Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 17, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/7/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110204720
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1110204720.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobkýň: 1. H.. Q. X., nar. XX. apríla
XXXX, bytom K. XX, O. - Y., 2. X. B., nar. XX. apríla XXXX, bytom Y. 8, J., a 3. X. W., nar. XX. marca
XXXX, bytom O. 36, O. - Y., všetky právne zastúpené: PAICEK LEGAL s. r. o., so sídlom Panská
17/427, Bratislava, proti žalovanému: BUBO travel agency, s. r. o., so sídlom Dunajská 31, Bratislava,
IČO: 35 824 859, právne zastúpený: CLC advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Panenská 18,
Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobkýň proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava
I č. k. 24C/18/2010-632, zo dňa 30.06.2022, takto

r o z h o d o l :

KrajskýsúdvBratislaverozsudokOkresnéhosúduBratislavaIč.k.24C18/2010-632zodňa30.06.2022,
teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. B1-24C/18/2010, p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyniam v 1., 2. a 3.
rade v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I (teraz spor spadajúci pod Mestský súd Bratislava IV) rozsudkom č. k.
24C/18/2010-632, zo dňa 30.06.2022, žalobu zamietol a žalobkyne v 1., 2. a 3. rade zaviazal zaplatiť

žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Podanou žalobou sa žalobkyne proti žalovanému po tom, čo súd prvej inštancie pripustil na
pojednávaní konanom dňa 30. júna 2022 zmenu žaloby v zmysle návrhu žalobkýň zo 16. októbra 2020
(č. l. 579), domáhali nasledovných plnení: (i) žalobkyňa v 1. rade sa domáhala zaplatenia 1.483,50 Eur
s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 1.483,50 Eur od 6. júna 2009 do zaplatenia

a náhrady nemajetkovej ujmy výške 1.000,00 Eur, (ii) žalobkyňa v 2. rade sa domáhala
zaplatenia 968,25 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 968,25 Eur od 6. júna
2009 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 284,13 Eur, a (iii) žalobkyňa v 3. rade sa
domáhala zaplatenia sumy 967,35 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % p. a. zo sumy 967,35
Eur do 6. júna 2009 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 284,13 Eur. Žalobkyňa v
1. rade a predošlá žalobkyňa v 1. rade H.. X. Y., nar. XX. apríla XXXX (ďalej len „predošlá žalobkyňa
v 1. rade“), ktorá počas konania zomrela a do jej postavenia vstúpila žalobkyňa v 1. rade, v žalobe

tvrdili, že každá z nich uzatvorila osobitne so žalovaným zmluvu o obstaraní zájazdu, ktorej predmetom
bolo zabezpečenie služieb na zájazde Uzbekistan - Turkmenistan - Tadžikistan v termíne od 31. mája
2009 až 10. júna 2009. Žalobkyne v 2. a 3. rade uzatvorili so žalovaným zmluvu o obstaraní zájazdu,
ktorého predmetom bolo zabezpečenie služieb zo strany žalovaného na zájazde Hodvábna cesta vStrednej Ázii v termíne od 31. mája 2009 až 21. júna 2009. Program zájazdu sa realizoval spoločne.
Žalovaný informoval žalobkyne, že vstup do Turkmenistanu je podmienený udelením víz a žalovaný
navrhol, že vstupné víza pre účastníkov zájazdu po splnení stanovených podmienok vybaví v mene

žalobkýň priamo žalovaný. Žalovaný však žalobkyne o tom, že im víza do Turkmenistanu neboli udelené
informoval až v deň odchodu na zájazd, pričom ich zároveň ubezpečil, že s takouto situáciou majú
skúsenosti a víza budú vybavené v Taškente, teda žalobkyne neboli informované o tom, že by táto
skutočnosť mala mať vplyv na priebeh, realizáciu a cenu zájazdu. Žalobkyniam neboli víza udelené ani
na tretí pokus, o čom žalobkyne informoval delegát žalovaného dňa 4. júna 2009. Žalobkyne tvrdili, že

žalovaný porušil informačnú povinnosť, vyplývajúcu z príslušných právnych predpisov, v
dôsledku čoho vznikla žalobkyniam škoda. Žalobkyniam bolo neudelenie víz oznámené až v priebehu
zájazduvpúštiKyzylkumaboloimdelegátomoznámené,ževzniknutásituáciabuderiešenánáhradným
programom organizovaným v Uzbekistane. Pretože návšteva Uzbekistanu bez cestovnej kancelárie je
pre turistov nemožná, žalobkyne s navrhnutým spôsobom riešenia danej situácie súhlasili. Dňa 5. júna
2009 písomne u sprievodcu cestovnej kancelárie si uplatnili právo na odstránenie chybne poskytnutej

služby a s navrhovaným riešením a to zmenou programu zájazdu nesúhlasili a žalobkyňa v 1. rade a
predošlá žalobkyňa v 1. rade žiadali o zorganizovanie cesty späť na Slovensko. Žalobkyne v 2. a 3. rade
žiadali o zmenu náhradného programu a zároveň si všetky žalobkyne uplatnili nárok na náhradu škody v
dôsledku nesplnenia informačnej povinnosti žalovaného voči žalobkyniam a tiež si uplatnili nemajetkovú
ujmu spočívajúcu v traumatizovaní ďalšej cesty v rámci zakúpeného zájazdu v nedostatočnom

informovaní a teda vytváraní napätej situácie. Podľa žalobkýň jedným z hlavných dôvodov,
prečo si zakúpili zájazd bolo to, že v rámci programu navštívia Turkmenistan, ktorý je ťažko prístupný.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Tvrdil, že neporušil žiadne povinnosti vyplývajúce zo zákona a
ani zo zmluvy o obstarávaní zájazdu. V zmysle zmluvy o obstaraní zájazdu a všeobecných podmienok

zájazdu boli účastníci zájazdu výslovne upozornení a žalobkyne si boli vedomé toho, že udelenie
alebo neudelenie víz je iba v kompetencii príslušného zastupiteľského úradu a žalovaný nenesie a ani
nemôže niesť žiadnu zodpovednosť za udelenie alebo neudelenie víz. Preto je vylúčená zodpovednosť
žalovaného, pretože k neudeleniu víz a teda tejto situácie došlo z dôvodu vyššej moci, a tieto nepriaznivé
okolnosti boli spôsobené udalosťou, ktorej nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia

zo strany žalovaného. Žalovaný poukázal na § 741d Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva
informačná povinnosť pre cestovnú kanceláriu voči objednávateľovi a týka sa ďalších podrobných
informácií o všetkých pre objednávateľa dôležitých skutočnostiach ohľadne zájazdu, to však výhradne
za predpokladu, že sú známe aj cestovnej kancelárii, a že nie sú obsiahnuté už v zmluve alebo v
priloženom katalógu. V danom prípade skutočnosť, že žalobkyniam neboli doručené víza, nebolo vôbec

