Rozsudok – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, August 21, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9CoPr/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1320207364
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1320207364.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobkyne : N.. U. J., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom A.Á. Č.. XX/XX, A., zastúpenej advokátom JUDr. Daliborom Kuciaňom,
Žilinská cesta č. 130, Piešťany, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny so sídlom
Špitálska č. 8, Bratislava, IČO: 30 794 536, o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru

na základe zákona nedošlo a iné, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku bývalého
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15. februára 2022 sp. zn. 62Cpr/21/2020-176, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) mení tak, že žalobu
v celom rozsahu zamieta.
Žalovaný nemá voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.
Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudok súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Súd určuje, že skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe zákona ku dňu
26.05.2020, na základe Oznámenia žalovaného zo dňa 26.05.2020, spis číslo UPS/US1/OP/
OSB/2020/9337, záznam č. 2020/89910, je neplatné, nakoľko k skončeniu štátnozamestnaneckého
pomeru na základe zákona nedošlo, štátnozamestnanecký pomer strán trvá ďalej a žalobkyňa je ku
dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. II. Súd žalobu vo zvyšnej
časti zamieta. III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.

1.1. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že dokazovaním ktoré vo veci vykonal zistil, že Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny ako služobný úrad dňa 22.06.2012 uzatvoril so žalobkyňou ako štátnym
zamestnancom služobnú zmluvu, na ktorej základe dňom 25.06.2012 vznikol štátnozamestnanecký
pomer žalobkyne s funkciou - odborný radca, druh štátnej služby - stála štátna služba a odbor
štátnej služby - 2.11 Práca, inšpekcia práce, sociálne veci a rodina. Na základe Dodatku č. 1
k služobnej zmluve služobný úrad si dojednal so žalobkyňou, že od 01.08.2012 bude mať nový
opis štátnozamestnaneckého miesta s tým, že žalobkyňa naďalej bola v stálej štátnej službe vo

funkcii odborný radca - vedúci štátny zamestnanec - riaditeľka odboru služieb zamestnanosti. Vláda
Slovenskej republiky dňom 21.11.2014 vymenovala žalobkyňu do funkcie riaditeľky Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny so sídlom v Piešťanoch a z dôvodu podľa § 12 ods. 2 zákona č. 453/2003
Z. z., podľa ktorého riaditeľ úradu vymenovaný podľa predpisov účinných do 31.12.2014, ktorý
spĺňa podmienky prijatia do štátnej služby podľa zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe, okrem
podmienky úspešne absolvovaného výberového konania, sa považuje za riaditeľa úradu vymenovaného

podľa predpisov účinných od 01.01.2015, žalovaný ako služobný úrad dňa 02.01.2015 uzatvoril so
žalobkyňou ako štátnym zamestnancom Dodatok č. 2 k služobnej zmluve, ktorým sa dohodli na
zmene štátnozamestnaneckého pomeru s účinnosťou od 01.01.2015, ku ktorej zmene dochádzatrvalým preložením vedúceho štátneho zamestnanca - riaditeľky odboru služieb zamestnanosti na iné
štátnozamestnanecké miesto vedúceho štátneho zamestnanca - riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Piešťany; zmena štátnozamestnaneckého pomeru nastala i v odbore žalobkyňou vykonávanej

štátnej služby (namiesto funkcie riaditeľky odboru služieb zamestnanosti v odbore 2.11 Práce, inšpekcia
práce, sociálne veci a rodiny bude vykonávať funkciu riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Piešťany v odbore 1.01 riadenie štátnej služby) s miesto vykonávania štátnej služby: Ústredie práce,
sociálnych vecí a rodiny, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany a s najnáročnejšími činnosťami:
tvorba a koordinovanie koncepcií a programov rozvoja v príslušnom odbore štátnej služby s dôsledkami

na územie okresu alebo obvodu s tým, že ostatné náležitosti služobnej zmluvy zostávajú bez zmien.
Z Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, ktoré je súčasne dodatkom k služobnej
zmluve,vyplývazmenaštátnozamestnaneckéhopomeružalobkynespočívajúcavzmenejejslužobného
úradu, nakoľko dňom 01.01.2015 v zmysle ustanovenia § 12 ods. 1 zákona č. 453/2003 Z. z. v
nadväznosti na ustanovenie § 126 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. prechádzajú práva a povinnosti
vyplývajúce zo štátnozamestnaneckého pomeru zo služobného úradu Úrad práce, sociálnych vecí a

rodiny Piešťany na služobný úrad Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny. Z dôvodu zmeny opisu
činností štátnozamestnaneckého miesta strany sa dohodli s účinnosťou od 06.11.2015 na ďalšej zmene
štátnozamestnaneckého pomeru s tým, že žalobkyňa sa trvale prekladá na vykonávanie stálej štátnej
služby v tom istom služobnom úrade a v tom istom odbore štátnej služby. Dodatkom k služobnej zmluve
zo dňa 09.07.2019, generálny tajomník žalovaného oznámil žalobkyni, že s účinnosťou od 10.07.2019

je zaradená mimo činnú štátnu službu z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného činu
s tým, že jej ďalšie vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Listom
spis číslo: UPS/US1/OP/OSB/2020/9937, záznam číslo: 2020/87362 zo dňa 21.05.2020 žalovaný ako
služobný úrad oznámil žalobkyni zmenu zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a

rodiny s tým, že s účinnosťou od 21.05.2020 sa žalobkyňa považuje za štatutárny orgán vymenovaný do
funkciepodľaosobitnéhopredpisu(zákonač.453/2003Z.z.)avzmysleuvedenéhosanaňunevzťahuje
ustanovenie § 66 a nasl. zákona o štátnej službe a preto sa končí zaradenie žalobkyne mimo činnú
štátnu službu, pričom v súlade s § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe vykonáva dočasnú štátnu službu a
v zmysle § 37 písm. b) citovaného zákona jej dočasná štátna služba trvá po dobu vykonávania funkcie

štatutárneho orgánu. Generálny riaditeľ žalovaného listom zo dňa 26.05.2020 oznámil žalobkyni, že
v zmysle ust. § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z. dňom 26.05.2020 odvoláva žalobkyňu z funkcie
riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Medzi procesnými stranami bolo nesporné,
že oznámenie o odvolaní z funkcie žalobkyňa prevzala dňa 05.06.2020. V nadväznosti na odvolanie
žalobkyne z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, žalovaný listom zo dňa

26.05.2020 oznámil žalobkyni, že jej štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca sa skončí na
základe zákona dňom 26.05.2020, t. j. dňom uvedeným v odvolaní z jej funkcie - štatutárneho orgánu
vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu.
1.2. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 5 ods. 4, § 12 ods. 1, 2
veta prvá zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a

služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 453/2003 Z.z.“),
ustanoveniami § 36 ods. 2, § 37 písm. b), § 55 ods. 1 písm. a), i), § 66 ods. 1 ,§ 66 ods. 5
písm. b), § 66 ods. 6 , § 69 ods. 1, § 75 ods. 1 písm. b), § 82 ods. 4 veta prvá zákona č. 55/2017
Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného od 01.01.2020 (ďalej len
„zákon štátnej službe“), § 7 ods. 7 , § 180 ods. 2, 7 zákona o štátnej službe zákona o štátnej

službe v znení účinnom od 21.05.2020, § 61 ods. 5 zákona o štátnej službe v znení účinnom od
26.05.2020, ustanoveniami § 31 ods. 1 písm. a), b), d) zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2015 (ďalej len „zákon č. 400/2009
Z. z.“), ustanoveniami § 193da zákona č. 126/2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015
Z.z. o štátnej službe profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, keď pred meritórnym posúdením sporu zistil, že žalobkyňa uplatnila svoj procesný
nárok na súde v zákonnej dvojmesačnej prekluzívnej lehote plynúcej odo dňa doručenia písomného
oznámenia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona (ust. § 95 ods. 2 veta prvá
zákona o štátnej službe), nakoľko oznámenie zo dňa 26.05.2020 mohla žalobkyňa prevziať najskôr
dňa 26.05.2020, preto keď žalobu podala na súd dňa 24.07.2020, je nepochybné, že svoj určovací

nárok uplatnila včas. Zaoberajúc sa procesnou podmienkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného,
z ustanovenia § 4 ods. 4 písm. a) v spojení s prechodnými ustanoveniami § 12 ods. 1, 2 zákona
č. 453/2003 je zrejmé, že od 01.01.2015 práva a povinnosti vyplývajúce zo štátnozamestnaneckých
vzťahov štátnych zamestnancov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny prešli na Ústredie práce,sociálnych vecí a rodiny, avšak nakoľko žalobkyňa bola vymenovaná do funkcie riaditeľky úradu dňa
21.11.2014, t. j. pred dátumom 01.01.2015, považuje sa naďalej za riaditeľku úradu vymenovanú podľa
predpisov účinných do 31.12.2014. Na základe zmeny zákonnej úpravy, v ktorej dôsledku pôvodný

služobný úrad žalobkyne stratil právnu subjektivitu, s účinnosťou od 01.01.2015 namiesto Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Piešťany sa stalo služobným úradom žalobkyne Ústredie práce, sociálnych
vecí a rodiny, čím mal súd preukázanú pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v spore. Hodnotiac
v priebehu súdneho konania uplatnené marginálne námietky žalobkyne týkajúce sa konzultačnej a
ponukovej povinnosti žalovaného, súd prvej inštancie považoval tieto prostriedky procesného útoku

za bezpredmetné, pretože služobný úrad je povinný ponúknuť vhodné štátnozamestnanecké miesto
zamestnancovi a prerokovať skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so zástupcami zamestnancov
len v prípade skončenia štátnozamestnaneckého pomeru zo strany služobného úradu výpoveďou,
avšak v posudzovanom spore je nepochybné, že žalovaný nedal žalobkyni výpoveď, ale oznámil jej
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona, preto vzhľadom na spôsob skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru je zrejmé, že žalovaný tak ponukovú povinnosť, ako aj prerokovaciu

povinnosť nemal. Pokiaľ ide o dátum možného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru súd sa
zaoberal výkladom a použiteľnosťou žalobkyňou preferovaného vyššie citovaného ustanovenia § 61
ods. 5 v spojení so žalovaným uprednostňovaným ustanovením § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe.
Vychádzajúc zo systematiky právnych úprav, keď ust. § 61 ods. 5 sa týka inštitútu Odvolania z výkonu
funkcie vedúceho zamestnanca a viaže skončenie výkonu funkcie najskôr na deň doručenia odvolania

