Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 28, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/47/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418201654
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1418201654.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobkyne: V.. P. N. Z. V. E.
Y. M. Á. , N. F.P. X.XX.XXXX, C. A. A., W. D. Č.. XXXX/XX A., zastúpená DLMU Gabriško s.r.o., IČO:
47 236 469, Bratislava, Cukrová č. 14, za ktorú koná JUDr. Juraj Gabriško, proti žalovanému: Hlavné
mesto Slovenskej republiky Bratislava, IČO: 00 603 481, Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, za účasti
intervenienta na strane žalovaného: Mestská časť Bratislava-Dúbravka, IČO: 00 603 406, Bratislava,
Žatevná č. 2, zastúpená JUDr. Ľuboslav Kašuba, advokát, Bratislava, Na vŕšku č. 1, o určenie práva
zodpovedajúcehovecnémubremenu,naodvolaniežalobkyneprotirozsudkuMestskéhosúduBratislava

IV (vo veci Okresného súdu Bratislava IV) zo dňa 20. apríla 2023, č. k. 9 C 19/2018-353, v znení
opravného uznesenia zo dňa 5. marca 2024, č. k. B4-9 C 19/2018-404, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV (vo veci Okresného súdu Bratislava IV) zo dňa zo dňa 20.
apríla 2023, č. k. 9 C 19/2018-353, v znení opravného uznesenia zo dňa 5. marca 2024,
č. k. B4-9 C 19/2018-404, p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému a intervenientovi na strane žalovaného p r i z n á v a každému nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 20.4.2023, č. k. 9 C 19/2018-353, v znení opravného uznesenia zo dňa
5.3.2024, č. k. B4-9 C 19/2018-404, súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne a žalovanému a
intervenientovi na strane žalovaného priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu. Rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 130 ods. 1, § 134 ods. 1, § 151o ods. 1, §
151n ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4b ods. 1
zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) a § 52 ods. 2 zákona č. 8/2009
Z. z. o cestnej premávke (ďalej aj „cestný zákon“ alebo „zákon o cestnej premávke“). V odôvodnení

uviedol, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že ako vlastníčka nehnuteľností vedených na LV č. XXXX,
K.. Ú.. F., Y. A. - V.. Č.. F., okres Bratislava IV - rodinného domu súpisné č. XXXX postaveného na
parc. CKN č. XXXX/X a pozemkov parc. CKN č.XXXX/X - záhrady o výmere 76 m2, parc. CKN
č. XXXX/X - zast. plochy a nádvoria o výmere 114 m2 a parc. CKN č. XXXX/X - záhrady o výmere
72 m2, má právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v práve prechodu a práve prejazdu
motorových vozidiel na úkor vlastníka pozemku parc. CKN č. XXXX, vedeného na LV č. XXX M. K.. Ú..
F., Y. A., V.. Č.. F., okres Bratislava IV, ako je vymedzené v geometrickom pláne č. XXXX/XXXX, zo dňa

5.3.2018, vyhotovenom geodetom Ing. W. V., čomu zodpovedá diel č. X o výmere 171 m2 a náhrady trov
konania. Žalobu odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností vedených
na LV č. XXXX nachádzajúcich sa v k. ú. F.. Nadobudla ich na základe kúpnych zmlúv zapísaných
do katastra nehnuteľností vkladmi pod č. M.-XXXX/XXXX, zo dňa 30.6.2000 a pod č. M.-XXXX/XX,zo dňa 16.12.2005. Teda vlastní ich už viac ako desať rokov (konkrétne 18 a 13 rokov). Žalovaný
je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti priamo susediacej s jej nehnuteľnosťami - pozemku parc. č.
XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 3850 m2, vedeného na LV č. XXX. Táto parcela v

súčasnosti slúži ako park, sú na nej len voľne nasadené dreviny a cez túto parcelu prechádza aj
miestna komunikácia, ktorá tvorí jedinú prístupovú komunikáciu na jej nehnuteľnosti. K jej rodinnému
domu, na jej dvor a do garáže, vedie vzhľadom na jeho polohu jediná prístupová cesta po miestnej
komunikácii, ktorá vedie po okraji parcely CKN č. XXXX vo vlastníctve žalovaného a vyúsťuje na
hlavnú cestu nachádzajúcu sa na parc. CKN č. XXXX/X P. Č.. XXXX/X (cestné spojenie Ž. - T.É.).

Žiadna iná prístupová cesta motorovým vozidlom k jej nehnuteľnostiam nevedie, nikdy ani neviedla a
nie je vzhľadom na priestorové usporiadanie ani možná, nakoľko z opačnej strany ňou vlastnených
nehnuteľností sa nachádzajú záhrady a rodinný dom vo vlastníctve iných fyzických osôb. Žalobkyňa v
žalobe ďalej uviedla, že v septembri 2017 Mestská časť Bratislava-Dúbravka, z jej bližšie neznámeho
dôvodu a titulu, svojvoľne osadila na predmetnej miestnej komunikácii tvoriacej hranicu medzi jej
nehnuteľnosťami a parcelou žalovaného CKN č. XXXX (komunikácia sa nachádza na parc. č. XXXX)

železné zábrany, ktoré neskôr vymenila za zábrany kamenné. Tieto zábrany jej znemožňujú akýkoľvek
iný ako peší prechod cez komunikáciu na hranicu jej parciel a parc. CKN č. XXXX vo vlastníctve
žalovaného. Uvedeným konaním jej Mestská časť Bratislava-Dúbravka fakticky znemožnila vjazd a
prejazd akéhokoľvek vozidla po uvedenej komunikácii. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetná miestna
komunikácia tvorí jedinú prístupovú cestu k jej nehnuteľnostiam - do dvora a garáže jej domu, stratila v

dôsledku takéhoto konania mestskej časti akúkoľvek možnosť dostať sa na jej nehnuteľnosti motorovým
vozidlom. Mestská časť Bratislava-Dúbravka svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že komunikácia nie je
určená pre motorové vozidlá. Žalobkyňa uviedla, že je invalidnou dôchodkyňou a prístup motorovým
vozidlom do jej domu je pre ňu úplnou nevyhnutnosťou. Mestská časť Bratislava-Dúbravka jej na jej
opakované sťažnosti uviedla, že nehnuteľnosť nie je v jej vlastníctve, ale vo vlastníctve žalovaného.

V nadväznosti na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.1.2018, č. k. 7 Co 4/2018-79, si
nechala vyhotoviť geometrický plán, v ktorom je presne zachytená časť nehnuteľnosti parc. č. XXXX,
na ktorej žiada vyznačiť vecné bremeno - právo prejazdu cez parcelu. Žalobkyňa ďalej uviedla, že na
prístup na ňou vlastnené nehnuteľnosti dlhodobo a pokojne využívala miestnu komunikáciu - parc. č.
XXXX viac ako 10 rokov, bez akéhokoľvek rušenia žalovaným a nikto jej právo nespochybňoval, a to

až do momentu, kedy mestská časť nainštalovala na parc. CKN č. XXXX sporné zábrany. Uvedené
právo vjazdu a prejazdu motorovým vozidlom realizovala v dobrej viere (dobromyseľne), nakoľko bolo
evidentné a logické, že sa jedná o jedinú komunikáciu, ktorá zabezpečuje prístup k jej nehnuteľnostiam
a nakoľko bola presvedčená, že miestna komunikácia, ktorá vedie k jej nehnuteľnostiam je určená
práve na prístup k nehnuteľnostiam v zástavbe popri miestnej komunikácii. Predmetné nehnuteľnosti a

komunikácia boli nerušene, dlhodobo a v dobrej viere užívané aj jej právnym predchodcom - bývalým
vlastníkom jej nehnuteľností.
1.2. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že podľa územnoplánovacej informácie vyhotovenej k žiadosti
žalobkyne zo dňa 19.3.2018, kde žalovaného vyzvala k súčinnosti pri uzavretí vkladuschopnej listiny
na zápis práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva prechodu a prejazdu cez pozemok

reg. ,,C“ parc. č. XXXX, podľa priloženého geometrického plánu č. XXXX je parc. č. XXXX súčasťou
územia, pre ktorý Územný plán Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, rok 2007, stanovuje
funkčné využitie územia: viacpodlažná zástavba obytného územia, č. funkcie XXX. V stanovisku je
výslovne uvedené, že v súčasnosti sa na predmetnom úseku parcely nachádza chodník. V stanovisku
oddelenia dopravného inžinierstva sa uvádza, že záujmová časť parcely, na ktorej má byť zriadené

vecné bremeno, je tvorená čiastočne chodníkom pre peších vedeným od existujúcich bytových domov
k D. ulici a čiastočne zeleňou. Ďalej je v stanovisku uvedené, že záujmová časť parcely nie je
prístupovou komunikáciou s parametrami a technickým riešením určeným na prejazd vozidiel. V
prípade prejazdu by dochádzalo ku kolízii s chodcami. V ďalšom žalovaný poukazoval na základné
predpoklady vydržania, ktorými sú: spôsobilý predmet vydržania, spôsobilý subjekt, oprávnenosť držby,

dobromyseľnosť vydržateľa, nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Žalovaná
však nespĺňa štyri z nich. Predmetný pozemok nie je predmetom spôsobilým pre vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva prechodu a prejazdu z dôvodu, že záujmová časť daného
pozemku je chodníkom. Podľa vyjadrenia Mestská časť Bratislava-Dúbravka zo dňa 14.9.2018, na
pozemku parc. č. XXXX sa nachádza vnútroblokový chodník, ktorý neslúži miestnej doprave, nie je

tak stavebne a konštrukčne stavaný a nie je zaradený do sietí miestnych komunikácií. Na to, aby sa
o miestnu komunikáciu jednalo, musela by komunikácia slúžiť miestnej doprave a zároveň by musela
byť zaradená do sietí ciest, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ďalej uviedol, že
iní účastníci cestnej premávky než chodci nesmú chodník používať. Vo vyjadrení mestskej časti jeďalej uvedené, že udeľovať povolenie na jazdu motorovým vozidlom po chodníku je podľa zákona
č. 135/1961 Zb. vo výlučnej právomoci cestného správneho orgánu. Zopakoval, že žalobou dotknutá
časť parcely č. XXXX je chodníkom, ktorý môžu chodci užívať voľne bez obmedzení. Predmetný

pozemok v rozsahu vyznačenom v geometrickom pláne nie je spôsobilým predmetom pre vydržanie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Druhým a tretím absentujúcim predpokladom vydržania
je oprávnenosť držby a preukázanie jej dobromyseľnosti. Tvrdenie žalobkyne, ktorá bez akéhokoľvek
ďalšieho zdôvodnenia zdôrazňuje, že prístup na ňou vlastnené nehnuteľnosti dlhodobo a pokojne
využívala bez spochybňovania jej práva a rušenia zo strany žalovaného, až pokým sa neosadili zábrany

a že právo vjazdu a prejazdu realizovala dobromyseľne, nakoľko podľa nej je evidentné a logické, že sa
jednalookomunikáciu,ktorájeurčenánazabezpečenieprístupukjejnehnuteľnostiam,jenedostatočné.
Žalobkyňa v žalobe neuviedla žiadny dôvod, ktorý by mohol byť len domnelým, avšak dostatočne
preukazujúcim, že žalobkyňa sa oprávnene môže domnievať, že je držiteľkou práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu. Žalovaný sa stotožnil s argumentáciou Mestskej časti Bratislava-Dúbravka v tom,
že je nemysliteľné, aby ktokoľvek svojvoľným porušovaním dopravných predpisov po 10-tich rokoch

