Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, July 30, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/67/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100934
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Katarína Haviarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100934.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mgr. Kataríny

Haviarovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Petra Piroša a JUDr. Miroslavy Štefčekovej,
v právnej veci žalobcu: Profesionálna správcovská kancelária, k.s., so sídlom Námestie slobody 28,
Bratislava – mestská časť Staré Mesto 811 06, IČO: 46 333 908 ako správca konkurznej podstaty
úpadcu: ESIN construction, a. s., v konkurze, so sídlom Robotnícka 2779, Považská Bystrica 017 01,
IČO: 44 318 596, právne zast.: Lukáč & Co., s.r.o., so sídlom Železničná 89/10, 017 01 Považská
Bystrica, IČO: 54 343 224, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom
Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.

102670345/2024 zo dňa 13.09.2024, č. 102815840/2024 zo dňa 26.09.2024, č. 102603464/2023 zo dňa
19.10.2023 a č. 102603581/2023 zo dňa 19.10.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102670345/2024 zo dňa
13. septembra 2024, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101697104/2024 zo dňa 13. júna
2024 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102815840/2024 zo dňa

26. septembra 2024, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101765496/2024 zo dňa 20. júna
2024 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

III. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102603464/2023 zo
dňa 19. októbra 2023, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101224977/2023 zo dňa 05. mája
2023 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

IV. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102603581/2023 zo

dňa 19. októbra 2023, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 101224714/2023 zo dňa 05. mája
2023 z r u š u j e a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

V. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom
rozsahu, v sume, aká bude vyčíslená v uznesení o výške trov konania, vydanom po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica vykonal u daňového subjektu ESIN construction,
a. s. v konkurze, Robotnícka 2779, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 44 318 596, DIČ: XXXXXXXXXX,
IČ DPH: A. (ďalej len „úpadca“ alebo „daňový subjekt“ alebo „platiteľ“) daňovú kontrolu dane zpridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2016 - máj 2016. Daňová kontrola bola zameraná
na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o DPH“), o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100973628/2018 zo dňa 17.05.2018

(ďalej len „Protokol“). Protokol súčasne s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole
č. 100976909/2018 zo dňa 17.05.2018 boli daňovému subjektu doručené dňa 21.05.2018. Platiteľ sa k
zisteniam uvedeným v protokole z daňovej kontroly v správcom dane určenej lehote nevyjadril.

2. Správca dane následne v roku 2018 vydal prvé prvostupňové rozhodnutia, ktorými určil žalobcovi

rozdiel dane. Proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane podal žalobca odvolania, ktorým
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky ako odvolací orgán vyhovelo a vec vrátilo správcovi dane
na ďalšie konania a rozhodnutia. Následne správca dane vydal druhé prvostupňové rozhodnutia v
roku 2019, voči ktorým boli taktiež podané odvolania zo strany žalobcu, pričom Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky ako odvolací orgán podané odvolania zamietlo. Proti vydaným rozhodnutiam
žalovaného boli podané správne žaloby. Krajský súd v Trenčíne ako správny súd v roku 2021 vydal

rozsudky, ktorými správne žaloby zamietol ako nedôvodné. Na základe podaných kasačných sťažností
žalobcu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudky Krajského súdu v Trenčíne zmenil tak,
že rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky zrušil a vrátil mu veci na ďalšie konanie.
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky zrušilo druhé prvostupňové rozhodnutia a veci vrátil správcovi
dane na ďalšie konania a rozhodnutia. Následne bolo správcom dane opätovne v týchto veciach

rozhodované.

Prvostupňové rozhodnutia

3. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica ako správca dane dňa 13.06.2024 vydal

rozhodnutie č. 101697104/2024, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške
23 000,00 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie február 2016.

4. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica ako správca dane dňa 20.06.2024 vydal
rozhodnutie č. 101765496/2024, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške

10 000,00 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2016.

5. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica ako správca dane dňa 05.05.2023 vydal
rozhodnutie č. 101224977/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške
10 000,00 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2016.

6. Daňový úrad Trenčín, pobočka Považská Bystrica ako správca dane dňa 05.05.2023 vydal
rozhodnutie č. 101224714/2023, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške
24 000,00 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2016
(ďalej aj len „rozhodnutia správcu dane“ alebo „prvostupňové rozhodnutia“ alebo „tretie prvostupňové

rozhodnutia“) .

7. Vo vydaných tretích prvostupňových rozhodnutiach správca dane nepriznal žalobcovi právo na
odpočítanie DPH z predložených faktúr bez dátumu vystavenia, s dátumami dodania v mesiacoch
február 2016 – máj 2016 za dodanie služieb, ktorých predmetom bola propagácia obchodného mena/

loga platiteľa, a to v mesiaci február 2016 na základe Zmluvy o propagácii obchodného mena/
loga a reklame uzatvorenej dňa 15.01.2016 medzi dodávateľom K&L s.r.o. Klincová 37, Bratislava
(od 20.09.2016 Betliarska 12, Bratislava), IČO: 46 307 583 (dňom 20.12.2016 bola spoločnosť
zrušená v dôsledku zlúčenia) (ďalej len „K&L, s.r.o.“) a objednávateľom ESIN construction, a.s., k
preteku DOBŠINSKÁ ZIMA 2016 na produkčnom vozidle SUBARU IMPREZA GT, pilotované B. C. na

produkčnom vozidle MITSUBISHI LANCER EVO IX., pilotované D. E., F. G. a na internetovej stránke
H., vrátane fotodokumentácie DVD nosič XIV. DOBŠINSKÁ ZIMA 2016 06.02.2016; v mesiaci marec
2016 na základe Zmluvy o propagácii obchodného mena/loga a reklame uzatvorenej dňa 24.02.2016
medzi dodávateľom K&L s.r.o. a objednávateľom ESIN construction, a.s., na pretekoch MAAD RALLY
CESTICE 2016 zo dňa 13.03.2016 na produkčnom vozidle SUBARU IMPREZA GT pilotované B. C.,

a v súlade so Zmluvou o propagácii obchodného mena/loga a reklame uzatvorenej dňa 10.03.2016
na pretekoch RALLY ŽÍŽELICE 2016 zo dňa 26.03.2016 na produkčnom vozidle ŠKODA FABIA R5
pilotované D. E.; v mesiaci apríl 2016 na základe Zmluvy o propagácii obchodného mena/loga a reklame
uzatvorenej dňa 17.03.2016 medzi dodávateľom K&L s.r.o. a objednávateľom ESIN construction, a.s.na pretekoch RALLY EGER 2016 v termíne 01.-03.04.2016 na produkčnom vozidle ŠKODA FABIA R5
pilotované D. E., v súlade so Zmluvou zo dňa 15.04.2016 na pretekoch RALLY ŠUMAVA KLATOVY 2016
zo dňa 29.-30.04.2016 na produkčnom vozidle ŠKODA FABIA R5 pilotované I. A.; v mesiaci máj 2016

na základe Zmluvy o propagácii obchodného mena/loga a reklame uzatvorenej dňa 28.04.2016 medzi
dodávateľom K&L s.r.o. a objednávateľom ESIN construction, a.s. na pretekoch XXIV. RALLY VYŠKOV
2016 zo dňa 13.05.2016 a zo dňa 14.05.2016 na produkčnom vozidle ŠKODA FABIA R5 pilotované
D. E., v súlade so Zmluvou zo dňa 10.05.2016 zabezpečenie propagácie obchodného mena/loga
spoločnosti ESIN construction, a.s. na pretekoch MORIS CUP JAHODNÁ 2016 zo dňa 20.-21.05.2016 a

zo dňa 22.05.2016 na produkčnom vozidle ŠKODA FABIA R5 pilotované D. E.. Tieto služby mala dodať
spoločnosť K&L s.r.o..

8. Na základe skutkových zistení v daňovej kontrole a následných vyrubovacích konaniach, prijal
správca dane záver, že nebolo preukázané, kto predmetné služby skutočne v rámci obchodných
vzťahov realizoval, komu ako skutočnému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 2

zákona o DPH z deklarovaného dodania, uvedeného na sporných faktúrach, pričom nebolo preukázané,
že daň bola objektívne (nielen na daňovom doklade) uplatnená voči inému platiteľovi z dodaných
služieb v tuzemsku. Podľa záveru správcu dane nebolo jednoznačne preukázané, že subdodávateľské
spoločnosti RALLY Kraft s.r.o. a FZM, s.r.o. dodali predmetné služby dodávateľskej spoločnosti K&L,
s.r.o., ktorej teda nevznikla daňová povinnosť z dodania služieb - zabezpečenie propagácie obchodného

mena/loga daňového subjektu; dodávateľ iba prebral obsah faktúry iného subdodávateľa.

