Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 3S/45/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106457
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Zdráhalová Rúfusová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106457.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej

Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Ing. Matúša Škarbalu a JUDr. Andrey Soukupovej,
v právnej veci žalobcu: Rádiologická klinika, s.r.o., so sídlom K dolnej stanici 18, 911 01 Trenčín, IČO:
36 332 178, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., Námestie sv.
Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO: 36 839 132, proti žalovanému: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej
republiky, so sídlom Limbová 2, 837 52 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. S01450-2023-OP zo dňa 03.08.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Ministerstvo zdravotníctva SR č. S01450-2023-OP zo dňa 03. augusta

2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Oznámením č. TSK/2016/01406/zdrav.-1. zo dňa 03.02.2016 Trenčiansky samosprávny kraj (ďalej aj
len„orgánverejnejsprávyprvéhostupňa“)oznámilžalobcovizačatiesprávnehokonaniavoveciuloženia
pokuty, konkrétne vo veci nedostatkov vyplývajúcich z porušenia povinnosti poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti ustanovenej v § – 2 – 3S/45/2023

79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych
pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
zneníneskoršíchpredpisov(ďalejajlen„zákonoposkytovateľochzdravotnejstarostlivosti“alebo„zákon
č. 578/2004 Z.z.“). Žalobca sa k oznámeniu vyjadril v podaní zo dňa 19.02.2016, ktoré doplnil podaním
zo dňa 22.02.2016.
2. Rozhodnutím č. TSK/2016/01406/zdrav.-8 zo dňa 23.03.2016 orgán verejnej správy prvého stupňa
ako príslušný orgán podľa § 82 ods. 1 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a podľa

§ 46 až § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej aj len „Správny poriadok“) rozhodol tak, že žalobcovi uložil podľa § 82 ods. 1
písm. d) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti pokutu v sume 6 000,- eur, a to za
porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti uvedenej v § 79 ods. 1 písm. ah) zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorého je poskytovateľ povinný pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitný predpis o úhradách za poskytnutú zdravotnú starostlivosť,
ktorým je zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného

zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v
platnom znení (ďalej aj len „zákon o rozsahu zdravotnej starostlivosti“ alebo „zákon č. 577/2004
Z.z.“), pričom v zmysle § 44 ods. 1 tohto zákona poskytovateľ nesmie požadovať od poistenca
úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nadrozsah spoluúčasti pacienta podľa tohto zákona. Nezákonnosť postupu mala spočívať v tom, že
žalobca dňa 26.08.2015 ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti neoprávnene vybral na rádiologickom
pracovisku K dolnej stanici 18 v Trenčíne od pacientky A. B., trvale bytom C. XXX, XXX XX D. D.,

poplatok za „konzultáciu MMG“ v sume 5,- eur v rámci zdravotného výkonu: doplnkové mamografické
projekcie a ultrazvukové vyšetrenie obidvoch prsníkov, axíl a regionálnych lymfatických uzlín, pričom
na príjmovom doklade z registračnej pokladnice poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je uvedený účel
platby „konzultácia USG“ v sume 5,-eur a „administratívny výkon“, bližšie nešpecifikovaný, v sume 3,-
eur. Zdravotný výkon mamografia a sonografia prsníkov je výkon uvedený v Katalógu zdravotníckych

výkonovpodkódom5092a5302-Mamografiabilaterálnaštandardnámamografia-vdvochprojekciách,
každý prsník aj so zobrazením axíl a ultrazvukové vyšetrenie obidvoch prsníkov, axíl a regionálnych
lymfatických uzlín u pacientov, ktorí sú odoslaní na rádiologické pracovisko zmluvným lekárom -
špecialistom v zmysle odborného usmernenia Ministerstva zdravotníctva SR zo dňa 09.11.2005 pre
vykonávaniepreventívnychmamografickýchvyšetrení;uvedenýzdravotnývýkonjehradenýzverejného
zdravotného poistenia v súlade s nariadením Vlády SR č. 776/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

V zmysle § 3 ods. 2 zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti sú zdravotné výkony vedúce k zisteniu
choroby a zdravotné výkony poskytnuté pri liečbe choroby uvedenej v zozname prioritných chorôb, ktorý
je v prílohe č. 3 tohto zákona, plne hradené z verejného zdravotného poistenia, a preto – 3 – 3S/45/2023

poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nesmie podmieňovať poskytovanie zdravotnej starostlivosti nad

ustanovený rozsah spoluúčasti pacienta, ani akýmikoľvek inými plneniami nad tento rozsah.
3. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na to, že dňa 16.12.2015
mu bol doručený podnet zo dňa 14.12.2015, v ktorom pani A. B. požiadala o prešetrenie poplatku,
ktorý zaplatila dňa 26.08.2015 za mamografickú projekciu v celkovej sume 8,- eur, pričom doložila
výpis z účtu poistenca Všeobecnej zdravotnej poisťovne, krajskej pobočky Trenčín, z ktorého vyplýva,

že zdravotná starostlivosť bola uhradená v plnej výške a doplatok poistenca je 0,- eur. Ďalej orgán
verejnej správy prvého stupňa poukázal na vyjadrenie žalobcu zo dňa 29.12.2015, v ktorom uviedol,
že okrem mamografického a sonografického vyšetrenia boli pani B. poskytnuté 2 služby, ktoré nie sú
zdravotníckymi výkonmi, a to poradenstvo pri sonografii bez zdravotnej indikácie a administratívny výkon
na počkanie, na žiadosť pacienta. Orgán verejnej správy prvého stupňa zrekapituloval, že výzvou zo

dňa 14.01.2016 vyzval pani A. B. na doplnenie údajov v tom zmysle, či jej bola zo strany žalobcu podaná
informácia, že ide o dobrovoľný poplatok alebo bola úhrada za mamografické vyšetrenie automaticky
požadovaná, či bolo alebo nebolo poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou podmieňované, a tiež,
či jej bola zo strany žalobcu poskytnutá konzultácia (poradenstvo) a čoho konkrétne sa týkala. Listom
zo dňa 25.01.2016 A. B. oznámila, že zo strany žalobcu nebola podaná informácia, že sa jedná o

dobrovoľný poplatok a že úhrada za mamografické vyšetrenie bola požadovaná automaticky, pričom
to, že bol vyúčtovaný poplatok bez vysvetlenia, znamená, že zdravotná starostlivosť bola podmienená
úhradou a nebola poskytnutá žiadna konzultácia. Orgán verejnej správy prvého stupňa ešte poukázal
aj na list pani A. B. zo dňa 16.02.2014, ktorý bol adresovaný žalobcovi s tým, že v tomto liste
potvrdila svoj podpis na podaní zo dňa 14.12.2015 (podnet) ako aj na vyjadrení zo dňa 25.01.2016

(vyjadrenie na výzvu zo dňa 14.01.2016), pretože žalobca tvrdil, že na uvedených dvoch listoch sú
odlišné a nezhodné podpisy. Taktiež orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na list A. B. zo dňa
07.03.2016, ktorý bol zaslaný na vedomie, a v ktorom bolo uvedené, že v žiadosti zo dňa 14.12.2015
žiadala o vysvetlenie, prečo platila 8,- eur za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, uviedla, že tvrdenie o
zaplatení 3,- eur za vyhotovenie nálezu/popisu z vyšetrenia „na počkanie“ nie je pravdivé, lebo popis z

vyšetrenia na počkanie nežiadala, a taktiež poprela, že by jej bola poskytnutá zo strany ošetrujúceho
lekára konzultácia po vyšetrení. Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na vyjadrenie
žalobcu zo dňa 19.02.2016, v ktorom uviedol, že poskytuje okrem zdravotnej starostlivosti aj iné
služby, ktoré sú v predmete činnosti spoločnosti žalobcu a sú mimo rámec zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti s tým, že okrem poskytovania zdravotnej starostlivosti v odbore rádiológia, ktorá

je prevažujúcou činnosťou, je v predmete činnosti spoločnosti ďalších 22 činností (živností) a niektoré z
týchto „nezdravotníckych“ služieb žalobca poskytuje ako doplnkové služby aj pacientom. Podľa žalobcu
orgán verejnej správy prvého stupňa nebol oprávnený – 4 – 3S/45/2023

kontrolovať ani sankcionovať žalobcu a uviedol, že pani A. B. bola poskytnutá zdravotná starostlivosť

„lege artis“ a nikto ju nereklamoval.
4. Orgán verejnej správy prvého stupňa poukázal na to, že žalobcovi bolo udelené povolenie na
prevádzkovanie zariadenia spoločných vyšetrovacích a liečebných zložiek v špecializačnom odbore
rádiológiasmiestomprevádzkovaniaKdolnejstanici18,Trenčín,nazákladerozhodnutiaTrenčianskehosamosprávneho kraja č. TSK/2006/04721/zdrav.-2 zo dňa 29.11.2016. Orgán verejnej správy prvého
stupňa uzavrel, že žalobca prijal dňa 26.08.2015 ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na
rádiologickom pracovisku od A. B. poplatok v sume 8,- eur – „konzultácia MMR“ v sume 5,- eur

a „administratívny výkon“, bližšie nešpecifikovaný, poplatok v sume 3,- eur, v rámci zdravotného
výkonu: doplnkové mamografické projekcie a ultrazvukové vyšetrenie obidvoch prsníkov, axíl a
regionálnych lymfatických uzlín. Poukázal ďalej na to, že poplatok v sume 3,- eur bol vyúčtovaný za
vyhotovenie nálezu, resp. popisu z vyšetrenia „na počkanie“, čo však pani A. B. vyvrátila v liste zo dňa
07.03.2016. Ďalej uviedol, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal tvrdenia, že nikdy nepodmieňoval

anepodmieňujeposkytovaniezdravotnejstarostlivosti,svýnimkousamoplatcovbezpotrebyposkytnutia
neodkladnej zdravotnej starostlivosti, úhradou za čokoľvek, a ani to, že pacientka mala alebo mohla
mať pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti vedomosť, že prípadné neuhradenie poplatku nemalo
mať za následok neposkytnutie zdravotného výkonu, a taktiež nepreukázal, že poskytnutie zdravotnej
starostlivosti nebolo podmienené úhradou za „konzultáciu MMR“ a ani nevyvrátil tvrdenia, že nebola
poskytnutá žiadna konzultácia. Poplatok 5,- eur pacientka uhradila, o čom svedčí príjmový doklad a

pacientka v liste zo dňa 07.03.2016 poprela poskytnutie konzultácie. Podľa orgánu verejnej správy
prvého stupňa neobstojí argumentácia o tom, že žalobca poskytuje okrem zdravotnej starostlivosti aj
iné služby, ktoré sú v predmete jeho činnosti a sú mimo rámec zákona o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, pričom ich ako „nezdravotnícke“ služby poskytuje ako doplnkové služby pacientom.
Poukázal na to, že nebráni žalobcovi pri poskytovaní „nezdravotníckych“ služieb, ale pokiaľ ide o

poskytovanie „rád“, „konzultácií MMG“ a „poradenstva“, tak tieto výkony sú upravené aj v rámci
nariadenia Vlády SR č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov, v prílohe č. 1.
Zdravotnícki pracovníci by mali v prvom rade poskytovať poradenstvo vo svojom odbore, nakoľko na
túto činnosť získali teoretické vedomosti a praktické zručnosti či skúsenosti. Rozhodujúcim kritériom pre
úhradu „konzultácie MMG“ alebo „poradenstva“ je zdravotná indikácia, pričom ak je konzultácia alebo

poradenstvo zdravotne indikované, má ju uhrádzať zdravotná poisťovňa. Ak poskytnutie konzultácie
alebo poradenstva nie je zdravotne indikované, musí sa uskutočňovať na výslovnú žiadosť pacienta,
pričom pacient musí byť informovaný aj o sume, ktorú má za takýto úkon uhradiť a poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti nemôže takýmto výkonom podmieňovať poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Z písomného vyjadrenia A. B. zo dňa 25.01.2016 vyplýva, že zo strany žalobcu nebola podaná

informácia, že sa jedná o dobrovoľný poplatok, úhrada za mamografické vyšetrenie bola – 5 –
3S/45/2023

automaticky požadovaná a to, že bol vyúčtovaný poplatok bez vysvetlenia znamená, že zdravotná
starostlivosť bola podmienená úhradou, pričom zo strany poskytovateľa nebola poskytnutá žiadna

konzultácia. Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že „konzultácia“ ošetrujúceho
zdravotníckeho pracovníka s pacientom je nutná, pretože akémukoľvek lekárskemu úkonu musí
predchádzať zo strany zdravotníckeho pracovníka poučenie v zmysle § 6 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejajlen„zákonozdravotnejstarostlivosti“

alebo „zákon č. 576/2004 Z. z.“). Pacientka vyjadruje súhlas, že bola poučená o rádiologickom vyšetrení
a tiež má právo byť informovaná o možných následkoch a rizikách takéhoto vyšetrenia, pričom zdravotný
výkon zasahuje do osobnostných práv pacienta a môže byť vykonaný len za predpokladu, že s ním
pacient súhlasí. Orgán verejnej správy prvého stupňa ďalej poukázal na výpis z obchodného registra
žalobcu (Okresný súd v Trenčíne, vložka č.: 14263/R, oddiel: s.r.o.) s tým, že žalobca má v predmete

činnosti okrem „poskytovania zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore
rádiológia“ aj „činnosti podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov“. Tento predmet
činnosti je uvedený pod bodom 7001 „Zoznamu odporúčaných označených voľných živností a ich
bližšie vymedzenie“, ktoré vydalo ako aktualizované znenie v septembri 2015 Ministerstvo vnútra SR,
sekcia verejnej správy, odbor živnostenského podnikania. Táto položka zahŕňa aj „poradenskú činnosť

v oblasti zdravého životného štýlu a zdravej výživy“, avšak nepozná termín „konzultácia MMG“ alebo
len „konzultácia“, za čo mala pacientka zaplatiť 5,- eur. Podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa je
uvedený zdravotný výkon hradený z verejného zdravotného poistenia v súlade s nariadením Vlády SR
č. 776/2004 Z. z.
5. Orgán verejnej správy prvého stupňa mal preukázané porušenie povinnosti podľa § 79 ods. 1 písm.

