Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2024

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 19C/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3823218705
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Macková

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2024:3823218705.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza, sudkyňou JUDr. Ivanou Mackovou, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX,

bytom C. – D. XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou OLŠOVSKÝ, spol. s r.o., so sídlom G.
Švéniho 6, Prievidza, IČO: 50 595 652, proti žalovanému: Slovenská republika, Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.000,-eur v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom o výške trov
bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd 18.7.2023 domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo
výške 6.445,06 eur spolu úrokom z omeškania 7,5% ročne zo sumy 6.416,44 eur od 5.3.2023 do
zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že pracuje v štátnej službe v služobnom
pomere podľa zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej len „zákon o HaZZ“),

aktuálne ako technik – strojník Hasičskej stanice v Handlovej. Pri výkone tejto činnosti mu vznikla škoda
tým, že bol dlhodobo nútený pracovať nad rámec týždenného pracovného času 48 hodín v dôsledku
porušenia práva EÚ, konkrétne smernice 2003/88/ES. Táto smernica bola žalovaným nesprávne
implementovaná, resp. nebola v časti implementovaná vôbec do právneho poriadku Slovenskej
republiky. Týmto postupom mu vznikla škoda porušením únijného práva spočívajúca v nemajetkovej
ujme. Uviedol, že jeho týždenný pracovný čas je rozvrhnutý nerovnomerne tým spôsobom , že jeho
pracovný čas sa skladá zo 17 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 7 hodinová služobná

pohotovosť na pracovisku. Celkovo tak v rámci 1 zmeny strávi na pracovisku minimálne 24 hodín.
Výkon služobnej pohotovosti je rozdelený na aktívnu služobnú pohotovosť (práca nadčas) a neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti. Takýto spôsob rozvrhnutia pracovného času sa uplatňuje dlhoročne, aj viac
rokov predtým, ako je žalované obdobie. Služobné pohotovosti sú určované na čas nočných hodín.
Na stanici sa striedajú 3 zmeny, každý tretí deň odslúži každá zmena 24 hodín. Mesačne odslúži
každá zmena 10 pracovných zmien, pričom každý tretí mesiac je to až 11 zmien, čo je v priemere
10,4 zmeny mesačne. V službe teda strávi 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto nie sú zahrnuté

hodiny nadčasov. Pri 7 hodinách pracovnej pohotovosti x 10 zmien za mesiac ide o minimálne 70 hodín
pracovnej pohotovosti, čo ročne znamená aj 840 hodín pracovnej pohotovosti. V žalovanom období
od apríla 2020 do marca 2023 odpracoval 1.850,85 hodín nadčasov, pričom z tohto existuje aktívna
časť pracovnej pohotovosti a pracovná pohotovosť. Počas pracovnej pohotovosti (aj neaktívnej) sa musízdržiavaťnapracoviskuabyťpripravenýnavýkonzásahu.Napriektomusamuneaktívnačasťpracovnej
pohotovosti nezapočítava do fondu pracovného času. Keďže zákon o HaZZ nepovažuje služobnú
pohotovosť hasičov za súčasť ich služobného času, ide o rozpor zákona o HaZZ s komunitárnym

právom. Vnútroštátna úprava je tak v rozpore s článkom 6 písm. b) Smernice.

Nemajetková ujma spočíva v porušovaní jeho osobnostných práv spočívajúcich v ochrane zdravia,
psychickej a telesnej integrity, nedostatku primeranej doby na odpočinok, ako aj porušovaní práva na
súkromie a rodinný život, a to v príčinnej súvislosti s tým, že musí reálne odpracovať viac ako je podľa

smernice dovolené. Poukázal na to, že nad ustanovený pracovný čas v dĺžke 48 hodín sústavne pracuje
až 55 hodín.

Nemajetkovú ujmu žalobca určil ako súčin počtu odpracovaných hodín pracovnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 zákona o HaZZ za príslušný kalendárny mesiac a sumy zodpovedajúcej 15% peňažnej
náhrady z prináležiacej hodinovej odmeny za príslušný kalendárny mesiac daného roka (t.j. 6.276,04

eur).

Nemajetkovú ujmu za čas pracovného pokoja si určil žalobca ako súčin odpracovaných hodín v čase
pracovného pokoja a sume zodpovedajúcej 30% náhrady z prináležiacej hodinovej sadzby príslušného
mesiaca v danom roku (t.j. 169,02 eur).

Žalovaného vyzval na úhradu požadovanej čiastky 6.416,44 (za obdobie od januára 2020 do decembra
2022) dňa 31.1.2023 a keďže žalovaný nezaplatil, uplatňuje si odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti
(30 dní od doručenia), teda od 5.3.2023 aj úrok z omeškania.

Žalobca poukázal na to, že žalovaný na základe právoplatných rozhodnutí v skutkovo a právne
rovnakých prípadoch zaplatil určenú nemajetkovú ujmu hasičom v Prešovskom, Banskobystrickom
a Košickom kraji. Napriek tomu aj naďalej porušuje namietané práva.

2. Žalovaný namietal dôvodnosť žalobcovho nároku a neprimeranosť uplatňovanej výšky nemajetkovej

ujmy, pričom poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov a priemernú výšku priznanej
nemajetkovej ujmy 1.000,- až 2.500,- eur. Žalovaný mal za to, že pokiaľ si uplatnil žalobca nárok
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., žalobca nesplnil podmienku na riadne uplatnenie nároku v podobe
predbežného prerokovania nároku príslušným orgánom a takisto, že v zmysle príslušného zákona
neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Podľa žalovaného pôsobnosť smernice 2003/88/

EHS nespadá na osobu žalobcu a okruh jeho činností, nakoľko podľa názoru žalovaného sa smernica
nevzťahuje na príslušníkov hasičského zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť.
Žalovaný mal za to, že nie je vo veci pasívne vecne legitimovaným. Uviedol, že pokiaľ žalobca mal
za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť
upozorniť svojho nadriadeného a žiadať, aby mu táto nebola určovaná z dôvodov, ktoré uvádza v

žalobe.