(v tomto prípade zákazu jazdy motorovým vozidlom po chodníku) získal či už právo prejazdu, alebo
akékoľvek iné právo. Pretože žalobkyňa dobromyseľnosť a oprávnenosť držby nepreukázala, nie je
možné, aby preukázala poslednú podmienku vydržania, ktorou je nepretržitosť oprávnenej držby počas
celej zákonom stanovenej doby.
1.3. Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že na základe § 52 ods. 2 zák. č. 8/2009 Z. z. o

cestnej premávke, iní účastníci cestnej premávky než chodci nesmú chodník používať. To neplatí, ak
dopravnou značkou alebo dopravným zariadením je určené inak. Zákon teda nekladie prekážku k tomu,
aby bola udelená z tohto pravidla výnimka. Tvrdenie žalovaného o tom, že považuje za
dostatočne preukázané, že žalobou dotknutá časť parcely č. XXXX je chodníkom, neobstojí, nakoľko
konštatovanie opreté o nezáväzné stanovisko Mestskej časti Bratislava-Dúbravka nemôže záväzne

určiť, či parc. č. XXXX je chodníkom, alebo ním nie je. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného v tom, že nie
je časť parc. č. XXXX spôsobilým predmetom pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
- práva prechodu a prejazdu. Jednak preto, že keby sa skutočne jednalo o chodník, tento je spôsobilým
predmetom na vydržanie a jednak preto, že podľa § 52 cestného zákona je možné
povoliť používanie chodníka aj iným osobám než výlučne chodcom. Ak by sa aj jednalo o chodník, je

možné výnimočne a vo výnimočných situáciách povoliť prejazd vozidla cez takúto komunikáciu. Takouto
výnimočnou situáciou by mal byť aj stav, kedy sa s vozidlom nemôže dostať k jej pozemku a dom inak,
než prejazdom cez časť parc. č. XXXX, obzvlášť, keď je invalidný dôchodca a odkázaná na dopravu
motorovým vozidlom. Žalobkyňa ďalej uviedla, že jej presvedčenie, že vykonáva právo zodpovedajúce
vecnému bremenu právom vychádza jednak z jej subjektívneho presvedčenia, ako aj zo skutočnosti,

že nikdy pred osadením zábran na začiatok komunikácie na parc. č. XXXX nebola vo výkone práva
prejazdu rušená ani upozornená zo strany orgánov správy ciest alebo dopravnou políciou. Samotná
komunikácia nebola nikdy osadená dopravnou značkou, ktorá by zakazovala prejazd, ani takou, ktorá
by upozorňovala na skutočnosť, že sa jedná o chodník a nie je možné naň vozidlom vojsť. Je to jediná
prístupová komunikácia, ktorá vedie k jej nehnuteľnostiam. Má za to, že sa mohla oprávnene domnievať,

že má právo prejazdu cez spornú parc. č. XXXX, nakoľko: technický stav komunikácie to dovoľoval, zo
strany vlastníka komunikácie parc. č. XXXX a ani zo strany Mestskej časti Bratislava-Dúbravka, ani zo
strany iných orgánov, až do doby osadenia zábran, nedošlo k zamedzeniu prejazdu cez komunikáciu.
Oblasť nikdy nebola označená ako pešia zóna, nikdy nebola zo strany príslušných orgánov pokutovaná,
zastavená ani upozornená, že sa jedná o chodník, na ktorý je zákaz vjazdu motorovým vozidlom,

žalovaný, Mestská časť Bratislava-Dúbravka, ani iné orgány situáciu neriešili, do osadenia zábran ani
nemala možnosť identifikovať, že by prejazd vozidlom bol zakázaný. Trvá na tom, že v danom prípade sa
nejedná o chodník. Žalovaný nepredložil relevantný dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že sa jedná o chodník.
Žalobkyňa zopakovala, že aj v prípade, že by sa jednalo o chodník, neznamená to automaticky,
že by nemohol byť povolený prejazd cez túto komunikáciu. Práve tým, že niekto 10 rokov nerušene

vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu v dobrej viere, že mu toto právo patrí, ho môže
nadobudnúť vydržaním.
1.4. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že s výkladom § 52 ods. 2 zákona o cestnej premávke žalobkyne
nesúhlasí.Trvánatom,žedanýmustanovenímjevýslovnezakázané,abyiníúčastnícicestnejpremávky
než chodci mohli chodník používať. Aj keď vodič má podľa ustanovenia § 52 ods. 2 a § 25 ods. 1

písm. q) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke právo vyjsť na chodník a zaparkovať na ňom za
predpokladu, že pre chodcov ponechá voľný priestor o šírke minimálne 1,5 m, stále platí, že prejazd a
jazda po chodníku nie sú povolené. Táto skutočnosť vyplýva priamo zo zákona, preto ju netreba pred
chodníkom osobitnými značkami označovať. Žalovaný poukázal na to, že právo cestného správnehoorgánu udeľovať povolenie na vjazd motorovým vozidlom na chodník je stanovené zákonom č. 135/1961
Zb. o pozemných komunikáciách, a preto je úplne irelevantné, či stanovisko mestskej časti záväzné
je alebo nie je. Žalovaný k vyjadreniu priložil aj snímku Ž. ulice, z ktorej je zrejmé, že žalobkyňa v

rozpore s už uvedenými skutočnosťami jazdila motorovým vozidlom nielen po vnútroblokovom chodníku
- W., ale pravidelne v rozpore s právnymi predpismi realizovala aj prejazd cez chodník vedúci pozdĺž
Ž. ulici. Ďalej žalovaný poukázal na to, že právomoc rozhodnúť o pripájaní pozemných komunikácii,
zriaďovaní vjazdov z cesty alebo miestnej komunikácie na susedné nehnuteľnosti, o úpravách alebo
zrušení pripojenia pozemných komunikácii a vjazdov z cesty alebo miestnej komunikácie na susedné

nehnuteľnosti s ohľadom na ochranu dotknutej pozemnej komunikácie a na bezpečnosť premávky,
má podľa § 3b zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách príslušný cestný správny orgán.
Na základe daného ustanovenia žalovaný tvrdí, že súd má v danom prípade právomoc preskúmavať
až zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby za podmienky, že pred
právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia boli vyčerpané všetky riadne opravné prostriedky (§ 6 ods. 1 a §
7 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z. z.). Označovanie skutočnosti, že dotknutá časť pozemku reg. „C“ parc.

č. XXXX je chodníkom, za fakt, ktorý neobstojí, nakoľko sa opiera len o nezáväzné stanovisko Mestskej
časti Bratislava-Dúbravka, je nesprávne. Žalovaný poukázal na ďalšie dve listiny ním doložené do spisu,
územnoplánovaciu informáciu zo dňa 11.9.2018 a stanovisko oddelenia dopravného inžinierstva zo dňa
24.8.2018. Z daných listín rovnako vyplýva, že časť pozemku registra „C“ parc. č. XXXX je chodníkom,
pričom súčasťou stanoviska oddelenia dopravného inžinierstva je aj výslovné odporúčanie vyžiadať si k

predmetnejproblematikestanoviskoMestskejčastiBratislava-Dúbravkaatiežupozornenie,ževprípade
odsúhlasenia možnosti príjazdu na daný pozemok bude potrebné dotknutý chodník stavebne upraviť.
Nakoľko je zrejmé, že pre zmenu využívania vnútroblokového chodníka na W. ulici a chodníka pozdĺž Ž.
ulici je potrebné povolenie cestného správneho orgánu, žalovaný požiadal o vyjadrenie sekciu dopravy,
oddelenie dopravy, ktorej je výkon štátnej správy tohto orgánu zverený. Informoval sa, či eviduje žiadosť

o povolenie prejazdu motorovým vozidlom cez dotknutú časť pozemku registra „C“ parc. č. XXXX, K..
Ú.. F.. Sekcia dopravy žalovanému odpovedala, že žiadosť o povolenie prejazdu cez daný pozemok
neeviduje. Námietku žalobkyne o tom, že chodník je spôsobilým predmetom pre vydržanie práva
vecného bremena žalovaný prijal. Avšak poukázal na to, že nesmie ísť o právo zodpovedajúce vecnému
bremenu, spočívajúce v práve prechodu a prejazdu motorovým vozidlom, vykonávané v rozpore s

platnými právnymi predpismi. Argumentáciu žalobkyne o tom, že vybudovanie prístupovej komunikácie
k jej rodinnému domu je v kompetencii príslušného cestného správneho orgánu, a preto nie je to ona,
kto má znášať náklady na jej výstavbu, žalovaný rozporoval a poukázal na to, že samotná žalobkyňa
v súdnom konaní nepreukázala, akým spôsobom bol prístup k jej nehnuteľnostiam zabezpečený v
stavebnom povolení a kolaudačnom rozhodnutí. Uvedené dokumenty žalobkyňa do spisu nezaložila,

napriek tomu, že vo svojich vyjadreniach sa na ne odvoláva. V nadväznosti na túto skutočnosť žalovaný
citoval časť vyjadrenia mestskej časti, ktorá sa k danej skutočnosti vyjadrila takto: „Všetci vlastníci parciel
nachádzajúcich sa medzi vnútroblokovým chodníkom na W. ulici a ulici W. mali zabezpečený prístup
k svojim nehnuteľnostiam z miestnej komunikácie W.. Niektorí z nich si však na pozemkoch postavili
dve nehnuteľnosti, z ktorých potom jednu následne predali, pozemky geometricky rozdelili a tí, ktorí

si ponechali nehnuteľnosť vyúsťujúcu na vnútroblokový chodník - W. si na odpredaných pozemkoch
zriadili právo prechodu a prejazdu na ulicu W.. Vlastníci, ktorí si zriadili vchod zo strany vnútroblokového
chodníka si následne začali dlažbami rozširovať tento chodník osadzovaním dlažby, ako aj nepovoleným
osekaním obrubníka na komunikáciu, kde tento chodník vyúsťuje. Žalobkyňa má zabezpečený prístup
k svojej nehnuteľnosti. Tak, ako aj konštatoval Krajský súd v Bratislave, skutočnosť, že je držiteľkou

ZŤP nemá vplyv na zriadenie vecného bremena. Na toto by nemala vplyv ani skutočnosť, ak by bola
žalobkyňa imobilná, čo nie je. Mestská časť žalobkyni navrhovala, aby si so súhlasom hlavného mesta
vybudovalariadnuprístupovúkomunikáciuksvojejnehnuteľnostizapodmienkysamostatnéhochodníka
pre chodcov, čo však odmietla.“
1.5. Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že hoci zákon vo všeobecnosti zakazuje používanie chodníka pre

iných účastníkov cestnej premávky ako pre chodcov, nie je tento zákon paušálny a umožňuje viaceré
výnimky (napríklad pre cyklistov a podobne). Napriek všeobecnému zákazu používať chodník pre iných
účastníkov cestnej premávky ako sú chodci, zákon sám rozoznáva výnimočné situácie, počas ktorých
tento zákaz neplatí. Za takýto je potrebné považovať aj prípad, kedy sa osoba ZŤP potrebuje dostať do
svojhodomuceztakútokomunikáciu,nakoľkožiadnaináprístupovácestaneexistuje.Navyšežalobkyňa

má za to, že záujem chránený zákonom č. 8/2009 Z. z. - teda udržiavanie bezpečnosti a schodnosti
chodníkov, neprevyšuje záujem žalobkyne ako osoby zdravotne znevýhodnenej na vjazd do vlastnej
nehnuteľnosti. Žalobkyňa používa túto komunikáciu iba občasne, spravidla 2 x za deň, a teda nebude
slúžiť bežnej doprave ako iné frekventované cesty. Nehnuteľnosť odkúpila v roku 2000od pôvodného vlastníka a nebola informovaná o tom, že by išlo o pozemok, ktorý bol účelovo rozdelený
a ani o tom, že nie je možné sa vozidlom do domu a garáže dostať.
1.6. Intervient, ktorého vstup do konania súd pripustil dňa 2.12.2019, vo vyjadrení uviedol, že žalobkyňa

na argument žalovaného o tom, že zákon o cestnej premávke výslovne zakazuje, aby iní účastníci
cestnej premávky než chodci mohli chodník používať, okrem prípadu uvedeného v § 52 ods. 2 zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, a hrozí na úzkom chodníku bezprostredné ohrozenie chodcov
argumentuje tým, že používa túto komunikáciu (poznámka intervenienta: nejedná sa o komunikáciu)
len občasne, spravidla 2 x za deň, a teda nebude slúžiť bežnej doprave ako iné frekventovanejšie

cesty, a preto možnosť akéhokoľvek stretu je minimálna, pričom v prípade chodcov na komunikácií by
počkala, kým nebude chodník prázdny, nie je dôvodom na zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu. Ak by aj takéto vecné bremeno súd zriadil, chodník by začali využívať aj ďalšie osoby, ktoré
vlastnia nehnuteľnosť susediacu s týmto chodníkom, ako sa to aj v tomto prípade už stalo, prípadne
by sa domáhali aj oni určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu súdom. Potom by súd nemal
inú možnosť, ako v rovnakom prípade, postupovať a rozhodnúť v rámci právnej istoty totožne ako

v prvom prípade. Týmto by sa vytvoril nepochybne precedens, na základe ktorého by porušovaním
zákona o cestnej premávke, navyše po chodníku, ktorý nie je konštrukčne ani rozmerovo vyhovujúcim
na jazdu motorovými vozidlami, muselo byť zriadené aj týmto osobám právo prejazdu a tým právo
oficiálne porušovať zákon. Žalobkyňa sa domáha prejazdu po vnútro-blokovom chodníku, ktorý nie je
stavaný konštrukčne a ani stavebne pre jazdu motorovými vozidlami a nemá ani požadovanú šírku.

