Rozsudok · Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov · Judgement

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 1Sf/2/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823100183
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Štoffová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823100183.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Štoffovej

(sudkyňaspravodajkyňa)ačlenovsenátuJUDr.AlenyAntalovejaMgr.MariánaŠtulajtera,vprávnejveci
žalobcu: EURO AGRI, s.r.o., so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 039 209,
zast.: JUDr. Ing. Daniela Trajteľová, advokátka, so sídlom Komenského 10/C, 974 01 Banská Bystrica,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101089467/2023 zo dňa 20. apríla 2023,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej ako „správca dane“) vykonal u platiteľa dane (žalobcu) podľa
ustanovenia § 46 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Daňový poriadok“) kontrolu dane z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017. Dňa 21.10.2019 vyhotovil Protokol z daňovej

kontroly č. 102402315/2019 (ďalej ako „Protokol“). Rozhodnutím č. 103373490/2022 zo dňa 16.12.2022
vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie roka 2017 rozdiel dane z príjmov právnickej osoby v sume
77 538,90 eura (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Na základe vykonanej daňovej kontroly a preukázaných kontrolných zistení správca dane zmenil
žalobcom uvedený základ dane v daňovom priznaní 15 170,47 eura na sumu 384 430,30 eura
s odôvodnením, že žalobca postupoval v rozpore s príslušnými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z.

z. o dani z príjmov v znení platnom a účinnom pre rok 2017 (ďalej ako „Zákon o dani z príjmov“), a to
pri vyčíslení: (i) úrokov zo zmlúv o pôžičkách, v ktorých daňový subjekt vystupoval v pozícii veriteľa, (ii)
nákladových úrokov pri pôžičkách, ktoré žalobca čerpal ako dlžník a (iii) pri zaúčtovaní výdavku v sume
263 000 eur v nadväznosti na prevod obchodného podielu. Priznaná daň v sume 3 185,79 eura bola
zmenená na sumu 80 724,69 eura; t.j. rozdiel dane predstavuje 77 538,90 eura.

3. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia opísal predmet činnosti žalobcu a

identifikoval jednotlivé spoločnosti v skupine obchodných spoločností Pegorin, do ktorej patrí žalobca.
Uviedol, že v kontrolovanom zdaňovacom období mal daňový subjekt uzatvorených päť pôžičiek od
závislých (spriaznených) osôb, z toho v troch vystupoval ako veriteľ a v dvoch ako dlžník. Žalobca mal
ako veriteľ uzavretú: Zmluvu o pôžičke zo dňa 18.12.2013 s dlžníkom RD SITNO PRENČOV, a.s., sosídlom v Prenčove, IČO: 00 210 501 (ďalej ako „RD SITNO PRENČOV“), Zmluvu o pôžičke zo dňa
02.01.2014 s dlžníkom Euro Agri International, spol. s r.o., so sídlom v Prenčove, IČO: 36 620 696 (ďalej
ako „Euro Agri International“) a Zmluvu o pôžičke zo dňa 07.01.2014 s dlžníkom STAND UP DESIGN,

s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, IČO: 36 643 556 (ďalej ako „STAND UP DESIGN“). Predmetom
všetkých zmlúv bol záväzok veriteľa požičať dlžníkovi peniaze podľa potreby s úrokovou sadzbou
podľa aktuálnej ceny peňazí na trhu ako aj konkrétnej ceny peňazí, ktoré má veriteľ k dispozícii, bez
uvedenia konkrétnych údajov (sumy peňazí, výšky úroku, doby pôžičky a pod.). Na základe zmluvných
vzťahov daňový subjekt účtoval o úrokoch za rok 2017 v prospech účtu 66214 položku vo výške

622,98 eura na základe faktúry č. 171209 pre odberateľa STAND UP DESIGN (výška úrokovej sadzby
0,6 %), v prospech účtu 66211 položku vo výške 1 156,60 eura na základe faktúry č. 71207 pre
odberateľa Euro Agri International (výška úrokovej sadzby 0,6 %) a v prospech účtu 66212 položku
vo výške 13 081,27 eura na základe faktúry č. 171208 pre odberateľa RD SITNO PRENČOV (výška
úrokovej sadzby 0,6 %). Správca dane žalobcu vyzval na zdôvodnenie použitia uvedenej úrokovej
sadzby, na čo žalobca reagoval, že výška úrokovej sadzby bola odvodená od výšky úrokovej sadzby

fakturovanej spoločnosťou F.I.M.A S.R.L., so sídlom v Taliansku (ďalej aj ako „F.I.M.A S.R.L.“), keďže
práve prostriedky od nej sú (boli) v prevažnej miere používané na financovanie podnikov v skupine
(na poskytovanie pôžičiek). Správca dane konštatoval, že pri všetkých zmluvách bol daňový subjekt
z pohľadu Zákona o dani z príjmov v postavení závislej osoby, preto je uvedené transakcie nutné
posudzovať z pohľadu § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov. Správca dane nesúhlasil s výškou úrokovej

sadzby vo výške 0,6 % pri pôžičkách poskytnutých závislým osobám. Vo všeobecnosti mal za to, že
spoločnosť (akákoľvek) neposkytne nezávislej spoločnosti finančné prostriedky s neprimerane nízkou
úrokovou sadzbou, pretože podstatou podnikania je vykonávanie činnosti za účelom dosahovania zisku.
Spoločnosť by nezávislej spoločnosti neposkytla finančné prostriedky bez toho, aby eliminovala riziko
ich návratnosti, a to zvýšením ceny pôžičky (úroku) o rizikovú prirážku alebo zabezpečením pôžičky

o iné majetkové hodnoty a pod. Okrem toho je opodstatnené skúmať finančnú situáciu dlžníkov za
účelom zohľadnenia ich rizikovosti a eliminácie pravdepodobnej neschopnosti splatiť dlh v budúcnosti.
Za účelom zhodnotenia ekonomických okolností podnikania a finančných ukazovateľov ako aj možností
aschopnostíposkytovaniapôžičiekprepojenýmosobámvypracovalsprávcadanefinančno-ekonomickú
analýzu žalobcu za roky 2012 až 2021, základné finančné ukazovatele zhrnul v tabuľke na strane 6 až 7

prvostupňového rozhodnutia. Následne správca dane posúdil zmluvné podmienky predložených zmlúv
o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a ostatnými závislými osobami ako dlžníkmi. Konštatoval,
že zmluvy neobsahujú konkrétne podmienky. Údaje sú uvedené iba popisným spôsobom ako napr.
dlžná čiastka ako čiastka EUR podľa potreby dlžníka, výška úrokovej sadzby ako úroková sadzba podľa
aktuálnej ceny peňazí na trhu ako aj konkrétnej ceny peňazí, ktoré má veriteľ k dispozícii. Splatenie

pôžičky - na dobu neurčitú. Daňový subjekt neposkytoval podobné pôžičky iným nezávislým osobám,
ktoré by mohli byť porovnateľné s predmetnými pôžičkami poskytovanými v rámci holdingu. Správca
dane nesúhlasil s tým, že porovnateľnou alternatívou využitia voľných finančných prostriedkov sú vklady
na bankový účet a pri nich používané nízke úrokové sadzby. Dôvodil, že vklad na bankový účet a
úver, resp. pôžička, sú dve ekonomicky rozdielne transakcie, ktoré nie je možné porovnávať. Vkladom

sú peňažné prostriedky uložené za účelom zhodnotenia, bez rizika ich nevrátenia. Úver/pôžička je
produkt,priktoromveriteľposkytnenazákladezmluvydlžníkovinaistéobdobieurčenúsumupeňažných
prostriedkov a dlžník sa zaviaže poskytnuté prostriedky v dohodnutej lehote vrátiť a zaplatiť úrok.
Najväčšie riziko znáša veriteľ, ktorý má právo a aj povinnosť zhodnotiť mieru rizika v úverovej sadzbe
pôžičky. Správca dane uviedol, že z pohľadu transferového oceňovania a posudzovania výšky úrokov

z pôžičiek absenciu dojednania podmienok o výške pôžičky, o splatnosti pôžičky, ako aj absenciu
zmluvných podmienok časového a obsahového vymedzenia splátok považuje za podmienky, ktoré by
nezávislé strany medzi sebou neakceptovali. Následne správca dane vykonal finančno-ekonomickú
analýzu dlžníkov a stanovil kreditný rating dlžníkov (rating úverového rizika). Konštatoval, že pri
analýze vychádzal z DWH databázového vkladu a zverejnených účtovných závierok dlžníkov. Finančno-

ekonomická analýza a jej výstupy sú uvedené na stranách 9 až 15 odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia. Z vykonanej analýzy vyplynulo, že všetky závislé osoby, ktorým žalobca poskytol pôžičku,
vykazujú negatívne finančné výsledky a indikujú zvyšujúce sa riziko bankrotu. Preto je zrejmé, že
žalobca znáša vysoké riziká spojené s platobnou neschopnosť svojich dlžníkov. Ekonomická situácia
u dlžníkov vykazovala nepriaznivé hodnoty nielen pred poskytnutím pôžičiek, ale vývoj sa nezlepšil ani

v rokoch po poskytnutí pôžičiek. Dohodnutý úrok musí zodpovedať zvýšenej miere rizika a ostatným
trhovýmpodmienkamakoajpravidlámtransferovéhooceňovaniapodľaSmerniceOECDotransferovom
oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní (znenie z januára 2020), ktorá bola publikovaná
Ministerstvom financií SR vo Finančnom spravodajcovi v troch častiach, a to 1. časť vo Finančnomspravodajcovi č. 14/1997, 2. časť vo FS č. 20/1999 a 3. časť vo FS č. 3/2022 (ďalej ako „Smernica“
alebo „Smernica OECD“). Správca dane uviedol, že pri zisťovaní spôsobu určenia cien a podmienok
na účely § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov sa použije metóda podľa ods. 2 alebo ods. 3, alebo

ich vzájomná kombinácia, alebo iné metódy, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 2 a 3. Použiť možno
len takú metódu, ktorej použitie je v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Princíp nezávislého
vzťahu je založený na porovnávaní podmienok dohodnutých v kontrolovaných transakciách medzi
závislými osobami s podmienkami, ktoré by medzi sebou dohodli nezávislé osoby v porovnateľných
transakciách za porovnateľných okolností v príslušných obdobiach. Pri porovnávaní sa zohľadňujú

činnosti vykonávané porovnávanými osobami, a to najmä výroba, montážne práce, výskum a vývoj,
nákup a predaj a podobne, ako aj rozsah podnikateľských rizík, vlastnosti porovnávaného majetku
alebo služby, dohodnuté zmluvné podmienky, ekonomické prostredie trhu a obchodná stratégia. O
kontrolovaných transakciách a použitej metóde na účely zistenia spôsobu určenia cien a podmienok,
ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách, je daňovník povinný
viesť dokumentáciu. Daňový subjekt v predloženej Transferovej dokumentácii k 31.12.2017 uviedol,

že používa metódu zvýšených nákladov. Pri tejto metóde sa nezávislá trhová cena vypočíta zo
skutočných priamych alebo nepriamych nákladov vynaložených na výrobu produktu (majetku alebo
služby), ktorý je predmetom kontrolovanej transakcie medzi závislými osobami. Tieto náklady sa navýšia
o sumu cenovej prirážky, ktorú dodávateľ uplatňuje vo vzťahu k nezávislým odberateľom alebo o sumu
cenovej prirážky, ktorú by uplatňovala nezávislá osoba v porovnateľnom obchode za porovnateľných

podmienok. Daňový subjekt uviedol, že používa úrokovú sadzbu 0,5 % p. a. (takúto úrokovú sadzbu
má za získanie finančných prostriedkov od talianskej spoločnosti) plus rizikovú prirážku 0,1 % p. a.
Na základe súčtu týchto dvoch ukazovateľov je v prípade pôžičiek na výstupe uplatňovaná úroková
sadzba 0,6 % p. a. Prirážka vo výške 0,1 % p. a. je dostatočná na pokrytie nákladov, ktoré vznikli
transferujúcej spoločnosti v súvislosti so zabezpečením finančných zdrojov pre spriaznené firmy v

rámci holdingu. Správca dane konštatoval, že pri výbere príslušnej metódy je potrebné zamerať sa
na nájdenie najvhodnejšej metódy pre konkrétny prípad, najmä s prihliadnutím na špecifiká príslušnej
transakcie. Daňový subjekt vo svojej transferovej dokumentácií uviedol iba podmienky a pravidlá pre
poskytovanie pôžičiek za zvýhodnených podmienok v jednotlivých spoločnostiach v rámci holdingu, t.j.
iba medzi závislými osobami. Neuviedol žiadne porovnateľné údaje s nezávislými osobami. Nepredložil

dostatočné podklady, ktoré by preukázali vhodnosť použitia metódy zvýšených nákladov, preto správca
dane vykonal vlastnú analýzu porovnateľnosti za účelom preverenia možnosti aplikácie iných vhodných
metód, ktoré by boli v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Správca dane prišiel k záveru, že
za najvhodnejší porovnateľný ukazovateľ na zabezpečenie konzistentnosti s princípom nezávislého
vzťahu považuje priemerné úrokové sadzby Národnej banky Slovenska (ďalej ako „NBS“) z úverov

poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, pričom vychádzal z podkladov, ktoré sa týkajú údajov
o tzv. nových obchodoch pre nefinančné spoločnosti so špecifikáciou pre ostatné úvery za obdobie
nad 5 rokov (ďalej aj ako „odvetvové priemery NBS“). Správca dane považoval použitie odvetvových
výmerov NBS za najspoľahlivejšiu metódu pre stanovenie cien/úrokov v preverovaných kontrolovaných
transakciách. Pretože daňový subjekt ako veriteľ uzatvoril so závislými osobami (dlžníkmi) zmluvný

vzťah s nekonkrétnymi a nešpecifikovanými podmienkami, nebolo možné nájsť nezávislé osoby
v porovnateľných ekonomických, obchodných a finančných podmienkach. Keďže daňový subjekt
neposkytuje pôžičky/úvery iným nezávislým osobám, ani nemá takúto činnosť v predmete podnikania,
správca dane pri výbere intervalu nepoužil úrokové sadzby uplatňované komerčnými bankami z
dôvodu nenaplnenia podmienok porovnateľných transakcií. Správca dane, viazaný právnym názorom

Ministerstva financií SR v rozhodnutí vydanom v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku,
vychádzal pri stanovení úroku z vyhodnotenia úverového rizika dlžníka (dlžníkov), z ktorého vyplynulo,
že dlžníci žalobcu vykazovali negatívne finančné výsledky a indikovali zvýšené riziko bankrotu. Pri
stanovení rozpätia úrokových sadzieb boli použité priemerné mesačné sadzby NBS a pre stanovenie
konkrétneho výpočtu priemerná ročná sadzba, ktorá sa nachádza približne v strede daného rozpätia,

a to aj napriek skutočnosti, že všetci dlžníci vykazujú podpriemerný kreditný rating a transferová (trhová)
úroková miera by mala byť vyššia než priemer udávaný NBS. Odvolávajúc sa na priemerné mesačné
úrokové sadzby a vstupné údaje týkajúce sa poskytnutých pôžičiek správca dane vypočítal úrok spolu
v sume 112 486,44 eura (výpočty sú na strane 21 až 24 odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia).
Konštatoval, že v zmysle § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov súčasťou základu dane závislej osoby je aj

rozdiel, o ktorý sa ceny alebo podmienky v kontrolovaných transakciách líšia od cien alebo podmienok,
ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách, pričom tento rozdiel
znižuje základ dane alebo zvyšuje daňovú stratu. Pri dodržaní princípu nezávislého vzťahu zmysle § 18
ods. 1 Zákona o dani z príjmov by úrok za kontrolované zdaňovacie obdobie roka 2017 uplatnený vočidlžníkom predstavoval sumu 112 486,44 eura, teda o 97 625,59 eura viac ako daňový subjekt vykázal v
účtovníctve. O tento rozdiel mal kontrolovaný daňový subjekt zvýšiť základ dane na riadku 110 daňového
priznania.

4. V bode 2. odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správca dane ďalej uviedol, že daňový subjekt
v účtovníctve za rok 2017 evidoval dve zmluvy o pôžičkách, ktoré uzatvoril so závislými osobami
v postavení dlžníka. Ide o Zmluvu o pôžičke zo dňa 29.12.2015 uzavretú s veriteľom Agra Invest, a.s., so
sídlom v Banskej Bystrici, IČO: 44 353 847 a Zmluvu o pôžičke zo dňa 29.04.2008 uzavretú s veriteľom

F.I.M.A S.R.L. so sídlom v Taliansku (IČO: 02 270 180 280). Predmetom zmlúv je záväzok veriteľa
požičať dlžníkovi čiastku v eurách podľa potreby s úrokovou sadzbou podľa aktuálnej ceny peňazí na
trhu ako aj konkrétnej ceny peňazí, ktoré má veriteľ k dispozícii. Na základe týchto zmluvných vzťahov
daňový subjekt účtoval o nákladových úrokoch za rok 2017 takto: na ťarchu účtu 56222 položku vo
výške 3 983,10 eura na základe faktúry č. 82171211 od dodávateľa Agra Invest (výška úrokovej sadzby
0,6 %), na ťarchu účtu 56221 položku vo výške 4 624,14 eura na základe faktúry č. 70 od dodávateľa

F.I.M.A S.R.L. (výška úrokovej sadzby 0,5 %). Ustanovením § 21a Zákona o dani z príjmov je zavedený
limit pre maximálnu výšku úrokov platených z pôžičiek a súvisiacich výdavkov, ktoré možno zahrnúť do
daňových výdavkov, ak sú pôžičky poskytnuté právnickej osobe od závislej osoby. Limit je ustanovený
do 25 % hodnoty ukazovateľa vypočítaného ako účet výsledku hospodárenia pred zdanením uvedeného
v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby za príslušné zdaňovacie obdobie a

v ňom zahrnutých odpisov a nákladových úrokov. Pretože po dosadení položiek ukazovateľ EBIDTA je
u daňového subjektu záporný, úroky z prijatých pôžičiek od závislých osôb nie sú daňovým výdavkom
v plnej výške, t.j. v sumárnej výške 8 607,24 eura zaúčtovaných nákladových úrokov v kontrolovanom
období. Z uvedeného dôvodu správca dane neprepočítaval nákladové úroky vyplývajúce zo zmluvných
vzťahov so závislými osobami, v ktorých daňový subjekt vystupuje ako dlžník s úrokovou sadzbou

používanou NBS pre rok 2017. Daňový subjekt porušil § 21a Zákona o dani z príjmov v nadväznosti na
§ 19 ods. 1 cit. zákona, v zmysle ktorého ak výšku výdavku (nákladu) limituje tento zákon, preukázaný
výdavok možno zahrnúť do daňových výdavkov len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto
zákone.

