Uznesenie – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 4, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/95/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1625010049
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1625010049.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov Mgr. Michala
Kačániho, PhD. a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného A. I., pre prečin ohrozenia pod
vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Malacky z 25.06.2025 sp. zn. 1T/8/2024, na verejnom zasadnutí konanom 04. septembra 2025
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného A. I., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Malacky z 25.06.2025 sp. zn. 1T/8/2024, bol obžalovaný A. I. uznaný za
vinného pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

potom, čo požil bližšie nezistené množstvo alkoholických nápojov dňa 08.12.2024 v čase o 15.42h bez
vodičského oprávnenia viedol motorové vozidlo zn. Audi A4, EČV: W po štátnej ceste 1/2 v Stupave po
Hviezdoslavovej ulici, v smere do Záhorskej Bystrice, pričom na 68,5km prednou časťou svojho vozidla
narazil do pred ním idúceho motorového vozidla zn. Hyundai i30, EČV: O ktoré viedla K.. Q. H., pričom
hliadkou Oddelenia výkonu služby a dopravných nehôd Malacky, Okresný dopravný inšpektorát Malacky
mu o 16.15 hod. bola prístrojom AlkoQuant 6020 plus, č.: A410143 zistená prítomnosť alkoholu v dychu

v hodnote 1,14mg/l, čím spoločnosti O. I., s. r. o D., ako majiteľovi motorového vozidla Hyundai i30
spôsobil škodu vo výške 8.000€ a U. H., majiteľovi motorového vozidla Audi A4 škodu vo výške 3.000€ a
K..Q.H.spôsobilľahkézranenia,atotupéporaneniedriekovokrížovejoblasti,ktorésipodľaznaleckého
posudku vyžiadali dobu liečenia do 7 dní.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., uložený

trest odňatia slobody vo výmere 1 mesiac.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. s použitím § 61 ods. 3 Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest zákazu

činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 6 rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd poškodených K.. Q. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX, D.,
spoločnosť O. I., s.r.o., so sídlom N. XXXX/XX, D. - mestská časť Staré Mesto XXX XX, IČO: XX XXX
XXX a U. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XX, odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný
proces.Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný A. I., ktoré smerovalo výlučne do
výroku o treste. Podané odvolanie obžalovaný odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu písomným
podaním zo dňa 10.07.2025. V písomných dôvodoch podaného odvolania uviedol nasledovné:

„Predovšetkým by som rád znovu prejavil úprimnú ľútosť nad konaním, ktorého som sa dopustil, avšak
mám za to, že ani táto moja ľútosť nemôže byť dôvodom na to, aby som v konaní neuplatnil všetky
dôkazy a argumenty, od ktorých očakávam pre seba priaznivejšie rozhodnutie o uložení mi trestu. Je
nesporné, že táto moja ľútosť sa odzrkadlila aj v mojom sebakritickom postoji ku konaniu kladenému mi

za vinu a vyústila do vyhlásenia o mojej vine a následne aj do uznania ma za vinného. Za týchto okolností
samozrejme výrok o vine týmto odvolaním nenapádam o to viac, že to zákon ani nepripúšťa (§§ 257
ods. 5, 307 ods. 1 písm. c/ Tr. por.). Rovnako nenapádam odvolaním ani výrok o náhrade spôsobenej
škody vo vzťahu k žiadnemu z poškodených, keďže nebol im priznaný takýto nárok. Považujem však
za dôvodné, aby som na zahlásenom odvolaní čo do výroku o treste predmetného rozsudku trval v
celom rozsahu z dôvodov, na ktoré môj obhajca už poukázal aj v ním prednesenej záverečnej reči na

hlavnom pojednávaní a ktoré súd zrejme nepresvedčili, hoci podľa môjho názoru indikovali uložiť iný
druh trestu, ako o tejto otázke rozhodol súd. Úvodom by som po stránke formálnej rád podotkol, že
súd na jednej strane konštatuje, že sa na mňa hľadí, ako na netrestaného, avšak v tom istom odseku
svojho rozhodnutia (štvrtý odsek na tretej strane rozsudku) súčasne uvádza, že som súdne trestaný.
Pravdepodobne sa jedná len o zrejmú nesprávnosť, avšak sa obávam, že táto viedla súd k tomu, že mi

uložil za skutok špecifikovaný v enunciáte napadnutého rozsudku trest nepodmienečný a trest zákazu
činnosti v hornej polovici trestnej sadzby. Na jednej strane je nepochybné, že z odpisu registra trestov
vyplýva, že v tomto je jeden záznam týkajúci sa mojej osoby, ide však o trest, ktorý bol zahladený a preto
podľa môjho názoru ani konajúcemu súdu neprislúchalo tvrdiť, že som bol odsúdený. Je totiž zrejmé,
že o zahladení rozhodol práve ten súd, ktorý mi skôr uložený trest vymeral a ten istý súd rozhodol aj o