9. Správca dane tiež uviedol, že daňový subjekt nepreukázal priamy a bezprostredný súvis prijatej
služby - reklamy s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na výstupe alebo s jeho celkovou
hospodárskou činnosťou. Tým daňový subjekt nesplnil podmienku uvedenú v § 49 ods. 2 zákona o

DPH, že môže od dane, ktorú je povinný platiť, odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Nesplnenie hmotnoprávnej podmienky samo o sebe postačuje
pre neuznanie odpočítania dane daňovému subjektu.

10. Zároveň uviedol, že v daných prípadoch bolo správcom dane jednoznačne preukázané, že došlo

k daňovému podvodu a na ktorom stupni došlo k daňovému úniku. Správca dane však zároveň
konštatoval, že v posudzovaných prípadoch neboli daňovým subjektom preukázané hmotnoprávne
podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), preto nie je primárnym dôvodom na
zamietnutie odpočítania dane účasť daňového subjektu na daňovom podvode. Správca dane na základe

zistených objektívnych okolností preukázateľne spochybnil formálne doklady a dôkazy kontrolovaného
daňového subjektu, ktorými sa snažil naplniť zákonné predpoklady uvedené v § 49 ods. 2 zákona o DPH
v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Správca dane dospel k záveru, že preukázateľne
zistil, že obchodné transakcie s deklarovaným dodávateľom K&L, s. r. o. boli vytvorené len pre daňové
účely.

Druhostupňové rozhodnutia

11. Proti prvostupňovým rozhodnutiam podal žalobca odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný
rozhodnutiami č. 102670345/2024 zo dňa 13.09.2024, č. 102815840/2024 zo dňa 26.09.2024, č.

102603464/2023 zo dňa 19.10.2023 a č. 102603581/2023 zo dňa 19.10.2023 (ďalej aj len „napadnuté
rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutia správcu dane potvrdil.
Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach opísal priebeh administratívneho konania a vysporiadal s
námietkami platiteľa, uvedenými v odvolaniach. Poukázal na to, že zistil skutkový stav tak, ako je
uvedený aj v prvostupňových rozhodnutiach, pričom sa stotožnil so záverom správcu dane, že platiteľ

nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods.
2 zákona o DPH, keď nepreukázal, na aké svoje zdaniteľné obchody použil fakturované služby, teda
nepreukázal, či prijatá služba priamo a bezprostredne súvisí s jeho ďalšími zdaniteľnými obchodmi a či
sa investícia do prezentácie počas mediálnej kampane pretekov a počas pretekov mohla premietnuť do
všeobecnýchnákladov,t.j.žeplatiteľnepreukázalpriamyabezprostrednýsúvisprijatejslužby–reklamy

s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou
činnosťou, a teda nemohlo byť uznané právo platiteľa na odpočítanie dane z deklarovaných plnení.
Podľa žalovaného, platiteľ žiadnym spôsobom pochybnosti správcu dane nevyvrátil, ani neprodukoval
žiadne dôkazy, ktoré by mohli byť správcom dane vyhodnotené v jeho prospech. Platiteľ počas daňovejkontroly, ani v nasledujúcich vyrubovacích konaniach, neuniesol svoje dôkazné bremeno a riadne
nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, keď
platiteľ nepreukázal priamy a bezprostredný súvis prijatej služby - reklamy s jednou alebo viacerými

zdaniteľnými transakciami na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou.

Žaloby, žalobné body a argumentácia žalobcu

12. Žalobca v zákonom stanovenej lehote napadol rozhodnutia žalovaného správnymi žalobami, v

ktorých navrhol zrušiť rozhodnutia žalovaného a tiež rozhodnutia správcu dane a vrátiť veci na ďalšie
konanie.

13. Žalobca v žalobách opísal priebeh administratívneho konania a navrhol, aby správny súd preskúmal
napadnuté rozhodnutia žalovaného z dôvodov podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c), d), f) a g) zákona č.
162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), keďže žalobca

má za to, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy (ako
prvostupňovým, tak druhostupňovým), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
žalovaného; napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci;
skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym
spisom a nemá v ňom oporu; napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo

nedostatok dôvodov.

14. Žalobca namietal, že postupom prvostupňového orgánu a žalovaného mu bola odňatá možnosť
konať pred orgánom verejnej správy a bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Poukázal
na dôvody vyrubenia rozdielu dane vo všetkých troch vydaných rozhodnutiach správcu dane, pričom

prvé dve rozhodnutia správcu dane a prvé rozhodnutie žalovaného boli zrušené. Uviedol, že prvé,
druhé a tretie prvostupňové rozhodnutia voči sebe, čo do dôvodov vyrubenia rozdielu dane priamo
kolidujú. Poukázal na to, že v prvých prvostupňových rozhodnutiach správca dane konštatoval, že
nebola preukázaná reálnosť dodania služieb od dotknutého dodávateľa, v druhých prvostupňových
rozhodnutiach správca dane posudzované zdaniteľné plnenia kvalifikoval ako sponzorský odkaz a

nie reklamu, pričom vedomosť žalobcu o ostatných článkoch zisteného reťazca, o ich správaní sa
a ich úlohe v deklarovaných obchodných vzťahoch mala byť v danom prípade irelevantná, a v
tretích prvostupňových rozhodnutiach konštatoval, že neboli naplnené hmotnoprávne podmienky na
odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH bez väzby na účasť daňového subjektu na
podvodnom konaní.

15. Tiež namietal, že správca dane neumožnil žalobcovi vyjadriť sa v rámci daňovej kontroly ku
všetkým skutočnostiam, ktoré následne zobral za skutkový a právny základ svojho rozhodnutia. Žalobca
nemal vedomosť, že by správca dane počas daňovej kontroly spochybňoval skutočnosť, že predmetné
obstarané služby tvoria súčasť všeobecných nákladov žalobcu (ako daňového subjektu). Prvýkrát túto

skutočnosť správca dane namietal až po vrátení vecí v dôsledku zrušenia druhých prvostupňových
rozhodnutí,t.j.predvydanímprvostupňovýchrozhodnutí,ktorébolitretievporadí,keďprvýkrátvýslovne
žalobcovi uviedol, že spochybňuje a žalobcu vyzýva na preukázanie priameho a bezprostredného
súvisu prijatej služby s transakciami daňového subjektu a s jeho celkovou hospodárskou činnosťou.
Dovtedy správca dane na žiadnom stupni na preukázanie tejto skutočnosti žalobcu nevyzval a/ani túto

skutočnosť nespochybnil, a už vôbec túto skutočnosť výslovne správca dane nespochybnil a nepoprel
počas daňovej kontroly. Správca dane tretími prvostupňovými rozhodnutiami, ktoré žalovaný potvrdil
napadnutými rozhodnutiami, rozhodol o vyrubení rozdielu dane na základe skutočností, ktoré nemajú
oporu v daňovej kontrole vykonanom dokazovaní a žalobca nemal možnosť detailnejšie sa k nim v
rámci daňovej kontroly vyjadriť, pričom len na základe skutočností a právnych dôvodov prijatých v rámci

daňovej kontroly môže prvostupňový správca dane následne začať vyrubovacie konanie a daň vyrubiť.
Všetky dôkazy vykonávané správcom dane za účelom zistenia konkrétneho právneho dôvodu vyrubenia
DPH majú a musia byť realizované ešte počas daňovej kontroly, ktorá je ukončená doručením Protokolu,
pričom výsledky daňovej kontroly, zakladajúce konkrétne právne dôvody na vyrubenie rozdielu dane,
nemožno dopĺňať a meniť vo vyrubovacom konaní. Účelom vyrubovacieho konania nie je zisťovať nové

skutočnosti ohľadom posúdenia právnych dôvodov na verifikovanie splnenia/nesplnenia podmienok
na odpočítanie DPH zo strany správcu dane, ale vyrubenie konkrétnej sumy rozdielu dane, a to
vychádzajúc výlučne zo záverov prijatých v rámci daňovej kontroly na základe dôkazov vykonaných v
rámci daňovej kontroly, čo výslovne vyplýva aj z ust. § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku. Správcadane nie je oprávnený v rámci vyrubovacieho konania a/ani v rámci konania nasledujúceho po zrušení
prvostupňového rozhodnutia odvolacím orgánom FR SR alebo správnym súdom rozširovať alebo meniť
dôvody vyrubenia rozdielu dane aj o ďalšie skutočnosti a právne determinanty, ku ktorým sa v daňovom

konaní nevykonávalo dokazovanie. Rozsah dokazovania vykonávaného počas vyrubovacieho konania
je determinovaný a obmedzený výlučne návrhmi daňového subjektu, nie novými dôkazmi vykonávanými
správcom dane ex offo, čo výslovne vyplýva z dikcie ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku.