možné predpokladať a keďže žalovanému nebola táto i keď pre objednávateľa dôležitá skutočnosť
známa, nejde o porušenie informačnej povinnosti žalovaného a v žiadnom prípade nešlo o poskytnutie
nepravdivých informácií. Vzniku tejto situácie nebolo možno predísť, pretože na vybavenie víz v žiadnej
krajine nie je právny nárok. Zmena zájazdu nebola spôsobená konaním alebo nekonaním žalovaného
a v dôsledku okolnosti, ktoré boli spôsobné udalosťou, ktorej nebolo možné zabrániť

aj pri vynaložení všetkého úsilia, v dôsledku čoho je podľa názoru žalovaného jeho zodpovednosť
vylúčená. V Uzbekistane bol žalobkyniam navrhnutý rozšírený program, ale predošlá žalobkyňa v 1.
rade, ako aj žalobkyňa v 1. rade uprednostnila návrat domov a jej žiadosti bolo vyhovené a poplatky
za presmerovanie leteniek boli hradené žalovaným. Žalobkyne v 2. a 3. rade pokračovali náhradným
programom. Žalovaný nesúhlasil s tým, že v dôsledku neudelenia víz do Turkmenistanu vznikla

žalobkyniam ujma alebo škoda, nakoľko im bolo zabezpečené splnenie všetkých požiadaviek a všetky
náklady znášal žalovaný.

4. Po vykonaní dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázaný skutkový stav, v zmysle ktorého
žalobkyňa v 1. rade a predošlá žalobkyňa v 1. rade uzatvorili dňa 23. decembra 2018 so žalovaným

zmluvy o obstaraní zájazdu Uzbekistan - Turkmenistan - Tadžikistan v termíne 1. jún 2009 až 11. jún
2009, za ktorý po odpočítaní zliav každá zaplatila sumu 2.472,50 Eur (dňa 4. januára 2009 ako zálohu
1.044,02 Eur, dňa 15. apríla 2009 doplatok 1.428,48 Eur). Žalobkyňa v 3. rade uzavrela dňa 6. apríla
2009 so žalovaným zmluvu o obstaraní zájazdu Hodvábna cesta Strednou Áziou v termíne od 31.
mája 2009 až 21. júna 2009, za ktorý po odpočítaní zliav zaplatila sumu 3.788,32 Eur (zálohu 1.585,-

Eur, doplatok 2.203,32 Eur). Z katalógu žalovaného na rok 2009, str. 44, je preukázané, že zájazd
Uzbekistan - Turkemistan - Tadžiksitan bol prezentovaný ako špecialita žalovaného. Rámcový program
bol uvedený nasledovne: 1. - 2. deň: Taškent, 3. - 4. deň: Samarkand, 5. deň: život v jurte, 6. - 7. deň:
Buchara, 8. deň: Turkmenabad (druhé najväčšie mesto Turkmenistanu), 9. deň: Merv (najväčšia atrakciaTurkmenistanu), 10. deň: Ašchabad, 11. deň: odlet späť do Európy, alebo pokračovanie v zájazde
Iránom. Ďalej bolo uvedené, že cena nezahŕňa fakultatívny výlet do Tadžikistanu (cca. 70 USD). Ďalej
je z tohto katalógu preukázané na str. 139, že rámcový program zájazdu Hodvábna cesta Strednou

Áziou je v katalógu žalovaného na rok 2009,, str. 139, bol opísaný nasledovne: 1. - 2. deň: Taškent,
3. - 4. deň: Samarkand, 5. deň: život v jurte, 6. - 7. deň: Buchara, 8. až 11. deň: Turkmenabad (druhé
najväčšie mesto Turkmenistanu), Merv (najväčšia atrakcia Turkmenistanu), Ašchabad, 12. až 13. deň:
Mašhad, 14. až 16. deň: Širáz, Persepolis, Pasargadae, 17. až 19. deň: Yazd, Esfahán, 20. až 22. deň:
Abynaeh, Kašan, Teherán. Dňa 5. júna 2009 žalobkyne, vrátene predošlej žalobkyne v 1. rade, písomne

u svedkyne S. V., sprievodkyni žalovaného, si uplatnili právo na náhradu škody z dôvodu, že dňa 4.
júna 2009 vo večerených hodinách v púšti Kyzylkum im oficiálne bolo oznámené, že žalovaný nie je
schopný zabezpečiť víza pre účastníkov zájazdu do Turkmenistanu a preto bude náhradný program v
Uzbekistane. So zmenou programu zájazdu nesúhlasili, žalobkyňa v 1. rade a predošlá žalobkyňa v 1.
rade žiadali o zorganizovanie cesty domov na Slovensko a žalobkyne v 2. a 3. rade žiadali o zmenu
náhradného programu.

5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa § 579 ods. 2, § 741a, § 741b ods. 1, ods. 2, §
741d ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v rozhodnom období
(ďalej len „Občiansky zákonník“); § 8 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 281/2001 Z. z. o
zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení

Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 281/2001 Z. z.“).

6. Predovšetkým, žalobkyňa v 1. rade si uplatňovala v konaní aj nároky, ktoré si uplatňovala v konaní
predošlá žalobkyňa v 1. rade, a to z dôvodu, že titulom dedenia žalobkyňa v 1. rade vstúpila do
postavenia predošlej žalobkyne v 1. rade, čiže si žalobkyňa v 1. rade uplatňovala nielen svoje vlastné

nároky, ale aj tie, ktoré na ňu prešli titulom dedenia po jej nebohej sestre, t. j. predošlej žalobkyne v
1. rade. Predošlá žalobkyňa v 1. rade sa voči žalovanému domáhala aj nároku na zaplatenie 500,-
Eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. V občianskom práve v zásade platí, že smrťou veriteľa jeho
pohľadávky nezanikajú a prechádzajú na dedičov. Ustanovenie § 579 ods. 2 Občianskeho zákonníka
vymedzuje z tohto pravidla výnimku, ktorá spočíva v zániku tých práv, ktoré boli obmedzené len na

osobu zomrelého poručiteľa. V občianskom práve sa chápe, že takýmito nárokmi sú práve satisfakčné
nároky, ktoré majú k veriteľovi výsostne osobný charakter a jeho smrťou definitívne zanikajú aj keď
majú majetkový charakter a to dokonca aj vtedy, ak boli priznané súdnym rozhodnutím, čo konštatuje aj
ustálená súdna prax (R 20/1966, R 31/1973, R 2/2015). Vzťahuje sa to aj na osobnostné práva podľa §
11 a nasl. Občianskeho zákonníka (napr. Števček, M., Dulak, A. a kol. Občiansky zákonník II : § 451 -

880. 2. vyd. Praha : C. H. Beck, 2019, s. 2190) a podľa súdu prvej inštancie sa to týka aj nároku predošlej
žalobkyne v 1. rade. Inými slovami, nárok predošlej žalobkyne v 1. rade na zaplatenie 500 Eur titulom
náhrady nemajetkovej ujmy v prípade jeho existencie zanikol smrťou žalobkyne podľa § 579
ods. 2 Občianskeho zákonníka a nemohol prejsť dedením na dedičku, čiže súčasnú žalobkyňu v 1. rade.
Súd prvej inštancie preto žalobu žalobkyne v 1. rade v uvedenej časti zamietol už len z tohto dôvodu.