(05.06.2020), ust. § 82 ods. 4 sa týka inštitútu Skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na základe
zákona a viaže skončenie pomeru štátneho zamestnanca ku dňu uvedenému v odvolaní z jeho funkcie
štatutárneho orgánu, súd prisvedčil argumentácii žalovaného, nakoľko v čase odvolania z funkcie
(26.05.2020)žalobkyňaužbolaštatutárnymorgánomvymenovanýmpodľaosobitnéhopredpisuanielen
vedúcim zamestnancom ako tomu bolo pred účinnosťou ust. § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, pričom v

priamej príčinnej súvislosti s jej odvolaním z funkcie, dňom uvedeným v odvolaní z funkcie zanikol, resp.
za dodržania zákonného postupu mal zaniknúť súčasne aj jej štátnozamestnanecký pomer. Vzhľadom
na uvedené, pokiaľ by žalovaný konal v súlade so zákonom a skončil štátnozamestnanecký pomer so
žalobkyňou na základe zákona tak, ako mienil, štátnozamestnanecký pomer by skončil 26.05.2020, t.
j. dňom uvedeným v odvolaní žalobkyne z funkcie riaditeľky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. V

súvislosti s primárnou námietkou žalobkyne, že ako riaditeľka úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
nezastáva status riadneho štatutárneho orgánu z dôvodu straty právnej subjektivity úradu, komparujúc
pritom daný fakt so skutočnosťou, že ustanovenie § 7 ods. 7 veta prvá zákona o štátnej službe odkazuje
na osobitné právne predpisy, v ktorých intenciách ide o štatutárne orgány tých štátnych orgánov, ktoré
na rozdiel od úradov práce, sociálnych vecí a rodiny právnu subjektivitu majú, súd uvádza, že hoci

je pravdou, že od 01.01.2015 úrady práce, sociálnych vecí a rodiny právnu subjektivitu nemajú a túto
právnu spôsobilosť im neprinavrátila ani novela zákona o štátnej službe účinná od 21.05.2020, ale
žalobkyňa nepochybne aj po strate právnej subjektivity svojho pôvodného služobného úradu naďalej
vykonávala stálu štátnu službu ako vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny Piešťany a napokon výkonu tejto funkcie sa domáhala i v súdnom konaní, preto pre účel

posúdenia, či žalobkyňa sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného
predpisu (v posudzovanom prípade podľa zákona č. 453/2003 Z. z.) nie je vecne významným
nedostatokprávnejsubjektivityúradov,aurčujúcoujejednoznačnáprávnaúpravaasíce,žeustanovenie
§ 7 ods. 7 zákona o štátnej službe explicitne a deklaratórne (doslovne) špecifikuje, že za štatutárny orgán
vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu sa považuje aj riaditeľ úradu, práce, sociálnych vecí

a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu, pričom tento status podľa prechodného ustanovenia
§ 193da zákona o štátnej službe patrí i riaditeľom úradov vymenovaným podľa osobitného predpisu
pred dátumom 21.05.2020. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie zhodne s názorom žalovaného
uzavrel, že žalobkyňa, ktorá nesporne bola vymenovaná do funkcie riaditeľky úradu pred účinnosťou
ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe, predstavuje na účely zákona o štátnej službe štatutárny

orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu.

1.3. Prvoinštančný súd sa so zreteľom na systematiku dikcie ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej
službe, účinného od 21.05.2020 a neexistenciu prechodného ustanovenia k vete za bodkočiarkou
uvedenej právnej úpravy, sa stotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne, že vo vzťahu k jej

služobnému pomeru vzhľadom na zaradenie žalobkyne mimo činnú štátnu službu pred nadobudnutím
účinnosti § 7 ods. 7 cit. zákona neplatí premisa, že na štátneho zamestnanca - štatutárny orgán
vymenovaný podľa osobitného predpisu - sa nevzťahujú (okrem iných) ustanovenia § 55 až § 69 zákona
o štátnej službe. Súd zastal názor, že ak by mal zákonodarca úmysel eliminovať aplikáciu vo vete zabodkočiarkou cit. ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe vymenované ustanovenia, t. j. aj §
55 až § 69 vo vzťahu k riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, zaradil by riaditeľom úradov
priznané postavenie štatutárnych orgánov bezprostredne priamo za prvou vetou právnej úpravy, ktorou

špecifikoval, resp. rozšíril rozsah subjektov spadajúcich do legálnej definície štátneho zamestnanca a
následne by z hľadiska systematického a logického usporiadania právnych noriem až v poslednej vete
zhrnul, že na štátnych zamestnancov - štatutárne orgány vymenované podľa osobitného predpisu - sa
nevzťahujú explicitne vypočítané ustanovenia a nevznikla by žiadna pochybnosť o tom, že vymenované
ustanovenia sa nevzťahujú aj na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, t. j. na žalobkyňu.

Navyše vzhľadom na systematiku predmetnej právnej úpravy, z ktorej nemožno logicky vyvodiť záver,
že vymenované ustanovenia (v danom prípade sú relevantnými ust. § 55 až § 69) sa nevzťahujú na
riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, je potrebné podotknúť, že zákonodarca do svojej
právnej úpravy nezakotvil ani žiadny dovetok v zmysle, že „veta za bodkočiarkou platí aj vo vzťahu k
riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny“, eventuálne že „použitie vety za bodkočiarkou tohto
ustanovenia vo vzťahu k riaditeľom úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nie je dotknuté“.

1.4. Okrem vyššie opísaného, zrejmého zámeru zákonodarcu vyplývajúceho zo systematického
usporiadania právnych noriem v ustanovení § 7 ods. 7 zákona o štátnej služby, prvoinštančný súd
uviedol, že vetu za bodkočiarkou posudzovaného zákonného ustanovenia nemožno použiť vo vzťahu
k žalobkyni tiež z dôvodu absencie akéhokoľvek prechodného ustanovenia a preto s prihliadnutím na

hmotnoprávny charakter zákona o štátnej službe, pri ktorom na rozdiel od procesnoprávnych predpisov
sa neuplatňuje princíp priamej aplikability, je potrebné vychádzať z princípu zákazu spätnej účinnosti
(zákazu retroaktivity) právnych noriem. Žalovaný zaradil žalobkyňu mimo činnú stálu štátnu službu z
dôvodu podľa § 66 ods. 1 zákona o štátnej službe s účinnosťou od 10.07.2019, teda pred nadobudnutím
novely zákona o štátnej službe účinnej od 21.05.2020. Skutkový dôvod zaradenia žalobkyne mimo činnú

štátnu službu spočíval v jej obvinení zo spáchania úmyselného trestného činu a ohrozenia dôležitého
záujmu štátnej služby. Vzhľadom na to, že žalovaný pristúpil k zaradeniu žalobkyne mimo výkon - činnú
štátnu službu v čase, keď ust. § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe ešte účinné nebolo, bol povinný skúmať
podmienky podľa ust. § 69 ods. 1 zákona o štátnej službe, za ktorých splnenia mu vznikla povinnosť
bezodkladne zaradiť žalobkyňu na vykonávanie štátnej služby. Vychádzajúc z nespornej skutočnosti,

že trestné stíhanie voči žalobkyni právoplatne skončené nebolo, maximálne prípustná dvojročná doba
zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnú štátnu službu v čase jej odvolania žalovaným neuplynula.
Súd prvej inštancie mal za to, že služobný úrad mal posudzovať trvanie dôvodov zaradenia žalobkyne
mimo činnú štátnu službu, ktoré nesporne trvali aj po dátumu 21.05.2020 i v čase odvolania žalobkyne z
funkcieriaditeľkyúradu,ajponadobudnutíúčinnostiust.§7ods.7vetazabodkočiarkouzákonaoštátnej

službe, nakoľko uvedené ustanovenie bez akéhokoľvek prechodného ustanovenia nemožno priamo
aplikovať na štátneho zamestnanca, ktorý už predtým bol zaradený mimo činnú štátnu službu a je nutné
skúmaťdôvodytrvaniatejtozmenyštátnozamestnaneckéhopomeru,pretosažalovanýnemôžeúčelovo
odvolávať na zmenu právnej úpravy, opomínajúc absenciu prechodného ustanovenia k danej právnej
úprave a bez splnenia zákonných dôvodov pre opätovné zaradenie žalobkyne na výkon štátnej službe

jednoducho konštatovať, že jej zaradenie mimo činnú štátnu službu končí z dôvodu, že ustanovenie §
66 a nasl. s účinnosťou od 21.05.2020 sa na žalobkyňu nevzťahuje. Vzhľadom na uvedené súd dospel
k záveru, že žalovaný nemal zaradiť žalobkyňu na výkon štátnej služby a zastáva presvedčenie, že
jeho počíňanie vypovedá o tom, že zneužil od 21.05.2020 účinné ustanovenie § 7 ods. 7 zákona štátnej
službe k tomu, aby vzhľadom na postavenie žalobkyne ako štatutárneho orgánu vymenovaného podľa

osobitného predpisu na základe izolovaného výkladu ustanovenia § 36 ods. 2 (bez zreteľa na druhú vetu
tohto ustanovenia) zaradil žalobkyňu do dočasnej štátnej služby (predtým bola v stálej štátnej službe),
ktorý druh štátnej služby umožňoval žalovanému skončiť so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer
kedykoľvek a bez uvedenia dôvodu, nakoľko podľa ust. § 37 písm. b) zákona o štátnej službe zánik
štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca v dočasnej službe, ktorý vykonáva funkciu

štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, je podmienený výhradne
dobou trvania vykonávania funkcie. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný účelovo zaradil žalobkyňu
do výkonu štátnej služby a to konkrétne do dočasnej štátnej služby, aby bezodkladne - po piatich
dňoch od účinnosti novely zákona o štátnej službe generálny riaditeľ žalovaného mohol žalobkyňu
odvolať z funkcie riaditeľky úradu a tak podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe spôsobiť i zánik jej

štátnozamestnaneckého pomeru, čo dňa 26.05.2020 aj urobil.

