Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 2, 2025

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 18SaZ/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725100834
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Michaláč

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100834.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislavevkonanípredsudcomJUDr.MarkomMichaláčom,vprávnejvecižalobcu:A.B.,

nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. D., naposledy bytom: E. F. G., H. E., I. B., C. D., toho času pobyt:
J. B. D., XXX XX D., I. D., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad,
so sídlom: Pivonková 6, Bratislava, vo veci azylu, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. zn. C.: H./XXXX-X K. L. XX. XXXX XXXX, takto

r o z h o d o l :

18Saz/4/2025

I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

1. Žalovaným rozhodnutím č. C.: H./XXXX-X K. L. XX. XXXX XXXX Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, migračný úrad (ďalej aj ako „správny orgán prvého stupňa“) rozhodlo vo veci žalobcu tak, že
žalobcovi:

2. zamietlo žiadosť o azyl ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zákona č. 480/2002 Z.z. zákona
o azyle (ďalej len ako „zákon o azyle);

3. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dňa 20.06.2024 sa pán A. B. (žalobca) dostavil
na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, kde požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie
doplnkovej ochrany na území SR z politických dôvodov.

4. Po vykonaní všetkých procesných úkonov a posúdení prípadu menovaného vydal migračný úrad
25.07.2024 rozhodnutie C.: H./XXXX-X o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa
§ 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle. Dňa 2 5.07.2024 podal menovaný správnu žalobu na Správny
súd Bratislava v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutia migračného úradu. Správny súd v Bratislave
rozsudkom č.k. 16Saz/9/2024-58 z 07.11.2024 rozhodnutie migračného úradu zrušil z dôvodu, že z
odôvodnenia rozhodnutia nie je známe, z akých verejne dostupných zdrojov migračný úrad čerpal a vec
vrátil na ďalšie konanie. Migračný úrad podal 17.12.2024 na Najvyšší správny súd SR kasačnú sťažnosť

proti rozhodnutiu SS v Bratislave, v ktorej sa domáhal zrušenia rozhodnutia SS v Bratislave na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší správny súd SR rozsudkom 6Sak/l/2025 z 21.02.2025
kasačnú sťažnosť zamietol.5. V novom konaní migračný úrad vykonal so žalobcom dňa 14.04.2025 pohovor, v ktorom sa zameral
na zistenie možných zmien, ku ktorým prišlo od posledného pohovoru na migračnom úrade 27.06.2024.
Žalobca v pohovore uviedol, že od posledného pohovoru na migračnom úrade nedošlo k žiadnym

podstatným zmenám, ktoré by sa týkali jeho žiadosti o udelenie azylu na území SR. a ani neuviedol
žiadne iné dôvody svojej pôvodnej žiadosti o azyl.

6. Migračný úrad do konania zabezpečil prostredníctvom Odboru dokumentaristiky a zahraničnej
spolupráce informácie o krajine pôvodu C. D. C.: H.- XXXX/XXXXXX-XXX K. XX.XX.XXXX. Podľa týchto

informácií v Úradnom vestníku EU nie je evidované žiadne rozhodnutie voči Českej republike ohľadom
aktivácie článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej Únii (ďalej aj ako „ZEÚ“). Ak by takéto konanie existovalo,
muselo by byť zahájené formou rozhodnutia publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie, čo
dokumentuje aj prípad Poľska, kedy rozhodnutie Komisie aktivovať článok 7 ods. 1 ZEÚ bol uverejnený
vo forme uznesenia v Úradnom vestníku EÚ.

