Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 24, 2025

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20CoCsp/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8422202403
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2025:8422202403.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom
Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou Remedium
Legal s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XX, XXX XX B., za účasti osobitného subjektu na strane žalovaného:
OMBUDSPOT, Združenie na ochranu práv spotrebiteľov, so sídlom Šrobárova 2676/30, Poprad, IČO:
37 872 117, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040
01 Košice, IČO: 47 234 466, o zaplatenie 4.296,45 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. KK-1Csp/61/2022-175 zo dňa 29.10.2024, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výrokoch I. a III.

II. Žalovanému voči žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

II. Osobitnému subjektu sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným

uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:
,,I. Žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému n á r o k na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
III. Osobitný subjekt m á n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnom konaní sa
žalobca domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny

4.296,45 eura s príslušenstvom. Na základe zmluvy o odplatnom postúpení pohľadávky č.
XXXXX_XXXX_XXXX_XXXX C. D. zo dňa 23.06.2022 uzatvorenej medzi postupcom UniCredit Bank
Czech Republic and Slovakia a.s. a žalobcom, postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči
žalovanému zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXX_XX_XXXXXXXX-XXXX-XX zo dňa 11.04.2019
uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu. Právny vzťah medzi stranami sporu je
založený spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou, a to ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a zákona č.129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej v texte ako ,,ZoSÚ).
Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že právny predchodca žalobcu pri
uzatváraní úverovej zmluvy porušil svoju povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, uloženú mu v § 7 ZoSÚ.Uviedol, že pri stanovení výšky príjmov spotrebiteľa právny predchodca žalobcu zistil u zamestnávateľa
žalovaného priemerný čistý mesačný príjem v sume 982,04 eura. Dopytom do úverového registra
dodávateľ zistil záväzky žalovaného v rozsahu mesačných úhrad úverov v sume 129,02 eura. Takúto

výšku úverových záväzkov uviedol aj žalovaný v žiadosti o úver. Mesačné výdavky na domácnosť
žalovaný uviedol vo výške 1 euro a iné výdavky, bez ich bližšej špecifikácie, žalovaný taktiež uviedol vo
výške 1 euro. Prijal záver, že zo skutkových tvrdení žalobcu a ani z listinných dôkazov nevyplýva, že
by túto skutočnosť dodávateľ preveroval, hoci je evidentné že minimálne náklady na bývanie trojčlennej
rodiny len ťažko budú dosahovať mesačnú sumu 1 euro. Pre naplnenie odbornej starostlivosti je

pritom nevyhnutné, aby veriteľ okrem zistenia údajov z registrov vykonal aj osobný pohovor s dlžníkom
o prípadných jeho ďalších výdavkoch. Právny predchodca žalobcu bez ďalšieho považoval výdavky
žalovaného na úrovni životného minima.
Podľa názoru súdu prvej inštancie príjem aj rodinný stav môžu byť vyhovujúce, avšak pokiaľ veriteľ
nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže si urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný
splácať požadovaný úver. Bez toho, aby právny predchodca žalobcu skúmal aj iné aspekty, nemohol si

urobiť reálny obraz o majetkovej situácií žalovaného, potrebnej pre posúdenie jeho schopnosti splácať
dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkov žiadateľa. Právny
predchodca žalobcu relevantným spôsobom nezisťoval výdavky žalovaného a teda ani nemohol s

odbornou starostlivosťou posúdiť ani otázku jeho bonity.
Jedným z právnych následkov postupu veriteľa pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy, kedy veriteľ vo
vzťahu k schopnosti spotrebiteľa splácať úver nepostupoval s odbornou starostlivosťou je, že veriteľ v
takýchto prípadoch nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského
úveru. Uvedená situácia nastala podľa súdu prvej inštancie aj v tomto prípade. Právny predchodca

žalobcu tak nebol oprávnený dňa 20.03.2020 úver predčasne zosplatniť. Vyhlásenie o predčasnej
splatnosti tak bolo pre rozpor so zákonom neplatným právnym úkonom, a úver bol a je aj naďalej
platný,pričomkonečnásplatnosťboladohodnutáažnadeň16.08.2025.Pôvodnýveriteľ,UniCreditBank
Czech Republic and Slovakia, a.s., postúpila pohľadávku na aktuálneho žalobcu zmluvou o postúpení
pohľadávky ku dňu 23.06.2022, teda v čase kedy úver ešte nebol splatný a pohľadávka, ktorá bola

predmetom postúpenia bola nezrelou pohľadávkou.
S poukazom na skutočnosť, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k uplatneniu práva
na predčasné zosplatnenie úveru v rozpore so zákonom, a teda išlo o úkon neplatný, konečná
splatnosť úveru nastane až dňa 16.08.2025. Nakoľko na žalobcu bola postúpená pohľadávka zo
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, bez splnenia zákonných podmienok obsiahnutých v § 17 ods. 1 zákona

o spotrebiteľských úveroch, možno toto postúpenie, ktoré priamo odporuje zákonu hodnotiť ako neplatné
podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Keďže súd prvej inštancie nemal preukázané, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v čase
uzatvorenia zmluvy o postúpení, pohľadávka nebola splatná a jednalo sa o tzv. nezrelú pohľadávku,
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, lebo nebola preukázaná aktívna vecná legitimáciu žalobcu

na súdne uplatnenie tvrdenej pohľadávky.

