj iných dôkazov, ktoré získal v priebehu realizovania svojich
obchodov.

78. Správny súd opakuje, že povinnosťou daňového subjektu je pri realizácii zdaniteľného obchodu

správať sa s dostatočnou opatrnosťou, a to tak, aby aj do budúcnosti vedel preukázať materiálnu
existenciu ním uskutočneného obchodu. Takýmto dôkazom je práve znalosť problematiky a
disponovanie relevantnými informáciami o predmete obchodu o obchodnom partnerovi a tiež je pre
tento účel povinný uchovať dôkazy (napr. listiny) o uskutočnenom obchode. Pokiaľ daňový subjekt
nepristupuje k realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou, vystavuje sa riziku, že mu zo strany orgánu
štátu nebude daňový výdavok uznaný.

79. Situácia týkajúca sa všetkých vyššie spomenutých dodávateľov má spoločného menovateľa, a tým
je, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno (§ 24 daňového poriadku),
keď sa mu právne relevantným spôsobom nepodarilo preukázať prijatie na predmetných faktúrach
deklarovaných zdaniteľných plnení od uvedených spoločností, ktorých vierohodnosť a pravdivosť bola

správcom dane spochybnená.

80. Za dôležité považoval správny súd zistenie, že ani žalobca ani jeho dodávatelia nedokázali
hodnoverne a určito definovať pôvod predmetu dodávok fakturovaných v sporných faktúrach. Najmä
v podstatných skutočnostiach tvrdenia žalobcu a dodávateľov neboli podporené právne relevantnými

(predovšetkým listinnými) dôkazmi.

81. Správny súd poznamenáva, že správca dane mal snahu preveriť pôvod tovaru ako aj odstrániť
vzniknuté pochybnosti. Ako však z administratívneho spisu správcu dane vyplýva, v danej veci nebolo
predovšetkým zo strany žalobcu žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázané, že by sa deklarované

zdaniteľné obchody fyzicky uskutočnili. V daňovom konaní nemá správca dane povinnosť žalobcovi
napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť dokladov vo vzťahu
k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich
tvrdení, že so sporným tovarom a službami skutočne obchodoval.

82. Napokon správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 4Sfk/30/2021 zo dňa 27. júla 2023, vydaný v totožnej veci rovnakých účastníkov konania, týkajúcej
sa záverov z totožnej daňovej kontroly, v ktorom kasačný súd prisvedčil záveru správneho súdu, ktorý
uvedenú námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú a súhlasil aj s jeho konštatovaním, že pokiaľ ide o
dôkazy o uskutočnenom obchode, tými by prirodzene nedisponoval len samotný žalobca, ale museli by

ich mať k dispozícii aj jeho dodávatelia a boli by ich daňovým orgánom predložili. Uvedené by však platilo
za predpokladu, že dodávatelia žalobcovi reálne poskytovali tvrdené služby alebo dodali tovar a potom
by aj osoby oprávnené konať za uvedené subjekty boli dostatočne informované o obsahu jednotlivých
zodpovedajúcich činností vzťahujúcich sa na plnenie zmluvy a disponovali by dôkazmi o oprávnenosti
fakturovať dodaný tovar alebo poskytnuté služby, a tieto by správcovi dane i predložili (bod 80).

83. Rovnako tak kasačný súd v rozsudku sp. zn. 4Sfk/30/2021 zo dňa 27. júla 2023 potvrdil správnosť
záverov správneho súdu o otázke unesenia dôkazného bremena. Konštatoval, že určiť presnú hranicu,
po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno
nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť,

že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda
preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania
obchodu získavať dôkazy o tom, že bol „uskutočnený“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžf/66/2016 zo dňa 31. mája 2018, bod 77). Z obsahu vykonaného dokazovania
dospel kasačný súd, v zhode so žalovaným, ako aj správnym súdom, k záveru, že žalobca počas

daňovej kontroly a ani v nadväzujúcom vyrubovacom konaní neuniesol svoje dôkazné bremeno a riadne
nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúr od jednotlivých deklarovaných
dodávateľov, čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 zákona o DPH (body 78, 81).84. Žalobca taktiež namietal, že ho správca dane neupovedomil o výsluchoch svedkov a neumožnil mu
nahliadnuť a vyjadriť sa k listinám obsiahnutým v administratívnom spise (body 10, 11 odôvodnenia tohto
rozsudku). Správny súd poukazuje na body 23, 24 odôvodnenia tohto rozsudku. Pokiaľ bol v neprospech

žalobcu porušený proces, následne správca dane tieto vytknuté procesné pochybenia odstránil a
umožnil žalobcovi si uplatniť svoje práva. Daňové orgány sa nedopustili pochybenia vytýkaného
žalobcom. Žalobca mal možnosť oboznámiť sa so všetkými podkladmi zadováženými pred vydaním
rozhodnutia vo veci a mal tiež vytvorený dostatočný priestor na vyjadrenie sa k týmto podkladom.

