Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, July 22, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: KE-6S/74/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7021200546
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Dorič, PhD.

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:7021200546.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavla Doriča, PhD. a z členov

senátu JUDr. Jany Raganovej a JUDr. Tomáša Kuruca, v právnej veci žalobcu: DB Biotech, a.s.,
so sídlom: Popradská 80, 040 11 Košice, IČO: 36 606 936, právne zastúpeného: JUDr. Vincentom
Lechmanom, advokátom, so sídlom: Štefánikova 40, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100855858/2021 zo dňa 18.05.2021, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Daňový úrad Košice (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z
pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobia jún 2019. Z kontroly bol vyhotovený protokol
č. 100682677/2020 zo dňa 13.03.2020. Daňová kontrola u žalobcu sa začala dňom 20.09.2019,
označenomvoznámeníodaňovejkontroleaskončilasadňa31.03.2020,doručenímprotokoluzdaňovej

kontroly žalobcovi.

2. Správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 100149930/2021 z 28.01.2021 ako
prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 82.400,05 eur na dani z pridanej
hodnotyzazdaňovacieobdobiejún2019,čoprávneodôvodnilspoukazomnaznenie§68ods.6zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“). Žalovaný
rozhodnutím č. 100855858/2021 z 18.05.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

3. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli závery správcu dane o porušení
ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Správca dane neuznal právo na odpočítanie dane v celkovej sume 82.400,05 €
z dodávok deklarovaných spoločnosťami:
- PRAGOLAB s.r.o., Drieňová 34, Bratislava, IČO 31352839, IČ DPH SK2020325142

- faktúra č. 20190208 zo dňa 07.05.2019, základ dane 180.400,00 €, 20 % DPH 36.080,00 €, za
laboratórne prístroje: imunohistochemický farbiaci automat pre automatizované farbenie bioptických
tkanív, fluorescenčný mikroskop
- LABO - SK, s.r.o., Slávičie údolie 102/A, Bratislava, IČO 36365556, IČ DPH SK2022195142- faktúra č. 18191547 zo dňa 30.04.2019, základ dane 126.780,00 €, 20 % DPH 25.356,00 €, za
laboratórne prístroje: dokumentačný systém na bločky a gély so softvérom, stolový plnoautomatický
farbiaci systém na farbenie histologických preparátov

- daňový doklad na prijatú platbu č. 0119111 zo dňa 30.04.2019, základ dane 53.789,95 €, 10% DPH
5.379,00 €, základ dane 77.925,27 €, 20% DPH 15.585,05 €, prijatá platba na laboratórny spotrebný
materiál.
Z dokazovania vykonaného správcom dane vyplynulo, že žalobca realizuje základný výskum (Projekt
základného výskumu „Úloha reaktívnych astrocytov v myšacom modeli sklerózy multiplex: Systematický

proteomický prístup"), ktorý je v plnej miere hradený zo stimulov poskytnutých Ministerstvom školstva
SR, ktorý však nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov a z nákladov súvisiacich s touto činnosťou žalobcu - s realizáciou základného výskumu, nie
je možné uplatňovať odpočítanie dane.

4. Správca dane vychádzal pri daňovej kontrole z dokladov a iných písomností, ktoré v priebehu daňovej

kontroly získal alebo mu boli predložené a zistil, že daňový subjekt v zdaňovacom období jún 2019
deklaroval prevažne:
-obstaranielaboratórnychstrojov,prístrojov,zariadeníalaboratórnehomateriáluprerealizáciuprojektov
základného výskumu s využitím prostriedkov štátneho rozpočtu (Projekty - Stimuly pre výskum a vývoj
- poskytovateľ Ministerstvo školstva SR)

- distribúciu vlastných výrobkov - zdravotníckych pomôcok - protilátok na zdravotnícku klinickú
diagnostiku pre odberateľov v tuzemsku a hlavne v zahraničí.

5. Na základe zistených skutočností správca dane skonštatoval, že v uvedenom prípade sa nejedná o
ekonomickú činnosť reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Predmetné plnenia nepredstavujú

hospodársku činnosť, nakoľko nespĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Daňový
subjektporušil§49ods.1,ods.2písm.a),§51ods.lpísm.a)zákonač.222/2004Z.z.vzneníneskorších
predpisov a nevzniklo mu právo na odpočítanie dane v sume 82.400,05 €.