1.5. Ak by aj napriek vyššie uvedenému záveru súd prvej inštancie zastával názor, že žalovaný mohol/
mal zaradiť žalobkyňu postavenú mimo činnú štátnu službu na výkon štátnej služby, jednoznačnenemohol považovať za zákonný postup žalovaného, ktorým zaradil žalobkyňu do štátnej služby s
druhom: dočasná štátna služba. Súd nevyhodnotil ako právne relevantnú námietku žalobkyne týkajúcu
sa vyššie citovaného prechodného ustanovenia § 180 ods. 7 zákona o štátnej službe, nakoľko dotknutá

právna úprava rieši právny stav k 31.05.2017, kedy žalobkyňa ako riaditeľka úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny sa nepovažovala za štatutárny orgán, tento právny status nadobudla až na základe ust. § 7
ods. 7 veta posledná zákona o štátnej službe, účinného od 21.05.2020, preto v danom prípade nemožno
uplatniť dispozíciu ust. § 180 ods. 7 zákona o štátnej službe, podľa ktorej by žalobkyni v závislosti od
vykonávania funkcie štatutárneho orgánu náležalo postavenie štátneho zamestnanca v stálej štátnej

službe a je nutné zhodne s tvrdením žalovaného konštatovať, že k 31.05.2017 sa vzťahovalo na
žalobkyňu prechodné ustanovenie § 180 ods. 2 zákona o štátnej službe, na základe ktorého sa
považovala výhradne za vedúceho zamestnanca. Napriek neopodstatnenej námietke žalobkyne, súd
sa plne stotožnil s jej argumentáciou založenou na interpretácii vyššie citovaného ustanovenia § 36
ods. 2 zákona o štátnej službe, nakoľko štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu
nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe bezvýnimočne. Predmetná právna úprava totiž

ustanovuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne (kumulatívne podmienky), za ktorých
splnenia nie je možné kvalifikovať druh štatutárnym orgánom vymenovaným podľa osobitného predpisu
vykonávanej štátnej služby ako dočasnú štátnu službu a to, že ide o štátneho zamestnanca v stálej
štátnej službe a zároveň, že tento zamestnanec vykonáva uvedenú funkciu (v posudzovanom prípade
funkciu riaditeľky úradu práce, sociálnych vecí a rodiny) na základe zmeny štátnozamestnaneckého

pomeru podľa § 55. Žalobkyňa v konaní riadne preukázala, že podľa dodatku č. 2 k služobnej zmluve,
ktorý súčasne predstavoval Dohodou o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 02.01.2015,
došlo k zmene žalobkyňou vykonávanej funkcie odborný radca - vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ
odboru služieb zamestnanosti a s účinnosťou od 01.01.2015 vykonávala štátnu službu vo funkcii
hlavný radca - riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany (bod 2 Dohody). Z obsahu

dodatku č. 2 k služobnej zmluvy je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky úradu na
základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe,
ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovenie § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009
Z. z. V konaní bolo medzi procesnými stranami nesporné a súčasne žalobkyňou prostredníctvom
služobnej zmluvy zo dňa 22.06.2012 preukázané, že od vzniku štátnozamestnaneckého pomeru dňom

25.06.2012 až do zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, na ktorej základe dňom 01.01.2015 začala
vykonávať funkciu riaditeľky úradu, bola štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe. Na základe takto
zistených skutočností súd konštatoval, že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2 veta
za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona
mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do štátnej služby dočasnej

a preto žalovaný konal nezákonne, keď na žalobkyňu neaplikoval právnu normu za bodkočiarkou
ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe a v dôsledku nezákonného zaradenia žalobkyne do
dočasnej štátnej služby dokonal svoje nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným
ustanovením § 37 písm. b) zákona o štátnej službe (upravujúcim dobu trvania dočasnej štátnej služby
funkcionára), dňa 26.05.2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

odvolal neplatne a neúčinne, preto k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe odvolania
žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na základe zákona nedošlo.

1.6. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobnému návrhu v časti prvého (I.) výroku vyhovel
a určil, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru strán na základe zákona ku dňu 26.05.2020

nedošlo, vychádzajúc z ust. § 96 ods. 1 veta prvá zákona o štátnej služby súd tiež určil, že
štátnozamestnanecký pomer trvá ďalej a súčasne v zmysle tretieho (III.) výroku žalobného návrhu určil,
že žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, keďže vzhľadom
na prejudiciálne súdom vyhodnotené odvolanie žalobkyne z jej funkcie ako neplatné z dôvodu, že
žalovaný nesprávne zaradil žalobkyňu do dočasnej štátnej služby, pričom ak by žalobkyňu v súlade so

zákonom zaradil na výkon stálej štátnej služby, v ktorej bola aj pred zaradením mimo činnú štátnu službu,
neuvažoval by o jej odvolaní, nakoľko odvolanie žalobkyne z funkcie riaditeľky úradu je spôsobilé vyvolať
právne účinky zániku štátnozamestnaneckého pomeru ex lege len počas vykonávania dočasnej štátnej
službe tak, ako to má na mysli ust. § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, ktorú právnu normu žalovaný
použil voči žalobkyni nezákonne.

1.7. Rozhodnutie v časti zamietajúceho výroku súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm.
c), d) C.s.p., § 95 ods. 2 veta prvá zákona o štátnej službe z ktorého vyplýva, že štátny zamestnanec
sa môže žalobou domáhať určenia právnej skutočnosti, že k skončeniu jeho štátnozamestnaneckéhopomeru na základe zákona nedošlo a teda jeho určovací nárok je procesne prípustný podľa ust.
§ 137 písm. d) C.s.p. bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení,pretožeprávoštátnehozamestnancadomáhaťsauvedenejprávnejskutočnostizakladáosobitný

predpis. Ustanovenie § 95 ani iná právna norma zákona o štátnej službe však nezakotvuje právo
štátneho zamestnanca domáhať sa určenia neplatnosti odvolania z funkcie štatutárneho orgánu
vymenovaného podľa osobitného predpisu ani určenia neplatnosti zaradenia štátneho zamestnanca do
dočasnej štátnej služby, preto žalobkyňou požadovaný určovací návrh v časti druhého (II.) a tretieho
(III.) výroku (s výnimkou určenia práva, že žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny Piešťany) procesne prípustný nie je. Priliehavým k žalobnému návrhu na
určenie neplatnosti vyššie uvedených právnych skutočností nie je ani ustanovenie § 137 písm. c)
C.s.p., nakoľko žalobkyňa sa nedomáhala určenia existencie alebo neexistencie konkrétneho práva,
ale požaduje určenie neplatnosti právnych úkonov žalovaného, pričom Civilný sporový poriadok, účinný
od 01.07.2016 nepripúšťa tzv. negatívne určovacie žaloby. Procesnú neprípustnosť uvedených výrokov
II. a III. (s výnimkou určenia práva, že žalobkyňa je ku dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce,

sociálnych vecí a rodiny Piešťany) opodstatňuje i skutočnosť, že otázku platnosti, resp. oprávnenosti
zaradenia žalobkyne do dočasnej štátnej služby i platnosť odvolania žalobkyne z funkcie riaditeľky úradu
posudzoval súd ako prejudiciálne - predbežné otázky, na základe ktorých zhodnotenia a vyvodenia
právnych záverov rozhodol o určení procesne prípustných určovacích nárokoch tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu z dôvodu jej procesnej neprípustnosti zamietol.

1.8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 v spojení s § 262
ods. 1 C.s.p. na základe zásady úspechu strán v konaní. Vzhľadom na čiastočný procesných úspech
každej zo sporových strán a objektívnu nemožnosť pomerného rozdelenia náhrady trov konania, keďže
predmetom sporu nie je pohľadávka vyjadrená v cene peňazí, rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá

na náhradu trov konania nárok.

2. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa aj žalovaný.
3. Žalobkyňa svojím odvolaním napadla výrok III. rozsudku (výrok o nároku na náhradu trov konania)
z dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p a to že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadala aby odvolací súd zmenil výrok III. rozsudku, a to tak, že
žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie voči žalovanému v plnom rozsahu
a zároveň, aby odvolací súd priznal žalobkyni nárok na náhradu odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3.1. Vo svojom odvolaní poukázala na odôvodnenie rozsudku v bodoch 51, 53. až 58. nato, čo sa
svojou žalobou vo veci samej domáhala a mala zato, že s poukazom na celú žalobu, výrok I. súdu,

ktorým vyhovel žalobkyni v plnom rozsahu, zahŕňa i návrh výrokov II. a III. (podania zo dňa 30.11.2020),
ktoré sú s výrokom I. vzájomne previazané a od seba závislé. Súd na základe žaloby samotnej
ako celku judikoval, že žalobkyňa nesmela byť zaradená do štátnej služby dočasnej, čím žalovaný
konal nezákonne a dokonal svoje nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným
ustanovením § 37 písm. b) zákona o štátnej službe (upravujúcim dobu trvania dočasnej štátnej služby

funkcionára), dňa 26.05.2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
odvolal neplatne a neúčinne, preto k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe odvolania
žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na základe zákona nedošlo
(bod 51. rozsudku). Inými slovami, súd dospel k rovnakému záveru, aký tvrdila žalobkyňa, nielen
v žalobnom návrhu (výrok II. žaloby, resp. podania zo dňa 30.11.2020), ale v celej žalobe, a v tejto

časti bola žalobkyňa úspešná v plnom rozsahu. Žalobkyňa bola úspešná i vo výroku III. žaloby (resp.
podania zo dňa 30.11.2020), pretože, súd vyhovel výrokom I. rozsudku žalobkyni v časti, že je ku dňu
26.05.2020 riaditeľom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pretože bola dňa 26.05.2020, z
funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny odvolaná neplatne a neúčinne (rovnako bod 51.
rozsudku) Z uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa bola žalobou úspešná v plnom rozsahu a má nárok

na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Žalovaný odvolaním napadol výrok I. v celom rozsahu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
d), f) , h) C.s.p. to, že) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci , že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadal aby odvolací

súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a to výrok č. I. tak, že žalobu zamieta v celom rozsahu.
Zo strany súdu došlo pri rozhodovaní k nesprávnemu posúdeniu zisteného skutkového stavu veci a
nesprávnej aplikácii zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov pri rozhodovaní o žalobe, čo môže zakladať inú vadu, ktorá mohla mať zanásledok nesprávne rozhodnutie vo veci z dôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Podstatou sporu o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe
zákona nedošlo a je interpretácia, výklad a aplikácia ustanovení zákona č. 126/2020 Z.z. z 13. mája

2020, účinného od 11. 05. 2020, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z.z. o štátnej službe
profesionálnych vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 281/2015 Z.z.“) a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, žalovaným pri odvolávaní
riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá je odlišná od právneho názoru súdu. Žalovaný
trval na tom, že v prípade žalobkyne došlo k platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru,

pri všetkých úkonoch postupoval v súlade s platnou právnou legislatívou a zákonným spôsobom.
4.1. Žalovaný poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď súd vychádzal z toho, že
žalobkyňa v konaní riadne preukázala, že podľa Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, ktorý súčasne
predstavoval Dohodu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 02.01.2015, došlo k zmene
žalobkyňou vykonávanej funkcie odborný radca -vedúci štátny zamestnanec - riaditeľ odboru služieb
zamestnanostiam a s účinnosťou od 01.01.2015 vykonávala štátnu službu vo funkcii hlavný radca

- riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Z obsahu Dodatku č. 2 k služobnej
zmluve, podľa názoru súdu, je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky na základe zmeny
štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej
úprave je ekvivalentným ustanovením § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z.. V konaní bolo
medzi procesnými stranami nesporné a súčasne žalobkyňou prostredníctvom služobnej zmluvy zo

dňa 22.06.2012 preukázané, že od vzniku štátnozamestnaneckého pomeru dňom 25.06.2012 až do
zmeny štátnozamestnaneckého pomeru, na ktorej základe dňom 01.01.2015 začala vykonávať funkciu
riaditeľky úradu, bola štátnym zamestnancom v stálej štátnej službe, na základe čoho súd skonštatoval,
že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe,
preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu

štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby. Žalovaný mal za to, že uvedené
konštatovanie súdu je v rozpore s platnou právnou úpravou. Účinnosťou zákona č. 126/2020 Z. z. ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 281/2015 Z.z. sa dňa 21.05.2020 zmenilo právne postavenie žalobkyne a
zmenou legislatívy došlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru a jej štátna služba sa zmenila na
dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym orgánom v zmysle § 7 ods.

7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 štatutárny orgán ktorý je vymenovaný podľa osobitného
predpisu, vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Veta § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe za
bodkočiarkou sa na žalobkyňu nemôže vzťahovať z dôvodu, že zmenou jej postavenia nedošlo k zmene
jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe. Túto vetu je možné aplikovať na
riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí boli vymenovaní do funkcie po účinnosti zákona,

t. j. po 21.05.2020 a sú v stálej štátnej službe a vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu - riaditeľa
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny dôjde k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55
ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe a následne pri odvolaní z tejto funkcie dôjde opätovne k zmene
ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. s) zákona o štátnej službe. Zároveň podľa
Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, ktorý súčasne predstavoval Dohodu o zmene štátnozamestnaneckého

pomeru zo dňa 02.01.2015, došlo k zmene žalobkyňou vykonávanej funkcie odborný radca - vedúci
štátnyzamestnanec-riaditeľodboruslužiebzamestnanostiamasúčinnosťouod01.01.2015vykonávala
štátnu službu vo funkcii hlavný radca - riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Z obsahu
Dodatku č. 2 k služobnej zmluve podľa vyjadrenia súdu, je zrejmé, že žalobkyňa vykonávala funkciu
riaditeľkynazákladezmenyštátnozamestnaneckéhopomerupodľa§55ods.1písm.a)zákonaoštátnej

službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovením § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009
Z. z., na základe čoho súd skonštatoval, že žalobkyňa splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2, veta
za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala
byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby.
Žalovaný poukázal nato, že § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z. z. nemôže byť v tomto prípade

ekvivalentom k § 55 ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe,
ktorého splnenie je predpokladom, že štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu
nevykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe.
4.2. Podľa názoru žalovaného, súd nesprávne právne posúdil predmetnú vec aj v prípade, keď
skonštatoval, že so zreteľom na systematiku dikcie ustanovenia § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe,

účinného od 21.05.2020 a neexistenciu prechodného ustanovenia k vete, za bodkočiarkou uvedenej
právnej úpravy. Žalovaný mal za to, že nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že súd nevzal
do úvahy, že v zmysle prechodného ustanovenia§ 193da zákona o štátnej službe riaditeľ úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona sapovažuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona, teda za
štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu uvedený pred bodkočiarkou § 7 ods. 7 zákona
o štátnej službe a z uvedeného dôvodu sa na riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný

podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona nevzťahujú ustanovenia uvedené v citovanom
paragrafe.

4.3. Žalovaný v súvislosti s názorom súdu, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe
zákona nedošlo poukazuje v súvislosti s ustanovením § 193da na judikatúru v oblasti retroaktivity

(rozhodnutia NS SR sp.zn. 10Sžso/63/2013 z 5.11.2014 , 5Szd/1/2010 z 29.9.2011) a nato, že v
právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha
vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej -
neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná. Podľa názoru žalovaného,
prijatá novela - zákon č. 126/2020 Z.z. účinný od 21. 05. 2020 (dňom vyhlásenia), konkrétne znenie
prechodného ustanovenia § 193da k úprave účinnej dňom vyhlásenia, ktoré znie : „Riaditeľ úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu 7a) pred účinnosťou tohto
zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona.“,
nevykazuje znaky pravej retroaktivity, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Záverom vo
svojom odvolaní poukázal na čl.2 ods. 2 , čl.152 ods. 4 Ústavy SR , Nález Ústavného súdu SR sp.
zn.: III. ÚS 341/07-38 z 01. 07. 2008 a nato, že v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napríklad viac verzií interpretácie) alebo v prípade
rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad “e ratione legis“ pred doslovným gramatickým (jazykovým)
výkladom.

5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že v plnom rozsahu súhlasí s
vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom a s právnym posúdením veci súdom, ktoré
vyústilo do správneho enunciátu jeho rozsudku dňa 15.02.2022, s výnimkou jeho III. výroku (rozhodnutie
o nároku na náhradu trov konania), proti ktorému žalobkyňa, dňa 03.05.2022, podala odvolanie. Súd
sa (vo veci samej) riadne vysporiadal so skutkovým stavom, správne vec právne posúdil a následne ju

jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco zdôvodnil, akými argumentami sa riadil a rovnako ako sa s nimi
vysporiadal. Navrhla, aby odvolací súd vo veci samej rozsudok potvrdil a v časti výroku o nároku na
náhradu trov konania tento zmenil v zmysle jej podaného odvolania.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa stotožňuje s právnym posúdením veci
súdom v rozsahu výroku II. a III. poukazujúc na skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie o nepriznaní

nároku na náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu správne právne posúdil a presvedčivo a jasne,
zrozumiteľne a logicky zdôvodnil a akými argumentami sa riadil uviedol presvedčivo a zrozumiteľne v
bodoch 54. až 58. rozsudku. Ustanovenie § 257 C.s.p. umožňuje súdu vždy zvážiť všetky
okolnosti každého jednotlivého prípadu, zobrať do úvahy dôvody hodné osobitné zreteľa a výnimočne
nepriznať nárok na náhradu trov súdneho konania tej strane sporu, ktorá by inak na náhradu takýchto

trov konania mala v zmysle príslušných zákonných ustanovení právny nárok. Podľa právnej teórie,
za dôvody hodné osobitného zreteľa možno považovať povahu a okolnosti sporu a zložitosť doposiaľ
neriešenej právnej problematiky. S ohľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby odvolací súd potvrdil (§
387 C.s.p.) výroky II. a III. napadnutého rozsudku ako vecne správne.
7. Žalovaný vo svojej replike zotrval na skutočnostiach uvedených v doterajších vyjadreniach a na

závere, že v prípade žalobkyne došlo k platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru.
Žalovaný zopakoval všetky argumenty uvedené v odvolaní a žiadal aby odvolací súd zmenil (§ 388
C.s.p.) rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku č. I. tak, že súd žalobu zamieta v celom rozsahu.