85. Pokiaľ ide o namietané nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia, toto pochybenie nemalo žiaden
vplyv na procesné postavenie žalobcu ako účastníka konania. Predmetná lehota je len poriadkovou
lehotou, jej cieľom je usmerniť konanie správneho orgánu, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom a
omeškaniu, avšak nedodržanie lehoty nemá vplyv na výsledok konania, ani sa na nedodržanie lehoty
neviaže žiaden vznik, zmena alebo zánik práv žalobcu.

86. Žalobca namietal zmätočnosť výroku rozhodnutia správcu dane. Túto námietku súd opísal v bode
13 odôvodnenia tohto rozsudku. Ohľadom uvedeného správny súd konštatuje, že pokiaľ záhlavie (nie
výrok, ako tvrdí žalobca) rozhodnutia správcu dane obsahuje, že rozhodol aj na základe judikatúry
Súdneho dvora EÚ, ide o údaj nadbytočný, avšak vôbec ho nemožno považovať za údaj nesprávny
alebo nezákonný, pretože judikatúra Súdneho dvora EÚ je nepopierateľným prameňom práva a je

priamo záväzná pre orgány členského štátu EÚ, teda aj pre správcu dane a žalovaného. Taktiež uvádza,
že pokiaľ správca dane vo výroku uviedol podľa žalobcu neúplný názov právneho predpisu, podľa
ktorého rozhodoval (zákon č. 563/2009 Z.z.), nemohlo ísť o chybu spôsobujúcu nepreskúmateľnosť
rozhodnutia správcu dane. Niet pochýb, podľa ktorého právneho predpisu správny orgán rozhodoval a
ani o tom, že išlo o aplikáciu vhodného právneho predpisu. Zároveň treba upozorniť, že správca dane

uviedol predpis jeho plným označením v záhlaví svojho rozhodnutia, ktoré tvorí neoddeliteľnú súčasť
rozhodnutia. Napokon pokiaľ žalobca namieta ďalšie nedostatky výroku rozhodnutia správcu dane, súd
poukazuje na znenie § 63 ods. 3 písm. d/ daňového poriadku, pričom je toho názoru, že správca dane
nepochybil. Vo výroku rozhodnutia je informácia, že správca dane rozhodol podľa § 68 ods. 5 daňového
poriadku, v zmysle ktorého správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň

alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

87.Ohľadomabsentujúcehovýrokuonáhradetrovkonania,ktorýžalobcanamietalspôsobomopísaným
v bode 13 odôvodnenia tohto rozsudku, správny súd uvádza, že ani s touto námietkou sa správny
súd nestotožnil, pretože z dikcie § 12 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt vlastné

náklady, ktoré mu vznikli počas daňového konania, uhrádza sám a ostatné náklady uhrádza príslušný
správca dane. Keďže táto povinnosť priamo vyplýva zo zákona, nie je potrebné to duplicitne uvádzať do
výroku rozhodnutia. Odhliadnuc od toho, že nerozhodnutie o trovách administratívneho nemá vplyv na
zákonnosť rozhodnutia vo veci samej, nemôže byť táto skutočnosť vnímaná ako spôsobilá dotknúť sa
právnej sféry žalobcu, poškodiť ho alebo ohroziť na jeho právach alebo oprávnených záujmoch.

88.Zosumarizujúcvyššieuvedenéstanoviskákjednotlivýmžalobnýmnámietkamaposúdiackomplexne
podklady zabezpečené v rámci posudzovaného daňového konania bol podľa názoru správneho súdu
daňovými orgánmi prijatý správny záver, že dodávateľom žalobcu nevznikla na základe predložených
faktúr daňová povinnosť podľa § 19 zákona o DPH, a preto ani žalobcovi nevzniklo z predmetných

faktúr právo na odpočítanie dane, pričom žalobca daňovým orgánom nepredložil dôkazy o vykonaní
fakturovaných tovarov a služieb. Správca dane aj žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného
bremena v súlade s rozhodovacou praxou súdov SR a Súdneho dvora EÚ (rozhodnutia označené v texte
odôvodnenia tohto rozsudku). Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený
typ kontrolovaných zdaniteľných kontraktov a spôsob ich prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom

sa reálne uskutočnili. Správny súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného
práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom
pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať
vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky
pojmu podnikanie (§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak

robí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom ide
o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu
a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom boli oprávnené
(napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/54/2017 zo dňa 23. januára 2019).89. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane
a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k záveru o

nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.

90. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal
právonanáhradutrovkonania,pretoženezistildôvod,nazákladektoréhomožnospravodlivoodžalobcu
požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania.

91. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny

súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich

skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným

Centrum právnej pomoci (písm. c/).