6. Žalovaný dospel k záveru, že v danom prípade nebolo sporným to, či fakturované dodávky

(laboratórne prístroje a platba na dodanie materiálu pre laboratórny výskum) boli spoločnosťami
uvedenými ako dodávatelia - PRAGOLAB s.r.o. a LABO - SK, s.r.o. v skutočnosti dodané. Dôvody,
pre ktoré správca dane konštatoval porušenie ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov vychádzali zo zistení a dôkazov, z ktorých vyplýva, že z nákladov súvisiacich s činnosťou
daňového subjektu - realizácia základného výskumu hradeného v plnej miere zo stimulov poskytnutých

Ministerstvom školstva SR, ktorý nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení
neskorších predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane. Podľa žalovaného výskumná činnosť
nie je ekonomickou činnosťou za protihodnotu, ktorá má predstavovať využitie výsledkov výskumu
platiteľom dane, preto nie je možné takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať za
ekonomickú činnosť uskutočňovanú zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v

zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

7. Žalovaný k tvrdeniam o obrovskom prínose daného výskumu, ako aj k aplikácii pojmu základný
výskum uvádza, že žiadnym spôsobom nebol spochybňovaný obrovský prínos výskumu vykonávaného
daňovým subjektom pre ľudskú spoločnosť, ani dosiahnutie výsledkov výskumu - výstupov projektu

(nové a originálne monošpecifické protilátky) pre klinickú diagnostiku a vývoj liekov založených na
humanizácii protilátok, ktoré majú neutralizačný potenciál pre proteíny, ktoré riadia demyelinizačné
procesy a priamu transláciu výstupov projektu do klinickej praxe s následným komerčným využitím.
Základný výskum je experimentálna alebo teoretická práca v zmysle čl. 2 bod 84. Nariadenia komisie
(EÚ) č. 651/2014, o čom svedčí aj fakt, že je finančne podporovaný nie malými sumami zo štátneho

rozpočtu vo forme stimulov. Ak by išlo o podnikanie, a nie o základný výskum, tak by daňový subjekt
určite stimuly zo štátneho rozpočtu v tak značnej výške nedostal, lebo tým by získal ako jeden z
podnikateľských subjektov obrovskú výhodu - finančnú pomoc, čo by nezodpovedalo spravodlivým
podmienkam v konkurenčnom prostredí podnikateľských subjektov.

8. Žalovaný uviedol, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu
predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté
závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítané dane v zmysle § 49 zákona
č. 222/2004 Z. z. z preverovaných faktúr boli správne a následne prijaté závery sú v súlade spríslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj Daňového poriadku. Správca dane pri
svojom rozhodovaní bral do úvahy všetky skutočnosti zistené správcom dane, ako aj všetky vyjadrenia
daňového subjektu a predložené doklady a dôkazy.

II.
Súdne konanie

9. Správnou žalobou zo dňa 07.08.2021, doručenou Krajskému súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“)
sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj zrušenia prvostupňového rozhodnutia,
vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania nároku na náhradu trov konania vo výške 100 %.

10. Konanie o správnej žalobe bolo Krajským súdom v Košiciach vedené pôvodne pod sp. zn.
6S/74/2021. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť vykonávať Správny súd v Košiciach.

V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu
v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci
príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“), ktorým je označené konanie vedené pod

sp. zn. KE-6S/74/2021.

11. Žalobca v podanej žalobe považuje rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu za nesprávne, nezákonné, a to najmä z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci, a podľa žalobcu uplatnenie skutkového stavu v danej veci bolo bez opory vyplývajúcej z

administratívnych spisov. Žalobca nepovažuje záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného,
že základný výskum nie je ekonomickou činnosťou podľa zákona o DPH za správny a súladný s
príslušnými právnymi predpismi. Žalobca má za to, že mu vznikol riadny a zákonný nárok na odpočet
dane z pridanej hodnoty vo forme nadmerného odpočtu v súlade s podaným daňovým priznaním daň z
pridanej hodnoty za obdobie jún 2019. Podľa žalobcu boli splnené ako formálne tak materiálne zákonné

podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty.

