Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, August 6, 2025

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 1Csp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8225200453
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 08. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tomáš Dulina
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2025:8225200453.3

Rozhodnutie

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Tomášom Dulinom v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XX, právne zastúpenej: Mgr. Matúš Macko, advokát, so sídlom Karpatská 804/10,
Svidník, IČO: 50 424 777, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpenému: JUDr. Katarína Hegedüšová, advokátka, so sídlom Majerníkova
3/A, Bratislava, IČO: 42 185 190, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 946

eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 120 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % z prisúdenej

sumy, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
vyšší súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 17.02.2025 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť jej sumu 946 eur titulom primeraného finančného zadosťučinenia
a nahradiť žalobkyni trovy konania.

2. Žalobu odôvodňovala tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod sp. zn.
1Csp/18/2020 o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, vydanie bezdôvodného obohatenia
a určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky (ďalej aj ako „Základné konanie“) bola ako žalobca
v postavení spotrebiteľa. V predmetnom konaní bola úspešná, keď Okresný súd Bardejov vyhovel
mnou podanej žalobe v celom rozsahu rozsudkom sp. zn. 1Csp/18/2020-162, z 26.01.2022. Rozsudok

Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1Csp/18/2020-162, z 26.01.2022 nadobudol právoplatnosť dňa
16.02.2022. Poukazuje na odôvodnenie predmetného rozhodnutia. Nakoľko v súdenej veci došlo k
porušeniu spotrebiteľských práv zmluvou č. 800503977, z 05.12.2014, na predmetnú právnu vec je
potrebné aplikovať príslušné ustanovenia zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Ako
spotrebiteľ si uplatňuje satisfakciu za porušenie spotrebiteľských práv. Svoje práva musela brániť v

pôvodnom konaní. Vo veciach, v ktorých je predmetom konania finančná čiastka je jediným objektívnym
kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na
úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť. Pri nepeňažných nárokoch, z ktorých nevyplýva
výška finančného plnenia, by takýmto kritériom mala byť recidíva porušovania spotrebiteľského práva,
s tendenciou zvyšovania PFZ pri zistení opätovného opakovaného porušenia spotrebiteľského práva.
Keďže je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená

hypotéza zákona o ochrane spotrebiteľa, PFZ požaduje vo výške 946 eur, pričom nárok tak ako
ho požaduje zohľadňuje skutočnosť, že súd určil, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.800503977, z 05.12.2014 je bezúročný a bez poplatkov, za čo požaduje 300 eur, že žalovaný sa na
jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 346 eur, ktorú musela vymáhať súdnou cestou a že žalovaný
v predmetnej zmluve používal neprijateľnú zmluvnú podmienku, za ktorú požaduje 300 eur. Čo sa

týka otázky rozsahu porušenia spotrebiteľského práva, tak táto otázka je definovaná rozsudkom v
Základnej veci, t. j. rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp.zn. 1Csp/18/2020-162, z 26.01.2022, a jeho
odôvodnením, ktoré je hmotnoprávnou podmienkou nároku na primerané finančné zadosťučinenie a z
tejto hmotnoprávnej podmienky je potrebné vychádzať, ako záväznej. Tento rozsah zisteného porušenia
spotrebiteľského práva, v Základnej veci, nie je možné v konaní o primerané finančné zadosťučinenie,

ani rozširovať, ani zužovať, ani revidovať.

3.Akodôkazynapreukázaniesvojichtvrdenížalobkyňavžalobeoznačilaavprílohepredložilarozsudok
Okresného súdu Bardejov č.k. 1Csp/18/2020 - 162 zo dňa 26.01.2022 s doložkou právoplatnosti.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe doručenom súdu dňa 20.03.2025 uviedol, že neuznáva

žalobcom vznesený nárok na finančné zadosťučinenie ani čo do dôvodu, ani čo do výšky. Žalovaný
zdôrazňuje, že žalobca nijakým relevantným spôsobom neodôvodnil vznesený nárok na finančné
zadosťučinenie. Žalovaný má za to, že žalobcovi finančné zadosťučinenie neprislúcha, nakoľko
neexistuje žiaden relevantný dôvod na jeho priznanie. Žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie
finančného zadosťučinenia, žalobcovi nevznikla. Žalovaný by chcel poukázať na skutočnosť, že ako

môže byť poskytnutá dlžníkovi právna ochrana, keď sám je ten, kto ako prvý porušil svoje povinnosti,
nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil. Žalovaný má vedomosť a rešpektuje rozhodnutie
vydané v konaní vedenom Okresným Bardejov sp. zn. 1Csp/18/2020 zo dňa 26.01.2022, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 16.2.2022. Žalovaný považuje vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu
prípadne priznanie náhrady finančného zadosťučinenia za neprimerané. Žalovaný žiada súd, aby

pri posudzovaní Žalobcom uplatneného práva posudzoval konkrétne okolnosti týkajúce sa vzťahu
Žalobcu a Žalovaného a pri rozhodovaní vzal do úvahy aj konanie Žalobcu, ktorý sa domáha vydania
finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám porušil viacnásobne zmluvné ustanovenia úverovej
zmluvy. Žalovaný má za to, že nepostačuje všeobecná konštatácia funkcie primeraného finančného
zadosťučinenia. Žalobca neodôvodnil jasne a určito skutkové okolnosti týkajúce sa záväzkovoprávneho

vzťahu medzi ním a Žalovaným. Priznanie požadovaných finančných prostriedkov prichádza do úvahy
len v tých prípadoch, keď porušenie práva nie je možné už napraviť inak. Cieľom primeraného
finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo,
že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochranu nie len jeho
deklaráciu. Žalovaný je ďalej toho názoru, že Žalobcovi žiadna ujma, ktorá by odôvodňovala priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nevznikla a preto jeho priznanie by malo za následok
spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez
akéhokoľvek právneho dôvodu. Primerané finančné zadosťučinenie je nutné chápať ako náhradu
za spôsobenú nemajetkovú ujmu vyjadrenú v rôznych formách. Primerané finančné zadosťučinenie
predstavuje peňažnú protihodnotu nemajetkovej ujmy, no nepredstavuje náhradu za uplatnené finančné

plnenie alebo prípadnú náhradu škody. Priznanie žalobkyne požadovaných finančných prostriedkov
by prichádzalo do úvahy v tých prípadoch, keď porušenie práva už nie je možné napraviť inak.
Toto však nepredstavuje daný prípad. Je potrebné vziať do úvahy aj konanie Žalobcu, ktorý sa
domáha vydania finančného zadosťučinenia napriek tomu, že sám konal v rámci kontraktačného
postupu ľahostajne, keď svojim podpisom vyhlásil, že súhlasí s obsahom Zmluvy, bol oboznámený

so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich
dodržiavať. Žalobca svojim podpisom na Zmluve ďalej prehlásil, že si Zmluvu prečítal, že ju uzatvoril
vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok. Žalobca nijako relevantne
neodôvodnil výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, ktoré určite nie je primerané a čo
teda považuje za primeranosť. Za daného stavu a s ohľadom na opakované ľahostajné konanie

