Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, August 19, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120420266
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:6120420266.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: AutoM Geci Borov,
s.r.o., so sídlom Podhrunkovská 2635/1A, 093 02 Vranov nad Topľou, IČO: 46 860 355, zastúpeného
advokátskou kanceláriou AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom Kmeťova 26, 040 01
Košice,IČO:47237406,protižalovanému:KOOPERATIVApoisťovňa,a.s.,ViennaInsuranceGroup,so
sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 272,81 Eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 34Cb/2/2021-99 zo dňa 22.11.2022
takto

r o z h o d o l :

I.KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduBratislavaIč.k.34Cb/2/2021-99zodňa22.11.2022
vo výroku II. m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne
zo sumy 272,81 Eur od 11.12.2019 do 25.2.2022, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Napadnutý výrok III. potvrdzuje.

III.Žalobcovi priznáva vočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (ďalej ako „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 34Cb/2/2021-99 zo dňa

22.11.2022 vo výroku I. konanie v časti o zaplatenie sumy 272,81 Eur zastavil, vo výroku II. vo zvyšku
žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo
výške 100%.

2. K výroku o zastavení konania súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca vzal podaním
z 15. marca 2022 žalobu v časti zaplatenie istiny 272,81 Eur z dôvodu čiastočnej úhrady žalovaného po
podaní žaloby späť, konanie v tejto časti podľa ustanovenia § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil (výrok I.).

3. K výroku o zamietnutí žaloby súd prvej inštancie uviedol, že nedostatok aktívnej legitimácie je
dôvodom na zamietnutie žaloby. Súd pri skúmaní aktívnej vecnej legitimácie dospel k záveru, že
žalobca nie je nositeľom žalobou uplatneného hmotného práva na zaplatenie úroku z omeškania z
poistného plnenia. Konštatoval, že ak postupník v spore o zaplatenie postúpenej pohľadávky preukazuje
postúpenie pohľadávky (a svoju aktívnu vecnú legitimáciu) zmluvou o postúpení pohľadávky, je
povinnosťousúduprejudiciálneposudzovaťotázkuplatnostipredloženejzmluvyopostúpenípohľadávky

s tým, že na absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky ako dvojstranného právneho úkonu
je povinný prihliadať ex offo.4. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca preukazoval svoju aktívnu legitimáciu v rozhodovanom
spore predložením zmluvy o postúpení pohľadávky z 10. decembra 2019 uzatvorenej medzi Y. W.
ako postupcom a žalobcom ako postupníkom. Z obsahu predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky

vyplýva, že medzi postupcom a postupníkom bolo dohodnuté odplatné postúpenie pohľadávky. Zároveň
však v zmluve nebola dohodnutá výška odplaty za postúpenie pohľadávky a ani spôsob jej určenia,
čo vyplýva z článku I. zmluvy o postúpení pohľadávky, kde je dojednané, že odplata za postúpené
pohľadávkyjedohodnutávosobitnejdohode.Vychádzajúczvyššiecitovanéhozmluvnéhodojednaniaje
podľa súdu zrejmé, že v danom prípade išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, preto bolo povinnosťou

zmluvných strán dohodnúť v zmluve cenu, za ktorú sa pohľadávka postupuje, prípadne spôsob, ktorým
má byť odplata za postúpenie určená. Takéto dojednanie však v predloženej zmluve o postúpení
pohľadávky absentuje. Pri zohľadnení vyššie uvedených právnych záverov súd posúdil zmluvu o
postúpení pohľadávky z 10. decembra 2019 uzatvorenej medzi Y. W. ako postupcom a žalobcom ako
postupníkom ako absolútne neplatný právny úkon pre jej neurčitosť podľa ustanovenia § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka, nakoľko síce sa malo jednať o odplatnú zmluvu, avšak neobsahovala cenu

postupovanej pohľadávky a ani spôsob, ktorým by ju bolo možné určiť. Absencia predmetnej obsahovej
náležitosti priamo v texte zmluvy o postúpení pohľadávky spôsobila absolútnu neplatnosť zmluvy od
počiatku a nemohla byť konvalidovaná ani osobitným uzatvorením dohody o odplate za postúpenie
pohľadávky.

5. Na podporu záveru o neplatnosti predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky súd poukázal aj na
konštantnú judikatúru, ktorá sa týka prevodných právnych úkonov, ktoré môžu byť odplatné, ako aj
bezodplatné, že v takom prípade, pokiaľ ide o náležitosti zmluvy, z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti
vyžadovaných pre každý platný právny úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva
musí obsahovať jednoznačne špecifikovaný predmet prevodu a musí z nej byť zrejmé, či ide o prevod

bezodplatnýaleboodplatný.Súdvtejtosúvislostiodkázalnajudikatúrutýkajúcusaprevoduobchodného
podielu, v konkrétnosti na rozsudky najvyššieho súdu z 23. novembra 2001, sp. zn. 2Obo/102/2001
(publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 7/2002), z 9. mája 2010, sp. zn. 5Cdo/99/2009,
5Cdo/100/2009, 5Cdo/101/2009 a z 13. júna 2019, sp. zn. 3Obo/2/2019, 3Obo/3/2019, 3Obo/4/2019,
ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. októbra 2010, sp. zn. III. ÚS 375/2010.

Judikatórne závery (predovšetkým najvyššieho súdu) týkajúce sa zmluvy o prevode obchodného podielu
sú podľa názoru súdu plne aplikovateľné aj na zmluvu o postúpení pohľadávky (a na rozhodovaný spor).