ah) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti s tým, že žalobca dňa 26.08.2015 neoprávnene
vybral od A. B. na rádiologickom pracovisku K dolnej stanici 18 v Trenčíne poplatok v sume 5,- eur
za „konzultáciu MMG“ v rámci zdravotného výkonu „doplnkové mamografické projekcie a ultrazvukové
vyšetrenie obidvoch prsníkov, axíl a regionálnym lymfatických uzlín“. Ďalej poukázal na ust. § 82 ods.1 písm. d) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, v zmysle ktorého možno uložiť pokutu
až do výšky 16 596,- eur, pričom uviedol, že pokuta vo výške 6 000,- eur bola uložená v nižšej hranici
možného uloženia pokuty. Uviedol ďalej, že pri uložení pokuty prihliadal najmä na povahu porušenej

povinnosti, ako aj na rozsah a charakter protiprávneho konania žalobcu, a taktiež aj na to, že zo strany
žalobcu ide o opakované porušenie, ktoré už bolo riešené rozhodnutím č. TSK/2015/01733/zdrav.-4 zo
dňa 20.03.2015, ktorým bola uložená pokuta 500,- eur za neoprávnený výber poplatku za mamografické
vyšetrenie prsníkov, a ďalej rozhodnutím č. TSK/2015/06917/zdrav.-4 zo dňa 30.12.2015 bola uložená
pokuta 1 000,- eur. Žalobca ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podľa orgánu verejnej správy

prvého stupňa dlhodobo poskytuje zdravotnú starostlivosť a je znalý legislatívnych postupov, pričom ani
uloženie – 6 – 3S/45/2023

predchádzajúcich pokút ho neodradilo od pokračovania protiprávneho konania a nemá snahu uviesť
vzniknutú situáciu na pravú mieru. Výška uloženej pokuty je podľa orgánu verejnej správy primeraná
tak z hľadiska represívneho ako aj preventívneho. Ďalej ešte poukázal na to, že z verejne dostupných

informácií týkajúcich sa hospodárskeho výsledku žalobcu bolo zistené, že má od roku 2012 jeho zisk
stúpajúcu tendenciu a uložená pokuta nebude pre neho likvidačná.
6. Žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. S04237-2019-ONAPP zo dňa 03.01.2018
zmenil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa tak, že žalobcovi uložil pokutu vo výške 3
000,- eur podľa § 82 ods. 1 písm. d) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti za porušenie

povinností podľa § 79 ods. 1 písm. ah) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktorého sa
mal žalobca dopustiť tým, že dňa 26.08.2015 vo svojom zdravotníckom zariadení vybral od pacientky
A. B. poplatok v sume 8,- eur za zdravotný výkon - doplnkové mamografické projekcie a ultrazvukové
vyšetrenie oboch prsníkov, axíl a regionálnych lymfatických uzlín.
7. Žalobca sa podanou správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia

žalovaného, o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne ako súd správny rozsudkom sp. zn. 11S/73/2019
zo dňa 18.02.2020 tak, že správnu žalobu žalobcu zamietol.
8. Na základe kasačnej sťažnosti žalobcu Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/77/2020 zo
dňa 27.06.2022 zmenil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/73/2019 zo dňa 18.02.2020 tak,
že rozhodnutie žalovaného č. S04237-2019-ONAPP zo dňa 03.01.2018 zrušil a vec vrátil žalovanému

na ďalšie konanie.
9. Následne žalovaný rozhodol správnou žalobou napadnutým rozhodnutím č. S01450-2023-OP zo
dňa 03.08.2023 tak, že zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu č. TSK/2016/01406/zdrav.-8 zo dňa
23.03.2016 nasledovne:
„1. Účastníkovi konania sa ukladá pokuta vo výške 2500,- eur (slovom dvetisícpäťsto eur) podľa

ustanovenia § 81 ods. 1 písm. g) v spojení s ustanovením § 82 ods. 9 zákona o poskytovateľoch v
znení účinnom k 23.03.2016, t. j. ku dňu vydania rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja; za
porušeniepovinnostipodľaustanovenia§79ods.1písm.ah)zákonaoposkytovateľochvzneníúčinnom
k 26.08.2015, ktorého sa účastník konania dopustil tým, že dňa 26.08.2015 vo svojom zdravotníckom
zariadení s miestom prevádzkovania rádiologického pracoviska K dolnej stanici 18, 911 01 Trenčín,

požadoval a následne vybral od pacientky, p. A. B., trvale bytom C. XXX, XXX XX D. D. (ďalej len „p.
B. alebo „pacientka“) poplatok v sume 5,- Eur (slovom päť eur) za zdravotný výkon – „05 Konzultácia
MMG“ označený v „Cenníku služieb – 7 – 3S/45/2023

a výkonov pre pacientov zdravotne poistených, s úhradou od poistenca“ zo dňa 09.04.2015“ ako

„Konzultácia/poradenstvo pri mamografii, spr. bez zdravotnej indikácie.“
2. Účastníkovi konania sa ukladá pokuta vo výške 500,-eur (slovom päťsto eur) podľa ustanovenia §
81 ods. 1 písm. a) zákona o poskytovateľoch v znení účinnom k 23.03.2016 v spojení s § 82 ods.
1 písm. b) zákona o poskytovateľoch v znení účinnom k 23.03.2016, t.j. ku dňu vydania rozhodnutia
Trenčianskeho samosprávneho kraja; za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 79 ods. 1 písm.

o) zákona o poskytovateľoch v znení účinnom k 26.08.2015, ktorého sa účastník konania dopustil
tým, že dňa 26.08.2015 vo svojom zdravotníckom zariadení s miestom prevádzkovania rádiologického
pracoviskaKdolnejstanici18,91101Trenčín,vydalp.B.dokladovýškeúhradynasumu8,-eur(slovom
osem eur), z toho na sumu 3,- eur (slovom tri eur) za „08 Administratívny výkon“ označený v „Cenníku
služieb a výkonov pre pacientov zdravotne poistených, s úhradou od poistenca“ zo dňa 09.04.2015 ako

„Administratívny výkon na počkanie, na žiadosť pacienta“, pričom jej takýto výkon neposkytol.
Uloženú pokutu v celkovej výške 3 000,- eur (slovom tritisíc eur) je účastník konania povinný zaplatiť v
lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to na účet v Štátnej pokladnici,
č. E. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, variabilný symbol 201601406.“10. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukázal na odôvodnenie zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho
správneho súdu SR s tým, že vyhodnotil námietku nedostatku právomoci orgánu verejnej správy prvého
stupňa v danej veci konať a rozhodnúť ako nedôvodnú. Najvyšší správny súd SR uviedol, že pokiaľ je

žalobca poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v rozsahu svojej špecializácie t. j. v odbore rádiológia
na základe povolenia vydaného príslušným samosprávnym krajom (§ 11 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.
z.), dozor nad plnením povinností pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti (§ 79 zákona č. 578/2004 Z.
z.) patrí do právomoci samosprávneho kraja v rámci preneseného výkonu štátnej správy (§ 81 ods. 1
písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu spáchania skutku, t. j. 25.08.2015; v čase

vydaniaprvostupňovéhosprávnehorozhodnutiat.j.vzneníúčinnomod01.01.2016boladanáprávomoc
samosprávneho kraja vo veci konať podľa § 81 ods. 1 písm. g) v spojení s § 82 ods. 8 zákona č. 578/2004
Z. z.)
11. K poplatku 5,- eur za zdravotný výkon „Konzultácia MMG“ uvedený v „Cenníku služieb a výkonov
pre pacientov zdravotne poistených s úhradou od poistenca“ zo dňa 29.04.2015 ako „konzultácia/
poradenstvo pri mamografii, spr. bez zdravotnej indikácie“ žalovaný uviedol, že vychádzal z právneho

názoru vysloveného v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR, podľa ktorého je žalobca v prvom rade
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na základe príslušného povolenia v rozsahu svojej špecializácie
t.j. v odbore rádiológia, na ktorého potom primárne dopadajú účinky relevantných právnych predpisov,
najmä zákona č. 578/2004 Z. z., ktorý upravuje práva a povinnosti ako poskytovateľa – 8 – 3S/45/2023

zdravotnej starostlivosti, následne aj súvisiacich právnych predpisov – zákon č. 576/2004 Z. z. a
zákon č. 577/2004 Z. z. Žalovaný poukázal na to, že pojem zdravotná starostlivosť zákonodarca
definoval v § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. s tým, že základnou jednotkou poskytovania
zdravotnej starostlivosti je zdravotný výkon ako ucelená činnosť zdravotníckeho pracovníka (§ 5 ods.
2 uvedeného zákona). V tomto smere s odkazom na § 6 zákona č. 576/2004 Z. z. je ošetrujúci

zdravotnícky pracovník povinný informovať pacienta resp. jeho zástupcu o účele, povahe, následkoch a
rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách v
odmietnutí poskytnutia zdravotnej starostlivosti, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, pričom zdravotný
pracovník je povinný poučenie poskytnúť zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku s možnosťou a s
dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas a primerane rozumovej a vôľovej

vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť. Žalovaný taktiež poukázal na bod 1 nariadenia
č. 776/2004 Z. z., v zmysle ktorého radou sa rozumie poskytnutie informácií pacientovi alebo zákonnému
zástupcovi v súvislosti so zdravotným stavom. Konzultácia medzi zdravotníckym pracovníkom ako
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom o poskytovanej zdravotnej službe je zákonom
predpokladaná a súčasne podanie poučenia a poradenstva o poskytovanej zdravotnej službe je jednou

z ďalších povinností zdravotníckeho pracovníka. Najvyšší správny súd SR uviedol, že vyvstáva zásadná
otázka, kde sa nachádza základná deliaca čiara medzi poskytnutím (povinnej) konzultačnej činnosti
realizovanej z pozície poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a plynúcej mu z príslušných právnych
predpisov prijatých na úseku poskytovania zdravotnej starostlivosti a poskytnutím konzultačnej činnosti,
ktorá je vykonávaná v rámci podnikateľskej činnosti na základe živnostenského oprávnenia. Podľa

názoru Najvyššieho správneho súdu SR sa realizácia konzultačnej činnosti v širšom rozsahu, v rámci
podnikateľskej činnosti na základe príslušného živnostenského oprávnenia, mala/mohla realizovať až
po skončení riadne stanovených ordinačných hodín na žiadosť samotného pacienta resp. s jeho
súhlasom. Najvyšší správny súd uviedol, že poskytnutie poradenskej (konzultačnej) činnosti z pozície
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na jednej strane a poskytnutie poradenskej (konzultačnej)

činnosti v rámci výkonu podnikania na základe živnostenského oprávnenia na strane druhej má aj
svoje následky v prípade možného vyvodenia administratívno-právnej zodpovednosti, nakoľko ak dôjde
k porušeniu právnych predpisov na úseku poskytovania zdravotnej starostlivosti, konkrétne § 4 ods.
3 zákona č. 576/2004 Z. z., v takom prípade je daná právomoc úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťouakoorgánuzákonodarcompoverenéhonavýkondohľadunadzdravotnoustarostlivosťou

na prípadné uloženie sankcie. Pokiaľ by však poradenskou (konzultačnou) činnosťou uskutočnenou
v rámci výkonu podnikania na základe živnostenského oprávnenia bola spôsobená pacientovi ujma,
nebola by daná právomoc úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pretože k porušeniu
povinnosti by v tomto prípade nedošlo zo strany zodpovedného subjektu zo strany poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti. Žalovaný ďalej poukázal na názor najvyššieho správneho súdu v zrušujúcom

rozhodnutí, ktorý s poukazom – 9 – 3S/45/2023

na § 2 ods. 32 zákona č. 576/2004 Z. z. v znení účinnom od 01.11.2017 uviedol, že ordinačné
hodiny sú časový úsek, v ktorom poskytovateľ poskytuje ambulantnú starostlivosť okrem poskytovaniaambulantnej pohotovostnej služby a zubno-lekárskej pohotovostnej služby. Teda zákonodarca v právnej
úprave prejavil vôľu, že povinnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je poskytovať zdravotnú
starostlivosť počas ordinačných hodín potvrdených príslušným samosprávnym krajom ako v časovom

úseku, v ktorom sa poskytuje ambulantná starostlivosť v rozsahu svojej špecializácie na základe
povolenia. Ordinačné hodiny v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti sú určené
na poskytovanie ambulantnej starostlivosti, ktorá skutočnosť vylučuje, aby poskytovateľ ich využíval na
výkon iných činnosti ako tých, ktoré poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytuje v rozsahu svojej
špecializácie na základe povolenia.

12. Ďalej žalovaný poukázal vo vzťahu k výberu poplatku v sume 5,- eur na odôvodnenie rozhodnutia
prvostupňového orgánu s tým, že Trenčiansky samosprávny kraj za uvedené porušenie povinnosti pri
výbere poplatku 5,- eur uložil pokutu vo výške 6 000,- eur, pričom žalovaný pristúpil k zníženiu uloženej
pokuty, vzhľadom na výšku predchádzajúcich uložených pokút správnym orgánom a na primeranosť a
postupné zvyšovanie sankcií ukladaných za opakované porušenia povinnosti. V tejto súvislosti poukázal
žalovanýzanázorNajvyššiehosúduSRvyjadrenývjehorozhodovacejčinnosti,vzmyslektoréhopokuta

má byť pre podnikateľa natoľko citeľná, aby ho od podobného konania v budúcnosti odradila, avšak
nemôže byť pokutou likvidačnou.
13. Vo vzťahu k vybranému poplatku 3,- eur za zdravotný výkon „administratívny výkon“ uvedený v
cenníku ako „administratívny výkon na počkanie, na žiadosť pacienta“ žalovaný poukázal na nariadenie
Vlády SR č. 776/2004 Z. z., ktorým sa vydáva Katalóg zdravotných výkonov v znení neskorších

predpisov s tým, že z dotknutej časti nariadenia v časti T - rádiológia, ohodnotenie zdravotných výkonov
nevyplýva, že v cene výkonov by bola zahrnutá aj povinnosť následne vydať písomnú dokumentáciu s
popisom a diagnostickým záverom vyšetrenia. Uvedená časť zahŕňa zdravotné výkony plne uhrádzané
z verejného zdravotného poistenia, teda aj náklady na povinnú písomnú dokumentáciu s popisom
a diagnostickým záverom vyšetrenia a zápisy do pracovného denníka, avšak neodzrkadľuje časový

faktor vyhotovenia uvedenej písomnej dokumentácie t. j. lehotu, v rámci ktorej poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti poskytne príslušnú zdravotnú dokumentáciu. Pokiaľ teda žalobca vyúčtoval poplatok za
vyhotovenie písomnej dokumentácie „na počkanie“, nemožno tento postup automaticky vyhodnotiť ako
rozporný s príslušným nariadením v relevantnej časti, nakoľko povinnosť spočívajúca v následnom
vydaní písomnej dokumentácie z tohto nariadenia nevyplýva. Žalovaný opätovne poukázal na závery

rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR v tejto veci s tým, že vyhotovenie písomnej dokumentácie „na
počkanie“ nebolo zahrnuté v cene zdravotného výkonu, preto tento výkon mohol byť realizovaný len na
žiadosť pacienta v zmysle Cenníka, pričom však pani B. v podaní zo dňa 07.03.2016 – 10 – 3S/45/2023

uviedla, že popis z vyšetrenia nežiadala na počkanie, ale že po vyšetrení jej bolo povedané, že na

výsledok si má počkať a hneď jej bol výsledok odovzdaný aj napriek tomu, že ho súrne nepotrebovala
a prišla by si po neho aj za 2 dni. Na pokladničnom doklade z registračnej pokladnice je uvedený účel
platby „08 administratívny výkon“ definovaný v cenníku ako „administratívny výkon na počkanie, na
žiadosť pacienta“. Vzhľadom na to, že pacientka B. popis z vyšetrenia na počkanie nežiadala, predmetný
výkony jej nebol poskytnutý v zmysle cenníka, preto jej nemal byť ani vyúčtovaný. Podľa žalovaného

vyúčtovaním úkonu, ktorý žalobca pacientke neposkytol, porušil jednoznačne § 79 ods. 1 písm. o)
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení k 26.08.2015. Nie je podľa žalovaného
podstatné, či vyúčtovaný úkon bol alebo nebol zdravotným výkonom, ale podstatné bolo to, že tento
výkon nebol pani B. poskytnutý a napriek tomu jej bol vyúčtovaný vydaním dokladu o úhrade.
14. Žalovaný ďalej uviedol, že aj s ohľadom na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR

zmenil právnu kvalifikáciu skutku zisteného prvostupňovým orgánom verejnej správy tak, ako je to
uvedené vo výroku rozhodnutia. Ďalej uviedol, že celková výška pokuty v sume 3 000,- eur je primeraná
vo vzťahu k identifikovaným porušeniam zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, plní
represívny aj výchovný účel, nie je pokutou likvidačnou a nevybočuje z medzí ustanovených zákonom
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti.