5. V bode 3. odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia správca dane konštatoval, že daňový subjekt
zaúčtoval na ťarchu nákladov predaj obchodného podielu v spoločnosti TAURIS OVINI s.r.o. (od
17.01.2008 obchodné meno „OVINI“), IČO: 36 058 157 (ďalej ako „OVINI“) v sume 277 000 eur. Tento
obchodný podiel žalobca nadobudol od spoločnosti AGROTAURIS, s.r.o. (IČO: 31607969) na základe
Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 04.07.2006 v hodnote 5 250 000 vtedajších slovenských

korún, od fyzickej osoby A. B. na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 16.07.2007 v
hodnote 30 000 eur a od fyzickej osoby C. A. na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa
08.01.2008vhodnote2100000vtedajšíchslovenskýchkorún.Obchodnýpodielbolpredanýspoločnosti
BELTIMO, a.s., IČO: 50 094 211, spoločnosť ex offo vymazaná z obchodného registra 11.06.2024 (ďalej
ako „BELTIMO“) na základe Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 01.08.2017 v dohodnutej

cene 540 000 eur. Pod rovnakým dokladom ako bol zaúčtovaný predaj obchodného podielu, daňový
subjekt zaúčtoval na ťarchu nákladov sumu 547 979,78 eura, čo predstavuje: (i) vyradenie kapitálového
vkladu vloženého do spoločnosti OVINI na základe Dohody o vysporiadaní pohľadávky (neuhradené
pôžičky) zo dňa 25.10.2006 v prepočte na eurá 552 678,75 eura, (ii) vyradenie vkladu do kapitálového
fondu podpory spoločnosti OVINI v sume 22 301,03 eura. Daňový subjekt takto zúčtované náklady z

vyradenia vkladov do fondov rozdelil na: daňovo uznateľné vo výške 263 000 eur a daňovo neuznateľné
(pripočítané k základu dane v daňovom priznaní) vo výške 311 979,78 eura. K daňovo uznateľným
nákladom vo výške 263 000 eur daňový subjekt predložil Potvrdenie o zložení kúpnej ceny zo dňa
01.08.2017, v ktorom je uvedené, že celková kúpna cena obchodného podielu vo výške 540 000 eur
sa skladá zo samotnej odplaty za obchodný podiel vo výške 277 000 eur a hodnoty, ktorú spoločnosť

EURO AGRI (žalobca) vložila do ostatných kapitálových fondov spoločnosti OVINI v sume 263 000
eur. Údaje uvedené v tomto potvrdení sú podľa správcu dane v rozpore s údajmi uvedenými v Zmluve
o prevode obchodného podielu zo dňa 01.08.2017, pretože v tejto zmluve nie je žiadna zmienka o
predaji alebo postúpení vkladov do kapitálových fondov spoločnosti OVINI na spoločnosť BELTIMO.
V tejto súvislosti správca dane vykonal 23.04.2019 miestne zisťovanie v spoločnosti BELTIMO, kde

predmetom miestneho zisťovania bolo preverenie kúpy obchodného podielu v spoločnosti OVINI.
Z predložených dokladov vyplynulo, že spoločnosť BELTIMO kúpu obchodného podielu zaúčtovala
vo výške obstarávacej ceny 540 000 eur. Žiadne iné transakcie vo vzťahu k spoločnosti OVINI, t.j.
vznik inej pohľadávky alebo záväzku vyplývajúce z nadobudnutia obchodného podielu, ani prípadnýchpostúpených vkladov, účtované neboli. Správca dane uviedol, že v zmysle návrhu žalobcu na doplnenie
dokazovania nepristúpil k vypracovaniu znaleckého posudku, ktorým mal preskúmať súvislosť medzi
vkladom do kapitálového fondu a hodnotou predaného obchodného podielu, pretože to nepovažoval za

prínosné pre správne určenie dane. Správca dane nespochybňoval cenu, za ktorú daňový subjekt predal
obchodný podiel. Spochybňoval skutočnosť, že zisk (rozdiel medzi obstarávacou cenou a predajnou
cenouobchodnéhopodielu)bolvcelomrozsahupovažovanýdaňovýmsubjektomzapríjemzavyradené
vklady do kapitálových fondov spoločnosti OVINI. Daňový subjekt neuviedol žiadne ustanovenie zákona,
podľa ktorého by mal správca dane brať do úvahy riziká podnikania a zohľadniť zníženie ceny predaného

obchodného podielu v prospech nevrátených vkladov do kapitálových fondov, keď to nebolo predmetom
Zmluvy o predaji obchodného podielu. Podľa ust. § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov daňovými
výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky daňovník
účtoval a výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Skutočnosť,
že daňový subjekt zaúčtoval na ťarchu daňových nákladov časť vyradených vkladov do kapitálových
fondov vo výške 263 000 eur, nemá oporu v Zákone o dani z príjmov. V Zmluve o prevode obchodného

podielu nebolo uvedené, že súčasťou prevodu je aj prevod kapitálového vkladu. V Prílohe 1, ktorá
je súčasťou predmetnej zmluvy, je v časti A) bod 1e) uvedené, že spoločnosť OVINI nemá žiaden
záväzok voči prevodcovi a prevodca nemá žiadnu pohľadávku voči spoločnosti OVINI a spoločnosť
OVINI nemá žiadne záväzky voči predchádzajúcim vlastníkom obchodných podielov v spoločnosti
OVINI. Skutočnosť, že daňový subjekt považuje predaj obchodného podielu za transakciu so stratou,

pretože takto stratil nárok na vrátenie vkladov do kapitálových fondov, nie je dôvodom na to, aby kúpna
cena obchodného podielu bola takýmto spôsobom znížená. Podľa ust. § 19 ods. 2 písm. g) Zákona
o dani z príjmov daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených
v tomto zákone, sú výdavky podľa § 25a cit. zákona vo výške vstupnej ceny obchodného podielu na
obchodnej spoločnosti alebo družstve. Podľa § 25a písm. a) cit. zákona vstupnou cenou finančného

majetku je obstarávacia cena, ak bol finančný majetok nadobudnutý kúpou, t.j. v tomto prípade je to
hodnota 277 000 eur. Daňový subjekt nepreukázal, že výdavok - vyradenie vkladu do kapitálových
fondov, zaúčtovaný na ťarchu nákladov dokladom č. ID170805 zo dňa 31.08.2017 vo výške 263 000
eur, je daňovo uznateľným výdavkom.

6. Na základe odvolania žalobcu žalovaný preskúmal prvostupňové rozhodnutie a Rozhodnutím
č. 101089467/2023 zo dňa 20.04.2023 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“) toto rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia zhrnul priebeh administratívneho
konania a obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Vo vzťahu k úrokom z
poskytnutých pôžičiek poukázal na to, že správca dane za účelom zhodnotenia ekonomických okolností

podnikania a finančných ukazovateľov vypracoval finančno-ekonomickú analýzu žalobcu za obdobie
rokov 2012 až 2021 a zároveň finančno-ekonomickú analýzu dlžníkov žalobcu, z ktorej vyplynulo,
že všetky závislé osoby, ktorým daňový subjekt poskytol pôžičku, vykazovali negatívne finančné
výsledky a indikovali zvyšujúce sa riziko bankrotu. Toto riziko nebolo ničím zabezpečené. Daňový
subjekt v konaní predložil transferovú dokumentáciu, v ktorej sa uvádza, že ak dôjde k zvýšenému

riziku pre veriteľa, tento je oprávnený požadovať vyšší úrok ako je pôvodne dohodnutý na základe
metódy zvýšených nákladov. Tento zvýšený úrok musí zodpovedať zvýšenej miere rizika a ostatným
trhovým podmienkam ako aj pravidlám transferového oceňovania podľa Smernice. Absencia zmluvných
podmienok znemožnila správcovi dane nájdenie vhodných nezávislých porovnateľných transakcií. Na
základe toho, po preverení všetkých skutočností v rámci analýzy porovnateľnosti, za najvhodnejší

porovnateľný ukazovateľ na zabezpečenie konzistentnosti s princípom nezávislého vzťahu je možné
považovať priemerné úrokové miery NBS z úrokov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, ktoré
sa týkajú údajov o tzv. nových obchodoch pre nefinančné spoločnosti so špecifikáciou pre ostatné
úvery za obdobie nad 5 rokov. Správca dane použil priemerné mesačné sadzby NBS a pre stanovenie
konkrétneho výpočtu priemernú ročnú sadzbu, ktorá sa nachádza približne v strede daného rozpätia,

a to aj napriek skutočnosti, že všetci dlžníci vykazovali podpriemerný kreditný rating. Tieto hodnoty boli
vybraté s prihliadnutím na výhodnosť pre daňový subjekt, keď podľa Smernice by správca dane mal
prihliadnuť pri určení obvyklých cien na tú hranicu intervalu cien, ktorá je pre daňovníka výhodnejšia.

7. Pokiaľ daňový subjekt namietal, že správca dane mu neumožnil vyjadriť sa k novým skutočnostiam

(doplneniu dokazovania), žalovaný reagoval tak, že správca dane vo vyrubovacom konaní s vykonanými
úkonmi oboznámil daňový subjekt v Oboznámení zo dňa 01.12.2022. Konštatoval, že ak sa vykonáva
vyrubovacie konanie po vrátení veci nadriadeným orgánom na ďalšie konanie, už nie je Daňovým
poriadkom stanovené spísanie zápisnice o prerokovaní pripomienok a dôkazov. Oboznámenie zo dňa01.12.2022 bolo žalobcovi doručené 07.12.2022, teda do vydania rozhodnutia mal daňový subjekt
priestor na vyjadrenie sa bez nutnosti stanovenia lehoty. Zároveň žalovaný poukázal na to, že na právo
vyjadriť sa bol daňový subjekt upozornený aj v Odpovedi správcu dane zo dňa 09.02.2022.

8. V prvostupňovom rozhodnutí je na strane 4 zrozumiteľne a presne uvedené, že základ dane v
sume 15 170,47 eura bol správcom dane zmenený na sumu 384 403,30 eura a priznaná daň sume
3 185,79 eura bola zmenená na sumu 80 724,69 eura, čo predstavuje rozdiel dane v sume 77
538,90 eura, teda žalovaný vyhodnotil ako nedôvodnú námietku, že z prvostupňového rozhodnutia

nie je možné zistiť, ako správca dane určil rozdiel dane. Správca dane nepristúpil k určovaniu dane
podľa pomôcok. Vychádzal zo všetkých predložených dokladov a vyjadrení daňového subjektu a
pri stanovení transferovej ceny úrokov z vnútropodnikových pôžičiek postupoval podľa podmienok
transferového oceňovania uvedených v Zákone o dani z príjmov. Aj keď daňový subjekt (žalobca) tvrdil,
že predložil množstvo dôkazov, vrátane zmlúv o pôžičkách, účtovných a daňových dokladov, účtovné
záznamy a prehľad k poskytnutým pôžičkám, dokumentácia odôvodňujúca použité úrokové sadzby

pre potreby porovnania alebo určenia transferovej ceny nebola postačujúca. V zmysle § 18 ods. 11
Zákona o dani z príjmov správnosť použitia metódy a vyčíslenia rozdielu podľa § 17 ods. 5 preveruje
správca dane alebo Finančné riaditeľstvo SR pri daňovej kontrole, pričom orgány finančnej správy
vychádzajú z princípu nezávislého vzťahu, z použitej metódy a z analýzy porovnateľnosti ocenenia.
Žalovaný argumentoval, že nijaký nezávislý veriteľ by neposkytol dlžníkovi peňažné prostriedky na

neurčito, bez konkrétneho uvedenia konečnej splatnosti, bež časového a obsahového vymedzenia
jednotlivých splátok úrokov, bez definovania sankcií a podobne, pretože takéto podmienky by mohli
znamenať, že vrátenie požičaných peňažných prostriedkov bude neisté až vysoko rizikové. Daňový
subjekt neposkytoval podobné pôžičky iným nezávislým osobám, ktoré by mohli byť porovnateľné
s predmetnými pôžičkami poskytovanými v rámci holdingu. Pokiaľ správca dane v prvostupňovom

rozhodnutí použil označenie „päť pôžičiek“ (strana 5 rozhodnutia), správne malo byť uvedené „päť
zmlúv o pôžičke“. Toto nesprávne označenie je však pre posúdenie kontrolného zistenia nepodstatné,
pretože ďalej v texte prvostupňového rozhodnutia sú citované konkrétne zmluvy jednotlivo. Pokiaľ
daňový subjekt v odvolaní namietal, že správca dane neodôvodnil, prečo ako najvhodnejšiu určil
práve sadzbu, ktorá je aritmetickým priemerom pre daný kalendárny rok, žalovaný uviedol, že podľa

Smernice cena medzi nezávislými osobami v bežných obchodných podmienkach by sa mala určiť
ako cena nie jedným číslom, ale intervalom najčastejšie používaných cien. Pri výbere intervalu pre
úverovú sadzbu boli použité priemerné mesačné sadzby NBS a pre stanovenie konkrétneho výpočtu
priemerná ročná sadzba NBS, ktorá sa nachádza približne v strede daného rozpätia, pretože ich správca
dane považoval za najvhodnejší porovnateľný ukazovateľ a použitie odvetvových priemerov NBS za

najspoľahlivejšiumetóduprestanoveniecienvkontrolovanýchtransakciách.Správcadanenáležitezistil
skutkový stav, už počas daňovej kontroly vyžadoval od daňového subjektu všetky doklady a podklady k
zaúčtovaným výnosovým úrokom. Daňovému subjektu bola zaslaná výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového
poriadku z 01.08.2019 č. 101850228/2019, v ktorej správca dane žiadal o písomné zdôvodnenie použitia
uvedenej výšky úrokovej sadzby pri výpočte úrokov. Individuálne realizačné zmluvy neboli daňovým

subjektom predložené. Práve na základe skutočnosti, že odôvodnenie daňového subjektu uvedené v
odpovedi na výzvu správcu dane zo dňa 01.08.2019 nebolo postačujúce, nezakladalo sa na princípe
nezávislého vzťahu, správca dane vykonal v rámci dokazovania rozsiahlu analýzu, ktorej výsledkom
bolostanovenieúrokovejmieryvovýškeodvetvovýchpriemerovNBS.Počasvyrubovaciehokonania,po
zrušení pôvodného prvostupňového rozhodnutia, bola daňovému subjektu taktiež zaslaná Výzva zo dňa

10.05.2022 na predloženie dokumentácie o použitej metóde transferového oceňovania v slovenskom
jazyku za zdaňovacie obdobie rok 2017 v nadväznosti na § 18 ods. 1 Zákona o dani z príjmov.

9. Vo vzťahu k čiastke 8 607,24 - úroky pri prijatých pôžičkách, žalovaný argumentoval, že podľa §
21a Zákona o dani z príjmov je zavedený limit pre maximálnu výšku úrokov platených z pôžičiek a

súvisiacich výdavkov, ktoré možno zahrnúť do daňových výdavkov, ak sú pôžičky poskytnuté právnickej
osobe od závislej osoby. Limit je ustanovený do 25 % hodnoty ukazovateľa vypočítaného ako súčet
výsledku hospodárenia pred zdanením uvedeného v riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov
právnickej osoby za príslušné zdaňovacie obdobie a v ňom zahrnutých odpisov a nákladových úrokov.
Keďže zákonom stanovený limit v tomto prípade vychádzal ako záporné číslo, úroky z prijatých pôžičiek

od závislých osôb nie sú daňovým výdavkom v plnej výške a daňový subjekt ich mal uviesť ako
pripočítateľnú položku do daňového priznania. Z tohto dôvodu správca dane nákladové úroky už ďalej
neprepočítaval a neupravoval v zmysle zákonných ustanovení o oprave základu dane závislých osôb.10. Vo vzťahu k položke 263 000 eur - uplatnený výdavok v súvislosti s predajom obchodného
podielu, žalovaný uviedol nasledovné. Daňový subjekt predal spoločnosti BELTIMO obchodný podiel v
spoločnosti OVINI za 540 000 eur. Predaj obchodného podielu bol zaúčtovaný do výnosov dokladom zo

dňa 31.08.2017. Dokladom z tohto istého dňa daňový subjekt zaúčtoval aj náklady z vyradenia vkladov
do fondov tejto spoločnosti v sume 547 979,78 eura, čo rozpísal ako: (i) vyradenie kapitálového vkladu
vloženého do spoločnosti OVINI na základe Dohody o vysporiadaní pohľadávky (neuhradenej pôžičky)
zo dňa 25.10.2006 v prepočte na eurá 552 678,75 eura, (ii) vyradenie vkladu do kapitálového fondu
podpory spoločnosti OVINI na základe Vyhlásenia o prevzatí záväzku na vklad zo dňa 31.07.2017 v

sume 22 301,03 eura. Daňový subjekt takto vyúčtované náklady rozdelil na daňovo uznateľné vo výške
263 000 eur a daňovo neuznateľné vo výške 311 979,78 eura. Okrem Zmluvy o prevode obchodného
podielu predložil Potvrdenie o zložení kúpnej ceny zo dňa 01.08.2017, v ktorom je uvedené, že celková
kúpna cena z prevodu obchodného podielu vo výške 540 000 eur sa skladá zo samotnej odplaty za
obchodný podiel vo výške 277 000 a z hodnoty, ktorú daňový subjekt vložil do ostatných kapitálových
fondov spoločnosti OVINI v sume 263 000 eur. Údaje uvedené v tomto potvrdení sú však v rozpore

s údajmi uvedenými v Zmluve o prevode obchodného podielu, pretože v tejto zmluve nie je žiadna
zmienka o predaji alebo postúpení vkladov do kapitálových fondov spoločnosti OVINI na spoločnosť
BELTIMO. Žalovaný s poukazom na § 25a písm. a) Zákona o dani z príjmov a s poukazom na § 19 ods.
2 písm. g) Zákona o dani z príjmov konštatoval, že daňové výdavky sú výdavky vo výške vstupnej ceny
obchodného podielu na obchodnej spoločnosti alebo družstve. Vstupnou cenou finančného majetku je

obstarávacia cena, ak bol finančný majetok nadobudnutý kúpou. V tomto prípade je to hodnota 277
000 eur. Daňový subjekt nepreukázal, že vyradenie vkladu do kapitálových fondov (položka zaúčtovaná
na ťarchu nákladov vo výške 263 000 eur), je daňovým výdavkom na dosiahnutie a zabezpečenie
príjmu, preto správca dane dôvodne podľa § 17 ods. 2 písm. a) Zákona o dani z príjmov zvýšil základ
dane za rok 2017 o sumu 263 000 eur. Svedecká výpoveď navrhnutého svedka JUDr. Jozefa Kanoša

nemohla v tomto prípade vyvrátiť dôkaz získaný z účtovníctva spoločnosti BELTIMO a nemohla by ani
zmeniť vyhodnotenie skutkového stavu pri predaji obchodného podielu. D. D. E. sa členom a predsedom
predstavenstva spoločnosti BELTIMO stal 12.03.2019, teda v čase predaja obchodného podielu za
spoločnosť BELTIMO nekonal, nezastupoval spoločnosť ani pri uzatvorení zmluvy. Miestnym zisťovaním
boli preverené skutočnosti uvedené v zaúčtovaných účtovných dokladoch. Aj keď sa správca dane

nevyjadril v prvostupňovom rozhodnutí k návrhu na vypočutie D. D. E., správca dane preukázal, že
pochybenie daňového subjektu vyplýva z vykonaného dokazovania a dokladov a tým je navrhované
vypočutie svedka bezpredmetné, pretože zistené pochybenie jeho výpoveď nemôže odstrániť. Správca
dane dôvodne argumentoval, že pri predaji obchodného podielu a vyradení príspevkov z kapitálového
fondu ide o dva odlišné prípady, a preto je potrebné k nim pristupovať jednotlivo. Výška hodnoty

obchodného podielu nie je podmienená výškou kapitálového vkladu a uvedené tvrdenie daňového
subjektu nemá oporu v Zákone o dani z príjmov. Zákon o dani z príjmov nedefinuje žiadne iné výdavky,
ktoré by sa mohli uplatniť pri predaji obchodného podielu okrem nákladu vo výške vstupnej ceny
(maximálne do výšky predajnej ceny obchodného podielu). Žalovaný tiež zdôvodnil, prečo nemožno
zníženie vkladov do kapitálových fondov vnímať ako daňový výdavok s poukazom na legislatívne zmeny,

ku ktorým došlo v roku 2018. Novelou Obchodného zákonníka sa od roku 2018 iba precizovala tvorba
kapitálových fondov a podmienky ich použitia (prerozdelenie príspevkov). Tvorba kapitálového fondu
z príspevkov, ako aj jeho použitie, nemá vplyv na výsledok hospodárenia, a teda ani na základ dane
z príjmov. Na základe týchto zmien síce boli vykonané zmeny nielen v zákone č. 431/2002 Z. z.
o účtovníctve, ale boli zmenené a doplnené niektoré ustanovenia Zákona o dani z príjmov, z týchto

zmien však nevyplýva, že vklad do kapitálových fondov je možné kompenzovať so ziskom z predaja
obchodného podielu. Vykonané úpravy definujú pojem vklad (§ 2 písm. ac/ Zákona o dani z príjmov)
a riešia postup pri prerozdelení kapitálového fondu z daňového hľadiska, ale len pri výplate vkladov
vkladateľovi. Ustanovenie § 25a písm. f) Zákona o dani z príjmov v znení platnom pre rok 2017 nie je
použiteľné pre prípad predaja obchodného podielu daňovým subjektom. Toto ustanovenie pojednáva o

vstupnej cene splateného peňažného vkladu vrátane emisného ážia. Daňový subjekt podľa Zmluvy o
prevode obchodného podielu predal v celosti obchodný podiel, pričom vstupnú cenu finančného majetku
stanovuje§25apísm.a)Zákonaodanizpríjmov,ktoroumôžebyťlenobstarávaciacena,akbolfinančný
majetok nadobudnutý kúpou, a to je v tomto prípade hodnota 277 000 eur.