Možno sa len domnievať, že to bola žalobkyňa, ktorá neoprávneným vyliatím betónu na pozemok
žalovaného a na zeleň, ktorú má v správe intervenient, si rozšírila chodník tak, aby mohla vôbec po
ňom jazdiť. V prílohe priložil fotodokumentáciu neoprávneného rozšírenia chodníka vyliatím betónového
pásu od Ž. ulice po bránu žalobkyne, taktiež fotodokumentáciu svedčiacu o tom, že niekto už začal
poškodzovať obrubník zo Ž. ulice smerom na vnútroblokový chodník W. smerujúci k žalobkyni tak,

aby bol vjazd z ulice Ž. na chodník pohodlnejší. Pokiaľ žalobkyňa vo svojom vyjadrení poukázala na
vybudované vjazdy do rodinného domu zo Ž. ulice, intervenient uviedol, že majitelia týchto nehnuteľností
po chodníku nejazdia, ale chodník len kolmo prechádzajú, čo je rozdiel. Takto mal zabezpečený
prístup pri vydávaní stavebného povolenia aj rodinný dom na adrese W. D. Č.. XX P. W. D. Č.. XX/
B, ktorý je vo vlastníctve žalobkyne. Ak by stavebník pri výstavbe týchto rodinných domov nemal

prístup z komunikácie, nikdy by nedostal stavebné povolenie. Pri vydávaní stavebného povolenia sa
stavebné úrady riadia nielen stavebným zákonom, ale aj platnými vykonávacími predpismi o technických
požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s
obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie. Nakoľko na rodinný dom žalobkyne bolo právoplatne
vydané kolaudačné rozhodnutie ObÚŽP Bratislava IV, Karloveská 2, Bratislava, dňa 9.3.1995 a v tom

časemestskáčasťnemalastavebnýúrad,nemoholdoložiťspisstavebnéhoúradu,týkajúcisarodinného
domu žalobkyne. O skutočnosti, že pôvodný stavebník rodinného domu žalobkyne deklaroval vstup k
nemu z ulice W. D., svedčí aj vydané rozhodnutie mestskej časti o určení súpisného a orientačného
čísla č. OR/1372/95/KOL, zo dňa 21.3.1995, keď bolo vydané na adresu W. D. Č.. XX/B. Poukázal na
to, že v zmysle § 47 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb sa stavba musí navrhovať tak, aby bola prístupná

z cesty, miestnej komunikácie alebo z účelovej komunikácie. Vnútroblokový chodník W. však nie je ani
cestou ani miestnou komunikáciou a ani účelovou komunikáciou. Stavebník dostal stavebné povolenie,
nakoľko musel deklarovať vstup do rodinného domu z ulice W. D., o čom svedčí jeho adresa: W. D. XX/
B. K námietke žalobkyne, ktorou poukazuje na § 15 ods. 1 písm. a/ a f/ zákona
č. 314/2001 Z. z. a na to, že obec je povinná vypracovať a viesť dokumentáciu ochrany pred požiarmi

a taktiež na povinnosť označovať a trvalo udržiavať voľné nástupné plochy a prístupové komunikácie,
ktoré sú súčasťou zásahových ciest, na vykonanie hasiaceho zásahu hasičských jednotiek, uviedol,
že jednak v čase výstavby rodinného domu žalobkyne neplatil zákon č. 314/2001 Z. z. a jednak, že
intervenient si tieto povinnosti plní. Opätovne uviedol, že rodinný dom žalobkyne v čase výstavby mal
zabezpečenývstupoduliceW.D..Bololenneopatrnosťoužalobkyne,ževčasenadobudnutiarodinného

domu do jej vlastníctva si nepreverila, či prístup ku kupovanej nehnuteľnosti je legálny, cez aké pozemky
je zabezpečený a pod. Neopatrnosť nepožíva právnu ochranu. Je irelevantné, či je žalobkyňa osobou
ZŤP, nesúhlasil s jej tvrdením, že je vo verejnom záujme, aby jej bol umožnený vjazd a výjazd z
jej nehnuteľnosti z dôvodu, že zabezpečuje zdravotnú starostlivosť. Poukázal na to, že vzdialenosť
nehnuteľnosti žalobkyne, či už zo strany od ulice W. D. alebo zo strany ulice Ž., nepresahuje vzdialenosť

50 m tak, ako to vyžaduje § 82 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 94/2004 Z.
z, ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní
stavieb. Osobitne poukázal aj na ods. 3 a ods. 4 uvedeného § 82, podľa ktorého prístupová komunikácia
musí mať trvale voľnú šírku najmenej 3 m a jej únosnosť na zaťaženie jednou nápravou vozidla musíbyť najmenej 80 kN; do trvale voľnej šírky sa nezapočítava parkovací pruh a vjazdy na prístupové
komunikácie a prejazdy na nich musia mať šírku najmenej 3,5 m a výšku najmenej 4,5 m. Prístupový
chodník k nehnuteľnosti žalobkyne nie je jednak komunikáciou, tak ako to

definuje zákon v § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách a jednak ani nespĺňa
kritériá uvedené vo vyššie citovanom ods. 3 a ods. 4 v § 82 Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky č.94/2004Z.z.Poukázalnato,žežalobkyňapredložilasúduoznámenieintervenientao
tom, že nemá námietky voči realizácií ohlásenej drobnej stavby „Letná kuchyňa“ a dvom prístreškom do
25 m2, a to na parkovanie auta a druhým prístreškom nad vstupnou bránkou do dvora. Podľa žalobkyne

uvedený dôkaz má svedčiť o tom, že intervenient vedel a akceptoval existujúci stav a nenamietal nič voči
prejazdu cez sporné parcely k nehnuteľnosti žalobkyne, inak by mal povinnosť uviesť svoje námietky v
predloženom súhlase s realizáciou stavieb. Takéto tvrdenie žalobkyne je mylné, nakoľko podľa § 139b
ods. 7 Stavebného zákona, drobné stavby sú stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu
(napr. pre stavbu na bývanie, pre stavbu občianskeho vybavenia, pre stavbu na výrobu a skladovanie,
pre stavbu na individuálnu rekreáciu) a ktoré nemôžu podstatne ovplyvniť životné prostredie. Tým, že

drobné stavby majú len doplnkovú funkciu, stavebný úrad zo zákona neskúma, či sú splnené všeobecné
technické požiadavky na ich výstavbu. Tie musí spĺňať hlavná stavba. Stavebný úrad ani neskúma, či
ohlásenýprístrešoksamápoužiťnaparkovanievozidielalebonauloženiemateriálu,alebonaakýkoľvek
iný účel. Toto je plne v dispozícii stavebníka a vychádza iba z jeho tvrdenia. Neobstojí preto tvrdenie
žalobkyneotom,žeintervenientvedelaakceptovalexistujúcistavanenamietalvočiprejazducezsporné

parcely k nehnuteľnosti žalobkyne, inak by mal povinnosť uviesť svoje námietky v predloženom súhlase
s realizáciou stavieb. Navrhol, aby súd návrh žalobkyne zamietol.
1.7. Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že argumentácia intervienta, že v prípade zriadenia predmetného
vecného bremena, chodník by začali využívať aj ďalšie osoby vlastniace susediace nehnuteľnosti,
je prinajmenšom scestná, špekulatívna a irelevantná. Vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu je výsostne individuálnym právom a nie kolektívnym. Týka sa len konkrétnej osoby pri splnení
všetkých podmienok vydržania. Žalobkyňa ďalej uviedla, že netvrdí, že ide o riadnu cestnú komunikáciu,
ale právo prejazdu je možné vykonávať na akomkoľvek pevnom povrchu, vrátane napríklad poľnej cesty,
ktorá nie je spevnená. Samotný fakt, že žalobkyňa spolu s inými vykonávala motorovým vozidlom právo
prejazdu viac ako desaťročie svedčí o tom, že údajný chodník je veľmi dobre konštrukčne spôsobilý

na jazdu motorovým vozidlom. Zdôraznila, že v jej prípade existuje len jediný prístup k nehnuteľnosti,
a to cez komunikáciu, ktorú už takmer 20 rokov nerušene používala. Prístup od začiatku viedol cez
komunikáciu, ktorú intervient označuje ako ,,vnútroblokový chodník“. Viac ako 10 rokov nebola v jeho
užívaní žiadnym spôsobom obmedzená. Pokiaľ jej kladie intervient za vinu, že v dôsledku neopatrnosti
si nezistila, či má legálny prístup k domu, ako mohol on alebo jeho právny predchodca vydať stavebné

povolenie a doteraz, takmer 25 rokov, si túto skutočnosť neuvedomiť a situáciu neriešiť. Žalobkyňa má
za to, že jednoznačne boli splnené zákonné predpoklady pre vydržanie.
1.8. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje s vyjadrením žalobkyne, že výnimkou zo
všeobecného pravidla užívania chodníka stanoveného zákonom môže byť aj situácia, keď sa osoba ZŤP
potrebuje dostať do svojho domu motorovým vozidlom. Žalobkyňou uvedená situácia nie je uvedená

v zákone ako výnimka. Miestne komunikácie sú v § 4b zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných
komunikáciách definované ako všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a
verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do miestnych komunikácií. Chodník
na pozemku parc. č. XXXX nie je zaradený do miestnych komunikácií, t. j. nie je miestnou komunikáciou,
ide o vnútroblokový chodník pre peších, na ktorý sa zákon č. 8/2009 Z. z. nevzťahuje.

