Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 9, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoCsp/5/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119305624
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6119305624.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Zuzany Slušnej v spore žalobkyne A. A., narodenej XX.XX.XXXX,
bytom B. XXX, C., zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Štefánikova 14, Bratislava,
IČO:30 850 436, proti žalovanej Slovenskej sporiteľni, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO:
00 151 653, zastúpenej AK JUDr. Marek Hic, s. r. o. so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin,

o zaplatenie 4 107,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Prievidza, predtým Okresný súd Bánovce nad Bebravou, č. k. 4Csp/116/2019-569 zo dňa 16. decembra
2022 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia
v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom konanie o zaplatenie sumy 1 150,45 eur spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1 150,45 eur od 12.06.2019 do zaplatenia a v časti o
zaplatenieúrokuzomeškaniavovýške5,00%ročnezosumy2956,74eurod12.06.2019do24.06.2019
zastavil (výrok I.), žalobu zamietol (výrok II.) a rozhodol, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške
náhrady trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnuté

súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok III.). Svoje rozhodnutie právne posúdil podľa § 3
ods. 1, § 39, §52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1
ods. 2, § 2 písm. a), d), g), h), i), § 7 ods. 1, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len ,,zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 497
Obchodného zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka účinného od 01.02.2013, čl. 8, § 149 Civilného sporového poriadku

(ďalej len ,,CSP“). Súd prvej inštancie uviedol, že predmetom sporu je nárok žalobkyne, uplatnený
titulom vydania bezdôvodného obohatenia na tvrdenom skutkovom základe, že na základe Zmluvy
osplátkovomúverezodňa3.12.2010(ďalejlen,,Zmluva“)boližalobkyniposkytnutéfinančnéprostriedky
vo výške 4 881,- eur a keďže zmluva o splátkovom úvere je neplatná (žalovaný neposudzoval schopnosť
žalobkyne splácať úver, z dôvodu neplatnosti dohody o odplate, že Zmluva nespĺňa podstatné náležitosti
zmluvy o úvere) a keď je platná, tak úver, ktorý jej bol na jej základe poskytnutý, je úver bezúročný a

bez poplatkov (absencia údajov v Zmluve - nesprávna celková výška úveru, neuvedenie predpokladov
požitých na výpočet RPMN, nesprávny údaj o výške RPMN, nesprávny údaj o celkovej čiastky spojenej
s úverom, neuvedený údaj o výške, počte a termíne splátok a nesprávny údaj o dobe trvania zmluvy).
Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si zo sumy 4 877,24 eur (ktorú žalobkyňa považovala za
žalovaného bezdôvodné obohatenie) uplatňovala 4 107,19 eur resp. po čiastočnom späťvzatí len sumu
2 956,74 eur s úrokom z omeškania. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané,

že medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 03.12.2010,
na základe ktorej boli žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky vo výške 5 000,- eur, pričom nezistil,že Zmluva odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom, a tým by mala byť
absolútne neplatná. Uviedol, že veriteľom je banka, táto môže prijímať vklady a poskytovať úvery
alebo, ak spĺňa podmienky podľa osobitného predpisu, môže poskytovať investičné služby a investičné

činnosti podľa osobitného predpisu, a preto súdu prvej nebolo zrejmé, na základe akých skutočností
žalobkyňa nadobudla presvedčenie, že skutočnou vôľou žalovaného mala byť zmluva o pôžičke, keď aj
zožiadostižalobkynejezrejmé, žežiadalaoposkytnutiepráveúveruodžalovaného.Súdprvejinštancie
mal tak jednoznačne preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k platnému uzatvoreniu
Zmluvy, pričom banka je veriteľom, ktorého poskytovanie úveru je predmetom podnikania, a tak aj

dojednanie odplaty nie je v rozpore so zákonom § 499 Obchodného zákonníka, preto v tejto časti nie
je zmluva o úvere neplatným právnym úkonom. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že žalovaný právne
relevantným spôsobom neposudzoval jej schopnosť splácať spotrebiteľský úver, tak súd prvej inštancie
poukázal na to, že v žiadnom ustanovení zákona nebolo porušenie povinnosti s odbornou spôsobilosťou
posúdiť schopnosť splácať úver (ak by sa porušenie povinnosti preukázalo, čo žalovaný žiadosťou o
poskytnutie úveru zo dňa 30.11.2010 vyvrátil) sankcionované neplatnosťou zmluvy o úvere, a to ani v

prípade ak dlžníkom je spotrebiteľ. Uviedol, že v samotnom obchodnom zákonníku alebo občianskom
zákonníku ale ani v zákone o spotrebiteľských úveroch, konkrétne v § 11 ods. 2 sa neuvádza hrozba
neplatnosti právneho úkonu zmluvy o úvere ako následok pre veriteľa, ak si takúto povinnosť nesplní.
Súd prvej inštancie nezistiac neplatnosť Zmluvy, dospel k tomu, že nárok žalobkyne domáhať sa nároku
bezdôvodného obohatenia a to ani v uplatnenej výške nie je daný, pretože je preukázané, že ak by si