11. Pre úplnosť správny súd uvádza, že na základe výsledkov daňovej kontroly správca dane vydal
18.02.2020 Rozhodnutie č. 100459925/2020, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume 68 357,60
eura na dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2017 (ďalej ako „pôvodné prvostupňové
rozhodnutie“). Toto rozhodnutie bolo potvrdené žalovaným ako odvolacím orgánom (Rozhodnutímč. 100097566/2021 z 15.01.2021), ktoré bolo neskôr zrušené na základe mimoriadnych opravných
prostriedkov (podnetu žalobcu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania) Rozhodnutím
Ministerstva financií SR (ďalej aj ako „ministerstvo“) č. MF/013049/2021-721 zo dňa 23.12.2021.

Ministerstvo zrušilo rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR z 15.01.2021 a vec vrátilo na ďalšie
konanie a rozhodnutie so záverom, že správca dane pri vykonaní daňovej kontroly nepostupoval v
súlade s platným právnym stavom v časti rozhodnutia, ktorá súvisí s určením transferovej ceny úrokov
z vnútro-skupinových pôžičiek poskytnutých prepojeným spoločnostiam STAND UP DESIGN, EURO
AGRI INTERNATIONAL a RD SITNO PRENČOV. V ostatných častiach rozhodnutia sa ministerstvo

stotožnilo so závermi Finančného riaditeľstva SR. Finančné riaditeľstvo následne Rozhodnutím č.
100023715/2022 z 10.01.2022 zrušilo pôvodné prvostupňové rozhodnutie a vec vrátilo správcovi dane
na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie (ako druhé v poradí). V
ďalšom konaní správca dane, viazaný právnym názorom ministerstva, vyhodnotil faktory porovnateľnosti
pri pôžičkách poskytnutých závislým osobám a pomocou funkčnej a rizikovej analýzy stanovil úverové
riziko dlžníkov žalobcu, pri stanovení ratingu použil model Altmanovho Z-score a pre výpočet rozdielu

dane použil priemerné ročné úrokové sadzby NBS za obdobia, v ktorom závislé osoby vstúpili do
úverovej transakcie.

12. Na základe následného podnetu daňového subjektu zo dňa 17.07.2023 na preskúmanie rozhodnutia
mimo odvolacieho konania Ministerstvo financií SR preskúmalo napadnuté rozhodnutie žalovaného zo

dňa 20.04.2023 a dospelo k záveru, že nie je dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie podľa § 77 ods. 3
Daňového poriadku (Oznámenie žalovaného na č.l. 128 spisu).

Zhrnutie argumentov žalobcu – žalobné body

13. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou domáhal, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie
žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Namietal nedostatočne a nesprávne zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie ako aj
nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí (rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia)
pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť.

14. V časti D. I. správnej žaloby (nepreskúmateľnosť a protirečivosť záverov, všeobecné procesné
pochybenia) žalobca namietal, že mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k novým skutočnostiam pred
vydaním prvostupňového rozhodnutia (vo vyrubovacom konaní). Uviedol, že správca dane v priebehu
vyrubovacieho konania zaslal žalobcovi Oboznámenie z 01.12.2022, v ktorom uviedol nové skutočnosti,

ktoré mal zistiť v rámci dokazovania realizovaného po zrušení pôvodného prvostupňového rozhodnutia.
Bolo povinnosťou správcu dane, aby dal daňovému subjektu možnosť k týmto novým zisteniam sa
vyjadriť, čo však neurobil a vydal prvostupňové rozhodnutie bez toho, aby rešpektoval procesné práva
žalobcu. Boli vykonané ďalšie dôkazy, avšak následné prerokovanie neprebehlo. Správca dane porušil
povinnosť pred vydaním rozhodnutia vo vyrubovacom konaní uskutočniť prerokovanie pripomienok

žalobcu.

15. Ďalej žalobca namietal, že z prvostupňového rozhodnutia nie je možné zistiť, ako správca dane
rozdiel dane určil (vypočítal), keď z prvostupňového rozhodnutia nemožno zistiť, ako konkrétne sa mali
závery správcu dane pretransformovať do určenia údajne zistenej dane (akým spôsobom vstúpili do

výpočtu dane) v sume práve 80 724,69 eura, resp. v konečnom dôsledku do zistenia rozdielu dane vo
výške 77 538,90 eur.

16. Žalobca argumentoval, že rozhodnutím ministerstva bolo pôvodné prvostupňové rozhodnutie
správcu dane z 18.02.2020 zrušené ako celok, teda nemožno sa odvolávať na jeho obsah. S poukazom

na uvedené žalobca spochybnil postup správcu dane, keď vo vzťahu k úrokom z čerpaných pôžičiek
prepočítal výšku úrokov, pričom konštatoval, že s ostatnými položkami zvyšujúcimi základ dane sa
ministerstvo stotožnilo, teda zostávajú identické.

17. V časti D. II. (na stranách 14 až 34 správnej žaloby) sa žalobca venoval výške úrokov pri

pôžičkách poskytnutých žalobcom. Nesúhlasil so zvýšením úrokov a uplatnenou metódou transferového
oceňovania. Namietal, že orgány finančnej správy sa nevysporiadali s celkovým kontextom fungovania
pôžičiek v rámci kapitálovej skupiny, do ktorej patrí žalobca. Tvrdil, že z jeho pohľadu bolo poskytnutie
pôžičiek ekonomicky efektívne, ziskové, keď si požičal peniaze za úrok 0,5 % a ďalej ich požičal zaúrok 0,6 %. Podľa žalobcu sa javí, že správca dane pristúpil k určovaniu dane podľa pomôcok, pre
takýtopostupvšaknebolisplnenézákonnépodmienky(zpohľadužalobcupredstavujepoužitiepomôcok
určenie rozdielu dane na základe prepočtov cez správcom dane vybraté sadzby NBS pre ním zvolené

typy úverov a ním zvolené obdobie splatnosti, teda podľa „externých“ zdrojov). Tvrdil, že aplikácia
právnej normy, ktorá upravuje transakčné metódy (najmä § 17 ods. 5 a § 18 Zákona o dani z príjmov) zo
strany správcu dane bola nesprávna, pretože absentovalo splnenie podmienky porovnateľnosti kritérií,
na základe ktorých mal správca dane zisťovať cenu v porovnateľných transakciách medzi nezávislými
osobami. V tejto súvislosti citoval viaceré ustanovenia Smernice OECD. Žalobca konštatoval, že

Smernica v súvislosti s metódou nezávislej trhovej ceny, ktorú údajne použil správca dane pri
skúmaní transakcií daňového subjektu, uvádza aj to, že pri zvažovaní porovnateľnosti kontrolovanej a
nekontrolovanej transakcie by sa malo vziať do úvahy, aký vplyv majú na cenu komplexné obchodné
funkcie a nielen sa zaoberať porovnateľnosťou produktov. Správca dane tvrdil, že absencia zmluvných
podmienok mu znemožnila nájdenie vhodných nezávislých porovnateľných transakcií, avšak na druhej
strane tvrdil, že za najvhodnejší porovnateľný ukazovateľ považoval priemerné úrokové miery NBS z

úverovposkytnutýchveuráchrezidentomeurozóny,pričomvychádzalzpodkladov,ktorésatýkaliúdajov
o tzv. nových obchodoch pre nefinančné spoločnosti so špecifikáciou pre ostatné úvery za obdobie
nad 5 rokov. Žalobca namietal nepoužiteľnosť týchto východísk s tým, že ak neexistujú porovnateľné
nezávislé transakcie, nie je ani možné hovoriť o akomkoľvek odklone od podmienok porovnateľných
nezávislých transakcií, ide zjavne o výsostne špecifické transakcie. Ako nepreskúmateľné vnímal

žalobca aj zohľadnenie päťročného obdobia, ktoré správca dane odôvodnil zisteniami z predloženého
účtovníctva a z vykonanej finančno-ekonomickej analýzy daňového subjektu za roky 2018 až 2021,
keď nerozumel, aké konkrétne skutočnosti z účtovníctva a analýz mali viesť k voľbe takéhoto obdobia.
Správca dane podľa žalobcu pri výbere metódy transferového oceňovania vôbec nezohľadnil činnosti
vykonávané porovnávanými osobami, oblasti rizík, trhové prostredie ani obchodnú stratégiu. Žalobca

taktiež namietal v rámci nepreskúmateľnosti už prvostupňového rozhodnutia skutočnosť, že správca
dane požiadal o súčinnosť Československú obchodnú banku a Všeobecnú úverovú banku, ale nie
je zrejmé, prečo oslovil len tieto dve banky. Taktiež namietal, že správca dane žiadal informácie z
rokov 2013 a 2014, ale predmetom kontroly a vyrubovacieho konania bola daň z príjmov za rok 2017,
v ktorom mali byť predmetom kontroly viaceré operatívne poskytované pôžičky existujúce (poskytnuté

aj vrátené) v danom roku. Spochybnil terminológiu správcu dane, ktorý uvádzal, že daňový subjekt
mal uzatvorených päť pôžičiek, čo je absolútne nesprávne vyhodnotenie obsahu predložených zmlúv
a nesprávne právne posúdenie právnej úpravy zmluvy o pôžičke podľa slovenského práva. Žalovaný
na viacerých miestach hovorí o vzťahoch z pôžičiek, na iných miestach zas zmieňuje úverové vzťahy,
čo zakladá nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a vady právneho posúdenia, pretože tie isté

skutkové okolnosti nemožno právne kvalifikovať raz ako jeden zmluvný typ a vzápätí ako úplne iný
zmluvný typ. Žalobca mal uzavretých päť tzv. rámcových zmlúv, z ktorých sa následne odvodzovali
konkrétne podmienky pre konkrétne pôžičky (tzv. realizačné zmluvy). Orgány finančnej správy podľa
žalobcu zrejme nerozumejú tomu, že podľa platnej právnej úpravy je pôžička chápaná ako tzv. reálny
kontrakt, čo znamená, že pre platné a účinné uzatvorenie zmluvy musí aj skutočne dôjsť k poskytnutiu

predmetu pôžičky. Písomná forma sa nevyžaduje. Je zrejmé, že skúmanie len písomnej zmluvy (najmä
iba rámcovej zmluvy) nedáva dostatok informácií pre zistenie skutkového stavu. Správca dane ani
žalovaný však tieto skutočnosti nezohľadnili, keď konštatovali, že predložené zmluvy neobsahujú
konkrétne a jednoznačne stanovené podmienky - opomenuli, že boli povinní skúmať aj podmienky
jednotlivých realizačných zmlúv, to znamená konkrétne a skutočne poskytnutých pôžičiek. Žalobca

predložil dôkazy o konkrétnych a skutočne realizovaných pôžičkách vrátane zhrnutia - prehľadu,
ktorý síce správca dane využil pri prepočtoch úrokov, ale celkom nesprávne, nezohľadniac zásadné
skutočnosti týkajúce sa podmienok týchto pôžičiek, nakoľko ich neposudzoval individuálne. Práve
uvedené pochybenie sa prejavilo aj v tom, že správca dane vypočítaval údajný rozdiel v úrokoch tak,
že použil úrokové sadzby z roku 2013, resp. 2014. Správca dane relevantne neodôvodnil, prečo ako

najvhodnejšiu určil práve sadzbu, ktorá je aritmetickým priemerom sadzieb (prečo nepoužil napr. sadzbu
na dolnej hranici, mediánovú sadzbu a pod). Žalovaný predložené dôkazy (predložené výpisy z účtov,
vyčíslenia úrokov) vyhodnotil ako nedostatočné, avšak správca dane v tomto smere nikdy žalobcu
nevyzval, aby predložené dôkazy doplnil, vysvetlil, objasnil. Pokiaľ ide o údajný kreditný rating dlžníkov,
žalobca konštatoval, že hypotetické negatívne predpoklady o ich finančnej stabilite (prostredníctvom

vykonaného testu a analýzy pomocou Altmanovho Z-score) boli vyvrátené priamo praxou - dlžníci
nielenže pokračovali v podnikaní, ale dosahovali aj zisky. Žalobca zdôraznil, že v kontrolovanom
zdaňovacom období nešlo o poskytnutie jednej trvajúcej pôžičky poskytnutej ešte v roku 2013, či 2014,
ale o poskytovanie a následné splácanie viacerých individuálnych pôžičiek, často v trvaní len niekoľkodní. Toto správca dane nezohľadnil, hoci správne zistil, že v prípade pôžičiek sa jednalo o operatívne
financovanie. Vzhľadom na uvedené je absolútne nepodložený a neodôvodnený záver správcu dane,
v zmysle ktorého pri prepočte údajnou nezávislou trhovou cenou vzal ako referenčnú sadzbu sadzbu

zistenú z dát NBS pre rok 2013, resp. 2014. Taktiež z rozhodnutia správcu dane nemožno zistiť, na
základe akých skutočností bol správcom dane ako relevantný vzatý údaj (sadzba) práve pre „nové“
obchody. Poukazoval na požiadavku na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia a právo každého účastníka
konania na spravodlivý proces. Správca dane sa podľa žalobcu nedôsledne vysporiadal s faktom, že pri
poskytnutej sadzbe 0,6 % mal žalobca ako daňový subjekt z týchto transakcií zisk, teda splnil základný

účel podnikania. V poskytnutej sadzbe bol zohľadnený aj efekt členstva v skupine. Pokiaľ v rámcových
zmluvách nebol upravený dátum vrátenia pôžičky, platí, že žalobca ako veriteľ mal právo kedykoľvek
dlžníka požiadať o vrátenie pôžičky a dlžník bol povinný vrátiť dlh hneď po požiadaní veriteľa, takéto
právo mu vyplýva priamo zo zákona, túto skutočnosť nebolo potrebné preukazovať. Podľa žalobcu
skutkový stav nebol zistený riadne, správne a správca dane nepreukázal, že by žalobcom prezentované
odôvodnenie ním použitých úrokových sadzieb pri pôžičkách nebolo v súlade s uznávanými princípmi

a metódami transferového oceňovania. Správca dane počas daňovej kontroly nepreveroval rozdiely
medzi podmienkami, za akých boli uskutočnené kontrolované transakcie a podmienkami transakcií,
ktorú sú zahrnuté v štatistickom prehľade publikovanom NBS. Keďže správca dane sa vôbec nezaoberal
zisťovaním konkrétnych podmienok dohodnutých podľa zmlúv o pôžičkách (žalobca poukazoval nielen
na obsah rámcových zmlúv, ale aj aj na individuálne realizačné zmluvy), nezohľadnil efekt skupiny,

nemohol byť schopný identifikovať podmienky a kritériá, na základe ktorých by bolo možné následne
na trhu zisťovať a vyhľadávať porovnateľné podmienky dohodnuté medzi nezávislými osobami. Žalobca
trval na tom, že správca dane ničím relevantným nevyvrátil správnosť výšky základu dane vykázaného
žalobcom a nepreukázal, že by žalobca vykonával transakcie so závislými osobami za podmienok, ktoré
by nezodpovedali podmienkam, ktoré by si v porovnateľných transakciách za porovnateľných okolností

v príslušných obdobiach dohodli osoby navzájom nezávislé. V tejto súvislosti poukázal na rozloženie
dôkazného bremena v daňovom konaní. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach žalobcu,
je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia žalobcu jednoznačne vyvracajú
(napr. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/40/2018 z 03.09.2019). Žalobca trval na tom,
že orgány finančnej správy sa nezaoberali riadne a dôsledne zisťovaním konkrétnych podmienok

dohodnutých podľa predmetných zmlúv o pôžičkách, vrátane ich posúdenia ako reálnych kontraktov,
teda skúmaniu konkrétne sadzby, výšky, splatnosti jednotlivých pôžičiek, nehovoriac už o zohľadnení aj
ďalších skutočností a súvislostí (efekt skupiny). Žalovaný ani správca dane nevyvrátili správnosť výšky
základu dane a nepreukázali, že by žalobca ako daňový subjekt vykonával transakcie so závislými
osobami za podmienok, ktoré by nezodpovedali podmienkam, ktoré by si v porovnateľných transakciách

za porovnateľných okolností v príslušných obdobiach dohodli osoby navzájom nezávislé.

18. V časti D. III. sa žalobca venoval úrokom pri pôžičkách prijatých žalobcom. Spochybnil tvrdenie
o porušení zákona, zo záverov správcu dane podľa žalobcu nie je možné zistiť, čím konkrétne
(akým konkrétnym konaním) mal žalobca porušiť právne normy (správca dane len citoval znenie

zákona). Nemožno najmä zistiť, či žalobca zahrnul nejaké neoprávnené výdavky, či zahrnul viac, menej
a podobne, teda čím konkrétne mali byť správcom dane uvedené ustanovenia zákona porušené.
Pokiaľ správca dane konštatoval, že nevidí potrebu vykonávať akékoľvek prepočty úrokovou sadzbou
používanou NBS pre rok 2017, vzniká tu ďalší rozpor v tvrdeniach a prezentácii skutkového stavu a jeho
následného posudzovania, keď chýba akékoľvek odôvodnenie, prečo vo vzťahu ku kontrole vzťahov

pri skupine pôžičiek poskytnutých žalobcom ako veriteľom správca dane výšku úrokov prepočítaval
sadzbami z roku uzatvorenia rámcovej zmluvy, kým pri druhej skupine pôžičiek (pôžičiek prijatých
žalobcom ako dlžníkom) by zrejme úroky prepočítaval sadzbou práve pre kontrolovaný rok 2017.