tom, že sa na mňa hladí, ako na netrestaného. Z uvedeného potom vyplýva, že mi konajúci súd uložil
nepodmienečný trest ako človeku netrestanému, čo považujem za neprimerane prísne. Samozrejme
nespochybňujem, že (dokonca) aj prvotrestancovi je možné uložiť (hoci aj veľmi prísny) nepodmienečný
trest odňatia slobody, pravda, ak sa dopustí nejakého závažného deliktu, čo však nie je môj prípad. Je mi
zrejmé, že riadenie (najmä) motorových vozidiel pod vplyvom alkoholických nápojov nie je spoločensky

tolerovateľné, avšak takýto skutok nie je možné stavať na roveň iných úmyselných trestných činov
spáchaných proti životu a zdraviu či proti slobode a ľudskej dôstojnosti. Určite nechcem bagatelizovať
moje konanie o to viac, že pri skutku došlo aj k ťuknutiu do iného vozidla, nie je však možné prehliadnuť,
že sa tak stalo pri výrazne nízkej rýchlosti, o čom svedčí ako rozsah poškodenia vozidiel, ktoré mali
kolíziu, ale aj rozsah ujmy na zdraví poškodenej Mgr. L. H., najmä však skutočnosť, že som žiadne

zranenia neutrpel ani ja, ale hlavne nie môj spolujazdec a zároveň (ako vlastník vozidla aj poškodený)
Z. H. (ktorý sa mimochodom ani nevenoval cestnej premávke, hral sa so svojim mobilným telefónom,
nemal možnosť reagovať na vzniknutú dopravnú situáciu, napriek tomu zranenie neutrpel žiadne).
Podčiarkujem, že aj poškodený Z. H. pritom potvrdil, že som pred dopravnou nehodou jazdil predpisovo.
V tejto súvislosti poukazujem i na trestnú sadzbu, ktorá hrozí za trestný čin ohrozenia pod vplyvom

návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Tr. zák., za ktorý som súdený s tým, že za spáchanie takéhoto
skutku súd môže páchateľa potrestať odňatím slobody až na jeden rok. Je to jeden z najmiernejších (ak
nie najmiernejší) trest odňatia slobody, ktorý hrozí za akékoľvek konanie, ktoré je možné subsumovať
pod pojmové znaky ktoréhokoľvek trestného činu, pričom platí, že daná trestná sadzba ako hroziaci
trest vyjadruje zároveň aj závažnosť predmetného trestného činu. Ak som sa teda zmienil o tom, že

daný skutok je treba považovať za menej závažný trestný čin, vychádzal som práve z týchto úvah. Som
presvedčený,žezatýchtookolnostíniejesprávneuložiťnepodmienečnýtrestodňatiaslobodyžiadnemu
páchateľovi, ktorý sa obdobného skutku nedopustil v lehote podmienečného odsúdenia za inú trestnú
činnosť. Navyše si dovoľujem dať do pozornosti, že podľa môjho názoru uloženie nepodmienečného
trestu v prejednávanej veci neindikuje ani moja priestupková minulosť. Hoci je pravda, že z CESDaP

vyplýva, že som mal byť postihnutý za spáchanie priestupku v dvoch prípadoch (tretí priestupok sa
týka teraz posudzovaného skutku), avšak ani z týchto nevyplýva moja nedisciplinovanosť ako vodiča
motorového vozidla, keď sa jednalo výlučne o priestupky proti občianskemu spolunažívaniu (a nie o
priestupky proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky v zmysle § 22 zákona o priestupkoch. Myslím
si, že aj keď súd po stránke formálnej odcitoval právne normy upravujúce základné zásady ukladania

sankcií a na tieto poukázal, po stránke materiálnej sa nimi dôsledne neriadil, ako sa dôsledne neriadil
ani zásadami ukladania trestov vyjadrenými najmä v ust. § 34 Tr. zák.). Súd v druhom odseku na strane
4 napadnutého rozsudku znovu sa zmieňuje o tom, že som sa už v minulosti dopustil prečinu podľa
§ 289 Tr. zák., čo však neobstojí so zreteľom na účinky zahladenia skoršieho trestu a je v rozpore soskutočnosťou, že sa na mňa hladí (a aj v čase skutku sa hladilo) ako na netrestaného. Nerozporujem
názor súdu, že pri hodnotení osoby páchateľa je možné prihliadať hoci i na zahladené odsúdenia, to však
súd - aspoň v mojom čítaní - neoprávňuje k tomu, aby ho označoval za odsúdeného tak, ako to aj vyššie

