Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Mestský súd Bratislava IV
Spisová značka: 52Cos/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423204341
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jakub Obert

ECLI: ECLI:SK:MSBA4:2024:1423204341.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Bratislava IV sudcom Mgr. Jakubom Obertom v právnej veci žalobcu: J. J.G., Q..

XX.XX.XXXX, W. U. S. XX, S., zastúpeného: SODOMA VULGAN, spol. s r.o., so sídlom Kominárska 2-4,
Bratislava, IČO: 47 254 084, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 5.000,- eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa zamieta.

II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 07.08.2023 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia náhrady

nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že mu vznikol voči Slovenskej
republike nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy), ktorá mu vznikla v dôsledku pochybenia štátu
pri transpozícii práva Európskej únie. Poukázal na to, že právny základ tohto nároku je založený
na judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a na prednosti komunitárneho práva pred právom
vnútroštátnym. Na prejednávanú vec sa nevzťahuje zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z."), pretože v zmysle § 9 ods. 1
tohto zákona sa za nesprávny úradný postup nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady

Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a
postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky. Podľa žalobcu nejde ani o mzdové nároky, rozhodovanie o dôvodnosti
nároku preto nespadá do kompetencie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako služobného úradu.
Žalobca ďalej uviedol, že je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru. Služobný pomer mu vznikol
dňom určeným v písomnom rozhodnutí o vymenovaní, pričom v období troch rokov predo dňom podania
tejto žaloby nebol zaradený mimo činnej štátnej služby. Jeho služobný čas je dlhodobo rozvrhovaný tak,

že vykonáva prácu v 16,5-hodinových zmenách, po ktorých nasleduje služobná pohotovosť v mieste
vykonávania štátnej služby v rozsahu 7,5 hodiny. Po pracovnej zmene a služobnej pohotovosti nasledujú
dva celé dni pracovného voľna. To v praktickej rovine znamená, že na pracovisku trávi 24 hodín v
plnej pripravenosti vyraziť na zásah do jednej minúty. Uvedené rozvrhovanie služobného času je síce
v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore, a to z dôvodu, že čas
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby nie je v zmysle tohto zákona považovaný za
súčasť služobného času, takýto prístup je však podľa žalobcu v hrubom rozpore s ustálenou judikatúrou

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len "SD EÚ"). Na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru sa neaplikuje ustanovenie § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce
(ďalej len "Zákonník práce"), čím podľa názoru žalobcu došlo k nesprávnej a neúplnej transpozícii práva
Európskej únie. Zákon č. 315/2001 Z. z. neobsahuje ustanovenie obdobné § 96 ods. 2 Zákonníkapráce a ani v zmysle § 193 zákona 315/2001 Z. z. nie je umožnená delegovaná aplikácia § 96 ods. 2
Zákonníka práce. Uvedeným rozvrhovaním služobného času podľa žalobcu dochádza k porušovaniu
maximálneho priemerného týždenného pracovného času pripadajúceho na sedem dní stanoveného

na 48 hodín týždenne. V obdobiach, kedy nečerpal dovolenku alebo nemal služobné voľno z iného
dôvodu, jeho priemerný služobný čas dosahoval 56 hodín týždenne. Za obdobie tri roky spätne ku dňu
podania žaloby odpracoval nad maximálny priemerný rozsah pracovného času 1252 hodín. V dôsledku
rozvrhovania služobného času, ktorý prekračuje limity maximálne priemerného týždenného pracovného
času pripadajúceho na sedem dní, žalobca prichádza o stovky hodín ročne (cca. 52 pracovných dní

ročne), ktoré by mohol stráviť rozvíjaním rodinných a sociálnych väzieb, starostlivosťou o rodinu, svojimi
záľubami či iným relaxom.
Žalobca ďalej poukázal na to, že jeho služobný čas je síce rozvrhovaný v súlade s vnútroštátnou
právnou úpravou, vnútroštátna právna úprava však vykazuje značné nedostatky v spôsobe transpozície
práva Európskej únie. Podľa článku 6 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/
ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej len "smernica

2003/88/ES") členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou
chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní
vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. Podľa Rozsudku SD EÚ vo veci C-151/02, Landeshauptstadt
Kiel v. Norbert Jaeger: "...pojmy "pracovný čas" a "čas odpočinku" v zmysle smernice 93/104 sa
nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských štátov, ale predstavujú

pojmy práva Spoločenstva, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a pri zohľadnení
systému a cieľa uvedenej smernice. Iba takýto autonómny výklad totiž podľa SD EÚ zaručí smernici
plnú účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch." Podľa
Rozsudku SD EÚ vo veci C-397/01 až C-403/01, Pfeiffer v. Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband
Waldshut eV: "Smernica 93/104 stanovuje v článku 6 bod 2 maximálnu hranicu priemerného týždenného

pracovného času v rozsahu 48 hodín, pričom zreteľne a jasne určuje, že to je vrátane nadčasov.
Súdny dvor už v tejto súvislosti rozhodol, že pohotovostnú službu, ktorú vykonáva zamestnanec vo
forme osobnej prítomnosti na mieste určenom zamestnávateľom, treba považovať v celom rozsahu
za pracovný čas v zmysle smernice 93/104 bez ohľadu na to, že zo strany zamestnanca počas tejto
pohotovosti nedochádza nepretržitému výkonu práce. Tieto časy pracovnej pohotovosti na pracovisku

treba v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času."
Podľa Rozsudku SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle: "...pracovný čas zodpovedajúci
pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na
pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas" v zmysle smernice 2003/88, a teda tento pojem bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný týždenný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že

zahŕňa takéto obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú
hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej smernice. Na prvú otázku teda treba odpovedať tak,
že taký pracovník, ako je G. Fuß vo veci samej, ktorý ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný čas presahujúci priemerný
týždenný pracovný čas stanovený v článku 6 písm. b) smernice 2003/88, sa môže dovolávať práva

Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody
vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia. Náhrada škody zo strany orgánov členských štátov,
ktorú tieto orgány spôsobili jednotlivcom porušením práva Únie, musí byť primeraná vzniknutej škode.
V prípade neexistencie ustanovení práva Únie v danej oblasti je na vnútroštátnom práve dotknutého
členského štátu, aby pri rešpektovaní zásad rovnocennosti a efektivity jednak určilo, či škoda vzniknutá

takému pracovníkovi, ako je G. Fuß vo veci samej, v dôsledku porušenia právnej normy Únie musí
byť nahradená udelením dodatočného náhradného voľna alebo finančným odškodnením, a jednak
definovalopravidlátýkajúcesaspôsobuvýpočtutejtonáhrady.Referenčnéobdobiaupravenévčlánkoch
16 až 19 smernice 2003/88 sú v tejto súvislosti irelevantné." Žalobca v nadväznosti na uvedenú
judikatúru SD EÚ skonštatoval, že smernica 2003/88/ES bola nesprávne transponovaná, keďže podľa

zákona č. 315/2001 Z. z. nie je čas pracovnej pohotovosti na pracovisku zamestnávateľa považovaný
za súčasť pracovného času.
Žalobcaďalejuviedol,žežalovanýjezodpovednýzaškodu/ujmuspôsobenúporušenímprávaEurópskej
únie. Táto zodpovednosť vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca v tejto
súvislosti poukázal na rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-6/90 a C-9/90, Franchovich a Bonifaci v.

Talianska republika, ako aj na rozsudok SD EÚ v spojených veciach C-46/93 a C-48/93, Brasserie du
p?cheur SA v. Nemecká spolková republika, rozsudok SD EÚ vo veci C-118/08 Transportes Urbanos
y Servicios Generales SAL v. Administración del Estado a rozsudok SD EÚ vo veci C-524/04 Test
Claimants in the Thin Cap Group Litigation v. Commissioners of Inland Revenue. Ak si členský štátnesplní povinnosť prijať všetky opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou,
plná účinnosť tejto normy práva Spoločenstva ukladá právo na nápravu, ak sú splnené tri podmienky.
Prvou podmienkou je, že výsledok stanovený smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom. Druhou

podmienkou je, že obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice. Treťou
podmienkou je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli
poškodené osoby.
Žalobca ďalej argumentoval, že protiprávnym postupom žalovaného utrpel ujmu spočívajúcu v
negatívnom zásahu do jeho súkromného života, a to stratu času, ktorý mohol venovať rodine, priateľom,

počas ktorého mohol relaxovať po výkone obzvlášť psychicky i fyzicky náročného povolania. Žalovaný
vyššie uvedeným protiprávnym postupom dlhodobo a systematicky zabezpečuje plnenie zákonných
úloh Hasičského a záchranného zboru, so značným podstavom príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, čím šetrí výdavky na činnosť Hasičského a záchranného zboru na úkor súkromného života a
ochrany zdravia jednotlivých príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Ak by aj žalovaný chcel
okamžite odstrániť negatívny zásah do práv žalobcu, nie je to vzhľadom na rozsah Hasičského a

záchranného zboru fyzicky dosť dobre možné, keďže takáto zmena si vyžaduje prijatie niekoľko stoviek
nových a vyškolených zamestnancov (ktorí aktuálne v takom počte na trhu práce nie sú k dispozícii) a
zmenu organizácie práce.

2. V podaní doručenom súdu dňa 21.06.2024 žalobca špecifikoval počet ním odpracovaných hodín

(vrátane služobnej pohotovosti) za obdobie troch rokov pred podaním žaloby. Žalobca v tejto súvislosti
zastával názor, že do pracovného času sa započítavajú aj všetky prípady neprítomnosti príslušníka v
štátnej službe uvedené v § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. V nadväznosti na to žalovaný uviedol, že nad
rámec limitu určeného smernicou 2003/88/ES odpracoval v roku 2020 spolu 370,4 hodín, v roku 2021
spolu 297,5 hodín, v roku 2022 spolu 240,5 hodín a v roku 2023 spolu 214 hodín. Za obdobie troch rokov

pred podaním žaloby ide podľa žalobcu spolu o 1122,4 hodín. Priemerný počet odpracovaných hodín
za týždeň bol podľa žalobcu v roku 2020 v prvom polroku v rozsahu 52,67 hodín a v druhom polroku v
rozsahu 54,20 hodín, v roku 2021 v prvom polroku v rozsahu 51,80 hodín a v druhom polroku v rozsahu
52,70 hodín, v roku 2022 v prvom polroku v rozsahu 49,79 hodín a v druhom polroku v rozsahu 48,97
hodín a v roku 2023 v prvom polroku v rozsahu 51,35 hodín a v druhom polroku v rozsahu 51,39 hodín.

Podľa žalobcu tak v každom jednom referenčnom období (pri šesťmesačných referenčných obdobiach)
hodnoty prevyšujú maximálnu hranicu 48 hodín v priemere. Podľa žalobcu k tomu dochádza z dôvodu,
že žiadna z hodín odpracovanej služobnej pohotovosti nie je započítavaná do fondu pracovného času.