6. Nad rámec záveru o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie poukázal aj s
ohľadom na procesnú obranu žalovaného na to, že aj v prípade, kedy by bol žalobca v spore aktívne

vecne legitimovaný, neznamenalo by to jeho procesný úspech v spore, keďže nemožnosť priznania
úroku z omeškania žalobcovi vyplýva z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít (t. j. z
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a ústavného súdu). Súd poukázal na rozsudky najvyššieho súdu
z 27. marca 2003, sp. zn. 2Cdo/122/2002 a z 26. mája 2022, sp. zn. 5Cdo/140/2021, z ktorých vyplýva,
že „ustanovenie § 797 ods. 3 veta prvá Obč. zákonníka jednoznačne ustanovuje, že plnenie (rozumej

poistné plnenie) je splatné do 15 dní, len čo poistiteľ skončil vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu
povinnosti poistiteľa plniť. Ak poistiteľ v uvedenej lehote poistné plnenie neposkytne, bude v omeškaní
a poistenému popri poistnom plnení vznikne právo na úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Ustanovenie § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka je kogentné a neumožňuje ustálenie
iného času zročnosti poistného plnenia, kým vyšetrenie na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť

nie je skončené, bola by žaloba o výplatu poistného plnenia predčasná. Prirodzene, ak je sporný
právny základ plnenia poistiteľa (ako tomu bolo v danej veci, nie je možné ani začať vyšetrenie
potrebné na zistenie rozsahu poistného plnenia poistiteľa. Právny základ práva žalobcu na poistné
plnenie, aj s rozsahom tohto plnenia, bol ustálený až právoplatným rozsudkom odvolacieho súdu. Podľa
dovolacieho súdu vyšetrenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť treba považovať za skončené, len čo

bol so súhlasom poistiteľa alebo s jeho dodatočným schválením dohodnutý s poisteným rozsah plnenia
alebo dňom určenia rozsahu plnenia právoplatným rozhodnutím. V danej veci ide o ostatne uvedený
prípad skončenia vyšetrenia na zistenie rozsahu povinnosti plniť. Poistné plnenie je teda splatné do
pätnásť dní od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.“

7. Na základe dôvodov uvedených vyššie súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol
(výrok II.).8. K výroku o trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že na rozhodnutie o trovách konania aplikoval
ustanovenie § 255 ods. 2 a § 256 ods. 1 C. s. p., kedy za „úspech“ žalobcu je potrebné považovať
nárok na zaplatenie istiny. V tejto časti žalovaný procesne zavinil zastavenie konania. Pre rozhodnutie o

trovách konania je relevantný úspech, resp. neúspech v časti o zaplatenie žalovanej istiny, a v tejto bol
„plne úspešný“ žalobca, čiastočný neúspech mal žalobca len v časti uplatneného úroku z omeškania.
Z tohto dôvodu súd priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100%
(výrok III.).

9. Proti výroku II. rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci. Upozornil, že žalovaný počas konania dobrovoľne uhradil žalovanú istinu vo výške
272,81 €, čiže de facto uznal svoju povinnosť plniť v celom rozsahu a tiež aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu vo vzťahu k celému žalovanému nároku, teda vrátane úroku z omeškania. Napriek tomu súd
prvej inštancie v II. výroku svojho rozhodnutia rozhodol, že žalobca nemá nárok na úrok z omeškania
z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.

10. Za nesprávny považuje záver súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa
10.12.2019, ktorá bola dojednaná ako odplatná, je neplatným právnym úkonom pre jej neurčitosť podľa
ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej
iba „Občiansky zákonník“). V prvom rade poukazuje na skutočnosť, že všetky rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, na ktoré odkazuje, resp. na ktoré pri rozhodovaní konajúci súd prihliadal sú
obdobné, týkajú sa rovnakej právnej veci, z tohto dôvodu uvádza len jedno z nich, a to rozhodnutie NS
SR, sp. zn. 3Obo/2/2019. Z rozhodnutia NS SR 3Obo/2/2019 cituje: „V danom prípade išlo o odplatný
prevod obchodného podielu, preto bolo povinnosťou zmluvných strán dohodnúť v zmluve cenu, za ktorú
sa obchodný podiel prevádza, prípadne spôsob, ktorým má byť cena obchodného podielu určená. Ak

odplatná zmluva o prevode obchodného podielu neobsahuje dohodu o cene obchodného podielu a ani
dohodu o spôsobe jej určenia, je táto zmluva absolútne neplatná pre jej neurčitosť podľa ustanovenia §
37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedené platí aj vtedy, ak bola cena obchodného podielu (prípadne
spôsob jej určenia) dohodnutá až následne (t. j. po uzavretí zmluvy o prevode obchodného podielu) v
podobe dodatku k zmluve, prípadne v podobe osobitnej dohody.”

11. Podľa žalobcu dané rozhodnutie sa nevzťahuje na predmet sporu, nemožno ho použiť a aplikovať
na posudzovaný prípad. Predmetom konania je nárok žalobcu na poistné plnenie a tento nárok, resp.
pohľadávka na vyplatenie nároku na poistné plnenie bola postúpená na žalobcu. Zmluva o postúpení
pohľadávky bola riadne a platne uzavretá. Mala všetky náležitosti, ktoré ustanovuje zákon. Zmluva

o prevode obchodného podielu, ktorá je predmetom vyššie uvedených rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a zmluva o postúpení pohľadávky, ktorá je predmetnom tohto sporu majú rozdielne
podstatné náležitosti upravené v rozdielnych právnych kódexoch.

