Rozsudok – Zmluva o úvere ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 29, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124201552
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6124201552.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.
Natálie Štrkolcovej a JUDr. Adriána Pažúra v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., Hodžovo námestie 3, 811
06 Bratislava, IČO: 00 686 930, právne zastúpený: RASLEGAL, s.r.o., Mostová 2, 811 02 Bratislava –
Staré mesto, IČO: 36 855 561, proti žalovanému v 1. rade: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX
D., E. pod obchodným menom A. B., s miestom podnikania Važecká 14, 080 05 Prešov, IČO: 34 905

731, žalovanému v 2. rade: F. B., nar. X.X.XXXX, C. XXX/XX, XXX XX D., o zaplatenie 14.566,84 eur s
príslušenstvom, o odvolaniach žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 12. augusta 2024,
č.k. 40Cb/40/2024 - 107, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Prešov z 12. augusta 2024, č.k.
40Cb/40/2024-107.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil žalovaným povinnosť zaplatiť
žalobcovi istinu vo výške 14.566,84 eur s úrokmi vo výške 507,73 eur, úrokmi z omeškania vo výške
48,80 eur a úrokmi z omeškania vo výške 25 % ročne zo sumy 14.566,84 eur od 1.2.2023 až do
zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, všetko

v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého zo žalovaných a priznal žalobcovi voči žalovaným nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podanou žalobou navrhol, aby súd
zaviazal žalovaných na zaplatenie 14.548,84 eur spolu s príslušenstvom, titulom úhrady nesplateného
úveru.

3. Žalobca uplatnený nárok odôvodnil tým, že žalobca ako veriteľ so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom
a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom uzavreli 6.7.2015 Zmluvu o splátkovom úvere č. MU - 8002231341
a v nej inkorporovanú Dohodu o ručení (ďalej len „Zmluva“) v spojení so Všeobecnými úverovými
podmienkami G. H., I. (ďalej len „VÚP“). Žalovanému bol poskytnutý úver na podnikateľské účely. Podľa
zmluvy išlo o investičný úver. V zmysle následne uzatvorených dodatkov k Zmluve žalobca poskytol

žalovanému v 1. rade celkovo úver v sume 29.000,- eur, za ktorý sa v celom rozsahu zaručil žalovaný
v 2. rade. Žalovaný v 1. rade však nedodržal povinnosti vyplývajúce mu zo Zmluvy a dohodnuté splátky
neplnil riadne a včas. Na základe toho žalobca pristúpil k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru ažalovaných vyzval na zaplatenie dlžnej sumy v celkovej výške 15.973,48 eur. Žalovaní k úhrade svojho
dlhu pristúpili iba v časti, a to v sume 850,11 eur. Vo zvyšnom rozsahu zostali záväzky nevysporiadané.

4. Žalovaní navrhli žalobu zamietnuť. Nárok žalobcu považovali za neopodstatnený, účelový a
neodôvodnený. Namietali výšku uplatňovaného nároku, pričom tvrdili, že z ich strany došlo k úhrade
väčšej časti pohľadávky ako je uplatňované žalobcom. V oznámení o zosplatnení absentuje špecifikácia
konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru. Žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti
podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Banka sa pri uzatváraní úverovej

zmluvy zamerala len na zistenie pomerov žalovaného a jeho schopnosť splácať úver komplexne
neskúmala.

5. Žalobca v replike poukázal, že žalovaní svoju obranu zakladajú na mylnej domnienke, že na
dotknuté právne vzťahy dopadá právna regulácia ochrany spotrebiteľa. Pokiaľ ide o obranu žalovaných
o tom, že mali uhradiť dlžnú sumu vo väčšom rozsahu, táto je nepreukázaná a nekvalifikovaná.

Žalovaní nešpecifikovali, v čom vidia nesprávnosti vo vyčíslení žalovanej sumy, resp. ktoré iné úhrady
žalobca údajne nezohľadnil vo vyčíslení. Pokiaľ ide o tvrdenie, že mimoriadne zosplatnenie úveru
je absolútne neplatné, žalobca uviedol, že argumentácia žalovaných s odkazom na ust. § 565
Občianskeho zákonníka je bez právnej relevancie, nakoľko žalovaní nerozlišujú aplikáciu ustanovení
občianskoprávnych a obchodnoprávnych predpisov od zmluvne dojednaných úverových podmienok.

Osobitne poukázal na to, že dlžník nedodržal svoje povinnosti vyplývajúce zo Zmluvy a dohodnuté
mesačné splátky riadne a včas neplnil, pričom podotkol, že omeškanie dlžníka s riadnym splácaním
úveru o viac ako 10 dní, je definované ako Prípad neplnenia v zmysle Zmluvy a VÚP, čím vzniklo
právo žalobcu úver predčasne zosplatniť. Žalobca zároveň rozšíril žalobu z pôvodne uplatňovanej výšky
úrokov z omeškania 11,5 % ročne na 25 % ročne s odôvodnením, že v tejto sadzbe bola výška úrokov

z omeškania zmluvne dohodnutá.