Správna žaloba - žalobné body
15. Správnou žalobou, doručenou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ich zrušenia, a
zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
16. Žalobca v správnej žalobe argumentoval, že služby „administratívny výkon“ a „konzultácia MMG“

boli poskytnuté na základe živnostenského oprávnenia a nie ako súčasť zdravotnej starostlivosti. Ďalej
uviedol, že vykonávanie kontroly dodržiavania povinností pri poskytovaní služieb na základe vydaného
živnostenského oprávnenia, ktoré pre podnikateľov vyplývajú zo živnostenského zákona, spadá do
právomoci živnostenského úradu v sídle kraja, pričom orgánom riadiacim a kontrolujúcim výkonštátnej správy v živnostenskom podnikaní je Ministerstvo vnútra SR a nie Ministerstvo zdravotníctva
SR. Žalobca poukázal na to, že je oprávnený poskytovať zdravotnú starostlivosť v špecializačnom
odbore rádiológia na základe rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja č. T/2004/00580/

zdrav-5 zo dňa 29.07.2004, pričom je aj držiteľom osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OU-TN-
OZP1-2015/019619 -2 zo dňa 29.06.2015, na základe ktorého je oprávnený vykonávať aj „činnosť
podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov“. Žalobca poskytol pani B. – 11 – 3S/45/2023

dve služby, ktoré boli uvedené v Cenníku služieb, ktorý bol umiestnený na viditeľnom mieste pre

pacientov a išlo o služby nehradené z verejného zdravotného poistenia.
17. Uvedené služby boli poskytnuté v súvislosti s poskytnutím zdravotného výkonu - doplnkové
mamografické projekcie a ultrazvukové vyšetrenie obidvoch prsníkov, axíl a regionálnych lymfatických
uzlín, pričom obe služby boli pacientke poskytnuté v rámci výkonu podnikateľskej činnosti na základe
živnostenského oprávnenia. Žalobca poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým,
že poskytovanie týchto služieb spĺňa definičné znaky podnikania, nakoľko ide o služby, ktoré poskytuje

vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku, a to opakovane, vždy na
žiadosť pacienta ako doplnkové služby k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti. „Konzultácia MMG“
nie zdravotným výkonom plne hradeným z verejného zdravotného poistenia, nakoľko nejde o bežné
poučenie, resp. radu poskytovanú pacientovi pred každým lekárskym výkonom (§ 6 ods. 1 zákona o
zdravotnej starostlivosti). Pani B. bola pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti riadne poučená o účele,

povahe, následkoch a rizikách ultrazvukového vyšetrenia a za toto poučenie jej nebol účtovaný žiaden
poplatok. Pri službe „Konzultácia MMG“ ide o doplnkovú službu, ktorá spočíva v poskytnutí obsahovo
obšírnejšieho poradenstva pacientovi, je zameraná na zdravý životný štýl, výživu a pod., ktorá sa
poskytuje bez ohľadu na aktuálny zdravotný stav pacienta, teda ide o poradenstvo - nadštandardnú
doplnkovú službu v oblasti zdravotného štýlu, ktorá nie je súčasťou žiadneho zdravotného výkonu v

odbore rádiológia. Ide o obsahovo a rozsahovo iný výkon ako bežné poučenie pacienta pred každým
zdravotným výkonom a žalobca nepodmieňuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti poskytovaním
služby konzultácie, pričom túto službu poskytuje na báze dobrovoľnosti a dopytu pacientov a o jej
cene sú pacienti riadne verbálne aj písomne informovaní vyveseným Cenníkom na dostupnom mieste.
Predmetnádoplnkováslužbajeposkytovanábezzdravotnejindikácietak,akotopredpokladánariadenie

Vlády SR č. 776/2004 Z. z.
18. Pokiaľ ide o službu „adm. výkon“, tak ide o nadštandardnú službu nehradenú z verejného
zdravotného poistenia. Poskytovateľ zdravotných výkonov je povinný poskytnúť pacientovi písomnú
dokumentáciu - popis so záverom vyšetrenia, ale nie je tak povinný urobiť „na počkanie“. Lehota na
vyhotovenie písomnej dokumentácie je 48 hodín odo dňa poskytnutia zdravotného výkonu a takéto

vyhotovenie je hradené z verejného zdravotného poistenia, pričom v prípade komplikovaných diagnóz
sa táto lehota predlžuje. Vydávanie písomnej dokumentácie bezodkladne po vykonaní zdravotného
výkonu t. j. „na počkanie“ je nadštandardným úkonom a poskytuje sa na žiadosť pacienta, teda ide o
rozšíreniemožnostípacientovoslužby,ktoréniesúhradenézverejnéhozdravotnéhopoistenia.Žalobca
poskytuje popis so záverom vyšetrenia bezodkladne len na žiadosť pacienta alebo v prípade poskytnutia

neodkladnej zdravotnej starostlivosti. – 12 – 3S/45/2023

19. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 3 Správneho poriadku a na zásadu materiálnej pravdy,
ktorá vychádza z toho, že správny orgán musí spoľahlivo zistiť stav veci. V tejto súvislosti odkázal
na súvisiacu časť argumentácie v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/226/2010 s tým, že

tvrdenie pacientky, že uvedené služby jej neboli poskytnuté na báze dobrovoľnosti a dopytu možno
považovať len za „tvrdenia proti tvrdeniam“, ktoré nie sú ničím podložené. Taktiež nie je ničím podložený
záver, že „tým, že bol vyúčtovaný poplatok bez vysvetlenia, znamená to, že zdravotná starostlivosť je
podmienenáúhradou.“Rovnakojetoajstvrdením,žekonzultácianebolaposkytnutá.Podľažalobcuboli
opakovane ignorované dôkazy, ktoré predložil, a to napríklad listinné dôkazy, výpovede účastníka resp.

jeho štatutárneho zástupcu. Rozhodnutie prvostupňového orgánu vychádza výlučne z tvrdenia pani B.
a z toho, že žalobca nepreukázal opak, čo je v rozpore so zásadou materiálnej pravdy ako aj dôkazným
bremenom, ktoré v správnom konaní nie je na účastníkovi konania ale na správnom orgáne. Orgány
verejnej správy oboch stupňov nijako nezdôvodnili, prečo vychádzali výlučne z tvrdení pani B., pričom
zo žiadneho dôkazu podľa žalobcu nevyplynulo, že by poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalobca

podmieňoval súhlasom pacienta s poskytnutím nadštandardných služieb. Zo zákonom ustanovenej
kompetencie vyplýva Trenčianskemu samosprávnemu kraju oprávnenie posúdiť porušenie právnej
povinnosti účastníka konania a na základe správnej úvahy uložiť sankciu, avšak správna úvaha musíbyť odôvodnená. V rámci správnej úvahy sa ale orgány verejnej správy nevysporiadali so všetkými
predloženými dôkazmi a v odôvodnení rozhodnutia nijako neuviedli zdôvodnenie prečo ich neakceptujú.
20. Žalobca ešte poukázal na to, že pacientka sa na poskytnutie služieb nikdy u neho nesťažovala,

nereklamovala ich a nežiadala o vrátenie poplatkov, pričom sa neobrátila ihneď po poskytnutí služieb
na žalobcu ale až na Trenčiansky samosprávny kraj po 190 dňoch po vyšetrení a po poskytnutí
nadštandardných služieb. Žalobca zdôraznil, že vyberá od pacientov úhrady len za výkony poskytované
v rámci výkonu jeho podnikateľskej činnosti.
21. Žalobca ďalej poukázal na právnu úpravu zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a

zákona o zdravotnej starostlivosti s tým, že v § 2 ods. 32 zákona o zdravotnej starostlivosti je uvedené,
že počas ordinačných hodín môže poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytovať ambulantnú
starostlivosť, okrem ambulantnej pohotovostnej služby a zubno-lekárskej pohotovostnej služby, čo
žalobca aj dodržuje. Predmetné ustanovenie explicitne neprikazuje, že ambulantná starostlivosť je
výlučnou a jedinou povolenou činnosťou, ktorú môže poskytovateľ vykonávať v rámci schválených
ordinačných hodín, a teda podľa žalobcu právna úprava nijakým spôsobom nezakazuje poskytovateľovi

zdravotnej starostlivosti počas ordinačných hodín prevádzkovať aj iné činnosti, napr. podnikateľskú
činnosť podľa vydaného živnostenského oprávnenia, v rámci ktorej sa poskytujú „nezdravotnícke
služby“. Žalobca pri dodržiavaní stanoveného rozsahu zdravotnej starostlivosti počas ordinačných hodín
poskytuje paralelne ako podnikateľ aj služby súvisiace – 13 – 3S/45/2023

so zdravotnou starostlivosťou. Tieto služby poskytovanú zdravotnú starostlivosť nijako neobmedzujú
ale ju dopĺňajú a rozširujú a nie je možné hovoriť o rovnakých službách ako tých, ktoré žalobca
poskytuje ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti. Ide o nadštandardné služby založené na báze
dobrovoľnosti a je logické a hospodárne, aby obe činnosti žalobcu boli sústredené v jednom zariadení,
avšak len za predpokladu, že výkonom služieb súvisiacich so zdravotnou starostlivosťou žalobcom v

postavení podnikateľa sa nijako neobmedzí rozsah poskytovanej zdravotnej starostlivosti, čo sa nestalo,
pretože žalobca poskytuje rozsah zdravotných výkonov požadovaný zdravotnými poisťovňami tak, že
požadovaný rozsah prekračuje spravidla o 10 % až 20 %. Pokiaľ by mal tieto služby poskytovať v
inej prevádzke a v inom čase, bolo by to v neprospech pacientov, pretože by to bolo z časového
hľadiska pre pacientov nehospodárne. Poskytovanie týchto služieb po skončení ordinačných hodín by

bolo diskriminačné voči žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 13S/12/2018, v ktorom správny súd skonštatoval, že: „zákon vo všeobecnosti nevylučuje, aby
súčasne vykonával obe činnosti v rôznych prevádzkach ... správny súd poukazuje na to, že zákon
ustanovuje minimálny počet ordinačných hodín, a to práve preto, aby bola zabezpečená už vyššie
zmienená dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre pacientov ...“ Žalobca ďalej poukázal na čl. 35 ods. 1

a 2 Ústavy SR a na závery rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR s tým, že regulácia podnikania,
resp. slobodných povolaní je priamo predpokladaná Ústavou SR, nakoľko je v súlade s ústavou určiť
podmienky vstupu na trh, ak ustanovené podmienky nie sú očividne iracionálne alebo svojvoľné.
Obmedzujúci zásah do základných práv a slobôd musí rešpektovať princíp proporcionality, pričom
obmedzenie resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, a teda aj do základného práva

podnikaťauskutočňovaťinúzárobkovúčinnosťpodľačl.35ods.1ÚstavySR,jeústavneakceptovateľné
len vtedy, ak je to ustanovené zákonom, zodpovedá to niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu
a je to nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa. Výklad § 2 ods.
32 zákona o zdravotnej starostlivosti, teda že poskytovateľ v čase ordinačných hodín má poskytovať
výlučne zdravotnú starostlivosť, je v rozpore s akýmkoľvek princípom proporcionality. Legitímnym cieľom

jejednoznačneposkytnutiezdravotnejstarostlivostipacientovivrozsahuakostanovujezákonazároveň,
ak má pacient záujem, aj poskytnutie iných nadštandardných služieb, ktoré žalobca poskytuje ako
podnikateľ.
22. Žalobca ďalej namietal, že sa vytýkaného porušenia povinností nedopustil, preto mu pokuty boli
uložené neoprávnene. Ďalej poukázal na to, že v rámci správnej úvahy sa uskutočňuje aj ukladanie

pokút za správne delikty, pričom sa zohľadňuje spôsob spáchania správneho deliktu, jeho možné, reálne
následky, a zároveň musí plniť funkciu výchovnú a represívnu. V odôvodnení výšky pokuty neboli nijako
zohľadnené možné, reálne následky, ktoré v zásade spočívajú v tom, že žalobca vybral od pani B.
poplatok 8,- eur. Podľa názoru žalobcu pokuta je neprimerane vysoká. – 14 – 3S/45/2023

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
23. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na predchádzajúce rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne sp. zn. 11S/73/2019 zo dňa 18.02.2020 a na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu
SR sp. zn. 7Sžk/77/2020 zo dňa 27.06.2022. Uviedol, že pri vydaní správnou žalobou napadnutéhorozhodnutia bol viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR vysloveným v uvedenom
rozsudku. Žalovaný sa v súlade s uvedeným rozsudkom stotožnil so závermi uvedenými v rozhodnutí
prvostupňového orgánu, ktorý založil svoju príslušnosť na základe ustanovenia § 81 ods. 1 písm. g) v

spojenísustanovením§82ods.1zákonaoposkytovateľochzdravotnejstarostlivostivzneníúčinnomdo
31.12.2016.Včastineoprávnenéhovýberupoplatkuvsume3,-eurza„administratívnyvýkon“uvedenýv
cenníku ako „administratívny výkon na počkanie, na žiadosť pacienta“ žalovaný posúdil konanie žalobcu
v intenciách rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR tak, že podľa nariadenia vlády, v časti T –
rádiológia, ohodnotenie zdravotných výkonov, je zrejmé, že v cene výkonov je zahrnutá aj povinnosť

vydať písomnú dokumentáciu s popisom a diagnostickým záverom vyšetrenia, ale nie je tam zahrnuté
vyhotovenie písomnej dokumentácie „na počkanie“, preto tento výkon mohol byť realizovaný len na
žiadosť pacienta v zmysle Cenníka. Pacientka v podaní zo 07.03.2016 uviedla, že popis vyšetrenia
nežiadala na počkanie s tým, že jej po vyšetrení bolo povedané, že na výsledok si má počkať a hneď jej
bol výsledok odovzdaný napriek tomu, že ho súrne nepotreboval a prišla by si po neho aj za 2 dni. Na
pokladničnom doklade z registračnej pokladnice žalobcu zo dňa 26.08.2015 je uvedený účel platby „kód

08 administratívny výkon“ definovaný v Cenníku ako „administratívny výkon na počkanie, na žiadosť
pacienta“. Vzhľadom na to, že pacientka popis vyšetrenie na počkanie nežiadala, tak predmetný výkon
nebol poskytnutý v zmysle Cenníka a nemal jej byť ani vyúčtovaný. Vyúčtovaním úkonu, ktorý žalobca
pacientke neposkytol, porušil povinnosť uvedenú v § 79 ods. 1 písm. o) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení
účinnom k 26.08.2015.