Ďalej žalovaný namietal premlčanie predmetného nároku s poukazom na to, že k podaniu došlo až v júli
2023 a žalobca si uplatňuje nároky za časové obdobie od apríla 2020 do marca 2023.

Žalovaný mal za to, že minimálne požiadavky bezpečnosti a ochrany zdravia rovnako ako uplatnenie
odchýlky v zmysle smernice 2003/88/ES boli riadne transponované do zákona o HaZZ.

Podľa žalovaného žalobca v sledovaných referenčných obdobiach od apríla 2020 do marca 2023
neprekročil smernicou určený maximálny týždenný pracovný čas. Poukázal na to, že za výkon štátnej

služby vrátane služobnej pohotovosti bol žalobcovi riadne a včas vyplatený služobný príjem. Namietal
spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času počas žalovaného obdobia zo strany
žalobcu, keďže ten pri svojich výpočtoch stanovil dlhšie referenčné obdobie (12 mesiacov), čo je
v rozpore so smernicou. Do maximálneho času pre účely dodržiavania maximálneho týždenného
času určeného smernicou nemožno zarátavať čas, kedy žalobca čerpá náhradné voľno, dovolenku,

dodatkovú dovolenku, PN-ku, OČR-ku, lekára, otcovskú dovolenku, alebo je na rekondičnom pobyte,
pretože počas tohto času žalobca nepracuje podľa pokynov zamestnávateľa ani nevykonáva činnosti
vyplývajúce z jeho popisu služobných činností. Žalobcom predkladaná tabuľka vychádza z fondu
pracovného času, a teda do pracovného času započítava aj čas odpočinku v zmysle článku 2 ods.2 Smernice (ide najmä o dni ako dovolenka, voľno za sviatok, dodatková dovolenka, sprevádzanie
rodinného príslušníka, návšteva lekárskeho zariadenia, voľno z dôvodu všeobecnej občianskej
povinnosti, voľno vyplývajúce z kolektívnej zmluvy).

Ďalej žalovaný poukazoval na to, že žalobca neprejavil snahu s cieľom odvrátiť, obmedziť, alebo
upustiť od zásahu do jeho osobnostnej integrity zo strany služobného úradu. Nepredložil ani neoznámil
nadriadenému, resp. vedúcemu služobného úradu, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť,
ktorú pociťuje ako ujmu. Nijakým spôsobom nenamietal rozvrh služobného času. Žalobca pri vzniku

služobného pomeru akceptoval všetky podmienky, ktoré sa vzťahujú na výkon štátnej služby príslušníka
Hasičského a záchranného zboru.

Žalobca neuvádza konkrétne skutočnosti, čím a aká škoda mu bola spôsobená. Opakovane uviedol,
že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej doby služobnej pohotovosti a napriek tomu mu
zamestnávateľvyplácadohodnutúodmenu,t.j.nielenzavykonanúprácu,aleajzaneaktívnučasťpráce.

Tabuľku priloženú ako prílohu k žalobe podľa tvrdení žalovaného nemožno považovať za dôkaz, ktorý
by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je mätúci a predstavuje skôr výpočet
odškodnenia náhrady škody formou doplatku príjmu a maskuje mzdové nároky. Výška nemajetkovej
ujmy je zjavne neprimeraná a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných

činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu neporovnateľne vyššia.

Čosatýkaúrokuzomeškaniamalžalovanýzato,ževzmyslerozhodnutiaNSSRsp.zn. 6Cdo/185/2011
ustáliť omeškanie žalovaného je možné až po rozhodnutí súdu a uplynutím paričnej lehoty na plnenie,
a preto úroky z omeškania žalobcovi nepatria.

Žalovaný namietal aj miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Prievidza.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, vypočutím PZ žalobcu a zástupcu žalovaného,
oboznámil s listinnými dôkazmi, najmä: tabuľka č.l. 10, výplatné pásky č.l. 11-18, personálny rozkaz č.l.

19, rozhodnutie riaditeľa KR HaZZ v TN o preložení a preradení č.l. 20, oznámenie o výške a zložení
platu č.l. 21, rozhodnutie riaditeľa KR Ha ZZ v TN o trvalom preradení a preklade č.l. 22, pracovná
zmluva č.l. 23, predžalobná výzva č.l. 24, odpoveď na predžalobnú výzvu č.l. 26, rozsudok súdneho
dvora C- 14/04 č.l. 27, rozsudok súdneho dvora 106/77 č.l. 54, rozsudok súdneho dvora C-397/01 až
C-403/01 č.l. 56, rozsudok súdneho dvora C-518/15 č.l. 79, rozsudok súdneho dvora C-243/09 č.l. 85,

smernica EP a rady 2003/88/ES č.l. 90, rozsudok súdneho dvora C-118/08 č.l. 96, rozsudok KS Košice
sp. zn. 2CoPr/3/2019 č.l. 105, rozsudok KS Prešov sp. zn. 15Co/6/2020 č.l. 111, rozsudok KS Košice sp.
zn. 9CoCsp/4/2020 č.l. 116, rozsudok KS Košice sp. zn. 5Co/163/2021 č.l. 129, výpočet priemerného
týždenného služobného času v sledovaných referenčných obdobiach č.l. 151, vyjadrenie žalovaného č.l.
152, uznesenie KS v Bratislave sp. zn. 2Nc/4/2024 č.l. 173, replika žalobcu č.l. 181, duplika žalovaného

č.l. 186 a zistil nasledovný skutkový stav:

4. Žalobca pracoval ako hasič vo funkcii technik – strojník hasičskej stanice. V žalovanom období od
apríla 2020 do marca 2023 odpracoval (podľa prehľadu odpracovaných hodín predložených žalobcom)
7.807,95 hodín. Jeho týždenný pracovný čas sa skladal z 16 hodinového výkonu služby, po ktorom

nasleduje 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku. Služobná pohotovosť je určovaná na čas
nočných hodín. Ak je počas pohotovosti vyslaný na zásah, mení sa služobná pohotovosť na prácu
nadčas. Jedna zmena teda trvá 24 hodín. Potom nasleduje 48 hodín odpočinku. Počas 48 hodinovej
doby odpočinku (s výnimkou 8 hodín bezprostredne nasledujúcich po služobnej zmene) musí byť
k dispozícii na telefóne pre prípad, že bude potrebné dostaviť sa do služby. Na hasičskej stanici sa

striedajú 3 zmeny, pričom každá odslúži 10 zmien mesačne, každý tretí mesiac až 11 zmien. Mesačne
je to teda minimálne 240 odpracovaných hodín (vrátane služobnej pohotovosti), pričom evidovaný
je pracovný čas v rozsahu 160 hodín, keďže služobná pohotovosť sa žalobcovi nezapočítava do
pracovného času. Žalobcovi sa preto stáva, že na konci referenčného obdobia musí ešte nejaké hodiny
odpracovať, aj keď v skutočnosti strávil výkonom služby oveľa viac času.

5. Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.6. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,
ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy
preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty

EurópskychspoločenstievaEurópskejúniemajúprednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky.Prevzatie
právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády
podľa čl. 120 ods. 2.

7. Podľa § 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) súdy prejednávajú a rozhodujú

súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú
iné orgány.

8. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003
o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj ako smernica, či smernica 2003/88
ES), smernica ustanovuje minimálne požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pre organizáciu

pracovného času.

9. Podľa čl. 1 ods. 2 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na : a) minimálne doby denného
odpočinku, týždenného odpočinku a ročnej dovolenky, prestávky v práci a na maximálny týždenný
pracovný čas a b) určité aspekty nočnej práce, práce na zmeny a rozvrhnutie práce.

10. Podľa čl. 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES, táto smernica sa vzťahuje na všetky odvetvia činností,
verejné a súkromné, v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS bez toho, aby boli dotknuté články 14,
17, 18 a 19 tejto smernice.

11. Podľa čl. 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88/ES, na účely tejto smernice „pracovný čas“ je akýkoľvek
čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo
povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou a „čas odpočinku“ je akýkoľvek
čas, ktorý nie je pracovným časom.

12. Podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na
zabezpečenie toho, že v súlade s potrebou chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

13. Podľa § 85 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník

vykonáva štátnu službu a je k dispozícii služobnému úradu. Služobný čas príslušníka je 40 hodín
týždenne. Skrátenie týždenného služobného času príslušníka možno dohodnúť v kolektívnej zmluve
vyššieho stupňa.

14. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona o HaZZ, služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne.

Nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri
nerovnomernom rozvrhnutí nesmie byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia
ako 18 hodín. Celková dĺžka vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni.

15. Podľa § 91 ods. 1, 2 a 3 zákona o HaZZ, štátnou službou nadčas je štátna služba vykonávaná
nad rámec určeného služobného času. Štátna služba nadčas sa môže písomne nariadiť v naliehavom
záujme štátnej služby, a to aj na dni služobného pokoja; ak ju nie je možné vopred písomne nariadiť,
nariadi sa ústne a po jej skončení sa bezodkladne o tom urobí písomný záznam. Nepretržitý odpočinok
medzi dvoma služobnými dňami sa nesmie pritom skrátiť na menej ako osem hodín. V kalendárnom

roku možno príslušníkovi prikázať štátnu službu nadčas v rozsahu najviac 300 hodín.

16. Podľa § 92 ods. 1 zákona o HaZZ, služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej
službe v mieste vykonávania štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej
služby podľa § 86 ods. 2 v rámci rozvrhnutia služobného času.

17. Podľa § 92 ods. 2 zákona o HaZZ, na zabezpečenie nevyhnutných úloh môže služobný úrad v
odôvodnených prípadoch nariadiť príslušníkovi služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného časua) v mieste vykonávania štátnej služby, b) v mieste pobytu alebo na inom dohodnutom mieste, c) s
možnosťou použitia mobilných prostriedkov spojenia.

18. Podľa § 103 ods. 5 zákona o HaZZ, príslušníkovi v rozsahu a za podmienok ustanovených týmto
zákonom okrem služobného príjmu patrí peňažná náhrada za služobnú pohotovosť v štátnej službe a
za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie brannej pohotovosti štátu.

19.Podľa§122ods.1zákonaoHaZZ,akjepríslušníkovipodľa§92ods.1určenáslužobnápohotovosť,

patrí mu za každú hodinu tejto pohotovosti peňažná náhrada 15 % zo sumy, ktorou je príslušná časť
jeho služobného platu, a 30 % z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja.

20. Podľa § 122 ods. 3 zákona o HaZZ, náhrada za služobnú pohotovosť podľa odsekov 1 a 2 nepatrí
za čas, v ktorom došlo počas jej trvania k vykonaniu štátnej služby; takéto vykonávanie štátnej služby
je štátnou službou nadčas.

21. Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na
ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.

22. Podľa § 13 ods. 1 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo
dané primerané zadosťučinenie.

23. Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,

že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická
osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

24.Podľa§13ods.3OZ,výškunáhradypodľaodseku2určísúdsprihliadnutímnazávažnosťvzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

25. Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej
(§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

26. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

27. Podľa § 853 ods. 1 OZ, občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani
iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbližšie.