6. Žalovaní v duplike uviedli, že úrok z omeškania vo výške 11,50 % ročne zo sumy 15.566,84 eur od
1.2.2023 do zaplatenia nie je procesne vyriešený. Právne úkony žalobcu boli podľa žalovaných v rozpore
so zákonom a priečia sa dobrým mravom a to s poukazom na úrok vo výške 25 % ročne. Zmluvný vzťah

sa dostal do neudržateľného stavu, pretože došlo k značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluva bola uzavretá na základe nekalých praktík a do
zmluvy boli včlenené neprijateľné podmienky, preto žiadali tieto vyhlásiť za neprijateľné.

7. Konštatoval súd prvej inštancie, že vo veci vykonal pojednávanie dňa 12.8.2024 (pondelok). Žalovaní

sa pojednávania nezúčastnili. Žalovaní v 1. rade síce doručil dňa 9.8.2024 (piatok) žiadosť o odročenie
pojednávania z dôvodu, že pracuje v zahraničí a v čase pojednávania sa nebude nachádzať na území
Slovenskej republiky, avšak o odročenie nepožiadal včas, nakoľko mu predvolanie na pojednávanie
bolo doručené už dňa 30.5.2024. Zároveň nepreukázal vážne dôvody, pre ktoré sa pojednávania
nemohol zúčastniť, resp. nepredložil súdu dôkaz o tom, že skutočne pracuje v zahraničí. Súd prvej

inštancie ho za účelom oznámenia, že súd nebude jeho žiadosť akceptovať, opakovane telefonicky
kontaktoval na telefónnom čísle, ktoré uviedol na účely komunikácie, avšak bezvýsledne. Žalovaná v 2.
rade svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, ani nepožiadala o jeho odročenie. S ohľadom na
neúčasť žalovaných na pojednávaní súd nevykonal dôkaz, ktorý navrhovali, a to ich vypočutie, keďže
na vykonanie tohto dôkazu by bolo potrebné nariadiť ďalšie pojednávanie a ich vypočutie by skutkový

stav podstatnejším spôsobom neovplyvnilo.

8. Súd prvej inštancie zmenu žaloby v časti jej rozšírenia o úrok z omeškania v sadzbe 25 % ročne
pripustil na pojednávaní dňa 12.8.2024.

9. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vykonaným dokazovaním, a to predloženými listinnými dôkazmi
mal preukázané, že žalobca ako veriteľ uzatvoril dňa 6.7.2015 so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom
a žalovaným v 2. rade ako ručiteľom Zmluvu o splátkovom úvere č. MU-8002231341 v zmysle § 497
až § 507 Obchodného zákonníka (ďalej len „Zmluva“) a Dohodu o ručení uzatvorenú v zmysle § 303
a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len „Dohoda o ručení“). Z obsahu zmluvy vyplýva, že žalovaný

v 1. rade pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako podnikateľ identifikovaný obchodným menom, IČO-m
a miestom podnikania s vymedzeným účelom poskytnutia úveru ako investičným. Z bodu I. Zmluvy
vyplýva, že zmluvné strany si dohodli výšku úrokov z omeškania v sadzbe 25 % ročne. Dodatkom č.
1 zo dňa 12.9.2017, Dodatkom č. 2 zo dňa 27.9.2018 a Dodatkom zo dňa 7.11.2018 došlo postupnek predĺženiu konečnej splatnosti úveru a navýšeniu úveru z pôvodných 4.500,- eur na konečnú výšku
úveru 29.000,- eur. Dodatky žalovaný v 1. rade ako dlžník a žalovaný v 2. rade ako ručiteľ podpísali. Z
výpisu aktuálneho stavu úveru vyplýva, že ku dňu podania žaloby predstavovala istina 14.548,84 eur,

dlžné úroky sumu 507,73 eur, úroky z omeškania sumu 48,80 eur a dlžné poplatky sumu 18,- eur.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1 a 2, § 497, § 502, § 504, § 303,
§ 306 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, § 369c Obchodného zákonníka, upravujúce zmluvu o úvere, odplatu za
dojednanie úveru, úrok z úveru a jeho výšku, splatnosť úveru, ručenie, predpoklady uplatnenia nároku

voči ručiteľovi, omeškanie a nároky z toho plynúce. Ďalej podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ktorý
upravuje spotrebiteľské zmluvy.

11. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné uzatvorenie Zmluvy, Dohody o
ručení ani uzatvorenie jednotlivých dodatkov k zmluve. Medzi stranami bola sporná výška žalovanej
istiny, nakoľko žalovaní túto spochybnili a zhodne tvrdili, že žalovaný v 1. rade zaplatil viac ako

uviedol samotný žalobca. Žalovaní taktiež rozporovali výšku uplatnených úrokov z omeškania, ktoré
považovali za rozporné s dobrými mravmi, platnosť mimoriadneho zosplatnenia úveru pre absenciu
špecifikáciesplátky,prektorúbolúverpredčasnezosplatnenýanamietalitiež,žežalobcapriposkytovaní
úveru nepostupoval s odbornou starostlivosťou, pretože dostatočne neoveril možnosti žalovaných úver
splácať.

12. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že podstata obrany žalovaných spočívala predovšetkým v
argumentácii týkajúcej sa tzv. spotrebiteľskej ochrany. Preto sa zaoberal, či na právne vzťahy strán
dopadá právna úprava ochrany spotrebiteľa. Z obsahu Zmluvy pritom vyplýva, že úver bol poskytnutý
podnikateľovi na podnikateľský - investičný účel, a že žalovaný v 1. rade pri vstupovaní do právneho

vzťahu so žalobcom konal v rámci svojho podnikania, čo v konečnom dôsledku žiaden zo žalovaných v
priebehu konania ani nepoprel relevantným skutkovým tvrdením, ktoré by vyvolalo čo i len pochybnosť o
tom, na aký účel bol úver poskytnutý (neuviedol napríklad či poskytnuté prostriedky použil na súkromné
účely, či ich skutočne použil ako investíciu do podnikania atď.) V tomto smere žalovaný neuniesol nielen
bremeno tvrdenia ale ani dôkazné bremeno, preto súd prvej inštancie uzatvorenú zmluvu posudzoval

podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorú uzatvoril žalobca ako akciová spoločnosť a žalovaný
v 1. rade ako fyzická osoba - podnikateľ na základe svojho živnostenského oprávnenia. Vzhľadom ku
skutočnosti, že žalovaný v 2. rade Dohodou o ručení prevzal ručenie za obchodnoprávny záväzok, má
súd za to, že aj vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade je potrebné posúdiť ako obchodnoprávny
(§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka). Ručenie v obchodných záväzkových vzťahoch je v Obchodnom

zákonníku upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto nepoužijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka o ručení. Zároveň nemožno prehliadnuť úzku väzbu žalovanej v 2. rade na podnikanie
žalovaného v 1. rade, keďže žalovaní sú manželmi. (viď. Najvyšší súd SR sp.zn. 5Ndc/10/2016, , sp.zn.
2Cdo/334/2021, a i.).

13. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že vzťah medzi stranami je potrebné posúdiť podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, a že na tento vzťah právna úprava ochrany spotrebiteľa a k nej
prislúchajúca judikatúra súdov, na ktorú žalovaní poukazovali, nedopadá.

14. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných o tom, že žalobcovi zaplatili viac, a preto spochybňujú žalobcom

uplatnenú výšku istiny, súd prvej inštancie osobitne poukázal na § 151 C.s.p., v zmysle ktorého ak
chceli žalovaní účinne poprieť skutkové tvrdenia žalobcu, mali uviesť vlastné tvrdenia o predmetných
skutkových okolnostiach, tzn. mali uviesť v akej výške je podľa nich vyčíslenie zostatku úveru správne,
resp. uviesť a preukázať v akej výške úver zaplatili. V tomto kontexte súd prvej inštancie považoval výšku
žalobcom uplatnenej istiny za preukázanú, a to aj s poukazom na výpis zostatku úveru, ktorý predložil

žalobca, a ktorý predstavuje bankovým systémom automaticky generovaný údaj, o ktorom bez ďalšieho
nie je dôvodné sa domnievať, že nie je správny.

15. K uplatnenej sadzbe úrokov z omeškania uviedol súd prvej inštancie s poukazom na bod I. Zmluvy,
že žalobca a žalovaný v 1. rade dohodou určili výšku úrokovej sadzby určito a to 25 % ročne. Úprava

záväzkových vzťahov v Obchodnom zákonníku je založená na bezformálnosti a zmluvnej voľnosti.
Ustanovenia Obchodného zákonníka sú zväčša dispozitívne, čo umožňuje zmluvným stranám upraviť
si zmluvné vzťahy tak, aby čo najviac vyhovovali ich potrebám.16. Vo vzťahu k zmluve o úvere (ustanoveniu § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), jediným z
ustanovení upravujúcich v Obchodnom zákonníku zmluvu o úvere, od ktorého sa účastníci nemôžu
odchýliť, je § 499, ktorý upravuje možnosť dojednať odplatu za samotné dojednanie záväzku poskytnúť

úver. Použitie ostatných ustanovení môžu účastníci vylúčiť, alebo ich prispôsobiť svojim potrebám tak,
že si vzťahy nimi upravené upravia odchylne, a to aj pokiaľ ide o úpravu výšky úrokov z omeškania. Pre
platnosť zmluvy o úvere sa však vyžaduje, aby obsahovala minimálne znaky tohto typu zmluvy uvedené
v § 497 Obchodného zákonníka, teda záväzok veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky v určenej výške
a záväzok dlžníka poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