12. Žalobca uviedol, že aj podľa stanoviska Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR
oprávneným nákladom projektu základného výskumu nie je daň z pridanej hodnoty a v zmysle
príslušných právnych predpisov, zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a

o zmene a doplnení niektorých zákonov si túto uplatňuje platiteľ dane len formou nároku na odpočítanie
dane v podanom daňovom priznaní.

13. Ďalej žalobca zdôraznil, že neobstojí tiež skutočnosť tvrdená prvostupňovým správnym orgánom a
následne žalovaným a týkajúca sa aplikácie pojmu základný výskum v zmysle čl. 2 bod 84. Nariadenia

Komisie (EÚ) č.651/2014 pre účely posúdenia či sa jedná o podnikanie v zmysle § 3 ods. 2 zákona
o DPH. Ustanovenie čl. 2 bod 84. Nariadenia Komisie (EÚ) č. 651/2014 vymedzuje základný výskum
ako experimentálna alebo teoretická práca, pričom samotný cieľ, účel vykonávania takejto práce je
vymedzený príkladmo použitím pojmu „najmä" a nie taxatívne. Príkladný výpočet nie je konečným
súčtommožností,ktorépojemzahŕňaasúmožnéďalšiealternatívyspĺňajúcepodmienkydanéhopojmu.

Podľa žalobcu v zmysle uvedeného pojem základný výskum môže takto zahŕňať aj iné ciele a účely,
nevynímajúc komerčné využitie, resp. spĺňajúce aj definíciu podnikania v zmysle § 3 ods. 2 zákona o
DPH.

14. Zároveň žalobca poukázal na to, že ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, právo zdaniteľných

osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli,
alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou
úpravou Únie. Ako Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku
167 a nasl. smernice 2006/112/ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže
byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce

plnenia prijaté na vstupe. Zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého
cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho
hospodárskych činností. Spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu
všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich ciele alebo výsledky pod podmienkou, že tietočinnosti samé v zásade podliehajú DPH. DPH sa uplatňuje na všetky transakcie výroby alebo distribúcie
po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu. Z toho
vyplýva, že čo sa týka DPH, každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle

na DPH splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie. Ako príklad možno poukázať na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-267/15 Gemeente Woerden.

15. V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že v daňovom konaní preukázal, že nadobudnutie
tovarov podliehajúcich režimu DPH a umožňujúcich odpočítanie DPH je prípravou na budúce

uskutočňovanie zdaniteľných plnení. Je zrejmé, že nadobudnutý tovar slúži a bude slúžiť žalobcovi
na výkon jeho ekonomickej činnosti ako zdaniteľnej osobe. Žalovaný a prvostupňový správny orgán
podľa žalobcu nezohľadnili a neaplikovali v danej veci aj ustanovenie § 8a ods. 7 zákona č. 523/2004
Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle
ktorého stimuly na výskum a vývoj ako forma dotácie zo štátneho rozpočtu nezahŕňajú ako oprávnený
výdavok daň z pridanej hodnoty, ak platiteľ dane si môže podľa príslušných právnych predpisov

uplatniť odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Teda samotný zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov predpokladá, že realizácia činnosti
financovanej formou štátnej dotácie umožňuje platiteľovi dane uplatniť odpočet dane z pridanej hodnoty.

16. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 16.11.2021 k správnej žalobe zopakoval argumentáciu

vyplývajúcu z rozhodnutia správcu dane, ako aj preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a so
žalobcom uplatnenými žalobnými dôvodmi vyplývajúcimi z podanej správnej žaloby nesúhlasil. Ich
neopodstatnenosť vyvodil z rovnakých dôvodov, ktoré sú obsiahnuté v preskúmavanom rozhodnutí
a uviedol, že správca dane pri zisťovaní a preverovaní skutočností rozhodujúcich pre správne určenie
dane vychádzal z podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, ktoré sú presne vymedzené

v zákone č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov (§ 49 a § 51 cit. zákona) v nadväznosti na
vymedzenie ekonomickej činnosti v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov.