3. O trovách konania medzi žalobcom a žalovaným súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §
262 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že vzhľadom
na úspech žalovaného v konaní v celom rozsahu, žalovanému vznikol plný nárok na náhradu trov voči

žalobcovi v rozsahu 100 %. Nakoľko žalovanému z obsahu spisu žiadne trovy nevyplývajú, súd prvej
inštancie mu náhradu trov konania nepriznal.

4. Súd prvej inštancie priznal nárok na náhradu trov konania aj osobitnému subjektu vystupujúcemu
v spore na strane žalovaného. Osobitný subjekt v spore vystupoval na strane toho účastníka,

ktorému vznikol nárok požadovať od žalobcu náhradu vynaložených trov. Niet pochybností, že účasťou
osobitného subjektu v spore vznikli tomu subjektu výdavky na jeho strane. Pritom tento subjekt vstúpil do
konania nie z vlastnej iniciatívy, ale na základe uznesenia tamojšieho súdu zo dňa 29.06.2023. Nakoľko
s poukazom na zásadu úspechu v konaní, osobitnému subjektu vznikol nárok na náhradu trov konania
v rozsahu úspechu tej strany sporu, na strane ktorej v konaní vystupoval, t.j. v tejto konkrétnej veci v

rozsahu 100 %. V kontexte otázky trov osobitného subjektu súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR zo dňa 16.09.2021, sp.zn. III. ÚS 486/2021-8.5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Žaloba hneď úvodom poukázal na to, že súd prvej inštancie
pri rozhodovaní v merite veci vôbec nevzal v úvahu podanie žalobcu zo dňa 18.09.2023, v ktorom

detailne uviedol spôsob skúmania bonity žalovaného a výpočet schopnosti spotrebiteľa splácať úver.
Žalobca zároveň k svojmu vyjadreniu priložil aj relevantné doklady preukazujúce skúmanie bonity
žalovaného. S uvedeným podaním a relevantnými dôkazmi sa súd ďalej v rámci svojho odôvodnenia
vôbec nevysporiadal, neprihliadol na skutkové tvrdenia žalobcu v uvedenom podaní ohľadom pomeru
príjmov a výdavkoch, a preto sa žalobca nazdáva, že rozhodnutie súdu je nepreskúmateľné a vychádza

z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Rozhodnutie súdu v podobe zamietnutia žaloby je podľa
názoru žalobcu ako rozhodnutie vydané predčasne a bez náležitosti odôvodnenia rozhodnutia v zmysle
ust. § 220 ods. 2 CSP.
Žalobca sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožnil a uviedol, že odborná starostlivosť pri
posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver (t.j. pri posudzovaní bonity) bola zachovaná, zo strany
žalobcu v priebehu konania náležite tvrdená a v neposlednom rade preukázaná celým radom listinných

dôkazov. V rámci kontraktačného procesu nedošlo k porušeniu žiadnej povinnosti veriteľa, resp.
právneho predchodcu žalobcu - postupcu. Pri posúdení bonity žalovaného boli do úvahy vzaté všetky
dostupné informácie nie len zo strany žalovaného, ale aj vrátane údajov zo spoločného bankového/
úverového registra, dopytom do sociálnej poisťovne, či informáciami od žalovaného v žiadosti o úver.
Výsledkom daného posúdenia schopnosti žalovaného splácať úver (ktorý mu bol poskytnutý) bol

jednoznačný záver o jeho platobnej spôsobilosti/schopnosti splácať daný úver. Úver bol v priebehu
dlhšieho časového obdobia zo strany dlžníka riadne splácaný v pravidelnej výške až do porušenia
platobnej disciplíny dlžníka, konania v rozpore so zmluvou a následného zosplatnenia úver.
Postupca pri uzatváraní zmluvy mal dostatočné podklady potrebné pre zhodnotenia bonity žalovaného
(či už informácie priamo od spotrebiteľa, zo žiadosti o úver ako aj overenia týchto údajov v registri úverov,

či zo strany sociálnej poisťovne). V rámci uvedeného postupca analyzoval nie len príjmy žalovaného
(príjem overený dopytom do sociálnej poisťovne bol postupcom akceptovaný vo výške 982,04 eura),
ale aj jeho výdavky (v žiadosti o úver uvedené vo výške 1 eura, avšak žalobca, resp. postupca toto
neakceptoval a zohľadnil náklady na zabezpečenie základných životných potrieb domácnosti vo výške
298,68eura).Suvedenýmsavšaksúdprvejinštancieužnevysporiadal.Postupcapostupovaluvedeným

spôsobom, keďže objektívne nemá možnosť ako zistiť iné výdavky žalovaného, pričom za tým účelom
je dlžníkom stanovená povinnosť v ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ na požiadanie veriteľovi poskytnúť pravdivé
informácie. Veritelia ani po mnohých novelách ZoSÚ nemajú povinnosť detailne analyzovať domáci
rozpočet dlžníkov, čo je však logickým zdôvodnením, keďže takéto nie je pre veriteľov ani objektívne
možné.