12. Žalobca poukazuje na to, že v zmysle zákona č. 513/1991 Z. z. Obchodný zákonník v znení

neskorších predpisov v § 115 ods. 4 uvádza: „Zmluva o prevode obchodného podielu musí mať
písomnú formu a podpisy na zmluve sa musia osvedčiť. Nadobúdateľ, ktorý nie je spoločníkom, v nej
musí vyhlásiť, že pristupuje k spoločenskej zmluve, prípadne stanovám, ak boli prijaté. Prevodca ručí
za splácanie vkladu nadobúdateľom tohto podielu.“ Zmluvu o postúpení pohľadávky upravuje zákon
č. 40/1964 Z. z. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov v § 524 ods. 1: „Veriteľ môže

svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.“ Predmetné rozhodnutie
posudzuje prípad zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorého zákonná úprava je obsiahnutá
v Obchodnom zákonníku. Medzi náležitosti zmluvy o prevode obchodného podielu patrí aj určenie
odplatnosti resp. bezodplatnosti prevodu, čo však nevyplýva zo zákonnej definície zmluvy avšak z
doktríny a rozhodovacej praxe. Ak je zmluva o prevode obchodného podielu odplatná, vtedy je potrebné

určiť aj odplatu. Tá musí byť určená alebo aspoň určiteľná. Jedná sa však o iný prípad ako je zmluva o
postúpení pohľadávky, ktorej úprava je obsiahnutá v Občianskom zákonníku.

13. Skutočnosť, že konajúci súd nesprávne vyhodnotil neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky
potvrdzuje podľa neho aj Najvyšší súd ČR, sp. zn.: 32 Cdo 1185/2012 (C 13969), ktorý vo svojom

rozhodnutí uvádza: „Hodnota postupované pohledávky a výše úplaty nejsou obligatorními náležitostmi
smlouvy o postoupení pohledávky.“14. Uviedol, že v predmetnej zmluve o postúpení pohľadávky (ďalej aj ako „ZOPP“) je uvedené, že
odplata je predmetom osobitnej dohody. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovaného v jeho reakcii na
návrh na vydanie platobného rozkazu spochybnená. Odplatu si zmluvné strany dohodli samostatnou

zmluvou. Odkaz na osobitnú dohodu nerobí ZOPP neplatnou. Navyše, ak by aj nebola odplata
dohodnutá, vtedy je ZOPP bezodplatná, nie absolútne neplatná. Uvedené potvrdzuje aj nasledovná
rozhodovacia prax, keďže Najvyšší súd SR v R 62/2020 (sp. zn. 3Obdo/64/2019) uvádza: „Neplatnosť
zmluvy o postúpení pohľadávok nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súdu nie je známa odplata za
postúpenie pohľadávky. Postúpenie pohľadávky môže byť odplatné a aj bezodplatné, a súd v konaní

o zaplatenie postúpenej pohľadávky, a ani dlžník nie sú oprávnení požadovať sprístupnenie sumy, za
ktorú bola pohľadávka postúpená, a to aj v prípade odplatného postúpenia. Predmetná požiadavka zo
strany okresného súdu nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Inými slovami povedané , v spore
o zaplatenie postúpenej pohľadávky nemá čo súd zaujímať, za koľko bola pohľadávka postúpená,
súd má len rozhodnúť o tom, či je dlžník povinný postúpenú pohľadávku uhradiť postupníkovi. Z
pohľadu dlžníka je táto informácia taktiež irelevantná, keďže je povinný len postúpenú pohľadávku splniť

subjektu uvedenému v oznámení postupcu o postúpení pohľadávky, resp. subjektu, ktorý mu postúpenie
pohľadávky preukázal. Odplata za postúpenie pohľadávky je relevantná len vo vzťahu medzi postupcom
a postupníkom a jedine v prípade sporu medzi postupcom a postupníkom o zaplatenie dohodnutej
odplaty, resp. v spore, v ktorom postupník uplatňuje voči postupcovi svoje práva podľa § 527 ods. 1
a ods. 2 Občianskeho zákonníka, by potreboval súd predmetnú informáciu pre svoje rozhodnutie vo

veci.” Práve v tomto rozhodnutí sa podľa jeho názoru Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal
so žalovaným namietanou skutočnosťou, a to odplatnosťou predmetného úkonu. V zmysle uvedeného
pre dlžníka ako žalovaného je irelevantné aká bola odplata za postúpenie pohľadávky. Z rozhodnutia
jednoznačne vyplýva, že žalovanému ani súdu nepatrí namietať neplatnosť právneho úkonu z dôvodu
nepredloženiaosobitnejdohodyovýškeodplaty.Relevantnoujeodplataibavovzťahumedzipostupcom

a postupníkom. To znamená, že tretej osobe, t. j. subjektu, ktorý nie je stranou zmluvy nepatrí namietať
výšku odplaty dojednanú medzi zmluvnými stranami.

15. Poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadroval
k nutnosti maximálneho rešpektu k princípu autonómie vôle, a to osobitne pri posudzovaní zmlúv

všeobecnými súdmi. Pritom dôvodil, že autonómia vôle predstavuje elementárnu podmienku fungovania
právneho štátu (I. ÚS 242/2007, I. ÚS 243/2007) s tým, že ide o jeden z prejavov viazanosti štátnej
moci zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a
slobôd). V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za výsledok absolútnu neplatnosť
právneho úkonu. Zmyslom ochrany legality v súkromnoprávnej sfére je ochrana súkromnoprávnych

vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady „pacta sunt servanda“ (zmluvy
sa majú dodržiavať). Navyše poukázal aj na tú skutočnosť, že odplata za postúpenie pohľadávky nie je
takou informáciou, ktorá by mala a mohla byť známa aj tretím osobám. Ide v podstate o odplatu, ktorá
je zmluvným dojednaním v obchodnom styku. Táto odplata môže byť aj obchodným tajomstvom. Je
absurdné, aby zmluvné strany museli oboznamovať tretie osoby o odplate za postúpenie pohľadávky,

v opačnom prípade je ich postúpenie absolútne neplatné.