17. Na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca replikou z 30.12.2021, v ktorej argumentoval obdobne

ako v správnej žalobe a doplnil, že žalovaný, ako aj správca dane opakovane opomínajú prihliadnuť
na skutočnosť, že predmetom obchodnej činnosti žalobcu je aj výskum a vývoj v oblasti prírodných a
technických vied (bod 28. a 33. žaloby), a to bez ohľadu na to, akým spôsobom je táto podnikateľská
činnosť financovaná trval na zrušení rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane.

III.
Relevantná právna úprava

18. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
ako „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení
účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

19. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych

práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

20. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

21. Podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom
dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode
alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento
deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní
stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.22. Podľa § 24 ods. 2, 3 a 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá,
aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči

daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo
môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových
subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,

zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

23. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

24. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

25. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

IV.

Posúdenie veci správnym súdom

26. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. SSP po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia
a oboznámení sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa,
v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP) bez nariadenia pojednávania (za

splnenia podmienok uvedených v § 107 ods. 2 SSP), dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná,
a preto ju postupom podľa s § 190 SSP zamietol.

27. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa
SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových

podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého

rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu
namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred
správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

28. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní bol postup, ako aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného,ktorýmbolovodvolacomkonanípotvrdenéprvostupňovérozhodnutiesprávcudane,ktorým
bol podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 82.400,05 eur na DPH za
zdaňovacie obdobie jún 2019 žalobcovi, keď rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli
závery správcu dane o porušení § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o
DPH, na základe čoho správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z ním predložených

faktúr (ktoré sú špecifikované v úvode odôvodnenia tohto rozhodnutia) vystavených deklarovanými
dodávateľskými spoločnosťami.

29. Správny súd sa v prvom rade zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých
preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Správny súdny poriadok v

ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní
preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú
následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok
dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správnyorgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie
neodôvodní. Z § 63 ods. 5 Daňového poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa
správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky,

na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť
pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na
strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O

nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.

30. Keďže podstatná časť námietok, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe možno subsumovať
pod námietku nesprávneho právneho posúdenia unesenia/neunesenia dôkazného bremena
žalobcu v konaní, k uneseniu dôkazného bremena súd poukazuje na ustálený právny názor najvyšších
súdnych autorít, v zmysle ktorého dôkazné bremeno na preukázaní toho, že tovary a služby, na ktorých

zakladá sa zakladá sťažovateľove právo na odpočítanie dane je prioritne na strane daňového subjektu.
To však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019 – bod 54). Dokazovanie
v daňovom konaní ako aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom
dane má svoje pravidlá. V zmysle právneho názoru Ústavného súdu vysloveného v jeho rozhodnutí

sp.zn.: I.ÚS377/2018 zo dňa 14.11.2018, bod 21: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné
povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu
s ním predloží správcovi písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná
povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.

Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní
vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno
konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť na
daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom

konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje
prakticky vyjadrenie kombinácie zásady vyhľadávacej a prejednacej (obdobne aj rozhodnutie Ústavného
súdu SR sp.zn.: III.ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009). Sankciou za neunesenie dôkazného bremena, a to
aj v rozsahu či boli alebo neboli určité dodania tovarov a služieb použité na ďalšie ekonomické plnenia,
je následne neuznanie uplatneného práva na odpočítanie dane.

31. Žalobca tak v správnej žalobe, ako aj v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal, že sa
nemôže stotožniť s tvrdením správcu dane, že v uvedenom prípade sa nejedná o ekonomickú činnosť
reálne vykonávanú podnikateľskými subjektmi. Predmetné plnenia nepredstavujú hospodársku činnosť,
nakoľko nespĺňajú objektívne kritériá, na ktorých je tento pojem založený. Žalobca podľa žalovaného

porušil § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších
predpisov a nevzniklo mu právo na odpočítanie dane v sume 82.400,05 €.