Miestnou obslužnou komunikáciou funkčnej triedy C1 s vedením MHD je Ž. ul. Žalovaný vo vyjadrení
ďalej uviedol, že žalobkyňa priznala, že právom prechodu a prejazdu k svojej nehnuteľnosti nedisponuje.
Uviedla, že pozemok odkúpila v roku 2000, pričom pôvodný vlastník ju neinformoval, že právo prejazdu k
svojmu pozemku má nezabezpečené. V nadväznosti na toto vyjadrenie žalovaný poukázal
na priamu súvislosť s preukázaním dobromyseľnosti držby. Výroky žalobkyne žalovaný považoval za

priame dôkazy jej nenaplnenia. Na základe čoho sa potom domnievala, že jej právo prejazdu cez
pozemok žalovaného patrí? Skutočnosť, že žalobkyňa kúpila od pôvodného vlastníka nehnuteľnosti bez
riadne zabezpečeného prístupu k nim, je výlučnou zodpovednosťou žalobkyne.
1.9.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že vzhľadom k tomu, že sa jedná o určovaciu
žalobu, posudzoval žalobkyňou uplatnený návrh o požadované určenie z hľadiska jeho procesnej

prípustnosti podľa ustanovenia § 137 písm. c/ a d/ C.s.p., a teda, či podaný určovací návrh je procesne
prípustným nástrojom ochrany práva žalobkyne a či po takomto rozhodnutí o určovacom návrhu nebude
musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovací návrh spravidla nie je opodstatnený vtedy, ak vyriešenie
určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva,alebo, ak požadované určenie má povahu len predbežnej otázky k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny
vzťah alebo právo. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide
o samostatný a prvoradý dôvod na zamietnutie žaloby. Naliehavý právny záujem na určení, že žalobkyňa

máprávozodpovedajúcevecnémubremenuspočívajúcevpráveprechoduapráveprejazdumotorových
vozidiel na úkor vlastníka pozemku parc. č. XXXX vedeného na LV č. XXX, K.. Ú.. A.-F., žalobkyňa
odôvodňovala tým, že neexistuje žiadna iná možnosť, ako sa žalobou domôcť určenia jej práva. Po
posúdení naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení súd dospel k záveru, že
žalobkyňa naliehavý právny záujem na požadovanom určení má. Stav právnej neistoty žalobkyne môže

byť odstránený jedine súdnym rozhodnutím, ktorým by bola definitívne vyriešená sporná situácia medzi
stranami sporu.
1.9.2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie prednesmi zástupcov strán sporu, výpismi z listov
vlastníctva č. XXXX, Č.. XXX, geometrickým plánom č. XXXX/XXXX vyhotoveným Ing. W. V. zo dňa
14.3.2018, listom žalobkyne zo dňa 19.3.2018, fotodokumentáciou, stanoviskom Magistrátu hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 24.8.2018, stanoviskami Magistrátu hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy zo dňa 11.9.2018 a 4.9.2018, stanoviskom Mestskej časti Bratislava-
Dúbravka zo dňa 14.9.2018, listom Miestneho úradu Bratislava-Dúbravka zo dňa 21.5.2019, ako aj s
ostatným obsahom spisu a zistil, že v posudzovanej veci medzi stranami nie je sporné, že žalobkyňa je
vlastníčkou nehnuteľností vedených na LV č. XXXX, M. K.. Ú.. F., Y. A. - V.. Č.. F., okres Bratislava IV -
rodinného domu súpisné č. XXXX, postaveného na parc. CKN č. XXXX/X a pozemkov parc.

CKN č.XXXX/X - záhrady o výmere 76 m2, parc. CKN č. XXXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere
114 m2 a parc. CKN č. XXXX/X - záhrady o výmere 72 m2. Žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti priamo
susediacej s jej nehnuteľnosťami, a to - pozemku parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 3850 m2, vedeného na LV č. XXX. Rovnako nie je sporným, že žalobkyňa využívala časť parcely
č. XXXX ako prístupovú cestu k jej nehnuteľnostiam - do dvora a garáže jej domu. Žalobkyňa sa žalobou

domáha určenia, že má právo zodpovedajúce vecnému bremenu, spočívajúce v práve prechodu a práve
prejazdu motorových vozidiel na úkor vlastníka pozemku parc. CKN č. XXXX, vedeného na LV č. XXX,
v k. ú. F., obec BA, m. č. F., okres Bratislava IV, ako je vymedzené v geometrickom
pláne č. XXXX/XXXX, zo dňa 5.3.2018, vyhotovenom geodetom Ing. W. V. - čomu zodpovedá diel č. X o
výmere 171 m2. Poukazovala pritom na skutočnosť, že na prístup k svojim nehnuteľnostiam dlhodobo a

pokojne využívala miestnu komunikáciu nachádzajúcu sa na parcele č. XXXX vo vlastníctve žalovaného.
Právo vjazdu a prejazdu cez uvedenú parcelu realizovala viac ako 10 rokov bez akéhokoľvek rušenia zo
strany žalovaného až do momentu, kedy Mestská časť Bratislava-Dúbravka na parcele osadila sporné
zábrany. Žalovaný a intervenient popreli splnenie podmienok pre nadobudnutie práva vydržaním. Súd
v prejednávanej veci skúmal splnenie zákonných predpokladov pre vydržanie žalobkyňou uplatneného

nároku, a to najmä oprávnenosti a dobromyseľnosti držby práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, a
teda aj existenciu právneho titulu (domnelého), ktorý dobromyseľnosť držby u žalobkyne mal zakladať,
pričomdospelkzáveru,žežalobkyňanenadobudlavydržanímprávozodpovedajúcevecnémubremenu,
a to právo prechodu a prejazdu cez pozemok č. XXXX. Takéto právo jej nevzniklo, pretože nesplnila
podmienky vydržania. Žalobkyňa založila svoje skutkové tvrdenia na tom základe, že predmetnú parcelu

užívala viac ako 10 rokov na prechod peši a prejazd motorovým vozidlom do momentu, kedy Mestská
časť Bratislava-Dúbravka na nej osadila zábrany. Dovtedy realizovala právo vjazdu a prejazdu cez
parc. č. XXXX bez akéhokoľvek spochybňovania tohto jej práva a bez akéhokoľvek rušenia zo strany
žalovaného, pričom zvýrazňovala, že sa jedná o jedinú komunikáciu, ktorá zabezpečuje prístup k jej
nehnuteľnostiam. Predmetné nehnuteľnosti a komunikácia boli nerušene a v dobrej viere užívané

aj jej právnym predchodcom - bývalým vlastníkom jej nehnuteľností. Súd prvej inštancie dôvodil, že
predpokladom dobromyseľnosti potrebnej na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu -
práva prechodu a prejazdu cez cudzí pozemok, je presvedčenie osoby, ktorá cez pozemok prechádza,
že tým pre seba ako vlastníka susediaceho pozemku toto právo zodpovedajúce vecnému bremenu
vykonáva právom (právom drží). V takom prípade pôjde o nadobudnutie práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu výkonom práva, t. j. vydržaním. Žalobkyňa teda musela byť vnútorne presvedčená
o tom, že má právo cez pozemok žalovaného prechádzať. Napriek pomerne rozsiahlemu dokazovaniu
podľa názoru súdu zostal nepreukázaný záver žalobkyne o splnení zákonných predpokladov, najmä
oprávnenosti a dobromyseľnosti držby. Žalobkyňa nedisponuje žiadnou dohodou, súhlasom alebo iným
právnym titulom od žalovaného, na základe ktorého by vedela odôvodniť akékoľvek oprávnenie na

využívanie predmetného pozemku. Nepreukázala tak žiadny právny titul ani súhlasný prejav vôle
vlastníka, ktorý by preukazoval, že konkrétnu časť pozemku užíva v dobrej viere, a o to viac, keď ide
o pozemok riadne zapísaného a známeho vlastníka. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť, žalobkyňa v konaní
sama uviedla, že nehnuteľnosť odkúpila v roku 2000 od pôvodného vlastníka a nebola informovanáo tom, že by išlo o pozemok, ktorý bol účelovo rozdelený a ani o tom, že nie je možné sa vozidlom
do domu a garáže dostať. Ani táto skutková okolnosť nemôže zakladať jej dobrú vieru s užívaním
cudzieho pozemku. Žalobkyňa má prístup k svojim nehnuteľnostiam. Predmetný chodník nie je miestnou

komunikáciou, ide o účelový vnútroblokový chodník pre peších, čím je preukázané jeho účelové využitie.
Pre záver o vydržaní práva vecného bremena, obsahom ktorého by bolo právo prechodu a prejazdu
žalobkyne cez sporný pozemok nie je postačujúcim samo zistenie, že žalobkyňa roky tento pozemok
na prechod a prejazd k jej nehnuteľnostiam využívala. Sama skutočnosť, že niekto koná spôsobom,
ktorý naplňuje možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (prechod, prejazd cez cudzí

pozemok) ešte neznamená, že je oprávneným držiteľom tohto vecného práva. To, že žalobkyňa
prechádzala cez cudzí pozemok a chovala sa spôsobom, ktorý naplnil obsah práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu, táto skutočnosť nemá žiadny právny význam pre posudzovanie dobromyseľnosti
držby, nakoľko samostatne, bez ďalšieho nezakladá jej dobrú vôľu a presvedčenie, že cudzí pozemok
užíva spôsobom, že jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Takým držiteľom je len ten, kto
je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu

patrí. Spravidla to bude ten, kto vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu na základe právneho
titulu (svedčiaceho o úmysle zriadiť toto právo), ktorý je neplatný, pričom oprávnený ani pri zachovaní
obvyklej opatrnosti o dôvodoch neplatnosti tohto titulu nevie a nemusí vedieť, rovnako ale môže ísť aj o
prípad tzv. domnelého právneho dôvodu držby (titulus putativus), kedy tu právny titul držby vôbec nie je,
ale ten, kto vykonáva určité práva, je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že tu takýto titul

je. V prejednávanej veci však žalobkyňa žiadnym dôkazným prostriedkom nepreukázala, že pôvodný
vlastník vôbec predmetné právo vykonával, a už vôbec, že so zreteľom na všetky okolnosti bola v dobrej
viere, že jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Žalobkyňa nemohla byť a podľa názoru
súdu prvej inštancie, ani nebola vnútorne presvedčená, že jej právo prejazdu cez sporný pozemok
patrí. Možno žalobkyňa ako nadobúdateľka nehnuteľností od predchádzajúceho vlastníka pochybila,

keď sa uspokojila len s informáciami predávajúceho o nehnuteľnostiach a pred samotnou kúpou si
niektoré právne významné skutočnosti (nemožnosť dostať sa autom do dvora a garáže domu) neoverila.
Žalobkyňa si nemala na základe čoho myslieť, že má právo k svojim nehnuteľnostiam do dvora a garáže
legálne prechádzať cez pozemok žalovaného. Žalobkyňa teda nepreukázala základný predpoklad pre
vydržanie uplatneného práva, ktorým je dobrá viera. Relevantným spôsobom nepreukázala, že jej

právo prechodu a prejazdu cez predmetné nehnuteľnosti vôbec vzniklo, nemohla ho preto vydržať.
Tvrdenia žalobkyne tak zostali len v rovine nepreukázaných tvrdení a zvrátenie dôkaznej
situácie nepriniesli ani listinné dôkazy, na ktoré sa odvolávala. Žalobkyňa mala v tomto konaní dôkazné
bremeno a bola povinná nielen tvrdiť, ale aj preukázať nadobudnutie vecného bremena. Z vykonaného
dokazovania, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa

nadobudnutie vecného bremena nepreukázala, keď nepreukázala základný predpoklad pre úspech v
konaní, a to oprávnenú držbu. Žalobu preto zamietol ako nedôvodnú.
1.10. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v
spojení § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému a intervientovi ako úspešnej strane sporu priznal voči
žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie dôvodiac
tým, že rozsudok vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu veci; súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; rozsudok bol vydaný predčasne, je

nepreskúmateľný a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právne odvolanie odôvodnila
ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/, e/, f/ a h/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „C.s.p.“). Odvolateľka namietala, že v konaní o určenie, či došlo k vydržaniu práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu nie je nutné preukazovať existenciu skutočného (na rozdiel od domnelého) právneho
titulu.Užzpovahyvecijezjavné,žežalobcasamôžeúspešnedomáhaťurčeniaprávazodpovedajúceho