Podľa žalobcu zo zákonných ustanovení § 7 ods. 19 a 20 ZoSÚ a opatrenia č 2. 1, 2, 3 a 5 Národnej
banky Slovenska č. 10/2017 je zrejmé, že veriteľ je pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať
úver povinný brať do úvahy dobu, na ktorú sa úver poskytuje (veriteľ zohľadňuje maximálne dobu
splatnosti úveru, ktoré stanovuje Národná banka Slovenska), príjem spotrebiteľa (§ 7 ods. 1 ZoSÚ),
údaje o existujúcich záväzkoch získané z jedného alebo viacerých registrov (§ 7 ods. 17 ZoSÚ) a výšku

nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b). Na
účel vypočítania týchto nákladov musí veriteľ poznať údaje o rodinnom stave a počte osôb žijúcich so
spotrebiteľom v spoločnej domácnosti. Tento údaj poskytuje veriteľovi spotrebiteľ (ust. § 7 ods. 2 ZoSÚ),
nakoľko poskytovateľ úveru tento údaj nemá možnosť získať z verejných zdrojov. Veriteľ je povinný pred
poskytnutím úveru vypočítať limit pre ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

V tomto konkrétnom prípade veriteľ existujúce záväzky spotrebiteľa overil dopytom do úverového
registra, z ktorého je zrejmé, že spotrebiteľ mal v čase poskytnutia úveru mesačné úverové zaťaženie
v sume 129,02 eura. Tieto záväzky uviedol aj spotrebiteľ v žiadosti o úver. Spotrebiteľ v žiadosti o úver
deklaroval zamestnanie u zamestnávateľa Hotis recycling Slovakia, s.r.o. od 05/2018. Príjem deklaroval
vo výške 1.000,- eur. Postupca však príjem overil u zamestnávateľa a akceptoval príjem vo výške 982,04

eura. V žiadosti o úver spotrebiteľ tiež uviedol, že je ženatý, má 1 nezaopatrené dieťa a má stredné
vzdelanie bez maturity. V rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb bral veriteľ do
úvahy životné minimum spotrebiteľa a jedného dieťaťa, t.j. 205,07 eura + 93,61 eura S ohľadom na ust. §
2ods.5OpatreniaNárodnejbankySlovenskač.10/2017 saUkazovateľschopnostisplácaťúvernesmel
ku dňu uzavretia úveru prekročiť hodnotu 0,8, nakoľko veriteľ bol v čase poskytnutia úveru povinný

zohľadniť povinnú rezervu vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu spotrebiteľa
a životným minimom spotrebiteľa, životným minimom osoby, voči ktorej má spotrebiteľ vyživovaciu
povinnosť a ktorá žije so spotrebiteľom v spoločnej domácnosti a výdavkami na inú osobu, voči ktorej má
spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu. Za túto osobu je vzmysle opatrenia potrebné považovať deti spotrebiteľa, nakoľko Opatrenie v ust. § 2 ods. 5 v poznámke
č. 3 pod čiarou odkazuje na § 62 až 65 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine.
V tejto súvislosti žalobca upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že pri posudzovaní žiadosti o úver

bola v rámci mesačných nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb žiadateľa o úver braná
do úvahy paušálna suma výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou výškou čistého príjmu
spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť v súlade s Opatrením.
Podľa žalobcu veritelia nie sú povinní žiadať preukázanie konkrétnych mesačných výdavkov (napríklad

faktúrami za telefón, bývanie a pod.). Uvedené nie je realizované z dôvodu zachovania transparentnosti,
nakoľko v opačnom prípade by spotrebiteľovi postačovalo zatajiť existujúce výdavky na zlepšenie
svojej platobnej kapacity. Žalobca preto zastáva názor, že uplatňovanie paušálnych výdavkov, v súlade
s Opatrením Národnej banky Slovenska č. 10/2017a ZoSÚ, spĺňa predpoklady postupu s odbornou
starostlivosťou.
Podľa žalobcu pokiaľ veriteľ neskúmal bonitu spotrebiteľa ani jedným z vyššie uvedených spôsobov

podľa§7ods.1ZoSÚ(t.j.nazákladeúdajovopríjmoch,výdavkocharodinnomstavealeboprihliadnutím
na údaje z príslušnej databázy alebo registra, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Ak však veriteľ posudzoval bonitu (aspoň) jedným zo spôsobov uvedených v ust. § 7 ods.
1 ZoSÚ (v danom prípade dokonca oboma spôsobmi), potom nemohlo dôjsť k hrubému porušeniu
povinností (resp. nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu povinností veriteľa posudzovať bonitu spotrebiteľa

s odbornou starostlivosťou) podľa ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ, nakoľko zákonodarca v právnej norme uviedol
slovo „alebo“. Ide o výrokovú spojku (disjunkciu), ktorá v právnej logike predstavuje vylučovací vzťah
dvoch hypotéz.
Záverom žalobca uviedol, že sa rovnako nestotožňuje s rozhodnutím súdu, kedy súd prvej inštancie
v rozpore s ust. § 255 ods. 1 CSP priznal združeniu OMBUDSPOT, Združenie na ochranu práv

spotrebiteľov (ďalej ako „Združenie“) voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
Ako vyplýva z ustanovení § 60 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a odôvodnenia súdu prvej inštancie, tento
rozhodoval v zmysle § 255 ods. 1 CSP, kedy CSP jednoznačne vymedzuje, že súd prizná nárok na
náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci len stranám sporu. Zároveň ustanovenie § 60 CSP
vymedzuje, že stranami sporu sú z hľadiska formálneho poňatia žalobca, teda ten subjekt, ktorý podal

