Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 23, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-1S/176/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022201129
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:1022201129.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca

spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor v právnej veci
žalobcu: Slovenská televízia a rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava – mestská časť
Karlova Ves, IČO: 56 398 255, proti žalovanému: Rada pre mediálne služby, so sídlom Palisády 36, 811
06 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RL/7/2022
zo dňa 25.05.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zrušuje rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu č. RL/7/2022 zo dňa 25.05.2022 a vec
vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 26.01.2022 oznámila Rada pre vysielanie
a retransmisiu (ako právny predchodca žalovaného) Rozhlasu a televízii Slovenska (ako právnemu

predchodcovi žalobcu) začatie správneho konania vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm.
b) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“) v súvislosti s tým, že
na programovej službe Jednotka odvysielal dňa 03.11.2021 v čase o cca 19:00 hod. program Správy
RTVS, v ktorom mohlo dôjsť k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského programu.
K začatiu konania sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 08.02.2022, pričom navrhol zastavenie konania.

2. Rada pre vysielanie a retransmisiu vydala rozhodnutie č. RL/7/2022 zo dňa 25.05.2022 (ďalej
len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozhodla, že žalobca ako vysielateľ na základe zákona porušil
povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní tým, že dňa 03.11.2021 o cca
19:00 hod. odvysielal na televíznej programovej službe Jednotka program Správy RTVS s príspevkom
Rebelujúce prevádzky, v rámci ktorého boli v čase o cca 19:16:00 hod. odvysielané nepresné
obrazové informácie, ktoré chybne identifikovali prevádzku v Spišskej Novej Vsi protestujúcu voči
protipandemickým opatreniam podľa tzv. Covid automatu, pričom tieto neboli označené ako ilustračné

zábery, čím došlo k nezabezpečeniu objektívnosti a nestrannosti spravodajského programu, za čo bola
žalobcovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní – upozornenie na porušenie
zákona.3. Žalovaný dospel k záveru, že v predmetnom prípade prevážil záujem na objektívnom a pravdivom
informovaní nad slobodou prejavu vysielateľa a v prípade nereflektovania informácie o ilustračnom
charaktere záberov nebolo možné s dôrazom na verejný záujem uplatniť ani premisu práva na

ospravedlniteľný omyl vysielateľa. Žalovaný mal za to, že skreslením informácie nebol sledovaný žiaden
spoločenský záujem, ktorý by ospravedlnil nepresnosť, pretože k tej neprišlo v záujme nevyhnutného
aktuálneho informovania verejnosti. Predmetná informácia, ktorú žalobca odvysielal v nepresnej
podobe bola v čase odvysielania predmetného príspevku všeobecne dostupným a overiteľným faktom
a v záujme splnenie si svoje zákonnej povinnosti vyjadrenej v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní bol

žalobca povinný zabezpečiť objektívnu a nestrannú informáciu. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca
nedodržal princípy objektívneho a nestranného informovania diváka, pretože nepresne informoval
o prevádzke v Spišskej Novej Vsi, ktorá sa rozhodla pre protest proti nariadeným protipandemickým
opatreniam.

4. Žalovaný mal za to, že odvysielaním príspevku Rebelujúce prevádzky v rámci programu Správy

RTVS dňa 03.11.2021 na programovej službe Jednotka prišlo k porušeniu povinnosti ustanovenej v §
16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a že program odvysielaný v predmetnej podobe sa dostal do
kolízie s verejným záujmom a ohrozil právo verejnosti na informácie a v podmienkach demokratického
pluralitného štátu bolo odôvodnené zasiahnuť do práva na slobodu prejavu účastníka.

II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

5. Žalobca podal na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veciach správneho trestania zo dňa
10.08.2022 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného,

jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

6. Žalobca poukázal na to, že z obsahu kontrolovaného príspevku bolo nepochybné, že diváci
dostali informácie, pri ktorých žalobca zabezpečil objektívnosť a nestrannosť odvysielaných informácií.
Žalobca vyslovil presvedčenie, že v danom príspevku boli použité ilustračné zábery primerané povahe

a účelu spravodajskej podstaty príspevku a neboli schopné zapríčiniť nepresnosť odvysielaných
informácií, a taktiež neboli schopné naplniť ani v časti neobjektívnosť a nestrannosť spravodajského
programu. Žalobca mal za to, že skutkový stav zistený orgánom verejnej správy nebol dostačujúci na
riadne posúdenie veci, keďže odvysielaním predmetných informácií nemohlo dôjsť k porušeniu zásad
objektívnosti, nestrannosti a ohrozeniu verejného záujmu.