vecnému bremenu aj z dôvodu domnelého právneho titulu, teda, že pri zachovaní jeho dobromyseľnosti
jepresvedčený,žemutakýtodomnelýprávnytitulsvedčí.Vdanomprípadebolžalobcaakonadobúdateľ
riadne v stavebnom konaní povoleného a skolaudovaného rodinného domu oprávnene presvedčený, že
má právo prejazdu do rodinného domu, nakoľko v opačnom prípade by sa muselo jednať o nepovolenú
stavbu a príslušné orgány miestnej samosprávy resp. obecnej polície by museli brániť žalobcovi v

prístupe do jeho nehnuteľnosti. Dôvodila, že v konaní pred súdom prvej inštancie preukázala, že nielen,
že nebola rušená po dobu približne 15 rokov v prístupe k nehnuteľnosti vrátane vjazdu motorovým
vozidlom, naopak príslušný stavebný úrad vzal na vedomie a povolil stavbu prístreškov pre vozidlá
a garáže. Okrem uvedeného navyše disponovala povolením obecnej polície a obce na vjazd svojimmotorovým vozidlom do rodinného domu. Teda samosprávne orgány oficiálne a z úradnej moci jej
povolili právo vjazdu motorovým vozidlom a použitie miestnej komunikácie, ktorú následne žalovaný
aj intervenient označujú ako „vnútro-blokový chodník“, pričom po takmer 15 rokoch nerušeného práva

prejazdu odrazu odmietajú možnosť prejazdu do jej rodinného domu. Vyššie uvedená skutočnosť
nebola v konaní spornou, tak žalovaný ako ani intervenient nerozporovali existenciu povolenia na vjazd
vozidlom v minulosti, a preto je nepochopiteľné, ako súd na základe vykonaného dokazovania mohol
dospieť k opačnému záveru, t. j. o neexistencii žiadneho povolenia, súhlasu alebo oprávnenia využívať
právo prejazdu do svojej nehnuteľnosti, keď takýmto povolením v minulosti od bývalého vedenia obce

disponovala.
2.2. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie k otázke dobromyseľnosti, že žalobkyňa vo svojom vyjadrení
zo dňa 20.1.2020 sama uviedla, že nehnuteľnosť odkúpila v roku 2000 od pôvodného vlastníka a
nebola informovaná o tom, že by išlo o pozemok, ktorý bol účelovo rozdelený a ani o tom, že nie je
možné sa vozidlom do domu a garáže dostať, namietala, že uvedené nedokazuje, že súd nemôže
rozhodnúť, že jej nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Poukázala na to, že aj v ustálenej

judikatúre sa uvádza, že „pokiaľ informáciu o existencii práva dostane nadobúdateľ, ktorý vie o tom, že
jeho právni predchodcovia cestu dlhodobo a nerušene užívajú a súčasne tu nie sú okolnosti, z ktorých
vyplýva, že cesta je užívaná na základe iného právneho titulu, ... môže byť v dobrej viere, že mu toto
právo cesty patrí“ (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 595/2001). K
námietkam žalovaného a intervenienta, že žalobkyňa mala pôvodne prístup zabezpečený a následne

časť parcely odpredala a tak prístup z opačnej strany pozemku, kde sa nachádza obsluhovaná cesta
stratila, upozornila na skutočnosť, že kúpila nehnuteľnosť už s jedinou prístupovou cestou vedúcou
po komunikácii, na spornej parcele. Žalovaný ani intervenient ničím svoje tvrdenia nepodložili, pritom
ako orgány verejnej moci musia disponovať všetkou dokumentáciou týkajúcou sa daného katastrálneho
územia. Bez ohľadu na uvedené (nepodložené) tvrdenia, ktoré sa podľa nej týkajú inej nehnuteľnosti a

bývalej susedky žalobkyne, poukázala aj na závery obsiahnuté v odbornej literatúre: Zriadeniu cesty v
zásade nebráni skutočnosť, že niekto kúpi stavbu bez zabezpečeného prístupu, keďže zabezpečenie
užívania je vo všeobecnom záujme aj v záujme vlastníkov susedných nehnuteľností. Neužívaná a
udržovaná stavba by mohla byť zdrojom rôznych imisií a ohrození pre susedov. Treba však skúmať
dôvody, prečo sa vlastník stavby zbavil možnosti prístupu (napr. aj z nedbanlivosti) a či výkon jeho práva

nie je v rozpore s dobrými mravmi. (BARICOVÁ, Jana. § 151o [Vznik vecného bremena]. In: ŠTEVČEK,
Marek, DULAK, Anton, BAJÁNKOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, SEDLAČKO, František, TOMAŠOVIČ,
Marek a kol. Občiansky zákonník I. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 1395, marg. č. 11.).
2.3. Odvolateľka ďalej namietala, že v priebehu konania poukazovala na skutočnosť, že nebolo
dostatočným spôsobom preukázané, že by predmetná komunikácia nachádzajúca sa na parcele

vo vlastníctve žalovaného bola chodníkom. Uvedený argument sa zakladal výlučne na tvrdeniach
protistrany. Poukázala na znenie § 52 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, ktorého
znenie (v čase podania žaloby) cituje aj súd v napadnutom rozsudku: „Iní účastníci cestnej premávky
než chodci nesmú chodník používať; to neplatí, ak dopravnou značkou alebo dopravným zariadením
je určené inak.“ V konaní na časť vety za bodkočiarkou opakovane poukazovala, pričom má za to,

že uvedená časť citovaného odseku pripúšťa výklad, v zmysle ktorého je možné dopravnou značkou
alebo dopravným zariadením umožniť (vo výnimočných prípadoch, akými nepochybne je aj jej zdravotné
postihnutie) používať chodník -opakovane navrhovala, aby žalovaný v súčinnosti s intervenientom
takýmto spôsobom umožnil využitie prístupovej cesty aspoň žalobkyni alebo obyvateľom rodinných
domov, ku ktorým nevedie iná prístupová cesta, čo by v žiadnom prípade nemohlo byť v rozpore s

verejným záujmom. Poukázala na to, že prístupovú cestu k jej nehnuteľnosti nevyužíva prakticky
nikto okrem obyvateľov troch rodinných domov, ktorí nemajú iný prístup k svojim nehnuteľnostiam.
Práve z uvedeného dôvodu by umožnenie výnimky dopravným značením alebo zariadením pre týchto
obyvateľov nebolo v rozpore, ale v súlade s verejným záujmom. Podľa odvolateľky sú v dôsledku
existujúcej situácie ohrozené nehnuteľnosti susediace so spornou parcelou žalovaného aj z hľadiska

ochrany zdravia a protipožiarnej ochrany (ustanovenie § 82 ods. 2 vyhl. č. 94/2004 Z. z. „Prístupová
komunikácia na zásah musí viesť aspoň do vzdialenosti 30 m od stavby a od vchodu do nej, cez ktorý
sa predpokladá zásah; ak prístupová komunikácia vedie k rodinnému domu, táto vzdialenosť môže byť
najviac 50 m.“ a § 82 ods. 4 tej istej vyhlášky „Vjazdy na prístupové komunikácie a prejazdy na nich
musia mať šírku najmenej 3,5 m a výšku najmenej 4,5 m.“). Namietala, že v konaní nebolo dostatočným

(resp. žiadnym) spôsobom preukázané, na základe akého rozhodnutia osadil intervenient legálne na
parcelu vo vlastníctve žalovaného kovové a neskôr kamenné stĺpiky, čím znemožnil vjazd akýchkoľvek
vozidiel (vrátane záchranných zložiek) k nehnuteľnostiam žalobkyne a susedných rodinných domov.2.4.Odvolateľkaďalejdôvodila,žezustálenejjudikatúryvyplýva,ženevyhnutnoupodmienkouvydržania
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je (medzi iným) existencia právneho dôvodu, z ktorého
subjekt so zreteľom na všetky okolnosti vyvodzuje a je v dobrej viere, že v určitom právnom vzťahu (v

skutočnosti len domnelom) jemu patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena
a niekto iný je nositeľom povinnosti trpieť výkon tohto práva. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou
tohto spôsobu nadobudnutia práva je, aby oprávnený subjekt toto právo po zákonom určenú dobu
nerušene aj fakticky vykonával a bol počas celého plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je jeho
oprávneným vykonávateľom. Predpokladom dobrej viery oprávneného držiteľa práva zodpovedajúceho

vecnému bremenu je presvedčenie, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. Toto jeho
presvedčenie musí byť podložené konkrétnymi skutočnosťami, ktoré ho k nemu oprávňujú. Okrem
okolnostípriuzatváraníkúpnejzmluvynanehnuteľnosťžalobkyneaprevereniasiexistenciedlhodobého
a nerušeného práva prejazdu ku kupovanej nehnuteľnosti, žalobkyňa získala od orgánov samosprávy
aj povolenie oprávňujúce ju na vjazd do nehnuteľnosti zo strany obce resp. obecnej polície (v konaní
viackrát citovaná karta s povolením). V čase nepretržitej držby nikto nespochybnil ani neobmedzil

jej oprávnenie na vjazd do jeho nehnuteľnosti, a to až do podania žaloby. Má za to, že vynaložila
dostatočnú opatrnosť bežného občana kupujúceho nehnuteľnosť a dostatočne si preverila skutočnosti,
ktoré osvedčujú jej práva, preto bola v dobrej viere presvedčená, že jej právo patrí. Jej dobromyseľnosť
spočívala práve v nerušenom užívaní komunikácie na vjazd do nehnuteľnosti, v povolení stavby
domu s garážou a v neposlednom rade v samotnom povolení zo strany miestnych samosprávnych a

poriadkových orgánov.
2.5. Odvolateľka poukázala na ustanovenie § 47 písm. b) Stavebného zákona, ktorý ustanovuje, že
stavby majú byť prístupné z cesty, miestnej alebo účelovej komunikácie. Ďalej v zmysle § 7 vyhlášky
532/2002 Z. z., stavba podľa druhu a účelu musí mať kapacitne vyhovujúce pripojenie na pozemné
komunikácie, prípadne účelové komunikácie, ktoré svoje vyhotovením a spôsobom pripojenia musí

vyhovovať požiadavkám bezpečného užívania stavby, požiadavky na parkovanie a prístup požiarnej
techniky, zdravotnej záchrannej služby a pod.
2.6.Odvolateľkavytýkalasúduprvejinštancie,žesa vôbecnezaoberalďalšímispornýmiskutočnosťami,
ktoré v konaní neboli vyhodnotené, pričom neboli ani predmetom dokazovania. Pre kvalifikované
rozhodnutie vo veci samej je potrebné preskúmať okrem dobromyseľnosti žalobcu, aj (i) okolnosti

vydania stavebného povolenia, resp. schválenie kolaudácie stavby bez prístupovej cesty, (ii) okolnosti
výstavby železných, následne kamenných zábran na mieste samom, ako aj (iii) možnosť súdom
zriadenia vecného bremena v prospech žalobkyne, nakoľko žalobkyňa nemá inú možnosť ako sa dostať
na svoju nehnuteľnosť motorovým vozidlom, spĺňa všetky náležitosti na zriadenie vecného bremena
súdom (s poukazom na § 216 ods. 2 C.s.p. - vzhľadom na to, že určitý spôsob usporiadania vzťahu

medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu).
2.7. Odvolaciemu súdu navrhla, aby napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že
žalobe vyhovie, pričom zaviaže žalovaného na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3.1. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že názor žalobkyne, týkajúci sa jej
dobromyseľnosti pri vydržaní práva vecného bremena, je založený na pomerne výraznom porušovaní
vlastníckych práv. Konštatoval veľký nepomer medzi výhodou držiteľa (ktorej zodpovedá povinnosť
vlastníka strpieť prejazd motorovým vozidlom žalobkyne po účelovom chodníku pre chodcov) a
vlastníckym právom (výrazné obmedzenie nielen samotného vlastníckeho práva, ale aj obmedzenie

