Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/22/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8620200212
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8620200212.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu

JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., v spore žalobcu: A. B., nar. X.X.XXXX, bytom
C. XX, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, so sídlom Nám. SNP 7, 091 01
Stropkov, proti žalovanému: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO:
35 697 270, právne zastúpený: Advokátska kancelária E. F., s. r. o., so sídlom Vajnorská 21A, 831 03
Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. SK 2C/10/2020 - 288 zo dňa 07.11.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.Odvolanímnapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezastavilkonanievčastiprevyšujúcejsumu110
eur (I. výrok), zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 110 EUR do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku (II. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v rozsahu 100 % (III. výrok).
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou proti žalovanému
domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 5.000 EUR. Žalobu odôvodnil žalobca tým, že v rokoch

2011 a 2012 bol klientom žalovaného a dňa 09.02.2017 F. D. našiel v Stropkove za budovou, v ktorej
sídli značková predajňa žalovaného, v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového
odpadu archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo množstvo originálnych písomností s osobnými údajmi
zákazníkov žalovaného, vrátane žalobcu. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami
bola ako dôkazný materiál odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, ktorý bol splnomocnený
právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu do súkromného života dotknutých osôb v
súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalovaným. Žalovanú spoločnosť G. D. a.s. je potrebné

považovať za prevádzkovateľa v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných
údajov (ďalej ZOOÚ). Žalovaný nesie voči žalobcovi objektívnu súkromnoprávnu zodpovednosť za
situáciu, že pri spracúvaní osobných údajov žalobcu, prostredníctvom spoločnosti ELSIG s.r.o., Biela
Voda 1054/11, 060 01 Kežmarok, IČO: 47 709 014 (ďalej ELSIG s.r.o.), nebolo pri manipulácii s týmito
údajmi a pri ich likvidácii postupované v súlade so zákonom (§ 17, § 19 ZOOÚ), čím boli flagrantným
spôsobom porušené ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov, a tým porušené právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života žalobcu pri spracúvaní jeho osobných údajov.

Žalovaný pri svojom prvom úkone namietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník (v súčasnosti
Bardejov), s tým, že miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby na ochranu
osobnostijepodľa§13CSPvšeobecnýsúdžalovanéhoavžiadnomprípadesanejednáospotrebiteľský
spor. Vzniesol aj námietku premlčania.Rozsudkom Okresného súdu Svidník č. k. 2C/10/2020 - 153 zo dňa 19.9.2022 súd prvej inštancie
zaviazal žalovaného na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 2.175 EUR a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

Na základe odvolania žalovaného rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 8Co/41/2023 - 246
zo dňa 18.1.2024 tak, že zrušil tento rozsudok vo výrokoch I. a III. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie so záverom, že bude úlohou prvoinštančného
súdu opätovne vyhodnotiť nárok žalobcu z hľadiska ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka, a to s
poukazom na to, či v danom prípade nie je postačujúce ospravedlnenie žalovaného.

Po vrátení veci žalobca zobral žalobu späť v časti prevyšujúcej sumu 110 EUR, preto súd prvej inštancie
výrokom I. tohto rozsudku v tejto časti konanie zastavil.
K miestnej príslušnosti súd prvej inštancie poukázal na spotrebiteľský charakter sporu a skoršie
zrušujúce rozhodnutie tunajšieho odvolacieho súdu, ktorý miestnu príslušnosť posúdil podľa ustanovení
o náhrade škody.
Po tom, čo sa súd vysporiadal s otázkou miestnej príslušnosti, zaoberal sa otázkou vecnej legitimácie

strán. Konštatoval, že občianskoprávna zodpovednosť žalovaného za zásah do súkromia žalobcu má
objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly
ochrany osobnosti v súkromnom práve. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti teda nebolo
podstatné, že žalovaný konal prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili,
ani to, že kto písomné dokumenty s osobnými údajmi vytvoril, spracúval, až napokon ich protiprávne

likvidoval a sprístupnil, ale je právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov, ako Úradom
na ochranu osobných údajov preukázaný bezpečnostný incident, bolo spôsobené pri plnení zmluvy o
pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú práve so žalovaným.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného

života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov. Pod nemajetkovou ujmou možno
vo všeobecnosti rozumieť akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného nepredstavuje priamu stratu na
majetku, a teda nie je vyjadriteľná v peniazoch. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa
nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva
chránené ustanovením § 11 OZ. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázaný

zásah do súkromia žalobcu pri protiprávnom spracúvaní jeho osobných údajov, preto v ďalšom skúmal,
aká ujma bola žalobcovi spôsobená, jej závažnosť a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva žalobcu
došlo. Tvrdenie žalovaného, že žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných
údajov ani len vzniknúť nemohla je v úplnom rozpore s konštatovaním Úradu na ochranu osobných
údajov SR (ÚOOÚ SR) v rozhodnutí zo dňa 9.3.2018, č.k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti

Elsig s.r.o. proti rozhodnutiu úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo
zasiahnuté do práv žalobcu. V zhode s týmto rozhodnutím ÚOOÚ SR súd konštatoval, že negatívnym
následkom neoprávneného sprístupnenia osobných údajov, je samotný vznik rizika pre práva a slobody
fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s
rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej

alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži
totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie
zahŕňaloveľkémnožstvocitlivýchosobnýchúdajovamalo,alebočoilenmohlomať,negatívnedôsledky
na veľký počet dotknutých osôb, vrátane žalobcu.