28. V konaní sa súd prvotne zaoberal otázkou namietaného nedostatku právomoci súdov Slovenskej
republiky konať v danej veci. Žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v
peniazoch s poukazom na porušenie práva EÚ vyplývajúce primárne z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/

ES, konkrétne nesplnenie povinnosti štátu zabezpečiť dodržiavanie a neprekračovanie maximálneho
priemerného pracovného času 48 hodín pre každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. Žalobca mal
za to, že daná smernica sa vzťahuje i na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho
prebratia, resp. uplatňovania smernice vo vnútroštátnom právnom poriadku je nutné zaradiť medzi

súkromnoprávnesporyazjudikatúrySúdnehodvoraEÚjednoznačnevyplýva,žesporyonáhradyškody
spôsobenej porušením práva EÚ medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy. Súdny dvor vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná smernica má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Právomoc
súdu na konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci je daná s poukazom na § 3 CSP, keďže

neexistuje žiadny iný orgán disponujúci kompetenciou zverenou ústavnými normami, resp. zákonom
na rozhodnutie o práve žalobcu na náhradu škody voči štátu z titulu porušenia práva EÚ. Žalobca
svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaná Slovenská republika neprevzala, resp. nesprávne prevzala
do svojej právnej úpravy čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k úprave pracovného časuhasičov v rámci zákona o HaZZ. Vzťah úniového a vnútroštátneho práva sa riadi zásadou prednosti
a súčasne zásadou priameho účinku, ktoré sú povinné rešpektovať aj vnútroštátne súdy. V zmysle
uvedeného je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť

pred vnútroštátnym zákonom.

29. Námietka miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Prievidza bola vyriešená uznesením Krajského
súdu v Bratislave č.k. 2NcC/4/2024-173 z 7.2.2024, ktorý určil, že miestne príslušným súdom na
prejednanie a rozhodnutie sporu je Okresný súd Prievidza.

30. Pri posudzovaní namietanej pasívnej vecnej legitimácie vychádzal súd z toho, že podľa čl. 288
Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená,
avšak voľbu foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Podľa čl. 29 smernice 2003/88/ES táto
smernica je adresovaná členským štátom a žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES
je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu

smernice, pričom v prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
do právneho poriadku. Pokiaľ smernica 2003/88/ES je určená žalovanému/štátu, ktorý zodpovedá za jej
správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/ES
do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný.

31. Súd v danom smere poukazuje na ustálenú prax, kde v rozsudku vo veci C-429/09 Fuß v bode 45
a 46 Súdny dvor EÚ pripomenul, že podľa ustálenej judikatúry zásada zodpovednosti štátu za škody
spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na
ktorýchjeÚniazaložená,pričomdanápovinnosťplatívprípadekaždéhoporušeniaprávaÚniečlenským

štátom, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký
verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť.

32. V rozsudku C-429/09 bod 35 ako to je vyššie spomenuté súd tiež rozhodol, že čl. 6 písm. b) smernice
2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní

pred vnútroštátnymi súdmi. Teda súd má za to, že pasívna vecná legitimácia v tomto spore svedčí štátu
- Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy,
do pôsobnosti ktorého spadá aj Hasičský a záchranný zbor (§ 11 písm. c) zákona č. 575/2001 Z.z.),
ktorého príslušníkom bol žalobca v rozhodnom období.

33. Žalovaný namietal, že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu. Tu je potrebné poukázať
na rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01 až C 403/01 z 5.10.2004 Pfeiffer a in.
a uznesenie Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo 14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg.
Smernica v článku 1 ods. 3 určuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné
i súkromné, pričom výslovne odkazuje na článok 2 smernice 89/391/EHS, ktorá sa uplatňuje na „všetky

odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené činnosti
služieb. Nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti“
týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto
smernice. Výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice 89/391/EHS
je potrebné s ohľadom na cieľ smernice (ktorým je podpora zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia

pracovníkov pri práci) vykladať zužujúco. Uvedená výnimka bola prijatá len na účel zabezpečiť riadne
fungovanie služieb nevyhnutných na ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane
osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické,
že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy (rozsudok v spojených veciach
C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). Súd argumentuje obdobne ako vo veci C-52/04, podľa ktorej Súdny

dvor uviedol, že smernica 89/391/EHS sa musí uplatňovať na činnosti hasičskej služby, aj keď tieto
činnosti zásahové sily v teréne vykonávajú bez ohľadu na to, či sú zamerané na boj proti požiarom
alebo poskytnutie pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s
poslaním, ktoré bolo zverené príslušnej službe, a to aj vtedy, keď zásahy, ktoré môžu byť spojené s
týmito činnosťami, sú vzhľadom na svoju povahu nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov, ktorí

ich vykonávajú, určitému riziku, pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie. Súd má teda za to, že na
činnosti zásahových síl verejnej hasičskej služby sa v zásade nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods. 2
prvého pododseku smernice 89/391/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice,
pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok. Podľa rozsudku vo veci C-518/15 Súdny dvor EÚ dospelk záveru, že na uvedené činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých podmienok v
súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES. V konaní žiadnou
zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období výkon práce žalobcu, vrátane

služobnej pohotovosti, zahŕňal výkon takej činnosti, ktorá by sa vymykala obvyklým podmienkam a
bolo by ju možné považovať za osobitne vážnu situáciu alebo situáciu osobitného rozsahu (dosahujúcu
intenzitu katastrofy), kedy by nebolo možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy.

34. K spornosti toho, či vnútroštátna právna úprava v podobe zákona o HaZZ a na ňu nadväzujúca

aplikačná prax rešpektuje požiadavku vyplývajúcu z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je potrebné
uviesť, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 Fuß). Súdny dvor vo viacerých

svojich rozhodnutiach ako napr. C-397/01 Pfeiffer a C-437/05 Vorel opakovane zdôrazňoval, že čas
pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho
denného alebo týždenného pracovného času a pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime
fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle
od toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor potvrdil,

že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť
maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09, C-52/04). Nakoľko
žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, je
potrebné celý čas služobnej pohotovosti započítať do pracovného času žalobcu, a teda bez vplyvu

na porušenie čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je
žalobcovi vyplácaná náhrada. Naša právna úprava obsiahnutá v zákone č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom
a záchrannom zbore upravuje podmienky výkonu štátnej služby so zameraním okrem iného na pojmy
týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie služobného času, štátna služba nadčas, služobná
pohotovosť. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona o HaZZ bola do znenia zákona prebratá smernica 2003/88/