32. Správny súd konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že dôvodom pre
nepriznanieodpočítaniadanenebolospochybneniereálnehododaniatovaružalobcovi.Nadruhejstrane

žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentuje poukázaním na to, že dôvody, pre ktoré správca dane
konštatoval porušenie ust. § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vychádzali
zo zistení a dôkazov, z ktorých vyplýva, že z nákladov súvisiacich s činnosťou daňového subjektu
- realizácia základného výskumu hradeného v plnej miere zo stimulov poskytnutých Ministerstvom
školstva SR, ktorý nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších

predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane. Podľa žalovaného výskumná činnosť nie je
ekonomickou činnosťou za protihodnotu, ktorá má predstavovať využitie výsledkov výskumu platiteľom
dane, preto nie je možné takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať za ekonomickú
činnosť uskutočňovanú zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v zmysle zákona
č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.

33. Správny súd upriamuje pozornosť na to, že daň z pridanej hodnoty upravená zákonom o DPH je
harmonizovanou daňou a je súčasťou právneho rámca spoločného systému dane z pridanej hodnoty.
Spoločný systém dane z pridanej hodnoty je upravený prameňmi práva Európskej únie predovšetkýmSmernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(ďalej aj „smernica o DPH“). Z uvedeného dôvodu k aplikácii národných predpisov sa automaticky
pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu, a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných

Súdnym dvorom.

34. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikovaných záverov Súdneho dvora aj kasačného súdu
odopreté alebo obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nesplní hmotnoprávne podmienky
na odpočítanie dane, (ii) ak došlo k daňovému podvodu alebo (iii) ak došlo k zneužitiu práva. V

nadväznosti na označené dôvody odopretia alebo obmedzenia práva na odpočítanie DPH je potrebné
diferencovať aj pri posudzovaní problematiky dôkazného bremena. Kým pri preukazovaní splnenia
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zaťažuje dôkazné bremeno primárne daňový subjekt,
v prípade daňového podvodu, či zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.

35. V súvislosti s hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie DPH správny súd pripomína, že v

zmysle zákona o DPH týmito podmienkami sú (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie
zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov alebo služieb daňovým subjektom na účely jeho
ekonomickej činnosti. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve základné procesné povinnosti,
a to povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre odpočítanie DPH a s tým spojenú povinnosť tieto
svoje tvrdenia preukázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočítanie DPH

a povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu
dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré je daňový subjekt dokazovať. Výsledok verifikácie však
musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež
doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane

musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené
daňovým subjektom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 569/2022-33 zo dňa
07.02.2023).

36. Subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje

tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia
zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné
bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový
subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane.
To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné

bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte
správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný
nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno
uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť

preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva
iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (v tejto súvislosti viď napríklad
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14. novembra 2018,
bod 21). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti,
ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od

faktického a dôkazného stavu konania.

37. Správny súd uvádza, že ohľadom určenia rozsahu nároku na odpočet dane, je v každom jednotlivom
prípade dôležité posúdiť účel použitia predmetného zdaniteľného plnenia v nadväznosti na § 49 ods.
1 a nasl. zákona o DPH, vzťahujúcim sa k uplatneniu nároku na odpočítanie dane. Nárok na odpočet

dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH. V zásade nemôže byť obmedzený a uplatní sa vo
vzťahu ku všetkým daniam, ktorými boli zaťažené zdaniteľné plnenia uskutočnené na vstupe. Nárok na
odpočet DPH vzniká, pokiaľ prijaté zdaniteľné plnenia sú použité pre uskutočnenie ekonomickej činnosti
tak, ako je táto činnosť vymedzená v § 3 zákona o DPH, t. j. z činnosti, z ktorej sa dosahuje príjem.
Nárok na odpočet dane pritom vzniká u prijatých zdaniteľných plnení, ktoré sú použité výhradne pre

uskutočnenie zdaniteľných plnení podliehajúcich dani z pridanej hodnoty. V prípade, ak dôjde k použitiu
plnení na činnosť, ktorá nemá povahu zdaniteľných plnení, napr. na uskutočnenie základného výskumu
bez akéhokoľvek komerčného využitia jeho výsledkov, daňový subjekt nemá nárok na odpočet dane. V
posudzovanej veci bolo podstatným vziať do úvahy, resp. posúdiť kritérium účelu použitých zdaniteľnýchplnení. Otázka, či žalobca realizoval nákup tovaru s cieľom jeho použitia pre účely svojej ekonomickej
činnosti, resp. zdaniteľných plnení, je otázkou skutkovou, ktorá musí byť posúdená s ohľadom na všetky
okolnosti konkrétneho prípadu.