účelového využitia pozemku, a to bez zavinenia tejto situácie vlastníkom - žalovaným). Domnelý právny
titul, založený na subjektívnom presvedčení žalobkyne nie je podľa názoru žalovaného dostatočným
tak, ako prezentuje žalobkyňa, o to viac, že predmetný pozemok je verejne prístupný, neoplotený
a ľahko dostupný na príslušný záber podľa predstáv. Žalovaný má za to, že žalobkyňa si zamieňa
dobromyseľnosť so svojvôľou, pričom dobromyseľnosť relevantným spôsobom v konaní nevedela

preukázať, napr. písomným dotazom z minulosti na žalovaného ako právoplatného vlastníka, či môže
realizovaťprejazdkusvojejnehnuteľnostimotorovýmvozidlom.Pokiaľbyžalovanýakodotknutývlastník
na takýto príkladný podnet reagoval súhlasne, mohla byť táto skutočnosť posudzovaná súdom prvej
inštancie z hľadiska občianskoprávneho síce ako nespôsobilý právny titul na vznik vecného bremena
(tým by bola zmluva o zriadení vecného bremena), ale na druhej strane by mohla byť súdom prvej

inštancie vyhodnotená ako relevantný, domnelý právny titul preukazujúci dobromyseľnosť žalobkyne,
ktorá by síce bezzmluvne, ale v dobrej viere, realizovala prejazd cez pozemok svojim motorovým
vozidlom. Uvedený názor žalovaného má oporu aj v konštantnej judikatúre Slovenskej republiky
(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.4.2017, sp. zn. 3 Cdo 17/2016), podľaktorej posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Práve naopak podľa tejto judikatúry
z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne

relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu prípadne aj len domnelého (putatívneho)
nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť,
ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik
vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva
vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad (a) dedičské

rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku,
(b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c) kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá
je z niektorého dôvodu neplatná. Žalovaným uvádzaný modelový príklad spadá do kategórie, ktorú
prezumuje predmetný judikát, naproti tomu žalobkyňou uvádzaný príklad s odkazom iba na putatívny
titul bez ďalšieho, nemá oporu v posudzovaní otázky dobromyseľnosti žalobkyne. Žalovaný má za to,
že žalobkyňa nepreukázala jednu zo základných podmienok vydržania, a to dobromyseľnosť.

3.2. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že v konaní nespornou je iba skutočnosť, že nebránil žalobkyni,
resp. ani komukoľvek ďalšiemu, aby využívali verejne prístupný neoplotený účelový vnútroblokový
chodník na W. ul. v Bratislave na prechod ku svojej nehnuteľnosti, v súlade s jeho účelovým
určením, podobne ako každému. Žalobkyňa mala cez parcelu C KN č. XXXX, K.. Ú.. F. plne
zabezpečený prístup pešo po chodníku, v súlade s jeho účelovým využitím, pričom jeho technický stav

nezodpovedá prejazdnej cestnej komunikácii motorovými vozidlami, čo žalovaný preukázal aj listinne
- územnoplánovacou informáciou vypracovanou v súlade s aktuálnym a všeobecne právne záväzným
Územným plánom hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy. Žalovaný teda listinne preukázal
účelové využitie predmetného chodníka. To, že žalobkyňa dlhoročne (15 rokov) bezzmluvne využívala
tento účelový chodník pre chodcov v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi z oblasti

územného plánovania na zabezpečenie súkromného prejazdu vozidlom, a to bez
súhlasu vlastníka alebo jeho stanoviska, nepovažuje žalovaný za nespornú skutočnosť, ani nerušený
dobromyseľný výkon práva. Pokiaľ ide o povolenie stavby, opätovne ide o spornú skutočnosť, pričom
žalobkyňa nepreukázala v súlade so zásadou presunu dôkazného bremena relevantnými dôkazmi
(listinnými) zriadenie vecného bremena alebo súhlas vlastníka (žalovaného) alebo iné doriešenie tejto

otázky v stavebnom konaní. Dokonca nepredložila ani príslušnú základnú dokumentáciu stavebného
konania, stavebné a kolaudačné rozhodnutie k rodinnému domu súpisné č. XXXX, na parcele C KN č.
XXXX/X, K.. Ú.. F.. Takisto nepreukázala, ako bol v konaní riešený vzťah k pozemku s právom prejazdu
do jej nehnuteľnosti a napokon nepreukázala, že by ju tieto rozhodnutia oprávňovali jazdiť motorovým
vozidlom po chodníku. Celkovo chýba vecné stanovisko žalobkyne vo vzťahu k posudzovaným otázkam

v stavebnom, kolaudačnom konaní, na ktoré sa odvoláva. V konaní bolo doložené (aj to intervenientom)
právoplatné Rozhodnutie č. j. OR/1372/95/KOL starostu Mestskej časti Bratislava-Dúbravka o určení
súpisného č. XXXX a orientačného č. XX/b pre objekt rodinného domu stojaceho na parcele C KN č.
XXXX/X, K.. Ú.. F., ktoré bolo vydané pravdepodobne pre predošlého vlastníka Prof. PhDr. Ing. Q. K.,
CSc. s manželkou V. K., T. H.. V súlade s t. č. platným a účinným zákonom č. 517/1990 Zb. vydávajúci

orgán iba pridelil súpisné a orientačné číslo stavby, a robil tak až dodatočne po uskutočnení stavby.
Žalobkyňa predložila odpoveď na ohlásenie drobnej stavby „Letná kuchyňa“ na ul. W. D. Č.. XX/B, č.
OR/7770/06/Só zo dňa 28.9.2006, ktoré nie je stavebným povolením. Uvedené nepreukazuje právny
vzťah žalobkyne k pozemku parc. C KN č. XXXX, K.. Ú.. F., vo vlastníctve žalovaného. Predmetná
odpoveď nie je svojou povahou meritórnym rozhodnutím v stavebnom konaní s poukazom na to, že

vydávajúci orgán neriešil právne vzťahy k dotknutému pozemku podľa § 58 ods. 2 Stavebného zákona
platného a účinného v čase vydania odpovede. Stavebné povolenie prístrešku, na ktoré odkazuje
žalobkyňa teda nie je právnym titulom vzniku vecného bremena - tým je súhlas vlastníka s prejazdom
vozidla cez parcelu C KN č. XXXX, K.. Ú.. F., ktorý nenahrádza takéto ohlásenie ako jednostranný právny
úkon stavebníka, a preto môže byť iba tým, čím je, a nie je možné od neho odvodiť súhlas vlastníka

ani užívacie právo. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že disponovala povolením obecnej polície na vjazd
motorovým vozidlom do rodinného domu, žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa nepreukázala súhlas
dotknutého vlastníka, ktorého žalovala ako pasívne vecne legitimovaného.
3.3. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní poukazovala na judikatúru Českej republiky, podľa názoru žalovaného
nie sú splnené ani tieto podmienky judikatúry Českej republiky, na ktoré odvolateľka odkazuje. Aj

podľa tejto je potrebné preukázať dobromyseľnosť svojich právnych predchodcov, pričom v súlade s
judikatúrou podľa tohto vyjadrenia, na ktorú odkazuje žalovaný, túto dobromyseľnosť treba preukázať
súhlasom alebo iným prejavom vôle žalovaného, aj keď by nešlo o spôsobilý právny titul (neplatný úkon,
nedoložený úkon). Až vtedy by takto držané právo mohlo požívať právnu ochranu. Právni predchodcoviažalobkyne mali v tom čase zabezpečený prístup vozidlom do pôvodne zlúčenej nehnuteľnosti z cestnej
komunikácie ul. W. D.S.. Ďalšou okolnosťou je skutočnosť, že samotná žalobkyňa vo svojej písomnej
odpovedi zo dňa 20.1.2020 priznala, že nehnuteľnosť odkúpila v roku 2000 od pôvodného vlastníka,

pričom tento pozemok bol účelovo rozdelený - čo jednak preukazuje nedbanlivostné konanie pôvodných
vlastníkov (paradoxne poukazuje žalobkyňa na právnu teóriu, ktorá ale takéto konanie neaprobuje), a
teda, že motívom takéhoto počínania bol niečí osobný majetkový prospech, a jednak, že objektívne
ani nie je možné poukazovať na pôvodné stavebné konanie z minulosti (čím argumentuje žalobkyňa v
rozpore so svojim procesným postavením tvrdiaceho a s tým súvisiacou zásadou presunu dôkazného

bremena), nakoľko sa zjavne nepreukazoval právny vzťah k dotknutej parcele žalovaného, a takisto
pôvodní vlastníci právne v tomto konaní neriešili prístup prejazdom z predmetného chodníku vozidlom.
3.4. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že v konaní nebolo preukázané, že predmetná
komunikácia nachádzajúca sa na parcele C KN č. XXXX, K.. Ú.. F., je chodníkom. Toto nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a predložených listinných dôkazoch súdneho spisu. Žalovaný v konaní
predložil územnoplánovaciu informáciu zo dňa 11.9.2018, ako aj stanovisko oddelenia dopravného

inžinierstva zo dňa 24.8.2018, ktorými relevantne preukázal charakter a účelové využitie predmetnej
časti nehnuteľnosti. Územnoplánovacia informácia je záväzný právny dokument, ktorým sa preukazuje
účelové využitie pozemkov, súladnosť s platným územným plánom mesta a iné podstatné skutočnosti
vychádzajúce z územnoplánovacej dokumentácie, schvaľovanej podľa § 11 ods.
5 písm. b) zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky

Bratislave v znení neskorších predpisov a § 26 ods. 3 v spojení s § 27 ods. 3 zákona č. 50/1976
Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov.
Podľa územnoplánovacej informácie vyhotovenej k výzve žalobkyne zo dňa 19.3.2018, ktorou vyzvala a
domáhala sa zápisu vkladuschopnej listiny na zápis práva zodpovedajúceho vecnému bremenu - práva
prechodu a prejazdu cez pozemok reg. „C“ parc. č. XXXX, podľa priloženého geometrického plánu č.

XXXX, je táto parcela súčasťou územia, pre ktoré Územný plán hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy, rok 2007, stanovuje funkčné využitie územia: viacpodlažná zástavba obytného územia, číslo
funkcie 101, kód stabilizované územie. V predmetnej územnoplánovacej
informácii je explicitne uvedené, že na predmetnom úseku parcely sa nachádza chodník. V stanovisku
oddelenia dopravného inžinierstva, o ktoré bolo požiadané rovnako v súvislosti s výzvou žalobkyne, je

uvedené, že záujmová časť parcely, na ktorej má byť zriadené vecné bremeno, je tvorená čiastočne
chodníkom pre peších, vedeným od existujúcich bytových domov k Ž. ulici a čiastočne zeleňou. Ďalej je
v tomto stanovisku uvedené, že záujmová časť parcely nie je prístupovou komunikáciou s parametrami
a technickým riešením určeným na prejazd vozidiel, pričom v prípade prejazdu vozidiel by dochádzalo
ku kolízii s chodcami.

3.5. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že chodník nevyužíva prakticky nikto okrem obyvateľov troch
rodinných domov, ktorí údajne nemajú prístup ku svojim nehnuteľnostiam, žalovaný namietal, že
uvedené konštatovanie v časti dotýkajúcej sa ostatných vlastníkov nemá žiadny súvis s týmto konaním
a je účelové, nakoľko k nemu nie je možné zaujať vecné stanovisko, ktorému by predchádzalo
dokazovanie vo veci. Pokiaľ ide o to, že chodník nie je vôbec využitý, nie je možné sa s takýmto

konštatovaním stotožniť. V predmetnom úseku vznikali nebezpečné situácie svojvoľným prejazdom
motorových vozidiel dokonca aj cez trávnik, ktorý je na rovnakej parcele, pričom z tváre miesta a
spisovejfotodokumentáciejezrejmé,žetechnickynejdeocestnúkomunikáciuprevozidlá,alevyužívaný
chodník. Žalovaný a intervenient listinne preukázali opak tvrdenia žalobkyne, s poukazom na petíciu
obyvateľov ul. W. P. L.. T. zo dňa 27.9.2017.