ponúkam. V konečnom dôsledku nemôže byť postavené na totožnú úroveň zahladený a nezahladený
trest. V danom prípade sa však javí, že konajúci súd k predchádzajúcemu odsúdeniu prihliadol rovnako
priťažujúco, ako by nebol zahladený a nie len pri hodnotení mojej osoby. Obávam sa, že súd precenil, že
mi bol dňa 5.01.2023 „odobratý vodičský preukaz“ (zrejme má na mysli uložený trest zákazu činnosti),
keďže podľa môjho názoru samotné „odobratie vodičského preukazu“ nie je možné priťažujúco hodnotiť,

pretože sa tak môže stať napr. aj zo zdravotných dôvodov (ak držiteľ vodičského preukazu napr. oslepne
či ochorie na chorobu, ktorá vylučuje jeho spôsobilosť bezpečne riadiť motorové vozidlá). Táto námietka
platí o to viac, že ja som už vodičský preukaz v čase skutku mohol mať vrátený, keďže vtedy som už
mal celý trest zákazu činnosti vykonaný. Je pravda, že ja som o jeho vrátenie nepožiadal, pretože som
nepredpokladal, že by som ešte niekedy do budúcna potreboval riadiť nejaké vozidlo. Podčiarkujem,
že ja som nepožiadal ani o podmienečné upustenie od zvyšku trestu zákazu činnosti po vykonaní vyše

polovice trestu, čo ďalej preukazuje, že ja som sa skutočne nemienil v dohľadnej dobe venovať riadeniu
motorových vozidiel. Len pre poriadok uvádzam, že so zreteľom na uvedené v materiálnom slova zmysle
neobstojí,žesomriadilvozidlonapriektomu,žesommalvodičskýpreukazzadržaný,správnaformulácia
by mala byť podľa mňa taká, že som riadil vozidlo bez príslušného vodičského oprávnenia. Pri akceptácii
správnosti úvah súdu ad absurdum bolo by potrebné časovo neobmedzene priťažujúco prihliadať na

„odobratý vodičský preukaz“ hoci aj po 30 rokoch po jeho „odobratí“, i keď jeho skoršie získanie jeho
pôvodným držiteľom svedčí o tom, že tento určité vodičské zručnosti má, pričom postavenie takejto
osoby riadiacej vozidlo by bolo v trestnom konaní v zmysle úvah súdu dokonca ešte nepriaznivejšie,
ako človeka, ktorý vodičský preukaz vôbec, nikdy nemal, autoškolu a vodičský kurz nikdy neabsolvoval.
Považujem to za zjavne neprijateľné v podmienkach demokratickej krajiny. Rovnako nezdieľam názor

súdu,žebynamňapredchádzajúcipostihzaobdobnékonanienemaldostatočnývýchovnývplyv,predsa
počas plynutia zahladených sankcií som sa nedopustil žiadneho protispoločenského konania, celý trest
som vykonal a až tak došlo k opätovnému spáchaniu skutku. Podčiarkujem, že skôr mi uložený trest
zákazu činnosti som vykonal ešte 13.08.2024 a následne ďalšieho, teraz posudzovaného skutku som
sa dopustil až 08.12.2024. Zastávam názor, že obdobie tých 4 mesiacov určite nie je možné hodnotiť

ako také krátke obdobie, ktoré by odôvodňovalo uloženie mi nepodmienečného trestu. V konečnom
dôsledku súd nijako neodôvodňuje, čo považuje a na základe čoho za krátke obdobie a prečo obdobie
až 4 mesiacov subsumuje pod tento pojem. Navyše situáciu ďalej komplikuje, že sa súd dokonca
nezmieňuje priamo o krátkom období, ale o „pomerne krátkom období“. Je zrejmé, že ani jeden, ani
druhý pojem nie je v žiadnom ustanovení zákona špecifikovaný a preto bolo o to viac potrebné náležite

ho vysvetliť v odôvodnení napadnutom rozsudku, čo sa ale nestalo. Napokon názor súdu o spáchaní
nového skutku v krátkej či relatívne krátkej dobe určite nemôže obstáť o to viac, že súd túto krátku, resp.
relatívne krátku dobu odvodzuje ani nie od vykonania skôr mi uloženého trestu zákazu činnosti (ako
na to vyššie poukazujem výkladom mne nepriaznivejším), ale dokonca od uplynutia skúšobnej doby
predošlého odsúdenia. Je možné ustáliť, že od tejto právnej skutočnosti však uplynula už ani nie len