16. Žalobca poukázal aj na obdobné konania, v ktorých bola predložená obdobná zmluva o postúpení
pohľadávky ako v tomto konaní. Aj v iných konaniach išlo o ZOPP, pri ktorej bola odplata predmetom
osobitnej dohody. Súdy sa s tým vysporiadali tak, že považovali ZOPP za platnú a riadne uzavretú,

zmluva mala všetky náležitosti, ktoré jej zákon ustanovuje. Upozornil, že napadnuté rozhodnutie je v
rozpore aj s rozhodovacou praxou toho istého sudcu, ktorý sa v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 7.10.2021 sp. zn. 27Cb/2/2021 zaoberal aj námietkou vznesenou zo strany žalovaného, a
to, že bolo povinnosťou žalobcu predložiť osobitnú dohodu podľa článku III ods. 3 zmluvy o postúpení
pohľadávky z 10. novembra 2018. Rozhodujúci sudca sa so vznesenou námietkou nestotožnil s

poukazom na uznesenie NS SR z 11. decembra 2019, sp. zn. 3Obdo/64/2019. Ďalej uviedol, že: „Pre
žalovaného ako dlžníka je tak irelevantný údaj o sume, za akú bola pohľadávka na žalobcu postúpená, a
z tohto dôvodu nie je oprávnený ani spochybňovať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky. Predloženie
zmluvy o postúpení pohľadávky je významné len pre posúdenie, či je veriteľ nositeľom pohľadávky, ktorá
mala byť postúpená, čo v rozhodovanom spore bolo splnené .“

17. Má za to, že z rozhodnutí, ktoré cituje v odvolaní vyplýva, že prvoinštančné ako aj odvolacie súdy
už v obdobnej veci prejednávali a rozhodli, a to v prospech platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Zjudikatúry vyplýva, že takéto ZOPP sú platné, pretože majú všetky zákonné náležitosti a nemožno ich
považovať za absolútne neplatné.

18. K nemožnosti/možnosti priznania úroku z omeškania žalobca poukázal na § 797 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého: „Plnenie je splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ skončil vyšetrenie
potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť. Vyšetrenie sa musí vykonať bez zbytočného
odkladu; ak sa nemôže skončiť do jedného mesiaca po tom, keď sa poistiteľ o poistnej udalosti dozvedel,
je poistiteľ povinný poskytnúť poistenému na požiadanie primeraný preddavok.“ Z predmetného

ustanovenia Občianskeho zákonníka podľa žalobcu nevyplýva, že by splatnosť poistného plnenia bola
viazaná na právoplatné rozhodnutie súdu. Na základe uvedeného je zrejmé, že ak poistiteľ, t. j. žalovaný
neposkytne poistné plnenie v lehote 15 dní, len čo poistiteľ skončil šetrenie poistnej udalosti, má
poškodený, resp. poistený právo aj na úrok z omeškania, ako sankciu voči poistiteľovi za neplnenie jeho
peňažnej povinnosti - povinnosti poskytnúť poistné plnenie. Žalovaný, resp. poisťovateľ už v Oznámení o
poistnomplnenízodňa26.11.2019uviedol:„OznamujemeVám,žedňa25.11.2019smeukončilišetrenie

poistnej udalosti, na základe ktorého Vám v prílohe tohto listu predkladáme výpočet výšky plnenia.“
Ak žalovaný teda ukončil šetrenie poistnej udalosti dňa 25.11.2019, bolo jeho povinnosťou plynúcou
mu priamo zo zákona, poskytnúť poškodenému, resp. poistenému v lehote 15 dní poistné plnenie.
Žalovaný si však túto svoju povinnosť splnil až dodatočne, keď počas konania dňa 25.02.2022 uhradil
istinu, čoho následkom bolo, že súd prvej inštancie v tejto časti žaloby zastavil konanie (výrok I.), no

pri vyhodnocovaní úrokov z omeškania už súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne právne vyhodnotil
stav veci.

19. Podľa žalobcu závery uvedených rozhodnutí nemožno na predmetný prípad aplikovať, nakoľko
argumentácia, podľa ktorej má splatnosť plnenia nastať až právoplatným rozhodnutím sa javí tak, že

pri aplikácii § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka bol použitý výklad § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001
Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba „zákon o PZP“), v ktorom je uvedené:
„Poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na
zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného

rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota
na poskytnutie poistného plnenia.“ Uviedol, že v predmetnom ustanovení zákona o PZP je explicitne
uvedené,žesplatnosťnáhradyškodynastávana16.deňbuďposkončeníprešetreniaalebopodoručení
právoplatnéhorozhodnutiasúduovýškenáhradyškody.Avšakvnašomprípadesanejednáouplatnenie
nároku na náhradu škody z titulu povinného zmluvného poistenia, ale jedná sa o poistné plnenie z

havarijného poistenia, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie ustanovenia
zákona o PZP. Argumentácia, že povinnosť platiť úroky z omeškania by mu vznikla až doručením
právoplatného rozsudku vo veci, neobstojí, keďže v tomto prípade je žalovaný stranou sporu, teda sa mu
nedoručuje právoplatný rozsudok, ale rozsudok, proti ktorému má ako strana sporu právo odvolať sa.

20. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore s princípom právnej
istoty, rovnako aj so všetkými rozhodnutiami tunajšieho odvolacieho súdu, na ktoré poukázal a mali by
byť súdu prvej inštancie známe z jeho činnosti. Existuje veľké množstvo rozhodnutí, v ktorých súdy
vyhodnocovali predložené zmluvy o postúpení pohľadávky a jednoznačne určili, že sú platné. Výklad
aplikovaný súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí je v absolútnom rozpore so zmluvnou

vôľou strán, ktorú strany slobodne, vážne a skutočne prejavili v predloženej zmluve o postúpení
pohľadávky. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 596/2017, zo dňa 28.9.2017 a
výklad ustanovenia § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka v ňom uvedený nie je možné aplikovať.