žalovaná plnila svoje povinnosti riadne a včas v zmysle Zmluvy bola povinná žalovanému ako veriteľovi
uhradiť sumu 10 164,18 eur, pričom v žalobe netvrdila, že túto sumu žalovanému uhradila, že dlh v
celom rozsahu riadne a včas splnila.

2. Súd prvej inštancie posúdil zmluvný vzťah ako zmluvný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy a vzhľadom

na predmet tejto zmluvy a postavenie zmluvných strán uviedol, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, ktorým je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi. Uviedol, že pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že v prípade žalobkyne nejde o spotrebiteľa,
keďže v čase uzatvorenia Zmluvy bola podnikateľka a finančné prostriedky použila na výkon svojej

podnikateľskej činnosti, táto skutočnosť nevyplynula ani zo zmluvy o splátkovom úvere, ani zo žiadosti
o poskytnutie úveru, a preto je názoru, že zmluva o poskytnutí úveru bez uvedenia účelu (okrem
úverov uvedených v § 2 ods. 2), uzavretá so spotrebiteľom za účinnosti zákona č. 129/2010 Z. z. je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere riadiacou sa takýmto zákonom. S poukazom na § 52 ods. 2 veta tretia
Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie aplikoval na danú vec príslušné ustanovenia Občianskeho

zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona o ochrane spotrebiteľa.

3. Súd prvej inštancie sa vo vzťahu k tvrdeniam žalobkyne o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
musel najskôr vysporiadať s tým, aká bola povinnosť žalobkyne, v akom rozsahu bola povinná
žalovanému plniť, vrátiť finančné prostriedky, pričom žalobkyňa tvrdila, že len 4 881,- eur, (z dôvodu,

že úver je bezúročný a bez poplatkov vzhľadom na ust. § 11 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o
spotrebiteľských úveroch), a preto sa súd zaoberal aj tvrdeniami žalobkyne o absencii údajov v zmluve
a tvrdeniami o tom, že v zmluve uvedená RPMN je nesprávna a je v neprospech spotrebiteľa.

4. Pokiaľ ide o výšku poskytnutého úveru (žalobkyňa namietala, v Zmluve je nesprávna suma úveru,

keďže že jej nebol poskytnutý úver vo výške 5000,- eur, ale iba vo výške 4 881,- eur, t.j. po
odpočítaní spracovateľského poplatku vo výške 119,- eur) súd prvej inštancie uviedol, že celková výška
úveru 5 000,- eur je v Zmluve uvedená správne, nakoľko žalobkyňa sa sama rozhodla o ekonomickom
využití, použití úveru, keď si pri uzatváraní Zmluvy zvolila spôsob úhrady spracovateľského poplatku za
úver tak, že tento bude uhradený v plnej výške z prostriedkov úveru (mala na výber viaceré možnosti

zaplateniatohtopoplatku,vyplývazožiadostioposkytnutieúveru),spoukazomnarozhodnutieSúdneho
dvora EÚ rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.04.2016 vo veci C-377/2014. Súd prvej inštancie
považoval za nedôvodné a žalobkyňou nepreukázané aj tvrdenia žalobkyne o nesprávnom uvedení
celkovej čiastky, ktorú mala uhradiť, spojenú s úverom, keď žalobkyňa tvrdila, že táto suma je uvedená
nesprávne z dôvodu, že je bez nákladov na doplnkové služby (poplatky za vedenie bežného účtu a za

poplatok za realizáciu inkasa) a správna je suma 10 333,96 eur, čo je o 169,78 viac, ako je uvedené
v zmluve. S poukazom na § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch uviedol, že zo žiadnych dôkazov
predložených stranami sporu nevyplynulo, že žalobkyňa bolo povinná uzatvoriť či už zmluvu o bežnom
účte, o inkase alebo zmluvu o poistení, že zo znenia samotnej Zmluvy vyplýva, že ručenie ani poisteniebanka nevyžaduje, aj zo samotnej žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva, že zabezpečenie úveru sa
nevyžaduje, a taktiež z listiny Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, tvoriacej súčasť
zmluvy vyplýva, že na získanie spotrebiteľského úveru za ponúkaných podmienok sa poistenie na