16. Ďalšou námietkou žalobcu bolo, že rozhodnutia žalovaného sú nekonzistentné a nedostatočné.

Žalovaný sa riadne nevysporiadal so všetkými zásadnými námietkami žalobcu, ktorý tento produkoval
v rámci odvolacích konaní, svoje správne úvahy náležite neodôvodnil, a preto sú rozhodnutia
žalovaného a im predchádzajúce prvostupňové rozhodnutia, zmätočné, nekonzistentné vo vzťahu k
pomenovaniu jednoznačného dôvodu vyrubenia rozdielu dane. Postup správcu dane, spočívajúci v
dodatočnej zmene dôvodov vyrubenia dane, keď závery prijaté v daňovej kontrole (vo vzťahu ku
ktorým bolo vykonávané aj dokazovanie) ohľadom nepreukázania reálnosti dodania služieb žalobcom

správca dane vo svojich prvostupňových rozhodnutiach viackrát diametrálne zmenil a vo vzťahu k
svojmu rozhodnutiu založil iné (od pôvodných diametrálne odlišné) dôvody vyrubenia rozdielu dane,
pričom pôvodne konštatované dôvody ustálené v daňovej kontrole svojvoľne de facto poprel, nie je
podľa žalobcu zákonný. Žalovaný sa s takýmto odvolacím dôvodom vôbec nevysporiadal a ani sa s
ním nezaoberal. Správca dane ani žalovaný sa žiadnym spôsobom nevysporiadali ani so žalobcom

predloženým dôkazom - Licenčnou zmluvou. Žalobca zdôraznil, že je oprávneným užívateľom ochrannej
známky "ESIN construction", čo samo o sebe osvedčuje, že predmetné posudzované služby tvoria
súčasťvšeobecnýchnákladovžalobcu(zdaniteľnejosoby),čímjejednoznačnepreukázanýsúvisprijatej
služby s celkovou hospodárskou činnosťou žalobcu (daňového subjektu).

17. Žalobca ďalej namietal aj nesprávne právne posúdenie veci v kontexte skutkového stavu, ktorý vzal
žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia v tom smere, že podľa názoru žalovaného a správcu
dane nebol preukázaný súvis prijatej služby s transakciami daňového subjektu a s jeho celkovou
hospodárskou činnosťou, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. Žalobca dôvodil,
že predmetné obstarané služby tvorili súčasť jeho všeobecných nákladov vyčlenených na reklamu,

marketing a PR aktivity, ktorá skutočnosť sama o sebe zakladá právo žalobcu na odpočítanie DPH z
predmetných plnení, a to aj v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Zdôraznil,
že samotné vyobrazenie ochrannej známky/loga žalobcu na pretekárskom vozidle zakladá zákonnú
definíciu reklamy v zmysle zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 147/2001 Z. z.“ alebo „zákon o reklame“). Poukázal

na Licenčnú zmluvu a dohodu o používaní ochrannej známky, na základe ktorej je žalobca oprávneným
užívateľom ochrannej známky "ESIN construction", čo samo o sebe osvedčuje prezentáciu tejto
ochrannej známky ako reklamy v intenciách zákona o reklame, teda vyobrazenie "ESIN construction"
na pretekárskych automobiloch a reklamných predmetoch nie je podľa neho len obchodným menom
a logom, ale aj ochrannou známkou, ku ktorej disponuje daňový subjekt užívacím právom, a teda

predmetné posudzované služby tvoria súčasť všeobecných nákladov žalobcu (zdaniteľnej osoby), čím je
jednoznačne preukázaný súvis prijatej služby s celkovou hospodárskou činnosťou žalobcu. Náklady za
obstarané služby boli nákladmi do reklamy (okrem iného ochrannej známky), pričom ochranná známka
je jednoznačne spojená s činnosťou žalobcu a tieto náklady sú teda súčasťou všeobecných nákladov
žalobcu, čím je osvedčené splnenie podmienok aj podľa § 49 ods. 2 Zákona o DPH. Konštatoval tiež, že

umiestnenie reklamy na pretekárske vozidlá bola len jedna z parciálnych častí poskytnutej služby, kedy
v rámci propagácie spoločnosti žalobcu jeho zmluvný partner K&L zabezpečil prezentáciu žalobcu aj
iným dohodnutým spôsobom v intenciách uzatvorených Zmlúv o reklame, čo bolo napokon zistené aj v
rámci daňovej kontroly (internetová stránka, reklamné predmety rozdávané na podujatiach, odvysielanie
reportáži v TV, reklama na depe (stánku) na každom súťažnom podujatí, prezentácia loga v printových

médiách a pod.), ktoré všetky činnosti a parciálne plnenia propagácie treba kumulatívne (v ich spojení)
vyhodnocovať s ohľadom na ich charakter ako reklamy. Poukázal aj na to, že otázka adekvátnosti/ceny
obstaraných plnení je pre účely vyhodnotenia nároku na priznanie DPH irelevantná, pričom tento záver
judikuje aj Súdny dvor Európskej únie.

Vyjadrenia žalovaného

18. Žalovaný vo svojich vyjadreniach k žalobe uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach
a prijatých záveroch uvedených v odôvodnení žalobou napadnutých rozhodnutí. V súvislosti spoukazovaním žalobcu na závery prijaté správcom dane a žalovaným v ich rozhodnutiach žalovaný
poukázal na účelovosť konania žalobcu. Podľa žalovaného, z rozhodnutí správcu dane, ako aj
zo žalobou napadnutých rozhodnutí, jednoznačne vyplýva, že správca dane, aj žalovaný založili

určenie rozdielu v sume nadmerného odpočtu na tom právnom dôvode, že žalobca nepreukázal
splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH,
keď nepreukázal priamy a bezprostredný súvis prijatej služby – reklamy s jednou alebo viacerými
zdaniteľnými transakciami na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Žalovaný tiež
v napadnutých rozhodnutiach prijal záver, že možno súhlasiť so záverom správcu dane, že platiteľ

nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane v zmysle ustanovenia § 49 ods.
2 zákona o DPH, keď nepreukázal, na aké svoje zdaniteľné obchody použil fakturované služby, teda
nepreukázal, či prijatá služba priamo a bezprostredne súvisí s jeho ďalšími zdaniteľnými obchodmi a či
sa investícia do prezentácie počas mediálnej kampane pretekov a počas pretekov mohla premietnuť do
všeobecnýchnákladov,t.j.žeplatiteľnepreukázalpriamyabezprostrednýsúvisprijatejslužby–reklamy
s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou

činnosťou.

19. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa rozdielnosti a „kolidovania“ záverov správcu dane v jednotlivých,
ním vydaných rozhodnutiach, žalovaný uviedol, že správca dane predmetné závery prijal na základe
vykonaného dokazovania, na základe žalobcom predkladaných dôkazov a vyjadrení nielen počas

daňovej kontroly, ale aj nasledujúcich vyrubovacích konaní, na základe právneho názoru žalovaného,
ako aj správneho súdu, ktorými je viazaný, pričom tieto vyhodnocoval jednotlivo a vo vzájomných
súvislostiach.

20. Poukázal na rozpornosť argumentácie žalobcu, keď tento na jednej strane namieta, že správca dane

mu neumožnil vyjadriť sa v rámci daňovej kontroly ku všetkým skutočnostiam, ktoré následne zobral
za skutkový a právny základ svojho rozhodnutia a na strane druhej namieta, že „vágne, všeobecné a
neurčité konštatovanie správcu dane produkované v daňovej kontrole o tom, že správca dane nemá
preukázané splnenie hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle §
49 ods. 2 zákona o DPH“.

21. K citácii žalobcu z rozhodnutia žalovaného uvedeného na strane 10 žalovaný uvádza, že žalovaným
vytýkaný nedostatok v postupe správcu dane citovaný žalobcom súvisel s rozdielnosťou správcom dane
zisteného obchodného reťazca uvedeného v Protokole a v následne vydanom rozhodnutí, avšak takýto
nedostatok v postupe správcu dane v uvedenom zdaňovacom období nebol žalovaným identifikovaný,

preto uvedené rozhodnutie žalovaného zo dňa 21.11.2018 nie je dôvodné aplikovať na danú vec.
Žalovaný tiež zotrval na tom, že žalobcovi nebola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
zisteným počas daňovej kontroly, a teda nebolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Konštatoval
tiež, že v žalobou napadnutých rozhodnutiach sa vysporiadal so zásadnými a pre veci rozhodujúcimi
námietkami žalobcu, uvedenými v odvolaniach proti rozhodnutiam správcu dane, čo jednoznačne

vyplýva aj z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí žalovaného.