Súdprvejinštancie,konštatujúcsplneniepodmienokprepriznanierelutárnejnáhrady,saprirozhodovaní
o výške náhrady zaoberal závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu
práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Neobmedzenému počtu nepovolaných osôb boli
sprístupnené najcitlivejšie osobné údaje žalobcu, ktoré ho jednoznačne identifikujú, a to vrátane zvlášť
chráneného jedinečného osobného identifikátora, ktorým je rodné číslo. Z vykonaných dôkazov súd

ustálil, že bezpečnostným incidentom nedošlo len k „potencionálnej možnosti“ ohrozenia osobnostných
práv žalobcu, ako to konštatoval Krajský súd v Prešove v rozsudku z 30. marca 2021, č.k.
13Co/7/2021-530, ale priamo k ich porušeniu. V danom prípade sa vzhľadom k vyššie uvedenému
morálna satisfakcia javí súdu prvej inštancie ako nepostačujúca a vzhľadom na významné postavenie
žalovaného na telekomunikačnom trhu, ako aj vzhľadom na preventívno - sankčnú funkciu je žalobcovi

potrebné priznať finančnú náhradu.
Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, súd vychádzal zo spôsobu výpočtu súdov
v identických veciach, pričom vychádzal z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným
nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boliusmrtené pri dopravných nehodách či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z
trestných činov. Vzhľadom na množstvo osobných údajov žalobcu, ktoré boli neoprávnene sprístupnené,
ich charakter, dĺžku času protiprávneho konania a postavenie žalovaného na telekomunikačnom trhu

priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110 EUR.
O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal
proti žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, pretože výška náhrady závisela od úvahy
súdu. Súd nezistil existenciu výnimočných okolností a ani dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by
odôvodňovali aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

2. Proti výrokom II. a III. tohto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), f) a h) CSP. Uviedol, že už pri svojom prvom procesnom
úkone namietol miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Bardejov (predtým Svidník). Poukázal na
skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva, ako právo na život,
zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné

práva,nievznikajúcenazákladeakéhokoľvekzáväzku.Žalobcasadomáhaochranysvojichabsolútnych
práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenou zmluvou o pripojení
ako spotrebiteľskou zmluvou. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri
rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením
motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no

následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Taktiež bol narušený
princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a tiež platí princíp obráteného
dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti.
V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania žalovaný dôvodil, že z okolnosti prípadu je viac ako
zrejmé, že k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu nedošlo až dňa 09.02.2017, kedy

dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu a ďalších dotknutých osôb našiel v archívnej krabici
v neuzamknutom sklade oznamovateľ Bc. Senaj, ale nepochybne už pred týmto dátumom, keď boli
tieto dokumenty omylom premiestnené do tohto skladu. Nie je možné ustáliť kedy sa tak presne stalo,
ale bez akýchkoľvek pochybností je však možné konštatovať, že tieto sa tam už dňa 25.01.2017
nachádzali. Z pohľadu práva na ochranu osobnosti je právne významný časový moment, kedy vznikla

na strane dotknutých osôb situácia, resp. možnosť neoprávneného sprístupnenia ich osobných údajov
nepovolaným osobám a nie až moment, kedy sa nepovolaná osoba s takýmito údajmi objektívne
oboznámila.
Žalovaný zároveň namietal svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu prvej
inštancie v tejto otázke je nesprávne. Žalovaný zastáva stanovisko, že nie je pasívne legitimovaný.

Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie k tejto otázke oproti predchádzajúcemu
rozsudku už nedoplnil o žiadnu novú argumentáciu, žalovaný bez toho, aby v odvolaní opätovne
opakoval celú svoju predchádzajúcu odvolaciu argumentáciu k tejto otázke iba odkázal na svoje
predchádzajúce odvolanie a zotrval na všetkých dôvodoch.
Žalovaný poukázal na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu. Uviedol, že

súd prvej inštancie neskúmal, či by prípadné ospravedlnenie nebolo postačujúce. Žalobca neuniesol
dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s
argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických
osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či
žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu

pôsobenia nepriaznivého následku, prípadne či naďalej pretrváva, resp. sa prejavuje, ale uspokojil sa
iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy, a to dokonca závažnej, došlo už
iba tým, že nedošlo len k ohrozeniu osobnostných práv žalobcu ale priamo k ich porušeniu, čo má za
následok nesprávne zistenie rozhodujúcich skutočností.
Zároveň žalovaný namietal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania s tým, že napriek iba

čiastočnému úspechu bol žalobcovi priznaný plný nárok na náhradu trov konania. Žalovaný má za to, že
súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k trovám konania, vrátane
aplikácie § 257 CSP na prejednávanú vec.
Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania v plnom rozsahu.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného, k otázke miestnej príslušnosti poukázal na rozhodnutie
odvolacieho súdu v rozsudku č. k. 11Co/15/2023 – 223 zo dňa 13.12.2023. Vyjadril súhlas s
argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtýmSvidník)podľaust.§19písm.b)CSP,pričompovažovaltentodôvodmiestnejpríslušnostizadôvodpopri
miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie poukázal na bod
14. zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zo dňa 18.1.2024. Čo sa týka základu nároku, žalovaný

sa žalobcovi nikdy neospravedlnil. Ospravedlnenie sa týkalo len žalobcov vo veci sp. zn. 6C/29/2018.
Žalobca má za to, že protiprávny stav trval od 25.01.2017 do 09.02.2017, preto nárok nemôže byť
premlčaný. Pri trovách konania nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, nakoľko ak rozhodnutie
závisíodúvahysúdu,taksazazákladnépovažujerozhodnutie,žedožalobcovhoprávabolozasiahnuté.
Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov

odvolacieho konania.