7. Žalobca mal za to, že v príspevku bola objektívnosť a nestrannosť zachovaná, pretože nebola
porušená žiadna zo súčastí pojmu objektivita. K ilustračným záberom žalobca uviedol, že tieto sú
bežnou praxou vysielateľov a mal za to, že boli použité primerane povahe, účelu a spravodajskej
podstate príspevku. Žalobca mal za to, že prevádzka – reštaurácia Café NOSTALGIA (ktorá

bola uvedená v ilustračnom zábere) nezapadá do okruhu subjektov, ktoré by sa nemohli domôcť
ochrany prostredníctvom súkromnoprávnych mechanizmov. V danej veci nebolo voči žalobcovi začaté
súkromnoprávne konanie, a preto nebolo nutné zo strany žalovaného využívať sankčné mechanizmy
voči žalobcovi

8. Žalobca súčasne uviedol, že žalovaný v tomto prípade uplatnil svoju právomoc uložiť sankciu za
porušenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní nad rámec ústavného rámca tak, ako ho vymedzil
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 307/2014 zo dňa 18.12.2014
(ďalej len „nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 307/2014“). Ústavný súd Slovenskej republiky v ňom vymedzil
mantinely, v rámci ktorých je žalovaný oprávnený využívať svoju právomoc podľa § 16 ods. 3 písm.

b) zákona o vysielaní, pričom však žalovaný postupoval v ich rozpore. Žalobca s odkazom na nález
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 uviedol, že obmedzenie slobody prejavu je výnimkou, ktorú je potrebné
interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými okolnosťami. Žalovaný však
neuviedol, s ktorým z verejných záujmov – ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejný
poriadok, ochrana verejného zdravia a mravnosti by mala kolidovať žalobcom uplatnená sloboda

prejavu, a teda nešpecifikoval a nevysporiadal sa so skutočnosťou, prečo sa v predmetnom prípade
jednalo o prejavy takej povahy, pri ktorých je uplatnenie § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní prípustné
s ústavnoprávneho hľadiska.III.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania

9. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 07.06.2023, pričom uviedol, že vo svojej ustálenej
rozhodovacej praxi uvádza ako hlavnú súčasť pojmu objektivita v spravodajstve aj presnosť –
presnosť informácií je základom objektívneho spravodajstva. V prípade kontrolovaného príspevku mal
žalovaný za to, že aktuálnosť a miera naliehavosti prezentovaných informácií si nevyžadovali konať

na úkor presnosti prezentovaných informácií. V predmetnom prípade došlo k spracovaniu obsahu,
na základe ktorého mohol divák nadobudnúť dojem, že prevádzkou protestujúcou voči nariadeným
protipandemickým opatreniam bolo práve zobrazené zariadenie. Žalovaný mal za to, že skreslením
informácie nebol sledovaný žiaden spoločenský záujem, ktorý by ospravedlnil nepresnosť, pretože
k tej neprišlo v záujme nevyhnutného aktuálneho informovania verejnosti. Predmetná informácia, ktorá
bola odvysielaná v jej nepresnej podobe bola v čase odvysielania príspevku všeobecne dostupným

a overiteľným faktom. Žalovaný preto dospel k záveru, že v danom konflikte základných práv prevážila
ochrana verejného záujmu a práva verejnosti byť objektívne a nestranne informovaný nad právom na
slobodu prejavu žalobcu.

10. Žalovaný mal za to, že vysielateľ nemôže použiť v rámci príspevku, ktorého predmetom je

spoločensky relevantná téma akýkoľvek, aj zavádzajúci a mätúci obrazový materiál, a toto konanie
následne odôvodniť tým, že sa jednalo o ilustračný záber, hoci týmto spôsobom nebol označený.

11. Žalovaný k nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 uviedol, že tento je možné vo vzťahu k § 16 ods. 3
písm. b) zákona o vysielaní považovať za limitujúci a popierajúci právo verejnosti na informácie určitej

kvality. Súčasne uviedol, že dané rozhodnutie, ktoré v čase svojho vydania pôsobilo kontroverzne, bolo
prekonané judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane potvrdil právo verejnosti
na vyvážené a nezaujaté informovanie o veciach verejného záujmu v spravodajských programoch.
Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

12. Žalobca zaslal správnemu súdu repliku zo dňa 09.08.2023, pričom zotrval na svojej žalobnej
argumentácii. Žalovaný sa následne vyjadril duplikou zo dňa 04.09.2023.

13. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané.

IV.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

14. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd

v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského
súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce
Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec

náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. BA-1S/176/2022.

15. Správny súd pre úplnosť dodáva, že žalobu podal žalobca - Rozhlas a televízia Slovenska, ale
vzhľadom na prijatie a účinnosť zákona č. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o STVR“) konal správny súd

s právnym nástupcom pôvodného žalobcu. Uvedené správny súd odôvodňuje § 30 ods. 1 zákona
o STVR, ktorý konštatuje, že „Rozhlas a televízia Slovenska zriadená podľa doterajších predpisov sa ku
dňu účinnosť tohto zákona zrušuje. Slovenská televízia a rozhlas sa ku dňu účinnosť tohto zákona stáva
nástupcom Rozhlasu a televízie Slovenska a preberá všetky jeho práva a povinnosti ku dňu účinnosti
tohto zákona.“

16. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní, a to v rozsahu žalobných bodov, ako aj
z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v zneníneskorších predpisov (ďalej len „SSP“), keďže žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho
trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby, a preto s odkazom na § 191 ods.
1 písm. c) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

17. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.
SSP na deň 23.07.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za
splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.

18. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.

19. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

20. Podľa § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní, vysielateľ je povinný zabezpečiť objektívnosť
a nestrannosť spravodajských programov a politickopublicistických programov; názory a hodnotiace
komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.

21. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona.

22. Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54,

56 až 68 zákona o správnom konaní.

23. Úlohou správneho súdu bolo, na podklade žalobných námietok, preskúmať postup žalovaného
a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd tak zameral správny súdny prieskum v prizme
uplatnených žalobných bodov s prihliadnutím na to, či boli dodržané všetky procesné a hmotnoprávne

podmienky, ktoré upravuje zákon o vysielaní a ustálená súdna prax.

K základným východiskám zabezpečenia objektívnosti a nestrannosti spravodajských programov

24. Správny súd v prvom rade považuje za potrebné poukázať na základné východiská zabezpečenia

objektívnosti a nestrannosti spravodajských programov. Tu správny súd odkazuje na už ustálenú
súdnu prax kasačného súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky (najmä s odkazom na nález ÚS
SR sp. zn. II. ÚS 307/2014), kedy pojmy „objektívnosť“ a „nestrannosť“, resp. „pluralita“ v spojení
s právom každého na prijímanie informácií, resp. so slobodou prejavu, sú v modernej spoločnosti
štandardne späté s povinnosťami štátu, konkrétne (i) povinnosťou štátu objektívne (v zmysle overiteľne

a pravdivo) informovať o svojej činnosti [v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky sa
tento postulát premieta do čl. 26 ods. 5 Ústavy SR a zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov] a (ii) povinnosťou zabezpečiť prostredníctvom prijatia vhodnej legislatívy pluralitný mediálny
trh v zmysle možnosti pôsobenia viacerých vysielateľov (médií) na mediálnom trhu, trh duálny, kde

okrem verejnoprávneho vysielateľa pôsobia i súkromné komerčné subjekty. Zákon o vysielaní však
ukladápovinnosť„objektivity“a„nestrannosti“priinformovanínieštátuvrámcijehopozitívnehozáväzku,
ale vysielateľom pôsobiacim na mediálnom trhu (povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť
spravodajských programov a politicko-publicistických programov).

25. Zákonodarca požiadavkou objektívnosti a nestrannosti teda do istej miery obmedzil slobodu prejavu
vysielateľov. Cieľ obmedzenia možno nájsť v ochrane kvalifikovaných záujmov v zmysle čl. 26 ods.
4 Ústavy SR a zároveň implicitne aj v čl. 31 Ústavy SR, podľa ktorého zákonná úprava všetkých
politických práv a slobôd (t. j. aj úprava slobody prejavu vysielateľov zákonom o vysielaní; pozn.) a jej
výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej

spoločnosti. Zákonodarca tak vytvoril diskrečný rámec, v ktorom sa pohybuje žalovaný, všeobecné
súdy, ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Iba ak sa neobjektívnosť a nestrannosť informovania
dostáva do kolízie s niektorým z limitačných dôvodov podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, tak je možnosť
intervenovať zo strany žalovaného za splnenia ústavných podmienok opodstatnená. Inak povedané,zákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou (i keď racionálnou) na objektívne a nestranné
informovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov v zmysle § 16
ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou žalovaného ukladať sankcie za

porušenietohtoustanoveniajepotrebnévdnešnejpluralitnejdemokratickejspoločnostivykladaťstriktne
v súvislosti s ochranou práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného
zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 Ústavy), a otázku, či nesplnenie požiadavky uloženej § 16 ods.
3 písm. b) zákona o vysielaní zo strany vysielateľa (média) sa dostáva do kolízie s verejným záujmom
v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, je potrebné skúmať vždy jednotlivo, vzhľadom na konkrétnosti daného

prípadu a charakter nedodržania požiadavky na objektívne a nestranné informovanie.