doba 4 mesiacov, ale až doba vyše jedného roka, keďže „podmienka“ sa mi skončila ešte 16.11.2023
(nového skutku som sa dopustil až 08.12. 2025). Ďalej rozhodne nezdieľam názor súdu, že pre moje
skoršie, zahladené, jediné odsúdenie spred vyše jedného roka nebolo možné výkon trestu majúceho sa
mi teraz uložiť, podmienečne odložiť. Je nepochybné, že z ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. vyplýva,
že ak tento zákon neustanovuje inak, súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody

neprevyšujúceho tri roky, ak vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, má dôvodne za to, že na zabezpečenie
ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Na rozdiel
od súdu sa nazdávam, že v mojom prípade sú splnené všetky tieto zákonom predvídané podmienky
na to, aby mi súd mohol uložiť podmienečný trest. Uvedené platí o to viac, že v mojom prípade súd

nevzhliadol žiadnu priťažujúcu okolnosť, naviac tomu nasvedčuje aj moja priestupková minulosť (bez
priestupku na úseku dopravy), naproti tomu aj súd ustálil celý rad skutočností vyznievajúcich v môj
prospech, aj keď ich podradil len pod jedinú poľahčujúcu okolnosť, a to v zmysle ust. § 36 písm. l/ Tr.
zák.. Aj keď ju nepomenúva, ide o priznanie sa a prejavenie úprimnej ľútosti. Je na škodu veci, že súd
nedocenil argumentáciu obhajoby prednesenú v rámci záverečnej reči obhajcu, najmä poukaz na ust.

§ 34 ods. 3 Tr. zák., v zmysle ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo
najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby. Ako to už bolo uvedené na pojednávaní, žijem v
konkubináte a so svojou družkou J. D. zabezpečujeme výchovu a výživu maloletej J. vo veku 7 rokov
(práve teraz v septembri nastupuje na základnú školu), v podstate výlučne z financií, ktoré ťažkouprácou zarobím ako murár v Českej republike, keďže v našom regióne na Slovensku to nie je možné.
Riadne teda pracujem (celý môj aktívny život, nielen teraz), starám sa o moju rodinu a je možné bez
akýchkoľvek pochýb ustáliť, že sa teším dobrej povesti, pričom sa na mňa hladí ako na netrestaného

(viď aj vyššie). Pokiaľ sa dovolávam ust. § 34 ods. 3 Tr. zákona a zároveň poukazujem aj na moje
osobné a rodinné pomery činím tak preto, lebo je zrejmé, že v rozpore s citovaným ustanovením súd
v prípade správoplatnenia jeho rozsudku by pripravil o živobytie nielen mňa, ale aj celú moju rodinu,
vrátane mojej družky, predovšetkým ale maloletej J.. To je už len argument naviac, že tým členovia mojej
rodiny budú odkázaní na sociálne dávky, hoci doposiaľ som ich výživu dokázal zabezpečiť svojou prácou

a všetkých nás bude musieť živiť spoločnosť. Taktiež namietam, že súd síce správne ustálil (aj keď
nedocenil) moje priznanie a mnou prejavenú úprimnú ľútosť, ale hlavne vyhlásenie o mojej vine, ktoré
je potrebné považovať za kvalitatívne vyšší stupeň priznania, ktoré dokonca umožňuje aj mimoriadne
zníženie trestu, hoci to v mojom prípade ani nie je potrebné, ba čo viac, ani možné, keďže pri aktuálnej
právnej kvalifikácii nie je daná dolná hranica trestnej sadzby, určite to malo byť zohľadnené aj pri druhu
trestu majúceho sa mi uložiť. Nesprávnosť a následky môjho konania som si plne uvedomil, veľmi

ťažko sa vysporiadavam nielen ja, ale aj moja rodina s predstavou, že by som pre takýto skutok mal
ísť do väzenia miesto toho, aby som zabezpečoval prostriedky na našu obživu. Platí to zvýraznene so
zreteľom aj na môj „finančný postih“ v podobe advokátskeho honorára, pričom poukazujem na to, že
obhajcu som si zvolil z Rožňavy, pričom bolo potrebné opakovane vykonať cestu do Malaciek (nazretie
do trestného spisu, účasť na hlavnom pojednávaní, očakávaná účasť na verejnom zasadnutí na KS a

pod.). S poukazom na uvedené zastávam veľmi rozhodný názor, že účel trestu v mojom prípade je
možné dosiahnuť aj inými, miernejšími prostriedkami, než uložením nepodmienečného trestu odňatia
slobody.Záveromsidovoľujemdaťdopozornosti,žesamianitrestzákazučinnostineukladávmedziach
zákona. Z enunciátu napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že súd tento druh trestu mi ukladá v zmysle
§ 61 ods. 1, 2 Tr. zák., hoci jeho výmera (horná polovica trestnej sadzby) zodpovedá ust. ods. 3 § 61