zabezpečenie spotrebiteľského úveru ani ďalšie doplnková služba nevyžaduje, a preto náklady spojené
s bežným účtom, inkasom a postením netvoria celkové náklady, a tým ani celkovú čiastku spojenú s
úverom. Poukázal na to, že z listiny Splátkový kalendár vyplýva, že poplatok vo výške 2,99 eur mesačne
je zahrnutý v splátke úveru k celkovej čiastke spojenej s úverom 63,- eur plus 119,- eur spracovateľský
poplatok plus 119 krát 83,90 eur (86,84 splátka - 2,94 poistenie = 83,90) eur t.j. 10 166,10 eur. Uviedol, že

po vynásobení počtu splátok a výšky jednej splátky vyšla celková suma na zaplatenie o niečo vyššia, ako
bola celková suma uvedená v zmluve, avšak je zrejmé, že posledná splátka bola reálne o niečo nižšia,
naviac skutočnosť, že súčin počtu splátok a výšky prvej splátky nesedí so sumou uvedenou automaticky
v zmluve neznamená, že ide o nesprávny údaj, keďže veriteľ má uviesť reálnu sumu, ktorú v prípade
riadneho splácania dlžník uhradí. Ak teda mal uhradiť dlžník poslednú splátku o niečo v nižšej výške, je
to len v jeho prospech. Uviedol, že rozdiel údajov uvedených v Zmluve oproti výpočtu celkovej čiastky

podľa Zmluvy je nepatrný a sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti by bola v rozpore so zásadou
proporcionality.

5. V súvislosti s tvrdením žalobkyne o nesprávnosti údaja o výške RPMN súd prvej inštancie uviedol, že
celkové náklady (vzhľadom na ust. § 2 písm. g/) netvorí ani poplatok za vedenie bežného účtu ani za

realizáciu inkasa a ani poplatok za poistenie, čím je správna i celková výška úveru spojená s úverom
a tým aj údaj o RPMN vo výške 18,08 %, ktorý údaj si preveril výpočtom z dostupného programu pre
účely súdu, o ktorom výpočte vykonal dôkaz na pojednávaní. Žalobkyňa tvrdila, že poistenie nechcela
a nežiadala uzatvoriť, avšak súdu bolo z vykonaného dokazovania zrejmé, že zmluvu, v ktorej sa uvádza
jej súhlas s poistením dňa 03.12.2010 a v ktorej sú jeho podmienky (poistenia) v bodoch 1 až 17, v časti

riadne a jednoznačne nazvanej ako súhlas s poistením, uvedené podpísala. Preto neobstáli tvrdenia
žalobkyne, že nechcela zmluvu o poistení uzatvoriť.

6. K tvrdeniu žalobkyne o absencii údaja výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia teda k problematike výkladu § 9
ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, k rozpisu splátky na istinu, úroky a
príp. poplatky, sa súd prvej inštancie priklonil k výkladu, ktorý zastávajú 4 senáty Najvyššieho súdu SR
napr. v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.02.2018, 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.04.2018,
4Cdo/211/2017 zo dňa 23.04.2018, 4Cdo/65/2018 zo dňa 26.09.2018, 5Cdo/132/2018 z 29.10.2018,

2Cdo/235/2017 zo dňa 21.12.2018, 3Cdo/45/2018 zo dňa 22.11.2018, v ktorých NS SR vyslovil názor,
že uvedené ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch nevyžaduje číselné vyjadrenie toho, aká
je vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Priklonil sa tak k eurokonformnému výkladu uvedeného
ustanovenia, vychádzajúc jednak z výkladu dotknutého ustanovenia Smernice EP a Rady 2008/48
vyjadreného v rozsudku SD EÚ C 42/15, ako aj zo skutočnosti, že každá splátka úveru, za ktorého

poskytnutie je vyžadovaný úrok, a pri ktorom sa úroky alebo poplatky nesplácajú v rôznych termínoch
splatnosti alebo v inom počte splátok ako splátky istiny, zahŕňa v sebe časť istiny a úroku a prípadne
poplatku. Takýto výklad súd nepovažoval za výklad „contra legem“, pretože ak splátka úveru obsahuje
v sebe časť istiny, časť úroku a prípadne časť poplatku, je splnená zákonná požiadavka na náležitosti,
ktoré má splátka obsahovať. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že uvedená náležitosť zmluvy o

spotrebiteľskom úvere je splnená aj uvedením celkovej výšky splátok s poukazom na to, že spotrebiteľ
má právo kedykoľvek, teda aj hneď pri uzavretí zmluvy, požiadať veriteľa o poskytnutie amortizačnej
tabuľky, z ktorej je zrejmé, aká časť splátky sa započítava na istinu, aká na úroky a aká na prípadné
poplatky.