21. Na základe vyššie uvedeného má za to, že súd pri svojom rozhodovaní dospel k nesprávnemu

právnemu záveru, keď predloženú zmluvu o postúpení pohľadávky vyhodnotil v zmysle § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka ako neplatný právny úkon, z toho dôvodu dospel k záveru, že žalobca nie
je nositeľom žalobou uplatneného hmotného nároku na zaplatenie úroku z omeškania z poistného
plnenia. Zmluva o postúpení pohľadávky je platná, má všetky zákonom vyžadované náležitosti. Zákonné
nastavenie zmluvy o postúpení pohľadávky ako aj judikatúra potvrdzujú skutočnosť, že ide o platný

právny úkon a odkaz na dojednanie odplaty v osobitnej dohode nespôsobuje absolútnu neplatnosť
predloženej zmluvy. Neobstojí právny záver prvoinštančného súdu o neplatnosti právneho úkonu,
ku ktorému dospel na základe rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukazuje v bode 23
napadnutého rozhodnutia. Aplikácia predmetných rozhodnutí na posudzovaný prípad nie je správna,pretože v ich rámci bola riešená otázka ohľadom iného zmluvného typu - zmluvy o prevode obchodného
podielu, ktorého zákonná úprava je odlišná. Úroky z omeškania pri uplatňovaní nároku z havarijného
poistenia sa spravujú právnou úpravou v Občianskom zákonníku. Z ustanovenia § 797 ods. 3

nevyplýva, že by splatnosť poistného plnenia bola viazaná na právoplatné rozhodnutie súdu. Z toho
dôvodu argumentácia, že povinnosť platiť úroky z omeškania by žalovanému vznikla až doručením
právoplatného rozsudku vo veci, je nesprávna, keďže v tomto prípade je žalovaný stranou sporu, teda sa
mu nedoručuje právoplatný rozsudok, ale rozsudok, proti ktorému má ako strana sporu právo odvolať sa.
Žalobca má nárok na úroky z omeškania tak ako požadoval, teda na 16. deň odo dňa, kedy poisťovateľ

skončil šetrenie potrebné na zistenie rozsahu plniť.

22. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.11.2022, sp. zn.
34Cb/2/2021 v II. výroku, ktorým vo zvyšku žalobu zamietol, zmenil tak, že: Žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 272,81 EUR od 11.12.2019 do 25.02.2022 a
zároveň, aby odvolací súd rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči

žalovanému v rozsahu 100%.

23. Proti výroku III rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodu, že rozhodnutie
v tejto časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný nesúhlasí s rozhodnutím,
ktorým súd priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100%, keďže má za to, že žalobca mal v

konaní úspech iba čiastočný. Uviedol, že z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 215/2010
a 1 M Cdo 1/2004 vyplýva, že procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom v
spore. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci
samej. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie v tejto časti a
rozhodol o trovách konania podľa pomeru úspechu.

24. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.

25. K odvolaniu žalovaného proti výroku o trovách konania sa vyjadril žalobca podaním zo dňa
22.12.2022. Poukázal na judikatúru (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Obo/243/2007), z ktorej vyplýva, že

súd nemôže pri hodnotení nároku na náhradu trov konania vychádzať z otázky úspechu strany v časti
príslušenstva pohľadávky, ale len v časti istiny, čo v tomto prípade okresný súd aj dodržal. „Neúspech“
v časti príslušenstva nemôže byť hodnotený vo vzťahu k posudzovaniu úspechu vo veci ako takej, ako
to nesprávne interpretuje žalovaný (v tejto veci odvolateľ), keďže podstatné je to, v akom rozsahu bola
strana úspešná v rámci žalovanej sumy, resp. istiny. Žalobca bol v plnej miere úspešný vo veci, keďže

žalovaný mu uhradil žalovanú sumu v plnej výške ešte počas konania, preto postup v zmysle § 255 ods.
2 CSP v danej veci nemožno aplikovať.

26.KrajskýsúdvBratislaveakosúdodvolacípodľa§34CSPprejednalvecbeznariadeniapojednávania
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. 1 CSP, pričom termín verejného

vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na webovej stránke a úradnej tabuli
Krajského súdu v Bratislave dňa 25.7.2025. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s
dôvodmi odvolania žalobcu i žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné
a napadnutý rozsudok je potrebné v napadnutej časti výroku II., ktorým súd prvej inštancie zamietol
nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania, zmeniť a rozsudok vo výroku III. je potrebné potvrdiť.

27. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

28. Podľa § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka

postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky
práva s ňou spojené (ods. 2).

29. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo

od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.30. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

31. Podľa § 797 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na plnenie má, pokiaľ nie je v tomto zákone
alebo v poistných podmienkach ustanovené inak, ten, na ktorého majetok, život alebo zdravie, alebo na
ktorého zodpovednosť za škody sa poistenie vzťahuje (poistený). Právo na plnenie vznikne, ak nastane

skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť) [ods. 2]. Plnenie je
splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ skončil vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti
poistiteľa plniť. Vyšetrenie sa musí vykonať bez zbytočného odkladu; ak sa nemôže skončiť do jedného
mesiaca po tom, keď sa poistiteľ o poistnej udalosti dozvedel, je poistiteľ povinný poskytnúť poistenému
na požiadanie primeraný preddavok (ods. 3). Ak poistiteľ odmietol plniť čo i len z časti, je povinný uviesť
dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia; tento dôvod nie je možné dodatočne meniť (ods. 4).