Žalobcu, výška uplatneného finančného zadosťučinenia nezodpovedá svojmu účelu, teda pôsobiť
preventívnenapriečexistujúcichspotrebiteľskýchvzťahov.Vdanomprípadeniejepriznanímfinančného
zadosťučinenia naplnená jeho preventívna funkcia. Konanie Žalobcu formou žaloby na priznanie
finančného zadosťučinenia nie je adekvátne okolnostiam. Žalobca sa teda mohol brániť primerane aj
iným spôsobom, než zľahčovaním svojho neobozretného a ľahostajného konania. Žalobca považuje

finančné zadosťučinenie priznané Žalobcovi za poskytujúce ochranu a ospravedlňujúce ľahostajnosť
Žalobcu. Takto priznané finančné zadosťučinenie nie je možné považovať za žiadnych okolností
za primerané a spravodlivé, pretože ide len o duplicitné uplatnenie a priznanie sumy finančného
zadosťučinenia. Určenie konkrétnej výšky je síce vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov, ktorésú povinné individuálne posúdiť každý jednotlivý prípad s ohľadom na kritériá stanovené v zákone,
avšak tieto sú povinné priznanú výšku finančného zadosťučinenia aj riadne odôvodniť s poukazom na
nemateriálnu ujmu, ktorá spotrebiteľovi vznikla. Vo vnútroštátnom prostredí môže byť teda vytvorený a

aplikovaný vlastný model sankcionovania tak, aby bola možná náprava súladná s právnym poriadkom.
Žalovaný má za to, že domáhanie Žalobcu primeraného finančného zadosťučinenia, nezodpovedá
požiadavke všeobecnej spravodlivosti, nebolo by vhodné ju priznať a nebola náležitým spôsobom
odôvodnená. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje aby súd po vykonanom
dokazovaní žalobu zamietol ako nedôvodnú v celom rozsahu. Zároveň žalovaný žiada úhradu trov

konania, ktoré mu vznikli.

5. V súlade s ust. § 297 písm. b) CSP súd spor prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania,
nakoľkovdanomsporeideibaootázkujednoduchéhoprávnehoposúdeniaveci,skutkovétvrdeniastrán
niesúspornéahodnotasporubezpríslušenstvaneprevyšuje1.000eur.Rozsudokbolverejnevyhlásený
dňa 06.08.2025, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli v súlade s ust. § 219 ods. 3

CSP oznámené na úradnej tabuli súdu vyvesením a súčasne aj na webovej stránke tunajšieho súdu.

6. Súd sa oboznámil s obsahom žaloby a písomných vyjadrení strán sporu, oboznámením sa s obsahom
všetkých listinných dôkazov predložených stranami a zistil tento skutkový stav:

7. Okresný súd Bardejov rozsudkom zo dňa 26.01.2022, č.k. 1Csp/18/2020 - 162, právoplatným dňa
16.02.2022 rozhodol nasledovne:

I. Súd u r č u j e, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 800503977 uzavretej medzi žalobkyňou
a žalovaným dňa 5.12.2014 je bezúročný a bez poplatkov.

II. Žalovaný je p o v i n n ý žalobkyni zaplatiť bezdôvodné obohatenie vo výške 346,- eur s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne od 20.5.2020 do zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

III. Súd u r č u j e, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. 800503977
zo dňa 5.12.2014, v bode 2. v znení: „Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške
105,00 EUR (ďalej len „odplata“), čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške
30 %, ktorá sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo
Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie.“

je n e p r i j a t e ľ n á.

IV. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % vo
vzťahu k uplatnenému nároku o vydanie bezdôvodného obohatenia, o určenie neprijateľnosti zmluvnej
podmienky a o určenie, že úver je bezúročný a bez poplatkov, o výške ktorých rozhodne súd prvej

inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

8. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd uviedol, že žalobou podanou na tunajšom súde dňa 6.5.2020 sa
žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 346

eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od druhého dňa po dni doručenia žaloby žalovanému do
zaplatenia, vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky (uvedená v Zmluve o spotrebiteľskom úvere
č. 800503977, z 05.12.2014, v bode 2. v znení: „Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo
výške 105,00 EUR (ďalej len „odplata“), čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo
výške 30 %, ktorá sa vypočítala v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo

Všeobecných podmienkach poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie.“) a
náhrady trov konania. Dňa 5.12.2014 uzavreli žalobkyňa ako dlžník a žalovaný - POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
ako veriteľ zmluvu o úvere č. 800503977, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi sumu 350,- eur,
pričom dlžník sa veriteľovi zaviazal zaplatiť mu okrem poskytnutej sumy aj sumu 346,- eur ako odplatu pri
poskytnutí finančných prostriedkov a úrok spojený so spotrebiteľským úverom, zaplatiť celkovú čiastku

696,- eur. Odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov je vo výške 105,- EUR (ďalej len „odplata“),
čo predstavuje ročnú percentuálnu mieru nákladov (RPMN) vo výške 30 %, ktorá sa vypočítala v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch podľa vzorca uvedeného vo Všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru a ktorú spotrebiteľ berie na vedomie. Úrok je vo výške 68,86 %ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje sumu 241,- eur. Sumu 696,- eur sa spotrebiteľ zaväzuje
zaplatiť, ak nie je dohodnuté inak do 5.12.2015 na účet veriteľa. Zmluvné strany sa dohodli, že doba
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti úveru nastane dňa 5.12.2015.

Priemerná hodnota RPNM je 15,89 %. Spotrebiteľ prevzal zmluvu o úvere, bol oboznámený s VPPSÚ,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemá k nim výhrady a zaväzuje sa
ich dodržiavať. Zmluva podpísaná zmluvnými stranami. Zmluva uzavretá prostredníctvom finančného
agenta A. D. zapísaného v registri finančných agentov a finančných poradcov vedenom NBS pod reg.
č. 132623, Bardejov. Z výpisu zmluvy č. 800503977 z klientskej zóny na meno žalobkyne vyplýva, že

stav úveru je uhradený, úver 350 eur, celková dlžná suma 696 eur, splatené 696 eur, dátum 5.12.2014.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným bol
založený záväzkový vzťah, a to zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa 5.12.2014 uzavretej medzi
žalobkyňou (spotrebiteľ) a žalovaným (veriteľ) za podmienok uvedených v zmluve. Medzi stranami sporu
nie je sporná skutočnosť uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, či vykonaných úhrad žalobkyňou;
sporným ostalo, či zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné dojednania a či úver zo zmluvy je bezúročný