žalobu, a žalovaný, teda ten subjekt, koho žalobca za žalovaného označí. Združenie nebolo v súdenom
prípade stranou sporu (a to ani ako vedľajší účastník) a preto v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP nemá
nárok na náhradu trov konania, nakoľko tento súd prizná len strane sporu (t.j. žalovanému a žalobcovi)
a teda, súd nebol oprávnený priznať takémuto subjektu (odlišnému od strán sporu) nárok na náhradu
trov konania voči žalobcovi. Žalobca na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 651/2022 z 13. decembra 2022 a sp.zn. II. ÚS 796/2016-65.
z 22. júna 2017.
Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu
preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, resp.
v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril osobitný subjekt na strane žalovaného. Stotožnil sa so záverom súdu
prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd potvrdil napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom
rozsahu ako vecne správne a priznal žalovanému, ako aj osobitnému subjektu na strane žalovaného

plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. V odvolacej replike žalobca uviedol k tvrdeniam osobitného subjektu, že to bol žalovaný, ktorý
uviedol výšku jeho mesačných nákladov 1 euro a správnosť tejto hodnoty potvrdil svojim podpisom
na žiadosti. Žalobca v žiadnom tvrdení neuviedol, že postupca akceptoval údaj o nákladoch vo výške

1 eura. Žalobca tvrdil a poukazoval na to aj v odvolaní, že miesto tohto údaja zohľadnil postupca
náklady na zabezpečenie základných životných potrieb s ohľadom na životné minimum domácnosti
žalovaného, pričom zohľadnil aj Národnou bankou Slovenska požadovanú rezervu rozdielu medzi
výškou príjmu a životným minimom. Postupca tak postupoval exaktne podľa právneho rámca platného
v čase uzatvorenia zmluvy. Zohľadnenie životných potrieb v rozsahu životného minima domácnosti a

Národnou bankou Slovenska vyžadovanej rezervy, je aj dnes platným a objektívnym postupom pre
riadne posúdenie bonity žiadateľa o úver. Daný postup je zákonnou povinnosťou postupcu.
V súvislosti s nárokom osobitného subjektu na náhradu trovy konania žalobca zotrval na odvolaní v
celom rozsahu. Nad rámec toho žalobca poukázal na to, že v prípade úspechu žalobcu osobitný subjektneznáša trovy konania so žalovaným spoločne a nerozdielne, ani nezodpovedá za trovy konania, ktoré
žalobcovi vznikli v súvislosti s vyjadreniami a dôkazmi, ktoré produkoval v nadväznosti na činnosť
osobitného subjektu. Je teda len logické, že ani osobitnému subjektu nemožno priznať nárok na náhradu

trov konania.

8. V odvolacej duplike osobitný subjekt na strane žalovaného zotrval na svojich tvrdeniach, že žalobca
nepreukázal, či a akým spôsobom skúmal skutočné, pravidelné, mesačné výdavky žalovaného. Na
uvedenom nič nemení ani jednoduché tvrdenie žalobcu o tom, že zohľadnenie životných potrieb v

rozsahu životného minima domácnosti a Národnou bankou Slovenska vyžadovanej rezervy, keďže
takéto holé tvrdenie samo o sebe nijako nepreukazuje, či vôbec na uvedené právny predchodca žalobcu
prihliadol, resp. akým iným spôsobom skúmal pravidelné, mesačné výdavky žalovaného. Na doplnenie
pritom osobitný subjekt poukázal na ustanovenie § 7 ods. 16 písm. b) ZoSÚ, ktoré zakotvuje dôkazné
bremeno na strane dodávateľa v otázke preukázania týchto skutočností.
Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania osobitného subjektu žalovaného, v tejto súvislosti osobitný

subjekt zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu voči výrokom

I. a III. nie je dôvodné.

10. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov podľa §
365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, nastolil ako predmet odvolacieho prieskumu správnosť procesného
postupu, správnosť skutkových zistení vyplývajúcich z vykonaného dokazovania a správnosť právneho

záveru súdu prvej inštancie o otázke naplnenia porušenia povinností veriteľa postupovať s odbornou
starostlivosťouvzmysle§7ods.1ZoSÚ,vzneníúčinnomvčaseuzavretiaposudzovanejspotrebiteľskej
úverovej zmluvy dňa 11.04.2019, s následkom straty práva predčasne zosplatniť úver, a v konečnom
dôsledku neplatnosti postúpenia žalovanej pohľadávky a straty aktívnej legitimácie žalobcu.