17.Závisípretooddohodyzmluvnýchstrán,akýbudeobsahichzmluvy.Akbyžalovanémunevyhovovali
podmienky úveru poskytované žalobcom, mohol sa obrátiť na iné banky, porovnať výhodnosť či
nevýhodnosť zmluvných podmienok a rozhodnúť sa, či si úver vezme a v ktorom peňažnom ústave.
Žalovaný v 1. rade uzavrel zmluvu o úvere so žalobcom za podmienok uvedených v zmluve a vo
všeobecných podmienkach banky a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy bol povinný plniť riadne a včas. Zo

zmluvy mal nielen právo žalobcom poskytnutý úver vyčerpať, ale aj povinnosť platiť dohodnuté splátky
úveru spolu s dohodnutými úrokmi za poskytnutie peňažných prostriedkov v dojednaných lehotách.
V prípade omeškania so splnením tejto povinnosti je v súlade s ust. § 369 Obchodného zákonníka
žalobca ako veriteľ oprávnený požadovať aj úroky z omeškania vo výške, aká bola v zmluve dohodnutá,
pričom konštatoval súd prvej inštancie, že nepovažoval dohodnutú výšku úrokov z omeškania za

neprimerane vysokú a táto zodpovedá riziku, ktoré banka preberá za splatenie úveru pri poskytovaní
úveru podnikateľovi, ktorého platobná schopnosť závisí od výsledkov jeho podnikania.

18. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému
žalobcovi v konaní priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti

rozhodnutia súdu prvej inštancie samostatným uznesením.

19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali v zákonnej lehote odvolania žalovaní, ktorí navrhli, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol alebo zrušil a vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolanie odôvodnili tým, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1
písm. h) C.s.p./. Namietali, že súd prvej inštancie nezohľadnil všetky špecifiká a okolnosti veci, keďže
žalovaní sa nachádzajú v slabšom a horšom postavení voči žalobcovi. Súd prvej inštancie porušil ich
právo na spravodlivý proces, keď nezohľadnil žiadosť žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania,

ktorý ako živiteľ rodiny bol pracovne odcestovaný v zahraničí, pričom sa jednalo o prvé pojednávanie.
Žalovaní mali byť v konaní vypočutí, čo aj navrhli. Priznaný úrok z omeškania v sadzbe 25 % ročne
nie je a nebol procesne vyriešený, tento je v rozpore so zákonom a prieči sa dobrým mravom. Zmluvný
vzťah strán vykazuje značnú nerovnováhu v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov. Zmluva bola
uzatvorená na základe nekalých praktík a boli do nej včlenené neprijateľné podmienky, teda žalobca

porušil § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Zmluva bola uzatvorená aj v rozpore
so smernicou Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa
ktorej je dodávateľ povinný poskytnúť odbornú pomoc, čo sa nestalo. Žalobca poskytol úver bez ohľadu
na to, či si overil schopnosť jeho splácania. Žalobca uplatnil zaplatenie toho, čo nemožno vnímať inak,
ako úžeru. Podľa ustálenej súdnej praxe je v rozpore so zákonom a dobrými mravmi, ak si žalobca

účtuje poplatok za poskytnutie úveru, žiada neprimerane vysoký úrok. Žalovaní poukázali na viaceré
rozhodnutia v spotrebiteľských veciach (rozsudky Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 3Co/151/2013,
sp.zn. 18Co/109/2011, nález ÚS SR sp.zn. PL. ÚS 16/95). Ďalej žalovaní zotrvali na svojich tvrdeniach
uvádzaných v konaní na súde prvej inštancie, že došlo k úhrade väčšej časti pohľadávky ako bola
uplatnená a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti z 20.1.2023 neobsahovalo špecifikáciu

konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu úveru (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp.zn.
7CoCsp/14/2021), čo spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Žalovaní označili dôkaz – ich výsluch. Napokon žalovaní poukázali na ustanovenia § 2 písm. a) a b)
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého sa zmluvný vzťah medzi stranami
považuje za spotrebiteľský, na ustanovenie § 12 ods. 1 ZDD v znení do 31.12.2007 a nález ÚS SR,

sp.zn. III. ÚS 107/07.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných uviedol, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie
za vecne správny. Poukázal, že celá odvolacia argumentácia žalovaných je postavená na ich domnelomspotrebiteľskom postavení, ktoré však nemá reálny základ. Súd prvej inštancie správne vysvetlil dôvody,
pre ktoré sa na žalovaných spotrebiteľská ochrana nevzťahuje, to všetko s prihliadnutím na ustálenú
rozhodovaciu prax súdov. Žalovaní kvalifikovane nepopreli výšku žalovanej sumy, keď neuviedli žiadne

vlastné skutkové tvrdenia o tom, v akej výške by podľa nich mal byť správny zostatok úveru, resp.
nepreukázali, aká časť úveru bola z ich strany uhradená. Súd prvej inštancie správne považoval výšku
zmluvných úrokov z omeškania za primeranú. Žalovaní vedeli o pojednávaní v dostatočnom časovom
predstihu a teda, pokiaľ sa chceli pojednávania zúčastniť, mali si svoje osobné veci zorganizovať
tak, aby sa pojednávania zúčastnili, prípadne si na toto pojednávanie ustanoviť právneho zástupcu.

To, že sa žalovaný v 1. rade dlhodobo pracovne zdržiava v zahraničí potom nie je dôvodom na to,
aby súd pojednávanie odročil, osobitne keď svoju žiadosť súdu doručil len jeden pracovný deň pred
pojednávaním (v piatok). Takéto konanie žalovaného potom podľa ustálenej rozhodovacej praxe nie je
dôvodom na odročenie pojednávania. Žalovaným bola poskytnutá možnosť sa vyjadriť tak k samotnej
žalobe ako aj ku všetkým ostatným podaniam a tvrdeniam žalobcu. Zároveň im bola zo strany súdu
poskytnutá možnosť sa zúčastniť na nariadenom pojednávaní, o čom boli riadne a včas upovedomení.

