Uznesenie – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, July 28, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 24C/10/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123200465
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Benčová
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8123200465.6

Uznesenie

Okresný súd Prešov v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX, XXX XX D., proti
žalovanému: DS Service, s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 36 842 303, právne
zastúpený: 1. Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4D, 040 01 Košice,
IČO: 47 240 482, 2. JUDr. Kišeľak, s.r.o., so sídlom Weberova 8, 080 01 Prešov, IČO: 53 916 425,
za účasti intervenienta na strane žalovaného: Slovenská správa ciest, so sídlom Miletičova 19, 825 19

Bratislava, IČO: 00 33 28, IVSC Košice, so sídlom Kasárenské námestie 4, 040 01 Košice, o určenie
vlastníckeho práva, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie zastavuje.

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia.

III. Intervenientovi na strane žalovaného vo vzťahu k žalobcovi náhradu trov konanian e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 17.01.2023 domáhal určenia, že nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XXXX, katastrálne územie E., parcela registra C č. XXXX/X, o výmere 2298 m2,
druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a parcela registra C č. XXXX/XX o výmere 1034 m2, druh

pozemku zastavané plochy a nádvoria, patria do výlučného vlastníctva žalobcu.

2. Podaním doručeným súdu dňa 06.06.2024 žalovaný navrhol, aby súd prerušil konanie do skončenia
konania vedeného na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 8Co/10/2021, kde sa rieši právna
otázka, ktorá má zásadný význam pre skončenie konania sp. zn. 24C/10/2023. Rozsudkom Okresného
súdu Prešov sp. zn. 17C/57/2012 zo dňa 19.6.2020 súd určil, že predmetné nehnuteľnosti patria do

podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade (žalobca A. B. C.). Krajský súd v Prešove
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol. Následne bol predmetný rozsudok zrušený
v dovolacom konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.11.2023 sp. zn.
5Cdo/183/2022.

3. Uznesením č. k. 24C/10/2023-274 zo dňa 28.06.2024 súd konanie prerušil do právoplatného

skončenia konania vedeného na Krajskom súde v Prešove sp. zn. 7Co/4/2024, a to s poukazom na
to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 7Co/4/2024 sa rieši otázka, ktorá môže mať zásadný význam pre
rozhodnutie súdu.

4. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7Co/4/2024-781 zo dňa 8.4.2025 nadobudol právoplatnosť
dňa 23.5.2025.5. S ohľadom na výsledok konania vedeného na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 7Co/4/2024 a na
tunajšom súde pod sp. zn. 17C/57/2012 súd vyzval žalobcu, aby v stanovenej lehote zobral žalobu späť
alebo navrhol ďalší postup v konaní.

6. Podaním zo dňa 20.05.2025 žalobca vzal žalobu v celom rozsahu späť. Uviedol, že v zmysle
potvrdzujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Prešove bolo určené, že nehnuteľnosti (ktorých
vlastníctvo je predmetom tohto konania) patria do podielového spoluvlastníctva žalobcu, preto navrhol
konanie zastaviť. Zároveň navrhol, aby v zmysle § 257 CSP súd uplatnil moderačné oprávnenie,

podľa ktorého výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
Za dôvod hodný osobitného zreteľa označil to, že jeho žaloba bola opodstatnená a dôvodná až do
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a to, že v zmysle právoplatných rozhodnutí odvolacieho súdu
bol vždy vlastníkom predmetných nehnuteľností, preto bola jeho žaloba od počiatku dôvodná a správna.
Nemožno preto podľa žalobcu hovoriť o procesnom zavinení ani o úspechu žalovaného.

7. Vo vzťahu k späťvzatiu žaloby žalovaný uviedol, že so zastavením konania súhlasí, avšak žiada
priznať nárok na náhradu trov konania. Žalovaný uviedol, že nie je možné sa stotožniť s aplikáciou § 257
CSP, nakoľko žiadna výnimočnosť pre takýto postup nebola žalobcom preukázaná a ani preukázaná
nemôže byť. Žiadna skutočnosť podľa žalovaného žalobcu nenútila k podaniu žaloby (napríklad plynutie
premlčacej lehoty). Jedinou príčinou bola výlučne procesná nezodpovednosť žalobcu, a to od počiatku

súdneho sporu. Žalobca ako jeden zo žalovaných v súdnom spore vedenom pod sp. zn. 17C/57/2012
nesporne vedel nielen o rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 8Co/10/2021 z 28.2.2022, ale aj
o dovolaní podanom B. C. voči tomuto rozhodnutiu. Ani vedomosť o podanom mimoriadnom opravnom
prostriedku nebránila žalobcovi v tom, aby podal svoju „prvú“ žalobu, o ktorej sa viedlo konanie
20C/48/2022, a neskôr aj svoju „druhú“ žalobu, o ktorej súd koná v tomto konaní. Ďalej poukázal na

konkrétne procesné úkony žalobcu v konaní, ktorými podľa žalovaného zavinil trovy konania, a ktorými
sám zadal príčinu pre procesnú nevyhnutnosť späťvzatia žaloby v tomto konaní. Podľa žalovaného,
žalobca ako dominul litis určuje, či podá žalobu, za akého stavu a či v konaní pokračuje. Je to preto
výlučne žalobca, ktorý zodpovedá za to, že podá žalobu za stavu, keď táto nie je vôbec nutná, dôvodná
ani opodstatnená, keďže o jeho totožnom nároku, len v inom rozsahu sa súbežne vedie iné súdne

konanie. Zároveň poukázal na to, že pre aplikáciu § 257 CSP neexistujú ani žiadne sociálne dôvody,
keďže žalobcove majetkové pomery úhradu trov konania umožňujú.