Čo sa týka ostatných nárokov, ani tieto súd prvej inštancie nevzhliadol za dôvodné.

7. Dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyne disponovali pokynmi k zájazdu Uzbekistan,
Turkmenistan, Tadžikistan v dňoch 31. mája až 10. júna 2009 (č. l. 14), ktoré predložili k žalobe, a v
ktorých v bode 11. CESTOVNÉ DOKLADY A VÍZA je uvedené nasledovné: „Občania SR i ČR potrebujú

víza do všetkých krajín a tie je dostať veľmi ťažko. Vybaviť víza do týchto krajín je veľkým problémom
a pre individuálneho cestovateľa je to takmer nemožné. Dostať víza hlavne do Turkmenistanu je naozaj
veľkým problémom. Upozornenie: nezrovnalosti vo vízach sa berú v prípade republík Strednej Ázie ako
prípad VIS major a BUBO Travel Agency, s. r. o. za ne a za následky z toho plynúce nemôže prebrať plnú
zodpovednosť. Problémy na hraniciach a s vízami sú však súčasťou každej cesty do týchto republík.“.

Dokazovaním bolo preukázané, že z ponuky zájazdu Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan (č. l. 9)
je preukázaný rámcový program, v ktorom je uvedené, že cena nezahŕňa víza, z čoho nepochybne
vyplýva, že ide o upozornenie na nutnosť zabezpečiť víza na tento zájazd. Preto nemožno zastávať
názor, že podstatné informácie o vstupe do tejto krajiny žalobkyniam neboli známe a bez informačnej
povinnosti zo strany CK sa neudelením víz dostali do neriešiteľnej a prekvapivej situácie a rovnako už

z predložených dokladov k návrhu na začatie konania vyplýva, že žalobkyne mali vedomosť o tom, že
na tento zájazd je potrebné zabezpečiť víza a táto informácia im bola známa a mali o nej vedomosť a i
za tejto podmienky sa na zájazd prihlásili a tiež uviedli, že jeden z hlavných dôvodov, prečo si zakúpili
zájazd bolo to, že v rámci programu navštívia Turkmenistan, ktorý je ťažko prístupný. Potvrdzujú to ajsamotné žalobkyne v žalobe, kde sa (str. 2, bod I, druhý odsek) uvádza, že „Žalovaný tak žalobcov
informoval, že nakoľko vstup do Turkmenistanu je podmienený udelením víz a nakoľko udelenie víz
jednotlivcom je viac menej nemožné, resp. spojené s ťažko prekonateľnými prekážkami, vstupné víza

pre účastníkov zájazdu po splnení žalovaným stanovených podmienok v mene žalobcov vybaví priamo
žalovaný. V zmysle inštrukcií zaslaných žalovaným tak žalobcovia v 1.- 6. rade poskytli žalovanému
všetky doklady, ako aj informácie nevyhnutne potrebné pre konanie o udelenie víz do Turkmenistanu“.
S ohľadom na uvedené možno dospieť k záveru, že podľa § 741d Občianskeho zákonníka žalovaný
ako cestovná kancelária splnila zákonnú povinnosť a nepochybne najneskôr sedem dní pred začatím

zájazdu poskytla žalobkyniam ako objednávateľovi písomne ďalšie podrobné informácie o všetkých
skutočnostiach, ktoré sú pre objednávateľa dôležité, a ktoré sú jej známe, a to konkrétne, že vstup do
Turkmenistanu je podmienený udelením víz zároveň s upozornením a oznámením skutočnosti, o ktorej
mala cestovná kancelária vedomosť, že udelenie víz jednotlivcom je viac menej nemožné, resp. spojené
s ťažko prekonateľnými prekážkami. Zároveň informačná povinnosť bola zo strany žalovaného splnená
aj v súlade s § 8 ods. 1 písm. i) zákona č. 281/2001 Z. z., podľa ktorého cestovná kancelária je povinná

pred uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou presne, jasne, pravdivo,
zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe a ktoré môžu mať
vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, vrátane všeobecných údajoch týkajúcich sa pasových a
vízových požiadaviek pre občanov Slovenskej republiky. V súlade s § 741a Občianskeho zákonníka
nebolo sporné, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o zájazde. Podľa súdu prvej inštancie

žalobkyne nedôvodne tvrdili, že žalovaný zanedbal informačnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 741d
ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože v zmysle tohto ustanovenia cestovná kancelária je
povinnánajneskôrsedemdnípredzačatímzájazduposkytnúťobjednávateľovipísomneďalšiepodrobné
informácie o všetkých skutočnostiach, ktoré sú pre objednávateľa dôležité a ktoré sú jej známe, ak
nie sú obsiahnuté už v zmluve alebo v katalógu, ktorý bol objednávateľovi odovzdaný. V súvislosti

s uvedeným ustanovením je nutné zdôrazniť, že žalobkyne mali možnosť sa oboznámiť s katalógom
žalovaného, a tak získali aj potrebné informácie o zájazde a najmä o vízovej povinnosti v krajine, ktorú
sa rozhodli navštíviť a tak o vízovej povinnosti vedeli už pred objednaním zájazdu a žalobkyniam boli
doručené tiež pokyny a informácie o zájazde (č. l. 14). Nemožno súhlasiť s názorom žalobkýň, že došlo k
porušeniu informačnej povinnosti žalovaného, ktorá mala zásadný vplyv na rozhodovanie sa o ich účasti

na zájazde. Podstatné je, že žalobkyniam bola zo strany žalovaného poskytnutá informácia o tom, že
do Turkmenistanu je potrebné zabezpečiť víza. Žalobkyne ale tvrdia, že žalovaný ich neinformoval o
ďalšom postupe zabezpečenia a udelenia víz príslušným zastupiteľským úradom, čo malo byť dôvodom
vzniku škody na strane žalobkýň, ktorú si v tomto konaní uplatnili. Z § 741d ods. 1 Občianskeho
zákonníka vyplýva, že cestovná kancelária je povinná najneskôr sedem dní pred začatím zájazdu