To, že svoje procesné práva nevyužili, potom nezakladá akékoľvek odňatie možnosti konať pred súdom.
Zároveň na pojednávaní ani neodzneli žiadne nové argumenty, ku ktorým by žalovaní nemali možnosť
už sa skôr vyjadriť.

21. Žalovaní v odvolacej replike zotrvali na svojej argumentácii uvádzanej v priebehu konania

a podaných odvolaniach.

22. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že sa k odvolacej replike žalovaných nebude vyjadrovať, keďže
v nej nie sú uvedené žiadne nové a relevantné okolnosti.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalovaných, ktoré boli podané v
zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolania prejednal podľa § 379 -
§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolania žalovaných nie sú dôvodné.

24. Žalovaní podanie odvolaní odôvodnili dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Odvolací
súd zastáva názor, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom

verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Z hľadiska procesnej ekonómie odvolací súd primárne upriamuje pozornosť žalovaných na
zodpovednosť odvolateľa za vymedzenie svojich odvolacích dôvodov a na to nadväzujúcu principiálnu
viazanosť odvolacieho súdu takto formulovanými dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.). Odvolací súd

nemôže (princíp rovnosti sporových strán a princíp kontradiktórnosti súdneho konania) za odvolateľa
(resp. za sporovú stranu) z vlastnej iniciatívy dotvoriť/vymyslieť právnu argumentáciu slúžiacu na
spochybnenie záverov súdu prvej inštancie.

27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový

stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 C.s.p., na základe týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav
aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebolo zistené, že by svojim
procesným postupom znemožnil odvolateľom uskutočňovať im patriace procesné práva.

28. Odvolací súd preto odkazuje na vecne správne a zákonné dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa stotožňuje, keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalovaných nemali vplyv na vecnú
správnosťrozsudkuaniesúspôsobiléprivodiťzmenunapadnutéhorozsudku,keďžežalovanívodvolaní
uvádzajú tvrdenia, ktoré uviedli pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd prvej inštancie správne

vysporiadal.

29.Ajkeďzákladomrozhodnutiaodvolaciehosúdujeaplikáciaustanovenia§387ods.2C.s.p.,keďžesa
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto na jeho skutkové a právne závery odkazuje,považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k odvolacím dôvodom
žalovaných uviesť nasledovné:

30. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaní nesúhlasia s právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Skutočnosť, že žalovaní mali na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie
nebolo odôvodnené podľa ich predstáv, nie je dostačujúcou bázou pre tvrdenia o nepreskúmateľnosti
napádaného rozhodnutia a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p.

31. Odvolací súd pritom udáva, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní
(občianskoprávnom spore).

32. Podľa článku 8 C.s.p., strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

33. Podľa § 149 C.s.p., prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

34. Základnou procesnou povinnosťou sporových strán je povinnosť uviesť skutkové tvrdenia podstatné

pre rozhodnutie vo veci a povinnosť označiť a doložiť dôkazy na preukázanie týchto tvrdení. Žalobca je
povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené alebo ohrozené právo alebo
právom chránený záujem a žalovaný je povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu
vylučujú. Dokazovať je povinný každý, kto v spore niečo tvrdí.

35. Podľa § 151 ods. 1 a 2 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

36. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že skutkové tvrdenie sa považuje za nesporné,

ak protistrana vyhlási, že je pravdivé, alebo ak sa aplikuje právna domnienka uvedená v uvedenom
ustanovení, podľa ktorej platí, že skutkové tvrdenie je nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec
alebo ak ho síce poprela, ale neúčinne. Pre popretie skutkových tvrdení platia rovnaké požiadavky ako
pre predkladanie skutkových tvrdení, to znamená, že strana musí nielen popierať tvrdenia protistrany,
ale musí uviesť vlastné tvrdenia a tieto musí preukázať, resp. predložiť alebo navrhnúť dôkazy na

preukázanie týchto svojich tvrdení, inak sa takéto popretie považuje za neúčinné.

37. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý
zaviazalžalovanýchnaúhradužalobcomuplatnenejpohľadávky14.566,84eurspríslušenstvom,titulom
vrátenia poskytnutého úveru pre žalovaného v 1. rade, ktorá pohľadávka bola zabezpečená ručením

žalovaného v 2. rade ako manželky žalovaného v 1. rade. a závislý výrok o trovách konania.

38. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ na základe úverovej zmluvy v znení jej
dodatkov poskytol pre žalovaného v 1. rade peňažné prostriedky, ktorých návratnosť bola zabezpečená
ručením žalovaného v 2. rade a žalovaný v 1. rade sa dostal so splácaním úveru do omeškania,

v dôsledku čoho žalobca úver zosplatnil a dlžnú pohľadávku uplatnil v súdnom konaní.