19. V časti D. IV. žalobca rozobral otázku predaja obchodného podielu v spoločnosti OVINI. Správca

dane žalobcovi neuznal sumu 263 000 eur, ktorú si uplatnil ako daňové výdavky s poukazom na
uskutočnené vklady do tzv. ostatných kapitálových fondov spoločnosti OVINI, s čím sa žalovaný
stotožnil. Hoci ministerstvo v rámci prieskumu rozhodnutia žalovaného mimo odvolacieho konania
nevytklo nedostatky rozhodnutiu správcu dane a žalovaného v časti týkajúcej sa týchto výdavkov,
nie je možné garantovať, že právny názor nadriadeného orgánu bol správny. Zároveň je rozhodnutie

ministerstva veľmi stručné, odôvodnenie nereaguje na všetky zásadné námietky predložené žalobcom
ako podávateľom podnetu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, čo navyše ani
nemuselo byť potrebné, keďže nadriadený orgán identifikoval dôvod pre zrušenie rozhodnutia ako
takého (v celom rozsahu), a teda postačoval jediný dôvod zrušenia a ďalšie dôvody nebolo nutné hľadať.20. Žalobca v súvislosti s uplatnením predmetného výdavku namietal, že správca dane odmietol vykonať
dôkazy, ktoré žalobca navrhol. V prvom rade odmietol nariadiť znalecké dokazovanie s odôvodnením,

že znalecký posudok nebol potrebný, pretože Zákon o dani z príjmov v ustanovení § 19 ods. 2
písm. g) bod 1. presne vymedzuje, čo je daňovým nákladom pri prevode obchodného podielu za
odplatu. Správca dane však v čase odmietnutia návrhu na dokazovanie formou znaleckého posudku
nemohol vedieť, aký by bol obsah posudku a aké konkrétne závery by priniesol vo vzťahu k predmetu
konania. Žalobca nemohol predložiť vlastný znalecký posudok (súkromný znalecký posudok), preto bola

nevyhnutná súčinnosť správcu dane, ktorý jediný mohol znalca v daňovom konaní ustanoviť. Žalovaný
sa v napadnutom rozhodnutí s námietkou odmietnutia znaleckého dokazovania vôbec nevysporiadal a
nijako na ňu nereagoval. Takto orgány finančnej správy odňali žalobcovi možnosť riadne sa zúčastniť
konania. Ďalšou vadou v súvislosti s návrhom na vykonanie dokazovania bolo to, že správca dane
nevykonal výsluch svedka D. D. E., v prvostupňovom rozhodnutí sa nenachádza žiadne stanovisko
a odôvodnenie, ako sa správca dane s týmto návrhom vysporiadal. Preto je v tejto časti rozhodnutie

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Aj týmto odňal správca dane žalobcovi možnosť riadne sa
zúčastniť konania a bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, pričom nápravu nezjednal ani
žalovaný.Správcadaneďalejprezentoval,žePotvrdenieozloženíkúpnejcenyz01.08.2017jevrozpore
soZmluvouoprevodeobchodnéhopodielu,zprvostupňovéhorozhodnutiaalenemožnovyvodiť,vakom
zmysle správca dane túto spornosť identifikoval. Ak mal správca dane pochybnosti týkajúce sa obsahu

predmetného potvrdenia, mal žalobcu vyzvať na odstránenie pochybností, čo neurobil. Taktiež žalobca
namietal, že v prvostupňovom rozhodnutí absentuje uvedenie toho, čo bolo výsledkom miestneho
zisťovania a najmä hodnotiaca úvaha správcu dane. To, že v Zmluve o prevode obchodného podielu sa
výslovne o kapitálových fondoch nehovorilo, neznamená, že na ich existenciu nie je potrebné prihliadať.
Z obsahu Zmluvy o prevode obchodného podielu vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že kúpna cena

za prevod obchodného podielu je 540 000 eur, kúpna cena sa vzťahuje k dispozičnému úkonu prevodu
obchodného podielu chápaného ako komplex práv a povinností spoločníka, miery účasti na spoločnosti,
vrátane účasti na aktívach a pasívach. Podľa žalobcu správca dane neodôvodnil, prečo poukázal na
zaúčtovanie obchodnej transakcie v spoločnosti BELTIMO a jej zaúčtovanie považoval za rozhodujúci
dôkaz vyvracajúci všetky ostatné dôkazy, vrátane Potvrdenia o zložení kúpnej ceny. Podľa žalobcu

správca dane nesprávne pochopil obsah a charakter vkladov do ostatných kapitálových fondov. Fondy
tvoria súčasť pasív spoločnosti, preto spoločník (ktorý vložil do fondov vklad) tento predá či postúpi
len formou typizovanej zmluvy o prevode obchodného podielu. Samotný vklad spoločníka do ostatných
kapitálových fondov sa priamo predať či inak postúpiť nedá. Žalobca musel pristúpiť k vyradeniu
hodnoty vkladov do kapitálových fondov vytvorených v spoločnosti OVINI, pretože zánikom postavenia

spoločníka (prevodom obchodného podielu) stratil právo na plnenie titulom prípadného rozpustenia
fondov. Žalobca poukázal na súvis vkladov do kapitálových fondov s cenou, resp. hodnotou obchodného
podielu. Zotrval na tom, že náklad súvisiaci s poskytnutými vkladmi do kapitálových fondov jeho dcérskej
spoločnosti (mimo základného imania) spĺňal požiadavku súvisu s nadobudnutím, zabezpečením a
udržaním zdaniteľných príjmov. Správca dane podľa žalobcu chápal tento pojem akoby išlo o znižovanie

príspevkov do kapitálového fondu vo vzťahu k existujúcemu spoločníkovi spoločnosti. Avšak z pohľadu
spoločníkov, ktorí do spoločnosti vložili vklady, či už do základného imania alebo mimo základného
imania(doostatnýchkapitálovýchfondov)jedôležitéposkytnutievkladu.Prevodomobchodnéhopodielu
spoločnosti, do ktorej spoločník v minulosti vložil vklady, strácajú prevodcovia práva potenciálne sa
podieľať na príjmoch plynúcich zo spoločnosti, vrátane práva podieľať sa na prípadnom prerozdelení

v minulosti vytvorených fondov - takéto práva prechádzajú na nadobúdateľov obchodných podielov. Zo
samotnej podstaty vkladov spoločníka do spoločnosti je zrejmé, že všetky vklady, ktoré sa do spoločnosti
počas jej existencie vložia, majú vplyv na hodnotu a potenciálnu predajnú cenu spoločnosti, čo sa v praxi
bežne realizuje cez prevod obchodného podielu, keďže nadobúdateľ obchodného podielu získava aj
práva s tým spojené, najmä právo na podiel zisku, či iných príjmov určených na rozdelenie spoločníkom

zo zdrojov spoločnosti vrátane rozpustenia kapitálových fondov. Prevodca obchodného podielu takéto
práva stráca. Správnosť argumentácie žalobcu potvrdil aj následný legislatívny vývoj (pozn. správneho
súdu: právna úprava účinná od 01.01.2018), keď zákonodarca v ustanovení § 25a Zákona o dani z
príjmov pri definícii vstupnej ceny finančného majetku zakotvil, že ňou je hodnota splateného peňažného
vkladu, pričom v zmysle ustanovenia § 2 písm. ac) bod 2. sa za takýto vklad považuje aj príspevok

do kapitálového fondu z príspevkov obchodnej spoločnosti splatený daňovníkom. Aj pred prijatím tejto
novely boli príspevky spoločníkov do fondov mimo základného imania známe a uznávané ako daňové
výdavky. V tejto súvislosti žalobca v správnej žalobe citoval článok F. C. G., A.: Ostatné kapitálové
fondy, In: Dane a účtovníctvo v praxi/ročník 2013/vydanie 1/2013. Podľa žalobcu je jednoznačnepreukázaná priama súvislosť medzi vynaložením takéhoto plnenia na nadobudnutie, zabezpečenie a
udržanie hodnoty finančného majetku. Teda správca dane nezákonne a bezdôvodne neakceptoval tento
daňový výdavok. Zároveň žalobca nevie, z čoho správca dane vychádzal pri stanovení sumy 277 000

eur, ktorú uznal ako oprávnený daňový výdavok. Daňový subjekt totiž už do daňového konania priložil
Inventúrny súpis majetku v stave k 31.12.2016, z ktorého vyplýva stav účtu 061 vo vzťahu k obchodnému
podielu spoločnosti OVINI suma 277 052,38 eur. Rozhodnutie je aj v tejto časti nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov a prezentovaný skutkový stav. Žalobca vo svojich vyjadreniach vo vyrubovacom
konaní opakovane poukazoval na to, že vo veci malo byť aplikované aj ustanovenie § 25a písm. f)

Zákona o dani z príjmov, na čo správca dane nereflektoval a aplikoval výlučne ustanovenie § 25a
písm. a) Zákona o dani z príjmov. Hodnota splatených peňažných vkladov, ktoré žalobca v postavení
spoločníka vkladal do spoločnosti, sa považovala za vstupnú cenu aj pred zmieňovanou novelizáciou
zákonov účinnou od 01.01.2018. Hoci je pravdou, že pôvodne bol obchodný podiel získaný kúpou,
bolo nutné zohľadniť aj následné peňažné vklady do spoločností OVINI (do fondov mimo základného
imania). Obchodný podiel, ktorý žalobca následne predával nadobúdateľovi BELTIMO, mal totiž v sebe

inkorporovanú hodnotu aj týchto vkladov. Samotná tvorba kapitálových fondov nie je považovaná za
daňový výdavok spoločníka. V tejto súvislosti žalobca namietol dvojité zdanenie, keď v spoločnosti
žalobcu by malo dôjsť k zdaneniu sumy 263 000 eur, ktorú správca dane neuznal ako daňový výdavok
a z pohľadu nadobúdateľa obchodného podielu je potenciálne prerozdelenie týchto kapitálových fondov
s vyplatením plnení spoločníkovi zdaniteľným príjmom bez možnosti uplatnenia daňového výdavku. V

súvislosti s miestnym zisťovaním v spoločnosti BELTIMO žalobca zotrval na námietke, že zaúčtovanie
obchodného prípadu určitým spôsobom u účtovnej jednotky nemusí vždy znamenať, že práve toto
bolo správne. Ak sa zistí nezrovnalosť, je povinnosť vykonať opravu príslušným spôsobom. Žalobca
poukázal na povinnosť posudzovať právne úkony primárne podľa ich obsahu. Žalobca nesúhlasil so
záverom žalovaného, že svedecká výpoveď D. D. E. by nemohla zmeniť údaje získané z účtovníctva

spoločnosti. Uviedol, že správca dane ani žalovaný nemohli vedieť, čo svedecká výpoveď prinesie.
Správca dane nezohľadnil individuálne skutkové okolnosti, za ktorých žalobca účtoval o vyradení vkladu.
Žalobca pristúpil nielen k vyradeniu účtovnej položky evidovanej na účte 061 (Podielové CP a podiely
v dcérskej UJ) v sume 277 052,38 eura, ale aj k vyradeniu účtovnej položky evidovanej na účte 069
(Ostatný dlhodobý finančný majetok) ako kapitálový vklad v celkovej sume 552 678,75 eura. Žalovaný

postupoval len formalisticky a nezaoberal sa skutočným a pre vec relevantným obsahom toho, čo
sa malo chápať pod vyradením kapitálových fondov. Zo samotnej podstaty vkladov spoločníka do
spoločnosti je zrejmé, že všetky vklady, ktoré sa do spoločnosti počas jej existencie vložia, majú vplyv
na jej hodnotu a potenciálnu predajnú cenu spoločnosti, čo sa v praxi bežne realizuje cez prevod
obchodného podielu, keďže nadobúdateľ obchodného podielu získava aj práva s ním spojené, najmä

právo na podiel zisku, či iných príjmov určených na rozdelenie spoločníkom zo zdrojov spoločnosti
vrátane rozpustenia kapitálových fondov. Podľa žalobcu je nelogické, aby za situácie, ak spoločník
predal obchodný podiel a musí zároveň vyradiť aj osobitnú investíciu v podobe realizovaného vkladu do
kapitálového fondu, nemal mať právo si realizovaný vklad zahrnúť do výdavkov. Je totiž zrejmé, že ak by
následne nový spoločník rozhodol o vyplatení kapitálového vkladu, tento si nemôže ako daňový výdavok

oproti príjmu započítať vklad do fondu, keďže sám vklad nevložil. Hodnotu realizovaného vkladu do
fondovsitedadodaňovýchvýdavkovdávaten,ktorýichskutočnevynakladal,atonajneskôrvmomente,
kedy stráca postavenie spoločníka, a tým pádom stráca aj nárok na ďalšie príjmy v prípade výplaty z
ním vytvorených fondov.

Vyjadrenie žalovaného

21. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe žiadal správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Konštatoval, že podstatou sporu je skutočnosť, že správca dane zvýšil základ dane žalobcu z príjmov
právnickej osoby o 77 538,90 eura. Uvedený rozdiel dane vznikol z nasledovných dôvodov:

- správca dane prepočítal úroky pri žalobcom poskytnutých pôžičkách podľa úrokových sadzieb
používaných NBS pre rok 2013 a 2014,
- správca dane neuznal v daňových výdavkoch úroky z prijatých pôžičiek od závislých osôb v čiastke
8 607,24 eura a

- správca dane neuznal čiastku 263 000 eur ako daňový výdavok, ktorý si žalobca uplatnil ako vyradenie
vkladov do kapitálových fondov v súvislosti s prevodom obchodného podielu v spoločnosti OVINI.
22. Žalovaný k bodu D. I. správnej žaloby uviedol, že hoci pôvodné prvostupňové rozhodnutie bolo
zrušené ako celok (keďže právna úprava neumožňuje čiastočné zrušenie rozhodnutia podľa jednotlivýchpoložiek), ministerstvo konštatovalo nesprávny postup orgánu verejnej správy len v súvislosti s
výpočtom úrokov pri poskytnutých pôžičkách, v ostatných častiach sa stotožnilo so závermi žalovaného,
teda aj správcu dane (t.j. v častiach týkajúcich sa úrokov pri prijatých pôžičkách a uplatneného

daňovéhovýdavkusúvisiacehospredajomobchodnéhopodielu).Správcadanevovyrubovacomkonaní
oboznámil žalobcu s vykonanými úkonmi a s výsledkom vyrubovacieho konania. Ak sa vykonáva
vyrubovacie konanie po zrušení a vrátení rozhodnutia správcu dane nadriadeným orgánom na ďalšie
konanie, už nie je Daňovým poriadkom stanovené spísanie zápisnice o prerokovaní pripomienok a
dôkazov. Takúto povinnosť má správca dane podľa § 68 ods. 3 Daňového poriadku len vo vyrubovacom

konaní, ktoré priamo nasleduje po daňovej kontrole a jedná sa o prerokovanie pripomienok v lehote
určenej vo výzve podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku, čo správca dane dodržal (Zápisnica o ústnom
pojednávaní zo 14.02.2020). Po ukončení dokazovania vo vyrubovacom konaní po zrušení a vrátení
rozhodnutia správcu dane nadriadeným orgánom na ďalšie konanie je správca dane povinný oboznámiť
daňový subjekt s výsledkami dokazovania, pričom vyhodnotenie dôkazov uvádza až v odôvodnení
rozhodnutia. Žalobcovi bolo zaslané Oboznámenie zo dňa 01.12.2022, na právo vyjadriť sa bol žalobca

upozornený aj v Odpovedi zo dňa 09.02.2022, v ktorej správca dane explicitne uviedol, že vyjadrenie má
daňový subjekt právo zaslať kedykoľvek v priebehu vyrubovacieho konania. V čase, kedy žalobca podal
vyjadrenie k obsahu Oznámenia (dňa 27.12.2022), už mal vedomosť, že prvostupňové rozhodnutie je
vydané, pretože už bolo uložené v jeho elektronickej schránke. Námietky žalobcu uvedené vo vyjadrení
zo dňa 27.12.2022 sú identické s námietkami uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a

žalovaný sa s nimi vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. V prvostupňovom rozhodnutí je zrozumiteľne
uvedené, že základ dane v sume 15 170,47 eur uvedený v daňovom priznaní bol správcom dane
zmenenýnasumu384403,30euraapriznanádaňbolazmenenánasumu80724,69eur,čopredstavuje
rozdieldanevsume77538,90eura.KboduD.II.správnejžalobyžalovanýuviedol,žepodľarozhodnutia
ministerstva mal správca dane vyhodnotiť faktory porovnateľnosti pri pôžičkách poskytnutých závislým

osobám a pomocou funkčnej a rizikovej analýzy stanoviť úverové riziko dlžníkov. Pri posudzovaní
úverového rizika mal zistiť, či bol dlžníkom stanovený rating. Ak nebol stanovený, mohol pri stanovení
ratingu použiť verejne dostupné metodiky, napr. model Altmanovho Z-score, pričom pre výpočet rozdielu
dane mal správca dane použiť porovnateľné údaje z obdobia, v ktorom závislé osoby vstúpili do úverovej
transakcie. Správca dane zhodnotil vhodnosť použitia metód uvedených v § 18 ods. 2 a 3 Zákona o dani

z príjmov, pričom bral do úvahy dostupnosť porovnateľných nezávislých údajov, ktoré sú relevantným
faktorom pre voľbu príslušnej metódy transferového oceňovania. Absencia zmluvných podmienok
znemožnila správcovi dane nájdenie iných nezávislých porovnateľných transakcií. Na základe toho za
najvhodnejší porovnateľný ukazovateľ na zabezpečenie konzistentnosti s princípom nezávislého vzťahu
je možné považovať priemerné úrokové miery NBS. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 Zákona o

dani z príjmov sa pri zisťovaní spôsobu určenia cien a podmienok na účely § 17 ods. 5 cit. zákona
použije príslušná metóda transferového oceňovania definovaná v § 18 ods. 2 alebo 3 tohto zákona,
pričom je možné použiť aj vzájomnú kombináciu týchto metód, prípadne iné metódy neuvedené v § 18
ods. 2 alebo 3, ak ich použitie je v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Správca dane pri výbere
intervalu použil priemerné mesačné sadzby NBS a pre stanovenie konkrétneho výpočtu priemernú

ročnú sadzbu, ktorá sa nachádza približne v strede daného roka. Sadzby boli vyberané v období,
v ktorom závislé osoby vstúpili do úverovej transakcie, teda roky 2013 a 2014. Obdobie nad päť
rokov vyplývalo z predloženého účtovníctva a vykonanej finančno-ekonomickej analýzy žalobcu za roky
2018 až 2021. V kontrolovanom období roku 2017 mal žalobca po celý čas postavenie aj veriteľa
aj dlžníka. Správca dane v daňovej kontrole nepristúpil k procesu určovania dane podľa pomôcok,

vychádzal z predložených dokladov a vyjadrení žalobcu a pri stanovení transferovej ceny úrokov
z vnútropodnikových pôžičiek postupoval podľa zákonných ustanovení a podmienok transferového
oceňovania ustanovených v Zákone o dani z príjmov. Žalobca v predloženej transferovej dokumentácii
uviedol iba podmienky a pravidlá pre poskytovanie pôžičiek za zvýhodnených podmienok v jednotlivých
spoločnostiach v rámci holdingu, teda iba medzi závislými osobami. Neuviedol žiadne porovnateľné

údaje s nezávislými osobami, pričom bol povinný viesť dokumentáciu o kontrolovaných transakciách
a použitej metóde na účely zistenia spôsobu určenia cien a podmienok, ktoré by sa použili medzi
nezávislými osobami v porovnateľných transakciách. Žalobca opakovane namietal, že aplikácia právnej
normy,ktoráupravujetransakčnémetódy(najmäustanovenia§17ods.5a§18Zákonaodanizpríjmov)
zo strany správcu dane bola nesprávna, pretože absentovalo splnenie podmienky porovnateľnosti

kritérií, na základe ktorých mal správca dane zisťovať cenu v porovnateľných transakciách, ak by
boli uskutočnené medzi nezávislými osobami. K tomu žalovaný uviedol, že správca dane posudzoval
všetky faktory uvádzané žalobcom, a to úverový rating, efekt členstva v skupine, zmluvné dojednania,
záruky. Úverový rating bol stanovený na základe výsledkov vykonaných finančno-ekonomických analýza aj verejne dostupných metodík. Pri obchodovaní medzi nezávislými spoločnosťami ich protichodné
záujmy zaručia, že zmluvné strany sa budú snažiť navzájom dôsledne dodržiavať podmienky zmluvy.
Žalobca neposkytoval podobné pôžičky iným nezávislým osobám, ktoré by mohli byť porovnané s

pôžičkami poskytovanými v rámci holdingu. Správca dane pri zisťovaní porovnateľných finančných
transakcií, zisťovaní rozpätia úrokových sadzieb a určenia ceny poskytnutých pôžičiek zaslal v priebehu
vyrubovacieho konania žiadosti o súčinnosť na Československú obchodnú banku, a.s. a Všeobecnú
úverovú banku, a.s. za účelom získania informácie o výške úrokovej sadzby, ktorú by banky poskytli
v rokoch 2013 a 2014 pre podnikateľský subjekt, ktorý má u nich vedený účet. Správca dane oslovil

práve tieto banky, pretože v nich mali dlžníci žalobcu vedené účty a práve tieto účty boli uvedené aj v
zmluvách o pôžičke. V poznámkach spoločnosti RD SITNO PRENČOV bola tiež uvedená informácia
o krátkodobej finančnej výpomoci od spoločnosti EURO AGRI (žalobcu) s výškou úroku 6 %. Tieto
informácie správca dane uviedol len podporne pre ilustráciu výšky úrokových sadzieb, ktoré by boli
stanovené týmto spoločnostiam bankovými inštitúciami. Pretože žalobca neposkytoval pôžičky/úvery
iným nezávislým osobám, ani nemá takúto činnosť v predmete podnikania, správca dane pri výbere

intervalu pre úverovú sadzbu nepoužil úrokové sadzby uplatňované komerčnými bankami z dôvodu
ich výšky, ale aj z dôvodu nenaplnenia podmienok porovnateľnosti. Žalobca namietal, že zmluvy o
pôžičkách boli tzv. rámcovými zmluvami, z ktorých sa následne odvodzovali konkrétne podmienky pre
konkrétne pôžičky (tzv. realizačné zmluvy), kde boli dohodnuté konkrétne pôžičky a sadzby. Žalobca
predložil „Vyčíslenie úrokov za rok 2017“ v tabuľkovej podobe. Vo vyčíslení sú uvedené jednotlivé obraty/