a bez poplatkov, a či má žalobkyňa z tohto dôvodu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (a či
prípadne nie je nárok premlčaný). Súd vyhodnotil uzavretú Zmluvu s poukazom na povahu účastníkov
zmluvy a spôsobu uzavretia zmluvy, keď žalovaný ako veriteľ je podnikateľský subjekt, ktorý na formulári
a v pevne stanovených obchodných podmienkach určil obsah zmluvy, pričom druhá zmluvná strana -
dlžník - zákazník (žalobkyňa) nemal možnosť obsah zmluvy ovplyvniť, ako spotrebiteľskú. Súd dospel

k záveru, že uzavretá zmluva o úvere je zmluva spotrebiteľská a zároveň zmluva o spotrebiteľskom
úvere uzavretá v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z. Čo sa týka zmluvného dojednania uvedeného v zmluve
(bod 1, 2) týkajúceho sa nákladov spotrebiteľa na úver, ktoré predstavujú sumu 346,- eur (úrok 68,86
% vyčíslený sumou 241,- eur a odplata predstavujúca RPNM vo výške 30 % vyčíslenej sumou 105,-
eur) k uvedenému súd udáva, že v tomto prípade mala odplata v súhrne zahŕňať tak úrok v sume 241,-

eur a udávanú odplatu v sume 105,- eur, teda sumu 346,- eur (nie len sumu 105,- eur). V tomto je údaj
o celkovej odplate v rozpore s cit. nariadením, ktoré je zároveň vykonávajúcim ust. k § 53 ods. 6 OZ
a teda je aj v rozpore s cit. ust. OZ. Zároveň aj výška celkovej odplaty za úver (ktorá predstavuje v
percentuálnom vyjadrením výšku 98,86% ročne) je v rozpore s cit. ust. § 53 ods. 6 OZ v spojení s ust.
§ 1a ods. 1 cit. Nariadenia Vlády SR. V rozpore s cit. ust. zákona je aj samotná výška úroku (68,86 %).

Neplatnosť tohto dojednania je teda daná § 39 OZ (absolútna neplatnosť).Tiež možno uzavrieť (okrem
vyššie uvedeného), že zmluvná podmienka uvedená v bode 2. Zmluvy nemôže byť platne dojednanou
aj tým, že je nejasná a neurčitá. Z jej znenia nevyplýva, čo má táto odplata predstavovať (keďže je
dojednaná v rozpore so zákonom) a teda, za čo má vlastne spotrebiteľ týmto veriteľovi zaplatiť. Takéto
dojednanie nie je dojednané individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a teda predstavuje aj neprijateľnú zmluvnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 1 OZ a teda aj z tohto dôvodu je neplatné (§ 53 ods. 5 OZ).V nadväznosti na uvedené
má súd zato, že v zmluve absentuje uvedenie, resp. správne uvedenie údajov podľa ust. § 9 ods. 2 písm.
j/ zák. č. 129/2010 Z.z. - nesprávne uvedený údaj o výške RPNM (táto nemôže pri v zmluve uvedených
údajochpredstavovaťvýšku30%,nemôžebyťtotižnižšiaakovýškaúroku)apodľa§9ods.2písm.i/cit.

zák. - úroková sadzba spotrebiteľského úveru, keďže je dojednaná v rozpore so zákonom. Zároveň súd
poukazuje aj na ďalšie nedostatky zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to najmä, že v zmluve absentuje
uvedenieúdajovvyžadovanýchzákonomospotrebiteľskýchúverochatonajmävust.§9ods.2:1/písm.
b) - zmluva bola uzavretá prostredníctvom finančného agenta A. D. zapísaného v registri finančných
agentov a finančných poradcov vedenom NBS pod reg. č. 132623. Pokiaľ ide o obligatórne údaje, ktoré

zmluvačodooznačeniafinančnéhoagentamusíobsahovať,tietovzmluveimplikovanéneboli.Vzmluve
totiž nie je uvedené celé jeho miesto podnikania (chýba ulica a popisné číslo) ani identifikačné číslo,
preto údaje vyžadované § 9 ods. 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch vo vzťahu ku konajúcemu
finančnému agentovi nie sú úplné; 2/ písm. c ) - adresa predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ
uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Je nepostačujúce uviesť v zmluve akýkoľvek údaj žiadaný podľa

§ 9 ods. 2 zák. č.129/2010 Z.z., tento musí vyplývať zo zmluvných dojednaní a musí im zodpovedať,
ale najmä musí byť v súlade so zákonom a teda nesmie vyplývať z neprijateľných dojednaní. Preto
má súd zato, že udávané údaje v zmluve absentujú. Dôsledkom neuvedenia podstatných náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) a d) zák. č. 129/2010 Z.z., že sa
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Z toho vyplýva, že žalovaný má právo len na vrátenie

skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru - sumy 350,- Eur. Preto súd v tejto časti žalobe
žalobkyne vyhovel a určil, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 800503977 uzavretej medzi
žalobkyňou a žalovaným dňa 5.12.2014 je bezúročný a bez poplatkov. Zároveň súd určil neprijateľnosť
zmluvnej podmienky uvedenej v bode 2 Zmluvy o spotrebiteľskom úvere (postupom podľa § 298 CSP). Vzmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) a d ) zák. č. 129/2010 Z.z. žalobkyňa mala plniť len to, čo jej bolo reálne
poskytnuté zo strany veriteľa, teda sumu 350,- eur. Plnenie naviac (suma 346 eur) teda predstavuje na
strane žalovaného bezdôvodné obohatenie a teda majetkový prospech získaný plnením bez právneho

dôvodu v zmysle § 451 ods. 2 OZ.

9. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej
národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov proti porušeniu práv a
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby
sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto
konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov
jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa
uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý
na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými

predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

10. Podľa ust. § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými
mravmi; ustanovenia § 7 až 9 tým nie sú dotknuté. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely

tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody.

11. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

12. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia

upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

13. Podľa § 52 ods. 3 OZ dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná

v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

14.Podľa§52ods.4OZspotrebiteľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvynekoná
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

15. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 v znení neskorších
predpisov a osobitnými predpismi, medzi ktoré sa zaraďuje i OZ, vzniká spotrebiteľovi právo na
primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinnosti
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde

domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo
povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá.

16. Vychádzajúc z tohto ustanovenia predpokladom pre uplatnenie práva na primerané finančné
zadosťučinenie je úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zo strany spotrebiteľa na súde. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby
spotrebiteľovi bola privodená nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinností
dôjde.

17. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č.
250/2007 Z. z. ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože
toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonomč. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť
ujmu spotrebiteľovi. Od 10.06.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom
spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č.

250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi.

18. Čo sa týka úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti, ako predpokladu pre priznanie
práva na primerané finančné zadosťučinenie, tento je naplnený vtedy, ak si spotrebiteľ uplatní porušenie
práva alebo povinnosti žalobou proti dodávateľovi, resp. ak tak urobí v rámci svojej obrany proti

dodávateľom uplatnenému nároku.