26. Na tomto mieste Ústavný súd Slovenskej republiky, nadväzujúc na predchádzajúci bod, uvádza,
že zákonné obmedzenie slobody prejavu médií požiadavkou na objektívne a nestranné informovanie
v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov a s tým spojenou právomocou
žalovaného ukladať sankcie za porušenie tejto požiadavky nie je možné vyvodiť z ústavného práva

jednotlivcov na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 2 Ústavy SR), keďže právo prijímať informácie zahŕňa
právo prijímať informácie tak pravdivé, overiteľné a neutrálne, ako aj fiktívne, neoveriteľné, nepravdivé
alebo pravdu skresľujúce či prezentujúce určitý svetonázor. Aj informácie, ktoré sú fiktívne, nepresné
a nezakladajú sa na pravde, podnecujú recipienta pri konfrontácii s informáciou prijímanou z iných
početných zdrojov informácií k tej istej téme ku kritickému mysleniu a podnecujú vôľu po vyhľadaní

a osvojení si iných názorov na tému. Uvedené smeruje k sebarealizácii človeka a podporuje nekončiaci
spoločenskýdiskurzktéme.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyhodnotítútoskutočnosťakodemokratický
prvok slobodnej spoločnosti.

27. Ako už bolo vyššie naznačené, účelom zákonného obmedzenia slobody prejavu médií požiadavkou

na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických
programov v zmysle § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a s tým spojenou právomocou žalovaného
ukladať sankcie za porušenie tejto požiadavky je ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu,
verejného poriadku, ochrana verejného zdravia a mravnosti (porov. čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) a v
istom zmysle implicitne s tým spojené napĺňanie požiadavky čl. 31 Ústavy SR, a to v tom smere,

že týmto zákonným obmedzením slobody prejavu v zmysle jeho textácie sa má predchádzať šíreniu
a uvádzaniu jednostranných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu tému v rámci spravodajských
programov a politicko-publicistických programov, ktoré pri ich jednostrannosti [t. j. nezabezpečení
viacerých alebo opozičných názorov, myšlienok a ideí na konkrétnu tému, pričom termíny „objektívnosť“
a „nestrannosť“ sú vzájomne podmienené, t. j. čím viac rôznorodých názorov (kladných, záporných,

opozičných, súhlasných a pod.) na danú tému médium odprezentuje, tým objektívnejší obraz o téme
médium recipientom poskytne a zároveň nebude preferovaný niektorý názor na danú tému na úkor
iných názorov] zároveň môžu, skúmajúc každý prípad jednotlivo, jeho konkrétnosti a s ohľadom na
charakter šírenia a uvádzania jednostranných názorov, myšlienok a ideí, ako aj charakter samotných
jednostranných názorov, myšlienok a ideí, znamenať ohrozenie práv a slobôd iných, bezpečnosti

štátu, verejného poriadku, ohrozenie verejného zdravia a mravnosti. In concreto môže ísť napríklad
o šírenie a uvádzanie jednostranných názorov, myšlienok alebo ideí úmyselne popierajúcich ľudské
práva a slobody, popierajúce alebo schvaľujúce holokaust, zločiny politických režimov, podporujúcich
náboženský extrémizmus a terorizmus, podporujúcich výlučne jednu politickú stranu, hnutie či skupinu
s cieľom poškodiť na právach názorových a politických oponentov v rámci demokratického politického

súboja v podmienkach reprezentatívnej demokracie, podporujúcich totalitné štátne zriadenie alebo
propagandu politických režimov založených na fašistickej, komunistickej alebo obdobnej ideológii,
podporujúcich národnú, rasovú alebo etnickú nenávisť a pod. V uvedených intenciách sú povinné orgány
verejnej moci interpretovať a aplikovať obmedzenie slobody prejavu vyplývajúce z § 16 ods. 3 písm. b)
zákona o vysielaní.