pohyby, aj zmeny na účtoch k jednotlivým pôžičkám, toto však nie je možné považovať za jednoznačné
a relevantné dôkazy o poskytnutí tzv. realizačných zmlúv. Žalobca individuálne realizačné zmluvy
nepredložil. Totožné údaje obratov, aké boli uvedené vo Vyčíslení úrokov za rok 2017, boli vyfiltrované
aj správcom dane z predloženého elektronického denníka z príslušných súvahových účtov, na ktorých
bolo účtované o poskytnutých pôžičkách. Tieto údaje boli správcom dane použité pre vyčíslenie úrokov

a boli súčasťou rozhodnutia. K námietke týkajúcej sa určenia sadzby úroku žalovaný poukázal na
Smernicu OECD, podľa ktorej cena medzi nezávislými osobami v bežných obchodných podmienkach
by sa mala určiť ako cena nie jedným číslom, ale intervalom najčastejšie používaných cien. Pri výbere
intervalu správca dane použil priemerné mesačné sadzby NBS a pre stanovenie konkrétneho výpočtu
priemernú ročnú sadzbu NBS, ktorá sa nachádza približne v strede daného rozpätia, pretože ju správca

dane považoval za najvhodnejší porovnateľný ukazovateľ a použitie odvetvových priemerov NBS za
najspoľahlivejšiu metódu pre stanovenie cien v preverovaných kontrolovaných transakciách. V roku
2013 sa priemerné mesačné úrokové sadzby pohybovali v rozpätí od 2,70 % až do 7,12 %. Priemerná
ročná úroková sadzba bola 4,69 %. Pre rok 2014 bolo rozpätie priemerných mesačných úrokových
sadzieb od 2,07 % do 5,54 %. Priemerná ročná sadzba bola 3,72 %. Správca dane vypočítal úrok s

použitím priemernej ročnej úrokovej miery z obdobia, v ktorom žalobca vstúpil do úverovej transakcie
(roky 2013 a 2014). Pri dlžníkovi RD SITNO PRENČOV použil úrokovú mieru 4,69 % a pri dlžníkoch
STAND UP DESIGN a Euro Agri International úrokovú mieru 3,72 %. Tieto spoločnosti (dlžníci žalobcu)
pokračujú v podnikaní a prosperujú iba z toho dôvodu, že sú dotované finančnými zdrojmi zo skupiny a
tým sú umelo udržiavané v činnosti. Finančná analýza a jej výsledky pre každú z týchto spoločností do

roku 2017 ukazuje, že subjekty by pri dosahovaných výsledkoch v bežnom trhovom prostredí neprežili.
Pokiaľ žalobca poukazoval na správnu aplikáciu právnych noriem vo vzťahu k výzve na odstránenie
pochybností správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku v súvislosti s vedením dokazovania,
hodnotenia dôkazov a rozloženia dôkazného bremena, správca dane tento inštitút využil, počas daňovej
kontroly zaslal žalobcovi Výzvu zo dňa 01.08.2019, ktorou žalobcu požiadal, okrem iného, aby zdôvodnil

použitie uvedenej výšky úrokovej sadzby pri výpočte úrokov. Práve na základe toho, že odôvodnenie
žalobcu nebolo postačujúce, nezakladalo sa na princípe nezávislého vzťahu, správca dane vykonal v
rámci dokazovania rozsiahlu analýzu, ktorej výsledkom bolo stanovenie úrokovej miery správcom dane
v zmysle pravidiel transferového oceňovania.

23. K bodu D. III. správnej žaloby žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením
§ 21a Zákona o dani z príjmov, ktorým je zavedený limit pre maximálnu výšku úrokov platených z
pôžičiek a súvisiacich výdavkov, ktoré možno zahrnúť do daňových výdavkov, ak sú pôžičky poskytnuté
právnickej osobe od závislej osoby. Limit je stanovený do 25 % hodnoty ukazovateľa vypočítaného
ako súčet výsledku hospodárenia pred zdanením uvedeného v riadku 100 daňového priznania k dani

z príjmov právnickej osoby za príslušné zdaňovacie obdobie a ňom zahrnutých odpisov a nákladových
úrokov, t.j. - 389 431,18 + 3 42 8,70 + 8 607,24 = - 379 272,94. Pretože zákonom stanovený limit v
tomto prípade vychádzal ako záporné číslo, úroky z prijatých pôžičiek od závislých osôb nie sú daňovým
výdavkom. Preto správca dane dôvodne vylúčil nákladové úroky z daňových výdavkov v plnej výške,teda vo výške 8 607,24 eura. Keďže správca dane vylúčil nákladové úroky z daňových výdavkov v plnej
výške, nevznikol dôvod prepočítavať a upravovať tieto úroky v zmysle zákonných ustanovení o úprave
základu dane závislých osôb.

24. K bodu D. IV. správnej žaloby žalovaný zhrnul argumentáciu žalobcu v správnej žalobe a uviedol, že
podľa § 25a písm. a) Zákona o dani z príjmov vstupnou cenou finančného majetku je obstarávacia cena,
ak bol finančný majetok nadobudnutý kúpou, teda v tomto prípade je to hodnota 277 000 eur. Žalobca
nepreukázal, že výdavok - vyradenie vkladu do kapitálových fondov vo výške 263 000 eur, je daňovým

výdavkom na dosiahnutie a zabezpečenie príjmu, preto správca dane podľa § 17 ods. 2 písm. a) Zákona
o dani z príjmov zvýšil základ dane o túto sumu. Pokiaľ žalobca v rámci dokazovania navrhoval vypočuť
JUDr. Jozefa Kanoša ako predsedu predstavenstva spoločnosti BELTIMO, žalovaný konštatoval, že táto
výpoveďbynemohlavyvrátiťdôkazzískanýzúčtovníctvaspoločnostiBELTIMOanemohlabyanizmeniť
vyhodnotenie skutkového stavu pri predaji obchodného podielu. Navyše, D. D. E. sa stal predsedom
predstavenstva 12.03.2019, teda v čase predaja obchodného podielu za spoločnosť BELTIMO nekonal,

ani nezastupoval spoločnosť pri uzatvorení zmluvy. Ani návrh na doplnenie dokazovania znaleckým
dokazovaním nemal v tomto prípade oporu v zákone. Správca dane nespochybňoval cenu, za ktorú
žalobca predal obchodný podiel, ale skutočnosť, že zisk (rozdiel medzi obstarávacou cenou a predajnou
cenou obchodného podielu) bol v celom rozsahu žalobcom považovaný za náklad z vyradených vkladov
do kapitálových fondov. K tejto námietke žalovaný doplnil, že kapitálové fondy vo výške 574 979,78

eur pozostávali z neuhradených pôžičiek, ktoré boli vysporiadané formou kapitálového vkladu a z
položky na fond podpory na základe vyhlásenia o prevzatí záväzku na vklad zo dňa 31.07.2017. Z
uvedeného vyplýva, že neuhradené pôžičky prešli na základe dohody medzi spoločnosťami OVINI
a žalobcom v roku 2006 kapitalizáciou, čiže záväzky boli preúčtované do kapitálových fondov, ktoré
zvyšujú majetok spoločnosti. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí nenaznačoval, že žalobca

mal svoj vklad do ostatných kapitálových fondov predať či postúpiť samostatne. Spôsob vysporiadania
kapitálového fondu je v kompetencii žalobcu, správca dane ho nenamietal. Správca dane však poukázal
na skutočnosť, že pri predaji obchodného podielu a vyradení príspevkov z kapitálového fondu ide
o dva odlišné inštitúty, a preto je potrebné k nim pristupovať osobitne. Stanovisko správcu dane
vychádzalo z jednoznačného znenia Zákona o dani z príjmov a zaúčtovania kúpy obchodného podielu

u kupujúceho. Zaúčtovanie kúpy obchodného podielu v spoločnosti BELTIMO je dôkazom, že na
Potvrdenie o zloženie kúpnej ceny, ktoré je v rozpore so Zmluvou o prevode obchodného podielu,
nemožno prihliadať. Predložené daňové doklady a účtovníctvo mali dostatočnú vypovedaciu hodnotu
o zaúčtovaní prevodu obchodného podielu a ďalšie vysvetlenie k účtovníctvu nie je potrebné. Pokiaľ
žalobca namietal (ne)použitie ustanovenia § 25a písm. f) Zákona o dani z príjmov, žalovaný konštatoval,

že toto ustanovenie v znení platnom pre rok 2017 nie je aplikovateľné pre prípad predaja obchodného
podielu žalobcom. Toto ustanovenie pojednáva o vstupnej cene splateného peňažného vkladu vrátane
emisného ážia. Žalobca v zmysle Zmluvy o prevode obchodného podielu zo dňa 01.08.2017 predal v
celosti obchodný podiel spoločnosti OVINI za sumu 540 000 eur, ktorý nadobudol za hodnotu 277 000
eur. Žalovaný poukázal tiež na to, že aj ministerstvo po kompletnom posúdení spisového materiálu a

námietokžalobcuuvedenýchvpodnetenapreskúmanierozhodnutiamimoodvolaciehokonaniadospelo
k záveru, že správca dane pri vykonaní daňovej kontroly nepostupoval v súlade s platným právom len
v časti rozhodnutia, ktorá súvisí s určením transferovej ceny úrokov z vnútro-skupinových pôžičiek.
V ostatných častiach rozhodnutia sa ministerstvo stotožnilo so záverom správcu dane a žalovaného,
nespochybnilozákonnosťpostupusprávcudanepridaňovejkontroleanáslednomvyrubovacomkonaní.

Správca dane vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci, skutkové
zistenia vyhodnotil správne, v súlade so zákonom.
Replika

25. Žalobca v replike zotrval na podanej správnej žalobe. Uviedol, že moment uloženia zásielky

(prvostupňového rozhodnutia) do schránky nie je z hľadiska doručovania úradných aktov relevantný.
Vyrubovacie konanie sa nekončí uložením rozhodnutia do elektronickej schránky. Preto nie je
opodstatnený poukaz na to, že dňa 27.12.2022, teda v čase, keď žalobca doručoval správcovi dane
vyjadrenie zo dňa 27.12.2022, už mal uložené v elektronickej schránke prvostupňové rozhodnutie.
Navyše, z vyjadrenia žalovaného nevyplýva žiadne vysvetlenie, prečo sa obsahom predmetného

podania žalobcu nezaoberal ani žalovaný v rámci konania o neskôr podanom odvolaní žalobcu voči
prvostupňovému rozhodnutiu. Žalovaný vo vyjadrení opäť zmätočne operuje s pojmami „pôžička“ a
„úver“ pri označovaní transakcií žalobcu s jeho obchodnými partnermi, pričom žalobca aj v rámci
správnej žaloby zdôraznil, že tieto pojmy nie sú z hľadiska právneho poriadku synonymické. Pokiaľ ideo úroky pri pôžičkách, v ktorých žalobca vystupoval ako veriteľ, žalobca trvá na tom, že ak pri určení
úrokov boli použité sadzby zisťované z trhu, resp. sadzby NBS, takéto zdroje predstavujú pomôcky
v zmysle v akom tento pojem používa daňová legislatíva (určenie dane podľa pomôcok). Správca

dane a žalovaný opakujú, že individuálne realizačné zmluvy o pôžičke neboli žalobcom predložené,
avšak na druhej strane žalovaný uznáva, že ako dôkazy boli predložené účtovné záznamy, bankové
výpisy a ako aj vyčíslenie úrokov za rok 2017 v tabuľkovej podobe, kde sú uvedené jednotlivé obraty/
pohyby a ich zmeny na účtoch k jednotlivým pôžičkám. Podľa žalobcu žalovaný nepreukázal, že
v danom prípade bolo odôvodnené použitie úrokových sadzieb platných pre rok 2013, resp. 2014.

Žalobca zotrval na tom, že pokiaľ neexistovali porovnateľné transakcie, ani transakcie so sadzbami NBS
pre úvery nad 5 rokov platné v roku 2013 a 2014 takými celkom zjavne neboli. Pokiaľ žalovaný vo
vyjadrení k správnej žalobe uviedol svoj názor na to, ako mal žalobca postupovať vo vzťahu k vyčísleniu
nákladových úrokov, takéto závery nevyplývali ani z napadnutého rozhodnutia, ani prvostupňového
rozhodnutia. Vo vzťahu k časti bodu D. IV. správnej žaloby žalovaný len zopakoval odôvodnenie
záverov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby reagoval na konkrétnu žalobnú argumentáciu (najmä

pokiaľ ide o odmietnutie navrhovaných dôkazov - svedecký výsluch, znalec). Žalobca nenavrhoval
znalecké dokazovanie výlučne za účelom ocenenia obchodného podielu, ale práve za účelom zistenia
ekonomických súvislostí medzi vynaloženými finančnými prostriedkami na vklady do kapitálového fondu
a príjmom dosiahnutým z predaja obchodného podielu.

26. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

27. Správny súd v Banskej Bystrici ako správny súd vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/2015

Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) a miestne príslušný podľa
§ 13 ods. 1 SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní v neprítomnosti žalovaného (§ 114 SSP),
ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane a konania,
ktoré ich vydaniu predchádzalo, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) správny

súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.

28. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu na pojednávaní uviedla, že trvajú na podanej správnej žalobe
v celom rozsahu a žiadajú, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného aj jemu predchádzajúce
prvostupňové rozhodnutie z dôvodov porušenia jednak procesnoprávnych predpisov (Daňového

poriadku), ale aj hmotnoprávnych predpisov (Zákona o dani z príjmov). Zosumarizovala podľa žalobcu
najzásadnejšie porušenia zákona, ktoré sa prejavili v troch rovinách. V prvom rade ide o úpravu
základu dane vo vzťahu k pôžičkám, ktoré žalobca poskytoval ako veriteľ. Namietla, že správca dane
rozhodol bez toho, aby dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa po zrušení pôvodného prvostupňového
rozhodnutia vo vyrubovacom konaní. Zaslal mu len oznámenie o zistených skutočnostiach a predtým,

ako sa žalobca mohol vyjadriť, správca dane vydal rozhodnutie. Poukázala na to, že žalobca podal
vyjadrenie k tomuto oznámeniu, ale neprihliadal naň ani žalovaný v neskoršom rozhodnutí o odvolaní.
Poukázala ďalej na to, že správca dane pri rozhodovaní vychádzal aj z iných dôkazov, ku ktorým
sa žalobca nemohol vyjadriť, v dôsledku čoho boli porušené jeho práva ako účastníka konania. V
súvislosti s položkou daňového výdavku v sume 263 000 eur týkajúcej sa prevodu obchodného podielu

žalobcu v spoločnosti OVINI na spoločnosť BELTIMO žalobca navrhoval, aby správca dane doplnil
dokazovanie, a to jednak znaleckým posudkom, teda, aby ustanovil znalca, a zároveň aby doplnil
dokazovanie výsluchom predsedu predstavenstva obchodnej spoločnosti BELTIMO. Sám žalovaný
v napadnutom rozhodnutí priznal, že správca dane sa návrhom na výsluch svedka nezaoberal. Zároveň
sa žalobca nestotožnil ani s odôvodnením toho, prečo nebolo nariadené znalecké dokazovanie,

správca dane vyslovil len domnienku, čo asi mienil žalobca dosiahnuť navrhnutým dôkazom, ale
opomenul, že žalobca zdôrazňoval, že chcel dosiahnuť vysvetlenie súvislosti - akým spôsobom sa
vklady žalobcu do obchodnej spoločnosti OVINI premietli do bonity obchodného podielu a prečo teda
majú výdavky (vklady do kapitálových fondov) súvis s obchodnou transakciou (s prevodom obchodného
podielu). Vo vzťahu k pôžičkám, ktoré žalobca čerpal od tretej strany, žalobca konštatoval, že správca

dane neuznal započítanie nákladových úrokov do daňových výdavkov, ale nevysvetlil prečo. Zároveň
zástupkyňa žalobcu poukázala na to, že v tejto časti rozhodnutia správca dane konštatoval, že
neprepočítaval nákladové úroky sadzbami z roku 2017, v čom vidí rozpor s rozhodovaním správcu dane
vo vzťahu k transferovým úrokom z poskytovaných pôžičiek, kde vyslovene správca dane konštatoval,že prepočítaval úroky resp. použil pri prepočte sadzby NBS z rokov 2013 a 2014. Správca dane
síce konštatoval, že neidentifikoval porovnateľné transakcie, ale napriek tomu použil sadzby NBS.
Správca dane zmätočne hovoril o pôžičkách poskytovaných z obdobia roku 2013, 2014. V tejto

súvislosti ešte zástupkyňa žalobcu namietla, že správca dane nevyhodnotil ako dôkaz dokumenty
o reálne poskytnutých pôžičkách - o tom, aká suma bola požičaná, či bola vrátená a zmätočne
používal pojmy „pôžička“ a „úver“. Pokiaľ správca dane v súvislosti s výdavkom týkajúcim sa prevodu
obchodného podielu poukázal na skôr vydané rozhodnutia, pri prieskume ktorých neboli vytknuté
žiadne nedostatky vo vzťahu k jeho posúdeniu, zástupkyňa žalobcu konštatovala, že nie je možné

odkazovať na rozhodnutia, ktoré boli zrušené. Zástupkyňa žalobcu zdôraznila porušenie procesných
práv daňového subjektu, to, že nemal zachované právo na spravodlivý proces, konkrétne možnosť
oboznámiť sa so všetkými dôkazmi a zisteniami, ktoré správca dane vykonal vo vyrubovacom konaní
po zrušení pôvodného prvostupňového rozhodnutia, že nemal právo navrhnúť doplnenie dokazovania
a poukázala osobitne na to, že novým rozhodnutím bol vyrubený rozdiel dane v porovnaní s pôvodným
prvostupňovým rozhodnutím v rozdielnej výške, kedy išlo o zvýšenie až takmer o 11 000 eur.

29. Podľa § 2 písm. a), b), i), j), n) a r) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení platnom a
účinnom v zdaňovacom období roku 2017 (od 01.02.2017 do 29.12.2017) (v texte ako „Zákon o dani
z príjmov“) na účely tohto zákona sa rozumie
a/ daňovníkom fyzická osoba alebo právnická osoba,

b/ predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem
osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12,
i/ daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v
evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej

potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa §
19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak
tento zákon neustanovuje inak,
j) základom dane rozdiel, o ktorý zdaniteľné príjmy prevyšujú daňové výdavky (§ 19) pri rešpektovaní
vecnej a časovej súvislosti zdaniteľných príjmov a daňových výdavkov v príslušnom zdaňovacom

období, ak tento zákon neustanovuje inak,
n) závislou osobou blízka osoba alebo ekonomicky, personálne alebo inak prepojená osoba,
r) zahraničnou závislou osobou vzájomne prepojená tuzemská fyzická osoba alebo tuzemská právnická
osoba so zahraničnou fyzickou osobou alebo zahraničnou právnickou osobou spôsobom podľa písmena
n); rovnako sa posudzuje aj vzťah medzi daňovníkom s neobmedzenou daňovou povinnosťou a

jeho stálymi prevádzkarňami v zahraničí, ako aj vzťah medzi daňovníkom s obmedzenou daňovou
povinnosťou a jeho stálou prevádzkarňou na území Slovenskej republiky a vzťah medzi stálymi
prevádzkarňami daňovníkov, ktorí sú vzájomne prepojení podľa písmena n) a vzájomný vzťah medzi
týmito stálymi prevádzkarňami a týmito daňovníkmi.

30. Podľa § 17 ods. 2 písm. b) Zákona o dani z príjmov výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi
príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa upraví o sumy, ktoré nie sú súčasťou
výsledku hospodárenia, ale podľa tohto zákona sú zahrnované do základu dane.
31. Podľa § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov súčasťou základu dane závislej osoby podľa § 2 písm.
n) a r) je aj rozdiel, o ktorý sa ceny alebo podmienky v kontrolovaných transakciách líšia od cien alebo

podmienok, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách, pričom tento
rozdiel znižuje základ dane alebo zvyšuje daňovú stratu. Pri určení rozdielu sa použije postup podľa §
18. Pri určení základu dane závislej osoby sa povoľuje zahrnúť do daňových výdavkov aj pomernú
časť výdavkov (nákladov) vynaložených inou osobou, voči ktorej je závislou osobou, ak tieto výdavky
(náklady) preukázateľne súvisia s predmetom činnosti tejto závislej osoby, by musela sama znášať tieto

výdavky (náklady) alebo by si musela takú službu objednať u nezávislých osôb, keby jej ju neposkytla
osoba, voči ktorej je závislou osobou, suma výdavkov (nákladov) alebo cena služby zodpovedá princípu
nezávislého vzťahu (§ 18 ods. 1), preukáže úhrnnú výšku výdavkov (nákladov) takto súvisiacich alebo
vynaložených na túto službu a spôsob ich delenia medzi osoby dosahujúce úžitok z tejto služby.