19. K uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo
vzniká v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších
predpisov po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde k úspešnému uplatneniu porušeniu práva alebo
povinnostinasúde.Čidošlokúspešnémuuplatneniuporušeniaprávaalebopovinnostinasúde,vyplynie

až z rozhodnutia súdu vydaného vo veci samej.

20. Vo veci vedenej Okresným súdom Bardejov pod sp.zn. 1Csp/18/2020 sa žalobkyňa domohla
určenia, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovaným je bezúročný a bez poplatkov, vydania
bezdôvodného obohatenia vo výške 346 eur a určenia jednej neprijateľnej zmluvnej podmienky. Vo

vzťahu k uplatnenému nároku tak mala v konaní úspech. Ukončením tohto konania bol naplnený
predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od
žalovaného právo na primerané finančné zadosťučinenie a súd podanú žalobu nehodnotí ako zneužitie
práva žalobkyne, ktorá sa práva na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia domáha od
žalovaného legitímne, v súlade s právnymi predpismi.

21. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má
plniť jednak funkciu satisfakčnú, jednak funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradila dodávateľa
od získavania plnení vyplývajúcich z neprijateľných zmluvných podmienok a jednak to treba chápať
ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustil do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším

dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno
predpokladať, že dodávateľ sa konania, ktorého sa dopustil voči nemu, sa už voči ďalším spotrebiteľom
nedopustí, prípadne sa nedopustí v takej intenzite.

22. Súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp.zn. 13Co/80/2016 z 20.03.2018,

podľa ktorého „Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom pre uplatnenie práva na
primerané finančné zadosťučinenie je porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi. Zákon teda nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola privodená
nejaká ujma. Postačuje, ak k takémuto porušeniu práva alebo povinnosti dôjde. Inštitút primeraného

finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a
odradzujúceho prostriedku ochrany. Práve inštitút relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy môže byť
prostriedkom ochrany na doplnenie o preventívne účinky pred diskrimináciou. V zmysle judikatúry ESD
a antidiskriminačných smerníc musia byť sankcie za diskriminačné správanie účinné, primerané a
odradzujúce.“

23. K argumentácii žalovaného spochybňujúcej samotný základ nároku súd poukazuje na to, že otázka,
či súdne rozhodnutie vydané v základnom konaní spadá pod prípady podľa § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa, bola súdnou praxou dávno vyriešená so záverom, že tam jednoznačne spadá.
Krajský súd v Prešove vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil záver, že pokiaľ bol spotrebiteľ v

predchádzajúcom spore úspešný pri uplatnení porušenia jeho práva ako spotrebiteľa, základ nároku
je daný (napr. uznesenie sp. zn. 9Co/50/2018 zo dňa 26.6.2018 alebo sp. zn. 17Co/17/2018 zo dňa
10.4.2018). Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.1.2019
sa s týmto názorom stotožnil a uviedol nasledovné: „Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým odradiť

dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako prostriedok
na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v prípadoch,
kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia je dovŕšiť
ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách spôsobom,ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným predpokladom,
ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Žiadnu inú podmienku, aby

spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje.“.

24. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR 1Cdo/107/2021 zo dňa 28.2.2023, vyplýva, že jedinou
podmienkou priznania práva na primerané finančné zadosťučinenie je úspech spotrebiteľa v súdnom
konaní bez ohľadu na to aké právo spotrebiteľa bolo porušené. V prípade, ak je spotrebiteľ v základnom

konaní úspešný, či už ako žalobca pri domáhaní sa svojho práva, alebo ako žalovaný pri bránení svojho
práva, naplnia sa tak podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle § 3 ods.
5 zákona č. 250/2007 Z.z.

25. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne
súd poukazuje tiež na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne

konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej
majetkovej ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ,
teda žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď k porušeniu práva alebo
povinnosti dôjde“ (citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu

pozri napr. rozsudky KS v Prešove sp.zn. 20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021,
20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).

26. Preto aj obrana žalovaného, že žalobkyni nevznikla žiadna ujma je nedôvodná. V tejto súvislosti
je najmä potrebné dodať, že v súčasnosti účinné znenie ust. § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. ešte

zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z.
v znení neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
Od 10.6.2013 právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká už úspechom spotrebiteľa na súde v
otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z. z. v znení

neskorších predpisov alebo osobitnými predpismi. Zákon podmienku, aby spotrebiteľovi bola privodená
ujmanevyžaduje(viďrozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/127/2017).VňomNajvyššísúdokrem
iného v súvislosti s primeraným finančným zadosťučinením podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z.
konštatoval, že „zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia) je dôkazné bremeno na strane

spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne.“

27. Ako to vyplýva z rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1Csp/18/2020-162 zo dňa

26.01.2022, žalovaný ako dodávateľ uzatvoril so žalobkyňou ako spotrebiteľom dňa 05.12.2014 zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahovala zákonné náležitosti, v čoho dôsledku súd určil, že
spotrebiteľský úver je bezúročný a bez poplatkov, v nadväznosti na to súd zaviazal žalovaného na
vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 346 eur. Súd zároveň určil jednu neprijateľnú zmluvnú
podmienku.Zákazkonaťvrozporesdobrýmimravmipriamovyplývazust.§4ods.8zákonač.250/2007

Z.z.oochranespotrebiteľavzneníneskoršíchpredpisov.Žalovanýakonebankovýsubjektmádlhodobo
v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov, a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať
právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. Tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané neboli. Žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie
takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na princíp neznalosť zákona neospravedlňuje a uplatnením

jeho dôsledkov v neprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych
vzťahochprávezostranydodávateľatrebavyžadovaťvnajvyššejmožnejmiere.Akžalovanýakosubjekt
dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore
so zákonom nedodržal hneď viaceré predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov a keď podľa právoplatného výsledku základného konania konal minimálne v

nepriamom úmysle, keď prijal plnenie nad rámec istiny napriek tomu, že už súdy opakovane jeho zmluvy
označili z rovnakých dôvodov za bezúročné a bez poplatkov, jeho konanie nemožno hodnotiť inak ako
konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu minimálne s
nepriamym úmyslom získať majetkový prospech.28. K námietke žalovaného, že žalobkyňa sama porušila svoje (bližšie nešpecifikované) povinnosti
vyplývajúce z úverovej zmluvy súd uvádza, že samotná skutočnosť tvrdeného porušenia záväzkov

spotrebiteľom nemôže byť dôvodom ani pre nepriznanie primeraného zadosťučinenia, ani pre
jeho zníženie. Obrana žalovaného zrejme smeruje k možnej obave, aby sa inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia nestal prostriedkom, prostredníctvom ktorého by sa (v prípade úverových
spotrebiteľských vzťahov) dlžník z úveru vyhýbal vráteniu samotnej istiny úveru tým, že by z dôvodu
(napr. nedodržania náležitostí zmluvy) žiadal najskôr on sám, pred splnením svojej povinnosti plnenie od

dodávateľa titulom primeraného finančného zadosťučinenia vo výške, ktorá by mu v konečnom dôsledku
(po započítaní) umožnila vyhnúť sa vráteniu samotnej istiny úveru. Inými slovami požičal by si napr. 200
eur, následne domáhal by sa porušenia práva alebo povinnosti (ak by také bolo) a potom zadosťučinenia
vo výške 200 eur, po ktorom by ani istinu vrátiť nemusel.