4. Žalovaný vo svojom následnom vyjadrení zotrval na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní.
Ohľadom miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov poukázal na rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave vo veci nesúhlasu Mestského súdu Bratislava IV s postúpením veci, v ktorom krajský súd
uviedol, že sa nejedná o žalobu na náhradu škody a nejde ani o spotrebiteľský spor. Žalovaný zotrval aj

na svojej argumentácii ohľadom pasívnej vecnej legitimácie, premlčania, existencie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy ako aj náhrady trov konania.

5. Žalobca vo svojom stanovisku k tomuto podaniu žalovaného uviedol, že proti rozhodnutiu Krajského
súdu v Bratislave o miestnej príslušnosti podal ústavnú sťažnosť. Zotrval na názore, že v danom prípade

sa jedná o spotrebiteľský spor, a že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného. K otázke trov
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/70/2023 zo dňa 11.12.2024 a 5Cdo/77/2024
zo dňa 20.2.2025.

6. V ďalšom stanovisku žalovaný zotrval na argumentácii uvedenej vo všetkých svojich doterajších

podaniach a vyjadreniach.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok (CSP)) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379

a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej
5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

8. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/2005).

9. Čo sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bardejov (predtým
Okresného súdu Svidník), k tomuto sa odvolací súd vyjadril už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení
č.k. 8Co/41/2023 - 246 zo dňa 18.1.2024 a na tomto názore zotrváva.
Nad rámec argumentácie uvedenej odvolacím súdom v zrušujúcom uznesení odvolací súd dodáva,

že predmetom konania je nepochybne nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v
zmysleust.§11a§13Občianskehozákonníkasuplatnenímpožiadavkynanáhradunemajetkovejujmy.
Zásadným pre posúdenie výhrady žalovaného bolo vyhodnotiť charakter takto definovaného nároku v
tomzmysle,činiejevosvojejpodstatenárokomkorešpondujúcimsnárokomnanáhraduškody,prektorý
môže platiť miestna príslušnosť daná na výber, keďže podľa § 19 písm. b) CSP je popri všeobecnom

súde žalovaného na konanie príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
na náhradu škody.
Už v zrušujúcom uznesení č.k. 8Co/41/2023 - 246 zo dňa 18.1.2024 odvolací súd poukázal na Princípy
európskeho deliktného práva (PETL), ktoré pojem nemateriálna ujma stavajú na úroveň pojmu škoda.PETL v čl. 2:101 definuje škodu ako majetkovú alebo nemajetkovú ujmu zákonom chránených záujmov.
Ako vyplýva z tejto definície, škoda sa chápe široko, univerzálne a ako majetkový či nemajetkový
reflex vo sfére poškodeného. Akýkoľvek zásah do tejto sféry či zhoršenie pozície poškodeného založí

zodpovednosť za škodu za predpokladu, že súčasne išlo o zásah do právom definovaného statku.
Jednoznačne pozitívny trend tejto koncepcie predstavuje postavenie imateriálnej ujmy na úroveň
majetkovejškodyaďalejskutočnosť,žeirežimnáhradyjepreobidvadruhyškôdrovnocenný.Zhľadiska
terminologického používa PETL výrazy "škoda" (damage) a "ujma" (harm) synonymicky.
Materiálna ujma ako jeden z dvoch definičných komponentov pojmu škoda je definovaná v časti s

označením peňažná škoda (pecuniary damage). Pozitívne definície nemateriálnej ujmy PETL síce
nepodáva, ale aj tak ich z celkovej koncepcie (a contrario materiálnej ujmy) možno vyvodiť. Ide o druh
ujmy, ktorý nepredstavuje reálny úbytok v majetkovej sfére poškodeného. Náhrada nemateriálnej ujmy
sa v moderných deliktných úpravách nevyčerpáva len náhradou ujmy na zdraví a na živote, ale panuje
široký konsenzus, že je spoločensky vysoko žiaduce odškodňovať v rôznej miere aj zásahy do iných
zložiek a sfér osobnosti jedinca, než je jeho fyzická a duševná integrita. Náhrada nemajetkovej ujmy

sa týmto úzko prepojuje s inštitútom ochrany osobnosti a koncepciou garancie osobnostných práv v
súlade s tým, ako je v tom ktorom systéme upravená (porovnaj Poňatie škody v Princípoch európskeho
deliktného práva, JUDr. Ing. Elena Divko, Bulletin slovenskej advokácie, 2014).
Skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorého sa domáha žalobca, nepochybne možno
subsumovať, prípadne aj stotožniť s pojmom škoda, vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora

z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade Súdny dvor uviedol, že
nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody.
Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou
nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním je potrebné uviesť, že Okresný súd
Bardejov je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom

súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá
zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá
zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného
súdu Bardejov. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcu nebola v konaní
sporná, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom ustálenia jeho miestnej

príslušnosti za správne. Miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov je daná ako osobitná miestna
príslušnosť podľa § 19 písm. b) CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovaného o miestnej
nepríslušnosti súdu prvej inštancie.
K otázke miestnej príslušnosti odvolací súd záverom dodáva, že proti uzneseniu Krajského súdu
v Bratislave vo veci nesúhlasu s postúpením veci podal žalobca dňa 18.03.2025 ústavnú sťažnosť,

o ktorej Ústavný súd doposiaľ nerozhodol. Zároveň je potrebné konštatovať, že súd nie je viazaný
rozhodnutiami iných súdov, pokiaľ tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít. Preto Krajský súd v Prešove nie je viazaný právnym názorom Krajského súdu v Bratislave
v otázke miestnej príslušnosti v prejednávanej veci.

10. Čo sa týka otázky premlčania žalobcom uplatneného nároku v konaní, odvolací súd v celom rozsahu
odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie v tomto konaní zo dňa 18.1.2024, v ktorom sa s touto otázkou
vysporiadal. Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka plynie odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, a to je deň 09.02.2017, kedy boli dokumenty s osobnými údajmi
nájdené nálezcom. Túto skutkovú okolnosť je potrebné považovať za moment vzniku bezpečnostného

incidentu. Žalobca a ďalšie dotknuté osoby sa mohli o tomto bezpečnostnom incidente dozvedieť najskôr
dňa09.02.2017,keďnálezcaF.D.archívnukrabicusosobnýmiúdajmivskladenašiel,vzaljuaodovzdal
ju do zabezpečených priestorov advokátskej kancelárie JUDr. Ambróza Motyku. Bezpečnostný incident
jecelkomjednoznačnetrvácimadministratívnymdeliktom,ktorýtvoríjedenskutokajedensprávnydelikt,
a to až do okamihu odstránenia protiprávneho stavu (09.02.2017). Preto až nasledujúcim dňom, t. j.

10.02.2017začalaplynúťtrojročnápremlčaciadoba,ktoráuplynula10.02.2020.Keďžežalobabolasúdu
doručená dňa 03.02.2020, stalo sa tak pred uplynutím premlčacej doby, a preto žalobcom uplatnený
nárok nie je premlčaný.
Začiatok všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka nemohol plynúť odo dňa,
kedy si tlačivá v sklade „všimol“ vedúci predajne Orange v Stropkove. Neoprávnené sprístupnenie

osobných údajov nemohlo nastať procesom „všimnutia si“ tlačív vo vreci uloženom na podlahe skladu
svedkom H. I.. Aj z pohľadu konkretizácie časového momentu je takáto výpoveď tohto svedka neurčitá,
keď uvedenú skutočnosť uvádza ako „naposledy som si všimol uložené tlačivá“, z ktorej však nemožno
vyvodiť či po 25.01.2017 sa predmetné tlačivá naďalej na podlahe skladu žalovaného nachádzalialebo nenachádzali. V prípade ak by moment opustenia tlačív zo skladu žalovaného mal predchádzať
samotnému bezpečnostnému incidentu, podstatnou by mala byť skutočnosť, v ktorý prvý deň si bol
svedok istý, že tlačivá vo vreci už neboli uložené na podlahe skladu žalovaného, nie kedy ich tam

naposledy videl. Skutočnosť, že dokumenty obsahujúce osobné údaje žalobcu, ako aj ďalších osôb sa
najneskôr dňa 25.01.2017 už nachádzali v neuzamknutom sklade na papierový odpad, pri posúdení
otázky začatia plynutia premlčacej lehoty nemá relevanciu.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka (OZ), pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak,
premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Nepochybne právo na uplatnenie nemajetkovej ujmy sa mohlo po prvý raz vykonať na druhý deň po
tom čo boli nájdené a vyzdvihnuté zo skladu dokumenty obsahujúce údaje žalobcu. Je v rozpore s
konštrukciou začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby vychádzať z predpokladu, že táto začala
plynúť vtedy, kedy si mal tieto dokumenty všimnúť vedúci predajne Orange v Stropkove. To, že si
osoba všimne voľne ležiace dokumenty bez toho, aby do nich nazrela a identifikovala to, či sa v
týchto dokumentoch nachádzajú osobné údaje fyzickej osoby, nemožno považovať za začiatok plynutia

objektívnejpremlčacejdoby.Tátonepochybnezačalaplynúťažvtedy,keďtietodokumentyboliotvorené,
s týmito sa určitá fyzická osoba oboznámila a následne ich odovzdala na ďalšie úkony osobe znalej
práva. Z tohto dôvodu odvolací súd nepriznal právnu relevanciu dobe, kedy boli tieto dokumenty
voľne položené v prístupnom sklade a všimla si ich okoloidúca osoba. Objektívne sa žalobca mohol
domáhať svojich nárokov až po tom, čo dokumenty obsahujúce jeho osobné údaje boli nájdené a bola

identifikovaná skutočnosť, že obsahujú tieto dáta.
Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rovnaký bezpečnostný incident bol aj predmetom rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Cdo 77/2024 zo dňa 20.02.2025, kedy bolo
zamietnuté dovolanie žalovaného s poukazom na dostatočnú odôvodnenosť záverov odvolacieho súdu
vo vzťahu k posúdeniu otázky začatia plynutia premlčacej doby, ktorá bola posúdená rovnako ako v