ES. Z ustanovení zákona však nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby
bolapovažovanázasúčasťichslužobnéhočasu,aprávevtomspočívarozporslovenskejprávnejúpravy
s právom EÚ. Vnútroštátna právna úprava v podobe zákona o HaZZ umožňuje rozvrhnúť príslušníkovi
zboru nerovnomerný pracovný čas, avšak takýto pracovný čas nesmie presiahnuť maximálnu hranicu
stanovenú smernicou v zmysle čl. 6 písm. b). Neaktívnu časť služobnej pohotovosti zákon explicitne

nezaraďuje do výkonu štátnej služby, práve naopak, z ust. § 86 zákona o HaZZ pri nerovnomernom
rozvrhnutí služobného času vyplýva, že zákon rozlišuje medzi dĺžkou vykonávania štátnej služby a na
ňu nadväzujúcou služobnou pohotovosťou v mieste vykonávania štátnej služby. Rozlíšenie je zreteľné
aj z ohodnotenia výkonu štátnej služby a výkonu služobnej pohotovosti v § 103 ods. 5 zákona, keď
zákon jednoznačne rozlišuje služobný príjem na jednej strane, ktorého zložky sú uvedené v § 103

ods. 1, vrátane napr. platu za štátnu službu nadčas a na druhej strane peňažnú náhradu za služobnú
pohotovosť v štátnej službe ako osobitný mzdový nárok upravený v § 122 zákona, kde sa uvádza
na jednej strane neaktívna časť služobnej pohotovosti (a to vrátane určenej služobnej pohotovosti na
pracovisku v zmysle § 92 ods. 1 zákona), za ktorú patrí príslušníkovi náhrada za služobnú pohotovosť, a
na druhej strane výkon štátnej služby, ku ktorému dôjde počas trvania pohotovosti, za ktorý už uvedená

náhrada príslušníkovi nepatrí, ale patrí mu služobný príjem (konkrétne jeho zložka - plat za štátnu službu
nadčas). Na základe uvedeného je teda zrejmé, že zákon rozlišuje na jednej strane výkon štátnej
služby, ktorý sa započítava do služobného času v zmysle § 85 ods. 1 a na druhej strane neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti, kde len v prípade, že sa zmení na aktívnu časť (napríklad výjazd hasičov),
sa potom považuje takto vykonaná práca za súčasť výkonu štátnej služby a potom sa zarátava ako

služobný čas.

Zo znenia smernice 2003/88/ES je zrejmé, že tá neumožňuje, aby členské štáty ponechali v platnosti
alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako túto definíciu uvádza samotná smernica. Súdny
dvor vo svojej judikatúre zdôraznil, že rozlišovanie je binárne: buď je určitý čas pracovným časom, alebo

nie je. Normotvorca teda nepovažoval za vhodné stanoviť nijakú ďalšiu kategóriu, ktorá by umožňovala
určité rozlišovanie. Súdny dvor už viackrát rozhodol, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, že uplatnenie tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný
týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, aleboho určitým spôsobom obmedzia. Na základe uvedeného možno konštatovať, že Slovenská republika
neprijala opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica
priemerného týždenného pracovného času určená v čl. 6 písm. b) smernice.

35. V danom spore si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému za obdobie od
1.4.2020 do 31.3.2023, pričom súdom bolo vzhľadom na vznesenú námietku premlčania (bod 41
odôvodnenia) zohľadňované obdobie troch rokov spätne od podania žaloby. Súd mal dokazovaním
za preukázané, že v rozhodnom období mal žalobca rozvrhnutý pracovný čas nerovnomerne tak,

že týždenný pracovný čas pozostával zo 16 hodinovej pracovnej zmeny ako výkon služby a na
ňu nadväzovala 8 hodinová služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. na pracovisku žalobca strávil
sústavne 24 hodín. V predchádzajúcom období bola zmena tvorená 17 hodinami výkonu služby a 7
hodinami služobnej pohotovosti na pracovisku. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu
časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a neaktívnu časť služobnej
pohotovosti. Posudzované obdobie tvorí 1.004 dní, čo predstavuje 143,43 týždňov. Pri dodržaní

obmedzenia vyplývajúceho z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, teda maximálneho týždenného
pracovného času 48 hodín, na uvedené rozhodné obdobie pripadá maximálny pracovný čas 6.884,57
hodín (143,43 týždňov x 48 hod.). Z dokazovania vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období po
zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce v rozsahu
cca 7.167,95 hodín, t.j. 283,38 hodín naviac oproti maximálnemu prípustnému času za dané obdobie

vyplývajúcemu zo smernice, čo zodpovedá v priemere takmer 2 hodinám týždenne naviac oproti
stanovenému maximu (283,38 hodín : 143,43 týždňov). Súd zdôrazňuje, že sa jedná o maximálny
prípustný čas stanovený právom EÚ, ktoré malo byť prebraté aj do slovenskej vnútroštátnej právnej
úpravy. Žalobca pritom realizoval výkon práce nad rámec maximálneho prípustného pracovného času
48 hodín týždenne vyplývajúceho zo smernice. Súd v tomto smere nevidel dôvod osobitne sa zaoberať

žalovaným uvádzanými referenčnými obdobiami pre posudzovanie priemerného odpracovaného času,
keďže posudzované obdobie viac ako 2 roky, z ktorého súd v tomto konaní vychádzal na základe
predložených dokladov, je dostatočne dlhé na to, aby bolo možné konštatovať, že vo vzťahu k žalobcovi
požiadavka vyplývajúca z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nie je dodržiavaná a takýmto porušovaním
práva EÚ dochádza k zásahom do sféry jeho oprávnených záujmov. Súd má za nesporné, že článok

6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas,
vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Ako už bolo uvedené, toto ustanovenie smernice má priamy
účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi
súdmi. Ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože umožňuje, aby priemerný týždenný pracovný čas žalobcu, vrátane

nadčasov presiahol 48 hodín, keď do pracovného času sa v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice žalobcovi
nezapočítava čas služobnej pohotovosti. V konaní bolo preukázané, že za obdobie troch rokov spätne
od podania žaloby na súd dochádzalo k tomu, že priemerný týždenný služobný čas žalobcu presahoval
hranicu 48 hodín. Nebolo sporným, že služobná pohotovosť sa žalobcovi nezapočítavala do pracovného
času. Tu súd opakovane poukazuje na definíciu pojmu pracovný čas uvedenú v smernici a na

skutočnosť, že členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice
tak, že nárok pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia.