29. Avšak treba si uvedomiť, že zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného

zadosťučinenia je priniesť poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko -
spotrebiteľských vzťahov. Dodávateľ, ktorý nič neporuší, sa nemusí obávať, že by sa nedomohol toho,
na čo má sám nárok, alebo že by dokonca ešte musel plniť primerané finančné zadosťučinenie. Ak ale
sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie, tak
potom obrana poukazom na porušenie povinnosti (aj dlžníka) je nielen alibistická, ale aj nerelevantná,

lebo samotný nárok dodávateľa nie je vyhovením žaloby o primerané finančné zadosťučinenie nijako
dotknutý. Platí zásada, že každý má vrátiť to, čo podľa práva dlží. Ak ale dodávateľ svojim konaním
spôsobí stav, v dôsledku ktorého spotrebiteľ úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti
ustanovenej týmto zákonom (a vznikne mu tak nárok na primerané finančné zadosťučinenie) sám
sa stáva dlžníkom. Ide potom o samostatné, nijako nesúvisiace nároky (dodávateľa na plnenie zo

zmluvy a spotrebiteľa na plnenie titulom primeraného zadosťučinenia). Súd nemôže sám vykonať ani
započítanie týchto nárokov lebo to podľa § 580 Občianskeho zákonníka je viazané na prejav účastníka
smerujúci k započítaniu. Môžu ho urobiť účastníci, tu strany sporu. Súd nemôže také započítanie
urobiť aj preto, lebo tak ako je na spotrebiteľovi slobodne sa rozhodnúť či uplatní právo na primerané
finančné zadosťučinenie (čo je vždy až druhá fáza jeho obrany) alebo sa uspokojí s prvou fázou, teda

že na súde úspešne uplatnil porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom, takisto je na
dodávateľovi, či vôbec a kedy uplatní svoje nároky (čo má ďalšie dôsledky, napr. možnosť vznesenia
námietky premlčania, ktoré súd svojim započítavaním by odňal zo sféry dispozície tých, ktorým patria,
a to sú účastníci daných záväzkových vzťahov).

30. Nenáležite vyznieva obrana žalovaného založená na tvrdení, že dlžník je tu sám ten, kto ako prvý
porušil svoje povinnosti, nakoľko si neplnil záväzky, ku ktorým pristúpil, úplne popierajúca nielen fakt,
že od žalobkyne pri poskytnutej sume 350 eur žalovaný žiadal a prijal plnenie značne prevyšujúce
poskytnutú sumu (696 eur). Súd preto nedospel k záveru o dostatočnom preventívnom a odradzujúcom
účinku už samotného rozsudku v základnom konaní a dostatočnej sankcii spočívajúcej tu v strate

nároku na úroky a poplatky za úver. Žalovaný sa svojou argumentáciou snaží navodiť stav, ako by ešte
vlastne žalobkyňa mu mala byť vďačná za výhodný (bezúročný a bezpoplatkový úver) úplne ignorujúc
nielen fakt, že žalobkyňa bol vďaka tomuto „výhodnému úveru“ na dlhú dobu zbavená možnosti voľne
disponovať prostriedkami, o ktoré prísť nikdy nemala ale najmä fakt, že nebyť podanej žaloby žalobkyne,
tak sa k sume bezdôvodného obohatenia žalovaného nikdy späť nedostane.

31. Žalovaný tvrdil ľahostajnosť a nedostatok opatrnosti na strane žalobkyne v kontraktačnom procese.
Táto obrana žalovaného neobstojí už len preto, lebo dokonca ešte aj v teraz vedenom súdnom konaní
vo svojom vyjadrení k žalobe žalovaný uviedol, že vo väčšine prípadov umožňuje spotrebiteľom sa
oboznámiť so zmluvnými dojednaniami. Ak teda sám žalovaný v situácii, kedy právna úprava obligatórne

ukladá a za úplne samozrejmé považuje (§ 53 ods. 1 a 2 OZ) nielen oboznámenie sa spotrebiteľa so
zmluvnými dojednaniami, ale aj možnosť spotrebiteľa ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 OZ) ešte aj po
tom, čo boli judikované v jeho spore so žalobkyňou viaceré porušenia zákona, uvedie, že oboznámiť sa
so zmluvnými dojednaniami umožňuje len vo väčšine (teda nie všetkých) prípadoch, potom nemožno
pochybovať, že samotné vyhovenie žalobe žalobkyne v základnom konaní z hľadiska účelu, podstaty a

významu právnej úpravy v zákone o ochrane spotrebiteľa a v jeho § 3 ods. 5 nemôže byť postačujúce
a že je plne namieste priznať žalobkyni proti žalovanému primerané finančné zadosťučinenie. Uvedené
tvrdenie žalovaného zároveň vyvracia jeho vlastnú obranu spočívajúcu v poukaze na neobozretný
postup samého spotrebiteľa (žalobcu) pri uzavretí zmluvy.32. Zjavným cieľom právnej úpravy inštitútu primeraného finančného zadosťučinenia je priniesť
poctivosť, férovosť, transparentnosť a dodržiavanie práva do dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov.

Dodávateľ, ktorý nič neporuší, nemusí sa obávať, že by musel plniť primerané finančné zadosťučinenie.
Ak ale sám niečo poruší a vytvorí stav, že je daný základ nároku na primerané finančné zadosťučinenie,
tak potom obrana s poukazom na to, že „veď sa vlastne nič nestalo, bezdôvodné obohatenie bolo
vrátené“, úplne ignorujúca fakt, že za účelom jeho vrátenia spotrebiteľ musel voči právne a ekonomicky
silnejšiemu dodávateľovi podstúpiť tortúru súdneho konania alebo obrana s často sa vyskytujúcimi

poukazmi na „neopatrnosť“ dlžníka pri uzavretí zmluvy, ktorej obsah dlžník zjavne nemohol okrem
podpisu nijako ovplyvniť, je nielen alibistická, ale aj nerelevantná.

33. Preto súd má za to, že v situácii ako tu, kedy je úplné evidentné porušenie práv spotrebiteľa, a
že sú splnené zákonné podmienky pre vznik nároku na primerané finančné zadosťučinenie, tvrdenú
skutočnosť, že spotrebiteľ (tu žalobkyňa) sám celú svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu nesplnil,

nebráni priznaniu primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľovi. Naviac, z rozsudku vydaného
v základnom konaní vyplýva, že žalobkyňa uhradila žalovanému titulom poskytnutého spotrebiteľského
úveru viac, než na koľko mal nárok, čím došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného.
Súdu preto nie je zrejmé o aké viacnásobné porušenie zmluvných ustanovení zo strany žalobkyne
opieral žalovaný svoju procesnú obranu.