7. Súd prvej inštancie ohľadom doby trvania Zmluvy (žalobkyňa tvrdila, že doba trvania zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je neurčitá) uviedol, že výklad, ktorý by prikazoval obligatórnu náležitosť, a to
dobu trvania zmluvy v samostatnej „podmienke“ označenej ako „doba trvania zmluvy“ by prekračoval
rámec povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, pričom termín konečnej splatnosti sa v Zmluve nachádza
(20.11.2020) a doba trvania Zmluvy je uvedená tak, že sa uzatvára na dobu určitú, a to až do úplného

vysporiadania všetkých vzťahov, ktoré vznikli na základe alebo v súvislosti s Úverom . Súd považoval
takto určenú dobu trvania Zmluvy za dostatočne určitú, nakoľko vysporiadaním vzťahov uvedených
v Zmluve Zmluva zanikne, pričom sa vopred nedá určiť pri podpise zmluvy kedy dlžník splní svoj dlh,
a teda ani konkrétny dátum doby trvania zmluvy.8. Na základe uvedeného súd prvej inštancie nepovažoval úver žalobkyni poskytnutý na základe Zmluvy
za bezúročný a bez poplatkov a taktiež nemal preukázané, že by žalovaný mal získať nejaký majetkový

prospechzískanýplnenímčiužzneplatnéhoprávnehoúkonuZmluvyaleboplnenímzprávnehodôvodu,
ktorý z tejto zmluvy odpadol, tým žeby si žalobkyňa mala dlh ktorý jej vyplýva zo zmluvy v celom rozsahu
i s príslušenstvom splniť. Poukázal na to, že žalobkyňa si nie vždy plnila svoj záväzok riadne a včas
t.j. uhradila splátku vo výške 86,84 eur a vždy do 20. dňa v tom-ktorom mesiaci, z ktorého omeškania
vzniká resp. vznikal veriteľovi právny dôvod na úroky z omeškania. Žalobkyňa tak nepreukázala, že

na strane žalovaného v čase uvedenom v žalobe t.j. k 10.06.2019 došlo k majetkovému prospechu
(bezdôvodnému obohateniu) či už neplatného právneho úkonu alebo plnením z dôvodu, ktorý odpadol.
A keďže súd nemal preukázaný vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, v ďalšom sa
už nezaoberal obranou žalovaného či žalobkyňa je práve tou na úkor, ktorej sa mal žalovaný obohatiť,
tak ako tvrdila žalobkyňa a nezaoberal sa vo vzťahu k uplatnenému nároku ani vznesenou námietkou
premlčania (§ 100 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu

v celom rozsahu zamietol.

9. O nároku na náhradu trov rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 a § 255 ods. 1, 2 CSP
tak, že nakoľko žalobkyňa zastavenie konania v časti zavinila, žalovanému patrí nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu, v časti v ktorej bolo konanie zastavené a keďže bol žalovaný úspešný (súd

žalobuzamietol),patrímužalobkynitiežvplnomrozsahunároknanáhradutrovkonania,ovýškektorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

10. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov podľa § 365 ods.

1 písm. b), d) a h) CSP, a to konkrétne, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že zo Zmluvy vyplýva,
že nemá všetky náležitosti podľa § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch, neobsahuje celkovú čiastku,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, a ktorá je spojená s úverom vyplývajúcu z údajov uvedených v samotnej
zmluve. Namietala, že je nesprávne uvedená aj výška RPMN, preto sa Zmluva považuje vzhľadom
na § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročnú a bez poplatkov. Uviedla, že sa žalovaný v
zmysle svojej procesnej obrany nedomáhal ani dokazovania, či bol predmetný spotrebiteľský úver vo
forme pôžičky poskytnutý žalobkyni s poistením, alebo bez poistenia, resp. nedomáhal sa dokazovania

vo veci, či žalobkyňa chcela poistenie úveru, alebo nechcela, ani akým spôsobom o toto poistenie
úveru požiadala, alebo nepožiadala, rovnako sa žalovaný nevyjadroval ani nenavrhoval dokazovať v
konaní, či spracovateľský poplatok vo výške 119,- eur bol uhradený z istiny poskytnutého úveru, či
bol uhradený pred poskytnutím pôžičky vo výške 5 000 ,- eur alebo po poskytnutí pôžičky vo výške 5
000 ,- eur, či žalobkyňa chcela a vedela, akým spôsobom a kedy bude tento spracovateľský poplatok