7. Zároveň SR v prípade žalobcu nerozhodla na základe ním uvedených skutočností, že považuje jeho
žiadosť za prípustnú. Neexistujú na to žiadne relevantné dôvody, nakoľko v prípade Českej republiky
ide o štandardný štát EÚ, ktorý dodržiava všetky svoje záväzky v oblasti ľudských práv. Nakoľko v
prípade Českej republiky, ako členského štátu EÚ, ktorého štátnym príslušníkom je aj žalobca, možno
skonštatovať, že ani jeden z vyššie uvedených prípadov nebol naplnený, nemožno jeho žiadosť o azyl

pokladať za prípustnú. Keďže pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o azyl ako neprípustnej sa jedná o
rozhodovanie vo svojej podstate procesného charakteru, predmetom posúdenia nebola skutočnosť či
menovaný spĺňa podmienky na udelenie azylu alebo poskytnutia doplnkovej ochrany, ale iba to, či je
splnená jedna z podmienok neprípustnosti žiadosti, ako sú uvedené v § 11 zákona o azyle. Nakoľko
migračný úrad v priebehu konania o azyle zistil, že je daný dôvod neprípustnosti, nemal možnosť

rozhodnúť inak a v konaní pokračovať, ale bolo jeho povinnosťou takúto žiadosť o azyl zamietnuť.

II. Žaloba a jej dôvody

8. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 15. mája 2025 podal žalobca správnu žalobu a žiadal, aby
súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a žalobcovi priznal náhradu trov konania. Svoju žalobu
odôvodnil tým, že považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu jeho nesprávneho právneho
posúdenia a porušenia jeho základných práv garantovaných medzinárodným aj vnútroštátnym právom.

9. Má za to, že podmienky stanovené zákonom na preukázanie nebezpečnosti krajiny pôvodu nie je
možné objektívne splniť, a došlo tým k porušeniu jeho práva na azyl, spravodlivý proces a účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 18, 47 Charty základných práv EÚ a čl. 33 Ženevského dohovoru.

10. Žalobca ďalej tvrdí, že podmienky stanovené v § 11 ods. 1 písm e/ zákona o azyle sú vo svojej
podstate pre jednotlivca nesplniteľné. Migračný úrad de facto žiada, aby preukázal medzinárodný akt
(napr. rozhodnutie Rady EÚ o porušení princípov čl. 2 ZEÚ), ktorý nie je v moci fyzickej osoby iniciovať.
Z toho dôvodu je aplikácia tejto podmienky v jeho prípade neprimeraná a porušuje princíp efektívneho
právneho prostriedku (podľa či. 47 Charty Základných práv EÚ).

11. Uvádza, že zákon o azyle umožňuje udelenie azylu občanovi členského štátu EÚ len za
mimoriadnych okolností. V skutočnosti však neexistuje právny mechanizmus, ktorým by jednotlivec
moholiniciovaťformálneaktivovaniečlánku7ZEÚvočisvojejkrajine(ktorýbyutvorilvýnimku).Migračný
úrad požaduje ako dôkaz niečo, čo nemá jednotlivec možnosť zabezpečiť, čím sa výnimka mení na

iluzórnu a tým vyčerpal všetky reálne dostupné možnosti.

III. Vyjadrenie žalovaného

12. Vo vyjadrení žalovaný uvádza, že žiadosť o udelenie azylu, ktorú žalobca podal ako občan Českej
republiky,členskéhoštátuEÚ,žalovanýzamietolakoneprípustnúbezposudzovaniajejmerita.Žalovaný
overoval splnenie formálnych predpokladov podľa zákona o azyle.13. Žalobca v správnej žalobe namieta, že podmienky stanovené zákonom o azyle na preukázanie
nebezpečnosti krajiny pôvodu nie jej možné objektívne splniť, a došlo tým k porušeniu jeho práva na

azyl, spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 18, 47 Charty základných práv EÚ a čl.
33 Ženevského dohovoru. Žalovaný zastáva názor, že postup podľa článku 7 Zmluvy o Európskej únii
(ZEÚ), ktorý umožňuje Rade EÚ alebo Európskej rade konštatovať závažné porušenie hodnôt Únie zo
strany členského štátu, je nástrojom, ktorý môžu iniciovať výlučne inštitúcie Európskej únie (Európska
komisia, Európsky parlament alebo jedna tretina členských štátov). Tento postup nemôže jednotlivec

sám o sebe iniciovať alebo naň mať právny nárok. Z toho vyplýva, že jednotlivec nemá možnosť právne
vynútiť alebo spustiť takéto konanie, ktoré by umožnilo posúdenie jeho žiadosti o azyl z dôvodu údajného
systémového zlyhania ochrany základných práv v krajine pôvodu, ak takéto konanie nebolo formálne
prijaté Európskou radou alebo Radou EÚ.