3. Žalovaný považoval žalobou uplatnený nárok žalobcu za v celom rozsahu nedôvodný. Bol toho

názoru, že s ohľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času sa smernica 2003/88/ES na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v
plnom rozsahu nevzťahuje, preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak, ako to tvrdí žalobca.
Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich
zásahovú činnosť (ktorá je špecifická nerovnomerným rozvrhnutím služobného času, na ktorý priamo

nadväzuje určená služobná pohotovosť) možno subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti
smernice 89/391/EHS v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS, na ktorú odkazuje článok 1 ods.
3 smernice 2003/88/ES. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vykazuje špecifiká štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, ako
aj profesionálnych vojakov (napr. v osobitnom systéme sociálneho zabezpečenia, prísnej subordinácii

a pod.). Rovnako úlohy, ktoré príslušníci Hasičského a záchranného zboru plnia, možno podľa
súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného systému,
ako aj právnej úpravy samotného Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod pojem "osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany" v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS. Žalovaný bol teda toho
názoru, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, ktorí vykonávajú aj zásahovú

činnosť charakteristickú nerovnomerným rozvrhnutím služieb s nariadenou služobnou pohotovosťou,
má charakter osobitnej činnosti služieb civilnej ochrany. Z tohto dôvodu žalobcovi nemohla vzniknúť
škoda, keďže ustanovenia smernice 2003/88/ES sa na neho nevzťahujú, a teda nie je splnený základný
predpoklad zodpovednosti za škodu.
Žalovaný sa ďalej domnieval, že mu nesvedčí pasívna vecná legitimácia. Poukázal na to, že žalobca

nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát, v mene ktorého koná ten ústredný orgán verejnej správy,
do ktorého pôsobnosti patrí oblasť štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor. Žalovaný v tejto
súvislosti argumentoval, že ak mal žalobca za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad
smernicou 2003/88/ES povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlades § 69 ods. 4 zákona č. 315/2001 Z. z. a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré
uvádza v žalobe. Žalobcovi boli za každú hodinu určenej služobnej pohotovosti riadne vyplatené
príslušné zložky služobného príjmu, resp. poskytnuté náhradné voľno. Podľa názoru žalovaného nie je

prípustné,abysazodpovednosťSlovenskejrepublikyodvodzovalaodindividuálnehoprístupuinejosoby
k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Slovenská republika a Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky sú dva samostatné a nezávislé subjekty právnych vzťahov, ktoré nie je možné
zamieňať. Ak by aj súd skonštatoval, že aplikácia smernice 2003/88/ES na služobný pomer žalobcu
bola nesprávna, táto skutočnosť nijako nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia

smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že došlo k nesprávnej transpozícii smernice 2003/88/ES
do zákona č. 315/2001 Z. z. (keďže sa doba služobnej pohotovosti nezapočítava do týždenného
pracovného času hasičov). Poukázal na to, že v súlade s § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.
(v zmysle ktorého "služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu") sa do rozsahu služobného času zahŕňa tak výkon štátnej

služby, ako aj služobná pohotovosť, keď je príslušník k dispozícii služobnému úradu. Tento rozsah
služobného času predstavuje celistvý časový úsek v nadväznosti na § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z., podľa ktorého "služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste
vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby". Žalovaný
v tejto súvislosti zdôraznil, že štátna služba príslušníkov Hasičského a záchranného zboru je spojená

s potrebou nepretržitej služby vo verejnom záujme, preto je nutné pri organizácii služobného času
zohľadniť viaceré špecifiká. Nerovnomerné rozvrhnutie služobného času na Okresnom riaditeľstve
Hasičského a záchranného zboru v Trenčíne, Hasičská stanica v Trenčíne vychádza z organizácie
výkonu štátnej služby na tri zmeny, ktoré sa striedajú po 24 hodinách služobného dňa (pre roky 2020
a 2021 bol výkon štátnej služby v trvaní 17 hodín a výkon bezprostredne nadväzujúcej služobnej

pohotovosti na pracovisku v trvaní 7 hodín, v rokoch 2022 a 2023 bol výkon štátnej služby v trvaní
16 hodín, na ktorý bezprostredne nadväzovala služobná pohotovosť na pracovisku v rozsahu 8
hodín) tak, aby nasledovala doba 48 hodín odpočinku. Organizácia služobného času príslušníkov
s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom vyplýva z kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa pre
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru dojednanej na príslušný kalendárny rok. Podľa platných

kolektívnych zmlúv za jednotlivé roky bol služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru
rozvrhnutý nasledovne: (i) rok 2016 - platil služobný čas 16,5 +7,5 hod., (ii) rok 2020 - platil služobný čas
17 + 7 hod., (iii) rok 2021 - platil služobný čas 17 + 7 hod., (iv) rok 2022 - platil služobný čas 16 + 8 hod.,
(v) rok 2023 - platil služobný čas 16 + 8 hod. Počas garantovaného 48 hodinového času odpočinku je
žalobcovi ako aj každému inému príslušníkovi umožnené, aby strávil čas na odpočinku a plne sa venoval

svojej rodine, priateľom, záľubám, regenerácii, t. j. aby voľne podľa seba a svojho uváženia nakladal so
svojim odpočinkom na zotavenie a venoval sa svojim záľubám, rodine a relaxu. Žalobca má okrem toho
k dispozícii aj ďalšie inštitúty zamedzujúce možnému negatívnemu vplyvu na zdravie a bezpečnosť: (i)
žalobca mal pred svojim zaradením na nočnú prácu nárok na bezplatnú preventívnu lekársku prehliadku
a potom v pravidelných ročných intervaloch; (ii) žalobca mal počas služobnej pohotovosti k dispozícii

miestnosť s prideleným lôžkom na oddych a zariadenie na osobnú hygienu na pracovisku; (iii) žalobca
mal v zmysle § 161 zákona č. 315/2001 Z. z. nárok na rekondičný pobyt v trvaní 14 dní nepretržite
v kalendárom roku (podľa § 161 ods. 13 zákona č. 315/2001 Z. z. sa účasť na rekondičnom pobyte
posudzuje ako vykonávanie služby s tým, že príslušníkovi počas rekondičného pobytu patrí služobný
plat); (iv) Ministerstvo vnútra SR taktiež upravuje služobnými predpismi bezpečnosť práce príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru pri zdolávaní požiarov, pri poskytovaní pomoci a pri vykonávaní
záchranných prác pri haváriách a iných nežiaducich udalostiach. Vzhľadom na uvedené bol žalovaný
toho názoru, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia, rovnako ako aj uplatnenie
odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona č. 315/2001 Z. z. a
príslušnej legislatívy.

Žalovaný ďalej argumentoval, že ustanovenia § 85 a nasl. zákona č. 315/2001 Z. z. definujú služobný
čas príslušníka Hasičského a záchranného zboru ako časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu, pričom umožňuje rozvrhnúť služobný čas aj nerovnomerne,
a súčasne jasne definuje pojem služobný deň, za ktorý sa považuje vykonávanie štátnej služby podľa
rozvrhu služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. podľa žalovaného jasne

vyplýva, že okrem štátnej služby vykonávanej v riadnom služobnom čase sa za výkon štátnej služby
považuje aj služobná pohotovosť v štátnej službe vykonávaná v mieste výkonu štátnej služby, ktorá
bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby v rámci riadneho rozvrhnutia služobného časupodľa § 91 zákona č. 315/2001 Z. z. a štátna služba nadčas podľa § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. V
oboch prípadoch je však nesporné, že ide o výkon štátnej služby v rámci služobného času.
Žalovaný ďalej uviedol, že podľa smernice 2003/88/ES priemerný pracovný čas pre každé obdobie 7 dní

nesmie prekročiť 48 hodín vrátane nadčasov, pričom týždenný pracovný čas pre každého zamestnanca
musí byť ustanovený zákonom, správnym opatrením alebo kolektívnou zmluvou. Článok 16 smernice
2003/88/ES stanovuje na účely uplatnenia maximálneho týždenného pracovného času referenčné
obdobie na 4 mesiace. Článok 17 ods. 3 smernice 2003/88/ES poskytuje protipožiarnym službám
možnosť uplatnenia výnimky a určiť dlhšie referenčné obdobie na 6 mesiacov, alebo ak je to uvedené

v kolektívnych zmluvách, tak na 12 mesiacov. Podmienkou uplatnenia takéhoto iného referenčného
obdobia je, že príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo vo
výnimočných prípadoch, keď z objektívnych dôvodov nie je možné poskytnúť taký čas odpočinku, sa
príslušným pracovníkom poskytne primeraná ochrana. Zákon č. 315/2001 Z. z. upravuje limity dĺžky
služobného času tak, že pri rovnomernom služobnom čase je služobný čas príslušníka 40 hodín
týždenne v zmysle § 85 zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. možno

hasičovi prikázať v kalendárnom roku službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín, čo je v priemere 5,7
hodín týždenne. Z ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že služobný čas hasičov
môže byť rozvrhnutý aj nerovnomerne. Pri nerovnomernom rozvrhnutí však nesmie byť dĺžka riadneho
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste vykonávania

štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. Čo
sa týka referenčného obdobia, tak nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas je rozvrhnutý na obdobie 6
mesiacov podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Uvedené referenčné obdobie však neodporuje
tomu, aby bolo dodržané zákonné ustanovenie 40 hodín priemerného týždenného služobného času
v súlade s rozvrhnutými službami. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že aj keď vnútroštátne

právo neupravuje explicitne maximálny priemerný týždenný služobný čas uvedený konkrétnym počtom
hodín, tak ako je tomu v smernici 2003/88/ES, zákon č. 315/2001 Z. z. a kolektívne zmluvy dostatočne
ustanovujú počty hodín služobného času hasičov, počas ktorého hasiči vykonávajú štátnu službu, ako aj
rozsah hodín služby nadčas za príslušný rok. Článok 6 smernice 2003/88/ES je teda podľa žalovaného
v uvedených právnych predpisoch transponovaný správne.

Žalovaný ďalej poukázal na všeobecné podmienky (vyplývajúce z judikatúry SD EÚ), ktoré musia byť
kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody za porušenie práva Európskej
únie. Tieto podmienky sú definované nasledovne: (i) cieľom porušenej právnej normy Európskej únie
je priznať jednotlivcom práva, (ii) porušenie práva je dostatočne závažné a (iii) medzi týmto porušením
a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. V nadväznosti na uvedené bol

žalovaný toho názoru, že žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu
škody tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol v zmysle platnej vnútroštátnej
legislatívy odmeňovaný. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný
byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na
požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je zásah, v takom prípade žalobca môže odpočívať

alebo sa venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak v
zmysle platnej legislatívy pri takto nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej
služby určený, resp. vymedzený priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ si je vedomý a
dokonca vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca (žalobcu). V čase služobnej pohotovosti
sa od žalobcu nevyžaduje "aktívna činnosť", t. j. mimo času skutočného výkonu práce môže žalobca

odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti žalobca nemusí uskutočňovať
žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, ale iba na základe pokynu svojho zamestnávateľa. Žalobca teda
nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ
žalobcovi vypláca dohodnutú odmenu za takto strávený čas, t. j. nie len za vykonanú prácu, ale aj
za takúto neaktívnu časť práce. Žalobca dostáva za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorou

mu zamestnávateľ kompenzuje to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Ak by aj súd
dospel k záveru, že služobná pohotovosť, ktorú vykonáva žalobca a za ktorú je riadne odmeňovaný,
je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, táto skutočnosť sama o sebe
podľa žalovaného ešte nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. V zmysle rozhodnutia
SD EÚ vo veci C-46/93 Brasserie du P?cheur by mal vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba

prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky
dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný v tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca žiadnym
spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, resp.
do dňa podania žaloby zamestnávateľ žalobcu nemal vedomosť o tom, že žalobca pociťuje výkonslužobnej pohotovosti (za ktorú každý mesiac žalobca dostáva odmenu) ako výraznú ujmu. Nebolo
preto možné, aby zamestnávateľ včas zamedzil prípadný vznik takejto ujmy alebo aspoň obmedzil
jej rozsah. Taktiež žalobca neprejavil akúkoľvek snahu s cieľom odvrátiť, obmedziť alebo upustiť od