poskytnúť objednávateľovi písomne ďalšie podrobné informácie o všetkých skutočnostiach, ktoré sú pre
objednávateľa dôležité, a ktoré sú jej známe, ak nie sú obsiahnuté už v zmluve alebo v katalógu, ktorý
bol objednávateľovi odovzdaný. Z tohto ustanovenia ale nevyplýva žalovanému povinnosť zabezpečiť,
aby boli víza účastníkom zájazdu aj udelené a sledovať tento postup, čo nie je v kompetencii cestovnej
kancelárie. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva cestovnej kancelárii povinnosť zabezpečiť, aby

boli objednávateľovi zájazdu víza aj udelené a za ich neudelenie cestovná kancelária nezodpovedá. Súd
prvej inštancie preto odmieta názor, že v dôsledku neudelenia víz žalovaný porušil právnu informačnú
povinnosť, ktorá by odôvodňovala nárok na náhradu škody. V danom prípade je dôležité poukázať
na § 8 ods. 1 písm. i) zákona č. 281/2001 Z. z., podľa ktorého, cestovná kancelária je povinná pred
uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou (ďalej len "katalóg") presne,

jasne, pravdivo, zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe,
a ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, najmä však o všeobecných údajoch
týkajúcich sa pasových a vízových požiadaviek pre občanov Slovenskej republiky. Z dokazovania, najmä
z listín predložených samotnými žalobkyňami bolo preukázané, že žalobkyne vedeli pred uzatvorením
zmluvy o zájazde o všetkých údajoch týkajúcich sa pasových a vízových požiadaviek v danej krajine,

mali k dispozícii katalóg, pokyny a dobrovoľne predložili doklady k podaniu žiadosti na udelenie
víz. Žalobkyne si vlastným rozhodnutím vybrali možnosť navštíviť krajinu, do ktorej vstup podmieňuje
udelenie víz, na ktorú skutočnosť upozorňuje katalóg žalovaného, ako aj informácie o zájazde vystavené
žalovaným, s ktorými boli oboznámené a aj napriek tejto informácii a podmienke povolenia vstupu do
tejto krajiny zmluvu o zájazde uzavreli. Zo zmluvy o obstaraní zájazdu, ktorú uzavreli žalobkyne so

žalovaným a ktorú aj osobne podpísali, vyplýva, že objednávateľ súhlasí so Všeobecnými podmienkami
pre účasť na zájazdoch BUBO Travel Agency, s. r. o., a to i v mene spolu prihlásených osôb, ktoré ho k
ich prihláseniu a účasti zmocnili. Podľa bodu 17 článku III VŠEOBECNÝCH ZMLUVNÝCH PODMIENOK
ÚČASTI NA ZÁJAZDOCH BUBO TRAVEL AGENCY S.R.O. (ďalej len „VZP“), ktorý upravuje cestovnédoklady: „V prípade, ak si účasť na zájazde vyžaduje zabezpečenie víz do danej krajiny, CK BUBO
poskytuje ako službu vízový formulár a podáva žiadosť o udelenie víz do danej krajiny za úhradu pre
objednávateľov, ktorí vlastnia pas SR. V prípade, ak objednávateľ nebude mať riadne udelené platné

víza danej krajiny, CK BUBO si bude nárokovať storno poplatky vo výške 100% z ceny zájazdu a
ceny objednaných služieb nezahrnutých do ceny zájazdu. CK BUBO nemôže v žiadnom prípade niesť
zodpovednosť za neudelenie víz objednávateľovi, a to bez ohľadu na typ víz. Udelenie, resp. neudelenie
víz je v kompetencii príslušného zastupiteľského úradu a ich vydanie/nevydanie je okolnosťou vis major“.
Žalobkyne zmluvu o zájazde podpísali a tak prejavili súhlas s VZP a podľa týchto VZP žalobkyne

prejavili súhlas s tým, že žalovaný poskytuje ako službu vízový formulár a podáva žiadosť o udelenie
víz do danej krajiny za úhradu pre objednávateľov. Zo žiadneho ustanovenia zmluvy o zájazde ani VZP
nevyplýva okrem podania žiadosti o udelenie víz, pre žalovaného žiadna iná, ďalšia a ani informačná
povinnosť o sledovaní ďalšieho postupu a vybavovania podanej žiadosti o udelenie víz. S prihliadnutím
na uvedené je nesprávny názor žalobkýň, že povinnosťou žalovaného bolo informovať žalobkyne
o výsledku vybavenia víz už po prvom odmietnutí ich udelenia, čím malo dôjsť podľa žalobkýň k

porušeniu informačnej povinnosti žalovaného. V § 741d ods. 1 Občianskeho zákonníka je uložená
žalovanému informačná povinnosť najneskôr 7 dní pred začatím zájazdu poskytnúť objednávateľovi
všetky informácie, ktoré sú mu známe, ak nie sú obsiahnuté už v zmluve alebo v katalógu, ktorý bol
objednávateľovi odovzdaný. V danom prípade žalobkyniam - objednávateľom bol odovzdaný katalóg,
túto skutočnosť potvrdili, že mali katalóg k dispozícii, tiež informácia o vízovej povinnosti vyplýva z VZP,

s ktorými žalobkyne vyjadrili svojim podpisom súhlas, ako i s tým, že žalovaný poskytuje ako službu
vízový formulár a podáva žiadosť o udelenie víz do danej krajiny, z pokynov k zájazdu a tak potrebné
informácie boli obsiahnuté už v zmluve (VZP) a v katalógu, ktoré boli objednávateľom odovzdané a
treba tiež zdôrazniť, že CK je povinná poskytnúť informácie, ktoré sú jej známe a preto pokiaľ ide o
rozhodovanie o vízovej povinnosti príslušného zastupiteľského úradu, nemožno tvrdiť, že o jeho činnosti

sú žalovanému podávané informácie, ktoré mu majú byť známe, ako vyplýva z ustanovenia § 741d ods.
1 Občianskeho zákonníka. Nesprávny je aj názor, že nároky žalobkýň sú dané preto, lebo žalovaný
mal informovať žalobkyne o vzniknutých komplikáciách s obstaraním víz a o dôsledkoch neudelenia
víz a prípadnej zmene programu, čo ale nedodržal a tým porušil § 741d Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie vychádza z § 741d Občianskeho zákonníka, ktorý neukladá žalovanému takúto

povinnosť, keďže žalovaný okrem iného nemá povinnosť získavať pre klientov víza vopred pred začatím
zájazdu, ďalej získavať pre zájazdy vždy pobytové víza a ani ich priebežne informovať o procese a
stave ich získavania, ich podaní, nepodaní a pod. a aj keby svojich klientov o priebehu získavania
víz informoval, nemalo by to žiadny vplyv na výsledok tohto administratívneho procesu, ktorý je vždy
v rukách príslušného zastupiteľstva. V skratke, zo strany žalovaného nedošlo k žiadnemu porušeniu

právnej povinnosti, čo vylučuje tak vznik nárokov titulom náhrady škody, ako aj nárokov nemajetkovej
povahy, v prípade ktorých sa vyžaduje takisto porušenie právnej povinnosti, ktoré ale v danom prípade
preukázané nebolo. Vzhľadom na uvedené je súd prvej inštancie názoru, že nároky žalobkýň nie sú
dané, žalované nároky nevznikli a preto žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Žalovaný bol
v spore úspešný a preto súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspechu v konaní podľa § 255 ods. 1

CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%
voči každej zo žalobkýň. Súčasne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodol, že o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobkyne, ktoré nesúhlasia so zamietnutím žaloby, poukazujú

na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP a navrhujú, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zmenil tak, že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyniam nimi požadované
plnenie, ako aj zaviaže žalovaného zaplatiť žalobkyniam náhradu trov konania vo výške 100 %. V
podanom odvolaní namietali, že súd prvej inštancie sa v podstatnej časti napadnutého rozsudku
venuje argumentácii, že žalobkyniam boli poskytnuté informácie zo zmluvy, ktoré je žalovaný ako

cestovná kancelária povinný poskytnúť. Otázka, či žalovaný splnil svoju informačnú povinnosť pri
samotnom uzatvorení zmluvy, je pre predmet sporu irelevantnou. Právne významnou otázkou, ktorá
bola predmetom posudzovania a dokazovania v konaní, bola otázka, či mala cestovná kancelária, ktorá
prevzala zmluvne za odplatu vybavovanie víz, povinnosť informovať v zmysle § 741d Občianskeho
zákonník o skutočnosti, že sa jej nepodarilo zabezpečiť víza. V konaní bolo preukázané, že žalovaný

prevzal pasy žalobkýň a bol mu z ich strany zaplatený poplatok za administráciu procesu vybavovania
víz. Bolo tiež preukázané, že dňa 11.05.2009 dostal informáciu o zamietnutí žiadosti o udelenie víz.
Rovnako bolo preukázané, že o tejto skutočnosti informoval žalobkyne v autobuse v deň odletu na
zájazd. Taktiež bolo v konaní preukázané, že štatutár žalovaného súčasne vyhlásil, že takáto situáciaje bežná a víza budú udelené v destinácii. Taktiež bolo preukázané listinnými dôkazmi, že žalovaný
žalobkyniam emailom uviedol, že sa na základe svojho rozhodnutia spoliehal na udelenie víz neskôr, v
destinácii. Nie je však pravdou a je v rozpore s vykonaným dokazovaním, že cestovná kancelária nemala

povinnosť sledovať tento postup a toto nie je v kompetencii kancelárie. Z vykonaného dokazovania
vyplýva,žežalovanýprevzalzaobjednávateľovvsúladespodmienkamiupravenýmivzmluveakatalógu
vybavovanie víz, a pre tento účel mu účastníci zájazdu, ktorí o túto službu poskytovanú žalovaným
prejavili záujem, poskytli originály cestovných pasov. Takto žalobkyne, ako aj ďalší objednávatelia
zájazdu mali znemožnené akýmkoľvek spôsobom vybavovať si víza samostatne. Preto zverením pasov,

objednaním osobitnej služby a jej uhradením, prevzal na seba právnu povinnosť vybavovať víza a teda
bolo bez akýchkoľvek pochybností, že nielen mohol, ale samostatným zmluvným dojednaním musel
proces vybavovania víz sledovať a bolo to výlučne v jeho kompetencii. Ďalej v podanom odvolaní
uviedli, že nikdy netvrdili, že neudelením víz žalovaný porušil povinnosť alebo že by za túto skutočnosť
niesol zodpovednosť. Neudelenie víz je úradným právnym postupom tretej osoby, kým informačná
povinnosť sa vzťahuje k vedomosti cestovnej kancelárie i skutočnosti, ktorá je pre objednávateľa

dôležitá. Súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia spája neexistenciu zodpovednosti za neudelenie víz s
informačnou povinnosťou, a podmieňuje existenciu informačnej povinnosti žalovaného s existenciou
jeho zodpovednosti za neudelenie víz. Ide o dve samostatné skutkové a právne okolnosti, ktoré spolu
súvisia a len s tým, že vybavovaním víz pre žalobkyne žalovaný nadobudol vedomosť o skutočnosti,
ktorá je nevyhnutne pre žalobkyne právne významná a dôležitá. Nie je zrejmé, z akého dôvodu

súd vytrháva z kontextu skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané, a síce, že zabezpečovanie víz
žalovaným bol proces, ktorý obnášal nielen vyplnenie formulára, ale aj odovzdanie pasov, a celý
proces vybavovania víz. Ak súd uvádza, čo všetko zo zmluvy alebo VZP nevyplýva, je možné uviesť
tiež, že zo zmluvy alebo VZP nevyplýva ani to, že objednávatelia, ktorí sa túto službu rozhodnú
využiť, odovzdajú originály cestovných pasov. Zo zmluvy a VZP nevyplýva ani to, že tento proces

vybavovania bude zavŕšený informovaním žalovaného o výsledku vybavenia víz. Rovnako ako súd
tvrdí, že zmluva všetky tieto skutočnosti nepredvídala, by bolo možné tvrdiť aj to, že nepredvídala
ani napríklad vrátenie cestovných pasov. Napriek tomu logika nepustí, a každému je zrejmé, že bez
pasov nie je možné vycestovať. Takáto argumentácia je striktne formalistická, neberúca ohľad na
kontext, skutočnosť, a ani na vykonané dokazovanie preukazujúce všetky aspekty zabezpečovania

víz žalovaným. Úplne arbitrárny a nelogický je tiež názor súdu, vyjadrený v bode 32. rozsudku. Na
jednej strane súd uvádza, že žalobkyne nemali právo na informáciu o výsledku vybavenia víz už v
prvom odmietnutí. Na druhej strane súd uvádza, že žalovanému je uložená informačná povinnosť
najneskôr 7 dní pred začatím zájazdu o skutočnostiach, ktoré sú mu známe, pričom žalobkyniam boli
podľa súdu známe zo zmluvy a z katalógu. Inými slovami, žalobkyne nemali nárok na poskytnutie

informácie už hneď po prvom odmietnutí víz lebo postačuje 7 dní pred začatím zájazdu, ale pritom
informácia o neposkytnutí víz im mala byť známa už zo zmluvy a katalógu, s ktorými boli oboznámené.
Je zrejmé, že súd má v odôvodnení rozhodnutia problém s argumentáciou svojich záverov, tieto sú
rozporné a postrádajú racionalitu a sú nezrozumiteľné. Predmetom právneho posúdenia v konaní nie
je otázka, či mal alebo nemal žalovaný povinnosť vybavovať víza. Podstatnou je posúdenie, či mal