11. Odvolací súd nevzhliadol naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t.j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktorý sa
týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie. Skutkové zistenie nezodpovedá
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, podľa ktorého
dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a to vzhľadom nato,
že súd buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení

dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 a nasl. CSP.

12. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že
všetky skutkové zistenia vychádzajúce o žalobcom predložených listín a to Potvrdenia o výške príjmu
zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov (č.l. 126 spisu), Výpisu z úverového registra (č.l. 127 až 131
spisu) a Doplňujúcich údajov k žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru (č.l. 132 spisu) a vyjadrení
strán sporu a osobitného subjektu, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil, sú správne a

majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie
uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu. Súd prvej inštancie náležite
zistil skutkový stav veci, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpisalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo/7/2010).

14. V prejednávanom spore sa žalobca ako postupník zo zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej
medzi žalobcom a postupcom UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia a.s. dňa 23.06.2022
(č.l. 11-13 spisu) domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 4.296,45 eura s príslušenstvom titulom
postúpenej pohľadávky zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 11.04.2019 (č.l. 16-19 spisu).
V konani nebolo sporné, že túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo

poskytnutie úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho podnikania spotrebiteľom
možno podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 písm. d) ZoSÚ podradiť pod právnu úpravu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere podľa ZoSÚ.

15. Postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti upravuje Občiansky zákonník v ust. § 524 a nasl.
Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu -

žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na
strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou
súčasťou súdneho konania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp.zn.
2Cdo/205/2009).

16. Podľa § 17 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu postúpenia (23.06.2022) práva vyplývajúce zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí,
ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a a) ide o prechod
alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo

osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku
zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti
spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru.

17. Podľa citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 ZoSÚ zásadne práva vyplývajúce zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere nemôže veriteľ previesť na tretiu osobu. Z toto zákazu sú dané výnimky v
prípadenaplneniaďalšíchtamuvedenýchpredpokladov,ktorýmisú,žedochádzakpostúpeniuzveriteľa
oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa,
ktorý má oprávnenie na poskytovanie úverov vydané Národnou bankou Slovenska, resp. na banku,

zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky a zároveň pohľadávka, ktorá sa postupuje musí byť
po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru, alebo musí byť splatná pred termínom konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru.

18. V súdenom spore súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti

úveru k 20.03.2020 (rub č.l. 54 spisu) podľa § 11 ods. 2 prvá veta ZoSÚ v dôsledku porušenia
povinnosti právneho predchodcu žalobcu posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľsky úver podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ.

19. ,,27. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7

zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o
spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru
povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom

berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru,
príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
28. Zákonodarca zdôraznil, že dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú
povinnosť, je na strane veriteľa [pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských
úveroch]. Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s

poskytovaním úveru.
29.Povinnosťveriteľaposúdiťpreduzavretímzmluvyúverovúbonitujeprespotrebiteľanepochybneviac
nežpodstatná,pretožechránispotrebiteľapredrizikaminadmernéhozadlženiaaplatobnejneschopnosti
[pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) LCL Le Crédit Lyonnais SA protiFesihovi Kalhanovi z 27. marca 2014, C-565/12, bod 42]. Súdny dvor citovanú smernicu vykladá tak,
že „existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že sa spotrebiteľ najmä z dôvodu nevedomosti nebude
dovolávaťprávnejnormyurčenejnajehoochranu(rozsudokz21.apríla2016,RadlingeraRadlingerová,

C-377/14, EU:C:2016:283, bod 65, ako aj citovaná judikatúra)“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance
s.r.o. proti GK z 5. marca 2020, C-679/18, bod 22). Zjednodušene povedané, v mnohých prípadoch
je dlžník len laik, ktorý má predstavu o tom, koľko si chce požičať, ale veriteľ je ten, kto má odborné
skúsenosti a vedomosti, a vie preto vyhodnotiť aj to, koľko si klient požičať môže, aby to vedel splácať, a
právny predpis k tomu v zásade normuje aj metodiku a nástroj na báze vstupných údajov pre konkrétny

výpočet (§ 7 ods. 20 a 41 zákona o spotrebiteľských úveroch).
31. Podľa § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch sa vynaložením odbornej starostlivosti
rozumie, že veriteľ posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané
informácie o spotrebiteľovi.
32. Mohlo by sa teda zdať, že postačuje, ak veriteľ preukáže, že nahliadol do príslušných registrov
a vyžiadal si od spotrebiteľa a ďalších orgánov príslušné podklady. Je ale zrejmé, že na to, aby bolo

možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu – teda preukázať aj to,
že bola platobná schopnosť posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom
bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by
totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo – chrániť spotrebiteľa pred
nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou.