32. Podľa § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

33. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že poistený Y. W. mal so žalovaným uzatvorenú poistnú zmluvu,
predmetom ktorej bolo poistenie motorového vozidla Volkswagen Golf, EČV: P. -XXXCD (ďalej iba
poistná zmluva), na ktorom došlo dňa 10. októbra 2020 k poistnej udalosti v podobe poškodenia
motorového vozidla, pričom vzniknuté poškodenie si nechal poškodený opraviť v autoservise žalobcu. V
danom prípade došlo k vzniku nákladov na opravu motorového vozidla vo výške 1.238,81 Eur. Žalovaný

neposkytol poistenému poistné plnenie v plnej uplatnenej výške, ale po odpočítaní spoluúčasti určil
poistné plnenie v sume 702,- Eur, t. j. v sume o 272,81 Eur nižšej. Poistený Y. W. nárok na vyplatenie
poistného plnenia voči žalovanému postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky dňa 10. decembra 2019
na žalobcu (ďalej iba zmluva o postúpení). V priebehu konania žalovaný istinu 272,81 Eur uhradil,
preto žalobca zobral žalobu v tejto časti späť a súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil. Súd

prvej inštancie zamietol žalobu v časti nároku na zaplatenie úrokov z omeškania, keď dospel k záveru,
že vzhľadom na neplatnosť zmluvy o postúpení žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v spore a
nad rámec tohto záveru uviedol, že nárok žalobcu na zaplatenie príslušenstva je nedôvodný (nárok na
zaplatenie úrokov z omeškania nevznikol) aj s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax.

34. Odvolací súd prisvedčil odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia
zmluvy o postúpení pohľadávky ako neplatnej a teda nesprávneho právneho posúdenia aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pristúpil k skúmaniu aktívnej vecnej
legitimácie žalobcu ex offo napriek tomu, že žalovaný počas konania zaplatil istinu v sume 272,81
Eur, čím de facto uznal svoju povinnosť plniť. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie ustálil na základe

posúdenia zmluvy o postúpení pohľadávky ako neplatnej, s čím sa odvolací súd nestotožňuje. Odvolací
súd nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva o postúpení je neplatná pre jej neurčitosť,
pričom neurčitosť vidí súd prvej inštancie v neurčení výšky odplaty alebo spôsobu jej určenia.

35. Odvolací súd poukazuje na § 524 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého veriteľ môže svoju

pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. Zmluva o postúpení pohľadávky
musí byť písomná, inak je neplatná. Z Veľkého komentára k Občianskemu zákonníku, Števček a spol.,
str. 1803 vyplýva, že: „Na zmluvu o postúpení pohľadávky sa bez obmedzenia vzťahujú všeobecné
ustanovenia o náležitostiach právnych úkonov v zmysle ust. § 34 a nasl. Určitosť obsahu zmluvy
sa posudzuje predovšetkým z hľadiska jednoznačného identifikovania a vymedzenia postupovanej

pohľadávky. Popri podpismi potvrdenom vyjadrení vôle účastníkov previesť pohľadávku z postupcu na
postupníka, náležitom označení zmluvných strán a samotného predmetu postúpenia, nevyplývajú z
Občianskeho zákonníka iné osobitné náležitosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorých absencia by
mala za následok jej neplatnosť. Zmluva o postúpení pohľadávky nie je ex lege odplatnou a k postúpeniu
môže dôjsť aj bez akéhokoľvek protiplnenia.“

36. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil predmetnú zmluvu o postúpení
ako neplatnú pre absenciu jednej zo základných náležitostí, v tomto prípade výšky odplaty, resp. spôsob
jej určenia. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou žalobcu, že v obdobných veciach už súdyrozhodovali v prospech platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a tak je v záujme zachovania princípu
právnej istoty, princípu autonómie vôle zmluvných strán a zásady preferencie platnosti právnych úkonov
posúdiť predmetnú zmluvu ako platnú.

37. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 62/2020 (sp.
zn. 3Obdo/64/2019), podľa ktorého: „Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok nemožno vyvodiť
zo skutočnosti, že súdu nie je známa odplata za postúpenie pohľadávky. Postúpenie pohľadávky
môže byť odplatné a aj bezodplatné, a súd v konaní o zaplatenie postúpenej pohľadávky, a ani

dlžník nie sú oprávnení požadovať sprístupnenie sumy, za ktorú bola pohľadávka postúpená, a to aj
v prípade odplatného postúpenia. Predmetná požiadavka zo strany okresného súdu nemá oporu v
žiadnom právnom predpise. Inými slovami povedané , v spore o zaplatenie postúpenej pohľadávky
nemá čo súd zaujímať, za koľko bola pohľadávka postúpená, súd má len rozhodnúť o tom, či je
dlžník povinný postúpenú pohľadávku uhradiť postupníkovi. Z pohľadu dlžníka je táto informácia taktiež
irelevantná, keďže je povinný len postúpenú pohľadávku splniť subjektu uvedenému v oznámení

postupcu o postúpení pohľadávky, resp. subjektu, ktorý mu postúpenie pohľadávky preukázal. Odplata
za postúpenie pohľadávky je relevantná len vo vzťahu medzi postupcom a postupníkom a jedine v
prípade sporu medzi postupcom a postupníkom o zaplatenie dohodnutej odplaty, resp. v spore, v ktorom
postupník uplatňuje voči postupcovi svoje práva podľa § 527 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka,
by potreboval súd predmetnú informáciu pre svoje rozhodnutie vo veci.“

38. V citovanom rozhodnutí sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal s odplatnosťou
predmetného úkonu - zmluvy o postúpení s tým, že pre dlžníka ako žalovaného je irelevantné aká
bola odplata za postúpenie pohľadávky. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že žalovanému ani súdu
nepatrí namietať neplatnosť právneho úkonu z dôvodu nepredloženia osobitnej dohody o výške odplaty.

Relevantnou je odplata iba vo vzťahu medzi postupcom a postupníkom. To znamená, že tretej osobe,
t. j. subjektu, ktorý nie je stranou zmluvy nepatrí namietať výšku odplaty dojednanú medzi zmluvnými
stranami.