alebo nemal vedomosť o skutočnosti dôležitej pre objednávateľa. Jedinou právne významnou je v
konaní otázka, či je neudelenie víz pre objednávateľa dôležitou skutočnosťou a či o tejto skutočnosti
žalovaný mal vedomosť. Z hľadiska naplnenia týchto dvoch kritérií pre vznik informačnej povinnosti
je bez akýchkoľvek pochybností, že skutočnosť neudelenia víz do krajiny, ktorá je jednou z troch
destinácií zájazdu je pre objednávateľa dôležitou skutočnosťou. Bez víz nie je možné realizovať

zájazd do tejto destinácie, teda je to skutočnosť významná pre rozhodnutie objednávateľa vo vzťahu k
celému zájazdu. Pokiaľ ide o vedomosť žalovaného o tejto skutočnosti, bola v konaní bez pochybností
taktiež preukázaná. Z uvedeného dôvodu žiadna súdom vytvorená právna konštrukcia viažuca vznik
informačnej povinnosti žalovaného k existencii jeho povinnosti vybaviť víza neobstojí a takýto právny
názor je nesprávny, v dôsledku čoho je rozhodnutie nezákonné. Odhliadnuc od porušenia informačnej

povinnosti o skutočnosti, ktorá je pre objednávateľa dôležitá a žalovaný o nej mal vedomosť, žalovaný
porušil informačnú povinnosť § 741d Občianskeho zákonníka ako aj podľa § 8 ods. 1 zákona č. 281/2001
Z. z. tiež tým, že pri nástupe na zájazd ubezpečil žalobkyne, že víza budú zabezpečené. Informácia,
t. j. ubezpečenie o tom, že víza budú zabezpečené, sa dodatočne ukázala ako nepravdivá. Ak by
aj žalovaný nemal povinnosť informovať žalobkyne o stave vybavenia víz, ako uvádza súd, žalovaný

o tejto skutočnosti žalobkyne informoval, pričom ich výslovne ubezpečil, že víza zabezpečené budú.
Žalovaný vedel o komplikáciách s vízami, ale neoznámil ich včas žalobkyniam, ani o dôsledkoch a
zmene programu. Na podporu svojich tvrdení poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa
28.07.2009, sp. zn. 25Cdo/1394/2007, ako aj rozsudok Krajského súdu v Bratislava zo dňa 21.09.2015,sp. zn. 6Co/848/2014. Žalovaný poskytol žalobkyniam informáciu, ktorá bola nesprávna, a aj napriek
skutočnosti, že nemal povinnosť túto informáciu poskytnúť, tým že uvedená informácia bola nesprávna,
dopustil sa porušenia informačnej povinnosti. Je v tejto súvislosti zjavné a nepochybné, že žalobkyne,

ktoré cestovali na zájazd práve kvôli Turkmenistanu, by na zájazd vôbec necestovali. V takom prípade
by ušetrili celú sumu vynaloženú na zájazd, t. j. ich stratou nie je len žalovaná suma, ale celá suma, ktorú
vynaložili na zájazd, na ktorý by inak necestovali. Okrem toho, že stratili peniaze, stratili aj čas a príjem,
ktorý za daný čas boli schopné dosiahnuť, nebyť v krajinách, ktoré ich v zásade vôbec nezaujímali. Z
uvedeného tak vyplýva, že pokiaľ ide o nárok na náhradu škody a primerané finančné zadosťučinenie,

je nárok žalobkýň dôvodný a rozsudok v rozpore so zákonom.

9. K odvolaniu žalobkýň sa vyjadril žalovaný, ktorý sa nestotožňuje s podaným odvolaním a navrhuje,
aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a zároveň priznal žalovanému
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok, t. j.
výrokovú časť a jeho odôvodnenia za vecne správne, pričom zastáva názor, že súd prvej inštancie

sa správne vysporiadal so všetkými dôležitými skutkovými okolnosťami, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Vyjadrenia žalobkýň v odvolaní považuje za zmätočné, účelové a hlavne zavádzajúce. V
prvom rade dáva opakovane do pozornosti, že žalobkyne uzatvorením zmluvy o zájazde taktiež vyjadrili
svoj súhlas so znením Všeobecných zmluvných podmienok žalovaného, ktoré tvorili neoddeliteľnú
prílohu spomínanej zmluvy (ďalej len ako „VZP“). V zmysle znenia ustanovenia bodu 17 čl. III VZP

platí nasledovné: „V prípade, ak si účasť na zájazde vyžaduje zabezpečenie víz do danej krajiny,
CK BUBO poskytuje ako službu vízový formulár a podáva žiadosť o udelenie víz do danej krajiny
za úhradu pre objednávateľov, ktorí vlastnia pas SR V prípade, ak objednávateľ nebude mať riadne
udelené platné víza danej krajiny, CK BUBO si bude nárokovať storno poplatky vo výške 100% z ceny
zájazdu a ceny objednaných služieb nezahrnutých do ceny zájazdu. CK BUBO nemôže v žiadnom

prípade niesť zodpovednosť za neudelenie víz objednávateľovi, a to bez ohľadu na typ víz. Udelenie,
resp. neudelenie víz je v kompetencii príslušného zastupiteľského úradu a ich vydanie/nevydanie je
okolnosťou vis major.“ S poukazom na citované je okrem iného zrejmé, že žalobkyne boli už pred
uzatvorením zmluvy o zájazde oboznámené o všetkých pasových a vízových požiadavkách, ako aj o
riziku, že víza do Turkmenistanu nemusia byť získané. V nadväznosti na znenie VZP boli žalobkyne

preukázateľne informované o vízových povinnostiach aj prostredníctvom obdržaného katalógu, v ktorom
boli obsiahnuté všetky podstatné informácie ohľadom zájazdu. Žalobkyne sa v rámci odvolania snažia
opätovne argumentovať tým, že zo strany žalovaného malo údajne dôjsť v priebehu realizácie zájazdu k
porušeniuinformačnejpovinnostivzmysleustanovenia§741dObčianskehozákonníka.Žalovanýpočas
trvania predmetného zmluvného vzťahu postupoval výlučne v kompetenciách platnej právnej úpravy a

uzavretej zmluvnej dokumentácie. Jednalo sa najmä o: a) Občiansky zákonník, b) Zákon o zájazdoch,
c) zmluva o zájazde, d) VZP, e) Katalóg. Ani jeden z vyššie uvedených právnych predpisov, resp.
zmluvných podkladov nepredpisuje žalovanému žiadne povinnosti, v zmysle ktorých by mal priebežne
informovať cestujúcich o procese a aktuálnom stave získavania víz. Žalovaný na túto skutočnosť
poukazoval počas priebehu celého súdneho konania, pričom žalobkyniam sa nepodarilo akýmkoľvek