Ohľadom námietky žalovaného, že stanovený limit týždenného pracovného času mal byť počítaný

aj pre jednotlivé referenčné obdobia a nielen každých 7 dní, súd poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C-254/18, z ktorého vyplýva, že čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES nebráni
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá na účely výpočtu priemerného týždenného pracovného času
stanovuje aj v rámci určitých referenčných období výpočet priemerného pracovného času, ak táto
úprava obsahuje mechanizmy, ktoré umožňujú zabezpečiť, že priemerný maximálny pracovný čas v

rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný počas každého obdobia 6 mesiacov zapadajúceho do rámca 2 po
sebe nasledujúcich pevných referenčných období. Súd má za to, že zákon o HaZZ zbore neupravuje
mechanizmy, ktoré by zabezpečili, že priemerný pracovný čas v rozsahu 48 hodín bude rešpektovaný
počas stanovených 6 mesačných referenčných období, preto je súd názoru, že pri výpočte priemerného
pracovného času a jeho prekročenia nemožno vychádzať z referenčných období v trvaní 6 mesiacov,

ako to požadoval žalovaný a je možné vychádzať len z čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, a teda
priemerný pracovný čas počítať len za každé obdobie 7 dní vrátane nadčasov. V danej súvislosti súd
poukazuje na rozsudok Súdneho dvor EÚ vo veci C-429/09 Fuß, podľa ktorého referenčné obdobia
upravené v čl. 16 až 19 smernice 2003/88/ES na uplatnenie čl. 6 písm. b) tejto smernice na účelystanovenia týždenného priemerného pracovného času, aj keď tieto ustanovenia majú v tejto súvislosti
priamy účinok, vo veci samej nemôžu byť relevantné, keďže je nesporné, že všetky dotknuté referenčné
obdobia uplynuli, pokiaľ ide o obdobie uvedené v návrhu, ktorý vo veci samej uviedol žalobca. Z vyššie

uvedeného má súd za to, že u žalobcu cieľ smernice 2003/88/ES nebol dodržaný a v danom smere
žalovaný ako členský štát a adresát smernice 2003/88/ES je zodpovedný za prijatie všetkých opatrení
legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice.

Vprípadenesplneniatejtopovinnostiještátzodpovednýnielenzaneimplementáciu,aleaj zanesprávnu

aplikáciu smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho
prebratia do právneho poriadku. Na základe opísaného skutkového stavu podľa ustálenej judikatúry
Súdneho dvora zásada zodpovednosti štátu za škody spôsobené jednotlivcom porušením práva Únie,
ktoré sú mu pripísateľné, je súčasťou systému zmlúv, na ktorých je Únia založená (rozsudky C-6/90
a C-9/90 Francovich a i., C-46/93 a C-48/93 Brasserie du pecheur a Factortame), čím poškodení
jednotlivci majú právo na náhradu, za súčasne splnených troch podmienok. Ad a) cieľom porušenej

právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva a porušenie je dostatočne závažné, Ad b) existencia
škody a Ad 3) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama
príčinná súvislosť (rozsudok C-118/08).

36. Ad a) V konaní mal súd za preukázané, že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice

2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone o HaZZ a na ňu nadväzujúca aplikačná prax nerešpektuje
maximálny priemerný prípustný pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES predstavuje právnu normu Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného judikovaných aj
v rozsudku C-429/09 a nedodržanie požiadaviek upravených v uvedenom článku počas dotknutého
obdobia je zjavným porušením judikatúry Súdneho dvora EÚ, a preto sa musí považovať za dostatočne

závažné porušenie práva Únie.

37. Ad b) Škodou je vo všeobecnosti akákoľvek ujma v majetkovej sfére poškodeného resp.
nemajetkovou ujmou je vo všeobecnosti ujma v nemajetkovej sfére poškodeného vyjadriteľná
v peniazoch a napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, v prípade nemajetkovej ujmy za

predpokladu, že ju nemožno uspokojiť inak. Súd v zmysle zásad ekvivalencie a efektivity v danej
veci aplikoval ustanovenia slovenského právneho poriadku o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
priznávanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 13 v spojení s §
11 OZ a pri určení výšky náhrady prihliadal na kritéria stanovené zákonom, ako aj súdmi v obdobných
prejednávaných veciach. So zreteľom na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade

porušené ako právo na ochranu zdravia, právo na odpočinok a právo na súkromie a rodinný život
a jeho okolnosti nemožno v danom prípade podmieňovať možnosť uplatnenia peňažnej satisfakcie
požadovaním následku, ktorým by bolo zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v spoločnosti v
zmysle § 13 ods. 2 OZ. Peňažná satisfakcia zásadne prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia
podľa § 13 ods. 1 OZ nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za

ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako členský štát EÚ neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby u žalobcu nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného
času podľa čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od
neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je namieste vzhľadom
na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna

satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a
podobne. Aj z formulácie § 13 ods. 2 OZ vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v
spoločnosti je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch.