33. Napokon je tu tretí aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely
posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal
byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva),
že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo
predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne,

klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak,
nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné
pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov
teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už
pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie – jednoducho povedané, či neposkytol úver

napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať.
34. Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia
§ 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko
„najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl.
8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa

a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer
Finance z 18. decembra 2014, C-449/13, bod 43; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.).
35. Podľa bodu 26 odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu
zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter
svojho trhu s úvermi, „... Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali

úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity a aby členské štáty
vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia
na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“.
36. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol
veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta – posúdenie sa

predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom.
41. Súd rozhodujúci vo veci je teda povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi
okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity
veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho
práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami

na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno
očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie
preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu – spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť
aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a
napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť.“(pozri Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp.zn. II. ÚS 530/2024 zo dňa 12.02.2025)

20. Cieľom § 7 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 ZSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základeinformácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti sa pritom kladie na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na
posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká

bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa
vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovaní do budúcna. Nejde však pritom o získanie
stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že
spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé,
že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje

záväzky riadne splácať. Z textu ZSÚ vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu
uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľatakveriteľvychádzaakoz
informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť
ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa

považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii.

21. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje.
Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od

spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné
informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania
zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol
bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ

musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak
stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje.

22. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v
tejto oblasti (C-377/14, C-449/13, C-679/18, C-755/22) s poukazom na ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne
opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si
žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri

uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto zmluvné vzťahy kladie
právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ a ďalšie. Bolo na
žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného jeho právny predchodca náležite skúmal, že si
splnil povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

23. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca v konaní pred súdom prvej
inštancie tvrdil, že pri posúdení bonity žalovaného jeho právny predchodca vychádzal:
- z údajov zo žiadosti žalovaného o poskytnutie úveru a to, že je ženatý, má jedno nezaopatrené dieťa
a má stredné vzdelanie bez maturity.
- príjem žalovaného si overil u zamestnávateľa Hotis recycling Slovakia, s.r.o. a akceptoval vo výške

982,04 eura.
- existujúce záväzky žalovaného si overil dopytom do úverového registra, z ktorého zistil je úverové
zaťaženie vo výške 129,02 eura.
- v rámci nákladov na zabezpečenie základných životných potrieb zobral do úvahy životné minimum
žalovaného 205,77 eura a jedného dieťaťa 93,61 eura.

- zobral do úvahy paušálnu sumu výdavkov 20 % rozdielu medzi celkovou výškou príjmu žalovaného
a životným minimom žalovaného a jeho členov domácnosti, voči ktorým má vyživovaciu povinnosť (viď
vyjadrenie žalobcu zo dňa 18.09.2023 na č. l. 124-125 spisu).
Za účelom unesenia dôkazného bremena k týmto tvrdeniam žalobca predložil súdu prvej inštancie
Potvrdenie o výške príjmu zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov, Výpis z úverového registra a

Doplňujúce údaje k žiadosti o poskytnutie spotrebiteľského úveru.

24. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že povinnosťou žalobcu bolo preukázať
aj to, že jeho právny predchodca zisťoval nielen príjem (982,04 eura), ale aj výdavky žalovaného a vtomto smere uniesť dôkazné bremeno. Po preskúmaní odvolacích námietok odvolací súd konštatuje,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o skúmanie výdavkov žalovaného pred uzavretím
úverovej zmluvy zo dňa 11.04.2019. Žalobca v tomto ohľade odkazuje na úverové zaťaženie žalovaného

129,02 eura. Skúmanie výdavkov len nahliadnutím do databáz banky a úverových registrov, nepovažuje
odvolací súd za dostatočné. Tieto databázy nemôžu dať úplný obraz o výdavkoch klienta, keďže medzi
tie možno zarátať aj bežné mesačné výdavky súvisiace s domácnosťou. Pokiaľ veriteľ nepozná celkový
objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo nie je schopný splácať požadovaný
úver. Z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, že by jeho právny predchodca zisťoval aktuálne

akonkrétnepriemernémesačnévýdavkyžalovanéhonaživobytie(SIPO,strava,dopravadopráce,lieky,
telekomunikačnéslužbyapod.)včasepredposkytnutímúveru.Samotnýžalovanýsícevosvojejžiadosti
o úver uviedol výšku nákladov 1 euro, no to nezbavuje dodávateľa overiť si tieto náklady u dlžníka.
Avšak na splnenie tejto povinnosti bez ďalšieho nestačí odkázať na životné minimum dlžníka.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu veriteľ povinný použiť dostatočné, primerané a aktuálne informácie

o nákladoch spotrebiteľa. Obsah povinností, ktoré ZoSÚ veriteľovi ukladá, je nepochybný a nepripúšťa
výklad, ktorý presadzuje žalobca. Účel zákonom uloženej povinnosti posudzovať bonitu spotrebiteľa
môže byť naplnený nepochybne len vtedy, ak veriteľ posudzuje konkrétne okolnosti týkajúce sa
konkrétneho spotrebiteľa.

26. Ak má veriteľ použiť aktuálne informácie o nákladoch spotrebiteľa vyžaduje sa od zisťovanie
individuálnych okolností týkajúcich sa nákladov konkrétneho žiadateľa o spotrebiteľský úver. Takto
formulovanúpovinnosťveriteľzjavnenesplnítým,akdosvojichvýpočtovpreberievšeobecnýúdaj,akým
je údaj o životnom minime. Takéto nazeranie na povinnosť veriteľa podporuje aj názor Súdneho dvora
EÚ na výklad článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 (rozsudok z 18.12.2014, CA Consumer Finance SA,

C-449/13, EU:C:2014:2464, ale aj odôvodnenie uvedenej smernice, podľa ktorej by veritelia mali byť
zodpovední za „individuálne“ kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Neodporuje mu ani opatrenie NBS
zo 14.11.2017 č. 10/2017, pretože to stanovuje, že výška nákladov spotrebiteľa sa na účely § 7 ods. 20
písm. b) ZSÚ určuje „najmenej“ vo výške sumy životného minima.