34. K argumentácii žalovaného súd ďalej dodáva, že samotné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa viaže vznik práva na finančné zadosťučinenie na úspešné uplatnenie porušenia
práva spotrebiteľa a takýmto môže byť aj dožadovanie vydania bezdôvodného obohatenia či určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Podmienky vzniku nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú

formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa a z tohto ustanovenia nie je možné
vyvodiť záver, že finančné zadosťučinenie možno spotrebiteľovi priznať len v prípade, ak porušenie
práva nie je možné napraviť inak, rovnako nevylučuje možnosť žiadať finančné zadosťučinenie popri
iných nárokoch spotrebiteľa predpokladaných zákonom vychádzajúcich z porušenia jeho práv. Za
daného stavu nie je potom možné považovať konanie žalobkyne, kedy po zaviazaní žalovaného na

vydanie bezdôvodného obohatenia si uplatnila aj nárok na primerané finančné zadosťučinenie za
šikanózne a v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.

35. K nedôvodnosti obrany žalovaného ohľadom ním tvrdenej absencie ujmy na strane žalobkyne
súd poukazuje na závery súdnej praxe, cit. „Nie je snáď ani potrebné pripomínať, že súdne konania

sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu, či možnosti vzniku ďalšej majetkovej
ujmy v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Spotrebiteľ, teda
žalobkyňa, nie je povinná preukázať ujmu, ktorá jej vznikla, pretože zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľapriznávaprávonafinančnézadosťučinenieužvtedy,keďkporušeniuprávaalebopovinnosti
dôjde“ (citované z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoCsp/25/2021, ďalej k tomu pozri napr.

rozsudky Krajského súdu v Prešove sp.zn. 20CoCsp/31/2021, 10CoCsp/23/2020, 20CoCsp/39/2021,
20CoCsp/43/2020, 3CoCsp/2/2021).

36. Súd preto obranu žalovaného, ktorou namietal nárok žalobkyne čo do základu, v spore nepovažoval
za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti žalovanému žiadať primerané

finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje za zneužitie práva. Z tohto pohľadu súd
prihliadal na to, že primeraným finančným zadosťučinením sa má kompenzovať nemateriálna ujma,
ktorá vznikla, a nie ujma majetková. Nie je totiž vylúčené, aby výška nemateriálnej ujmy, ak jej mantinely
niesúzákonomstanovené,bolaobdobná,zhodná,vyššiaalebonižšiaakoujma,ktoráoprávnenejosobe
hrozila v majetkovej sfére.

37. Súd teda vychádzal z tej skutočnosti, že žalobkyňa ako spotrebiteľka bola v predchádzajúcom
spore úspešná voči žalovanému, keďže v rozsudku vydanom v základnom konaní boli jednoznačne
konštatované porušenia povinnosti žalovaného ako dodávateľa voči žalobkyni ako spotrebiteľke tým, že
v zmluve o spotrebiteľskom úvere neboli uvedené zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 9 ods. 2

písm. b), c), i), j). Zmluvné dojednanie o nákladoch spotrebiteľa na úver súd považoval za neprijateľnú
zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nepochybne preto základ nároku na
primerané finančné zadosťučinenie žalobkyne je daný.38. Pokiaľ ide o výšku primeraného finančného zadosťučinenia je potrebné vychádzať z konkrétnych
okolností tohto prípadu, prihliadať na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania žalovaného, intenzitu
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov a na subjektívny prístup oboch strán k protiprávnemu

konaniu. Samotná povaha primeraného finančného zadosťučinenia neumožňuje jeho priame vyčíslenie,
preto súdu nemusia byť predložené dôkazy o existencii ujmy, ale stačí, ak takáto ujma tu je. Je pritom
bez právneho významu, či ujma spotrebiteľovi reálne vznikla, pretože (na vznik nároku) postačuje
iba možnosť vzniku takejto ujmy (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/20/2017, sp. zn.
20Co/192/2016, sp. zn. 7Co/78/2017, sp. zn. 25Co/59/2017).

39. Súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia musí zohľadniť všetky okolnosti konkrétneho
prípadu a stanoviť výšku v súlade so zákonnou požiadavkou primeranosti. Základným účelom
primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 vety tretej zákona č. 250/2007 Z.z. je
predovšetkým satisfakcia žalobcu ako spotrebiteľa, čo vyplýva zo samotného názvu tohto inštitútu
„zadosťučinenie“. Keďže však zaplatenie finančného zadosťučinenia pre povinný subjekt spôsobuje

finančnú ujmu, má poskytnutie finančného zadosťučinenia aj sankčnú povahu, ktorá je však druhoradá,
a teda nepochybne plní len vedľajšiu úlohu, keďže primárnou je satisfakcia žalobcu. Udeľovanie sankcií
je vecou trestného a správneho konania, nie občianskoprávneho konania. Ak spotrebiteľ argumentuje
dosiahnutím odradzujúceho účinku na dodávateľa, aby nepoužíval neprijateľné zmluvné podmienky, to
môže dosiahnuť podnetom na správne konanie, ktoré v prípade žalovaného by bolo v právomoci SOI a

tentoorgánbyboloprávnenýuložiťžalovanému(vprípadezisteniapoužívanianeprijateľnýchzmluvných
podmienok) nie malú sankciu. Pokiaľ však spotrebiteľ túto možnosť nevyužije, potom sa javí, že jeho
cieľomvskutočnostiniejeodradiťžalovanéhoodpoužívanianeprijateľnýchzmluvnýchpodmienok,aleo
získanie majetkového prospechu na jeho úkor, s čím nie je možné sa stotožniť. Finančné zadosťučinenie
určuje súd svojou vlastnou úvahou, pričom súdna prax pri rozhodovaní o jeho výške je rôznorodá.

Prisudzovanie vyšších súm finančného zadosťučinenia súd považuje za favorizovanie sankčnej funkcie
daného inštitútu, s čím nie je možné súhlasiť.

40. K výške požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyňou odvodzovanej od výšky
bezdôvodného obohatenia treba uviesť, že výška primeraného finančného zadosťučinenia sa vôbec

nemusí (i keď môže) odvíjať od výšky bezdôvodného obohatenia.

41. Súd nezdieľa ani ten názor žalobkyne, že by jej prináležalo primerané finančné zadosťučinenie aj za
výrok o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, keďže ten súvisí s nárokom na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Pokiaľ by aj žalobkyňa nežiadala o spomínané určenie bezúročnosti úveru (hoci to bolo v

súlade s § 11 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z.), potom by sa súd zaoberal týmto posúdením prejudiciálne
pri rozhodovaní o vydaní bezdôvodného obohatenia. Súd však súhlasí s konštatovaním, že žalovaný
dlhodobo porušuje práva spotrebiteľov pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľskom úvere, a preto vzhľadom
na všetky vyššie uvedené okolnosti považoval za primerané finančné zadosťučinenie žalobkyne sumu
120 eur, a to 70 eur za porušenie jej práva na uzavretie zmluvy obsahujúcej zákonné náležitosti v zmysle

zákona o spotrebiteľských úveroch, v dôsledku ktorého sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor
žalobkyne o sumu 346 eur a 50 eur za určenú neprijateľnú zmluvnú podmienku.