22.Vsúvislostispoukazovanímžalobcunaskutočnosť,ženapretekárskychautomobilochareklamných
predmetoch logo platiteľa „ESIN construction“ je ochrannou známkou, žalovaný uviedol, že z dôkazov
predložených žalobcom nevyplýva, že by bola použitá a na predmetnom závodnom automobile

umiestnená ochranná známka v zmysle Licenčnej zmluvy a dohody o používaní ochrannej známky
zo dňa 29.01.2015, nakoľko ochranná známka v zmysle tejto zmluvy má grafické vyobrazenie v
znení „ESIN“. V zmysle bodu 6.4. môže žalobca, ako nadobúdateľ ochrannej známky, prispôsobiť,
zmeniť a/alebo doplniť ochrannú známku čo do slovného vyjadrenia, ako aj do obrazového vyjadrenia
pridaním doplnku „construction“ a/alebo „construction, a. s.“, avšak žalovaný mal za to, že napriek

výslovnému súhlasu majiteľa predmetnej ochrannej známky s jej prispôsobením, zmenením a/alebo
doplnením vyššie uvedeným spôsobom, zapísaným grafickým vyjadrením ochrannej známky v registri
ochranných známok ostáva grafické vyjadrenie „ESIN“, a teda použitie loga „ESIN construction“ tak, ako
bolo umiestnené na predmetnom závodnom automobile, nie je použitím a propagáciou registrovanej
ochrannej známky.

23. V súvislosti s ďalšími žalobnými námietkami žalovaný uviedol, že žalobca v priebehu celého
konania v súvislosti so splnením hmotnoprávnej podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie
dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH uvádzal, že „cenu predmetnej reklamy zahrnul do cenyuskutočňovaných zdaniteľných obchodov na výstupe, o čom svedčí aj dosiahnutý obrat a množstvo
realizovaných zákaziek“. Žalobca však napriek svojmu tvrdeniu nepredložil správcovi dane žiadne
dôkazy preukazujúce toto tvrdenie. Ďalej len uviedol, že o uvedenej skutočnosti (zahrnutie ceny reklamy

do ceny fakturácie pre odberateľov) „svedčí aj dosiahnutý obrat a množstvo realizovaných zákaziek“.
Žalobca v tejto
súvislostiuviedol,ževroku2015dosiaholobratvovýške20000000,00Eur,čojevšakpodľažalovaného
irelevantné vo vzťahu k preverovanému zdaňovaciemu obdobiu január 2016. Žalobca tiež svoje tvrdenie
o súvislosti medzi zahrnutím ceny reklamy do „ceny uskutočňovaných zdaniteľných obchodov na

výstupe“ a množstve realizovaných zákaziek nepreukázal žiadnymi dôkazmi. Žalobca podľa žalovaného
nepreukázal (nepredložil dôkazy), že tento typ investovania do reklamy mu prinášal pozitívny prospech,
či už vo forme všeobecnej propagácie jeho obchodného mena (značky) pozitívnym spôsobom, ako aj vo
formeindividuálnychkontraktov,ktorémutentotypreklamynapomoholzískať,atedaneuniesoldôkazné
bremeno preukázať oprávnenosť uplatnenia práva na odpočítanie dane zo sporných dodávateľských
faktúr v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH.

24. Žalovaný tiež poukázal na to, že v priebehu celého daňového konania žalobca nepreukázal
ani existenciu akýchkoľvek reklamných predmetov/letákov, ktoré mali byť rozdávané na jednotlivých
športových podujatiach. Obaja bývalí konatelia žalobcovho dodávateľa (spoločnosť K&L, s.r.o.) síce
formálne potvrdili „rozdávanie reklamných predmetov na závodoch“, avšak správcovi dane nepredložili

žiadne doklady ani dôkazy preukazujúce ich tvrdenia.

25. Žalovaný mal za to, že tak on, ako aj správca dane, postupovali v zmysle procesno-právneho
predpisu (daňový poriadok), ako aj hmotnoprávneho predpisu (zákon o DPH), v súlade s Ústavou
SR, vnútroštátnou a európskou judikatúrou a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ žalobami

napadnutých rozhodnutí, má oporu a vychádza zo súvisiacich administratívnych spisov a vykonaného
dokazovania. Navrhol žaloby zamietnuť ako nedôvodné.

Repliky žalobcu na vyjadrenia žalovaného

26. Žalobca v replikách k vyjadreniam žalovaného k žalobám uviedol, že medzi dôvodmi vyrubenia
rozdielu dane tak, ako ich ustanovili jednotliví správcovia dane, je zjavná nekonzistentnosť a
rozporuplnosť, ktorá navyše zakladá nepreskúmateľnosť a zmätočnosť konečného rozhodnutia
žalovaného. Rozsah dokazovania vykonávaného počas vyrubovacieho konania je determinovaný a
obmedzený výlučne návrhmi daňového subjektu, nie novými dôkazmi vykonávanými správcom dane

ex offo, čo výslovne vyplýva z dikcie ust. § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Správca dane nemôže vo
vyrubovacom konaní vyrubiť rozdiel DPH na iných - nanovo spochybňovaných skutočnostiach, pokiaľ
skutočnosti neboli zo strany správcu dane spochybnené, preverované a nemajú oporu v dokazovaní
vykonanom v rámci daňovej kontroly. Tiež uviedol, že je absolútne neodôvodnený a nesprávny názor
žalovaného, že použitie označenia „ESIN construction“ nie je použitím a propagáciou ochrannej známky.

Tento názor nie je ničím vysvetlený, nezodpovedá zmluvnej úprave Licenčnej zmluvy a dohody o
použití ochrannej známky zo dňa 29.01.2015, ani hmotnoprávnym normatívom upravujúcim licenčné
práva. Eminentnou súčasťou žalobcovi udelenej licencie bolo totiž aj právo na prispôsobenie, zmenu a
doplnenie registrovanej ochrannej známky, a následne jej zverejnenie v zmenenej forme. Vo vzťahu k
ostatnýmtvrdenýmskutočnostiamžalovaného,žalobcavcelomrozsahuodkázalnaobsahsvojejžaloby.

Dupliky žalovaného

27. Žalovaný k replikám žalobcu uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na skutočnostiach a prijatých
záveroch, uvedených v odôvodnení žalobami napadnutých rozhodnutí, ako aj na svojom stanovisku

a vyjadreniach, uvedených vo vyjadreniach k žalobám. Zotrval na tom, že tak on, ako aj správca
dane, postupovali v zmysle tak procesno-právneho predpisu (daňový poriadok), ako aj hmotnoprávneho
predpisu (zákon o DPH), v súlade s Ústavou SR, vnútroštátnou a európskou judikatúrou, a preto žiadal
podané žaloby zamietnuť ako nedôvodné.

Posúdenie opodstatnenosti žalôb - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

28. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2Sf/67/2024-80 zo dňa 11.06.2025 spojil na spoločné
konanie veci, ktoré začali na Správnom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 2Sf/67/2024, sp. zn.2Sf/69/2024, sp. zn. 2Sf/55/2023 a sp. zn. 2Sf/54/2023, s tým, že veci budú ďalej vedené v spoločnom
konaní pod spoločnou spisovou značkou 2Sf/67/2024, a to s poukazom na § 65 ods. 1 SSP.

29. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania, nakoľko nezistil žiaden z
dôvodov uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 SSP, pre ktorý by bolo potrebné v predmetnej veci
pojednávanie nariadiť. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd zverejnil postupom v zmysle
§ 137 ods. 4 SSP dňa 10.07.2025. Rozsudok bol vyhlásený vyvesením jeho skráteného písomného
vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 30.07.2025 podľa § 137 ods. 3 SSP.

30. Správny súd preskúmal správnymi žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia
správcu dane, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnych
žalôb (§ 134 ods. 1 a 2 SSP), pričom dospel k záveru, že správne žaloby žalobcu sú dôvodné, preto
rozhodnutia žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v dôsledku zisteného nesprávneho
právneho posúdenia veci, ako aj rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa podľa § 191 ods.

3 písm. a) SSP a vrátil vec na ďalšie konanie orgánu verejnej správy prvého stupňa podľa § 191 ods.
4 SSP.

31. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo
právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v

ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené
záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu
verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa
môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

32. Podľa § 6 ods. 1 SSP; správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

33. Podľa § 134 ods. 1 a 2 SSP; správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak (1). Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho
predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide
o veci podľa § 192,d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci

podľa § 6 ods. 2 písm. d),f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa (2).

34. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP; správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

35. Podľa § 469 SSP; ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

36. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

37. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

38.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH;platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň

z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

39. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ

uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.40. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

41. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

42. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

43. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie
bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,

ktoré je povinný viesť.