8. Žalobkyňa nevyužila svoje právo a repliku a ani dupliku nepodala.

9. Krajský súd v Bratislava ako súd odvolací svojím rozsudkom sp. zn. 9CoPr/1/2023-223 zo dňa
28.9.2023 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) zmenil tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietol. Zároveň rozhodol, že žalovaný nemá voči žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania.

9.1. Odvolací súd vychádzajúc z riadne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie prijal
záver, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak dospel k záveru, že so zreteľom na
systematikudikcieustanovenia§7ods.7zákonaoštátnejslužbe,účinnéhood21.mája2020aabsenciuprechodného ustanovenia k vete, za bodkočiarkou uvedenej právnej úpravy vo vzťahu k služobnému
pomeru žalobkyne vzhľadom na jej zaradenie mimo činnú štátnu službu pred nadobudnutím účinnosti
§ 7 ods. 7 zákona o štátnej službe neplatí že na štátneho zamestnanca - štatutárny orgán vymenovaný

podľa osobitného predpisu - sa nevzťahujú (okrem iných) ustanovenia § 55 - § 69 zákona o štátnej
službe. Nesprávne právne posúdenie veci podľa odvolacieho súdu spočívalo v tom, že prvoinštančný
súd nevzal do úvahy, že v zmysle prechodného ustanovenia § 193da zákona o štátnej službe riaditeľ
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§ 5 ods. 4 zákona č.
453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti)

pred účinnosťou tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu
podľa tohto zákona, teda za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu uvedený pred
bodkočiarkou § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe. Z uvedeného dôvodu sa na žalobkyňu ako riaditeľku
úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovanej podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto
zákona nevzťahujú ustanovenia uvedené v citovanom § 7 ods. 7 (t.j. ustanovenia § 55 - § 69 zákona o
štátnej službe). Novelizáciou zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe uskutočnenej zákonom č. 126/2020

Z.z. účinného od 21. mája 2020, došlo k odstráneniu rozporu medzi zákonom č. 453/2003 Z.z. a
zákonom o štátnej službe. Ustanovenie § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. ustanovuje kompetenciu
generálneho riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov
práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom pretože úrady práce, sociálnych vecí
a rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu. Do zákona o štátnej službe sa tak doplnilo

ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí
a rodiny subsumovať (pozri Zákon o štátnej službe, Komentár Juraj Fíba, Zuzana Galisová; Wolters
Kluwer, 2023, str. 824). Na základe tejto skutočnosti možno vyvodiť záver, že riaditeľ úradu je štatutárny
orgán na účely zákona o štátnej službe za rovnakých podmienok ako štatutárny orgán uvedený v §
7 ods. 7 prvej vety zákona o štátnej službe. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to,

že zákonodarca riaditeľov úradov špecifikoval v § 7 ods. 7 v druhej vete z toho dôvodu, že nemajú
rovnaké postavenie „pravého“ štatutárneho orgánu subjektu, ktorý má právnu subjektivitu, avšak na
účely zákona o štátnej službe sa považujú za štatutárny orgán a majú rovnaké postavenie ako štatutárny
orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej vety. Toto tvrdenie zároveň priamo vychádza z ustanovenia § 193da
zákona o štátnej službe.

9.2. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dospel aj k nesprávnym právnym záverom,
že žalobkyňa splnila podmienky podľa ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej
službe, preto i za predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do
výkonu štátnej služby, nesmela byť zaradená do dočasnej štátnej služby. Z tohto dôvodu podľa súdu

prvej inštancie žalovaný konal nezákonne, keď na žalobkyňu neaplikoval právnu vetu za bodkočiarkou
§ 36 ods. 2 zákona o štátnej službe a v dôsledku nezákonného zaradenia žalobkyne do dočasnej štátnej
služby, dokonal svoje nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným ustanovením
§ 37 písm. b) zákona o štátnej službe dňa 26. mája 2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny odvolal neplatne a neúčinne, preto ku skončeniu štátnozamestnaneckého

pomeru na základe odvolania žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na
základe zákona nedošlo. Odvolací súd poukázal na to, že účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. ktorým
sa novelizoval zákon č. 55/2017 Z.z. sa dňa 21. mája 2020 zmenilo právne postavenie žalobkyne a
zmenou legislatívy došlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru a jej štátna služba sa zmenila na
dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym orgánom v zmysle § 7 ods.

7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods. 2 štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného
predpisu, vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Účinnosťou novely zákona o štátnej službe,
t. j. dňa 21. mája 2020 sa zmenilo právne postavenie všetkých riaditeľov úradov práce, sociálnych
vecí a rodiny a teda aj žalobkyne ako riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch
(v tom čase zaradenej s účinnosťou od 10. júla 2019 mimo činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia

zo spáchania úmyselného trestného činu), jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to
z dôvodu, že žalobkyňa sa stala štatutárnym zástupcom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe
a podľa § 36 ods. 2 tohto zákona štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu,
čo je aj daný prípad vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Veta ustanovenia § 36 ods. 2
zákona o štátnej službe za bodkočiarkou sa na žalobkyňu nemôže vzťahovať z dôvodu, že zmenou jej

postavenia nedošlo k zmene jej štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 zákona o štátnej službe.
Túto vetu je možné aplikovať na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí boli vymenovaní
do funkcie po účinnosti novely zákona o štátnej službe, t. j. po 21. máji 2020 a sú v stálej štátnej službe
a vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu - riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny dôjdek zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej službe a
následne pri odvolaní z tejto funkcie dôjde opätovne k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa
§ 55 ods. 1 písm. s) zákona o štátnej službe.

9.3. Neobstoja ani závery súdu prvej inštancie, že z obsahu Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, je zrejmé,
že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa §
55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovením § 31
ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z., na základe, čoho súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa

splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2, veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za
predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby,
nesmelabyťzaradenádodočasnejštátnejslužby(pozriodsek50.odôvodnenianapadnutéhorozsudku).
Ustanovenie § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. nemôže byť v tomto prípade ekvivalentom
k § 55, ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, ktorého splnenie
je predpokladom, že štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva

štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Ustanovenia § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z.
môže byť ekvivalentom § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, tento však upravuje zmenu
štátnozamestnaneckého pomeru, ktorou je zmena funkcie, ku ktorej u žalobkyne došlo s účinnosťou od
1. januára 2015, kedy zákon č. 400/2009 Z.z. nepoznal zmenu druhu štátnej služby. Ustanovenie § 36
zákona o štátnej službe však upravuje dočasnú štátnu službu a § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe

upravuje výnimku, kedy štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva
štátnu službu v dočasnej štátnej službe, naviac na základe zmeny zákona o štátnej službe vo vzťahu k
riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, nedošlo k zmene funkcie podľa § 55 ods. 1 písm. a)
zákona o štátnej službe, ale k zmene druhu štátnej služby zo zákona, a preto v tomto prípade nebola
splnená podmienka ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe. Vo vzťahu

k námietkam žalobkyne uplatnenými v konaní pred súdom prvej inštancie týkajúcich sa prerokovacej a
ponukovej povinnosti, resp. dátumu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru odvolací súd poukázal
na závery súdu prvej inštancie (pozri odsek 40. a 41. odôvodnenia napadnutého rozsudku) s ktorými
sa v plnej miere stotožnil. Súd prvej inštancie primerane a podrobne vysvetlil prečo považuje námietky
žalobkyne za bezpredmetné a ako dospel k dátumu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru a od

týchto správnych záverov nie je dôvod sa odchýliť.

9.4. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prípade žalobkyne došlo k
platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru, keď bola z funkcie riaditeľky Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch odvolaná podľa § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. o orgánoch

štátnejsprávyvoblastisociálnychvecí,rodinyaslužiebzamestnanostiajejštátnozamestnaneckýpomer
ako štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu
službu v dočasnej štátnej službe sa skončil v zmysle ustanovenia § 82 ods. 4 na základe zákona, dňom
uvedeným v odvolaní z tejto funkcie. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti (výrok I.) v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu

zamietol.

9.5. O náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,
2 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p..

10. Najvyšší súd SR ako súd dovolací na základe dovolania žalobkyne uznesením č.k. 1CdoPr/6/2024
zo dňa 30.10.2024 rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. septembra 2023, sp. zn.
9CoPr/1/2023-233 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10.1. Dovolací súd okrem iného vo svojom rozhodnutí konštatoval, že žalobkyňa opodstatnene

namietala porušenie svojich procesných práv v takej miere, že postupom súdu došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
došlo v konaní k procesnej vade podľa § 420 písm. f) C.s.p., ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania
ale zároveň aj jeho dôvodnosť.