protiprávnehozásahudojehosúkromnéhoživotazostranyslužobnéhoúradu.Nepredložilanineoznámil
nadriadenému, resp. vedúcemu služobnému úradu, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, ktorú
pociťujeakoujmu.ŽalobcamalmožnosťsaprednástupomnavykonávanieštátnejslužbyvHasičskoma
záchrannom zbore oboznámiť so všetkými podmienkami výkonu služby, a to jednak z voľne prístupných
zdrojov na internete, ako aj na informatívnom pohovore v rámci prijímacieho konania. Žalobca vopred

vedel o platových podmienkach, o služobnej pohotovosti a služobnom čase, ako aj o ďalších právach
a povinnostiach, ktoré sa na príslušníka s nerovnomerným rozvrhnutím služobného času vzťahujú,
a akceptoval ich bez výhrad zložením služobnej prísahy ako podmienky vzniku služobného pomeru
príslušníka. Služobné dni žalobcu sú vopred plánované. S plánovaným rozvrhom služobného času
je žalobca každý mesiac oboznámený najneskôr tri dni pred začiatkom nasledujúceho kalendárneho
mesiaca. Žalobca počas svojho pôsobenia v Hasičskom a záchrannom zbore nijakým spôsobom

nenamietal rozvrh služobného času (písomne ani ústne), ale konal podľa plánovaného rozvrhnutia
služobného času a na výkon práce sa vždy riadne a včas dostavil. O spokojnosti s rozvrhom služobného
času svedčí aj skutočnosť, že žalobca nikdy neprejavil záujem o preradenie na funkciu s rovnomerne
rozvrhnutým služobným časom. Na služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru sa
vzťahujú aj iné predpisy (napr. zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov) či

kolektívne zmluvy, pričom z týchto predpisov pre príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vyplýva
viacero výhod v oblasti sociálneho zabezpečenia či zdravotnej starostlivosti (dovolenka nad rámec
zákonnej úpravy, ďalšie služobné voľno priznané z kolektívnej zmluvy, každoročné rekondičné pobyty
bez odpočtu dovolenky, náhradné voľno za prácu vo sviatok, pravidelné lekárske prehliadky), vďaka
čomu čerpajú ďaleko viac voľna ako pracovníci vykonávajúci prácu v inom odvetví.

Žalovaný ďalej argumentoval, že do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho
týždenného času určeného smernicou 2003/88/ES nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá
náhradné voľno, dovolenku, dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku alebo
je na rekondičnom pobyte, pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa
ani nevykonáva činnosti vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Preto nemožno takto strávený

čas zarátavať do maximálneho týždenného pracovného času.
Žalovaný ďalej poukázal na to, že žalobca ani netvrdil v žalobe, že by sa tento zásah negatívne odrazil
napr. v jeho medziľudských vzťahoch či to, že by mal negatívny dopad na jeho zdravotný stav. Žalobca v
žalobe žiadnym spôsobom nepreukázal, že by mu vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy).
Žaloba je nekonkrétna, neobsahuje žiadne skutkové tvrdenia o tom, v ktorom období, v akom rozsahu,

na ktorom pracovisku malo dôjsť k porušeniu práv žalobcu a ako konkrétne táto situácia zasiahla do
jeho osobnosti. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje, žalobca nijakým spôsobom v žalobe
nevysvetlil ani nepreukázal. Žalovaný považoval náhradu nemajetkovej ujmy v žalobcom uplatnenej
výške za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia.

4. Žalobca v konaní predložil nasledovné listinné dôkazy: osobná evidenčná karta žalobcu, odborné
články (Vplyv nadčasov a dlhého pracovného času na pracovné úrazy a choroby z povolania; Duševné
zdravie,individuálneapracovnécharakteristikyaporuchyspánkuuhasičov;Interakciemedzidomovom,
prácou a spánkom u hasičov; Faktory súvisiace s poruchami spánku u hasičov), usmernenie žalovaného

k stanoviskám k žalobám hasičov zo dňa 07.03.2024 č. SL-OSA-2024/005787, prehľady plánov služieb
žalobcuzaobdobierokov2020-2023zdochádzkovéhosystémuzamestnávateľažalobcu,návrhzákona,
ktorým sa dopĺňa zákon č. 315/2001 Z. z. spolu s dôvodovou správou.

5. Žalovaný v konaní predložil nasledovné listinné dôkazy: výpočet priemerného týždenného a

služobného času žalobcu v sledovaných referenčných obdobiach zo dňa 26.09.2023, pokyn prezidenta
hasičského a záchranného zboru č. 35/2021 z 29.12.2021, ktorým sa mení pokyn prezidenta hasičského
a záchranného zboru č. 35/2012 (poriadok výkonu zmenovej služby).

6. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v

súdnom spise a výsluchom žalobcu, pričom na základe vykonaného dokazovania a z nesporných
(zhodných) skutkových tvrdení sporových strán zistil nasledovný skutkový stav:7. V konaní bolo nesporné, že žalobca bol v rozhodnom období (v období troch rokov pred podaním
žaloby) príslušníkom Hasičského a záchranného zboru na Okresnom riaditeľstve Hasičského a
záchranného zboru v Trenčíne, Hasičskej stanici v Trenčíne na pozícii hasiča technika-strojníka.

Uvedené potvrdzuje aj osobná evidenčná karta žalobcu, z ktorej vyplýva, že žalobca je príslušníkom
Hasičského a záchranného zboru nepretržite od 01.09.2015.

8. Nesporným v konaní bolo aj to, že na Okresnom riaditeľstve Hasičského a záchranného zboru v
Trenčíne, Hasičskej stanici v Trenčíne bol v rozhodnom čase pracovný čas príslušníkov Hasičského a

záchrannéhozboru(vrátanežalobcu)rozvrhnutýnerovnomerne.Nerovnomernérozvrhnutieslužobného
času vychádzalo z organizácie výkonu štátnej služby na tri zmeny, ktoré sa striedali po 24 hodinách
služobného dňa (pre roky 2020 a 2021 bol výkon štátnej služby v trvaní 17 hodín a výkon bezprostredne
nadväzujúcej služobnej pohotovosti na pracovisku v trvaní 7 hodín, v rokoch 2022 a 2023 bol výkon
štátnejslužbyvtrvaní16hodín,naktorýbezprostrednenadväzovalaslužobnápohotovosťnapracovisku
v rozsahu 8 hodín) tak, aby nasledovala doba odpočinku v trvaní 48 hodín. Organizácia služobného času

príslušníkov s nerovnomerne rozvrhnutým služobným časom vyplývala z kolektívnej zmluvy vyššieho
stupňaprepríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozborudojednanejnapríslušnýkalendárnyrok.Podľa
platných kolektívnych zmlúv za jednotlivé roky bol služobný čas príslušníka Hasičského a záchranného
zboru rozvrhnutý nasledovne: (i) rok 2016 - platil služobný čas 16,5 +7,5 hod., (ii) rok 2020 - platil
služobný čas 17 + 7 hod., (iii) rok 2021 - platil služobný čas 17 + 7 hod., (iv) rok 2022 - platil služobný

čas 16 + 8 hod., (v) rok 2023 - platil služobný čas 16 + 8 hod.

9. Medzi stranami nebolo sporné ani to, že žalobca v čase neaktívnej služobnej pohotovosti nemusel
plniť žiadne úlohy, t. j. tento čas si mohol zariadiť podľa vlastného uváženia. Žalobcovi a ostatným
príslušníkombolakdispozíciimiestnosťurčenánaspanie,resp.spoločensképriestoryurčenénaoddych

a relax. V prípade výjazdu sa tento čas žalobcovi premieňal na prácu nadčas. Uvedené potvrdzuje aj
žalovaným predložený poriadok výkonu zmenovej služby, v zmysle ktorého v čase služobnej pohotovosti
nebola príslušníkom ukladaná žiadna činnosť.

10.Žalobcavrámcisvojejvýpovedenapojednávanídňa12.09.2024uviedol,ževurčitomobdobívzbore

začal pociťovať krivdu a prestalo mu byť ľahostajné, ako sa narába s ich služobným časom. Pozerá sa
na to skrz svoj voľný čas. Sú mesiace, keď odpracuje 10 služieb, a teda strávi 240 hodín v práci, pričom
v SAPe sa to neobjavuje, dokonca sú tam mínusové hodnoty. Vie, že pracovný čas je rozdelený na
služobnýčasapohotovosť,aletojelenkvôlitomu,abyimtoneboloriadneohodnotené.Bolpríslušníkom
s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom, kedy pracoval päť dní v týždni po osem hodín. Bol aj

operačným dôstojníkom s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom s 12 hodinovými službami,
ale na týchto pozíciách takýto problém nebol. Tam bol celý pracovný čas ohodnotený ako riadny výkon
práce. Od januára 2020 je zásahovým hasičom s nerovnomerne rozvrhnutým pracovným časom s 24
hodinovými službami. Zdá sa mu to nespravodlivé, že je 24 hodín na pracovisku, ale ráta sa to tak, ako
sa to ráta. Bavili sa o tom s kolegami a dohodli sa, že podajú žaloby, aby sa to zmenilo, a to aj pre nových

kolegov. Vychádza to tak, že jedna pracovná pohotovosť je ohodnotená sumou do 10,- eur. Keby to bolo
lepšie ohodnotené, vnímali by to inak. Ide aj o to, že sa stáva, že si riadne odpracuje svoj plán služieb,
a napriek tomu má na konci mesiaca mínus osem hodín, ktoré musí niekde odpracovať počas svojho
voľna. Ide im aj o to, aby sa ošetrili aj takéto prípady.
Na otázky svojej právnej zástupkyne žalobca uviedol, že má 24 hodinovú službu od 07.00 hod. do

07.00 hod., priemerne to vychádza 10 služieb za mesiac. Majú plán výkonu služby, harmonogram pre
prípad, keď nie je žiaden výjazd. Vtedy robia údržbu techniky, tankovanie, výcvik. Keď je výjazd, musia
sa do jednej minúty vystrojiť a vyraziť. Na výjazdoch riešia najmä dopravné nehody, požiare, technické
zásahy, situácie s počasím či chemické látky. Výjazdov môže byť aj viacero za službu. Stanica má
maximálne 18 hasičov, z toho najviac 6 môže mať voľno. Hasičské družstvo máva 3-6 členov. Môže

sa preto stať, že ich zavolajú z voľna. Keď nastupoval, problematiku pracovného času či služobných
pohotovostí akceptoval, nezasahoval do toho. Po rokoch už na to má svoj názor. Pri nástupe je príslušník
oboznámený s prácou len všeobecne, dostane akurát papier s pracovnou náplňou. Nepočítal s tým, že
by mohli byť porušované jeho práva ohľadom maximálneho odpracovaného služobného času. Ak by to
vedel pri nástupe, možno by aj zaváhal, či to podpísať. Na ich práci je najťažšia jej nepredvídateľnosť

a s tým súvisiaca potreba flexibility. Musia sa vedieť rýchlo rozhodovať. Pracovnú preťaženosť pociťuje
sezónne, pričom s pribúdajúcimi rokmi v zbore má pocit, že je toho viac a musí vykladať viac energie. Po
24-hodinovej službe musí mať okolo seba tolerantných ľudí, potrebuje si najmä oddýchnuť. Človek ráno
po príchode si potrebuje také štyri hodiny pospať. Je to teda v prvý deň najmä o regenerácii. Pracovnúpohotovosťod22.00hod.do6.00hod.žalobcaprirovnalkhotelovémubývaniu.Jeichviacnajednuizbu.
Podľa miestnosti je to od troch do šesť postelí v izbe. Každý má iné návyky, niekto pozerá filmy, niekto si
číta, je to počuť. Jednu posteľ si delia traja príslušníci v troch rôznych zmenách. V podvedomí má človek