27. Podľa uvedeného rozsudku Súdneho dvora, síce článok 8 ods. 1 smernice 2008/48 neukladá
veriteľovi povinnosť systematicky overovať pravosť informácií poskytnutých spotrebiteľom, na druhej
strane však nebráni, aby bolo ohodnotenie úverovej bonity spotrebiteľa uskutočnené len na základe
ním predložených informácií za predpokladu, že sú tieto informácie dostatočné a že k obyčajným
vyhláseniam spotrebiteľa sú pripojené dôkazy.

28. ,,Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie sa správne vysporiadal s tvrdeniami žalobcu,
že od účinnosti Opatrenia NBS č. 10/2017 už veriteľ nemusí zhromažďovať údaje o aktuálnych reálnych
nákladoch žiadateľa o úver, ale postačuje tieto údaje nahradiť výškou životného minima, v danom
konkrétnom prípade zvýšenou o paušálnu sumu výdavkov vo výške 20 % rozdielu medzi celkovou

výškou čistého príjmu spotrebiteľa a životným minimom spotrebiteľa, pričom v podrobnostiach na jeho
zdôvodnenie odkazuje (ods. 20 napadnutého rozsudku). I podľa názoru odvolacieho súdu aktuálna
právna úprava v spojení s Opatrením nezrušila povinnosť veriteľa skúmať reálne náklady žiadateľa
o úver. Ustanovenie § 7 ods. 27 ZoSÚ výslovne stanovuje, že veriteľ je povinný použiť dostatočné,
primerané a aktuálne informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb

spotrebiteľa. Posledná veta ods. 27 síce ustanovuje, že náklady na zabezpečenie základných životných
potriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľvyživovaciupovinnosť,jenevyhnutnéposudzovať
s ohľadom na životné minimum ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, avšak
uvedené nemožno vykladať tak, že veriteľ vôbec nemusí od žiadateľa o úver zisťovať výšku jeho
skutočnýchživotnýchnákladov.Veriteľtedanesmiebezďalšiehovziaťdoúvahylenžiadateľomuvedené

náklady, ak tieto žiadateľ uviedol v nižšej výške, než je stanovené životné minimum. S uvedeným
korešponduje aj úprava v § 2 ods. 5 Opatrenia, podľa ktorého výška nákladov na zabezpečenie
základných životných potrieb spotrebiteľa podľa § 7 ods. 20 písm. b) zákona sa na účely odseku 1 určuje
najmenej vo výške sumy životného minima. Ak zákon uvádza, že náklady spotrebiteľa treba posudzovať
s ohľadom na životné minimum a Opatrenie uvádza, že náklady sú najmenej vo výške životného minima,

i podľa názoru odvolacieho súdu to nenahrádza a neruší povinnosť veriteľa vynaložiť primerané úsilie
na zistenie informácií o aktuálnych reálnych nákladoch spotrebiteľa, ani veriteľovi nedáva možnosť sám
si určiť výšku týchto nákladov (či už vo výške životného minima alebo vyššej). Ak účelom posúdenia
bonity je zistiť, či žiadateľ o úver bude skutočne schopný splácať poskytnutý úver, potom je vylúčené,aby veriteľ posudzoval bonitu bez akejkoľvek informácie od žiadateľa o úver o jeho reálnych nákladoch
na základné životné potreby. Jednak to výslovne ustanovuje ZoSÚ, a jednak náklady na zabezpečenie
základných životných potrieb priemerného spotrebiteľa výrazne prevyšujú výšku životného minima. Ako

správne uviedol súd prvej inštancie, právo musí byť aplikované v kontexte aktuálnej spoločenskej reality
tak, aby bol naplnený účel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade účinná ochrana spotrebiteľov pred
nezodpovedným uzatváraním zmlúv o úvere, ktoré prekračujú ich finančné možnosti a mohli by viesť
k ich platobnej neschopnosti. Posudzovanie bonity bez elementárnych vstupných údajov o skutočných
nákladochžiadateľaoúvernemožnohodnotiťakopostupsodbornoustarostlivosťou.Súdprvejinštancie

tak dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že veriteľ postupoval v súlade s § 7 ods. 1
ZoSÚ, a teda mu nevzniklo právo úver zosplatniť.“ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn.
28CoCsp/9/2024 z 12.11.2024).

29. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pri
overovaní bonity nemal právny predchodca žalobcu k dispozícii údaje o všetkých, a hlavne aktuálnych

a konkrétnych výdavkoch žalovaného, čo vedie k záveru, že pri posudzovaní žiadosti o úver nemal k
dispozícii všetky relevantné údaje. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal
splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie
ochrany veriteľovi, ktorý poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posudzovať bonitu spotrebiteľa.
Za daného stavu aj odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o nemožnosti jednorazovo

zosplatniť spotrebiteľský úver, je správny.