uhradený. Uviedla, že ako spotrebiteľ požívala od počiatku tohto konania spotrebiteľskú ochranu a teda
bola tzv. ,,slabšou stranou,, v tomto konaní, čo sa malo odrážať aj vo forme použitia zásady koncentrácie
konania v zmysle ust. § 149 a nasl. CSP s poukazom na § 290 a nasl. a § 295 a § 296 CSP. Namietala,
že žalovaný svojimi úkonmi a konaním zmiatol konajúci súd natoľko, že sa v konaní dokazovali nesporné
skutočnosti (napríklad, či splátky predmetnej pôžičky uhradila). Uviedla, že súd nesprávnym spôsobom

vyhodnotil dôkazy v danom konaní, keď zo žiadosti o poskytnutie úveru, vyhodnotil, že žalobkyňa vedela
a chcela zaplatiť spracovateľský poplatok vo výške 119 ,- eur a rovnako, že žalobkyňa vedela a chcela
nad rámec požiadavky žalovaného ako banky uzatvoriť tiež poistenie úveru vo výške 2,94 eur mesačne
zahrnuté v mesačnej splátke úveru, a teda, že nie je možné tieto dva poplatky považovať za náklady
súvisiace s celkovými nákladmi spojenými s úverom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a v

zmysleObčianskehozákonníka.Poukázalanaskutočnosť,ževyplnenímapodpísanímžiadosti,nedošlo
k reálnemu odovzdaniu, resp. prevedeniu sumy vo výške 5 000,- eur na jej účet ako spotrebiteľa a
následne k jej dispozičnému úkonu prevedenia, resp. uhradenia spracovateľského poplatku vo výške
119,- eur. Uviedla, že je síce pravda, že formulár označený ako žiadosť o poskytnutie úveru, je ňou
podpísaný, a že je v ňom uvedené, že ,,spracovateľský poplatok sa uhradí z prostriedkov úveru ,,

toto však v žiadnom prípade nemožno považovať, že to bolo už jej dispozičné právo s celou sumou
poskytnutého úveru vo výške 5 000,- eur, keďže nikdy reálne nedisponovala celou sumou úveru, t.j.
5 000,- eur. Poukázala tiež na to, že táto žiadosť je formulárová, ku ktorej úprave alebo pripomienkovaniu
sa spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť vyjadriť, ani ho žiadnym spôsobom ovplyvniť. Mala za to, že súd zožiadosti o poskytnutie úveru zo dňa 30.11.2010 vyhodnotil, že si sama, dobrovoľne a nad rámec toho, čo
požadoval žalovaný ako banka, objednala rozšírený súbor poistenia úveru, pričom zo žiadosti je zrejmé,
že dochádza k zmätočnosti, nakoľko celá žiadosť je vypĺňaná počítačom (lebo ju vypĺňa zamestnanec

banky v pobočke, oproti ktorému sedí spotrebiteľ a odpovedá na otázky zamestnanca banky) akurát
v tomto bode o poistení úveru je urobený krížik a to ručne, pritom je počítačom označená možnosť
bez poistenia úveru, za ktorou je parafa podpisu zamestnanca banky, nie jej a ručne je dodatočne
zaškrtnutá možnosť rozšírený súbor poistenia, už bez parafy a jej podpisu. Namietla, že originálom
tejto žiadosti nikdy nedisponovala. Ďalej uviedla, že jej povinnosťou nie je uvádzať správnu výšku

RPMN, pretože ju logicky ani nevie vypočítať, avšak na unesenie dôkazného bremena, je v tomto
spore postačujúce a vlastne zákonom jediné predpokladané to, že spotrebiteľ vyjadrí názor (a preukáže
ho), že v Zmluve o úvere uvedená výška RPMN a celková výška finančných prostriedkov, ktoré má
spotrebiteľ uhradiť, je nesprávna. Má za to, že preukázanie tejto skutočností stačí na to, aby v zmysle
hmotnoprávnej úpravy ochrany spotrebiteľa vyplývajúcej zo Zákona o spotrebiteľských úveroch došlo
k posúdeniu daného vzťahu – ako zmluvy o pôžičke, ktorá je bezúročná a bez poplatkov a uvedené