14. Podľa správy o krajine pôvodu dostupnej v administratívnom spise, aktuálne v prípade Českej

republiky, neexistuje žiadne rozhodnutie Európskej rady alebo Rady EÚ podľa článku 7 ZEÚ, ktoré by
signalizovalo závažné porušovanie základných hodnôt Únie, preto žalovaný v procese rozhodovania
žiadosti o udelenie azylu občanovi ČR nemal právny základ pre posúdenie žiadosti o udelenie azylu
v merite veci. Právna situácia, v ktorej sa posudzovala žiadosť žalobcu vyplýva zo zásady vzájomnej
dôvery medzi členskými štátmi EÚ, ktorá predpokladá, že všetky členské štáty zabezpečujú základnú

ochranu základných práv, pokiaľ neexistuje inštitucionálne potvrdenie opaku. Zásada vzájomnej dôvery
medzi členskými štátmi EÚ predpokladá, že každý členský štát dodržiava základné práva a poskytuje
primeranú ochranu svojim obyvateľom, vrátane ochrany pred prenasledovaním a vážnym bezprávím.
Túto zásadu potvrdzuje rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo C-411/10 N.S., ktoré zdôrazňuje, že azylový
systém založený na dôvere medzi štátmi zabraňuje opakovanému meritu posudzovať situáciu žiadateľa,

ak pochádza z iného členského štátu EÚ.

15. Žalobca argumentuje, že ako jednotlivec nemá možnosť iniciovať alebo zabezpečiť splnenie
podmienok podľa zákona, respektíve postup podľa článku 7 ZEÚ. Táto námietka však podľa názoru
žalovaného nemá vplyv na zákonnosť a správnosť rozhodnutia žalovaného, pretože právny rámec

azylového konania a inštitucionálne mechanizmy Európskej únie vyhradili takéto kompetencie výhradne
príslušným orgánom EÚ, nie jednotlivcom.

16. Ak žiadateľ namieta nemožnosť splniť zákonom požadované predpoklady, nie je to dôvod na
preskúmanie jeho žiadosti o udelenie azylu v merite veci v situácii, keď nebol aktivovaný príslušný

politicko-právny proces na úrovni EÚ. Zákon ani medzinárodné právo neustanovujú žalovanému
povinnosť jednostranne iniciovať tento postup na základe individuálnych nárokov žiadateľa. Na základe
toho došiel žalovaný k záveru, že námietka žalobcu o nemožnosti individuálneho konania nie je
relevantná a odmieta ju.

17. Právo na azyl a spravodlivý proces podľa článku 18 a 47 Charty základných práv Európskej únie a
článku 33 Ženevského dohovoru o azyle je garantované, avšak jeho uplatnenie je viazané na splnenie
zákonných podmienok a rámca, ktorý definuje legislatíva členských štátov a medzinárodné záväzky.
Individuálneprávasútakchránené,avšaknievneobmedzenejmiere,alevsúladesprávnymporiadkom.

18. Žalovaný má za to, že v konaní o žiadosti žalobcu o azyl postupoval správne v rámci svojich
právomocí a v súlade s právom EÚ aj medzinárodným právom, keď žiadosť žalobcu o udelenie azylu
zamietol ako neprípustnú podľa §11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle - bez skúmania merita veci. Rovnako
má za to, že napadnutým rozhodnutím neporušil právo žalobcu na azyl ani na spravodlivý proces.