stále, že môže prísť výjazd a musí byť pripravený do jednej minúty vyraziť. Ak aj je výjazd a idú len
niektorí, ostatných to aj tak zobudí. Ohľadom porušovania ich práv prebehla aj debata s nadriadenými,
oni však majú tiež svoje povinnosti, riadia sa zákonmi, vyhláškami a internými smernicami. Oni nemali
nástroje na to, aby to mohli zmeniť. V prípade, ak by odmietol vykonávať nočnú pohotovosť, asi by
to riešili tým, že by mu ponúkli inú pozíciu s rovnomerne rozvrhnutým pracovným časom. V zbore je

fluktuácia, po nejakom čase by sa miesto našlo. Čas navyše, ktorý by netrávil v práci, by venoval svojej
rodinearozvíjaniusvojichkoníčkov,napr.turistikečištúdiucudzíchjazykov.Čosatýkajehorodiny,dcéra
má len 10 mesiacov, partnerka je každý tretí deň na ňu sama, čo môže byť niekedy náročnejšie. Zatiaľ to
toleruje. To bol aj dôvod, prečo išli do Žiliny. V Trenčíne bývali sami a v Žiline bývajú u svokrovcov. Keď
sa niečo v rodine plánuje, musí si vždy pozrieť, ako mu vychádzajú služby a musia to nejako dohodnúť.
Na otázky zamestnankyne žalovaného žalobca uviedol, že najviac mu vyhovuje paradoxne to súčasné

rozvrhnutie práce na 24-hodinové služby. Treba sa na to ale pozrieť z pohľadu, čo je náplňou práce.
Jeho už nebavilo sedieť za počítačom. Zásahový príslušník má viac fyzickej aktivity. V poslednej dobe
mu ale vzniknutá situácia berie chuť do práce. Cíti sa neadekvátne ohodnotený. Uvítal by aj 12-hodinovú
službu, ako to skúšali v Košiciach. Tam ale išlo o anomáliu, pretože išlo o stanicu s 30 príslušníkmi. Na
menších staniciach ako je v Trenčíne či Žiline to nie je možné. Po 24-hodinovej službe ho prvých 12

hodín nemôžu zavolať do práce z jeho voľna. Čo sa týka plánu služieb, existuje štandardný rozpis A, B,
C služieb (resp. 1., 2. a 3. zmeny), pri ktorých má príslušník službu každý tretí deň. Toto si vie pozrieť,
resp. vypočítať aj v budúcnosti. Ostatné veci sú však variabilné a môže sa ich dozvedieť aj z týždňa na
týždeň. Pri pracovnom preťažení cíti svoj chrbát a kríže. Čas služobnej pohotovosti je obdobie, ktoré
môže stráviť na izbe oddychom. Môže sa však stať a stáva sa, že mávajú výjazdy alebo iné povinnosti.

To sa im však počíta ako riadna práca. Stáva sa tiež, že keď nemôže spať, tak pomôže kolegom, ktorí
sa práve vrátili z výjazdu. K žalovanej sume dospel tak, že vychádzal z približného počtu "stratených"
hodín, ktoré vynásobil priemernou hodinovou mzdou, ktorá je uvedená vo výplatnej páske. Na otázku,
či je podľa jeho názoru služobná pohotovosť adekvátne ohodnotená, žalobca uviedol, že 10 služieb
do mesiaca je podľa jeho názoru v poriadku. Nechcel by slúžiť menej. Ide mu o to, aby po týchto 10

službách nemal ešte mínusové hodnoty, ktoré by si musel nadrábať počas svojho voľna, a aj o to, aby
bola pracovná pohotovosť adekvátne ohodnotená a posudzovaná ako pracovný čas.

11. Z prehľadov plánov služieb žalobcu za obdobie rokov 2020-2023 z dochádzkového systému
zamestnávateľa žalobcu súd zistil, koľko hodín žalobca mesačne odpracoval (v zmysle definície

pracovného času obsiahnutej v čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES). Celkový odpracovaný čas súd zistil
ako súčet služobného času stráveného na pracovisku, resp. prácou a času služobnej pohotovosti. Doby
dovolenkyadobypracovnejneschopnostisúdvsúladesčl.16písm.b)smernice2003/88/ESprivýpočte
nezohľadnil (t. j. tieto boli pri výpočte priemerného týždenného pracovného času neutrálne).
V prvom polroku 2020 žalobca odpracoval 1064,5 hodín:

- 01/2020 - 216 hodín (9 x 24 hod. služba),
- 02/2020 - 176,5 hodín (6 x 24 hod. služba + 4 x 8 hod. pracovná cesta - Lešť + 0,5 hod. nadčas),
- 03/2020 - 160 hodín (4 x 24 hod. služba + 8 x 8 hod. školenie),
- 04/2020 - 170 hodín (7 x 24 hod. služba + 2 hod. nadčas),
- 05/2020 - 168 hodín (7 x 24 hod. služba),

- 06/2020 - 174 hodín (2 x 24 hod. služba + 15 x 8 hod. kurz SŠPO + 6 hod. služba).
V druhom polroku 2020 žalobca odpracoval 1220 hodín:
- 07/2020 - 192 hodín (8 x 24 hod. služba),
- 08/2020 - 120 hodín (5 x 24 hod. služba),
- 09/2020 - 248 hodín (10 x 24 hod. služba + 8 hod. služobná cesta),

- 10/2020 - 177 hodín (5 x 24 hod. služba + 4 hod. služobná cesta + 5 hod. služobná cesta + 8 hod.
služba + 2 x 12 hod. služba + 16 hod. služba),
- 11/2020 - 248 hodín (10 x 24 hod. služba + 8 hod. služobná cesta),
- 12/2020 - 235 hodín (9 x 24 hod. služba + 19 hod. služba).
V prvom polroku 2021 žalobca odpracoval 1206,5 hodín:

- 01/2021 - 216 hodín (9 x 24 hod. služba),
- 02/2021 - 216 hodín (9 x 24 hod. služba),
- 03/2021 - 168 hodín (7 x 24 hod. služba),
- 04/2021 - 190,5 hodín (7 x 24 hod. služba + 3 x 7,5 hod. školenie),- 05/2021 - 200 hodín (8 x 24 hod. služba + 8 hod. služba),
- 06/2021 - 216 hodín (9 x 24 hod. služba).
V druhom polroku 2021 žalobca odpracoval 1154,5 hodín:

- 07/2021 - 252 hodín (10 x 24 hod. služba + 12 hod. služba),
- 08/2021 - 212 hodín (8 x 24 hod. služba + 12 hod. služba + 8 hod. služobná cesta),
- 09/2021 - 135,5 hodín (5 x 24 hod. služba + 13,5 služobná cesta + 2 hod. služba),
- 10/2021 - 166 hodín (6 x 24 hod. služba + 13 hod. služba + 4 hod. overenie FZ + 5 hod. polygón),
- 11/2021 - 197 hodín (8 x 24 hod. služba + 5 hod. cvičenie),

- 12/2021 - 192 hodín (8 x 24 hod. služba).
V prvom polroku 2022 žalobca odpracoval 1016,5 hodín:
- 01/2022 - 168 hodín (7 x 24 hod. služba),
- 02/2022 - 144 hodín (6 x 24 hod. služba),
- 03/2022 - 171 hodín (7 x 24 hod. služba + 3 hod. kurz pilčíkov),
- 04/2022 - 149,50 hodín (4 x 24 hod. služba + 5 x 7,5 hod. prehlbovanie kvalifikácie + 16 hod. služba),

- 05/2022 - 234 hodín (8 x 24 hod. služba + 12 hod. služobná cesta + 4 x 7,5 hod. prehlbovanie
kvalifikácie),
- 06/2022 - 150 hodín (6 x 24 hod. služba + 6 hod. OMZ PPLS).
V druhom polroku 2022 žalobca odpracoval 1055,5 hodín:
- 07/2022 - 120 hodín (5 x 24 hod. služba),

- 08/2022 - 176 hodín (6 x 24 hod. služba + 4 x 8 hod. zahraničná služobná cesta),
- 09/2022 - 219 hodín (8 x 24 hod. služba + 11 hod. služba + 2 x 8 hod. zdravotná príprava),
- 10/2022 - 192 hodín (8 x 24 hod. služba),
- 11/2022 - 154 hodín (6 x 24 hod. služba + 6 hod. polygón + 4 hod. služobná cesta),
- 12/2022 - 194,5 hodín (7 x 24 hod. služba + 3 x 7,5 hod. prehlbovanie kvalifikácie + 2 x 2 hod. fyzická

príprava).
V prvom polroku 2023 žalobca odpracoval 960 hodín:
- 01/2023 - 152 hodín (6 x 24 hod. služba + 8 hod. služba),
- 02/2023 - 144 hodín (6 x 24 hod. služba),
- 03/2023 - 85,5 hodín (2 x 24 hod. služba 5 x 7,5 hod. prehlbovanie kvalifikácie),

- 04/2023 - 168 hodín (7 x 24 hod. služba),
- 05/2023 - 264 hodín (11 x 24 hod. služba),
- 06/2023 - 146,50 hodín (5 x 24 hod. služba + 1 hod. pohotovosť + 11,5 hod. školenie + 2 hod. fyzická
príprava + 12 hod. služba).
V druhom polroku 2023 žalobca odpracoval 1103 hodín:

- 07/2023 - 192 hodín (8 x 24 hod. služba),
- 08/2023 - 204 hodín (8 x 24 hod. služba + 12 hod. služba),
- 09/2023 - 200 hodín (8 x 24 hod. služba + 8 hod. školenie),
- 10/2023 - 216 hodín (9 x 24 hod. služba),
- 11/2023 - 96 hodín (4 x 24 hod. služba),

- 12/2023 - 195 hodín (8 x 24 hod. služba + 2 hod. fyzická príprava + 1 hod. pohotovosť).
Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času súd nezohľadňoval doby dovolenky a doby
pracovnej neschopnosti (tieto boli pri výpočte neutrálne). Súd preto vzal do úvahy nasledovné počty dní:
- prvý polrok 2020 - 164 dní: január 31 dní, február 28 dní (1 deň dovolenky), marec 20 dní (11 dní
pracovnej neschopnosti - karanténa), apríl 27 dní (3 dni dovolenky), máj 29 dní (2 dni dovolenky) a jún