3.6.Žalovanýďalejuviedol,žepokiaľžalobkyňatvrdí,ževprejednávanejveciide ochodníka
má za to, že je k nemu možné zriadiť dopravné značenie umožňujúce prejazd - takýto jej úsudok vyplýva
z obsahu podaného odvolania, tak potom § 52 ods. 4 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke priamo vylučuje interpretáciu žalobkyne, že by mohla po chodníku jazdiť svojim osobným
motorovým vozidlom, nakoľko osoba so zdravotným postihnutím, ktorá sa pohybuje pomocou ručného

alebo motorového vozíka určeného pre ňu, smie používať ktorúkoľvek krajnicu alebo ktorýkoľvek okraj
vozovky; ak použije chodník, nesmie prekročiť rýchlosť chôdze. Bez ohľadu na uvedené, je aj samotná
interpretácia § 52 ods. 2 citovaného zákona nesprávna, nakoľko ju vylučuje gramatický aj logický výklad
predmetnej normy, v rámci ktorej za bodkočiarkou sú ustanovené explicitné výnimky z
prejazdu, z ktorých ani jedna sa nedotýka osobného motorového vozidla, ale explicitne vymenovaných

dopravných prostriedkov, ktoré sú určené (logický výklad), pričom predmetná časť normy, na ktorú
odkazuje žalobkyňa sa dotýka automatizovaného doručovacieho vozidla, ak dopravnou značkou alebo
dopravným zariadením je určené inak, t. j. ak takémuto vozidlu nie je vstup, prejazd zakázaný aleboobmedzený (gramatický výklad). Z uvedeného vyplýva, že interpretácia žalobkyne o zákonnej možnosti
prejazdu predmetným chodníkom je iba účelová.
3.7. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

4.1. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril intervenient. Predovšetkým poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 4/2018-79, zo dňa 22.1.2018 (vo veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 10 C 53/2017, ktoré konanie predchádzalo konaniu v prejednávanej veci), v
ktorom odvolací súd konštatoval, že : „žalobkyňa neosvedčila, na základe akých právnych skutočnosti

je oprávnená cez predmetné nehnuteľnosti realizovať prejazd a vjazd motorovým vozidlom a na
akom skutkovom alebo právnom základe je dôvodným obmedziť legitímneho vlastníka parcely CKN
č. XXXX v užívaní jeho majetku tak závažným spôsobom, ako je uvedené v návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia. Zo samotnej skutočnosti, že sa niekto správa spôsobom, ktorý napĺňa možný
obsah práva zodpovedajúci vecnému bremenu, napr. prechádza (pešo, resp. motorovým vozidlom) cez
cudzí pozemok, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že je držiteľom vecného práva prechodu a prejazdu,

pričom na uvedené nemá vplyv, že žalobkyňa je občanom ZŤP. Ak aj žalobkyňa tvrdí, že cez predmetnú
nehnuteľnosť si v minulosti zabezpečovala prístup motorovým vozidlom do svojej nehnuteľnosti, toto
samotné nesvedčí o jej práve“. Ďalej uviedol, že od konania na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.
zn. 10 C 53/2017 až doteraz žalobkyňa nevyprodukovala žiadny nový dôkaz, ktorý by bol aj pre krajský
súd novým dôkazom.

4.2. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní dôvodila tým, že nebola 15 rokov rušená v prístupe k
nehnuteľnosti vrátane vjazdu motorovým vozidlom, pričom poukázal na skutočnosť, že disponovala
povolením mestskej časti ako aj povolením obecnej polície na vjazd svojim motorovým vozidlom do
rodinného domu a žalovaný a ani intervenient nerozporovali existenciu povolenia intervenient uviedol,
že v konaní sa vyjadril, že nikdy žiadne takéto povolenie nevydal. Obecná polícia takéto povolenia

nevydáva, nakoľko na to nemá právomoc. Jediný, kto je oprávnený vydať takéto povolenie, je cestný
správny orgán (viď § 8 zákona č. 135/161 Zb.), ktorý ho však nikdy nevydal. V tejto súvislosti žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala existenciu povolenia, na ktoré sa odvoláva. Považuje
za nepochopiteľné tvrdenie žalobkyne o tom, že súd na základe vykonaného dokazovania dospel k
opačnému záveru, t. j. o neexistencii žiadneho povolenia. Takýto záver súdu je absolútne správny v

súlade s vykonaným dokazovaním.
4.3. K tvrdeniu žalobkyne, že ako nadobúdateľ riadne v stavebnom konaní povoleného a
skolaudovaného rodinného domu je oprávnene presvedčená, že má právo prejazdu do rodinného domu,
intervenient uviedol, že právny predchodca žalobkyne mal prístup ku komunikácií na ulici W. D.. Vyplýva
to aj z adresy žalobkyne: W. D. XX/B. Žalobkyni a ani jej právnemu predchodcovi nebol povolený výjazd

cez vnútroblokový chodník na Ž. ulici, ktorého sa domáha. Bolo neopatrnosťou žalobkyne, ktorá si pri
kúpe domu riadne nezistila stav prístupu k rodinnému domu a nežiadala zriadenie vecného bremena,
tak ako to urobili iní v tejto lokalite. Neopatrnosť nepožíva právnu ochranu. K tvrdeniu žalobkyne, že
žalovaný a intervenient ako orgány verejnej moci musia disponovať všetkou dokumentáciou týkajúcou
sa daného katastrálneho územia, uviedol, že v zmysle stavebného zákona je povinnosťou vlastníka

stavby odovzdať novému nadobúdateľovi všetku stavebnú dokumentáciu (viď § 103 zák. č. 50/1976
Zb.). Žalovaný a ani intervenient nepovoľovali stavbu tohto rodinného domu.
4.4. Pokiaľ odvolateľka tvrdí, že kúpila nehnuteľnosť už s jedinou prístupovou cestou vedúcou po
komunikácií na spornej parcele, intervenient poukázal na fotodokumentáciu založenú v spise, z ktorej je
zrejmé, že sa nejedná o komunikáciu, ale o vnútroblokový chodník spájajúci W. L. B. Ž. ulicou. Táto nie

je stavebne ani konštrukčne stavaná tak, aby bola využívaná na jazdu motorovými vodidlami, nespĺňa
normu vyžadovanú STN č. 73 6110. Z fotodokumentácie založenej v spise je vidieť, že žalobkyňa,
alebo jej právny predchodca, neoprávnene vylial betón na zeleň povedľa chodníka tak, aby sa motorové
vozidlo zmestilo na chodník. Následne bol poškodený (osekaním) aj obrubník komunikácie s výjazdom
na Žatevnú ulicu.

4.5. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní namietala, že žalovaný, resp. intervenient má možnosť dopravným
značením umožniť jazdu po chodníku obyvateľom troch rodinných domov, ktorí nemajú iný prístup
k svojim nehnuteľnostiam, čo by bolo v súlade s verejným záujmov, intervenient uviedol, že jeden z
vlastníkov nehnuteľnosti, na ktorých sa žalobkyňa odvoláva, má priamy prístup na ulicu Pod záhradami,
jeden má zriadené vecné bremeno a jeden má geometrickým plánom vysporiadaný pozemok tak, aby aj

tentomalzabezpečenýprístupnaulicuW..Podľaintervenientabolovýslovnouneopatrnosťoužalobkyne
nezistiť si stav prístupu k nehnuteľnosti v čase jej nadobudnutia. Opakovaným porušovaním zákona o
cestnej premávke sa teraz snaží žalobkyňa získať vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu motorovým vozidlom po pozemku vo vlastníctve žalovanéhoa vnútroblokového chodníku v správe intervenienta. Vedomým dlhodobým porušovaním zákona nie je
možné nadobudnúť platne žiadne právo. Neznalosť ustanovení cestného zákona o jazde po chodníku
nemôže zakladať akúkoľvek dobromyseľnosť žalobkyne o tom, že po chodníku jazdiť môže.

4.6. K tvrdeniu odvolateľky, že jej dobromyseľnosť spočívala v nerušenom užívaní komunikácie na vjazd
do nehnuteľnosti, v povolení stavby domu s garážou a v neposlednom rade v samotnom povolení
zo strany miestnych samosprávnych a poriadkových orgánov intervenient uviedol, že on ani žalovaný
žiadne povolenie žalobkyni nevydal a zrejme ani pracovníci mestskej polície, nakoľko na to nemajú
oprávnenie. Nie sú cestným správnym orgánom. Žalobkyňa nepredložila žiadny doklad preukazujúci

svoje tvrdenie. Čo sa týka nerušeného užívania komunikácie, opakovane poukázal na to, že sa nejedná
o komunikáciu, tak ako to definuje zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, ako aj na to,
že pracovníci mestskej polície alebo príslušníci Policajného zboru nemôžu byť 24 hodín pred domom
žalobkyneačakať,kedyvyjdesosvojimmotorovýmvozidlomasankcionovaťjuzaporušenieustanovení
zákona o cestnej premávke.
4.7.Pokiaľžalobkyňavosvojomodvolanípoukázalanaohrozenienehnuteľnostísusediacichsospornou

parcelou žalovaného z hľadiska ochrany zdravia a protipožiarnej ochrany, na Vyhlášku Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky č. 94/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu
bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb s tým, že nie sú dodržané prístupové vzdialenosti od
komunikácie k nehnuteľnostiam obyvateľov intervenient dôvodil, že uvedené nemá žiadny význam
pre merito rozhodnutia v tejto veci a zároveň, že stanovisko požiarneho

zboru je obligatórnou náležitosťou pri vydávaní stavebného povolenia. Požiarny zbor je v stavebnom
konaní dotknutým orgánom. Ak by neboli zabezpečené prístupové vzdialenosti, resp. ďalšie podmienky
vyžadované požiarnymi predpismi, tak by stavebný úrad nemohol vydať stavebné povolenie. Navyše zo
strany Žatevnej ulice k nehnuteľnosti žalobkyne sú splnené limitné vzdialenosti vyžadované Vyhláškou
Ministerstva vnútra SR č. 94/2004 Z. z., ktorou sa ustanovujú technické požiadavky na protipožiarnu

bezpečnosť pri výstavbe a pri užívaní stavieb. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí niečo iné, opäť nepredložila k
svojmu tvrdeniu žiadny dôkaz.
4.8. Pokiaľ odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s tým, na základe akého
rozhodnutia osadil intervenient legálne na parcelu vo vlastníctve žalovaného kovové a neskôr kamenné
stĺpiky, intervenient uviedol, že táto skutočnosti nemá absolútne žiadny význam pre merito rozhodnutia

v tejto veci. Ďalej pre informáciu súdu uviedol, že v minulosti boli osadené betónové stĺpiky,
avšak nie pri pozemku žalobkyne, ale oveľa ďalej a to z dôvodu, že v tom čase vlastníčka tejto
nehnuteľnosti začala bez akéhokoľvek povolenia rozširovať chodník a následne začala jazdiť so svojim
SUV priamo cez zeleň a asfaltové plochy určené pre športové účely na komunikáciu, čím dochádzalo
nielen ku škodám na zeleni v správe intervenienta, ale aj k ohrozovaniu života a zdravia detí hrajúcich sa

na ihrisku. Súčasný vlastník tejto nehnuteľnosti parkuje na riadnom parkovisku a stĺpiky boli odstránené.
4.9. K námietkam odvolateľky, týkajúcim sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia súdom prvej
inštancie intervenient uviedol, že súd prvej inštancie nielen ústavne konformne odôvodnil svoje
rozhodnutie, ale poukázal aj na zákonné ustanovenia, ktorými sa pri svojom rozhodovaní riadil. Aj
keď súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky, ale len podstatné pre meritórne rozhodnutie veci, aj

k tejto skutočnosti sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dostatočne vyjadril. Rozhodnutie súdu
nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia
musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na
podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a
samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Napadnuté súdne rozhodnutie je spravodlivé, ktoré

je aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky ale aj
Európskehosúdupreľudsképráva(ďalejlen„ESĽP“)presvedčivéasdostatočnýmidôvodmi,nazáklade
ktorých je založené. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany.
4.10. Odvolaciemu súdu intervenient navrhol, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
379, § 380 ods. 1 C.s.p.) túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné
podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje todôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. mája 2025; o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, §
219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné,

preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, ako vecne správny potvrdil (§ 387 C.s.p.).
7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie

žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi jeho rozsudku,
týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol.
Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s §
191C.s.p.zhodnotil,naskutkovézisteniaaplikovalsprávneprávnepredpisy,zvykonanéhodokazovania
vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p.

odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami,
na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa
podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané,
a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah
medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na

strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie
je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti žalobného nároku. S

odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol, sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je
potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k odvolacím
námietkam žalobkyne.