relevantným spôsobom túto skutočnosť vyvrátiť. Na uvedenom nič nezmenilo ani znenie obdržaného
odvolania. Nie je pochopiteľné z akého dôvodu malo zverenie originálov cestovných pasov žalobkýň do
rúk žalovaného zakladať informačnú povinnosť žalovaného vo vzťahu k procesu vybavovania víz. Za
mimoriadneabsurdnýpovažujeajargumentžalobkýň,vzmyslektoréhoimmalobyťúdajneznemožnené
samostatné zabezpečenie víz. Je všeobecne známym faktom, že vybavenie víz do Turkmenistanu je

pre individuálneho cestovateľa takmer nemožné. Napokon o tejto skutočnosti boli žalobkyne aj náležite
informované (opäť dáva do pozornosti bod 11. Katalógu). Citovaný rozsudok NS ČR, na ktorý sa
odvolávajú žalobkyne v podanom odvolaní, v žiadnom prípade nerieši identickú situáciu aká nastala
medzi žalobkyňami a žalovaným. Skutková situácia riešená v predmetnom rozsudku NS ČR sa týkala
situácie, kedy žalovaná cestovná kancelária poskytla cestujúcemu pred uzatvorením zmluvy o zájazde

nesprávneinformácietýkajúcesavízovejpovinnostivcieľovejdestinácii(vpredmetnejsituáciisajednalo
o Thajsko). V rámci zmluvného vzťahu medzi žalobkyňami a žalovanými nedošlo k žiadnemu podaniu
obsahovonesprávnej,čimylnejinformácie.ZnenievodvolanícitovanéhorozsudkuNSČRtedapovažuje
vo vzťahu k tomuto konaniu za bezpredmetné.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel kzáveru, odvolanie žalobkýň je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť. Rozsudok verejne
vyhlásil dňa 17.10.2023 podľa § 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným

spôsobom.
11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne
správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2
CSP). Odvolateľky v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide

o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania.

12.Vprvomradeodvolacísúdpoznamenáva,žesúdprvejinštanciepostupovalvecneaprávnesprávne,
naprejednávanýprípadaplikovalsprávneprávnepredpisy,účinnévrozhodnomobdobíatietoajsprávne
vyložil.

13. V zmysle ustanovenia § 741d Občiansky zákonník ukladal cestovnej kancelárii vo vzťahu k
objednávateľovi zájazdu informačnú povinnosť, ktorá spočívala v tom, že cestovná kancelária musí
objednávateľovi poskytnúť najneskoršie 7 dní pred začatím zájazdu v písomnej forme informácie o
všetkých skutočnostiach, ktoré sa týkajú zájazdu za predpokladu, že ide o informácie, ktoré sú dôležité

pre objednávateľa, sú známe aj cestovnej kancelárii a nie sú obsiahnuté už v zmluve alebo v katalógu,
ktorý bol objednávateľovi odovzdaný.

14. S prihliadnutím na uvedené, možno dospieť k záveru, že podľa § 741d Občianskeho zákonníka
cestovná kancelária splnila zákonnú povinnosť a nepochybne najneskôr sedem dní pred začatím

zájazdu poskytla objednávateľovi (žalobkyniam) písomne ďalšie podrobné informácie o všetkých
skutočnostiach, ktoré sú pre objednávateľa dôležité, a ktoré sú jej známe, a to konkrétne, že vstup do
Turkmenistanu je podmienený udelením víz, zároveň s upozornením a oznámením skutočnosti, o ktorej
mala cestovná kancelária vedomosť, že udelenie víz jednotlivcom je viac menej nemožné, resp. spojené
s ťažko prekonateľnými prekážkami. Zároveň informačná povinnosť bola zo strany žalovaného splnená

aj v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 281/2001 Z.z. o zájazdoch, cestovná kancelária bola
povinná pred uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou presne, jasne,
pravdivo, zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe a ktoré
môžu mať vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, najmä však o (uvedené pod písmenom i)
všeobecných údajoch týkajúcich sa pasových a vízových požiadaviek pre občanov Slovenskej republiky.

15. V prejednávanom prípade bolo súdom prvej inštancie dokazovaním preukázané, že žalobkyne
disponovali pokynmi k zájazdu Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan v dňoch 31. mája až 10.
júna 2009, ktoré predložili žalobkyne k žalobe, a v ktorých v bode 11. CESTOVNÉ DOKLADY A
VÍZA je uvedené nasledovné: „Občania SR i ČR potrebujú víza do všetkých krajín a tie je dostať

veľmi ťažko. Vybaviť víza do týchto krajín je veľkým problémom a pre individuálneho cestovateľa je to
takmer nemožné. Dostať víza hlavne do Turkmenistanu je naozaj veľkým problémom. Upozornenie:
nezrovnalosti vo vízach sa berú v prípade republík Strednej Ázie ako prípad VIS major a BUBO Travel
Agency za ne a za následky z toho plynúce nemôže prebrať plnú zodpovednosť. Problémy na hraniciach
a s vízami sú však súčasťou každej cesty do týchto republík.“. Dokazovaním bolo ďalej preukázané, že

z ponuky zájazdu Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan (č. l. 9) je preukázaný rámcový program, v
ktorom je uvedené, že cena nezahŕňa víza, z čoho nepochybne vyplýva, že ide o upozornenie na nutnosť
zabezpečiť víza na tento zájazd. Preto nemožno zastávať názor, že podstatné informácie o vstupe do
tejto krajiny žalobkyniam neboli známe a bez informačnej povinnosti zo strany CK sa neudelením víz
dostali do neriešiteľnej a prekvapivej situácie a rovnako tak z vyjadrení a vykonaných dôkazov vyplýva,

že žalobkyne mali vedomosť o tom, že na tento zájazd je potrebné zabezpečiť víza a táto informácia
im bola známa a mali o nej vedomosť a i za tejto podmienky sa na zájazd prihlásili a tiež uviedli, že
jeden z hlavných dôvodov, prečo si zakúpili zájazd bolo to, že v rámci programu navštívia Turkmenistan,
ktorý je ťažko prístupný.