44.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku;správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

45. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku; ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké
výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom

zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

46. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku; ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo
úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich
uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho,

aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil
alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.

47. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku; rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon
neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia,

vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov
a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

48. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku; odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom

konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

49. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané
v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti,
teda či bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť
rozhodnutia alebo opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánupredchádzajúceho jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového
stavu, ktorý tu bol v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo vydania opatrenia
(§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom do 30.06.2023). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie

zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 ods. 1
SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti
stanovené zákonom (napr. R 60/2000).

50. Správny súd uvádza, že v zmysle § 134 ods. 1 SSP je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, nakoľko
v predmetnej veci nejde o žiadnu z výnimiek ustanovenú v § 134 ods. 2 SSP. Podľa § 182 ods. 1
písm. e) SSP je jednou z povinných náležitostí správnej žaloby uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí
byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky
rozhodnutia za nezákonné (tzv. žalobné body). Je povinnosťou žalobcu v konkrétnostiach uviesť, v

čom je napadnuté rozhodnutie alebo postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, v rozpore so zákonom
a aký to malo vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd nemôže žalobné body sám
dopĺňať alebo ich vyvodzovať z obsahu administratívnych spisov, či napadnutých rozhodnutí. Správny
súd v rámci súdneho prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy posudzuje zákonnosť napadnutých
rozhodnutí v medziach vymedzených žalobcom v rámci žalobných bodov uvedených v správnej žalobe.

51. Pokiaľ bolo obsahom žalobných bodov a námietok prezentovanie vlastných skutkových a právnych
záverov žalobcu, ku ktorým dospel výlučne na základe svojich tvrdení, resp. vyjadrenie všeobecného
nesúhlasu so skutkovými a právnymi závermi správcu dane a žalovaného, tieto samé o sebe nemôžu
spôsobovať nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. K dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje,

ak žalobca s hodnotením veci orgánmi verejnej správy nesúhlasí bez toho, aby uviedol konkrétne
nedostatky majúce za následok rozpor napadnutých rozhodnutí so zákonom, resp. so zásadami
logického uvažovania. Samotný fakt, že závery, na ktorých boli napadnuté rozhodnutia založené, nie
sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. Bez vyjadrenia jasného stanoviska k
súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutých rozhodnutí, t. j. k otázke, v čom konkrétne sa

žalovaný (resp. správca dane) mýlil pri hodnotení podkladov a pri právnom posúdení veci a z akých
dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach, sú tieto námietky len
vyjadrením vlastného názoru, resp. všeobecného nesúhlasu s hodnotením žalovaného. Vyjadrenie
nesúhlasu, resp. tvrdenia žalobcu bez špecifikácie právneho významu jednotlivých námietok vo vzťahu
k napadnutým rozhodnutiam v konaní o preskúmanie ich zákonnosti nepostačuje na to, aby správny súd

moholdospieťkzáveruonezákonnostinapadnutýchrozhodnutí.Vrámcitaktoformulovanýchžalobných
bodovtakchýbazrozumiteľnáargumentácia,včomsažalovanýmýlil,akrozhodolspôsobom uvedeným
v napadnutých rozhodnutiach.

52. Žalobca namietal tvrdenie správcu dane a žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na

odpočítanie dane. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že v rámci daňového konania je potrebné
rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na
odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na
odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového
podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia

práva.

53. Hmotnoprávnymi podmienkami práva na odpočítanie dane sú: a) poskytovateľom plnenia,
deklarovaným dodávateľom, je iná osoba registrovaná pre daň; b) predmetné plnenie reálne existuje
a nejde o fiktívne plnenie (materiálna existencia plnenia); a c) prijaté plnenie bolo žalobcom použité v

rámci jeho ekonomickej činnosti. Uvedené vyplýva z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES
z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Odopretie
práva na odpočítanie dane z dôvodu porušenia hmotnoprávnych podmienok zákona o DPH môže byť
len v prípade nesplnenia niektorej z vyššie uvedených podmienok (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo
dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016,

C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci
Kemwater ProChemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24.). Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky
patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa,resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora
EÚ vo veci Kemwater ProChemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.).

54. Správny súd po preskúmaní prvostupňových rozhodnutí a rozhodnutí žalovaného zistil, že tieto
rozhodnutia boli založené na tom, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie DPH, a
nie na účasti žalobcu na podvode. Je nutné uviesť, že ak správca dane skúma a poukáže na nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH, účasť na daňovom podvode sa už nepreukazuje.
Účasť na daňovom podvode je teda možné skúmať len za skutkového stavu, keď sú hmotnoprávne

podmienky na odpočítanie dane splnené. A na druhej strane, ak sú hmotnoprávne podmienky na
odpočítanie DPH splnené, tak nepriznať odpočet DPH je možné len v prípade dokázania jeho účasti na
daňovom podvode alebo z dôvodu zneužitia práva. Uvedené má významný dopad aj na daňové konanie
z dôvodu prenosu dôkazného bremena. Pri preukazovaní hmotnoprávnych podmienok pre priznanie
práva na odpočítanie dane dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, pričom v prípade preukazovania
účasti na podvode, príp. zneužití práva, zaťažuje dôkazné bremeno daňové orgány.

55. Správny súd všeobecne k dôkaznému bremenu v daňovom konaní uvádza, že toto je rozdelené
medzidaňovýsubjektasprávcudaneavpriebehudaňovéhokonaniadochádzakjehopresúvaniumedzi
uvedenými subjektmi. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane
dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne

určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a
informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane
nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav
veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to
práve daňový subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane

autonómne rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to,
aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia
dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy
povinné postupovať. Zo záverov Ústavného súdu SR - uznesenie sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa
14.11.2018 vyplýva: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť

a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový
subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane
pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosti

alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane
splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo
navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto
spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania

zásady vyhľadávacej zásady prejednacej“.

56. Správny súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Sfk/37/2021
zo dňa 30.05.2023, v ktorom sa uvádza: „K otázke dôkazného bremena existuje početná a v zásade
stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp.zn. 1Sžf/10/2015

zo dňa 3. februára 2016, sp.zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp.zn. 5Sžfk/15/2018 zo
dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej
zneužiteľnostiprávanaodpočetdanejedôkaznýmbremenomnapreukázaniesplneniahmotnoprávnych
podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie
pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené

doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový
subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,
nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019,

body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí
súdov pod R 6/2020).“57. Správny súd pritom poukazuje na skutočnosť, že nie je povinnosťou správcu dane označiť žalobcovi,
akými dôkazmi má preukázať skutočnosti, ktoré je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového
poriadku. V prípade, ak si ale daňový subjekt uplatňuje odpočet DPH, musí mať vždy k dispozícii

dôkazy o tom, že zákonné podmienky boli splnené a právo na odpočet vzniklo. Dôkazné bremeno
je na žalobcovi, ktorý má povinnosť zadovážiť si dostatok dôkazov pre prípad, že si bude uplatňovať
odpočet dane. Správny súd poukazuje na závery Najvyššieho súdu SR vyslovené v rozsudku sp. zn.
1Sžf/13/2016 zo dňa 16.01.2018, v zmysle ktorých je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných
vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti vykonania daňovej kontroly v reálne dlhšom časovom

úseku, si daňový subjekt zabezpečí dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov ohľadom priebehu
zdaniteľného obchodu tak, aby za každých okolností vedel preukázať zrealizovanie zdaniteľného
obchodu spôsobom opísaným vo faktúre a aby bol schopný za každých okolností odstrániť pochybnosti
daňových orgánov o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu. Najvyšší súd SR v uvedenom
vidí nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne dotváranie zmluvných vzťahov, ktoré boli v
minulosti pod vplyvom najmä a iba súkromného práva. Ohľadom prenosu dôkazného bremena, čo

sa týka skutočností týkajúcich sa tretích subjektov, správny súd uvádza, že správca dane od žalobcu
nepožadoval preukázanie skutočností mimo sféry jeho vplyvu.