38. Správny súd k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, po oboznámení s obsahom
administratívneho a súdneho spisu sa stotožňuje s názorom žalovaného, že v danom prípade nebolo
sporným to, či fakturované dodávky (laboratórne prístroje a platba na dodanie materiálu pre laboratórny
výskum) boli spoločnosťami uvedenými ako dodávatelia - PRAGOLAB s.r.o. a LABO - SK, s.r.o. v

skutočnosti dodané pre žalobcu. Dôvody, pre ktoré správca dane konštatoval porušenie ust. § 49
zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov vychádzali zo zistení a dôkazov, z ktorých
vyplýva, že z nákladov súvisiacich s činnosťou žalobcu, a to realizácia základného výskumu hradeného
v plnej miere zo stimulov poskytnutých Ministerstvom školstva SR, ktorý nie je podnikaním v zmysle §
3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie
dane. Odôvodnenie uvedeného záveru vychádza zo skutočnosti, že základný výskum je v Zákone o

stimuloch pre výskum a vývoj definovaný v § 2 písm. b) s odvolávkou na čl. 2 bod 84 Nariadenia
komisie (EÚ) č. 651/2014 ako experimentálna alebo teoretická práca vykonávaná najmä s cieľom získať
nové poznatky o podstatných základoch javov a o pozorovateľných skutočnostiach bez plánovaného
priameho komerčného uplatnenia alebo použitia. Výskumná činnosť nie je ekonomickou činnosťou za
protihodnotu, ktorá má predstavovať využitie výsledkov výskumu platiteľom dane, preto nie je možné

takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať za ekonomickú činnosť uskutočňovanú
zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov.

39. Žalobca ďalej namietal, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, právo zdaniteľných osôb

odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo
služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou
úpravou Únie, a právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112/ES je
neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené, keďže zásada daňovej
neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena

DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností, a spoločný systém DPH v
dôsledku toho zabezpečuje úplnú daňovú neutralitu všetkých hospodárskych činností bez ohľadu na ich
cielealebovýsledkypodpodmienkou,žetietočinnostisamévzásadepodliehajúDPH.DPHsauplatňuje
na všetky transakcie výroby alebo distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé
nákladové prvky tvoriace cenu. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že posúdenie oprávnenosti

uplatneného odpočítania dane je závislé od priradenia prijatých plnení platiteľa ku konkrétnemu druhu
činnosti, a podľa názoru správneho súdu v preskúmavanej veci z nákladov súvisiacich v plnej miere s
realizovaním základného výskumu, ktorý nie je podnikaním v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.
z. v znení neskorších predpisov, nie je možné uplatňovať odpočítanie dane.

40. Správny súd ďalej uvádza že žalobca si môže uplatniť odpočítanie dane z tzv. režijných
nákladov, ktoré súvisia s celkovou činnosťou žalobcu, a to aj z nákupu laboratórnych prístrojov
a materiálu zakúpených za účelom realizácie základného výskumu. Keďže aj sám žalovaný vo svojom
vyjadrení k žalobe uvádza: „Správca dane žalobcovi uznal právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných
plnení predstavujúcich tzv. režijné náklady, ktoré súviseli s výkonom ekonomickej činnosti žalobcu v

preverovanom období – s realizovaním (aplikáciou) výsledkov vedecko-výskumnej činnosti žalobcu
dosiahnutých pred rokom 2019.“