10.2. Odvolací súd sa však nezaoberal podstatnými námietkami žalobkyne vo veci (jej právnymi
argumentami), nezaujal žiadne stanovisko k námietke žalobkyne, ktorá bola postavená podľa § 55 ods.
1 písm. i) v spojení s ust. § 66 ods. 1, ods. 5 a ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. mimo činnú štátnu
službu s účinnosťou od 10. júla 2019 a následne jej zaradením do činnej štátnej služby bez splneniazákonných podmienok (v rozpore s § 69 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z.), teda či po zaradení štátneho
zamestnanca mimo činnú stálu štátnu službu, ktorá je zmenou štátnozamestnaneckého pomeru je
možné túto osobu opätovne zaradiť do činnej štátnej služby bez zákonných predpokladov skončenia

jej trvania, a to priamo do dočasnej štátnej služby na základe zmeny zákona netýkajúceho sa trvania
zaradenia mimo činnú štátnu službu. Uvedené argumenty a tvrdenia žalobkyne podľa dovolacieho
súdu sú podstatnými pre konečné právne posúdenie veci. Podľa názoru dovolacieho súdu odvolací
súd pri svojom zmenovom rozhodnutí len prevzal právny názor žalovaného uvedený v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie, bez vysporiadania sa s podstatnými námietkami a argumentami v žalobe

žalobkyne, ktoré majú podstatný vplyv na prejednávanú vec. Takéto odôvodnenie podľa dovolacieho
súdu nie je dostatočné ani v bode 13.1. odôvodnenia, ktorý nevystihuje podstatu argumentácie
žalobkyne, že pokiaľ bola postavená mimo činnú štátnu službu s účinnosťou odo dňa 10. júla 2019 z
dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného činu, čo sporné nebolo, nemohla bez splnenia
zákonných predpokladov uvedených v § 69 zákona č. 55/2017 Z.z. opätovne byť zaradená do činnej
štátnej služby, t. j. že jej zaradenie mimo činnú štátnu službu nemôže skončiť len účinnosťou novely

zákona o štátnej službe. Rovnako odvolací súd nereagoval na námietky žalobkyne - zákazu retroaktivity
novely zákona č. 55/2017 Z.z. a to zákona č. 126//2020 Z.z. účinnej od 21. mája 2020. Takýmito
argumentami sa odvolací súd nezaoberal, ani nevyhodnotil ich prípadnú irelevantnosť v prejednávanej
veci.

10.3. Dovolací súd uviedol, že v ďalšom konaní je odvolací súd povinný svoje rozhodnutie vzhľadom na
uvedené právne argumenty žalobkyne náležite odôvodniť v súlade s ustanovením § 393 ods. 2 v spojení
s § 220 ods. 2 a § 387 ods. 3 C.s.p. (§ 455 C.s.p.). Vyjadrí sa teda k vyššie špecifikovaným námietkam
žalobkyne, pokiaľ ich nebude akceptovať, zdôvodní svoje úvahy najmä aj vo vzťahu k namietanému
postupu žalovaného v rozpore s § 69 zákona č. 55/2017 Z.z. Rovnako sa vyjadrí k námietke

rozpornosti bodov 12.1. a 13.1. odôvodnenia rozsudku, tak ako žalobkyňa namieta v bode 22. dovolania.
O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v
novom rozhodnutí vo veci samej (§ 453 ods. 3 C.s.p.).

11. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných

odvolaní v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. t. j. vo výroku, ktorým bola žalobe vyhovené (výrok
I. ) a vo výroku o nároku na náhradu trov konania (výrok III.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k
záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej
vyhovujúcej časti zmeniť podľa § 388 C.s.p., keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, avšak

vec nesprávne právne posúdil.

12. Predmetom odvolacieho konania je výrok, ktorým súd prvej inštancie určil, že skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným na základe zákona ku dňu
26.05.2020, na základe Oznámenia žalovaného zo dňa 26.05.2020, spis číslo UPS/US1/OP/

OSB/2020/9337, záznam č. 2020/89910, je neplatné, nakoľko k skončeniu štátnozamestnaneckého
pomeru na základe zákona nedošlo, štátnozamestnanecký pomer strán trvá ďalej a žalobkyňa je ku
dňu 26.05.2020 riaditeľkou Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany ( výrok I.). Podstatou sporu
o určenie, že k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe zákona nedošlo je interpretácia,
výklad a aplikácia ustanovení zákona č. 126/2020 Z.z. účinného od 21. 05. 2020, ktorým sa mení

a dopĺňa zákon č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.

12.1. Predmetom dovolacieho konania je na základe odvolanie žalobkyne aj žalovaného aj závislý výrok
o nároku na náhradu trov konania (výrok III.)

13. Podľa § 7 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov platného a účinného od 21.5.2020 (ďalej len „zákon o štátnej službe“ alebo
„zákon č. 55/2017 Z.z.“) štátnym zamestnancom na účely tohto zákona je aj štatutárny orgán, ktorý je do
tejto funkcie vymenovaný podľa osobitného predpisu;7) na tohto štátneho zamestnanca sa nevzťahujú

ustanovenia § 38 až 44, § 51, § 52, § 55 až 69, § 71 ods. 1, § 72 až 81, § 82 ods. 1 až 3 a 5, § 85, §
87 až 96, § 102, § 103, § 117 až 123, § 163, § 164 ods. 3 až 9 a § 165, ak tento zákon alebo osobitný
predpis neustanovuje inak. Za štatutárny orgán vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu sana účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa
osobitného predpisu. 7a)

13.1. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 55/2017 Z.z. štátny zamestnanec vo verejnej funkcii, riaditeľ kancelárie
bezpečnostnej rady, štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, veľvyslanec,
odborník ústavného činiteľa, justičný čakateľ a štátny zamestnanec podľa § 7 ods. 8 vykonáva štátnu
službu v dočasnej štátnej službe; to sa nevzťahuje na štátneho zamestnanca v stálej štátnej službe,
ktorý uvedenú funkciu vykonáva na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55.

13.2. Podľa § 55 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z. zmena štátnozamestnaneckého pomeru je a)
zmena funkcie; b) zmena odboru štátnej služby; c) zmena najnáročnejšej činnosti, ďalšej činnosti,
bližšie určenej najnáročnejšej činnosti alebo bližšie určenej ďalšej činnosti; d) zmena druhu štátnej
služby; e) zmena dôvodu zastupovania podľa § 36 ods. 3 písm. a) alebo ods. 4 písm. c); f)
zmena služobného úradu; g) zmena pravidelného miesta výkonu štátnej služby; h) zmena dĺžky

týždenného služobného času, ak bola dohodnutá; i) zaradenie štátneho zamestnanca mimo činnej
štátnej služby alebo predĺženie zaradenia štátneho zamestnanca mimo činnej štátnej služby; j)
preloženie na štátnozamestnanecké miesto vedúceho zamestnanca; k) poverenie vykonávaním funkcie
vedúceho zamestnanca alebo poverenie zastupovaním vedúceho zamestnanca; l) odvolanie poverenia
vykonávaním funkcie vedúceho zamestnanca alebo odvolanie poverenia zastupovaním vedúceho

zamestnanca; m) odvolanie z funkcie vedúceho zamestnanca; n) prerušenie zaradenia štátneho
zamestnanca mimo činnej štátnej služby podľa § 66 ods. 3; o) opätovné zaradenie štátneho
zamestnanca do štátnej služby po skončení zaradenia mimo činnej štátnej služby; p) dočasné vyslanie
na vykonávanie štátnej služby do cudziny (ďalej len "dočasné vyslanie"); q) skončenie dočasného
vyslania; r) zmena na základe zvolenia alebo vymenovania do funkcie podľa § 48 ods. 1 písm. b)

alebo písm. c); s) zmena na základe odvolania z funkcie podľa § 48 ods. 1 písm. b) alebo písm.
c), vzdania sa tejto funkcie alebo uplynutia doby vykonávania tejto funkcie; t) predĺženie trvania
dočasnej štátnej služby odborníka dočasne potrebného na plnenie úloh štátnej služby na tom istom
štátnozamestnaneckom mieste s rovnakým opisom štátnozamestnaneckého miesta; u) predĺženie
trvania štátnozamestnaneckého pomeru štátneho zamestnanca, ktorý dovŕšil vek 65 rokov na dobu

najviactrochposebenasledujúcichrokov;vrámciuvedenejdobyjemožnéštátnozamestnaneckýpomer
predĺžiť aj opakovane; v) zaradenie štátneho zamestnanca po skončení dočasného vyslania; w) zmena
obsahu služobnej zmluvy podľa § 57 ods. 4.

13.3. Podľa § 82 ods. 4 zákona č. 55/2017 Z.z. štátnozamestnanecký pomer štátneho zamestnanca

vo verejnej funkcii, riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štatutárneho orgánu vymenovaného
do funkcie podľa osobitného predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe, sa
skončí dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie, vzdaním sa tejto funkcie podľa osobitného predpisu,
36a) alebo dňom uplynutia doby vykonávania tejto funkcie. Štátnozamestnanecký pomer štátneho
zamestnanca vo verejnej funkcii vymenovaného podľa tohto zákona, ktorý vykonáva štátnu službu v

dočasnej štátnej službe, sa skončí aj vzdaním sa funkcie.

13.4. Podľa § 82 ods. 7 zákona č. 55/2017 Z.z. písomné oznámenie o skončení štátnozamestnaneckého
pomeru na základe zákona obsahuje údaj o dni a dôvode skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.
Písomné oznámenie vydá generálny tajomník.

13.5. Podľa § 193da zákona č. 55/2017 Z.z. (Prechodné ustanovenia k úprave účinnej dňom vyhlásenia)
riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou
tohto zákona sa považuje za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu podľa tohto
zákona.