42. Pri posúdení dôvodnosti výšky požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia je treba
vychádzať z toho, že toto zadosťučinenie má niekoľko funkcií. V zmysle záverov bohatej súdnej

praxe možno tak hovoriť o funkcii satisfakčnej, sankčnej, odradzujúcej, odmeňujúcej. Pri určení jeho
výšky súd musí zohľadniť viaceré relevantné okolnosti, a to napríklad či nejde v prípade postupu a
konania dodávateľa o recidívu, aká bola intenzita a trvanie porušenia a dôsledky konania dodávateľa,
ekonomický dopad nečestného konania dodávateľa na spotrebiteľa, ako aj skutočnosť, či už napríklad
nebolo poskytnuté zadosťučinenie spotrebiteľovi aj v inej podobe. Toto všetko tu súd zohľadnil a dospel

ako k primeranej sume zadosťučinenia k sume 120 eur. Čo sa týka satisfakčnej a odmeňujúcej
funkcieprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia,nietpochýbotom,žezaplatenienedôvodnýchnárokov
žalovanému zo strany žalobcu logicky znamenalo zásah do majetkovej sféry žalobkyne. Následná
nutnosť domáhať sa nápravy až cestou súdu znamenala logické obmedzenie komfortu spotrebiteľa,
bralamučasakľud.Žalobkyňasatumuselaaktívnedomáhaťsvojhonároku,muselavyhľadaťadvokáta,

ktorý ju v konaní zastupoval. Na druhej strane, vo vzťahu k výške zadosťučinenia a k tomu, že nemožno
ju automaticky rovnať sume bezdôvodného obohatenia nemožno opomenúť, že žalobkyňa pri vstupe
do úverového vzťahu so žalovaným logicky musela rátať s tým, že s úverom za normálnych okolnostísú spojené určité úroky a poplatky, teda že bude musieť hradiť nielen istinu, ale aj určitú odplatu za
poskytnutie úveru.

43. Súd považuje za legitímne a spravodlivé priznať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v
tomto prípade a okolnostiach veci v sume 120 eur. Zohľadnil primerane aj rozhodovaciu prax súdov
majúc na pamäti zásadu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, samozrejme, pri zohľadnení faktu,
že každá vec vo svojich konkrétnych skutkových okolnostiach môže byť odlišná a že paušalizovanie
toho, čo je v konkrétnom prípade „primerané“ nie je možné. Poukazuje pritom napr. na rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove - rozsudok č. k. 9CoCsp/24/2023-182 z 8.6.2023, keď odvolací súd priznal
finančné zadosťučinenie 150 eur, hoci v základnom konaní bolo rozhodnuté o vydaní bezdôvodného
obohateniaaž996,03euraoneprijateľnejzmluvnejpodmienkeohľadompoplatkuzauzatvoreniezmluvy
1 500 eur alebo napr. na rozsudok č. k. 17CoCsp/23/2022-147 z 28.7.2022 o priznaní finančného
zadosťučinenia vo výške 100 eur v dôsledku sporu, v ktorom spotrebiteľka získala 448,23 eur titulom
vydania bezdôvodného obohatenia a určená bola jedna neprijateľná zmluvná podmienka týkajúca sa

dohody o zrážkach zo mzdy. Súd tiež poukazuje napr. aj na rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.
34Csp/135/2023 kde súd inému žalobcovi priznal sumu finančného zadosťučinenia vo výške 56,72 eur
(5 % z priznanej výšky bezdôvodného obohatenia a 10 eur z každú NZP).

44. Suma primeraného finančného zadosťučinenia žiadaného žalobkyňou vo výške až 946 eur podľa

názoru súdu bola vzhľadom na okolnosti veci zjavne neprimeraná. Súd zohľadnil aj výšku úveru
poskytnutého žalobkyni (350 eur) a zohľadnil napr. aj sumy, ktoré sa priznávajú obetiam trestných činov,
alebo pozostalým obetí pri dopravných nehodách, alebo sumy priznávané poškodeným pri ujmách na
zdraví, a tak podľa názoru súdu v tomto prípade, kedy neboli zistené ani tvrdené žalobkyňou žiadne
mimoriadne následky (nad rámec toho, čo logicky vyplýva z toho, že nedôvodne na určitý čas prišla

o danú peňažnú sumu), ani žalobkyni ako primerané finančné zadosťučinenie za útrapy spojené s
porušením jej práv nemožno priznať sumu v rozsahu nad 120 eur. Ak z iných obdobných sporov o
primerané finančné zadosťučinenie sú súdu známe prípady, kde boli spotrebiteľom v situácii, kde reálne
došlokvznikueštevyššiehobezdôvodnéhoobohatenianastranežalovaného,priznanénižšiesumy,ako
žiadala žalobkyňa, alebo kde dodávateľ pri vymáhaní predmetnej sumy postupoval voči spotrebiteľovi

mimoriadne agresívne, telefonicky obťažoval príbuzných spotrebiteľa so žiadosťami o plnenie, osobne
navštevoval pri vymáhaní nedôvodného plnenia domácnosť spotrebiteľa, podával trestné oznámenia a
podobne, tak súd v rámci proporcionality a primeranosti musel zohľadniť, že tu o žiadny taký prípad
nešlo, aspoň nič také žalobkyňa netvrdila, nepreukázala, nežiadala byť v spore ani osobne vypočutá.
Súd tu dáva do pozornosti napríklad aktuálny rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30.07.2024

sp. zn. 17CoCsp/6/2024, kde súd o nároku žalobkyne rozhodol v prvej inštancii tak, že priznal žalobkyni
ako zadosťučinenie sumu 503 eur, pričom po odvolaní žalovaného (aj tu žalovaný) uvedený rozsudok
zmenený bol tak, že priznaná bola suma 100 eur

45. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia nemôže slúžiť na finančné obohatenie sa žalobcu,

respektíve kompenzáciu jeho majetkovej škody, ale musí zostať na úrovni a vo funkcii účinného a
odradzujúceho prostriedku ochrany. Na druhej strane, ani symbolické finančné zadosťučinenie nebolo
by tu na mieste, nakoľko z hľadiska zákonom predpokladaného účelu by sa také zjavne minulo účinkom
a účelu zákona. Preto súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 120 eur a vo zvyšku
žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podporne poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 13CoCsp/36/2022, kde bolo žalobcovi proti žalovanému priznané primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 300 eur alebo rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 11CoCsp/21/2023,
kde bolo žalobcovi proti tu žalovanému priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 400
eur (pri bezdôvodnom obohatení 520 eur a jednej určenej neprijateľnej zmluvnej podmienke) alebo
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3CoCsp/86/2022, kde bolo priznané proti tu žalovanému primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 900 eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 4 624 eur, teda
cca 20 % bezdôvodného obohatenia) a rovnako rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 17CoCsp/23/2023, kde bolo priznané proti tu žalovanému primerané finančné zadosťučinenie vo
výške 350 eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1 362,97 eur). Súd poukazuje aj na rozsudky
Okresného súdu Prešov sp. zn. 8Csp/43/2023, kde bolo priznané proti tu žalovanému primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 350 eur (pri bezdôvodnom obohatení vo výške 1 506,83 eur, teda cca
20 % bezdôvodného obohatenia a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke), alebo 32Csp/31/2023, kde
bolo proti tu žalovanému priznané zadosťučinenie vo výške 250 eur (pri bezdôvodnom obohatení vo
výške 1 358 eur a jednej neprijateľnej zmluvnej podmienke), či 17Csp/2/2024, kde za jednu judikovanúneprijateľnú zmluvnú podmienku bola proti tu žalovanému ako suma zadosťučinenia priznaná suma 50
eur.

46. Súd pri výške priznaného zadosťučinenia zohľadnil vo vzťahu k jeho sankčnej a odradzujúcej
funkcii v neprospech žalovaného skutočnosť, že nejde o zďaleka prvý, či ojedinelý prípad obdobného
konania žalovaného, čo je skutočnosť známa súdu z jeho činnosti. Preto súd pri prisúdení primeraného
finančného zadosťučinenia a určovaní jeho výšky vzal na zreteľ aj to, že toto zadosťučinenie je v zákone
zakotvené aj preto, aby prostredníctvom jeho priznania spotrebiteľovi dodávateľ bol odradený od ďalších

takýchto postupov. Súd zohľadnil aj výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného a priznal tu v súlade
aj s vyššie uvedenou rozhodovacou praxou cca 20 % jeho výšky (čo je suma cca 70 eur), ktorú navýšil
o ďalších 50 eur z dôvodu, že v základnom konaní bola súdom určená jedna neprijateľná zmluvná
podmienka. Z hľadiska sankčného významu zadosťučinenia súd uvádza, že z pohľadu celkovej sankcie
prežalovanéhospočívajúcejvtom,„čohobudezásahdoprávžalobcustáť“nemožnoopomenúť,žejeho
majetková sféra za porušenie spotrebiteľských práv dotknutá je nielen platením samotného finančného

zadosťučinenia žalobcovi, ale aj platením žalobkyni prisúdených trov konania.

47. Súd obranu žalovaného v spore s výnimkou dôvodného tvrdenia o neprimeranej výške
zadosťučinenia nepovažoval za dôvodnú. Súd legitímne využitie zákonného práva žalobkyne proti
žalovanému žiadať primerané finančné zadosťučinenie v žiadnom prípade nepovažuje tu za zjavné

zneužitie práva, ako to tvrdil žalovaný. Súd v danom prípade zvážil všetky okolnosti prejednávanej veci
a dospel k názoru, že je potrebné žalobe vyhovieť práve čo do sumy 120 eur. Podľa názoru súdu pri
opodstatnených nárokoch spotrebiteľov uplatnených za takých okolností ako v tu súdenej veci nestačí
len strohé konštatovanie súdu o porušení práv a vydanie bezdôvodného obohatenia, ale je potrebné
tento proces zavŕšiť priznaním aj finančnej kompenzácie odrážajúcej ujmu, ktorú spotrebiteľ utrpel pri

súdnej a inej konfrontácii s dodávateľom.

48. Súd tak za primerané finančné zadosťučinenie na odčinenie všetkých útrap a dôsledkov u žalobkyne
a na druhej strane na efektívne odradenie žalovaného od opakovania takých postupov považuje tu sumu
120 eur. Vzhľadom na všetko uvedené súd žalobe žalobcu vyhovel čo do zaplatenia sumy 120 eur a

vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.

49. Záverom súd uvádza, že už podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

50. Čo sa týka výroku o trovách konania, podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania
podľapomerujejúspechuvoveci.Akmalastranavoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovkonania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods.
2 CSP).

51. Žalobkyňa v základe nároku bola plne úspešná, rozhodnutie o výške nároku záviselo len od úvahy
súdu, preto súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %
z prisúdenej sumy. K tomu podporne pozri napr. Veľký komentár k Civilnému sporovému poriadku -
Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016 k § 255 CSP, cit „Zásadu úspechu vo veci treba

uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti“. Obdobne v
tejto súvislosti pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3Co/20/2017 kde pri priznaní len

50 % zo sumy požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia bola priznaná žalobcovi náhrada
trov konania v rozsahu 100 % práve z dôvodu, že výška nároku závisela od úvahy súdu, čo je aj prípad
tu prejednávanej veci.52. Súd je toho názoru, že v prípadoch keď rozhodnutie o výške plnenia závisí len od úvahy súdu, pričom
súčasne neuplatňuje sa žalobcom výška plnenia v zjavne nedôvodnej výške predstavujúcej šikanózny
výkon práva, motivovanej len snahou o navýšenie trov konania a nie záujmom na spravodlivom

usporiadaní veci nemožno od žiadneho žalobcu spravodlivo očakávať aby sa presne „trafil“ do úvahy
súdu pokiaľ ide o výšku plnenia. Preto je namieste priznať plnú náhradu trov konania ak bol žalobca v
základe plne úspešný aj vtedy, ak čo do výšky bol úspešný len v časti. I keď Civilný sporový poriadok
nemá ustanovenie totožné s ust.§ 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinným do 30.6.2016,
ktoré bolo priamym zákonným podkladom pre to, aby aj v prípade len čiastočného úspechu mohla byť

priznaná plná náhrada trov konania, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, vyššie
uvedené závery právnej teórie a praxe svedčia o tom, že ani v podmienkach novej procesnej úpravy
niet dôvodu na ustúpenie od takého záveru. To je aj názor tunajšieho súdu. Úvaha súdu sa tu týkala
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu
uplatneného nároku. Pričom tak ako tomu bolo aj v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p., tak aj v súčasnosti podľa
ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta

v takom prípade vypočíta a určí len z výšky súdom priznaného plnenia.

53. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s ust. § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník a rovnako samostatným uznesením
vyššieho súdneho úradníka súd v súlade s § 2 ods. 2 a § 14 ods. 4 zákona č.71/1992 Zb. o súdnych

poplatkoch rozhodne o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu vzhľadom na zákonné
oslobodenie žalobkyne od tejto povinnosti.

Poučenie:

Protitomutorozsudkumožnopodaťodvolaniedo15dníoddňajehodoručenianaOkresnýsúdBardejov.
V odvolaní sa má uviesť ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,

spisová značka konania, ďalej sa má uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ
domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.