32. Podľa § 18 ods. 1 až 3 Zákona o dani z príjmov: (1) Pri zisťovaní spôsobu určenia cien a podmienok
na účely § 17 ods. 5, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách,
sa použije metóda podľa odseku 2 alebo odseku 3, alebo ich vzájomná kombinácia, alebo iné metódy,
ktoré nie sú uvedené v odsekoch 2 a 3. Použiť možno len takú metódu, ktorej použitie je v súlades princípom nezávislého vzťahu. Princíp nezávislého vzťahu je založený na porovnávaní podmienok
dohodnutých v kontrolovaných transakciách medzi závislými osobami s podmienkami, ktoré by medzi
seboudohodlinezávisléosobyvporovnateľnýchtransakciáchzaporovnateľnýchokolnostívpríslušných

obdobiach. Pri porovnávaní sa zohľadňujú činnosti vykonávané porovnávanými osobami, a to najmä
výroba, montážne práce, výskum a vývoj, nákup a predaj a podobne, ako aj rozsah podnikateľských
rizík, vlastnosti porovnávaného majetku alebo služby, dohodnuté zmluvné podmienky, ekonomické
prostredie trhu a obchodná stratégia. Podmienky sú vzájomne porovnateľné, ak medzi nimi nie je
zásadný rozdiel alebo ak možno vplyv týchto rozdielov odstrániť. O kontrolovaných transakciách a

použitej metóde na účely zistenia spôsobu určenia cien a podmienok, ktoré by sa použili medzi
nezávislými osobami v porovnateľných transakciách, je daňovník povinný viesť dokumentáciu. Obsah
a rozsah dokumentácie o kontrolovaných transakciách a použitej metóde určí ministerstvo. (2) Metódy,
ktoré vychádzajú z porovnávania ceny, sú: a) metóda nezávislej trhovej ceny, pri ktorej sa porovnáva
cena prevodu majetku alebo služby dohodnutá medzi závislými osobami s porovnateľnou nezávislou
trhovou cenou dohodnutou medzi nezávislými osobami; ak je medzi týmito cenami rozdiel, cena

dohodnutá medzi závislými osobami sa nahradí nezávislou trhovou cenou, ktorú by použili nezávislé
osoby v porovnateľných obchodných alebo finančných vzťahoch za porovnateľných podmienok, b)
metóda následného predaja, pri ktorej sa cena prevodu majetku nakúpeného závislou osobou prepočíta
na nezávislú trhovú cenu z ceny, za ktorú táto závislá osoba majetok opätovne predáva nezávislej
osobe, zníženej o obvyklú výšku obchodného rozpätia porovnateľných nezávislých predajcov, c) metóda

zvýšených nákladov, pri ktorej sa nezávislá trhová cena vypočíta zo skutočných priamych a nepriamych
nákladov majetku alebo služby prevádzanej medzi závislými osobami, zvýšených o sumu cenovej
prirážky uplatňovanej tým istým dodávateľom vo vzťahu k nezávislým osobám alebo o sumu cenovej
prirážky, ktorú by uplatňovala nezávislá osoba v porovnateľnom obchode za porovnateľných podmienok.
(3) Metódy, ktoré vychádzajú z porovnávania zisku, sú: a) metóda delenia zisku, ktorá vychádza z takého

delenia predpokladaného zisku dosiahnutého závislými osobami, aké by očakávali nezávislé osoby pri
spoločnom podnikaní pri dodržaní princípu nezávislého vzťahu, b) metóda čistého obchodného rozpätia,
ktorá zisťuje výšku ziskovej prirážky z obchodného vzťahu alebo finančného vzťahu medzi závislými
osobami vo vzťahu k nákladom, tržbám alebo inej základni, ktorú porovnáva so ziskovou prirážkou
používanou vo vzťahu k nezávislým osobám.

33.Podľa§19ods.2písm.g)bod1.daňovévýdavky,ktorémožnouplatniťlenvrozsahuazapodmienok
ustanovených v tomto zákone, sú výdavky (náklady) vo výške vstupnej ceny podľa § 25a obchodného
podielu na obchodnej spoločnosti alebo družstve s výnimkou vstupnej ceny podľa § 25a podielu na
akciovej spoločnosti a jednoduchej spoločnosti na akcie (akcie), pre ktoré platí ustanovenie písmena f),

pri jeho predaji len do výšky príjmov z predaja, posudzovaným za každý predaj jednotlivo.

34. Podľa § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov, daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady),
ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

35. Podľa § 21a ods. 1 Zákona o dani z príjmov u daňovníka podľa § 2 písm. d) druhého bodu a písm.
e) tretieho bodu so stálou prevádzkarňou (§ 16 ods. 2), ktorý zisťuje základ dane podľa § 17 ods. 1
písm. b) alebo písm. c), daňovými výdavkami nie sú úroky platené z úverov a pôžičiek a súvisiace
výdavky (náklady) na prijaté úvery a pôžičky, ak je veriteľ závislou osobou vo vzťahu k dlžníkovi,

pričom do stavu úverov a pôžičiek sa nezahŕňajú úvery a pôžičky alebo ich časti, z ktorých úroky
sú súčasťou obstarávacej ceny majetku podľa osobitného predpisu, a to vo výške úrokov, ktoré
počas zdaňovacieho obdobia presahujú 25 % hodnoty ukazovateľa vypočítaného ako súčet výsledku
hospodárenia pred zdanením vykázaného podľa osobitného predpisu alebo výsledku hospodárenia
pred zdanením vykázaného podľa medzinárodných účtovných noriem a v ňom zahrnutých odpisov a

nákladových úrokov.

36. Podľa § 25a písm. a) a f) Zákona o dani z príjmov, vstupnou cenou finančného majetku je
a)obstarávaciacena,akbolfinančnýmajetoknadobudnutýkúpouokremreálnejhodnotypodľapísmena
d),

f) hodnota splateného peňažného vkladu vrátane emisného ážia; za splatený vklad sa považuje aj
zvýšenie základného imania obchodnej spoločnosti alebo družstva zo zisku po zdanení na základe
rozhodnutia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti alebo predstavenstva družstva.37. Podľa § 3 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe

daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných
právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou
vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť
najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

38. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a)skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,

ktoré je povinný viesť.

39. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane žalobcovi v sume 77 538,90 eura na dani z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017. Úlohou správneho súdu, vzhľadom na námietky

žalobcu špecifikované v správnej žalobe (na ďalšie námietky v konaní pred súdom už nie je možné
prihliadať) a obsah administratívneho spisu, bolo posúdiť správnosť postupu a právnych záverov
orgánovverejnejsprávyprirozhodovaníovyrubenírozdieludanevdôsledkuzvýšeniazákladudane:(i)o
rozdiel,oktorýsacenyprivzájomnýchobchodnýchvzťahochzávislýchosôb(pripôžičkáchposkytnutých
žalobcom ako veriteľom) líšia od cien používaných medzi nezávislými osobami v porovnateľných

vzťahoch, (ii) o výšku „nákladových“ úrokov, ktoré žalobca zaplatil ako dlžník svojmu veriteľovi a
(iii) o čiastku 263 000 eur, ktorú si žalobca zaúčtoval ako daňový výdavok (vklad do kapitálových
fondov spoločnosti OVINI, obchodný podiel v ktorej žalobca v danom zdaňovacom období previedol na
spoločnosť BELTIMO).

40. Žalobca v rozsiahlej správnej žalobe (71 strán textu) namietal, že napadnuté rozhodnutie
vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné, zistenie skutkového stavu
bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo
opatrenia vo veci samej.

41. Daňový subjekt je členom skupiny Pegorin, z ktorej najstaršia spoločnosť má sídlo v Taliansku
(spoločnosť F.I.M.A S.R.L.), na Slovensku pôsobí šesť spoločností (žalobca, spoločnosť RD SITNO
PRENČOV, Euro Agri International, STAND UP DESIGN, OVINI, Agra Invest, a.s.), jedna v Českej
republike (EUROAGRI s.r.o. so sídlom v Prahe). V konaní nebolo sporné, že tieto spoločnosti sú

vzájomne personálne a majetkovo prepojené, teda ide o závislé osoby v zmysle príslušných ustanovení
Zákona o dani z príjmov (§ 2 písm. n/ a r/ Zákona o dani z príjmov). Zo skutkových zistení správcu dane
vyplýva, že hlavným predmetom činnosti žalobcu je obchodná činnosť, prevažujúcou činnosťou bolo v
kontrolovanomobdobíroku2017konkrétnesprostredkovanieobchoduspoľnohospodárskymiplodinami
a s hovädzím dobytkom. Daňový subjekt poskytoval financovanie prevádzkových potrieb ostatných

prepojených spoločností, hoci v predmete činnosti v obchodnom registri nemá zapísané poskytovanie
alebo vykonávanie finančných činností.

Procesné vady namietané žalobcom v správnej žalobe

42. Žalobca v správnej žalobe namietal, že mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k novým skutočnostiam
pred vydaním prvostupňového rozhodnutia (vo vyrubovacom konaní, ktoré pokračovalo po zrušení
pôvodného prvostupňového rozhodnutia). K tomuto správny súd uvádza, že po zrušení pôvodného
prvostupňového rozhodnutia bolo správcovi dane 02.02.2022 doručené podanie žalobcu, ktorým
navrhol, aby za účelom dokazovania vo veci nariadil ústne pojednávanie, načo mu správca dane listom

zo dňa 09.02.2022 oznámil, že v súlade s právnym názorom ministerstva sa vysporiada s tvrdením
o opodstatnenosti rozhodnutia v časti určenia transferovej ceny úrokov z poskytnutých pôžičiek a
vykoná dokazovanie, po ukončení dokazovania oboznámi daňový subjekt s výsledkami dokazovania,
ku ktorým bude mať daňový subjekt právo sa vyjadrovať a predkladať dôkazy. V tejto súvislosti správcadane zdôraznil, že prípadné vyjadrenie má žalobca právo zaslať kedykoľvek v priebehu vyrubovacieho
konania. Správca dane poukázal na ustanovenie § 68 ods. 3 Daňového poriadku, kde nie je stanovená
predpísaná forma oboznámenia daňového subjektu s výsledkami dokazovania vo vyrubovacom konaní.

Následne správca dane listom zo dňa 10.05.2022 vyzval daňový subjekt, aby v stanovenej lehote
predložil dokumentáciu o použitej metóde transferového oceňovania za zdaňovacie za obdobie roku
2017. Dňa 02.06.2022 splnomocnená zástupkyňa žalobcu JUDr. Ing. Daniela Trajteľová nazrela do
spisu. V tento deň žalobca navrhol doplniť dokazovanie výsluchom svedka D. D. E. - predsedu
predstavenstva spoločnosti BELTIMO, v súvislosti s preukazovaním daňových výdavkov vo vzťahu k

predajuobchodnéhopodieluvspoločnostiOVINI,atonajmäkspôsobustanoveniahodnotyobchodného
podielu. Následne boli v konaní vykonané dožiadania na banky týkajúce sa poskytnutia informácií
o výške úrokovej sadzby, ktorú by banka vyčíslila v roku 2013 (2014) klientovi banky. Následne
bol žalobca oboznámený (Oboznámením z 01.12.2022) s doplnením dokazovania a jeho výsledkom
vo vyrubovacom konaní, v tomto oznámení správca dane uviedol, že preverovanie považuje za
ukončené a vydá rozhodnutie. Vyjadrenie daňového subjektu k obsahu predmetného oboznámenia bolo

správcovi dane doručené 27.12.2022, pričom 16.12.2022 bolo vydané prvostupňové rozhodnutie a ako
argumentoval žalovaný, rozhodnutie už bolo uložené v elektronickej schránke žalobcu, teda žalobca
vedel, že v čase, keď odosielal svoje vyjadrenie, mal už v elektronickej schránke uložené prvostupňové
rozhodnutie. Správny súd nerozporuje, že uložením dokumentu v elektronickej schránke nenastalo jeho
doručenie, no je zrejmé, že správca dane už v prvostupňovom rozhodnutí nemohol reagovať na obsah

predmetného vyjadrenia (keďže prvostupňové rozhodnutie už bolo vydané a odoslané). Správny súd
však upriamuje pozornosť na to, že z obsahu rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný reagoval na
námietky žalobcu z vyjadrenia zo dňa 27.12.2022, teda nie je pravda, že tieto opomenul aj žalovaný,
ako to tvrdil žalobca v správnej žalobe. Vzhľadom na skutočnosť, že daňový subjekt vo vyjadrení trval
na doplnení dokazovania len vo vzťahu k neuznanému daňovému výdavku súvisiacemu s prevodom

obchodného podielu, v časti rozhodovania o ktorom nebolo vykonávané vo vyrubovacom konaní (po
zrušení pôvodného prvostupňového rozhodnutia) zo strany správcu dane dokazovanie, námietka,
že postupom správcu dane boli porušené práva žalobcu, konkrétne právo vyjadriť sa k zisteným
skutočnostiam vo vyrubovacom konaní, nemá skutočné opodstatnenie. Vo vyjadrení zo dňa 27.12.2022
žalobca opätovne namietal nevypočutie svedka D. D. E. a nenariadenie znaleckého dokazovania, na

čo žalovaný reagoval v napadnutom rozhodnutí. Žalobca vo vyjadrení ďalej namietal, že nie je zrejmé,
prečo správca dane oslovil len dve banky s cieľom zisťovať trhové veličiny a sadzby, z preskúmavaných
rozhodnutí však vyplýva, že správca dane toto zisťovanie uviedol len podporne, nevychádzal z údajov
od konkrétnych bánk, ale pri prehodnocovaní úrokov z poskytnutých pôžičiek vychádzal z odvetvových
priemerov NBS. Ďalej žalobca len zotrval na už uvádzaných zisteniach, že úrokovú sadzbu 0,6 % použil

ekonomicky dôvodne.

43. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane nesprávne vyložil ustanovenie § 68 ods. 3 Daňového
poriadku o tom, že povinnosť spísať zápisnicu o prerokovaní pripomienok a dôkazov s daňovým
subjektom je správca dane povinný len vo vyrubovacom konaní, ktoré priamo nasleduje po daňovej

kontrole, pričom po ukončení dokazovania vo vyrubovacom konaní po vrátení nadriadeným orgánom,
je správca dane povinný len oboznámiť daňový subjekt s výsledkami dokazovania, správny súd uvádza
nasledovné. Daňová kontrola ako taká je ukončená doručením protokolu (§ 46 ods. 9 Daňového
poriadku). Súčasťou protokolu je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, pričom ak
daňový subjekt predloží v protokole určenej lehote pripomienky a dôkazy, dohodne so správcom dane

deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených (§ 68 ods. 3 Daňového poriadku). Tieto
úkony v predmetnom prípade prebehli doručením Protokolu, ku ktorému žalobca predložil pripomienky
a dôkazy, ktoré s ním boli riadne prerokované dňa 14.02.2020. Po zrušení pôvodného prvostupňového
rozhodnutia a vrátení veci správcovi dane, sa vec síce vrátila do vyrubovacieho konania, avšak už sa
neaplikuje prvá veta cit. ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku z dôvodu, že protokol bol už doručený.

To znamená, že vo vyrubovacom konaní, ktoré pokračuje po zrušení rozhodnutia, správca dane doplní
dokazovanie alebo miestne zisťovanie a následne rozhodne. Z tohto dôvodu správca dane postupoval
v predmetnej veci v súlade so zákonom (doplnil dokazovanie v zmysle záverov ministerstva a o jeho
výsledkoch žalobcu upovedomil listom zo dňa 01.12.2022). Správny súd nezistil procesné pochybenie
orgánu verejnej správy v tom smere, že by správca dane nekonal v súčinnosti so žalobcom a tomuto

by v dôsledku uvedeného mali byť fakticky odopreté jemu patriace procesné práva v zmysle Daňového
poriadku.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutí44. Žalobca namietal, že z prvostupňového rozhodnutia nie je možné zistiť, ako správca dane určil
(vypočítal rozdiel dane). Ani túto námietku správny súd nevzhliadol ako dôvodnú. Z odôvodnenia

prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že po prepočte výšky úrokov z poskytnutých pôžičiek by úrok za
kontrolované zdaňovacie obdobie roka 2017 predstavoval sumu 112 486,44 eur, teda o 97 625,59 eur
viac ako daňový subjekt (žalobca) vykázal v účtovníctve. Tento rozdiel by sa následne cez výsledok
hospodárenia premietol do daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby. O tento rozdiel mal
kontrolovaný daňový subjekt zvýšiť základ dane na r. 110 daňového priznania. Správca dane ďalej

ako daňovo uznateľný výdavok neuznal sumu nákladových úrokov (úrokov zaplatených zo žalobcom
čerpaných pôžičiek) vo výške 8 607,24 eura. Zároveň správca dane konštatoval, že ani zaúčtovaný
výdavok - vyradenie vkladu do kapitálových fondov spoločnosti OVINI, vo výške 263 000 eur nie je
uznateľným daňovým výdavkom. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) Zákona o dani z príjmov sa výsledok
hospodárenia zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo
ktorébolizahrnutévnesprávnejvýške.Zodôvodneniaprvostupňovéhorozhodnutiajetedanepochybné,

že správca dane zvýšil výsledok hospodárenia žalobcu jednak o daňový výdavok v sume 263 000 eur,
o uplatnené úroky z pôžičiek, v ktorých žalobca vystupoval ako dlžník, ako aj o sumu úrokov z pôžičiek,
v ktorých žalobca vystupoval ako veriteľ, t.j. žalobcom uvedený základ dane 15 170,47 eura zmenil
na sumu 384 403,30 eura, teda rozdiel dane predstavuje 77 538,90 eura. Je faktom, že v Protokole
je základ dane uvedený v čiastke 340 682,85 eura. Tento údaj bol zmenený po zrušení pôvodného

prvostupňového rozhodnutia a doplnení dokazovania vo vyrubovacom konaní. Pretože zmena (úprava)
základu dane vyplýva z doplneného dokazovania po zrušení pôvodného prvostupňového rozhodnutia
(z doplnenia dokazovania vo vyrubovacom konaní), základ dane uvedený v Protokole nespôsobuje
nezákonnosť napadnutých rozhodnutí v dôsledku ich nepreskúmateľnosti - rozporu s dôkazmi z daňovej
kontroly.

45. Žalobca ďalej v správnej žalobe uviedol, že rozhodnutím ministerstva bolo pôvodné rozhodnutie
správcu dane z 18.02.2020 zrušené ako celok, teda nemožno sa vôbec odvolávať na jeho obsah,
čo namietal v súvislosti so záverom správcu dane, že v novom konaní vyhodnotil faktory týkajúce sa
poskytnutých pôžičiek a v súvislosti s ostatnými položkami (čiastkou 8 607,24 eura, ktorú si žalobca

zaúčtovalakonákladovéúrokyadaňovýmvýdavkom263000eur,ktorýsižalobcauplatnilakovyradenie
vkladu do kapitálových fondov spoločnosti OVINI) rozhodol rovnako. Správny súd rozumie argumentácii
žalobcu smerujúcej k tomu, že rozhodnutím ministerstva bolo pôvodné prvostupňové rozhodnutie
zrušené, a teda nemožno sa odvolávať na jeho obsah, zároveň však upriamuje pozornosť na to, že
prvostupňovým rozhodnutím (druhým v poradí) bolo rozhodnuté o celom „predmete konania“ (bolo

rozhodnuté o vyrubení dane za celé kontrolované obdobie), pričom ale k zmene oproti pôvodnému
(prvému) prvostupňovému rozhodnutiu došlo len v časti posúdenia výšky úrokov z poskytnutých
pôžičiek, keď len vo vzťahu k tejto časti pôvodného rozhodnutia ministerstvo konštatovalo pochybenie
orgánov finančnej správy a vo vzťahu k ostatným častiam rozhodnutia (t.j. k časti týkajúcej sa posúdenia
nákladových úrokov a časti týkajúcej sa posúdenia výdavku vo vzťahu k prevodu obchodného podielu)

sa ministerstvo stotožnilo so závermi Finančného riaditeľstva SR. Správca dane tým, že rozhodol o
celom „predmete konania“, nerozhodol s odvolaním sa na pôvodné prvostupňové rozhodnutie (ktoré
bolo zrušené, teda akoby ani nebolo vydané), hoci konštatoval, že otázku nákladových úrokov a otázku
výdavku v súvislosti s prevodom obchodného podielu posúdil aj v druhom rozhodnutí rovnako ako v
prvom rozhodnutí. Uvedené nespôsobuje nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia, keď tým

chcel správca dane zdôrazniť, že súc viazaný právnym názorom ministerstva prehodnotil rozhodnutie
v časti výšky úrokov z pôžičiek, v ktorých žalobca vystupoval ako veriteľ a zotrval na pôvodnom posúdení
otázky nákladových úrokov ako aj daňového výdavku v súvislosti s prevodom obchodného podielu, čo
náležite odôvodnil.