14. Odvolací súd vychádzajúc z riadne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie (pozri odsek
1.1.) má zato, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil ak dospel k záveru (pozri odseky
43. až 46. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že so zreteľom na systematiku dikcie ustanovenia § 7
ods. 7 zákona o štátnej službe, účinného od 21.05.2020 a absenciu prechodného ustanovenia k vete,

za bodkočiarkou uvedenej právnej úpravy vo vzťahu k služobnému pomeru žalobkyne vzhľadom na jej
zaradenie mimo činnú štátnu službu pred nadobudnutím účinnosti § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe
neplatí že na štátneho zamestnanca - štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného predpisu - sa
nevzťahujú (okrem iných ) ustanovenia § 55 - 69 zákona o štátnej službe.15. Nesprávne právne posúdenie veci podľa odvolacieho súdu spočíva v tom, že prvoinštančný súd
nevzal do úvahy, že v zmysle prechodného ustanovenia§ 193da zákona o štátnej službe riaditeľ úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (podľa § 5 ods. 4 zákona č.
453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti; ďalej
len„zákonč.453/2003Z.z.“) predúčinnosťoutohtozákonasapovažujezaštatutárnyorgánvymenovaný
podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona, teda za štatutárny orgán vymenovaný podľa osobitného
predpisu uvedený pred bodkočiarkou § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe. Z uvedeného dôvodu sa

na žalobkyňu ako riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaného podľa osobitného
predpisu pred účinnosťou tohto zákona č. 126/2010 Z.z. nevzťahujú ustanovenia uvedené v citovanom
§ 7 ods. 7 (t.j. ustanovenia § 55 - 69 zákona o štátnej službe).

15.1. Novelizáciou zákona č. 55/2017 Z.z. o štátnej službe uskutočnenej zákonom č. 126/2020 Z.z.
účinného od 21. 05. 2020, došlo k odstráneniu rozporu medzi zákonom č. 453/2003 Z.z. a zákonom o

štátnej službe. Ustanovenie § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z. ustanovuje kompetenciu generálneho
riaditeľa ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny menovať a odvolávať riaditeľov úradov práce,
sociálnych vecí a rodiny, ktorí nie sú štatutárnym orgánom pretože úrady práce, sociálnych vecí a
rodiny nemajú od 1. januára 2015 právnu subjektivitu. Do zákona o štátnej službe sa tak doplnilo
ustanovenie, pod ktoré bude možné štátnozamestnanecký pomer riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí

a rodiny subsumovať. Takýmto spôsobom vymenovaný riaditeľ Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
pred účinnosťou zákona o štátnej službe sa považoval za štatutárny orgán v zmysle zákona o štátnej
službe( pozri Zákon o štátnej službe, Komentár Juraj Fíba, Zuzana Galisová; Wolters Kluwer, 2023, str.
824). Na základe tejto skutočnosti možno vyvodiť záver, že riaditeľ úradu je štatutárny orgán na účely
zákona o štátnej službe za rovnakých podmienok ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7 prvej vety

zákona o štátnej službe. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené má zato, že zákonodarca riaditeľov
úradov špecifikoval v § 7 ods. 7 v druhej vete z toho dôvodu, že nemajú rovnaké postavenie „pravého“
štatutárneho orgánu subjektu, ktorý má právnu subjektivitu, avšak na účely zákona o štátnej službe sa
považujú za štatutárny orgán a majú rovnaké postavenie ako štatutárny orgán uvedený v § 7 ods. 7
prvej vety. Toto tvrdenie zároveň priamo vychádza z ustanovenie § 193da zákona o štátnej službe.

16. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu dospel aj k nesprávnym právnym záverom
(pozri odseky 47. až 51. odôvodnenia napadnutého rozsudku), že žalobkyňa splnila podmienky podľa
ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za predpokladu, že
by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby, nesmela byť

zaradená do dočasnej štátnej služby. Z tohto dôvodu podľa súdu prvej inštancie žalovaný konal
nezákonne, keď na žalobkyňu neaplikoval právnu vetu za bodkočiarkou § 36 ods. 2 zákona o štátnej
službe a v dôsledku nezákonného zaradenia žalobkyne do dočasnej štátnej služby, dokonal svoje
nezákonné konanie tým, že spravujúc sa na vec neaplikovateľným ustanovením § 37 písm. b) zákona
o štátnej službe dňa 26.05.2020 žalobkyňu z funkcie riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny

odvolal neplatne a neúčinne, preto ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru na základe odvolania
žalobkyne z jej funkcie podľa § 82 ods. 4 zákona o štátnej službe, t. j. na základe zákona nedošlo.

16.1. Odvolací súd v súvislosti zo závermi súdu prvej inštancie v predchádzajúcom odseku poukazuje
nato, že účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. ktorým sa novelizoval zákon č. 55/2017 Z.z. sa dňa

21.05.2020 zmenilo právne postavenie žalobkyne a zmenou zákona č. 55/2017 Z.z. došlo k zmene jej
štátnozamestnaneckého pomeru a jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu,
že žalobkyňa sa stala štatutárnym orgánom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa §
36 ods. 2 štatutárny orgán ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu, vykonáva štátnu službu v
dočasnej štátnej službe. Odvolací súd zastáva názor, že vetu ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o štátnej

službe za bodkočiarkou je možné aplikovať na riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí
boli vymenovaní do funkcie po účinnosti novely zákona o štátnej službe, t. j. po 21.05.2020 a sú v stálej
štátnej službe a vymenovaním do funkcie štatutárneho orgánu - riaditeľa úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny dôjde k zmene ich štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. r) zákona o štátnej
službe a následne pri odvolaní z tejto funkcie dôjde opätovne k zmene ich štátnozamestnaneckého

pomeru podľa § 55 ods. 1 písm. s) zákona o štátnej službe. Účinnosťou novely zákona o štátnej službe
t.j. dňa 21.5.2020 sa zmenilo právne postavenie všetkých riaditeľov úradov práce, sociálnych vecí a
rodiny a teda aj žalobkyne ako riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch (v tom
čase zaradenej s účinnosťou od 10.7.2019 mimo činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia zo spáchaniaúmyselného trestného činu), jej štátna služba sa zmenila na dočasnú štátnu službu a to z dôvodu, že
žalobkyňa sa stala štatutárnym zástupcom v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe a podľa § 36 ods.
2 tohto zákona štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu čo je aj daný prípad

vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe.

16.2. Neobstoja ani závery súdu prvej inštancie, že z obsahu Dodatku č. 2 k služobnej zmluve, je zrejmé,
že žalobkyňa vykonávala funkciu riaditeľky na základe zmeny štátnozamestnaneckého pomeru podľa §
55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, ku ktorej právnej úprave je ekvivalentným ustanovením § 31

ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z., na základe čoho súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobkyňa
splnila podmienky ustanovenia § 36 ods. 2, veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, preto i za
predpokladu, že by vzhľadom na novelu zákona mala byť opätovne zaradená do výkonu štátnej služby,
nesmelabyťzaradenádodočasnejštátnejslužby(pozriodsek50.odôvodnenianapadnutéhorozsudku).
Odvolací súd zastáva názor aj v súvislosti zo závermi uvedenými v predchádzajúcich odsekoch , že
ustanovenie § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. nemôže byť v tomto prípade ekvivalentom

k § 55 ustanovenia § 36 ods. 2 vety za bodkočiarkou zákona o štátnej službe, ktorého splnenie
je predpokladom, že štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva
štátnu službu v dočasnej štátnej službe. Ustanovenia § 31 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z.
môže byť ekvivalentom § 55 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe, tento však upravuje zmenu
štátnozamestnaneckého pomeru, ktorou je zmena funkcie, ku ktorej u žalobkyne došlo s účinnosťou

od 01.01.2015, kedy zákon č. 400/2009 Z. z. nepoznal zmenu druhu štátnej služby. Ustanovenie § 36
zákona o štátnej službe však upravuje dočasnú štátnu službu a § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe
upravuje výnimku kedy štatutárny orgán, ktorý je vymenovaný podľa osobitného predpisu nevykonáva
štátnu službu v dočasnej štátnej službe, naviac na základe zmeny zákona o štátnej službe vo vzťahu k
riaditeľom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny, nedošlo k zmene funkcie podľa § 55 ods. 1 písm. a)

zákona o štátnej službe, ale k zmene druhu štátnej služby zo zákona, a preto v tomto prípade nebola
splnená podmienka ustanovenia § 36 ods. 2 veta za bodkočiarkou zákona o štátnej službe.

17. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne uplatnenými v konaní pred súdom prvej inštancie týkajúcich
sa prerokovacej a ponukovej povinnosti, resp. dátumu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

odvolací súd poukazuje na závery súdu prvej inštancie (pozri odsek 40. a 41. odôvodnenia
napadnutého rozsudku) s ktorými sa v plnej miere stotožňuje. Súd prvej inštancie primerane a podrobne
vysvetlil prečo považuje námietky žalobkyne za bezpredmetné a ako dospel k dátumu skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru a od týchto správnych záverov nie je dôvod sa odchýliť.

18. S poukazom na vyššie uvedené (pozri odseky 14. až 17.) odvolací súd má zato, že v
prípade žalobkyne došlo k platnému skončeniu jej štátnozamestnaneckého pomeru, keď bola z funkcie
riaditeľky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Piešťanoch odvolaná podľa § 5 ods. 4 zákona č.
453/2003 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a
jej štátnozamestnanecký pomer ako štatutárneho orgánu vymenovaného do funkcie podľa osobitného

predpisu, ktorý vykonáva štátnu službu v dočasnej štátnej službe sa skončil v zmysle ustanovenia § 82
ods. 4 na základe zákona, dňom uvedeným v odvolaní z tejto funkcie.