29 dní (1 deň dovolenky),
- druhý polrok 2020 - 175 dní: júl 29 dní (2 dni dovolenky), august 26 dní (5 dní dovolenky), september
30 dní, október 29 dní (2 dni dovolenky), november 30 dní a december 31 dní,
- prvý polrok 2021 - 170 dní: január 30 dní (1 deň dovolenky), február 28 dní, marec 22 dní (1 deň
dovolenky + 8 dní pracovná neschopnosť - karanténa), apríl 29 dní (1 deň voľna z kolektívnej zmluvy),

máj 31 dní a jún 30 dní,
- druhý polrok 2021 - 177 dní: júl 31 dní, august 29 dní (2 dni dovolenky), september 27 dní (3 dni
dovolenky), október 30 dní (1 deň pracovná neschopnosť - darovanie krvi), november 30 dní a december
30 dní (1 deň dovolenky),
- prvý polrok 2022 - 165 dní: január 24 dní (2 dni dovolenky + 5 dní pracovnej neschopnosti - karanténa),

február 25 dní (2 dni dovolenky + 1 deň pracovná neschopnosť - sprevádzanie), marec 28 dní (3 dni
dovolenky), apríl 30 dní, máj 31 dní a jún 27 dní (1 deň dovolenky + 2 dni pracovná neschopnosť -
sprevádzanie),- druhý polrok 2022 - 167 dní: júl 26 dní (4 dni dovolenky + 1 deň voľna z kolektívnej zmluvy), august
28 dní (3 dni dovolenky), september 29 dní (1 deň dovolenky), október 25 dní (6 dní dočasnej pracovnej
neschopnosti), november 28 dní (1 deň dovolenky + 1 deň pracovná neschopnosť - darovanie krvi) a

december 31 dní,
- prvý polrok 2023 - 149 dní: január 29 dní (1 deň dovolenky + 1 deň pracovná neschopnosť - lekár),
február24dní(3dnidovolenky+1deňdočasnejpracovnejneschopnosti),marec10dní(12dnídočasnej
pracovnej neschopnosti + 9 dní pracovnej neschopnosti - karanténa), apríl 27 dní (2 dni dovolenky + 1
deň voľna z kolektívnej zmluvy), máj 31 dní a jún 28 dní (2 dni dovolenky),

- druhý polrok 2023 - 162 dní: júl 28 dní (3 dni dovolenky), august 29 dní (2 dni dovolenky), september
30 dní, október 31 dní, november 15 dní (15 dní voľna z kolektívnej zmluvy - rodičovská dovolenka) a
december 29 dní (1 deň dovolenky + 1 deň pracovná neschopnosť - sprevádzanie).
Priemerný týždenný pracovný čas potom súd vypočítal (pre šesťmesačné obdobia aj pre jednotlivé
kalendárne mesiace) ako podiel počtu odpracovaných hodín v danom období a počtu týždňov (t. j.
sedemdňových období) pripadajúcich na dané obdobie. Priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v

rozhodnom období bol nasledovný:
- prvý polrok 2020 - 45,43 hod. (1064,5 hod. / 164 dní, t. j. 23,43 týždňov): január - 48,76 hod. (216 hod. /
31 dní, t. j. 4,43 týždňov), február - 44,13 hod. (176,5 hod. / 28 dní, t. j. 4 týždne), marec - 55,94 hod.
(160 hodín / 20 dní, t. j. 2,86 týždňov), apríl - 44,04 hod. (170 hodín / 27 dní, t. j. 3,86 týždne), máj -
40,58 hod. (168 hod. / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov), jún - 42,03 hod. (174 hodín / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov),

- druhý polrok 2020 - 48,8 hod. (1220 hod. / 175 dní, t. j. 25 týždňov): júl - 46,38 hod. (192 hodín / 29
dní, t. j. 4,14 týždňov), august - 32,35 hod. (120 hodín / 26 dní, t. j. 3,71 týždňov), september - 57,81
hod. (248 hodín / 30 dní, t. j. 4,29 týždňov), október - 42,75 hod. (177 hod. / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov),
november - 57,81 hod. (248 hod. / 30 dní, t. j. 4,29 týždňov), december - 53,05 hod. (235 hod. / 31 dní,
t. j. 4,43 týždňov),

- prvý polrok 2021 - 49,67 hod. (1206,5 hod. / 170 dní, t. j. 24,29 týždňov): január - 50,35 hod. (216 hod. /
30 dní, t. j. 4,29 týždňov), február - 54 hod. (216 hod. / 28 dní, t. j. 4 týždne), marec - 53,5 hod. (168
hodín / 22 dní, t. j. 3,14 týždne), apríl - 46,01 hod. (190,5 hodín / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov), máj - 45,15
hod. (200 hod. / 31 dní, t. j. 4,43 týždňov), jún - 50,35 hod. (216 hodín / 30 dní, t. j. 4,29 týždňov),
- druhý polrok 2021 - 45,65 hod. (1154,5 hod. / 177 dní, t. j. 25,29 týždňov): júl - 56,89 hod. (252 hodín /

31 dní, t. j. 4,43 týždňov), august - 51,21 hod. (212 hodín / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov), september - 35,1
hod. (135,5 hodín / 27 dní, t. j. 3,86 týždňov), október - 38,7 hod. (166 hod. / 30 dní, t. j. 4,29 týždňov),
november - 45,92 hod. (197 hod. / 30 dní, t. j. 4,29 týždňov), december - 44,76 hod. (192 hod. / 30 dní,
t. j. 4,29 týždňov),
- prvý polrok 2022 - 43,13 hod. (1016,5 hod. / 165 dní, t. j. 23,57 týždňov): január - 48,98 hod. (168 hod. /

24 dní, t. j. 3,43 týždňov), február - 40,34 hod. (144 hod. / 25 dní, t. j. 3,57 týždňov), marec - 42,75 hod.
(171 hodín / 28 dní, t. j. 4 týždne), apríl - 34,85 hod. (149,5 hodín / 30 dní, t. j. 4,29 týždňov), máj - 52,82
hod. (234 hod. / 31 dní, t. j. 4,43 týždňov), jún - 38,86 hod. (150 hodín / 27 dní, t. j. 3,86 týždňov),
- druhý polrok 2022 - 44,24 hod. (1055,5 hod. / 167 dní, t. j. 23,86 týždňov): júl - 32,35 hod. (120 hodín /
26 dní, t. j. 3,71 týždňov), august - 44 hod. (176 hodín / 28 dní, t. j. 4 týždne), september - 52,9 hod. (219

hodín / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov), október - 53,78 hod. (192 hod. / 25 dní, t. j. 3,57 týždňov), november -
38,5 hod. (154 hod. / 28 dní, t. j. 4 týždne), december - 43,91 hod. (194,5 hod. / 31 dní, t. j. 4,43 týždňov),
- prvý polrok 2023 - 45,09 hod. (960 hod. / 149 dní, t. j. 21,29 týždňov): január - 36,72 hod. (152 hod. /
29 dní, t. j. 4,14 týždňov), február - 41,98 hod. (144 hod. / 24 dní, t. j. 3,43 týždňov), marec - 59,79 hod.
(85,50 hodín / 10 dní, t. j. 1,43 týždňov), apríl - 43,52 hod. (168 hodín / 27 dní, t. j. 3,86 týždňov), máj -

59,59 hod. (264 hod. / 31 dní, t. j. 4,43 týždňov), jún - 36,63 hod. (146,50 hodín / 28 dní, t. j. 4 týždne),
- druhý polrok 2023 - 47,67 hod. (1103 hod. / 162 dní, t. j. 23,14 týždňov): júl - 48 hod. (192 hodín / 28 dní,
t. j. 4 týždne), august - 49,28 hod. (204 hodín / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov), september - 46,62 hod. (200
hodín / 30 dní, t. j. 4,29 týždňov), október - 48,76 hod. (216 hod. / 31 dní, t. j. 4,43 týždňov), november -
44,86 hod. (96 hod. / 15 dní, t. j. 2,14 týždňov), december - 47,1 hod. (195 hod. / 29 dní, t. j. 4,14 týždňov).

12. V podaní doručenom súdu dňa 28.11.2023 žalobca navrhol výsluch svedkov J. Y. G. N. O..
Právna zástupkyňa žalobcu však na predbežnom prejednaní sporu uviedla, že výsluch týchto svedkov
nežiadajú, súd sa preto týmto návrhom na vykonanie dokazovania nezaoberal.

13. Ostatné listinné dôkazy súd nepovažoval za relevantné pre riadne zistenie skutkového stavu a pre
rozhodnutie súdu vo veci.

14. V rámci právneho posúdenia veci vychádzal súd z nasledovných ustanovení právnych predpisov:15. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť

výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

16. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú
viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

17. Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2003/88/ES táto smernica ustanovuje minimálne požiadavky na
bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu pracovného času.

18. Podľa článku 1 ods. 2 smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na: a) minimálne doby
denného odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny
týždenný pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

19. Podľa článku 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,

verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.

20. Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES pracovný čas je akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade

s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.

21. Podľa čl. 6 smernice 2003/88/ES členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov: a) týždenný pracovný čas
bude obmedzený zákonmi, inými právnymi predpismi alebo správnymi opatreniami alebo kolektívnymi

zmluvami alebo dohodami medzi sociálnymi partnermi, b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

22. Podľa čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES členské štáty môžu ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Doby platenej

ročnej dovolenky priznané v súlade s článkom 7 a doby pracovnej neschopnosti sa nezahŕňajú alebo
sú pri výpočte priemeru neutrálne.

23. Podľa čl. 17 ods. 2 smernice 2003/88/ES odchýlky uvedené v odsekoch 3, 4 a 5 sa
môžu prijať prostredníctvom zákonov, iných právnych predpisov alebo správnych opatrení alebo

prostredníctvom kolektívnych zmlúv alebo dohôd medzi sociálnymi partnermi za predpokladu, že
príslušným pracovníkom sa poskytne rovnocenný náhradný čas odpočinku alebo že vo výnimočných
prípadoch, keď nie je z objektívnych dôvodov možné poskytnúť rovnocenný náhradný čas odpočinku,
sa dotknutým pracovníkom poskytne primeraná ochrana.

24. Podľa čl. 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice 2003/88/ES v súlade s odsekom 2 tohto článku sa
môžu vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 a 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej
služby alebo výroby, najmä služby tlače, rádia, televízie, filmovej tvorby, pôšt a telekomunikácií, sanitky,
protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

25. Podľa čl. 17 ods. 5 smernice 2003/88/ES, pokiaľ ide o článok 16 písm. b) odchýlky uvedené v prvom
pododseku sa povolia za predpokladu, že referenčné obdobie nepresiahne 12 mesiacov počas prvej
časti prechodného obdobia ustanoveného v piatom pododseku a šesť mesiacov po ňom.

26. Podľa § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení účinnom do

31.10.2024 (ďalej len "zákon č. 315/2001 Z. z.") na právne vzťahy príslušníkov pri vykonávaní štátnej
služby sa vzťahuje Zákonník práce, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon.27. Podľa § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom
príslušník vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu.

28. Podľa § 85 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Skrátenie
týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššieho stupňa.

29. Podľa § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý
nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich

mesiacov.

30. Podľa § 86 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z. pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka
služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania
štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej služobnej pohotovosti v miest vykonávania štátnej
služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

31. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná
nad rámec určeného služobného času.

32. Podľa § 91 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. v kalendárnom roku možno príslušníkovi prikázať štátnu

službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

33. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť
v štátnej službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie
štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

34. Podľa § 92 ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z. z. na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže
služobný úrad v odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia
služobného času v mieste vykonávania štátnej služby.

35. Podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. ako vykonávanie štátnej služby sa posudzuje čas
a) čerpania dovolenky, b) plateného služobného voľna, c) zdokonaľovacej služby podľa osobitného
predpisu, d) účasti na rekondičnom pobyte, e) prehlbovania kvalifikácie, f) zvyšovania kvalifikácie,
g) prestávok na dojčenie, h) náhradného voľna za štátnu službu nadčas a náhradného voľna za
štátnu službu vo sviatok, i) keď príslušník nevykonáva štátnu službu, pretože je sviatok pripadajúci

na jeho inak obvyklý služobný deň, j) neprítomnosti príslušníka v štátnej službe z dôvodu 1. dočasnej
neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu choroby alebo úrazu, 2. karantény, 3. materskej
dovolenky a rodičovskej dovolenky do troch rokov veku dieťaťa, starostlivosti o dieťa s dlhodobo
nepriaznivým zdravotným stavom vyžadujúcim osobitnú starostlivosť do šiestich rokov dieťaťa, 4.
zaradenia príslušníka mimo činnej štátnej služby podľa § 52, ak sa preukáže, že nebol dôvod na

zaradenie mimo činnej štátnej služby, k) vykonávania funkcie národného experta Slovenskej republiky
v inštitúciách Európskej únie, l) vykonávania uvoľneného funkcionára príslušného odborového orgánu
podľa § 160 ods. 2.