vyplýva ex lege a súd sa nemôže v zmysle Ústavy Slovenskej republiky od uvedeného odchýliť a
už vôbec nie odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa a ešte aj ad absurdum s poukazom na zásadu
proporcionality. Podľa nej nie je možné tvrdiť, že poplatok za poistenie vo výške 2,94 eur mesačne
nespadádocelkovýchnákladovsúvisiacichsúverom,napriektomu,žekogentnéustanoveniahmotného
práva, v tomto prípade ešte aj ustanovenia svojou povahou chrániace práv spotrebiteľa, ustanovujú

presný opak a teda, že tieto poplatky sa považujú za celkové náklady spojené s úverom, s tým, že v
tomto prípade, požiadala o úver bez poistenia, no napriek tomu, ho prostredníctvom ručne dorobeného
krížika do žiadosti a parafy podpisu zamestnanca banky, tam kde vôbec nemá byť, dostala s poistením.
Pokiaľ ide o rozdiel údajov uvedených v Zmluve oproti výpočtu celkovej čiastky podľa zmluvy uviedla,
že zákon o spotrebiteľských úveroch predsa vo svojich kogentných ustanoveniach nehovorí, o koľko

alebo s akým veľkým rozdielom majú byť hodnoty v zmluve v rozpore s reálne uhradenými čiastkami
spotrebiteľom na to, aby sa predmetné zmluvy posudzovali ako bezúročné a bez poplatkov, ale jasne
definuje sankciu bezúročnosti úverov v prípade, ak sú v zmluve uvedené údaje ako RPMN alebo celková
čiastka spojená s úverom nesprávne. Poukázala na to, že v Zmluve je uvedená splátka 63,- eur + 119,-
eur x 86.84 eur + spracovateľský poplatok vo výške 119,- eur, pričom v zmluve sú tieto celkové náklady

súvisiace s poskytnutím a splatením úveru spočítané v sume 10 164,18 eur, ale v skutočnosti však 63,-
eur + (119x86,84 = 10 333,96 eur) + 119,- eur= 10 515,96 eur a keby sa aj stotožnila s argumentáciou
žalovaného, že tento poplatok nemožno započítať, lebo bol uhradený z istiny úveru, o čo bola istina
úveru ponížená, tak celková suma spojená s poskytnutím a splatením úveru je suma vo výške 10 396,96
eur (v skutočnosti, však došlo k uhradeniu 118 splátok v sume 86,84 eur a jednej splátky vo výške 84,92

eur, čo je spolu suma vo výške 10 332,04 eur). Namietala, že reálne dostala istinu pôžičky vo výške
4 881,- eur, pričom spolu s úrokmi, poistením a ostatnými v napadnutom rozhodnutí spomenutými
poplatkami uhradila žalovanému ako veriteľovi sumu vo výške 119,- eur (spracovateľský poplatok ) + 118
x 86,84 (splátky úveru) + 84,92 (posledná znížená splátka úveru ) = spolu suma vo výške 10 451,04 eur,
čo preukazuje skutočnosť, že ako spotrebiteľ vrátila na úrokoch a poplatkoch spolu sumu 5 570,04 eur.

Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania uviedla, že ak by odvolací súd aj dospel k záveru, že nemala
byťsožalobouúspešná,jecelkomzrejmé,žejevrozporesozásadouproporcionality,zmyslomsamotnej
zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany, aby súd priznal žalovanému ako banke voči
nej ako spotrebiteľovi nárok na náhradu trov konania. Poukázala na to, že je daný osobitný zreteľ podľa
§ 257 CSP, ktorý vidí v celkovej dĺžke súdneho konania, jej postavení ako spotrebiteľa (slabšej strany);

postavení žalovaného ako banky (ktorá disponuje aparátom zamestnancov s právnickým vzdelaním
druhého stupňa, t.j. aj samotné zastúpenie advokátskou kanceláriou je z pohľadu vzniku nároku na
náhradu trov voči spotrebiteľovi otázne); obštrukčných návrhoch, úkonoch a postupoch žalovaného, v
ktorého dôsledku sa navyšoval počet úkonov právnej služby aj hotové výdavky; celkovom charaktere
sporu ako spotrebiteľského; postupe súdu, ktorý v rámci predbežného právneho posúdenia veci dvakrát

uviedol, že jej nárok je dôvodný (v časti), prekvapivom rozsudku, ktorý nereflektuje na postup súdu
ani vykonané dokazovanie a nereflektuje na kogentné ustanovenia ochrany spotrebiteľa. Navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

11. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na podklade odvolania
žalobkyne podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. je potrebné podľa§ 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a v tejto časti podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým konanie v časti o zaplatenie 1 150,45 eur s
príslušenstvom zastavil, odvolaním napadnutý nebol, preto v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie
nadobudol právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho konania.