Tr. zák.. V konečnom dôsledku táto odvolacia námietka má plnú oporu aj v odôvodnení napadnutého
rozsudku,keďvprvomodsekunastrane5ajsamotnýsúduvádzaúvahy,ktorénezodpovedajúenunciátu
a nie sú v súlade s ust. § 61 ods. 1, 2 Tr. zák. S poukazom na celú moju odvolaciu argumentáciu
namietam, že podľa môjho názoru výroková časť rozsudku nemá oporu v jeho odôvodnení a preto
napadnutý rozsudok je potrebné považovať za zmätočný a nepreskúmateľný. Z týchto podstatných

dôvodov navrhujem napadnutý rozsudok odvolacím súdom postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d, e/
Trestného poriadku vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu zrušiť a súčasne navrhujem podľa § 322
ods. 3 Trestného poriadku rozhodnúť priamo odvolacím súdom o uložení mi iného druhu trestu odňatia,
než trestu nepodmienečného a trestu zákazu činnosti kratšieho trvania, než 6 rokov (keďže tento sa
mi neuložil v zmysle § 61 ods. 3 Tr. zák. a odvolanie v môj neprospech podané nebolo); alternatívne

navrhujem po navrhovanom zrušení rozsudku postupom podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec
vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol o nej.“

Prokurátor v rámci vyjadrenia k podanému odvolaniu obžalovaného v písomnom podaní doručenom
okresnému súdu dňa 21.07.2025 uviedol:

„Súd na hlavnom pojednávaní podľa § 257 ods. 7 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného, ??že sa
cíti byť vinný. Pri ukladaní trestu súd vychádzal okrem iného aj zo skutočnosti, že obžalovaný už bol
dňa 15.08.2022 za rovnaký prípad odsúdený Okresným súdom Revúca, sp. zn 0T/36/2022, kedy mu
bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výške 3 mesiacov so skúšobnou dobou trvania 15

mesiacov, ako aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu 24 mesiacov.
Tento posledný menovaný trest bol vykonaný dňa 13.08.2024 a odsúdený sa osvedčil dňa 12.12.2023.
Rovnako súd bral do úvahy fakt, že obžalovanému bol dňa 05.01.2023 odobratý vodičský preukaz z
dôvodu, že sa nepodrobil preskúmaniu zdravotného stavu podľa § 91 ods. 4 zák. č. 8/2009 Z. z. o
cestnej premávke. Podľa § 49 ods. 1 Tr. zák. súd môže podmienečne odložiť výkon trestu odňatia

slobody neprevyšujúceho 3 roky, pričom prihliadne na osobu páchateľa, na jeho doterajší život. Práve pri
hodnoteníosobyobžalovanéhoI.súdsazaoberaljehopredchádzajúcimodsúdením,pričomrešpektoval
skutočnosť, že sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený. Obžalovaný vo svojej obhajobe opomenul fakt,
že dňa 08.12.2024 viedol motorové vozidlo v stave ťažkej opitosti, kedy mu bola zistená prítomnosť
alkoholu v dychu v hodnote 1.14 mg/l (t. j. 2,38 promile), pričom spôsobil dopravnú nehodu. Bolo to

len zhodou šťastných okolností, že pri tejto nehode nespôsobil väčšiu škodu na majetku a ujmu na
zdraví, a túto skutočnosť v žiadnom prípade nemôžeme chápať ako poľahčujúcu okolnosť v prospech
obžalovaného. Rovnako nemožno súhlasiť s tvrdením obžalovaného, že trest zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá mu nebol uložený v medziach zákona. Predmetný trest bol uložený podľa § 61 ods.1, ods. 2 Tr. zák. s použitím § 61 ods. 3 Tr. zák. V odôvodnení rozsudku sa súd vysporiadal s tým, čo
ho viedlo k uloženiu daného trestu. V plnom rozsahu sa stotožňujem s úvahou súdu, že vzhľadom na
vyššie uvedené skutočnosti v prípade obžalovaného nemožno účel trestu dosiahnuť bez jeho výkonu.

Obžalovaný mal možnosť poučiť sa z minulosti, vedel, že jeho rodina je odkázaná na jeho príjem,
napriek tomu v stave ťažkej opitosti si sadol za volant (z dôvodu kúpy ďalšieho alkoholu) a spôsobil
dopravnú nehodu, pri ktorej spôsobil zranenia poškodenej Mgr. Q. H. a majetkovú škodu na oboch
vozidlách. Poukazujem pritom aj na krátky časový odstup 4 mesiacov od vykonania predchádzajúceho
trestu zákazu činnosti - trest bol vykonaný 13.08.2024, skutok bol spáchaný dňa 08.12.2024. Takýmto

správaním sa obžalovaný preukázal, že podmienečný trest odňatia slobody na neho nemá dostatočný
výchovný vplyv a je na neho potrebné pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody. Z vyššie
uvedených dôvodov navrhujem, aby Krajský súd v Bratislave odvolanie obžalovaného A.. proti rozsudku
Okresného súdu Malacky 1T/8/2025 zamietol.“

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa

zúčastnil obžalovaný A. I., jeho obhajca a prokurátorka krajskej prokuratúry. Odvolací súd vykonal
verejnézasadnutievneprítomnostiobžalovanéhoapoškodených,nakoľkonatakýtopostupbolisplnené
všetky zákonné podmienky (§ 293 ods. 5 Tr. por. a § 294 ods. 1 Tr. por.).