IV. Replika žalobcu

19. Vo svojej replike žalobca zotrval na podanej žalobe a ďalej uviedol, že súčasne žiada o uplatnenie

výnimky podľa článku 36 smernice 2013/32/EÚ, pretože Česká republika, hoci formálne vedená ako
tzv. bezpečná krajina pôvodu, nespĺňa v jeho individuálnom prípade podmienky pre návrat bez reálneho
rizika porušenia základných práv.20. Ako nové skutočnosti uviedol to, že dňa 29. 7. 2025 podal žiadosť Európskej komisii, európskemu
ombudsmanovi a všetkým členom Európskeho parlamentu. Predmetom týchto podaní je formálna
žiadosť o preskúmanie štatútu Českej republiky ako bezpečnej krajiny pôvodu. V uvedených

dokumentoch sú doložené zásadné dôkazy o systematickom porušovaní práv, nemožnosti obhajoby,
represívnych zásahoch a inštitucionálnej nečinnosti v ČR. Tieto podklady sú relevantné aj pre správne
konanie v SR a slúžia na doloženie praktickej nemožnosti návratu a absencie účinnej právnej ochrany
v krajine pôvodu.

V. Duplika žalovaného

21. Vo vyjadrení k replike žalobcu, žalovaný uvádza, že žalobca vo svojom vyjadrení žiada o uplatnenie
„výnimky podľa čl. 36 smernice 2013/32/EU“, pretože Česká republika, aj keď vedená ako „bezpečná

krajina pôvodu“, nespĺňa v jeho individuálnom prípade podmienky návratu bez reálneho rizika porušenia
základného práva. Žalovaný má za to že Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/32/EÚ
o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v čl. 36 upravuje postup
uplatnenia koncepcie bezpečnej tretej krajiny a nie krajiny Európskej Únie.

VI. Relevantné právne predpisy

22. Podľa § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa

rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv
alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä
v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych,
policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným
spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému

potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo
treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal
trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo
proti deťom.

23. Podľa § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

24. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

25. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

26. Podľa § 219 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

27. Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok)“ tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

28. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb

a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

29. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka adať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť

právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

30. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa
§ 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10.

31. Podľa § 19a ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie
azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v
čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu,
akým sa uplatňujú, vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol
alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, postavenie a osobné pomery
žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.

32. Podľa § 19a ods. 4 písm. b/ zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že národnosť zahŕňa predovšetkým príslušnosť k určitej skupine určenej jej kultúrnymi,
etnickými alebo jazykovými znakmi, spoločným zemepisným alebo politickým pôvodom alebo jej
vzťahom k obyvateľstvu iného štátu, pričom sa tento pojem neobmedzuje na štátnu príslušnosť.

33. Podľa § 19a ods. 4 písm. d/ zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia
o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.

34. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania
vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny
zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú
charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba

by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od
okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej
charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy
považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) Poznámka súdu : Odkaz pod 7a – Trestný zákon.

35. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty,
ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.

36. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza

z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla
poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,
prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným
právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo
vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej

ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje
sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

37. Podľa ods. 5 cit. ust. rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu
veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch

nevznikali neodôvodnené rozdiely.

38.Podľa§32ods.1,2Správnehoporiadkusprávnyorgánjepovinnýzistiťpresneaúplneskutočnýstav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov

konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu
orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny
organ.39. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

40. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

VII. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

41. Správny súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3,

§ 17 písm. a/ SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia
preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom
súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného
a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil
správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP,

podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k
záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli
splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP.

42. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-PO-111-34/2024-Ž zo dňa

14. mája 2025, ktoré žalobca napadol správnou žalobou, v ktorom žalovaný žalobcovi zamietol žiadosť o
udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle, nakoľko žalobca je občanom
členského štátu Európskej únie, ktorý dodržiava všetky svoje záväzky v oblasti ľudských práv.

43. Podľa § 11 ods. 1 písm. e/ zákona o azyle ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako

neprípustnú, ak žiadateľ je občanom členského štátu Európskej únie; to neplatí, ak nastali skutočnosti
uvedené v osobitnom predpise.

44. Osobitným predpisom, uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení, je Protokol (č.24) o azyle pre
štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie (tiež „Protokol o azyle„), pripojený k Zmluve o

Európskej únii a k Zmluve o fungovaní Európskej únie.