14. Súd prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyňou tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (z

dôvodu absencie údajov v Zmluve) uviedol, že celková výška úveru 5 000,- eur je v zmluve uvedená
správne, nakoľko žalobkyňa sa sama rozhodla o ekonomickom využití, použití úveru, keď si pri
uzatváraní zmluvy o úvere v zmluve zvolila spôsob úhrady spracovateľského poplatku za úver (119,-
eur) tak, že tento bude uhradený v plnej výške z prostriedkov úveru (mala na výber viaceré možnosti
zaplatenia tohto poplatku, čo vyplýva zo žiadosti o poskytnutie úveru).

15. Odvolateľka namietala, že vyplnením a podpísaním žiadosti, nedošlo k reálnemu odovzdaniu, resp.
prevedeniu sumy vo výške 5 000,- eur na jej účet ako spotrebiteľa a následne k jej dispozičnému úkonu
prevedenia, resp. uhradenia spracovateľského poplatku vo výške 119,- eur. Uviedla, že je síce pravda,
že formulár označený ako žiadosť o poskytnutie úveru, je ňou podpísaný, a že je v ňom uvedené, že ,,
spracovateľský poplatok sa uhradí z prostriedkov úveru ,,, avšak uvedené v žiadnom prípade nemožno

považovať za jej dispozičné právo, keďže nikdy reálne nedisponovala celou sumou úveru, t.j. 5 000,- eur.
Poukázala tiež na to, že táto žiadosť je formulárová žiadosť, ku ktorej úprave alebo pripomienkovaniu
sa spotrebiteľ nemá žiadnu možnosť vyjadriť, ani ju žiadnym spôsobom ovplyvniť.

16. Z listinného dôkazu výpis z úveru číslo XXXXXXXXXX predloženého žalobkyňou a ktorý žalovaný

nenamietal, vyplynulo, že žalobkyni bola poukázaná titulom čerpania úveru dňa 03.12.2010 suma
4 881,00 eur, a to z úveru vo výške 5 000,- eur. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 4Cdo/130/2022 z 28.06.2023 odvolací súd uvádza, že jednou z obligatórnych náležitostí
spotrebiteľskej zmluvy je aj údaj o výške úveru, ktorého definíciu podáva ustanovenie § 2 písm. l) zákona
o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ na základe správne v zmluve uvedených informácií o výške

skutočne poskytnutého úveru dostáva jasnú predstavu o celkovej hodnote svojho záväzku, o tom, čo
vlastne spláca a akú sumu si skutočne požičal, ako aj to, akú má povahu jeho záväzok z hľadiska
nákladov s ním spojených. Zároveň nesprávne uvedený údaj môže mať za následok vplyv na správnosť
ďalších údajov spotrebiteľskej zmluvy a tiež na samotnú výšku záväzkov spotrebiteľa (výšku splátky,
úročenie úverovej sumy). Pokiaľ teda údaje predstavujúce obligatórne náležitosti spotrebiteľskej zmluvy

nie sú uvedené v zmluve správne, nemožno hovoriť o splnení povinnosti podľa § 9 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch, pričom nesplnenie z neho vyplývajúcej povinnosti zákon striktne sankcionuje
tým, že spotrebiteľský úver sa stáva od počiatku bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b)
zákona o spotrebiteľských úveroch). V tomto smere teda neexistuje žiadna výnimka a veriteľ sa nemôže
zbaviť svojej povinnosti, resp. nemôže konvalidovať nesprávne, či zavádzajúce údaje v zmluve tým, že

v nej síce výslovne uvedie, akú čiastku predstavuje náklad, avšak zároveň ho prezentuje ako súčasť
poskytnutého úveru, teda aktívum, hoci v skutočnosti ide o náklad spotrebiteľa, a to ani za tej podmienky,
že klient súhlasí s okamžitým započítaním nákladu do výšky úveru. V dôsledku navýšenia celkovej výšky
úveru o náklad nemôže byť správne vypočítaná ani výška RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od
výšky poskytnutého úveru. Navýšenie celkovej výšky úveru o náklady má zároveň aj ten následok, že sa

bude úročiť nielen poskytnutý úver, ale aj náklad, tým pádom dôjde k zvýšeniu celkovej splatnej čiastky
a mení sa tým výška hlavného predmetu zmluvy.