tomto konaní. Rovnako tak odôvodnenie odvolacieho súdu bolo v podstate totožné s odôvodnením v
prebiehajúcej veci, preto aj s poukazom na princíp právnej istoty, kedy je dôležitá predvídateľnosť práva
pri úplne rovnakých konaniach, je potrebné vychádzať zo záverov, ktoré vyslovil Najvyšší súd Slovenskej
republiky v tomto konaní.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 201/2007, v konaní na základe žaloby na ochranu

osobnosti musí súd vždy medzi prvými riešiť okolnosť, kto je v konkrétnom prípade subjektom ochrany
a kto je subjektom zásahu. Bez vyriešenia tejto otázky, t. j. do koho práva sa zasiahlo a kto sa
zásahu dopustil, nie je ešte opodstatnené riešenie meritórnych otázok - nedovolenosti zásahu, jeho
intenzityadôsledkov,existenciepríčinnejsúvislostimedzizásahomaspôsobenounemajetkovouujmou,
adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, splnenia podmienok pre priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch, primeranosti výšky priznaného zadosťučinenia a pod. Nič z vyššie
uvádzaného pritom nemohlo byť žalobcovi známe pred 09.02.2017, a preto ani premlčacia doba
nemohla žalobcovi začať plynúť pred týmto dňom, ako sa mylne domnieva žalovaný.
Prijatie názoru žalovaného vo vzťahu k začiatku plynutia premlčacej doby by vo svojich dôsledkoch
znamenalo, že tento by mal prospech z vlastného protiprávneho konania, pretože čím dlhšie by trval

protiprávny stav, za ktorý žalovaný zodpovedá, tým kratšia (alebo aj reálne žiadna, ak by dokumenty
v sklade boli objavené nepovolanou osobou až po viac ako troch rokoch) premlčacia doba by bola pre
dotknuté osoby k dispozícii na uplatnenie ich práv.
Nad rámec uvedeného a k tvrdeniu žalovaného o tom, že k zásahu do práv na ochranu osobnosti došlo
momentom, kedy zamestnanec obchodného zástupcu žalovaného nedopatrením umiestnil dokumenty

obsahujúce osobné údaje žalobcu do nechráneného priestoru, čo bolo najneskôr dňa 25.1.2017,
odvolací súd dodáva, že námietka premlčania je hmotnoprávny inštitút, a teda aj pri uplatnení námietky
premlčania stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že
premlčacia doba začala plynúť už umiestnením dokumentov do nechránených priestorov, bolo jeho
povinnosťou na preukázanie tohto tvrdenia predložiť súdu dôkazy. Žalovaný však nielen nepreukázal,

ale ani neuviedol konkrétny dátum, kedy mala podľa neho začať plynúť premlčacia doba. Žalovaný tak
v súvislosti s ním uplatnenou námietkou premlčania neuniesol dôkazné bremeno.

11. Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní odvolací súd zotrváva na právnom názore
vyjadrenom už v uznesení č.k. 8Co/41/2023 - 246 zo dňa 18.1.2024. Je nepochybné, že žalobca

vstupoval do právneho vzťahu so žalovaným, pričom tento konal prostredníctvom splnomocnenej osoby
a žalovaný, aj keď konajúci prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zasiahol do osobnostných
práv žalobcu tým, že nezabezpečil jeho osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve
na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 30Cdo2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený
sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovaného, a vtedy sa tento
neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanému. K rovnakému záveru dospel

Najvyšší súd Českej republiky aj v rozhodnutí č.k. 30Cdo/1393/2007, v zmysle ktorého: „Platí zásada,
podľa ktorej, ak neoprávnený zásah do osobnosti bol spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou (alebo inou fyzickou osobou) k realizácii činnosti tejto právnickej osoby (alebo inej fyzickej
osoby), kedy určujúcim je existencie miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činnosti takejto
osoby, potom v týchto prípadoch občianskoprávnej sankcie podľa § 13 OZ postihujú samotnú právnickú

alebo inú fyzickú osobu v zmysle analógie § 420 ods. 2 OZ v spojení s § 853 toho istého zákona.“
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že aj keď sa jedná o judikatúru iného štátu, tak táto sa týka
výkladu právneho predpisu, ktorý bol v tom čase totožný s úpravou v Slovenskej republike.
Pokiaľ žalovaný poukazuje na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti, tak táto je daná v rámci
administratívnoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v zmysle zákona o ochrane
osobných údajov. Táto koncepcia sa neuplatňuje v oblasti zodpovednosti podľa občianskoprávnych

predpisov o ochrane osobnosti. K otázke občianskoprávnej a administratívnoprávnej zodpovednosti
odvolací súd poukazuje na odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa v plnom rozsahu
stotožňuje.
Na tomto mieste je potrebné poukázať aj na dôvodovú správu k zákonu o ochrane osobných údajov
účinného v čase vzniku bezpečnostného incidentu, podľa ktorej je stále potrebné, aby prevádzkovateľ

bol aspoň informovaný o hlavných prvkoch štruktúry spracovania (napríklad o zapojených subjektoch,
bezpečnostných opatreniach, zárukách pri spracovaní v tretích krajinách atď.), aby si udržal pozíciu, v
ktorej má kontrolu nad údajmi spracúvanými v jeho mene.
V tejto súvislosti, pokiaľ tu je jednoznačne preukázané, ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovaného, nie je relevantné použitie ustanovení

zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto
zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak, ako ho uplatnil žalobca v tomto konaní. Z
uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov,
naktorésaodvolávažalovaný,ktorévsúvislostisjehozodpovednosťouneskončilovydanímrozhodnutia
o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru,

že odvolacia námietka žalovaného o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie nie je dôvodná.