38. Ad c) Súd mal preukázané i splnenie podmienky priamej príčinnej súvislosti medzi porušením práva
EÚ a škodou spôsobenou žalobcovi. V prejednávanej veci je potrebné prihliadnuť k tomu, že uplatnená
škoda vychádza z právnych predpisov a judikatúry EÚ a tento termín je nutné vykladať autonómne
v zmysle európskeho práva. V príčinnej súvislosti s porušením práva EÚ zo strany žalovaného došlo
u žalobcu k vzniku nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia a

práva na odpočinok, pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby žalobca v dôsledku
vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe, spolupracovníkom, či
iným osobám, a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie. Súčasne súd dospel aj k záveruo zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (čl. 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože žalobca musel
reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, a tým na úkor svojich blízkych
musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať rodine, deťom, priateľom, záľubám,

resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením. Z vykonaného dokazovania mal súd
za preukázané, že v dôsledku pracovného zaťaženia žalobcu mu neostával dostatok času, ktorý by
mohol venovať rodine, záľubám a pod. Žalobca vo výpovedi uviedol, že v práci trávi cca 240 hodín
mesačne. Po 24 hodinovej zmene nasleduje 48 hodinový odpočinok, avšak aj počas doby odpočinku
musí byť nepretržite dostupný na telefóne (s výnimkou 8 hodín nasledujúcich po zmene). Keď vie

o tom, že bude nedostupný (napríklad ide na dovolenku do zahraničia), musí na operačnom stredisku
zapísať do knihy, že sa do 2 hodín po zavolaní nedokáže dostaviť do práce. Za účasť na školeniach
mu vzniká náhradné voľno a dorovnáva sa tým fond pracovného času za referenčné obdobie. Keďže
nočná pohotovosť sa mu do pracovného času nezarátava, musí ku koncu referenčného obdobia často
dorábať, lebo má evidovaný nedostatok odpracovaných hodín. Žalobca žije s družkou a dvoma deťmi,
ktorým nemôže venovať svoj voľný čas. Pred rokom mu zomrela mama, ktorú bol nútený umiestniť do

zariadenia, lebo nemal čas sa o ňu starať. Deti (keď boli malé, teraz sú už dospelé) zostávali cez noc
samé, lebo sa mu to nedarilo zabezpečiť inak. Rodina, najmä deti, mu často vyčítali, že nie je s nimi, a to
hlavne cez víkendy, keď neboli v škole. Družka pracuje na 12 hodinové zmeny, niekedy sa stretali iba
vo dverách. Aj nedostatok voľného času bol dôvodom, pre ktorý sa rozhodol služobný pomer skončiť.
S pribúdajúcim vekom a zásahmi sa to nedá porovnať s obdobím spred 10 rokov. Dlhoročnú zvýšenú

fyzickú aj psychickú záťaž už pociťuje aj fyzicky. V minulosti pracoval aj ako „denný“ hasič. Bolo to lepšie
pre rodinu, mal lepšie psychické pohodlie. Potom to miesto zrušili na vrátil sa pracovať „na zmenu“.

39.Žalovanýkčinnostižalobcupočasslužobnejpohotovostiuvádzal,žepokiaľniejenariadenýslužobný
zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. K tomu je potrebné uviesť, že z výsluchu

žalobcuvyplynulo, žeprinariadenejslužobnejpohotovostijevmiestevykonávaniaštátnejslužbyurčený
resp. vymedzený priestor na odpočinok, kde žalobca musí byť fyzicky prítomný a bez ohľadu na to, že
nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti, a že má vytvorené podmienky na
oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Žalobca
sa tak počas pohotovosti nenachádza s rodinou, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho,

súkromnéhoprostredia,rodinnýchaspoločenskýchväziebajehomožnosťorganizovaťsisvojsúkromný
čas a program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená. Zvýšené
nároky sú na neho kladené aj počas doby odpočinku, keď musí byť dostupný na telefóne pre prípad
nevyhnutnej potreby jeho výkonu služby.

40. Žalovaný poukazoval aj na to, že žalobca neupozornil svojho zamestnávateľa na porušovanie
jeho práv, pričom takáto požiadavka je v priamom rozpore okrem iného s rozsudkom Súdneho dvora
C-429/09, podľa ktorého právo EÚ bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá by podriaďovala právo
pracovníka na náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES zo
strany dotknutého členského štátu podmienke, aby o dodržovanie tohto ustanovenia najprv požiadal

svojho zamestnávateľa, čo by bolo jednoznačne v rozpore so zásadou efektivity práva EÚ, keďže výkon
práv priznaných jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva EÚ by bol znemožnený alebo
nadmerne sťažený, ak by sa od žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo
najprv uplatniť svoje práva voči zamestnávateľovi.

Nárok žalobcu (ako poškodeného) na náhradu škody je nárokom sui generis, ktorý má svoj základ
v záväzkoch žalovaného voči EÚ a nie v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Preto nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že žalobca mal
povinnosť vyzvať na prerokovanie svojho nároku príslušný orgán štátu a mal preukázať predchádzajúce
konštatovanie nesprávneho úradného postupu pri transpozícii príslušnej smernice. Zákon č. 514/2003

Z. z. možno v danom prípade použiť iba analogicky (keďže neexistuje osobitný vnútroštátny predpis,
ktorý by explicitne stanovoval podmienky vzniku takéhoto nároku a konania o ňom), pričom jeho použitie
nemôže viesť k obmedzeniu hmotnoprávnych oprávnení založených unijným právom.

41. K námietke premlčania uplatneného nároku súd konštatuje, že porušením práva EÚ zo strany

žalovaného vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd analogicky posúdil podľa § 11 a nasl. OZ, vzťahujúcich sa
na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy,
ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ a začiatok plynutia
premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenémuzásahu do osobnostných práv fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu pritom dochádzalo kontinuálne
počasceléhoobdobia,kedyneboldodržanýlimitpracovnéhočasupodľačl.6písm.b)smernice2003/88/
ES, teda k premlčaniu celého uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nemôže dôjsť jedným

okamihom. Súd má za to, že s poukazom na dátum podania žaloby (18.7.2023) je premlčaný nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahov do jeho osobnostných práv, ku ktorým
došlo pred 18.7.2020, čo sa odrazilo aj v tom, že súd v konaní skúmal dôvodnosť žalovaného nároku
v rozhodnom období, ktoré bolo po 18.7.2020.