58. K námietke žalobcu, že žalovaný sa nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v
odvolaniach, správny súd zdôrazňuje, že orgán verejnej správy (obdobne ako správny súd) nie je

povinný reagovať na všetky námietky účastníka konania. Ústavný súd SR v Náleze zo dňa 10.07.2002
sp. zn. I. ÚS 56/01 konštatoval, že „rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné
dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy
rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy s ohľadom aj na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (pozri napr. rozsudok J. G. v. Španielsko z 21.01.1999, § 26, týkajúci sa povinnosti
súdov odôvodniť svoje rozhodnutia) však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené správnym orgánom
sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za
základný pre svoju argumentáciu.“ Je však potrebné prisvedčiť žalobcovi, že žalovaný sa v napadnutých
rozhodnutiach vôbec nevysporiadal s dôkazom – Licenčnou zmluvou, na základe ktorej je žalobca

oprávneným užívateľom ochrannej známky "ESIN construction" a jej súvislosťou so všeobecnými
nákladmi žalobcu. Žalovaný až vo vyjadrení k žalobe uviedol, že „z dôkazov predložených žalobcom
nevyplýva, že by bola použitá a na predmetnom závodnom automobile umiestnená ochranná známka
v zmysle Licenčnej zmluvy a dohodou o používaní ochrannej známky zo dňa 29.01.2015, nakoľko
ochranná známka v zmysle tejto zmluvy má grafické vyobrazenie v znení „ESIN“. Takéto grafické

vyjadrenie/obrazový prvok ochrannej známky bol zapísaný aj Úradom priemyselného vlastníctva
Slovenskej republiky do registra ochranných známok. Je pravdou, že v zmysle bodu 6.4. môže
žalobca, ako nadobúdateľ ochrannej známky, prispôsobiť, zmeniť a/alebo doplniť ochrannú známku
čo do slovného vyjadrenia, ako aj do obrazového vyjadrenia pridaním doplnku „construction“ a/alebo
„construction, a. s.“. Žalovaný má však za to, že napriek výslovnému súhlasu majiteľa predmetnej

ochrannej známky s jej prispôsobením, zmenením a/alebo doplnením vyššie uvedeným spôsobom,
zapísaným grafickým vyjadrením ochrannej známky v registri ochranných známok ostáva grafické
vyjadrenie „ESIN“, a teda použitie loga „ESIN construction“ tak, ako bolo umiestnené na predmetnom
závodnom automobile, nie je použitím a propagáciou registrovanej ochrannej známky.“. Správny súd
však zdôrazňuje, že uvedené vyjadrenie nemôže nahradiť absenciu vyhodnotenia tohto dôkazu v

napadnutých rozhodnutiach, resp. v rozhodnutiach správcu dane. Navyše, ani v týchto vyjadreniach
žalovaný nezdôvodnil, prečo použitie loga „ESIN construction“ tak, ako bolo umiestnené na predmetnom
závodnom automobile, nie je podľa neho použitím a propagáciou registrovanej ochrannej známky.

59. Žalobca namietal aj to, že správca dane neumožnil žalobcovi vyjadriť sa v rámci daňovej kontroly

ku všetkým skutočnostiam, ktoré následne zobral za skutkový a právny základ svojho rozhodnutia.
Správny súd poukazuje na skutočnosť, že základnou zásadou daňového konania je zásada zákonnosti,
ktorá sa premieta do § 3 ods. 1 Daňového poriadku, avšak vychádza primárne z článku 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle tejto zásady sú orgány verejnej správy pri správe daní povinné
postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, dbať na fiškálne záujmy štátu, ale aj na

zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a pri správe daní postupovať v
úzkejsúčinnostisdaňovýmisubjektmi.Tátospoluprácaorgánovverejnejsprávyvrámcidaňovejkontroly
s kontrolovanými daňovými subjektmi vyplýva z viacerých ustanovení Daňového poriadku, medzi ktoré
patrí aj § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktorý vo svojej podstate upravuje prenos dôkazného bremenazo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o
správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo
o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzve

daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam vyjadril a aby pravdivosť údajov preukázal (viď
rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 23.06.2023, sp. zn. 1Sfk/29/2021).

60. Daňový poriadok v § 46 ods. 5 Daňového poriadku pre správcu dane výslovne stanovuje povinnosť
oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu jeho pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti

predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril,
najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov
riadne preukázal. Takéto oznámenie spolu s výzvou môže byť daňovému subjektu oznámené písomne
alebo na ústnom pojednávaní. Správny súd pritom poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho
súdu SR sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 18/2022, v ktorom sa uvádza, že výzva podľa

§ 46 ods. 5 Daňového poriadku „môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme
alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené aj počas ústneho pojednávania, na ktoré
správca dane daňový subjekt predvolá a následne spíše zápisnicu. Práve týmto spôsobom dochádza v
procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt“.

61. Podľa správneho súdu z administratívnych spisov vyplýva, že žalobca bol oboznámený s dôkazmi
vykonanými správcom dane. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že Protokol z daňovej kontroly
č. 100973628/2018 zo dňa 17.05.2018 bol spolu s Výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným
v Protokole splnomocnenému zástupcovi úpadcu doručený dňa 21.05.2018. Platiteľ sa k zisteniam
uvedeným v protokole z daňovej kontroly v správcom dane určenej lehote nevyjadril, o čom bol spísaný

Úradný záznam číslo 101389375/2018 zo dňa 19.07.2018. Správca dane ďalej na základe zrušujúcich
rozhodnutí žalovaného, v ktorých mu bolo uložené oboznámiť žalobcu so všetkými zisteniami, požiadal
Finančné riaditeľstvo SR o predĺženie lehoty na rozhodnutie v daných veciach, ktorým žalovaný
vyhovel a lehotu na rozhodnutie predĺžil o 180 dní, pričom platiteľ bol o nemožnosti správcu dane
rozhodnúť v daných veciach v zákonom stanovenej lehote upovedomený. Na základe rozhodnutí

žalovaného vykonal správca dane ďalšie úkony, s výsledkami ktorých oboznámil platiteľa a umožnil
platiteľovi vyjadriť sa k nim pri ústnom pojednávaní uskutočnenom dňa 11.07.2019, o ktorom bola
vyhotovená Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 404069/2019. Splnomocnený zástupca platiteľa k
zisteniam a záverom správcu dane sa pri ústnom pojednávaní vyjadril so záverom, že splnil všetky
podmienky na uplatnenie odpočítania DPH a preukázal, že poskytnutá služba bola reálne dodaná a

bola reklamou v zmysle príslušných hmotno-právnych predpisov. Platiteľ pri ústnom pojednávaní navrhol
vykonanie dôkazu predložením vyjadrenia niektorých obchodných partnerov o tom, že o platiteľovi a jeho
„etablovanosti“ na danom trhu sa presvedčili aj „skúmanou reklamou“, avšak do vydania rozhodnutia
správcu dane zo dňa 24.07.2019 platiteľ takýto dôkaz správcovi dane nedoručil. S vyjadrením žalobcu
sa správca dane vysporiadal v odôvodnení druhých prvostupňových rozhodnutí, ktoré následne potvrdil

žalovaný v odvolacom konaní. Na základe podaných správnych žalôb Krajský súd v Trenčíne správne
žaloby zamietol, avšak na základe kasačných sťažností voči týmto rozsudkom Najvyšší správny
súd SR zrušil rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré následne zrušilo druhé
prvostupňové rozhodnutia správcu dane. Správca dane požiadal žalovaného o predĺženie lehoty na
vydanie rozhodnutí, žalovaný žiadostiam vyhovel a lehotu na rozhodnutia predĺžil o 180 dní, pričom

o nemožnosti správcu dane rozhodnúť v zákonnej lehote a o predĺžení lehoty na rozhodnutia bol
platiteľ upovedomený. Následne správca dane doplnil dokazovanie (výzva na vyjadrenie sa platiteľa/
preukázanie tvrdených skutočností a predloženie dokladov a dôkazov platiteľom; oboznámenie platiteľa
so zistenými skutočnosťami a závermi správcu dane; získanie dôkazov a informácií z iných konaní) a
ukončil yvrubovacie konanie vydaním tretích prvostupňových rozhodnutí.

62. Správny súd na základe uvedených skutočností konštatuje, že žalobca mal po celú dobu daňového
konania možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu
Daňovým poriadkom, vyjadrovať sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne správca
dane v zmysle Daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval žalobcu.

Správnysúdpoukazujenato,žedaňovákontrolasatýkalavlastnejpodnikateľskejčinnostižalobcuaním
deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly
mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným
(jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení.63. Žalobca namietal, že boli vydané tri prvostupňové rozhodnutia, pričom voči sebe, čo do dôvodov
vyrubenia rozdielu dané priamo kolidujú, keď v prvých rozhodnutich správca dane konštatoval, že nebola

preukázaná reálnosť dodania služieb od dotknutého dodávateľa, v druhých rozhodnutiach správca dane
posudzované zdaniteľné plnenia kvalifikoval ako sponzorský odkaz a nie reklamu, pričom vedomosť
žalobcu o ostatných článkoch zisteného reťazca, o ich správaní sa a ich úlohe v deklarovaných
obchodných vzťahoch mala byť v danom prípade irelevantná, a v tretích rozhodnutiach konštatoval, že
neboli naplnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH bez

väzby na účasť daňového subjektu na podvodnom konaní. Správny súd v súvislosti s touto námietkou
poukazuje na skutočnosť, že prvé dve rozhodnutia správcu dane v predmetnej veci boli zrušené, a
teda sa na ne hľadí akoby neexistovali. Nie je preto na mieste porovnávať dôvody predchádzajúcich
dvoch zrušených rozhodnutí správcu dane (ktoré už neexistujú) s aktuálnym tretím rozhodnutím správcu
dane, ktoré bolo vydané v nadväznosti na rozsudky Najvyššieho správneho súdu SR, kedy je právnym
názorom vysloveným v uvedených rozsudkoch v predmetných veciach viazaný.

64. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci v kontexte skutkového
stavu, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia v tom smere, že podľa názoru žalovaného
a správcu dane nebol preukázaný súvis prijatej služby s transakciami daňového subjektu a s jeho
celkovou hospodárskou činnosťou, má správny súd za to, že táto námietka žalobcu je dôvodná. K

skutkovým okolnostiam správny súd uvádza, že pokiaľ ide o predmet Zmlúv o propagácii obchodného
mena/loga/produktu/ značky a reklame uzatvorených k pretekom DOBŠINSKÁ ZIMA 2016, MAAD
RALLY CESTICE 2016, RALLY ŽÍŽELICE 2016, RALLY EGER 2016, RALLY ŠUMAVA KLATOVY 2016,
XXIV. RALLY VYŠKOV 2016 a MORIS CUP JAHODNÁ 2016, uzatvorených medzi objednávateľom
ESIN construction, a.s. a dodávateľom K&L s.r.o., je ním záväzok dodávateľa zabezpečiť pre odberateľa

propagáciu obchodného mena/loga objednávateľa spoločnosti ESIN construction, a.s. na týchto
pretekoch na produkčných vozidlách, pilotovaných B. C., D. E., F. G. a I. A., prenajatými firmou K&L s.r.o.
(na oboch stranách vozidla) a tiež propagáciu obchodného mena na internetovej stránke H., vrátane
fotodokumentácie. Správny súd má za to, že možno prisvedčiť žalobcovi, že zverejnenie loga žalobcu
obsahuje pre verejnosť správu o existencii žalobcu, a teda je jeho reklamou.

65. Pri súdnom prieskume napadnutého rozhodnutia žalovaného (aj rozhodnutia správcu dane) mal
správny súd za preukázané, že v danom prípade žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodil, že neuznal
žalobcovi právo na odpočet DPH z faktúr bez dátumu vystavenia a dátumami dodania v mesiacoch
február 2016 – máj 2016, ktorých predmetom je v súlade so Zmluvami o propagácii obchodného

mena/loga/produktu/ značky a reklame propagácia obchodného mena/loga na produkčných vozidlách
prenajatých dodávateľom, na internetovej stránke H. + fotodokumentácia od dodávateľa K&L, s.r.o.,
pretože žalobca nepreukázal, že predmetné plnenie použil žalobca na dodávky vlastných tovarov a
služieb, čím nesplnil podmienku v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.

66. Správny súd poukazuje na skutočnosť, že v súvislosti s uplatnením režimu DPH pri poskytnutí
reklamy išlo v danej veci o poskytnutie plnenia - dodanie služby, spojeného so vznikom daňovej
povinnosti, keďže došlo k tuzemskému odplatnému poskytnutiu služby žalobcovi, a to zdaniteľnou
osobou, ktorá v súvislosti s jej dodávkou konala ako zdaniteľná osoba (§ 2 ods. 1 písm. b), § 3 ods.
2, § 9 ods. 1, § 19 ods. 2 zákona o DPH). Správny súd konštatuje, že aj v prípade, ak by došlo k

spochybneniu toho, či zo strany dodávateľa došlo k riadnemu/úplnému splneniu predmetu zmluvy (napr.
aj vzhľadom na argumenty daňových orgánov ohľadom absencie drobných propagačných/reklamných
predmetov, nepreukázanú propagáciu obchodného mena na internetovej stránke, atď.), rozhodnutia
daňových orgánov neboli založené na nesplnení hmotnoprávnej podmienky týkajúcej sa spochybnenia
existencie plnenia. Ich argumentácia ohľadom právnych záverov z nich vyplývajúcich tak nespočívala

v tom, že by k plneniu poskytnutého žalobcovi dodávateľom reálne nedošlo, a teda nešlo o plnenie
fiktívne, resp. predmetné plnenie malo byť žalobcovi poskytnuté iným subjektom ako dodávateľom,
deklarovaným žalobcom. Daňové orgány tak nespochybnili, že by k určitej prezentácii žalobcu zo strany
tohto dodávateľa došlo. Ak teda dodávateľ, ktorý bol v postavení platiteľa dane žalobcovi zdaniteľnú
službu reálne poskytol, došlo aj k vzniku daňovej povinnosti, pričom s jej vznikom je spojený vznik práva

žalobcu na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, ale iba v prípadoch splnenia aj
ďalšej zákonom stanovenej podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, že službu použije
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Je potrebné konštatovať, že zo skutkových okolností danej
veci ako aj administratívneho spisu a jednotlivých rozhodnutí vydaných v konaní vyplýva, že nedošlok spochybneniu toho, či žalobca je zdaniteľnou osobou, či je daná materiálna existencia plnenia ani či
boli služby dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Uvedené však pre priznanie odpočítania
DPH nepostačuje, keďže rozhodujúce je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú žalobca

použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ tak, ako to
predpokladá ustanovenie § 49 zákona o DPH.

67. Podľa názoru správneho súdu v posudzovanej veci, ak zo strany dodávateľa K&L s.r.o.
prostredníctvom subdodávateľov RALLY Kraft s.r.o. a FZM, s.r.o. reálne došlo k prezentácii loga, resp.

označenia ESIN construction na motorovom vozidle v súvislosti s automobilovými pretekmi, mohol byť
vo verejnosti vyvolaný určitý pozitívny vnem o existencii žalobcu. Nemožno pritom vylúčiť, že práve
táto skutočnosť bola jedným z dôvodov, pre ktoré sa žalobca rozhodol pristúpiť k uzatvoreniu Zmluvy o
propagácii obchodného mena/loga a reklame, a teda stála za vznikom transakcie ako takej.

68. Otázkou oprávnenosti odpočítania dane z reklamných služieb sa už zaoberal aj Súdny dvor EÚ,

ktorý vo svojom rozhodnutí C-334/20, zo dňa 25.11.2021 Amper Metal Kft. okrem iného konštatoval,
že „zdaniteľná osoba si môže odpočítať DPH zaplatenú na vstupe za reklamné služby, ak je takéto
poskytnutie služieb transakciou, ktorá podlieha DPH v zmysle článku 2 smernice o DPH, a priamo a
bezprostredne súvisí s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami na výstupe alebo s celkovou
hospodárskou činnosťou zdaniteľnej osoby ako súčasť jej všeobecných nákladov, pričom nie je potrebné

zohľadniť skutočnosť, že fakturovaná cena za tieto služby je primeraná v porovnaní s referenčnou
hodnotou určenou vnútroštátnym daňovým orgánom alebo že tieto služby neprispeli k zvýšeniu obratu
tejto zdaniteľnej osoby“ (bod 40). Taktiež vyslovil názor, že „skutočnosť, že sa nezvýšil obrat zdaniteľnej
osoby, nemôže ovplyvniť výkon práva na odpočítanie. Spoločný systém DPH, ako bolo pripomenuté v
bode23tohtorozsudku,totižzaručujeneutralitu,čosatýkadaňovéhobremenavšetkýchhospodárskych

činností, bez ohľadu na ich účely a výsledky, pod podmienkou, že uvedené činnosti v zásade podliehajú
DPH. Okrem toho, ak raz vznikne právo na odpočítanie dane, zostáva zachované aj vtedy, ak sa
zamýšľaná hospodárska činnosť napokon neuskutočnila a v dôsledku toho neviedla k zdaniteľným
plneniam, alebo ak zdaniteľná osoba nemohla používať tovary alebo služby, ktoré viedli k odpočítaniu
dane v rámci zdaniteľných plnení, z dôvodu okolností nezávislých od jej vôle (rozsudok z 12. novembra

2020, Sonaecom, C-42/19, EU:C:2020:913, body 38 a 40).“

69. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené zastáva názor, že úlohou daňových orgánov
bolo v odôvodnení rozhodnutí venovať osobitnú pozornosť posúdeniu ekonomickej súvislosti medzi
posudzovaným typom prezentácie žalobcu a jej prínosu pre dodávky tovarov a služieb žalobcu, resp.

či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu, a či sa
investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov žalobcu.