16. Je však nedôvodná námietka žalobkýň, že cestovali na zájazd práve kvôli Turkmenistanu, inak by na
zájazd vôbec necestovali. V takom prípade by ušetrili celú sumu vynaloženú na zájazd, t. j. ich stratou nie
je len žalovaná suma, ale celá suma, ktorú vynaložili na zájazd, na ktorý by inak necestovali. Okrem toho,
že stratili peniaze, stratili aj čas a príjem, ktorý za daný čas boli schopné dosiahnuť, nebyť v krajinách,ktoré ich v zásade vôbec nezaujímali. Bolo ich slobodným rozhodnutím uzavrieť zmluvu o zájazde so
žalovaným a zúčastniť sa daného zájazdu s navštívením aj iných krajín s informáciou o tom, že víza do
Turkmenistanusazískavajúkompilovaneaexistujeturizikoichnezískania.Zdokazovania,najmäzlistín

predložených samotnými žalobkyňami bolo preukázané, že žalobkyne vedeli pred uzatvorením zmluvy
o zájazde o všetkých údajoch týkajúcich sa pasových a vízových požiadaviek v danej krajine, mali k
dispozícii katalóg, pokyny a dobrovoľne predložili doklady k podaniu žiadosti na udelenie víz. Žalobkyne
si vlastným rozhodnutím vybrali možnosť navštíviť krajinu, do ktorej vstup podmieňuje udelenie víz, na
ktorú skutočnosť upozorňuje katalóg žalovaného, ako aj informácie o zájazde vystavené žalovaným,

s ktorými boli oboznámené a aj napriek tejto informácii a podmienke povolenia vstupu do tejto krajiny
zmluvu o zájazde uzavreli.

17. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyne Zmluvu o zájazde podpísali a tak prejavili súhlas s
Všeobecnými zmluvnými podmienkami účasti na zájazdoch BUBO TREVEL AGENCY, s. r. o. podľa
týchto VZP žalobkyne prejavili súhlas s tým, že žalovaný poskytuje ako službu vízový formulár a podáva

žiadosť o udelenie víz do danej krajiny za úhradu pre objednávateľov. Zo žiadneho ustanovenia Zmluvy
o zájazde ani VZP nevyplýva okrem podania žiadosti o udelenie víz, pre žalovaného žiadna iná, ďalšia a
ani informačná povinnosť o sledovaní ďalšieho postupu a vybavovania podanej žiadosti o udelenie víz.
Nedôvodná a nelogická je aj námietka žalobkýň o odovzdaní originálov cestovných pasov žalovanému
zaúčelomvybaveniapredmetnýchvíz.Jezrejmé,ženato,abysažalovanýčoilenpokúsil(ajehosnaha

o vybavenie nebola v predmetnom konaní sporná) vybaviť dané víza, bolo potrebné, aby disponoval
dokladmi osvedčujúcimi totožnosť osôb, ktoré o udelenie víz do danej krajiny žiadali.

18. S prihliadnutím na uvedené je preto nesprávny názor žalobkýň, že povinnosťou žalovaného bolo
informovať žalobkyne o výsledku vybavenia víz, už po prvom odmietnutí ich udelenia, čoho dôsledkom

malo byť porušenie informačnej povinnosti žalovaného. Žalobkyne si nesprávne interpretovali
ustanovenie§741dods.1Občianskehozákonníka,zktoréhoprisvojejargumentáciivychádzali,pretože
v tomto ustanovení je uložená žalovanému informačná povinnosť najneskôr 7 dní pred začatím zájazdu
poskytnúť objednávateľovi všetky informácie, ktoré sú mu známe, ak nie sú obsiahnuté už v zmluve
alebovkatalógu,ktorýbolobjednávateľoviodovzdaný.Vdanomprípadeobjednávateľombolodovzdaný

katalóg, túto skutočnosť potvrdili, že mali katalóg k dispozícii, tiež informácia o vízovej povinnosti vyplýva
zoVšeobecnýchzmluvnýchpodmienokCKBUBO,sktorýmižalobkynevyjadrilisvojimpodpisomsúhlas,
ako i s tým, že CK poskytuje ako službu vízový formulár a podáva žiadosť o udelenie víz do danej krajiny,
z pokynov k zájazdu a tak potrebné informácie boli obsiahnuté už v zmluve (VZP) a v katalógu, ktoré
boli objednávateľom odovzdané a treba tiež zdôrazniť, že CK je povinná poskytnúť informácie, ktoré

sú jej známe a preto pokiaľ ide o rozhodovanie o vízovej povinnosti príslušného zastupiteľského úradu,
nemožno tvrdiť, že o jeho činnosti sú žalovanému podávané informácie, ktoré mu majú byť známe, ako
vyplýva z ustanovenia § 741d ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak učiniť nemohol, keďže mu škoda z
takto vymedzeného predmetu sporu, nevznikla.

19. Nemožno teda súhlasiť s názorom žalobkýň, že došlo k porušeniu informačnej povinnosti
žalovaného, ktorá mala zásadný vplyv na rozhodovanie sa o ich účasti na zájazde. Podstatné je, že
žalobkyniam bola zo strany žalovaného poskytnutá informácia o tom, že do Turkmenistanu je potrebné
zabezpečiť víza. Žalobkyne ale tvrdia, že žalovaný ich neinformoval o ďalšom postupe zabezpečenia
a udelenia víz príslušným zastupiteľským úradom, čo malo byť dôvodom vzniku škody na strane

žalobkýň, ktorú si v tomto konaní uplatnili. Z § 741d ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že cestovná
kancelária je povinná najneskôr sedem dní pred začatím zájazdu poskytnúť objednávateľovi písomne
ďalšie podrobné informácie o všetkých skutočnostiach, ktoré sú pre objednávateľa dôležité, a ktoré sú
jej známe, ak nie sú obsiahnuté už v zmluve alebo v katalógu, ktorý bol objednávateľovi odovzdaný. Z
tohto ustanovenia ale nevyplýva žalovanému povinnosť zabezpečiť, aby boli víza účastníkom zájazdu aj

udelené a sledovať tento postup, čo nie je v kompetencii cestovnej kancelárie. Zo žiadneho ustanovenia
zákona nevyplýva cestovnej kancelárii povinnosť zabezpečiť, aby boli objednávateľovi zájazdu víza aj
udelené a za ich neudelenie cestovná kancelária nezodpovedá. Odvolací súd preto zhodne s názorom
súdu prvej inštancie odmieta názor, že v dôsledku neudelenia víz žalovaný porušil právnu informačnú
povinnosť, ktorá by odôvodňovala nárok na náhradu škody.

20. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust.
§ 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré vzmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym
spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných
strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne

závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 220 CSP zdôvodnil.

21. Odvolací súd k žalobkyňami uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP (t.
j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové

zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré

súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli
najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo
ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel

k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu CSP alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne
zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

22. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), tento odvolací
dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový

stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento
nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod
nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych
skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne
závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci

vecne správne.

23. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil.
Nakoľko ani v odvolaní žalobkyne neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé
vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto

rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so
skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

24. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľky, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

25. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s §

255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov
odvolacieho konania proti žalobkyniam v 1., 2. a 3. rade v celom rozsahu, o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie v súlade s § 262 ods. 2 CSP.26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).