24. Žalovaný považoval napadnuté rozhodnutie za zákonné a nesúhlasil s námietkami žalobcu s tým,
že rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, zo správneho posúdenia veci a
z právnych názorov vyslovených v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne, ktorými sa žalovaný riadil pri svojom rozhodovaní.
25. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe odkazoval na obsah podaného odvolania, ktoré pripojil ako dôkaz,

žalovaný namietal, že skutkové a právne dôvody žaloby musia byť uvedené priamo v správnej žalobe
a nestačí len odkaz na pripojený dôkaz.
26. Pokiaľ ide o námietku právomoci správnych orgánov v danej veci konať a rozhodovať, žalovaný
poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. – 15 – 3S/45/2023

7Sžk/77/2020 zo dňa 27.06.2022, v ktorom Najvyšší správny súd SR túto námietku žalobcu vyhodnotil
ako nedôvodnú.
27. Žalovaný ďalej k žalobným námietkam žalobcu poukázal na príslušné body svojho rozhodnutia s
tým, že Najvyšší správny súd SR vyhodnotil v uvedenom rozhodnutí ako nedôvodné tvrdenie žalobcu,
že krajský súd rozhodol protiprávne, v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Aj v tejto súvislosti poukázal

na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR s tým, že z tohto rozhodnutia vyplýva záver,
že ordinačné hodiny v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti sú určené na
poskytovanie ambulantnej starostlivosti, ktorá právna skutočnosť vylučuje, aby poskytovateľ ich využíval
na výkon iných činností. Konzultačná činnosť v širšom rozsahu v rámci podnikateľskej činnosti na
základepríslušnéhoživnostenskéhooprávneniasamohlarealizovaťažposkončeníriadnestanovených

ordinačných hodín.
28. Ďalej žalovaný poukázal na to, že určitý úkon resp. služba, ktorá bola poskytnutá skôr (na počkanie),
nemôže bez ďalšieho automaticky zakladať postavenie žalobcu ako podnikateľa. Je vylúčené, aby
žalobca, pokiaľ poskytne službu na počkanie, konal ako podnikateľ a pokiaľ poskytne službu v
štandardnom časovom horizonte už v rámci podnikateľskej činnosti nekonal, pričom samotná podstata

úkonu zostala zachovaná. Vyhotovenie písomnej dokumentácie „na počkanie“ nebolo zahrnuté v cene
zdravotného výkonu, preto tento úkon mohol byť realizovaný len na žiadosť pacienta v zmysle Cenníka
a keďže pacientka popis vyšetrenia na počkanie nežiadala, predmetný výkon jej nebol poskytnutý v
zmysle Cenníka, a preto jej nemal byť ani vyúčtovaný.
29. Žalovaný sa v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí zameral najmä na dôvody zrušenia jeho

predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré boli uvedené v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR, ku
ktorým patrili: 1. rozpor medzi záverom žalovaného, že v cene výkonov je zahrnuté nielen vyšetrenie ale
aj povinnosť následne vydať písomnú dokumentáciu, a nariadením vlády, ktorý je konštatovaný v odseku
63. rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR; 2. zmätočnosť a vnútorná diskrepancia rozhodnutia
žalovaného konštatovaná v odseku 64. rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR. Uvedené nedostatky

žalovaný v správnou žalobou napadnutom rozhodnutí odstránil. Z rozhodnutia vyplýva, že vyhotovenie
písomnej dokumentácie „na počkanie“ nebolo zahrnuté v cene zdravotného výkonu, preto takýto výkon
moholbyťrealizovanýlennažiadosťpacientavzmysleCenníka.Pacientkapopisvyšetrenienapočkanie
nežiadala, predmetný výkon preto nebol poskytnutý v zmysle Cenníka a nemal byť ani vyúčtovaný.Uvedený záver je v súlade s bodom 64. rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR, z ktorého vyplýva,
že ak by predmetný úkon (t. j. vydanie popisu na počkanie) nebol hradený z verejného zdravotného
poistenia a pacient by ho ani nežiadal, potom by sa síce jednalo o porušenie povinností zo strany

žalobcu, avšak inej ako podľa § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. – 16 – 3S/45/2023

30. Podľa žalovaného tak žalovaný ako aj orgán verejnej správy prvého stupňa pri vydávaní svojich
rozhodnutí postupovali v súlade so zákonom, prihliadli na všetky vykonané dôkazy a námietky žalobcu
a vysporiadali sa so všetkými skutočnosťami a dôkazmi, ktoré boli podstatné pre objasnenie skutkového

a právneho základu rozhodnutí. Žalovaný považoval uloženú pokutu za oprávnenú, primeranú a
odôvodnenú. Žalovaný žiadal, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP
zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania.
Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)
31. Žalobca v replike uviedol, že pokiaľ žalovaný odkazuje na predchádzajúce rozhodnutia súdov, z
týchto účelovo vyberá tie časti, ktoré sa mu hodia. Napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu ale

opätovne vykazuje prvky zmätočného rozhodnutia, nakoľko vytýkané nedostatky vôbec neodstránilo.
Žalovaný opätovne poukazuje na porušenie povinnosti uvedenej v § 79 ods. 1 písm. a) zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v spojení s § 44 ods. 1 zákona o rozsahu zdravotnej
starostlivosti, pričom takáto správna úvaha žalovaného bola rozsudkom Najvyššieho správneho súdu
SR posúdená ako zmätočná a spôsobujúca vnútornú diskrepanciu, nakoľko Najvyšší správny súd SR

uviedol: „Žalovaný čo do právneho posudzovania opodstatnenosti vyúčtovania poplatku v sume 3,-
eur vychádzal zo skutočností, ktoré sú však vzájomne nezlučiteľné. Jednoducho povedané, ak sa
žalobcovi vytkne, že pacientovi vyúčtoval poplatok za úkon, ktorý je podľa názoru žalovaného plne
hradený z verejného zdravotného poistenia, potom už nemožno argumentovať tým, že pacient tento
úkon nežiadal a aj napriek tomu mu bol zaúčtovaný. Tento argument by bol relevantný iba v prípade, ak

by poskytovateľom zdravotnej starostlivosti realizovaný úkon nebol hradený z verejného zdravotného
poistenia a pacient tento úkon ani nežiadal. Za takéhoto stavu by sa síce jednalo o porušenie povinnosti
zo strany žalobcu, ktoré nemožno spájať s porušením povinností plynúcej z § 44 ods. 1 zákona číslo
577/2004 Z. z.“
32. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný sa v rozhodnutí odvoláva na ustanovenie § 79 ods. 1 písm.

ah) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení účinnom k 26.08.2015, pričom „písm.
ah)“ bolo zavedené do zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zákonom č. 428/2015 Z. z.
zo dňa 15.12.2015, ktorý nadobudol účinnosť 01.01.2016. Žalovaný sa teda v rozhodnutí odvoláva
na ustanovenie, ktoré v čase údajného spáchania správneho deliktu neexistovalo, či je v rozpore so
zásadou nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, ktorou je správny orgán pri ukladaní trestu za

správny delikt viazaný. V teórii i praxi správneho trestania prevláda právny názor, podľa ktorého trestanie
za správny delikt musí podliehať rovnakému režimu ako postih za trestné činy. Vo všeobecnosti platí, že
trestnosťskutkuaajsprávnehodeliktusavždyposudzujepodľazákonaúčinnéhovčasejehospáchania.
Ak teda ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah) bolo do zákona o poskytovateľoch – 17 – 3S/45/2023

zdravotnej starostlivosti doplnené až po spáchaní skutku, za ktorý bola žalobcovi uložená pokuta, došlo
zo strany žalovaného k vydaniu rozhodnutia, ktoré možno označiť za nezákonné, čo je v rozpore aj s §
46 Správneho poriadku. Aplikáciou ustanovenia, ktoré v čase spáchania skutku neexistovalo, žalovaný
porušil žalobcove právo na spravodlivý proces. Žalobca ešte poukázal na ďalšiu skutočnosť, ktorá podľa
neho preukazuje zmätočnosť rozhodnutia a to, že žalovaný sa vo výroku napadnutého rozhodnutia

odvoláva na ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v
znení k 26.08.2015, pričom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa odvoláva na toto ustanovenie
v znení účinnom k 26.08.2018.
33. Pokiaľ bolo konštatované porušenie povinností podľa § 79 ods. 1 písm. o) zákona o poskytovateľoch
zdravotnej starostlivosti, tak žalobcovi nie je jasné, či ho žalovaný sankcionuje za nesplnenie povinnosti

vydať doklad podľa § 79 ods. 1 písm. o) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti alebo za
vydanie dokladu za výkon, ktorý neposkytol. Sankcionovať žalobcu za nesplnenie povinnosti vydať
doklad je podľa žalobcu nemysliteľné, nakoľko vydanie dokladu potvrdila aj pani B. aj samotný žalovaný
vo výroku napadnutého rozhodnutia. Podľa žalobcu neobstojí ani druhá alternatíva, a teda, že žalovaný
sankcionuje žalobcu za inkasovanie úhrady za výkon, ktorý neposkytol, nakoľko z vyjadrenia samotnej

pani B. vyplýva, že po vyšetrení jej bolo povedané, že si má počkať na výsledok a hneď jej ho dali.
Ak teda žalovaný tvrdí, že žalobca vydal pani B. doklad o úhrade za výkon, ktorý jej neposkytol, ide o
tvrdenie,ktorénemožnopovažovaťzapravdivé,atedažalobcuzatakýtoskutoknemožnosankcionovať.34. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že odstránil nedostatky, ktoré mu boli vytýkané
v predchádzajúcom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu SR, pretože podľa žalobcu rozhodnutie
naďalej vykazuje prvky zmätočnosti a opätovne žalovaný vychádza v rozhodnutí zo skutočnosti, ktoré

sú vzájomne nezlučiteľné, čo mu už raz bolo Najvyšším správnym súdom SR vytknuté. Podľa žalobcu
jedinou spornou časťou zostáva tá skutočnosť, či pani B. požiadala o vykonanie administratívneho
úkonu na počkanie alebo nie. Ak pani B. tvrdí, že tento výkon nežiadala a že by si na výsledok kľudne
počkala 2 dni, potom je podľa žalobcu otázne, prečo tento poplatok dobrovoľne uhradila, prečo ho ihneď
nereklamovala u žalobcu a reklamovala ho až po 109 dňoch od poskytnutia úkonu na Trenčianskom

samosprávnom kraji.
35. Žalobca zopakoval, že orgány verejnej správy vychádzali jedine z tvrdení, ktoré im poskytla pani
B. a nebrali do úvahy iné skutočnosti, najmä vyjadrenia zamestnancov žalobcu. Žalovaný vôbec nebral
do úvahy skutočnosť, že by pani B. o tento úkon žiadala, a teda podľa žalobcu žalovaný nedôsledne
preskúmal skutkový stav, čím došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Žalovaný si nesplnil svoju
zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 32 ods. 1 Správneho poriadku, čím došlo k vydaniu rozhodnutia,

ktoré – 18 – 3S/45/2023

nemožno považovať za zákonné a vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci tak
ako to vyžaduje § 46 Správneho poriadku.
Vyjadrenie žalovaného k vyjadreniu žalobcu (duplika)

36. Žalovaný v duplike uviedol, že predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Trenčíne bol Najvyšším
správnym súdom SR zmenený a nie zrušený ako tvrdí žalobca. Závery rozhodnutia žalovaného zo
dňa 03.01.2018 a rozsudku Krajského súdu v Trenčíne v časti, ktorá sa týkala výberu poplatku
5,- eur, právomoci Trenčianskeho samosprávneho kraja a žalovaného na vydanie rozhodnutia a
nepodnikateľského charakteru činnosti žalobcu, pritom zostávajú v platnosti. Najvyšší správny súd SR

to expresívne vyjadril bode 61. posledná veta odôvodnenia rozsudku . V čase vydania rozhodnutia
Trenčianskehosamosprávnehokrajazodňa23.03.2016,ktorébolozmenenénapadnutýmrozhodnutím,
bola daná právomoc Trenčianskeho samosprávneho kraja vo veci konať podľa § 82 ods. 1 písm. g) v
spojení s § 82 ods. 9 zákona č. 578/2004 Z. z., čo vyplýva z bodu 59. odôvodnenia rozsudku Najvyššieho
správneho súdu SR, v ktorom Najvyšší správny súd SR uviedol, že podľa § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č.

578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy o úhradách za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Najvyšší
správny súd SR vo svojom rozsudku teda vychádzal z právnej úpravy účinnej ku dňu rozhodovania
Trenčianskeho samosprávneho kraja, teda účinnej od 01.01.2016. V tejto súvislosti žalovaný poukázal

na ustanovenie § 82 ods. 1 písm. g), § 82 ods. 9, § 79 ods. 1 písm. ah) a § 81 ods. 1 písm. a)
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v príslušných zneniach. Všetky uvedené ustanovenia
sa týkajú právomocí samosprávneho kraja na vykonanie dozoru a uloženia pokuty, boli účinné ku
dňu vydania rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja, kedy Trenčiansky samosprávny kraj
uvedenou právomocou reálne disponoval. Žalovaný vydal rozhodnutie o uložení pokuty podľa § 81

ods. 1 písm. g) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (v čase spáchania skutku to bolo
ust. § 81 ods. 1 písm. a) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti) v spojení s § 82 ods. 9
zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (v čase spáchania skutku to bolo ust. § 82 ods. 1
písm. d) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti), v spojení s § 79 ods. 1 písm. ah) zákona
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (v čase spáchania skutku to bolo ust. § 79 ods. 1 písm. a)

zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti), v znení účinnom k 23.03.2016. Ustanovenie § 79
ods. 1 písm. ah) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, rovnako ako ustanovenie § 79 ods.
1 písm. a) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v čase spáchania skutku, odkazuje na § 44
zákona o rozsahu zdravotnej starostlivosti, ktoré žalobca v čase spáchania skutku porušil. Z uvedenej
právnej úpravy vyplýva, že porušenie povinnosti bolo správnym deliktom tak v čase spáchania skutku,

ako aj v čase vydania rozhodnutia. – 19 – 3S/45/2023

37. Rozhodnutie o uložení pokuty bolo vydané podľa zákona účinného v čase rozhodovania, avšak
pokuta bola uložená za porušenie povinnosti upravenej v zákone účinnom v čase spáchania skutku.
Podľa § 82 ods. 1 písm. d) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení účinnom v čase

spáchania skutku, aj podľa § 82 ods. 9 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení
účinnom v čase vydania rozhodnutia prvostupňového orgánu, bolo možné za porušenie povinnosti uložiť
pokutu až do výšky 16 596,- eur. S poukazom na uvedené výška pokuty za porušenie povinností bola
v čase spáchania skutku rovnaká ako v čase vydania rozhodnutia prvostupňového orgánu. Pokuta3 000,- eur bola podľa napadnutého rozhodnutia o polovicu nižšia ako pokuta 6 000,- eur uložená
prvostupňovým rozhodnutím, teda žalobcovi bol uložený miernejší trest, čo znamená, že rozhodnutie
zlepšilo právnu pozíciu žalobcu.