12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil

po právnej stránke, a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť,
keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny
názor. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v
súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo), a to
vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také
skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor

v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z §§ 185 až 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné
zohľadniťajinéokolnosti,akosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktoréz

vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže
byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP,
lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je
správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým)
skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.

Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli
sporové strany. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie jeobmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-
ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa
k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9.
2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009).

13. K námietke o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) odvolací súd
poznamenáva,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.

zn. 7 Cdo 7/2010). Ani k naplneniu tejto odvolacej námietky zo strany súdu prvej inštancie nedošlo.

14. Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k
záveru, že v danom prípade existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy
došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcu nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do

jeho práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka a vzhľadom na závažnosť, okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo
žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou
rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho
priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu

zo strany žalovaného, došlo k neprípustnému vytvoreniu podmienok pre zneužitie týchto údajov. Právo
na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za subkategóriu práva na súkromie,
a to vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva s
poukazom na článok 8 Dohovoru, ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie
vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy

sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v
dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto
osobné údaje zveril, dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené, nevystavoval bezpečnostnému riziku
tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo
na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie

možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri
majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa
na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy.
Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani
nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o

tzv.súkromnoprávnydeliktohrozovacejpovahy.Objektívnazodpovednosťzaohrozeniealeboporušenie
práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti.

15. Pokiaľ došlo k neoprávnenému zásahu do vyššie uvedených osobnostných práv, má fyzická osoba
dotknutá zásahom, právo domáhať sa na súde, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, odstránili

sa následky neoprávnených zásahov, alebo poskytlo primerané zadosťučinenie. Podaním návrhu na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch sleduje fyzická osoba priznanie materiálnej satisfakcie. Pred
podaním takéhoto návrhu nie je nevyhnutné uplatniť právo na poskytnutie morálnej satisfakcie. Na
úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah
bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.

Nepeňažná forma zadosťučinenia má povahu tzv. morálneho plnenia. Ide o odčinenie spôsobenej
nemajetkovej ujmy tými istými alebo podobnými prostriedkami, akými bola táto ujma vyvolaná.
V prejednávanej veci ospravedlnenie nepredstavuje postačujúci nástroj nápravy ohrozených práv, a to
vzhľadom na charakter protiprávneho konania, ktorým došlo k zásahu do osobnostných práv. Keďže
neoprávnenýzásahspočívavúniku chránenýchosobnýchúdajov,nemožnonápravutohtonežiaduceho

stavu, ktorý nastal, a ktorý trval určitú dobu, počas ktorej boli citlivé osobné údaje dotknutých osôb
ponechané na neuzamknutom mieste a vystavené riziku ich zneužitia, dosiahnuť ospravedlnením (ako
to môže byť napr. pri ospravedlnení v prípade zverejnenia nepravdivých či difamujúcich tvrdení o fyzickejosobe), nakoľko samotný únik osobných údajov nemožno ospravedlnením odčiniť a rovnako nemožno
odčiniť nebezpečenstvo, ktoré hrozilo.
Primerané zadosťučinenie v peniazoch možno požadovať vtedy, ak zadosťučinenie v nepeňažnej

forme nemôže slúžiť ako satisfakcia, alebo by nemateriálnu ujmu nekompenzovalo v dostatočnej
miere. Uvedené však neznamená, že bez prvotnej žiadosti morálneho zadosťučinenia nemožno žiadať
primerané zadosťučinenie v peniazoch. Zákonná formulácia nevylučuje ani kombináciu peňažnej a
nepeňažnej formy zadosťučinenia tak, aby v celkovom súhrne bolo zadosťučinenie primerané. Voľba
formy zadosťučinenia je na žalobcovi, pričom musí vychádzať z intenzity zásahu. Pokiaľ si teda žalobca

ako formu satisfakcie zvolil peňažnú formu, a to za stavu, že k ospravedlneniu ako morálnej satisfakcii
nedošlo, nemôže byť v konaní neúspešný len pre to, že by mal prednostne požadovať morálnu
satisfakciu. Vzhľadom na to, že zo stany žalovaného vo vzťahu k žalobcovi k ospravedlneniu nedošlo,
neobstojí odvolacia námietka žalovaného spočívajúca v tom, že prvoinštančný súd nesplnil pokyny
odvolacieho súdu v tom smere, či by nepostačovalo prípadné ospravedlnenie.
Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie ujmy nemateriálneho charakteru, a

nie ako náhrada za spôsobenú materiálnu škodu. Nemajetkovú ujmu stačí len preukázať, čo nie je
synonymom dokazovania ako pri náhrade škody, a podľa okolností a špecifík prípadu aj odôvodniť.
Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca v dostatočnej miere preukázal ujmu, ktorá hrozila v dôsledku
zásahu do jeho osobnostných práv v podobe rizika zneužitia jeho osobných údajov.