41. Pokiaľ ide vznik a rozsah práva na odpočítanie dane, Súdny dvor EÚ konštantne odkazuje na
svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnou

transakciou na vstupe a jednou alebo viacerými transakciami na výstupe zakladajúcimi právo na
odpočítanie dane je v zásade potrebná na to, aby sa priznalo zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie
DPH zaplatenej na vstupe a tiež na určenie rozsahu takéhoto práva. Správny súd uvádza, že z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že deklarovaným zámerom použitia prijatých plnení je podľa vyjadrenia
žalobcu dosiahnutie zdaniteľných príjmov v budúcnosti, t. j. za predpokladu, že dôjde ku konečnému

výsledku výskumu, ako pri predchádzajúcich výskumných projektoch, pričom výsledky výskumu si
neobjednala tretia strana za dohodnutú protihodnotu. Žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane z
kúpy laboratórnych prístrojov a materiálu, použitím ktorých v súčasnosti nedosahuje zdaniteľný príjem
- iba deklaruje zámer použiť prijatý tovar na dosiahnutie zdaniteľných príjmov v budúcnosti, t. j. ideiba o predpoklad, že dôjde ku konečnému výsledku výskumu, ako pri predchádzajúcich výskumných
projektoch. Žalobca pri výkone daňovej kontroly nedeklaroval plánované priame komerčné uplatnenie
alebo použitie, t. j. výsledky výskumu neobjednala tretia strana za dohodnutú protihodnotu - nepoužije

prijaté plnenia bezprostredne na uskutočňovanie svojich zdaniteľných obchodov (dodanie tovarov a
služieb za protihodnotu) s možnosťou odpočítania dane ako platiteľ.

42. Správny súd uzatvára, že bezprostredný súvis nákupu uvedených prístrojov a tovaru s celkovou
hospodárskou činnosťou žalobca len všeobecne tvrdil, a správca dane a žalovaný zákonne vyhodnotili,

že žalobca dôkazné bremeno vyplývajúceho mu z § 24 ods. 1 Daňového poriadku neuniesol. Z obsahu
administratívneho spisu ďalej vyplýva, že z dokazovania správcu dane bolo preukázané, že základný
výskum, ktorý je predmetom projektu hradeného v celej výške z prostriedkov štátneho rozpočtu, žalobca
nerealizuje za protihodnotu, samotnú realizáciu výskumu ani vyhodnotenie a dodanie jeho výsledkov si
neobjednala iná osoba, preto nie je možné takto definovanú a vykonávanú výskumnú činnosť považovať
za podnikanie (dodávky za protihodnotu), uskutočňované zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení

zdaniteľnej osoby, ale za činnosť osoby konajúcej vo verejnom záujme, financovanú z prostriedkov
štátneho rozpočtu, ktorá spadá mimo rámec zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Z
nákladov súvisiacich s uvedenou činnosťou preto nie je možné uplatňovať odpočítanie dane. Správny
súd sa tu stotožňuje s názorom žalovaného, že právo na odpočítanie dane z preverovaných faktúr
nebolo priznané z dôvodu, že obstaranie predmetných laboratórnych prístrojov a materiálu bolo za

účelom realizácie základného výskumu, čo jednoznačne vyplýva z dokumentov predložených žalobcom
k daňovej kontrole dňa 24.09. 2019 a 27.09.2019, 13.02.2020 a 25.02.2020, ako aj z vyjadrenia A. B.
C. – predsedu predstavenstva žalobcu DB Biotech, a.s. pri ústnych pojednávaniach dňa 24.09.2019 a
12.02.2020 (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102227638/2019, Zápisnica o ústnom pojednávaní č.
100420277/2020).

43. K námietke žalobcu, že aj podľa stanoviska Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR
oprávneným nákladom projektu základného výskumu nie je daň z pridanej hodnoty a v zmysle
príslušných právnych predpisov, zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a
o zmene a doplnení niektorých zákonov si túto uplatňuje platiteľ dane len formou nároku na odpočítanie

dane v podanom daňovom priznaní, správny súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalovaného
podľa ktorého uplatnenie odpočítania dane je zakotvené v Zákone o rozpočtových pravidlách verejnej
správy, konkrétne v § 8a ods. 7, ktorý znie: „Použitie dotácií podlieha povinnému zúčtovaniu so štátnym
rozpočtom, ktorého spôsob určuje ministerstvo financií; pri zúčtovaní finančných vzťahov so štátnym
rozpočtom sa nevyčerpané prostriedky nevracajú, ak ich suma nepresiahne 5 eur. Poskytovateľ dotácie