28. Ústavný súd Slovenskej republiky (nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 307/2014) tiež poukázal na situáciu
v oblasti technických možností umožňujúcich recipientom prijímať informácie z rôznych médií a vytvárať
si na ich základe vlastný názor. Z jeho ďalšieho textu vyplýva, že výkon práva na slobodu prejavu sa
dostal do kolízie s právom verejnosti na objektívne informácie a slobodu prejavu, pretože toto bolo

možné obmedziť (zasiahnuť do rozhodnutia orgánu verejnej moci) iba ak došlo ku kolízii s ochranou
práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranou verejného zdravia a mravnosti
v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR.29. Správny súd poukazuje na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v náleze (nález
ÚS SR sp. zn. II. ÚS 307/2014): „občania (recipienti informácií) nie sú „šedá masa“, rozhodovanie
autváranienázorovľudíniejezávisléodjednejspravodajskejrelácieavnejodprezentovanýchnázorov.

V dobe plurality zdrojov informácií je v zásade každá téma týkajúca sa verejného života predmetom
diskusie na viacerých verejných fórach a v publicistických príspevkoch či rozmanitých spravodajských
programoch viacerých médií“.

30. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrenom v citovanom náleze (nález ÚS SR

sp. zn. II. ÚS 307/2014): „zákon č. 308/2000 Z.z. ukladá povinnosť „objektivity“ a „nestrannosti“ pri
informovaní nie štátu v rámci jeho pozitívneho záväzku, ale vysielateľom pôsobiacim na mediálnom trhu
(povinnosť zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajských programov a politicko-publicistických
programov). Pojmy „objektívnosť“ a „nestrannosť“ sú neurčitým právnym pojmom, ktorý treba vykladať
vzhľadom na okolnosti jednotlivého prípadu, ako aj na účel, ktorý v tej-ktorej spoločnosti a dobe
plnia, v súvislosti s ústavnou garanciou slobody prejavu. Uvedené pojmy boli zakotvené v slovenskom

právnom poriadku už zákonom č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho
vysielania. V danom čase, v období transformácie Slovenskej republiky po období neslobody, bolo
legitímnym verejným záujmom (záujem na ochrane demokratického verejného poriadku), aby v čase
neexistencie plurality médií a neexistencie elektronických médií, zákonodarca vyžadoval od malého
počtu vysielateľov pôsobiacich na mediálnom trhu zabezpečenie názorovej plurality vo vysielaní

v zmysle prezentovania viacerých uhlov pohľadu na jednu problematiku a snahu po dosiahnutí
čo najväčšej možnej miery objektivity sprostredkovávaných tém a udalostí v zmysle zaobstarania
a zohľadňovania čo najväčšieho počtu zdrojov, z ktorých médium vychádza. Ako uviedol ústavný
súd, cieľom tejto zákonnej limitácie vysielateľa bolo predchádzať propagandistickému, jednostrannému
a hrubo skresľujúcemu šíreniu dezinformácií typických pre verejnoprávne médiá v čase neslobody, teda

záujem na ochrane demokratického verejného poriadku. V dnešnej dobe plurality médií, participácie
tuzemských i zahraničných súkromnoprávnych médií naformovaní mediálneho trhu a sprostredkovávaní
informácií, dobe neobmedzených zdrojov informácií, počnúc tlačenými a elektronickými médiami,
internetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí a členstva Slovenskej republiky v Európskej
únii, uvedenú zákonnú požiadavku na objektívne a nestranné informovanie v rámci spravodajských

programov a politicko-publicistických programov zo strany médií, nemožno bez ďalšieho odôvodniť
záujmom na ochrane demokratického verejného poriadku v tých intenciách, ako to bolo uvedené
v súvislosti so zákonom č. 468/1991 Zb.“ (vyššie uvedené východiská uvedené v bode 24 až 30
tohto rozsudku boli správnym súdom zosumarizované / prevzaté a v relevantných častiach citované
z nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 307/2014; pričom tieto východiská boli zosumarizované napríklad aj v

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/27/2020 zo dňa 28.04.2021 a rozsudku
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/25/2020 zo dňa 16.12.2021).

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu

31. V prípade, ak vyššie uvedené východiská aplikujeme na prejednávaný prípad, tak preskúmaním
odvysielaného programu žalobcu, ako aj napadnutého rozhodnutia dospel správny súd k záveru, že
z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom boli odvysielaným programom zasiahnuté
práva a slobody iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť tak, aby bolo
potrebné zasiahnuť do výkonu práva na slobodu prejavu, šírenia informácií a práva verejnosti na

informácie.