16. Žalovaný nesúhlasil ani s výrokom o trovách konania. V súlade so zákonnými ustanoveniami o
trovách konania (§ 251 a nasl. CSP) a procesnou situáciou, ktorá nastala v prejednávanej veci, kedy
z uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, po čiastočnom späťvzatí žaloby bola žalobcovi
priznaná suma 110 EUR, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca bol v konaní úspešnou stranou
sporu. Zásada úspechu v spore aplikujúc ust. § 255 ods. 1 CSP je esenciálnym kritériom priznania

náhrady trov konania. Úspech vo veci v prípade, ak výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je to v
prejednávanej veci, sa skúma v rozsahu, či žalobcovi bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného
nároku. Stranu sporu, v danom prípade žalobcu, nie je možné zaťažiť procesnou zodpovednosťou za
predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Tak, ako to uviedol žalobca,
najmä v konaniach o ochranu osobnosti pri náhrade nemajetkovej ujmy, si strana sporu odhadne

výšku uplatňovaného nároku, ktorú v závislosti od vykonaného dokazovania posúdi súd. Nie je možné
požadovať od žalobcu, aby výšku uplatňovaného nároku určil v nižšej sume alebo v sume, ktorú bude
zvažovaťsúdvrámcisvojejúvahy.Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniavtakomtoprípadejepotrebné
rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Na základe uvedeného sa považuje rozhodnutie o tom, že
do práva žalobcu bolo zasiahnuté, za úspech v spore. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná, teda

nadväzujúca. Predmetný záver vyplýva aj z judikatúry najvyšších súdnych autorít.
V skutkovo a právne identickej právnej veci, ktorej základ nároku sa odvíja od rovnakého
bezpečnostného incidentu podal žalovaný proti uzneseniu Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018
zo dňa 20.1.2022 o výške náhrady trov konania, ústavnú sťažnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 24.5.2022, č. k. II. ÚS 233/2022-18 ústavnú sťažnosť odmietol. V citovanom uznesení

Ústavný súd SR argumentuje takto „...pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah do osobnostných práv, má
žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov konania v zmysle uplatnenia
zásady úspechu. Z tohto pohľadu je irelevantné, či a prípadne v akej výške bola priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
Odvolací súd dáva taktiež do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky aj v náleze sp. zn. II. ÚS

225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republikypodč.31/2020konštatoval,že:„Vtýchtoprípadochvšakžalobcu,ktorémubolapriznanáaspoň
časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného a ad absurdum ho
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri rozhodovaní o
náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje

rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca.“
Obdobne rozhodol ústavný súd vo veciach pod sp. zn. I. ÚS 24/2021, II. ÚS 225/2020, II. ÚS 399/2019,
III. ÚS 475/2018, II. ÚS 397/2020.
K argumentácii žalovaného, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku odvolací súd
uvádza, že ide o konanie o ochranu osobnosti, v ktorom je základné a rozhodujúce konštatovanie súdu

o zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý sa pre účely rozhodovania o trovách v takomto prípade
považuje za stranu v spore plne úspešnú. Poukazujúc na rozhodnutia Ústavného súdu SR (II. ÚS
225/2020, II. ÚS. 223/2022, IV. ÚS 599/2013) je konštatovanie žalovaného o nepomere medzi priznanou
sumou peňažnej náhrady a výškou trov konania bez právneho významu a rovnako je bez právnehovýznamu aj konštatovanie o nevyhnutnosti žalobcu niesť „zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok
sporu“.
Zo samotného znenia § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. do 31.12.2023 vyplýva, že tarifnou hodnotou

je suma 3. 000 EUR, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy a suma 5. 000 EUR, ak sa žiada
náhrada nemajetkovej ujmy. Okolnosť, v akej výške v konečnom dôsledku táto náhrada nemajetkovej
ujmy bude priznaná, nie je právne významná z pohľadu nárokov na náhradu trov konania. Preto
argumentácia žalovaného, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy pri ochrane osobnosti býva tak,
ako v tomto prípade žalobcom nadhodnotená, nemá vplyv na výšku uplatňovaných a priznaných trov

konania, pretože žalobcovi súd priznáva plnú náhradu trov konania výlučne v prípade, pokiaľ bol čo do
základu úspešný. Úspech žalobcu v prejednávanej veci bol v uznaní základu nároku.

17. Žalovaný v odvolaní taktiež namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania nevzal
na zreteľ jeho argumentáciu spočívajúcu v nevyhnutnosti aplikovať ust. § 257 CSP.
Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Citované zákonné ustanovenie je ustanovením, ktoré predstavuje odchýlku pri rozhodovaní o trovách
konania v závislosti od zodpovednosti za výsledok sporu. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia závisí
od úvahy súdu a jeho aplikácia nepriaznivo dopadá na tú procesnú stranu, ktorá bola úspešná, patrí jej
nárok na náhradu trov konania, ale protistrana pre aplikáciu ust. § 257 CSP nie je povinná tieto trovy