18.1. Odvolací súd teda nemal dôvod odchýliť sa od svojich právnych záverov vyslovených vo svojom
rozsudku sp. zn. 9CoPr/1/2023-233 zo dňa 28.9.2023 a to aj vzhľadom na závery dovolacieho súdu, keď

dovolací súd zrušil v poradí prvý rozsudok odvolacieho súdu pre absenciu riadneho odôvodnenia, keďže
odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s podstatnými námietkami žalobkyne (pozri odsek 10.2. až
10.3). K uvedeným námietkam žalobkyne vzhľadom nato že právnym názorom dovolacieho súdu je v
zmysle § 455 C.s.p. odvolací súd viazaný považuje odvolací súd uviesť nasledovné fakty.

19. K námietke žalobkyne týkajúcej sa zákazu retroaktivity novely zákona č. 55/2017 Z.z. a to zákonom
č. 126/2020 Z.z. účinnej od 21. mája 2020 odvolací súd poukazuje nato, že súčasťou (aj) slovenského
právneho poriadku je zásada zákazu retroaktivity právnych noriem (prvýkrát vyslovená už rímskym
cisárom Theodosiom I). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný
právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych

predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v
zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako
prípustnýnástrojnadosiahnutieustanovenýchadostatočnevýznamnýchcieľovverejnejmoci.Pripravej
retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymiskutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho)
právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou
účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho

nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako jeho platnosť
(skôr, než začal existovať). O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne
novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv
(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni
zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe

skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava
(uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna
nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za
skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom
dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a
účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy“. Okrem toho v

právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti - len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha
vysloviť, či určitá norma alebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej -
neprípustnej - retroaktivity - protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná.

19.1. Vzhľadom na závery v predchádzajúcom odseku 19. odvolací súd zastáva názor, že prijatá

novela zákona č. 126/2020 Z.z. s účinnosťou odo dňa 21. mája 2020 nevykazuje znaky pravej
retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná.
Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté
podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru)
uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa

účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita
do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale
rieši až v čase účinnosti novej právnej úpravy (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. júna 2010, sp.
zn. 4Cdo/98/2010). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo
právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny

právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti
tohto nového zákona ešte nenastali. Dotknutou novelou zákonom č. 126/2020 Z.z. boli uznané právne
skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona o štátnej službe (riaditeľ úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu pred účinnosťou tohto zákona
je naďalej štatutárnym orgánom vymenovaným podľa osobitného predpisu podľa tohto zákona), no

zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Vzhľadom na uvedené sú potom námietky žalobkyne
týkajúce sa zákazu retroaktivity nedôvodné.

20. Dovolací súd vytkol odvolaciemu súdu, že nezaujal žiadne stanovisko k námietke žalobkyne ktorá
bola postavená podľa § 55 ods. 1 písm. i) v spojení s ust. § 66 ods. 1, ods. 5 a ods. 7 zákona č.

55/2017 Z.z. mimo činnú štátnu službu s účinnosťou od 10. júla 2019 a následne jej zaradením do činnej
štátnej služby bez splnenia zákonných podmienok (v rozpore s § 69 ods. 1 zákona č. 55/2017 Z.z.),
teda k námietke či po zaradení štátneho zamestnanca mimo činnú stálu štátnu službu, ktorá je zmenou
štátnozamestnaneckého pomeru je možné túto osobu opätovne zaradiť do činnej štátnej služby bez
zákonných predpokladov skončenia jej trvania, a to priamo do dočasnej štátnej služby na základe zmeny

zákona netýkajúceho sa trvania zaradenia mimo činnú štátnu službu.

20.1. Vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo v konaní preukázané (pozri odsek 1.1.), že
s účinnosťou od 01.01.2015 bola žalobkyňa v zmysle § 5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z.z., X.. K. C., K.,
generálnym riaditeľom Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny vymenovaná za riaditeľku Úradu práce,

sociálnych voči a rodiny Piešťany. S účinnosťou od 01.01.2015 bola dodatkom k služobnej zmluve zo
dňa 02.01.2015, uzatvoreným v zmysle zákona č. 400/2009 Z.z. trvale preložená na miesto vedúceho
štátneho zamestnanca riaditeľa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany. Štátnozamestnanecký
pomer žalobkyne upravoval s účinnosťou od 01.06.2017 zákon č. 55/2017 Z.z.. Dodatkom k služobnej
zmluve zo dňa 09.07.2019 - Oznámenie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru - zaradenie štátneho

zamestnanca mimo činnej štátnej služby bola žalobkyňa s účinnosťou od 10.07.2019 zradená mimo
činnej štátnej služby z dôvodu obvinenia zo spáchania úmyselného trestného Činu a Vaše ďalšie
vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem Štátnej služby.20.2. Odvolací súd okrem záverov v odsekoch 16.1. a 16.2. považuje za potrebné poukázať nato, že
vzhľadom na prechodné ustanovenia § 193da zákona o štátnej služby a závery týkajúce sa nepravej
retroaktivity tohto zákona (pozri odsek 19. a 19.1.) sa v zmysle § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe

účinného od 21.05.2020 (nadobudol účinnosť zákon č. 126/2020 Z.z.) , za štatutárny orgán vymenovaný
do funkcie podľa osobitného predpisu na účely tohto zákona považuje aj riaditeľ úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny vymenovaný podľa osobitného predpisu (§5 ods. 4 zákona č. 453/2003 Z. z.); na tohto
štátneho zamestnanca sa nevzťahujú ustanovenia § 38 až 44, § 51, § 52, § 55 až 69, § 71 ods. 1, § 72
až 81, § 82 ods. 1 až 3 a 5, § 85, § 87 až 96, § 102, § 103, § 117 až 123, § 163, § 164 ods. 3 až 9 a §

165 zákona o štátnej službe, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

20.3. To znamená, že žalobkyňa ako riaditeľ úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorá bola
vymenovaná podľa osobitého predpisu pred účinnosťou zákona č. 126/200 Z.z. sa účinnosťou tohto
zákona odo dňa 21.05.2020 na účely zákona o štátnej službe považovala za štatutárny orgán
vymenovaný do funkcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 453/2003 Z. z.). Keďže sa na ňu s

poukazom na ustanovenie § 7 ods. 7 zákona o štátnej službe účinného od 21.05.2020 nevzťahovalo od
21.5.2020 ustanovenie § 66 zákona o štátnej službe účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. došlo priamo
zákonom k ukončeniu jej zaradenie mimo činnú štátnu službu. Inými slovami vyjadrené zaradenie
žalobkyne mimo činnú štátnu službu skončilo účinnosťou novely zákona o štátnej službe vykonanej
zákonom č. 126/2020Z.z.. Z tohto dôvodu nebolo možné vo vzťahu k žalobkyni postupovať ani podľa

§ 69 zákona o štátnej službe, keďže rovnako sa účinnosťou zákona č. 126/2020 Z.z. nevzťahovalo
na žalobkyňu ani ustanovenie § 69. V súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o štátnej službe od
21.5.2020 vykonávala potom žalobkyňa štátnu službu v dočasnej štátnej službe a jej dočasná štátna
služba trvala po dobu vykonávania tejto funkcie.

21.Záveromknedostatkom,ktorébolivytýkanédovolacímsúdom,ktorýmalzato,žeodvolacísúdsamá
vyjadriť k námietke rozpornosti bodov 12.1. a 13.1. odôvodnenia rozsudku, tak ako žalobkyňa namieta
v bode 22. dovolania odvolací súd uvádza, že závery odvolacieho súdu neboli a ani nie sú rozporné. V
ustanovení odseku 12.1. odôvodnenia v poradí prvého rozsudku odvolacieho súdu (teraz odsek 15.)
odvolací súd len konštatoval v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a v

odseku 13. (teraz 16.1. a 16.2.) interpretoval svoje právne názory, prečo sú závery súdu prvej inštancie
nesprávne (pozri odsek 15. až 16.2.). Vzhľadom na uvedené námietky žalobkyne tak ako boli uplatnené
v dovolaní v bode 22. neobstoja.

22.Zovšetkýchvyššieuvedených dôvodovodvolacísúdrozsudoksúduprvej vnapadnutejvyhovujúcej

časti (výrok I.) v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

23. O náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1,2 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovaného
vyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol,

mal žalovaný v konaní plný úspech a preto by mu vznikol voči žalobkyni nárok na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Civilný sporový poriadok výslovne
nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania,
o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, a podľa obsahu spisu jej v konaní ani žiadne trovy nevznikli.
Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku

alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa
obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového
poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov
konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo/14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z
obsahu vyplýva, že žalovanému v konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaný nemá

voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho konania a preto už o výške
náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom
prvej inštancie samostatným uznesením.

24. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v

spojení s § 255 ods. 1 , a § 262 ods. 1 C.s.p. s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax (rozhodnutie
ÚS SR sp. zn. I. ÚS 453/2019, rozhodnutia NS SR sp.zn. 8Cdo/266/2019, 1Cdo/200/2021) podľa ktorej
dovolaciekonaniepredstavujevtomtosmeresamostatnú,odostatnéhokonanianezávislúčasťkonania,
čo zakladá súdu možnosť nezávisle od celkového výsledku sporu rozhodnúť len o trovách dovolaciehokonania, s prihliadnutím na úspech sporovej strany v dovolacom konaní, bez ohľadu na definitívny
výsledok sporu (takýto stav by mal následne nájsť vyjadrenie vo výroku rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí). Vzhľadom na celkový úspech žalobkyne v dovolacom konaní s poukazom na ustanovenie §

255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 453 ods. 1 C.s.p. rozhodol tak, že žalobkyňa má voči
žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov
dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).

Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).