70. K otázke možného posudzovania účinnosti reklamy sa už vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky, napr. v rozsudku, sp. zn. 1Sžf/64/2016 zo dňa 06.03.2018, na ktorý poukazoval aj samotný

žalobca a to tak, že ,,viazanie práva na odpočítanie dane z faktúr za reklamu na vstupe len
na preukázanie efektívnosti reklamy a súčasne túto efektívnosť merať výlučne novými kontraktmi
uzavretými v príčinnej súvislosti s uskutočnenou reklamou, je neprípustným zjednodušením variabilnosti
pôsobenia reklamy na trhu a väzieb jej účinkov na podnikanie žalobcu. Tento spôsob nazerania
na otázku použiteľnosti reklamy na zdaniteľné obchody platiteľa by nevyhnutne viedol k tomu, že

efektívnosť a úspešnosť reklamy v naznačenom zmysle by sa stala ďalším kritériom odpočítania
dane z prijatých zdaniteľných obchodov spojených s obstaraním reklamy, čo by sa priečilo nielen
zákonom stanoveným podmienkam odpočítania dane, ale aj zásade neutrality DPH, podľa ktorej má
byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak
tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH. Podľa

názoruNajvyššiehosúduireklama,ktorápriamoneviedlakuzavretiunovýchzmlúv(snovýmiklientami),
môže byť považovaná za zdaniteľný obchod použitý na dodávky tovarov a služieb platiteľa, pokiaľ prijaté
reklamné služby na vstupe spĺňajú definíciu reklamy a sú čo do rozsahu, vynaložených nákladov, miesta
a spôsobu prezentácie, prípadne ďalších relevantných okolností, primerané podnikateľskej činnosti
platiteľa.Vprejednávanejveciprimeranosťreklamykpodnikaniužalobcunebolapredmetomhodnotenia

zo strany daňových orgánov a preto nepatrí ani súdu sa touto otázkou zaoberať. Odvolací súd teda za
daných skutkových okolností môže len konštatovať, že daňové orgány nemôžu podmieňovať priznanie
práva na odpočítanie dane z takýchto zdaniteľných obchodov na vstupe efektívnosťou reklamy v tom
zmysle, že právo na odpočítanie dane by patrilo len z takých prijatých reklamných činností, ktoré priamoa bezprostredne viedli k uzavretiu nových kontraktov, z ktorých dosiahol platiteľ obrat. V tomto zmysle
vychádza napadnuté rozhodnutie žalovaného i rozsudok krajského súdu z nesprávneho právneho
posúdenia veci.“

71. Osvojac si závery Najvyššieho súdu SR vyššie uvedené, správny súd zastáva názor, že daňové
orgány sa v súvislosti s hodnotením použiteľnosti prijatých reklamných služieb od dodávateľa K&L, s.r.o.
na vstupe na podnikanie žalobcu, a teda bezprostrednej súvislosti s ďalšími zdaniteľnými obchodmi
žalobcu nesprávne zamerali/obmedzili len na otázku preukazovania reálneho zvýšeného dopytu po

jeho produktoch, resp. získania nových obchodných partnerov ako bezprostredného účinku spojeného
s poskytnutím plnenia od dodávateľa K&L, s.r.o., z čoho následne vyvodili záver o nepreukázaní
pozitívneho vplyvu poskytnutého plnenia na podnikanie žalobcu. Správny súd nepopiera, že správca
dane vykonával dokazovanie i v súvislosti s preukázaním ekonomického prínosu prijatého zdaniteľného
plneniaprežalobcu,keďskonštatoval,žežalobcanepredložildôkazy,ktorébypreukazovali,žereklamný
text umiestnený na reklamných podujatiach automobilové rally spôsobil u žalobcu zvýšený dopyt po

jeho produktoch, alebo by získal nových obchodných partnerov. Podľa názoru správneho súdu, správca
dane, a následne aj žalovaný, nesprávne právne posúdil skutočnosť, že mu neboli predložené žiadne
konkrétne „individuálne kontrakty“ žalobcu, ktoré mu mala napomôcť získať predmetná reklama a
ktoré by mohol správca dane v rámci výkonu svojej činnosti a povinností vyplývajúcich s príslušných
ustanovení daňového poriadku preveriť a prípadne vyhodnotiť v prospech žalobcu vo vzťahu k uneseniu

dôkaznéhobremenaplatiteľapreukázaťoprávnenosťuplatneniaprávanaodpočítaniedanezosporných
dodávateľských faktúr v zmysle ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH. V tomto kontexte však správny
súd poznamenáva, že reklama nemá/nemusí pôsobiť len na nových zákazníkov, ktorí doposiaľ služby
propagovaného subjektu nevyužívali, resp. doposiaľ nekupovali jeho výrobky. Reklama môže pôsobiť aj
na doterajších obchodných partnerov žalobcu, napr. za tým účelom, aby si u podnikateľského subjektu

opätovne zakúpili jeho produkt alebo využili ním poskytovanú službu. V nadväznosti na to merať efekt
reklamy, resp. jej prínos pre podnikateľskú činnosť žalobcu na účely posúdenia splnenia podmienky v
zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH nemožno len s ohľadom na reálne (dokladmi preukázané) zvýšenie
dopytu po produktoch/službách žalobcu, keďže jej účinky sa môžu, a to aj s odstupom času, prejaviť v
rôznych (a teda aj iných) aspektoch podnikateľskej činnosti žalobcu. V tejto súvislosti už kasačný súd

napr. v rozsudku sp. zn. 2Sfk/48/2022 zo dňa 26.10.2023 predostrel okruh do úvahy prichádzajúcich
skutočností, ktoré by mohli relevantným spôsobom prispieť k overeniu splnenia predmetnej podmienky
na odpočítanie dane, keď konštatoval, že ,,predmetnú podmienku je možné zo strany správcu overiť
napríklad prostredníctvom zodpovedania otázok, a) či služby poskytnuté dodávateľom objektívne mali
súvis s podnikateľskou činnosťou alebo šírením dobrej povesti daňového subjektu, b) či daňový subjekt

dokáže vierohodne vysvetliť prečo na propagáciu svojich tovarov, služieb či obchodného mena zvolil
práve také služby od dodávateľa, aké zvolil, c) či služby poskytnuté dodávateľom mohli potenciálne
zvýšiť dopyt po produktoch/službách daňového subjektu, alternatívne zvýšiť povedomie a šíriť dobrú
povesť daňového subjektu vo verejnosti.“

72. Správny súd zastáva názor, že závery daňových orgánov, ktorými vyčítali žalobcovi nepreukázanie
zvýšeného dopytu po jeho produktoch/službách, resp. s tým spojené získanie nových obchodných
partnerov, neboli spôsobilé spochybniť splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH. Zo
strany daňových orgánov bude potrebné sa zamerať na objektívne a dôsledné posúdenie ekonomickej
súvislosti medzi posudzovaným typom prezentácie žalobcu a jej prínosu pre dodávky tovarov a

služieb žalobcu, a teda či bol preukázaný priamy a bezprostredný súvis prijatej služby s jednou
alebo viacerými zdaniteľnými transakciami žalobcu na vstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou
činnosťou. Správny súd nebol oprávnený pri posudzovaní tejto otázky nahradiť rozhodovaciu činnosť
daňových orgánov. Správne súdy totiž pri tomto type súdneho prieskumu nenahrádzajú činnosť orgánov
verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, pri jeho vyhodnocovaní a pri samotnom rozhodovaní,

ale len preskúmavajú zákonnosť ich rozhodnutí/opatrení, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok, vymedzených výlučne žalobnými bodmi, rešpektovali príslušné hmotnoprávne a
procesnoprávne predpisy.

73. Správny súd rozhodnutia žalovaného a správcu dane ako orgánu verejnej správy prvého stupňa

zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia nenaplnenia
hmotnoprávnych podmienok odpočítania dane. Daňové orgány sú v ďalšom konaní a pri rozhodovaní vo
veci viazané právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku. Ich úlohou bude zvážiť a vyhodnotiť, či na
základe zisteného skutkového stavu je možné udržať záver o nesplnení zákonom o DPH stanovenýchpodmienok na odpočítanie dane zo strany žalobcu. Záverom je potrebné zdôrazniť, že v prípade
konštatovania naplnenia hmotnoprávnych podmienok je možné odpočet DPH nepriznať iba vtedy, ak
správca dane preukáže účasť žalobcu na daňovom podvode, o ktorej vedel, alebo vedieť mohol a mal,

a to po vykonaní takzvaného Axel Kittel testu.

74. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal voči žalovanému
náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP, keď zaviazal
žalovaného na ich zaplatenie žalobcovi v súdom určenej lehote, s výnimkou špecifikácie výšky

trov konania, o ktorej prináleží rozhodnúť vyššiemu súdnemu úradníkovi samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP.

75. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
75. Rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a §
439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú
sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.