38. Pokiaľ žalobca namietal rozpor medzi textom, v ktorom sa uvádza ustanovenie § 79 ods. 1 písm.
ah) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti raz v znení účinnom k 26.08.2015 a raz v znení
účinnom k 26.08.2018, podľa žalovaného je zrejmé, že ide iba o chybu v písaní. Z právnej úpravy
citovanej v odôvodnení rozhodnutia vyplýva, že vo výroku napadnutého rozhodnutia malo byť správne
uvedené ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah) zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení

účinnom k 26.08.2018. Uvedenú chybu v písaní je možné odstrániť oznámením o oprave chyby v písaní
v písomnom vyhotovení rozhodnutia, vydaným podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku.
39. Žalovaný vo vzťahu k druhému skutku uviedol, že pani B. popis vyšetrenia na počkanie nežiadala,
nebol jej poskytnutý výkon uvedený v Cenníku, preto jej takýto výkon nemal byť ani vyúčtovaný. V
prípade,ževystaveniepopisuzMMGaUSGvyšetrenianapočkaniebolonadštandardnouspoplatnenou
službou (ako tvrdí žalobca), potom tento výkon mohol byť poskytnutý len na základe dobrovoľnej

žiadosti pacientky, čo sa nestalo. Nevyhnutným predpokladom na vydanie popisu na počkanie je žiadosť
pacienta, ktorá je definičným znakom výkonu. Uvedený definičný znak nebol v danom prípade splnený,
čo znamená, že výkon s kódom „08“ nebol pacientke poskytnutý a nemal byť ani vyúčtovaný dokladom
o výške úhrady.
40. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca v replike rozšíril správnu žalobu, teda rozšíril žalobné body po

lehote ustanovenej na podanie žaloby a preto žiadal, aby správny súd na tie námietky, ktoré žalobca
uviedol až v replike a na ktoré sa nevzťahujú výnimky zmysle § 195 Správneho súdneho poriadku (ďalej
aj len „SSP“) neprihliadal.
Postup správneho súdu podľa § 194 až § 196 Správneho súdneho poriadku – 20 – 3S/45/2023

41. Správna žaloba žalobcu je správnou žalobou vo veci správneho trestania podľa § 194 SSP, nakoľko
ide o vyvodenie zodpovednosti za správne delikty. Výzvou sp. zn. 3S/45/2023 zo dňa 02.07.2025
správny súd s poukazom na ustanovenia § 194, 195 a 196 SSP upovedomil účastníkov konania o tom,
že správna žaloba žalobcu je správnou žalobou vo veci správneho trestania a správny súd v rámci
prípravy na rozhodnutie zistil, že žalovaný kvalifikoval správny delikt, ktorého sa mal žalobca dopustiť

tým, že dňa 26.08.2015 vo svojom zdravotníckom zariadení s miestom prevádzkovania rádiologického
pracoviskách K dolnej stanici 18, 911 01 Trenčín požadoval a vybral poplatok 5,- eur za zdravotný výkon
– „05 konzultácia MMG“ ako porušenie povinnosti podľa § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004
Z. z. a uložil pokutu za správny delikt podľa § 81 ods. 1 písm. g) v spojení s § 82 ods. 9 uvedeného
zákona. Správny súd poukázal na ustanovenie § 195 písm. c) SSP, kedy správny súd nie je vo veciach

správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného konania
podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie. Správny súd uviedol, že
jednou zo základných zásad trestného konania je, že nikto nemôže byť stíhaný inak ako zo zákonných
dôvodov, pričom trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol
čin spáchaný; ak medzi spáchaním činu a rozhodnutím o ňom nadobudnú účinnosť viaceré zákony,

trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Správny
súd poukázal na to, že v zmysle uvedenej zásady mala byť voči žalobcovi vyvodzovaná zodpovednosť
za správny delikt podľa zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom k 26.08.2015, avšak uvedené znenie
zákona neobsahuje ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah) a ani v § 81 ods. 1 písm. g) tohto zákona v znení
k 26.08.2015 nie je obsiahnutý odkaz na ustanovenie § 79 od ods. 1 písm. ah); taktiež ani § 82 ods. 9

zákona č. 578/2004 Z. z. neobsahuje odkaz na ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah). Uvedené ustanovenia
sú pritom obsiahnuté ako právna kvalifikácia skutku v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného. Zároveň
správny súd poukázal na to, že podľa § 195 písm. d) a e) Správneho súdneho poriadku nie je viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré
je potrebné použiť na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, a ak ide o skúmanie, či uložený

druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. Správny súd
poukázal na to, že v rozhodnutí žalovaného nie sú sankcie vôbec odôvodnené z hľadiska kritérií podľa
§ 82 ods. 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení k 26.08.2015. Zároveň správny súd upozornil, že jednou
zo základných zásad ukladania trestov je absorpčná zásada, v zmysle ktorej ak orgán verejnej správy
vyvodzuje zodpovednosť za viacero správnych deliktov, uloží sa úhrnný trest podľa toho zákonného

ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na čin prísnejšie trestný, preto nemali byť uložené samostatne dve
sankcie. Správny súd identifikoval vyššie uvedené nedostatky nad rozsah a dôvody podanej správnej
žaloby, a preto vyzval žalobcu a žalovaného na vyjadrenie sa k uvedeným skutočnostiam v lehote 10
dní od doručenia tejto výzvy. Zároveň správny súd konštatoval, že pokiaľ ide o nedostatok v postupea rozhodnutí žalovaného v zmysle § 195 písm. c) SSP, tento nedostatok bol vytknutý aj žalobcom v
podanej replike a žalovaný sa k tomuto – 21 – 3S/45/2023

nedostatku vyjadril v podanej duplike, preto sa už vo vzťahu k nedostatku podľa § 195 písm. c) SSP
účastníci konania nemusia vyjadrovať. Správny súd poukázal na to, že v prípade správnej žaloby vo
veciach správneho trestania platí koncentračná zásada, avšak ak aj žalobca nedostatok podľa § 195
písm. c) SSP nevytkol v správnej žalobe ale až v podanej replike, ide o taký nedostatok postupu
žalovaného, kedy správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby a v zmysle § 195

SSP musí na takýto nedostatok prihliadať. Zároveň správny súd uviedol, že ak sa aj účastníci konania
v uvedenej lehote nevyjadria, správny súd bude v konaní pokračovať a rozhodne o podanej správnej
žalobe.
Vyjadrenie žalovaného k výzve súdu
42. Žalovaný uviedol, že pri aplikácii ustanovenia § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z. z. sa riadil
právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR vydaným v tejto veci. Ďalej

žalovaný uviedol, že ustanovenie § 81 ods. 1 písm. g) v spojení s § 82 ods. 9 zákona č. 578/2004 Z. z.
v znení účinnom do 31.12.2016 odkazujú na ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah) rovnako ako rozsudok
Najvyššieho správneho súdu SR v bode 45.
43. Ďalej žalovaný uviedol, že v § 2 Trestného zákona je upravená časová pôsobnosť Trestného zákona,
ale v tomto prípade nejde o prípad uvedený v § 195 písm. c) SSP, preto nie je vytýkaný nedostatok podľa

§ 195 písm. c) SSP daný (trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase,
keď bol čin spáchaný). Žalobca nebol podľa žalovaného ukrátený na svojich právach, bol potrestaný za
skutok, ktorý bol totožný ku dňu jeho spáchania ako aj ku dňu vydania rozhodnutia, pričom ani zákonom
ustanovená sadzba sa nezmenila.
44. Žalovaný sa nestotožnil s vytýkaným nedostatkom, že uložená sankcia nie je dostatočne

odôvodnená.Poukázalnaustanovenie§195písm.e)SSP,vzmyslektoréhopodľažalobcuuloženýdruh
sankcie a jej výška nevybočili zo správnej úvahy žalovaného. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na časť
odôvodnenia rozhodnutia týkajúcu sa odôvodnenia pokuty. Žalovaný ďalej poukázal na ustanovenie §
82 ods. 10 zákona č. 578/2004 Z. z. s tým, že toto ustanovenie obsahuje iba demonštratívny výpočet
skutočností posudzovaných pri ukladaní pokuty a nevylučuje, aby bolo prihliadané aj na iné skutočnosti.

Žalovaný vychádzal z posúdenia výšky pokuty uvedenej v bode 53. predchádzajúceho rozsudku
KrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.11S/73/2019zodňa18.02.2020akoajzodôvodneniaprvostupňového
rozhodnutia. Nejde o prvé porušenie zákonných povinností zo strany žalobcu, žalobca sa už v minulosti
dopustil obdobného konania a bola mu uložená 2-krát pokuta za neoprávnený výber poplatku od
pacienta. Preskúmavané rozhodnutie teda je už tretím rozhodnutím, ktorého predmetom je uloženie

sankcie za porušenie povinnosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, čo musí mať postrehnuteľné
vyjadrenie v postupnom zvyšovaní výmery – 22 – 3S/45/2023

sankcie, ak predchádzajúce postihy nemali dostatočný preventívny účinok. Aj po znížení pokuty na
výmeru 3 000,- eur je pokuta stále v takej výške, že je pre ekonomickú sféru žalobcu citeľná a spĺňa úlohu

výchovnú, represívnu a má aj potenciál odradiť žalobcu od ďalšieho protiprávneho konania. Uložená
pokuta bola dostatočným spôsobom odôvodnená.
45. K aplikácii absorpčnej zásady žalovaný uviedol, že žalobcovi bola uložená pokuta v celkovej výške
3 000,- eur, ktorú je možno uložiť za každý zo spáchaných skutkov samostatne. Za skutok uvedený v §
82 ods. 9 v spojení s § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania

prvostupňovéhorozhodnutiaresp.vustanovení82ods.1písm.d)vspojenís§79ods.1písm.a)zákona
č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom ku dňu spáchania skutku je možné uložiť pokutu až do výšky 16 596,-
eur. Za skutok uvedený v § 82 ods. 1 písm. b) v spojení s § 79 ods. 1 písm. o) zákona č. 578/2004 Z. z. v
znení účinnom ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia aj v znení účinnom ku dňu spáchania skutku
je možné uložiť pokutu až do výšky 3 319,- eur. Ak by žalovaný ukladal úhrnný trest, mohol by uložiť

pokutu až do výšky 16 596,- eur. V danom prípade žalovaný uložil pokutu v polovičnej výške pokuty
uloženej prvostupňovým orgánom t. j. 3 000,- eur ako to urobil v napadnutom rozhodnutí, a teda výška
uloženej pokuty by sa nezmenila a k ukráteniu na právach žalobcu podľa žalovaného nedošlo.
46. Žalovaný ďalej uviedol, že svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, správne zistil skutkový stav
a správne identifikoval aj porušenie právnych povinností žalobcom, pričom vychádzal z rozsudkov

KrajskéhosúduvTrenčíneaNajvyššiehosprávnehosúduSR,ktorébolivydanévtejtoveci.Rozhodnutie
žalovaného v tej istej veci je na súde už druhýkrát, pričom od spáchania skutku uplynulo 10 rokov
a pokuta vo výške 3 000,- eur bola uhradená, pre žalobcu nemala likvidačný charakter, keďže stále
vykonáva podnikateľskú činnosť. Zrušenie napadnutého rozhodnutia a jeho vrátenie žalovanému naďalšie konanie by neprivodilo vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre žalobcu. Preto aj s odkazom
na čl. 2 a čl. 4 ods. 2 Civilného sporového poriadku v spojení s § 5 ods. 1 SSP žalovaný žiadal, aby
správny súd správnu žalobu žalobcu zamietol.

Vyjadrenie žalobcu k výzve súdu
47. Žalobca uviedol, že zásada zákonnosti je kľúčovou a východiskovou zásadou trestného konania,
v zmysle ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý
ustanoví zákon. Analogicky možno túto zásadu vymedziť „ako konanie orgánov verejnej správy pri
vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti, ktoré je opodstatnené, len ak existuje dôvodné

podozrenie zo spáchania správneho deliktu, pričom musí byť dodržaný príslušný normatívne daný
postup“.Celékonaniejepotrebnéviesťvsúladesozákonom,pretoipostuppríslušnýchorgánov,ktorých
cieľom je, okrem iného, pravdivé skutkové zistenie, musí byť vždy v súlade so zákonom, pretože cieľ
neposväcuje – 23 – 3S/45/2023

prípadné nezákonné prostriedky a postupy. Žalovaný v tomto prípade kvalifikoval správny delikt tak, že

nebol skutok posudzovaný a trest nebol uložený podľa zákona účinného v čase spáchania skutku, teda
ku dňu 26.08.2015. Uložený trest je v rozpore s uvedenou zásadou a aj žalovaný v duplike uviedol, že
rozhodnutie o uložení pokuty bolo vydané podľa zákona účinného v čase rozhodovania, avšak pokuta
bola uložená za porušenie povinností upravených v zákone účinnom v čase spáchania skutku. Žalovaný
sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva na ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z. z.,

ktoré ale v čase spáchania deliktu neexistovalo, nakoľko toto ustanovenie bolo do zákona doplnené až
zákonomúčinnýmod01.01.2016.Aktedaustanovenie§79ods.1písm.ah)bolodozákonadoplnenéaž
po spáchaní skutku, za ktorý bola žalobcovi uložená pokuta, došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia
a takýto stav nie je možné akceptovať, lebo došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.
48. Žalobca ďalej poukázal na to, že súčasťou práva na spravodlivý proces je aj náležité odôvodnenie

rozhodnutia, a že v zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov platí, že ukladanie pokút za správne
delikty sa uskutočňuje v rámci dispozičnej právomoci správneho orgánu, pričom použitie správnej
úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania, a takéto rozhodnutie musí byť aj náležite
zdôvodnené. Odôvodnenie pokuty a jej výšky v napadnutom rozhodnutí úplne absentuje, nakoľko
rozhodnutie žalovaného odôvodňuje pokutu len stručným spôsobom. Správna úvaha žalovaného

nemôže byť v tomto štádiu konania braná do úvahy, nakoľko tieto postupy, argumenty a úvahy mali byť
odôvodnené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ako jeho podstatná náležitosť a nemožno teda
brať do úvahy správnu úvahu, ktorú žalovaný uviedol vo vyjadrení v priebehu súdneho konania.
49. Žalovaný nikde v napadnutom rozhodnutí neuvádza, že žalobca spáchal viacero deliktov a že by
sa s touto skutočnosťou vysporiadaval pri ukladaní trestu a pri stanovení výšky pokuty. Pokiaľ žalovaný

uvádza argumentáciu na výzvu súdu, tak podľa žalobcu je táto argumentácia neprípustná, pretože
žalovaný si mýli absorpčnú a kumulačnú zásadu. Ako to vyplýva z výroku napadnutého rozhodnutia,
tak žalovaný uplatnil kumulačnú zásadu, nakoľko za skutok 1 uložil pokutu vo výške 2 500,- eur a za
skutok 2 pokutu 500,- eur, pričom kumuláciou - sčítaním uložil pokutu v celkovej výške 3 000,- eur. Ak
mal ale žalovaný za to, že žalobca spáchal viacero správnych deliktov, mal uložiť úhrnný trest podľa

toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na čin prísnejšie trestný a nie samostatne uložiť dve
sankcie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 571/2015 zo dňa 12.04.2016.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právnych argumentov správnym súdom. – 24 – 3S/45/2023

50. Účastníci konania nežiadali na prejednanie veci nariadiť pojednávanie podľa § 107 ods. 1 písm. a)
SSP a ani správny súd nezistil dôvody pre nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 písm. b) až e)
SSP, preto rozhodnutie vo veci verejne vyhlásil dňa 30.07.2025 postupom podľa § 107 ods. 2 v spojení
s § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené na
úradnej tabuli súdu od 16.06.2025 do 31.07.2025.

51. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie
orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, nielen v rozsahu
azdôvodovsprávnejžaloby,aleajvrozsahuust.§195SSP.Podľa§194ods.1SSPsprávnymtrestaním
sa rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za
iné podobné protiprávne konanie. V prejednávanej veci bola voči žalobcovi ako voči právnickej osobe

vyvodená administratívno-právna zodpovednosť za správny delikt právnickej osoby. Ide nepochybne o
vec správneho trestania, a preto bolo úlohou správneho súdu preskúmať zákonnosť správnou žalobou
napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy aj nad rozsah a dôvody správnej žaloby v zmysle 195
SSP.52. Správny súd zistil dôvody pre zrušenie rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d)
SSP, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a podľa odseku 4 tohto ustanovenia vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie.

53. Podľa § 194 SSP; (1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.
(2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania
ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
54. Podľa § 195 SSP; Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi

žaloby, ak
a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo
opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo
premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné

protiprávne konanie,
c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na
správne trestanie, – 25 – 3S/45/2023

d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na

ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,
e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu
verejnej správy.
55. Podľa § 196 SSP; Ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195,
oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.

56. Správny súd sa v prvom rade vysporiada s časťou žalobných námietok prednesených v správnej
žalobe žalobcom. Pokiaľ žalobca namietal nedostatok právomoci na vyvodenie administratívnoprávnej
zodpovednosti, správny súd vo vzťahu k tejto žalobnej námietke odkazuje na závery rozhodnutia
Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/77/2020 zo dňa 27.06.2022, ktoré bolo vydané v tu
prejednávanej veci a v ktorom sa najvyšší správny súd vysporiadal s totožnou žalobnou námietkou

žalobcu. Správny súd poukazuje na bod. 59 uvedeného rozhodnutia, v ktorom najvyšší správny súd
uviedol : „Na úvod k namietanej právomoci správnych orgánov v danej veci konať a rozhodovať
najvyšší správny súd uvádza, že pokiaľ žalobca je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v rozsahu
svojej špecializácie, t.j. v odbore rádiológia na základe povolenia vydaným príslušným samosprávnym
krajom (§ 11 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z.), dozor nad plnením povinností pri poskytovaní zdravotnej

starostlivosti (§ 79 zákona č. 578/2004 Z.z.) patrí do právomoci tohto samosprávneho kraja v rámci
preneseného výkonu štátnej správy (§ 81 ods. 1 písm. a/ zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom ku
dňu spáchania skutku, t.j. 25. augusta 2015; v čase vydania prvostupňového správneho rozhodnutia, t.j.
v znení účinnom od 01. januára 2016 bola daná právomoc samosprávneho kraja vo veci konať podľa §
81 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 82 ods. 8 zákona č. 578/2004 Z.z.). Vzhľadom k uvedenému na konanie

a vydanie rozhodnutia vo veci dozoru a sankcionovania žalobcu bola daná právomoc Trenčianskeho
samosprávneho kraja ako prvostupňového správneho orgánu a Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky ako odvolacieho správneho orgánu (§ 92 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z.). Z uvedených
dôvodov námietka žalobcu o nedostatku právomoci žalovaného a samosprávneho kraja na konanie a
rozhodovanie v danej veci je nedôvodná.“ Je preto nepochybné, že orgány verejnej správy disponovali

právomocou na vyvodenie administratívnoprávnej zodpovednosti žalobcu (a to tak podľa právnej úpravy
platnej a účinnej v čase spáchania deliktu ako aj podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase vyvodenia
zodpovednosti za správny delikt).
57. Voči žalobcovi bola vyvodená administratívnoprávna zodpovednosť za dva skutky. Prvý skutok :
poskytnutie konzultácie pri absolvovanom MMG vyšetrení, ktorej obsah mal spočívať v poskytnutí takých

rádapoučení,ktorépresahovalirámecrádapoučení,ktorésúposkytovanézdravotníckympracovníkom
pacientovi ako súčasť úkonu poskytovanej – 26 – 3S/45/2023

zdravotnej starostlivosti, ktorý je hradený zo systému verejného zdravotného poistenia. Druhý skutok :
poskytnutie popisu z absolvovaného vyšetrenia/úkonu zdravotnej starostlivosti „na počkanie“, pričom

pokiaľ nejde o neodkladnú zdravotnú starostlivosť, tak vydanie popisu „na počkanie“ z absolvovaného
vyšetrenia hradeného zo systému verejného zdravotného poistenia je nadštandardnou službou,
poskytovanou na žiadosť pacienta a táto doplnková služba nie je hradená zo systému verejného
zdravotného poistenia.58. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že v prípade poskytnutia dvoch služieb „konzultácia
MMG“ a „adm.výkon“ išlo o služby poskytované nad rozsah verejného zdravotného poistenia, ktoré
poskytoval na základe živnostenského oprávnenia (ktorého je nesporne držiteľom), a to ako výkon

podnikateľskej činnosti (činnosť podnikateľských, organizačných a ekonomických poradcov), a namietal
aj nezákonným zásahom do jeho práva podnikať, aj vo vzťahu k tejto námietke správny súd odkazuje
na argumentáciu v odôvodnení rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/77/2020
zo dňa 27.06.2022 v tejto veci, ktorou najvyšší správny súd reagoval na totožnú námietku žalobcu,
konkrétne na body 60. a 61. tohto rozhodnutia : „60. V súvislosti s poplatkom v sume 5,00 eur

vybratým žalobcom za úkon „konzultácia/poradenstvo“ pri sonografii (mamografii), najvyšší správny
súd uvádza, že žalobca je v prvom rade poskytovateľ zdravotnej starostlivosti na základe príslušného
povolenia v rozsahu svojej špecializácie, t.j. v odbore rádiológia, na ktorého potom primárne dopadajú
účinky relevantných právnych predpisov, najmä však zákona č. 578/2004 Z.z., upravujúceho jeho práva
a povinnosti ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, a následne súvisiacich právnych predpisov,
ktorými sú zákon č. 576/2004 Z.z. a zákon č. 577/2004 Z.z. Pojem „zdravotná starostlivosť“ zákonodarca

definuje v právnej norme § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z.z. tak, že ak tento zákon neustanovuje inak,
zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci, vrátane
poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej
osoby, zvýšenia kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa
prevenciu, dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a

pôrodnú asistenciu. Prevenciou na účely tohto zákona sa rozumie výchova a vzdelávanie s cieľom
ochrany, zachovania alebo navrátenia zdravia osobe (§ 2 ods. 7 písm. a/ zákona č. 576/2004 Z.z.).
Základnou jednotkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je zdravotný výkon ako ucelená činnosť
zdravotníckeho pracovníka (§ 2 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z.z.). V tomto smere, najvyšší správny súd
aj s odkazom na vyššie citovaný § 6 zákona č. 576/2004 Z.z., podľa ktorého je ošetrujúci zdravotnícky

pracovník (bližšie pozri § 2 ods. 4 zákona č. 576/2004 Z.z.) povinný informovať pacienta, respektíve jeho
zástupcu o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach
voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti, pokiaľ tento
zákon neustanovuje inak, pričom zdravotný pracovník je povinný poučenie poskytnúť zrozumiteľne,
ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a s dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný

súhlas a primerane – 27 – 3S/45/2023

rozumovej a vôľovej vyspelosti a zdravotnému stavu osoby, ktorú má poučiť. Rovnako možno vychádzať
aj z vyššie citovaného bodu 1 Nariadenia č. 776/2004 Z.z., podľa ktorého sa pod radou rozumie
poskytnutie informácií pacientovi alebo zákonnému zástupcovi v súvislosti so zdravotným stavom.

Z právnej úpravy teda jednoznačne vyplýva, že konzultácia medzi zdravotníckym pracovníkom ako
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a pacientom o poskytovanej zdravotnej službe je zákonom
predpokladaná a súčasne, že podanie poučenia a poradenstvo o poskytovanej zdravotnej službe je
jednou z ďalších povinností zdravotníckeho pracovníka. Zároveň v tomto smere vyvstáva zásadná
otázka, kde sa nachádza základná deliaca čiara medzi poskytnutím (povinnej) konzultačnej činnosti

realizovanej z pozície poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a plynúcej mu z príslušných právnych
predpisov prijatých na úseku poskytovania zdravotnej starostlivosti a poskytnutím konzultačnej
činnosti (podľa žalobcu sa jedná o konzultáciu / poradenstvo v širšom zmysle) vykonávanej v rámci
podnikateľskej činnosti na základe živnostenského oprávnenia predovšetkým z pohľadu samotného
pacienta. Odhliadnuc od uvedeného, najvyšší správny súd zastáva názor, že realizácia konzultačnej

činnosti v širšom rozsahu, v rámci podnikateľskej činnosti na základe príslušného živnostenského
oprávnenia sa mala / mohla realizovať až po skončení riadne stanovených ordinačných hodín na
žiadosť samotného pacienta, respektíve s jeho súhlasom. Tiež na margo uvedeného najvyšší správny
súd dáva do pozornosti aj tú skutočnosť, že poskytnutie poradenskej (konzultačnej) činnosti z pozície
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na jednej strane a poskytnutie poradenskej (konzultačnej)

činnosti v rámci výkonu podnikania na základe živnostenského oprávnenia na strane druhej má aj svoje
následky v prípade možného vyvodenia administratívnej zodpovednosti, nakoľko ak dôjde k porušeniu
právnych predpisov na úseku poskytovania zdravotnej starostlivosti, konkrétne § 4 ods. 3 zákona
č. 576/2004 Z.z. (poskytovateľ zdravotnej starostlivosti neposkytne zdravotnú starostlivosť správne),
v takom prípade je daná právomoc úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou ako orgánu

zákonodarcom povereného na výkon dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou a prípadné uloženie
sankcie (§ 43 ods. 1 v spojení s § 50 ods. 2 zákona č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade
nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Pokiaľ by však poradenskou (konzultačnou) činnosťou uskutočnenou v rámci výkonu podnikania nazáklade živnostenského oprávnenia bola spôsobená ujma pacientovi, nebola by daná právomoc úradu
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo veci konať, keďže k porušeniu povinnosti by v takom
prípade nedošlo zo strany zodpovedného subjektu z pozície poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. 61.

Ako nedôvodné, vyhodnotil najvyšší správny súd aj tvrdenie žalobcu, ktorým namietal, že krajský súd
rozhodol protiprávne v rozpore s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý
môže konať to, čo zákon nezakazuje, pričom výkon podnikateľskej činnosti v rámci ordinačných hodín
niejevýslovnezakázanývžiadnomprávnompredpise.Vtomtosmerežalobcaďalejuvádzal,ženakoľko
§ 2 ods. 32 zákona č. 576/2004 Z.z. explicitne neprikazuje vykonávať v rámci ordinačných hodín výlučne

ambulantnú starostlivosť, okrem dvoch vylúčených služieb, je zrejmé, že zákonodarca nemal v – 28 –
3S/45/2023

úmysle vylúčiť z tohto časového úseku poskytovanie služieb súvisiacich so zdravotnou starostlivosťou,
práve naopak v zmysle jazykového a logického výkladu uvedenej právnej normy ponechal zákonodarca
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti priestor, aby v rámci ordinačných hodín výkonom svojej činnosti

mohli prehĺbiť kvalitu zdravotnej starostlivosti a zároveň ju doplniť v prospech pacientov. Najvyšší
správny súd uvádza, že podľa § 2 ods. 32 zákona č. 576/2004 Z.z. v znení účinnom od 01. novembra
2017, ordinačné hodiny sú časový úsek, v ktorom poskytovateľ poskytuje ambulantnú starostlivosť
okrem poskytovania ambulantnej pohotovostnej služby a zubno-lekárskej pohotovostnej služby.
Zákonodarca v právnej úprave prejavil vôľu, že povinnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,

spĺňajúceho zákonné podmienky ustanovené v § 4 zákona č. 578/2004 Z.z., je poskytovať zdravotnú
starostlivosť počas ordinačných hodín potvrdených príslušným samosprávnym krajom ako v časovom
úseku, v ktorom poskytuje ambulantnú starostlivosť v rozsahu svojej špecializácie na základe povolenia.
Ordinačné hodiny v zdravotníckom zariadení ambulantnej zdravotnej starostlivosti sú určené na
poskytovanie ambulantnej starostlivosti, ktorá právna skutočnosť vylučuje, aby poskytovateľ ich využíval

na výkon iných činností, ako tých, ktoré poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytuje v rozsahu
svojej špecializácie na základe povolenia. V tejto časti vyhodnotil najvyšší správny súd rozsudok
krajského súdu, a teda aj rozhodnutie žalovaného ako správne a vyhovujúce zákonným požiadavkám.“
Z uvedenej citovanej argumentácie plynie, že žalobca už v predchádzajúcom súdnom konaní pred
správnym súdom (Krajským súdom v Trenčíne) a v následnom kasačnom konaní, ktoré nasledovalo na

základe podanej kasačnej sťažnosti žalobcu, dostal odpovede na námietky, ktoré opakovane vzniesol
v správnej žalobe, ktorou inicioval toto súdne konanie. Zodpovedanie uvedených námietok správnym
súdom (Krajským súdom v Trenčíne) bolo odobrené Najvyšším správnym súdom SR ako kasačným
súdom a tieto otázky neboli dôvodom pre zmenu rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
11S/73/2019 zo dňa 18.02.2020 rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/77/2020 zo

dňa 27.06.2022, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie žalovaného č. S04237-2019-ONAPP zo dňa
03.01.2018 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Správny súd odkazuje na uvedené odôvodnenie,
v zmysle ktorého poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nie je oprávnený počas ordinačných hodín
poskytovaťslužbynazákladepodnikateľskéhooprávnenia,tedaposkytovaťkonzultácienadrozsahrady
a poučenia, ktoré vyžadujú príslušné právne predpisy upravujúce poskytovanie zdravotnej starostlivosti