36. Podľa § 103 ods. 5 zákona č. 315/2001 Z. z. príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených

týmto zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej
službe a za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

37. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., ak je príslušníkovi podľa §92 ods. 1 určená služobná
pohotovosť, patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je

príslušná časť jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

38. Podľa § 122 ods. 3 zákona č. 315/2001 Z. z. náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2
nepatrí za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby? takéto vykonávania štátnej
služby je štátnou službou nadčas.

39. Podľa § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. na služobný pomer príslušníkov sa použijú primerane
ustanovenia § 39, § 40 ods. 11, § 64 ods. 1 písm. a) a c), § 85 a 86, § 88 až 90, § 95, § 98 a 99, § 105,
§ 109 až 117, § 129 až 132, § 136 až 138, § 141 ods. 2 až 5, § 142 a 143, § 145 až 151, § 152 ods. 1,2, ods. 4 tretej vety, ods. 5 a 7, § 152a, § 152b, § 152c, § 157 ods. 1 a 2, § 166 ods. 3, § 177 a 178, §
222, § 230, § 231 ods. 4, § 232 až 240 a § 250b ods. 6 a 7 Zákonníka práce.

40. Podľa § 85 ods. 9 Zákonníka práce priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca vrátane práce
nadčas nesmie prekročiť 48 hodín.

41. Podľa § 96 ods. 2 Zákonníka práce čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a
je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa

považuje za pracovný čas.

42. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len "Občiansky zákonník") fyzická
osobamáprávonaochranusvojejosobnosti,najmäživotaazdravia,občianskejctiaľudskejdôstojnosti,
ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

43. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

44. Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa

odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

45. Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť
vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

46. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.") za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone

jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

47. Podľa § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej
štátnej správy (ďalej len "zákon č. 575/2001 Z. z.") Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným
orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor.

48. Aplikáciou citovaných ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dospel súd k záveru,
že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná. Žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá mu mala vzniknúť (ne)konaním žalovaného spočívajúcim v
nesprávnej transpozícii čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, v zmysle ktorého členské štáty prijmú

opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie
pracovníkov priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48
hodín. Konajúci súd síce dospel k záveru, že Slovenská republika v prípade príslušníkov Hasičského
a záchranného zboru (a rovnako aj príslušníkov Horskej záchrannej služby) nesprávne transponovala
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku, v konkrétnych okolnostiach

prejednávaného prípadu však nebolo zo strany žalobcu preukázané, že by mu v tejto súvislosti vznikla
nemajetková ujma, pričom samotné porušenie práva Európskej únie ani nebolo natoľko závažné, aby
žalobcovi založilo nárok na peňažnú náhradu.

49. Súd sa v prvom rade zaoberal tým, či v konaní boli splnené všetky procesné podmienky, keďže

žalovaný vo vyjadrení k žalobe žiadal, aby súd konanie zastavil. Dospel pritom k záveru, že v konaní
nebola daná žiadna procesná prekážka, ktorá by bránila prejednaniu a rozhodnutiu vo veci. Právomoc
rozhodnúť spor tak, ako ho žalobca skutkovo vymedzil, má v slovenskom právnom systéme výlučne
súd v civilnom sporovom konaní. Žalovaný vo svojich vyjadreniach namietal nedostatok svojej pasívnej
vecnej legitimácie. Prípadný nedostatok vecnej legitimácie však nie je dôvodom na zastavenie konania,

ale vedie k zamietnutiu žaloby po jej meritórnom prejednaní.

50. Námietkunedostatkupasívnejvecnejlegitimáciežalovanéhosúdvyhodnotiltakistoakonedôvodnú.
Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva, že členský štát je zodpovedný za správnu transpozíciu právaEÚ do vnútroštátneho právneho poriadku a za jeho dodržiavanie a vymáhanie. Z judikatúry SD EÚ
tiež vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (predtým čl. 6 ods. 2 smernice Rady 93/104/
ES) má tzv. vertikálny priamy účinok, t. j. jednotlivec má právo odvolávať sa na toto ustanovenie v

konaní pred vnútroštátnym súdom voči štátu aj v prípade, ak štát neprebral smernicu do vnútroštátneho
právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju neprebral správne (porovnaj rozhodnutie SD EÚ vo veci
C-397/01 až C-403/01, Pfeiffer a spol. v. Deutsches Rotes Kreuz, Kreisverband Waldshut eV). Zásada
zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva EÚ, ktoré sú mu pripísateľné,
je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je EÚ založená. Jednotlivec sa môže dovolávať práva EÚ

na vyvodenie zodpovednosti dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v
dôsledku porušenia ustanovenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES (porovnaj rozhodnutie SD EÚ vo
veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle). Pasívna vecná legitimácia Slovenskej republiky je teda daná,
pričom v súlade s § 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z. z. koná za štát Ministerstvo vnútra SR, ktoré je
ústredným orgánom štátnej správy pre Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor. Podporne je možné
poukázať aj na ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého Ministerstvo

vnútra SR koná za štát v prípade, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo
ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti
štátnej správy, ktorá patrí do jeho pôsobnosti.

51. V predmetnom spore si žalobca ako jednotlivec poškodený porušením práva EÚ uplatňoval náhradu

škody voči Slovenskej republike ako členskému štátu EÚ, a to na tom základe, že došlo k nesprávnej
transpozícii smernice 2003/88/ES do slovenského právneho poriadku. Porušenie práva EÚ malo
spočívať konkrétne v tom, že Slovenská republika vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného
zboru (a rovnako aj príslušníkom Horskej záchrannej služby) neprevzala do svojho právneho poriadku
ustanovenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES o maximálnom priemernom týždennom pracovnom

čase. V dôsledku toho podľa žalobcu dochádzalo k tomu, že v rozhodnom období troch rokov pred
podaním žaloby (t. j. v období od augusta 2020 do augusta 2023) odpracoval ako príslušník Hasičského
a záchranného zboru viac, ako pripúšťa uvedené ustanovenie smernice. Týmto protiprávnym postupom
žalovaného mal žalobca utrpieť nemajetkovú ujmu spočívajúcu v negatívnom zásahu do jeho práva na
súkromný život, a to tým, že žalobca nemohol venovať tento čas svojej rodine, priateľom, koníčkom či

psychickému a fyzickému odpočinku od práce.

52. Zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú porušením úniového práva je absolútna a
objektívna, členský štát nemá k dispozícii žiadne exkulpačné ani liberačné dôvody, a to bez ohľadu
na skutočnosť, ktorý orgán v mene členského štátu škodu jednotlivcovi spôsobil. Z judikatúry SD

EÚ vyplýva, že pre vznik zodpovednosti členského štátu za ujmu spôsobenú jednotlivcovi porušením
právnejnormyEÚjepotrebnékumulatívnesplnenienasledovnýchtrochpodmienok:(i)cieľomporušenej
normy EÚ bolo priznať jednotlivcom práva, (ii) porušenie takejto normy muselo byť dostatočne závažné
a (iii) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou jednotlivcovi musí existovať priama príčinná
súvislosť. Uvedené podmienky musia byť splnené aj vtedy, ak škoda bola spôsobená v dôsledku

prijatia legislatívneho alebo administratívneho aktu, ktorý bol prijatý v rozpore s právom EÚ, a to bez
ohľadu na charakter subjektu, ktorý tento akt prijal. Štát musí, s výhradou nároku na náhradu škody,
ktorá má základ priamo v práve EÚ, napraviť následky spôsobenej škody podľa vnútroštátneho práva
upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, pričom podmienky náhrady škody stanovené vo
vnútroštátnych právnych úpravách nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa obdobných

vnútroštátnych prostriedkov nápravy (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli
k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). Náhrada
škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla
zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. V prípade neexistencie práva EÚ v tejto oblasti je teda na
vnútroštátnom poriadku dotknutého členského štátu, aby za predpokladu, že budú dodržané zásady

ekvivalencie a efektivity, stanovil kritériá umožňujúce určiť rozsah náhrady škody (porovnaj napr.
rozhodnutie SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle).

53. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. sa za nesprávny úradný postup nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy SR,

t. j. postup a výsledok postupu Národnej rady SR pri uznášaní sa na ústave, ústavných a ostatných
zákonoch. Keďže prijatie zákona Národnou radou SR v konkrétnom znení (napr. pri preberaní práva EÚ)
nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, zákon č. 514/2003 Z. z. sa na prejednávaný prípad
neaplikuje. Z uvedeného dôvodu ani nebolo potrebné predbežné prerokovanie nároku na náhradu škodyv zmysle § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. Keďže v posudzovanej veci neexistuje konkrétna právna
úprava na úrovni práva EÚ, zodpovednosť za vzniknutú škodu či nemajetkovú ujmu (vrátane kritérií
určujúcich rozsah náhrady) sa riadi vnútroštátnym právom, konkrétne ustanoveniami Občianskeho

zákonníka o náhrade škody (§ 415 a nasl. Občianskeho zákonníka) a ochrane osobnosti (§ 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka).

54. Aby mohol konajúci súd pristúpiť k posúdeniu otázky, či pri preberaní čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES vo vzťahu k príslušníkom Hasičského a záchranného zboru do slovenského právneho

poriadku došlo k pochybeniu, musel v prvom rade ustáliť, či sa smernica 2003/88/ES na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru vôbec uplatňuje. V zmysle čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES sa
táto smernica vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice
89/391/EHS. V zmysle čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 89/391/EHS sa táto smernica vzťahuje na všetky
odvetvia činnosti, verejné a súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratívu, služby,
vzdelávanie, kultúru, voľný čas atď.); táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v

rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené
sily, polícia alebo pre určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Z týchto ustanovení je zrejmé,
že aj služby civilnej ochrany - kam nepochybne patria aj príslušníci Hasičského a záchranného zboru
- spadajú do pôsobnosti uvedených smerníc, a to s výnimkou určitých osobitných služieb, ktorých
charakteristiky sú nevyhnutne v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v týchto smerniciach. Takisto

SD EÚ skonštatoval, že činnosti vykonávané zásahovými službami verejnej hasičskej služby - okrem
prípadu výnimočných okolností - patria do rozsahu pôsobnosti smernice 2003/88/ES, takže čl. 6 písm.
b) tejto smernice v zásade bráni prekročeniu 48?hodinovej hranice stanovenej pre maximálny týždenný
pracovný čas vrátane zásahových služieb (porovnaj rozhodnutie SD EÚ vo veci
C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle). Smernica 2003/88/ES je teda plne aplikovateľná aj na príslušníkov

Hasičského a záchranného zboru. O tom, že smernica 2003/88/ES má dopadať aj na príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru, svedčí aj tá prostá skutočnosť, že zákon č. 315/2001 Z. z. vo svojej
prílohe č. 4 zaradil túto smernicu medzi právne záväzné akty EÚ preberané týmto zákonom.