39. Odvolací súd nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že uvedené rozhodnutie nie je aplikovateľné

na prejednávaný spor, keďže podľa súdu prvej inštancie v rozhodnutí dovolacieho súdu bola predmetom
posudzovania dovolacieho súdu odlišná otázka, a to otázka, keď výška odplaty bola v zmluve o
postúpení pohľadávky určená, avšak v predloženej kópii zmluvy bola výška začiernená, resp. vybielená.
Relevantné podľa odvolacieho súdu je, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu ako aj v napadnutom
rozhodnutí súdu pri rozhodovaní nebola zrejmá výška odplaty, pričom bez ohľadu na to či bola alebo

nebola predložená osobitná dohoda, je predmetný právny úkon v zmysle záveru Najvyššieho súdu
platný. Rozhodujúci je záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je “odplata za
postúpenie pohľadávky relevantná len vo vzťahu medzi postupcom a postupníkom a jedine v prípade
sporu medzi postupcom a postupníkom o zaplatenie dohodnutej odplaty, resp. v spore, v ktorom
postupník uplatňuje voči postupcovi svoje práva podľa § 527 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka,

by potreboval súd predmetnú informáciu pre svoje rozhodnutie vo veci.“

40. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že Ústavný súd sa už viacktrát zaoberal posudzovaním platnosti/
neplatnosti právneho úkonu zo strany všeobecných súdov a dospel k nasledovnému záveru: “Určitosť
právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle.

Právny úkon možno považovať za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne
je jeho predmet jasne určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred
jeho neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu či predmetu
právneho úkonu bude tento neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím
interpretačných pravidiel ustanovených v § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 1, 2 a

3 Obchodného zákonníka. Ak totiž tieto nedostatky možno takýmto spôsobom preklenúť, je ústavnou
povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť výklad, ktorý vedie k platnosti právneho úkonu, a nie
naopak. Preferencia výkladu uchovávajúceho právny úkon v platnosti kladie vysoké nároky aj na
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktorým sa právny úkon vyhlasuje za neplatný. Z takého
rozhodnutia musí byť najmä dostatočne zrejmé, z akého právneho dôvodu má neplatnosť právneho

úkonu vyplývať, či porušenie danej právnej normy skutočne vedie k neplatnosti právneho úkonu a
aké skutkové zistenia preukazujú naplnenie predpokladov právnej normy, z ktorej vyplýva neplatnosť
právneho úkonu. Prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy
sú ústavne neakceptovateľné. Úloha všeobecného súdu pri hľadaní riešenia súdenej právnej vecia interpretácii relevantných právnych úkonov totiž nespočíva vo „vyhľadávaní“ dôvodov neurčitosti
predmetuzmluvy(prípadneinýchdôvodovjehoneplatnosti),alevposkytnutísúdnejochranyúčastníkom
občianskeho súdneho konania. Táto má byť založená okrem iného aj na zohľadnení a plnej aplikácii

všetkých zákonných kritérií platných pre výklad právnych úkonov a súčasnej preferencii výkladu v
prospech platnosti, a nie neplatnosti právneho úkonu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015).

41.Odvolacísúdnesúhlasísnázoromsúduprvejinštancie,žebysanaprejednávanýspormaliaplikovať

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ods. 23 napadnutého rozsudku), predmetom
ktorých bol odplatný prevod obchodného podielu a to z dôvodu, že zmluva o postúpení pohľadávky má
iné podstatné náležitosti ako zmluva o prevode obchodného podielu. Zmluva o prevode obchodného
podielu je upravená v Obchodnom zákonníku a medzi náležitosti zmluvy o prevode obchodného podielu
patrí aj určenie odplatnosti resp. bezodplatnosti prevodu. Uvedené síce nevyplýva zo zákonnej definície
zmluvy, vyplýva to však z právnej doktríny a rozhodovacej praxe. Ak je zmluva o prevode obchodného

podielu odplatná, vtedy je potrebné určiť aj odplatu, pričom tá musí byť určená alebo aspoň určiteľná.
Jedná sa však o iný prípad ako je zmluva o postúpení pohľadávky, ktorej úprava je obsiahnutá v
Občianskom zákonníku.

42. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie postupoval

príliš formalisticky, ak v tomto prípade posúdil zmluvu o postúpení pohľadávky ako neplatnú a žalobu
z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zamietol. Ako už bolo uvedené, toto jeho rozhodnutie
nevychádza z ustálenej rozhodovacej praxe a je v rozpore s princípom právnej istoty a preferencie
výkladu v prospech platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou.

43. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že ani v prípade aktívnej vecnej
legitimácie by žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie oprel
tento svoj záver o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2003, sp. zn.
2Cdo/122/2002 a z 26. mája 2022, sp. zn. 5Cdo/140/2021, z ktorých vyplýva, že „ustanovenie § 797 ods.
3 veta prvá Obč. zákonníka jednoznačne ustanovuje, že plnenie (rozumej poistné plnenie) je splatné

do 15 dní, len čo poistiteľ skončil vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť. Ak
poistiteľ v uvedenej lehote poistné plnenie neposkytne, bude v omeškaní a poistenému popri poistnom
plnení vznikne právo na úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 797
ods. 3 Občianskeho zákonníka je kogentné a neumožňuje ustálenie iného času zročnosti poistného
plnenia, kým vyšetrenie na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť nie je skončené, bola by žaloba

o výplatu poistného plnenia predčasná. Prirodzene, ak je sporný právny základ plnenia poistiteľa (ako
tomu bolo v danej veci), nie je možné ani začať vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu poistného
plnenia poistiteľa. Právny základ práva žalobcu na poistné plnenie, aj s rozsahom tohto plnenia, bol
ustálený až právoplatným rozsudkom odvolacieho súdu. Podľa dovolacieho súdu vyšetrenie rozsahu
povinnosti poistiteľa plniť treba považovať za skončené, len čo bol so súhlasom poistiteľa alebo s jeho

dodatočným schválením dohodnutý s poisteným rozsah plnenia alebo dňom určenia rozsahu plnenia
právoplatným rozhodnutím. V danej veci ide o ostatne uvedený prípad skončenia vyšetrenia na zistenie
rozsahu povinnosti plniť. Poistné plnenie je teda splatné do pätnásť dní od právoplatnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu.“