8. Podľa § 144 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), žalobca môže vziať

žalobu späť.

9. Podľa § 145 ods. 1 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví.

10. Podľa § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych

dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu
žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie.

11. Podľa § 146 ods. 2 CSP, súhlas žalovaného je potrebný vždy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu
medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

12. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení
žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pán sporu), ktorý má právo procesnými
úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho
konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania).

13. Späťvzatie žaloby, je zákonom dovolený a predpokladaný postup, ktorý je prirodzeným dôsledkom
racionálnej úvahy žalobcu, pána sporu, ktorý žalobca môže uplatniť v rámci svojho dispozičného
oprávnenia, pričom Civilný sporový poriadok predpokladá (§ 370 CSP), že tak môže urobiť až do
rozhodnutiaodvolaciehosúdu,aksamujaví,žesožalobounebudeúspešný.Takémutopostupužalobcu

nie je možné zabrániť. Zabrániť dôsledkom takéhoto konania zo strany žalobcu je možné len vtedy, ak
by tu boli také vážne dôvody na strane žalovaného, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Musí ísť o také
vážne dôvody, ktoré potláčajú aj základnú zásadu dispozičného oprávnenia žalobcu nakladať s vecou.
O takýto prípad by sa malo jednať vtedy, ak by bez rozhodnutia vo veci samej ostali vzájomné právaa povinnosti strán sporu, a to najmä žalovaného neisté, sporné, porušené a bez meritórneho rozhodnutia
by nedošlo k ich náprave alebo k nastoleniu stavu právnej istoty.

14. S ohľadom na tieto východiská a na súhlas žalovaného so zastavením konania súd rozhodol tak,
že konanie v zmysle § 145 CSP zastavil.

15. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

16. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

17. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

18. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, súd sa nestotožnil s návrhom žalobcu o tom, aby súd
v danej veci v zmysle § 257 CSP náhradu trov konania nepriznal.

19. Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je

doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania,
ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.
K zastaveniu konania môže dôjsť z rôznych procesných dôvodov (napríklad pre nezaplatenie súdneho
poplatku, pre nedostatok podmienok konania, z dôvodu späťvzatia návrhu alebo žaloby a pod.). Pri
zastavenísporovéhokonaniajepotomprevyriešenieotázkynáhradynákladovkonaniakľúčovézistenie,

či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium
procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým,
čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú
žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom

rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť,
a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu); v takomto
prípade nesie zodpovednosť na zastavení konania žalobca v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je
správanie účastníka konania, teda jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu, čo zodpovedá aj
ustálenej judikatúre (viď R 49/1993, tiež bod 15 nálezu ÚS SR sp.zn. I. ÚS 196/09).

20. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§255 CSP) aj
zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila
vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani

výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne a výklad týchto podmienok ponecháva na
súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Ustanovenie §
257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle
svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť

trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je
naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/70/2023 zo dňa 28.8.2024).

21.Vzmyslecitovanýchzáverovsúdnychautorítmalsúdzato,ževdanejvecižalobcazavinilzastavenie

konania tým, že zobral žalobu späť bez toho, aby žalovaný dal na späťvzatie žaloby dôvod, čím procesne
zavinil zastavenie konania.

22. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu o tom, že žaloba bola od počiatku dôvodná a podaná správne, súd má
za to, že rozhodujúca pre posúdenie nároku na náhradu trov konania nie je tá okolnosť, či by žaloba

bola vyhodnotená ako dôvodná, ale tá okolnosť, či žalovaný svojim správaním dal pre späťvzatie žaloby
dôvod. Z obsahu vyjadrení strán sporu vyplýva, že žalovaný takýto dôvod pre späťvzatie rozhodne
nezaložil a k späťvzatiu žaloby došlo iba v dôsledku racionálnej úvahy žalobcu, ktorý sa výsledkom
konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 7Co/4/2024 cíti byť uspokojený aj v tomto konaní.23. Na podporu argumentácie súd naviac poukazuje na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v uznesení č.k. 7MCdo/4/2010 zo dňa 14.9.2011, v ktorom uviedol, že „späťvzatie žaloby ako
procesnoprávny úkon (§ 41 O.s.p.) je prejavom autonómnej vôle žalobcu s ktorým procesné normy

spájajú ukončenie súdneho konania; teda je takou subjektívnou (zavinenou) skutočnosťou, ktorá
bezprostredne vedie k zastaveniu konania. Ak žalobca vezme žalobu späť a nejedná sa o prípad podľa
§ 146 ods. 2, vety druhej O.s.p., z procesného hľadiska platí, že zavinil zastavenie konania a preto
je povinný nahradiť žalovanému trovy konania (viď R 49/1993). Vnútorná pohnútka žalobcu vedúca
k späťvzatiu žaloby nezbavuje procesnej zodpovednosti žalobcu na zastavení konania.“

24. Intervenientovi na strane žalovaného súd náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznal vzhľadom
k tomu, že žiadne trovy mu z obsahu spisu nevyplývajú.

25. S ohľadom na všetko vyššie uvedené preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho
súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.