pri jednotlivých úkonoch zdravotnej starostlivosti hradených zo systému verejného zdravotného
poistenia. Žalobcom poskytovaná konzultačná činnosť by mohla byť aj v zmysle citovaného rozhodnutia
Najvyššieho správneho súdu SR poskytovaná len mimo ordinačných hodín.
59. Pokiaľ ide o druhú poskytnutú službu – poskytnutie dokumentácie a popisu z absolvovaného
vyšetrenia „na počkanie“ možno uzavrieť, že ide o doplnkovú službu k úkonom zdravotnej starostlivosti,

ktorá nie je hradená z verejného zdravotného poistenia, ale poskytuje sa len v prípade, ak o to pacient
požiada alebo v prípade neodkladnej – 29 – 3S/45/2023

zdravotnej starostlivosti, teda taktiež nejde o služby poskytované na základe živnostenského
oprávnenia. Správny súd aj v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho

správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/77/2020 zo dňa 27.06.2022, konkrétne na bod 65. : „65. V závere
aj s ohľadom na námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že uskutočnený výkon - „Administratívny
výkon“ bol pacientke účtovaný za vydanie popisu mamografického a USG vyšetrenia na počkanie,
pričom táto služba nebola hradená z verejného zdravotného poistenia (podľa žalobcu lehota na
vyhotovenie písomnej dokumentácie je spravidla 48 hodín odo dňa poskytnutia zdravotného výkonu

a takéto vyhotovenie je plne hradené z verejného zdravotného poistenia) bola žalobcom poskytnutá
v rámci výkonu jeho podnikateľskej činnosti na základe živnostenského oprávnenia, najvyšší správny
súd uvádza, že len to, že určitý úkon, respektíve služba, je poskytnutá skôr (v tomto prípade na
počkanie), nemôže bez ďalšieho automaticky zakladať postavenie žalobcu ako podnikateľa, nakoľkopodnikateľskú činnosť definuje jej povaha, predmet podnikania, a nie rýchlosť poskytnutia tej-ktorej
služby, respektíve výkonu. Je teda vylúčené, aby žalobca, pokiaľ poskytne službu na počkanie, konal
ako podnikateľ a pokiaľ poskytne službu v štandardnom časovom horizonte (podľa žalobcu do 48 hodín)

už v rámci podnikateľskej činnosti nekonal, pričom samotná podstata úkonu zostala zachovaná - vydanie
popisu z vyšetrenia.“ Aj z uvedenej argumentácie vyplýva, že ani druhá poskytnutá služba nemohla
byť poskytovaná na základe živnostenského oprávnenia v rámci výkonu podnikania žalobcu (mimo
poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe verejného zdravotného poistenia) počas ordinačných
hodín.

60. V predchádzajúcej časti odôvodnenia tohto rozhodnutia správny súd popísal postup podľa § 196
Správneho súdneho poriadku, ktorý správny súd zvolil a v rámci ktorého oboznámil účastníkov konania
s tým, že identifikoval nedostatky v postupe a v preskúmavaných rozhodnutiach aj nad rozsah a dôvody
správnej žaloby.
61. Správny súd identifikoval nedostatok podľa § 195 písm. c) SSP, podľa ktorého správny súd nie je vo
veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného

konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie. V prejednávanej veci
správny súd identifikoval porušenie zásady zákonnosti trestného konania, v zmysle ktorej nikto nemôže
byť stíhaný inak ako zo zákonných dôvodov, pričom trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; ak medzi spáchaním činu a rozhodnutím o ňom
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý

je pre páchateľa priaznivejší. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného vo vyjadrení k výzve
súdu, v ktorej uvádzal, že pokiaľ ide o posudzovanie otázky trestnosti činu a ukladania trestu, ide o
časovú pôsobnosť Trestného zákona a nie o základnú zásadu trestného konania, ktorá je upravená v
§ 2 Trestného poriadku, teda podľa žalovaného nejde o prípad podľa ustanovenia § 195 písm. c) SSP.
Podľa správneho súdu zo základnej zásady zákonnosti trestného konania – nikto nemôže byť stíhaný

inak ako zo zákonných – 30 – 3S/45/2023

dôvodov,vyplývapožiadavkazohľadniťčasovýaspektpriposudzovaníprotiprávnostikonania,arovnako
je táto zásada podstatná pri ukladaní sankcie. Podstatou vyvodzovania zodpovednosti je, že konanie
bolo definované ako nedovolené v čase, keď sa ho páchateľ dopustil. Nutnosť zohľadnenia uvedenej

zásady potvrdzuje aj judikatúra súdov, v zmysle ktorej je potrebné prihliadnuť aj na takú právnu úpravu,
ktorá bola prijatá po spáchaní správneho deliktu a je v prospech páchateľa správneho deliktu (napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Asan/6/2019 zo dňa 27.10.2021). Pokiaľ by sa vylúčilo
aplikovanie zásady, v zmysle ktorej trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného
v čase, keď bol čin spáchaný, nemohla by sa v správnom súdnictve pri správnom trestní aplikovať ani

na ňu nadväzujúca časť tejto zásady, v zmysle ktorej ak medzi spáchaním činu a rozhodnutím o ňom
nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je
pre páchateľa priaznivejší. Elementárnym predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti, v tomto prípade
administratívnoprávnej, je, že určité konanie je považované za nedovolené v čase jeho spáchania.
62. Podľa § 79 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom k 26.08.2015 (čas spáchania

skutku); Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, pri poskytovaní zdravotnej
starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy. 45)
45) § 6 až 17 a § 26 až 41 a § 43 zákona č. 576/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov.
§ 44 zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného

zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení
zákona č. 53/2015 Z.z.
§ 119 a 120 zákona č. 362/2011 Z.z. v znení neskorších predpisov.
63. Podľa § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2016; Poskytovateľ,
ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je

povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať
osobitné predpisy o úhradách za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.55jap)
55jap) § 44 zákona č. 577/2004 Z.z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení
zákona č. 53/2015 Z.z.

64. Podľa § 79 ods. 1 písm. o) zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom k 26.08.2015 (čas spáchania
skutku); Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak,vydať osobe doklad o výške
úhrady, ktorú uhrádza osoba za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, doklad o výške úhrady za poskytnutéslužby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a doklad o výške úhrady za každý výkon, ktorý
nie je zdravotným výkonom ani službou súvisiacou s poskytovaním zdravotnej starostlivosti; dokladom
sa rozumie pri hotovostnej platbe pokladničný doklad, ak je poskytovateľ povinný takýto doklad vydať

podľa osobitného predpisu, 50a) alebo príjmový pokladničný doklad, ak poskytovateľ nie je povinný takto
prijatú platbu evidovať elektronickou registračnou pokladnicou alebo – 31 – 3S/45/2023

virtuálnou registračnou pokladnicou a pri bezhotovostnom prevode faktúra; ak ide o poskytovanie
cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, osobe vydať faktúru.

65. Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom k 26.08.2015 (čas spáchania skutku);
(1) Orgán príslušný na vydanie povolenia (§ 11) uloží držiteľovi povolenia vydaného podľa tohto zákona
pokutu za porušenie niektorej z povinností ustanovených
a) v § 79 ods. 1 písm. e), f), h), k), p), s), t), u), w), z), zc), ze) až zj), zq), zr) a zt), odseku 6, v § 79a
ods. 1 písm. a), b), d) a e) až do 663 eur,
b) v § 79 ods. 1 písm. i), j), o), q), r), v), y), zb), zl) až zp) a zs), ods. 2 písm. a) až c), ods. 4 písm. a)

a b), v § 79a ods. 1 písm. c) a § 79b až do 3 319 eur,
c) v § 79 ods. 1 písm. d) a l) až n) až do 9 958 eur,
d) v § 79 ods. 1 písm. a) až c) až do 16 596 eur.
66. Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2016; Orgán príslušný na
vydanie povolenia (§ 11) uloží držiteľovi povolenia vydaného podľa tohto zákona pokutu za porušenie

niektorej z povinností ustanovených
a) v § 79 ods. 1 písm. e), f), h), k), p), s), t), u), w), z), zc), ze) až zj), zq), zr) a zt), odseku 6, v § 79a
ods. 1 písm. a), b), d) a e) až do 663 eur,
b) v § 79 ods. 1 písm. i), j), o), q), r), v), y), zb), zl) až zp), zs), aa) až ae), ods. 2 písm. a) až c), ods. 4
písm. a) a b), v § 79a ods. 1 písm. c) a § 79b až do 3 319 eur,

c) v § 79 ods. 1 písm. d) a l) až n) až do 9 958 eur,
d) v § 79 ods. 1 písm. a) až c), zx), zz), af) a ag) až do 16 596 eur.
67. Podľa § 82 ods. 9 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2016; Samosprávny kraj uloží
poskytovateľovi za porušenie niektorej z povinností ustanovených v § 79 ods. 1 písm. g), za), zu) až
zw) pokutu až do 3319 eur a za porušenie povinnosti ustanovenej v § 79 ods. 1 písm. ah) pokutu až

do 16 596 eur.
68. Podľa § 92 zákona č. 578/2004 Z. z. Na konanie a rozhodovanie podľa tohto zákona sa vzťahujú
všeobecné predpisy o správnom konaní, 72) ak tento zákon neustanovuje inak.
72) Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov
69. Podľa § 46 Správneho poriadku; Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.
70. Podľa § 47 ods. 1 – 3 Správneho poriadku; Rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie
a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania
vyhovuje v plnom rozsahu. (2) Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho

predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie – 32 – 3S/45/2023

o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na
plnenie,správnyorgánurčípreňulehotu;lehotanesmiebyťkratšia,nežustanovujeosobitnýzákon.(3)V
odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými

úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,
na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich
vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
71. Správny súd za podstatné vo vzťahu k vyvodeniu zodpovednosti za prvý správny delikt, k právnej
kvalifikácii skutku ale aj vo vzťahu k uloženiu sankcie, za podstatný nedostatok rozhodnutia žalovaného

považuje to, že v čase spáchania skutku – k 26.08.2015 zákon č. 578/2004 Z. z. neobsahoval
ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah) a ani sankcia, ktorú bolo možné uložiť za tento správny delikt, nebola
obsiahnutá v § 82 ods. 9 tohto zákona. Prejednávaná vec je vecou správneho trestania a v tomto druhu
vecí prejednávaných správnymi súdmi je kladený osobitný dôraz na výrok rozhodnutia vyvodzujúceho
administratívnu zodpovednosť, konkrétne na jeho skutkové vymedzenie a právnu kvalifikáciu, aby sa

vylúčila možnosť opätovného potrestania za to isté konanie (ne bis in idem). Preto právna kvalifikácia
na základe zákonného ustanovenia, ktoré v čase skutku nebolo platné a účinné, nemôže z hľadiska
zákonnosti obstáť. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný poukazuje na ustanovenie § 79 ods. 1 písm. ah)
zákona č. 587/2004 Z. z. platné a účinné v čase rozhodovania orgánu verejnej správy prvého stupňa,čo je nesúlad s výrokom rozhodnutia, v ktorom uvádza toto ustanovenie v znení platnom a účinnom
v čase spáchania skutku (hoci v tomto znení v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti toto
ustanovenie ani nebolo). Pokiaľ žalovaný namietal, že ide len o chybu v písaní, ktorá by mohla byť

odstránená vydaním upovedomenia o oprave (§ 47 ods. 6 Správneho poriadku), nebolo preukázané,
že by takáto oprava bola vykonaná. Táto oprava by ale nebola ani podstatná, pretože správne mala
byť zodpovednosť vyvodená a sankcia uložená podľa predpisu účinného v čase spáchania skutku.
Podľa výroku rozhodnutia žalovaného bola vyvodená zodpovednosť a uložená sankcia podľa takého
ustanovenia zákona, ktoré v čase spáchania skutku nebolo platné a účinné. Je pravdou tvrdenie

žalovaného, že konanie žalobcu bolo postihnuteľné aj podľa právnej úpravy zákona č. 578/2004 Z. z.
účinnej v čase spáchania skutku, ako aj podľa právnej úpravy platnej a účinnej v čase rozhodovania
orgánu verejnej správy prvého stupňa, a bola stanovená aj rovnaká výška sankcie. Správny súd ale
identifikoval aj iné nedostatky rozhodnutia žalovaného, a preto v tu prejednávanej veci tento nedostatok
vyhodnotil ako podstatný.
72. Podľa § 195 písm. d) a e) SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom

a dôvodmi žaloby, ak ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné
použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania a ak ide o skúmanie, či uložený druh sankcie
a jej výška nevybočili z rozsahu – 33 – 3S/45/2023

správnej úvahy orgánu verejnej správy. Správny súd identifikoval nedostatok v rozhodnutí žalovaného,

keď bola vyvodzovaná zodpovednosť za dva správne delikty, ktorých sa mal žalobca dopustiť v ten istý
deň a žalovaný zmenil rozhodnutie prvostupňového orgánu tak, že uložil pokutu vo výške 2 500.- eur
za prvý delikt a vo výške 500,- eur za druhý delikt.
73. Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona; Ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných
činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z

nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci
úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich
sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou
hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.
74. K uplatňovaniu základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku a zásad ukladania

trestov podľa Trestného zákona v správnom trestaní sa vyjadril Najvyšší správny súd SR v rozhodnutí
sp. zn. 5 Asan 12/2020 z 25. mája 2022 (25/2022 ZNSS) : V našom právnom poriadku sa vyslovovanie
záveru o zodpovednosti za správne delikty riadi úpravou správneho práva. Z hľadiska hmotného práva
to predstavuje veľké množstvo právnych predpisov upravujúcich zodpovednosť fyzických a právnických
osôb na rôznych úsekoch štátnej správy, z procesného hľadiska je využívaný správny poriadok alebo

osobitné procesné predpisy správneho práva, resp. čiastkové úpravy niektorých procesných otázok v
právnych predpisoch na úsekoch jednotlivých oblastí štátnej správy. Pod vplyvom rozhodovacej praxe
Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý pri výklade pojmov trestné obvinenie/trestná vec
používa autonómny výklad, sa aj v rozhodovacej praxi slovenských súdov začali prijímať rozhodnutia
o tom, že pri trestaní za správne delikty sa musí uplatniť rovnaký štandard ako pri trestaní za trestné

činy. Potrebu aplikácie trestných zásad v správnom konaní a v správnom trestaní súdy odvodzujú z
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj z Odporúčania Výboru ministrov Rady
Európy č. R (91) členským štátom o správnych sankciách (ďalej len „Odporúčanie“). SSP ako právny
predpis správneho súdnictva neupravuje povinnosti správnych orgánov v správnom konaní a teda ani
nezavádza procesné pravidlá pre správne konanie, resp. pravidlá ukladania sankcií správnymi orgánmi.