46. V časti správnej žaloby označenej ako D. II. (na stranách 14 až 34) žalobca vyslovil nesúhlas
so zvýšením úrokov pri pôžičkách poskytnutých žalobcom závislým osobám a uplatnenou metódou
transferového oceňovania.

47. V kontrolovanom zdaňovacom období mal žalobca uzatvorených päť rámcových zmlúv o pôžičke

so spoločnosťami v skupine Pegorin, z toho v troch vystupoval ako veriteľ a v dvoch ako dlžník. Hoci
správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že žalobca mal „uzatvorených päť pôžičiek“, táto
terminologická nesprávnosť nemala vplyv na to, že skutkový stav (skutočnosť, že žalobca poskytol tri
pôžičky ako veriteľ a v dvoch prípadoch pôžičku čerpal ako dlžník) bol zistený správne a bol správneprávne posúdený. Možno tiež vytknúť správcovi dane, že používal na vzťahy žalobcu a jeho dlžníkov
aj pojem „úverové vzťahy“, táto nepresnosť sa však rovnako nijako nepremietla do zistenia skutkového
stavu a nijako neovplyvnila závery správcu dane (a žalovaného) o potrebe úpravy základu dane a jeho

faktickej úpravy.

48. Vo vzťahu k transferovým úrokom z pôžičiek poskytnutých žalobcom ako veriteľom bola medzi
účastníkmi konania sporná otázka potreby zvýšenia základu dane daňového subjektu o rozdiel, o
ktorý sa ceny pri vzájomných obchodných vzťahoch závislých osôb líšia od cien používaných medzi

nezávislými osobami v porovnateľných transakciách (aplikácia § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov).

49. Zásady a princípy transferového oceňovania sú v Zákone o dani z príjmov vymedzené v základných
rámcoch. Podstatou transferového oceňovania je stanovenie cien vo vzájomných transakciách medzi
závislými osobami takým spôsobom, aby zodpovedali podmienkam nezávislého obchodného vzťahu.
Významným výkladovým prostriedkom je v tomto smere Smernica OECD o transferovom oceňovaní.

Podľa Smernice potreba vykonania úprav (daňového základu) s cieľom priblížiť sa čo najviac
podmienkam zodpovedajúcim nezávislému vzťahu vzniká bez ohľadu na to, či sa strany transakcie
akokoľvek zmluvne zaviazali zaplatiť určitú cenu, alebo či majú strany v úmysle minimalizovať svoju
daň. Zisky prepojených podnikov možno v prípade potreby upraviť, aby sa napravili skreslenia a
tým sa zabezpečilo naplnenie princípu nezávislého vzťahu (Kapitola I., bod 1.3. Smernice). Analýza

kontrolovanýchanekontrolovanýchtransakcií(transakciímedzinezávislýmiosobami),ktorásaoznačuje
ako analýza porovnateľnosti, predstavuje jadro uplatňovania princípu nezávislého vzťahu. Smernica
v bode 1.7. zavádza potrebu porovnania podmienok (vrátane cien, avšak nielen samotných cien)
stanovených medzi prepojenými podnikmi s podmienkami, ktoré by boli stanovené medzi nezávislými
podnikmi. Princíp nezávislého vzťahu dáva prepojené a nezávislé podniky z hľadiska zdanenia na

rovnakú úroveň, čím zabraňuje vytváraniu daňových zvýhodnení a znevýhodnení. Daňová správa môže
vykonať preverenie transakcie aj niekoľko rokov po jej uskutočnení, pričom môže byť tiež potrebné
zhromaždiť informácie o porovnateľných nekontrolovaných transakciách a trhových podmienkach v čase
uskutočnenia transakcie.

50. Podľa § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov súčasťou základu dane závislej osoby je aj rozdiel, o
ktorý sa ceny alebo podmienky v kontrolovaných transakciách líšia od cien alebo podmienok, ktoré by sa
použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách, pričom tento rozdiel znižuje základ
danealebozvyšujedaňovústratu.Súčasťouzákladudanejetedarozdiel,oktorýsacenyprivzájomných
vzťahochlíšiaodcienpoužívanýchmedzinezávislýmiosobamivporovnateľnýchobchodnýchvzťahoch.

Pri určení rozdielu sa použije niektorá z metód podľa § 18 ods. 2 alebo 3 Zákona o dani z príjmov.
Podľa Metodického pokynu k aplikácii metód transferového oceňovania, ktorý vypracovalo Finančné
riaditeľstvo SR v decembri 2013, sa metódy transferového oceňovania delia na jednostranné a
dvojstranné. Jednostranná metóda skúma len jednu zo zmluvných strán transakcie. Metóda nezávislej
trhovejceny(ktorúaplikovalsprávcadane)vychádzazporovnávaniacenyprevodumajetkualeboslužby

dohodnutej medzi závislými osobami s porovnateľnou nezávislou trhovou cenou (§ 18 ods. 2 písm. a/
Zákona o dani z príjmov). Ide o jednostrannú metódu, pre aplikáciu ktorej je nevyhnutná produktová
zhoda v posudzovanom tovare alebo službe, pričom následne sa pomocou analýzy porovnateľnosti
skúma porovnateľnosť zmluvných podmienok trhového a ekonomického prostredia v kontrolovanej
a nekontrolovanej transakcii. Možno ju použiť aj pri finančných transakciách (napr. pri úrokových

sadzbách). Správca dane náležite vysvetlil, prečo metóda zvýšených nákladov, na ktorú odkazoval
žalobca v ním predloženej transferovej dokumentácii, nezodpovedá okolnostiam prípadu. Uvedená
metóda sa používa najmä pri transakciách, ktorých predmetom je výroba a predaj polotovarov alebo
hotových produktov (tovarov alebo služieb), ktoré neobsahujú vysokú pridanú hodnotu. V tejto súvislosti
je potrebné dodať, že nie je pravda, že správca dane nezohľadnil pri výbere metódy činnosti vykonávané

žalobcom a ostatnými závislými osobami, oblasti rizík či trhové prostredie. Z obsahu administratívneho
spisu ako aj prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane vykonal podrobnú finančno-
ekonomickú analýzu daňového subjektu aj jeho dlžníkov.
51. Hoci absencia konkrétnych zmluvných podmienok v žalobcom predložených zmluvách neumožnila,
aby správca dane vyhľadal a porovnal podmienky dohodnuté v kontrolovaných transakciách medzi

závislými osobami s podmienkami, ktoré by si medzi sebou dohodli nezávislé osoby v porovnateľných
transakciách, neznamená to, že správca dane nemohol vykonať úpravu základu dane. V súvislosti so
zistenými skutočnosťami zo žalobcom predložených dokladov (rámcových zmlúv, podľa ktorých veriteľ
požičiava dlžníkovi peňažné prostriedky v dohodnutej výške na dohodnutý čas za trhovú cenu peňazí stým, že finančné prostriedky boli poskytnuté za úrok 0,6 % ročne) správca dane vyslovil podľa správneho
súdu dôvodný predpoklad, že žiadny veriteľ by tretej (nezávislej) osobe neposkytol pôžičku za takýchto
okolností. V tomto prípade vznikla teda legitímna potreba upraviť základ dane žalobcu s ohľadom na

zisk, ktorý by bol býval dosiahol, ak by takúto transakciu (poskytovanie pôžičiek) realizoval s nezávislými
osobami. Žalobca neposkytoval pôžičky iným ako závislým osobám a ako už bolo uvedené, absencia
konkrétnych zmluvných podmienok v žalobcom predloženej dokumentácii neumožňovala správcovi
dane ani nájsť na trhu iné porovnateľné transakcie. Preto bolo namieste využitie priemerných úrokových
sadzieb NBS z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny, so špecifikáciou pre ostatné úvery

za obdobie nad 5 rokov, keď zo zistení správcu dane bolo nesporné, že zmluvný vzťah strán bol založený
rámcovou zmluvou v roku 2014 (resp. 2013) a trval celé obdobie kontrolovaného roka 2017 (a aj
vnasledujúcomobdobí).StanovenieúrokovejsadzbynaúzemíSlovenskabolovminulostivkompetencií
NBS. Dnes túto úlohu plní Európska centrálna banka, avšak NBS je členom Eurosystému a preberá
úrokové sadzby Európskej centrálnej banky, jej úrokové sadzby predstavujú v porovnaní s ostatnými
komerčnými bankami referenčný rámec. Podľa údajov zo žalobcom predložených rámcových zmlúv

mal žalobca ako veriteľ požičať dlžníkovi peniaze s úrokovou sadzbou podľa aktuálnej ceny peňazí
na trhu, ktorej, pri absencii bližších zmluvných podmienok, skutočne najlepšie zodpovedajú odvetvové
priemery NBS. S ohľadom na uvedené správny súd nezistil nezákonnosť v postupe a rozhodnutí
správcu dane, ktorý prehodnotil výšku úrokov a s poukazom na metódu nezávislej trhovej ceny upravil
daňový základ žalobcu. Žalobca neuviedol, v čom bol výber finančného ukazovateľa (odvetvových

priemerov NBS) v rozpore s aplikovateľnou právnou úpravou, ani nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých
by vyplývalo, že správcom dane použité odvetvové priemery nezodpovedajú úrokovým sadzbám, ktoré
by použili v obdobných transakciách nezávislé osoby v danom čase a mieste. Prezentoval len nesúhlas
s postupom správcu dane, čo ale neodôvodňuje nezákonnosť jeho postupu.

52. Zároveň nie je pravda, ako to namietal žalobca, že sa javí, že správca dane pristúpil k určovaniu
dane podľa pomôcok. Správca dane v tomto prípade nevyužil inštitút určenia dane podľa pomôcok,
ale aplikoval ust. § 17 ods. 5 Zákona o dani z príjmov, ktorý umožňuje úpravu základu dane podľa
pravidiel transferového oceňovania. Dôvodným bol záver orgánov finančnej správy, že úroková sadzba
0,6 % by v žiadnom prípade nezodpovedala cene peňazí na trhu (v danom čase a mieste), na čo nemá

vplyv ani tvrdenie žalobcu, že úvery boli ziskové, keď žalobca peniaze získal za úrokovú sadzbu 0,5
%. Zisk dosahovaný žalobcom z predmetných transakcii – úroková sadzba 0,1 % z dlžnej sumy ročne
nezodpovedá objektivizovanému pojmu „cena peňazí na trhu“, na ktorú odkazujú samotné rámcové
zmluvy, ani riziku, ktoré znáša veriteľ. Žalobca argumentoval, že mal byť v tejto súvislosti zohľadnený
aj efekt členstva v skupine, no nekonkretizoval, ako sa tento efekt mal prejaviť vo sfére žalobcu (pričom

z okolností veci vyplýva, že z pôžičiek benefitovali keď tak dlžníci žalobcu, nie žalobca). Žalobca
nedisponoval voľnými finančnými prostriedkami, ktoré by požičiaval, keďže sám uviedol, že za účelom
poskytovania pôžičiek si sám požičiaval finančné prostriedky od inej spoločnosti v skupine.

53. Správca dane v zmysle rozhodnutia ministerstva (ktorým bol viazaný) vykonal finančno-ekonomickú

analýzu dlžníkov žalobcu. Výsledkom analýzy bol záver, že u všetkých troch spoločností, ktorým žalobca
poskytoval pôžičky, ide o spoločnosti s vysokým rizikom. Tento záver žalobca nijako nespochybnil.
Napriek uvedenému správca dane vychádzal z ročného priemeru mesačných úrokových sadzieb NBS a
tento s ohľadom na negatívnu finančno-ekonomickú situáciu dlžníkov žalobcu nezvýšil s odôvodnením,
že pri stanovovaní úrokovej sadzby sa má aplikovať tá úroková sadzba, ktorá je pre daňový subjekt

výhodnejšia. Vo svetle skutkových zistení správcu dane neobstojí argument žalobcu, že negatívny
kreditnýratingjehodlžníkovvyvraciaskutočnosť,ževšetcidlžnícipokračovalivčinnosti.Akokonštatoval
žalovanývnapadnutomrozhodnutí,to,žespoločnostinaďalejfungujúvtrhovomprostredí,jelenzásluha
prepojenosti osôb a poskytovania finančných prostriedkov na prevádzku týchto spoločností (žalobca
sám uvádza, že ním poskytnuté pôžičky slúžili na úhradu prevádzkových nákladov a bežných činností

týchto spoločností). Žalovaný v tejto súvislosti doplnil, že podľa verejne dostupných údajov (na portáli
finstat.sk) všetky spoločnosti vykazovali v nasledujúcich rokoch 2018 až 2021 pokles tržieb, resp. nulové
hodnoty (Euro Agri International, RD SITNO PRENČOV – pokles tržieb, STAND UP DESIGN – nulové
tržby).

54. Správca dane použil priemernú sadzbu NBS za roky 2014 a 2013, v súvislosti s čím správny súd
taktiež poukazuje na rozhodnutie ministerstva, ktoré výslovne v rozhodnutí z 23.12.2021 konštatovalo,
že správca dane nemal použiť údaje o úrokových sadzbách z roku 2017 (takto postupoval pri pôvodnom
prvostupňovomrozhodnutí),alezobdobia,vktoromzávisléosobyvstúpilidotransakcie.Týmtoobdobímje buď rok 2013 (v prípade spoločnosti RD SITNO PRENČOV) alebo rok 2014 (v prípade Euro Agri
International a STAND UP DESIGN), kedy bola uzavretá rámcová zmluva o pôžičke. Žalobca vytrvalo
zdôrazňoval, že správca dane postupoval nesprávne, keď použil odvetvové priemery NBS za rok 2013

a 2014 a zdôrazňoval, že pôžičky boli čerpané v roku 2017 na základe tzv. reálnych kontraktov -
samostatných pôžičiek, ktoré vznikli odovzdaním peňazí v roku 2017. Skutočnosť, že zmluvný vzťah
medzi stranami trval v roku 2017 (že v tomto období trvala „pôžička“) nie je sporná (vrátane skutočnosti,
že pôžička je reálny kontrakt), ale žalobca (zjavne vedome) opomína fakt, že úroková sadzba sa pri
zmluvnom vzťahu uplatňuje z obdobia, v ktorom bol založený zmluvný vzťah, t.j. v tomto prípade sa

odvíja od rámcových zmlúv z roku 2013 a 2014. Vo všeobecnosti platí, že pri uzavretí zmluvy o pôžičke
(alebo aj zmluvy o úvere) sa používajú úrokové sadzby platné v čase dojednania zmluvy, a to aj pre
ďalšie obdobie. Žalobcom predložené tabuľkové prehľady čerpania pôžičky v roku 2017 – dokumenty
označené ako „Úroky 2017“ (dokument samostatne priložený ku každej rámcovej zmluve) uvádza len
čiastku MD (zrejme „má dať“ – poskytnutú čiastku), čiastku „DL“ (zrejme „dal“ – splatenú čiastku), výšku
pôžičky celkom, počet dní a úrokovú sadzbu 0,6 %. Prehľady úrokov potvrdzujú existenciu zmluvného

vzťahu (nevyplýva z nich odkaz na novú zmluvu), pričom z nich nevyplývajú žiadne konkrétnejšie
zmluvné podmienky, ako sú podmienky vyplývajúce z rámcovej zmluvy (je z nich zrejmá v podstate
len úroková miera). Žalovaný tento dôkaz vyhodnotil tak, že vyčíslenie úrokov nie je možné považovať
za jednoznačné a relevantné dôkazy uvádzané žalobcom o poskytnutí jednotlivých realizačných zmlúv.
Z predloženého vyčíslenia úrokov síce vyplýva prehľad súm, ktoré žalobca poskytol tej-ktorej závislej

osobe, t.j. čerpaná suma a výška úroku, tieto údaje však nemožno hodnotiť ako individuálnu realizačnú
zmluvu, pretože vo vyčíslení úrokov sa nenachádzajú iné údaje, ktoré sa bežne uvádzajú v zmluve o
pôžičke ako je napr. doba poskytnutia pôžičky, lehota na vrátenie pôžičky, zmluvné sankcie a ďalšie
obvyklé zmluvné podmienky. Žalobca tvrdil, že rámcové zmluvy boli len „bázou“ pre poskytovanie
reálnych pôžičiek, avšak žiadnu inú zmluvnú dokumentáciu k ním označovaným „reálnym“ pôžičkám

správcovi dane neposkytol (okrem tabuľkových prehľadov „Úroky 2017“). Správny súd nezistil v postupe
správcu dane ani rozpor s ustanoveniami Smernice OECD, osobitne s ustanovením, podľa ktorého
sa v prípade metódy nezávislej trhovej ceny má vziať do úvahy, aký vplyv majú na cenu komplexné
obchodné funkcie.

55. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane neodôvodnil, prečo ako najvhodnejšiu určil práve sadzbu,
ktorá je aritmetickým priemerom mesačných úrokových sadzieb (prečo nepoužil napr. sadzbu na dolnej
hranici, mediánovú sadzbu a pod.), ide len o polemiku žalobcu s hodnotením veci, bez vznesenia
konkrétnej námietky, v čom spočívala nezákonnosť postupu správcu dane. Správca dane odôvodnil
a žalovaný sa s tým stotožnil, že pri stanovení rozpätia úrokových sadzieb použil priemerné mesačné

sadzby NBS (za rok 2013, resp. 2014), pričom pre stanovenie konkrétneho výpočtu použil priemernú
ročnú sadzbu, ktorá sa nachádza približne v strede daného rozpätia. Hoci všetci dlžníci žalobcu
vykazovali (podľa výsledkov finančno-ekonomickej analýzy) podpriemerný kreditný rating a trhová
úroková miera by teda mala byť vyššia ako priemer (čo je v súlade aj s pravidlami finančného riadenia
obsiahnutými v Transferovej dokumentácii predloženej žalobcom: „V prípade, ak dôjde k zvýšeniu rizika

pre veriteľa, tento je oprávnený požadovať vyšší úrok ako je pôvodne dohodnutý....Dohodnutý zvýšený
úrok musí zodpovedať zvýšenej miere rizika a ostatným trhovým podmienkam...“), správca dane použil
priemer s odôvodnením, že pri stanovovaní úrokovej sadzby sa má aplikovať tá úroková sadzba, ktorá
je pre daňový subjekt výhodnejšia.

56. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vysvetlil, prečo vo vyrubovacom konaní
požiadal o súčinnosť Československú obchodnú banku, a.s. a Všeobecnú úverovú banku, a.s. (že išlo
o banky, v ktorých mali dlžníci žalobcu účty), zároveň vysvetlil, že zistené údaje nevyužil pri stanovení
úrokovej sadzby (pretože vychádzal napokon z odvetvových priemerov NBS).