44. Odvolací súd s uvedeným výkladom nesúhlasí, má za to, že z ustanovenia § 797 Občianskeho
zákonníka nevyplýva, že by splatnosť poistného plnenia bola viazaná na právoplatné rozhodnutie súdu.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak poistiteľ, t. j. žalovaný neposkytne poistné plnenie v lehote
15 dní, len čo poistiteľ skončil šetrenie poistnej udalosti, má poškodený, resp. poistený právo aj na
úrok z omeškania, ako sankciu voči poistiteľovi za neplnenie jeho peňažnej povinnosti - povinnosti

poskytnúť poistné plnenie. Podľa právnej teórie zákon viaže splatnosť poistného plnenia výslovne
na skončenie vyšetrenia poisťovňou, čo znamená faktický záver poisťovne o oprávnenosti nároku na
poistné plnenie. V praxi sa v spise poistnej udalosti zvykne v prípade skončenia vyšetrenia spísať
tzv. likvidačná správa, v ktorej sa spravidla uvádza rozsah poistného plnenia, započítanie spoluúčasti,
identifikátory zodpovedného zamestnanca a pod. V prípade, že má poisťovňa takúto prax, je určenie

skončenia vyšetrenia jednoduchšie a možno ho datovať do podpisu takejto likvidačnej správy, resp.
Oznámenia o ukončení likvidácie. Ak teda žalovaný v tomto prípade ukončil šetrenie poistnej udalosti
dňa 25.11.2019, bolo jeho povinnosťou plynúcou mu priamo zo zákona, poskytnúť poškodenému, resp.
poistenému v lehote 15 dní poistné plnenie. Žalovaný si však túto svoju povinnosť splnil až dodatočne,keď počas konania dňa 25.02.2022 uhradil istinu, čoho následkom bolo, že súd prvej inštancie v tejto
časti žaloby zastavil konanie.

45. Odvolací súd poukazuje na rozhodovaciu súdnu prax obchodných odvolacích senátov tunajšieho
súdu (odvolací súd priznáva nárok na zaplatenie úrokov z omeškania v prípade havarijného poistenia
upraveného Občianskym zákonníkom), ale aj na aktuálne nálezy Ústavného súdu SR zo dňa
14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 309/2020-33 a zo dňa 14.10.2021, sp. zn. III. ÚS 214/2020-29, v ktorých bola
rovnako riešená otázka priznania úrokov z omeškania, kde ústavný súd poukázal dopad pripustenia

uvedeného výkladu: „40. S tým úzko súvisí aj potreba zamyslieť (a neustále sa zamýšľať) nad
dôsledkami, dopadmi (akéhokoľvek) výkladu, ktorý prijíma dovolací súd. Pokiaľ by skutočne poistiteľ
(terminológia Občianskeho zákonníka) či poisťovateľ (terminológia ZoPZP) prakticky nemal poskytnúť
aj úroky z omeškania skôr ako po uplynutí 15 dní od právoplatnosti rozsudku (kedy by sa zjavne
vyžadovalo iniciovanie ďalšieho súdneho konania, čo sa nejaví ako práve efektívne), potom sa
poistiteľovi jednoducho oplatí viac súdiť sa a odkladať okamih jeho plnenia (keď pri pokračujúcej

devalvácii hodnota peňazí neustále klesá).“

46. Napriek skutočnosti, že uvedené nálezy ústavného súdu sa vzťahujú na povinné zmluvné poistenie,
možno z nich vyvodiť záver, že ak v rámci uplatňovania nároku z povinného zmluvného poistenia
súdy rozhodujú, že pri úrokoch z omeškania (pri peňažnom plnení) je potrebné postupovať podľa

právnej úpravy v Občianskom zákonníku (§ 517 a nasl.), tak v prípade havarijného poistenia, ktoré sa
v celom rozsahu spravuje OZ, by sa pri úrokoch z omeškania malo bez pochýb postupovať obdobne.
Z ustanovenia § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že by splatnosť poistného plnenia bola
viazaná na právoplatné rozhodnutie súdu.

47. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovi patrí nárok na zaplatenie úrokov
z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 272,81 Eur od 11.12.2019 do 25.2.2022 (t. j. do zaplatenia)
tak, ako si tento uplatnil podanou žalobou. Okamih vzniku omeškania odvolací súd ustálil v zhode so
žalobcom, a to dňom nasledujúcim po márnom uplynutí 15 dňovej lehoty na poskytnutie plnenia, ktorá
začala plynúť dňa 26.11.2019, t. j. deň nasledujúci po skončení prešetrovania potrebného na zistenie

rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie vyplývajúci z Oznámenia o poistnom plnení,
kde žalovaný uvádza, že šetrenie udalosti skončil dňa 25.11.2019. Výška úroku z omeškania vychádza
zo základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

48. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.

49. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania,
jenesporné,žežalobcabolúspešnýpoprinárokunazaplatenieistinyaj včastipríslušenstvaaodvolanie

žalovaného do trov konania je tak nedôvodné. Nie je úlohou odvolacieho súdu posudzovať, či by bolo
rozhodnutie súdu o trovách konania správne, ak by rozhodnutie vo výroku II. potvrdil. Výrok o trovách
konania je vždy súvisiacim výrokom a keďže odvolací súd rozsudok v napadnutom II. výroku zmenil
tak, že žalobe vyhovel, čo znamená úspech žalobcu, bolo potrebné, aby sa to premietlo aj do výroku o
trovách konania. Súd prvej inštancie však o trovách rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu

v rozsahu 100%, preto odvolací súd konštatuje vecnú správnosť a tento výrok potvrdil.

50. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

53. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 CSP. Keďže v odvolacom konaní bol úspešný žalobca, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne
súd prvej inštancie samostatným uznesením.54. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v
rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),

(§ 428 CSP).