42. Účelom a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je zmierniť nepriaznivý následok
neoprávnenéhozásahu.Peňažnásatisfakciazaneoprávnenýzásahdoosobnostisaurčujeodhadom,je
závislá od úvahy súdu, nemožno ju vyjadriť presným matematickým výpočtom vzhľadom na špecifickosť
neoprávneného zásahu do nemajetkovej sféry - osobnosti jednotlivca. Výška náhrady nemajetkovej
ujmy vyjadrená v peniazoch nie je svojvoľná, ale je určovaná základnými kritériami, a to predovšetkým
závažnosťou vzniku nemajetkovej ujmy, ako i okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za

závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, trvanie takéhoto zásahu alebo dopady a dôsledky považuje za ujmu
značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity, ale objektívne kritériá, teda to, či by predmetnú
ujmu takto v danom mieste a čase vnímala i každá iná fyzická osoba. Súd sa nestotožnil so spôsobom
vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy uvedeným v žalobe. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy

zohľadnil, že žalobca je dlhoročným príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i
psychicky náročnú prácu a bol preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom
období pracoval priemerne viac ako 48 hodín týždenne, keďže v rozpore s čl. 2 ods. 1 smernice 2003/88/
ES mu odpracované hodiny určenej služobnej pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času,
a to všetko v dôsledku zanedbania povinnosti žalovaného riadne transponovať smernicu do relevantnej

vnútroštátnej právnej úpravy. V dôsledku porušovania práva EÚ nebol na strane žalobcu vytváraný
dostatočný priestor na odpočinok, oddych, relax, sebarealizáciu, dochádzalo k zásahu do jeho práva
na súkromie a rodinný život, keď, ako už bolo uvedené vyššie, mal obmedzenú možnosť udržiavať,
rozvíjať priateľské, resp. rodinné vzťahy a venovať sa svojím záľubám v záujme zlepšenia kvality života
a zdravia. K takýmto zásahom pritom dochádzalo u žalobcu opakovane a dlhodobo a z výpovede

žalobcu vyplynulo, že aj to ho viedlo k rozhodnutiu ukončiť služobný pomer. Žalobca sa v minulosti
snažilriešiťnevyhovujúcupracovnúzaťaženosťprechodomnadennúzmenu,avšakvdôsledkuzrušenia
pracovnéhomiestasavrátilnapôvodnépracovisko.Zvýpovedíkolegovžalobcuvkonaniachsrovnakým
predmetom vedených na tunajšom súde je zrejmé, že žalovaný doposiaľ nepristúpil k zmene, ktorá aby
viedla k ukončeniu zásahov do osobnostných práv hasičov.

43. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že za primeranú satisfakciu vzniknutej nemajetkovej
ujmy je možné považovať sumu 2.000,-eur vzhľadom na povahu, intenzitu, trvanie a následky zásahov
do osobnostnej sféry žalobcu ako to súd vyššie opísal. Takáto výška priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch je určená súdom aj s ohľadom na komparáciu s obdobnými právoplatnými prípadmi

a vyplýva tak zo súdnej praxe (napr. rozhodnutia: Krajský súd v Košiciach sp. zn. 9CoCsp/4/2020, sp.
zn. 9CoPr/1/2019, sp. zn. 2Co/39/2021, sp. zn. 11Co/59/2021, Okresný súd Brezno sp. zn. 3C/15/2021,
sp. zn. 2C/17/2021, Okresný súd Zvolen sp. zn. 18C/15/2021, Okresný súd Žiar nad Hronom sp.
zn. 24C/23/2022, Okresný súd Rimavská Sobota sp. zn. 16C/15/2023, Okresný súd Prievidza sp. zn.
8C/12/2024, sp. zn. 6C/81/2023 atď.). Súd poznamenáva, že z dokazovania nevyplynula taká intenzita,

resp. trvanie negatívnych zásahov do osobnostných práv žalobcu, v dôsledku ktorých by došlo k
takému narušeniu medziľudských vzťahov, rodinného života, resp. jeho zdravotného stavu, že by to
odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo vyššom rozsahu. Keďže žalobca žiadal priznať
vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy, súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

44. Úroky z omeškania súd žalobcovi nepriznal s prihliadnutím na rozhodnutie NS SR sp. zn.
6Cdo/185/2011, podľa ktorého v prípade nemajetkovej ujmy vzniká povinnosť túto uhradiť až dňom
právoplatného rozhodnutia príslušného súdu, a teda povinný sa môže dostať do omeškania až v prípade
nesplnenia súdom uloženej povinnosti. Žalovaný by sa dostal do omeškania až momentom, keby by
súdom priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy nezaplatil žalobcovi riadne a včas. Rozhodnutie o

povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu v peniazoch má konštitutívne účinky, a preto sa pred uplynutím
paričnej lehoty určenej súdnym rozhodnutím žalovaný nemôže dostať do omeškania. Z uvedených
dôvodov súd žalobcovi úrok z omeškania nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol.45. Na žiadosť žalovaného a za súhlasného stanoviska žalobcu súd určil lehotu na plnenie 15 dní.

46. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

47. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

48. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, teda podľa zásady úspechu.

Žalobca bol v konaní úspešný čo do základu uplatneného nároku. Pri uplatnenom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy závisela výška plnenia od úvahy súdu. Nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak
mubolapriznanáibačasťuplatnenéhonároku,pretožehonemožnozaťažiťprocesnouzodpovednosťou
za predvídanie výsledku konania založeného na úvahe súdu. Preto súd považoval žalobcu za plne
úspešného a priznal mu náhradu trov konania v rozsahu 100%, avšak iba z prisúdenej sumy. Pri
rozhodovaní o konkrétnej výške náhrady trov konania (po právoplatnosti tohto rozsudku) bude súd pri

určení základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta vychádzať z výšky súdom priznaného plnenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne na Okresný
súd Prievidza. O odvolaní rozhodne Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach (§ 127 Civilného sporového poriadku) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa
rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie je
potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pre súdom prvej inštancie (§ 366 Civilného
sporového poriadku).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Exekučný poriadok).