55. V zmysle čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES je pracovný čas definovaný ako akýkoľvek čas, počas

ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v
súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou. V zmysle čl. 2 ods. 2 smernice 2003/88/ES
čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Pojmy "pracovný čas" a "čas odpočinku"
v zmysle smernice sa nemôžu vykladať z hľadiska požiadaviek rôznych právnych úprav členských
štátov, ale predstavujú pojmy práva EÚ, ktoré je potrebné definovať na základe objektívnych znakov a

pri zohľadnení systému a cieľa uvedenej smernice. Iba takýto autonómny výklad zaručí smernici plnú
účinnosť, ako aj jednotné uplatňovanie uvedených pojmov vo všetkých členských štátoch (porovnaj
rozhodnutie SD EÚ vo veci C-151/02, Landeshauptstadt Kiel v. Norbert Jaeger). Z judikatúry SD EÚ
pritom jasne vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe,
počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu "pracovný čas"

v zmysle smernice 2003/88/ES, a teda že tento pojem bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej
priemernýtýždennýpracovnýčas,ktorývzhľadomnato,žezahŕňatakétoobdobiapracovnejpohotovosti
a pohotovostnej služby, prekračuje maximálnu týždennú hranicu upravenú v článku 6 písm. b) uvedenej
smernice (porovnaj rozhodnutie SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle).

56. Z ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že služobná pohotovosť sa nepovažuje za súčasť
služobného času (§§ 85 a 86 zákona č. 315/2001 Z. z.), keďže táto bezprostredne nadväzuje na
vykonávanie štátnej služby (pri nerovnomernom rozvrhnutí služobného času) v rámci rozvrhnutia
služobného času (§ 92 zákona č. 31/2001 Z. z.). Ak počas trvania služobnej pohotovosti došlo k
vykonaniu štátnej služby, takéto vykonávanie štátnej služby je štátnou službou nadčas (§ 122 zákona

č. 315/2001 Z. z.). Finančné odmeňovanie za služobnú pohotovosť nie je služobným príjmom, ale ide o
osobitný typ finančnej náhrady (§§ 103 a 122 zákona č. 315/2001 Z. z.). Z ustanovenia § 193 zákona č.
315/2001 Z. z. (v spojení s ustanovením § 12 ods. 6 zákona č. 315/2001 Z. z.) výslovne vyplýva, že na
služobnýpomerpríslušníkovHasičskéhoazáchrannéhozborusaneaplikujeokreminýchustanoveníani
ustanovenie § 96 ods. 2 Zákonníka práce, v zmysle ktorého platí, že čas, počas ktorého sa zamestnanec

zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť
pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že
smernica 2003/88/ES (čl. 6 písm. b) v spojení s čl. 2 ods. 1 smernice) nebola vo vzťahu k príslušníkom
Hasičskéhoazáchrannéhozborusprávneprevzatádoslovenskéhoprávnehoporiadku.Tátoskutočnosťvšak sama o sebe bez ďalšieho nemôže založiť nárok žalobcu na náhradu škody či nemajetkovej ujmy.
Aby takýto nárok vznikol, musia byť splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu či za
nemajetkovú ujmu spôsobenú porušením práva EÚ (pozri vyššie). Nápravy sa poškodený jedinec môže

dovolávať nielen voči verejnoprávnemu subjektu, ktorý škodu spôsobil (t. j. v tomto prípade Hasičský a
záchranný zbor), ale aj voči samotnému štátu; totižto právo EÚ nebráni tomu a slovenská právna úprava
nevylučuje, aby zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za nesprávnu aplikáciu práva EÚ vznikla popri
zodpovednosti samotného členského štátu za nesprávnu transpozíciu práva EÚ (porovnaj rozhodnutie
SD EÚ vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle).

57. Cieľom smernice 2003/88/ES je upraviť minimálne požiadavky určené na zlepšenie životných a
pracovných podmienok pracovníkov prostredníctvom zbližovania vnútroštátnych právnych predpisov
týkajúcichsanajmädĺžkypracovnéhočasu.CieľomtejtoharmonizácienaúrovniEurópskejúnievoblasti
organizácie pracovného času je zaistiť lepšiu bezpečnosť a ochranu zdravia pracovníkov priznaním
minimálnych dôb odpočinku, najmä denného a týždenného, ako aj primeraných prestávok v práci a

stanovením maximálnej hranice týždenného pracovného času. Čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného
pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité
pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek
obmedzeniuaktoréjednotlivcompriznávapráva,ktorýchsamôžudovolávaťpriamopredvnútroštátnymi

súdmi. Je teda zjavné, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá
jednotlivcom priznáva práva, a preto prvá podmienka týkajúca sa vzniku práva na náhradu škody
je splnená. Pokiaľ ide o druhú podmienku, podľa judikatúry SD EÚ dostatočne závažné porušenie
práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy členským štátom, pričom zložky,
ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej

právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva vnútroštátnym
orgánom. V každom prípade je porušenie práva Únie dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou SD EÚ v danej oblasti. Nakoniec, pokiaľ ide o tretiu podmienku vzniku zodpovednosti
štátu z dôvodu porušenia práva Únie, vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby overil, či existuje priama
príčinná súvislosť medzi uvedeným porušením čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a škodou, ktorá

vznikla jednotlivcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý mal nárok, ak by bol maximálny
týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný. Pracovník, ktorý ako hasič zamestnaný
v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora odpracoval priemerný týždenný pracovný
čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, sa
môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti (orgánov) dotknutého členského štátu s cieľom

získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia (porovnaj rozhodnutie SD EÚ
vo veci C-429/09, Günter Fuß v. Stadt Halle).

58. Aplikáciou vyššie uvedených zásad na konkrétne okolnosti prejednávaného prípadu konajúci súd
konštatuje, že žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru sa môže žalobou voči štátu

domáhať náhrady škody (nemajetkovej ujmy), ktorá mu mala vzniknúť nesprávnou transpozíciou čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku. Toto porušenie práva EÚ hodnotí
súd ako dostatočne závažné, keďže judikatúra SD EÚ v tomto smere je jednoznačná a dlhodobo
ustálená (pozri vyššie). Konajúcemu súdu preto zostávalo posúdiť, či bola splnená tretia podmienka
vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva EÚ, a to existencia

priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES do
vnútroštátneho právneho poriadku a ujmou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v dôsledku straty času na
odpočinok a na súkromné a rodinné aktivity.

59. Ako uviedol konajúci súd už vyššie, samotné porušenie práva EÚ spočívajúce v nesprávnej či

neúplnej transpozícii smernice do vnútroštátneho právneho poriadku ešte jednotlivcovi automaticky
nezakladá nárok na poskytnutie primeranej náhrady v peniazoch. Jednotlivcovi musí v priamej príčinnej
súvislosti s týmto porušením vzniknúť konkrétna škoda či nemajetková ujma. Dôkazné bremeno
ohľadom preukázania vzniku konkrétnej škody či nemajetkovej ujmy pritom zaťažovalo žalobcu, ktorý
z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky (a síce úspech v tomto

spore). Žalobca však toto svoje dôkazné bremeno neuniesol, naopak, z vykonaného dokazovania
vyplýva, že mu žiadna škoda (ujma) nevznikla.
60. Žalobca v konaní tvrdil, že v rozhodnom období troch rokov pred podaním žaloby odpracoval nad
rámec limitu určeného smernicou 2003/88/ES až 1122,4 hodín. Podľa žalobcu tak v každom jednomreferenčnom období (pri šesťmesačných referenčných obdobiach) hodnoty prevyšovali maximálnu
hranicu 48 hodín v priemere. Za účelom preukázania tohto svojho tvrdenia v konaní predložil prehľad
plánov služieb za obdobie rokov 2020-2023 z dochádzkového systému zamestnávateľa žalobcu. Keďže

žalovaný tento listinný dôkaz nespochybnil, súd z neho vychádzal. Zistil pritom, že v rozhodnom období
došlo k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného pracovného iba v dvoch referenčných
obdobiach, a to v druhom polroku 2020 a v prvom polroku 2021. Toto prekročenie bolo len veľmi mierne,
keďže priemerný týždenný pracovný čas žalobcu v druhom polroku 2020 predstavoval 48,80 hod. a v
prvom polroku 2021 predstavoval 49,67 hod. (pozri ods. 11 odôvodnenia tohto rozsudku).

61. Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu vychádzal súd zo šesťmesačného
referenčného obdobia (v zmysle čl. 16 a čl. 17 smernice 2003/88/ES), ktoré vo vzťahu k protipožiarnym
službám a službám civilnej ochrany smernica 2003/88/ES výslovne pripúšťa a ustanovenie § 86 ods.
1 zákona č. 315/2001 Z. z. výslovne stanovuje. Maximálny priemerný týždenný pracovný čas v zmysle
čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES sa v súlade s čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES počíta za

obdobie nepresahujúce štyri mesiace (tzv. referenčné obdobie), pričom v čl. 17 ods. 2, ods. 3 písm.
c) bod. iii) a ods. 5 smernice 2003/88/ES je umožnená odchýlka od tohto ustanovenia v prípade
nepretržitých činností spojených s potrebou nepretržitej služby ako sú napr. protipožiarne služby a
služby civilnej ochrany. Táto odchýlka spočíva v tom, že referenčné obdobie pre výpočet maximálneho
priemerného týždenného pracovného času nepresiahne šesť mesiacov. Uvedená odchýlka bola podľa

názoru konajúceho súdu prevzatá do ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z., v zmysle ktorého
nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Aj keď
zákonč.315/2001Z.z.nepoužívatúistúterminológiuakosmernica2003/88/ES,zobsahovéhohľadiska
nemôže ísť o nič iné, keďže ide o stanovenie obdobia, na ktoré sa rozpočítava (rozvrhuje) nerovnomerne
rozvrhnutý služobný čas príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Nerovnomerne rozvrhnutý

služobný čas pritom znamená práve to, že v určitých obdobiach (týždňov či mesiacov) služobný čas
príslušníkov prevyšuje určený služobný čas, zatiaľ čo v iných obdobiach je naopak nižší, aby potom
v priemere zodpovedal určenému služobnému času. To je aj presne význam štvor- či šesťmesačného
referenčného obdobia v zmysle čl. 16 písm. b) smernice 2003/88/ES.

62. Pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu súd ďalej nezohľadňoval
(neutralizoval) obdobie platenej dovolenky a obdobie pracovnej neschopnosti, keďže v zmysle čl. 16
písm. b) smernice 2003/88/ES sa doby platenej ročnej dovolenky a doby pracovnej neschopnosti
nezahŕňajú alebo sú pri výpočte priemeru neutrálne. Súd neprijal argumentáciu žalobcu v tejto
súvislosti, že slovenský zákonodarca dobrovoľne prijal pre príslušníkov Hasičského a záchranného

zboru výhodnejšiu právnu úpravu, keď podľa jeho názoru v § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zahrnul
do služobného času aj dovolenku či pracovnú neschopnosť. Táto argumentácia žalobcu je nesprávna
už len z toho prostého dôvodu, že samotný žalobca sa podanou žalobou dovoláva zodpovednosti
štátu za porušenie práva EÚ, a nie za porušenie vnútroštátneho práva. Právo EÚ pritom jednoznačne
stanovuje, že pri výpočte maximálneho priemerného týždenného pracovného času sa obdobie platenej

dovolenky a obdobie pracovnej neschopnosti nezohľadňuje (je neutrálne). Zo strany žalobcu ide takisto
o nepochopenie účelu predmetného ustanovenia § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. a systematiky
tohto zákona. Toto ustanovenie hovorí len toľko, že pre pracovnoprávne účely (napr. pre účely mzdy či
sociálneho zabezpečenia) sa ako vykonávanie štátnej služby posudzuje aj čas čerpania dovolenky či
dočasnej pracovnej neschopnosti. Toto ustanovenie v žiadnom prípade nehovorí, že čerpanie dovolenky

či dočasná pracovná neschopnosť je služobným časom, počas ktorého príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu (porovnaj § 85 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.). Konajúci súd
sa v tejto súvislosti v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou žalovaného, že je potrebné rozlišovať
medzi pracovným (služobným) časom a fondom pracovného (služobného) času.