uhradiť. Ust. § 257 CSP je moderačným právom súdu a je vecou súdu, akým spôsobom preukázané
okolnosti pre aplikáciu § 257 CSP vyhodnotí. Dôvody hodné osobitného zreteľa zákon neuvádza. Zákon
neuvádza ani výnimočné okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadnuť.
Odvolací súd poukazuje na to, že na základe opätovného preskúmania predmetného spisu nezistil
dôvody pre použitie ust. § 257 CSP. Výklad dôvodov hodných osobitného zreteľa a výnimočných

okolností zákon ponecháva na súdnej praxi. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno
nepriznať náhradu trov konania podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru
hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku. Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa
uplatňovalo k určitému druhu konania, ale o prvok individualizácie, nie však ľubovôle zo strany súdu.
Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej

strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a súvisí, pokiaľ ide o náhradu trov
právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, s čl. I ods. 1 Dodatkového
protokolu a právom na právnu pomoc podľa § 37 ods. 2 Listiny.
Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného ohľadom prípadnej aplikácie ust. § 257 CSP je potrebné
zdôrazniť, že žalovaný ako zodpovedná osoba pri porušovaní pravidiel s manipuláciou osobných údajov

porušil smernicu Európskej únie č. 95/46/ES, ktorej cieľom je výrazné zvýšenie ochrany osobných
údajov. Základným zákonom, v ktorom je uvedená smernica premietnutá, je zákon č. 18/2018 Z.z. o
ochrane osobných údajov, v ktorom sa na vysokej úrovni chráni právo a sloboda fyzickej osoby so
zameraním na právo ochrany osobných údajov, pričom cieľom je zabrániť rozdielom, ktoré sú prekážkou
voľného pohybu osobných údajov v rámci vnútorného trhu. Všeobecné nariadenie EÚ o ochrane údajov

(GDPR) niektoré údaje považuje za citlivé. Takýmito údajmi sú aj osobné údaje ako sú, meno, priezvisko,
adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný
podpis, ktoré predstavujú osobitnú kategóriu osobných údajov, ktoré žalovaný sprístupnil nepovolaným
osobám. V prejednávanej veci sa jednalo o totožné údaje nielen u žalobcu, ale u ďalších osôb v
okrese Svidník. Niet preto dôvodu, aby žalovaný ako porušovateľ ochrany GDPR citlivých údajov bol

zvýhodnený oproti žalobcovi, ktorý sa bez svojho zavinenia dostal do situácie, kedy jeho osobné údaje v
dôsledkubezpečnostnéhoincidentužalovanéhoboliohrozené.Aplikáciaust.§257CSPprirozhodovaní
otrováchkonaniavtakomprípadebynebolaanispravodlivá.Niejenamieste,abyosoba,ktoráspôsobila
porušenie práva žalobcu, bola zvýhodňovaná vo vzťahu k moderácii výšky trov konania podľa § 257
CSP oproti žalobcovi, ktorý ako fyzická osoba musel svoje práva chrániť súdnou cestou.

18. Skutočnosť, že v iných konaniach je žalovaný povinný vyplatiť trovy konania právnemu zástupcovi
žalobcov, je v tejto veci vo vzťahu k žalobcovi bez právneho významu. Každá jedna vec je individuálna,
pričom žalobca sa rozhodol v tejto veci individuálne konať, podať žalobu a chrániť tak svoje práva
vyplývajúce zo zákona. Nie je možné zohľadňovať v iných konaniach vyplatené alebo očakávané

vyplatenia trov konania pri rozhodovaní o trovách konania v prospech žalobcu. Trovy konania sú
nákladom strany sporu, pričom účet jeho právneho zástupcu je iba platobným miestom.
Odvolací súd nezistil žiaden dôvod, ktorý by mal žalovaného zvýhodniť pri rozhodovaní o trovách
konania, a aby v prospech žalovaného bolo dôvodné aplikovať právnu normu vyplývajúcu z ust. §257 CSP. Iný záver by predstavoval presadenie typických prvkov zabránenia alebo odradenia od
legitímneho výkonu prirodzených a zákonných práv hrozbou právnej sankcie, tzv. Chilling Effects.
Inak povedané, je neakceptovateľné, aby osoba zodpovedná za čím rozsiahlejšie porušenie práva na

ochranu osobných údajov spotrebiteľov, očakávala zvýhodnenie svojho postavenia prostredníctvom
rozhodovania o náhrade trov konania. Aj preto je ust. § 257 CSP v danej veci v prospech žalovaného
neaplikovateľné.

19. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“ (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez náležitého významu.

20. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, v rámci prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie,
nezistil aby neboli splnené procesné podmienky, pričom ozrejmil dôvody, na základe ktorých je v

predmetnej veci daná miestna príslušnosť Okresného súdu Bardejov. Odvolací súd taktiež nezistil, aby
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko
tento v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom
dokazovaní. Na takto zistený skutkový stav zároveň správne aplikoval príslušné právne predpisy, a
teda prejednávanú vec správne právne posúdil. Odvolací súd rovnako nezistil, aby súd prvej inštancie

nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Keďže odvolací súd nezistil
naplnenie odvolacích dôvodov namietaných žalovaným, rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.
1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, s použitím §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.
Z dôvodov uvedených v bodoch 17. a 18. odôvodnenia tohto rozsudku odvolací súd ani pri náhrade
trov odvolacieho konania nevzhliadol okolnosti opodstatňujúce použitie ust. § 257 CSP. Prvoinštančný

súd o výške trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník do 60 dní po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).