Obhajca sa na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom v plnom rozsahu pridržal písomných dôvodov

podanéhoodvolaniaanavrhol,abykrajskýsúdrozhodolniektorýmzospôsobovuvedenýchvzáverečnej
časti tohto podania.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhla, aby odvolanie obžalovaného bolo ako
nedôvodné zamietnuté.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§
306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť tých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom

zásadou,ženachyby,ktoréneboliodvolanímvytýkané,prihliadnelenvtedy,akbyodôvodňovalipodanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie obžalovaného A. I. nie je dôvodné.

Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu determinovaného vyššie uvedeným
ustanovením bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, a preskúmanie
správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z
uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním
neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie

mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Takéto
chyby však v posudzovanom prípade zistené neboli.

Vzhľadom k podanému odvolaniu zo strany obžalovaného iba voči výroku o treste napadnutého
rozsudku a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval výrok o

vine, vrátane právneho posúdenia skutku, súčasne nepreskúmaval ani výrok o náhrade škody.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaný A. I. na hlavnom pojednávaní konanom dňa
25.06.2025 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., t. j. že je vinný zo spáchania
skutku uvedeného v obžalobe, následne samosudkyňa okresného súdu prijala vyhlásenie obžalovaného

podľa § 257 ods. 7 Tr. por. Je nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovaného
poučil o jeho právach, o zmysle priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Súd I. stupňa
obžalovanému položil podľa § 257 ods. 4 a § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ h/ Tr. por. otázky, na ktoré
obžalovaný odpovedal kladne a až potom okresný súd rozhodol podľa § 257 ods. 7 Tr. por. uznesením,
že vyhlásenie obžalovaného prijíma a vyhlásil podľa § 257 ods. 8 Tr. por., že dokazovanie v rozsahu v

akom obžalovaný priznal spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom
o treste a náhrade škody.Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Tr. por., odvolací súd sa zaoberal
iba výrokom o treste.

Na podklade odvolania obžalovaného smerujúceho výlučne do výroku o treste napadnutého rozsudku
krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že obžalovanému A. I. boli v predmetnej trestnej veci
uložené primerané a spravodlivé sankcie, a to vrátane ich druhu a individuálnej výmery.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky
skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel
trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie
predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s § 33a Tr. zák. a § 34 ods. 4 Tr. zák.
základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej
činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od
páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Súd pri

určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliada aj na to, či páchateľ získal alebo sa snažil získať trestným
činom majetkový prospech. Závery na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať
o skutočný stav veci a musia z neho vyplynúť.

Prvostupňový súd v súlade so stavom veci zistil a ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností,

prihliadol na spôsob spáchania činu, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a
možnosť nápravy. Obžalovanému poľahčuje okolnosť, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a trestný
čin úprimne oľutoval (§ 36 písm. l/ Tr. zák.). Súčasne okresný súd postupoval správne aj v rozsahu
ustálenia, že u obžalovaného nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť.

V posudzovanej veci okresný súd správne vychádzal z rozpätia trestnej sadzby vymedzenej
ustanovením § 289 ods. 1 Tr. zák. až na 1 rok, v rámci ktorej obžalovanému uložil trest odňatia slobody
vo výmere 1 mesiac, t. j. pri jeho samej spodnej hranici. Podľa názoru odvolacieho súdu ide o trest
skôr mierny, ako prísny, keďže z okolností prípadu vyplynul nielen skutkovou podstatou vyžadovaný
ohrozovací následok, ale konanie obžalovaného vyústilo do zranenia poškodenej a v neposlednom

rade aj k vzniku škody na majetku. Nakoľko však odvolanie podal iba obžalovaný, rešpektujúc zásadu
zákazu „reformatio in peius“ (§ 322 ods. 3 Tr. por.), neprichádzala do úvahy akákoľvek zmena rozsudku
súdu I. stupňa v neprospech obžalovaného pre nedostatok odvolania prokurátora, vrátane uloženia
prísnejšieho trestu. Odvolací súd preto považuje takto uložený represívny trest za udržateľný a tiež
primeraný k závažnosti spáchaného skutku, pretože obžalovaný viedol motorové vozidlo v stave ťažkej