Ust. § 195 SSP nešpecifikuje, ktoré trestnoprávne zásady je potrebné vziať v určitej oblasti správneho
trestania do úvahy. Naopak, používa formuláciu „ktoré je potrebné použiť...“, čo znamená, že treba v
každom jednotlivom prípade starostlivo skúmať, ktoré z trestnoprávnych zásad mali byť v konkrétnom
administratívnom konaní uplatnené. Takýto prístup zodpovedá prístupu ESĽP, ktorý napríklad na účely
aplikácie čl. 6 Dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie) v jednotlivých prípadoch vyhodnocuje,

či sa uplatní pojem „trestné obvinenie/trestná vec“ za pomoci tzv. Engelových kritérií. Tento prístup
umožňuje spravodlivo posúdiť a zohľadniť osobitosti veľkého množstva rôznych typov správnych
deliktov, ktoré sa odlišujú svojou závažnosťou a mierou spoločenskej škodlivosti. – 34 – 3S/45/2023

Použitie trestných zásad v správnom trestaní sleduje spravodlivé a primerané potrestanie páchateľa

deliktu tak, aby bol naplnený účel trestu - represia a prevencia (individuálna aj všeobecná). Dopĺňa
úpravu správneho práva tam, kde je to vzhľadom na tento cieľ nevyhnutné. Ani v doterajšej rozhodovacej
praxi súdov nezaznieva požiadavka na plošné uplatňovanie všetkých trestných zásad v správnom
trestaní. Potrebu individuálneho skúmania, či sa v danom správnom konaní uplatní konkrétna zásadatrestného konania, formuloval napríklad Ústavný súd SR v náleze I. ÚS 505/2015-55 zo dňa 13.1.2016
pre použitie zásady zákazu reformatio in peius v súťažnom práve. K použitiu absorpčnej zásady
konkrétne v daňovom práve sa vyjadril Najvyšší súd SR napríklad vo veci sp. zn. 2Sžf/44/2011 cit.:

„Najvyšší súd SR považuje za potrebné vzhľadom na dôvody odvolania žalovaného zdôrazniť, že
napriek tomu, že doterajšia judikatúra v oblasti administratívneho trestania sa nedotkla sankcionovania v
oblasti daňového práva, tak i v tejto oblasti súdneho prieskumu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí
daňových orgánov je povinnosťou správneho súdu skúmať, v prípade ak žalobca ako daňový subjekt
spáchal viacero správnych deliktov, či mu správca dane pri ukladaní pokuty za tieto delikty nemal v

zmysle absorpčnej zásady uplatňujúcej sa v trestnom práve uložiť iba jednu pokutu ako sankciu za
správny delikt najprísnejšie postihnuteľný, a to o to viac, ak túto skutočnosť žalobkyňa namietla.“ Vo veci
riešenej v citovanom rozhodnutí sa Najvyšší správny súd SR zaoberal aplikáciou absorbčnej zásady
za situácie, keď bola výška sankcie za správne delikty, ktorých sa páchateľ dopustil, stanovená pevnou
sumou, pričom žalobca/páchateľ namietal aj to, že išlo o pokračovací správny delikt. Z právnej vety
uvedeného judikovaného rozhodnutia vyplýva, že ustanovenie § 195 písm. c) a d) Správneho súdneho

poriadku nešpecifikuje, ktoré zásady trestného konania a ukladania trestov je potrebné vziať v určitej
oblasti správneho trestania do úvahy pri ukladaní sankcie. Naopak, z formulácie „ktoré je potrebné
použiť“ vyplýva, že treba v každom jednotlivom prípade skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v
konkrétnom administratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje.
75. V prejednávanej veci bola vyvodená administratívnoprávna zodpovednosť za dva správne delikty,

pri ktorých je stanovená odlišná výška sankcie, teda jeden zo správnych deliktov je prísnejšie trestný.
Správny súd nevzhliadol žiadne osobitné okolnosti, ktoré by práve v tu prejednávanej veci, pri
vyvodzovaní zodpovednosti za dva správne delikty, bránili aplikácii absorpčnej zásady tak, ako táto ako
jedna zo základných zásad ukladania trestov vyplýva z Trestného zákona a je nepochybne aplikovateľná
aj pre oblasť správneho trestania. Navyše je potrebné uviesť, že z tohto dôvodu nebolo možné

preskúmať ani zodpovedajúcu úvahu žalovaného vo vzťahu k uloženiu sankcie, keďže v odôvodnení
jeho rozhodnutia nie je obsiahnutá žiadna argumentácia o tom, že by bola ukladaná sankcia ako úhrnná
na základe absorpčnej zásady.
76. Žalovaný v závere svojho rozhodnutia uvádza, že výška pokuty v celkovej sume 3 000,- eur je
primeranou vo vzťahu k identifikovaným porušeniam zákona – 35 – 3S/45/2023

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, má represívny aj výchovný účel, nie je pokutou likvidačnou a
nevybočuje z medzí ustanovených zákonom o poskytovateľoch. Z tejto formulácie sa môže javiť akoby
bola ukladaná úhrnná pokuta vo výške 3 000,- eur spolu za oba správne delikty, avšak nezodpovedá
tomu výrok rozhodnutia (a ani predchádzajúce odôvodnenie rozhodnutia žalovaného), keď bola uložená

pokuta vo výške 2 500,-eur za prvý správny delikt (v bode 1. výroku rozhodnutia žalovaného) a potom
pokuta 500,-eur za druhý správny delikt (v bode 2. výroku rozhodnutia žalovaného).
77. Pre absenciu aplikácie absorbčnej zásady a pre absenciu nadväzujúcej správnej úvahy žalovaného
vo vzťahu k uloženiu úhrnného trestu, správny súd nemohol ani preskúmať, či pokuta nevybočila pri
určení jej výšky z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. Žalovaný navyše v odôvodnení

rozhodnutia v konkrétnostiach odôvodnil len pokutu vo výške 2 500,- eur. V prejednávanej veci, keďže
žalovaný zmenil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, nemožno prihliadať na odôvodnenie
sankcie v rozhodnutí orgánu verejnej správy prvého stupňa ako to naznačuje vo vyjadrení žalovaný.
Orgán verejnej správy prvého stupňa uložil pokutu podľa § 82 ods. 1 písm. d) zákona č. 578/2004 Z. z. za
porušenie povinnosti ustanovenej v § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z. z., pričom prvostupňový

orgán uviedol, že poskytovateľ je povinný pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné
predpisy o úhradách za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktorým je zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu
zdravotnej starostlivosti v platnom znení. Podľa § 44 ods. 1 citovaného zákona poskytovateľ nesmie
požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti nad rozsah spoluúčasti poistenca podľa tohto zákona. Nezákonnosť postupu účastníka

konania spočívala podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa v skutočnosti, že účastník konania dňa
26.08.2015 ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti neoprávnene vybral na rádiologickom pracovisku
K dolnej stanici 18 v Trenčíne od pacientky A. B., trvale bytom C. XXX, XXX XX D. D. poplatok za
„Konzultáciu MMG“ v sume 5 eur v rámci zdravotného výkonu: doplnkové mamografické projekcie a
ultrazvukové vyšetrenie oboch prsníkov, axíl a regionálnych lymfatických uzlín. Na príjmovom doklade

z registračnej pokladne poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zo dňa 26.08.2015 je uvedený účel
platby „konzultácia USG“ v sume 5 € a „administratívny úkon“, bližšie nešpecifikovaný, v sume 3 eur. Z
uvedeného je teda zrejmé, že orgán verejnej správy prvého stupňa kvalifikoval konanie žalobcu (ale len
konanie, ktoré je vymedzené ako prvý skutok v rozhodnutí žalovaného) podľa zákona č. 578/2004 Z. z.účinného v čase rozhodovania a sankcia bola uložená podľa § 82 ods. 1 písm. d) zákona č. 578/2004
Z. z., ktoré ale v znení účinnom v čase spáchania skutku neobsahovalo odkaz na § 79 ods. písm.
ah) (ani v neskoršom znení). Žalovaný následne kvalifikoval konanie žalobcu ako dva skutky a uložil

dve samostatné sankcie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pristúpil k zníženiu pokuty uloženej
prvostupňovým orgánom vo výške 6 000,- eur, a to vzhľadom na výšku predchádzajúcich uložených
pokút a na primeranosť a postupnosť zvyšovania sankcií – 36 – 3S/45/2023

ukladaných za opakované porušenie povinností. Ďalej poukázal na to, že podľa rozhodovacej činnosti

súdov má byť pokuta pre podnikateľa natoľko citeľná, aby ho od podobného konania v budúcnosti
odradila, avšak nemôže byť pokutu likvidačnou. Takéto odôvodnenie sankcie v rozhodnutí žalovaného,
aj v prípade že by nebol priestor pre aplikáciu absorbčnej zásady, by nebolo možné považovať za
dostačujúce.
78. Správny súd nespochybňuje, že v rámci vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti a
ukladania sankcií je potrebné prihliadnuť aj na doterajšie správanie sa subjektu, voči ktorému je

vyvodzovaná zodpovednosť za správny delikt, zároveň ale upozorňuje, že orgán verejnej správy
vyvodzujúci zodpovednosť za správny delikt nemôže úplne rezignovať na kritériá, ktoré sú, hoci aj
demonštratívne, vymedzené v príslušnom právnom predpise, v tomto prípade v ustanovení § 82 ods. 10
zákona č. 578/2004 Z.z. Je pravdou, že v tomto ustanovení sú kritériá, na ktoré je potrebné prihliadnuť
pri ukladaní pokuty, vymedzené demonštratívne, čo ale znamená, že minimálne tieto kritériá (pokiaľ

nie sú niektoré z nich povahou veci vylúčené) majú byť zohľadnené a uvedené konkrétne skutkové
okolnosti, ktoré im zodpovedajú. Z rozhodnutia žalovaného vôbec nie je zrejmé ako prihliadol na
závažnosť, čas trvania, následky a povahu zistených nedostatkov, čo sú základné kritéria vymedzené
pri ukladaní pokuty. Je potrebné uviesť, že aj žalobca v správnej žalobe vzniesol žalobnú námietku,
v ktorej poukazoval na to, že z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, ako boli zohľadnené možné

reálne následky jeho konania, čím v podstatne taktiež namietal neodôvodnenie výšky pokút vo vzťahu
k jednému zo zákonom vymedzených kritérií.
79. V tu prejednávanej veci žalovaný zmenil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa v časti
vymedzenia jednotlivých skutkov, ich právnej kvalifikácie, ako aj vo vzťahu k uloženej sankcii, preto je
nutné požadovať, aby rozhodnutie žalovaného tak vo výroku, ako aj v jeho odôvodnení bolo presné,

zrozumiteľné,logickéapreskúmateľné.Keďžežalovanýnezamietolodvolanieanepotvrdilprvostupňové
rozhodnutie, nemožno prihliadať na výrok a na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia.
80. Zároveň správny súd považuje za potrebné upozorniť na to, že neobstoja závery uvedené
v rozhodnutí orgánu verejnej správy prvého stupňa o tom, že žalobca nepreukázal, že nikdy
nepodmieňoval a nepodmieňuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti úhradou za „čokoľvek“, rovnako,

že nepreukázal, že pacientka mala alebo mohla mať pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti
vedomosť, že prípadné neuhradenie poplatku nemalo za následok neposkytnutie zdravotného výkonu,
taktiež že žalobca nepreukázal, že poskytnutie zdravotnej starostlivosti nebolo podmienené úhradou
za „konzultáciu MMR“ a že žalobca nevyvrátil tvrdenie pacientky, že jej nebola poskytnutá žiadna
konzultácia. V prípade vyvodzovania administratívnej zodpovednosti za správny delikt znáša dôkazné

bremeno orgán verejnej správy, ktorý je povinný spoľahlivo zistiť skutkový stav a preukázať, – 37 –
3S/45/2023

že osoba, ktorá je obvinená zo spáchania správneho deliktu, sa jeho spáchania dopustila. Osoba,
voči ktorej sa vyvodzuje zodpovednosť za správny delikt, je oprávnená sa brániť a predkladať dôkazy,

nemožno ale na ňu prenášať dôkazné bremeno, ktoré zaťažuje orgán verejnej správy vyvodzujúci
administratívno-právnu zodpovednosť. V tejto súvislosti je potrebné uznať za dôvodnú aj žalobnú
námietku žalobcu, v ktorej namietal, že žalovaný vychádzal z vyjadrení pacientky a dostatočným
spôsobom sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré predložil do konania žalobca. Správny súd nedospel k
záveru, že voči žalobcovi nemá byť vyvodená administratívno-právna zodpovednosť, ale identifikoval v

konaní žalovaného nedostatky týkajúce sa právnej kvalifikácie skutku podľa príslušnej právnej úpravy
(ako aj uloženia trestu podľa príslušnej právnej úpravy, keď navyše mala byť aplikovaná absorbčná
zásada), ďalej nedostatky v postupe ukladania sankcie, keď nebola aplikovaná absorpčná zásada a
nebola ani dostatočným spôsobom s prihliadnutím na zákonné kritéria odôvodnená konkrétna výška
uloženej sankcie (teda ani v prípade, že by bola vylúčená aplikácia absorbčnej zásady, by výška sankcie

nebola dostatočne odôvodnená).
81. Zároveň správny súd považuje za potrebné uviesť, že orgán verejnej správy nemôže nedostatky
svojho postupu a rozhodnutia nahrádzať vo vyjadrení k správnej žalobe, pretože by sa tým žalobcovi
odňala možnosť v lehote na podanie správnej žaloby predniesť voči argumentácii uvedenej v rozhodnutížalovaného žalobné námietky. Taktiež konanie pred správnym súdom nemôže odstraňovať nedostatky
administratívneho konania v takom rozsahu, aby správny súd nahrádzal činnosť orgánov verejnej správy
a prisvojoval si ich kompetenciu na vyvodzovanie administratívnoprávnej zodpovednosti. Správny súd

je oprávnený zasiahnuť do výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vydaného vo veci správneho
trestania len postupom podľa § 198 SSP pri sankčnej moderácii a nie je oprávnený „vstupovať“ do
rozhodnutia orgánu verejnej správy pri právnej kvalifikácii skutku alebo pri aplikácii zásad ukladania
trestov.
82. Na záver správny súd uvádza, že vo vzťahu k vyššie uvedeným nedostatkom, pre ktoré pristúpil k

zrušeniu rozhodnutia žalovaného, nebola Najvyšším správnym súdom SR v rozhodnutí vydanom v tejto
veci vyslovená argumentácia, ktorou by bol správny súd viazaný.
83. Správny súd si uvedomuje, že od spáchania skutku uplynula dlhšia doba, avšak zistené nedostatky
v postupe a v rozhodnutí žalovaného neboli nepodstatného charakteru, preto rozhodnutie žalovaného
zrušil. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu, pričom je
povinný opätovne sa vysporiadať s odvolacími námietkami žalobcu a s dôkazmi, ktoré predložil v konaní,

a taktiež rešpektovať závery tohto rozhodnutia ako aj rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp.
zn. 7Sžsk/77/2020 zo dňa 27.06.2022 vydaného v tejto veci. – 38 – 3S/45/2023

84. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP
priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100%. O výške trov konania

rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175
ods. 2 SSP.
85. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. c) SSP
v znení účinnom od 1. júla 2023).
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439
ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2
SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v
lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná
sťažnosť podaná v listinnej podobe musí byť podaná v potrebnom počte vyhotovení (§ 56 ods. 3 SSP).
Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP; (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania

podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP; (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak – 39 – 3S/45/2023

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.