17.VrozsudkuvoveciC-377/14Radlinger,RadlingerováprotiFinwaya.s.saSúdnydvorEurópskejÚnie
okrem iného vyjadril k požiadavkám na náležitosti spotrebiteľských zmlúv a na otázku vnútroštátneho

súdu, akým spôsobom sa má vykladať pojem „celková výška úveru“ obsiahnutý v článku 3 písm. l/ a
článku 10 ods. 2 smernice 2008/48 a pojem „výška čerpania“ obsiahnutý v bode I prílohy I tejto smernice
odpovedal, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto
smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú
celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru

účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne
vyplatené. V rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že dôsledkom takéhoto postupu, t. j. zahrnutia nákladov
spotrebiteľa spojených s úverom do výšky čerpania úveru, je podhodnotenie RPMN, ktorého výpočetzávisí od celkovej výšky úveru (bod 87). Zároveň informácia o celkových nákladoch úveru umožňuje
spotrebiteľovi porovnať ponuky úverov a posúdiť rozsah jeho záväzku (bod 90).

18. Podľa názoru odvolacieho súdu na to, aby bolo možné konštatovať splnenie povinnosti veriteľa
vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, musia byť údaje uvedené v
spotrebiteľskej zmluve uvedené nielen formálne, ale zároveň musia byť aj úplné, určité, zrozumiteľné
a správne. Týmto spôsobom zákonodarca chráni spotrebiteľa a napĺňa účel sledovaný právnou
úpravou spotrebiteľských zmlúv, ktorým je úplné informovanie spotrebiteľa o podmienkach v tomto

prípade úverovej zmluvy v záujme ochrany slabšej zmluvnej strany. Správnosť údajov totiž nepochybne
ovplyvňuje rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do určitého záväzku. Zároveň spotrebiteľ musí mať možnosť
zoznámiť sa so skutočným obsahom právneho úkonu, aby vedel, čo konkrétne je predmetom dojednania
a aké sú jeho práva a záväzky z toho plynúce. Ak by sa pripustil výklad, že akýkoľvek údaj (teda aj
chybný) uvedený v zmluve spĺňa podmienky § 9 ods. 2 cit. zákona, stratilo by toto ustanovenie zmysel.

19. Pokiaľ ide o námietku odvolateľky, že súd prvej inštancie nesprávnym spôsobom vyhodnotil dôkazy
v danom konaní, keď zo žiadosti o poskytnutie úveru, vyhodnotil, že žalobkyňa vedela a chcela zaplatiť
spracovateľský poplatok vo výške 119 ,- eur, odvolací súd uvádza, že z označenia daného poplatku
vyplýva, že ide o poplatok za poskytnutie úveru, t.j. za úkony na strane veriteľa, ktoré sú nevyhnutné
pre uzavretie zmluvy, a ktoré sú jeho internou záležitosťou a súčasťou jeho nákladov, teda za úkony

veriteľa súvisiace s poskytnutím úveru ako vypracovanie zmluvy a jej uzavretie a pod. Spracovateľský
poplatok teda predstavuje cenu za poskytovanie služby veriteľom, pričom možnosť jeho uplatňovania
pripúšťa zák. č. 129/2010 Z.z. a táto možnosť vyplýva aj z judikatúry SD EÚ. Nemožno opomenúť tú
skutočnosť, že bolo na odvolateľke, ktorá mohla posúdiť hospodárske dôsledky vyplývajúce zo Zmluvy,
či ju uzavrie, a ak sa jej spracovateľský poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol v Zmluve vyjadrený

určito, jasne a zrozumiteľne, javil vysoký, nič jej nebránilo obrátiť sa na iný subjekt. Odvolací súd má za
to, že nemožno tolerovať, aby odvolateľka, ktorá vopred vedela, že bude musieť zaplatiť spracovateľský
poplatok a zároveň poznala jeho výšku, Zmluvu aj napriek tomu uzavrela, teda s poplatkom a jeho
výškou súhlasila a následne zaujala stanovisko, že nevedela a nechcela poplatok zaplatiť.

20. Vzhľadom na skutočnosť, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa riešením právnej otázky
ohľadom zahrnutia spracovateľského poplatku do sumy poskytovaného úveru odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II. a III. zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP). S prihliadnutím na dôvod zrušenia

napadnutého rozsudku sa odvolací súd nezaoberal ďalšími, v odvolaní namietanými vadami.

21. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou
bude opätovne rozhodnúť o uplatnenom nároku (s výnimkou časti nároku, o ktorom bolo rozhodnutím
súdu v dôsledku späťvzatia konania zastavené), s tým, že v odôvodnení rozhodnutia dá súd prvej

inštancie odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a
svoje rozhodnutie riadne zdôvodní.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).