opitosti. Nemožno tiež opomenúť, že obžalovaný sa dopustil protiprávnej činnosti v súvislosti s vedením
motorového vozidla opakovane a v relatívne krátkom čase po tom, čo mu skončil predchádzajúci trest
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá. Tieto zistenia svedčia o neochote obžalovaného rešpektovať
spoločenské normy a o jeho negatívnom postoji k základným pravidlám cestnej premávky. Uložený trest
odňatiaslobodypridolnejhranicizákonnejsadzbytakspĺňaúčeltrestuvzmysle§34ods.1Tr.zák.,teda

zabezpečí ochranu spoločnosti, plní funkciu individuálnej aj generálnej prevencie a zároveň vyjadruje
morálne odsúdenia protiprávneho konania obžalovaného.

Natomtomiestesúdpovažuje zapodstatnéreagovaťnaodvolaciunámietkuobžalovaného,podľaktorej
súd prvého stupňa neprávom prihliadal na jeho predchádzajúce spáchanie trestného činu ohrozenia pod

vplyvom návykovej látky, hoci odsúdenie za tento skutok má v súčasnosti zahladené. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na nasledovnú stále platnú judikatúru.

Zahladením odsúdenia alebo zákonnou fikciou neodsúdenia právne zaniká iba skutočnosť odsúdenia
za trestný čin, ale nie aj sama skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin (R 7/1975).

Zahladenie odsúdenia alebo zákonná fikcia, že sa na páchateľa hľadí, ako by nebol odsúdený, nebráni
súdu, aby pri hodnotení osoby páchateľa prizeral na skutočnosť, že páchateľ v minulosti spáchal trestný
čin, a z tejto skutočnosti vyvodil príslušné závery pokiaľ ide o sklony páchateľa k trestnej činnosti, jehovzťah k spoločenským hodnotám chráneným Trestným zákonom, možnosť jeho nápravy a podobne (R
6/1975).

Odvolací súd s poukazom na vyššie citovanú judikatúru zvýrazňuje, že zahladením odsúdenia sa
na obžalovaného de iure hľadí, akoby k jeho odsúdeniu za spáchaný trestný čin nikdy nedošlo.
Zákonná fikcia neodsúdenia však nespôsobuje zánik skutočnosti, že páchateľ sa príslušného skutku
ako takého dopustil. Inak povedané, skutočnosť spáchania trestného činu a samotné odsúdenie zaň
sú dve rozdielne právne udalosti s odlišným obsahom a právnymi následkami. Preto ani aplikácia fikcie

neodsúdenianebránisúduprihodnoteníosobypáchateľaprihliadaťnasamotnýaktspáchaniatrestného
činu, pričom z tejto skutočnosti je povinný vyvodiť náležité závery relevantné pre rozhodnutie súdu.

Vzhľadom na zásadu jednoty prevencie a represie je uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 1
mesiaca bez podmienečného odkladu jeho výkonu v prejednávanom prípade nielen zákonné, ale aj
žiaduce. Krátky nepodmienečný trest odňatia slobody plní zákonné funkcie trestu efektívne a nútený

pobytobžalovanéhovnápravnomzariadeníjeprimeranýzávažnostispáchanéhoskutkuajehoosobným
pomerom. Uloženie alternatívneho trestu by v posudzovanom prípade nemuselo dostatočne splniť účel
trestu, najmä pokiaľ ide o zabezpečenie ochrany spoločnosti.

Vo vzťahu k odvolateľom namietanému nepriaznivému dopadu výkonu trestu odňatia slobody na jeho

rodinu krajský súd zdôrazňuje, že obžalovaný si bol plne vedomý potreby zabezpečovať finančné
prostriedky na zabezpečenie základných potrieb rodiny už pred spáchaním trestnej činnosti. Napriek
tejto skutočnosti sa dopustil úmyselného trestného činu spočívajúcom v jazde motorovým vozidlom v
stave ťažkej opitosti. Nemožno prehliadnuť ani fakt, že z lustrácie v Registri obyvateľov SR nevyplýva
žiadna vyživovacia povinnosť obžalovaného voči maloletým deťom, súčasne má svoj rodinný stav

evidovaný ako slobodný.

Okresný súd tiež nepochybil, keď obžalovaného v zmysle § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko tento v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý by mu bol uložený za úmyselný

trestný čin.