63. Súd teda pri výpočte priemerného týždenného pracovného času žalobcu nezohľadňoval
(neutralizoval) obdobie platenej dovolenky, a to vrátane voľna z kolektívnej zmluvy (SVP) a dodatkovej
dovolenky (DOD), keďže aj tieto podľa názoru súdu napĺňali definíciu platenej ročnej dovolenky v zmysle
čl. 16 písm. b) v spojení s čl. 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Podľa názoru súdu je v tomto smere
nerozhodné,činároknaplatenúdovolenku(platenévoľno)vyplývazozákonaalebozkolektívnejzmluvy.

Ako pracovnú neschopnosť, ktorú súd pri výpočte takisto nezohľadňoval, súd posudzoval návštevu
lekára(LEK),dočasnúpráceneschopnosť(PN,karanténu,OČR,sprevádzaniečlenarodiny)adarovanie
krvi (tzv. voľno z dôvodu všeobecného občianskeho záujmu), keďže všetky tieto prípady obsahovo
napĺňajú pojem pracovná neschopnosť.64. Žalobca v rámci svojej argumentácie poukazoval na to, že až novelizačným zákonom č. 258/2024
Z. z. s účinnosťou od 01.11.2024 bolo ustanovenie § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. doplnené o nový

tretí odsek, ktorý výslovne ustanovuje šesťmesačné referenčné obdobie a ktorý výslovne uvádza, že
dovolenka a pracovná neschopnosť sa na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času
príslušníka nezohľadňujú. S takýmto právnym posúdením sa však súd z dôvodov uvedených vyššie
nestotožnil. Právna úprava účinná od 01.11.2024 podľa názoru súdu nie je zmenou existujúcej právnej
úpravy, ale výlučne jej precizovaním za účelom odstránenia existujúcich interpretačných problémov. To

potvrdzuje aj dôvodová správa k zákonu č. 258/2024 Z. z., v ktorej sa uvádza, že návrhom zákona sa
"spresňuje výpočet priemerného týždenného služobného času príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru a Horskej záchrannej služby".

65. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že k prekročeniu maximálneho priemerného týždenného
pracovnéhočasuvovzťahukžalobcovidošlolenvdvochreferenčnýchobdobiach,atovdruhompolroku

2020 a v prvom polroku 2021. Toto prekročenie bolo navyše len veľmi mierne, keďže priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu v týchto šesťmesačných obdobiach predstavoval 48,80 hod., resp. 49,67 hod.
Takéto mierne porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES trvajúce po takú krátku dobu podľa názoru
súdu nemohlo spôsobiť žalobcovi takú ujmu v jeho osobnostnej sfére (taký zásah do jeho práva na
súkromný a rodinný život), ktorá by bola vyjadriteľná v peniazoch. Z vykonaného dokazovania však

podľa názoru súdu vyplynulo, že žalobca neutrpel žiadnu nemajetkovú ujmu.

66. Do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka patrí aj právo
na ochranu súkromia. Súčasťou tohto práva je aj právo na rodinný život, t. j. právo na spolužitie
s inými osobami, najmä s členmi rodiny. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby

utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách. Ochrana
osobnosti vrátane práva na súkromný a rodinný život prináleží každej fyzickej osobe ako subjektu
práva. Občiansky zákonník v ustanovení § 13 neposkytuje ochranu osobnosti fyzickej osoby proti
akémukoľvek zásahu, ale len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený. Neoprávnený zásah musí byť
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby. Za neoprávnený nemožno považovať

zásah do osobnostnej sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva,
plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná obrana či krajná núdza). Privolenie fyzickej osoby na zásah takisto
vylučuje protiprávnosť zásahu, ale len vtedy, ak ide o osobnostné právo, ktorým možno disponovať.
Občianskoprávna ochrana osobnosti je založená na objektívnom zodpovednostnom princípe. Z toho
vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny predpoklad v podobe zavinenia toho,

kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
23.02.2011 sp. zn. 5 M Cdo 7/2010).

67. Zákon nepodáva výpočet konkrétnych foriem relevantných zásahov, stanovuje ale znaky správania
zasahujúceho do osobnosti: objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej

osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo
ohrozením osobnostných práv. Ak sú v konkrétnom prípade tieto znaky dané, má fyzická osoba právo
najmäsadomáhať,abysaupustiloodneoprávnenýchzásahovdoprávanaochranujejosobnosti,abysa
odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 28.06.2011 sp. zn. 2 Cdo 79/2011).

68. Satisfakčná žaloba je prostriedok ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je dosiahnutie
primeraného zadosťučinenia, resp. satisfakcie pre fyzickú osobu, ktorej osobnostné právo bolo
porušené, a to so zreteľom na to, že zásah obyčajne nemožno odčiniť obnovením pôvodného stavu.
Základným predpokladom pre priznanie primeraného zadosťučinenia je skutočnosť, že došlo k zásahu,

ktorý je objektívne spôsobilý privodiť dotknutej osobe ujmu na jej osobnostných právach. Pre priznanie
primeraného zadosťučinenia sa teda nevyžaduje existencia následkov zásahu a postačuje už len
samotná spôsobilosť privodiť ujmu na osobnostných právach (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
31.01.2011 sp. zn. 1 Cdo 113/2009).

69. V zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vzniká, ak by sa nezdalo postačujúce iné primerané zadosťučinenie, a to najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch sa tak poskytuje iba v prípade, ak došlo k neoprávnenému zásahudo osobnosti v značnej miere. Určujúcim je predovšetkým zistenie, že v konkrétnom prípade ide o
nemajetkovú ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzickej osoby, ktorú táto fyzická osoba najmä s
ohľadom na povahu, intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia nepriaznivého následku objektívne môže

pociťovať a prežívať ako závažnú. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch teda vzniká vtedy,
keď ostatné potencionálne satisfakčné inštrumenty na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov
protiprávneho zásahu do osobnostných práv nepostačujú. Pri zisťovaní miery, v akej bola zásahom
znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah
vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Túto mieru treba zisťovať dokazovaním

a posúdiť na základe poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Iba v prípade, ak sa dostatočne preukáže
reakcia svedčiaca o znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, môže byť fyzickej
osobe priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch musí mať súd preukázané, že sú tu reálne okolnosti nasvedčujúce tomu, že z
hľadiska intenzity, trvania a rozsahu neoprávneného zásahu v konkrétnom prípade nepostačuje morálne
zadosťučinenie.

70. Žalobca v tomto konaní síce tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na súkromný a rodinný
život, avšak v tomto smere neprodukoval žiadne konkrétne prostriedky procesného útoku, či už v
podobe konkrétnych skutkových tvrdení alebo v podobe dôkazov preukazujúcich existenciu negatívnych
dopadov do jeho osobnostnej sféry. Tvrdenia žalobcu o zásahu do jeho súkromia a rodinného života boli

ibavšeobecné(navyšeboliodslovadoslovaidentickéstvrdeniamiinýchžalobcovvobdobnýchsporoch
prebiehajúcich na súde). Žalobca v konaní predložil odborné články týkajúce sa dopadov práce hasiča
na jeho psychické a fyzické zdravie, tieto však bez ďalšieho nemohli preukázať objektívnu spôsobilosť
neoprávneného zásahu negatívne dopadnúť do osobnostnej sféry žalobcu. Z výsluchu žalobcu na
pojednávaní vyplýva, že je nespokojný s tým, že sa služobná pohotovosť nepočíta do fondu pracovného

času, v dôsledku čoho nie je adekvátne ohodnotená. Žalobca uviedol, že sa o tom bavili s kolegami
a dohodli sa, že podajú žaloby, aby sa to zmenilo, a to aj pre nových kolegov. Zároveň povedal, že
keby bola pracovná pohotovosť lepšie ohodnotená, tak by to vnímal inak. Na otázku zamestnankyne
žalovaného žalobca výslovne uviedol, že mu najviac vyhovuje práca rozvrhnutá na 24-hodinové služby
a že desať (!) služieb do mesiaca je podľa jeho názoru v poriadku, nechcel by slúžiť menej. Ide mu

teda najmä o to, aby bola pracovná pohotovosť posudzovaná ako pracovný čas a aby bola adekvátne
ohodnotená. Vo vzťahu k dopadom na jeho psychické a fyzické zdravie žalobca len vo všeobecnosti
uviedol, že sezónne pociťuje pracovnú preťaženosť, ktorá sa prejavuje bolesťami chrbta a krížov, a že po
24-hodinovej službe si potrebuje oddýchnuť a pospať si doma aspoň štyri hodiny. Vo vzťahu k rodinnému
životu žalobca uviedol len toľko, že má desaťmesačnú dcéru a že jeho manželka mu zatiaľ toleruje to,

že je na ňu každý tretí deň sama.

71. Z výsluchu žalobcu je teda zrejmé, že k žiadnemu zásahu do jeho súkromného a rodinného
života nedošlo. Žalobca v skutočnosti nechce pracovať menej - ak by naozaj odpracoval každý mesiac
desať 24-hodinových služieb, tak by jeho priemerný týždenný pracovný čas (približne 55 hodín) vysoko

presahoval maximálny priemerný týždenný pracovný čas stanovený v čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES (48 hodín). Žalobca je nespokojný najmä s tým, že pracovná pohotovosť (jej neaktívna časť) nie je
adekvátne ohodnotená. Ak by bola lepšie zaplatená, tak by to vnímal inak. Žalobca sa o tom radil so
svojimi kolegami, pričom sa dohodli, že si podajú žaloby. Z výsluchu žalobcu takisto nevyplynulo, že
by v dôsledku jeho pracovnej zaťaženosti trpel jeho súkromný či rodinný život. Žalobca v tomto smere

neprodukoval žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, ktoré by na to poukazovali. Skutočnosť, že manželka
žalobcujepočasjehoprítomnostivprácisamanavýchovuichspoločnéhodieťaťa,resp.žepopracovnej
záťaži pociťuje bolesť chrbta (bližšie nešpecifikovanú a nijako nepreukázanú), nevybočuje z rámcov
bežných dôsledkov zapojenia do pracovného procesu. Žalobca teda v konaní neuniesol svoje dôkazné
bremeno ohľadom preukázania skutočnosti, že neoprávnený zásah bol objektívne spôsobilý zasiahnuť

do jeho práva na súkromný a rodinný život. Naopak, na základe vykonaného dokazovania dospel súd
k jednoznačnému záveru, že žalobcovi v súvislosti s nesprávnou transpozíciou čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES nevznikla žiadna nemajetková ujma. Z uvedeného dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

72. Záverom konajúci súd len v krátkosti uvádza, že žalobca týmto spôsobom nemôže riešiť svoje

mzdové nároky, resp. svoju subjektívnu nespokojnosť s mzdovým ohodnotením neaktívnej časti
služobnej pohotovosti. Za týmto účelom mu právny poriadok priznáva iné právne prostriedky, najmä
kolektívne vyjednávanie v štátnej službe.73. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný,
mal by preto voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Keďže mu však v konaní žiadne trovy

nevznikli (zo spisu mu žiadne nevyplývajú), súd mu ich náhradu nepriznal (porovnaj judikát R 72/2018
uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Mestskom
súde Bratislava IV.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.