39. Žalobca v konaní svojimi substancovanými tvrdeniami, ktoré žalovaní účinne nepopreli a listinnými
dôkazmi preukázal, že žalovaný v 1. rade sa dostal so splácaním poskytnutého úveru do meškania,
čo vyplýva z ním predloženého výpisu z úverového účtu žalovaného v 1. rade /č.l. 53 – 54 spisu/, kde

je uvedená presná špecifikácia jednotlivých splátok úveru, dátum ich splatnosti, ako aj úhrad, ktoré
realizoval žalovaný v 1. rade. Zároveň z neho vyplýva výška dlžnej istiny, úrokov a poplatkov. Žalobca
v súlade so zmluvnými dojednaniami úverovej zmluvy pre tento prípad neplnenia úver predčasne
zosplatnil podaním z 20.1.2023 /č.l. 16 – 17 spisu/, kde je vyčíslená aktuálnu výška pohľadávky voči
dlžníkovi. Uvedené zosplatnenie bolo doručené žalovaným.

40. Žalovaní síce v konaní namietali, že výška uplatnenej pohľadávky nezodpovedá úverovému dlhu,
tieto tvrdenia žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikovali a ani nepreukázali. Teda neuviedli vlastné
skutkové tvrdenia o tom, že plnili žalobcovi viac ako je výška uplatnenej pohľadávky.41. Medzi stranami bolo sporné, či žalovaní vystupovali vo vzťahu k žalobcovi ako veriteľovi ako
spotrebiteľ, ktorému Občiansky zákonník a Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva silnejšiu ochranu

v úverových vzťahoch ako v prípade iných ako spotrebiteľských subjektov. Žalobca v priebehu konania
zotrval na svojich tvrdeniach, že žalovanému v 1. rade poskytol úver ako podnikateľovi – fyzickej osobe,
ktorý nevystupoval ako spotrebiteľ a preto sa na neho ochrana vzťahujúca na spotrebiteľov nevzťahuje.
Žalovaní konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by im svedčil status spotrebiteľa neuviedli, v konaní
iba poukazovali na jednotlivé rozhodnutia súdov v tzv. spotrebiteľských veciach.

42. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

43. Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

44. Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

45. Podobná definícia spotrebiteľa je vymedzená aj v § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch. Podľa citovaného ustanovenia spotrebiteľ sa rozumie fyzická osoba, ktorá
nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.

46. Odvolací súd považoval v spore za rozhodujúce, že v predmetnej úverovej zmluve, podľa ktorej

sa žalobca ako veriteľ, zaviazal poskytnúť žalovanému v 1. rade ako dlžníkovi investičný úver, teda
na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti, preto žalovaný v 1. rade vystupoval ako podnikateľský
subjekt, čo vyplýva aj z textu zmluvy, pri označení žalovaného v 1. rade je uvedený údaj o jeho evidencii
v živnostenskom registri a uvedené aj jeho IČO.

47.Aniuvedenieďalšíchúdajovakorodnéčísložalovanéhov1.rade,nemožnobezďalšiehopovažovať,
že ide o fyzickú osobu – spotrebiteľa, keďže v prípade uvedenia takýchto údajov u fyzickej osoby –
podnikateľa si žalobca zabezpečuje dostatočnú identifikáciu zmluvných partnerov do budúcna, v prípade
zániku ich podnikateľskej činnosti, keďže údaj o rodnom čísle slúži ako nezameniteľný identifikátor
fyzických osôb.

48. Žalovaní žiadne dôkazy o tom, že uzatvorili úverovú zmluvu a dohodu o ručení ako spotrebitelia
nepredložili a za tejto dôkaznej situácie súd prvej inštancie nemohol dospieť k inému záveru, než ktorý
bol prejavený v písomnej zmluve podpísanej samotnými žalovanými. Je potrebné si uvedomiť to, že nie
je dôležité na aký účel v skutočnosti dlžník peniaze použil (teda či na súkromný účel), ale rozhodujúce

je to, na aký účel bol úver poskytnutý a či dlžník uzatváral úverovú zmluvu ako podnikateľ, keďže veriteľ
nemá možnosť overiť, na čo skutočne dlžník úver použil a teda musí byť chránená jeho dobrá viera
vyplývajúca z dohody s dlžníkom o účele poskytnutia úveru.

49. Podľa európskej judikatúry je potrebné chrániť dobrú vieru dodávateľa pri zmluvnom vzťahu s

osobou, ktorá sa domáha priznania statusu spotrebiteľa. Napr. z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-464/01
z 20.1.2005 vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG vyplýva, že súd za účelom posúdenia charakteru
zmluvy (či ide o spotrebiteľskú zmluvu) musí zohľadniť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré
objektívne vyplývajú zo spisu. Nie je potrebné zohľadňovať okolnosti, o ktorých mohol druhý účastník
zmluvy vedieť pri uzatváraní zmluvy, s výnimkou prípadu, ak sa osoba, ktorá sa dovoláva postavenia

spotrebiteľa, správala tak, že u druhého účastníka zmluvy mohla oprávnene vzbudiť dojem, že koná na
podnikateľské účely.

50. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, ak vzťah medzi žalobcom a žalovaným
v 1. rade z úverovej zmluvy právne posúdil ako obchodnoprávny podľa § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka, ktorý bol zabezpečený ručením žalovaného v 2. rade podľa § 303 Obchodného zákonníka,
čiže v predmetnom zmluvnom vzťahu nevystupuje ani žalovaný v 2. rade ako spotrebiteľ a ani
sa na neho ako ručiteľa nevzťahuje ochrana v zmysle právnej úpravy ochrany spotrebiteľa,
keďže zabezpečovacie záväzky sa zásadne spravujú režimom hlavného záväzku, čo vyplýva z ichakcesorickej povahy (§ 261 ods. 7 Obchodného zákonníka). Zároveň žalovaný v 2. rade má úzke väzby
na žalovaného v 1. rade, keďže títo sú manželia.

51. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkou žalovaných, že zosplatnenie úveru žalobcom je
absolútne neplatný právny úkon, pre absenciu špecifikácie konkrétnej splátky, pre ktorú došlo k jeho
zosplatneniu, keďže ako bolo uvedené vyššie, na žalovaných nemožno prihliadať ako na spotrebiteľov
a preto nimi uvádzaná judikatúra o ochrane spotrebiteľa je nepoužiteľná v spore, keďže na nich
nedopadá.Voznámeníovyhlásenímimoriadnejsplatnostiz20.1.2023bolažalovanýmoznámenávýška

dlhu žalovaného v 1. rade z úveru k 19.1.2023, teda ho nemožno považovať za neurčitý právny úkon
podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

52. Uvedené rovnako platí k námietkam žalovaných voči uplatneným úrokom a úrokom z omeškania,
ktoré považovali žalovaní za neprimerané, resp. úžernícke. Žalovaný v 1. rade ako úverový dlžník
sa zaviazal za poskytnutý úver zaplatiť dohodnuté úroky, čo je plne v súlade s § 497 Obchodného

zákonníka. Sadzba úrokov ako aj úrokov z omeškania bola medzi stranami úverovej zmluve dohodnutá,
táto ani podľa odvolacieho súdu nie je neprimeraná, keďže táto predstavuje iba dvojnásobok zákonných
úrokov z omeškania, teda zodpovedá riziku banky ako veriteľa pre prípad, že sa dlžník dostane
s nesplácaním úveru do omeškania. Pritom je potrebné rešpektovať zmluvnú voľnosť strán.

53. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie preto nezistil žiaden dôvod absolútnej neplatnosti
úverovej zmluvy ako aj rozpor s § 265 Obchodného zákonníka, ktorý vylučuje ochranu výkonu práva,
ktoré je v rozpore zo zásadou poctivého obchodného styku.

54. K námietke žalovaných, že priznaný úrok z omeškania „nebol procesne vyriešený“ odvolací súd

udáva, že žalobca je pánom sporu (dominus litis), pretože on podáva žalobu, v ktorej označí predmet
sporu. Žalobcovi však nebráni a je to aj v súlade s procesným postupom, aby v priebehu konania rozšíril
už uplatnený nárok, čo umožňuje ustanovenie § 140 ods. 1 C.s.p. Žalobca v podaní
z 20.3.2024 (replike) uplatnil dohodnutú úrokovú sadzbu pri úrokoch z omeškania 25 % ročne, oproti
pôvodne uplatnenej úrokovej sadzbe 11,50 % ročne v žalobe, k čomu sa žalovaní aj vyjadrili v duplike

a súd prvej inštancie túto zmenu pripustil uznesením z 12.8.2024, ktoré doručil žalovaným do vlastných
rúk. Teda bol zachovaný procesný postup stanovený C.s.p.

55. Odvolací súd vo všeobecnosti k námietke ohľadom nesprávnych skutkových zistení súdu prvej
inštancie uvádza, že ak žalovaní v podanom odvolaní namietali skutkové závery súdu prvej inštancie,

ich námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany
súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 C.s.p.)“. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri

ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd
pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom
má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnyminázormi,navrhovanímahodnotenímdôkazov(IV.ÚS252/04)aabybolorozhodnutévsúlades

požiadavkami a právnymi názormi strán sporu (I. ÚS 50/04). Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej
inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie sa opieralo o nesporné tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v
prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na
dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

56. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie 14.566,84 eur
s príslušenstvom voči žalovanému v 1. rade ako úverovému dlžníkovi a žalovanému v 2. rade ako
ručiteľovi je preto správny.

57. Odvolací súd konštatuje, že sa stotožňuje s procesným postupom a odôvodnením napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie v súvislosti s neodročením pojednávania nariadeného na deň 12.8.2024,
nakoľko tieto boli zákonné a vecne správne.58. Podľa § 183 ods. 1 vety druhej C.s.p., odročenie pojednávania je možné aj na návrh strany sporu
alebo jej zástupcu. Odročenie pojednávania prichádza do úvahy len z dôležitého dôvodu, t. j. ak sa
strana sporu alebo jej zástupca z dôležitých dôvodov nemôžu dostaviť na pojednávanie a zároveň od

nich nemožno spravodlivo požadovať, aby sa na pojednávaní dali zastúpiť.

59. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k súdnemu konaniu
a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca
každej strane sporu za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne nepredvídateľná

(všeobecneprijímanáakonepredvídateľná),neodvrátiteľná(neumožňujúcastranesporuprijaťopatrenie
prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.
2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 734, marg. č. 4.).

60. V posudzovanej veci žalovaný v 1. rade svoju neúčasť ospravedlňoval tým, že pracuje v zahraničí
a v čase pojednávania sa nebude nachádzať na území SR. Tieto tvrdenia súdu prvej inštancie a ani

v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal. Zároveň bez ďalšieho nejde o dôležitý dôvod
na odročenie pojednávania, pretože nebol založený na objektívnej prekážke, ktorá by bránila strane
zúčastniť sa pojednávania, keďže plnenie pracovných povinností u žalovaného v 1. rade je prakticky
každodennápovinnosťspojenásjehopodnikateľskoučinnosťou,pričomžalovanýv1.rademaldostatok
času na prípravu pojednávania a zabezpečenie svojej účasti na ňom, prípadne na účely súdneho sporu

splnomocniť zástupcu, ktorý koná v jeho mene (advokáta). Teda možno uzavrieť, že žiadosť žalovaného
v 1. rade o odročenie pojednávania neobsahovala uvedenie takých skutočností, že by ju bolo možné
považovať za obsahujúcu dôležitý dôvod odročenia pojednávania. Ak sa teda žalovaný v 1. rade chcel
na pojednávaní zúčastniť, mal si zariadiť svoj pracovný program tak, aby mu to umožňoval. Nemožnosť
účasti z dôležitého dôvodu (aj kedy bola náležite tvrdená a preukázaná) by v danom prípade nebola

dôvodom na odročenie pojednávania.

61. Odvolací súd teda uzatvára, že neboli splnené zákonné podmienky na vyhovenie žiadosti
žalovaného v 1. rade o odročenie pojednávania vytýčeného na 12.8.2024. Súd prvej inštancie o tejto
skutočnosti informoval žalovaného v 1. rade ihneď, ako to bolo možné, keď na žiadosť o odročenie

pojednávania doručenú dňa 9.8.2024 reagoval v ten istý deň, a to snahou o telefonické vyrozumenie
o posúdení jeho žiadosti /č.l. 88 spisu/. Bola tak splnená povinnosť súdu prvej inštancie stanovená §
183 ods. 4 C.s.p.

62. Súd prvej inštancie správne vykonal pojednávanie vo veci a v súlade s princípom rýchlosti

a hospodárnosti konania už na tomto prvom pojednávaní rozhodol vo veci. Odvolací dôvod týkajúci sa
nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie, ktorým by došlo k znemožneniu žalovanému
v 1. rade a žalovanému v 2. rade (ktorý o odročenie pojednávania ani nežiadal), aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) tak nebol naplnený.

63. Je potrebné v tejto súvislosti poukázať, že žalovaným bol v priebehu sporového konania na súde
prvej inštancie vytvorený dostatočný priestor, aby sa podrobne vyjadrili k žalobe žalobcu a jeho
následnému vyjadreniu vo veci, ktoré im bolo doručené, pričom žalobca na nariadenom pojednávaní v
podstatnej miere už len zopakoval argumentáciu obsiahnutú v jeho písomných podaniach. Žalovaní boli

v zmysle § 153 ods. 1 C.s.p. povinní uviesť všetko, čo chceli v rámci prostriedkov procesnej obrany
uplatniť včas, teda v zásade v prvom vyjadrení k žalobe, prípadne v žalobnej duplike.

64. Výsluch žalovaných nie je možné vnímať ako výsluch svedka, teda tretej osoby. V civilnom sporovom
konaní je výsluch strany iba podporným dôkazom. Vyplýva to z dikcie § 195 ods. 1 C.s.p., podľa ktorej

výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak.

65. Procesné práva žalovaných (vrátane prerokovania veci v ich prítomnosti) preto mali a mohli
byť vykonávané na pojednávaní dňa 12.8.2024, ktorí sa pojednávania bez existencie akéhokoľvek
objektívneho dôvodu nezúčastnili. Odvolací súd preto dospel k záveru, že za týchto okolností boli

splnené podmienky na uskutočnenie pojednávania v neprítomnosti žalovaných. Právo žalovaných na
prerokovanie veci v ich prítomnosti tak zo strany súdu prvej inštancie porušené nebolo, keďže toto právo
sami nevyužili.66. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol správne, ak zaviazal žalovaných
na úhradu peňažnej pohľadávky 14.566,84 eur s príslušenstvom, keďže žalovaní sa dostali s úhradou
dlhu do omeškania, čo žalovaní ani nerozporovali, vrátane povinnosti uhradiť žalobcovi paušálnu

náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka a
§ 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. vo výške 40,- eur.

67. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
prvom výroku ako vecne správny. Taktiež potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej inštancie

o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovaným nárok na náhradu trov
konania podľa pomeru úspechu a to v rozsahu 100 %.

68. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré sú povinní nahradiť neúspešní

žalovaní. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

69.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení
§ 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo

jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).