Krajský súd zároveň vyhodnotil ako dôvodné a primerané uloženie aj trestu zákazu činnosti viesť
motorové vozidlá akéhokoľvek druhu vo výmere 6 rokov. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku správne uviedol, že obžalovaného odsudzuje za trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej

látky podľa § 289 Tr. zák., ktorého sa dopustil ako vodič dopravného prostriedku, pričom za taký
trestný čin (ktorého sa rovnako dopustil ako vodič dopravného prostriedku) už bol v minulosti odsúdený.
Na túto skutočnosť okresný súd v zmysle ustanovenia § 61 ods. 7 Tr. zák. musel prihliadať, napriek
súčasnému zahladeniu predchádzajúceho odsúdenia. Z uvedeného dôvodu bol podľa § 61 ods. 3 Tr.
zák. povinný uložiť obžalovanému trest zákazu činnosti v hornej polovici zákonom stanovenej trestnej

sadzby.Prizákonnomstanovenejtrestnejsadzbepritomtodruhutrestuvrozmedzíod1rokado10rokov
predstavuje jeho presná polovica výmeru 5 rokov a 6 mesiacov. Súdom individualizovaný trest zákazu
činnosti v trvaní 6 rokov je preto uložený skoro na samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby
od 5 rokov a 6 mesiacov do 10 rokov, čo krajský súd vyhodnotil ako zákonné a primerané s ohľadom
na ochrannú funkciu trestu, predovšetkým v rovine ochrany ostatných účastníkov cestnej premávky. Z

formálneho hľadiska okresný súd nepochybil ani pri koncipovaní výroku o uložení tohto druhu trestu,

K odvolacím námietkam obžalovaného vo vzťahu k výmere uloženého trestu zákazu činnosti, odvolací
súd vyslovuje, že ide výmeru zákonnú a opodstatnenú, a to nielen so zreteľom na ustanovenie § 61 ods.
3 Tr. zák., ale aj z hľadiska ochrany ostatných účastníkov cestnej premávky. Odvolací súd opakuje, že

okresný súd nepochybil ani z formálneho hľadiska, keďže ustanovenie § 61 ods. 3 Tr. zák. vo výroku o
treste zákazu činnosti napadnutého rozsudku výslovne uviedol.

Vodičommotorovýchvozidiel,ktorívedúmotorovévozidlá podvplyvomalkoholu,trebaspravidlaukladať
trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá, a to podľa okolnosti buď ako trest samostatný, prípadne

popri inom treste (R 42/1978, R 15/1977).

Nebolo možné prehliadnuť, že obžalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu a bolo mu
namerané viac ako dve promile alkoholu v dychu, čo zvyšovalo závažnosť jeho konania. Odvolací súdk tomuto dodáva a upresňuje, že u obžalovaného bola dňa 08.12.2024 o 16.15 hod. zistená prítomnosť
alkoholu v dychu s hodnotou 1,14 mg/l alkoholu (t. j. 2,38‰ alkoholu) vo vydychovanom vzduchu a
opakovanou dychovou skúškou toho istého dňa v čase o 16.45 hod. bola zistená prítomnosť alkoholu v

dychu s hodnotou 1,05 mg/l alkoholu (t. j. 2,19 ‰ alkoholu) vo vydychovanom vzduchu, čo predstavovalo
pri oboch meraní prítomnosť alkoholu v dychu nad 2‰. Takto nameranú hodnotu alkoholu v dychu u
obžalovaného, treba vyhodnotiť ako ťažkú opitosť (táto opitosť býva spravidla sprevádzaná príznakmi
ako závrat, točenie hlavy, chyby v koordinácii; zároveň však pretrváva opačný pocit, že je človek
presnejší, rýchlejší, múdrejší, v tejto fáze sa ešte viac strácajú spoločenské zábrany, opitý človek sa

stáva hlučným, neohľaduplným atď.).

Odvolací súd považuje za potrebné vysloviť aj tú požiadavku, aby sa na prevýchovu páchateľov, ktorí
porušením pravidla cestnej premávky spočívajúcom v zákaze jazdy pod vplyvom alkoholu alebo inej
návykovej látky, pôsobilo aj uložením primeraných trestov a takýmto spôsobom sa eliminovala dopravná
nehodovosť a aby sa tým zvyšovala celková bezpečnosť cestnej premávky.

Záverom krajský súd sumarizuje, že z vyššie uvedených dôvodov tresty uložené napadnutým
rozsudkom (tak trest odňatia slobody, ako aj trest zákazu činnosti) považuje za adekvátne a zároveň
spravodlivé, pričom je toho názoru a presvedčenia, že vo svojej kombinácii splnia účel tak, ako to má
na mysli ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák.

Odvolací súd na podklade uvedených úvah, keďže nezistil riadny relevantný dôvod na prípadnú zmenu
rozhodnutia súdu prvého stupňa, odvolanie obžalovaného A. I. podľa § X19 Tr. por. ako nedôvodné
zamietol.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.