57. V časti D. III. správnej žaloby sa žalobca venoval úrokom pri pôžičkách prijatých žalobcom. Tvrdil, že
zo záverov správcu dane nie je možné zistiť, čím konkrétne mal porušiť zákon. Túto námietku správny
súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane neuznal ako
daňovývýdavokúroky,ktoréžalobcaplatilsvojmuveriteľovi,pretožepodľa§21aZákonaodanizpríjmov
možno úroky platené z pôžičiek zahrnúť do daňových výdavkov len v zákonom stanovenom limite (do

25 % ukazovateľa vypočítaného ako súčet výsledku hospodárenia pred zdanením uvedeného v riadku
100 daňového priznania a v ňom zahrnutých odpisov a nákladových úrokov), pričom v prípade žalobcu
bol ukazovateľ záporný, t.j. žalobca si nemohol nákladové úroky účtovať ako daňový výdavok. Dôvod
neuznania tohto výdavku žalobcovi bližšie vysvetlil aj žalovaný (na strane 20 napadnutého rozhodnutia).Z odôvodnenia je zrejmé, prečo potom správca dane a žalovaný neprepočítavali (neprehodnocovali)
úrokovú sadzbu (keďže by to bolo bezpredmetné, pretože úroky nemohli byť zahrnuté do daňových
výdavkov).

58. V časti D. IV. správnej žaloby sa žalobca venoval otázke predaja obchodného podielu v spoločnosti
OVINI a s tým súvisiacim uplatneným daňovým výdavkom. Správca dane neuznal sumu 263 000 eur,
ktorú si žalobca uplatnil ako daňovo uznateľný výdavok s poukazom na uskutočnené vklady do tzv.
ostatných kapitálových fondov spoločnosti OVINI, s čím sa žalovaný stotožnil. Dôvodom neuznania

(opodstatnenosti) uplatneného daňového výdavku bola skutočnosť, že zákon jednoznačne špecifikuje,
aký daňový výdavok si daňový subjekt môže uplatniť v súvislosti s prevodom obchodného podielu,
pričom žalobcom uplatnený náklad medzi takéto daňovo uznateľné výdavky nepatrí.

59. Vo všeobecnosti možno uviesť, že obchodný podiel predstavuje práva a povinnosti spoločníka
a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti. Jeho výška sa určuje podľa pomeru vkladu spoločníka

k základnému imaniu spoločnosti, ak spoločenská zmluva/zakladateľská listina neurčuje inak. Podľa
§ 217a Obchodného zákonníka spoločnosť môže vytvoriť kapitálový fond, ak osobitný predpis
neustanovuje inak, splatený kapitálový fond možno použiť na prerozdelenie medzi akcionárov alebo na
zvýšenie základného imania, ak tak ustanovuje zakladateľská zmluva alebo stanovy, a to na základe
rozhodnutia valného zhromaždenia. Ako argumentoval sám žalobca, zo samotnej podstaty vkladov

spoločníka do spoločnosti je zrejmé, že všetky vklady, ktoré sa do spoločnosti počas jej existencie vložia,
majú vplyv na hodnotu a potenciálnu predajnú cenu spoločnosti, čo sa v praxi bežne realizuje cez prevod
obchodného podielu, keďže nadobúdateľ obchodného podielu získava aj práva s tým spojené, najmä
právo na podiel zisku, či iných príjmov určených na rozdelenie spoločníkom zo zdrojov spoločnosti,
vrátane rozpustenia kapitálových fondov.

60. Príjem z prevodu obchodného podielu sa podľa Zákona o dani z príjmov (§ 8) považuje za
tzv. ostatný príjem. Pri príjme z prevodu obchodného podielu sa uplatní výdavok podľa § 8 ods.
7 Zákona o dani z príjmov, a to vklad alebo obstarávacia cena podielu, ak bol obchodný podiel
nadobudnutý vkladom alebo na základe zmluvy o prevode obchodného podielu (Pri príjmoch podľa

odseku 1 písm. f/ sa za výdavok považuje vklad alebo obstarávacia cena podielu, pričom pri podiele
na spoločnosti s ručením obmedzeným, komanditnej spoločnosti alebo pri členskom práve družstva
získaných dedením alebo darovaním sa vychádza z ceny podľa § 25 ods. 1 písm. c/ v čase
ich nadobudnutia). Podľa § 25 ods. 1 písm. c) veta pred bodkočiarkou Zákona o dani z príjmov
vstupnou cenou hmotného majetku a nehmotného majetku je všeobecná cena pri hmotnom majetku a

nehmotnom majetku nadobudnutom dedením a cena podľa osobitného predpisu pri hmotnom majetku
a nehmotnom majetku nadobudnutom darovaním. Podľa § 25a písm. a) Zákona o dani z príjmov
vstupnou cenou finančného majetku je obstarávacia cena, ak bol finančný majetok nadobudnutý
kúpou okrem reálnej hodnoty podľa písmena d). Podľa § 25a písm. f) Zákona o dani z príjmov
(v znení platnom a účinnom do 29.12.2017) vstupnou cenou finančného majetku je hodnota splateného

peňažného vkladu vrátane emisného ážia; pričom za splatený vklad sa považuje aj zvýšenie základného
imania obchodnej spoločnosti alebo družstva zo zisku po zdanení na základe rozhodnutia valného
zhromaždenia obchodnej spoločnosti alebo predstavenstva družstva. Podľa právnej úpravy účinnej
od 01.01.2018 bolo toto ustanovenie novelizované tak, že vstupnou cenou finančného majetku je
hodnota splateného peňažného vkladu [§ 2 písm. ac/], pričom podľa § 2 písm. ac/ zákona sa vkladom

rozumie: 1. peňažný vklad a nepeňažný vklad do základného imania, 2. príspevok do kapitálového
fondu z príspevkov obchodnej spoločnosti splatený daňovníkom (poznámka správneho súdu: ide
o príspevok do kapitálového fondu vytvoreného po 01.01.2018), povinný príplatok do rezervného fondu,
nedeliteľného fondu družstva splatený akcionárom, spoločníkom alebo členom družstva a emisné ážio
splatené akcionárom. Žalobca poukazoval na právnu úpravu platnú od 01.01.2018, je však potrebné

prisvedčiť správcovi dane a žalovanému, že pri účtovných operáciách realizovaných v roku 2017 bolo
potrebné postupovať podľa Zákona o dani z príjmov v znení platnom a účinnom pre toto obdobie.
Z pohľadu zaúčtovania obchodnej transakcie - prevodu obchodného podielu žalobcu v spoločnosti
OVINI, bolo potrebné postupovať podľa § 19 ods. 2 písm. g) Zákona o dani z príjmov, ktorý ako
jediný možný daňový výdavok upravuje výdavok (náklad) vo výške vstupnej ceny obchodného podielu

na obchodnej spoločnosti, a to do výšky príjmov z predaja. To znamená, že bol správny záver
správcu dane a žalovaného, že v daňovom priznaní za rok 2017 si žalobca vo väzbe na prevod
obchodného podielu v spoločnosti OVINI mohol ako oprávnený daňový výdavok uplatniť len vstupnú
cenu obchodného podielu. Len pre úplnosť správny súd dopĺňa, že vklad do kapitálových fondov bolpodľa žalobcom predložených dokladov realizovaný vo väčšej sume v roku 2006 (vklad na základe
Dohody o vysporiadaní pohľadávky - neuhradenej pôžičky, zo dňa 25.10.2006 v prepočte na eurá
552 678,75 eura), ktorý mohol predstavovať výdavok žalobcu v tomto zdaňovacom období (roku

2006). Zvyšná časť vkladu bola realizovaná v roku 2017 – išlo o vklad do kapitálového fondu podpory
spoločnosti OVINI na základe Vyhlásenia o prevzatí záväzku na vklad zo dňa 31.07.2017 v sume 22
301,03 eura, ktorý mal byť splatený najneskôr do 04.08.2017.

61. Ustanovenie § 25a písm. f) Zákona o dani z príjmov v znení platnom pre rok 2017 nie je

použiteľné pre prípad predaja obchodného podielu daňovým subjektom. Toto ustanovenie pojednáva o
vstupnej cene splateného peňažného vkladu vrátane emisného ážia. Daňový subjekt podľa zmluvy o
prevode obchodného podielu predal v celosti obchodný podiel, pričom vstupnú cenu finančného majetku
stanovuje§25apísm.a)Zákonaodanizpríjmov,ktoroumôžebyťlenobstarávaciacena,akbolfinančný
majetok nadobudnutý kúpou (čo je prípad žalobcu).

62. Žalobca namietal, že nerozumie, prečo bola vstupná cena započítaná v sume 277 000 eur, keď z ním
predloženého inventúrneho súpisu majetku vyplýva stav účtu 061 – Podielové CP a podiely v dcérskej
ÚJ (účtovnej jednotke), konkrétne vo vzťahu k obchodnému podielu v OVINI , v sume 277 052,38 eura.
K tomu správny súd uvádza, že podľa Zmluvy o prevode obchodného podielu v spoločnosti OVINI bola
kúpna cena 540 000 eur, z toho sám žalobca zaúčtoval na ťarchu nákladov predaj v sume 277 000

eur a čiastku 263 000 eur si uplatnil ako daňový výdavok. Z predloženého interného dokladu žalobcu
(inventúrny súpis majetku) vyplýva, že na účte 061.01 žalobca eviduje majetok v hodnote 8 346 480
vtedajších slovenských korún (čo je súčet kúpnej ceny obchodného podielu, ktorý žalobca nadobudol
tak ako je to podrobne rozpísané v bode 5. odôvodnenia tohto rozsudku). Táto suma po prepočte na
eurá (kurzom 30,126) predstavuje sumu 277 052,38 eura, nekorešponduje však so sumou 277 000 eur,

ktorú si žalobca účtoval ako výdavok v súvislosti s neskorším predajom obchodného podielu v roku 2017.
V zmysle zákona je daňovým výdavkom náklad vo výške vstupnej ceny obchodného podielu podľa §
25a písm. a) Zákona o dani z príjmov, ktorú si žalobca účtoval v sume 277 000 eur na ťarchu nákladov
(pri predaji obchodného podielu), preto správca dane vychádzal z tejto sumy. Žalobca v daňovom konaní
nenamietal výšku tejto sumy, jeho polemika v správnej žalobe (že nerozumie, prečo správca dane

vychádzal z tejto sumy) nie je relevantnou žalobnou námietkou, resp. ide o konštatačnú námietku, ktorá
sama o sebe nepreukazuje nezákonnosť postupu správcu dane a žalovaného.

63. Žalobca v súvislosti s prevodom obchodného podielu predložil Potvrdenie o zložení kúpnej ceny
z 01.08.2017, podľa ktorého sa kúpna cena skladá zo samotnej odplaty za obchodný podiel vo výške

277 000 eur a z hodnoty, ktorú daňový subjekt vložil do ostatných kapitálových fondov spoločnosti
OVINI v sume 263 000 eur. Údaje uvedené v tomto potvrdení sú však v rozpore s údajmi uvedenými
v Zmluve o prevode obchodného podielu, pretože v tejto zmluve nie je žiadna zmienka o predaji alebo
postúpení vkladov do kapitálových fondov spoločnosti OVINI na spoločnosť BELTIMO (čo ani nemôže
byť predmetom zmluvy o prevode obchodného podielu).

64. Žalobca v správnej žalobe a následnej replike opakovane argumentoval, že vložil peňažné
prostriedky do kapitálového fondu spoločnosti OVINI, pričom prevodom obchodného podielu „prišiel“
o tieto prostriedky. Správne argumentoval, že prostriedky z uvedených fondov môžu byť použité len na
výplatu príspevku (existujúcim) spoločníkom. Z toho vyplýva, že ukončením účasti v spoločnosti OVINI

(prevodom obchodného podielu na spoločnosť BELTIMO) žalobca stratil akékoľvek nároky vo vzťahu
k prostriedkom v kapitálových fondov spoločnosti OVINI. Uvedené však mal žalobca zohľadniť v kúpnej
cenezaobchodnýpodiel,nienáslednýmzahrnutíminvestovanýchprostriedkovakodaňovýchvýdavkov,
keď, ako už bolo uvedené, v súvislosti s prevodom obchodného podielu zákon pozná ako uplatniteľný
len výdavok vo výške vstupnej ceny obchodného podielu. Správny súd nepopiera hospodársku súvislosť

medzi vkladmi žalobcu do ostatných kapitálových fondov spoločnosti OVINI a hodnotou obchodného
podielu, práve naopak, hodnota vkladov do kapitálových fondov sa prejavila v hodnote obchodného
podielu (kúpnej cene), ktorú ale nebolo možné umelo rozdeliť na odplatu za obchodný podiel a hodnotu
vloženú do kapitálových fondov.

65. Identické právne posúdenie žalobcom uplatneného daňového výdavku v sume 263 000 eur bolo
predmetom prieskumu ministerstvom v rámci mimo odvolacieho konania (keď právne posúdenie tejto
veci zostalo nezmenené), pričom ministerstvo v tejto súvislosti nekonštatovalo žiadne pochybenie, práve
naopak, výslovne uviedlo, že okrem posúdenia transferovej ceny úrokov z vnútro-skupinových pôžičiekposkytnutých žalobcom závislým osobám sa v ostatných častiach rozhodnutia stotožňuje so závermi
Finančného riaditeľstva SR (ktoré potvrdilo pôvodné prvostupňové rozhodnutie, ktorým správca dane
neuznal uplatnený daňový výdavok v sume 263 000 eur ako daňovo uznateľný výdavok). Neobstojí

argument žalobcu, že táto otázka ani nemusela byť preskúmavaná, keď nadriadený orgán identifikoval
dôvodprezrušenierozhodnutia(nesprávnuvýškutransferovýchúrokov),atedapostačovaljedinýdôvod
zrušenia a ďalšie dôvody nebolo nutné hľadať. Inštitút mimo odvolacieho konania slúži na nápravu
právnych pochybení, pričom nadriadený orgán preskúma právoplatné rozhodnutie v celom rozsahu.

66. Žalobca v súvislosti s uplatnením výdavku namietal, že správca dane odmietol vykonať dôkazy, ktoré
žalobca navrhol. Správca dane odmietol nariadiť znalecké dokazovanie s odôvodnením, že znalecký
posudok nebol potrebný, pretože Zákon o dani z príjmov v ustanovení § 19 ods. 2 písm. g) bod
1. presne vymedzuje, čo je daňovým výdavkom pri prevode obchodného podielu za odplatu. Takéto
odôvodnenie správny súd považuje za logické a súladné so zásadou hospodárnosti. Nie je opodstatnený
argument žalobcu, že správca dane nemohol vedieť, aký by bol obsah posudku a aké konkrétne aspekty

by riešil a aké konkrétne závery znalca by priniesol vo vzťahu k predmetu konania, keď bez ohľadu
na výsledok znaleckého posudku by zostal nezmenený právny stav, v zmysle ktorého bolo možné
v prípade žalobcu pri prevode obchodného podielu ako daňový náklad uplatniť výlučne náklad vo
výške vstupnej ceny podľa § 25a obchodného podielu na obchodnej spoločnosti. Nie je pravda ani
to, že žalobca nemohol predložiť vlastný znalecký posudok. Účastník konania má právo predkladať

akékoľvek dôkazy, ktoré je následne správca dane povinný vyhodnotiť. Správca dane náležite odôvodnil
nevykonanie dôkazu (nenariadenie znaleckého dokazovania), pričom žalovaný zopakoval, že zákon
presne upravuje daňové výdavky, ktoré možno uplatniť a že daňovými výdavkami nie sú výdavky
(náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľnými príjmom. Je pravda, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí
osobitne nevysporiadaval s námietkou nenariadenia znaleckého dokazovania, avšak z rozhodnutia

je zrejmé, že skutkový stav v tejto otázke zistený správcom dane považoval za zistený riadne
a správne, z čoho vyplýva, že nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie ustanovením znalca.
Správca dane nevykonal ani vypočutie žalobcom navrhnutého svedka D. D. E., čo v prvostupňovom
rozhodnutí neodôvodnil, no žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysvetlil, že správca dane zistil skutkový
stav jednak z predložených dôkazov, jednak miestnym zisťovaním v spoločnosti BELTIMO, tento bol

zistený správne. Žalovaný zdôvodnil, že svedecká výpoveď D. E. by nemohla vyvrátiť dôkaz získaný
z účtovníctva spoločnosti BELTIMO a nemohla by ani zmeniť vyhodnotenie skutkového stavu pri
predaji obchodného podielu. Navyše, D. D. E. sa stal predsedom predstavenstva 12.03.2019, teda v
čase predaja obchodného podielu za spoločnosť BELTIMO nekonal, ani nezastupoval spoločnosť pri
uzatvorení zmluvy. Taktiež žalobca namietal, že v prvostupňovom rozhodnutí absentuje uvedenie toho,

čo bolo výsledkom miestneho zisťovania a chýba najmä hodnotiaca úvaha správcu dane. Podľa žalobcu
správcadanenesprávnechápalobsahacharaktervkladovdoostatnýchkapitálovýchfondov,vdôsledku
čoho aj nesprávne posúdil dôsledky žalobcom uskutočneného prevodu obchodného podielu na „osud“
vkladov, ktoré žalobca v minulosti vložil do kapitálových fondov tejto spoločnosti ako jej spoločník. Na
tomto mieste je potrebné zopakovať, že správca dane ani žalovaný nespochybňovali vklady žalobcu

do tzv. ostatných kapitálových fondov spoločnosti OVINI, no náležite vysvetlili, že ohľadom prevodu
obchodného podielu bolo nesporné, že žalobca predal obchodný podiel za kúpnu cenu 540 000 eur
(ktorá tvorila „jednu“ cenu, neskladala sa z ceny za prevod obchodného podielu a odplaty za vklady do
kapitálových fondov), pričom v súvislosti s touto účtovnou operáciou bolo možné uplatniť si ako náklad
len výdavok vo výške vstupnej ceny obchodného podielu. Skutkové okolnosti mal správca dane náležite

preukázané jednak Zmluvou o prevode obchodného podielu, jednak dôkazmi z účtovníctva spoločnosti
BELTIMO, preto nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie v tejto otázke.

67. Žalobca namietal aj možné dvojité zdanie, keď u žalobcu by malo dôjsť k zdaneniu sumy 263 000
eur, ktoré správca dane neuznal ako daňový výdavok a z pohľadu nadobúdateľa obchodného podielu

je potenciálne prerozdelenie týchto kapitálových fondov s vyplatením plnení spoločníkovi zdaniteľným
príjmom bez možnosti uplatnenia daňového výdavku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že zdanenie
príjmov žalobcu je vec odlišná od zdanenia príjmov tretej osoby (nadobúdateľa obchodného podielu),
keď zdanenie žalobcu súvisí so ziskom z predaja obchodného podielu (v ktorom má byť zohľadnená
hodnota práv spoločníka) a zdanenie možných príjmov nadobúdateľa obchodného podielu v súvislosti

s vyplatením plnení z kapitálového fondu je úplne odlišným účtovným prípadom.

68. Správny súd je toho názoru, že správca dane a žalovaný odôvodnili svoje rozhodnutia v zákonnom
procesnom i hmotnoprávnom rámci. Nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každúvznesenú námietku, ale je vždy potrebné podľa povahy veci reagovať na zásadné a relevantné námietky.
Orgány finančnej správy vysvetlili podstatu úpravy základu dane a podrobne reagovali na žalobcom
vznesené námietky. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd správnu žalobu žalobcu podľa

§ 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.

69. Žalobca nebol v konaní o správnej žalobe úspešný, preto mu správny súd náhradu trov konania
nepriznal podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania
v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Správny súd

nerozhodoval o náhrade trov konania žalovaného, pretože tento si nárok na náhradu trov konania
neuplatnil, ani správny súd nezistil podmienky pre priznanie práva na náhradu trov konania žalovanému
v zmysle § 168 SSP.
70. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku

alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a/ SSP v znení
účinnom do 30.06.2023 s poukazom na § 493e SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo
rozhodnutévjehoneprospech,pričomjumusípodaťvlehote30dníoddoručeniarozhodnutiasprávneho

súdu (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30.06.2023 s poukazom na § 493e SSP). Kasačná
sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Banskej Bystrici.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Povinnosti podľa predchádzajúce vety neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý
sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.Poznámka: Rozsudok nepodpísal člen senátu Mgr. Marián Štulajter z dôvodu jeho ospravedlnenej
neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Jun 3, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… , Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, July 10, 2025

Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, July 10, 2025