45. Podľa jediného článku Protokolu o azyle berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd
členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty sa bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných
vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu. Podľa toho je

možnébraťdoúvahy,resp.pokladaťzaprípustnúžiadosťoazylpodanúštátnympríslušníkomčlenského
štátu iba v nasledovných prípadoch:
a) ak členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti
Amsterdamskej zmluvy, využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských
práv a slobôd, v prijímaní opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru

b) ak bol iniciovaný postup uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne
Európska rada vo vzťahu k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ
štátnym príslušníkom;
c) ak Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský
štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s

článkom 7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom;
d) ak by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného
členského štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná
na základe predpokladu, že je zjavne neodôvodnená bez toho, aby súčasne akýmkoľvek spôsobom,
podľa okolností prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu.

46.Článok15Dohovorunaochranuzákladnýchľudskýchprávaslobôdriešiotázkyodstúpeniazmluvnej
strany Dohovoru na ochranu ľudských práv a slobôd od tohto dohovoru. Podľa článku 7 ods. 1 Zmluvy o
Európskejúniinazákladeodôvodnenéhonávrhujednejtretinyčlenskýchštátov,Európskehoparlamentualebo Komisie môže Rada štvorpätinovou väčšinou svojich členov po získaní súhlasu Európskeho
parlamentu rozhodnúť, že existuje jasné riziko závažného porušenia princípov uvedených v článku 6
ods. 1 niektorým členským štátom a adresovať tomuto štátu vhodné odporúčania. Pred prijatím takéhoto

rozhodnutia Rada vypočuje príslušný členský štát a v súlade s tým istým postupom môže vyzvať
nezávislé osoby, aby v primeranej lehote predložili správu o situácii v príslušnom členskom štáte.

47. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zák. č. 480/2002 Z.z.
Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených

v ustanovení § 8 zák. č. 480/2002 Z.z., t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané
opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine,
prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo
nechce vrátiť do tohto štátu.

48. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom
prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky).

49. Z administratívneho spisu je zjavné, že žalovaný vykonal v konaní dokazovanie procesne legálnymi

dôkazmi, a to výsluchom sťažovateľa, doplňujúcim pohovorom so žiadateľom o azyl a obsahom správ o
krajine pôvodu (zameraných na to, či je voči Českej republike iniciovaný postup podľa č. 7 ods. 1 Zmluvy
o európskej únii, či Rada prípadne Európska rada prijala vo vzťahu k Českej republike rozhodnutie
v súlade s čl. 7 ods. 1 alebo 2 Zmluvy Európskej únie) z ktorých vyhodnotil a stručne popísal súčasnú
situáciu v krajine pôvodu.

50. Sťažovateľ v rámci svojej žaloby argumentuje, že nie je v jeho silách iniciovať rozhodnutie Rady
prípadne Európskej rady o porušení princípov čl. 2 Zmluvy o európskej únii.

51. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že zamietnutie žiadosti ako neprípustnej podľa

§ 11 ods. 1 písm. e/ zák. č. 480/2002 Z.z. nie je rozhodnutím posudzujúcim dôvodnosť žiadosti o
medzinárodnú ochranu z vecného hľadiska, ale konštatujúcim ne/naplnenie predpokladov uvedených
v osobitnom predpise, ktorým je Protokol č. 24 o azyle pre občanov štátnych príslušníkov členských
štátov Európskej únie. Sťažovateľ je občanom členského štátu Európskej únie (Českej republiky),
pričom v konaní nebolo preukázané splnenie žiadnej z podmienok, uvedených v jedinom článku

citovaného Protokolu. Pokiaľ ide o podmienku pod písm. d/ jediného článku Protokolu č. 24, táto
predstavuje možnosť členských štátov Európskej únie, v prípade ak nastane situácia, keď sa bude
oprávnene uchádzať o medzinárodnú ochranu občan iného členského štátu, pristúpiť k (meritórnemu)
preskúmaniu dôvodov žiadosti o udelenie azylu. Avšak z tejto právnej úpravy v žiadnom prípade
nevyplýva nárokovateľnosť jej aplikácie. Podľa tunajšieho súdu, z formulácie - „ak by sa tak členský štát

rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského štátu„ je nepochybné,
že rozhodnutie o aplikácii písm. d/ jediného článku Protokolu o azyle bolo ponechané na posúdenie
členským štátom Európskej únie. Pokiaľ teda nenastala žiadna zo skutočností uvedených v Protokole o
azyle, žalovaný správne zamietol sťažovateľovu žiadosť o azyl ako neprípustnú.

52. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, v ktorých tento napáda závery žalovaného o tom, že Česká
republika je právny a bezpečný štát, Správny súd v Bratislave upriamuje pozornosť na znenie jediného
článku Protokolu o azyle, podľa ktorého „Berúc do úvahy úroveň ochrany základných práv a slobôd
členskými štátmi Európskej únie, považujú sa členské štáty sa bezpečné krajiny pôvodu vo vzájomných
vzťahoch pri všetkých právnych a praktických dôvodoch týkajúcich sa záležitostí azylu...„. V zmysle

tohto ustanovenia je nesporné, že členské štáty Európskej únie sa vzájomne považujú za bezpečné
krajinypôvodu.Pretopokiaľvkonanínebolospochybnenéstanoviskoštátuvovzťahukžiadostištátneho
príslušníka iného členského štátu, nie je namieste spochybňovať záver žalovaného v predmetnej veci..

53. Z vykonaného dokazovania v administratívnom konaní má súd za preukázané, že Česká republika

je členským štátom Európskej Únie, ktorá riadne dodržiava základné práva a slobody a poskytuje
svojím obyvateľom primeranú ochranu, vrátane ochrany pred prenasledovaním a vážnym bezprávím.
Táto skutočnosť je zároveň podporená zásadou vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi EÚ,
ktorá predpokladá, že všetky členské štáty zabezpečujú základnú ochranu základných práv, pokiaľneexistuje inštitucionálne potvrdenie opaku. Túto zásadu potvrdzuje rozhodnutie Súdneho dvora EÚ
vo C-411/10 N.S., ktoré zdôrazňuje, že azylový systém založený na dôvere medzi štátmi zabraňuje
opakovanému meritu posudzovať situáciu žiadateľa, ak pochádza z iného členského štátu EÚ. ZV

rámci administratívneho konania žalovaný vykonal aj dokazovanie vypracovaním polytematickej správy
o krajine pôvodu žalobcu – Českej republike, z ktorej jednoznačne vyplýva, že voči Českej republike
nebol (a to ani do rozhodnutia súdu) iniciovaný postup podľa čl. 7 Zmluvy o Európskej Únii. Začatie
takéhoto konania nebolo preukázané ani v súdnom konaní. Skutočnosť, že žalobca podal formálnu
žiadosť o preskúmanie statusu Českej republiky ako bezpečnej krajiny a túto žiadosť adresoval

Európskemu Ombudsmanovi, Európskej komisii a Európskemu parlamentu nepostačuje pre potreby
konania o poskytnutí azylovej ochrany žalobcovi. Podľa ustanovení článku 7 ZEÚ môže byť postup
na konštatovanie závažného porušenia základných hodnôt Únie iniciovaný len Európskou komisiou,
Európskym parlamentom alebo jednou tretinou členských štátov. Jednotlivec takýto proces nemôže sám
iniciovať ani ovplyvniť.

54. V týchto súvislostiach a v nadväznosti na ukončenie veci vyslovením neprípustnosti žiadosti o azyl
je pre tento postup, jednou z rozhodujúcich skutočností, že žiadateľ o azyl je občanom členského štátu
EÚ, čo je aj prípad žalobcu. Z tejto časti hypotézy právnej normy bolo ako už súd vyššie uviedol potrebné
vychádzať a úlohou žalovaného bolo zistiť, či nenastali skutočnosti uvedené v osobitnom predpise,
ktorým je Protokol o azyle pre štátnych príslušníkov členských štátov Európskej únie pripojený k Zmluve

o založení Európskeho spoločenstva, podľa jediného článku ktorého je za prípustnú možno pokladať
žiadosť o azyl podanú štátnym príslušníkom členského štátu iba v štyroch prípadoch: a/ ak členský štát,
ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom pokračuje po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy,
využívajúc ustanovenia článku 15 Dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, v prijímam
opatrení zbavujúcich ho na svojom území záväzkov podľa tohto dohovoru; b/ ak bol iniciovaný postup