10. Odvolací súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že obsah odvolania žalobkyne vo vzťahu
k výroku napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, nie je spôsobilý spochybniť vecnú
správnosť napadnutého výroku predmetného rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích
dôvodov výslovne v nich uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové
rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by

spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Z uvedených dôvodov odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p.,
ako vecne správny potvrdil.

11.1. Odvolateľka v odvolaní dôvodila tým, že v konaní o určenie, či došlo k vydržaniu práva

zodpovedajúceho vecnému bremenu nie je nutné preukazovať existenciu skutočného právneho titulu,
žalobca sa môže úspešne domáhať určenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu aj z dôvodu
domnelého právneho titulu, teda, že pri zachovaní jeho dobromyseľnosti je presvedčený, že mu
takýto domnelý právny titul svedčí. V tejto súvislosti poukázala na to, že ako nadobúdateľka riadne
v stavebnom konaní povoleného a skolaudovaného rodinného domu bola oprávnene presvedčená,

že má právo prejazdu do rodinného domu, v opačnom prípade by sa muselo jednať o nepovolenú
stavbu, ďalej na to, že nebola rušená po dobu približne 15 rokov v prístupe k nehnuteľnosti vrátane
vjazdu motorovým vozidlom, ako aj na to, že príslušný stavebný úrad vzal na vedomie a povolil stavbu
prístreškov pre vozidlá a garáže a že disponovala povolením obecnej polície a obce na vjazd svojim
motorovým vozidlom do rodinného domu. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje

na to, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť
posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím
na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti,že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne
opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o
to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje.

Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné
presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za
vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí
aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit

držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami
objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do
vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších
skutkových okolností (právne relevantných, ale aj irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom
na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych
predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci

vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu [prípadne aj
len domnelého (putatívneho)] nadobudnutia vlastníctva. Vlastníctvo (okrem prípadov nadobudnutia
ex lege) sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním, výmenou. Domnelým (putatívnym) titulom
nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu
(v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť,

znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže
byť v praxi napríklad (a) dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa
objektívne nepatrila do jeho majetku, (b) neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, (c)
kúpnaalebodarovaciazmluva,ktorájezniektoréhodôvoduneplatná(porovnajrozhodnutiaNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 17/2016, zo dňa 24.4.2017, na ktoré vo svojom vyjadrení

poukázal aj žalovaný, sp. zn. 6 Cdo 212/2022, zo dňa 29.3.2023).
11.2. Pokiaľ žalobkyňa svoju dobromyseľnosť odôvodňovala tým, že 15 rokov využívala sporný chodník
aj na prejazd motorovým vozidlom, pričom v tom nebola rušená odvolací súd uvádza, že žalovaný v
konaní preukázal, že sporná časť parcely je tvorená čiastočne chodníkom pre peších, vedených od
existujúcich bytových domov k Žatevnej ulici a čiastočne zeleňou, nie je prístupovou komunikáciou s

parametrami a technickým určeným na prejazd vozidiel, v prípade prejazdu vozidiel by dochádzalo ku
kolízii s chodcami (súborné stanovisko sekcie dopravy, odd. dopravného inžinierstva zo dňa 4.9.2018, č.
l. 51 spisu), čím preukázal účelové využitie predmetného chodníka. Skutočnosť, že žalobkyňa dlhoročne
využívala sporný chodník aj na prejazd motorovým vozidlom, bez súhlasu vlastníka a konala tak v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi z oblasti územného plánovania na zabezpečenie

súkromného prejazdu vozidlom, nemožno považovať za nerušený dobromyseľný výkon práva. Zároveň
odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa svoje tvrdenie, že disponovala povolením mestskej časti
ako aj povolením obecnej polície na vjazd svojim motorovým vozidlom do rodinného domu cez spornú
časť parcely, nepreukázala, v konaní takýto dôkaz nepredložila.
11.3. Pokiaľ odvolateľka argumentovala v stavebnom konaní povoleným a

skolaudovanýmrodinnýmdomom,odvolacísúdpoukazujenato,ževkonanínepredložiladokumentáciu
súvisiacu so stavebným povolením jej rodinného domu, prípadne kolaudačným rozhodnutím, ktorými by
preukázala, že vstup na pozemok by mala zabezpečený zo spornej časti parcely, pozemku žalovaného
parcely reg. „C“ č. XXXX, K.. Ú.. F.. Odvolací súd zároveň poukazuje na vyjadrenie intervenienta v
konaní, podľa ktorého právny predchodca žalobkyne mal prístup zabezpečený ku komunikácií na ulici

W. D.. Svedčí o tom aj adresa žalobkyne, ktorá je W. D. Č.. XX/B.
11.4. Pokiaľ odvolateľka v odvolaní namietala, že príslušný stavebný úrad vzal na vedomie a povolil
stavbu prístreškov pre vozidlá a garáže, odvolací súd sa stotožňuje s námietkou žalovaného, že list
intervenienta č. OR/7770/06/Só, zo dňa 28.9.2006 (č. l. spisu 181 v. v.) nemá povahu meritórneho
rozhodnutia, v ktorom by príslušný stavebný úrad riešil vzťah k pozemku v zmysle § 58 ods. 2 zákona

č. 50/1976 Zb., preto ho nemožno považovať za právny titul nadobudnutia vecného bremena. Odvolací
súd zároveň poukazuje na to, že ohlásenie drobnej stavby sa týkalo letnej kuchyne a prístrešku na
parkovanie auta, teda nie garáže, ako uvádza odvolateľka v odvolaní.
11.5. Odvolateľka v odvolaní namietala, že v konaní nebolo preukázané, že predmetná komunikácia
nachádzajúca sa na parcele C KN č. XXXX, K.. Ú.. F., je chodníkom. Uvedené tvrdenie žalobkyne

nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na územnoplánovaciu
informáciu zo dňa 11.9.2018, ako aj stanovisko oddelenia dopravného inžinierstva zo dňa 24.8.2018,
ktoré v konaní predložil žalovaný (č. l. spisu 51). V zhode so žalovaným odvolací súd uvádza,
že územnoplánovacia informácia je oficiálny dokument, ktorý vydáva obec a ktorým sa preukazujeúčelové využitie pozemkov, súladnosť s platným územným plánom mesta a iné podstatné skutočnosti
vychádzajúce z územnoplánovacej dokumentácie, schvaľovanej podľa § 11
ods. 5 písm. b/ zákona Slovenskej národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky

Bratislave v znení neskorších predpisov a § 26 ods. 3 v spojení s § 27 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov. Uvedená
odvolacia námietka žalobkyne tak nemá opodstatnenie.
11.6. Odvolateľka v odvolaní poukazovala na to, že je možné dopravnou značkou alebo dopravným
zariadením umožniť (vo výnimočných prípadoch, akými nepochybne je aj jej zdravotné postihnutie)

používať chodník aj inak ako len pre chodcov. Uviedla, že opakovane navrhovala, aby žalovaný v
súčinnosti s intervenientom takýmto spôsobom umožnil využitie prístupovej cesty aspoň jej alebo
obyvateľom rodinných domov. V súvislosti s uvedenou odvolacou námietkou odvolací súd opätovne
poukazuje na súborné stanovisko sekcie dopravy, odd. dopravného inžinierstva zo dňa 4.9.2018 (č. l.
spisu 51), podľa ktorého záujmová časť parcely je tvorená čiastočne chodníkom pre peších, vedeným
od existujúcich bytových domov k Ž.j ulici a čiastočne zeleňou a nie je prístupovou komunikáciou

s parametrami a technickým riešením určeným na prejazd vozidiel. Sporný chodník teda svojimi
parametrami a technickým riešením nie je spôsobilý na prejazd motorovými vozidlami, preto odvolací
súd uvedenú námietku žalobkyne nepovažuje za dôvodnú.
11.7. Podľa odvolateľky sú v dôsledku existujúcej situácie ohrozené nehnuteľnosti susediace so spornou
parcelou žalovaného aj z hľadiska ochrany zdravia a protipožiarnej ochrany. Odvolací súd, v zhode s

intervenientom poukazuje na to, že požiarny zbor je v stavebnom konaní dotknutým
orgánom (§ 61 zákona č. 50/1976 Zb.) a ak by neboli zabezpečené prístupové vzdialenosti, resp. ďalšie
podmienky vyžadované požiarnymi predpismi, tak by stavebný úrad nemohol vydať stavebné povolenie.
11.8. Odvolateľka namietala, že v konaní nebolo dostatočným (resp. žiadnym) spôsobom preukázané,
na základe akého rozhodnutia osadil intervenient legálne na parcelu vo vlastníctve žalovaného kovové

a neskôr kamenné stĺpiky. Keďže v konaní bolo jednoznačným spôsobom preukázané, že žalobkyňa
nenadobudla právo vecného bremena, ktorého sa určovacou žalobou domáhala, námietka, na základe
akého rozhodnutia osadil intervenient na pozemku vo vlastníctve žalovaného kovové, resp. murované
zábrany, nemá právnu relevanciu.
11.9. Odvolateľka vytýkala súdu prvej inštancie, že sa vôbec nezaoberal ďalšími spornými

skutočnosťami, ktoré v konaní neboli vyhodnotené, pričom neboli ani predmetom dokazovania, okrem
iného sa nezaoberal možnosťou zriadenia vecného bremena súdnym rozhodnutím v prospech
žalobkyne, nakoľko žalobkyňa nemá inú možnosť, ako sa dostať na svoju nehnuteľnosť motorovým
vozidlom, pričom spĺňa všetky náležitosti na zriadenie vecného bremena. Odvolací súd poukazuje
na to, že predmetom sporu je určovacia žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že jej patrí

právo vecného bremena, spočívajúceho v práve prechodu a prejazdu motorových vozidiel cez pozemok
žalovaného parcelu reg. C č. XXXX, K.. Ú.. F., ktoré právo, podľa jej tvrdenia, nadobudla vydržaním,
takto skutkovo vymedzila svoju žalobu (§ 132 C.s.p.). Preto súd prvej inštancie nemal dôvod zaoberať
sa možnosťou, resp. nemožnosťou zriadenia vecného bremena súdnym rozhodnutím v prospech
žalobkyne. Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd tak nepovažuje za dôvodnú.

12. Ako vecne a právne správne potvrdil odvolací súd aj výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorými tento priznal žalovanému a intervenientovi, ako plne procesne úspešným v konaní, nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p.)

13. Žalovaný a intervenient boli aj v odvolacom konaní plne procesne úspešní, preto im odvolací súd,
postupom podľa § 369 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).