je povinný určiť termín na odvod výnosov z prostriedkov štátneho rozpočtu, a to najneskôr k termínu
povinného zúčtovania so štátnym rozpočtom. Platiteľovi dane z pridanej hodnoty, ak si môže uplatniť
odpočítanie dane z pridanej hodnoty, nemôže byť pri zúčtovaní dotácie poskytnutej zo štátneho rozpočtu
uznaný výdavok na úhradu dane z pridanej hodnoty."

44. Vo vzťahu k námietke žalobcu o tom, že rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho
orgánu v danej veci uplatnili skutkový stav bez opory vyplývajúcej z administratívnych spisov správny
súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa na stranách 22 – 27 možno
podrobne identifikovať aké konkrétne dôkazy správca dane vykonal v daňovom konaní ako aj to, ako
tieto dôkazy vyhodnotil, a to všetky vo vzájomnej súvislosti ako aj jednotlivo, pričom vychádzajúc z tohto

vyhodnotenia dospel k záveru o tom, že žalobca nesplnil podmienky pre priznanie práva na odpočet
dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods,1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty, a preto mu nepriznal
ním uplatnený odpočet dane z pridanej hodnoty. S takto vykonaným dokazovaním ako aj so závermi z
neho vyplývajúcimi sa stotožnil aj žalovaný a taktiež aj správny súd.

45. Ohľadom poukazu žalobcu na to, že s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ odmietnutie práva
na odpočítanie danie správcom dane v zásade nie je možné, správny súd uvádza, že v rámci daňového
konania je potrebné rozlišovať medzi (i) požiadavkou na preukázanie hmotnoprávnych podmienok
priznaniaprávanaodpočítanieDPH(alternatívneoslobodeniaoddane),(ii)požiadavkounapreukázanie
formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane) a (iii)

odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového podvodu, (iv)
odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva.46. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, (i) aby daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo
na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a požiadavka, (iii)

aby zdaniteľná osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely jeho ekonomickej činnosti.
V predmetnej veci sa jednalo o zamietnutie nároku na nadmerný odpočet DPH z dôvodu nepreukázania
tzv. tretej hmotnoprávnej podmienky, preukázanie splnenia ktorej primárne ťaží daňový subjekt.

47. Na záver správny súd podotýka, že pri svojom rozhodovaní sa nemusí vysporiadať s každou

čiastočnou žalobnou argumentáciu v správnej žalobe. Úlohou správneho súdu je vysporiadať sa s
obsahom a zmyslom žalobnej argumentácie. Správny súd sa musí vysporiadať so všetkými podstatnými
námietkami žalobcu, pričom vysporiadanie sa s podstatnými námietkami subsumuje aj čiastočné
námietky žalobcu. Z obsahu rozhodnutí správcu dane a žalovaného jasne vyplýva, z akých skutočností
správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili.
Posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery žalovaným a správcom dane sú vecne správne a v

súladesvyššiecitovanýmiustanoveniamizákonač.222/2004Z.z.,akoajDaňovéhoporiadku.Pretosúd
uzatvára, že postup správcu dane, ako aj žalovaného nebol v rozpore s citovanými právnymi predpismi,
a preto ani subjektívne práva žalobcu nemohli byť porušené.

48. Vychádzajúc z vyššie uvedeného tak správny súd uzatvára, že v konaní nebola dôvodná ani jedna

žalobná námietka a ani jedna z nich nebola spôsobilá privodiť zrušenie správnou žalobou napadnutého
rozhodnutia žalovaného ani rozhodnutia správcu dane, a preto súd správnu žalobu ako nedôvodnú
podľa § 190 SSP zamietol.

49. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 a nasl. SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na

náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom ani sčasti úspech, a preto nemá právo na náhradu
trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo
možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia
rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho
súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len

„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že

správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, žea) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom

rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo
konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil

jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím
o kasačnej sťažnosti alebo

j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ

poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.