uvedený v článku 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii a pokiaľ Rada prípadne Európska rada vo vzťahu
k nemu príjme rozhodnutie s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; c/ ak
Rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom 7 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii s ohľadom na členský štát,
ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom, alebo ak Európska rada prijala rozhodnutie v súlade s článkom
7 ods. 2 uvedenej zmluvy s ohľadom na členský štát, ktorého je žiadateľ štátnym príslušníkom; d/ ak

by sa tak členský štát rozhodol jednostranne vo vzťahu k žiadosti štátneho príslušníka iného členského
štátu; v tom prípade musí byť Rada bezprostredne informovaná; žiadosť bude vybavovaná na základe
predpokladu,žejezjavneneodôvodnenábeztoho,abysúčasneakýmkoľvekspôsobom,podľaokolností
prípadu, ovplyvňovala rozhodovaciu právomoc členského štátu.

55. Prípady uvedené Protokolom nemožno v prípade žalobcu pozorovať a preto postup žalovaného
aplikáciou ust. § 11 ods. 1 pís. e/ zákona o azyle bol správny a v súlade so zákonom.

56. Pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení žiada o uplatnenie výnimky podľa čl. 36 smernice 2013/32/
EU, tunajší súd sa s touto námietkou nemôže stotožniť. Žalobca je štátnym občanom členského štátu

Európskej únie, Českej republiky. Na situáciu žalobcu sa čl. 36 uvedenej procedurálnej smernice
nevzťahuje, pretože členské štáty EÚ sa navzájom považujú za bezpečné krajiny pôvodu, nie za „tretie
krajiny“ v zmysle smernice. Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/32/EÚ o spoločných
konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v čl. 36 upravuje postup uplatnenia
koncepcie bezpečnej tretej krajiny. Ide o situáciu, keď žiadateľ nepochádza z členského štátu EÚ

ani z krajiny, ktorá je posudzovaná ako jeho krajina pôvodu, ale prichádza z iného štátu, ktorý spĺňa
podmienky na to, aby bol považovaný za bezpečný na návrat a v ktorom má žiadateľ možnosť požiadať o
medzinárodnú ochranu. Čl. 36 článok obsahuje zoznam kritérií, ktoré musí tretia krajina spĺňať (ochrana
života a slobody, dodržiavanie zásady nonrefoulement, zákaz mučenia, prístup k azylovému konaniu).
Česká republika nie je pre potreby azylového konania považovaná za tretiu krajinu.

57. Na záver tunajší súd uvádza, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená
v § 139 ods. 2 SSP. Vzhľadom na osobitosti súdneho preskúmavacieho konania, je postačujúce stručné
uvedenie dôvodov so záverom, že postup žalovaného správneho orgánu bol zákonný a napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, čím sa správny súd stotožnil s vecnými dôvodmi
žalovaného správneho orgánu, uvedenými v odôvodneniach rozhodnutí oboch stupňov v danej veci.
V tejto súvislosti aj Ústavný súd Slovenskej republiky pripomína, že súčasťou obsahu základného
práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníkakonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (I. ÚS
372/06). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť
svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú

odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci M. N. v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).
Správny súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými žalobcom uplatnenými námietkami. Z rozsudku
ako celku je zrejmý dôvod, pre ktorý správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej správnej
žaloby a tým k jej zamietnutiu. Rovnako aj rozhodnutie žalovaného podľa názoru správneho súdu spĺňa
všetky náležitosti vyžadované správnym poriadkom. Rozhodnutie žalovaného je v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci; obsahuje
tiež predpísané náležitosti. Výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho
predpisu; v odôvodnení rozhodnutia je opísaný priebeh konania, ako aj vyhodnotené skutočnosti, ktoré
boli zásadné pre výrok rozhodnutia aj s použitím relevantných právnych predpisov, na ktorých základe
bolo rozhodnuté.

58. S poukazom na uvedené považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne správne, a
preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

59. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal

právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi
nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a

podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o
dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439

ods. 3 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické

vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).