30. V súvislosti s aplikáciou § 11 ods. 2 ZoSÚ a výkladom spojky „alebo“ v tomto zákonnom
ustanovení odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Tretia veta ustanovenia
§ 11 ods. 2 ZoSÚ (Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie

schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave
spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.), v ktorej je táto spojka obsiahnutá, definuje hrubé
porušenie povinností podľa § 7 ods. 1, čo spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej
inštancie v bode 54 odôvodnenia rozsudku nevyvodil z toho tomu prislúchajúci záver o bezúročnosti a

bezpoplatkovosti úveru. Dôvod zamietnutia žaloby nespočíva v závere o hrubom porušení povinnosti
podľa ust. § 11 ods. 2 ZoSÚ veta druhá , ale „len“ v porušení povinnosti podľa prvej vety ust. § 11 ods. 2
ZoSÚ, čo spôsobuje nemožnosť predčasného zosplatnenia úveru. Takže skutočnosť, či pôvodný veriteľ
popri porušení povinnosti podľa prvej vety aj hrubo porušil povinnosť podľa tretej vety ust. § 11 ods. 2
ZoSÚ ako aj charakter spojky „alebo“ je v tomto prípade bezpredmetná.

31. Postup súdu prvej inštancie pri skúmaní bonity je v súlade s ustanovením § 295 CSP, podľa ktorého
súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz a zásadami, na ktorých spočíva konanie s tzv.
slabšou stranou. Súd je totiž vždy povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej

strane, a to aj v prípade, že sa spotrebiteľ svojich práv v konaní nedovoláva. K posudzovaniu bonity
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-679/18, podľa ktorého Články 8 a
23smerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla2008ozmluváchospotrebiteľskom
úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu
súdu ukladajú povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto

smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, a vyvodiť
dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve, pod podmienkou, že
sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23.

32. Z uvedeného tak plynie záver, že žalobca nepreukázal v konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu,

pretože nebol daný základný predpoklad platného postúpenia pohľadávky podľa ust. § 17 ods. 1 písm.
b/ ZoSÚ, ktorej sa žalobca domáha, a ktorým bola splatnosť postupovaného záväzku pred termínom
konečnej splatnosti (16.08.2025). Záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
na strane žalobcu bol tak vecne správny.

33. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré
jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval vrozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

34. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného týkajúcich sa nepreskúmateľnosti rozsudku odvolací
súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,
ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné

právo strany sporu na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Súd prvej inštancie
v bodoch 51. a 52. odôvodnenia svojho rozsudku síce stručne, ale vecne správne reflektoval na
tvrdenia žalobcu v jeho podaní zo dňa 18.09.2023, keď pre splnenie povinnosti podľa § 7 ods. 1
ZoSÚ nepovažoval za postačujúce bez ďalšieho skúmať výdavky žalovaného len poukazom na životné
minimum. Na uvedený záver súdu prvej inštancie nadviazal odvolací súd, ktorý ich na potvrdenie
správnosti rozvinul. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil, z akých dôvodov

dospel k záveru, že žalobca, resp. jeho právnypredchodcanepostupovaldôslednepodľaustanovenia
§ 7 odsek 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené
v ustanovení § 220 odsek 2 CSP.

35. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jeho

právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa
ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a
požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj napr.
IV. ÚS 252/2004, I. ÚS 50/2004, II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). Iba skutočnosť, že odvolateľ sa s
právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a tým k porušeniu jeho procesných práv.

36. Odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom
a osobitným subjektom, vystupujúcim na strane žalovaného, nakoľko v prejednávanej veci súd prvej
inštancie uznesením zo 29.06.2023 dňa pripustil vstup tohto subjektu do konania (č.l. 77 spisu),

nespochybnil jeho právo dať sa v konaní zastupovať právnym zástupcom, a preto v súčasnosti nemožno
spochybňovať nárok na náhradu trov konania osobitného subjektu, ktoré vznikli z dôvodu jeho právneho
zastúpenia advokátom (viď. súdom prvej inštancie citované uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. III.
ÚS 486/2021 z 16.09.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 3CoCsp/41/2023 z 04.06.2024).

37.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodnýchsúdovsúdnemusídaťodpoveď
navšetkyotázkynastolenéstranamisporu,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na
každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo

reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS
SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už
nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

38. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v vo výrokoch I.
a III. ako vecne správny, postupom podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

39. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným bolo rozhodnuté podľa § 396 ods.
1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že

žalovaný bol úspešný, no v priebehu odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli,
k odvolaniu žalobcu sa nevyjadril a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu
trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP
zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o

výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo
zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.40. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a osobitným subjektom na strane žalovaného bolo
rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o
trováchkonaniabolaskutočnosť,žežalobcavodvolacomkonanínebolúspešný,pretonároknanáhradu

trov odvolacieho konania vznikol plne úspešnému osobitnému subjektu na strane žalovaného v rozsahu
100 %, ktorý podal vyjadrenie v odvolacom konaní. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 CSP ods. 1 CSP).

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).