32. Aj napriek tomu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí aplikoval trojstupňový test obmedzenia
slobody prejavu, ním prezentované závery nie sú v súlade so zákonom o vysielaní a ustálenou
súdnou praxou. Žalovaný síce uviedol, že „v danom prípade existuje odôvodnený zvýšený verejný

záujem na pravdivom a exaktnom informovaní o dodržiavaní protipandemických opatrení prevádzkami
na území Slovenskej republiky“, čo správny súd považuje za legitímny dôvod (ochrana zdravia),
avšak uloženie sankcie len na tom závere, že „účastník konania ... preukázateľne odvysielal záber
prevádzky z identického regiónu Slovenska obsahujúci aj jej názov, pričom tejto sa bojkotovanie zákazu
fungovania gastroprevádzok v čiernych okresoch v žiadnom ohľade netýkalo“ nie je právne udržateľný.

Žalovaný síce uzavrel, že takýmto skreslením informácie nebol sledovaný žiaden spoločenský záujem,
ktorý by ospravedlnil jej nepresnosť, pretože k tej neprišlo v záujme nevyhnutného aktuálneho
informovania verejnosti a predmetná informácia bola odvysielaná v nepresnej podobe, avšak žiadnym
spôsobom neuviedol, akým spôsobom boli odvysielaným programom zasiahnuté práva a slobody iných,bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť tak, aby bolo potrebné zasiahnuť do
výkonu práva na slobodu prejavu, šírenia informácií a práva verejnosti na informácie.

33. Žalovaný tak svoje rozhodnutie založil na tom, že žalobca poukázal na nekorešpondujúce ilustračné
zábery – tu správny súd súhlasí so žalobcom, že tieto neboli schopné naplniť ani v časti neobjektívnosť
a nestrannosť spravodajského programu tak, aby došlo k zásahu do slobody prejavu žalobcu. Súčasne
je potrebné súhlasiť so žalobcom, že v prípade, ak sa predmetná prevádzka cítila dotknutá uvedeným
príspevkom, mohli nastúpiť prostriedky individuálnej ochrany danej prevádzky, pričom však nemožno

túto individuálnu ochranu „nahradiť“ postupom podľa zákona o vysielaní a aplikovať verejnomocenské
ukladanie sankcií.

34. Je zrejmé, že na základe spomenutej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky
a kasačného súdu došlo k vývoju judikatúry v oblasti uplatňovania požiadavky na objektívne a nestranné
informovanie v rámci spravodajských programov a politicko-publicistických programov podľa § 16 ods.

3 písm. b) zákona o vysielaní, v závislosti od vývoja spoločnosti a rozvoja mediálneho trhu. Správny
súd preskúmaním odvysielaného príspevku žalobcu, ako aj napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,
že z nich nie je zrejmé, akým spôsobom boli odvysielaným programom zasiahnuté práva a slobody
iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť tak, aby bolo potrebné zasiahnuť
do výkonu práva na slobodu prejavu, šírenia informácií a práva verejnosti na informácie. Z uvedeného

dôvodu sa správny súd nestotožňuje s vysloveným právnym názorom žalovaného.

35.Správnysúdsúčasnepovažujezapotrebnévyjadriťsakopakovanýmnázoromžalovanéhootom,že
závery nálezu ÚS SR sp. zn. II. ÚS 307/2014 pôsobia kontroverzne a limitujúco, a zároveň sú prekonané
nedávnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Ako to uviedol správny súd vyššie, závery

nálezuÚSSRsp.zn.II.ÚS307/2014boliopakovaneaprobovanéajjudikatúroukasačnéhosúdu,apreto
sa jedná o ustálenú súdnu prax, ktorú musí orgán verejnej správy rozhodujúci na úseku mediálneho
práva aplikovať a rešpektovať, aj keď s ňou nesúhlasí.

36. Na podklade vyššie uvedených skutočností dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie

nie je vydané v súlade so zákonom, a to pre nesprávne práve posúdenie veci, a preto s odkazom na
§ 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný v ďalšom konaní, viazaný právnym názorom správneho súdu, vysloveným v tomto rozsudku,
vecznovaprejedná,aplikujeprávnezáväznévýchodiská,uvedenévtomtorozsudkuavydározhodnutie,
ktoré presvedčivo odôvodní.

37. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému
žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej
výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.

38. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho

doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP a v spojení s § 493e SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)

opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal

spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny
súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe

nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho

zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).